Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 2, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115011116
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8115011116.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Mariána Mačuru na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.12.2020 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného L. J. a okresného
prokurátora z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/93/2015 zo dňa 25.09.2020
v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného L. J. - nar. XX.XX.XXXX v M. G., trvale bytom T.
ulica č. XX, B., t. č. vo väzbe od 11.03.2020

u z n á v a v i n n ý m , že

ako spoločník a jediný konateľ konajúci za spoločnosť O. a O. J. s.r.o., so sídlom V. 6, XXX XX B.,
IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, ktorá bola spočiatku štvrťročným a neskôr mesačným platcom
dane z pridanej hodnoty (DPH), konajúc v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech spočívajúci v
neoprávnenom uplatnení nadmerného odpočtu DPH podal na miestne príslušnom Daňovom úrade B. II

- dňa 26. júla 2010 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010, v ktorom pri základe
dane vo výške 39.354.32 eur a odpočítaní dane vo výške 38.592,02 eur si uplatnil nadmerný odpočet
DPH vo výške 31.114,70 Eur, ktorá suma mu aj bola vyplatená dňa 23. septembra 2010 prevodom na
účet spoločnosti, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj celkovo 14 faktúr vystavených dodávateľom
- spoločnosťou Y. BM, s. r. o., R. XXX, IČO: XXXXXXXX, v dobe od 6. apríla 2010 do 30. júna 2010
na celkovú fakturovanú sumu 261.035,09 eur, z toho DPH vo výške 38.247,97 eur, za práce a služby
spojené s údržbou vinohradov a postrekmi, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom rozsahu dodané

spoločnosťouY.BM,s.r.o.,vdôsledkučohospoločnostinevznikolnároknavrátenieDPHvdeklarovanej
výške, ale za II. štvrťrok 2010 spoločnosti vznikla daňová povinnosť k DPH vo výške 7.133,27 eur,

- dňa 25. augusta 2010 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010 v ktorom pri základe
dane vo výške 348,53 eur a odpočítaní dane vo výške 3.603,30 Eur si uplatnil nadmerný odpočet DPH
vo výške 3.537,08 eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti uplatnenia tohto
nároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj faktúru vystavenú dodávateľom -

spoločnosťou Y. BM, s. r. o., R. XXX, zo dňa 9. júla 2010 na sumu 18.103,80 eur, z toho DPH vo výške
2.890,52 eur, za dodanie postrekov, aj keď deklarovaná dodávka nebola dodaná spoločnosťou Y. BM,s. r. o., v dôsledku čoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za júl
2010 jej vznikol nárok na vrátenie DPH len vo výške 646,56 eur,

- dňa 27. septembra 2010 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie august 2010, v ktorom
pri základe dane vo výške 183,85 eur a odpočítaní dane vo výške 2,986,14 eur si uplatnil nadmerný
odpočet DPH vo výške 2.951,19 eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti
uplatnenia tohto nároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj 3 faktúry vystavené
dodávateľom - spoločnosťou H. XX, s. r. o., H. XXX, B., IČO: XXXXXXXX, v dňoch 9. a 24. augusta 2010

na celkovú sumu 18.427,77 eur z toho DPH vo výške 2.942,25 eur za práce a služby spojené s obnovou
pôdnej úrodnosti a hnojením pôdy, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom rozsahu spoločnosťou
H. XX, s. r. o., v dôsledku čoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške ale
za august 2010 jej vznikol nárok na vrátenie DPH len vo výške 8,94 eur,

čím si takto za spoločnosť O. a O. J. s.r.o. za zdaňovacie obdobia II. štvrťrok 2010, júl 2010 a august

2010 uplatnil nárok na vrátenie DPH v celkovej výške 37.602,97 eur, hoci mal nárok na vrátenie DPH len
vo výške 655,50 eur, a takto si zabezpečil na úkor štátneho rozpočtu finančný prospech z neoprávnene
uplatneného nároku na vrátenie DPH vo výške 36.947,47 eur,

t e d a

- neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť inému
neoprávnený prospech a takým činom spôsobil značnú škodu

t ý m s p á c h a l

- zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Tr. zákona v znení zák.

č. 224/2010 Z. z., a za to mu

u k l a d á

podľa § 277 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 4, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 39 ods.
1 Tr. zákona s ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho pre výkon uloženého trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti výkonu podnikateľskej činnosti na 8 (osem) rokov.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na

dobu 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona peňažný trest vo výmere 300,- (tristo) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,

ustanovuje náhradný trest odňatia slobody na 3 (tri) mesiace.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súčasne z r u š u j e výroky o treste :
v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/64/2016 zo dňa 02.08.2016,
v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/34/2012 zo dňa 20.01.2014,

v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/1/2012 zo dňa 31.01.2012 a
v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/58/2011 zo dňa 15.06.2011,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad. o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomOkresnéhosúduPrešovsp.zn.41T/93/2015zodňa25.09.2020bolobžalovanýL.J.uznaný
vinným zo zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Tr. zákona

v znení zák. č. 224/2010 Z. z. v jednočinnom súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa §
276 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona v znení zák. č. 224/2010 Z. z. na tom skutkovom základe, že

ako spoločník a jediný konateľ konajúci za spoločnosť O. a O. J. s.r.o, so sídlom V. 6, XXX XX B., IČO:
XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, ktorá bola spočiatku štvrťročným a neskôr mesačným platcom dane
z pridanej hodnoty (DPH), konajúc v úmysle získať neoprávnený prospech spočívajúci v neoprávnenom

uplatnení nadmerného odpočtu DPH a zároveň aj v skrátení vlastnej daňovej povinnosti, podal na mieste
príslušnom Daňovom úrade B. II.
- dňa 26. Júla 2010 opravné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010, v ktorom
pri základe dane vo výške 39.354.32 Eur a odpočítaní dane vo výške 38.592,02 Eur si uplatnil nadmerný
odpočet DPH vo výške 31.114,70 Eur, ktorá suma mu aj bola vyplatená dňa 23. Septembra 2010

prevodom na účet spoločnosti, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj celkovo 14 faktúr vystavených
dodávateľom - spoločnosťou Y. BM, s.r.o., R. XXX, IČO: XXXXXXXX, v dobe od 6. Apríla 2010 do
30. Júna 2010 na celkovú fakturovanú sumu 261.035,09 Eur, z toho DPH vo výške 38.247,97 Eur, za
práce a služby spojené s údržbou vinohradov a postrekmi, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom
rozsahu dodané spoločnosťou Y. BM, s.r.o., v dôsledku čoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie

DPH v deklarovanej výške, ale za II. štvrťrok 2010 spoločnosti vznikla daňová povinnosť k DPH vo výške
7.133,27 Eur,
- dňa 25. Augusta 2010 opravné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010 v ktorom pri
základedanevovýške348,53Euraodpočítanídanevovýške3.603,30Eursiuplatnilnadmernýodpočet
DPH vo výške 3.537,08 Eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti uplatnenia

tohto nároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj faktúru vystavenú dodávateľom
- spoločnosťou Y. BM, s.r.o., R. XXX, zo dňa 9. Júla 2010 na sumu 18.103,80 Eur, z toho DPH vo výške
2.890,52 Eur, za dodanie postrekov, aj keď deklarovaná dodávka nebola dodaná spoločnosťou Y. BM,
s.r.o., v dôsledku čoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške, ale za júl
2010 jej vznikol nárok na vrátenie DPH len vo výške 646,56 Eur,

- dňa 27. Septembra 2010 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie august 2010, v ktorom
pri základe dane vo výške 183,85 Eur a odpočítaní dane vo výške 2,986,14 Eur si uplatnil nadmerný
odpočet DPH vo výške 2.951,19 Eur, ktorá suma mu z dôvodu začatia daňovej kontroly oprávnenosti
uplatnenia tohto nároku nebola vyplatená, pričom do uplatneného nároku zahrnul aj 3 faktúry vystavené
dodávateľom - spoločnosťou H. XX, s.r.o., H. XXX, B., IČO: XXXXXXXX, v dňoch 9. A 24. Augusta 2010

na celkovú sumu 18.427,77 Eur z toho DPH vo výške 2.942,25 Eur za práce a služby spojené s obnovou
pôdnej úrodnosti a hnojením pôdy, aj keď práce a služby neboli v deklarovanom rozsahu spoločnosťou
H. XX, s.r.o., v dôsledku čoho spoločnosti nevznikol nárok na vrátenie DPH v deklarovanej výške ale za
august 2010 jej vznikol nárok na vrátenie DPH len vo výške 8,94 Eur,

čím si takto za spoločnosť O. a O. J., s.r.o, za zdaňovacie obdobia II. štvrťrok 2010, júl 2010 a august
2010 uplatnil nárok na vrátenie DPH v celkovej výške 37.602,97 Eur, hoci mal nárok na vrátenie DPH len
vo výške 655,50 Eur. Takto si zabezpečil na úkor štátneho rozpočtu finančný prospech z neoprávnene
uplatneného nároku na vrátenie DPH vo výške 36.947,47 Eur, navyše za II štvrťrok 2010 vznikla
spoločnosti daňová povinnosť pri DPH vo výške 7.133,27 eur,

za čo mu bol podľa § 277 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) a § 42
ods. 1 Tr. zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov, pre výkon ktorého bol podľa
§ 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona mu bol uložený aj trest zákazu činnosti výkonu podnikateľskej činnosti
na 8 rokov.

Podľa § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona mu bol uložený i peňažný trest vo výmere 300 eur, pričom podľa §
57 ods. 3 Tr. zákona mu bol pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,

ustanovený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov.Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona boli súčasne zrušené výroky o treste uložené mu rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 1T/64/2016 zo dňa 02.08.2016, rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.

33T/34/2012 zo dňa 20.01.2014, trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/1/2012 zo dňa
31.01.2012 a trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/58/2011 zo dňa 15.06.2011, ako
aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný proti všetkým jeho výrokom
a prokurátor proti výroku o treste.

V dodatočne predložených dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu poukázal
na to, že v celom rozsahu popiera spáchanie skutkov, ktoré sa mu v zmysle obžaloby kladú za vinu
a za ktoré bol rozsudkom prvostupňového súdu odsúdený, cíti sa nevinný. Z toho dôvodu považuje

za nesprávny nielen výrok o vine, ale aj o treste. Poukázal na prezumpciu neviny ustanovenú v §
2 ods. 4 Tr. priadku, v rámci ktorej sa neuplatnili pravidlá ako obvinený nie je povinný dokazovať
svoju nevinu, nedokázaná vina má rovnakú váhu ako dokázaná nevina a v pochybnostiach prospech
obvineného. V zmysle uvedených zásad nebolo preukázané, aby sa skutok, tak ako je uvedený v
napadnutom rozsahu, stal, resp. aby skutok, ktorý sa stal, bol trestným činom. V tejto súvislosti poukázal

predovšetkým na tvrdenia svedka L. H., s ktorými sa stotožnil aj prvostupňový súd. Menovaný svedok
uviedol, že faktúry, ktoré boli vystavené firmou, v ktorej konal na základe splnomocnenia, boli fiktívne, so
spoločnosťou obžalovaného nikdy neobchodoval, práce reálne vykonané neboli a faktúry im vyplatené
neboli. So záverom súdu o hodnovernosti výpovedi tohto svedka nesúhlasil a jeho výpoveď hodnotil ako
nedôveryhodnú, pretože v jeho výpovediach, ktoré postupne menil a modifikoval, je množstvo rozporov,

ktoré svedok nedokázal vôbec odstrániť, čo má za následok jednoznačnú diskvalifikáciu jeho tvrdení o
tom, že nevykonával uvedené činnosti pre spoločnosť obžalovaného. Zdôraznil pritom i to, že svedkom
R. H. už vo výkone trestu odňatia slobody mohol byť motivovaný inými ako ekonomickými dôvodmi, keď
poprel svoju činnosť, a tým je skutočnosť, že on ako splnomocnený zástupca spoločností Y. BM a H.
XX nie je trestne stíhaný pre pomoc k trestného činu skrátenia dane a poistného. Svojou výpoveďou

sa tak svedok snaží získať neprimeranú výhodu v trestných konaniach, ktoré sú proti nemu vedené,
a nie prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre trestné konanie. Preto neobstojí argumentáciu
súdu, že by bolo nelogické, aby svedok poprel vykonané práce, nakoľko by sa mohol domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia a jeho obchodná spoločnosť by tak mala práce vykonané takpovediac
zadarmo. Okrem toho spoločnosť Y. BM bola prevedená na tzv. bieleho koňa, ktorý ani nemal vedomosť

o tom, že na Slovensku vlastní spoločnosť, čím došlo k zmareniu úspešného uplatnenia akýchkoľvek
nárokov.
Prvostupňový súd sa nevysporiadal ani s výpoveďou B. H., ktorý bol konateľom spoločnosti H. XX, a
ktorý vypovedal, že všetky veci v tejto firme mal na starosti jeho strýko L. H., ktorý mu dával podpisovať
doklady a papiere, z čoho vyplýva pozícia svedka L. H. v tejto spoločnosti, teda reálne konal za

spoločnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že na predmetných faktúrach je podpis B. H. v kolónke schválil,
a tento osobu menom B. nepozná, logicky nie je možné, aby tieto faktúry za L. H. vystavoval B. s
odcudzenou pečiatkou. Zároveň uvedená skutočnosť potvrdzuje argument, že nikdy nekonal s B. H.
ohľadne vykonaných prác a B. H. nemá žiadnu vedomosť o činnosti svojej spoločnosti a preto sa k nej
nemôže ani zodpovedne vyjadrovať.

Tvrdenie svedka R. H., že sa s ním stretol iba raz v Košiciach po daňovej kontrole, je vyvrátené
výpoveďou dvoch svedkov, ktorí boli osobne prítomní aj pri ďalšom stretnutí v Prešove. Ide o svedkov
W. B. a R. N..
Jeho tvrdenie, že všetky vyfakturované práce sa uskutočnili, nebolo žiadnym z vykonaných dôkazov
vyvrátené. Dôkazné bremeno je na strane prokurátora, ktorý nezabezpečil žiadne dôkazy do konania,

ktoré by vyvracali jeho obhajobu. Výpoveď svedka R. H. je pritom jeden zo zásadných dôkazov, na
ktorom je postavené odôvodnenie napadnutého rozsudku. Napriek tomu sa súd nijako neevysporiadal
s rozpormi vo výpovedi tohto svedka, a keďže odsudzujúci rozsudok má pre neho zásadné následky,
preto považuje za minimálne spravodlivé, aby z odôvodnenia napadnutého rozsudku mu bolo zrejmé,
akými úvahami sa súd uberal pri posudzovaní rôznych výpovedí svedka R. H.. Keďže tvrdenia tohto

svedka sú v rozpore s pravdou, preto súd nemal brať do úvahy jeho výpoveď vôbec.
Znalecký posudok, ktorý bol predložený do konania vypracovaný znalcom R.. O. sa nedá považovať
za dôkaz, ktorý by jednoznačne preukazoval, že k vykonaniu predmetných prác nedošlo. Napriek tomu
išlo o jeden zo zásadných dôkazov, ktorými súd odôvodnil odsudzujúci rozsudok. Predmetný znaleckýposudok nedáva jednoznačné odpovede na položené otázky, nie je vykonaný v súlade s Trestným
poriadkom a sú v ňom subjektívne vyjadrenia znalca nad rámec znaleckej činnosti, na čo v priebehu
konania opakovane poukazoval. Znalec sám uviedol, že berúc do úvahy veľký časový rozdiel je veľmi

ťažko objektívne posúdiť jednotlivé práce, ktoré sa v danom vinohrade urobili pred 7 rokmi. Miera
objektívnej exaktnosti predmetného znaleckého posudku a záverov znalca v ňom je tak výrazne znížená
ajehozáverysúibavrovineodhadovejaniefaktickej.Znaleckýposudoktakniejespôsobilýpoodbornej
stránke objasniť skutkový stav bez dôvodných pochybností, následkom čoho v predmetnom trestnom
konaní absentuje akýkoľvek dôkaz založený na odbornom posúdení veci tvoriacich predmet tohto

konania. Neobstojí ani odôvodnenie súdu, že znalecký posudok nebol spochybnený iným znaleckým
posudkom, nakoľko aj znalec R.. O. relativizuje svoje závery. Pokúšal sa zabezpečiť kontrolný znalecký
posudok kontaktovaním viacerých znalcov, avšak odpoveďou na predmetnú žiadosť bola skutočnosť,
že vzhľadom na tak veľký časový odstup to nie je možné. Okrem toho poukázal na zaujatosť znalca
z dôvodu, že znalec osobne poznal posudzované vinohrady a má k nim určitý citový vzťah, čo možno
vyvodiť z toho, že vyjadruje ľútosť nad tým, že vinohrady, na výsadbe ktorých sa podieľal, sú v súčasnosti

v zanedbanom stave. Znalec sa nevyhol v znaleckom posudku subjektívnemu hodnoteniu vykonaných
skutkových dôkazov nad rámec nevyhnutnej miery, ktorá je akceptovateľná, keď poukazoval na rozpory
v dátumoch vyhotovenia denných záznamov a fakturácie, čím došlo k porušeniu jeho povinnosti, že mu
neprislúcha vykonávať hodnotenie dôkazov a riešiť právne otázky. Znalecký posudok nemá ani splnené
obsahové náležitosti, keď opis predmetu znaleckého skúmania je vymedzený nepresne a vágne, nie

sú v ňom popísané práce, ktorých vykonanie malo byť znalcom skúmané, v závere nie sú odpovede
uvedené na jednotlivé otázky, ktoré mali byť zodpovedané, a v znaleckej doložke sú chyby pre absenciu
vyhlásenia znalca v zmysle zákona.
Prvostupňovýsúdvodôvodneníkonštatuje,žezvýpovedíviacerýchsvedkovS.J.,W.B.,R.N.,M.E.aV.
J.jednoznačnevyplýva,žeprácenavinohradochbolivykonané,asúčasne spolusozávermiznaleckého

posudku a obhliadkou vykonanou daňovými kontrolórmi akceptoval vykonanie určitých prác, čo malo
byť podkladom pre vyhodnotenie v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obžalovaného tak,
že ak určité práce boli vykonané a nemožno určiť ich rozsah, mal súd vychádzať z toho, že práce boli
vykonané v celom fakturovanom rozsahu.
Daňové kontroly podľa jeho názoru neboli vykonané zákonným spôsobom, a preto sú nepoužiteľné ako

dôkaz. Zdôraznil, že zo záverov daňových kontrol jasne vyplýva, že správca dane nevykonal zákonné
dokazovanie, čoho dôkazom je aj Úradný záznam Daňového úradu II Prešov zo dňa 21.01.2011, z
miesta zisťovania, kde správca dane konštatuje, že nejaké práce boli vykonané. Takýmito úvahami sa
správca dane nemohol riadiť pri záveroch daňovej kontroly. Jednoznačne nedostatočné je aj zisťovanie
ohľadne dodávateľa prác, keď vypočul nového konateľa A. J. I. k otázkam týkajúcich sa vykonaných prác

v čase, keď ešte nebol konateľom a pôvodného konateľa nevypočul vôbec. Je nesprávny záver správcu
dane, keď bez ďalšieho neuznal odberateľské faktúry spoločnosti obžalovaného, hoci predtým zistil, že
určité práce uvedené v odberateľských faktúrach boli vykonané. Správca dane po správnosti mal sám
zaujať stanovisko k tomu ako, resp. kto skutočne práce vykonal. Z daňového hľadiska mu mohlo byť
jedno, kto fakturuje skutočne vykonané práce, čo podporuje aj záver znalca, že fakturované práce neboli

nadcenené. Správca dane mal teda uznať aspoň vykonané práce, čím by sa znížila údajná škoda na
štátnom rozpočte, čo by ovplyvnilo aj trestnú sadzbu.
V posudzovanej veci došlo k porušeniu zásady ne bis in idem. Ak aj súd konštatuje, že k jej porušeniu
nedošlo, pretože mu nebola uložená správcom dane žiadna pokuta, úhrnná pokuta ani úrok z omeškania
a dodatočný platobný výmer nie je sankciou, v spise nie je žiadna zmienka o tom, že spoločnosti, za

ktorú konal, nebola uložená žiadna sankcia a preto, ak súd túto skutočnosť neskúmal, nemôže ju ani
konštatovať.
Napokon obžalovaný namietal aj neprimeranosť uloženého trestu, keďže ku skutkom malo dôjsť v
rokoch 2010-2011, t. j. pred viac ako 9 rokmi, a k obvineniu v januári 2014, t. j. pred viac ako 6
rokmi. Dĺžka trestného konania prevyšujúca 6 rokov je neodôvodnená, neprimeraná a neakceptovateľná

poukazujúc pritom na rozhodovaciu prax ESĽP a judikatúru Ústavného súdu SR. Dĺžka konania nebola
spôsobená mimoriadnou zložitosťou prípadu a nemôže byť pripisovaná za vinu ani jemu, napriek
tomu ide o prekročenie jej tolerovanej dĺžky ESĽP. Má preto za to, že v danom prípade prichádza do
úvahy kompenzácia zo strany súdu v podobe mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú
hranicu trestnej sadzby, čo by umožnilo uloženie podmienečného trestu odňatia slobody a takýto trest v

kombinácii s peňažným trestom a trestom zákazu výkonu podnikateľskej činnosti je dostatočný. Vedie
riadny partnerský život, stará sa o svoje 2 dcéry, ktoré podporuje v ich štúdiu ako aj v osobnom živote
a ktoré sú od neho finančne závislé a vo vzťahu ku ktorým si plní aj vyživovaciu povinnosť. V prípade
uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody mu hrozí riziko pretrhnutia jeho vybudovanýchsociálnych väzieb a najmä, že počas výkonu trestu nebude môcť plniť svoju vyživovaciu povinnosť, čo
sa negatívne prejaví najmä v živote jeho dcér.
Na základe uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a rozhodol o jeho oslobodení spod obžaloby, alternatívne ak sa nestotožní s jeho argumentáciou,
ktorá odôvodňuje jeho oslobodenie spod obžaloby, navrhol, aby mu bol uložený trest odňatia slobody
mimoriadne znížený pod dolnú hranicu trestnej sadzby a trest podmienečne odložiť, resp. podmienečne
odložiť ho s probačným dohľadom.

Prokurátor po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil, že súd nesprávne uznal
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, teda že obžalovaný viedol pred spáchaním
trestného činu riadny život. V odôvodnení rozsudku k použitiu tejto poľahčujúcej okolnosti konajúci
súd uvádza, že skutočnosť, že sa na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený, vyhodnotil, že
obžalovaný viedol riadny život. Takýto názor súdu je v rozpore so zaužívanou a ustálenou rozhodovacou
praxou tak OČTK, ako aj súdov. Obžalovaný mal spáchať teraz posudzovaný skutok ku dňu 27.09.2010.

Podľa odpisu registra trestov má obžalovaný 4 záznamy pre rôzne trestné činy k posudzovanému
skutku. Hoci sa na obžalovaného hľadí ako na netrestaného, čiže nemožno mu tieto odsúdenia pričítať
ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zákona, nemožno však prijať záver, že viedol pred
spáchaním skutku riadny život. Ak by súd neuznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť, malo by to
podstatný vplyv na ukladanie trestu, pretože v takom prípade by bol trest ukladaný podľa § 38 ods. 4 Tr.

zákona, teda došlo by k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu, za ktorého zvýšenia by
podľa úpravy uvedenej v § 38 ods. 8 Tr. zákona musel byť trest uložený v minimálnej výmere 6 rokov.
Súdom uložený trest v trvaní 4 rokov je teda mimo uvedeného rámca zvýšenej trestnej sadzby. Preto
navrhol zrušiť napadnutý výrok o treste a uložiť obžalovanému prísnejší súhrnný trest odňatia slobody.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovaným a prokurátorom ako osobami na
to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa § 316
ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré im predchádzalo, prihliadajúc i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie

dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil že odvolania sú dôvodné, i keď odvolací súd primárne vo vzťahu
k výroku o vine zistil iný dôvod zrušenia napadnutého rozsudku.

Odvolací súd v prvom rade preskúmaval postup konajúceho súdu, ktorý predchádzal napadnutému
rozsudku z hľadiska jeho legálnosti, pričom nezistil žiadne podstatné chyby v konaní. Obžalovaný mal

totiž možnosť vyjadriť sa ku skutkom kladeným mu za vinu a ku dôkazom vykonávaným na hlavnom
pojednávaní, mal možnosť navrhovať vykonanie dôkazov a vyjadriť sa v rámci záverečnej reči a
posledného slova aj k svojej nevine, pričom v konaní ho zastupoval ním zvolený obhajca, ktorý reálne
uplatňoval práva obhajoby.

Na hlavnom pojednávaní boli konajúcim súdom vykonané dôkazy podľa pravidiel predpísaných
procesným predpisom, preto o výsledky vykonaného dokazovania sa mohol konajúci súd opierať a
mohol z nich vyvodzovať svoje skutkové závery, ktoré ustálil práve vo výroku o vine napadnutého
rozsudku. Ostatne, obžalovaný spôsob vykonania dôkazov ani nenamietal, okrem znaleckého
dokazovania, namietal jeho hodnotenie, ktoré podľa jeho názoru z dôvodov ním uvádzaných nie je v

súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ustanovenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci súd pri ustálení svojich skutkových
zistení vychádzal predovšetkým z listinných dôkazov a to protokolov o vykonaní daňových kontrol, z
predložených faktúr, dodacích listov, z daňových priznaní, ktoré osvedčoval aj výpoveďami svedkov,

pričom vychádzal aj z výpovede svedka R. H., hoci ju obžalovaný namietal. Ide o zákonné dôkazy,
preto konajúci súd z ich obsahu mohol vychádzať. Taktiež sa mohol opierať aj o znalecké dokazovanie,
pretože uplatňované námietky procesného charakteru nie sú opodstatnené. Zaujatosť znalca aj podľa
názoru odvolacieho súdu nemôže byť založená na pomere k veci pre jeho vzťah k vinohradom z dôvodu,
že sa znalec pred mnohými rokmi zúčastnil na ich výsadbe a teda má k nim určitý citový vzťah. Za pomer

znalca k prejednávanej veci je potrebné považovať určitý vzťah znalca ku konaniu, ktoré sa vedie, resp.
ak osoba činná v trestnom konaní alebo osoba jemu blízka sú v určitom vzťahu k prejednávanej veci.
Napríkladopomerkvecibyišlo,akbybolznalecsámjednouzprocesnýchstrántohtotrestnéhokonania,
resp. jemu blízke osoby, a teda mal by záujem na výsledku tohto konania. Tiež by mohol vzniknúť pomerk veci, ak by posudzované nehnuteľnosti boli vo vlastníctve znalca, resp. vo vlastníctve jemu blízkych
osôb, ktorá skutočnosť preukázaná nebola. Preto samotná skutočnosť, že pri výsadbe vinohradov v
dávnej minulosti, ktoré boli predmetom posúdenia znaleckého posudku, sa zúčastnil aj znalec, nemôže

zakladať pomer k trestnému konaniu a už vôbec nemožno od tejto skutočnosti odvíjať citový vzťah
znalcakpredmetuposúdenia.Kformálnymnedostatkompísomnepodanéhoznaleckéhoposudku,ktoré
vytýkal obžalovaný, je potrebné uviesť, že znalec vypovedal pred súdom po zákonnom poučení, teda aj
po poučení o trestných následkoch v prípade podania vedome nepravdivého znaleckého posudku, čo
postačuje na odstránenie nedostatku v znaleckej doložke. Ak aj znalecký posudok neobsahuje všetky

formálne zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 17 zák. č. 382/2004 Z. z., odvolací súd sa stotožnil
s názorom konajúceho súdu, že jeho závery môžu slúžiť ako dôkaz a to predovšetkým berúc zreteľ
na obsah záverov a výpoveď znalca v súdnom konaní, v ktorom objasňoval svoje závery. Ostatne
ustanovenie § 145 ods. 2 Tr. poriadku umožňuje podať v niektorých jednoduchších prípadoch znalecký
posudok aj ústne do zápisnice o výsluchu, pričom z pohľadu objasňovanej skutočnosti podľa názoru
odvolacieho súdu postačoval aj takto kombinovaný postup. Napokon je potrebné uviesť, že znalec

nehodnotil nad rámec svojich povinnosti dôkazy, pretože ak mal posúdiť rozsah prác vykonaných podľa
faktúr obsiahnutých v spise, musel sa zaoberať aj dennými záznamami, ktoré predložil obžalovaný ako
dôkaz, že práce boli vykonávané, a v súvislosti s tým poukázať na to, že nie je možné na nich prihliadať,
keďže ide o záznamy z iného obdobia ako sú posudzované práce.

Na tomto mieste si dovoľuje odvolací súd reagovať i na uplatnenie námietky súvisiacej s porušením
zásady „ne bis in idem - nie dvakrát o tom istom“, čo znamená nebyť opakovane sankcionovaný za ten
istý delikt. V posudzovanom prípade ale taký prípad nenastal. V daňovom konaní bol totiž kontrolovaný
iný subjekt, a to právnická osoba, ktorej bola dorubená daň z DPH. Aj keď obžalovaný namietal, že
v tomto konaní nebolo dokazované, či právnickej osobe O. a O. J. s.r.o. bola uložená sankcia, napr.

pokuta, ktorá by mala rozmer trestnoprávnej sankcie, pretože by sa ukladala za správny delikt, podľa
názoru odvolacieho súdu práve z dôvodu, že v správnom konaní išlo o odlišný subjekt ako v tomto
konaní, dokazovanie tejto skutočnosti nemá svoje opodstat-nenie. V posudzovanej veci je obžalovaný
fyzickou osobou, rozdielnou od subjektu, ktorý bol kontrolovaný v správnom konaní, pretože zodpovedá
za konanie v trestnoprávnej rovine. Už len toto zistenie vylučuje porušenie zásady ne bis in idem, keďže

obžalovaný nebol subjektom správneho konania. Druhý predpoklad pre uplatnenie spomínanej zásady
nie je splnený tiež a to, že obžalovanému v správnom konaní nebola uložená sankcia a ani mu uložená
nemohla byť. Preto by bolo dokazovanie v tomto smere nadbytočným.

S hodnotením dokazovania konajúcim súdom je možné sa stotožniť, keďže má svoju vnútornú logiku.

Z obsahu listinných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti O. a O. J. s.r.o. predložil
správcovi dane daňové prizna-nie DPH a uplatnil si na podklade faktúr za rozhodné daňové obdobia
nadmerný odpočet
vo výške ustálenej konajúcim súdom. Túto okolnosť nenamietal ani obžalovaný, ktorého odvolanie
smerovalo aj proti výroku o vine.

Podstata odvolacích námietok obžalovaného ale smeruje proti hodnoteniu dôkazov vo vzťahu k
preukázaniu, že predložené faktúry sú fiktívne, ktoré obžalovaný nepovažuje za správne. Tieto námietky
odvolací súd ale vyhodnotil ako nedôvodné.

V prvom rade obžalovaný namietal hodnovernosť výpovede svedka R. H., o ktorú taktiež konajúci súd
opieral svoje zistenia a uveril tomuto svedkovi, že práce, ktoré boli fakturované obžalovanému, neboli
vykonané. Dôvodom, prečo uveril svedkovi v jeho tvrdení o fiktívnosti faktúr, bola zhoda so znaleckým
záverom o nevykonaní fakturovaných prác.

So záverom o hodnovernosti tvrdenia svedka R. H. o fiktívnosti vystavených faktúr, ktoré boli
podkladom pre nadmerný odpočet, sa stotožnil aj odvolací súd, pretože jeho výpoveď k tejto
skutočnosti je vždy rovnaká, teda menovaný svedok počas celého konania tvrdil, že práce uvedené
na faktúrach ich firma pre obžalovaného nevykonávala. Toto jeho tvrdenie zodpovedá aj predmetu
činnosti obchodnej spoločnosti Y. BM s.r.o., ktorá sa zaoberala podľa obchodného registra výrobou

kancelárskych a školských potrieb, výrobou reklamných a propagačných plagátov, výrobou z papiera,
plastov a jednoduchých výrobkov z kovov, či kúpou tovaru na účely jeho predaja. So zreteľom na
tento predmet činnosti je evidentné, že obchodná spoločnosť nemala skúsenosti s vinohradníctvom,
keďže v tomto odbore nevyvíjala žiadnu činnosť. Uvedené zistenie tak poukazuje na to, že obchodnáspoločnosť nielenže nemala oprávnenie poskytovať služby vo vinohradníctve, ale nemala ani materiálne
a personálne vybavenie na zabezpečenie prác, ktoré sú deklarované v sporných faktúrach. Aj napriek
tomu, že sa vo faktúrach konštatuje dodanie niektorých prác subdodávateľom (rozobratie opornej

konštrukcie, odstránenie krov a stromov, likvidácia viniča a iných krovín), na ktoré je možné zabezpečiť
ľudské zdroje z okolia vinohradov pre jednoduchosť týchto prác, vzhľadom na poveternostné podmienky,
ktoré boli v tomto období je vylúčené, aby sa práce realizovali v rozsahu konštatovanom vo faktúrach.

Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že pri hodnotení výpovedí svedka, v ktorých existujú rozpory

ohľadne tej istej skutočnosti, je dôležité posúdiť, či rozpory sa dotýkajú rozhodnej dokazovanej
skutočnosti, alebo či tieto rozpory sa vzťahujú na nepodstatné okolnosti dotvárajúce iba priebeh
skutkového deja, či ide o rozpory, ktorých vznik sa logicky objasnil, alebo sa tieto ešte viac prehĺbili. Aj
napriek existencii odlišných tvrdení ohľadne tej istej skutočnosti vo výpovediach svedkov tieto sa dajú
použiť, pokiaľ nimi uvádzané tvrdenia sú objektivizované inými dôkazmi produkovanými v konaní a vznik
takýchto odlišných tvrdení bol svedkom v dostatočnom rozsahu logicky objasnený.

V danom prípade okolnosť, či sa svedok R. H. stretol s obžalovaným raz alebo dvakrát, nie je
rozhodujúcou dokazovanou skutočnosťou. Rôzne tvrdenia ale menovaného svedka v súvislosti s
použitím pečiatok spoločnosti odvolací súd vnímal nielen ako snahu, aby nepoškodil svedkovi P. H.,
ktorý si neoveroval správnosť údajov uvádzaných v účtovných dokladoch, ale aj ako nepresnosti v rámci

plynutia času od prevodu obchodnej spoločnosti, a tiež aj ako možnú taktiku svedka, aby si výpoveďou
nepoškodil. Odvolací súd považoval postup konajúceho súdu, ak výpoveď svedka R. H. pojal do stavu
dôkaznej situácie, ktorá bola podkladom pre ustálenie skutkových zistení, za správny a v súlade so
zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku, keďže v rozhodných skutočnostiach svedok vypovedal
konštante a odlišnosti v jeho výpovediach boli pri nepodstatných tvrdeniach.

Z výpovede znalca vyplýva, že v rozhodnom období sa pre klimatické podmienky nedali aplikovať ani
postreky a ani realizovať práce uvedené vo faktúrach. Tento záver zodpovedá aj správe SHMÚ zo
dňa 23.11.2020, ktorú si vyžiadal odvolací súd, keď v dňoch 10.05.2010 a 31.05.2010, kedy sa mali
realizovať postreky a rozhodenie priemyselných hnojív, boli preukázateľne nepriaznivé poveternostné

podmienky. Okrem toho podľa faktúr, ktoré boli podkladom pre uplatnenie nadmerného odpočtu, práce v
mesiaci máj 2010 sa nemohli realizovať pre dlhodobé atmosférické zrážky. V tomto mesiaci totiž zrážky
v daných lokalitách W., M., K. a L. vysoko prekračovali dlhodobý normál a to v rozmedzí od 295 % do
379 %, čo zásadným spôsobom spochybňuje vykonanie terénnych úprav, rozhadzovanie priemyselných
hnojív, či orby a ďalších prác súvisiacich s rekultiváciou pôdy. Je napríklad ťažko uveriteľné, aby sa

vyššiespomenutéprácedňa21.05.2010realizovali,keďod15.05.2010do20.05.2010každýdeňpršalo.
Obdobnéúvahysúajvovzťahukvykonaniuprácdňa31.05.2010,kedymeteorologickástanicavykazuje
v rozhodných lokalitách v priebehu dňa dážď s prestávkami a s úhrnom zrážok 8,5 mm, pričom v deň
predtým bol zaznamenaný dážď s úhrnom zrážok 12 mm. Aj dodanie prác dňa 08.06.2010, kedy sa
mal realizovať postrek proti burine, je spochybniteľný správou SHMÚ, keďže v ten deň bol povrch pôdy

vlhký, v dôsledku čoho by sa nedosiahla účinnosť postreku. Tvrdenie obžalovaného o vykonaní prác vo
vinohradoch v takomto rozsahu je spochybnené klimatickými podmienkami vážnym spôsobom.

Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, konajúci súd opieral svoje skutkové zistenia aj o
záveryznaleckéhodokazovania.Ajkeďjefaktom,ženieječitateľné, ktorézáveryznalcabolipodkladom

ustálenia skutkových zistení, odvolací súd zastáva názor, že záver o nevykonaní prác vo vinohrade z
dôvodu klimatických podmienok je akceptova-teľný, predovšetkým z dôvodu, že je objektivizovaný aj
inými dôkazmi. Je potrebné si uvedomiť, že znalecký posudok je iba jeden z dôkazov, na ktorý súd
prihliada pri rozhodovaní, a preto ak je súčasťou dôkaznej situácie, musí sa hodnotiť tak ako ostatné
dôkazy nielen jednotlivo ale aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi.

Pri hodnotení fiktívnosti fakturovaných prác bola v posudzovanom prípade ďalším aspektom i
fakturovaná cena. Znalec sa síce vyjadril, že práce uvedené v prílohe č. 1 neboli nadhodnotené, avšak
dodanie výkonu - postrek proti burine v sume 700,- eur na ha nebol v zmluve o dielo, ktorej prílohou
č. 1 je špecifikácia úkonov, dohodnutý a tento je iba modifikovaný a zodpovedá dovozu a rozhodeniu

priemyselných hnojív, čo nemožno stotožniť s nákupom postrekov proti burine a následne ich aplikáciou.

Je namieste tiež konštatovať, že pokiaľ obchodná spoločnosť Y. BM s.r.o. nedodávala práce, na ktoré
nemala ľudské zdroje a mechanizmy, nedodala ani postreky. To poukazuje taktiež na fiktívnosť faktúr,čo napokon podporuje aj výpoveď svedka A. J. I., ktorý za obchodnú spoločnosť Y. BM s.r.o. ako
jej konateľ nevykonával žiadnu činnosť. Tým sa preukázala hodnovernosť tvrdenia svedka R. H., že
práce obchodná spoločnosť Y. BM s.r.o. nevykonávala a to nielen v období apríl až jún 2010, ale aj

v mesiaci júl 2010. V mesiaci august mala pre spoločnosť O. a O. J. s.r.o. vykonať práce obchodná
spoločnosť H. XX s.r.o., ktorá mala obdobný predmet činnosti ako obchodná spoločnosť Y. BM s.r.o.,
pričom jej spoločníkom a konateľom bol B. H., ktorý splnomocnil na jej zastupovanie svedka R. H.. Niet
dôvod neveriť svedkovi B. H., že obchodná spoločnosť H. XX s.r.o. nevykonávala žiadne činnosti vo
vinohradníctve, hoci ju navonok zastupoval namietaný svedok R. H.. U svedka P. H. nebol zistený žiadny

motív, ktorý by ho viedol k takémuto tvrdeniu, naopak tento svedok presvedčivo vypovedal k práci v
obchodnej spoločnosti.

Odvolací súd sa stotožnil aj s úvahou konajúceho súdu o tom, že obžalovaný mohol využiť skúsenosti
svedka R. H. pre svoju trestnú činnosť za účelom získania finančných zdrojov na prevádzku svojej
obchodnej spoločnosti, aby tak zadovážil inému prospech (rozumej obchodnej spoločnosti). Tomu

nasvedčuje i to, že niektoré účtovné doklady sú podpísané svedkom B. H., ktorému ich mohol predložiť
iba svedok R. H., keďže svedok P. H. obžalovaného nepoznal a stretol sa s ním prvýkrát na hlavnom
pojednávaní, pričom podpisoval účtovné doklady bez overenia ich vierohodnosti.

Ostatne nemožno opomenúť ani to, že predložený denník prác obžalovaným za účelom preukázania

vykonávania prác v rozhodnom období je z obdobia roku 2011, ktorý nekorešponduje obdobiu
fakturovaných prác v roku 2010, na čo poukazoval aj znalec R.. I. O..

Napokon bolo potrebné vziať do úvahy aj skutočnosti plynúce z predloženého účtovníctva obchodnej
spoločnosti O. a O. J. s.r.o., predovšetkým, že v rozhodnom období boli preplatené len faktúry

spoločností Y. BM s.r.o. vo vysokých položkách, pričom obžalovaný dotoval pokladňu od 02.04.2010 do
05.06.2010 v celkovej výške 207.500,- eur, čo tak isto spochybňuje úhrady faktúr menovanej obchodnej
spoločnosti a poukazuje na fiktívnosť vedenia účtovníctva, keďže k dotáciám spravidla dochádzalo
vždy pred úhradou sporných faktúr. Obdobná situácia nastala aj v mesiacoch júl a august vo vzťahu
k úhrade faktúr spoločnostiam Y. BM s.r.o. a H. XX s.r.o., kedy pred úhradami faktúr bola pokladňa

dotovaná vo výške 56.000,- eur dňa 12.07.2010 a dňa 06.08.2010 vo výške 16.000,- eur. Práve tento
spôsob účtovania, dotácie obžalovaného a úhrada vysokých faktúr za práce, ktoré sa reálne nemohli
vykonať, osvedčujú úvahy, že obžalovaný prostredníctvom nadmerného odpočtu chcel zabezpečiť
finančný prospech obchodnej spoločnosti, v ktorej bol konateľom.

Ďalšou skutočnosťou usvedčujúcou obžalovaného z protiprávneho konania je i to, že obchodná
spoločnosť Y. BM s.r.o. od 01.07.2010 nebola platcom DPH, čo vyplýva z rozhodnutia daňového
úradu Trenčín z 01.06.2010 pod číslom 645/230/42321/10/Kře, v dôsledku ktorého zistenia potom boli
fakturované práce vo vinohradoch na inú firmu svedka R. H. a to obchodnú spoločnosť H. XX s.r.o..
Náhla zmena dodávateľa prác poukazuje tiež na vedomosť obžalovaného o tom, že sú vystavované

faktúry na obchodnú spoločnosť, ktorá práce nedodávala.

Vychádzajúc z dôkazov a úvah prezentovaných konajúcim súdom, ktoré boli doplnené o vyššie uvedené
dôvody reagujúc tak aj na odvolacie námietky obžalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že fiktívnosť
faktúr bola preukázaná. Skutková okolnosť, že práce v rozsahu konštatovanom vo faktúrach, ktoré

boli predložené správcovi dane v súvislosti s uplatneným nadmerným odpočtom, neboli dodané, je
dokázaná bez rozumných pochybností.

Ak sa aj obžalovaný domáhal uznania výpovedí svedkov, ktorí svedčia v jeho prospech a to v tom
smere, že práce sa vo viniciach realizovali, odvolací súd k tomu uvádza, že tieto sa čiastočne mohli

vykonať, neboli však dodané obchodnou spoločnosťou Y. BM s.r.o. a H. XX s.r.o.. O tom ale obžalovaný
vedomosť mal, pretože všetky práce hradil v hotovosti v deň ukončenia prác, čo vyplýva z faktúr a
dodacích listov, hoci na každej faktúre sa uvádza forma úhrady prevodným príkazom, čo je v rozpore
s priamou platbou. Odvolací súd nespochybňuje v absolútnej rovine, že vo vinohradoch sa žiadne
práce nevykonávali, naopak, takúto alternatívu pripúšťa, avšak po preskúmaní výsledkov vykonaného

dokazovaniakonštatuje,žekichrealizáciicezspornéobchodnéspoločnostinedošlo,akotopreukazoval
obžalovaný prostredníctvom fiktívnych faktúr v rozhodnom období, o čom vedomosť mal a túto okolnosť
možno vyvodiť aj z výpovede svedka M. B.. Ten totiž nepotvrdil, aby zabezpečoval práce vo vinohradoch
obžalovaného a v súvislosti s tým aj účtovnú agendu a platby za vykonané práce.Orgány činné v trestnom konaní a ani konajúci súd podľa názoru odvolacieho súdu nemali povinnosť
dokazovať prípadné vykonanie prác vo vinohradoch iným subjektom. Je potrebné si uvedomiť, že

odpočítať daň z tovaru alebo služieb nie je obligatórne vymedzené. Teda nejde o zákonnú povinnosť,
ale v zmysle § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. ide o zákonnú možnosť odpočítať takúto daň vyjadrenú
ako právo odpočítať daň. Preto pokiaľ si obžalovaný neuplatnil daň z tovaru a služieb, ktorú voči
nemu uplatnil iný platiteľ dane (dodávateľ) faktúrou za reálne dodanie tovaru alebo služby, vzdal sa tak
možnosti na odpočítanie reálnej dane z pridanej hodnoty.

Vo vzťahu k odvolacej námietke, ktorou sa namietala zákonnosť správneho konania a zabezpečenia
dôkazov v súvislosti s jej vykonaním je potrebné uviesť, že odvolací súd nemá právomoc preskúmavať
zákonnosť tohto správneho konania. Vzhľadom však na obsah námietky poukazuje na § 24 ods. 1
Daňového poriadku (zák. č. 563/2009 Z. z.), podľa ktorého daňový subjekt preukazuje 1/ skutočnosti
majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní

alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2/ skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, a 3/vierohodnosť, správnosť a úplnosť
evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Z týchto zákonom vymedzených povinností daňového
subjektu potom vyplýva, že dôkazné bremeno o preukázaní odôvodnenosti rozsahu daňovej povinnosti
je na daňovom subjekte, preto aj námietka obžalovaného, že správca dane mu mohol uznať určité práce

nemá svoje opodstatnenie.

Odvolací súd zistil v skutkových zisteniach drobný nedostatok spočívajúci v tom, že obžalovaný
nepodával opravné daňové priznanie, čo bolo odstránené v rámci rozhodovania odvolacieho súdu.

Konajúci súd konanie obžalovaného posúdil ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277
ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Tr zákona v znení zák. č. 224/2010 Z. z. v jednočinnom súbehu so zločinom
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. d) Tr zákona v znení zák. č. 224/2010 Z. z..

Posudzované konanie je pokračovacím zločinom v zmysle § 122 ods. 10 Tr. zákona, keďže čiastkové

útokyspájačasovásúvislosť,spôsobichpáchaniaapredmetútokujerovnakýaexistujetuajsubjektívna
súvislosť, predovšetkým jednotiaci zámer obžalovaného uplatniť si nadmerný odpočet, teda vylákať od
štátu finančné plnenie na dani z pridanej hodnoty. Konanie obžalovaného bolo potrebné posudzovať
podľa zákona účinného v čase jeho spáchania, pretože podmienky trestnosti boli pre páchateľov týchto
trestných činov priaznivejšie, ako sú v súčasnej úprave. Preto správne konajúci súd posúdil konanie

obžalovaného ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Tr.
zákona v znení zák. č. 224/2010 Z. z., keďže následkom je vratka DPH v celkovej výške 36.947,47 eur.

Podľa názoru odvolacieho súdu vznik daňovej povinnosti za II. štvrťrok 2010 na DPH v celkovej výške
7.133,27 eur nemôže byť súčasne posudzovaný ako samostatný trestný čin skrátenia dane a poistného

podľa § 276 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona v znení zák. č. 224/2010 Z. z., pretože konanie obžalovaného,
ktorým si na základe fiktívnych faktúr odpočítaldaň z pridanej hodnoty z uhradených zdaniteľných plnení
smerovalo k uplatneniu nadmerného odpočtu i keď si tým súčasne znížil svoju daňovú povinnosti. Je
potrebné si uvedomiť, že ak chce daňový subjekt uplatniť nadmerný odpočet, musí preukázať nárok
na uplatnenie dane z pridanej hodnoty vo výške presahujúcej jeho daňovú povinnosť. Preto pokiaľ sa

konanie kvalifikuje ako trestný čin daňového podvodu (v našom prípade § 277 ods. 1 alinea druhá
a v súčasnosti § 277a Tr. zákona), tento v sebe zahŕňa aj konanie, ktoré by sa inak, pokiaľ by sa
neuplatnil nadmerný odpočet, ale neoprávnene by sa uplatnili zdaniteľné uskutočniteľné plnenia za
účelom zníženia dane, kvalifikovalo ako skrátenie dane v zmysle § 276 Tr. zákona.

V kontexte uvedeného potom odvolací súd skutkové zistenia upravil v závere tak, že vypustil vznik
daňovej povinnosti pri DPH vo výške 7.133,27 eur.

V dôsledku zistených chýb vo výroku o vine odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr.
poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a na základe § 322 ods. 1 Tr. poriadku po vyššie

spomenutej úprave skutkových zistení konanie obžalovaného po právnej stránke kvalifikoval iba ako
zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Tr. zákona v znení zák.
č. 2224/2010 Z. z.Následne odvolací súd zrevidoval aj výrok o treste, ktorý napadol v neprospech obžalovaného
prokurátor.

Konajúci súd ukladal obžalovanému súhrnný trest so zreteľom na zistenie, že prerokúvaný trestný čin
bol obžalovaným spáchaný v roku 2010 a po jeho spáchaní bol obžalovaný v iných trestných veciach
uznaný vinným z trestných činov a za ne odsúdený. Rekapituláciou týchto odsúdení je zistenie, že
obžalovaný bol konajúcim súdom uznaný vinným

1/ trestným rozkazom sp. zn. 41T/58/2011 z 15.06.2011, doručeným obžalovanému dňa 07.07.2011,
právoplatným dňa 21.10.2011, z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
d) Tr. zákona za skutok spáchaný dňa 05.02.2011, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 rokov, a peňažný
trest vo výmere 300 eur za súčasného ustanovenia náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 3
mesiacov,

2/ trestným rozkazom sp. zn. 6T/1/2012 z 31.01.2012, doručeným obžalovanému dňa 16.07.2012,
právoplatným 25.07.2012, z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
d) Tr. zákona za skutok spáchaný dňa 23.06.2010, za ktorý mu bol uložený súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 30

mesiacov, peňažný trest vo výmere 300,- eur za súčasného ustanovenia náhradného trestu odňatia
slobody vo výmere 3 mesiacov a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 30 mesiacov
za súčasného zrušenia výroku o treste v trestnom rozkaze konajúceho súdu sp. zn. 41T/58/2011 z
15.06.2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad,

3/ rozsudkom sp. zn. 33T/34/2012 z 20.01.2014, právoplatným dňa 10.07.2014, zo zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zákona za skutok spáchaný 15.04.2011, za čo mu bol uložený súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú
dobu 4 rokov a bol uložený aj probačný dohľad nad jeho v správaním v skúšobnej dobe, pričom mu bola

uložená povinnosť zabezpečiť navrátenie veci do pôvodného stavu, peňažný trest vo výmere 300,- eur
za súčasného ustanovenia náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov a trest zákazu
činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 30 mesiacov za súčasného zrušenia výrokov o treste
v trestnom rozkaze konajúceho súdu sp. zn. 41T/58/2011 z 15.06.2011 a v trestnom rozkaze sp. zn.
6T/1/2012 z 31.01.2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak

vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a

4/ rozsudkom sp. zn. 1T/64/2016 z 02.08.2016, právoplatným dňa 02.08.2016, zo zločinu neodvedenia
dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 3 Tr. zákona účinného do 30.09.2012 za skutok
spáchaný dňa 26.04.2011, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon

ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 5 rokov s uložením probačného dohľadu
nad jeho v správaním v skúšobnej dobe, pričom mu bola uložená povinnosť zabezpečiť navrátenie veci
do pôvodného stavu, peňažný trest vo výmere 300,- eur za súčasného ustanovenia náhradného trestu
odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 30
mesiacov a trest zákazu činnosti výkonu podnikateľskej činnosti na 5 rokov 6 mesiacov za súčasného

zrušenia výrokov o treste v trestnom rozkaze konajúceho súdu sp. zn. 41T/58/2011 z 15.06.2011, v
trestnom rozkaze sp. zn. 6T/1/2012 z 31.01.2012 a v rozsudku sp. zn. 33T/34/2012 zo dňa 20.01.2014,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okrem toho bol obžalovaný R. J. rozsudkom konajúceho súdu sp. zn. 4T/111/2015 z 08.09.2016,
právoplatným dňa 18.01.2017, uznaný vinným aj z prečinu neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c) a prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona za skutky spáchané v dňoch od 07.04.2017 do 14.05.2015 a dňa
21.04.2015, za čo mu bol uložený samostatný trest odňatia slobody vo výmere 300,- eur so stanovením

náhradného trestu odňatia slobody v trvaní 1 roka a trest zákazu vedenia motorových vozidiel všetkých
druhov na 2 roky.Po preskúmaní splnenia podmienok pre ukladanie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zákona
odvolací súd konštatuje, že súhrnný trest nie je možné ukladať vo vzťahu k uloženému trestu v trestnej
veci konajúceho súdu pod sp. zn. 4T/111/2015, keďže skutky, z ktorých bol uznaný vinným v tejto

veci, boli spáchané až po doručení trestného rozkazu obžalovanému dňa 07.07.2011 v trestnej veci
vedenej pod sp. zn. 41T/58/2011 na konajúcom súde, ktoré rozhodnutie sa považuje v poradí za
prvé vyhlásené v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zákona. Všetky ostatné skutky, za ktoré bol obžalovaný
odsúdený rozhodnutiami vo veciach vedených na konajúcom súde pod sp. zn. 41T/58/2011, 6T/1/2012,
33T/34/2012 a 1T/64/2016, sú vo vzťahu k teraz prerokúvaným skutkom zbiehajúcou sa trestnou

činnosťou, teda ide o viacčinný súbeh trestnej činnosti.

Uplatňovanú námietku prokurátora, že odsúdenému nemala byť priznaná poľahčujúca okolnosť,
považuje odvolací súd za opodstatnenú. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že v dobe od roku 1999
do 2001 bol obžalovaný štyrikrát uznaný vinným zo spáchania rôznej trestnej činnosti, avšak uložené
tresty má zahladené. Preto nemožno na neho hľadieť, ako keby bol odsúdený v zmysle § 37 písm. m)

Tr. zákona. Skutočnosť, že obžalovaný spáchal trestné činy, sa však nezahladzuje a preto pri hodnotení
jeho osoby možno konštatovať, že odsúdený pred spáchaním trestného činu neviedol riadny život, preto
priznanie tejto okolnosti nie je v súlade s § 36 písm. j) Tr. zákona. Dôsledkom nepriznania poľahčujúcej
okolnostijeprevahapriťažujúcichokolnostíanaňunadväzujúcesprísňovaciepravidlopriukladanítrestu
podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona, na čo prokurátor poukázal.

Okrem aplikácie § 38 ods. 4 Tr. zákona bolo potrebné použiť pri ukladaní trestu aj ustanovenie § 41 ods.
2, keďže trest sa ukladal za viac zločinov a prečinov spáchaných viacerými skutkami. Sankciou za zločin
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 3 Tr. zákona je odňatie slobody na 4 roky až 10 rokov.
Pri použití sprísňovacieho ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zákona sa zvýšila dolná hranica trestnej sadzby

zo 4 rokov na 6 rokov, teda o 1/3 z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby, čo činilo 2
roky. Pri aplikácii asperačnej zásady uvedenej v § 41 ods. 2 Tr. zákona sa zvýšila horná hranica trestnej
sadzby o jednu tretinu, v dôsledku čoho táto zodpovedá 13 rokom 4 mesiacom. Trest mal teda konajúci
súd ukladať v upravenej trestnej sadzbe 6 rokov až 13 rokov 4 mesiace.

Odvolací súd prihliadal však ešte na jednu okolnosť prípadu a tou bola doba spáchaných skutkov,
ktoré boli posúdené ako trestné činy. Obžalovaný ich spáchal v dobe od 23.06.2010 do 26.04.2011,
čo znamená, že trest sa mu ukladal po 9 rokoch od spáchania ostatného skutku. Je síce faktom,
že obžalovaný sa aj vlastným konaním pričinil v tejto veci o predĺženie trestného konania, keď sa
nezúčastňoval konania a vyhýbal sa mu predkladaním rôznych lekárskych správ, avšak na druhej strane

je potrebné pripomenúť, že súd má zákonné možnosti na zabezpečenie prítomnosti obžalovaného v
konaní pred súdom, ktoré v plnom rozsahu využité neboli. Toto zistenie bolo potom podkladom pre
aplikáciu zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona ako zadosťučinenie za dlhšie trvajúce
konanie. Tým sa v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd naplnil účinný
prostriedok nápravy za porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý v sebe zahŕňa aj právo prerokovať

vec v primeranej lehote.

Z uvedených dôvodov potom odvolací súd po zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich zistení
prihliadajúc na okolností prípadu, na to, že trest sa ukladal za viac trestných činov, na spôsobené
následky, na osobu obžalovaného ako aj možnosti jeho nápravy, uzavrel, že uloženie trestu odňatia

slobody vo výmere 4 rokov nepodmienečne je trestom primeraným. Pre účely výkonu trestu
obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaný
do spáchania trestných činov, za ktoré mu bol ukladaný tento súhrnný trest, vo výkone trestu odňatia
slobody nebol. Tým boli splnené podmienky ustanovenia § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona.

Napokon odvolací súd v rámci ukladania trestu obligatórne zrušil podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona výroky o
uložených trestoch v predchádzajúcich rozhodnutiach, vo vzťahu ku ktorým bol súhrnný trest uložený,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhovel odvolaniam obžalovaného a prokurátora, keď
rozhodol vo veci sám spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.