Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2022

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/22/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8821201648
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8821201648.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: M. a U. G., I. S. XXX XX H., V.:
XXXXXXXX proti žalovanej: J. G., nar. XX.XX.XXXX, G. X. I. . XX/XX, D. T. U., o zaplatenie sumy 227,65
eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10C 22/2021-19
zo dňa 25.11.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II., III..

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 227, 65
eur s príslušenstvom takto:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 174,76 € do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,52%. O výške tohto nároku
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav v tomto znení:

„Žalobca je vyberateľom úhrady podľa ZoÚ. Žalovaná je platiteľom tejto úhrady v zmysle citovaného
zákona. Za obdobie od 1.9.2017 do 30.9.2020 žalovanej vznikol dlh spolu v sume 93,30 eur,
pozostávajúci z istiny nezaplatených úhrad za 16 neuhradených mesačných prepisov vo výške 76,30
eur a pokuty vo výške 17 eur podľa § 10 Zákona o úhradách. Do dňa podania žaloby žalovaná z
uvedeného neuhradila ani časť, i napriek písomnej predžalobnej výzve na zaplatenie nedoplatku
žalobcu adresovanej žalovanej. Z tohto titulu si žalobca uplatnil aj nárok na úhradu poštových sadzieb
spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur.“

3. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil v zmysle ustanovení § 4, § 10, § 3, § 6, § 7 Zákona
č. 340/2012 Z.z o úhrade za služby verejnosti, podľa § 52 ods. 1, 2 OZ, § 52a, § 53, § 54a, § 54, § 3,
§ 100, § 101 OZ ako aj § 290 a § 220 CSP.

4. Súd prvej inštancie právny vzťah, od ktorého žalobca odvodil svoj nárok posúdil ako spotrebiteľský v
zmysle § 52 a nasledujúcich OZ a uviedol, že medzi službou verejnoprávneho vysielania a poplatkom
či úhradou je vzťah taký, že tento súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez
prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho či rozhlasového prijímača. Prístup k tejto službe je
voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako je to napríklad pri kódovaných televíznych staniciach.
Zo skutočnosti, že žalovaná nepoužíva túto službu na svoje profesné účely či na výkon zamestnania
je zrejmé, že sa na tento vzťah vzťahujú spotrebiteľské predpisy. To, že zákonodarca nezvolil povinný
zmluvný systém nemôže byť prekážkou toho, aby občania stratili status konzumentov služby a teda
spotrebiteľov. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcií a pod spotrebiteľské právo
patria nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou.
Napriek tomu, že priamo vzťah medzi platiteľom úhrady a žalobcom nevznikol štandardnou zmluvou
nemožno prehliadnuť skutočnosť, že podmienkou vzniku tohto vzťahu bolo uzavretie štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy o dodávke elektriny, od ktorej sa odvíja aj tento vzťah, ktorý nepochybne je
vzťahom spotrebiteľským. Súd dodal, že ak by prijal záver, podľa ktorého by žalobca nemal postavenie
dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení dodávateľa v
prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami. Jednako je zrejmé, že žalobca koná v
rámci svojej podnikateľskej či obchodnej činnosti. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia
viacerých odvolacích súdov.

5. S poukazom na túto skutočnosť súd potom sa zaoberal otázkou, či sa nejedná o premlčané právo,
ktoré zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať, pričom v tomto prípade zákonodarca urobil výnimku
a v prípade, že uplynula premlčacia doba, nebol záujem z pohľadu štátnej moci vynucovať plnenia zo
spotrebiteľskej zmluvy, ak sa toto právo niektorej zo strán premlčalo. Toto zodpovedá požiadavke právnej
istoty veriteľov ako aj platnému právnemu stavu.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle zákonnej normy sa platí úhrada za každý jeden začatý
kalendárny mesiac 4,64 eur, pričom u každej mesačnej splátky začína plynúť premlčacia lehota osobitne.
Ak žalobca podal žalobu na súd 12.07.2021, premlčané sú tak všetky predpísané úhrady splatné pred
viac ako tromi rokmi, teda pred 12.07.2018. Z uvedeného dôvodu priznal žalobcovi nárok na úhradu za
34 mesiacov po 4,64 eur + pokutu vo výške 17,- eur, teda spolu 174,76 eur a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Rovnako tak zamietol žalobu aj o zaplatenie poštovného vo výške 1,85 eur za zaslanú výzvu,
nakoľko výzva žalobcu nebola korektne vypočítaná s poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu, keď úspech žalobcu
predstavoval 76,77% a jeho neúspech 23,23%, preto má nárok na náhradu trov konania vo výške
53,52%.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu s poukazom na
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, a to proti výrokom II. a III.. Žalobca nesúhlasil s názorom
súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia sporu ako spotrebiteľského. Poukázal na to, že vzťah medzi
platiteľom úhrady a žalobcom je založený a výlučne normovaný verejnoprávnou úpravou, a to Zákonom
č. 340/2012 Z.z.. Ide o vzťah, ktorý nie je založený spotrebiteľskou zmluvou a žalobca nemá postavenie
dodávateľa tak ako žalovaný postavenie spotrebiteľa. Žalobca poskytuje službu verejnosti v oblasti
rozhlasového a televízneho vysielania na základe povinnosti danej mu zákonom a predmet, obsah a
podmienky tohto poskytovania nie sú predmetom individuálnej dohody a zároveň obsah vysielania je
tvorený na základe nezávislého postavenia verejnoprávneho vysielateľa. Od samotného vysielania je
potrebné odlišovať právne vzťahy, ktoré vznikajú podľa právnej úpravy Zákona o úhradách za služby
verejnosti. Táto právna úprava regulujúca vzťahy týkajúce sa platenia, vyberania a vymáhania úhrad
predstavuje primárny model financovania žalobcu je modelom povinnej verejnej platby, ktorú platia
vymedzené skupiny obyvateľstva tak, aby bolo podporené nezávislé postavenie žalobcu. Úhrada má
atribúty verejnej platby obdobnej k dani, ktorej príjemcom je verejný subjekt. Túto úhradu je povinný platiť
každý subjekt, ktorý spĺňa zákonom stanovenú definíciu. Úhrada nie je viazaná na skutočné využívanie
služieb poskytovateľa a nie je ekvivalentom za príjem rozhlasového či televízneho vysielania, preto
nemá povahu odplaty za konkrétnu službu. Táto povinnosť je stanovená zákonom a právna úprava to
konštatuje obdobne ako pri daniach. Zákon č. 340/2012 Z.z., ktorý upravuje jednotlivé aspekty platenia,
vyberania a vymáhania úhrady je zákonom, v ktorom prevažujú prvky verejnoprávnej úpravy, a preto
spôsob vymáhania úhrady nemožno považovať za spotrebiteľský vzťah. Nejde o súkromnoprávny vzťah,
a preto nemôže ísť ani o vzťah spotrebiteľský. Verejnoprávna povaha platenia, vyberania a vymáhania

úhrady vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca má prístup k údajom z registra obyvateľov Slovenskej
republiky ako aj iných registrov, ktorými disponujú vybrané orgány verejnej moci. Tento charakter nie je
oslabený ani skutočnosťou, že vyberateľ úhrady musí nezaplatené úhrady vymáhať súdnou cestou.

9. Žalobca sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý odvodil spotrebiteľský charakter zo
skutočnosti, že povinnou osobou je osoba, ktorá má zmluvu o dodávke elektriny, ktorá je spotrebiteľskou
zmluvou, nakoľko sa súd nezaoberal podstatou úhrady ako zákonnej, povinnej, vynutiteľnej, nenávratnej
a neekvivalentnej platby. Poukázal na to, že pri zmluve o dodávke elektriny sú zmluvnými stranami
dodávateľ elektriny a odberateľ ako spotrebiteľ, čo však neplatí v tomto prípade, nakoľko žalobca
s platiteľom neuzatvára žiaden zmluvný vzťah. Poukázal aj na rozsudky súdov, ktoré prijali jeho
právnu argumentáciu ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý sa týka televíznych
poplatkov. Z týchto dôvodov namietal posúdenie premlčania ex offo zo strany súdu prvej inštancie a
žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, respektíve vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní predložené neboli.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

14. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. V prejednávanej veci je spornou skutočnosťou to, či na spor strán sa vzťahujú ustanovenia Civilného
sporového poriadku o spotrebiteľských sporoch, podľa ktorých je takým sporom spor medzi dodávateľom
a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Táto
otázka je relevantná v konaniach s rozhlasom a televíziou Slovenska zo znenia článku týkajúceho sa
poučovacej povinnosti, osobitných ustanovení o zmene žaloby, či dokazovaní, ako aj s tým súvisiacich
otázok oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo strany spotrebiteľa, resp. otázka nemožnosti
použitia ustanovení o rozsudku pre zmeškanie, či prihliadnutie na premlčanie nároku. Z týchto dôvodov

je posúdenie skutočností, či sa na spor strán použijú ustanovenia ohľadom spotrebiteľských sporov
veľmi dôležitou. Pre posúdenie tejto otázky je relevantné vychádzať zo znenia smernice Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Je teda nutné posúdiť, či vzťah
vznikajúci medzi stranami sporu je vzťahom, ktorý možno podradiť pod tzv. spotrebiteľské vzťahy. V tejto
súvislosti je nutné poukázať na ust. zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované
Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom, podľa ktorého je platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá
je evidovaná dodávateľom elektriny ako odberateľ pre spotrebu v byte alebo rodinnom dome. Citovaný
zákon uvádza, že jedná sa o úhrady za služby verejnosti, ktorá je platená v prospech Rozhlasu a televízie
Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Pre finančné zabezpečenie služieb
verejnosti v tejto oblasti. Pričom príjmy z týchto úhrad, ako aj pokút sa výhradne môžu použiť na
zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Zároveň
však tieto príjmy môžu byť použité aj na zabezpečenie výberu úhrady kontroly platenia úhrady a
vymáhanie úhrady a pokút.

17. Zo znenia citovaného zákona vyplýva, že platiteľom tejto úhrady je osoba pokiaľ sa na ňu nevzťahujú
výnimky, ktorá je evidovaným odberateľom elektrickej energie v byte alebo rodinnom dome.

18. Z uvedeného je zrejmé, že zmluvou o dodávke elektrickej energie v zmysle osobitného zákona sa
osoba, na ktorú nevzťahujú výnimky, zároveň stáva platiteľom úhrady za zabezpečenie služieb verejnosti
v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania poskytovaného RTVS. Podľa názoru súdu teda na
základe zmluvy, ktorá nepochybne spotrebiteľskou zmluvou je, vzniká pre takéhoto spotrebiteľa od tejto
zmluvy odvodený iný záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii.

19. Pokiaľ ide o službu v oblasti rozhlasového vysielania televízneho vysielania, možno konštatovať,
že neexistuje právny vzťah medzi M. a poplatníkom, v rámci ktorého by dochádzalo k výmene plnení.
Existuje tu však priama súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a týmto poplatkom či
úhradou. Povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej
priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala výlučne tento poplatok súvisí s uzavretou
zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho
prijímača či rozhlasového aparátu. Samotný prístup k takejto službe tiež možno povedať, že je
voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu
prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia
možno sledovať takéto televízne vysielanie.

20. Pre posúdenie, či na takýto právny vzťah sa vzťahu smernica Rady 93/13/EHS je nutné zodpovedať
základné otázky a teda týmto spôsobom možno zodpovedať otázku, či sa tento vzťah spravuje
ustanoveniami tzv. spotrebiteľských sporov. V čl. 2 písm. b/ smernice je spotrebiteľ charakterizovaný
ako fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa
k obchodom, podnikaniu alebo povoleniu. Je nepochybné, že platiteľ úhrady v danom prípade spĺňa
definíciu spotrebiteľa podľa citovaného nariadenia.

21. Zložitejšie je poskytnúť odpoveď na otázku, či M. ako verejnoprávna inštitúcia spĺňa charakteristiku
predajca alebo dodávateľ podľa nariadenia, kedy v čl. 2 písm. c/ je takáto osoba definovaná ako
akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom
vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo
súkromnú formu vlastníctva. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti
SR, M. a U. G. je zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne
vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činnosti a činností
podľa zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010
Z.z. je RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá
poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Z týchto definícií
je zrejmé, že sa jedná o právnickú osobu, ktorá v súvislosti s výberom úhrad za poskytované služby
koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Tomuto výkladu zodpovedá
aj bod 14 odôvodnenia citovanej smernice podľa ktorého sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj
pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby. Rovnaký záver vyplýva aj z
bodu 16 odôvodnenia smernice. Tento záver vyplýva aj z rozsudku vo veci C-59/2012 DKK Mobil Oil
proti Zentrale Zur Bekamfung, kedy dospel Súdny dvor EÚ k záveru, že do pôsobnosti smernice 2005-29
o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení

smernica 84/450, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt
poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.

22. Je pravdou, že v tomto tejto smernici je použitý pojem obchodník na rozdiel od pojmov predajca,
či dodávateľ, ktoré používa smernica Rady 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na
subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením RTVS
a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Obe smernice majú cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň
ochrany spotrebiteľa, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov
ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť
v návrhu generálneho advokáta Yvesa Bota zo 4.7.2013. Ak teda Súdny dvor EÚ v tomto smere
pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca takejto smernice, je nepochybné
vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť iných smerníc, ktoré majú rovnaký
cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené spravidla na to, aby sledovali
verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt,
ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať
zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré
sú zásahom štátu povinné platiť akúkoľvek úhradu v prospech takéhoto subjektu. Z vyššie uvedeného
možno uzavrieť, že M. spĺňa podmienku čl. 2c smernice, pričom otázka, kedy má národný súd ex offo
povinnosť skúmať nekalé podmienky v zmluvách dodávateľských, teda v podstate to, čo je riešené §
290 a nasl. CSP, ktorý má osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, riešil Súdny dvor EÚ v
rozsudku vo veci C147/16 Karel de Grote proti Suzan Roumi Jozef Kuipersovej, pričom rozhodol, že táto
smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie,
pričom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel má právomoc skúmať ex offo rozpor medzi zmluvnou
podmienkou, na ktorej je založená žaloba a vnútroštátnymi pravidlami verejného poriadku, je povinný
preskúmať ex offo, či zmluva obsahujúca túto podmienku platí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice
a či táto je nekalá. Obdobne možno poukázať rozsudok Súdneho dvora vo veci C-176/17 Profi Credit
Polska proti Mariusz Wawrzosek, kedy bolo konštatované, že je v rozpore so smernicou, ak sa má
vydať platobný rozkaz na základe formálne platnej vlastnej zmenky bez preskúmania nekalej povahy
zmluvných podmienok zo zmluvy o úvere, ktorá predchádzala tejto zmenke a umožňuje súdu skúmať
nekalú povahu zmluvnej podmienky iba v prípade, ak spotrebiteľ podá príslušnú námietku, kedy od
spotrebiteľa je vyžadované uvedenie skutočnosti a dôkazov, ktoré toto preskúmanie umožnia. Tieto
rozhodnutia priznali súdom členských krajín možnosť, resp. povinnosť skúmať nekalé podmienky v
dodávateľských zmluvách, čo možno aplikovať v tejto spornej otázke so záverom, že v sporoch M. s
platiteľmi úhrad je nutné aplikovať ust. § 290 CSP a nasl. o spotrebiteľských sporoch, kedy nepochybne
platiteľ úhrady je slabšou stranou sporu, jeho zmluvný vzťah je odvodený od zmluvy o dodávke elektriny,
ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, čím sa dosiahne cieľ smernice o zabezpečení vysokej
kvality života občanov EÚ.
23. Napriek skutočnosti, že zmluva medzi platiteľom úhrady a M. nevzniká „klasickým spôsobom
podpisom či i len formulárovej zmluvy, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že je podmienkou jej vzniku
uzavretie klasickej spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda táto „pridružená zmluva“ má byť nejakým spôsobom
právne posúdená, zrejme musí byť posúdená v súlade s prvotnou zmluvou, od ktorej sa odvíja a ktorá
spotrebiteľskou zmluvou je. Týmto by mohla byť daná odpoveď na otázku, či sa jedná vôbec o zmluvu a
ak dospejeme k záveru, že áno, jedná sa o zmluvu s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti môžeme
dospieť k záveru, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú napriek verejnoprávnemu charakteru M. a napriek
skutočnosti, že príjmy z týchto úhrad sa používajú výhradne na zabezpečenie služieb verejnosti. Ako
vyplýva z odôvodnenia 1 smernice Rady 93, jedná sa o smernicu, ktorá sa vzťahu na podmienky zmlúv
okrem iného medzi dodávateľmi služieb a spotrebiteľmi, teda nie je nutné, aby predmetom dodávky bol
len tovar, ale môžu to byť aj služby, aj keď sú platené v podstatne paušálne, bez ohľadu na ich dodanie,
či rozsah tohto dodania. Z vyššie uvedených dôvodov teda možno dospieť k záveru, že aj na predmetný
spor je nutné aplikovať ust. § 290 a nasl. CSP.

24. Nemali by byť pochybnosti o existencii práva žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej
príslušenstvom. Pochybnosti vznikli len v súvislosti s právnou otázkou, či došlo k oslabeniu práva v
dôsledku oddiaľovania s jeho uplatnením na súde voči žalovanej a v kladnom prípade či sa má
zohľadniť premlčanie aj bez námietky žalovanej priznaním jej statusu spotrebiteľky.
25. Otázku, či ide o spotrebiteľskú právnu vec považuje odvolací súd za zásadnú a od jej vyriešenia
závisí aj výsledok sporu. V analogických prípadoch súdy nepriznali prijímateľom predmetnej služby

status spotrebiteľa (porov. napr. rozhodnutie KS v Banskej Bystrici z 31.10.2017 č.k. 12Co/282/2017).
Odvolací súd sa z nižšie uvedených dôvodov od uvedených názorov odkláňa.

26. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou
(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného
poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou
držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.

27. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie
predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status
konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je
jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik RTVS,
či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci
poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva.

28. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k
širokým vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách
vzťahu medzi M. a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej
ochrany považuje len existenciu zmluvy.

29. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol
všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (napr. nekalé obchodné praktiky podľa prílohy k
Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresivnou praktikou je okrem iného zahrnutie
priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili svojich rodičov alebo iných
dospelých, aby im kúpili propagované produkty).

30. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných
praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby
širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz
nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou
spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu
spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,
poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva ale už jeho založením.

31. Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až
momentom, keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe
Smernice 2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto
praktika môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia
zákonom. O to viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva
(nepodnikateľom) má zmluvný základ a to zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími
zložkami a ďalšími súvisiacimi vzťahmi.

32. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že
nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto
smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale
aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (por. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v §
290 CSP).

33. Ani námietka verejnoprávnosti ako prekážky pre spotrebiteľskú povahu vzťahu neobstojí.

34. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, M. je zapísaná
ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne vysielanie televíznych a
programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činností a činností podľa zákona č. 532/2010
Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010 Z.z. je M. verejnoprávna,

národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v
oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.

35. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj aj Súdny dvor. Aj na belgickú školu
ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá smernica Rady
93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EU vo veci C-59/2012 BKK Mobil Oil
Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom
Súdny dvor EÚ skonštatoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov
voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať v
tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného
záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.

36. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca
Smernice 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť
aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú
založené spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí
vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť
oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti,
a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto
subjektu.

37. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady 93/13 ES, podľa ktorého
sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú
kolektívne služby cit. ,,keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky,
najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“.
Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru
podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného
charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).

38. Vo svetle tohto výkladu preto neobstojí ani argumentácia rozsudku NS ČR sp.zn. 7Tdo 1229/20.

39. Žalobca v odvolaní nesúhlasí s premlčaním časti úhrady.

40. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskej povahe predmetnej veci,
a preto za správny považoval aj postup súdu, ktorý priznal žalovanej ex offo ochranu, vrátane ochrany
pred negatívnymi následkami plynutia času, ak M. odkladala uplatnenie úhrady za mesiac X/XXXX až
do roku XXXX. M. týmto odkladaním privodila oslabenie vlastného práva.

41. Odvolací súd teda nespochybňuje právo RTVS na úhradu, len ho považuje rovnako ako súd
prvej inštancie za oslabené do takej miery, že po uplynutí premlčacej doby ho už priznať nemožno.
Premlčanie má okrem iného preventívnu funkciu predchádzať uplatňovaniu práva po neprimerane
dlhú dobu. Už len z prozaického dôvodu, že plynutiu času je priamo úmerné riziko straty dokladov,
zabúdanie a celkové sťaženie právnej pozície bežného občana použiť procesné prostriedky. Z tohto
pohľadu odkladanie uplatnenia práva nie je poctivé a čiastočne voči laikom aj nečestné. Ak primárne
právo únie sleduje vysoký stupeň ochrany spotrebiteľov (čl. 38 Charty základných práv EÚ), tak podľa
názoru odvolacieho súdu pred akýmikoľvek nečestnosťami vrátane nedôvodného odkladania uplatnenia
práva.

42. Z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie aj čo do obdobia, za ktoré sú
úhrady premlčané a teda uplatnené po všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

43. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom zamietavom výroku potvrdil ako
vecne správny.

44. Vecne správnemu rozhodnutiu v merite veci zodpovedá aj správne rozhodnutie o trovách konania,
ktoré považoval odvolací súd za dôvodné rovnako potvrdiť.

45. Úspešná žalovaná si v odvolacom konaní trovy neuplatnila, a preto sa ich náhrada nepriznala (§255
v spojení s §396 ods.1 CSP).

46. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jul 20, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.