Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 16, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoCsp/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120275418
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6120275418.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: Y. L., W..
XX.XX.XXXX, F. H. XXXX/XX, XXX XX Q., o zaplatenie sumy 5.108,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 7Csp/78/2020-210 zo dňa 17.1.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a o náhrade trov konania.

II. Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit:

„Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 889,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 2 889,94 eur od 25.06.2019 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 14 % s tým, že o výške trov
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za ustálené, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom

úvere, na základe ktorej žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 3.000,- eur, ktorý sa zaviazal splatiť
formou pravidelných mesačných splátok vo výške 60,10 eur pri počte splátok 108. Žalovaný titulom
splatenia úveru uhradil už finančné prostriedky vo výške 110,06 eur.

3. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 261 ods. 6 písm. c), §
497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, 9,
§ 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník, § 2 ods. 1, § 7 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 1 ods. 2, §
2 písm. g), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a
účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995Z.z., bod 26. preambuly a čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a
konštatoval, že v zmluve o úvere absentuje povinný údaj v zmluve § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o
spotrebiteľských, a to uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej

miery nákladov a tiež uvedenie samotnej výšky RPMN. Súd rovnako dospel k záveru, že nie je možné
v danej veci riadne posúdiť skutočnosť, či právny predchodca žalobcu pri uzatváraní úverovej zmluvy
so žalovaným náležite zaoberal skúmaním bonity žalovaného, keďže uvedené zo Zmluvy o úvere
nevyplýva. Nebolo preukázané, či jeho príjem a nevyhnutné výdavky na živobytie by mu umožňovali
plniť si povinnosti podľa úverovej zmluvy, t. j. splácať ho pravidelnými mesačnými splátkami. V tejto

súvislosti svoju argumentáciu podporil rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 27. marca 2014, LCL Le Crédit
Lyonnais (C-565/12). Uviedol, že dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi
príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej
schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania
do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený,

pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru,
dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť
predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Súd v danej právnej veci
teda nemal za preukázané, žeby žalobca v súlade so zákonnou povinnosťou skúmal bonitu žalovaného,
aby vyžadoval od žalovaného preukázanie skutočností týkajúcich sa jeho schopností predmetný úver

splácať dohodnutými pravidelnými mesačnými splátkami, resp. žeby skúmal jeho bonitu tak ako jeho
oprávnenie vyplýva z § 7 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Teda z dokladov predložených
žalobcomnevyplýva,žebyveriteľzisťovalvýdavky,čiinézáväzkyžalovanéhoprikomplexnomposúdení
schopnosti splácať predmetný úver, teda konal v rozpore s prístupom starostlivého hospodára. Žalobca
síce zhromaždil o žalovanom isté množstvo informácií, tieto však dostatočne nevyhodnotil. Žalobca si

na základe získaných informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovaného,
nakoľko nepoznal jeho pravidelné mesačné výdavky. Zákon účinný v čase uzatvorenia zmluvy síce
vyslovene neustanovoval, že dodávateľ je povinný skúmať aj výdavky žiadateľa o úver, avšak z dikcie:
„posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva,
že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez

porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi,
a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 7
ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej
situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Takýto spôsob
zisťovaniabonityklientamožnocharakterizovaťlenakoposudzovanieschopnostisplácaťúververiteľom

bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa, spôsobujúci bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že poskytnutý
spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods.1 písm. b) a § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaný bol na istine úveru povinný zaplatiť
sumu 3 000,- eur, teda sumu, ktorá mu bola zo strany veriteľa reálne poskytnutá, pričom žalovaný zaplatil

na úver 110,06 eur, je ešte povinný zaplatiť sumu 2.889,94 eur. Súd preto žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 2.889,94 eur. Nakoľko žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania,
preto súd žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne, a to odo
dňa nasledujúceho po uplynutí dodatočnej lehoty na plnenie určenej veriteľom, t.j. odo dňa 25.06.2019
zo sumy 2.889,94 eur, a to až do jej zaplatenia. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s §
262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Keďže v danom prípade súd vyhovel žalobe
čo do nároku na zaplatenie sumy vo výške 2.889,94 eur s prísl. a vo zvyšnej časti žalobu zamietol,
úspech žalobcu predstavuje 57 % a úspech žalovaného predstavuje 43 %, preto žalobcovi priznal nárok

na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 14 % stým, že o výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu, v ktorom bola žaloba zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania,
podal odvolanie žalobca, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie, nesprávne skutkové zistenia,

ku ktorým dospel súd na základe vykonaného dokazovania a nesprávny procesný postup, ktorým súd
žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práve v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Uviedol, že nesprávne posúdenie veci súdom spočíva v otázke skúmania
bonity podľa ust. § 7 ZoSÚ. Na základe ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 ZoSÚ je zrejmé, že pokiaľ veriteľneskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným zo spôsobov uvedených v týchto ustanoveniach, spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak však veriteľ posudzoval bonitu aspoň jedným z
týchto spôsobov, potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

Splnenie povinnosti skúmať bonitu prihliadnutím do databázy vyplýva z Produktových obchodných
podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a.s., ktoré boli neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy. Skutočnosti ohľadom skúmania bonity aj prostredníctvom predloženia konkrétnej
dokumentácie neboli sporné. Pravdivosť vyššie uvedených postupov banky žalobca riadne preukázal.
Žalobca má za to, že súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, čím dospel k nesprávnemu záveru

o tom, že právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 7 ods.
1 ZoSÚ a svoje povinnosti porušil, čím mali byť naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa ust.
§ 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Poukázal na dokumenty ohľadom skúmania bonity, výpis z úverového
registra, ktorý je súčasťou spisu. Dôležité je, aby bol vykonaný dopyt v čase posudzovania bonity
a podpise zmluvy, teda 26.3.2015, čo sa aj stalo. Zároveň čas, ktorý predchádzal podpisu zmluvy,
nebol dlhší ako 30 dní, čo bolo rovnako splnené. Deklarovaný príjem klienta overený na základe

interných informácií bol 466,- eur, existujúce záväzky 0 eur, ukazovateľ schopnosti splácať 256,- eur,
pričom splátka poskytnutého úveru je nižšia ako disponibilný zostatok. Existujúce splátky úverov a
úverová história klienta bola overená dopytom do Úverového registra. Pôvodný veriteľ disponoval pred
poskytnutím úveru dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať
objektívny obraz o žalovaného finančnej situácii. Ak by tomu tak nebolo, išiel by sám proti sebe,

nakoľko sa nechcel vystaviť riziku platobnej neschopnosti žiadateľa o úver. Žalovaný nepoprel ani
jedno z tvrdení žalobcu ohľadom skúmania bonity, ako ani iných tvrdení a v konaní zostal pasívny.
Napadnutý rozsudok v časti skúmania bonity preto považuje za prekvapivý a nepredvídateľný, keďže
za nespornosti skutkových tvrdení predložených relevantnými dôkazmi súd bez akejkoľvek procesnej
aktivity žalovaného tieto sám iniciatívne a tendenčne poprie a dospeje k svojvoľnému záveru o

neskúmaní, resp. nedostatočnom skúmaní bonity klienta ako žalovaného pôvodným veriteľom žalobcu.
K porušeniu povinnosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
súdu, v zmysle ktorého deklaroval, že v zmluve absentuje povinný údaj, t.j. uvedenie predpokladov
použitých na výpočet RPMN, pričom poukázal na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pričom dôvody
zodpovedajúce jeho názoru neuviedol, ani bližšie nešpecifikoval, ale len odkázal na staršie rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove, o ktorých má žalobca dôvodnú pochybnosť, že je možné na súdený prípad v
tejto otázke plnohodnotne aplikovať. Žalobca má preto za to, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Závery súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých je žalobcom uvedená formulácia
predpokladov pre výpočet RPMN v zmluve na účely sledované zákonodarcom nepostačujúca, považuje

žalobca za nepreskúmateľné. Z odôvodnenia nie je dostatočne zrejmé, ako by mal veriteľ v zmysle
požiadavky ZoSÚ postupovať a prijateľným spôsobom uvádzať tieto predpoklady. V zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C 42/15 porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy
sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri
takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho

záväzku, t.j. neuvedenie RPMN, počtu a frekvencie splátok, ako aj neuvedenie prípadnej existencie
notárskych poplatkov, požadovaných záruk a poistenia. Prihliadnuc k obsahu zmluvy je podľa jeho
názoru nespochybniteľné, že žalovaný mal jednoznačnú schopnosť rozpoznať rozsah svojho záväzku,
v dôsledku čoho je aplikácia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neprimerane prísna v rozpore s
cit. rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, ako aj so ZoSÚ. Žalobca považuje za rozporné s právom na

spravodlivý súdny proces, pokiaľ súd v pomyselnej roli advokáta vyhľadáva dôkazy v mene spotrebiteľa
a spochybňuje skutkové tvrdenia žalobcu, nakoľko takéto konanie presahuje rámec ust. § 295 CSP. Na
základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil
tak, že vyhovie žalobe žalobcu v časti o zaplatenie 2.218,13 eur s prísl.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7.KrajskýsúdvPrešove(ďalejlen„odvolacísúd“)príslušnýnarozhodnutieoodvolanípodľa§34zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
oprávnenou osobou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako

aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, po nariadení
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - viď ďalej bod 17 dôvodov tohto rozhodnutia), pričom dospel k záveru,
žeodvolaniežalobcuniejedôvodné.Odvolanímnebolnapadnutývýrokrozsudku,ktorýmboločiastočnežalobe vyhovené. Tento výrok nadobudol právoplatnosť a záväznosť a nebolo preto oprávnením, ani
povinnosťou odvolacieho súdu v tomto výroku rozsudok preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1, § 230 CSP).

8. Pri preskúmavaní odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie bol odvolací súd
viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať rozsudok z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc zo záväznosti právoplatným
vyhovujúcimvýrokomrozsudkusúduprvejinštancie,odvolacísúdpoprieskumeodvolanímnapadnutých

výrokov konštatoval, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie týchto
výrokov rozsudku.

9. Žalobca namietal v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP nesprávne skutkové zistenia
prvoinštančného súdu, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov. Odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie vykonal všetky stranami sporu označené dôkazy a postupom v zmysle zásady

voľného hodnotenia dôkazov, hodnotiac ich vo vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na predmet sporu,
hospodárnosť konania a ich dôležitosť pre rozhodnutie vo veci samej, vecne správne uzavrel, že medzi
právnym predchodcom žalobca a žalovaným došlo k uzatvoreniu formulárovej zmluvy č. XXXXXXXXXX
dňa 30.03.2015, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému sumu 3.000,- eur, pričom pôvodný
veriteľ si žalovaného preveril iba v úverovom registri. Žalobca na preukázanie splnenia povinnosti podľa

§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. predložil výstup z bankového systému ohľadne skúmania bonity a
výpis z úverového registra. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že žiadne ďalšie skutočnosti
ohľadom bonity žalovaného, ktorej zisťovanie bolo v zmysle odvolania žalobcu sporné, neboli žalobcom
zisťované, resp. ich vykonanie nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané, a to aj napriek
výzve súdu prvej inštancie, aby žalobca preukázal spôsob, akým zisťoval bonitu žalovaného (viď napr.

aj výzvu z pojednávania zo dňa 19.8.2021 - č.l. 191 spisu). Poukazujúc na uvedené mal odvolací súd
za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.

10. Odvolací súd sa stotožnil aj s namietaným právnym posúdením veci (zodpovedaním otázok
týkajúcich sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) súdom prvej inštancie a odvolací súd má za to,

že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy,
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a len na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné:

12. V prejednávanom prípade je nesporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom

a žalovaným ako spotrebiteľom vznikol spotrebiteľský vzťah na základe uzatvorenej zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 3.3.2015, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom práve v § 7 ods. 1 predmetného zákona je
upravená povinnosť veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, t.j. vziať zreteľ najmä na dobu, na

ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon
sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde
k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje
najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii
spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania
väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

13. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou
starostlivosťou, pričom neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej
definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník
veriteľovi uviedol, teda vyžaduje sa overenie príjmov a výdavkov spotrebiteľa, a to aspoň na základepodloženia potvrdenia zamestnávateľa dlžníka o výške jeho príjmov, ako aj preukázanie základných
výdavkov dlžníka, t.j. výdavkov na zabezpečenie základných životných potrieb. Taktiež kľúčovým pri
skúmaní bonity klienta je aj využívanie verejne dostupných informácií, ako napr. štátom zverejňovaných

údajov o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

14. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity

klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti
vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu
mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. Ako však bolo vyššie konštatované, žalobca mal k dispozícií výstup z bankového systému a výpis
z úverového registra, avšak tieto údaje sú neúplné, nič nehovoriace, teda právny predchodca žalobcu

z týchto údajov nemohol mať vedomosť o príjmoch žalovaného. Žalobca síce uviedol, že žalovaný
mal v čase uzavretia zmluvy príjem vo výške 466,- eur, avšak neuviedol, o aký druh príjmu sa jedná,
či žalovaný v tom čase nebol v skúšobnej dobe, resp. či nemal uzatvorenú zmluvu na dobu určitú.
Aj uvedené skutočnosti by boli spôsobilé ovplyvniť schopnosť žalovaného splácať úver. V súdnom
konaní nebolo preukázané, že by si právny predchodca žalobcu údaje týkajúce sa príjmov žalovaného

preveroval dopytom na Sociálnu poisťovňu. Taktiež odvolaciemu súdu nie je zrejmé ani to, ako zisťoval
výdavky žalovaného, pričom výška žiadnych výdavkov mu nebola zrejmá, resp. uvedenú skutočnosť
súdu nepreukázal. Poukazujúc na uvedené skutočnosti odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
dospel k záveru o nedostatočnom zisťovaní bonity žalovaného a o hrubom porušení povinnosti žalobcu
podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.

16. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade, ak by aj uvedené konanie právneho predchodcu žalobcu
považoval za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité
skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby právny predchodca žalobcu
skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jej celkovú zadlženosť, počet

vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., si
právny predchodca žalobcu nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej
pre posúdenie jeho schopnosti splácať poskytnutý úver. Z uvedeného teda možno konštatovať správny
záver súdu prvej inštancie o hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch, keďže právny predchodca žalobcu ako veriteľ posudzoval schopnosti žalovaného splácať úver

veriteľom bez akýchkoľvek údajov o jeho príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave.

17. Poukazujúc na uvedené závery odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda,
že konanie žalobcu je potrebné kvalifikovať ako hrubé porušenie povinnosti žalobcu podľa § 7 ods.
1 Zákona o spotrebiteľských úverov, čo má za následok podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

jednak nemožnosť vyžadovať od žalovaného ako spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru, a zároveň sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Na uvedenom závere
nezmení nič ani skutočnosť, že odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného, že v úverovej zmluve
neabsentuje náležitosť podľa § 9 ods. 1 písm. j) ZoSÚ, t.j. uvedenie všetkých predpokladov použitých
na výpočet RPMN, keďže tieto boli v úverovej zmluve uvedené.

18. Odkazujúc na vyslovené závery vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi len sumu, ktorá
mu bola reálne poskytnutá, t.j. sumu 3.000,- eur. Žalobca, vzhľadom na konštatovanú bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ ako dôsledok hrubého porušenia povinnosti podľa § 7
ods. 1 ZoSÚ, nebol naviac oprávnený od spotrebiteľa požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru, ale len zaplatenie splatných mesačných splátok do 17.01.2022 (konečná splatnosť nastane
18.04.2024), t.j. do momentu rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci, a zároveň povinnosť zaplatiť
žalobcovi úroky z omeškania. Výrok I. však vzhľadom na to, že voči nemu nebolo podané odvolanie
nadobudol právoplatnosť, odvolací súd okrem toho nemôže svojím rozhodnutím privodiť zhoršenie stavu
odvolateľa (viď aj čl. 16 ods. 3 Základných princípov CSP).

19. Odvolací súd k námietke žalobcu, podľa ktorej v tomto konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, poukazuje na to, že v tomto prípade ide o spotrebiteľský spor, teda spor s ochranou slabšej
strany, ktoré sa vyznačujú okrem iného aj takým špecifikom, že v súlade s § 295 ods. 1 CSP súdmôže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a
taký dôkaz aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí. K posudzovaniu bonity odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 679/18, podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú

požiadavky podľa uvedeného článku 23.

20. V zamietavej časti vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, odvolací súd
rozsudok ako vecne správny, na základe vyššie uvedených záverov, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
Výrok o náhrade trov konania zodpovedá výsledku konania i ustanoveniam CSP, ktoré pre ten účel súd
prvej inštancie použil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní vznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi, avšak keďže zo spisu mu žiadne trovy konania
nevyplývali, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).