Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/36/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312200919
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2312200919.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:

Mgr. Fedor Benka a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcov: 1/ F. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
P. XX, X., zastúpená splnomocnencom: AK MS s.r.o., so sídlom Galandova 3, Bratislava, IČO: 47 237
767, 2/ JUDr. Mag. T. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XX, X., proti žalovanému: PhDr. P. W., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom Kpt. Y. XX, P., zastúpený advokátkou: JUDr. Eva Szikorová, Hollého 1854/9,
Šaľa, o ochranu autorských práv, na odvolanie žalobkyne 1/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č.
k. 15C/15/2012-1108 zo dňa 15. marca 2016, v časti zamietajúceho výroku, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zvyškovo zamietajúcu žalobu v časti nároku na

zaplatenie úroku z omeškania a nemajetkovej ujmy p o t v r d z u j e a v časti zdržania sa nakladania
s dielom m e n í tak, že žalovaný je povinný zdržať sa až do doby uzavretia zmluvy so žalobcami 1/
a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na
filmovom páse, ktorého obrazovo-zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX.XX.XXXX, v
rámci expedície Amerika 92 a ktorý žalovaný neoprávnene prepísal a použil na spracovanie 10 dielneho
dokumentárneho cyklu s názvom Amerika I. až X. odvysielanom televíziou VTV cable tv s.r.o.

II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom sumu
4.979,09 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom plnením žalovaného voči jednému zo žalobcov
zaniká povinnosť žalovaného plniť voči druhému žalobcovi v rozsahu tohto plnenia. Vo zvyšnej časti súd
žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 1, § 2 ods. 1, § 6, § 7, § 9 ods. 1 a 2, § 10 ods.
1, § 12 ods. 1 a 2, § 13 ods. 1, § 14 ods. 1, § 27 ods. 1, 2 a 3, § 29 ods. 1, § 30, § 31, § 32 ods. 1 a

2, § 33 ods. 1, 4, 7, § 34, § 50 ods. 1 veta prvá, § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych,
vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon) účinný ku dňu 14.04.1992 vecne odôvodnil tým, že
právny predchodca žalobcov - H. V., nar. XX.XX.XXXX (manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcu 2/) sa svojou
žalobou zo dňa 29.03.1996 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zdržať sa a akokoľvek nakladať s
10 dielnym dokumentárnym filmom pod názvom AMERIKA, a to až do doby uzatvorenia zmluvy a aby
ďalej zaviazal žalovaného na zaplatenie majetkovej (150.000 Sk, t. j. 4.979,09 eur) a nemajetkovej ujmy
(100.000 Sk, t. j. 3.319,39 eur), spolu vo výške 250.000 Sk (8.298,48 eur) a náhrady trov konania.

Žalobu odôvodnil právny predchodca žalobcov tým, že na základe Dohody o podmienkach účasti na
medzinárodnej filmárskej expedícii Amerika 92 zo dňa 14.04.1992 uzavretej so žalovaným, vykonal
kameramanské práce na 10 dielnom dokumentárnom filme natočenom v USA. Uvedená činnosť je
autorská činnosť a podlieha ochrane podľa autorského zákona. Právny predchodca žalobcov prípisomzo dňa 01.10.1995 upozornil žalovaného, že v záujme ochrany autorských práv nemôže bez jeho
súhlasu nakladať s dielom, ku ktorému má práva podľa § 6 autorského zákona. Žalovaný na prípis
odpovedal listom zo dňa 15.11.1995, v ktorom sa k ochrane autorských práv nevyjadril a uvádzal

len skutočnosti, ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s ochranou autorských práv k vytvorenému dielu.
Právny predchodca žalobcov prípisom zo dňa 21.11.1995 reagoval na invektívy žalovaného uvádzané
v jeho liste a keďže sa dozvedel, že žalovaný predal dokumentárny film spoločnosti VTV cable tv s.r.o.
Bratislava (ďalej len VTV), bez súhlasu STV Bratislava, ktorá na základe Dohody z 13.03.1992 vykonáva
autorské práva k filmovému dielu, navrhol stretnutie na deň 30.11.1995, čo žalovaný prevzal dňa

29.11.1995, na stretnutie sa však nedostavil. Žalovaný tak napriek upozorneniam právneho predchodcu
žalobcov na porušovanie jeho autorských práv konal bez jeho súhlasu a predal 10 dielny dokumentárny
film spoločnosti VTV na odvysielanie, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 23.12.1995 až 31.12.1995 na
televíznej stanici VTV, pod názvom Amerika. Tak porušil ustanovenie § 6, § 12 ods. 1, 2, 3 a § 14 ods.
1 autorského zákona tým, že neuzatvoril so žalobcom zmluvu, v ktorej by právny predchodca žalobcov
dal súhlas na použitie - nakladanie s dielom a bez toho, že by bola dohodnutá odmena za tvorivú prácu.

Tým, že žalovaný neoprávnene konal prisvojením si autorského práva k dielu, ku ktorému toto nemal
zmluvne zabezpečené, uviedol v záverečných titulkoch nepravdivý údaj, keď uviedol ako kameramana
právneho predchodcu žalobcov na 2. mieste a údaj © KENOVIA KESZELI 1995, porušil autorský
zákon, ako aj zákon č. 455/1991 Zb., keď od 21.12.1992 nebol vydaný žalovanému živnostenský list
a tým spôsobil právnemu predchodcovi žalobcov ujmu, ktorý si je povinný uplatňovať svoje práva, a to

zákazom ďalšieho predaja 10 dielneho filmu tretím osobám a zaplatením nemajetkovej ujmy vo výške
100.000 Sk a majetkovej ujmy 150.000 Sk podľa § 12 ods. 1 písm. b), c) autorského zákona.
Dňa 24.03.2009 súd uznesením č. k. 7C/19/1996 - 476 pripustil zmenu petitu, na základe čoho
žalobcovia (v konaní s nimi súd pokračoval po smrti ich právneho predchodcu - pôvodného žalobcu)
žiadali,abysúdzaviazalžalovanéhozdržaťsaaždodobyuzatvoreniazmluvysožalobcamiakéhokoľvek

nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na filmovom páse,
ktorého obrazovo zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX.XX.XXXX, v rámci expedície
Amerika92aktorýžalovanýneoprávneneprepísalapoužilnaspracovanie10dielnehodokumentárneho
cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom televíznou stanicou VTV cable tv s.r.o. Žalovaný je povinný
žalobcom zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 8.298,48 eur, úrok z omeškania zo sumy 4.979,09 eur

vo výške 17,6 % ročne od 18.01.1997 do zaplatenia a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu
trov konania k rukám jej právneho zástupcu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 02.04.2009 a
predmetom konania sa stal takto zmenený návrh.
Podaním právneho zástupcu žalobcov, doručeným súdu 13.02.2009, žalobcovia spresnili petit tak, ako
je uvedené v úvode tohto odôvodenia. Právny zástupca žalobcov ďalej, pokiaľ ide o špecifikáciu diela

v tomto podaní uviedol, že žalobcovia sa domáhajú ochrany autorského práva pôvodného žalobcu H.
V., zomr. XX.XX.XXXX, k autorskému dielu: obrazovo-zvukovej zložke 10 dielneho dokumentárneho
filmu s názvom AMERIKA zachytenom na filmovom páse, ktoré pôvodný žalobca autorsky vytvoril v
rámci expedície AMERIKA 92, a ktoré žalovaný neoprávnene prepísal a použil na spracovanie 10
dielneho dokumentárneho cyklu s názvom AMERIKA I-X odvysielaného televíziou VTV. Pokiaľ ide o

námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov vzhľadom na nezahrnutie tohto práva do dedičského
konania, zástupca žalobcov poukázal na to, že nie je potrebné prejednanie nároku dedičmi v konaní,
aby bolo možné zistiť výšku podielov jednotlivých žalobcov na nároku. V tejto súvislosti poukázal na
ust. § 460 Občianskeho zákonníka, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, ako aj na osvedčenie
o dedičstve sp. zn. D 555/2000 zo dňa 20.12.2000, z ktorého vyplýva, že dedičmi pôvodného žalobcu

H. V. sú žalobcovia 1/ a 2/. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobcovia si uplatňujú ochranu
práv nadobudnutých trestnou činnosťou, poukázal na to, že právny predchodca žalobcov nebol nikdy
právoplatne odsúdený za trestný čin, ktorý uvádza žalovaný, pričom uznesenie o začatí trestného
stíhania ani ďalšie čiastkové rozhodnutia v trestnom konaní nepreukazujú, že došlo k spáchaniu
trestného činu konkrétnou osobou.

Zo zhodných výpovedí účastníkov konania súd mal za preukázané, že právny predchodca žalobcov na
základe zmluvy uzatvorenej so žalovaným zo dňa 14.04.1992 sa zúčastnil ako kameraman filmárskej
expedície v USA, v rámci ktorej sa kameramansky podieľal na natočení podkladov pre dokumentárny
film.Nespornémedziúčastníkmikonaniabolo,ževýsledkomjehočinnostibolibližšieneurčenéobrazové
zložky určené pre budúci dokumentárny film.

Pokiaľ ide o žalovaným namietaný nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov vystupovať v tomto konaní,
je potrebné uviesť, že súd sa pri svojom rozhodovaní touto otázkou už opätovne nezaoberal, nakoľko sa
v tejto veci riadil právne záväzným názorom Krajského súdu Trnava, z ktorého jednoznačne vyplynulo,
že neprejednanie nárokov uplatnených žalobcami v tomto konaní v dedičskom konaní vedenom pozomrelom právnom predchodcovi žalobcov p. V., nemá za následok nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcov na vedenie tohto sporu.
Pokiaľideoopakovanénámietkyžalovaného,žeprávažalobcovuplatnenévtomtokonanísúvýsledkom

trestnej činnosti ich právneho predchodcu, je potrebné uviesť, že na takúto námietku súd pri svojom
rozhodovaní neprihliadol, pričom trestné stíhanie právneho predchodcu žalobcov v tejto veci bolo
orgánmi činnými v trestnom konaní zastavené. V právnom štáte platí zásada prezumpcie neviny, a
teda pokiaľ nie je niekto právoplatne odsúdený pre spáchanie trestného činu, hľadí sa naňho ako na
nevinného.

Pokiaľ ide o uplatnenú nemajetkovú ujmu, je potrebné uviesť, že z výsledkov dokazovania súd nemal
za preukázané, že žalovaný znevážil meno právneho predchodcu žalobcov, keď ho údajne vo svojom
diele vytvorenom pre VTV Cable tv s.r.o. uviedol ako 2. kameramana. Žalobcovia viackrát počas konania
žiadali žalovaného, aby sa im ospravedlnil, pričom oni vezmú žalobu v celom rozsahu späť, čo žalovaný
rázne odmietol, prioritou zamietnutia žaloby v časti nemajetkovej ujmy 3.319,39 eur (100.000 Sk)
však bolo to, že žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali, k akej závažnej nemajetkovej ujme ich

právneho predchodcu došlo (napr. či v značnej miere bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jeho vážnosť v spoločnosti, v osobnej či pracovnej sfére, znehodnotenie diela, ktoré má za následok
zníženie autorskej vážnosti autora, prípadne o deformovanie jeho umeleckej orientácie a pod.). Právne
neobstojí ani tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne 1/ na pojednávaní dňa 27.10.2015, keď uviedol, že
morálna satisfakcia v tomto prípade nie je dostačujúca, nakoľko je tu aj písomné stavisko v spise, kde

asociácia sa vyjadrila, že veľmi bola znevážená práca p. V., že je určený ako 2. kameraman, nakoľko
bolo preukázané, že 86 % diela vytvoril on, čiže keby sme zobrali obrazovú stránku, je to takmer 99
% dielom autora, čiže poškodenie spočíva v tom, že bol určovaný ako 2. kameraman a nie hlavný
kameraman a žalovaný prisudzoval hlavnú časť práce niekomu, kto toto dielo nevytvoril. Negatívny
vplyv to malo v pracovnej oblasti v tom, že p. V. trošku (teda nie závažne) stratil kredit kameramana a

navyše žalovaný viedol, resp. dal podnet na trestné stíhanie voči p. V. z hľadiska zákona o monopole
použitia záznamu na 16 mm film a popritom sám žalovaný ten materiál vybral z STV, niesol ho do USA
a na tento filmový pás nakrúcali v USA a keď si pán V. uplatňoval svoje práva, žalovaný podal na neho
trestné oznámenie, že porušil filmový monopol, t. j. že kvôli žalovanému znášal aj trestné konanie, a
prepísal ich zo 16 mm pásu na to video, napriek tomu, že použil dielo p. V. v týchto filmoch, ako sa to

preukázalo v tomto konaní, čiže toto je to poškodenie, ktoré nastalo v jeho pracovnej a osobnej sfére.
Poskytnutie primeraného zadosťučinenia v peňažnej forme v zmysle § 32 ods. 1 autorského zákona
je podmienené závažnou ujmou nemajetkovej povahy, ktorá musí byť v konaní preukázaná (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Co/23/97). Pre úspešné uplatnenie takéhoto nároku
musia byť splnené zákonné predpoklady stanovené v § 32 ods. 1 autorského zákona, najmä existencia

závažnej ujmy nemajetkovej povahy vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením autorského práva a
tiež skutočnosť, že v konkrétnom prípade by priznanie iného zadosťučinenia nebolo postačujúce. Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/77/2007 citované ustanovenie § 32 ods. l
autorského zákona upravuje právne prostriedky ochrany autorského práva, kde okrem zákazu rušenia a
právanaodstránenienásledkovjehoporušeniajeajprávonaprimeranézadosťučinenie(nasatisfakciu),

ktoréautorovipatríibazapredpokladu,žemuporušenímautorskéhopráva(t.j.neoprávnenýmzásahom
do autorského práva) vznikla ujma nemajetkovej povahy. Pre úspešné uplatnenie nároku na primerané
zadosťučinenie musia byť splnené zákonné predpoklady stanovené v § 32 ods. 1 autorského zákona,
najmä existencia závažnej ujmy nemajetkovej povahy vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením
autorského práva a tiež skutočnosť, že v konkrétnom prípade by priznanie iného zadosťučinenia nebolo

postačujúce. Poskytnutie primeraného zadosťučinenia v peňažnej forme je podmienené závažnou
ujmou nemajetkovej povahy v súvislosti s porušením autorského práva, ktorá musí byť v konaní
preukázaná. Ak v posudzovanej veci sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 32
ods. l autorského zákona, bolo nevyhnutné náležite zvážiť, či sú splnené vyššie uvedené predpoklady
rozhodujúce pre priznanie požadovaného peňažného zadosťučinenia. Išlo teda najmä o to, aby bolo

predovšetkým zistené, či spôsobom opísaným v žalobe došlo k závažnej ujme nemajetkovej povahy na
straneprávnehopredchodcužalobcov,ďalejčibysapriznanieprípadnéhoinéhozadosťučinenianejavilo
postačujúcim. Existencia závažnej ujmy nemajetkovej povahy v súvislosti s porušením autorského práva
nebola v konaní preukázaná, preto súd musel žalobný návrh v tejto časti zamietnuť.
Pokiaľsažalobcoviadomáhalivtomtokonaníuloženiapovinnostižalovanémuzdržaťsanakladanias10

dielnym dokumentárnym filmom s názvom AMERIKA zachytenom na filmovom páse, tak súd konštatuje,
že v konaní zo zhodnotenia vykonaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru, že žalovaný s takýmto
filmom v akejkoľvek jeho podobe disponuje, prípadne je v jeho, či už oprávnenej alebo neoprávnenej,
držbe. Vzhľadom k tomu súd musel návrh zamietnuť aj v tejto časti.Posledným predmetom konania je priznanie autorskej odmeny podľa § 32 autorského zákona vo výške
4.979,09 eur (150.000 Sk). Súd vo veci vykonal znalecké dokazovanie, a to znalcom Ing. Milošom
Lukovičom, ktorý vypracoval znalecký posudok pod č. 29/2012 zo dňa 23.01.2013, zo záverov ktorého

vyplýva, že záznam na VHS kazete, priloženej k spisu, pozostáva z krátkych, vybraných častí záznamov
dokumentárneho cyklu, nachádzajúceho sa na DVD nosičoch. Ide teda o neautentický záznam útržkov,
vyhotovený zrejme za účelom skráteného podania informácie, preto bol tento záznam z ďalšieho
skúmania vylúčený. Nosič, označený v rámci časti posudok ako DVD l, obsahuje obrazovo zvukový
záznam rozhovoru redaktorky s osobou, ktorá je označená pomocou tituliek ako P. W.. (Obr. Č.40: DVD

l nosič, pozícia 0:05 a Obr. Č.41: DVD l nosič, pozícia 0:15.). Vyhodnotením obsahu nosiča, kvality
záznamu a ostatných atribútov záznamu, ako napríklad znak VTV televízie v ľavom hornom rohu obrazu,
témy záznamu, synchronizácie reči s otváraním úst a podobne, v spojitosti s informáciami o programe s
názvom Tourclub, je možné konštatovať, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o autentický záznam.
Nosič, označený v rámci časti posudok ako DVD 2 a DVD 3, obsahuje 1., 2., 3., 4., 5., 6., 8., 9.
a l0. časť cyklu s názvom „America - Amerika“ (chýba 7. časť). Vzhľadom na to, že sa nejedná o

celistvý záznam, ale o záznam upravovaný v štúdiu televízie, je skúmanie dodatočnej manipulácie a
odlíšenie plánovanej manipulácie v štúdiu od dodatočnej, veľmi sťažené. Analyzovaním zobrazených
tituliekbolozistené,žekompozičnesúumiestňovanénavhodnommieste,bezstôpponarušenízvukovej
časti s výberom rovnakého, respektíve podobného motívu pozadia. Stopy po manipulácii v rámci časti
titulkov neboli zistené. Komentár alebo hlasový sprievod komentátora je umiestnený tak, aby zodpovedal

prebiehajúcej obrazovej časti. Analýzou kvality, zvlášť obrazovej a zvlášť zvukovej časti, neboli zistené,
v rámci tohto typu skúmania autentickosti, body nekontinuality. Na základe vykonaného skúmania je
možné s najväčšou pravdepodobnosťou vylúčiť, že so záznamami na nosičoch, označenými v rámci
časti posudok ako DVD l, DVD 2 a DVD 3, ako aj s fyzickými médiami, bolo dodatočne manipulované.
Z uvedeného znaleckého posudku mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobcovia nemanipulovali

s nahrávkou, túto neupravovali a jednalo sa o nahranie dokumentu odvysielaného VTV.
Zo znaleckého posudku vypracovaného prof. Dr. Václavom Macekom, CSc. (č. l. 1046 spisu) vyplynulo,
žekzákladnýmpravidlámhistorickejprácepatríoverovaniefaktovztrochvzájomnenezávislýchzdrojov,
abysapredišlopreberaniufalošnýchtvrdení.Ztohtohľadiskapristúpilznaleckurčeniuautorstvakamery
v jednotlivých častiach cyklu America - Amerika. Tri nezávisle zdroje, ktoré pripisujú autorstvo kamery

H. V. sú: 1/ Osobné svedectvo H. V., kurátora Slovenskej národnej galérie v Bratislave, ktorý bol v apríli
1992 vyslaný Ministerstvom kultúry SR, aby dohliadal na odvoz diel U. K. z New Yorku na Slovensko.
H. V. potvrdil, že bol osobne pri nakrúcaní epizódy cyklu venovanej U. K., vrátane časti, v ktorej sa diela
nakladajú do prepravného kamiónu. H. V. potvrdil, že túto časť filmu nakrúcal H. V. a že bol prítomný pri
nakrúcaní aj P. W.. Podrobné skúmanie exteriérových záberov potvrdzuje, že sa nakrúcanie skutočne

udialo len v jednom ročnom období.; 2/ Titulky deviatich dielov, ktoré dostal znalec na posúdenie. Každý
diel cyklu, nahraný z televízneho vysielania VTV v roku 1995, končí titulkami, v ktorých sa uvádzajú
ako kameramani H. V., X. T.. Titulky schvaľuje výrobca - v tomto prípade firma Kenovia-Keszeli. To,
že titulky sú korektné, potvrdzuje aj fakt, že v uvedenom rozhovore P. W. oznámil, že hudobnú časť
zvučky pre seriál urobil P. L. a tento autor je aj takto uvedený v titulkoch. A tiež samotný W., ktorý v

rozhovore s moderátorkou vystupuje ako režisér cyklu, je takto aj uvedený.; 3/ Formálna analýza diela,
ktorá dokazuje, že drvivú časť deviatich posudzovaných dielov kameramansky realizoval H. V.. Detailná
transkripcia V. štýlu obnažuje princípy jeho metódy, ktorá vychádza z maximálnej variability snímania
scény. Často používa ručnú kameru, ktorá svojou rozhýbanosťou pripomína, že „niekto to sníma“, je
maximálne subjektívna a v ostrom protiklade neosobnosti tzv. objektívneho rozprávania. Nebojí sa

zobrať kameru medzi turistov, ktorí sa prepadajú do strmých zákrut horskej dráhy (v desiatom diele -
Relax po americky), diváka „posadí“ k tým, ktorí prežívajú napätie zo strmého pádu „do priepasti“ a
vzápätí prudkého stúpania. V. dbá o to, aby zábery, najmä celky a veľké celky, tvorilo viacero plánov.
Pre jeho štýl je príznačné, že vedie dialóg medzi popredím a pozadím, necháva vstúpiť do hry aj situácie
„mimo záber“, ktoré najprv len fragmentárne tušíme, aby sme ich vzápätí mohli skúmať priamo v centre

záberu. Túto charakteristiku V. kameramanského štýlu/rukopisu našiel znalec v každom z deviatich
vzhliadnutých dielov cyklu America - Amerika. Je to tretí nezávislý argument, ktorý potvrdzuje jeho
kameramanské autorstvo cyklu. Ďalej v znaleckom posudku znalec presne po minúte rozpísal autorstvo
V., každý diel zvlášť a dospel k záveru: Znalec na posúdenie dostal jednotlivé diely cyklu America -
Amerika v celkovej dĺžke 234 min 31 s a upútavky pred jednotlivými dielmi v dĺžke 3 min 47 s, spolu 238

min l8 s, z tohto rozsahu je 205 min 55 s kameramanským dielom H. V., t. j. 86 % celkovej dĺžky cyklu.
Znalec sa ďalej zaoberal tvorivou hodnotou a spoločenskou hodnotou posudzovaného
kameramanského diela. Tvorivá hodnota posudzovaného kameramanského diela H. V. v rozhodnom
období 1992-1995: V čase nakrúcania predmetného cyklu v USA - jar/leto 1992 - kameramanskáslovenská obec ponúkala rozmanité stratégie na vyjadrenie autorského posolstva. K špičkovým patrili
osobnosti ako P. G., Y. J., J. U., H. V.. Špecifiká tvorivého prínosu, hodnoty, ktorou V. aj v cykle významne
obohatil slovenskú kameramanskú školu spočíval vo vystihnutí atmosféry situácie, schopnosti okamžitej

adaptácie na prostredie, ktoré nemohol sústavne skúmať. Na jeho zobrazenie mal len krátko vymedzený
čas. Suverenita jeho obrazovej správy, ktorá zostáva dodnes jedinou stopou po ľuďoch, situáciách,
prostrediach,dokumentuje,ževedelcitlivovystihnúťesenciálnehodnotyzobrazovanýchokamihov.Jeho
empatiaakameramanskávirtuozitasúpodmienkami,ktoréhorobiavýnimočnýmvosvetekameramanov
dokumentárnych - kde nie je čas na dlhé pripravovanie záberu, na spoluprácu s osvetľovačmi, režisérom

a kameraman je tak kľúčovou osobnosťou podávajúcou informáciu pre diváka. V. tvorivá kameramanská
hodnota je mimoriadna, patrí k špičkovej tvorbe prvej polovice 90-tych rokov. Jej význam s odstupom
rokov ešte rastie, k jej hodnote dobovej sa ešte pridáva historický rozmer. Je to podobne ako s dielom
už spomínaného T. X.. Ak jeho dielo v 30-tých rokoch malo istú tvorivú hodnotu, tak jej potvrdenie z
odstupu rokov znamená, že tvorivá hodnota ďalej rastie, lebo sa potvrdzuje jej nadčasový význam. Táto
tvorivá hodnota V. práce je príčinou, pre ktorú ho radíme do dejín slovenskej kameramanskej práce

ako k jednej z najvýraznejších osobností. Spoločenská hodnota posudzovaného kameramanského diela
H. V. v rozhodnom období 1992-1995: Spoločenská hodnota súvisí s tvorivou hodnotu V. diela. Určiť
výšku tejto hodnoty je možné rovnakým spôsobom, ako je tomu pri iných prácach buď v textoch o diele,
alebo ekonomicky, t. j. peniazmi. Výšku jeho odmeny/hodnoty je možné určiť podľa toho, či by sa našiel
za jej výšku druhý človek, ktorý by dokázal odviesť rovnako kvalitnú prácu. V prípade určenia výšky

spoločenskej hodnoty je možné sa opierať o tieto argumenty. V prípade kameramanskej tvorby H. V. bolo
prvým krokom spoločenského ohodnotenia už voľba producenta/režiséra, ktorý si ho vybral spomedzi
desiatok iných ako najvhodnejšieho adepta na nakrúcanie. Už táto voľba so sebou nesie jasné vysoko
pozitívne spoločenské hodnotenie. Ďalším je fakt, že cyklus America - Amerika, ktorého základnou
súčasťou je V. dielo, si vybrala televízia VTV k projekcii počas desiatich dní, teda nie jednorázovo,

ale dlhodobo. Uvedené je druhým dôkazom praktického spoločenského hodnotenia. Tieto argumenty
súvisia s vysokou tvorivou hodnotou V. práce a predstavujú aj jej pozitívne spoločenské ohodnotenie. Je
potrebné si totiž uvedomiť, že režisér mohol nakrúcať s iným kameramanom, alebo mohol nakrúcať sám,
ale pre náročnosť úlohy ani sám nenakrúcal, ani si neobjednal iného, ale práve špičkového kameramana
H. V. (ani v prípade skladby si W. partitúru nenapísal sám, ale požiadal o ňu hudobníka P. L., obrátil sa

na majstra, ktorý mu vytvoril to, čo potreboval a čo sám nedokázal). To isté platí s televíziou VTV, ktorá
do programovej štruktúry mohla zaradiť aj iný cyklus, iné programy, ale voľbou cyklu America - Amerika
potvrdilavysokýspoločenskývýznamcyklu,ktorýstojínaV.tvorivejpráci.Nazákladetýchtoargumentov
je adekvátne spoločenské ohodnotenie vyjadriteľné sumou 15.000 Sk za jeden diel, za desať dielov je to
150.000 Sk (po prepočte konverzným kurzom 30,126 Sk/eur 4.979,09 eur). Na posúdenie dostal znalec

určiť mieru zhody medzi upútavkami na kazete VTV Keszeli Tour Club a jednotlivými dielmi z kaziet
obsahujúcich diely cyklu America - Amerika. Výsledok analýzy je, že ide o 100 % zhodu.
Na pojednávaní konanom dňa 27.10.2015 znalec Prof. Václav Macek, CSc. zhrnul závery znaleckého
dokazovania a ďalej uviedol, že práca V., ktorá vznikla v teréne, je pri práci v teréne práca kameramana
absolútne kľúčová. Pri analýze niektorých sekvencií zistil, že nemohol za V., ktorý mal kameru na

pleciach, stáť žalovaný, aby mu hovoril, „zoomuj, panorámuj, švenkuj“, jedná sa o to, že uvedené sa
musel rozhodnúť a urobiť natočiť priamo sám kameraman. To je rozdiel pri práci v ateliéri, kde sa
vykonávajú kamerové skúšky a režisér dáva pokyny kedy a čo a ako točiť. V teréne sa musí rozhodovať
priamo kameraman.
Žalovaný zdôraznil, že v tomto konaní vystupuje aktívne vecne nelegitimovaný účastník proti pasívne

vecne nelegitimovanému účastníkovi. Svoje tvrdenie opieral o autorský zákon, podľa ktorého práva k
filmovému dielu ako k celku má výrobca. Z toho vyplýva, že autor filmového diela, režisér aj autori
diel filmovo použitých, zmluvou odovzdávajú svoje práva výrobcovi, ktorý ich vykonával podľa vtedy
platnej legislatívny 50 rokov po prvom uverejnení diela. Výrobcom filmového diela v roku 1992 mohol
byť podľa zákona len štát, ktorého reprezentovala aj STV, pretože tam bol slovenský tím, ktorý vyrábal

v mene štátu. V tomto konaní bolo preukázané, že výrobcom cyklu filmov z USA, ktorý je predmetom
tohto konania, bola STV. Tvrdil to sám žalobca v žalobe, kde v bode 2 výslovne uvádza „Slovenská
televízia vykonáva autorské práva k filmovému dielu“. Tento monopol štátu, byť výrobcom filmových
diel, zanikol až v roku 1996 zákonom č. 1/1996 o audiovízii. Žalovaný bol v tom čase zamestnancom
STV ako redaktor, a aj keby bol uzavrel akúkoľvek zmluvu, ktorá by mala povahu zmluvy o výrobe

diela, táto zmluva by bola absolútne neplatná, lebo by sa priečila zákonu. Takáto zmluva ani uzavretá
nebola, pretože na výrobcovi sa strany zhodli, okrem žalobcu, ktorý potvrdil už v žalobe, že výrobcom
je STV. K výrobe tohto diela sa STV priznala písomne do tohto spisu, kde uviedla, že tento film vyrobila
a totožné tvrdenie je aj zo strany žalobcu. Inými slovami, ak žalobca v žalobe tvrdil, že všetky právak filmovému dielu vykonáva STV, potom nedisponoval osobne žiadnymi právami iniciovať takýto spor,
pretože na to mala právo jedine STV. Oprávnenia právneho predchodcu žalobcov boli iba na žalobu
voči STV ako držiteľa jeho práv v prípade, že by STV neiniciovala konanie na ochranu žalobcových

práv. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, tam je situácia taká, že žalobca tvrdí, že porušenie svojich
práv zistil koncom roka 1995 z vysielania VTV. Vysielateľ - VTV bola podľa zákona v plnom rozsahu
zodpovedná za obsah svojho vysielania. Ukladal mu to zákon platný v tom čase, ako aj výslovne licencia
udelená štátom na vysielanie, ktorú žalovaný založil aj do spisu. Autori jednotlivých zložiek vysielaného
obsahu sa zodpovedali vysielateľovi, pričom vysielateľ zodpovedal za vysielaný obsah tretím osobám.

Ak teda žalobca zistil porušenie práv vo vysielaní ktorejkoľvek TV a držal oprávnenia výrobcu, potom
mohol, musel a mal žalovať jedine vysielateľa a nie autora ktorejkoľvek zložky vysielaného obsahu.
Žalovaný poukázal na to, že nie je zrejmý petit žaloby, keď ho žalobcovia počas konania viackrát menili.
Tu súd poukazuje na to, že súd pripustil poslednú zmenu petitu uznesením zo dňa 24.03.2009 č. k.
7C/19/1996 - 476 a o tom predmete konania sa aj pojednávalo. O tomto svedčí aj tá skutočnosť, že súd
pripustil zmenu petitu v marci 2009 po tom, ako bolo vykonávané dokazovanie od začatia konania (t. j. od

29.03.1996) až do marca 2009, teda doposiaľ vykonávané dokazovanie malo oporu aj pre rozhodnutie
o zmene petitu.
Právny zástupca žalobkyne 1/ na to reagoval tak, že sa pridržiavajú poslednej zmeny petitu, ktorú súd
pripustiluznesenímč.k.7C/19/1996-476,právoplatným04.09.1999,pričomúrokzomeškaniapožadujú
zaplatiť od 18.01.1997 z toho dôvodu, že v tento deň bol žalovanému doručený žalobný návrh. Čo sa

týka pasívnej legitimácie, poukázal na to, že žalovaný bol výrobcom dokumentárneho cyklu pre VTV, v
ktorom bolo použité podstatnou mierou (86 % a viac) audiovizuálne dielo p. V.. Žalobkyňa 1/ zdôraznila,
že počas celého konania sa hovorí o jednom a tom istom diele, ktoré v roku 1992 natočil jej manžel v
USA, toto dielo sa v STV nedokončilo z dôvodu rozpadu ČSFR, ale následne toto dielo bolo o niekoľko
rokoch neskôr použité vo VTV a odvysielané vo VTV, kde výrobcom je uvedený Kenovia - W.. Je jedno,

či p. V. žiadal autorskú odmenu, honorár, môže sa to nazvať akokoľvek, podstatou je, že žalovaný mu
za ním vytvorené dielo nikdy nezaplatil.
Právny zástupca žalobkyne 1/ poukázal na to, že prvoinštančný súd postupoval v súlade so záväznými
názormi vyjadrenými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/236/2010 -
746 zo dňa 14. apríla 2011 a uznesení Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/150/2011 - 765 zo

dňa 14. decembra 2011. Prvoinštančný súd v priebehu konania opakovane vykonal dokazovanie
vždy spojené s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových zistení a vždy spojené s
predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať. Poukázal na svedeckú
výpoveď p. N. R., ktorý potvrdil, že je mu známe, že ako kameraman na expedícii AMERICA-
AMERIKA, ku ktorej nahrával hovorené slovo, sa zúčastnil H. V. (pôvodný žalobca), p. R. zároveň

potvrdil, že pri nahrávaní hovoreného slova bol žalovaný, ktorý sa označoval ako autor. Žalobcovia
uplatňovaný nárok odôvodňujú použitím záznamu - kameramanského audiovizuálneho záznamu (diela)
právnym predchodcom žalobcov kameramanom H. V.. Dôvodnosť uplatňovaného nároku vyplývajúceho
z použitia diela H. V. žalovaným je preukázané znaleckým posudkom prof. Václava Maceka, CSc.
v spojení s jeho svedeckou výpoveďou. Obrana žalovaného založená na neautentickosti dôkazov -

záznamov na VHS a DVD nosičoch je vyvrátená znaleckým posudkom znalca Miloša Lukoviča, v spojení
s jeho svedeckou výpoveďou. Odvysielanie diela v televízii VTV potvrdil vo svojej výpovedi svedok L.
P. (22.11.2013), ktorý v čase výroby a vysielania cyklu America - Amerika bol výkonným riaditeľom
televízie. Svedok L. P. uviedol, že pokiaľ bol on v riadiacich štruktúrach VTV, táto neorganizovala žiadnu
expedíciu do USA ani nevyslala žalovaného na 3-mesačný pobyt do USA. Svedok označil žalovaného

ako osobu, ktorá vystupovala v zázname relácie TOUR club, čo potvrdzujú aj titulky. Rovnako potvrdil,
že objednávateľom hovoreného slova p. R. bola VTV. Žalovaného námietky o nepreukázateľnosti a
manipulácii so záznamom na DVD a CD nosičoch sú vyvrátené znaleckým posudkom znalca Miloša
Lukoviča a jeho svedeckou výpoveďou, ktorý potvrdil prepis z filmového pásu (CD nosiče) televízneho
obrazu (VHS), pričom vylúčil manipuláciu. Prepis z filmového materiálu potvrdil aj znalec Václav Macek

a v odbornom písomnom posudku aj Mgr. P. W.. Výsledky dokazovania, ale aj vyjadrenia samotného
žalovaného na pojednávaniach, v plnom rozsahu vyvracajú obranu žalovaného, ktorý na jednej strane
priznáva, že dielo cyklus America - Amerika vytvoril, ale vyvracia autenticitu predložených záznamov
na VHS a CD nosičoch, kde je identifikovaný úvodnými a záverečnými titulkami (s. 65-69 znaleckého
posudku M. Lukoviča) aj riaditeľom VTV p. P. (záznam z TOUR Club, v ktorom sú ukážky diela č. 8,

ktorý režíroval N. C. a nie žalovaný). Autenticitu záznamov potvrdzujú nielen svedkovia a dva znalecké
posudky, ale aj zmluvy (dve) medzi VTV Cable a N. R., ktorý na jej objednávku poskytol dielo - nahovoril
komentár k ukážkam v TOUR Club a 10 dielom cyklu America - Amerika. Žalovaný nesplnil svoju
dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku a nepreukázal, že nepoužil dielo- kameramanský výkon H. V. vo forme audiovizuálneho záznamu na filmovom páse v 10 dielnom cykle
America - Amerika vysielanom na VTV. Naopak, sám na pojednávaní potvrdil, že takéto dielo bolo H. V.
vyhotovené, ale nepreukázal na akom právnom základe použil toto dielo, a prečo neposkytol autorskú

odmenu, neuzavrel zmluvu o dielo s A. V..
Súd nepochybne musí konštatovať, že H. V. (nar. XX.XX.XXXX, X. - zomr. XX.XX.XXXX, X.) bol
slovenský kameraman. Od roku 1957 pracoval ako asistent kamery v Štúdiu dokumentárnych filmov. V
roku 1972 absolvoval štúdium filmovej a televíznej kamery na FAMU v Prahe. Od roku 1968 samostatne
nasnímal desiatky hraných, dokumentárnych a televíznych filmov, pracoval s mnohými slovenskými

režisérmi. Najvýznamnejšou je najmä jeho spolupráca s režisérom J. V., kde prejavil citlivý prístup
svojho obrazového videnia. Bol členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, členom Slovenského
filmového zväzu (zdroj: V.). Kameramanovi Alojzovi Hanúskovi patrí v slovenskej kinematografii čestné
miesto. H. V. mal osobitý kameramanský štýl, bol výraznou osobnosťou s tvorivým prístupom a
potenciálom, prejavoval svojrázny, citlivý prístup k téme. Svoju kariéru odštartoval celovečerným
dokumentom v réžii J. L. Stroskotáme zajtra v roku 1968. Presvedčiť sa o jeho výnimočnom filmovom

videní mohli aj diváci filmov J. V. Obrazy starého sveta, Ja milujem, ty miluješ či Papierové hlavy. Okrem
V. spolupracoval aj s ďalšími režisérmi - J. O. pri filmoch Iná láska, Víkend za milión, Mikola a Mikolko
alebo s T. P. na jeho študentských filmoch Rozhovor, Dvor a Staccato. V. stál za kamerou pri mnohých
významných slovenských dokumentoch, ako Psychodráma (r. J. Zachar), Čierna minúta (r. J. Medveď)
či Tryzna (r. P. Mihálik, V. Kubenko, D. Trančík). Jeho práca s kamerou bola oceňovaná na slovenských

aj zahraničných festivaloch.
Nárok na úhradu odmien autorov, odmien výkonných umelcov, ako aj príspevkov pre kultúrne fondy,
je nárokom z autorského práva. Premlčanie tohto nároku treba tu posudzovať podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2Cz/95/73). Žalovaný namietal
premlčanie nárokov žalobcov, nakoľko menili žalobný petit. Súd poukazuje na to, že žalobcovia od

pôvodného podania žalobného návrhu si uplatňovali stále tie isté nároky/zákaz nakladať s dielom a
zaplatenie sumy 250.000 Sk (8.298,48 eur)/, pričom žalobcovia nie sú povinní právne špecifikovať svoje
nároky a pokiaľ právnu argumentáciu a špecifikáciu upravia počas konania, nemá toto vplyv na plynutie
premlčacej doby. Vzhľadom k tomu vznesenie námietky premlčania je irelevantné.
Po vykonanom dokazovaní, najmä s poukazom na znalecký posudok prof. Maceka a Ing. Lukoviča, mal

súd za preukázané, že právny predchodca žalobcov vytvoril autorské dielo (audiovizuálne dielo, ktoré
pozostáva z radu zaznamenaných spolusúvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, alebo nie,
vnímateľných zrakom, pričom X. dekréty sa na tento prípad nevzťahujú, pretože žalobca natáčal pre
STV, bez zmluvy uzatvorenej s STV, teda táto nemohla byť výrobcom, pozri § 6 autorského zákona,
t. j. na dielo takto vytvorené ako celok nevykonáva autorské právo STV), ktoré požíva autorskoprávnu

ochranu, a ktoré žalovaný ponúkol na odvysielanie spoločnosti VTV, čím porušil autorské právo p. V..
Súd preto priznal žalobcom za takto použité dielo ich právneho predchodcu autorskú odmenu podľa §
12 ods. 1 písm. c/ a § 13 autorského zákona vo výške, ako bola ustálená posudkom prof. T.. Pri svojej
úvahe sa súd riadil aj Radbruchovou formulou, ktorú uvádza na podporu svojho rozhodnutia.
V prejednávanom prípade súd mal za to, že zákon č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých

dielach (autorský zákon) účinný k 14.04.1992, nie jednoznačne určoval, či kameramanské práce
podliehajú ochrane podľa tohto zákona. Preto súd musel vo veci rozhodnúť jednak pomocou rôznych
odborných článkov o autorských dielach, úvahami vo vzájomných súvislostiach a najmä s poukazom
na uvedenú Radbruchovu formulu, v dôsledku čoho sa javí ako jediné spravodlivé rozhodnutie také, že
dielo právneho predchodcu spadá pod autorskoprávnu ochranu a žalovaný, ktorý toto dielo použil bez

súhlasu p. V., je povinný zaplatiť jeho právnym nástupcom odmenu vyššie priznanú, ktorá sa javí ako
primeraná a spravodlivá.
Ak žalovaný tvrdil, že dielo bolo vykonané s vadami, ničím svoje tvrdenie nepreukázal, najmä nie podľa
§ 27 ods. 3 autorského zákona, čím neuniesol dôkazné bremeno.
Pre úplnosť súd dodáva, že v časti úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 18.01.1997 do

zaplatenia súd zamietol žalobný návrh, a to z dôvodu, že povinnosť zaplatiť priznanú sumu podľa výroku
I. tohto rozsudku vzniká až na základe tohto súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia
a dlžník (žalovaný) sa dostane do omeškania až uplynutím takto určenej lehoty splnenia (R 45/2000),
teda priznanie úroku z omeškania zatiaľ nemá oporu v inom súdnom rozhodnutí či v zákone a preto sa
žalovaný nemohol dostať do omeškania už 18.01.1997. Súd v závere dodáva, že sa riadil aj právnym

názoromNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,keďúčastníkovkonania,predskončenímdokazovania,
poučil a ďalej postupoval v zmysle § 118 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle toho uviedol, čo
považuje za nesporné a sporné, pričom v závere dokazovania spornou zostala otázka vyriešiť, či dielo
odvysielané spoločnosťou VTV je dielom, ktoré natočil právny predchodca žalobcov, v akom rozsahu honatočil a ako by bolo možné ohodnotiť toto dielo. Všetky tieto sporné otázky napokon vyriešili znalecké
posudky Ing. Lukoviča a prof. Maceka. V závere dáva súd do pozornosti, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
O náhrade trov konania súd rozhodne, s poukazom na § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku do
30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, nakoľko sa jedná, z časového aj právneho hľadiska, o zložitý

prípad. Úspešný účastník konania je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak
účastník v danej lehote trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná. Z
citovaného ustanovenia vyplýva len demonštratívny výpočet prípadov, kedy súd môže o náhrade trov

konania rozhodnúť až po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej. Vzhľadom na priebeh celého konania,
od podania návrhu až po rozhodnutie vo veci, je súd toho názoru, že sa jedná o zložitý prípad nielen z
časového hľadiska, ale najmä z hľadiska právneho posúdenia. Preto sa javí hospodárnejšie a účelnejšie
rozhodnúť o náhrade trov konania až po právoplatnom skončení celej veci.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, voči výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, podala
odvolanie žalobkyňa 1/ prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2
písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku s tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí.
Súd prvej inštancie nepriznal žalobcom 1/ a 2/ nárok na zaplatenie úroku z omeškania 17,6% ročne od

18.01.1997 do zaplatenia. Odôvodnenie je v tejto časti absolútne zmätočné a pochybné. Súd zamieňa
vecné a právne skutočnosti z priznanej sumy autorskej odmeny vo výške 4.979,09 eur. Žalobcovia 1/ a 2/
sa domáhali okrem iného zaplatenia peňažnej sumy 8.298,48 eur, ktorá pozostávala z autorskej odmeny
vo výške 4.979,09 eur (ktorej nárok súd vo výroku I. priznal) a nemajetkovej ujmy vo výške 3.319,39 eur.
A tiež úroku z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 4.979,09 eur od 18.01.1997 do zaplatenia.

Súd prvej inštancie si zamieňa dva vyššie uvedené a diametrálne rozličné peňažné nároky, ktoré boli
síce uplatnené spoločne do jednej žalovanej sumy, ale v žalobnom návrhu a v priebehu konania riadne
odôvodnené ako dva právne rozličné nároky. Právne neobstojí záver súdu, podľa ktorého povinnosť
zaplatiť autorskú odmenu vo výške 4.979,09 eur vznikla až rozhodnutím súdu. Toto tvrdenie nemá
oporu v žiadnom zákonnom ustanovení autorského zákona alebo akéhokoľvek právneho predpisu a je

nepreskúmateľné(súdhochybnezamieňasnárokomnanemajetkovúujmu).Nárokvpodobezaplatenia
autorskej odmeny právnemu predchodcovi žalobcov 1/ a 2/ vznikol v čase, kedy jeho kameramanské
dieloneoprávneneabezjehosúhlasužalovanýpoužil(čovodôvodneníkonštatujeajsamotnýsúd),kedy
začalaplynúťajlehotanauplatnenieprávanazaplatenieautorskejodmeny,ktorúsivtejtolehotežalobca
uplatnil. Právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ si tento nárok uplatnil riadne a včas na súde podaním

žaloby. Žalobcovia 1/ a 2/ preto v priebehu konania petitom upravili splatnosť nároku - omeškania
žalovaného so zaplatením tohto nároku. V konaní bolo relevantne zdôvodnené, že lehota 18.01.1997 je
odvodená od doručenia žalobného návrhu žalovanému, t. j. od hmotnoprávneho úkonu účastníka podľa
§ 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko žalovaný nebol pred podaním žaloby právnym
predchodcom žalobcov 1/ a 2/ vyzvaný na plnenie konkrétnej peňažnej povinnosti (vzniknutého nároku

na autorskú odmenu). Hmotnoprávnym úkonom v zmysle § 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
možno plne považovať jeho doručenie účastníkovi konania - žalovanému. Žalovaný bol preto od tohto
dátumu v omeškaní a od tohto dátumu si žalobcovia 1/ a 2/ uplatnili úrok z omeškania ako príslušenstvo.
Odvolateľka v odvolaní upriamila pozornosť na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedla, že
prvoinštančnýsúdnesprávnedôvodiljudikátomR45/2000,ktorýsatýkavznikuomeškanianemajetkovej

ujmy a nie vzniku omeškania nároku na autorskú odmenu. V danej právnej veci z priznanej výšky
autorskej odmeny 4.979,09 eur je plne legitímny a zákonný nárok na priznanie príslušenstva - úroku z
omeškania 17,6 % od 18.01.1997 do zaplatenia, nakoľko nešlo o omeškanie s plnením nemajetkovej
ujmy, ale autorskej odmeny, čo je iný právny a zákonný nárok.
Pokiaľ sa jedná o nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, ktorý súd prvej inštancie zamietol, žalobkyňa

1/ poukázala na skutočnosť, že dokazovanie sa v priebehu konania zameralo na to, čo bolo sporné a čo
zhodné. Z následne vykonaného dokazovania sa iba potvrdila dôvodnosť žalobných nárokov v celom ich
rozsahu, t. j. vrátane nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Dokazovanie bolo vykonané premietnutím
jednotlivých častí diela na pojednávaniach VHS záznamom alebo záznam na CD-R za účasti T. P.a P. T. (neskôr ustanovený ako ad hoc znalec). Záznamy ako hodnoverné označil znalec Lukovič v
znaleckom posudku č. 29/2012. Žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali v konaní zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 3.319,39 eur, ktorú súd prvej inštancie v rozpore s vykonaným dokazovaním vyhodnotil

ako nepreukázanú. Podľa prvoinštančného súdu tento nemal za preukázané, že žalovaný znevážil
meno právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovia 1/ a 2/
nepreukázali k akej závažnej nemajetkovej ujme ich právneho predchodcu došlo. Tento právny záver
okrem svedeckých výpovedí sa javí ako rozporný s poukazom na odôvodnenie na str. 38 napádaného
rozsudku, kedy samotný súd právneho predchodcu označuje a opisuje ako výraznú osobnosť. Celé

odôvodnenie v časti o nemajetkovej ujme v rozsudku nie je žiadnou úvahou súdu, ale viac menej
skopírovaný obsah textu dvoch rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. l Co/23/97
a sp. zn. 3Cdo/77/2007, z ktorých prvoinštančný súd uviedol iba všeobecné formulácie o predpokladoch
otom,ženemajetkováujmamusíbyťvkonanípreukázaná,pričomaniprvoinštančnýmsúdomuvádzaný
text nie je úplný a viaceré podstatné vety v odôvodnení týchto judikátov súd opomína. Prvoinštančný
súd aplikuje na podporu svojich tvrdení automaticky judikáty z oblasti nemajetkovej ujmy pri porušení

autorských práv bez toho, aby vôbec posúdil a zhodnotil subjektívnosť a odlišnosť právnej a skutkovej
stránky v každom jednotlivom prípade. Na pojednávaní dňa 27.10.2015 právny zástupca žalobkyne
1/ odôvodnil uplatnenú nemajetkovú ujmu tak, že uviedol, že nemajetkovú ujmu preukazuje písomné
stanovisko Asociácie založené v súdnom spise (názor z odborných kruhov), že bola veľmi znevážená
práca p. V., poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že 86 % diela žalovaného

vytvoril ako kameraman H. V., z hľadiska obrazovej je to takmer 99 % diela, pritom však bol uvádzaný
iba ako 2. kameraman (nie hlavný) a pri niektorých častiach dokonca vôbec. Žalovaný prisudzoval
hlavnú časť práce niekomu, kto dielo nevytvoril. Negatívny vplyv to malo najmä v osobnej sfére H.
V.. Toto je uvedené aj na str. 28 napádaného rozsudku. Zníženie autorskej vážnosti kameramana H.
V. nebolo v konaní založené iba na tvrdeniach právneho zástupcu žalobkyne 1/, ale najmä vyplýva

z vykonaného dokazovania. Bolo jasne preukázané dôkazmi, ktoré boli vykonané na pojednávaniach
súdom (1. Znalecký posudok č. 29/2012 zo dňa 23.01.2013 vo veci zisťovania autentickosti nahrávok
zo dňa 23.01.2013 vypracovaný znalcom Ing. Milošom Lukovičom, pracovisko Ústav kriminalistiky a
kriminológie, v spojení s vypočutím znalca ako svedka na pojednávaní dňa 12.04.2013, ktorý potvrdil
autentickosť záznamov cyklu Amerika - Amerika 10 diel záznamu programu Tour Club vysielanom VTV

na VHS nosičoch a CD nosičoch predložených ako dôkazy žalobcami 1/ a 2/.; 2. Znalecký posudok prof.
Václava Maceka, CSc. zo dňa 22.01.2015, ad hoc znalca ustanoveného uznesením súdu, v spojení
s výpoveďou prof. P. T., CSc. ako svedka na pojednávaní dňa 11.10.2013. V znaleckom posudku je
okrem iného uvedené, že kameramanské diela H. V. tvorí z celkovej minutáže diela vrátane úvodu 86 %
celkovej dĺžky cyklu, čo vylučuje, že právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ bol 2. kameraman, alebo nebol

uvedený vôbec.; 3. Zmluva o vytvorení umeleckého výkonu č. 21522/95/1 zo dňa 01.07.1995 medzi VTV
cable Tv s.r.o. a N. R. na umelecký výkon načítania komentára Amerika - dokument, keď svedok N. R.
potvrdil, že pri nahrávkach bol žalovaný ako autor.; 4. Svedecká výpoveď PhDr. T. P., na pojednávaní
dňa 11.10.2013, ktorá sa podieľala ako strihačka na strihaní materiálu AMERIKA niekedy v roku 1992
v Slovenskej televízii, konkrétne na pojednávaní pred ňou - 8 diel cyklu AMERIKA-AMERIKA Vitajte vo

Washingtone.; 5. Svedecká výpoveď L. P., na pojednávaní dňa 22.11.2013.; 6. Vykonanie prehrávky
záznamov jednotlivých častí cyklu AMERIKA-AMERIKA na pojednávaniach, bez alebo za účasti
svedkov, kde sú odvolávky na označenie záznamov autentickým znakom televízie VTV a jednotlivých
dielov cyklu Amerika - Amerika vyhotovených producentom P. W. a značkou copyright Kenovia - W..). Je
nepreskúmateľné ako prvoinštančný súd vyhodnotil, resp. nevyhodnotil vykonané dôkazy a ich obsah

z hľadiska nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko tieto potvrdzujú znehodnotenie vážnosti
autora a jeho diela p. H. V. ako výnimočného kameramana a uznávaného odborníka z danej oblasti.
Súd v konaní na základe relevantných vyššie spomenutých dôkazov (odborných znaleckých posudkov a
výpovedí nezainteresovaných svedkov z príslušnej oblasti, ktorí sa aj podieľali na prácach s dokončením
jednotlivých častí diela - strihačka M. P., ako aj tvorcu hovoreného slova I. R.) tieto vyhodnotil v rozpore

s § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, kedy zistené skutočnosti popiera a obsah týchto
dôkazov pochádzajúcich od nestranných znalcov a svedkov vykladá svojvoľne. Uplatnená náhrada
nemajetkovej ujmy je odvodená od výšky škody, t. j. nezaplatenej autorskej odmeny a spočíva na
preukázanej zníženej autorskej vážností H. V.. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé akým ďalším, resp.
iným spôsobom ako preukázaním zneváženia mena autora kameramanského diela (ktorý je uvádzaný

iba ako 2. kameraman alebo vôbec) a porušenia jeho autorského práva zo strany žalovaného (doložené
niekoľkonásobnými výpoveďami, mnohými odbornými a znaleckými posudkami subjektov z odborných
kruhov) má byť ešte viac preukázaný vznik nemajetkovej ujmy (aj podľa súdu) váženého a významného
človeka a kameramana.V súvislosti s nárokom na zdržanie sa žalovaného s nakladaním l0 dielneho dokumentárneho filmu
s názvom AMERIKA odvysielaného v televízii VTV odvolateľka uviedla, že žalobcovia 1/ a 2/ sa
domáhali tiež uloženia povinnosti žalovaného zdržať sa nakladania s 10 dielnym dokumentárnym

filmom s názvom AMERIKA odvysielanom v televízií VTV v roku 1995. Súd prvej inštancie priznaním
autorskej odmeny potvrdzuje, že autorské právo právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ bolo porušené,
a preto mu vzniká aj právo na to, aby rušenie jeho autorského práva bolo zakázané. V konaní bola
z množstva listinných dôkazov predložená aj zmluva o vytvorení autorského diela a jeho rozširovaní
uzatvorená dňa 02.03.1995 medzi spoločnosťou VTV cable tv s.r.o. a žalovaným, ktorej predmetom

bolo 10 dielov dokumentárneho filmu z USA. Podľa tejto zmluvy na VTV cable tv s.r.o. neprešli
autorské práva, ani právo šíriť toto dielo. Toto právo ostalo žalovanému a podľa technického posudku
č. 29/2012 zo dňa 23.01.2013 znalca Ing. Miloša Lukoviča všetky súdom vykonané časti diela majú pri
mene a obchodnom mene žalovaného KENOVIA-KEZSELI Copyright. V konaní teda bolo preukázané,
že výrobcom odvysielaného cyklu bol žalovaný, ktorého autorstvo bolo v záverečných titulkoch
identifikované copyrightovou doložkou KENOVIA-KEZSELI 1995. Už na základe vyššie uvedeného

je jednoznačné, kto je autorom diela, v ktorom je neoprávnene použité dielo právneho predchodcu
žalobcov 1/ a 2/, ku ktorému nie je zaplatená autorská odmena a ktorého výsledná podoba znevažuje
meno právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ uvádzaním ako 2. kameramana, čo aj do budúcna
poškodzuje jeho práva k dielu podľa § 12 ods. 1, § 13 ods. 1 a § 14 ods. 1 autorského zákona. Vzhľadom
na to, že právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ je na základe vykonaných dôkazov autorom jednej z

tvorivých zložiek (obrazovo-zvukovej v rozsahu cca 86 %) filmového diela, prislúchajú mu v prípade
porušenia jeho autorstva práva ustanovené v § 32 ods. 1 autorského zákona, t. j. môže sa domáhať
najmä toho, aby rušenie jeho práva bolo zakázané. Odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa
zamietnutia uplatneného nároku na zdržanie sa s nakladaním sporného diela argumentačne a právne
neobstojí, pretože právne závery o tom, kto má alebo nemá v držbe alebo dispozícií dielo opatrené

copyrightovoudoložkou,vktoromžalovanýporušilprávaprávnehopredchodcužalobcov1/a2/vzmysle
ustanovení autorského zákona, je irelevantné, nakoľko § 32 ods. 1 autorského zákona má z hľadiska
jeho výkladu jednoznačne aj prevenčný charakter. Právo šíriť dielo má žalovaný 50 rokov, práva z tohto
diela patria po túto dobu žalobcom 1/ a 2/ (právnym nástupcom autora diela neoprávnene použitého v
diele, ktoré bolo predmetom sporu).

Vzhľadom na ústavne neprimeranú a neúmernú dĺžku súdneho konania a vzhľadom na rozsiahle,
dostatočné a vyčerpávajúce dokazovanie, na základe závažných právnych a procesných záverov
dokazovania, nakoľko účastníci už nemajú čo viac ďalej preukazovať, žalobkyňa 1/ navrhla, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti jeho výroku II. tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie
úroku z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.979,09 eur od 18.01.1997 do zaplatenia, nemajetkovej ujmy

vo výške 3.319,39 eur a určí, že žalovaný je povinný zdržať sa až do doby uzavretia zmluvy so žalobcami
1/ a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na
filmovom páse, ktorého obrazovo-zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX.XX.XXXX, v
rámci expedície Amerika 92 a ktorý žalovaný neoprávnene prepísal a použil na spracovanie 10 dielneho
dokumentárneho cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom televíziou VTV cable tv s.r.o. Žalobkyňa

1/ si zároveň uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

4. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podal i žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu.
Odvolaním napadol výlučne vyhovujúci výrok I., ktorým prvoinštančný súd priznal žalobcom sumu
4.979,09 eur titulom autorskej odmeny. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok trpí vadami podľa § 205

ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Namietaným rozhodnutím bol porušený
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
V úvode žalovaný konštatoval, že už dvadsať rokov trvajúci spor kradne čas i peniaze a masívne
ukrajuje z trpezlivosti každému, koho sa dotýka. Platí to o to viac, že jeho základ je (v protiklade s tým,

čo tvrdí súd prvej inštancie) právne veľmi jednoduchý. Žalovaný namietal nedostatok aktívnej, ako i
pasívnej vecnej legitimácie. Uviedol, že s ohľadom na legislatívny stav k roku 1992 a s prihliadnutím
na skutkové okolnosti veci Alojz Hanúsek ako jeden z realizátorov filmového diela (kameraman) mohol
byť aktívne vecne legitimovaný ako žalobca jedine v spore proti STV. Aktívne vecne legitimovaným
subjektom v spore voči tretím osobám a autorom jednotlivých zložiek filmového diela, v ktorom by sa

dôvodilo právami k filmovému dielu z roku 1992, mohla byť výlučne STV, pretože tá jediná mala zo
zákona oprávnenie hájiť práva všetkých tvorcov filmového diela spoločne. V ďalšom mal žalovaný za
to, že sudkyňa JUDr. Hosťovecká rozhodla vo veci, s ktorej predmetom sa zákonnom predpokladaným
spôsobom neoboznámila, pričom nerešpektovala ani právny názor zákonného sudcu, ktorého krátkopred vyhlásením rozsudku vystriedala. V skutočnosti nevydala súdne rozhodnutie, ale tzv. znalecké
rozhodnutie, v ktorom súd len deklaruje za svoj záver niekoho iného, čo je v autorskom práve vylúčené.
Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že v žalobe zo dňa 06.03.1996 pôvodný žalobca ako

rozhodujúci dôkaz o existencii jeho autorského diela a o tom, že toto dielo bolo neoprávnene použité
žalovaným, súdu ponúkol projekciu vysielacích pásov od VTV cable tv s.r.o. Takýto dôkaz (vysielacie
pásyodVTV)všakdospisuanisožalobou,anineskôrnezaložil,pretosasúdvtomtokonanínemoholani
presvedčiť o existencii tohto diela ani o jeho neoprávnenom vysielaní v televízii VTV, čo malo byť údajne
v dňoch 23.12.1995 až 31.12.1995. Naopak, súdu prvej inštancie namiesto profesionálnych vysielacích

pásov z televízie VTV podstrčil amatérsku videokazetu typu VHS s neznámym obsahom, ktorý vraj sám
nahral a o ktorom sa vyjadroval znalec Ing. Miloš Lukovič pred súdom s tým, že záznam na VHS kazete,
priloženej k spisu, pozostáva z krátkych, vybraných častí záznamov dokumentárneho cyklu. Ide teda
o neautentický záznam útržkov, vyhotovený zrejme za účelom skráteného podania informácie, preto
bol tento záznam z ďalšieho skúmania vylúčený (znalecký posudok Ing. Lukoviča). Čiže, dôkaz, ktorý
súdu predložil pôvodný žalobca nebol spôsobilý znaleckého posúdenia. Aby od nespôsobilého dôkazu

odviedli pozornosť súdu, žalobcovia do spisu postupne založili ďalšie videokazety VHS, ktoré v dátovej
časti neobsahujú žiadne údaje potrebné pre identifikáciu obsahu, času vyhotovenia tohto obsahu, zdroja
pôvodu nahrávky, atď. Neskôr obsah kaziet VHS nahrali aj na digitálne dátové nosiče typu DVD a tie
do spisu založili tiež. Ani cez ne nie je možné určiť, či je na nich filmové dielo vytvorené v roku 1992 za
účasti H. V., ani to, či do diela bolo žalovaným zasiahnuté, alebo či bolo vysielané v televízii VTV v roku

1995. Bývalý generálny riaditeľ VTV JUDr. L. P. ako svedok, po vzhliadnutí obsahu VHS kaziet a DVD s
totožným obsahom premietnutom na pojednávaní, uviedol, že obsah VHS a DVD nie je totožný s tým,
čo VTV kedykoľvek vysielala. Opísal zároveň možnosť manipulácie s nahrávkami na VHS kazetách a
novších typoch dátových nosičov, pričom podobné znaky manipulácie podľa neho badať aj v obsahu
kaziet a dátových nosičoch, ktoré videl. Žalovaný v tejto súvislosti dôvodil tým, že napriek tomu, že

pravosť i pravdivosť obsahu VHS a DVD bola žalovaným i svedkom JUDr. P. popretá, súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie založil na znaleckých posudkoch, ktoré sú výsledkom skúmania popretých dôkazov.
Taký dôkaz, ktorý by osvedčil obsah žaloby a vyvrátil tvrdenia žalovaného, žalobcovia nepredložili,
čím neuniesli dôkazné bremeno. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal znalecký posudok vypracovaný
prof. Václavom Macekom CSc., ktorý je podľa žalovaného nezákonný z dôvodu nedodržania zákonom

stanovených podmienok pre ustanovenie znalca. Navyše súd je zo zákona povinný položiť znalcovi len
skutkové otázky a vyvarovať sa otázkam, ktoré sa vzťahujú na právne posúdenie veci. Určovať pojmové
znaky diela je výhradnou úlohou súdu, nie znalca. Tým, že Václav Macek mal ako znalec riešiť úlohy,
ktoré sú vylúčené zo znaleckého dokazovania, je jeho znalecký posudok v tomto konaní neprípustný.
Prvoinštančný súd sa nekriticky podriadil obsahu nezákonného, neprípustného, nekvalifikovaného a

nepreskúmateľného znaleckého posudku Václava Maceka. V súvislosti s petitom a premlčaním práv
žalovaný konštatoval, že v žalobe zo dňa 06.03.1996 vymedzil pôvodný žalobca H. V. petit tak, že z
dôvodu porušenia svojich autorských práv žalovaným žiada okrem zákazu nakladať s dielom, aby mu
súd priznal spolu 250.000 Sk ako majetkovú a nemajetkovú ujmu. Nemajetkovú ujmu v rámci tejto sumy
stanovil na 100.000 Sk a majetkovú ujmu na 150.000 Sk. Zákon č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých

a umeleckých dielach upravuje otázku nárokov z porušenia autorského práva osobitne a ucelene v
§ 32. Z toho, že pôvodný žalobca sa dožadoval nemajetkovej a majetkovej ujmy za porušenie práva
jednoznačne vyplýva, že svoju žalobu postavil na odškodňovacom inštitúte § 32 autorského zákona.
K pripusteniu zmeny petitu uznesením č. k. 7C/19/1996 - 476 došlo potom, čo súd prvej inštancie v
zápisnici zo dňa 29.01.2009 žalobcom uložil, aby uviedli jasne, čo žiadajú. Urobili tak v písomnom

podaní právneho zástupcu žalobkyne 1/ zo dňa 11.02.2009, ku ktorému sa pripojil aj žalobca 2/. Zo
spresňujúceho výkladu žalobcov v tomto podaní vyplýva, že nimi uplatnená suma 8.298,48 eur (250.000
Sk) pozostáva zo sumy 4.979,09 eur (150.000 Sk) odmeny autora za tvorivú činnosť a zo sumy 3.319,39
eur (100.000 Sk) primeraného finančného zadosťučinenia, „nakoľko porušením autorského práva ich
predchodcu vznikla závažná ujma nemajetkovej povahy“. Keď porovnáme petit z roku 1996 s petitom,

ktorý pripustil prvoinštančný súd dňa 24.03.2009 je zrejmé, že pôvodne uplatnenú majetkovú ujmu v
čiastke 150.000 Sk žalobcovia v novom petite vylúčili a v plnom rozsahu zamenili za autorskú odmenu
v totožnej čiastke 4.979,09 eur (150.000 Sk). Takúto zmenu petitu pripustil prvoinštančný súd trinásť
rokov po začatí konania a rozsudok v merite veci vydal dvadsať rokov od začatia konania. Nijako
pritom neprihliadol na opakované námietky premlčania a nijako nezohľadnil ani to, že pôvodný titul

„majetková ujma“ už v petite nie je, ale bol nahradený titulom „autorská odmena“, na ktorý sa vzťahujú
celkom iné skutkové okolnosti a z toho dôvodu sa v súdnom konaní rieši na úplne inom skutkovom
a právnom základe. Písomným podaním zo dňa 02.12.2013 žalobcovia oznámili súdu, že žalobou
im nejde o finančné zadosťučinenie za nezákonné použitie diela, a tým porušenie autorských právich právneho predchodcu žalovaným. Zotrvávajú na pôvodnom návrhu primeraného zadosťučinenia
za použitie autorského diela. Týmto podaním nielenže popreli skutkový základ (nároky z porušenia
autorského práva), na ktorom stála pôvodná žaloba i súdom pripustená zmena petitu z 24.03.2009,

ale za štandardné (teda nie nezákonné) použitie diela žiadajú primerané zadosťučinenie, čo je podľa §
32 autorského zákona celkom vylúčené. Prvoinštančný súd konal a rozhodoval o procesných úkonoch
žalobcov týkajúcich sa petitu nesústredene. Nesústredene riešil aj námietky žalovaného o zmenách
petitu či o premlčaní, a vydal rozsudok, v ktorom na vyššie načrtnuté okolnosti reflektoval zmätočne.
Žalovaný počas konania opakovane upozorňoval súd, že žalobcovia sa v konaní dožadujú plnenia

z činnosti, ktorá je protiprávna (trestný čin neoprávneného podnikania), pričom do spisu založil aj
uznesenia policajného orgánu so sídlom Ružinov - západ, Bratislava II., č. ČTS: ORP 76/99 zo dňa
30.01.1999 a ČTS: ORP - 76/99 zo dňa 11.09.2000, v ktorých bolo ustálené, že H. V. sa tohto trestného
činu dopustil. Trestné stíhanie proti nemu však bolo zastavené, pretože dňa 31.03.2000 zomrel. Tým,
že prvoinštančný súd v rámci rozhodovania o merite veci neprihliadol na skutočnosť, že uplatnený nárok
má pôvod v trestnom čine H. V., pričom vo výroku rozsudku zvýhodnil osobu (jeho právnych nástupcov),

ktorá spáchala spoločensky nebezpečný čin a umožnil mu mať prospech z vlastného protiprávneho
konania, spreneveril sa zmyslu a účelu výkonu spravodlivosti a porušil § 1 Občianskeho súdneho
poriadku, porušil aj princípy spravodlivého súdneho konania zaručené každému v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný
v odvolaní nesúhlasil s aplikáciou Radbruchovej formuly na prejednávanú vec. Zoznam subjektov

a predmetov autorskoprávnej ochrany nevymedzuje žiadna ani Radbruchova formula, ale autorský
zákon. Právnou ekvilibristikou cez Radbruchovu formulu a v rozpore s princípmi medzinárodného i
domáceho autorského práva kreoval kameramanovi také práva, ktoré mu autorský zákon nepriznáva.
V neposlednom rade žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že zákonná sudkyňa JUDr. Hosťovecká,
ktorá dospela k iným právnym záverom ako predchádzajúci zákonný sudca, nedodržala postup podľa §

118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a účastníkov neoboznámila s tým, ktoré právne významné
tvrdenia považuje za zhodné a ktoré za sporné. Pri výmene zákonného sudcu nestačí, ak práva podľa
§ 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účastníkom poskytol predchádzajúci zákonný sudca.
Najmä, ak tak urobil už pred rokmi, pričom konanie pokračovalo vykonávaním ďalších dôkazov. V osobe
nového zákonného sudcu totiž do konania vstupuje odlišná ľudská bytosť prinášajúca svoje skúsenosti,

vedomosti, osobné a profesijné vlastnosti, čo pre vedenie a výsledok konania neraz znamená zásadný
obrat.
Záverom odvolania žalovaný navrhol, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobkyne 1/ sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu s tým, že všetky jej
odvolacie námietky sú nezmyselné z dôvodu, že súd prvej inštancie už dvadsať rokov koná s účastníkmi
bez aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. Žalobkyňa 1/ brojí proti nepriznaniu nemajetkovej ujmy. Podľa
žalovaného prvoinštančným súdom pripusteným návrhom na zmenu petitu účastníci na strane žalobcu
priznanie nemajetkovej ujmy sami vylúčili. Pôvodný žalobca petit vymedzil tak, že z dôvodu porušenia

svojich autorských práv žalovaným žiada okrem zákazu nakladať s dielom, aby mu súd priznal 250.000
Sk ako majetkovú a nemajetkovú ujmu. Z toho, že pôvodný žalobca sa dožadoval nemajetkovej a
majetkovej ujmy za porušenie práva jednoznačne vyplýva, že svoju žalobu postavil na odškodňovacom
inštitúte § 32 autorského zákona. Platí to bez ohľadu na to, či k uplatnenému nároku súdu predložil
akúkoľvek, hoci aj chybnú právnu kvalifikáciu, alebo žalobu právne nijako nekvalifikoval, pretože, ako

to uviedol aj súd prvej inštancie, účastníci nie sú povinní právne špecifikovať svoje nároky, pretože to
je povinnosťou súdu. K pripusteniu zmeny petitu uznesením č. k. 7C/19/1996 - 476 zo dňa 24.03.2009
došlo potom, čo súd prvej inštancie v zápisnici zo dňa 29.01.2009 uložil žalobcom, aby uviedli jasne, čo
žiadajú. Urobili tak v písomnom podaní právneho zástupcu žalobkyne 1/ zo dňa 11.02.2009, ku ktorému
sa pripojil aj žalobca 2/. Zo spresňujúceho výkladu žalobcov v tomto podaní vyplýva, že nimi uplatnená

suma 8.298,48 eur (250.000 Sk) pozostáva zo sumy 4.979,09 eur (150.000 Sk) odmeny autora za
tvorivú činnosť a zo sumy 3.319,39 eur (100.000 Sk) primeraného finančného zadosťučinenia, „nakoľko
porušením autorského práva ich predchodcu vznikla závažná ujma nemajetkovej povahy“ (str. 4 podania
žalobcov). Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Veda, Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1989, str.
253, 537), slovo „odmena“ znamená „odplata za istú činnosť, službu a pod.“ a slovo „zadosťučinenie“

znamená „náprava krivdy“, „satisfakcia“. Keď sa porovná petit z roku 1996 s petitom, ktorý pripustil
prvoinštančný súd dňa 24.03.2009 je zrejmé, že pôvodne uplatnenú majetkovú ujmu v čiastke 150.000
Sk žalobcovia v novom petite vylúčili a v plnom rozsahu zamenili za autorskú odmenu v totožnej čiastke
4.979,09 eur (150.000 Sk). Takúto zmenu petitu pripustil prvoinštančný súd trinásť rokov po začatíkonania a rozsudok v merite veci vydal dvadsať rokov od začatia konania. Nijako pritom neprihliadol
na opakované námietky premlčania a nijako nezohľadnil ani to, že pôvodný titul „majetková ujma“ už v
petite nie je, ale bol nahradený titulom „autorská odmena“, na ktorý sa vzťahujú celkom iné skutkové

okolnosti, a z toho dôvodu sa v súdnom konaní rieši na úplne inom skutkovom a právnom základe. Je
to zarážajúcejšie o to viac, že na túto okolnosť žalovaný upozornil prvoinštančný súd aj písomne svojim
podaním zo dňa 07.05.2009. Písomným podaním zo dňa 02.12.2013 žalobcovia súdu prvej inštancie
oznámili, že žalobou im nejde o finančné zadosťučinenie za nezákonné použitie diela, a tým porušenie
autorských práv ich právneho predchodcu žalovaným. Zotrvávajú na pôvodnom návrhu primeraného

zadosťučinenia za použitie autorského diela. Týmto podaním nielenže popreli skutkový základ (nároky z
porušenia autorského práva), na ktorom stála pôvodná žaloba i súdom pripustená zmena petitu zo dňa
24.03.2009, ale za štandardné (teda nie nezákonné) použitie diela žiadajú primerané zadosťučinenie, čo
je podľa § 32 autorského zákona celkom vylúčené. Prvoinštančný súd ani na toto spresňujúce podanie
žalobcov nijako nereagoval. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1M Obdo V 19/2007 zo dňa 31.07.2008. Podľa žalovaného na splnenie zákonných znakov

porušeniaautorskéhoprávaaztohovyplývajúcehooprávnenianazaplateniemajetkovejanemajetkovej
ujmy (ako to bolo uplatnené v žalobe z roku 1996) sa vzťahujú celkom iné skutkové okolnosti ako
na priznanie autorskej odmeny za použitie autorského diela. Za zákonné použitie autorského diela
nepatrí žiadne zadosťučinenie. Súd prvej inštancie konal a rozhodoval o procesných úkonoch žalobcov
týkajúcich sa petitu nesústredene a nesústredene riešil aj námietky žalovaného o zmenách petitu či

o premlčaní, pričom vydal rozsudok, v ktorom na vyššie načrtnuté okolnosti reflektoval zmätočne. V
súvislosti s nárokom žalobkyne 1/ na vydanie zákazu nakladania s dokumentárnym cyklom vysielaným
v televízii VTV, žalovaný konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v elementárnych
otázkach tohto sporu. To znamená, že nepreukázali ani existenciu akéhokoľvek autorského diela svojho
právneho predchodcu. Podľa autorského zákona č. 35/1965 Zb. je filmové dielo dielom viacerých

autorov vytvárajúcich jednotlivé zložky tohto diela (pozri napr. § 6 autorského zákona). Autorské právo
k filmovému dielu v mene autorov jednotlivých zložiek filmového diela vykonáva jeho výrobca ako
celok (tzv. koncentrovaný výkon autorských práv). Z týchto príčin by iba výrobca mohol žiadať o zákaz
nakladania s filmovým dielom. V tomto konaní bolo preukázané, že výrobcom filmov vyrábaných v
roku 1992 (od ktorých žalobcovia odvodzujú svoje práva) mohol byť iba štát, ktorého menom konala

Slovenská televízia. Navyše, ak žalobcami označené dokumentárne filmy vysielala súkromná televízia
VTV, zákaz nakladania s filmovým dielom mal byť smerovaný voči nej.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa 1/ prostredníctvom právneho zástupcu, ktorá označila
odvolanie žalovaného za formálne nesprávne a v rozpore so základnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku upravujúce náležitosti inštitútu odvolania. Z odvolania žalovaného v jeho časti 3
označenej ako návrh výroku rozhodnutia nevyplýva, v akom rozsahu rozsudok napáda a žiada ho zrušiť.
Žalovaný žiada odvolací súd, aby zrušil napádaný rozsudok v celom rozsahu (teda aj v rozsahu, v
ktorom z pohľadu žalovaného bol tento úspešný, rovnako tak výrok III., kde súd uviedol ako rozhodne
o trovách konania a v odôvodnení rozsudku aj riadne zdôvodnil). Žalovaný sa v podanom odvolaní

namiesto jasného a stručného odôvodnenia vád konania v zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku zaoberá tým, koľko strán má písomné vyhotovenie rozsudku (zcela logicky je rozhodnutie
vyhotoveným obšírne, nakoľko súdny spor trvá viac ako 20 rokov). Opakovanými tvrdeniami žalovaného
v jeho odvolaní sa nielen konajúci súd, ale v predchádzajúcich odvolacích konaniach aj nadriadené súdy
už zaoberali a vysporiadali (opakované napádanie aktívnej a pasívnej legitimácie). Rovnako tak právne

neobstojí spochybňovanie záverov z vypracovaných znaleckých posudkov (napr. posledný znalecký
posudok prof. Václava Maceka, CSc.), ktoré žalovaný spochybňuje jednak z pohľadu pravdivosti VHS
a DVD nosičov, ktoré boli podkladmi na vypracovanie znaleckých posudkov (autenticita VHS a DVD
nahrávok bola iným samostatným znaleckým posudkom č. 29/2012 od Ing. Miloša Lukoviča potvrdená,
čo žalovaný zámerne prehliada), alebo ničím relevantne nepodložené účelové tvrdenia žalovaného o

údajnej pochybnosti k zaujatosti znalcov. Námietku zaujatosti žalovaný v konaní nevzniesol, ani sa
neodvolal proti uzneseniu o ustanovení znalca. Za azda argumentačne najkurióznejší dôvod žalovaného
odvolania je stať o neprihliadaní súdu na trestný čin zosnulého právneho predchodcu žalobcov, kde
žalovaný nesprávne vykladá a nemá uzrozumené, k akému štádiu trestné konanie vôbec dospelo. Je
právne neúnosné, ak žalovaný z odloženého trestného stíhania vyvodzuje a prezumuje automatické

hmotnoprávne skutočnosti o protiprávnom úkone právneho predchodcu žalobcov. Nie je možné
vyvodzovať závery uvedené žalovaným, ak o trestnom čine nebolo riadne právoplatne rozhodnuté
(základná zásada prezumpcie neviny v trestnom konaní, o ktorej žalovaný zrejme nemá vedomosť je
obsiahnutá už v samotnej Ústave Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2). Skutočnosť, že prvoinštančnýsúd v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na aplikáciu tzv. Radbruchovej formuly, nemôže byť sama
o sebe vadou konania ako to prezentuje žalovaný. Žalovaný namieta aj údajne porušenie práv a
odňatie možnosti konať pred súdom, kde argumentuje § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku

opomínajúc napr. jeho vlastné prehlásenie v zápisnici z pojednávania zo dňa 27.10.2015, kde z dôvodu
hospodárností a účelnosti konania účastníci vyhlásili, že nežiadajú, aby súd oboznamoval vykonané
dokazovanie. Žalovaný sám potvrdzuje, že súd sa vyjadril ku skutkovej aj právnej stránke sporu. Súd v
súlade s vyjadreniami právnych a procesných návrhov postupoval, boli predložené navrhované dôkazy
a vykonané rozsiahle dokazovanie. Ako vyplýva zo zápisníc z pojednávaní, právny zástupca žalovaného

sa nezúčastnil žiadneho pojednávania a je preto až záhadné ako môže následne poukazovať na údajný
nesprávny postup a vady súdu v dokazovaní a vedení konania. Žalobkyňa 1/ sa plne pridržiava svojho
odvolania zo dňa 12.04.2016 a uplatňuje si náhradu trov konania.

7. Žalobca 2/ odvolací návrh nepodal. V odvolacom konaní sa vyjadril tak, že absolútne nesúhlasí s
názormi žalovaného prezentovanými v odvolaní a v podaní, ktorým žalovaný reagoval na odvolanie

žalobkyne,sktorýmsúhlasí.Uviedol,žeodvolaniepodanéžalovanýmmázaúčelibaďalšiezdržovaniea
umelé odďaľovanie právoplatnosti rozhodnutia. Žalovaný vo svojej argumentácii celým konaním opakuje
rovnaké argumenty (nedostatok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, údajný trestný čin právneho
predchodcu žalobcov, a pod.), s ktorými sa už však súdy rôznych inštancií opakovane vysporiadali a
ktoré príslušné súdy opakovane vyvrátili. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojom prvom výroku

absolútne správny a preto žalobca 2/ navrhuje, aby ho odvolací súd v tejto časti potvrdil.

8. K vyjadreniu žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ v odvolacom konaní sa vyjadril žalovaný prostredníctvom
právneho zástupcu. K danej veci považoval za vhodné ešte zdôrazniť, že vecne legitimovaným
účastníkom v súdnych konaniach, ktorých predmetom sú autorské práva tvorcov filmového diela

vyrobeného tradičnou osvetlenou filmovou kinematografickou technológiou (ďalej aj „filmové dielo“) v
čase do 05.01.1996, t. j. do nadobudnutia účinnosti zákona č. 1/1996 Zb. o audiovízii, je bez výnimky
a vždy iba štát. Vyplýva to z toho, že v rozhodujúcom čase mal štát monopolné postavenie výrobcu
takéhoto filmového diela (pozri § 1 Dekrétu prezidenta republiky č. 50/1945 Zb. o opatreniach v oblasti
filmu zo dňa 11.08.1945, § 9 ods. 1 zákona č. 1/1996 Zb. o audiovízii zo dňa 05.01.1996, § 6 zákona č.

35/1965Zb.oliterárnych,vedeckýchaumeleckýchdielach(ďalejaj„autorskýzákon")zodňa01.07.1965
v znení zmien. Autorské právo na takto vyrobené filmové dielo vykonáva výrobca (štát) v mene autorov
jednotlivých zložiek tohto diela od jeho vytvorenia do uplynutia 50 rokov po uverejnení filmového diela
(§ 6 a § 33 ods. 4 autorského zákona). V takom prípade je pre nedostatok vecnej legitimácie účastníkov
nutné nekvalifikovane koncipovanú žalobu odmietnuť a konanie kvôli absencii procesných podmienok

zastaviť (§ 389 ods. 1 písm. a), § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pôvodný žalobca H.
V. prostredníctvom svojho právneho zástupcu už v žalobe zo dňa 06.03.1996 vyhlásil, že výrobcom
filmov, na ktorých výrobe sa v roku 1992 podieľal, bola Slovenská televízia Bratislava. Výslovne tam
uviedol, že „STV Bratislava...vykonáva autorské práva k filmovému dielu.“ V spise je taktiež list STV
zo dňa 13.01.2000, v ktorom STV na dožiadanie súdu prvej inštancie potvrdila, že filmové dielo, ktoré

je predmetom tohto sporu, vyrobila. Do 05.01.1996, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 1/1996 Zb. o
audiovízii,STVvykonávalaprenesenéoprávneniavýrobcufilmovýchdielvmeneštátu.Ztýchtodôvodov
nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, kto bol výrobcom konkrétneho filmového diela z roku 1992,
od ktorého odvodzujú svoje (dôkazmi nijako nepreukázané) nároky i právni nástupcovia pôvodného
žalobcu. Je teda zrejmé, kto mal pasívnu vecnú legitimáciu pre súdne konanie, v ktorom bol žalobca H.

V.. Na zdôraznenie pasívnej vecnej legitimácie STV, žalovaný odvolaciemu súdu predkladá listinu, ktorá
podľa žalovaného vylučuje akúkoľvek priamu zodpovednosť žalovaného v tejto veci. Podľa „Dohody
o zmene pracovnej zmluvy z 25.01.1993“ uzatvorenej medzi STV a žalovaným PhDr. P. W., žalovaný
bol od 10.09.1979 nepretržite interným zamestnancom STV. Z tejto listiny celkom jednoznačne vyplýva,
že v roku 1992, kedy bolo v STV vyrobené filmové dielo, o ktoré opierajú svoje nároky žalobcovia,

žalovaný vykonával činnosť v súvislosti s týmto filmovým dielom na priamy pokyn a v mene svojho
zamestnávateľa. Preto má žalovaný zodpovednosť za akékoľvek konanie vo vzťahu k filmovému dielu
z roku 1992 len voči STV, pričom voči tretím osobám a voči autorom jednotlivých zložiek filmového
diela má zodpovednosť samotná STV. V prílohe zároveň žalovaný prikladá aj vyčíslenie všetkých účelne
vynaložených trov konania z 22.05.2017, ktoré si v tejto veci uplatňuje.

9. Na základe odvolania žalobkyne 1/ a žalovaného Krajský súd v Trnave postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového priadku á contrário), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku), rozhodol vo veci dňa 07. augusta
2017 sp. zn. 23Co/379/2016 tak, že výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti zaplatenia
4.979,09 eur; výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti zamietnutia úroku z omeškania

zaplatenia sumy 4.779,09 eur tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom sumu 4.979,09 eur s úrokom
z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.979,09 eur od 18.01.1997 do zaplatenia; výrokom III. rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil v časti zamietnutia zaplatenia nemajetkovej ujmy tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcom nemajetkovú ujmu vo výške 3.319,39 eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku;
výrokom IV. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti zamietnutia zdržania sa nakladania s dielom

tak, že žalovaný je povinný zdržať sa až do doby uzavretia zmluvy so žalobcami 1/ a 2/ akéhokoľvek
nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na filmovom páse,
ktorého obrazovo-zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX.XX.XXXX, v rámci expedície
Amerika92aktorýžalovanýneoprávneneprepísalapoužilnaspracovanie10dielnehodokumentárneho
cyklu s názvom Amerika I. až X. odvysielanom televíziou VTV cable tv s.r.o. a výrokom V. priznal
žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. mája 2020
sp. zn. 7Cdo/83/2018 výrokom I. rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 07. augusta 2017 sp.
zn. 23Co/379/2016 vo výrokoch II., III. IV. a V., ktorými zmenil prvoinštančný rozsudok a rozhodol
o trovách odvolacieho konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrokom II. dovolanie vo
zvyšnej časti odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie v zrušujúcom výroku I.

odôvodnil tým, že v preskúmavanej veci došlo postupom odvolacieho súdu v časti jeho výroku, ktorým
zmenil rozsudok prvoinštančného súdu (výrok II., III. a IV. napadnutého odvolacieho rozhodnutia) k
naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Táto vada
spočíva v nesprávnom postupe odvolacieho súdu týkajúcom sa v súhrnne i jednotlivo nesplnenia tzv.
manudukčnej povinnosti odvolacieho súdu (§ 382 Civilného sporového poriadku), ako aj prehodnotenia

dôkazov vykonaných prvoinštančným súdom bez toho, aby ich v odvolacom konaní opäť vykonal
(§ 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a tým (aj) vydania - pre žalovaného - zásadne iného
rozhodnutia - bez toho, aby sa k týmto záverom mohol vyjadriť, nakoľko odvolací súd v tejto časti
rozhodol „ex catedra“ (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku) napriek tomu, že bolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak

má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve
strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Vyššie citované ustanovenie
má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia,ktorýjepovažovanýzakomponentprincípuprávnehoštátu,osobitneprincípuprávnejistoty.

Odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez splnenia osobitného druhu tzv. manudukčnej
povinnosti založil časť svojho zmeňujúceho rozhodnutia (výrok II. a IV. odvolacieho rozhodnutia) na
nových/iných právnych dôvodoch než súd prvej inštancie a takýmto nesprávnym postupom došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva procesnej strany, aby svojou procesnou
aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. V priebehu celého odvolacieho konania

(č. l. 1179 a č. l. 1198 súdneho spisu) odvolací súd výzvu stranám (žalovanému) nedoručil a bez
nariadenia pojednávania aj vo veci rozhodol. V prípade zmeny prvoinštančného rozsudku súvisiacej
s majetkovou ujmou, v ktorej časti odvolací súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 3.319,39 eur v
prospech strany žalobcov (výrok III. odvolacieho rozhodnutia), dovolací súd vychádzal predovšetkým
z ustanovenia § 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého ak má odvolací súd za

to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v plnom rozsahu zopakuje sám. Najvyšší súd v podobných súvislostiach stabilne zastáva
názor,žejeneprípustné,abyodvolacísúdksvojimodlišnýmskutkovýmzisteniam,dospellennazáklade
prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Na to, aby ich mohol inak zhodnotiť, ich musí
v odvolacom konaní opäť vykonať. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania

vykonaného súdom prvej inštancie vyvodil odlišné skutkové závery, ako súd prvej inštancie, bez toho,
aby vo veci vykonal (zopakoval) v potrebnom rozsahu dokazovanie. Ak sa však odvolací súd chcel
odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred ním vykonaných
dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku sám v potrebnom
rozsahuopakovaťazadovážiťsitakrovnocennýpodkladpreodlišnéhodnoteniedôkazovvzmysle§191

Civilného sporového poriadku. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného
sporového konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim
k záveru opodstatnenosti žaloby žalobcov v časti nemajetkovej ujmy, dospel v podstate iba na základe
prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Uvedené platí o to viac, ak odvolací súd inakrozhodol o tomto spornom nároku (nemajetkovej ujme) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 Civilného sporového poriadku) spôsobom „ex catedra“, napriek tomu, že bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (čo zakladá ďalšiu vadu zmätočnosti). Odvolací súd postupoval v priamom

rozpore so znením ustanovenia § 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a teda sa natoľko odchýlil
od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako
prvoinštančný súd bez vykonania vlastného dokazovania alebo jeho zopakovania v odvolacom konaní; k
odlišnému hodnoteniu dôkazu má odvolací súd povinnosť poskytnúť sporovej strane možnosť sa k nemu
vyjadriť. Dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu vo všetkých výrokoch, ktorým zmenil prvoinštančný

rozsudok, uznesením zrušil (zároveň s tým zrušil aj súvisiaci výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách
odvolacieho konania) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie žalobkyne 1/
bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku,

aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho
poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, aktuálne § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového

poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho

vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky
pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku zvyškovo zamietajúcu žalobu v časti nároku
na zaplatenie úroku z omeškania a nemajetkovej ujmy (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku)
a v časti zdržania sa nakladania s dielom pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 Civilného
sporového poriadku).

12. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na
ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej),
nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal

do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred
súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho
pojednávania prevzal aj Civilný sporový poriadok. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejnýzáujem,ktoréhoexistencianebolavdanomprípadedaná.PodľajudikatúryEurópskehosúdupre
ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie

súspornéaprávneotázkysanevyznačujúosobitnouzložitosťou,neuskutočnenieústnehopojednávania
nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na
prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu po rozhodnutí dovolacieho súdu, bolo posúdiť, či súd

prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Odvolací súd poukazuje na
skutočnosť,žepredmetomodvolaciehoprieskumuužnebolvyhovujúcivýrokprvoinštančnéhorozsudku,
ktorým bola žalobcom priznaná suma 4.979,09 eur. Na základe podaného odvolania žalovaným proti
vyhovujúcemu výroku prvoinštančného rozsudku Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 7. augusta2017 č. k. 23Co/379/2016 - 1188 (výrokom I.) prvoinštančný rozsudok v časti o zaplatenie 4.979,09 eur
potvrdil. Dovolanie žalovaného smerujúce voči potvrdzujúcemu výroku I. rozsudku Krajského súdu v
Trnave bolo dovolacím súdom odmietnuté.

14. Odvolací súd výzvou zo dňa 1.12.2021 vyzval strany, aby sa v lehote 30 dní od doručenia výzvy
vyjadrili v zmysle § 382 Civilného sporového poriadku vo vzťahu k nároku žalobcov na zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 4.979 eur (150.000 Sk) od 18.1.1997 do zaplatenia, že zistený
skutkový stav môže byť posúdený podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia

vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení
do 31.12.2008; výzva je realizovaná v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v
danej veci uznesením č.k. 7Cdo/83/2018 zo dňa 27.5.2020 podľa bodu 15.5., 14.1. odôvodnenia a
vo vzťahu k nároku žalobcov na uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa až do doby uzatvorenia
zmluvy so žalobcami 1/ a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom
Amerika zachytenom na filmovom páse, ktorého obrazovo-zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V.,

zomrelýdňaXX.XX.XXXX,vrámciexpedícieAmerika92aktorýžalovanýneoprávneneprepísalapoužil
na spracovanie 10 dielneho dokumentárneho cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom televíznou
stanicou VTV cable tv s.r.o., že zistený skutkový stav môže byť posúdený podľa § 32 ods. 1 zákona
č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon) v znení neskorších
predpisov; výzva je realizovaná v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v danej

veci uznesením č.k. 7Cdo/83/2018 zo dňa 27.5.2020 podľa bodu 15.5., 14.2. odôvodnenia.
Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu k nároku na úrok z omeškania vo výške 17,6 % uviedol, že k
požiadavke na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 4.979,09 eur - suma
priznaná titulom autorskej odmeny od 18. januára 1997 do zaplatenia ide podľa žalovaného o nesprávne
formulovaný výrok, ktorý nezodpovedá právnym normám platným v čase, kedy nárok na autorskú

odmenu na strane pôvodného žalobcu vykonaním autorského diela mal údajne vzniknúť. Opakoval
argumenty prvostupňového ako aj aj odvolacieho súdu týkajúce sa priznania tohto nároku. Uviedol
predovšetkým to, že suma 150.000 Sk nebola medzi účastníkmi zmluvne dohodnutá, nebola ustálená
ani čo do výšky a ani čo do právneho dôvodu a preto nárok na ňu vznikol až súdnym rozhodnutím, preto
je žalovaný toho názoru, že do omeškania s plnením peňažného dlhu sa nemohol dostať skôr, ako mu

táto povinnosť bola uložená súdnym rozhodnutím.
Výlučnepreprípad,žebysasúdstakýmtoprávnymposúdenímnárokunaúrokzomeškanianestotožnil,
je nevyhnutné uviesť, že nárok na úrok z omeškania vzniká automaticky, vo všeobecnej rovine dňom
nasledujúcim po dni, kedy peňažný dlh nebol splnený dlžníkom včas a riadne. Na tento nárok má veriteľ
právo nie povinnosť požadovať od dlžníka popri plnení, pričom pre určenie výšky je rozhodujúci deň

po vzniku omeškania. Ak vôbec došlo k omeškaniu žalovaného tým, že nezaplatil autorskú odmenu
autorovi po dokončení autorského diela, tak v tom prípade omeškanie nastalo niekedy v období letných
mesiacov v r. 1992, pretože právny predchodca žalobcov expedíciu predčasne opustil 13.07.1992, t.j.
nárok na úrok z omeškania mohol v takom prípade vzniknúť jedine v tomto období a teda súd nemôže
bez ďalšieho určiť jeho výšku podľa nariadenia vlády 87/1995 Z.z., pretože tá sa riadila v čase vzniku

omeškania vyhl. MS SR č. 45/1964 Zb. v znení platnom a účinnom v roku 1992 a v uvedenom období
podľa ust. § 1 tejto vyhlášky bola výška úroku z omeškania s plnením peňažného dlhu 3 % ročne.
Ak by odvolací súd argumentoval ust. § 10 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré určilo výšku
úroku z omeškania od účinnosti citovaného nariadenia pri trvajúcom omeškaní dvojnásobok diskontnej
sadzby Národnej banky Slovenska, žalovaný uvádza, že použitie právnej normy platnej od 01.05.1995

by významným spôsobom zasiahlo do jeho majetkových práv, keď nemohol mať žiadnu vedomosť ani
tom, či pôvodnému žalobcovi uplatnený nárok v sume 150.000 Sk vôbec patrí a nenesie ani právnu a ani
faktickú zodpovednosť za to, že tento súdny spor trvá od roku 1996 a autorská odmena bola žalobcom
ako právnym nástupcom priznaná až právoplatnosťou rozsudku po viac ako 20 rokoch. Preto ak by mal
byť žalobcom priznaný úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 18.01.1997, zaplatil by naviac za

omeškanie sumu 17.000 eur cca 350 % zo žalovanej a priznanej sumy, čo je absurdné navýšenie a
nemáoporuvponímaníakonštrukciiprávnejnormyupravujúcejsankcionovaniezaporušeniepovinnosti
zaplatiť peňažný záväzok, zvlášť ak výška tohto záväzku nebola zmluvne dohodnutá a bola od začiatku
sporná. Zároveň je potrebné upozorniť, že výška úrokov z omeškania je toho času striktne regulovaná
a teda jej priznanie vo výške 17,6 % bez zohľadnenia konkrétnych okolností tohto prípadu je nevhodné

a nedôvodné odporujúce princípom právneho štátu a všeobecným princípom spravodlivosti. Ak by teda
vôbec mal byť priznaný nárok tak iba na primeraný úrok z omeškania čo do výšky sa vzhľadom na všetky
okolnosti a osobitnosti tohto súdneho sporu javí byť úrok z omeškania vo výške 3 %.Pokiaľ ide o dátum, od ktorého tento úrok z omeškania bol priznaný 19.01.1997 odvíjajúci sa o doručenia
žaloby žalovanému, tu je nutné poznamenať, že právny predchodca žalobcov si nárok na úrok z
omeškania neuplatnil v pôvodnej žalobe, žalobcovia si tento nárok uplatnili pred súdom až písomným

podaním v roku 2009, pričom túto zmenu petitu okresný súd pripustil uznesením č.k. 7C 19/1996
žalovanému doručeným 29.04.2009. Preto pri rešpektovaní všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty
môžu byť úroky z omeškania priznané až od 30.04.2006. S poukazom na túto okolnosť opakovane
namieta premlčanie úrokov z omeškania. Žalovaný zotrváva na tom, že nárok na úrok z omeškania
žalobcom vôbec nevznikol, pretože autorská odmena bola priznaná súdnym rozhodnutím právoplatne

až v roku 2017 a túto žalovaný zaplatil. Výlučne pre prípad, ak by odvolací súd s týmto právnym názorom
sa nestotožnil, je nutné prihliadnuť na všetky konkrétne okolnosti prípadu a osobitosti tohto súdneho
sporu ktorý trvá od roku 1997 a pri ich zohľadnení zodpovedá princípom spravodlivosti priznanie úroku z
omeškania vo výške 3 % a to najviac od 30.04.2006 do zaplatenia. Suma 4.979,09 eur bola žalovaným
zaplatená dňa 22.09.2017.
Pokiaľ ide o nárok na uloženie povinnosti zdržať sa až do doby uzatvorenia zmluvy so žalobcami 1/

a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10-dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom
na filmovom páse, ktorého obrazovo-zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX. marca
XXXX v rámci expedície Amerika 92 a ktorý žalovaný neoprávnene prepísal a použil na spracovanie
10 dielneho dokumentárneho cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom televíznou stanicou VTV
cable tv s.r.o. poukazuje žalovaný na to, že pred okresným súdom bolo preukázané, že žalovaný

nedisponuje spomínaným filmovým dielom a z týchto príčin by výrok rozsudku prikazujúci žalovanému
zdržať sa nakladania s týmto dielom bol materiálne nevykonateľný, bol by v rozpore aj s princípmi
materiálne ponímaného právneho štátu. S otázkou priamo súvisí aj otázka nepriznania alebo priznania
majetkovejujmyodvolávajúcsanaodsek16.uzneseniaNSSRspis.zn.7Cdo83/2018.Žalovanýjetoho
názoru, že ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu vykoná sám, preto treba vykonať
dokazovanie ohľadom nemateriálnej ujmy na strane žalobcov. Uloženie povinnosti zdržať sa nakladania
s dielom v tejto časti navrhuje žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Rovnako žiada zamietnuť aj
tú časť v ktorej sa žalobcovia domáhajú priznania nemajetkovej ujmy. Okrem iného žalovaný zotrváva na
obsahu svojich predchádzajúcich podaní a prednesov, vrátane vznesenej námietky nedostatku aktívnej

a pasívnej legitimácie, s argumentáciou poukazujúcou na v rozhodnom čase platný autorský zákon č.
35/1965 Zb. a Dekrét prezidenta republiky č. 50 zo 17. augusta 1945 (tzv. Benešove dekréty), ktorá
otázka je pre riešenie sporu kľúčová a bez jej existencie súd žalobu zamietne meritórnym rozhodnutím.
Túto otázku súdy musia skúmať a zodpovedať aj bez návrhu aj vtedy ak strana ju nenamieta.
Žalobca 1/ na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že uplatnené príslušenstvo v podobe nároku na

zaplatenie úroku z omeškania je zákonným nárokom vyplývajúcim z § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorý odvolací súd správne a zákonne vo svojom zrušenom rozhodnutí priznal v zákonom
prislúchajúcej výške, pričom odvolací súd v tom čase správne určil ako deň omeškania, teda počítanie
úrokov z omeškania, podania žaloby na súd a priznal príslušenstvo v podobe úroku z omeškania
17,6 % zo sumy 4.979 eur od 18.01.1997 do zaplatenia. Žalobca 1/ preto navrhuje, aby odvolací súd

znovu rozhodol rovnako, teda priznal uplatnené príslušenstvo v podobe úroku z omeškania. K uloženiu
povinnosti žalovanému zdržať sa protiprávneho konania a to akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym
dokumentárnym filmom s názvom Amerika až do doby uzatvorenia prípadnej zmluvy so žalobcami 1/
a 2/, žalobca 1/ uvádza, že predmetný nárok bol uplatnený podľa § 32 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb.
autorského zákona, keď podľa tohto ustanovenia autor ktorého právo bolo porušené môže sa domáhať

najmä toho, aby rušenie jeho práva bolo zakázané. Odvolací súd preto správne právne posúdil tento
nárok v jeho zrušenom rozhodnutí a to rozsudku sp. zn. 23Co 379/2016 zo dňa 07.08.2017 keď uviedol,
že je irelevantné, či žalovaný v súčasnosti ešte má alebo nemá v držbe alebo v dispozícii sporné
dielo, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že toto dielo bolo opatrené copyrightovou doložkou
žalovaného, v ktorom žalovaný porušil práva právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/, pričom § 32 ods. 1

autorského zákona má z hľadiska jeho výkladu jednoznačne aj prevenčný charakter. Navyše priznaním
autorskej odmeny súd potvrdil, že autorské právo právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ bolo porušené
a preto mu vzniká aj právo, aby rušenie jeho autorského práva bolo zakázané a to až do doby uzavretia
prípadnej zmluvy. Žalobca 1/ tiež dodáva, že uplatnený nárok bolo možné uplatniť jedine vo vzťahu
k žalovanému, pretože v konaní z množstva listinných dôkazov bola predložená aj zmluva zo dňa

02.03.1995 medzi spoločnosťou VTV cable tv s.r.o. a žalovaným, kde práve žalovaný poskytol tejto
televízii na odvysielanie dielo, v ktorom boli porušené autorské práva právneho predchodcu žalobcov.
Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ je na základe vykonaných dôkazov autorom
jednej z tvorivých zložiek a to obrazovo-zvukovej v rozsahu cca 86 % filmového diela, prislúchajú muv prípade porušenia autorstva práva ustanovené v § 32 ods. 1 autorského zákona. Žalobca 1/ preto v
tejto časti uplatneného nároku navrhuje, aby odvolací súd rozhodol rovnako ako predtým, teda vyhovel
aj tejto časti a zaviazal žalovaného k zdržaniu sa požadovaného konania. Žalobca 1/ si uplatňuje aj

náhradu trov opätovného odvolacieho konania a žiada ich priznať v rozsahu 100 %.
Na výzvu odvolacieho súdu žalobca 2/ uviedol, že k nároku žalobcov na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 17,6 % zo sumy 4.979 eur od 18.01.1997 do zaplatenia má za to, že zistený skutkový stav
môže byt' posúdený podľa ustanovenia § 517 ods. l a 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka

v znení účinnom do 31.12.2008. Vo vzťahu k nároku žalobcov na uloženie povinnosti žalovaného
zdržať sa až do doby uzatvorenia zmluvy so žalobcami 1/ a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym
dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na filmovom páse, ktorého obrazovo zvukovú
zložku autorsky vytvoril H. V. v rámci expedície Amerika 92 a ktorý žalovaný neoprávnene prepísal
a použil na spracovanie 10 dielneho dokumentárneho cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom
televíznou stanicou VTV cable tv s.r.o má za to, že zistený skutkový stav môže byt' posúdený podľa

§ 32 ods. 1 zákona č. 35/1965 Z.z. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach autorský zákon v
znení neskorších predpisov. Žalobca 2/ vyjadruje presvedčenie, že názory žalovaného prezentované
vo vyjadrení jeho právnej zástupkyne zo dňa 04.01.2022 nie sú správne a má za to, že sa jedná o
účelové prekrucovanie tém, ktoré boli správne uzavreté už predchádzajúcim rozhodnutím Krajského
súdu v Trnave.

15. Na výzvu odvolacieho súdu zo dňa 16.03.2022, aby sa strany sporu v lehote 15 dní od doručenia
výzvy vyjadrili v zmysle § 382 Civilného sporového poriadku vzhľadom na zopakovanú námietku
premlčania žalovaného vo vyjadrení zo dňa 04.01.2022 vo vzťahu k požiadavke žalobcov na zaplatenie
17,6 % úroku z omeškania zo sumy 4.979,09 eur od 18.01.1997 do zaplatenia, že zistený skutkový

stav môže byť v tejto časti posúdený aj podľa § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 3 a § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia pri doterajšom rozhodovaní neboli použité, sa strany sporu
vyjadrili nasledovne.
Žalobkyňa 1/ prostredníctvom splnomocnenca na výzvu uviedla, že z § 149 a § 366 Civilného sporového
poriadku z ktorých vyplýva, že koncepcia odvolacieho konania vychádza z tzv. neúplného apelačného

systému čo znamená, že právo odvolateľa alebo aj protistrany použiť v odvolacom konaní prostriedky
procesného úkonu alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana v konaní pred súdom prvej inštancie
neuplatnila je zákonom obmedzené a podľa § 366 Civilného sporového poriadku kde sú vymedzené
taxatívnym spôsobom prípady prípustnosti novôt, pričom námietka premlčania medzi ne nepatrí. Podľa
názoru žalobkyne 1/ námietka premlčania súvisiaca s uplatneným príslušenstvom formulovaná v

písomnom podaní žalovaného zo dňa 04.01.2022 nie je zopakovanou námietkou keď s poukazom
na obsah písomných podaní žalovaného ako aj ústnych takýmto formulačným spôsobom namietané
príslušenstvo žalovaným nikdy v 25 ročnom súdnom konaní nebolo. Jeho námietky premlčania boli
formulované úplne iným spôsobom a v úplne inom kontexte. Žalobca preto žiada odvolací súd, aby sa
dôsledne ozrejmil obsah všetkých písomných podaní žalovaného, teda čo, ako, kedy a vo vzťahu k čomu

vlastne namietal. Poukazom na platnú a účinnú právnu úpravu je uznesenie hmotnoprávnej námietky
premlčania žalovaného v odvolacom konaní vo vzťahu k príslušenstvu vylúčené, pretože nejde o žiaden
z prípustných lehôt podľa § 366 Civilného sporového poriadku a rovnako tak z dôvodu, že je formulačne
odôvodnená novými skutočnosťami ktoré žalovaný v predchádzajúcich písomných podaniach takto a
takýmto spôsobom neuplatnil. Žalobca v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave

sp.zn. 23Co379/2016zodňa07.08.2017nabody47.až51.odôvodnenia.Navrhujepreto,abyodvolací
súd vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu z procesných dôvodov neprihliadol na námietku premlčania
a aby neaplikoval ustanovenia vzťahujúce sa na námietku premlčania.
Žalobca 2/ vo svojom vyjadrení na výzvu súdu uviedol, že aj vo vzťahu k námietke premlčania úroku z
omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 4.979,09 eur od 18.01.1997 do zaplatenia vznesenej žalovaným

v jeho vyjadrení zo dňa 04.01.2022 má za to, že sa nejedná o opätovne vznesenú námietku premlčania.
Má za to, že žalovaný v doterajšom konaní námietku premlčania vo vzťahu k predmetným úrokom z
omeškania nevzniesol. S poukazom na hmotnoprávnu povahu námietky premlčania sa jedná o novotu,
ktorá nemôže byť v odvolacom konaní použitá v zmysle § 366 Civilného sporového poriadku. Žalovaný
takúto námietku pred súdom prvej inštancie bez pochýb vzniesť mohol, ak o jej vznesenie mal záujem.

Žalobca 2/ je presvedčený, že ak by takáto námietka bola vznesená už počas konania pred súdom prvej
inštancie, čo však žalobca 2/ popiera, mal ju súd prvej inštancie vyhodnotiť negatívne a nemala by viesť
k zamietnutiu žaloby v tejto časti. Má totiž za to, že úrok z omeškania ako príslušenstvo istiny teda v
časovom uplatnení istiny spočíva bez ďalšieho premlčacia lehota tiež aj vo vzťahu k jej príslušenstvu.Žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomného vyjadrenia zo dňa 04.01.2022.
Zopakoval, že nárok žalobcov na zaplatenie úroku z omeškania 17,6 % zo sumy 4.979,09 eur od
18.01.1997 do zaplatenia nie je podľa žalovaného daný, nárok na úrok z omeškania nebol uplatnený

spolu so žalobou. Autorská odmena nebola medzi právnym predchodcom žalobcov a žalovaným
zmluvne dohodnutá až do vydania právoplatného rozsudku v tomto konaní suma peňažného dlhu
nebola ustálená ani do čo výšky ani čo do právneho dôvodu. Autorská odmena určená rozsudkom bola
žalovaným uhradená dňa 22.09.2017. Ak súd dospeje k názoru, že k omeškaniu zakladajúceho právo na
úrok z omeškania predsa došlo, je nutné prihliadnuť na konkrétne okolnosti a osobitnosti tohto súdneho

sporu a pri zohľadnení rozhodujúcej právnej úpravy zodpovedá princípom spravodlivosti priznanie úroku
z omeškania vo výške 3 % ročne a to to najviac od 30.04.2006 do 22.09.2017.

16. Nárok žalobcov na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 4.979,09 eur
(150.000 Sk) od 18.01.1997 do zaplatenia.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že úroky z omeškania boli uplatnené podaním žalobcov 1/ a 2/ zo dňa
11.2.2009 (doručeným súdu prvej inštancie 13.2.2009), ktorým upravili a rozšírili petit žaloby (č. l.
386), pripustená zmena uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/19/1996 - 476 zo dňa 24.03.2009,
právoplatným 2.4.2009.

18.Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomvtejtočastižalobuzamietolsodôvodnenímvčastiúroku
z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 18.01.1997 do zaplatenia súd zamietol žalobný návrh, a to z
dôvodu, že povinnosť zaplatiť priznanú sumu podľa výroku I. tohto rozsudku vzniká až na základe tohto
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a dlžník (žalovaný) sa dostane do omeškania
až uplynutím takto určenej lehoty splnenia (R 45/2000), teda priznanie úroku z omeškania zatiaľ nemá

oporu v inom súdnom rozhodnutí či v zákone a preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania už
18.01.1997.
Žalobkyňa1/ vosvojomodvolaníprotirozsudkusúduprvejinštancievtejtočastiuviedla,žeodôvodnenie
je v tejto časti absolútne zmätočné a pochybné. Súd zamieňa vecné a právne skutočnosti z priznanej
sumy autorskej odmeny vo výške 4.979,09 eur. Žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali okrem iného zaplatenia

peňažnej sumy 8.298,48 eur, ktorá pozostávala z autorskej odmeny vo výške 4.979,09 eur (ktorej
nárok súd vo výroku I. priznal) a nemajetkovej ujmy vo výške 3.319,39 eur. A tiež úroku z omeškania
vo výške 17,6 % ročne zo sumy 4.979,09 eur od 18.01.1997 do zaplatenia. Súd prvej inštancie si
zamieňa dva vyššie uvedené a diametrálne rozličné peňažné nároky, ktoré boli síce uplatnené spoločne
do jednej žalovanej sumy, ale v žalobnom návrhu a v priebehu konania riadne odôvodnené ako dva

právne rozličné nároky. Právne neobstojí záver súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť autorskú odmenu
vo výške 4.979,09 eur vznikla až rozhodnutím súdu. Toto tvrdenie nemá oporu v žiadnom zákonnom
ustanovení autorského zákona alebo akéhokoľvek právneho predpisu a je nepreskúmateľné (súd ho
chybne zamieňa s nárokom na nemajetkovú ujmu). Nárok v podobe zaplatenia autorskej odmeny
právnemu predchodcovi žalobcov 1/ a 2/ vznikol v čase, kedy jeho kameramanské dielo neoprávnene

a bez jeho súhlasu žalovaný použil (čo v odôvodnení konštatuje aj samotný súd), kedy začala plynúť aj
lehotanauplatnenieprávanazaplatenieautorskejodmeny,ktorúsivtejtolehotežalobcauplatnil.Právny
predchodca žalobcov 1/ a 2/ si tento nárok uplatnil riadne a včas na súde podaním žaloby. Žalobcovia 1/
a 2/ preto v priebehu konania petitom upravili splatnosť nároku - omeškania žalovaného so zaplatením
tohto nároku. V konaní bolo relevantne zdôvodnené, že lehota 18.01.1997 je odvodená od doručenia

žalobného návrhu žalovanému, t. j. od hmotnoprávneho úkonu účastníka podľa § 41 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, nakoľko žalovaný nebol pred podaním žaloby právnym predchodcom žalobcov 1/
a 2/ vyzvaný na plnenie konkrétnej peňažnej povinnosti (vzniknutého nároku na autorskú odmenu).
Hmotnoprávnym úkonom v zmysle § 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku možno plne považovať
jeho doručenie účastníkovi konania - žalovanému. Žalovaný bol preto od tohto dátumu v omeškaní

a od tohto dátumu si žalobcovia 1/ a 2/ uplatnili úrok z omeškania ako príslušenstvo. Odvolateľka v
odvolaní upriamila pozornosť na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedla, že prvoinštančný
súd nesprávne dôvodil judikátom R 45/2000, ktorý sa týka vzniku omeškania nemajetkovej ujmy a nie
vzniku omeškania nároku na autorskú odmenu. V danej právnej veci z priznanej výšky autorskej odmeny
4.979,09 eur je plne legitímny a zákonný nárok na priznanie príslušenstva - úroku z omeškania 17,6 %

od 18.01.1997 do zaplatenia, nakoľko nešlo o omeškanie s plnením nemajetkovej ujmy, ale autorskej
odmeny, čo je iný právny a zákonný nárok.
Odvolací súd rozsudkom č. k. 23Co/379/2016 - 1199 zo dňa 07.08.2017 (č. l. 1199) zmenil výrokom
II. rozsudok v časti zamietnutia úroku z omeškania zaplatenia sumy 4.779,09 eur tak, že žalovaný jepovinný zaplatiť žalobcom sumu 4.979,09 eur s úrokom z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4.979,09
eur od 18.01.1997 do zaplatenia.
Najvyšší súd SR uznesením NS SR sp. zn. 7Cdo/83/2018 zo dňa 27.05.2020 (č. l. 1278) výrok II. zrušil

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, došlo k naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku. Táto vada spočíva v nesprávnom postupe odvolacieho súdu týkajúcom
sa v súhrnne i jednotlivo nesplnenia tzv. manudukčnej povinnosti odvolacieho súdu (§ 382 Civilného
sporového poriadku), ako aj prehodnotenia dôkazov vykonaných prvoinštančným súdom bez toho, aby
ich v odvolacom konaní opäť vykonal (§ 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a tým (aj) vydania

- pre žalovaného - zásadne iného rozhodnutia - bez toho, aby sa k týmto záverom mohol vyjadriť,
nakoľko odvolací súd v tejto časti rozhodol „ex catedra“ (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku)
napriek tomu, že bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Civilný sporový poriadok v
ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je
pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia

vyjadrili. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho
štátu, osobitne princípu právnej istoty. Odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez
splnenia osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti založil časť svojho zmeňujúceho rozhodnutia
(výrok II. a IV. odvolacieho rozhodnutia) na nových/iných právnych dôvodoch než súd prvej inštancie a

takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva
procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. V
priebehu celého odvolacieho konania (č. l. 1179 a č. l. 1198 súdneho spisu) odvolací súd výzvu stranám
(žalovanému) nedoručil a bez nariadenia pojednávania aj vo veci rozhodol.

19. Vzhľadom na viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu, odvolací súd vyzval strany sporu dňa
16.3.2022 v zmysle § 382 Civilného sporového poriadku, aby sa vyjadrili vzhľadom na zopakovanú
námietku premlčania žalovaného vo vyjadrení zo dňa 04.01.2022 vo vzťahu k požiadavke žalobcov na
zaplatenie 17,6 % úroku z omeškania zo sumy 4.979,09 eur od 18.01.1997 do zaplatenia, že zistený
skutkový stav môže byť v tejto časti posúdený aj podľa § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 3 a § 121 ods.

3 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia pri doterajšom rozhodovaní neboli použité.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že úroky z omeškania boli podľa spisu uplatnené podaním žalobcov 1/ a
2/, ktorým upravili a rozšírili petit žaloby podaním zo dňa 11.2.2009, doručeným súdu prvej inštancie
13.2.2009 (č. l. 386), pripustená zmena uznesením OS GA č. k. 7C/19/1996 - 476 zo dňa 24.03.2009

(č. l. 476). Žalovaný uplatnil námietku premlčania podaním zo dňa 7.5.2009, ktorú zopakoval aj v tomto
odvolacom konaní.

21. Vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania žalovaným vo vzťahu k uplatneným úrokom z
omeškania, povinnosťou súdu bolo prednostne riešiť dôvodnosť/nedôvodnosť uplatnenej námietky

premlčania, teda musel sa v prvom rade vysporiadať s posúdením, či nárok bol uplatnený včas, alebo
až po márnom uplynutí premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku touto otázkou
nezaoberal. Odvolací súd však bol povinný vysporiadať sa s uplatnenou námietkou premlčania vo
vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v konaní pred súdom
prvej inštancie uplatnil námietku premlčania a zopakoval jej uplatnenie vo vyjadrení žalovaného zo

dňa 4.1.2020 k výzve odvolacieho súdu. Pokiaľ žalobcovia vo vyjadreniach na výzvu odvolacieho súdu
namietali neprípustnosťou zaoberať sa s uplatnenou námietkou premlčania žalovaným vo vzťahu k
uplatneným úrokom z omeškania, odvolací súd sa s namietanou neprípustnosťou nestotožňuje. V tomto
smere podľa názoru odvolacieho súdu bolo nevyhnutným posúdiť uplatnenú námietku premlčania,
nakoľko bola uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie a to podaním zo dňa 7.5.2009.

22.Podľa§121ods.3Občianskehozákonníkapríslušenstvompohľadávkysúúroky,úrokyzomeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

23. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.24. Podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch
rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba,
len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia

alebo po uznaní.

25. Doba splatnosti sa riadi hmotným právom. Vzhľadom na uplatnený nárok na zaplatenie autorskej
odmeny (vo vzťahu ku ktorej žalobcovia uplatnili úroky z omeškania) odvolací súd vychádzal z úvahy,
že nárok žalobcov je splatný, keď dlžník plnenie, na ktoré je povinný, musí splniť. Podľa § 563

Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Vzhľadom
na plnenie žalobcov voči žalovanému bola uplatnená požiadavka na sumu 150.000 Sk/4.979,09 eur
z titulu autorskej odmeny momentom doručenia žaloby žalovanému dňa 17.1.1997. V súlade s §
563 Občianskeho zákonníka dňom 18.1.1997 sa žalovaný dostal do omeškania s peňažným plnením,
ktorého sa žalobcovia domáhajú. Právny vzťah na zaplatenie autorskej odmeny treba považovať

za záväzkový vzťah (§ 489 Občianskeho zákonníka), na ktorý sa vzťahujú všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, vrátane ustanovení o zániku záväzkov a omeškaní. Úroky z omeškania možno
žalobcom priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania.

26. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že si žalobcovia uplatnili úroky z omeškania podaním zo dňa

11.2.2009.

27. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku na úroky z
omeškania v danom prípade záviselo od posúdenia právnej otázky, a to plynutia (začiatku a ukončenia)
premlčacej lehoty úrokov z omeškania.

28. Právnym posúdením je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris).
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec

podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, ale aj v takom prípade správne určenú
právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

29. Posúdenia právnej otázky plynutia (začiatku a ukončenia) premlčacej lehoty úrokov z omeškania,
bolo predmetom posúdenia Najvyššieho súdu SR v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Cdo157/2009, v zmysle ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku)
nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa
dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia
doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. K rovnakému právnemu záveru dospeli aj senáty
správneho kolégia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Sžf/40/2015, 5Sžf/52/2014, 5Sžf/66/2014).

30. V rozsudku sp. zn. 1Cdo/157/2009 z 29.6.2010 Najvyšší súd SR vychádzal z úvahy, že záväzok
dlžníka zaplatiť veriteľovi úrok je záväzkom vedľajším popri hlavnom peňažnom záväzku. Z toho však
nevyplýva, že v dôsledku omeškania dlžníka by mal vzniknúť nový záväzkový vzťah, práve naopak,
takýto vzťah nevzniká ale dochádza k zmene v obsahu záväzku v tom zmysle, že popri povinnosti

platiť hlavný záväzok je dlžník povinný platiť aj záväzok vedľajší. Úroky z omeškania majú povahu
opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými
až v budúcnosti. To mimo iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú
rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu (záväzku) z
hlavného záväzkového právneho vzťahu. Okolnosť, či každý ďalší deň dlžník porušuje svoju povinnosť

plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzkový vzťah, teda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z
omeškania významná. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd SR dospel k záveru, že povinnosť platiť
úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania
omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku;
týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok

(skutkové okolnosti riešeného prípadu boli totožné s okolnosťami preskúmavanej veci).

31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného názoru Najvyššieho súdu SR v citovanom rozhodnutí odvolací
súd dospel k záveru, že v danom prípade povinnosť platiť úroky z omeškania vznikla žalovanémujednorazovo v deň, v ktorom sa ocitol v omeškaní so splnením záväzku a to autorskej odmeny, dňa
17.1.1997, týmto dňom si žalobcovia mohli uplatniť úroky z omeškania. Od dňa 18.1.1997 začala
plynúť premlčacia doba pre uplatnenie úrokov z omeškania, ktorá je trojročná v zmysle § 110 ods. 2

Občianskeho zákonníka, uplynutím sa nárok na úroky z omeškania premlčalo ako celok. Posledným
dňom tejto lehoty bol deň 18.1.2000. Žalobcovia si nárok na úroky z omeškania uplatnili podaním zo dňa
11.2.2009, teda nárok na úroky z omeškania si uplatnili po márnom uplynutí premlčacej lehoty, preto nie
je možné žalobe žalobcov v časti úrokov z omeškania vyhovieť.

32. Záver súdu prvej inštancie o tom, že povinnosť zaplatiť úroky z omeškania z autorskej odmeny
vzniká až na základe tohto súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a dlžník (žalovaný)
sa dostane do omeškania až uplynutím takto určenej lehoty splnenia (R 45/2000), teda priznanie úroku
z omeškania zatiaľ nemá oporu v inom súdnom rozhodnutí či v zákone, odvolací súd považoval za
nesprávny. S poukazom na vyššie uvedené je odvolací súd názoru, že vzhľadom na povahu priznanej
sumy z titulu autorskej odmeny, ide o odlišný nárok ako bolo judikované vo veci Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Cdo/15/1997 z 24.6.1998 (R 45/2000), v ktorej išlo o nemajetkovú ujmu. Odvolací súd nepovažoval
za opodstatnené aplikovať R 45/2000 na otázku vzniku nároku na úroky z omeškania na daný prípad,
pretože sa týkal odlišnej veci.

33. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti

zamietnutia úrokov z omeškania potvrdil z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 Civilného sporového
poriadku, aj keď z iných dôvodov.

34. Nárok žalobcov na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3.319,39 eur (100.000 Sk).

35. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v tejto časti žalobu zamietol s odôvodnením, že pre
úspešné uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie musia byť splnené zákonné predpoklady
stanovené v § 32 ods. 1 autorského zákona, najmä existencia závažnej ujmy nemajetkovej
povahy vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením autorského práva a tiež skutočnosť, že v
konkrétnom prípade by priznanie iného zadosťučinenia nebolo postačujúce. Poskytnutie primeraného

zadosťučinenia v peňažnej forme je podmienené závažnou ujmou nemajetkovej povahy v súvislosti s
porušenímautorskéhopráva,ktorámusíbyťvkonanípreukázaná.Akvposudzovanejvecisažalobcovia
domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 32 ods. l autorského zákona, bolo nevyhnutné
náležite zvážiť, či sú splnené vyššie uvedené predpoklady rozhodujúce pre priznanie požadovaného
peňažného zadosťučinenia. Išlo teda najmä o to, aby bolo predovšetkým zistené, či spôsobom opísaným

v žalobe došlo k závažnej ujme nemajetkovej povahy na strane právneho predchodcu žalobcov, ďalej
či by sa priznanie prípadného iného zadosťučinenia nejavilo postačujúcim. Existencia závažnej ujmy
nemajetkovej povahy v súvislosti s porušením autorského práva nebola v konaní preukázaná, preto
súd musel žalobný návrh v tejto časti zamietnuť. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že navrhovatelia
nijakým spôsobom nepreukázali, k akej závažnej ujme ich právneho predchodcu došlo (napr. či v

značnej miere bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, v osobnej či
pracovnej sfére, znehodnotenie diela, ktoré má za následok zníženie autorskej vážnosti autora, prípadne
o deformovanie jeho umeleckej orientácie a pod.). Právne neobstojí ani tvrdenie právneho zástupcu
žalobkyne 1/ na pojednávaní dňa 27.10.2015, keď uviedol, že morálna satisfakcia v tomto prípade nie
je dostačujúca, nakoľko je tu aj písomné stavisko v spise, kde asociácia sa vyjadrila, že veľmi bola

znevážená práca p. V., že je určený ako 2. kameraman, nakoľko bolo preukázané, že 86 % diela vytvoril
on, čiže keby sme zobrali obrazovú stránku, je to takmer 99 % dielom autora, čiže poškodenie spočíva
v tom, že bol určovaný ako 2. kameraman a nie hlavný kameraman a žalovaný prisudzoval hlavnú
časť práce niekomu, kto toto dielo nevytvoril. Negatívny vplyv to malo v pracovnej oblasti v tom, že p.
V. trošku (teda nie závažne) stratil kredit kameramana a navyše žalovaný viedol, resp. dal podnet na

trestné stíhanie voči p. V. z hľadiska zákona o monopole použitia záznamu na 16 mm film a popritom
sám žalovaný ten materiál vybral z STV, niesol ho do USA a na tento filmový pás nakrúcali v USA a
keď si pán V. uplatňoval svoje práva, žalovaný podal na neho trestné oznámenie, že porušil filmový
monopol, t. j. že kvôli žalovanému znášal aj trestné konanie, a prepísal ich zo 16 mm pásu na to video,
napriek tomu, že použil dielo p. V. v týchto filmoch, ako sa to preukázalo v tomto konaní, čiže toto je to

poškodenie, ktoré nastalo v jeho pracovnej a osobnej sfére.
Žalobkyňa 1/ napadla zamietnutie nemajetkovej ujmy odvolaním. Odvolací súd rozsudkom č. k.
23Co/379/2016 - 1199 zo dňa 07.08.2017 (č. l. 1199) zmenil rozsudok v tejto časti a výrokom III. priznal
nárok nemajetkovú ujmu.Najvyšší súd SR uznesením NS SR sp. zn. 7Cdo/83/2018 zo dňa 27.05.2020 (č. l. 1278) výrok III.
zrušil a vec sa mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd uviedol, že v prípade zmeny prvoinštančného
rozsudku súvisiacej s majetkovou ujmou, v ktorej časti odvolací súd zaviazal žalovaného na zaplatenie

3.319,39 eur v prospech strany žalobcov (výrok III. odvolacieho rozhodnutia), dovolací súd vychádzal
predovšetkým z ustanovenia § 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého ak má
odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, dokazovanie v plnom rozsahu zopakuje sám. Najvyšší súd v podobných
súvislostiach stabilne zastáva názor, že je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým

zisteniam, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Na to, aby
ich mohol inak zhodnotiť, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať. Dovolací súd z obsahu spisu zistil,
že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyvodil odlišné skutkové závery, ako
súd prvej inštancie, bez toho, aby vo veci vykonal (zopakoval) v potrebnom rozsahu dokazovanie. Ak sa
však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne
pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku

sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie
dôkazov v zmysle § 191 Civilného sporového poriadku. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou
priamosti a ústnosti civilného sporového konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným
skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru opodstatnenosti žaloby žalobcov v časti nemajetkovej ujmy,
dospel v podstate iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Uvedené

platíotoviac,akodvolacísúdinakrozhodolotomtospornomnároku(nemajetkovejujme)beznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku) spôsobom „ex catedra“, napriek
tomu, že bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (čo zakladá ďalšiu vadu zmätočnosti).
Odvolací súd postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia § 384 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k

odlišným skutkovým zisteniam ako prvoinštančný súd bez vykonania vlastného dokazovania alebo jeho
zopakovania v odvolacom konaní; k odlišnému hodnoteniu dôkazu má odvolací súd povinnosť poskytnúť
sporovej strane možnosť sa k nemu vyjadriť.

36. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. o dielach literárnych, vedeckých a umeleckých (autorský

zákon) v znení neskorších predpisov, autor, právo ktorého bolo porušené, môže sa domáhať najmä
toho, aby rušenie jeho práva bolo zakázané, následky porušenia odstránené a poskytnuté mu primerané
zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na
zadosťučinenie v peňažnej sume, pokiaľ by sa priznanie iného zadosťučinenia nejavilo postačujúce;
výšku peňažného zadosťučinenia určí súd, ktorý prihliadne najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

37. Ust. § 32 autorského zákona má povahu generálnej klauzuly. V prvom rade treba oddeliť
neoprávnené zásahy: ohrozujúce autorské právo a porušujúce autorské právo. Jednotlivé skutkové
podstaty týchto súkromnoprávnych deliktov môžeme rozlíšiť s ohľadom na obsah autorského práva,

ktorý je vyjadrený v § 12. Môže preto dochádzať k neoprávneným zásahom, ohrozujúcim alebo
porušujúcim, do :
a) osobného autorského práva na ochranu autorstva
b) ostatných autorských práv.
Nie je pritom rozhodujúce, či jedným neoprávneným zásahom (jedným skutkom) bolo zasiahnuté iba do

autorského práva osobného alebo majetkového, alebo súčasne do oboch práv.
Rozlišujeme neoprávnené zásahy do :
a) osobného práva na ochranu autorstva podľa § 12 ods. 1 písm. a) napr. skutková podstata osvojenie
si autorstva alebo spoluautorstva cudzieho diela, prezradenie autorstva diela anonymného alebo
pseudoanonymného, ktorého autor sa verejne neprihlásil, neuvedenie alebo nesprávne uvedenie autora

alebo prameňa, vydanie alebo iné uverejnenie diela, ktoré autor k vydaniu alebo k inému uverejneniu
neurčil, zmena diela bez súhlasu autora, teda naručenie jeho nedotknuteľnosti, zníženie hodnoty diela
pri jeho použití,
b) osobnomajetkové oprávnenie s dielom nakladať podľa § 12 ods. 1 písm. b) napr. použitie diela bez
súhlasu autora,

c) majetkové oprávnenie na autorskú odmenu podľa § 12 ods. 1 písm. c) napr. nezaplatenie autorskej
odmeny za každé použitie dielaAutorský zákon stanovuje demonštratívny výpočet zvláštnych žalobných nárokov postihnutého autora
(jeho právneho nástupcu), ktoré mu vznikajú voči osobe, ktoré neoprávnene zasiahla do jeho autorského
práva, ktoré zákon priznáva absolútnu povahu pôsobiacu erga omnes.

Autorovi (právnemu nástupcovi) zákon priznáva žalobné nároky (aj kumulatívne):
a) žalobný nárok zapierací alebo zdržovací (negatórny) majúci preventívny význam
b) žalobný nárok odstraňovací (reštitučný), ktorého účelom je odstrániť následky, ktorý neoprávnený
zásah privodil a tak obnoviť právny stav pred týmto neoprávneným zásahom
c) žalobný nárok na primerané zadosťučinenie (satisfakčný)

d) iný žalobný nárok
Všetky tieto nároky vychádzajú z princípu objektívnej zodpovednosti rušiteľa (jeho zavinenie sa
nevyžaduje).
Právo na primerané zadosťučinenie (na satisfakciu) autorovi (jeho právnemu nástupcovi) patrí iba za
predpokladu, že mu neoprávneným zásahom do autorského práva nielenže vznikla alebo reálne hrozila
závažná ujma nemajetkovej povahy, ale tiež za predpokladu, že priznanie iného zadosťučinenia by

sa nejavilo postačujúcim. Dôkazne je potrebné hodnotiť nielen vznik nemajetkovej ujmy samotnej,
ale tiež jej „závažnosť“, ale naviac i skutočnosť, či sa primerane iné zadosťučinenie (teda satisfakcia
morálna) javí ako postačujúca, či nie. Právo na primerané zadosťučinenie v peňažnej čiastke teda patrí
až potom, čo sa iné zadosťučinenie (napr. ospravedlnenie) nejaví vzhľadom ku všetkým okolnostiam
neoprávneného zásahu napr. pre jeho aspoň hroziace dôsledky majetkové, ako postačujúce. Napr.

preto, že neoprávneným zásahom do autorského práva bola v značnej miere znížená literárna alebo iná
umelecká alebo vedecká povesť autora na verejnosti vôbec či v umeleckých kruhoch, pretože verejnosť
či tieto kruhy sa mohli domnievať, že autor k takémuto zásahu udelil súhlas a pod. (obdobne pri práve
na ochranu osobnosti).
Účelom každého zadosťučinenia je poskytnúť postihnutému uspokojenie za to, že bol neoprávnene

(proti svojej vôli) nútený strpieť nemajetkovú ujmu, ktorú mu rušiteľ svojim neoprávneným zásahom
(skutkom)spôsobil,alebo,žeaspoňreálnehrozila.Povinnosťkzadosťučineniu,vyplývajúcazdeliktného
konania rušiteľa, by mala na strane rušiteľa prispieť tiež k vyrovnaniu morálnych následkov, ktorých
svojim konaním spôsobil. Od rušiteľa zákon očakáva aktívne konanie spočívajúce v novom čine.
Pokaľ ide o primeranosť zadosťučinenia (peňažného alebo nepeňažného) zákon túto otázku nerieši

a preto treba prihliadnuť ku všetkým okolnostiam prípadu. Zákon stanovuje, že výšku peňažného
primeraného zadosťučinenia, pokiaľ sú splnené zákonné hmotnoprávne predpoklady, určí súd, ktorý
vychádza zo žaloby. Súd je pritom povinný prihliadnuť ku skutočnostiam, ktoré ovplyvnili výšku
peňažného zadosťučinenia a ktoré autorský zákon vymenováva iba demonštratívne, a to: rozsah
vzniknutej závažnej nemajetkovej ujmy, okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do autorského

práva došlo a iné skutočnosti (napr. opakovanie zásahu, spôsob jeho prevedenia, úmysel zasahujúceho
alebo jeho nedbanlivosť, pohnútka, motív a iné).
Pojem nemajetkovej ujmy nie je v autorskom zákone bližšie špecifikovaný, pričom sa objavuje na
viacerých miestach. Z hľadiska etymologického je treba dovodiť, že sa jedná o opak majetkovej ujmy.
Nemajetková ujma vzniká v sfére mimomajetkovej tzn. v sfére osobnostnej resp. osobnej, ktorá býva

chápanáveľmiširoko.Obsahnemajetkovejujmyajejrozsahjevecoudokazovania.Veľmičastomôžeísť
o imateriálnu ujmu vnútorného psychického charakteru, ktorá sa imanentnými dôkaznými prostriedkami
niekedy nie ľahko dokazuje, avšak treba ju vhodným spôsobom objektivizovať. Významnú dôkaznú
úlohu môže hrať sama výpoveď postihnutého (pozri I. Telec - Autorský zákon, Komentář, 1. vydaní 1997,
C.H. Beck).

38. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu podľa názoru odvolacieho súdu platí nevyhnutnosť, aby žalobca
presneurčilavyšpecifikovalnemateriálnuujmu,ktorejkompenzáciusinárokuje,akoajfaktydokladajúce
rozsah týchto nehmotných strát.

39. V podanej žalobe uplatnená nemajetková ujma nie je v zmysle vyššie uvedeného odôvodnená,
pôvodnýžalobcaprisvojomvýsluchudňa23.4.1997,14.10.1999sakotázkepredpokladovprepriznanie
nemajetkovej ujmy nevyjadril. Splnomocnenec žalobkyne 1/ v odvolaní argumentuje, že na pojednávaní
27.10.2015 odôvodnil nemajetkovú ujmu.
Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní 27.10.2015 (č. l. 1082) na otázku súdu : „Súd žiada od

N vyjadriť sa prečo nepostačuje morálna satisfakcia, prečo požadujú finančnú satisfakciu 100.000 Sk
ako bolo znevážené meno H. V. a v akej intenzite? PZ žalobkyne 1/ udáva: okrem iného uvádza, že
morálna satisfakcia nie je dostačujúca s poukazom na stanovisko Asociácie, v ktorom sa uvádza, že boli
znevážené práva p. V., že je určený ako 2. kameraman, pričom bolo preukázané, že 86 % vytvoril on, akeby sem zobrali výlučne obrazovú stránku tak 99 % je autorom, čiže poškodenie spočíva v tom, že bol
určovaný ako 2. kameraman, odporca prisudzoval hlavnú časť práce niekomu kto dielo ani nevytvoril;
negatívny vplyv to malo v pracovnej oblasti, v tom, že p. V. trošku stratil kredit kameraman a navyše

odporca viedol resp. dal podnet na trestné stíhanie z hľadiska zákona o monopole použitia záznamu
na 16 mm film; teda kvôli odporcovi znášal aj tr. konanie, odporca použil dielo a toto je poškodenie v
jeho pracovnej a osobnej sfére“. Žalobkyňa 1/ uviedla (č. l. 1082) „keď manžel dielo videl o 2 roky vo
VTV psychicky ho to položilo, čo sa mu nikdy nestalo, pretože manžel nedostal zaplatené ani diéty;
manžel si robil sám asistenta, svietil; keď manžel videl svoje dielo a videl v titulkoch, že je na 2. mieste,

manžela sa to veľmi dotklo, preto sa s odporcom viackrát stretol, avšak odporca mu nebol ochotný
zaplatiť ani sa ospravedlniť“. Žalobca 2/ v záverečnom vyjadrení (č. l. 1097) udáva: žiadali v konaní od
žalovaného ospravedlnenie. Záverečné vyjadrenie žalobkyne 1/ (č. č.l.l. 1102) vo vzťahu k nemajetkovej
ujme neuvádza podstatné skutočnosti.

40. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, žalobkyňa 1/ v odvolaní nepoukazuje ani svoju

výpoveď o tom ako manžel (pôvodný žalobca) situáciu prežíval, ako sa ho situácia dotkla, výpovede
pôvodného žalobcu tiež nie sú v odvolaní spomenuté. Keďže uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu,
relevantné skutočnosti neboli obsahom odvolania, odvolací súd nemohol na ne poukázať. Odvolací súd
pri rozhodovaní mohol prihliadnuť len na argumentáciu uvedenú v odvolaní.

41. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia v konaní nepreukázali naplnenie
hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy. Záver súdu prvej inštancie o potrebe
zamietnuť nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd za správny. Ani odvolacie
argumenty žalobkyne 1/ neboli spôsobilými privodiť iný právny záver. V tomto smere nemožno vytknúť
súdu prvej inštancie nesprávnosť vyhodnotenia vykonaných dôkazov tak ako uvádza žalobkyňa 1/ v

odvolaní.

42. Nárok žalobcov na uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa až do doby uzatvorenia zmluvy so
žalobcami 1/ a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika
zachytenom na filmovom páse, ktorého obrazovo-zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý

dňa XX.XX.XXXX, v rámci expedície Amerika 92 a ktorý žalovaný neoprávnene prepísal a použil na
spracovanie 10 dielneho dokumentárneho cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom televíznou
stanicou VTV cable tv s.r.o.

43. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v tejto časti žalobu zamietol, pričom súd konštatuje, že

v konaní zo zhodnotenia vykonaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru, že žalovaný s takýmto
filmom v akejkoľvek jeho podobe disponuje, prípadne je v jeho, či už oprávnenej alebo neoprávnenej,
držbe.
Žalobkyňa 1/ s týmto záverom súdu prvej inštancie nesúhlasila, v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie
priznaním autorskej odmeny potvrdzuje, že autorské právo právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/

bolo porušené, a preto mu vzniká aj právo na to, aby rušenie jeho autorského práva bolo zakázané.
V konaní bola z množstva listinných dôkazov predložená aj zmluva o vytvorení autorského diela a
jeho rozširovaní uzatvorená dňa 02.03.1995 medzi spoločnosťou VTV cable tv s.r.o. a žalovaným,
ktorej predmetom bolo 10 dielov dokumentárneho filmu z USA. Podľa tejto zmluvy na VTV cable
tv s.r.o. neprešli autorské práva, ani právo šíriť toto dielo. Toto právo ostalo žalovanému a podľa

technického posudku č. 29/2012 zo dňa 23.01.2013 znalca Ing. Miloša Lukoviča všetky súdom vykonané
časti diela majú pri mene a obchodnom mene žalovaného KENOVIA-KEZSELI Copyright. V konaní
teda bolo preukázané, že výrobcom odvysielaného cyklu bol žalovaný, ktorého autorstvo bolo v
záverečných titulkoch identifikované copyrightovou doložkou KENOVIA-KEZSELI 1995. Už na základe
vyššie uvedeného je jednoznačné, kto je autorom diela, v ktorom je neoprávnene použité dielo právneho

predchodcu žalobcov 1/ a 2/, ku ktorému nie je zaplatená autorská odmena a ktorého výsledná podoba
znevažuje meno právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ uvádzaním ako 2. kameramana, čo aj do
budúcna poškodzuje jeho práva k dielu podľa § 12 ods. 1, § 13 ods. 1 a § 14 ods. 1 autorského zákona.
Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ je na základe vykonaných dôkazov autorom
jednej z tvorivých zložiek (obrazovo-zvukovej v rozsahu cca 86 %) filmového diela, prislúchajú mu v

prípade porušenia jeho autorstva práva ustanovené v § 32 ods. 1 autorského zákona, t. j. môže sa
domáhať najmä toho, aby rušenie jeho práva bolo zakázané. Odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce
sa zamietnutia uplatneného nároku na zdržanie sa s nakladaním sporného diela argumentačne a právne
neobstojí, pretože právne závery o tom, kto má alebo nemá v držbe alebo dispozícií dielo opatrenécopyrightovoudoložkou,vktoromžalovanýporušilprávaprávnehopredchodcužalobcov1/a2/vzmysle
ustanovení autorského zákona, je irelevantné, nakoľko § 32 ods. 1 autorského zákona má z hľadiska
jeho výkladu jednoznačne aj prevenčný charakter. Právo šíriť dielo má žalovaný 50 rokov, práva z tohto

diela patria po túto dobu žalobcom 1/ a 2/ (právnym nástupcom autora diela neoprávnene použitého v
diele, ktoré bolo predmetom sporu).

44. Odvolací súd rozsudkom č. k. 23Co/379/2016 - 1199 zo dňa 07.08.2017 zmenil výrok IV. rozsudku
súdu prvej inštancie v časti zamietnutia zdržania sa nakladania s dielom tak, že: žalovaný je povinný

zdržať sa až do doby uzavretia zmluvy so žalobcami 1/ a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym
dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na filmovom páse, ktorého obrazovo-zvukovú
zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX.X.XXXX, v rámci expedície Amerika 92 a ktorý žalovaný
neoprávnene prepísal a použil na spracovanie 10 dielneho dokumentárneho cyklu s názvom Amerika
I. až X. odvysielanom televíziou VTV cable tv s.r.o.
Najvyšší súd SR uznesením NS SR sp. zn. 7Cdo/83/2018 zo dňa 27.05.2020 (č. l. 1278) výrok IV. zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, došlo k naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku. Táto vada spočíva v nesprávnom postupe odvolacieho súdu týkajúcom
sa v súhrnne i jednotlivo nesplnenia tzv. manudukčnej povinnosti odvolacieho súdu (§ 382 Civilného
sporového poriadku), ako aj prehodnotenia dôkazov vykonaných prvoinštančným súdom bez toho, aby
ich v odvolacom konaní opäť vykonal (§ 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a tým (aj) vydania

- pre žalovaného - zásadne iného rozhodnutia - bez toho, aby sa k týmto záverom mohol vyjadriť,
nakoľko odvolací súd v tejto časti rozhodol „ex catedra“ (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku)
napriek tomu, že bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Civilný sporový poriadok v
ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho
štátu, osobitne princípu právnej istoty. Odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez
splnenia osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti založil časť svojho zmeňujúceho rozhodnutia

(výrok II. a IV. odvolacieho rozhodnutia) na nových/iných právnych dôvodoch než súd prvej inštancie a
takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva
procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. V
priebehu celého odvolacieho konania (č. l. 1179 a č. l. 1198 súdneho spisu) odvolací súd výzvu stranám
(žalovanému) nedoručil a bez nariadenia pojednávania aj vo veci rozhodol.

45. V zmysle právneho názoru dovolacieho súdu, odvolací súd výzvou zo dňa 1.12.2021 vyzval strany
sporu v zmysle § 382 Civilného sporového poriadku vo vzťahu k nároku žalobcov na uloženie povinnosti
žalovanému zdržať sa až do doby uzatvorenia zmluvy so žalobcami 1/ a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10
dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na filmovom páse, ktorého obrazovo-

zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX.XX.XXXX, v rámci expedície Amerika 92 a ktorý
žalovaný neoprávnene prepísal a použil na spracovanie 10 dielneho dokumentárneho cyklu s názvom
Amerika I až X odvysielanom televíznou stanicou VTV cable tv s.r.o., že zistený skutkový stav môže
byť posúdený podľa § 32 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach
(autorský zákon) v znení neskorších predpisov. Strany sporu sa k uvedenej výzve vyjadrili tak ako je

uvedené v bode 14. tohto rozsudku.

46. Odvolací súd poukazuje pri posúdení tohto nároku na ust. § 32 ods. 1 autorského zákona tak ako
je citované v bode 36. tohto rozsudku. Záver o porušení autorského práva vychádza z neoprávneného
zásahu žalovaného do majetkového oprávnenia na autorskú odmenu. Ust. § 12 písm. ods. 1 písm. c)

autorského zákona priznáva autorovi právo na odmenu za tvorivú činnosť. Dôkazom neoprávneného
zásahu žalovaného do tohto práva je skutočnosť, že nárok na autorskú odmenu bol predmetom tohto
konania, žalovanému bola právoplatným výrokom rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. č. k.
23Co/379/2016 - 1199 zo dňa 7.8.2017 uložená povinnosť na zaplatenie sumy 4.979,09 eur. Odvolací
súd je názoru, že iné ohrozenia resp. porušenia autorského práva už nebolo potrebné preukazovať.

Žalovaný uvádzal, že povinnosť uloženú súdnym rozhodnutím si splnil dňa 22.9.2017, žaloba bola
podaná na súd 29.3.1996, teda k plneniu došlo za 20 rokov od podania žaloby. Uvedené podľa názoru
odvolacieho súdu postačuje pre záver o dôvodnosti uplatneného nároku pri porušení autorského práva,pričom žalobcovia si zvolili žalobu, ktorá im má zabezpečiť, že porušenie práva bude zakázané, teda
ide o legitímny prostriedok súdnej ochrany vyplývajúci z § 32 ods. 1 autorského zákona.

47. Pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní zo zhodnotenia vykonaných dôkazov nebolo možné
dospieť k záveru, že žalovaný s takýmto filmom v akejkoľvek jeho podobe disponuje, prípadne je v
jeho, či už oprávnenej alebo neoprávnenej, držbe, odvolací súd takýto záver nepovažuje za správny.
Súd prvej inštancie neprihliadol na to, že ak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ak sa originálne
hmotné substráty nezachovali, to samo osebe neznamená, že autorské právo k dielu zaniklo alebo

nikdy nevzniklo. Právny predchodca žalobcov ešte pred odvysielaním materiálu vyzval žalovaného, aby
nenakladal s dielom. Je nespochybniteľné, že právo na ochranu autorstva žalobcov je pri tomto nároku
dané, autorský zákon takúto ochranu jednoznačne žalobcom priznáva.

48. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl

súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

49. V tejto časti uplatneného nároku sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho právneho posúdenia,

odvolací súd vyzval strany sporu na možnosť, že tento nárok môže byť posúdený odvolacím súdom inak,
preto boli splnené podmienky na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie. V zmysle ust. § 388 Civilného
sporového poriadku odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti tak,
že uložil povinnosť žalovaného zdržať sa do doby uzavretia zmluvy so žalobcami 1/ a 2/ akéhokoľvek
nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika zachytenom na filmovom páse,

ktorého obrazovo-zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V., zomrelý dňa XX.X.XXXX, v rámci expedície
Amerika92aktorýžalovanýneoprávneneprepísalapoužilnaspracovanie10dielnehodokumentárneho
cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom televíziou VTV cable tv s.r.o.

50. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,

bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka

konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a
podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností,
nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

51. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

52. Podľa § 453 ods. 3 Civilného sporového poriadku ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti

vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách
pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

53. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

54. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa
ustanovení § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 Civilného
sporového poriadku. V odvolacom konaní bola strana žalobcov úspešná v nároku na zaplatenie
autorskej odmeny a zákazu nakladať, vo zvyšných odvolacích nárokoch žalobcovia neboli úspešní ana druhej strane žalovaný bol úspešný v časti zamietnutia úrokov z omeškania z autorskej odmeny
a nemajetkovej ujmy a vo zvyšných dvoch nárokoch bol neúspešný. Vzhľadom na uvedené možno
konštatovať, že sa navzájom vyvážia úspech a neúspech, preto sa nepriznáva žiadnej zo strán právo

na náhradu trov konania. V dovolacom konaní bola úspešnosť žalovaného čiastočná, preto v súlade s §
255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bolo dôvodné vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov dovolacieho konania právo.

56. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).