Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 27, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/51/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120202015
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120202015.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: S. A.-L., A. X, XXX XX S.,
P.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom, Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti
žalovanému: Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, zastúpenému JUDr. Martinom Staroňom, Hlavná
89, 080 01 Prešov, o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 01.07.2021, č. k. 11C 8/2020-475, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %,
o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) vo výroku I. zamietol
žalobu a vo výroku II. vyhlásil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Citoval ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 5, § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), § 3 ods. 1, § 37, § 100, § 101, § 107, § 451, § 151n, § 151o

ods. 1 Občianskeho zákonníka,§ 221 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.03.1983,
§ 4 zákona č.66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, § 76 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), §
5 zák. č. 87/1958 Zb. (účinný od 01.01.1959 do 30.09.1976) o stavebnom poriadku.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v danom prípade uplatnil v konaní právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaný
ako vlastník verejnoprospešnej stavby - cesty a chodníka na ulici A. v S. užíval pozemok pod touto
stavbou, a to za obdobie dva roky pred podaním žaloby a následne za obdobie od podania žaloby,
resp. zmeny žaloby. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným však neposúdil ako bezdôvodné obohatenie na
strane žalovaného, právnym dôvodom užívania stavby - cesty a chodníkov na predmetných pozemkoch
žalobcu a jeho právnych predchodcov bolo zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe § 4 zák. č.
66/2009 Z.z. Nepovažoval za sporné to, že Mesto Prešov - žalovaný je vlastníkom stavby postavenej na

predmetných pozemkoch, ako aj skutočnosť, že vlastník stavby nemal ku dňu účinnosti tohto zákona (a
doposiaľ nemá) k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, rovnako skutočnosť, že právnym
predchodcom žalovaného ako vlastníka dotknutej stavby bol Československý štát, ako aj skutočnosť
že v danom území k pozemkovým úpravám doposiaľ nedošlo, ako predpoklady pre aplikáciu § 4 zák.č. 66/2009 Z.z. medzi stranami. Právne uzatvoril, že ak predmetnú stavbu verejnosť riadne užíva ako
miestnu komunikáciu a chodník, tak pozemnú komunikáciu - cestu a chodníky je možné verejnosťou,
resp. obyvateľmi mesta užívať len v súlade so stavebným poriadkom, a teda v zmysle § 76 ods. 1 zák.

č. 50/1976 Zb. stavebného zákona len na základe kolaudačného rozhodnutia, resp. predtým platného §
5 zák. č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku. Týmto mal naplnenú aj poslednú podmienku potrebnú pre
aplikáciu § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. Konštatoval, že sa v tomto prípade odklonil od doterajšej rozhodovacej
praxe Krajského súdu v Prešove, na ktorú poukazoval žalobca a ktorá v obdobných právnych veciach
rozlišovala medzi stavbou neoprávnenou a nepovolenou z toho dôvodu, že s poukazom na čl. 2 ods. 2

CSP, každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít, ktorou Ústavný súd Slovenskej republiky nepochybne je a ktorý svojím
uznesením sp. zn. IV.ÚS 539/2020 doterajšiu súdnu prax druhoinštančného súdu koriguje. Mal za to,
že v danom prípade by mal žalobca nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva na tejto
parcele, avšak ide o jednorazovú náhradu, na ktorú vznikol nárok už predchádzajúcemu vlastníkovi a
tento nárok prevodom vlastníckeho práva na žalobcu neprešiel. Išlo o pohľadávku, ktorú mohol žalobca

nadobudnúť len jej postúpením na neho. Ak sa tak nestalo, prevodom vlastníckeho práva nezískal
pohľadávku na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorú mal predchádzajúci
vlastník. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020. Súd prvej inštancie svoj záver o jednorazovej náhrade odôvodnil tým,
že z charakteru vecného bremena v danom prípade vyplýva, že toto má charakter vyvlastnenia, a teda aj

náhradavtakomprípademábyťjednorazová.Zobsahuspisuvyplýva,žežalobcanadobudolpredmetné
pozemky v roku 2017 a v roku 2019. Mal za nepochybné, že žalobca nadobudol vlastnícke právo viac
ako 8 rokov po nadobudnutí účinnosti zákona číslo 66/2009 Z.z., ktorého účinnosť nastala 01.07.2009,
pričomvzmyslecitovanéhozákonavzniklovecnébremenoktakýmtopozemkomúčinnosťoucitovaného
zákona a aktívnu legitimáciu na zaplatenie náhrady titulom zriadenia takéhoto vecného bremena mal

vlastník pozemku, ktorému svedčilo vlastnícke právo v čase nadobudnutia účinnosti citovaného zákona.
Nedostatok preukázania aktívnej vecnej legitimácie je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, súd prvej inštancie konštatoval, že právo
na jednorazovú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré patrilo právnym predchodcom žalobcu je
premlčané. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe a tento

nárok je len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase
vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona číslo 66/2009 Z.z. To je k 01.07.2009. Na
základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal v konaní, že je nositeľom
hmotnéhopráva,t.j.subjektom,ktorémusvedčínároknanáhraduzazriadenévecnébremeno.Súdprvej
inštancie okrajovo konštatoval, že samotný uplatnený nárok zo strany žalobcu je v rozpore s dobrými

mravmi s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka, a teda nemôže požívať právnu ochranu. Žalobca
v tomto konaní nadobudol nehnuteľnosti z vlastnej vôle, plne si vedomý ich stavu a uplatňoval podobné
nároky v mnohých ďalších prípadoch, bez skutočnej snahy o usporiadanie vzťahov medzi vlastníctvom
a užívaním.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
Keďže žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 100 %, súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že na pozemkoch, za ktorých užívanie žalobca
požadoval náhradu, nevzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z., pretože
v konaní nebolo preukázané splnenie podmienky nevyhnutnej na jeho vznik, a síce preukázanie, že
stavby na pozemkoch boli povolené podľa platných právnych predpisov. Bol presvedčený, že jediným
ústavne konformným výkladom zákona č. 66/2009 Z. z. je taký výklad, ktorý umožňuje vlastníkovi

zaťaženého pozemku domáhať sa opakovanej náhrady za obmedzenie jeho vlastníctva zákonným
vecným bremenom, a to za každý jeden deň trvania tohto vecného bremena. Ďalej namietal, že predmet
právneho úkonu postúpenia pohľadávky pôvodného vlastníka pozemku parc. KN-E č. XXX/X na žalobcu
nie je neurčitý, postúpenie je právne perfektné v dôsledku čoho je právny úkon platný a žalobca je
aktívne vecne legitimovaným subjektom v konaní. A napokon nepovažoval za dôvodnú aplikáciu ust. §

3 zák. č. 40/1964 Z. z. (ďalej len „OZ“), rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva č. 4014/12 zo
dňa 02.07.2019 na prejednávanú právnu vec nie je možné aplikovať, v dôsledku čoho nárok žalobcu
uplatnený v konaní nemôže byť považovaný za rozporný s dobrými mravmi. Jeho konanie nie je možné
posúdiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu, že žalobca si v dôsledku správaniasa žalovaného uplatňuje nárok, ktorý mu priamo vyplýva čl. 20 Ústavy SR. Domáhanie sa práva na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nemožno kvalifikovať ako zneužitie vlastníckeho práva
či výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože vlastník sa domáha toho, čo mu v súlade s

právom prináleží. S poukazom na argumentáciu uvedenú v tomto odvolaní spoločne s argumentáciou
uvádzanou v priebehu súdneho konania na súde prvej inštancie žalobca žiadal odvolací súd, aby
napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné. Napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, správneho
zhodnotenia dôkazov a správneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že v tomto konaní sú
splnené podmienky podľa zákona č. 66/2009 Z.z. na vznik zákonného vecného bremena, ktoré v
tomto prípade vzniklo zo zákona dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
01.07.2009. Žalovaný trval na tom, že v danom prípade zo zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo zákonné
vecné bremeno, pričom náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je jednorazová, nemá charakter

opakovaného plnenia, nárok na túto náhradu vznikol vznikom zákonného vecného bremena dňa
01.07.2009 a vzhľadom na to, že jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým
právom, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote odo dňa 01.07.2009, vzniesol žalovaný
námietku premlčania. Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia
platnosti predmetu postúpenia, ktorý vzhľadom na uvedenú neurčitú dĺžku trvania obdobia, za ktoré má

existovať pohľadávka (a to buď za obdobie dvoch rokov resp. troch rokov spätne podľa toho, či došlo k
bezdôvodnému obohateniu žalovaným alebo či došlo k užívaniu na základe vecného bremena), právne
uzavrel, že takto formulovaný predmet postúpenia je neurčitý a preto podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka neplatný. Žalovaný zotrval na svojej právnej argumentácii ohľadne Rozhodnutia ESĽP z
2.júla 2019 k sťažnosti č. 4014/12 S. A. proti Slovenskej republike a poukázal na to, že jeho závery je

nutné aplikovať aj na prejednávaný prípad, nakoľko za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ
uplatňoval niečo iné, než špekulatívny občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a teda
nemal „majetok" chránený článkom 1 Protokolu č. 1. ESĽP a preto je výkon jeho práva v rozpore s § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka a nemôže požívať právnu ochranu. S poukazom na uvedené žalovaný
navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 387 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom

rozsahu potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Žalobca v replike nesúhlasil s právnymi názormi žalovaného. Uviedol, že v predmetnej veci bolo
právne nedôvodné, aby bol povinný preukazovať, že stavba pozemnej komunikácie postavená na
predmetných pozemkoch nebola postavená v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca predsa

nemôže dokazovať tzv. negatívnu skutočnosť. V predmetnej právnej veci si žalobca splnil svoju
zákonnú povinnosť - bremeno tvrdenia, keďže tvrdil, že stavba pozemnej komunikácie nachádzajúcej
sa predmetných pozemkoch je stavbou, ktorá nebola povolená v súlade s vtedy platnými právnymi
predpismi, pretože právni predchodcovia žalobcu nedali s jej zriadením súhlas a ani neboli v čase
jej výstavby (resp. pred jej výstavbou) účastníkmi žiadnych administratívnych konaní. Pokiaľ žalovaný

nepreukázal žiadne skutočnosti, resp. nepredložil žiadne listiny nasvedčujúce tomu, že jeho stavba
bola povolená podľa platných právnych predpisov (z ktorého tvrdenia žalovaný vyvodzoval pre seba
priaznivéprávnenásledky),mátozanásledok,žežalovanýneuniesoldôkaznébremenoažepredmetná
stavba nebola povolená v súlade s platnými právnymi predpismi, čo nevyhnutne znamená, že žalovaný
nedisponuje právnym titulom užívania predmetných pozemkov, tzn. nedisponuje zákonným vecným

bremenom podľa zák. 66/2009 Z. z. K argumentácii žalovaného o jednorazovosti náhrady za zákonné
vecné bremeno podľa zák. 66/2009 Z. z. uviedol, že v žiadnom prípade nie je možné stotožňovať právnu
úpravu zákonného vecného bremená v prípade zákona č. 182/1993 Z. z. so zák. 66/2009, pretože
tieto zákonné vecné bremená majú odlišnú povahu (trvalé oproti dočasnému zákonnému vecnému
bremenu ) a odlišný účel (trvalé obmedzenie za náhradu oproti postupu pri scelení vlastníctva k stavbe a

pozemku s využitím dočasného zákonného vecného bremena). K argumentácii žalovaného o neurčitosti
predmetu postúpenej pohľadávky uviedol, že súd prvej inštancie sa nepokúsil právny úkon - zmluvu
zo dňa 21.08.2019 vyložiť v prospech jeho platnosti, a to aj napriek tomu, že táto zmluva spĺňa všetky
náležitosti platného právneho úkonu, súd ani len neposkytol žalobcovi procesný priestor na vyjadrenie
sa v tejto otázke. Počas celého konania nebola otázka platnosti zmluvy zo dňa 21.08.2019 riešená,

zo strany žalovaného nebola otázka platnosti namietaná, a ani zo strany súdu nebola platnosť zmluvy
žiadnym spôsobom spochybnená. Zo strany súdu prvej inštancie došlo k vydaniu tzv. prekvapivého
rozhodnutia, keď sa napádané rozhodnutie opiera o skutočnosť, ktorú nikto zo strán sporu netvrdil alebo
nenamietal, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Argumentácia žalovaného (a ajsúdu prvej inštancie) postavená na bezbrehom poukazovaní na rozhodnutie ESĽP vo veci č. 4014/12
- A. proti Slovenskej republike nemôže v prejednávanej právnej veci obstáť. Rozhodnutie ESĽP totižto
nemožno a priori a un bloc vzťahovať na všetky súdne konania, v ktorých žalovaný vystupuje ako strana.

8. Žalovaný v duplike k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a poukázal na ne.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov odvolania

žalobcu, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II.ÚS 78/05).

11. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

12. Podľa § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), kto sa
na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

13. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

14. Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (1). Premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva (12).

15. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

16. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení,(ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z.“), ak nemá vlastník
stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo

verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a
užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenúpodľaplatnýchprávnychpredpisov,ktoráprešlazvlastníctvaštátunaobecalebovyššíúzemný
celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis

nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

17. V predloženej veci bolo predmetom odvolacieho prieskumu rozhodnutie súdu prvej inštancie o
nároku žalobcu voči žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.732,90 eura s 5 %
úrokom z omeškania ročne od 13.02.2020 do zaplatenia, ktorý svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný

užívalvžalovanomobdobípozemokvovlastníctvežalobcu(predtýmvovlastníctvepostupcu),naktorom
sa nachádza stavba miestnej komunikácie vo vlastníctve žalovaného a vykonáva tak právo nájmu cudzej
veci bez platnej nájomnej zmluvy. S odkazom na vyššie uvedené je preto podľa žalobcu nesporné, že
žalovaný užíval majetok žalobcu (predtým postupcu) bez právneho dôvodu, a tým z jeho strany došlo kbezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie zamietol žalobu pre nedostatok aktívnej legitimácie na
strane žalobcu, ktorý nepreukázal, že je subjektom, ktorému svedčí nárok na jednorazovú náhradu za
zriadené zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a premlčaniu tohto nároku v trojročnej

premlčacej dobe vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným.

18. Nebolo sporné, že žalobca bol v čase podania žaloby výlučným vlastníkom nehnuteľností: pozemku
v kat. úz. K. zapísanom na LV č. XXXX, a to parcely KN-E č. XXX/X - orná pôda o výmere 65 m2,
pozemkov v kat. úz. K. zapísaných na LV č. XXXX, a to parc. KN-C č. XXXX/XX - orná pôda o výmere

117 m2, KN-C č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 28 m2, KN-C č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 18
m2, spolu sa jedná o pozemky vo výmere 163 m2, ktoré boli vytvorené z pôvodnej parcely KN-E č. XXX/
X - orná pôda o výmere 215 m2 a z parc. KN-E č. XXX/X - orná pôda o výmere 95 m2, ktoré žalobca
nadobudol do svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený
Okresným úradom S., katastrálny odbor pod č. V XXXX/XXXX dňa 07.07.2017. Zároveň žalobca je
podielovým spoluvlastníkom pozemku vo veľkosti 1/2, v kat. úz. K.: zapísaného na LV č. XXXX, a to

parc. KN-E č. XXX/X - orná pôda o výmere 249 m2, ktorú žalobca nadobudol do svojho vlastníctva na
základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom S., katastrálny
odbor, pod č. V XXXX/XXXX dňa 31.10.2018 a geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa 29.10.2018
overeným Okresným úradom S., katastrálny odbor dňa 13.11.2018 pod č. O. XXXX/XX, bola táto parcela
z dôvodu na nej sa nachádzajúcej stavby pozemnej komunikácie zameraná a bola vytvorená parc.: -

KN-C č. XXXX/X - orná pôda o výmere 95 m2 (na spoluvlastnícky podiel pripadá výmera 47,5 m2).

19. Nebolo ani sporné, že na predmetných pozemkoch sa nachádza miestna verejnoprospešná
komunikácia - cesta a chodníky na ulici A. N. S. vo vlastníctve žalovaného.

20. Pretože ide v tomto spore o obdobie po 01.07.2009 (dva roky pred podaním žaloby /12.02.2020/
a po podaní žaloby a jej zmeny), súd prvej inštancie na prvom mieste skúmal, či na súdenú vec
možno aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z., alebo nie. Dospel k záveru o dôvodnosti aplikácie tohto
zákona, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca a jeho právni predchodcovia v tomto prípade voči
žalovanému neplnili (netrpeli užívanie ich pozemkov pod verejnoprospešnou stavbou) bez právneho

dôvodu. Právnym dôvodom užívania stavby - cesty a chodníkov na predmetných pozemkoch žalobcu
a jeho právnych predchodcov bolo podľa súdu prvej inštancie zákonné vecné bremeno vzniknuté na
základe § 4 zák. č. 66/2009 Z.z.

21.Akokonštatovalsúdprvejinštancie,nebolosporným,žežalovanýjevlastníkomstavbypostavenejna

predmetných pozemkoch, žalovaný nemal ku dňu účinnosti tohto zákona (a doposiaľ nemá) k pozemku
pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, právnym predchodcom žalovaného ako vlastníka dotknutej
stavby bola Československá republika, ako aj skutočnosť že v danom území k pozemkovým úpravám
doposiaľ nedošlo.

22. Sporným v zmysle odvolacích námietok žalobcu bolo splnenie podmienky vyžadovanej zákonom, a
teda, či stavby vo vlastníctve žalovaného (miestna komunikácia, chodník) umiestnené na pozemkoch vo
vlastníctvežalobcu,bolistavbamipovolenýmivzmysleprávnychpredpisovplatnýchvčaseichvýstavby,
tak ako to vyžaduje § 4 zákona č. 66/2009 Z.z.

23. Odvolací súd poukazuje na zhodné tvrdenia strán sporu a to, že ide o miestnu komunikáciu, resp.
pozemnú - miestnu komunikáciu na ulici A., resp. že na tomto pozemku je postavená verejnoprospešná
stavba pozemnej - miestnej komunikácie, alebo že žalovaný, resp. jeho obyvatelia (verejnosť) užívajú
parcelu KN č. XXX/X katastrálne územie K.. Preto ak predmetné stavby verejnosť riadne užíva ako
miestnu komunikáciu a chodník, tak pozemnú komunikáciu - cestu a chodníky je možné verejnosťou,

resp. obyvateľmi mesta užívať len v súlade so stavebným poriadkom, a teda v zmysle § 76 ods. 1
zák. č. 50/1976 Zb. stavebného zákona len na základe kolaudačného rozhodnutia. Preto ani odvolací
súd nemal pochybnosti o tom, že stavba bola riadne povolená podľa platných právnych predpisov v
čase začatia jej užívania. Odvolací súd sa stotožnil aj s poukazom súdu prvej inštancie na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020, v ktorom sa ústavný súd

v danej veci stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že vo vzťahu k stavbám, ktoré stavali, či
zriaďovali štátne socialistické organizácie na cudzom pozemku, tie sa zo zákona stali ich vlastníctvom,
res. vlastníctvom štátu, a preto nejde o neoprávnenú stavbu. V nadväznosti na uvedený právny záver
mal ústavný súd za to, že nie je ústavne neudržateľný kontextuálny, resp. implicitný záver (podmienenýaj historickým výkladom vzhľadom na dobovú preferenciu štátneho vlastníctva), že také hmotnoprávne
riešenie preferuje legalizačný aspekt pre stavbu vo vlastníctve štátu bez ohľadu na pozemkovo -
vlastnícke vzťahy a bez ohľadu na eventuálne porušenie stavebných administratívnych predpisov.

24. S poukazom na uvedené je preto potrebné uzavrieť, že ide o stavby povolené príslušnými
kolaudačnými rozhodnutiami, právny dôvod užívania pozemku v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z, t j.
zákonné vecné bremeno vzniklo a preto nie daný nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanému na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Správne tak súd prvej inštancie posúdil žalobcov uplatnený nárok ako nárok

na náhradu za zákonné vecné bremeno v zmysle citovaného zákonného ust. § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z. za pozemky, na ktorých je vybudovaná pozemná komunikácia a stavba vo vlastníctve
žalovaného.

25. Pri posudzovaní otázky či v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckehoprávajemožnépriznaťajopakovanezaurčitýčasovýúsekaždousporiadaniavlastníckych

vzťahov alebo jednorazovo, ktorá otázka má podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti žalovaným
vznesenej námietky premlčania, odvolací súd vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikát R 71/2018 tak, že doň
patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali. Vo vzťahu k uvedenému pojmu zaujal obiter dictum stanovisko aj ÚS SR, sp. zn. I.ÚS

51/2020zodňa09.06.2020:„Inakpovedané,pokiaľnejdeorozhodnutiepublikovanévZbierkestanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za ustálenú prax
považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor
vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v

jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený)
nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo
viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší
súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.“

26. Najvyšší súd SR ako súd dovolací obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za
zriadenie vecného bremena riešil v rozsudku z 24.03.2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku
zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 pod č. R 73/2016. V tomto rozhodnutí bol vyslovený
právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993

Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.
Predmetnébremenovzniká„inrem“,vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne

uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona.

27. Z týchto rozhodnutí Najvyšší súd SR vychádzal aj pri posudzovaní otázky priznávania primeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a to v rozhodnutiach sp. zn.
2Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a predovšetkým sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020.

28. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný
v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (č. R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný
aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009
Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv.

legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.
Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu
vlastníckehoprávazakotvenéhovzákoneč.182/1993Z.z.Svedčíotomnakoniecajichzhodnázákonná
konštrukcia. (pozri rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.06.2021, sp. zn. 9Co/113/2020).29. V tejto otázke odvolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky IV.ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.10.2020, v ktorom okrem iného uviedol: „Okrem iného sa

poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného
bremena je jednorazová, nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene
vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné
bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku došlo jednorázovo a sledovalo cieľ predísť možnosti,
že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby

nebude mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či
vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege,
túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému
vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu
za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za
ústavne udržateľný aj Ústavný súd v rozhodnutí IV. ÚS 227/2012. Právo na náhradu za vecné bremeno

sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého
pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z. t.j. k 01. júlu 2009 (žalovaný v konaní pred súdom 1. inštancie vzniesol námietku
premlčania). Ak judikatúra Najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom dospela k záveru, že právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex

lege jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže
byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č, 66/2009 Z. z.“.

30. Možno teda konštatovať, že Ústavný súd uzavrel, že finančná náhrada za vznik vecného bremena
je nepochybne jednorazová a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a
arbitrárnejaplikáciipoužitejprávnejúpravyzasahujúcejdojehomajetkovýchpráv,pričomztohtodôvodu
Ústavný súd ústavnú sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. Ústavy napadnutým uznesením Najvyššieho súdu odmietol.

31. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu odvolací súd dospel
k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník

pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote,
ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už takýto nárok nevznikne.

32. Potom vo svetle už nateraz ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, od ktorej
odvolací súd nenachádza žiaden rozumný dôvod odkloniť sa, a to aj napriek existujúcim opačným

rozhodnutiamnižšíchsúdov,naktorépoukazovalžalobca,nemožnoprijaťinýzáver,akoten,žepeňažná
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom je jednorazová, nemajúca
charakter opakujúceho sa plnenia, premlčuje v 3-ročnej všeobecnej premlčacej dobe, ktorá doba začala
plynúť deň nasledujúci po účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z., t.j. dňa 02.07.2009, a uplynula dňa 02.07.2012.
Preto s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného v základnom konaní a dátum

podania žaloby 12.12.2012, je nárok žalobcu premlčaný.

33. Žalobca v odvolaní namieta právne posúdenie veci ohľadom postúpenia pohľadávky pôvodného
vlastníka pozemku parc. KNE č. XXX/X na žalobcu. Tvrdil, že predmet postúpenia pohľadávky
pôvodného vlastníka pozemku parc. KNE č. XXX/X na žalobcu je určitý. Odvolací súd sa stotožňuje

so záverom súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia platnosti predmetu postúpenia, ktorý vzhľadom
na uvedenú neurčitú dĺžku trvania obdobia, za ktoré má existovať pohľadávka (a to buď za obdobie
dvoch rokov resp. troch rokov spätne podľa toho, či došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaným
alebo či došlo k užívaniu na základe vecného bremena), právne uzavrel, že takto formulovaný
predmet postúpenia je neurčitý a preto podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný. V danom

prípade vzhľadom na neurčitosť právneho úkonu súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že takto
formulovaný predmet postúpenia je s prihliadnutím na neurčitú dĺžku trvania obdobia neurčitý, a z tohto
dôvodu neplatný.34.Žalobcavpodanomodvolaníuviedol,ženesúhlasíanisprávnymnázoromsúduprvejinštancie,ktorý
„okrajovo konštatoval“, že nárok uplatnený žalobcom je v rozpore s dobrým mravmi, pričom poukázal na
rozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva(ďalejlenESĽPvydanévinejvecisťažovateľa-žalobcu.

35. V predmetnom konaní žalobca nadobudol ako pozemok KN - E parc. č. XXX/X, k.ú. K. od
predávajúcejA.S.,takajpozemkyKN-Eparc.č.XXX/X,k.ú.K.aparc.č.XXX/X,k.ú.K.odpredávajúcej
N. K. a spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 k pozemku KN - E parc. č. XXX/X, k.ú. K., od predávajúceho
Z. U., pričom už v čase kúpy týchto pozemkov bola na nich vybudovaná miestna komunikácia, a žalobca

ako kupujúci vedel a musel mať vedomosť o tom, že na prevádzaných, resp. nadobúdaných pozemkoch
sa nachádza stavba miestnej komunikácie. Naviac priamo v kúpnych zmluvách v čl. V. kupujúci vyhlásil,
že sa s predmetom zmluvy riadne oboznámil, vykonal jeho obhliadku na mieste samom, s jeho stavom je
uzrozumený a tento kupuje tak, ako stojí a leží. Je teda zrejmé, že žalobca mal vedomosť, že predmetné
pozemky sú zastavané stavbou miestnej komunikácie, a teda nadobudol majetok dobrovoľne „s plným
vedomím jeho stavu", bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním.

36. Presne na tento prípad sa preto vzťahuje rozsudok ESĽP z 02.07.2019 k sťažnosti č. 4014/12 S. A.
proti Slovenskej republike, nakoľko ESĽP zdôraznil, že v posudzovanom prípade bol sťažovateľov nárok
zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi, a to vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti, najmä dobrovoľné
nadobudnutie majetku s plným vedomím jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov v mnohých iných

prípadoch, bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním. ESĽP poukázal na
to, že v čase rozhodovania vnútroštátnych súdov už bol aspoň jeden podobný prípad, v ktorom súdy
na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda po celý čas konania bol
úspech sťažovateľovej žaloby otvorene podmienený absenciou okolností rozporu s dobrými mravmi. Za
týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné, než špekulatívny občianskoprávny

nárok bez legitímnej nádeje na úspech a teda nemal „majetok" chránený článkom 1 Protokolu č. 1.
ESĽP preto zvyšnú časť sťažnosti podľa tohto ustanovenia odmietol ako nezlučiteľnú ratione materiae s
ustanoveniami Dohovoru. Vzhľadom na uvedené ESĽP odmietol aj námietku podľa článku 13 Dohovoru
a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

37. V tomto prejednávanom prípade je preto potrebné aplikovať rozsudok ESĽP zo dňa 02.07.2019
č. 4014/12, nakoľko za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné, než
špekulatívny občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a teda nemal „majetok" chránený
článkom1Protokoluč.1.ESĽPapretojevýkonjehoprávavrozpores§3ods.1Občianskehozákonníka
a nemôže požívať právnu ochranu.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj správne rozhodnutie
súduprvejinštancievsúvisiacomvýrokuonárokunanáhradutrovkonania,ktorýodvolacísúdpostupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rovnako potvrdil.

39. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovanému vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní, priznal voči žalobcovi
nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcov rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

40. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).