Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/96/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314211806
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2314211806.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy
Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobcu CNS
Austria, s. r. o., so sídlom v Kútoch, Bratislavská č. 264, IČO: 36 686 115, zastúpeného spoločnosťou
Biksadský & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Michalská č. 9, IČO: 36 858 552, proti žalovanému
Obec Dlhá nad Váhom, so sídlom v Dlhej nad Váhom č. 225, IČO: 00 305 901, zastúpenému

spoločnosťou ŠÁŠIK & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Sokolská č. 18, IČO: 36 860 069 o
zaplatenie 23.665,97 € s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
č. k. 21Cob/2/2020-407 z 19. apríla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1 Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 15Cb/34/2014-161
z 28. apríla 2016 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23.665,97 € spolu s 8,25% p. a.
úrokom z omeškania od 11. februára 2014 do zaplatenia, ďalej náhradu trov konania v sume 1.419,50 €
a napokon náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.058,09 € k rukám právneho zástupcu žalobcu,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že v konaní bolo preukázané, že
účastníci uzatvorili zmluvu o poskytovaní konzultačných činností zo dňa 26. februára 2010 za účelom
získania finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov Európskej únie, resp. iných verejných fondov
Európskej únie, prípadne verejných fondov v Slovenskej republike, žalobca na jej základe riadne
poskytol konzultačné služby, podal projekt, získal pre žalovaného finančné prostriedky, z dôvodu ktorého

dospel k záveru, že mu v zmysle článku 4.2.2 zmluvy patrí právo na zaplatenie dohodnutej odplaty.
V súvislosti s námietkou žalovaného, že ustanovenia uvedenej zmluvy nie sú v súlade so zákonom č.
25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, súd prvej inštancie uviedol, že zmluvné vzťahy spočívajúce v
poradenskej a konzultačnej činnosti vykonávanej pri získavaní finančných prostriedkov zo štrukturálnych
a iných fondov EÚ podliehajú zmluvnej voľnosti a táto činnosť nie je priamo regulovaná zák. č. 25/2006
Z. z. Súd prvej inštancie vyslovil ďalej názor, že dohodou zmluvných strán, obsiahnutou v čl. 4.2.1 a

čl. 4.2.2 zmluvy nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovení zák. č. 25/2006 Z. z., pretože samotné verejné
obstarávanie, v zmysle realizácie samotnej verejnej súťaže a jej vyhodnocovanie realizoval žalovaný,
teda práve on musel dodržať nediskriminačný prístup ku všetkým účastníkom verejnej súťaže, keďže mu
to ukladá zák. č. 25/2006 Z. z. Keďže bol žalovaný povinný vyhodnocovať ponuky v súlade so zákonom
č. 25/2006 Z. z., súd dospel k záveru, že samotné zmluvné ustanovenia neboli spôsobilé zvýhodňovať
pri vyhodnocovaní spoločnosť Enermont s. r. o. V súvislosti s námietkou žalovaného, že účel zmluvy bol

zmarený v dôsledku nezúčastnenia sa spoločnosti Enermont s. r. o. na verejnej súťaži, zdôraznil, že zo
zmluvných ustanovení vyplýva, že výška odmeny nie je závislá od účasti spoločnosti Enermont s. r. o. naverejnej súťaži, ale od jej prípadného úspechu. Poukázal na to, že výsledky vykonaného dokazovania
potvrdili, že ak by žalovaný pred podpisom samotnej zmluvy so žalobcom vykonal úkony smerujúce
k zisteniu obvyklej výšky odmeny, dospel by k záveru, že obvyklá výška odmeny za tieto činnosti sa

pri totožných resp. obdobných činnostiach pohybuje vo výške 10% z priznaného finančného príspevku.
Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že ustanovenie čl. 4.2.1 zmluvy je potrebné považovať za
akúsi zľavu z dohodnutej a obvyklej odplaty za činnosti realizované žalobcom, pričom sa žalovaný
nemohol domnievať, že nárok na zľavu nadobúda automaticky. Samotnú finálnu realizáciu projektu,
ktorá bola umožnená aj činnosťou žalobcu považoval za dôkaz svedčiaci o naplnení účelu zmluvy.

Zdôraznil, že ani žalovaný v priebehu konania nespochybnil, že projekt bol realizovaný aj vďaka činnosti
žalobcu. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že ak by aj dospel k záveru o neplatnosti článkov 4.2.1
a 4.2.2 zmluvy, nezbavovalo by to žalovaného povinnosti zaplatiť žalobcovi odmenu v obvyklej výške.
Žalobcom požadovanú sumu považoval za súladnú so zmluvným dojednaním, nakoľko suma 23.665,97
€ pozostáva z 10% poskytnutého príspevku (207.596,26 €), teda z 19.721,64 € a z 20% DPH v sume
3.944,33 €. S poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády č.

87/1995 Z. z. priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa 11. februára 2014,
teda odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 0114001. Rozhodnutie o náhrade trov konania
odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 OSP, plným úspechom žalobcu v konaní a vznikom trov v sume
4.477,59 €.

3 Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k.
31Cob/128/2016-228 zo dňa 27. februára 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil za stotožnenia sa
s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku /ďalej aj
„CSP“/), keď vyslovil jeho vecnú správnosť.

4 Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd dovolací v zmysle § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného
je dôvodné, a preto uznesením sp. zn. 1Obdo/93/2018 z 25. septembra 2019 rozsudok Krajského súdu
v Trnave č. k. 31Cob/128/2016-228 z 27. februára 2018 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na
ďalšie konanie. Konštatoval existenciu dovolateľom namietanej vady odvolacieho konania podľa ust. §

420 písm. e/ CSP, keďže predmetná vec nebola pridelená a prerozdelená v súlade so zákonom.

5 Odvolací súd po zrušení rozsudku dovolacím súdom a vrátením mu veci na ďalšie konanie dňa 19.
apríla 2021 rozhodol rozsudkom č. k. 21Cob/2/2020-407 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

6 Odvolací súd v odôvodnení rozsudku 21Cob/2/2020-407 z 19. apríla 2021 (v poradí druhého)
uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP,
keď námietky žalovaného obsiahnuté v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, s odkazom na skutkový stav zistený pred súdom
prvej inštancie a stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom uviedol, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal ním tvrdenú neplatnosť ustanovení čl. 4.1.1 a 4.1.2 účastníkmi
uzatvorenej zmluvy pre jej rozpor so Zákonom o verejnom obstarávaní. Ani odvolací súd nesúhlasil s
tvrdením žalovaného, že predmetnou zmluvou malo dôjsť k porušeniu alebo obchádzaniu Zákona o

verejnom obstarávaní, keď pre spoločnosť Enermont s. r. o. zo zmluvy nevyplývali žiadne výhody vo
verejnej súťaži a pre žalovaného zo zmluvy nevyplývali žiadne povinnosti, v zmysle ktorých by mal
pri realizácii samotnej verejnej súťaže nejakým spôsobom zvýhodňovať túto spoločnosť. Súd prvej
inštancie preto správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni odmenu za služby poskytnuté
v zmysle predmetnej zmluvy, keďže žalovaný ani netvrdil neobvyklosť dohodnutej odmeny. V súvislosti

s námietkou žalovaného, nepriamo naznačujúcou existenciu nápadne nevýhodných podmienok pre
žalovaného, odvolací súd poznamenal, že v § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka je vyslovene
vylúčená v obchodnoprávnych vzťahoch aplikácia ustanovenia § 49 Obč. zák. (právo účastníka na
odstúpenie od zmluvy uzavretej za nápadne nevýhodných podmienok). Zdôraznil, že takéto riešenie
vyplýva zo skutočnosti, že podnikateľ vie dôslednejšie uvážiť, do akého vzťahu a za akých podmienok

do neho vstupuje a tiež znáša podnikateľské riziko. Skutočnosť, že zmluvné plnenia sú navzájom
v hrubom nepomere, samu o sebe nepovažoval za odporujúcu dobrým mravom alebo zásadám
poctivého obchodného styku, konštatujúc, že taký môže byť skôr proces uzavierania zmluvy, pokiaľ
istým spôsobom diskvalifikoval slobodu vôle niektorej zmluvnej strany. Žalovaný však nenamietal,že by s uzavretím zmluvy s predmetnými zmluvnými článkami nebol súhlasil. Samotný nepomer
vzájomných plnení nie je dôvodom neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi či zásadami
poctivého obchodného styku. Napokon poukázal na navzájom si odporujúce tvrdenia žalovaného v

odvolaní, keď na jednej strane konštatoval, že nemožno nevidieť snahu súdu prvej inštancie, ktorý sa
v odôvodnení rozsudku vyjadreniami a argumentáciou žalovaného voči žalobou uplatnenému nároku
podrobne zaoberal a na druhej strane tvrdil, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akých dôkazov
súdprvejinštancievychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovspravoval,keďdospelkzáveru,
že predmetná zmluva o poskytovaní konzultačných činností je vo všetkých svojich častiach platným

právnym úkonom.

7 K zloženiu senátu, ktorý vec na odvolacom súde prejednal a rozhodol, odvolací súd
dodal, že po zrušení rozsudku odvolacieho súdu a vrátení veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,
predseda Krajského súdu v Trnave pokynom zo 7. januára 2020 č. Spr. 6/2020-1 pridelil predmetnú
vec na prejednanie a rozhodnutie náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne senátu

konajúcemu v obchodnoprávnych veciach („Cob“), a to pod novou spisovou značkou. Konečné zloženie
senátu označil za súladné s platným rozvrhom práce Krajského súdu v Trnave v znení príslušných
dodatkov k rozvrhu práce.

8 Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnil ustanovením § 420 písm. e/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolateľ tvrdil,
že vo veci opäť (i po zrušení rozsudku odvolacieho súdu Najvyšším súdom Slovenskej republiky a
vrátení veci odvolaciemu súdu) rozhodoval nesprávne obsadený súd, keď o jeho odvolaní rozhodoval
senát 21Cob v zložení S. ako predsedníčka senátu a sudcovia JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Róbert
Foltán ako členovia senátu. Vyslovil názor, že obsadenie senátu nebolo legitímne, keďže rozhodovanie

senátu s označením 21Cob nemalo zákonné opodstatnenie. Podľa názoru dovolateľa, zákonným
senátom mal byť senát 31Cob, do ktorého vec v roku 2016 napadla v zložení JUDr. Pavol Laczo,
predseda senátu, JUDr. Ľubomír Bundzel, tiež predseda senátu (sudca spravodajca) a JUDr. Bibiana
Ťažiarová, členka senátu. Namietal, že ak vec bola zákonne pridelená na rozhodnutie senátu 31Cob,
nevznikol legitímny dôvod, aby sa po zrušení dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a

vrátení veci na rozhodnutie odvolaciemu súdu, predmetná vec opätovne nevrátila na prejednanie a
rozhodnutie do zákonného senátu 31Cob, a to bez ohľadu na skutočnosť, že zrušené rozhodnutie bolo
vydané nesprávne obsadeným senátom. Vyslovil názor, že podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v
Trnave na rok 2020 v znení dodatkov k rozvrhu práce platných ku dňu vrátenia veci na rozhodnutie
odvolaciemu súdu a z neho vyplývajúcich zásad a pravidiel prideľovania vecí na jednotlivých úsekoch

(viď bod 1. časť A zásad), vec sa mala po zrušení rozhodnutia na základe dovolania zapísať do
registra tomu senátu odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval pred jej zrušením, avšak pod novou spisovou
značkou. Dovolateľ namietol zákonnosť postupu odvolacieho súdu, ktorý zdôvodnil pridelenie veci
inému než zákonnému senátu (31Cob) tým, že na základe pokynu predsedu súdu zo 7. januára
2020 č. Spr. 6/2020 došlo k prideleniu veci na prejednanie a rozhodnutie náhodným výberom senátu

konajúcemu v obchodnosprávnych veciach „Cob“ prostredníctvom elektronickej podateľne. Konanie
predsedu Krajského súdu v Trnave považoval za zásah do zákonnosti rozhodovania v danej veci
predstavujúci obchádzanie zákonných pravidiel prideľovania už skôr pridelených vecí podľa ust. § 51
ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o
súdoch“). Navyše, vo vzťahu k zloženiu senátu 21Cob, ktorému bola vec na základe pokynu predsedu

odvolacieho súdu pridelená, dovolateľ poukázal na skutočnosť, že senát vec nerozhodol v zložení
zodpovedajúcom úprave Rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave na rok 2020, teda v zložení JUDr.
Božena Husárová v pozícii predsedníčky senátu a S.
K. a JUDr. Róbert Foltán v pozícii členov senátu. Dňa 19. apríla 2020 vec rozhodol senát 21Cob v zložení
S., predsedníčka senátu a členovia senátu JUDr. Róbert Foltán a JUDr. Erika Tischlerová. Upriamil

pozornosť na znenie Rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave na rok 2020, v zmysle ktorého JUDr. Erika
Tischlerová nebola stálou členkou senátu 21Cob a nebola určená ani na zastupovanie predsedníčky
senátu JUDr. Boženy Husárovej, keďže na jej zastupovanie boli určení sudcovia S., JUDr. Róbert Foltán,
S. a JUDr. Pavol Laczo. JUDr. Erika Tischlerová bola stálou členkou senátu 9 Co zaradenou do
občianskoprávneho kolégia, nie do obchodnoprávneho kolégia. Pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného

Krajským súdom v Trnave neboli teda dodržané ústavné a zákonné pravidlá riadneho senátneho
rozhodovania.
Keďže rozhodnutie predmetnej veci senátom odvolacieho súdu v nesprávnom obsadení malo za
následok porušenie ústavnej zásady neodňateľnosti zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, dovolateľ žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu, ako i súdu prvej inštancie v celom
rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9 Za nesprávny označil záver súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, o platnosti Zmluvy
o poskytnutí konzultačných činností. Súdom vytýkal, že nezohľadnili pravidlo zákazu zneužitia práva,
ktoré znamená, že niekto síce koná v súlade s právom ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou
normou nežiadúci a nepredvídaný (ÚS ČR sp. zn. II. 119/01). Ide teda o konanie navonok dovolené,
ktorým má byť dosiahnutie nedovoleného výsledku (ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 25/05). Za takéto žalovaný

považoval konanie žalobcu, ktorý sa cez zmluvné podmienky Zmluvy o poskytovaní konzultačných
činností snažil ovplyvniť budúce verejné obstarávanie a docieliť, aby sa víťazom verejného obstarávania
stala jeho partnerská spoločnosť Enermont, s. r. o. a s touto bola uzatvorená zmluva na vykonanie
rekonštrukčných prác. Žalobca za to obci sľúbil zvýhodnenú cenu dohodnutých konzultačných služieb
a odpustenie provízie. Žalobca sa teda snažil ovplyvniť priebeh budúceho verejného obstarávania a
dosiahnuť, aby sa víťazom verejného obstarávania stala práve jeho partnerská spoločnosť Enermont,

s. r. o. Samotné uzatvorenie zmluvy nebolo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní ako to
konštatovali aj obidva súdy, ale bolo prostriedkom neprípustného ovplyvnenia verejného obstarávania.
Konkrétne ustanovenia zmluvy navádzali na obídenie a nedodržanie Zákona o verejnom obstarávaní a
boli preto v rozpore so zákonom v zmysle § 39 Obč. zák. Za nesprávny ďalej označil dovolateľ záver
súdov, že pri dokazovaní neplatnosti konkrétnych ustanovení zmluvy (body 4.2.1 a 4.2.2), žalovaný

neuniesol dôkazné bremeno. Namietal, že nemôže byť kladené za vinu žalovanému, že nedošlo k
naplneniu zmluvy, pretože subjektom, ktorý toto zmaril, bola práve spoločnosť Enermont, s. r. o. ktorá sa
naverejnomobstarávanívecinezúčastnila.Podľanázorudovolateľasúdypochybili,keďpriposudzovaní
zmluvy neprihliadali na skutočnosť, že obsah celej zmluvy bol koncipovaný samotným žalobcom.
Poukázal na ústavnú prax, ktorá jasne odkazuje na všeobecne platný právny princíp, podľa ktorého,

ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivé,
aby neboli vyložené v prospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Je nepochybné, že medzi účastníkmi
konania došlo pri interpretácii konkrétnych zmluvných podmienok k nezhode, preto v záujme riadneho
právneho posúdenia veci bolo povinnosťou súdov oboch inštancií, aby sa na základe vykonaného
dokazovania zaoberali posúdením skutočnej vôle strán v okamihu uzavretia zmluvy, pričom prejav vôle

bolo potrebné vykladať podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka, čo súdy opomenuli. Záverom namietal,
že z rozhodnutí, či už súdu prvej inštancie alebo odvolacieho súdu, nie je možné zistiť, aké interpretačné
pravidlo podľa § 35 Obč. zák. a § 266 Obch. zák. v danej veci aplikovali, keď dospeli k záveru, že
správnym výkladom dohodnutých zmluvných ustanovení je práve ten, aký použil žalobca (NS SR sp.
zn. 6MObdo 6/2009).

10 Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu vyslovil názor, že vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je daný žiadny žalovaným uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania. Opakované námietky žalovaného
ohľadom správnosti obsadenia odvolacieho súdu, resp. k porušeniu práva na zákonného sudcu, na
druhej strane hrubým spôsobom zasahujú do práva žalobcu, ktoré vychádza z ústavne garantovaného

princípu právnej istoty, prejavujúceho sa najmä v zásade nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí.
Žalovaný primárne opiera svoje dovolanie o opakované procesné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré
malo nastať pri výbere senátu rozhodujúceho vo veci. Žalobca v danej súvislosti podotýka, že otázky
prideľovania vecí konkrétnemu súdnemu senátu a správnosti jeho obsadenia sú internou záležitosťou
správy súdu, ktorý je povinný rešpektovať ustanovenia zákona o súdoch a vlastný rozvrh práce a v

prípade nekorektného postupu súdu je žalobca vystavený tvrdým následkom spočívajúcim v zrušení
právoplatného rozhodnutia bez toho, aby dané procesné pochybenie súdu žalobca vedel alebo mohol
ovplyvniť. Je preto nevyhnutné, aby dovolací súd pri posudzovaní možnej vady konania z dôvodu
nesprávneho obsadenia súdu dôsledne preskúmal faktickú mieru porušenia práva a skutočný vplyv
prípadného porušenia práva na dosiahnutie iného rozhodnutia vo veci samej, aby bolo zabezpečené,

že žalobca ako druhá sporová strana nebude prípadným zrušením rozhodnutia z dôvodu procesnej
vady vystavený stavu právnej neistoty, a to bez jeho pričinenia. V súvislosti s ďalším žalovaným
uvádzaným dovolacím dôvodom, a to § 421 ods. 1 písm. a/ CSP upriamil pozornosť na to, že
žalovaný v dovolaní neuviedol v akej konkrétnej otázke sa odvolací súd mal odkloniť od rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu a taktiež neuviedol, o akú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu sa jedná. S

poukazom na argumentáciu žalovaného v dovolaní vyslovil názor, že žalovaný dovolaním sleduje len
ďalšie preskúmanie záverov potvrdených súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom. V súvislosti
s námietkami žalovaného, týkajúcimi sa platnosti dotknutých ustanovení zmluvy, odkázal žalobca na
argumentáciu súdov oboch inštancií, s ktorou sa plne stotožňuje. Zmluva bola formulovaná celkom určitoa zrozumiteľne, bez akýchkoľvek pochybností pri jej interpretácii a žalovaný tiež vyjadril jasne svoju vôľu
uzatvorením zmluvy so žalobcom. Záverom poukázal na viaceré rozhodnutia a odborné názory, ktoré
favorizujú výklad v prospech platnosti zmluvy (napríklad nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/11, nález ÚS

ČR III. ÚS 3900/12, nález Ústavného súdu SR I. ÚS 242/2007, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 640/2014).

11 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle § 35 CSP po zistení, že dovolanie
podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v súlade
s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

12 Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

13 Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného rozhodnutia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú

alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
14 Podľa § 420 písm. e/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd.
15 Podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.
16 Podľa § 431 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

17 Podľa § 431 ods. 2 CSP, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.
18 Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 .

45 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalovaného nie je
daná podľa ust. 420 písm. e/ CSP a ani podľa ust. 421 ods. 1 písm. a/ CSP, dovolací súd dovolanie

žalovaného odmietol podľa ust. § 447 písm. c/ v časti dovolacej námietky nesprávne obsadeného senátu
a podľa § 447 písm. f/ CSP v časti námietky nesprávneho právneho posúdenia veci bez toho, aby sa
zaoberal otázkou vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí.

46 Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky

neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške
náhrady trov konania žalobcu, ktorý si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania, rozhodne súd prvej
inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

47 Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.