Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoCsp/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121262072
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:6121262072.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom
námestie T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211, zastúpenému
Mgr. Zuzanou Bírovou, advokátkou so sídlom Americká 2, 831 02 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 30 849
837, proti žalovanému: Q. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/X, XXX XX O., občan U., o zaplatenie
sumy 150 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k.
5Csp/34/2021-63 zo dňa 21.06.2021 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. týkajúcom sa zamietnutia

zvyšku žaloby a vo výroku III. týkajúcom sa náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy
114,11 eura, II. výrokom žalobu vo zvyšku zamietol a III. výrokom žalovanému nepriznal nárok na
náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s odkazom najmä na ustanovenie § 11
ods. 3, § 20 ods. 1, § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o

spotrebiteľských úveroch“), § 451 ods. 1,2, § 121 ods. 3 2, 3, Občianskeho zákonníka, 144, § 145 ods.
2, § 146 ods. 1 a § 294 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a výrok
o trovách konania odôvodnil podľa § 255 CSP.

2. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou dňa 24.02.2021 na
Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd domáhal zaplatenia sumy 150 eur s príslušenstvom.
Žalobu zdôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovskej stránky A..T..U. registroval, požiadal

o poskytnutie úveru vo výške 150 eur a uviedol svoje údaje: Q. T., RČ XXXXXXXXXX, bytom Y.
XXXX/X, XXXXX O., a registráciou a odoslaním žiadosti o úver potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o
zápůjčce, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (VPPÚ), a zároveň potvrdil pravdivosť
a úplnosť poskytnutých údajov. Na základe Smlouvy o zápůjčce č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX
uzatvorenej podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb.
o spotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako
dlžníkovi úver vo výške 150 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými

s úverom vo výške 43 eur, t.j. spolu 193 eur do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle Smlouvy o
zápůjčce č. XXXXXX sú celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou vo výške 43 eur.
Žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok, a tak sa stal jeho dlh dňom 7.3.2018 splatným v zmysle čl.
18 VPPÚ. Veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradunákladov spojenú s upomienkou vo výške 3 eur za každú upomienku, pričom ho na úhradu jeho záväzku
vyzvalformouSMS-správaleboemailov,nožalovanýnereagoval.Celkovomubolizaslané4upomienky,
t. j. 3 eurá za každú upomienku, čo je veriteľ oprávnený požadovať od spotrebiteľa ako paušálnu náhradu

nákladov vo forme zmluvnej pokuty. Žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie nároku, ktorý je prípustný
podľa § 3 ods. 6 písm. d) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých
zákonov. Žalobca si v zmysle nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov
uplatnil aj zákonný úrok z omeškania. Upomínací súd vydal dňa 18.03.2021 platobný rozkaz sp.zn.
27Up/239/2021, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 150 eur s úrokom z omeškania 8,05 %

ročne od 15.03.2018 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 12 eur a na náhradu
trov konania 114,78 eura. Žalovaný podal odpor s tým, že dlžnú sumu vo výške 185,11 eura žalobcovi
uhradil na jeho bankový účet. Namietal aj to, že žalobca nemá povolenie na poskytovanie peňažných
prostriedkov, ktoré sú spotrebiteľským úverom na území Slovenskej republiky, pričom nepreukázal
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovvČeskejrepublike.Keďžežalobcanemápovolenienaposkytovanie
úverov od Národnej banky Slovenska, zmluva je podľa § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch

neplatná.Navyševbode4predloženýchvšeobecnýchobchodnýchpodmienokjezakotvenávoľbapráva
v prospech právneho poriadku Českej republiky, ale takáto dohoda nenapĺňa kritériá čl. 3 Nariadenia
Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky (Rím I), pretože „dohoda" bola zakotvená vo všeobecných obchodných podmienkach veriteľa
jednostranne bez možností zmeny, a teda táto bola vopred naplánovaná veriteľom bez možnosti

participácie dlžníka na takejto voľbe a nemalo by sa na ňu prihliadať. Rozhodným právom je právny
poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda právo slovenské. Žalobca podľa neho nepreukázal,
že medzi nimi existoval zmluvný vzťah, a ani to, že mu poskytol peňažné prostriedky vo výške 150 eur.
Zmluva obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok: zmluvnú pokutu, ročný úrok vo výške
54 %, náklady na upomienku vo výške 3 eur a RPMN 2.572,81%. Vzhľadom na to navrhol platobný

rozkaz zrušiť a žalobu zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že predložená „Smlouva o úvěru
č. XXXXXX“ s dátumom uzatvorenia XX.XX.XXXX neobsahuje vlastnoručné podpisy žalobcu a ani
žalovaného, pri menách je uvedené „podepsané elektronicky“ s tým, že, na základe žiadosti spotrebiteľa

sa veriteľ zaviazal poskytnúť mu peňažné prostriedky ako bezúčelový peňažný úver a spotrebiteľ sa
zaviazal úver vrátiť a zaplatiť veriteľovi odmenu a prípadne všetky ďalšie platby súvisiace s úverom ku
dňuplatnostiúverunaúčetveriteľa.Išloojednorazovýbezúčelovýúver150eur,ktorýmalbyťposkytnutý
bezhotovostne s poplatkom za poskytnutie úveru 43 eur; deň splatnosti bol „10.01.201“, trvanie
spotrebiteľského úveru bolo 28 dní, celková čiastka na zaplatenie bola 193 eur a RPSN bola 2572,81

%. Žalobca predložil výzvu zo dňa 02.12.2020, ktorou mal vyzvať žalovaného na okamžité uhradenie
dlžoby pred začatím súdneho konania; doklad o doručení výzvy žalovanému nebol predložený. Žalobca
predložil aj výzvy na zaplatenie adresované žalovanému zo dňa 09.03.2018, 12.03.2018, 27.01.2021,
04.02.2021, ktoré mali byť zasielané elektronicky. Z výpisov z účtu, ktoré doložil žalovaný, súd zistil, že
dňa 13.12.2017 bola prijatá platba od Minihotovosť, a.s., v sume 150 eur, a od 19.01.2018 do 09.10.2020

bola splátkami zaplatená prevodom na účet U XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX spolu suma 185,11 eura.

4. S poukazom na späťvzatie žaloby žalobcom v časti o zaplatenie sumy 114,11 eura súd prvej
inštancie rešpektujúc toto dispozičné právo žalobcu konanie v tejto časti zastavil. V zostávajúcej časti
o zaplatenie sumy 35,89 eura s úrokom z omeškania 8,05 % ročne od 11.11.2020 do zaplatenia žalobu

ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na ustanovenie § 11 ods. 3 prvej vety zákona o spotrebiteľských
úveroch, podľa ktorého ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli
spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Zároveň poukázal aj na ustanovenie § 451
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať, a bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmetom zmluvy, o ktorú žalobca opieral
svoju žalobu, mala byť pôžička tak, ako je to opísané vyššie. Z registra licencovaných poskytovateľov
spotrebiteľských úverov zverejnenom na A..B..U. však vyplýva, že žalobca nemá povolenie na
poskytovanie peňažných prostriedkov, ktoré sú spotrebiteľským úverom na území Slovenskej republiky.

Z výpisov z obchodného registra SR vyplýva, že dňa 31.3.2015 vznikla slovenská obchodná spoločnosť
MINIHOTOVOSŤ, a.s., IČO: 35852453, ktorá zanikla dňa 16.6.2017 v dôsledku predaja časti podniku
a následného zlúčenia so žalobcom. Hoci zmluva bola vyhotovená v českom jazyku a podľa jej obsahu
mala byť uzavretá podľa zákonov Českej republiky, nevyplýva z nej, že v Českej republike aj bolauzavretá, že by sa zmluvné strany dohodli na použití českého práva ako rozhodného práva na ich
zmluvný vzťah, resp. že pôžička, alebo že by bol úver žalovanému poskytnutý v Českej republike.
Pretože veriteľ pri uzatváraní zmluvy a plnení z nej konal ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ,

ide o spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaný má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a podľa tvrdenia
žalobcu požiadal o pôžičku cez slovenskú webovú stránku, pričom nebola preukázaná dohoda o použití
českého práva. Na tento právny vzťah sa preto vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Keďže nebolo preukázané, že by veriteľ žalovanému poskytol peňažné prostriedky v Českej republike,

poskytol mu ich v Slovenskej republike, a to napriek tomu, že na to nemá povolenie. Skutočnosť, že
má povolenie poskytovať pôžičky a úver v Českej republike, nie je právne významná. Z uvedených
dôvodov je preto uvedená zmluva podľa § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch neplatná a
žalobca by mal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný doloženými výpismi z jeho účtu
preukázal, že pred podaním žaloby v dobe od 19.01.2018 do 09.10.2020 zaplatil prevodom na účet
XXXX/XXXXX-XXXXXXXXXX sumu 185,11 eura, pričom žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy

150 eur s tým, že mu žalovaný neuhradil žiadnu platbu; išlo pritom o nepravdivé tvrdenie žalobcu,
keďže bolo preukázané, že žalovaný už pred podaním žaloby zaplatil žalobcovi celú dlžnú sumu. Preto v
konečnom dôsledku žalobca už nemal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca požadoval
aj zaplatenie 12 eur titulom nákladov na vymáhanie pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, čo malo byť dohodnuté v zmluve, ktorá je však neplatná, a preto žaloba nie je ani v tejto

časti dôvodná. Pokiaľ žalobca žiadal aj úroky z omeškania spätne od zaplatenia jednotlivých splátok
pred dátumom 15.03.2018, podľa § 294 CSP zmena žaloby v spotrebiteľskom spore nebola prípustná.
V tejto časti súd zmenu žaloby nemohol pripustiť a ani o ďalšej časti žaloby rozhodovať.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s odkazom na ustanovenie § 365

ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nedostatočným a nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, že rozsudok nebol dostatočne odôvodnený čo do použitia
slovenského práva a predstavuje pre žalobcu neprípustné prekvapivé rozhodnutie. Súd ustálil, že
žalovaný je spotrebiteľom a zmluva uzavretá medzi stranami sporu spotrebiteľskou zmluvou. Čo do

právomoci súdu prvej inštancie aj napriek odporu žalovaného sa súd otázkou svojej právomoci výslovne
nezaoberal, v dôsledku čoho je rozsudok nepreskúmateľný. Možno sa len domnievať, že súd založil
svoju právomoc s ohľadom na nariadenie Brusel I. Čo do rozhodného práva súd ustálil, že nebolo
preukázané, kde bola uzavretá súdená zmluva, zmluva nebola podpísaná a medzi stranami sporu
nedošlo ani k dohode o voľbe českého práva, v zmysle čoho prišiel k záveru o aplikácii slovenského

práva ako rozhodného práva. Aplikáciou konkrétnych ustanovení Nariadenia Rím I. sa súd nezaoberal
a rozsudok je teda nepreskúmateľný a právne posúdenie veci je nedostatočné. Žalobca nesúhlasil so
skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva (a to ani v zmysle Nariadenia Rím I,
s ktorými sa súd nezaoberal) a so záverom v podobe neplatnosti zmluvy len preto, že žalobca nemá
na území Slovenskej republiky udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, že nebolo

preukázané uzavretie a poskytnutie úveru v Českej republike, že zmluva bola uzavretá prostredníctvom
slovenskej webovej stránky a nebola preukázaná dohoda o voľbe českého práva a že bolo jeho právo
premlčané. Žalobca je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky,
kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Spoločnosť
vykonáva svoju činnosť na základe povolenia Českej národnej banky zapísaného v obchodnom

registri vo forme „poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úvěru“. Je teda registrovanou
spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v
prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách. Poukázal na Zmluvu o fungovaní EÚ, kapitolu
2 čl. 49, 54, 56 a na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-XX/XX T. U. - odsek 12 a ďalšie. Sloboda
poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby

bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine
spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku. Odvolací súd si musí urobiť jasný
názor o výklade práva Európskej únie a pre prípad, že by potreboval jeho výklad, je povinný obrátiť
sa na Súdny dvor Európskej únie s návrhom v rámci konania o prejudiciálnej otázke a ak to neurobí,
poruší právo žalobcu na spravodlivý proces. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne

harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej
republiky. Z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov
Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území
Slovenskej republiky ani podnik ani organizačnú zložku. Pre úplnosť treba poukázať na to, že ani vprípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na
území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej
banky) o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak

ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Rozsudok je neprípustným prekvapivým rozhodnutím pre žalobcu, pretože súd prvej inštancie prišiel k
právnemu záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy z vlastnej iniciatívy a nedal možnosť sa žalobcovi k
takémuto právnemu záveru vyjadriť, čo žalobca činí až v tomto odvolaní. Ak súd prvej inštancie prišiel
k záveru, že zmluva neobsahuje dohodu o voľbe práva, je jeho záver právne arbitrárny a skutkovo

nesprávny. Aplikácia českého právneho poriadku naviac v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre
žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom
právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice.
Súd prvej inštancie bol povinný aplikovať české právo v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a
podľa neho posúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy
sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. slovenské právo. To však platí iba v prípade,

ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju
činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Čo sa týka nepodpísania zmluvy, súd prvej inštancie
opomenul zohľadniť, že zmluva bola uzavretá prostredníctvom internetu, čo platné právo nezakazuje. V
tomto smere žalobca poukázal na ustanovenie § 9 ods. 1 prvá veta zákona o spotrebiteľských úveroch,
podľa ktorého každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo

na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podpísanie zmluvy v listinnej podobe tak
Smernica ani národné právo nevyžaduje, v zmysle čoho je právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
nesprávne a až arbitrárne. Nesprávnym je aj záver súdu o premlčaní, lebo vôbec neuviedol odkaz na
ustanovenie právneho predpisu a ani to, či ide o objektívnu alebo subjektívnu premlčaciu dobu, kedy
mala začať plynúť a pod., v zmysle čoho je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Na

základe uvedeného žalobca žiadal, aby „Krajský súd v Trenčíne“ napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Nesúhlasil s obsahom odvolania žalobcu, pretože v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy nemal

povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie. Pokiaľ
žalobca uvádzal, že zmluva obsahuje dohodu o voľbe práva vo všeobecných obchodných podmienkach,
tak toto jeho tvrdenie nie je relevantné. Voľba práva v prospech právneho poriadku Českej republiky
je zakotvená v bode 04 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru, ale šlo len o voľbu
veriteľa, ktorý jednostranne koncipuje obchodné podmienky bez možnosti zmeny v prípade, že by dlžník

s takto formulovaným ustanovením nesúhlasil. Vzhľadom na rozsah a množstvo zmluvných dojednaní,
ktoré sú tiež obsahom všeobecných podmienok, sa on ako spotrebiteľ nedozvedel, že podaním žiadosti
o úver súhlasí s tým, aby sa právne vzťahy spravovali cudzím právom. Je teda otázna vôľa spotrebiteľa
uzavrieť s veriteľom dohodu o voľbe práva, ktorá by tak bola neplatná pre nedostatok vôle spotrebiteľa
podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Aj keby teoreticky súd dohodu o voľbe českého práva posúdil ako

prípustnú, kogentné ustanovenia slovenského právneho poriadku, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa,
by nemohli byť obídené a bolo by nutné nimi sa riadiť. Súd prvej inštancie správne rozhodol, že zmluva
nie je podpísaná ani jednou zmluvnou stranou a žalobca nepreukázal, že medzi veriteľom a žalovaným
existoval zmluvný vzťah. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal záver súdu o premlčaní práva, tak takéto
konštatovanie sa v napadnutom rozsudku vôbec neuvádza. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia

sumy 150 eur s tým, že žalovaný mu žiadnu sumu nezaplatil. Išlo však o nepravdivé tvrdenie žalobcu a
vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že pred podaním žaloby celú dlžnú sumu žalobcovi
zaplatil. Preto žalobca nemal nárok na vydanie týchto peňažných prostriedkov titulom bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

7. Žalobca v následnej reakcii zotrval na podanom odvolaní a poukázal na ustanovenie § 179 a § 169
zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebiteľském úvěru, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.12.2016, pričom
žalobca požiadal o vydanie licencie dňa 27.02.2017, teda v trojmesačnej zákonnej lehote. Zároveň
poukázal na ustanovenie bodu 5 VPPÚ, ktoré sú súčasťou zmluvy a s ktorými žalovaný súhlasil. V tomto
bode sa uvádza, že komunikácia je realizovaná za použitia elektronických komunikačných prostriedkov

na diaľku, komunikácia zo strany spotrebiteľa je zabezpečená a možná len s použitím jedinečnej
kombinácie prihlasovacích údajov, táto komunikácia je porovnateľná s komunikáciou v písomnej forme,
čo má rovnaké právne účinky ako komunikácia v písomnej forme s vlastnoručným podpisom konajúcej
osoby.8. Žalovaný v ďalšom svojom vyjadrení zotrval na svojom stanovisku. Uviedol, že je nepochybné,
že žalobca vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, respektíve

akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju podnikateľskú činnosť na Slovenskú republiku. V zmysle článku 6
bod 1 písm. a), respektíve minimálne písm. B) nariadenia Rím 1 rozhodným hmotným právom je právny
poriadok Slovenskej republiky. Žalovaný pritom nemal v úmysle uzavrieť dohodu o výlučnej aplikácii
právneho poriadku Českej republiky. Poukázal tiež na ustanovenie § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka ako aj § 11 ods. 3 prvej vety a § 24b ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň

uviedol že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou a s poukazom na článok
6 bod 1 písm. a),b) a bod 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 (ES) (Rím 1.) sa
táto spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, keď voľba iného rozhodného
práva nemôže zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktoré poskytujú ustanovenia krajiny jeho obvyklého pobytu,
od ktorých sa nemožno dohodou odchýliť. Niet pochýb, že takýmito ustanoveniami je aj § 11 a § 24b
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý sa uplatňuje aj na takzvaných iných veriteľov, postavenie

ktorého subjektu mal vzhľadom na povahu úveru aj žalobca. Tieto ustanovenia obsahujú kogentný zákaz
poskytovania úverov a pôžičiek spotrebiteľom veriteľmi v rámci ich podnikania bez povolenia alebo nad
rozsah povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska. Súd správne uzavrel, že žalobca takýmto
povolením nedisponuje, a teda akékoľvek uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území Slovenskej
republiky znamená konanie v rozpore so zákonom. Na základe toho založené záväzkové vzťahy sú

podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch
neplatné. Navrhol teda napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec s

verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci
urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto tento rozsudok v napadnutej
zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň
aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Rozsudok v I. výroku týkajúcom sa zastavenia časti konania z dôvodu
späťvzatia časti žaloby nadobudol právoplatnosť.

10. Odvolací súd je zo zákona viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa (§ 380 ods. 1 CSP), čo znamená,

že posudzuje dôvodnosť odvolania len podľa opísaných dôvodov odvolania odvolateľom, s výnimkou
vád, ktoré by sa týkali procesných podmienok, pretože na takéto vady by odvolací súd musel prihliadať,
aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Odvolanie totiž musí byť niektorou
(prípadneviacerými)zvád(§365ods.1CSP)odôvodnené(§363CP),čoznamená,ženestačíformálne
citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení

(vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. (P. a kol.: Civilný sporový poriadok,
Veľké komentáre, Nakladatelství C.H.X., I. vyd., str. 1237)

11. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že bol oprávnený so žalovaným uzavrieť predmetnú
spotrebiteľskú zmluvu, že na uzavretie danej zmluvy mal zákonné povolenie, že listinnými dôkazmi

pripojenými k žalobe preukázal poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému vo výške 150 eur,
a zopakoval skutkové tvrdenia o uzatvorení platnej zmluvy uvádzané aj v žalobe s tým, že zmluva
so žalovaným bola uzatvorená aj v súlade s ním uvádzanými medzinárodnými dokumentmi. Zároveň
poukázal na nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného práva, aj keď takýto
záver v odôvodnení napadnutého rozsudku nebol vôbec konštatovaný. Súd prvej inštancie na druhej

stranevodôvodnenírozsudkuuviedolzistenie,žežalovanýcelúuplatnenúpohľadávkužalobcovizaplatil
ešte pred podaním žaloby, z čoho vyplynul následný záver, že aj keby bolo právo žalobcu opodstatnené
len z titulu bezdôvodného obohatenia, tak mu nemožno vyhovieť, pretože žalovaný jeho pohľadávku
uspokojil. K tomuto záveru sa však žalobca v odvolaní vôbec nevyjadril a ani ho ako prípadné nesprávne
skutkové zistenie nenamietal. Okrem uvedeného záveru súd prvej inštancie konštatoval aj to, že žalobca

nemal na podnikanie pre poskytovanie spotrebiteľských úverov povolenie, ktoré sa zo zákona vyžaduje.
K tomuto záveru sa žalobca v podanom odvolaní najviac venoval s námietkou, že ide o nesprávne
právne posúdenie.12. Je zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu vo zvyšku nad rámec späťvzatej časti, na
tom podklade, že úverová zmluva je absolútne neplatná a žalovaný uspokojil žalobcom uplatnenú
pohľadávku ešte pred podaním žaloby. Konštatoval nielen to, že žalobca nemal oprávnenie v Slovenskej

republike uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu, ale najmä to, že žaloba nebola podaná dôvodne,
lebo žalovaný pred začatím konania zaplatil všetko, čo žalobca od neho požadoval. Žalobca sa tohto
skutkového záveru vo svojom odvolaní nijako nedotkol a nenamietal jeho prípadnú nesprávnosť.
Odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania, v ktorých žalobca nepoprel konštatovaný záver súdu, že mu
žalovaný zaplatil celú žalovanú sumu pred podaním žaloby, nemohol považovať toto odvolanie už len

z uvedeného dôvodu za opodstatnené. V dôsledku žalobcom nepopretého záveru o uspokojení jeho
pohľadávky žalovaným ešte pred podaním žaloby súd prvej inštancie ani nemohol rozhodnúť inak, než
žalobu vo zvyšku zamietnuť. V nadväznosti na neuplatnenie odvolacieho dôvodu v tomto skutkovom
zistení (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) nebol dôvod, aby sa odvolací súd v odvolacom konaní zaoberal
ďalšími žalobcom uvedenými odvolacími dôvodmi. Bez prihliadnutia na tieto ďalšie odvolacie dôvody
odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za také, ktoré by mohlo zvrátiť výsledok tohto sporového

konania. Žalobca nesprávnosť skutkových zistení súdom prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 písm.
f) CSP videl v iných okolnostiach, avšak nie v tom závere, že jeho pohľadávka bola v celom rozsahu
už uspokojená.

13. Pokiaľ žalobca namietal, že rozsudok je pre neho neprípustným prekvapivým rozhodnutím, pretože

súd prvej inštancie prišiel k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy z vlastnej iniciatívy
a nedal možnosť sa mu k takémuto právnemu posúdeniu vyjadriť, odvolací súd takúto skutočnosť
nemohol konštatovať. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že súd prvej inštancie predvolal strany sporu na
pojednávanie dňa 21.06.2021, na ktoré sa však právna zástupkyňa žalobcu ospravedlnila pre veľkú
pracovnú zaneprázdnenosť a zároveň navrhla vo veci rozhodnúť v jej neprítomnosti. Na uvedenom

pojednávaní sudkyňa postupom podľa § 181 ods. 2 CSP dala poučenie, že ide o spotrebiteľský spor a
vec právne posúdi v zmysle § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 451
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Následne bolo vykonané dokazovanie oboznámením sa s listinnými
dôkazmi a po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania súd vyniesol rozsudok. Je teda zrejmé,
že žalobca tým, že sa nezúčastnil pojednávania, dobrovoľne sa vzdal možnosti vypočuť si predbežný

právny názor súdu ako aj práva vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a predniesť záverečnú reč v
zmysle § 182 CSP.

14. Vychádzajúc z konštatovania súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný pohľadávku uplatnenú
žalobcom pred podaním žaloby v celom rozsahu zaplatil a že žalobca toto skutkové zistenie

odvolaním nenapadol, považoval odvolací súd vyššie opísané námietky žalobcu vznesené v odvolaní
za neopodstatnené. Záver o uspokojení pohľadávky žalobcu žalovaným musel nevyhnutne viesť k
zamietnutiu zvyšku žaloby. Na základe toho potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na
jeho odôvodnenie.

15. S ohľadom na výsledok odvolacieho konania by mal úspešný žalovaný v zmysle § 255 ods. 1 CSP
nárok na náhradu trov konania. Keďže mu však v tomto štádiu konania žiadne trovy podľa obsahu spisu
nevznikli, odvolací súd rozhodujúc podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP mu nárok na ich náhradu
nepriznal.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).