Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/785/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210360
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210360.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti
SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 10.06.2014 č.k.
7C/278/2012-98 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi

zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Okresný súd
vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16
ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení
navrhovateľa v jednotlivých konaniach tak ako súd uviedol vyššie a bližšie odôvodní v nasledujúcom
texte, s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v

spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval návrh navrhovateľ za dôvodné. V
tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol
NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého
pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov
ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosti
štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z

uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je
oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať,
aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť
štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo
zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody z titulu nezákonného

rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul
- rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z horecitovaných zákonných
ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho
dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina RodríguezNogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými
zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti

spotrebiteľavtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len príkladmo dáva do pozornosti ďalej i uznesenie
NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011, uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie:

"Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Prie riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie
je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný

zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na
ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný". V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu
exekučného súdu, ktorý "vstupuje" do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie
rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd udáva, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola

súdna prax v exekučných konaniach v tomto smere takmer jednotne ustálená. Súd však uvádza, že
NS SR v citovanom rozhodnutí uvádza i záver, že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc, išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho
účinky paktu. Preto je podľa názoru súdu nesprávny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský
rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal

účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku /viď i ÚS IV. 78/2011/. Právna teória definuje tzc.
ničotný akt /paakt/ i v tých prípadoch, keď vydal akt niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ničotný akt
nemá účinky právneho aktu, môže však mať účinky obdobné ako neplatný právny úkon, t.z. môže
zakladať záväzok toho, kto ničotný akt vydal k náhrade škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že
ide o právny akt štátneho orgánu. Na podporu toho záveru súd poukazuje na § 106 ods. 1 O.s.p., v

ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa
práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda
rozhodcovská zmluva alebo doložka je neplatná, nebráni to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde
bez hrozby prekážky veci rozsúdenej v prípade vydania rozhodcovskom rozsudku /v opačnom prípade
by sa pripustil stav, že "hocikto", kto nemal akékoľvek oprávnenie a rozhodol vec rozhodcovským

rozsudkom, pričom na takýto rozsudok by sa hľadelo ako právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, síce
nepoužiteľné pre exekučné konania avšak platne zaväzujúce k určitému plneniu, čo je neprípustné/.
NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku
z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu
zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. I z rozhodovacej činnosti ÚS SR

- uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve
navrhovateľa v súvislosti postupom OS Prievidza vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o
udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená /§ § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom
úradnom postupe súdu v uplatnenom nároku neopodstatnené, preto navrhovateľovi nemohla za
žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd
dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil

právny záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemal teda oprávnenie vec
prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup tak ako súd vysvetlil vyššie legitímny. Uvedené
platí i pre prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti dohody o
vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ
navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom,

ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných
obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom,
nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred
súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škodaalebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy
oprávnenému/navrhovateľovi/zamietaližiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienazáklade
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj

v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly
na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Pre úplnosť sa však súd zaoberá
v každom jednotlivom konaní tvrdeniami navrhovateľa o nečinnosti súdu. Navrhovateľ sa podaným
návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške 1.001,67 eur a nemajetkovej ujmy vo

výške 200,33 eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní, v ktorom je navrhovateľ
oprávneným proti povinnému Marta Rusňáková, EX/2882/2011 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
až dňa 21.06.2011, pričom konanie začalo dňa 08.02.2011, omeškanie viac ako 133 dní. Tieto skutkové
tvrdenia navrhovateľa nie sú pravdivé. V prvom rade súd udáva, že dátum začatia konania, t.j. podania
návrhu na vykonanie exekúcie z pohľadu lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia nie
je relevantný. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, 1Er/139/2010, EX/2882/2011 v

exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o. Bratislava a povinného Marta Rusňáková, súd zistil,
že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
bola doručená súdu dňa 28.02.2011. Výzvou zo dňa 04.03.2011 vyzval tunajší súd oprávneného na
zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 09.05.2011 bol zaplatený súdny poplatok. Uznesením Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 03.06.2011, č.k. 1Er/139/2011-13 súd žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.06.2011. Uznesením
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27.07.2011, č.k. 1Er/139/2010-18 súd exekučné
konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.09.2011. Nie je teda pravdou, že súd
bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 94 dní od doručenia
tejto žiadosti. Tak ako súd vysvetlil vyššie, súdu lehota na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade

keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na
potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej
doložky, túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považuje súd v trvaní 6 dní za primeranú
so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných
navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní

žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Majetková škoda vyčíslená
navrhovateľom v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní
v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd tak ako vysvetlil vyššie v
súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku

rozhodcovského súdu v súlade s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Takéto konanie súdu nebolo
spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú časť
odôvodnenia rozsudku, a preto súd návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania bude podľa §
151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných
v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec

prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah

si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka
povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov,

publikačnévýdavky,poštovnéatelekomunikačnévýdavky.Zodôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu

pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky

si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu

zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedáani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna

nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie

exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní
vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného

poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých
druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,
podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,

sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné,
že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 28.02.2011 a exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy.

V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyzval navrhovateľa ako oprávneného na predloženie úverovej zmluvy. Je namieste konštatovať, že
navrhovateľ ako oprávnený v predmetnom exekučnom konaní práve svojim správaním výrazne ovplyvnil
vytýkanú dĺžku exekučného konania, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol v lehote
do 3 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, nemožno identifikovať

prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené
v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem

„zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02,
I. ÚS 70/02).

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho

úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo.

Napriek vyššieuvedenému odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3
Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na

to nemal právomoc.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná.. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku,
bolo nariadené na deň 10.06.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný dňa
09.05.2014. Z dátumov je zrejmé, že nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota

na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť
pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to
vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania

(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti

účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

Navrhovateľovi nebolo postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť
sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne
sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ
sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu zamajetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd
už uznesením zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/235/2012 právoplatne rozhodol, že sudca nie
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému

uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 3. septembra 2013 č.k. III. ÚS 415/2013-11). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní,
že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje
aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010;

6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje
na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že žiadal o zrušenie (odročenie) pojednávania, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a pod..

Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p. s tým, že o trovách
odvolacieho konania rozhodne okresný súd, pretože rozsudkom okresného súdu nebolo rozhodnuté o

trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .