Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 27, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/36/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312222291
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2312222291.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Peter Duman v spore žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, IČO: 36 062
235, so sídlom Bajkalská 19B, Bratislava, zastúpená advokátskou kanceláriou: Remedium Legal, s.r.o.,
IČO: 53 255 739, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným: 1. R. L., nar. XX.XX.XXXX,
adresa U. E. XX/X, E., korešpondenčná adresa E. E. XX, XXXX O. SG, H., zastúpenému advokátom:
JUDr. Martin Hudák, IČO: 42 267 552, so sídlom Hálkova 32, Bratislava, a 2. A. A., nar. XX.XX.XXXX,
adresa M. M. T. XXXX/XX, U. Q., zastúpenému advokátom: JUDr. Martin Ganczner, IČO: 42 117 097,
so sídlom Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, o zaplatenie 20.130,74 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu

a žalovaného 2 proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 07.10.2019, č. k. 5C/13/2013-719 v znení
opravného uznesenia zo 07.11.2019, č. k. 5C/13/2013-758, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia potvrdzuje.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v znení opravného uznesenia návrh žalovaného 2 na
prerušenie konania do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky
sp. zn. 4T/129/2015, zamietol (výrok I), žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť

žalobcovi sumu 10.065,37 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.409 Eur od
26.06.2012 do zaplatenia a vo výške 8,75 % ročne zo sumy 5.656,37 Eur od 08.10.2013 do zaplatenia,
to všetko do 90 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II), žalobu v časti istiny 10.065,37 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.409 Eur od 26.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 %
ročne zo sumy 5.656,37 Eur 22.01.2013 do zaplatenia a vo výške 8,75 % ročne zo sumy 5.656,37 Eur
od 22.01.2013 do 07.10.2013 zamietol (výrok III) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo (výrok IV).

2. Vykonaným dokazovaním prvoinštančný súd zistil, že žalobca splnil svoju povinnosť vyplývajúcu
mu zo zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPZP“) tým,
že uhradil poškodenému škodu, keďže z poistného garančného fondu poskytol poškodenému G. D.
poistné plnenie celkovo vo výške 20.130,74 Eur, z čoho 2.383 Eur predstavuje náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia, 6.435 Eur náhradu za bolestné, 7.125,53 Eur náhradu nákladov vynaloženú

na zdravotnú starostlivosť a suma 4.160,21 Eur predstavuje náhradu nákladov v súvislosti s poškodením
motorového vozidla poškodeného, všetko v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou dňa 12.09.2009
v čase, keď podľa skutkových zistení poistenie zodpovednosti predmetného motorového vozidla v
zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 ZoPZP zaniklo, pretože žalovaný 2 neuhradil včas poistné. Z poistnejzmluvy zo dňa 12.12.2007 (č. návrhu 1330050318) medzi spoločnosťou KOOPERATIVA poisťovňa a.s.
a žalovaným 2 vyplýva, že poistné obdobie je jeden kalendárny rok. Bežné poistné je splatné prvý deň
príslušného poistného obdobia, teda za rok 2009 bolo poistné splatné dňa 01.01.2009. Poistné žalovaný

2uhradilaždňa11.02.2009,čonebolovkonanísporné.Znaleckonštatoval,ževodičvozidlazn.Peugeot
EVČ PD524BM (žalovaný 1) nehode nemohol zabrániť a vodič vozidla zn. Opel Omega EVČ NZ088DH
nemal meniť smer jazdy doľava a teda nemal prechádzať do protismerného jazdného pruhu. Z rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4T/129/2015 zo dňa 09.01.2019 vyplýva, že žalovaný 2 uviedol,
že v čase keď prevádzkoval reštauráciu a bar, tak poskytol žalovanému 1 vozidlo. V čase dopravnej

nehody už reštauráciu neprevádzkoval. Vozidlo poskytol žalovanému 1 tak desaťkrát. Žalovaný si pýtal
súhlas na poskytnutie vozidla a v deň dopravnej nehody mu vyslovene nedal súhlas, čoho svedkom
bola aj jeho vtedy priateľka, Mgr. E. A.. Kľúče od vozidla boli buď na recepcii alebo u neho. Žalovaný 1
naopak tvrdí, že vozidlo používal neobmedzene na pracovné účely, keďže podľa jeho tvrdenia vykonával
v hoteli Stardust prevádzkara na základe ústne uzatvorenej dohody a vozidlo používal aj na súkromné
účely. Z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4T/129/2015 zo dňa 09.01.2019 vyplýva, že

žalovaný 2 uviedol, že vozidlo bolo odparkované za hotelom. Ostatní svedkovia vypočutí v tomto konaní
nevylúčili, ani nepotvrdili, že by žalovaný 1 mal k dispozícii vozidlo. Svedkyne, recepčné hotela, B. E.
a K. V. potvrdili, že žalovaný 2 nechával nejaké kľúče od nejakého vozidla na recepcii. Svedkyňa B. E.
uviedla, že nevie o tom, že by mal žalovaný 1 zverené nejaké vozidlo. Z rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 4T/129/2015 zo dňa 09.01.2019 vyplýva, že svedkyňa K. V. uviedla, že žalovaný 1 mal

nejaké vozidlo, ktoré patrilo žalovanému 2, pričom v dňoch kedy pracovala, videla, že žalovaný 1 vozidlo
využíval. Kľúče od vozidla videla aj na recepcii. Nebola svedkom toho, že by žalovaný 2 zakazoval
žalovanému 1 používanie vozidla. Svedkyňa B. E. v prípravnom konaní uviedla, že podľa jej názoru
žalovaný 1 vozidlo neukradol, ale mal ho k dispozícii. Predmetom dokazovania bolo aj to, do akého
času žalovaný 2 prevádzkoval reštauráciu v hoteli Starudst, pretože podľa tvrdenia žalovaného 1, tento

mal zásobovať reštauráciu a žalovaný 2 v trestnom konaní uviedol (ako je uvedené vyššie), že poskytol
žalovanému 1 vozidlo, keď prevádzkoval reštauráciu a bar. Žalovaný 2 tvrdí, že v čase dopravnej nehody
už reštauráciu neprevádzkoval. To, či došlo zo strany žalovaného 1 k prečinu neoprávneného použitia
vozidlajepredmetomtrestnéhokonaniavedenéhonaOkresnomsúdeNovéZámkysp.zn.4T/129/2015,
ktoré nie je t. č. právoplatne skončené. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že žalovaný 2 svojou nedbanlivosťou umožnil použitie vozidla žalovaným 1, resp. inou osobou,
keďže v konaní mal za preukázané, že vozidlo aj nechával odparkované za hotelom a kľúče od vozidla
na recepcii v nezamknutej zásuvke. Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný 1 používal, najmenej
desaťkrát vozidlo s vedomím žalovaného 2, pričom nikto nebol svedkom toho, že by si niekedy vozidlo
pýtal, okrem svedkyne Mgr. E. A. v deň dopravnej nehody dňa 12.09.2009.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe § 2 písm. f) a j), § 3, § 4 ods. 1 až 3, § 9 ods. 4, § 15
ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods. 3, 7 a 9 ZoPZP, § 420 ods. 1 až 3, § 427 ods. 1 a 2, § 428, § 429,
§ 430 ods. 1, § 438 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej
len „OZ“), § 164, § 162 ods. 3, § 232 ods. 2, 3, 4 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok v

platnom znení (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že žalobe možno vyhovieť len sčasti.

4. V prvom rade návrh žalovaného 2 na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného
konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 4T/129/2015 zamietol z dôvodu uvádzaného
už v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 06.10.2015, od ktorého názoru sa prvoinštančný súd neodklonil

ani v tomto štádiu konania a vychádzal z prezumpcie neviny žalovaného 1 v súvislosti s neoprávneným
použitím vozidla žalovaného 2 a dôkazy hodnotil vo vzťahu k zodpovednosti žalovaných za škodu v
zmysle vyššie citovaných ustanovení výlučne na základe dokazovania vykonaného v tomto konaní. Ani
v prípade odsudzujúceho trestného rozsudku v danej veci nie je ale vylúčená spoločná zodpovednosť
žalovaných v prípade, že žalovaný 2 použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil.

5. Prvoinštančný súd v merite veci dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný v časti.
Žalobca splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo ZoPZP tým, že uhradil poškodenému škodu. Pretože
žalovaný 2 nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť v súlade s § 3 ods. 1 ZoPZP, vznikol žalobcovi
voči žalovaným oprávnený nárok na základe ustanovenia § 24 ods. 7 zákona o PZP, a to právo proti

tomu, kto zodpovedá za škodu podľa § 24 odseku 2 ZoPZP, na náhradu toho, čo za neho plnil. V danom
prípade si žalobca žalobou, ktorú súd posúdil ako v časti dôvodnú, uplatnil voči žalovanému regresný
nárok na plnenie podľa ustanovenia § 24 ods. 7 ZoPZP, nakoľko z poistného garančného fondu poskytol
poškodenému G. D. poistné plnenie celkovo vo výške 20.130,74 Eur z čoho 2.383 Eur predstavujenáhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, 6.435 Eur náhradu za bolestné, 7.125,53 Eur náhradu
nákladov vynaloženú na zdravotnú starostlivosť a suma 4.160,21 Eur predstavuje náhradu nákladov
v súvislosti s poškodením motorového vozidla poškodeného, všetko v príčinnej súvislosti s dopravnou

nehodou dňa 12.09.2009 v čase, keď podľa skutkových zistení poistenie zodpovednosti predmetného
motorového vozidla v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 ZoPZP zaniklo, pretože žalovaný 2 neuhradil
včas poistné. Nezaplatením poistného, splatného 01.01.2009 v dohodnutej lehote splatnosti, zaniklo v
zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 ZoPZP poistenie zodpovednosti motorového vozidla žalovaného 2 dňa
01.02.2009 o 24:00 hod., to znamená, že v čase vzniku škody nebolo motorové vozidlo žalovaného 2

povinne zmluvne poistené. To, že poisťovňa neoznámila žalovanému 2 zánik poistenia, pričom naďalej
konala tak, ako keby poistenie zodpovednosti trvalo je irelevantné, pretože zánik poistenia nezaplatením
poistného do jedného mesiaca od dátumu jeho splatnosti nastáva priamo zo zákona a poisťovateľ nie
je povinný tento zánik poistenia poistníkom oznamovať, tak ako je to v prípade všeobecných druhov
poistenia, na ktoré sa vzťahuje všeobecná úprava poistenia podľa OZ (podobne aj rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13Co/129/2017 zo dňa 07.06.2019). K zodpovednosti žalovaného 1

súd prvej inštancie uviedol, že poisťovňa má právo postihu aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t. j. aj proti vodičovi motorového
vozidla. Podľa dovolacieho súdu opačný výklad citovaného ustanovenia nemá oporu v zákone. V zmysle
uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24.06.2015 sp. zn. 4 Cdo/190/2014 treba ustanovenie ods. 7 vety
prvej v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) ZoPZO vykladať tak, že kancelária má právo postihu proti

každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila. Kancelária má teda právo postihu aj proti osobe,
ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t. j. aj
proti vodičovi (pri prevádzke tuzemského motorového vozidla je vodič povinný mať pri sebe potvrdenie
o poistení zodpovednosti a teda presvedčiť sa, či je vozidlo poistené). Žalovaný 1 teda za uvedenú
škodu zodpovedá a je voči nemu daný postihový nárok žalobcu, ktorý súvisí s nesplnením povinnosti

presvedčiť sa, či je vozidlo poistené. Vodič pri jazde motorovým vozidlo je vždy povinný mať pri sebe
potvrdenie o poistení zodpovednosti. Z hľadiska postihového nároku je podstatná povinnosť vodiča
presvedčiť sa, či je vozidlo poistené. V prejednávanej veci nie je možná aplikácia § 420 ods. 2 OZ.
Žalovaný 1 síce tvrdil, že vozidlo používal aj na pracovné účely pre žalovaného 2, ale v čase dopravnej
nehody riešil súkromné záležitosti. Na základe uvedeného má súd za to, že nie sú dané dôvody na

exkulpáciu. Preto ak žalobca spôsobenú škodu poškodenému z titulu dopravnej nehody zaplatil, čo
v konaní sporné nebolo, má aj voči žalovanému 1 postihové právo. Súd prvej inštancie na základe
vykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žežalovaný2svojounedbanlivosťouumožnilpoužitievozidla
žalovaným 1. Na základe uvedeného nesie žalovaný 2 zodpovedá za škodu spoločne a nerozdielne s
vodičom vozidla. V konaní nebolo namietané, že moderačné právo podľa § 450 OZ nemožno v tomto

prípade aplikovať, lebo predmetom konania nie je náhrada škody, hoci účelom poistného plnenia je
škodu nahradiť. V predmetnej veci je podľa názoru súdu potrebné aplikovať výlučne ZoPZP, teda v
prípade poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nie je možné
aplikácia § 826 OZ. ZoPZP neupravuje či aj náhrada, ktorú uplatňuje kancelária voči zodpovednej osobe
musí zodpovedať zásade primeranosti. Súd prvej inštancie poukázal na § 11 ods. 4 vyhlášky, v zmysle

ktorého proti poistenému, ktorý v čase, kedy nastala skutočnosť, ktorá bola dôvodom vzniku poistnej
udalosti, bol v omeškaní s platením poistného, má poisťovňa právo na náhradu až do 50 % vyplatených
súm. Vzhľadom na nepriaznivý škodový priebeh tohto poistenia nemožno totiž od poistiteľov žiadať, aby
garantovali poistnú ochranu v takom rozsahu, ako sa to predpokladá v § 801 OZ. Súdu prvej inštancie sa
javí s použitím historického výkladu ako nespravodlivé, aby kancelária v prípade podľa § 24 ods. 2 psím.

b) ZoPZP mohla právo uplatňovať bez akéhokoľvek zohľadnenia okolností daného prípadu. Súd dospel
k záveru, že primeraná náhrada je s ohľadom na všetky okolnosti, solidaritu žalovaných a celkovú sumu
uplatňovaného nároku vo výške 50%, čo zodpovedá aj právnej úprave spred účinnosti ZoPZP. Súd
prvej inštancie vzhľadom na výchovný účel regresu zohľadnil skutočnosť, že v čase dopravnej nehody
nebolo vozidlo poistené. Teda súd prvej inštancie priznal celkovo sumu 10.065,37 Eur, ktorá predstavuje

50 % z celkovo žalovanej sumy 20.130,74 Eur. V danom prípade s poukazom na čl. 6 ods. 2 základných
princípov CSP súd prvej inštancie zohľadnil špecifickú potrebu na strane žalovaných vyplývajúcu z ich
sociálneho postavenia, vyživovacej povinnosti k maloletým deťom a ich príjmu.

6. Keďže žalovaní sa dostali do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, priznal súd prvej

inštancie žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonnej výške v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., resp. v ním uplatnenej výške, ktoré neprevyšuje zákonný nárok, odo dňa nasledujúceho
po márnom uplynutí lehoty plnenie (č. l. 15, 120), t. j. vo vzťahu k istine 4.409 Eur (50 % z 8.818 Eur)
od 26.06.2012 do zaplatenia vo výške 9 % ročne. Vo vzťahu k istine 11.312,74 Eur si žalobca uplatnilúroky z omeškania od 22.01.2013 do zaplatenia. Avšak uznesenie, ktorým súd pripustil zmenu žaloby o
istinu 11.312,74 Eur bolo doručené žalovanému 1, ktorý je zodpovedný spolu so žalovaným 2 spoločne
a nerozdielne až 08.10.2013, preto súd priznal úroky z omeškania z 50 % uvedenej sumy 5.656,37 Eur

od 08.10.2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatňovaného nároku, súd prvej inštancie nárok ohľadne
úrokov z omeškania zamietol (výrok III).

7. Vzhľadom na 50 % úspech žalobcu i žalovaných, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo.

8. Včasným odvolaním žalobca rozsudku súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne 0právne posúdenie
veci a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a žalobe vyhovel. Žalobca sa so závermi súdu prvej
inštancie nestotožňuje a považuje ich za svojvoľné a v rozpore so zákonom. Pokiaľ ide o rozhodnutie
Ústavného súdu SR z 31.01.2019, sp. zn. ÚS 377/2018 uviedol, že uvedené rozhodnutie sa týkalo
regresu poistného plnenia, na ktoré mal nárok poisťovateľ voči poistenému z toho titulu, že došlo k

naplneniu predpokladov podľa ust. § 12 PZP. Z dikcie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že poisťovateľ
má v takom prípade nárok na náhradu poistného plnenia, alebo jeho časti. Je preto logické, že Ústavný
súd SR skúmal v danom prípade (s prihliadnutím k pomerom toho, kto škodu spôsobil a za akých
okolností) výšku regresnej náhrady, t. j. či je s ohľadom na prejednávaný prípad spravodlivé, aby mal
poisťovateľ nárok na náhradu celého poistného plnenia, resp. len časti a ak časti, potom v akej výške.

Uvedené rozhodnutie (a závery v ňom obsiahnuté) však v žiadnom prípade nemožno aplikovať na
prejednávaný prípad, nakoľko upravuje diametrálne odlišnú situáciu od prejednávaného prípadu, ktorým
je náhrada poistného plnenia, ktoré žalobca musel zo zákona plniť za osoby zodpovedné za škodu
z dôvodu, že motorové vozidlo, ktorým bola táto škoda spôsobená nebolo povinne zmluvne poistené
(a teda poškodený by sa so svojím nárokom na náhradu škody nemohol obrátiť na poisťovňu). V

prípadoch podľa ust. § 12 ods. 1 zákona o PZP je už nárok poškodeného uspokojený v plnom rozsahu
a spornou je iba otázka akou mierou sa má poistený podieľať poisťovateľovi na plnení, ktoré musel
poisťovateľ zaplatiť poškodenému titulom poistenia zodpovednosti. Ďalej uviedol, že regres poistného
plnenia podľa ust. § 24 ods. 7 ZoPZP je regresom, kedy je skúmanie osobných pomerov škodcu, resp.
okolnostíspôsobeniaškodyaokolností(ne)platnostipovinnéhozmluvnéhopoisteniaprávneirelevantné.

Žalobca považuje v rozpore so zásadou spravodlivosti, aby súd znížil regres poistného plnenia, ktoré bol
žalobca povinný zo zákona poskytnúť poškodenému z poistného garančného fondu a túto poníženú časť
poistného plnenia, ponechal súd na ťarchu samotného žalobcu. Žalobca predsa ničím nezodpovedá za
vzniknutú škodu a nemal so žalovanými ani uzavretý žiadny poistný vzťah - bol len zo zákona povinný
uhradiť poškodenému škodu, nakoľko túto škodu mu spôsobila osoba bez poistenia zodpovednosti.

Rovnako má preto žalobca zo zákona nárok na úplnú náhradu toho, čo bol povinný plniť takýmto titulom
poškodenému - a to od osôb, ktoré v danom prípade zodpovedajú za škodu. Akceptovaním výkladu
súdu prvej inštancie by bol žalobca povinný znášať náhradu poistného plnenia, ktoré bol povinný plniť
za žalovaných zo zákona na vlastnú ťarchu, čo je podľa názoru žalobcu v rozpore s účelom a zmyslom
zákonného ustanovenia § 24 ods. 7 ZoPZP. Súd uvedeným výkladom de facto novelizoval ust. § 24 ods.

7ZoPZP,vktoromzákonodarcanedalmožnosťna„krátenie“náhradypoistnéhoplnenia,akovprípadoch
regresu podľa ust. § 12 ods. 1 ZoPZP. Inými slovami, výklad ust. § 24 ods. 7 ZoPZP súdom prvej
inštancie je podľa názoru žalobcu výkladom contra legem, nakoľko súd uvedeným výkladom zmenil vôľu
zákonodarcu,ktorúprejavilvust.§24ods.7zákonaoPZP,čímporušilústavnýprincíptrojdeleniaštátnej
moci,zktoréhovyplýva,žeprávomocmeniťzákonypatríNárodnejradeSlovenskejrepubliky,niesúdom.

Podľa odvolateľa je súd povinný rozhodovať zákonne a na základe zákona, pričom pokiaľ súd odmieta
aplikovaťnaprejednávanýprípadplatnúaúčinnúprávnuúpravuaodvolávasatzv.historickýmvýkladom
na zrušené právne predpisy, potom je rozhodnutie súdu prekvapivé a najmä nemajúce oporu v zákone.
Zhrnul, že zo žiadneho ustanovenia zákona o PZP nemožno dospieť k záveru, že náhradu poistného
plnenia v prípade spôsobenia škody nepoisteným motorovým vozidlom možno s poukazom na okolnosti

prejednávaného prípadu znížiť. Žalobca toto poistné plnenie za žalovaných (ako osôb zodpovedných za
škodu) poškodenému reálne vyplatil a preto by bolo podľa názoru žalobcu neprimerané práve to, pokiaľ
by takto vyplatené poistné plnenie mal žalobca znášať sám. Z uvedených dôvodov nemožno súhlasiť
s právnym názorom súdu a súdnym výkladom ust. § 24 ods. 7 zákona o PZP, v zmysle ktorého má
žalobca nárok na náhradu poskytnutého poistného plnenia poškodenému vo výške, ktorú súd považuje

za primeranú okolnostiam prípadu. Žalobca má v zmysle ust. § 24 ods. 7 ZoPZP nárok na náhradu
všetkýchplnení,ktoréplnilpoškodenýmtitulomškody,ktoráimbolaspôsobenánepoistenýmmotorovým
vozidlom.9. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol rovnako včasným odvolaním aj žalovaný 2, ktorý namietal,
že napadnuté rozhodnutie je nejasné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Žalovaný 2 mal v čase
dopravnej nehody poistené vozidlo v spoločnosti KOOPERATÍVA poisťovňa a.s. V danej veci je žalovaný

2 v pozícii spotrebiteľa. Súd nesprávne ustálil, že poistenie zaniklo a teda, že predmetné vozidlo OPEL
nemaloPZP.Žalovaný2podľa§430ods.1prvávetaOZnezodpovedázaškoduspôsobenúprevádzkou
dopravného prostriedku, pretože za túto škodu zodpovedá žalovaný 1, ktorý použil dopravný prostriedok
bezvedomiaaprotivôližalovaného2akoprevádzateľa.Žalovaný2nemoholaniprivynaloženívšetkého
úsilia, ktoré od neho možno vyžadovať škode zabrániť. Súd napadnutými výrokmi I. a II. nesprávne

procesne postupoval a znemožnil žalovanému 2, aby mohol uskutočniť jeho procesné právo na riadne
zistenie skutkového stavu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Neprerušenie konania až
do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 4T/129/2015
možno tiež považovať za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, žalovaný 2 uvádza, že zmenami sudcov v
danej veci došlo porušeniu práva na zákonného sudcu. Navrhol, aby bol rozsudok v napadnutom výroku

I, výroku II v časti týkajúcej sa žalovaného 2 a výroku 3 zrušený, a aby bola vec v tomto rozsahu vrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaný 2 vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súhlasí s výrokom III napadnutého rozsudku.
Žalovaný 1 sa dopustil konania, ktorým spôsobil škodu, ktorej regresný nárok je predmetom tohto

sporu, pričom za toto konanie je trestnoprávne postihovaný a táto skutočnosť má podstatný význam pre
rozhodnutie v danej veci. V ďalšom len opätovne uvádza alebo odkazuje na predchádzajúce písomné
a ústne vyjadrenia, ako i podané odvolanie, ktorých sa pridržiava.

11. Žalobca v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného 2 v podstate zhrnul svoje predchádzajúce

vyjadrenia, ktorých sa naďalej pridržiava.

12. Žalovaný 2 v odvolacej duplike k odvolacej replike žalobcu odkázal na predchádzajúce písomné a
ústne vyjadrenia, ako i podané odvolanie, ktorých sa pridržiava. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v
zmysle odvolania žalovaného 2 a aby odvolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2 uviedol, že súd prvej inštancie otázku zániku
povinného zmluvného poistenia vozidla vyriešil správne, ak dospel k záveru, že uzavreté poistenie
zanikloexlegevdôsledkuneplateniapoistného.Anisamotnýžalovaný2nepopiera,žepoistnéneuhradil
ani do jedného mesiaca po jeho splatnosti (poistné bolo uhradené až následne, dňa 11.02.2009).

Opakovane poukázal na ust. § 9 ods. 4 ZoPZP a rozhodnutie NS SR z 24.06.2015, sp. zn. 4
Cdo/190/2014. Záver súdu ohľadom zániku poistenia vozidla pre neplatenie poistného, ako aj záver
súdu ohľadom zodpovednosti za škodu žalovaného 1 a 2 je správny a v súlade so zákonom, súd dospel
v týchto otázkach na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil. Výsledok trestného konania je podľa názoru žalobcu bez právneho významu, keďže

treba rozlišovať spáchanie trestného činu a zodpovednosť za škodu, ktorá bola spáchaná trestným
činom a zodpovednosťou za škodu, ktorú má prevádzkovateľ takto neoprávnene použitého motorového
vozidla voči tretím osobám.

14. Žalovaný 1 vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2 k odvolaniu žalobcu predniesol, že predmetné

vozidlo vzhľadom na správanie poisťovne a žalovaného 2 poistené bolo, žalovaný 1 sa v čase
vzniku škody objektívne nemal ako dozvedieť o (prípadnom) zániku poistenia, žalovaný 1 používal a
mohol používať predmetné motorové vozidlo na pracovné aj súkromné účely a nemohol vzniku škody
objektívne zabrániť, resp. zabrániť vzniknutej škode bez spôsobenia inej závažnejšej škody na živote a
zdraví. Žalovaný 1 svoje vyjadrenie doplnil podaním z 23.07.2021, v ktorom zdôraznil, že nikdy nebol

nijakým trestným súdom odsúdený za to, že by mal neoprávnene viesť motorové vozidlo Opel Omega
- NZ088EH. Trestné konanie vedené voči nemu na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn.: 4T/129/2015
bolo právoplatne zastavené uznesením Krajského súdu v Nitre zo 17.09.2020, sp. zn. 4To/44/2020).

15. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1 uviedol, že skutočnosť, či žalovaný 1 spáchal

svojím konaním okrem iného aj trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
(resp. akýkoľvek iný trestný čin) je bez právneho významu k otázke jeho zodpovednosti za škodu, ktorú
vedením tohto vozidla spôsobil. Rovnako bez právneho významu je podľa názoru žalobcu aj žalovaným
1 nastolená otázka, či objektívne mal, alebo nemal vedomosť o zániku poistenia. Podstatným v tomtosmere je len skutočnosť, či vozidlo bolo alebo nebolo povinne zmluvne poistené, pričom súd prvej
inštancie dospel v tejto otázke podľa názoru žalobcu k správnym záverom o neexistencii poistenia ku
dňu vzniku škody vozidlom.

16. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany odvolaciemu súdu nedoručili.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku) po
zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti

ktorému zákon odvolanie pripúšťa [§ 355 ods. 1 CSP v spojení s § 357 písm. n) CSP], po skonštatovaní,
že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody [§ 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f) a h) CSP], preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť

dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu aspoň 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), zistil, že odvolania nie
sú opodstatnené.

18. Čo sa týka odvolania žalobcu a žalovaného 2, predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom
na rozsah odvolaní a odvolateľmi uplatnenú odvolaciu argumentáciu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie
postupoval správne, keď žalobe bez prerušenia konania sčasti vyhovel a sčasti ju zamietol.

19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a odvolacích námietok žalobcu a žalovaného 2 môže

odvolací súd konštatovať, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho
výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým záverom v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Odvolací súd v tomto rozsahu preberá
zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval

správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, čo v odôvodnení
rozsudku aj dostatočne presvedčivo vysvetlil. Odvolací súd ani na základe odvolacích námietok nevidí
dôvod odchyľovať sa od záverov prvoinštančného súdu. Odvolatelia nepredniesli v odvolaniach žiadne
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. S cieľom
zdôrazniť správnosť napadnutého rozsudku odvolací súd ale doplní niekoľko svojich úvah.

20. Z argumentov, ktoré odvolatelia predniesli vo svojich odvolaniach, je zrejmé, že súdu prvej inštancie
sa vytýkajú nielen procesné pochybenia, ale aj nedostatky súvisiace so skutkovým stavom a právnym
posúdením veci.

21. Po prvé, odvolací súd nezistil, že by neboli splnené procesné podmienky na vydanie napadnutého
rozsudku. Hoci odvolací súd prihliada na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok aj keď neboli
v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), predsa len možno od odvolateľa, ktorý tento
odvolací dôvod uplatní, očakávať, že upriami pozornosť odvolacieho súdu na vadu, o ktorej existencii je
presvedčený.Žalovaný2vosvojomodvolaní,kdeuplatniltentoodvolacídôvod,všakneprednášažiadne

konkrétne tvrdenia v tejto súvislosti a nespresňuje, aké procesné podmienky nemali byť podľa neho
splnené. Keďže ani odvolací súd z úradnej povinnosti neodhalil žiadnu vadu takejto povahy, nezostalo
mu nič iné, len uzavrieť, že žalovaným 2 uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP
nie je daný.

22. Po druhé, nemožno sa stotožniť s výčitkou žalovaného 2, že napadnutý rozsudok je nejasný a
nepreskúmateľný, pretože súd v odôvodnení cituje z neprávoplatných a aj zrušených rozhodnutí súdov
v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 4T/129/2015 a poukazuje na
ne ako na dôkazy, hoci inde vychádza z prezumpcie neviny žalovaného 1. Nejasné je predovšetkým
odvolanie žalovaného 2 v tejto časti, pretože nekonkretizuje, o aké citáty ide. Nie je úlohou odvolacieho

súdu dopĺňať, či domýšľať odvolacie argumenty odvolateľa v sporovom konaní, ktoré sa riadi zásadou
kontradiktórnosti.Vkaždomprípade,akmienilžalovaný2upozorniťnaodsek25napadnutéhorozsudku,
v tomto súd prvej inštancie čerpá z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 09.01.2019, sp. zn.
4T/129/2015 ako listinného dôkazu v podstate len vyjadrenia žalovaných v trestnom konaní, ktorépotom sám analyzuje v rámci voľného hodnotenia dôkazov na účely zodpovedania otázky zavinenia a
rozhodnutia vo veci samej. Takýto postup nevykazuje žiadne znaky nepreskúmateľnosti, ale práveže
je koherentný.

23. Po tretie, odvolanie žalovaného 2 voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu
žalovaného 2 na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 4T/129/2015 proti žalovanému 1 pre prečin neoprávneného
použitia vozidla, stratilo počas odvolacieho konania akékoľvek opodstatnenie. Toto trestné konanie

bolo medzičasom právoplatne skončené, takže prerušenie konania v tunajšej veci z tohto dôvodu už
ani neprichádza do úvahy a návrh žalovaného 2 na prerušenie konania by nemohol byť úspešný.
Neprerušenie konania nepredstavuje ani vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Odvolací súd môže súhlasiť so žalovaným 2 len v tom rozsahu, že výsledok
trestného konania (najmä rozhodnutie o vine) môže mať svoj význam pri dokazovaní zavinenia strany
v civilnom konaní, pokiaľ je otázka zavinenia podstatná pre rozhodnutie vo veci samej. To však

neznamená,žecivilnýsúdmápovinnosťvyčkávaťnavýsledoktrestnéhokonania.Otázkuzavineniatotiž
môže posúdiť sám, lebo zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva, že by mu v tom bránilo prebiehajúce
trestné konanie. V prípade, že civilný súd nevyčká na výsledok konania na trestnom súde, ktorý
následne vydá rozhodnutie, má strana, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie zavinenia
škodcu, možnosť uplatniť návrh na doplnenie dokazovania týmto rozhodnutím podľa § 366 písm. d)

CSP aj v odvolacom konaní. To však žalovaný 2 v tejto veci neurobil, v dôsledku čoho ani odvolací súd
nemôže na tento dôkaz prihliadnuť a dospieť prípadne k iným skutkovým záverom. Práve preto nemožno
konštatovať, že súd prvej inštancie spôsobil namietanú vadu konania.

24. Z rovnakého dôvodu neobstojí štvrtá výčitka žalovaného 2, že súd prvej inštancie znemožnil mu

uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Prerušenie konania podľa § 164 CSP, ktorý je relevantný pre posúdenie jeho návrhu, je fakultatívne.
Žalovaný 2 nemá právo na to, aby bolo konanie podľa § 164 CSP prerušené. Súd prvej inštancie o
jeho návrhu riadne konal a o ňom aj rozhodol, v dôsledku čoho nemožno vôbec hovoriť o tom, že bránil
žalovanému 2 v uplatňovaní jeho procesných práv. Okrem toho odvolací súd opakuje, že žalovaný 2

mohol trestným rozhodnutím argumentovať v rámci tzv. odvolacích novôt.

25.Odvolacísúdvtejtosúvislostinemôžesúhlasiťsožalovaným2,žebybolinaplnenéodvolaciedôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c) a d) CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie konanie neprerušiť a
tomu predchádzajúci postup, je vo výsledku vecne správny.

26. Po piate, žalovaný 2 v odvolaní namietal, že zmenami sudcov v danej veci došlo k porušeniu práva
na zákonného sudcu.

27. Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne

tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva. K týmto kritériám treba
priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov, a následne obsadenie príslušného
súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité
rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie

vecí jednotlivým sudcom alebo senátom a) v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a b)
spôsobom, ktorý určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a
miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny. (II. ÚS 577/2015) Totožnosť zákonného sudcu sa určuje na základe ustanovení
§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa

ktorých je zákonným sudcom sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v
súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci (§ 3 ods. 3)
vrátane prípadu, keď je sudca určený v dôsledku zmeny v osobe zákonného sudcu vykonanej v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce (§ 3 ods. 4). Rozvrh práce má rozhodujúci význam pre uplatnenie práva
na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ľubovoľný sudca, ktorý sa podľa rozvrhu práce má

stať sudcom v danej veci. Podmienkou však musí byť, aby sa vec pridelila v súlade s rozvrhom práce
ustanoveným pre kalendárny rok. Zmena v osobe zákonného sudcu po pridelení veci nie je vylúčená,
no musí sa udiať jedine v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami a pri dodržaní zákonom
ustanoveného postupu (I. ÚS 448/2016).28. Táto odvolacia námietka žalovaného je založená na jednoduchom tvrdení, že k porušeniu práva
na zákonného sudcu došlo zmenami sudcov. Ako však vyplýva z toho, čo odvolací súd uviedol vyššie,

zmenu v osobe zákonného sudcu výslovne predpokladá citovaný § 3 ods. 4 z. č. 757/2004 Z. z.
a takto nanovo určeného sudcu treba podľa súvisiaceho ustanovenia poslednej vety § 3 ods. 3 cit.
zákona považovať takisto za zákonného sudcu. Len samotná skutočnosť, že došlo k zmene sudcu,
nepredstavuje porušenie práva na zákonného sudcu. Inak by to mohlo byť vtedy, keď sa nový sudca určí
v rozpore s rozvrhom práce. Žalovaný 2 ale nenamietal, že by v prejednávanej veci išlo o taký prípad.

V rámci svojho odvolania neuviedol nič iné, len to, že došlo k zmene zákonného sudcu. V súvislosti s
týmito zmenami netvrdil žiadne okolnosti. V dôsledku toho treba konštatovať, že odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. a) CSP tak, ako ho uplatnil žalovaný 2, nemôže založiť opodstatnenosť jeho odvolania.

29. Po šieste, žalovaný 2 vytýka súdu prvej inštancie okrem iného nesprávne právne posúdenie veci,
pokiaľ ide o rozhodujúci záver, že žalovaný 2 v čase nehody nemal uzavreté poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

30. Otázka existencie poistenia zodpovednosti je rozhodujúca pre posúdenie dôvodnosti žaloby preto,
lebo žalobca si voči žalovaným uplatňuje právo na náhradu toho, čo za nich plnil (§ 24 ods. 7 ZoPZP) z
poistného garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá

osoba bez poistenia zodpovednosti [§ 24 ods. 2 písm. b) ZoPZP]. Ako to správne uviedol aj súd
prvej inštancie, z citovaných ustanovení je zrejmé, že popri poskytnutí poistného plnenia z poistného
garančného fondu je neexistencia poistenia zodpovednosti základným predpokladom vzniku nároku
žalobcu na náhradu toho, čo plnil. Keďže skutočnosť, že žalobca z poistného garančného fondu
poskytol poškodenému poistné plnenie celkovo vo výške 20.130,74 Eur nebola sporná, nevyhnutné bolo

vysporiadať sa s tvrdením žalovaného 2, že v čase nehody trvalo jeho poistenie zodpovednosti, ktoré
uzatvoril v minulosti s KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group.

31. Jedným zo spôsobov zániku poistenia zodpovednosti podľa právnej úpravy účinnej v rozhodujúcom
období (ZoPZP v znení účinnom do 31.05.2010) bolo nezaplatenie poistného do jedného mesiaca od

dátumu jeho splatnosti s tým, že poistenie zodpovednosti zanikalo uplynutím tejto lehoty (§ 9 ods. 4
ZoPZP). Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že poistné, ktoré bol žalovaný
2 ako poistený povinný zaplatiť poisťovni na základe poistnej zmluvy pokrývajúcej jeho zodpovednosť
podľa ZoPZP, bolo splatné 01.01.2009 a žalovaný 2 ho zaplatil až 11.02.2009. Vzhľadom na to, že medzi
dňomsplatnostipoistnéhoajehozaplatenímuplynulviacakomesiac,nepochybnejesprávnyzáversúdu

prvej inštancie, že poistenie zodpovednosti podľa § 9 ods. 4 ZoPZP zaniklo. Na tomto právnom posúdení
nemôže nič zmeniť ani následné správanie poisťovne, na ktoré žalovaný 2 upriamuje pozornosť (pozri
v tomto zmysle uznesenie ÚS SR zo 17.08.2016, sp. zn. III. ÚS 514/2016). Keďže bolo nesporné, že
žalovaný 2 poistné nezaplatil ani do dňa jeho splatnosti, ani v dodatočnej lehote jedného mesiaca,
poistenie zaniklo zo zákona bez ohľadu na následné správanie poisťovne.

32. Zánik poistenia zodpovednosti v období pred poistnou udalosťou však ešte neznamená, že
poistenie sa počas tohto obdobia nemohlo obnoviť. Za okolností prejednávanej veci ale neobstojí
názor žalovaného 2, že zaplatením poistného 11.02.2009 v stanovenej výške došlo k uzavretiu novej
poistnej zmluvy. Ako to vyplýva zo zákona, zaplatenie poistného je z hľadiska uzavretia poistnej

zmluvy relevantné len v súvislosti s návrhom poistiteľa na uzavretie poistnej zmluvy. Pre právne úkony
týkajúce sa poistenia je predpísaná v zásade písomná forma, ibaže zákon alebo poistné podmienky
stanovujú inak (§ 792 ods. 1 in fine OZ). Žalovaný 2 netvrdil, že by poistné podmienky upúšťali od
požiadavky písomnej formy právnych úkonov týkajúcich sa poistenia (§ 792 ods. 1 in fine OZ). Zákon
zase písomnú formu právneho úkonu nevyžaduje v prípade, keď poistený prijíma návrh poistnej zmluvy

zaplatením poistného (§ 792 ods. 2 OZ). Či už dochádza k uzavretiu poistnej zmluvy písomným
právnym úkonom alebo konkludentne zaplatením poistného, v oboch prípadoch zákon predpokladá
predchádzajúci písomný návrh poistnej zmluvy. Žalovaný 2 v konaní netvrdil, že by dostal od poisťovne
písomný návrh poistnej zmluvy a súd prvej inštancie takýto skutkový záver nevyvodil ani z dokazovania.
Žalovaný2tedavkonanínepreukázalexistenciuskutočností,ktorébypredstavovalisplneniepodmienok

na vznik nového poistného vzťahu zaplatením poistného 11.02.2009.33. Odvolací súd teda na rozdiel od žalovaného 2 zastáva názor, že súd prvej inštancie správne ustálil,
že v čase dopravnej nehody poistenie zodpovednosti neexistovalo a že žalobca má nárok na náhradu
toho, čo za osobu zodpovednú za škodu plnil (odseky 23 a 28 napadnutého rozsudku).

34. Ani záveru, ktorý sa opiera o judikatúru označenú v odseku 26 napadnutého rozsudku, že
osobou zodpovednou je tak vodič, ako aj vlastník motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda
spôsobená, nemožno nič vytknúť. Je ustálenou súdnou praxou (pozri R 29/1979), od ktorej sa odvolací
súd nemieni odchyľovať, že poškodený môže aj v prípadoch, v ktorých by inak bola daná zodpovednosť

prevádzateľa dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 427 OZ, opierať svoj nárok podľa vlastnej
voľby nie o zodpovednosť prevádzateľa, ale o súčasnú zodpovednosť iného subjektu - vodiča vozidla,
založenú na jeho zavinení v zmysle ustanovenia § 420 OZ.

35.Žalovaný2saalesvojousiedmouodvolacounámietkou-týkajúcousaskutkovýchzistení-brániltým,
že žalovaný 1 použil dopravný prostriedok bez vedomia a proti vôli žalovaného 2 ako jeho prevádzateľa,

v dôsledku čoho by mal za škodu zodpovedať žalovaný 1 a nie žalovaný 2. Zároveň odmietal, že by
umožnil žalovanému 1 použitie vozidla svojím nedbanlivostným správaním.

36. V určitých v zákone presne vymedzených prípadoch prestáva byť prevádzateľ zodpovedným za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku (§ 427 OZ) a zodpovednosť za škodu sa presúva

na iné subjekty. Je to tak predovšetkým v prípade, keď namiesto prevádzateľa dopravného prostriedku
zodpovedá ten, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa (prvá veta
§ 430 ods. 1 OZ). Ak však takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbanlivosťou umožnil
prevádzateľ, zodpovedá za škodu spolu s ním (druhá veta § 430 ods. 1 OZ).

37. Žalovaný 2 v tejto súvislosti odkázal na „príslušnú judikatúru, keď súdy za nedbanlivosť prevádzateľa
považujú len porušenie takej povinnosti, ktorá je uložená určitým všeobecne záväzným predpisom“.
Žalovaný 2 tu mal zrejme na mysli súdnu prax zhrnutú v zhodnotení úrovne rozhodovania súdov vo
veciach zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov Cpj 10/83 a Pls 2/83,
schválenom plénom Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky 23.11.1983 (R 3/1984). Je

pravda, že súčasťou tohto zhodnotenia bolo aj konštatovanie zodpovedajúce tvrdeniu žalovaného 2, že
zanedbanlivosťprevádzateľavzmysleustanovenia§430ods.1vetadruháOZsúdypovažujúporušenie
len takej povinnosti, ktorá je uložená určitým všeobecne záväzným právnym predpisom. Na rozdiel
od ďalších častí zhodnotenia, kde najvyšší súd pripája aj svoje hodnotenie („súdy niekedy dostatočne
neskúmajú“, „súdy správne vychádzajú z názoru“, „v niektorých prípadoch však súdy dostatočne

nezisťujú“), však najvyšší súd dotknuté konštatovanie o rozhodovaní súdov nijako nevyhodnocuje (len
poznamenáva, že najčastejšie ide o vzdialenie sa od vozidla bez možnosti okamžite zasiahnuť v
prípade potreby a bez náležitého zabezpečenia vozidla napríklad uzamknutím). Vzhľadom na to, že
druhá veta § 430 ods. 1 OZ výslovne porušenie povinnosti na strane prevádzateľa nevyžaduje, podľa
názoru odvolacieho súdu zodpovedá prevádzateľ spoločne a nerozdielne s pôvodcom škody aj vtedy, ak

zneužitiedopravnéhoprostriedkusvojunedbanlivosťouumožnilinýmspôsobom,nežporušenímprávnej
povinnosti (pozri v tomto zmysle aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 26.01.2006, sp. zn.
25 Cdo 2157/2004).

38. Dôkazné bremeno, že sa prevádzateľ nedopustil nedbanlivostného správania, leží na

prevádzateľovi. Je to tak preto, lebo zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov je v Občianskom zákonníku upravená osobitne bez zreteľa na zavinenie. Keďže v prípade
všeobecnej zodpovednosti za škodu je na škodcovi, aby preukázal, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3
OZ), teda zavinenie sa prezumuje, nemal by sa poškodený dostávať do horšej procesnej situácie, ak si
uplatňuje nároky z osobitnej zodpovednosti za škodu postavenej na objektívnom princípe. Táto úprava

zodpovednosti má totiž za cieľ umožniť oveľa širšie a dôslednejšie zabezpečenie náhrady takejto škody.
Je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa ktorej sa občianskoprávna zodpovednosť za škodu zakladá
zásadne na zodpovednosti za zavinenie. Postavenie poškodeného pri uplatňovaní týchto nárokov je
podstatne uľahčené; nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda
bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí

byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku (R 20/1975). Ak má byť účel tejto druhu
zodpovednosti zachovaný, treba aj § 430 ods. 1 OZ vykladať v tom zmysle, že zavinenie sa predpokladá,
a je na prevádzateľovi, aby preukázal, že namiesto neho zodpovedá ten, kto dopraný prostriedok použil,
prípadne, že sa nedopustil nedbanlivostného správania, ktorým takéto použitie umožnil.39. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný 2 svojou
nedbanlivosťou umožnil použitie vozidla žalovaným 1, resp. inou osobou, keďže v konaní mal za

preukázané, že vozidlo nechával zaparkované za hotelom a kľúče od vozidla na recepcii v nezamknutej
zásuvke. Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný 1 používal, najmenej desaťkrát, vozidlo s vedomím
žalovaného 2, pričom nikto nebol svedkom toho, že by si niekedy vozidlo pýtal, okrem svedkyne Mgr. E.
A. v deň dopravnej nehody dňa 12.09.2009 (bod 26 napadnutého rozsudku).

40. K naplneniu podmienky nedbanlivosti stačí nedbanlivosť nevedomá, ktorá predstavuje psychický
stav prevádzateľa k zákonom predvídanému následku, ktorým je možnosť zneužitia jeho dopravného
prostriedku, a ktorá je charakteristická tým, že prevádzateľ nechcel, aby dopravný prostriedok bol
zneužitý, a ani nevedel, že spôsob jeho zabezpečenia, ktorý zvolil, nie je dostatočný a umožňuje
zneužitie dopravného prostriedku v čase jeho neprítomnosti, hoci vzhľadom na okolnosti a svoje
postavenie či osobné pomery vedieť mal a mohol. V žiadnom právnom predpise nie je stanovená

povinnosť prevádzateľovi motorového vozidla, ako majú byť kľúče od vozidla zabezpečené, preto treba
vychádzať z požiadavky rozumného prístupu k zabezpečeniu kľúčov od vozidla. (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 14.04.2016, sp. zn. 3Cdo/313/2013).

41. Odvolací súd považuje názor súdu prvej inštancie, že žalovaný 2 svojou nedbanlivosťou umožnil

žalovanému 1 použitie dopravného prostriedku, za podložený a majúci dostatočnú oporu v dokazovaní
vykonanom prvoinštančným súdom. Hodnotenie dôkazov v napadnutom rozsudku nevykazuje znaky
svojvôle a neodporuje ani zásadám formálnej logiky. Ani záveru, že žalovaný 2 bol uzrozumený s tým, že
vozidlo používa žalovaný 1, niet čo vytknúť. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalovaný
2 nepreukázal, že by zabezpečil, aby vozidlo nebolo inou osobou použité. Z hľadiska nedbanlivostného

konania žalovaného 2 je vo výsledku nerozhodné, či žalovaný 1 mal pri sebe kľúče od vozidla, pretože
mu ich vo všeobecnosti zveril žalovaný 2, alebo sa nachádzali nezabezpečené na recepcii hotela, kde
žalovaný 2 umožnil žalovanému 1 bývať a kde žalovaný 1 vykonával občas aj pomocné práce. Nie je
ani podstatné, či žalovaný 1 pôsobil v hoteli v čase nehody ako prevádzkar, ale postačuje, že mal v
hoteli voľný pohyb a ku kľúčom, ktoré mohli byť uložené na recepcii, mal jednoduchý prístup, pretože

sa tam nenachádzali v uzamknutej zásuvke. Dôležité je, že žalovaný 2 nemal kľúče vo svojej faktickej
moci (nemal ich u seba) a neuložil ich ani tak, aby žalovaný 1 k nim nemal prístup. Sám žalovaný 2 v
odvolaní upozornil na výpovede recepčných hotela - svedkýň V. a E., ktoré uviedli, že žalovaný 1 „zvykol
niekedy s niečím vypomôcť“, alebo ich dokonca „zastúpiť“ (!). Ako vlastník vozidla žalovaný 2 tak vedieť
mal a mohol, že žalovaný 1, ktorý vozidlo v minulosti používal s jeho privolením (bez ohľadu na to, na

aké účely), si môže kľúče z recepcie hotela vziať a vozidlo opäť použiť. Ak by aj žalovaný 2 na žiadosť
žalovaného 1 v čase, keď mal žalovaný 2 v hoteli večerať so svojou manželkou - svedkyňou A., odmietol
udeliť mu povolenie použiť vozidlo, pokračovaním vo večeri musel byť uzrozumený s tým, že kľúče, ktoré
mali byť ponechané na recepcii v neuzamknutej zásuvke, si môže žalovaný 1 vziať, aby vozidlo použil
aj napriek jeho nesúhlasu. Žalovaný 2 tak neuniesol dôkazné bremeno vyplývajúce z § 430 ods. 1 OZ a

nepreukázal, že by sa nedopustil ani nevedomej nedbanlivosti v súvislosti s použitím vozidla zo strany
žalovaného 1 v čase nehody.

42. Mylné je tiež tvrdenie žalovaného 2, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia,
ktoré od neho možno vyžadovať. Práve naopak, na to, aby škode predišiel, bolo možné od neho

vyžadovať v podstate zanedbateľné úsilie - žalovaný 2 sa v danom čase nachádzal v reštaurácii hotela
a mohol sa teda poľahky ujať držby kľúčov, ktoré mali byť uložené na recepcii hotela, alebo ich mohol
proti zneužitiu zabezpečiť inak, napríklad umiestnením do uzamknutej zásuvky.

43. Čo sa týka odvolania žalobcu, tento súdu prvej inštancie vytýkal v podstate len pochybenie

spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ ide o použitie moderačného práva súdu.

44. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie 10.065,37 Eur s tým, že odkázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR z 31.01.2019, sp. zn. ÚS 377/2018 a na vyhlášku č. 423/1991 Zb.
Ministerstva financií Slovenskej republiky. Historickým výkladu dospel k záveru, že je nespravodlivé,

aby žalobca podľa § 24 ods. 2 písm. b) ZoPZP mohol uplatňovať právo bez akéhokoľvek zohľadnenia
okolností prípadu a podľa okolností daného prípadu je spravodlivé, aby žalovaní nahradili iba 50 %
poistného plnenia, ktoré za nich žalobca plnil poškodenému. Žalobca sa s vyššie uvedenými závermisúdu prvej inštancie nestotožňuje a považuje ich za svojvoľné a v rozpore so zákonom. Odvolací súd
však so žalobcom nesúhlasí.

45. Predovšetkým treba hneď odmietnuť žalobcov názor, že napadnutý rozsudok je v tejto časti
svojvoľný. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil svoje právne úvahy, ktoré neoprel len o žalobcom
kritizovaný výklad § 24 ods. 7 ZoPZP, ale aj o § 450 OZ, ku ktorému ale žalobca v odvolaní vôbec žiadny
postoj nezaujal. V zmysle ustálenej súdnej praxe platí, že nesúhlas strany s právnym posúdením veci
súdom neznamená nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu svojvôle.

46. Keďže žalobca voči uplatneniu § 450 OZ v odvolaní ani nenamietal, odvolací súd viazaný odvolacími
dôvodmi ani nemohol napadnutý rozsudok z tohto hľadiska preskúmať. Vo všeobecnosti však môže
poznamenať, že použitie tohto ustanovenia je vo veciach súvisiacich s povinným zmluvným poistením
podľa ZoPZP možné podľa § 1 ods. 2 ZoPZP v spojení s poznámkou pod čiarou 1, pretože ZoPZP
neustanovuje, že by náhradu škody podľa tohto zákona nebolo možné primerane znížiť. Nie je pritom

podstatné, že § 450 OZ sa týka náhrady škody, a nie regresu poistného plnenia, pretože účelom
poistného plnenia podľa ZoPZP je práve nahradiť škodu (porov. napr. § 15 ods. 1 ZoPZP). Ak je
možné moderovať výšku náhradu škody, nepochybne je možné moderovať aj výšku náhrady škody
poskytovanej v podobe poistného plnenia podľa ZoPZP, a teda aj výšku regresného nároku.

47. Už aj z toho hľadiska, že prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie na právnom posúdení, ktoré
zahŕňa aj použitie moderačného práva podľa § 450 OZ, ktoré žalobca v odvolaní nijako nenapádal, ale
svoju argumentáciu sústredil len na výklad § 24 ods. 7 ZoPZP, nemôže byť jeho odvolacia námietka
týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci úspešná. Odvolací súd preto v tomto rozsahu
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré ôdopĺňa týmito úvahami týkajúcimi sa výkladu

§ 24 ods. 7 ZoPZP:

48. V prvom rade neobstojí námietka žalobcu, že rozhodnutie Ústavného súdu SR z 31.01.2019, sp.
zn. IV. ÚS 377/2018 nemožno použiť na prejednávanú vec z dôvodu, že sa týkalo regresu poistného
plnenia, na ktoré mal nárok poisťovateľ voči poistenému z toho titulu, že došlo k naplneniu predpokladov

podľa ust. § 12 ZoPZP. Pravdou totiž je, že cit. rozhodnutie ústavného súdu sa ustanovením § 12 ZoPZP
vôbec nezaoberá. V skutočnosti sa tamojší prípad týkal dopravnej nehody z novembra 2001, teda z
obdobia, keď ešte v zásade platila predchádzajúca právna úprava (porov. § 28 ZoPZ).

49.Odhliadnucodtohovšaknázoržalobcunamoderačnéprávosúduniejesprávny.Žalobcanazáklade

porovnania§12ods.1písm.a)s§24ods.7ZoPZPuzaviera,žetietoustanoveniapokrývajúdiametrálne
odlišné situácie, ku ktorým teda treba zrejme pristupovať rozdielne. Kým podľa prvého cit. ustanovenia
je moderácia prípustná, druhé cit. ustanovenie zníženie poistného plnenia podľa žalobcu nepripúšťa.
Prejednávaný prípad sa podľa žalobcu týka náhrady poistného plnenia, ktoré musela kancelária zo
zákona plniť za osoby zodpovedné za škodu z dôvodu, že motorové vozidlo, ktorým bola táto škoda

spôsobená, nebolo povinne zmluvne poistené (a teda poškodený by sa so svojím nárokom na náhradu
škody nemohol obrátiť na poisťovňu). V prípadoch podľa ust. § 12 ods. 1 zákona o PZP je už nárok
poškodenéhouspokojenývplnomrozsahuaspornoujeibaotázka,akoumierousamápoistenýpodieľať
poisťovateľovinaplnení,ktorémuselpoisťovateľzaplatiťpoškodenémutitulompoisteniazodpovednosti.
Žalobca potom z tohto rozdielu vyvodzuje, že v prejednávanej veci netreba skúmať osobné pomery

škodcu, okolnosti spôsobenia škody a okolnosti (ne)platnosti povinného zmluvného poistenia. Takéto
rozlišovanie je však podľa názoru odvolacieho súdu nenáležité.

50. Žalobcov názor je predovšetkým v rozpore s účelom zákona a ignoruje aj jeho systematiku. Z
okruhu situácií, v ktorých kancelária poskytuje podľa § 24 ods. 2 písm. a) až g) ZoPZ z poistného

garančného fondu poistné plnenie, vyplýva, že prostriedky uložené v tomto fonde sú účelovo viazané na
odškodňovanie udalostí, ktoré poškodenému neumožňujú uplatniť si náhradu škody voči poisťovateľovi
z dôvodov na strane škodcu. Účelom § 24 ZoPZ je teda zabezpečiť poškodenému v týchto prípadoch
náhraduškodyprostredníctvompoistnéhogarančnéhofondu.Postaveniepoškodenéhomábyťrovnaké,
aké by bolo, keby si svoj nárok mohol riadne uplatniť podľa ZoPZ voči konkrétnemu poisťovateľovi,

napríklad aj na základe § 12 ods. 1 písm. a) ZoPZ (§ 24 ods. 3 ZoPZP). Navyše, kancelária poskytuje
poškodenému poistné plnenie za rovnakých podmienok, za akých poskytuje poistné plnenie poisťovateľ
podľa ZoPZ (§ 24 ods. 5 ZoPZP). Ak zákon zaručuje poškodenému voči kancelárii rovnaké práva, aké by
malvočipoisťovateľovipodľaZoPZ,akanceláriamumáposkytovaťpoistnéplnenietaktiežzarovnakýchpodmienok, niet zmysluplného dôvodu hľadať rozdiely v tom, či bola poškodenému škoda uhradená
poistným plnením poisťovateľa (na základe § 11 ods. 5 ZoPZ) alebo plnením kancelárie (na základe §
24 ods. 2 ZoPZP). Rozdiel nie je ani v tom, ako to nesprávne naznačuje žalobca, že podľa § 12 ods. 1

ZoPZP je už nárok poškodeného uspokojený v celom rozsahu, pretože tak § 12 ods. 1 ZoPZP, ako aj
§ 24 ods. 7 ZoPZ riešia až následný (regresný) nárok poskytovateľa poistného plnenia voči škodcovi,
ktorý nemôže vzniknúť skôr, než sa poskytne samotné poistné plnenie.

51. Žalobca tvrdí, že v prípade § 12 ods. 1 písm. a) ZoPZ samotný zákonodarca umožnil skúmanie, či

má poisťovateľ nárok na náhradu poistného plnenia tým, že v znení tohto ustanovenia použil formuláciu
„v celosti, alebo len jeho časti“ a dodáva, že v prípade § 24 ods. 7 ZoPZP zákonodarca úmyselne
nepoužil slovné spojenie „na náhradu poistného plnenia, alebo jeho časti, ktorú za neho plnil“, ale použil
slovné spojenie „na náhradu toho, čo za neho plnil“. Žalobca však okrem porovnania znenia týchto
ustanovení nevysvetľuje, z čoho vyvodzuje, že ide o úmysel zákonodarcu, aby regres poistného plnenia
poskytnutého žalobcom v prípade absencie poistenia bol vždy úplný. Žalobca tu používa jazykový výklad

na to, aby ním odôvodňoval teleologický výklad, čo je ale, prirodzene, nesprávne. Teleologický výklad
skúma úmysel zákonodarcu a účel dotknutej právnej normy, ktorý sa zisťuje predovšetkým z okolností
súvisiacich s jeho prijatím, najmä z dôvodovej správy k právnemu predpisu, v ktorom sa právna norma
nachádza. Dôvodová správa k § 12 a § 20 - 25 ZoPZP však v tomto zmysle nepodporuje argument
žalobcu, pretože neposkytuje žiadne dôvody, ktoré by sa týkali výšky regresného nároku poisťovateľa,

anikancelárie.Vyplývaznejtoľko,žeúčelom§12ods.1jeumožniťpoistiteľovipožadovaťodpoisteného
náhraduškodyvprípade,žejuspôsobilzatamvymedzenýchokolnostíaúčelom§24ods.2jeodškodniť
obete dopravných nehôd, ak nemožno zistiť motorové vozidlo, ktorým bola škoda spôsobená, alebo
ide o nepoistené motorové vozidlo. Dôvodová správa sa teda regresnému nároku kancelárie nevenuje.
Z teleologického hľadiska preto nemožno udržateľne tvrdiť, že úmyslom zákonodarcu bolo rozlišovať

medzi regresnými nárokmi poisťovateľa a kancelárie. Práve naopak, z toho, že zákonodarca sa v § 24
ods. 3 a 5 ZoPZ celkom jasne vyjadril v tom zmysle, že uplatňovanie nárokov poškodeného sa má riadiť
rovnakými podmienkami bez ohľadu na to, či sa tak deje voči poisťovateľovi, alebo kancelárii, možno
vyvodiť, že zákonodarca mienil zaviesť rovnaké pravidlá týkajúce sa nárokov subjektov zúčastnených
na poistnej udalosti. Preto sa javí ako zmysluplný skôr záver, že aj regresný nárok kancelárie má mať

(podľa úmyslu zákonodarcu) rovnaké pravidlá, ako regresný nárok poisťovateľa.

52. Odvolací súd nesúhlasí so žalobcom ani v tom, že by malo byť rozhodujúce, že žalobca za škodu
nezodpovedá. Ani poisťovateľ nie je zodpovedný za škodu (má len povinnosť poskytnúť poistné plnenie
- a to za rovnakých podmienok, ako kancelária). Žalobca ďalej nevysvetľuje, z akého dôvodu by malo byť

relevantné to, že poisťovateľ má povinnosť poskytnúť poistné plnenie na základe zmluvy, kým kancelária
„len“ na základe zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu na regresný nárok kancelárie a poisťovne a
možnosť jeho moderácie nemá žiadny vplyv, či tento vznikol zo zákona alebo na základe zmluvy.

53. Ako teda odvolací súd vysvetlil vyššie, z teleologického hľadiska použitie iného slovného spojenia

v § 12 ods. 1 písm. a) a § 24 ods. 2 ZoPZP neznamená, že zákonodarca mienil zaviesť iný režim
uplatňovania regresných nárokov. Preto nemôže byť oprávnená ani obava žalobcu, že by bolo v rozpore
so zásadou spravodlivosti, aby súd znížil regres poistného plnenia, ktoré bol žalobca povinný zo zákona
poskytnúť poškodenému z poistného garančného fondu. Aj poisťovateľ je predsa povinný poskytnúť
poškodenému poistné plnenie z vlastných prostriedkov a jeho regresný nárok voči škodcovi môže byť

napokon nižší. Ak poisťovateľovi nemusí regresný nárok prináležať vo výške zodpovedajúcej poistnému
plneniu, nespravodlivé by sa javilo práve to, keby regresný nárok kancelárie mal vždy zodpovedať
poistnému plneniu. Platí to o to viac, že prostriedky v poistnom garančnom fonde sú tvorené príspevkami
samotných poisťovateľov a poistného z hraničného poistenia (§ 24 ods. 1 ZoPZP). Z účelu tohto fondu
nevyplýva, že by prostriedky, ktoré ho tvoria, mali požívať vyššiu ochranu, ako vlastné prostriedky

poisťovateľov, ktoré poisťovatelia používajú na poskytovanie poistných plnení [napríklad podľa § 12 ods.
1 písm. a) ZoPZP].

54. Odvolací súd preto nevidí rozpor ani medzi historickým výkladom, ktorý použil prvoinštančný
súd, a vôľou zákonodarcu, ako to vytýkal žalobca v odvolaní. Ako odvolací súd naznačil vyššie, málo

presvedčivé sú práve žalobcove tvrdenia o obsahu vôle zákonodarcu. Žalobca síce kritizuje historický
výklad súdu prvej inštancie, no sám pripúšťa, že definícia tejto výkladovej metódy je nejednoznačná.
Podľa neho sa má historický výklad chápať ako pohľad na okolnosti vydania právneho predpisu (z
hľadiska zákonodarcu), z ktorých možno usúdiť zmysel tohto ustanovenia. Sám žalobca však žiadnyalternatívny historický výklad neponúka. Úmysel zákonodarcu vysvetľuje v podstate len zopakovaním
jazykového vyjadrenia právnej normy obsiahnutej v § 24 ods. 7 ZoPZP. Naproti tomu však súd prvej
inštancie podrobne rozobral predchádzajúcu právnu úpravu a nevyvodil z nej žiadnu zmenu v úmysle

zákonodarcu, keď konštatoval, že ani podľa súčasnej právnej úpravy nie je možné poprieť účel regresnej
náhrady, ktorý predtým výstižne opísal. Výklad prvoinštančného súdu preto nemôže odvolací súd
považovať za „nezákonný, svojvoľný, nepredvídateľný“ alebo taký, ktorý „dovoľuje súdu upravovať
zákony podľa vlastnej subjektívnej úvahy“.

55. Odvolací súd preto uzatvára, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať opodstatnenosť ním uplatneného
odvolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

56. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
je vecne správny, v dôsledku čoho ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil (výrok I).

57. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP)
vychádzal odvolací súd z rovnakého úspechu strán v odvolacom konaní, a preto podľa § 255 ods. 2
CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (výrok II).

58. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).