Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118204462
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118204462.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci v spore žalobcu: AXA Management Services
s.r.o., IČ: 256 72 703, so sídlom Lazarská 13/8, 120 00 Praha 2, Česká republika, zahraničná právnická
osoba podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom AXA Management Services s.r.o.,
organizačná zložka Slovensko, IČO: 50 008 056, so sídlom Kolárska 6, 811 06 Bratislava, právne

zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., IČO: 36 862 711, advokátska kancelária so sídlom Šoltésovej
14, 811 08 Bratislava, proti žalovanej: X. I., W.. X.X.XXXX, F. Y. W. X, XXX XX T., právne zastúpená:
JUDr. Ladislav Riedl, advokát so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, IČO: 50490044, o zaplatenie
1.661,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k.
24Cb/103/2018-199 zo dňa 1.2.2019, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom č. k. 24Cb/103/2018-199
zo dňa 1.2.2019 vyslovil, cit.:

„I. Žaloba o zaplatenie 1 161,79 eur s príslušenstvom sa z a m i e t a.

II. P r i z n á v a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav tak, že žalobca
a žalovaná ako finančný sprostredkovateľ uzatvorili dňa 1.7.2014 zmluvu označenú ako „Zmluva o
finančnom sprostredkovaní pre pozíciu viazaný finančný agent“ podľa § 269 ods. 2 Obchodného

zákonníka. V zmysle predmetnej zmluvy sa sprostredkovateľ zaviazal pre spoločnosť vyvíjať činnosť
smerujúcu k tomu, aby záujemca o uzavretie zmluvy o poskytnutí finančnej služby (produktová zmluva)
špecifikovanej vo vnútornom predpise Provízne podmienky mal príležitosť takú zmluvu so žalobcom
uzavrieť. Sprostredkovateľ mal za vykonávanie obchodnej služby nárok na províziu. Výška provízie
v zmysle článku VI predmetnej zmluvy sa určovala v závislosti od pozície sprostredkovateľa v rámci
obchodnej siete spoločnosti, od dosiahnutej produkcie sprostredkovateľa a produkcie dosiahnutej jeho

štruktúrou v rámci obchodnej siete žalobcu a od splnenia podmienok pre vznik nároku na províziu
v súlade s vnútornými predpismi. Druhy provízie, jej výška, podmienky vzniku a zániku nároku,
formu a spôsob úhrady, ako aj ďalšie podrobnosti týkajúce sa provízií boli upravené vo Vnútorných
predpisoch, ktorými v zmysle článku I zmluvy boli interné normy žalobcu, najmä, nie však výlučne:
Obchodné podmienky, Provízne podmienky, Kariérový řád, Benefitní řád, Spracovanie reklamácií
pracovníkov IS v oblasti provízií, Pravidlá jednání se zákazníky, Kontrolní opatření v IS, Kontrolné

opatrenia na predchádzanie legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Příručka pro sprostredkovatele -
compliance handbook, O systému vzělávaní, Selekcia a monitoring v internej sieti, Etický kódex aďalšie smernice, pokyny a interné pravidlá pre internú obchodnú službu. V článku VI bod 3 zmluvy
bol dohodnutý zánik nároku na vyplatenú províziu a to v prípade splnenia rozväzovacej podmienky
uvedenej pre príslušnú províziu vyplácanú pre vykonávanie obchodnej služby v súlade s Vnútornými

predpismi. Podľa článku VI bod 12 zmluvy žalobca počas celého obdobia platnosti zmluvy mal sledovať
SAR, t.j. súčet provízií, ktoré sa do budúcna mohli stať predmetom záväzku sprostredkovateľa vrátiť
provízie z dôvodu storien sprostredkovateľom sprostredkovaným produktových zmlúv v určenom storno
období, t.j. nezaslúžených provízií a už vzniknutých dlžných stornovaných provízií, či špeciálnych
provízií, ktoré sa už stali predmetom záväzku sprostredkovateľa vrátiť provízie z dôvodu storien

sprostredkovateľom sprostredkovaných produktových zmlúv v určenom storno období s odpočítaním
kladnej hodnoty garančného fondu sprostredkovateľa. Dňa 10.7.2014 bola žalovaná zapísaná do
zoznamu viazaných finančných agentov v registri vedenom Národnou bankou Slovenska. Žalovaná
splnila podmienky pre vyplatenie provízií. Listom zo dňa 18.12.2014 žalovaná požiadala žalobcu o
ukončenie zmluvy o finančnom sprostredkovaní ku dňu 19.12.2014 a zároveň požiadala aj o vymazanie
z NBS. Žalobca listom zo dňa 15.1.2015 oznámil žalovanej, že vypovedá zmluvu uzatvorenú so

žalovanou s jednomesačnou výpovednou lehotou, ktorá začína plynúť prvým dňom kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená druhej zmluvnej strane.

3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil tak, že medzi stranami sporu došlo k
uzatvoreniu zmluvy o obchodnom zastúpení, napriek tomu, že táto bola označená ako „zmluva o

finančnom sprostredkovaní pre pozíciu viazaný finančný agent“ s odkazom na § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorého sa ustanovenia o jednotlivých zmluvných typoch použijú na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý
stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení, teda pre posúdenie
povahy zmluvy nie je podstatné to, ako ju strany označili, ani to, podľa akého ustanovenia ju navonok

uzatvárajú ale podstatný je obsah práv a povinností dohodnutých medzi zmluvnými stranami. Nakoľko z
vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaná vykonávala činnosť ako viazaný finančný agent,
ktorý sa v zmysle § 14 ods. 2 a 7 v spojení s § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom
sprostredkovaní a finančnom poradenstve považuje za podnikateľa a jej predmetom činnosti bola
dlhodobá činnosť spočívajúca v získavaní nových klientov a uzatváraní poistných zmlúv s nimi v mene

žalobcu, bolo nesporné, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o obchodnom zastúpení.
Zánik nároku na províziu je v Obchodnom zákonníka upravený v §662 ods. 1 Obchodného zákonníka,
pričom odchýliť sa od tohto ustanovenia je možné len v prospech obchodného zástupcu. Súd prvej
inštancie poukázal na jazykové verzie článku 11 smernice Rady č.86/653/EHS o koordinácii zákonov
členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, z ktorých vyplýva, že cieľom

predmetného článku bolo ustanoviť výlučne prípady, kedy môže dôjsť k zániku nároku na províziu a to
len v prípadoch, kedy sa nerealizuje obchod medzi zastúpeným a treťou osobou a to len v rozsahu, v
akom sa tento obchod neuskutoční. Uvedený dôvod je jediným prípustným dôvodom zániku nároku na
províziu obchodného zástupcu. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie ustálil, že nárok
naprovíziu,ktorábolažalovanejvyplatená,mohlazaniknúťlenzapodmienokustanovenýchv§662ods.

1 Obchodného zákonníka, teda iba v prípade neuskutočnenia obchodu, odlišné dohody v neprospech
žalovanej boli neplatné. Keďže žalobca sa domáhal vrátenia vyplatenej adaptačnej provízie z dôvodu,
že zmluva o obchodnom zastúpení zanikla pred uplynutím istého času, uvedená dohoda bola v rozpore
s § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka, a preto ju súd posúdil ako neprípustnú a v zmysle § 39 v spojení
s § 41 Občianskeho zákonníka ako neplatnú.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a to tak, že
úspešnejžalovanejpriznalnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahuvočineúspešnémužalobcovi.

5. V zákonnom stanovenej lehote podal voči rozsudku v celom rozsahu odvolanie žalobca, namietajúc

nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov,
nesprávne právne posúdenie veci a existenciu vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Žalobca mal za to, že dňa 1.7.2014 došlo medzi stranami sporu k uzatvoreniu zmluvy inominátnej
podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo má vyplývať aj zo samostatného znenia záhlavia zmluvy
o finančnom sprostredkovaní ako aj z čl. II bod 6 zmluvy. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to,

že ustanovenia § 566 až § 576 Obchodného zákonníka nemožno použiť ani len podporne pre výklad
uvedenej zmluvy. Práva a povinnosti neupravené zmluvou o finančnom sprostredkovaní sa podľa tvrdení
žalobcu mali riadiť ustanovením § 652 a 672a Obchodného zákonníka a to v zmysle čl. XII bod 7
zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Žalobca uviedol, že nie je možné vnútiť zmluvnej strane konkrétnyobsah typovej zmluvy zákonom upravenej, pokiaľ druhá strana zámerne uzavrela inominátnu zmluvu
s cieľom vyhnúť sa kogentnej úprave pre jednotlivé zmluvné typy. Pokiaľ podnikatelia chcú uzavrieť
vlastnú zmluvu a zámerne vylúčiť určité ustanovenia vzťahujúce sa ku konkrétnej typovej zmluvy, potom

tým dávajú najavo, že chcú uzavrieť výlučne inominátnu zmluvu bez použitia analógie a aplikuje sa
len všeobecná časť zákona. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nemal
posudzovať uzatvorenú zmluvu ako zmluvu o obchodnom zastúpení. Žalobca poukázal na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-48/16 z 17.5.2017 Ergo poisťovňa proti Alžbete Barlíkovej. V súvislosti
s uvedeným rozsudkom žalobca poukázal na podstatu svojho nároku na vrátenie storno provízie a

to z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nemal dôsledne venovať jednotlivým typom provízií. Uviedol,
že žalobou sa domáhal vrátenia časti provízie z dôvodu zániku nároku na jej výplatu v súlade s
podmienkami uvedenými v zmluve o finančnom sprostredkovaní a v súlade s podmienkami uvedenými
v províznych podmienkach. Konkrétna výška pohľadávok žalobcu voči žalovanej mala vyplývať z listiny
označenej ako Záverečne vyúčtovanie. Žalobca uviedol, že pre správne posúdenie výšky nároku na
vrátenieprovíziebolodôležitéstanoviťajdôvodvznikunárokunavyplateniezálohyprovízieakoajdôvod

zániku nároku na vyplatenie provízie. Poukázal na to, že od žalovanej si uplatňuje nárok na vrátenie
storno získateľskej provízie, t.j. alikvotnú časť vyplatenej provízie za stornované zmluvy uzatvorené
prostredníctvom sprostredkovania žalovanej podľa bodu 9.1. písm. a) Províznych podmienok v sume
369,89 eur, ako aj storno adaptačnej provízie podľa bodu 2.1.1. Províznych podmienok. Na základe
uvedeného žalobca stanovil celkovú storno províziu vo výške 1.969,89 eur. Uviedol, že celková výška

následných a získateľských provízií, na ktoré žalovanej vznikol nárok po skočení zmluvy bola vo
výške 70,49 eur a celková výška garančného fondu bola v sume 237,61 eur, teda po odpočítaní
súčtu vyššie uvedených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok žalovanej od sumy storna provízie, na
ktoré vznikol nárok žalobcovi, rozdiel uvedených súm predstavoval žalobcom uplatnenú sumu 1.661,79
eur. K charakteru získateľských provízií žalobca uviedol, že samotná ich výška závisí od dojednanej

výšky ročného poistného, pričom v prípade, ak dôjde k zániku poistnej zmluvy v priebehu prvých
dvoch rokov jej trvania, prípadne pokiaľ poistné nebolo zaplatené za dva roky od dátumu počiatku
poistenia do dátumu zmeny poistného, vzniká finančnému sprostredkovateľovi povinnosť vrátiť alikvotnú
časť provízie. Žalobca uviedol, že uvedená prax žalobcu je plne súladná s rozhodnutím Súdneho
dvora Európskej únie C-48/16 z 17.5.2017, a preto nárok na vrátenie získateľských provízií vo výške

369,89 eur je plne súladný s ustanoveniami Obchodného zákonníka ako aj práva Európskej únie. Čo
sa týka adaptačnej provízie, k tejto žalobca uviedol, že vyplýva z prílohy č.2 Províznych podmienok
a jej účelom je adaptácia nových sprostredkovateľov do internej obchodnej služby AXA Slovenská
republika. Zachovanie nároku na vyplatenie uvedenej provízie je naviazané na niekoľko rozväzovacích
podmienok podľa bodu 2.1.1. prílohy č. 2 Províznych podmienok a to v prípade ukončenia obchodnej

zmluvy do 2 rokov od nástupu, kedy je sprostredkovateľ povinný vrátiť celú výšku vyplatenej adaptačnej
provízie na základe priebežného, prípadne záverečného vyúčtovania po skončení spolupráce. Žalobca
poukázal na to, že žalovaná bola pri podpise zmluvy oboznámená s províznymi podmienkami a
podpisom zmluvy potvrdila, že sa s nimi oboznámila. Uviedol, že v zmysle bodu 2.1.1. Províznych
podmienok na vyplatenie adaptačnej provízie nevzniká právny nárok a táto sa vypláca nad rámec

bežných produktových provízií, preto ju nemožno posudzovať ako províziu produktovú, t.j, províziu
dojednanú ako odmenu za sprostredkovanie uzavretia produktovej zmluvy. Záverom žalobca zotrval
na svojom stanovisku, že zmluva medzi stranami sporu bola nepomenovanou zmluvou a preto sa
vzájomné vzťahy majú spravovať ustanoveniami samotnej zmluvy o finančnom sprostredkovaní a jej
prílohami. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalobca napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaná sa v súdom stanovenej lehote k odvolaniu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok

účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou
ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Odvolací
súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP
bol viazaný rozsahom odvolania ako aj odvolacími dôvodmi tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej
lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania, ktoré mu

predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnuté rozhodnutie
je potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.8. Čo sa týka samotného právneho posúdenia vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, odvolací súd
sa stotožnil s právnym posúdením zmluvy, uzatvorenej medzi stranami sporu označenej ako „zmluva
o finančnom sprostredkovaní“ zo dňa 1.7.2014, ako zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a

nasl. Obchodného zákonníka. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že každý právny úkon je nevyhnutné
posudzovať podľa jeho obsahu a uvedená zmluva napĺňa pojmové znaky zmluvného typu- zmluvy
o obchodnom zastúpení, ktorého podstata spočíva v tom, že obchodný zástupca sa zaväzuje pre
zastúpeného vykonávať činnosť smerujúcu k uzavretiu obchodov.

9. Ustanovenie § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka ukladá povinnosť posúdiť zmluvy ako zmluvné typy
upravené v hlave II Obchodného zákonníka, ak obsah práv a povinnosti dohodnutý zmluvnými stranami
zahŕňa podstatné znaky niektorého zo zmluvných typov. Pojmové znaky zmluvného typu sú označené
ako podstatné časti zmluvy a predstavujú základne kvalifikačné kritérium pre posúdenie, či konkrétnu
zmluvu možno považovať za zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom. Na základe uvedeného je
možné medzi zmluvnými stranami uzatvoriť zmluvu, ktorá je zmluvným typom upraveným v Obchodnom

zákonníku alebo môže byť uzatvorená podľa iného právneho predpisu, prípadne sa môže jednať o
nepomenovanú zmluvu. To znamená, že dohoda o podstatných častiach zmluvy nie je nevyhnutná na
platnosť zmluvy, vyžaduje sa však ako kvalifikačné kritérium zmluvného typu. Z uvedeného teda jasne
vyplýva, že obsah zmluvy medzi stranami sporu spĺňa klasifikačné kritérium pre posúdenie zmluvy ako
zmluvného typu upraveného Obchodným zákonníkom a to zmluvy o obchodnom zastúpení, preto je

nevyhnutné aj práva a povinností vyplývajúce z tohto úkonu posudzovať podľa uvedeného zmluvného
typu a nie je možné sa odchýliť od kogentných ustanovení predmetného zmluvného typu.

10. Odvolací súd sa však stotožnil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nedostatočne
zaoberal jednotlivými žalobcovými nárokmi uplatnenými v žalobe. Zo žaloby jasne vyplýva, že žalobca

si uplatnil právo na vrátenie alikvotnej časti vyplatených provízií, keďže došlo k ukončeniu poistných
zmlúv z dôvodu neplatenia poistného resp. výpovede zmluvy, a zároveň si uplatnil právo na vrátenie
vyplatenej adaptačnej provízie v sume 1600,- eur, keďže žalovaná nezotrvala v zmluvnom vzťahu po
dobu dvoch rokov od uzatvorenia zmluvy. Vzhľadom na uvedené žalobca uviedol, že voči žalovanej
eviduje pohľadávku vo výške 1.969,89 eur a to titulom celkovej storno provízie, čo má vyplývať zo

záverečného vyúčtovania, avšak proti uvedenej sume započítal pohľadávky žalovanej voči žalobcovi, a
tonároknacelkovúvýškunáslednýchzískateľskýchprovíziívsume70,49euravýškugarančnéhofondu
v sume 237,61 eur, teda voči žalovanej si uplatnil právo na zaplatenie sumy 1.661,79 eur. Z napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná splnila podmienky na vyplatenie
provízií, na základe čoho jej bola vyplatená suma 1.661,79 eur, avšak v odôvodnení rozhodnutia nie je

zmienka o tom, že sa jedná o dva samostatné nároky žalobcu uplatnené jednou žalobou, v dôsledku
čoho sa súd prvej inštancie následne nevysporiadal s charakterom jednotlivých práv a ich právnym
posúdením.

11. Čo sa týka získateľských provízií je nevyhnutné tieto posúdiť podľa ustanovenia § 659 - § 662

Obchodného zákonníka, keďže sa jedná o odmenu za činnosť obchodného zástupcu pre zastúpeného.
Ustanovenie § 662 Obchodného zákonníka upravujúce podmienky zániku nároku na províziu bolo do
Obchodného zákonníka zavedené zákonom č. 500/2001Z.z., ktorým implementoval do slovenského
právneho poriadku obsah smernice Rady č. 86/653/EHS o koordinácii zákonov členských štátov
týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, pričom ustanovenie § 662 Obchodného zákonníka

implementovalo čl. 11 predmetnej smernice. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-48/16
ERGO Poisťovňa, a.s. proti Alžbete Barlíkovej z bodu 44 vyplýva, že článok 11 ods. 1 smernice 86/653
sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na prípady úplnej nerealizácie zmluvy uzatvorenej
medzi zastúpeným a treťou osobou, ale tiež na prípady čiastočnej nerealizácie tejto zmluvy, teda že
sa nedosiahne predpokladaný objem obchodov alebo že táto zmluva nebude trvať predpokladaný čas.

V bode 47 Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že skutočnosť, že zmluva o obchodnom zastúpení
ukladá zástupcovi povinnosť vrátiť pomernú časť svojej provízie v prípade, že zmluva uzavretá medzi
zastúpeným a treťou osobou sa zrealizuje iba čiastočne, nemožno v zásade považovať za „odchýlenie
v neprospech obchodného zástupcu“ v zmysle článku 11 ods. 3 smernice č. 86/653. Naopak táto
povinnosťjevsúladesustanoveniamičlánku11ods.1a2tejtosmernice.Vďalšomobsahuodôvodnenia

predmetného rozhodnutia Súdny dvor konštatoval, že článok 11 ods. 1 prvá zarážka Smernice 86/653 sa
má vykladať v tom zmysle, že nárok na províziu obchodného zástupcu môže zaniknúť tiež v prípade, ak
zmluva uzavretá medzi zastúpeným a treťou osobou sa čiastočne realizuje. Je však potrebné spresniť
na jednej strane, že povinnosť vrátiť províziu musí byť striktne primeraná rozsahu nerealizovanej zmluvy.Povinnosť vrátiť pomerne vyššiu časť provízie, než bol rozsah nerealizovanej zmluvy, by v skutočnosti
predstavovala odchýlenie v neprospech zástupcu, ktoré článok 11 ods. 3 Smernice 86/653 zakazuje.
Vzhľadom na uvedené závery je nevyhnutné posúdiť, či žalobcom uplatnený nárok na vrátenie alikvotnej

časti získateľských provízií je v súlade s ustanovením § 662 Obchodného zákonníka a zároveň v súlade
svýkladomčl.11Smerniceč.86/653/EHS,ktorépodalSúdnydvor EurópskejúnievrozhodnutíC-48/16.

12. Čo sa týka samotného žalobcom uplatneného práva na vrátenie vyplatených získateľských provízií
a ich výšky, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca síce v žalobe uviedol, že si predmetný

nárok uplatňuje, avšak v samotnej žalobe uvedený nárok nešpecifikoval, teda neuviedol z ktorých
zrušených zmlúv si žalobca uplatňuje vrátenie alikvotnej časti získateľských provízií, z akého dôvodu
došlo k zániku zmlúv s poukazom na ustanovenie vnútorných predpisov, ktoré upravujú konkrétnu
rozväzovaciu podmienku, v dôsledku ktorej dochádza k zániku nároku na vyplatenú províziu, t.j.
neuviedol relevantné hmotnoprávne skutočnosti, na základe overenia ktorých by bol súd spôsobilý vo
veci meritórne rozhodnúť. Taktiež žalobca neuviedol spôsob, akým dospel ku konkrétnej výške alikvotnej

časti získateľskej provízie, ktorú žiada vrátiť.

13. Odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je žalobca
povinný v žalobe okrem všeobecných náležitostí podania uviesť aj pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností, pričom podľa odseku 2 predmetného ustanovenia nemožno opísanie

rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené dôkazy. Pre úspech v sporovom konaní je
nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť
tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
by mali byť obsiahnuté v jeho žalobe, resp. v replike a duplike. Skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle
ust. § 150 ods. 1 CSP sú prostriedkami procesného útoku. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce

skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. uviesť substancované
tvrdenia. Súdy v prípade, ak stranami uvádzané skutočnosti nie sú postačujúce na rozhodnutie vo veci,
môžu podľa § 150 ods. 2 CSP požiadať strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia. V súvislosti s uvedeným
bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie dať žalobcovi na vedomie potrebu
špecifikácienímuplatnenéhoprávanavráteniezískateľskejprovíziestým,žesajavížiadúcimkonkrétne

uviesť označenia zmlúv, ktoré boli zrušené, s označením dňa ich uzavretia, ako aj dňa zrušenia zmlúv,
dôvodu ich zrušenia, s označením internej normy žalobcu, ktorá upravuje právo na vrátenie alikvotnej
časti pre konkrétne zrušenie zmluvy a zároveň spôsob výpočtu výšky jednotlivých nárokov na vrátenie
alikvotnej časti provízie.

14. Ak žalobca nešpecifikuje ním uplatnené právo na vrátenie alikvotnej časti vyplatených získateľských
provízií môže to viesť k záveru o neunesení bremena tvrdenia, keďže z jeho podaní nevyplývajú
jednoznačné skutkové tvrdenia na preukázanie nárokov uplatnených v žalobe. Odvolací súd dáva do
pozornosti to, že súdy v klasickom sporovom konaní nie sú v postavení aktívnych vyšetrovateľov ale sú
v pozícií arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany.

Úlohou súdov teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či
„materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.

15. Čo sa týka žalobcom uplatneného práva na vrátenie vyplatenej adaptačnej provízie vo výške 1.600,-
eur, s uvedeným nárokom žalobcu sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vysporiadal len ako s

celkovým nárokom žalobcu na vrátenie provízie. Odvolací súd však upriamuje pozornosť súdu prvej
inštancie na to, že najskôr je potrebné uvedený nárok na vrátenie adaptačnej provízie právne posúdiť,
teda je nevyhnutné sa najskôr vysporiadať s tým, či tento nárok svojím charakterom predstavuje nárok
na vrátenie provízie podľa § 662 Obchodného zákonníka alebo ide o iné „nepomenované“ dojednanie
zmluvných strán obsiahnuté v zmluve o obchodnom zastúpení, na ktoré sa viaže rozväzovacia

podmienka podľa § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka,
keďže právny úkon je nevyhnutné posudzovať podľa jeho obsahu. Následne vzhľadom na prijaté právne
závery bude úlohou súdu prvej inštancie sa zaoberať aj tou skutočnosťou, či vrátenie plnej sumy
vyplatenej adaptačnej provízie nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom podľa § 265 Obchodného
zákonníka.

16. Záverom odvolací súd poukazuje na chybu v písaní, ku ktorej došlo pri vyhotovovaní napadnutého
rozsudku, keď súd prvej inštancie ako predmet konania označil konanie o zaplatenie 1.161,79 eur a vuvedenom rozsahu žalobu zamietol, pričom predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 1.661,79
eur.

17. Nakoľko súd prvej inštancie dôsledne neskúmal skutočnosti relevantné na posúdenie žalobcom
uplatnených nárokov a nevyzval žalobcu na špecifikovanie ním uplatnených nárokov, jeho záver o
tom, že v predmetnom prípade nedošlo k naplneniu dôvodu zániku nároku na províziu obchodného
zástupcu sa javí ako predčasný. Nesprávny procesný postup viedol k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky

na potvrdenie ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP). Uplatnené odvolacie dôvody založené na nesprávnych
skutkových zisteniach a na nesprávnom právnom posúdení veci sú podľa odvolacieho súdu plne
opodstatnené.

18. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie postupovať vo vyššie uvedených intenciách a

následne vec právne posúdiť a opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku (§ 391 ods. 3 CSP). Osobitne
sa zdôrazňujú závery z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to najmä s odkazom aj na
čl. 3 ods. 1 Základných princípov CSP.

19. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

20.Vnovomrozhodnutísúdprvejinštancierozhodneajotrováchodvolaciehokonania§396ods.3CSP.

21. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).