Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 8, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/307/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213230880
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7213230880.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Bc. F. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., F. 1, proti
žalovanému P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, o ochranu osobnosti, náhradu nemajetkovej ujmy a
vydanie veci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 37C/218/2013-90 z 27.4.2017 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem zamietnutia žaloby o vydanie originálu a kópii uznesenia
ČVS:ORP-1407/1-OVK - K 2 - 2006 z 19.6.2006 a výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na vydanie originálu a kópii

uznesenia ČVS: ORP-1407/1-OVK - K 2 - 2006 z 19.6.2006, ako aj vo výroku o trovách konania a v
rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a tiež rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému ochrany osobnosti a žiadal, aby súd
uložil žalovanému povinnosť upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,
zaslať poštou ako originál, tak aj všetky kópie daného uznesenia na adresu trvalého pobytu žalobcu,

povinnosť vyvesiť po dobu jedného mesiaca odo dňa rozhodnutia súdu nápis na budovu Krajského
súdu v Košiciach a na železničnú stanicu v Kysaku o veľkosti formátu A5 s textom veľkosti 20 typu
Calibri v znení uvedenom v žalobnom petite, pričom sa domáhal aj zaplatenia sumy 5.000 € titulom
nemajetkovejujmytvrdiac,žežalovanývodvolanízodňa30.3.2011vtrestnejvecivedenejnaOkresnom
súde Košice - okolie pod sp.zn. 5T/184/2010 predložil bez jeho súhlasu uznesenie ČVS: ORP - 1407/1-
OVK-K2-2006 a opakovane na toto uznesenie upozorňoval aj v konaní na Okresnom súde Košice -
okolie 7C/2/2013 a vyvíjal tak úsilie o poškodenie jeho mena a osobnosti so snahou pôsobiť na mienku

súdov, vyšších súdnych úradníkov, zapisovateľov a prokurátorov a toto uznesenie predkladá a rozširuje
aj hovoreným slovom v obci Kysak a v Košiciach na rôznych miestach, hoci uznesenie bolo vydané
v trestnom konaní, v ktorom bol spolu so svojou družkou oslobodený spod obžaloby. Vzal do úvahy
stanovisko žalovaného, ktorý namietal, že so žalobcom z hľadiska medziľudských vzťahov má veľmi zlé
skúsenosti, hoci v minulosti mu pomáhal a uznesenie, na ktoré žalobca poukázal síce priložil k svojmu
odvolaniu v trestnej veci pod sp.zn. 5T 184/2010, ale chcel ním len poukázať na charakterové vlastnosti
žalobcu, ktorý toto uznesenie u neho sám ponechal. Poukázal na zistenia zo spisu vedeného Okresným

súdom Košice-okolie pod sp.zn. 5T/184/2010, v ktorej veci uznesením vyšetrovateľa policajného zboru
zo dňa 19.6.2006 bol do konania pribratý znalec z odboru pre psychológiu dospelých, a to za účelom
posúdenia intelektových a pamäťových schopností obvinených, medzi ktorými bol aj žalobca. Citoval
§ 11 a § 13 ods. 1 až 3 Obč.zákonníka a podmienky, za ktorých právna úprava priznáva nárok naochranu osobnosti a na náhradu nemajetkovej ujmy pri neprimeraných zásahoch doň. Upozornil, že
žalobcu zaťažovalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie existencie protiprávneho
zásahu zo strany žalovaného objektívne spôsobilého privodiť mu ujmu na jeho osobnostných právach.

Nebolo podľa neho sporné, že žalovaný v trestnom konaní v postavení obžalovaného, ako aj v civilnom
konaní v procesnom postavení žalovaného dal do pozornosti konajúcim súdom žalobcom namietané
uznesenie zo dňa 19.6.2006, pričom však vo svojich podaniach súvisiacich s konaniami sa vyjadroval
vo vzťahu k osobe žalobcu a tieto vyjadrenia nehodnotil ako hanlivé, či osočujúce vo vzťahu k osobe
žalobcu. Dospel k záveru, že v prípade konania žalovaného nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu,

keďže žalovaný ako účastník trestného konania, či v civilnom konaní v rámci svojich procesných práv a
povinností iba realizoval svoje subjektívne právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a k navrhovaným
dôkazom, pričom navyše jeho písomné podania boli obsiahnuté v súdnych spisoch a nehrozilo ich
zverejnenie. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný mal tieto informácie šíriť aj hovoreným slovom v obci
Kysak, či v Košiciach, tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal, zostal pasívny a nezúčastnil
sa ani nariadeného pojednávania. Ním prednesené tvrdenia boli len všeobecného charakteru a keďže si

nesplnilanipovinnosťtvrdenia,anidôkaznúpovinnosť,jehožalobuzamietol.Otrováchkonaniarozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
okresnému súdu alebo žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Vytkol konajúcemu súdu, že ho nevypočul, čím

mu odoprel právo na spravodlivý proces, kvôli čomu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri
rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Upozornil na zásadu rímského práva,
podľa ktorej počas občianskeho súdneho konania právne predpisy nie sú predmetom dokazovania,
ktorou zásadou sa zaoberá i Nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 59/00 z 20.12.2001, z ktorého aj citoval. Uznal, že
pri svojej telefonickej žiadosti o ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní o jeho odročenie nežiadal,

avšak bolo mu tým znemožnené poskytnúť ďalšie relevantné dôkazy, keďže súd vo veci hneď rozhodol.
Mal za to, že súd mal aspoň sčasti jeho žalobe vyhovieť a to nariadením vydania daného uznesenia aj
so všetkými jeho kópiami.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na už prednesených tvrdeniach.

5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust.
§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že
odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré rozsudku predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru,

že odvolanie v podstatnej časti nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v
Košiciach dňa 8. marca 2018, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne
oznámené.

6. Žalobca použil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho

dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého
stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti,
ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a

pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný
tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis,

ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je
naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na
spravodlivýprocesjepomerneširokýazahŕňapredovšetkýmprávonaprístupksúdu,právonanezávislý
a nestranný súd, na zákonného sudcu, na prejednanie sporu v primeranej lehote, na poučenie o

procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, navrhovať dôkazy, vyjadrovať s ak nim, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na jeho preskúmanie, atď.. Porušenie akéhokoľvek čiastkového
právastranysporupostupomsúdupredstavujepochybeniesúdu,onaplnenieodvolaciehodôvodupodľa
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúcirealizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že konanie sa nejaví
ako spravodlivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002,

II.ÚS174/04,III.ÚS117/07).Zprávanaspravodlivésúdnekonanievtejtosúvislostivyplývaajpovinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07.

7. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku

súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania
najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by
na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité
zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil

skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny
právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne
odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 CSP).

8. Odvolacie námietky žalobcu boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa
s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní
neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok mimo časti nároku o vydanie veci
(uznesenie) napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce,
preto na neho v plnom rozsahu odkazuje. Na doplnenie odôvodnenia a pre zvýraznenie správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

10. V súvislosti s porušením práva na spravodlivý súdny proces žalobca vytýkal súdu prvej inštancie,
že ho v konaní nevypočul.

11. Výsluch sporovej strany je však iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu
výsluchom strany nie je postupom, ktorým by súd odňal strane možnosť konať pred súdom a ktorým
by jej odňal právo na spravodlivý súdny proces. Aj v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR ide o právo
účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti s
tým,abysamoholprípadnevyjadriťkvykonávanýmdôkazom.Krealizovaniutohtoprávavšakžalobcovi,

ako aj žalovanému postupom prvoinštančného súdu boli vytvorené podmienky. Bolo na žalobcovi ako
strane sporu, či toto právo realizuje. Ak k naplneniu uvedených práv žalobcom nedošlo, a boli vykonané
iné dôkazy, ktoré v súhrne umožňovali vo veci spoľahlivo rozhodnúť, tak nevykonanie výsluchu žalobcu
nemožno hodnotiť ako relevantný odvolací dôvod.

12. Hoci žalobca v konaní nebol vypočutý, táto skutočnosť zostala bez vplyvu na správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie. V konečnom dôsledku totiž do dispozičného oprávnenia súdu patrí rozhodnúť,
v akom rozsahu a ktoré z dôkazov vykoná. Ak prvoinštančný súd mal za to, že rozsah vykonaného
dokazovania dáva úplný a dostatočný základ pre posúdenie žalobcovho nároku, tak nebolo potrebné,
aby bol priamo vypočutý aj žalobca ako strana sporu.

13. V konečnom dôsledku v zmysle ust. § 179 ods. 1 CSP je súd povinný pojednávanie viesť tak,
aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel
Civilného sporového poriadku. Neúčasť žalobcu a skutočnosť, že nebol vypočutý v konaní pred súdom
prvej inštancie nemôže byť vadou konania s ohľadom aj na ustanovenia § 183 CSP, ktoré umožňuje

pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov na podklade predchádzajúcej odôvodnenej žiadosti
sporovej strany.14. Z priebehu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd nezistil, aby žalobcovi boli upreté
práva v zmysle CSP alebo niektoré z práv garantovaných Ústavou SR. Zásada rovnosti strán v
procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok. Pod rovnakým postavením strán

možno rozumieť len také procesné postavenie, ktoré zabezpečuje spravodlivý proces. Požiadavka
spravodlivého procesu v sebe obsahuje i zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú
možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody protistrany.
Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno - právnych princípov občianskeho súdneho
procesu spočíva aj v tom, že všetky strany občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné

práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia
alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Táto zásada vyjadrujúca právo na spravodlivý súdny
proces alebo tiež princíp rovnosti zbraní pre všetky strany sporu sa premieta aj v ustanoveniach
Civilného sporového poriadku a to predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenia konania a
priebeh dokazovania.

15. Žalobca v konaní pred okresným súdom mal vytvorené podmienky k uplatňovaniu svojich práv,
mal možnosť označovať a predkladať dôkazy. Bolo mu doručené na vedomie stanovisko žalovaného z
28.4.2014 a na pojednávanie konané 27.4.2017 bol riadne a včas predvolaný. Na pojednávanie sa však
žalobca nedostavil po telefonickom ospravedlnení sa s tým, že má zdravotné - žalúdočné problémy a
vyjadril súhlas, aby súd pojednával aj bez jeho prítomnosti. Pokiaľ preto súd prvej inštancie vo veci konal

(§ 180 CSP) a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, neporušil tým jeho práva na spravodlivý proces.

16. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol majúc za to, že žalovaný svojím správaním,
predovšetkým spočívajúcom v upozorňovaní na existenciu uznesenia ČVS: ORP-1407/1-OVK-K2-2006
z 19.6.2006 nezasiahol nedovolene do osobnostných práv žalobcu a s týmto záverom možno súhlasiť.

17. Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy ust.
§ 11 a nasl. Obč. zákonníka, ktoré správne vyložil a na danú vec správne aplikoval a vyvodil správne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

18. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje
na všetky tvrdenia, ktoré uvedie v žalobe a ktoré tvrdí počas konania. Cieľom dôkaznej povinnosti je
unesenie dôkazného bremena v tom rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva v zmysle hmotného
práva na účastníkovi konania. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom

procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za
výsledok konania, ktorý závisí od zistení súdu z navrhnutých a aj vykonaných dôkazov.

19. Právna problematika ochrany osobnosti je upravená predovšetkým v ust. § 11 až 16 Občianskeho

zákonníka. Ustanovenia § 11 a § 12 OZ poskytujú ochranu celému radu ľudských práv a základných
slobôd, a to aj občianskej cti a ľudskej dôstojnosti fyzických osôb. Teória rozlišuje 4 základné podmienky
občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv chránených ust. § 11 OZ. Jedná
sa o existenciu zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď
v porušení alebo iba v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, ďalej

podmienku neoprávnenosti, resp. protiprávnosti takéhoto zásahu, existencie nemajetkovej ujmy a
nakoniec existencia príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy.
O zásah do chránených práv môže ísť len vtedy, keď ide o taký úkon, ktorý je objektívne spôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu. Zásah spočíva buď v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby.
Zásah musí byť objektívne spôsobilý ohroziť česť a dôstojnosť fyzickej osoby tak, že vzniká konkrétne

nebezpečenstvo zníženia vážnosti jej postavenia v spoločnosti. Objektívna spôsobilosť narušiť alebo
ohroziť právo ďalej znamená, že sa nevyžaduje vyvolanie následkov a teda ani povinnosť žalobcu
ich preukázať. Táto povinnosť mu však vzniká v prípade uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, kde predpokladom úspešnosti žaloby je dôkaz, že k ujme už došlo. O takýto neoprávnený
zásah môže ísť len za splnenia podmienky jeho verejnosti. Nemožno spravidla hovoriť o splnení

podmienky verejnosti, ak k zásahu dôjde pri rozhovore medzi štyrmi očami. Z tejto zásady teória pripúšťa
výnimky v prípadoch, ak k takémuto zásahu dôjde síce medzi štyrmi očami, ale na verejne prístupnom
mieste, kde obsah tohto zásahu mohol niekto počuť. Postačí, ak sa difamujúce tvrdenie dostalo, či
mohlo dostať na vedomie tretím osobám, ktoré inak ani nemuseli byť pri zásahu prítomné. Z hľadiskaintenzity musí ísť o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť morálnu integritu fyzickej osoby tak,
že hrozí konkrétne nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti. Dôkazné bremeno na preukázanie zásahu,
ako aj ďalších dvoch podmienok zodpovednosti t.j. protiprávnosti, vzniku nemajetkovej ujmy a príčinnej

súvislosti, je na strane dotknutej osoby, teda v danom prípade bolo na strane žalobcu.

20. V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal morálneho zadosťučinenia a
ospravedlnenia žalovaného, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za tvrdený neoprávnený
zásah žalovaného do jeho občianskej cti a dôstojnosti.

21. Z dôkazov predložených (označených) žalobcom a vykonaných v konaní pred prvoinštančným
súdom nevyplýva dôvodnosť uplatnených nárokov. Súd prvej inštancie vzhľadom na zistené skutočnosti
z vykonaných dôkazov správne uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenia,
že ním popísaným (preukázaným) konaním žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do jeho
chránených osobnostných práv a vzniku zodpovednosti žalovaného podľa § 13 Obč.zákonníka.

22. Ani skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových a právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené.
Žalobca v odvolaní uvádza také námietky a skutočnosti, s ktorými sa súd prvej inštancie presvedčivo
a náležite vysporiadal v napadnutom rozsudku a tieto námietky zväčša z procesného charakteru

neumožňujú iné rozhodnutie vo veci. Keďže odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov nemožno považovať za opodstatnené, bol napadnutý rozsudok až na ďalej špecifikovanú časť
ako vecne správny potvrdený.

23. Vyššie uvedené úvahy sa však týkajú len návrhov uplatnených žalobcom v rámci práva na ochranu

osobnosti. Žalobca sa však okrem nich domáhal aj zaslania originálu a kópii uznesenia zo dňa 19.6.2006
a v odvolaní dôvodne zo svojho pohľadu argumentoval, že súd mal aspoň sčasti žalobe vyhovieť a
žalovanému nariadiť vydať mu predmetné uznesenie. Súd prvej inštancie sa však osobitne touto časťou
žaloby (zrejme o vydanie veci) žiadnym spôsobom nezaoberal, nereagoval na ňu a v tejto časti je jeho
rozhodnutie pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Žalovaný pritom vo svojich vyjadreniach uznal,

že predmetné uznesenie má dodnes u seba. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude po posúdení,
či žalobcom formulovaný petit na vydanie originálu a kópii uznesenia z 19.6.2006 je dostatočne určitý
a konkrétny, o tomto samostatne rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. V novom rozhodnutí
prvoinštančný súd rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).