Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoCsp/41/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117224449
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5117224449.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobkyne
1/: Ing. U. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. X, G., 2/ Ing. V. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. X, G.,
žalobkyňa zastúpená splnomocneným zástupcom Mgr. Antonom Kušnírom, advokátom so sídlom X.
Y. XX, G., proti žalovanému: mBank SPÓLKA AKCYJNA, so sídlom ulica Senatorska 18, Varšava,
Poľská republika, reg. č. KRS 0000025237, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom
mBank S. A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Pribinova 10, Bratislava, IČO: 36 819 638, o
zaplatenie 45.700,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina

č. k. 7Csp/160/2017-100 zo dňa 10. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v poradí treťom výroku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni v rade 1/ sumu 45.700,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 45.700,- eur
od 27. 09. 2016 do zaplatenia, to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách
konania, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobkyňa 1/ má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k.
7Csp/160/2017-100 zo dňa 10. 06. 2020 v poradí prvým výrokom konanie o žalobe žalobcu v rade 2/
zastavil a v poradí druhým výrokom žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi 2/ nepriznal. V
poradí tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 45.700,- eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 27. 09. 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní po
právoplatnosti rozsudku. V poradí štvrtým výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. V poradí piatym výrokom

priznal žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 99,94 %.
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa 1/ (pôvodne spolu so žalobcom 2/ Ing. V. J., G.) sa žalobou
doručenou okresnému súdu dňa 03. 08. 2017 domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 45.700,-
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 25. 09. 2016 do zaplatenia. Uplatnený
nárok predstavuje sumu finančných prostriedkov, ktoré boli prevedené z bankového účtu žalobkyne
vedeného u žalovaného, ku ktorému prevodu nedali žiadny príkaz, tento prevod nepotvrdzovali a z
ich strany nedošlo k žiadnemu úkonu, ktorým by umožnili prístup tretej neoprávnenej osobe k ich

účtu alebo k identifikačným údajom, čo i len nedbanlivostným konaním. Napriek tomu, že z ich strany
nedošlo k porušeniu bezpečnostných pokynov banky pri prevode finančných prostriedkov, žalovaný
ako poskytovateľ platobných služieb dňa 24. 09. 2016 vykonal neautorizovaný prevod finančnýchprostriedkov a napriek uvedeným skutočnostiam finančné prostriedky, za ktoré nesie objektívnu
zodpovednosť, neprepísal späť na ich bankový účet.
3. Žalovaný nárok uplatnený žalobcami neuznal, nakoľko žalobcami nebolo hodnoverným spôsobom

preukázané akékoľvek porušenie jeho povinností. Podľa žalovaného škoda nevznikla v súvislosti s
platobnou operáciou, ale v priamej súvislosti s porušením povinnosti ochrany prihlasovacích údajov
žalobcami a konaním tretej osoby, t. j. poskytovateľa telekomunikačných služieb žalovaného.
4. Pred pojednávaním dňa 10. 06. 2020 zobral žalobca 2/ žalobu späť z dôvodu, že zmluvu o vedení
bežného účtu uzatvorila so žalovaným len žalobkyňa 1/. Súd na základe dispozitívneho úkonu žalobcu

2/ konanie o žalobe žalobcu podľa § 145 Civilného sporového poriadku (ďalej len C. s. p.) zastavil.
5. Súd vo veci rozhodol aplikujúc ust. § 778, § 779 Občianskeho zákonníka, § 5 písm. a) zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), § 261
ods. 6 písm. d), § 708 ods. 1, § 709 ods. 1, § 716 ods. 1, § 719 Obchodného zákonníka, § 1 písm. h), §
101 ods. 1, § 101h ods. 1, § 2 ods. 2, ods. 3 písm. a), ods. 6, 7, § 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o platobných službách“), § 8 až §

12, § 26 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom do 12. 01. 2018.
6. Súd vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby uplatnený nárok posudzoval ako nárok na
plnenie, zaplatenie pohľadávky žalobkyne 1/ voči žalovanému vyplývajúcej zo zmluvy o bežnom
účte v zmysle citovaných ustanovení Obchodného zákonníka a zákona o platobných službách, ktorý
predstavujelexspecialiskustanoveniamObchodnéhozákonníkakzmluveobežnomúčte.Vustanovení

§ 11 ods. 1 zákona je zakotvená povinnosť poskytovateľa platobných služieb platiteľa vrátiť platiteľovi
sumu neautorizovanej platobnej operácie. Ide teda o povinnosť stanovenú zákonom, nie o náhradu
škody, na ktorú má platiteľ nárok podľa ods. 2 uvedeného zákonného ustanovenia, a ktorá v danom
konaní uplatnená nebola a ani ako náhradu škody za porušenie právnej povinnosti.
7. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa so žalovaným ako bankou

uzatvorila zmluvu o vedení bankových bežných a sporiacich účtov dňa 16. 01. 2008, na základe ktorej
jej žalovaný zriadil účet č. W.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, na ktorom od jeho zriadenia podľa jej
pokynov žalovaný ako poskytovateľ platobných služieb vykonával platobné operácie aj prostredníctvom
internetbankingu. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že dňa 24. 09. 2016 žalovaný realizoval
dve platobné operácie - prevod finančných prostriedkov z účtu žalobkyne 1/ vo výške 45.200,- eur a

500,- eur. Medzi sporovými stranami nebolo ani sporné, že žalobkyňa 1/ ihneď ako zistila uskutočnenie
uvedenej platobnej operácie, podala u žalovaného dňa 26. 09. 2016 reklamáciu, v ktorej namietala, že
na uvedené platobné operácie nedala pokyn a ani ich neautentifikovala. Medzi stranami nebolo sporné
a súd mal za preukázané, že žalobkyňa 1/ podala trestné oznámenie, na základe ktorého vyšetrovateľ
OR PZ v Žiline uznesením zo dňa 26. 09. 2016 ČVS:ORP-1038/2-VYS-ZA-2016 podľa § 199 ods. 1

Trestného zákona začal trestné stíhanie za zločin neoprávnené vyrobenie a používanie platobného
prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1, 3 písm. b) Trestného
zákona spáchaný sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a sčasti v štádiu pokusu
dokonanom z čoho vyplýva, že existujú skutočnosti osvedčujúce záver, že došlo k spáchaniu trestného
činu.

8. Súd konštatoval, že žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobe napriek námietkam žalobkyne
1/, že k spornej platobnej operácii nedala súhlas a ani ju neautentifikovala a došlo k zneužitiu
platobného prostriedku, internetbankingu, poukazoval na proces, akým funguje autorizácia, že boli
zadané všetky požadované údaje a predmetnú platbu považuje za autorizovanú, ktorá nevykazovala
žiadne znaky podvodného konania, dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností nepredložil,

nepredložil výpis logov z bankových systémov, ktorý uvádzal, že predloží, potvrdzujúcich jeho tvrdenie,
že žalobkyňa udelila súhlas k platobnej operácii v dohodnutej forme a podobe a že platobná operácia
bola autorizovaná v zmysle ust. § 8 zákona o platobných službách. Povinnosť preukázať, že platobná
operácia bola autentifikovaná v prípade, že používateľ platobných služieb popiera, že platobnú
operáciu autorizoval, vyplýva aj z ust. § 10 ods. 1 uvedeného zákona, z ods. 2 vyplýva, že samotné

použitie platobného prostriedku nie je dostatočným dôkazom, že platiteľ autorizoval danú platobnú
operáciu alebo zapríčinil neautorizované vykonanie platobnej operácie v dôsledku podvodného konania,
úmyselného opomenutia, konania s hrubou nedbanlivosťou alebo nesplnenia jednej alebo viacerých
povinností podľa § 26. Za udelenie súhlasu s vykonaním platobnej operácie nemožno považovať ani
prípadné zneužitie technických prostriedkov žalobcov.

9. Súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že na realizované platobné operácie
žalobkyňa 1/ neudelila súhlas, a preto ich nemožno považovať za autorizované platobné operácie.
Žalovaný netvrdil a ani nepreukazoval, že žalobkyňa 1/ zapríčinila neautorizované vykonanie platobnej
operácie v dôsledku podvodného konania, úmyselného opomenutia, konania s hrubou nedbanlivosťoualebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa § 26, čo len z nedbanlivosti. Žalobkyňa
1/ splnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z ust. § 26 písm. b) zákona o platobných službách a bez
zbytočného odkladu oznámila žalovanému zneužitie a neautorizované použitie platobného prostriedku.

Povinnosť poskytovateľa platobných služieb platiteľa vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej platobnej
operácie je zakotvená v ust. § 11 ods. 1 zákona o platobných službách. Súd preto zaviazal žalovaného
na zaplatenie celej žalovanej sumy, nakoľko nemal preukázané splnenie podmienok ust. § 12 ods. 1 a
2 zákona o platobných službách pre znášanie akejkoľvek straty, ktoré zároveň žalovaný ani netvrdil.
Žalovanýnetvrdil,aninepreukázal,žebykzneužitiuplatobnéhoprostriedkuneoprávnenouosoboudošlo

v dôsledku nedbanlivosti platiteľa pri zabezpečovaní personalizovaných bezpečnostných prvkov podľa
§ 26 písm. c) cit. zákona.
10. Vychádzajúc z ust. § 365 ods. 1, § 369 Obchodného zákonníka súd žalobkyni priznal i nárok na
úrok z omeškania vo výške 5 % z priznanej sumy od 27. 09. 2016 do zaplatenia, vo zvyšku uplatneného
úroku z omeškania žalobu zamietol. Pokiaľ ide o začiatok plynutia omeškania, súd konštatoval, že o
neautorizovanej platobnej operácii sa žalovaný dozvedel z reklamácie žalobkyne 1/ zo dňa 26. 09. 2016,

plniť mal okamžite, teda 26. 09. 2016. Dňom nasledujúcim po tomto dni sa dostal do omeškania s
plnením peňažného dlhu. Výška úroku z omeškania nepresahuje výšku úroku z omeškania stanovenú
v § 1 zákona č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
11. O trovách konania v súvislosti so späťvzatím žaloby žalobcom 2/ súd rozhodol podľa § 262, § 255
ods. 1 C. s. p. Konštatoval, že žalobca 2/ späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania, preto

žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 2/. Nakoľko žalovanému v priebehu
konania, ako vyplýva z obsahu spisu, žiadne trovy nevznikli, súd žalovanému nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi 2/ nepriznal.
12. Vychádzajúc z ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. súd priznal žalobkyni 1/ voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa 1/ sa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 45.700,-

eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 25. 09. 2016 do zaplatenia. Vychádzajúc z výšky
uplatneného príslušenstva ku dňu rozhodovania súdu, ktoré zodpovedá sume 8.482,67 eur a výšky
priznaného príslušenstva ku dňu rozhodnutia súdu vo výške 8.470,15 eur a výšky priznanej istiny, súd
konštatoval úspech žalobkyne 1/ v rozsahu 99,97 %, jej neúspech 0,03 %. Čistý úspech žalobkyne tak
predstavuje 99,94 % (99,97 % - 0,03 %), preto žalobkyni 1/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 99,97 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté v zmysle ust. § 262
ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

13. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/
sumu 45.700,- eur s príslušenstvom, podal žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C. s. p.

odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej v zamietnutí žaloby.
14. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie skutkového stavu súdom prvej inštancie,
ktorý napriek podrobnému vysvetleniu skutkového stavu prihliadal len na závery, ktoré prezentovali
žalobcovia.
15. Súd sa podľa žalovaného nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou, neosvojil si právne

zdôvodnenie skutkového stavu a neprihliadal na vysvetlenie a objasnenie samotného skutkového stavu
napriek tomu, že celý skutkový stav popísal, ako aj so samostatným skutkom tretej osoby, ktorej konaním
vznikla škoda žalobcom. Sám súd pritom v bode 19. a nasledujúcich odôvodnenia poukazuje na to, že
príslušným orgánom činným v trestnom konaní bolo potvrdené, že ku škode došlo konaním tretej osoby.
Súd opomenul posúdiť tvrdenie v bode 21. odôvodnenia, kde samotný poverený pracovník mobilného

operátorauviedolvosvojejvýpovedivtrestnomkonaní,žesijevedomý,žeporušiljemuurčenýpracovný
postup pri vydávaní SIM karty po jej strate, ktorý postup mu určuje interný predpis spoločnosti v tom, že
zabudol preveriť totožnosť osoby podľa občianskeho preukazu a vyhotoviť fotokópiu tohto občianskeho
preukazu, tiež zabudol vyhotoviť fotokópiu výpisu z obchodného registra uvedenej spoločnosti. Naviac
v bode 22. odôvodnenia rozsudku je priamo uvedené priznanie ďalšieho povereného pracovníka

mobilného operátora, ktorý výslovne potvrdil svoje pochybenie. V kontexte jeho vyjadrení, kde podrobne
opísal skutkový stav ako ku škode došlo, je toho názoru, že uvedené tvrdenia sú dostatočné liberačné
dôvody v jeho prospech, ako aj fakt, že na uvedený skutkový stav nie je možné aplikovať ustanovenia
o zodpovednosti zo zmluvného vzťahu. Žalovaný sa preto nestotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu
prvej inštancie, nakoľko nie je dostatočne ozrejmené na základe akého právneho a skutkového základu

dospel súd k ním judikovanému rozhodnutiu. Samotná žaloba žalobcov pritom smerovala k uplatneniu
práva na náhradu škody a až súd v zmysle dispozičnej zásady právne kvalifikoval uplatnený nárok
žalobcov ako nárok zo zodpovednosti zo zmluvného vzťahu. Súd sa pritom nedostatočne vysporiadal
so samotnou zmenou právnej kvalifikácie uplatneného právneho nároku žalobcov.16. Súd si nedostatočne osvojil skutkový stav a nie veľmi dôsledne posudzoval okolnosti s ohľadom
na moment, ktorý spôsobil škodu na ťarchu žalobcov. S poukazom na ust. § 8 ods. 1, 2 zákona o
platobných službách uviedol, že žalovaný v postavení poskytovateľa platobných služieb a žalobcovia

v postavení používateľov platobných služieb dohodli spôsob zadávania platobnej operácie, a to tým
spôsobom, že vykonanie platobných príkazov zadávaných prostredníctvom prístupových kanálov je
podmienené jednoznačnou identifikáciou oprávnenej osoby pri použití identifikátorov príslušných pre
daný prístupový kanál podľa tabuľky funkčnosti prístupových kanálov. Identifikácia majiteľa alebo
disponenta pri využívaní služieb spojených s účtom sa uskutočňuje pomocou identifikačného čísla,

doplnkového identifikátora, hesla alebo autorizačných kódov. Z uvedeného vyplýva, že si dohodli
spôsob vykonania platobného príkazu tak, že vykonanie platobného príkazu je podmienené použitím
identifikátora a vždy autorizačného kódu. Bez správneho zadania autorizačného kódu nie je možné
potvrdiť zadanie platobného príkazu. Poukázal na to, že ani žalobcovia neuviedli vo svojich podaniach,
že došlo k zmene registrovaného telefónneho čísla v bankových systémoch žalovaného, preto ani z
uvedeného nemožno vyvodiť záver, že žalovaný porušil akúkoľvek povinnosť vo vzťahu k zadávaniu

platobných príkazov.
17. Vzhľadom na uvedené má za to, že súd nesprávne právne kvalifikoval žalobu na plnenie. Uviedol, že
ako finančná inštitúcia nemôže predpokladať porušenie povinnosti tretej osoby, konkrétne § 43 a nasl.
zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách.
18. V ďalšom konštatoval, že v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka má za škodu

zodpovedať ten, kto škodu spôsobil. V konaní bolo preukázané a v odôvodnení to uviedol aj samotný
súd, že škoda vznikla porušením povinnosti tretej osoby - mobilného operátora. Súd mal preto aplikovať
všeobecné ustanovenia o škode, ako aj § 374 Obchodného zákonníka, keďže nebola súdom dostatočne
právne kvalifikovane preukázaná jeho zodpovednosť pri porušení akejkoľvek povinnosti z príslušnej
zmluvy uzavretej medzi žalobcami a žalovaným. Keďže podvodné konanie tretej osoby, ktorým vznikla

škoda žalobcom, smerovalo k splatnosti pohľadávky, keď si tretia osoba v mene a na ťarchu žalobcov
uplatnila pohľadávku v mene žalobcu, je podľa jeho názoru právny nárok žalobcov nárokom na náhradu
škody a nie nárokom z porušenia zmluvnej povinnosti.
19. Upozornil na splnenie podmienok vylučujúcich zodpovednosť podľa Obchodného zákonníka, a
to že prekážka nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bránila mu v riadnom plnení povinnosti,

pričom nemohol predpokladať alebo predvídať existenciu takejto prekážky, ani ju inak odvrátiť. Podľa
jeho názoru došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko došlo ku škode, za ktorú nie je
zodpovedný a zo skutkového a právneho vzťahu vyplýva, že existujú liberačné dôvody na jeho strane,
ktorými je zbavený zodpovednosti za škodu.
20. Žalovaný napokon namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a jeho nedostatočné

odôvodnenie, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa jeho názoru, absentuje odôvodnenie
zmeny právnej kvalifikácie uplatneného právneho nároku, vysporiadanie sa s jeho právnou a skutkovou
argumentáciou a aplikácia právnych noriem na skutkový stav.

21. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

22. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného a obsahu predloženého
spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu a spôsobom
zodpovedajúcim kontradiktórnej povahe konania, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový

stav veci, ktorý následne i správne právne posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku
zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., preto odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s.
p., konštatujúc správnosť týchto dôvodov v podstatných bodoch na ne odkazuje.

24. V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú

odvolaciu námietku žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a jeho nedostatočnom
odôvodnení. Odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôsledne uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadnecitoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery,
ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal.

25. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v
nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a nesprávnom právnom posúdení veci z
dôvodov uvedených žalovaným.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., t. j. nesprávne skutkové zistenia vyvodené z

vykonanéhodokazovania,predstavujetakéskutkovézistenia,nazákladektorýchsúdprvejinštancievec
posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenie nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 C. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov/strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov
(logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo
ktoré vyšli inak najavo z hľadiska dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení Civilného sporového poriadku o vykonávaní dokazovania).

27. Pokiaľ žalovaný v súvislosti so skutkovými zisteniami vytýkal súdu prvej inštancie, že si neosvojil
jeho právne zdôvodnenie skutkového stavu a neprihliadal na vysvetlenie a objasnenie samotného
skutkového stavu, odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil

sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03) a ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda

aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolacie námietky žalovaného k
spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako
nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobkyne 1/ vyhovel
a ku svojim záverom dospel v kontexte vykonaných dôkazov.

28. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, t. j. ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyložil.

29. Žalobkyňa 1/ sa ako klientka žalovaného v preskúmavanom spore domáhala voči žalovanému ako
banke zaplatenia istiny 45.700,- eur, ktorá predstavuje sumu, ktorá bola odpísaná z účtu žalobkyne
na základe neautorizovanej platobnej operácie ako dôsledok zneužitia internetbankingu treťou osobou.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žaloba smerovala k uplatneniu práva na náhradu škody a až

súd právne kvalifikoval uplatnený nárok žalobcov ako nárok zo zodpovednosti zo zmluvného vzťahu,
odvolací súd uvádza, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd).
Účastníci/strany konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať,
pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia
súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené

skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej
normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo
je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník/
strana konania uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu
proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym

názorom účastníka/strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a
súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 196/2009).30. Okresný súd, vychádzajúc zo skutkového vymedzenia v žalobe, uplatnený nárok posudzoval
ako zákonný nárok na plnenie, zaplatenie pohľadávky žalobkyne 1/ voči žalovanému, vyplývajúcej
zo zmluvy o bežnom účte v zmysle Obchodného zákonníka a zákona o platobných službách (§ 11

ods. 1 zákona o platobných službách), pričom svoje závery v tomto smere v bode 48. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia náležite odôvodnil. V súvislosti s poukazom žalovaného na liberačné dôvody
v zmysle Obchodného zákonníka odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie v bode 52.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v nadväznosti na bod 51. odôvodnenia rozhodnutia, vo vzťahu
k zodpovednosti žalovaného ako poskytovateľa platobných služieb v zmysle zákona o platobných

službách (§ 10 až § 12 cit. zákona). Z ust. § 11 zákona o platobných službách jednoznačne vyplýva
povinnosť poskytovateľa platobných služieb vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej platobnej operácie
(žalovaný v konaní nepreukázal, že platobná služba bola autentifikovaná, viď § 10 zákona o platobných
službách), pričom platiteľ znáša straty súvisiace s neautorizovanými platobnými operáciami len ak boli
zapríčinené jeho podvodným konaním, úmyselným nesplnením jednej alebo viacerých povinností podľa
§26alebonesplnenímjednejaleboviacerýchpovinnostípodľa§26vdôsledkujehohrubejnedbanlivosti

(§ 12 zákona), ktoré však neboli žalovaným v konaní tvrdené ani preukázané. Z uvedeného dôvodu
preto nie je v danom prípade rozhodujúce či na uskutočnenú platobnú operáciu malo vplyv porušenie
povinností, resp. podvodné konanie tretej osoby. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že žalobkyňou
uplatnený nárok nie je nárokom na náhradu škody ale nárokom na vrátenie sumy neautorizovanej
platobnej operácie v zmysle zákona o platobných službách.

31. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo
výroku, ktorým žalobe žalobkyne 1/ vyhovel, podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. Ako
vecne správne potvrdil aj závislý výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným,
pri rozhodovaní o ktorých súd správne aplikoval zásadu úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C. s. p.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalobkyňa 1/, a to v celom
rozsahu, preto jej súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

(§ 262 ods. 2 C. s. p.).

33. Rozsudok okresného súdu v poradí prvom a druhom výroku, ktorými súd konanie voči žalobcovi
2/ zastavil a žalovanému proti žalobcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal a v poradí štvrtom výroku,
ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, v ktorej časti nebol rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním

žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací súd nedotknutý.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)