Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920200712
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5920200712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu JUDr. Ing. W. I.,
nar. X.XX.XXXX, bytom R., I. XXX/X, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Jošthovou,
so sídlom U., R.. M. R. C. XX, proti žalovanému Centrum sociálnych služieb STUDIENKA, v
zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, so sídlom Novoť 976, IČO: 00 632 830,
právne zastúpenému advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou, so sídlom D., J. XX, o neplatnosť
výpovede z pracovného pomeru, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č. k. 5Cpr/11/2020-171 zo dňa 21. júla 2021 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby v celom rozsahu a vo
výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania.

Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Východiskovo uviedol, že

bola splnená podmienka obsiahnutá v § 42 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej aj len ZP), teda že došlo
ku vzniku riadneho pracovného pomeru medzi stranami na základe vymenovania žalobcu do funkcie
riaditeľa zariadenie Centrum sociálnych služieb STUDIENKA (ďalej aj len zariadenie) s účinnosťou
od 25.11.2015. V tejto spojitosti konštatoval, že (predchádzajúca) pracovná zmluva z 22.5.2015
bola uzavretá na dobu určitú - počas poverenia žalobcu na výkon funkcie riaditeľa, ktoré poverenie
skončilo uplynutím 6 mesiacov, t.j. došlo aj k ukončeniu dotknutého pracovného pomeru. Na základe
menovacieho dekrétu z 18.11.2015 došlo k uzavretiu dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy, kedy s

účinnosťou od 25.11.2015 sa pracovný pomer z doby určitej mení na pracovný pomer na dobu neurčitú
a zmenil sa i druh práce z „povereného riaditeľa“ na „riaditeľa“.
2. Okresný súd ustálil, že bolo nepochybné a nesporné, že predpokladom výkonu funkcie riaditeľa
danéhozariadeniabolo/jemenovaniedofunkcievzmysle§3ods.2zákonač.552/2003Z.z..Nesplnenie
požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré predstavuje osobitný výpovedný dôvod podľa §
63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP, sa pritom chápe ako objektívny stav, pri ktorom zavinenie zamestnávateľa
nemáprávnyvýznam.Zdokazovaniavyplynulo,žepredsedníčkaŽilinskéhosamosprávnehokraja(ďalej

ŽSK) na základe uznesenia zastupiteľstva ŽSK č. 7/15 z 25.11.2019 odvolala žalobcu z výkonu funkcie
riaditeľa, čím žalobca prestal spĺňať vyžadované predpoklady a zároveň bol daný predmetný výpovedný
dôvod.3. Okresný súd mal za to, že výpoveď daná žalobcovi dňa 18.12.2019 spĺňa všetky náležitosti -
je písomná, doručená zamestnancovi do vlastných rúk a dôvod výpovede je vymedzený tak, že ho
nie je možné zameniť s iným dôvodom. Neakceptoval námietku žalobcu, že predmetná výpoveď

nebola podaná zamestnávateľom. Upriamoval pozornosť na § 9 ods. 1 ZP v spojení s § 4 zákona
č. 552/2003 Z.z., v zmysle ktorých právne úkony za zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý je
štatutárnym orgánom, robí orgán, ktorý ho vymenoval alebo zvolil. Keďže žalobca bol štatutárnym
orgánom zamestnávateľa, ktorého do funkcie vymenoval ŽSK, príslušné úkony vykonával (práve) ŽSK,
v mene ktorého konala jeho predsedníčka Ing. Erika Jurinová; čo bolo nesporné.

4. Okresný súd zdôraznil, že Zákonník práce vyžaduje doručenie výpovede do vlastných rúk
zamestnanca; čo bolo taktiež nesporné, žalobcovi bola výpoveď osobne doručená 18.12.2019 na
pracovisku. Námietku žalobcu ohľadne doručovania výpovede osobou, ktorá na tento úkon nebola
kompetentná, preto vyhodnotil ako nedôvodnú. Doplnil, že pokiaľ zamestnávateľ zvolil spôsob
doručovania písomnosti na pracovisku, na platnosť výpovede nemá vplyv, kto v mene zamestnávateľa
vykoná samotné doručenie. Obdobne za nedôvodné okresný súd považoval i námietky žalobcu týkajúce

sa časových súvislostí. Účinnosť odvolania žalobcu z postu riaditeľa zariadenia nastala síce až dňa
31.12.2019, ale v čase dania výpovede (18.12.2019) už bolo o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa
rozhodnuté.
5. V spojitosti s ďalšou námietkou neplatnosti posudzovaného skončenia pracovného pomeru okresný
súd vyslovil, že nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť uznesenia zastupiteľstva ŽSK; pričom počas

celého konania nebolo predmetné uznesenie napadnuté zákonným spôsobom. Keďže až „po uzavretí
dokazovania“ žalobca podal návrh na prerušenie prebiehajúceho konania z dôvodu, že dňa 24.6.2021
podnetoval na Krajskej prokuratúre Žilina podanie protestu prokurátora voči dotknutému uzneseniu ŽSK,
okresný súd predmetný procesný návrh žalobcu zamietol. Doplnil, že súvisiace správanie žalobcu sa
javí aj ako účelové, lebo z funkcie bol odvolaný v roku 2019 a až po pojednávaní vo veci samej inicioval

konanie prokuratúry. V danej záležitosti ani nebolo začaté konanie smerujúce k vyhláseniu dotknutého
uznesenia zastupiteľstva ŽSK za neplatné.
6. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že zriaďovateľ žalovaného listom z
12.12.2019 požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie výpovede žalobcu, ku ktorému prerokovaniu
- podľa zápisnice a prezenčnej listiny - dňa 17.12.2019 aj došlo. V súvislosti s ponukovou povinnosťou

zamestnávateľa okresný súd konštatoval, že nie potrebné, aby zamestnávateľ ponúkal zamestnancovi
všetky voľné pracovné miesta, stačí, ak ponúkne len jedno pre neho vhodné miesto. Mal preukázané, že
zamestnávateľ ponúkol žalobcovi voľné pracovné miesta (uvedené v zázname z ponukového konania),
ktoré žalobca neprijal.
7. Okresný súd dodal, že v čase dania výpovede nebolo u zamestnávateľa vytvorené pracovné miesto

manažéra kvality, ako tvrdí žalobca. Podľa rozpisu záväzných ukazovateľov rozpočtu na rok 2020 malo
byťsícevytvorenék1.1.2020,alekuvedenémunedošlo.Nadväznetakétomiestožalobcovianinemohlo
byť ponúknuté. Okresný súd tak mal za preukázané, že postup zamestnávateľa pri ukončení pracovného
pomeru žalobcu bol správny. Vzhľadom na plný úspech žalovaného v súdenom spore okresný súd
tomuto priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Proti tomu rozsudku (s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Namietal, že nebola splnená podmienka obsiahnutá v § 42 ods. 2 ZP; t.j. že
nedošlo ku vzniku pracovného pomeru medzi stranami na základe vymenovania žalobcu do funkcie

riaditeľa s účinnosťou od 25.11.2015. Žalobcovi totiž pracovný pomer nevznikol až po prijatí uznesenia
o jeho vymenovaní do funkcie riaditeľa zariadenia, ale išlo o zmenu predchádzajúcej pracovnej zmluvy
z 22.5.2015. Nadväzne voči nemu nemohol byť uplatnený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm.
d/ bod 2 ZP.
9. Navyše v čase dania výpovede žalobca spĺňal vyžadované predpoklady. Tvrdil, že k daniu výpovedi

podľa označeného zákonného ustanovenia bolo možné prikročiť až po zániku jeho funkcie riaditeľa. „V
čase podania napadnutej výpovede však žalobca ešte stále bol štatutárnym orgánom žalovaného, zo
žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva, že by k zániku jeho funkcie mohlo dôjsť až po podaní
jeho výpovede eventuálne v čase plynutia výpovednej doby, takýto výklad citovanej právnej normy nie
je správny a ústavne konformný“. V tejto spojitosti poukazoval aj na potrebu výkonu práv a povinnosti

z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi.
10. Žalobca naďalej trval na tom, že z posudzovanej výpovede nie je zrejmé, kto tento právny úkon
vykonal; ide teda o „neurčitý, nezrozumiteľný a nejednoznačný“ úkon. Mal za to, že výpoveď dával
ŽSK ako „samostatný subjekt“, a nie zamestnávateľ Centrum sociálnych služieb STUDIENKA, v menektorého voči žalobcovi konal orgán, ktorý ho vymenoval - ŽSK - prostredníctvom jeho predsedu.
Obdobne mal naďalej za to, že pracovníčky ŽSK Ing. S. a Mgr. I. „bez akéhokoľvek právneho vzťahu a
bez akéhokoľvek preukázania oprávnenia na konanie v mene zamestnávateľa“ učinili právne úkony v

súvislosti s ukončením pracovného pomeru.
11. Odvolateľ uviedol, že miesto manažéra kvality nebolo „hypotetickým pracovným miestom“, ale
vychádzalo zo schváleného rozpočtu ŽSK na rok 2020. Jednalo sa pritom o miesto, na ktoré - na rozdiel
od ponúkaných voľných miest - spĺňal kvalifikačné predpoklady. Neponúknutie mu daného miesta tak
okrem iného odporovalo tiež dobrým mravom. Doplnil, že na vytvorenie predmetnej pracovnej pozície

nebola potrebná zmena organizačnej štruktúry žalovaného. Celkovo poukazoval na nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. V spojitosti s výrokom o náhrade trov konania uviedol, že bol
daný i dôvod na jej nepriznanie protistrane podľa § 257 CSP, keďže žalovaný ako orgán spadajúci pod
ŽSK si zabezpečil externú právnu službu napriek tomu, že zriaďovateľ disponuje samostatným právnym
oddelením.

12. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukazoval na to, že žalobca nerozlišuje medzi
poverením a menovaním. V pozícii povereného riaditeľa mohol pôsobiť len najdlhšie šesť mesiacov,
teda po uplynutí tejto doby nemohol bez menovania vykonávať funkciu riaditeľa. Do pozornosti dával,
že žalobca sa neprihlásil do výberového konania, ktorého úspešne absolvovanie bolo nevyhnutnou
podmienkou výkonu funkcie riaditeľa na ďalšie funkčné obdobie. Termín podania prihlášok do

výberového konania uplynul dňa 6.11.2019. Keďže si žalobca prihlášku do výberového konania nepodal,
nebolo možné, aby zotrval na svojej pracovnej pozícii.
13. Žalovaný bol presvedčený, že zo samotnej výpovede je nepochybné, kto daný úkon vykonal, keďže
v jej záhlaví je uvedené ŽSK ako zriaďovateľ zariadenia/zamestnávateľa. Žalobca nepreukázal, že by
výpoveď nebola podpísaná predsedníčkou ŽSK. Zhodne s okresným súdom žalovaný tvrdil, že na

splnenie ponukovej povinnosti postačuje ponúknutie aj jedného z viacerých voľných pracovných miest.
Zotrval na tom, že miesto manažéra kvality reálne nikdy nevzniklo.
14. V tejto spojitosti dodal, že nie je zmyslom ponukovej povinnosti vytvárať nové pracovné príležitosti
a ani ponúkať prácu, o ktorej je zrejmé, že na danej pozícii bude zamestnanec nadbytočný. Ak žalobca
v pozícii štatutára žalovaného uvažoval o vytvorení miesta manažéra kvality, išlo len o jeho „mentálnu

úvahu“, ktorú nerealizoval; rovnako nepreukázal existenciu záväzného pokynu/predpisu/nariadenia,
ktoré by žalovaného zaväzovali k vytvoreniu takejto pracovnej pozícii počas výpovednej doby žalobcu.
Žalovaný zdôraznil, že žalobca sa nemôže vrátiť na svoje pôvodné pracovné miesto, lebo na danú
pracovnú pozíciu sa vyžaduje výberové konanie; „nie je preto možné v žiadnom prípade reálne tvrdiť,
že pracovný pomer žalobcu trvá“.

15.Odôvodnenienapadnutéhorozsudku-spodrobnýmodkazomnajehojednotlivékonkrétneoznačené
body - žalovaný považoval za náležité. V otázke náhrady trov konania uviedol, že nemá vlastné
právne oddelenie a skutočnosť, že takýmto oddelením disponuje ŽSK, je irelevantná. Ide totiž o
odlišnú právnickú osobu, štatutár žalovaného a ani samotný žalovaný nemá právny nárok domáhať sa
zastupovania na súde od ŽSK.

16. Na predmetné vyjadrenie k (jeho) odvolaniu už žalobca nereagoval.

17. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zostalo rozhodnutie okresného súdu nedotknuté v

odvolaním nenapadnutom výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania a bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti rozsudok
okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. Nemožno súhlasiť s východiskom okresného súdu ohľadne ponukovej povinnosti, v zmysle

ktorého je zamestnávateľ oprávnený selektívne ponúknuť zamestnancovi len niektoré z voľných
pracovných miest. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/261/2007 z 27. novembra 2008
citovaného (nie však v celom relevantnom kontexte) aj samotným žalovaným výslovne vyplýva: „Podľa
ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá
pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.

Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii
v čase výpovede, nie len miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii“.
19. To znamená, že povinnosťou zamestnávateľa je ponúknuť zamestnancovi všetky voľné miesta,
ktoré má k dispozícii. Zdôrazňovaný pojem „akékoľvek voľné miesto“, ktorý je použitý v citovanomrozhodnutínajvyššiehosúdu,niejevyjadrenímmožnostivoľbyzamestnávateľavovzťahukjednotlivému
zamestnancovi vyberať si z voľných miest, ktoré mu ponúkne. Naopak, jedná sa o synonymum slovného
spojenia každé voľné miesto, resp. všetky voľné miesta, čo je zrejmé i z nadväzujúcej formulácie „ide o

absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať“.

20. Dotknutá nedôslednosť pri definovaní právneho východiska ponukovej povinnosti však v súdenom
prípade nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, keďže žalobcovi boli ponúknuté
všetky (tri) pracovné miesta, ktoré v relevantnom období boli voľné. Krajský súd, zhodne s okresným

súdom, konštatuje, že pracovné miesto manažéra kvality ku dňu dania výpovede, ku dňu jej účinnosti,
počas výpovednej doby a dokonca ani neskôr nebolo vytvorené/neexistovalo, čiže ani nemohlo byť
žalobcovi ponúknuté. Zodpovedá síce stavu veci, že s vytvorením daného miesta sa počítalo a boli
podniknuté i priebežné kroky k naplneniu tejto úvahy, avšak dotknutý proces nedospel (nikdy) do takého
štádia, že by bolo možné konštatovať, že samostatná pracovná pozícia manažér kvality v štruktúre
pracovných miest žalovaného bola vytvorená.

21. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu o neurčitosti vymedzenia, ktorý subjekt dával napadnutú
výpoveď, resp. o konaní iného ako oprávneného subjektu. Z označenia v záhlaví predmetného právneho
úkonu skončenia pracovného pomeru výpoveďou - „Žilinský samosprávny kraj ... ako zriaďovateľ
zamestnávateľa Centrum sociálnych služieb Studienka...“ v spojení s podpísaním danej písomnosti

predsedníčkouŽSKIng.Jurinovoujenepochybné,ževočižalobcovi,ktorýbolnielenzamestnancom,ale
aj štatutárnym orgánom žalovaného/ /zamestnávateľa, bol úkon za zamestnávateľa vykonaný orgánom
(ŽSK), ktorý ho do funkcie vymenoval (§ 4 veta prvá zákona č. 552/2003 Z.z.).
22. Okolnosť, že v záhlaví predmetnej písomnosti je pri vymedzení vzťahu medzi ŽSK a CSS
Studienka použitý i termín „zriaďovateľ“ nerobí dotknutý úkon nezrozumiteľný, či nejasný. Napokon, z

postoja samotného žalobcu prezentovaného v priebehu konania, vrátane jeho osobného vyjadrenia na
pojednávaní okresného súdu, je nepochybné, že mal jednoznačnú vedomosť o tom, ktorý subjekt mu
dal výpoveď z pracovného pomeru.

23. V tejto spojitosti je potrebné zdôrazniť, že právne úkony za zamestnávateľa voči žalobcovi vykonával

ŽSK prostredníctvom jeho predsedníčky. Skutočnosť, že v rámci súvisiacich faktických činností (napr.
vlastné odovzdanie/doručenie výpovede, či zúčastnenie sa na prejednaní záležitosti s odborovou
organizáciou) boli bezprostredne činné pracovníčky ŽSK, na danom konštatovaní nič nemení. Právnym
úkonom v pravom a určujúcom slova zmysle bola totiž len samotná výpoveď, ktorú bez akýchkoľvek
pochybností v mene ŽSK vykonala jeho predsedníčka.

24. Bolo by nielen proti zmyslu § 9 ods. 1 Zákonníka práce, ale i proti potrebám bežného fungovania
právnickýchosôb,pokiaľajdielčieaktivityvrámciprípravyčirealizácieprávnychúkonovzamestnávateľa
musel vykonávať výlučne štatutárny orgán. Je potrebné striktne rozlišovať právne úkony t.j. prejavy vôle
smerujúce najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s
takýmto prejavom spájajú a naproti tomu bežné administratívne činnosti, ktoré sú len súčasťou, resp.

sprievodnou, či podpornou aktivitou pri kreovaní prejavu vôle právnickej osoby. Nadväzne na takéto
dielčie činnosti, ktoré nie sú právnymi úkonmi, nie je nutné ani osobitné písomné poverenie v zmysle
§ 9 ods. 2 ZP.

25. Krajský súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu, že v čase dania výpovede spĺňal

požadované predpoklady a že k daniu výpovede mohol zamestnávateľ prikročiť až po zániku jeho
funkcie riaditeľa. Dôležitým faktorom v danej súvislosti nie je totiž len bezprostredný okamih dania
výpovede/vykonania takéhoto právneho úkonu, ale aj výslovná a bez pochybnosti jasne zadefinovaná
účinnosť predmetného právneho úkonu zamestnávateľa. Z výpovede zo dňa 18.12.2019 je zrejmé, že
ku skončeniu pracovného pomeru dôjde až s účinnosťou 31.12.2019. Zároveň bolo preukázané a medzi

stranami i nesporné, že z funkcie riaditeľa bol žalobca odvolaný už 26.11.2019 (rovnako s účinnosťou k
31.12.2019), teda z časového hľadiska skôr ako mu bola daná výpoveď.
26. Odvolanie riaditeľa, či iného vymenovaného zamestnanca k určitému (nie okamžitému v deň
vykonania úkonu) dátumu nie je v pracovnoprávnych vzťahoch (v širšom význame zahŕňajúcom
aj vzťahy pri výkone práce vo verejnom záujme) ničím neobvyklým. Predmetný prístup umožňuje

zamestnávateľovi zachovať kontinuitu výkonu dotknutého postu/funkcie „riadne vymenovaným“
zamestnancom, a nie dočasne poverovať jej výkonom na prechodnú dobu (kým prebehnú všetky
nevyhnutné procedúry pre ujatie sa funkcie „riadne vymenovaným“ zamestnancom) „tretí subjekt“, ktorý
v danom okamihu ani nemôže spĺňať súvisiace (prioritne formálno-právne) predpoklady.27. Obdobne i vo vzťahu k vymenovaniu je bežné použitie „odkladu“, kedy sa vymenovávaný
zamestnanec neujíma funkcie bezprostredne po akte vymenovania, ale s určitým časovým odstupom.
Presne takto bolo zo strany zamestnávateľa/žalovaného postupované tak v rámci poverenia žalobcu na

výkon funkcie riaditeľa zariadenia (11.5.2015 k 25.5.2015), ako i neskôr pri jeho „riadnom“ vymenovaní
do danej funkcie (18.1.2015 k 25.11.2015).

28. V celkovom kontexte krajský súd dodáva, že neprihlásením sa žalobcu do výberového konania
na post riaditeľa zariadenia vo vzťahu k ďalšiemu funkčnému obdobiu bolo zrejmé, že túto funkciu

nebude môcť ďalej vykonávať, keďže predpokladom vymenovania bolo práve úspešné absolvovanie
výberového konania. Preto mohol dôvodne zamestnávateľ, resp. zriaďovateľ (orgán, ktorý žalobcu
do funkcie vymenoval) vykonávať priebežné kroky, vrátane odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa k
neskoršiemu dátumu (k 31.12.2019).

29. Podstatou aktuálneho znenia § 42 ods. 2 Zákonníka práce - na rozdiel od predchádzajúceho

Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.) - je, že pracovný pomer nevzniká samotným vymenovaním
alebo voľbou, ale vždy až písomnou zmluvou po zvolení alebo vymenovaní dotknutého zamestnanca.
Tento postup vo vzťahu k žalobcovmu vymenovaniu za riaditeľa zariadenia bol zachovaný.
30. Čiastočne zneprehľadňujúco môže pôsobiť fakt, že žalobca už pred vymenovaním do funkcie
riaditeľabolnazákladepovereniaz11.5.2015súčinnosťouod25.5.2015anadobunajdlhšie6mesiacov

poverený vykonávaním funkcie riaditeľa a následne dňa 18.11.2015 s účinnosťou od 25.11.2015 bol
„riadne“ vymenovaný do funkcie riaditeľa zariadenia. Z uvedených časových údajov je zrejmé, že deň
25.11.2015 bol dňom zániku pracovného pomeru z titulu poverenia a zároveň dňom vzniku pracovného
pomeru, ktorého predpokladom bolo vymenovanie do funkcie riaditeľa. Následne je primeraným
konštatovanie, že pracovný pomer odvodený od časovo obmedzeného poverenia zanikol v daný deň a

bezprostredne nadväzujúco vznikol pracovný pomer, ktorého predpokladom bolo vymenovanie žalobcu
vtedajším predsedom ŽSK do funkcie riaditeľa zariadenia.

31. Pomenovanie súvisiaceho písomného aktu ako dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy bolo len
akceptáciou faktického stavu bezprostrednej nadväznosti pôsobenia žalobcu na identickom pracovnom

poste, avšak s rozdielnou kvalitou jej právneho základu. Taktiež v týchto spojitostiach je možné vnímať
vyššie spomínanú ambíciu zamestnávateľa rešpektovať kontinuitu vo výkone funkcie štatutárneho
orgánu bez zbytočného medziobdobia, kedy by musel byť poverený tretí subjekt výkonom predmetnej
funkcie, keďže práve deň 25.1.2015 bol posledným dňom, kedy ešte mohlo byť účinné predchádzajúce
poverenie.

32. Krajský súd považuje za dôležité uviesť, že v súdenom prípade sa nejedná o žalobcom (minimálne
nepriamo) naznačovaný účelový postup zamestnávateľa. Ide o situácie, ktoré sa v pracovnoprávnych
vzťahoch - vôbec nie výnimočne - objavujú. Zamestnávateľ má v úmysle ukončiť pracovný pomer
so zamestnancom, ale nie sú na to dané relevantné dôvody, preto sa rozhodne účelovo takéhoto

zamestnanca, ktorý už uňho pôsobil na inom pracovnom mieste, vymenovať do funkcie, ktorá je
predpokladom pre výkon inej práce. Následne (neraz po veľmi krátkom čase) ho z tejto funkcie odvolá
a dá mu podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP výpoveď pre nespĺňanie požiadaviek v zmysle § 42 ods. 2 ZP.
33. Vo vzťahu k žalobcovi však nie je možné takýto postup zamestnávateľa konštatovať, nie je tak
dôvodnou ani jeho argumentácia o nerešpektovaní dobrých mravov zo strany zamestnávateľa, ktoré

konštatovanie-sodkazomnavyššieuvedenéjednotlivostisúdenejveci-platíajvsúvislostisponukovou
povinnosťou, či celkovým prístupom žalovaného.

34. Nedôvodnou je napokon aj odvolacia námietka o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Vo svojej podstate ide totiž výrazne viac o prejav nesúhlasu žalobcu s výsledkom sporu a k

nemu vedúcimi jednotlivými úvahami a závermi okresného súdu, než o námietku reálneho nedostatku,
resp. nepresvedčivosti konkrétnych dôvodov. Okresný súd svoje stanoviská prezentoval dostatočne
jasne, pričom prípadné čiastkové nedôslednosti boli odstránené odôvodnením tohto odvolacieho
rozhodnutia, v rámci ktorého bolo bližšie reagované i na zásadné meritórne argumenty žalobcu.

35. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.36. Z pohľadu výsledku sporu je jednoznačne daný plný úspech žalovaného v konaní, čo priamo
podmieňuje priznanie mu voči žalobcovi nároku na náhradu jeho trov celom rozsahu. Pretože v
meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, bolo posudzované rozhodnutie

potvrdené, zakladá tento výsledok odvolacieho konania vo veci samej vecnú správnosť aj dotknutého
bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.

37. V súvislosti s eventualitou aplikácie § 257 CSP, na ktorú poukazuje odvolateľ, náležite reaguje
žalovaný tým, že on sám nedisponuje právnym oddelením. Skutočnosť, že takéto oddelenie/odbor

existuje v organizačnej štruktúre zriaďovateľa žalovaného (ŽSK), nemá osobitnejší význam, keďže
poskytovanie právnych služieb v prípadných súdnych sporoch nie je súčasťou vzťahu zriaďovateľa a
samostatnej právnickej osoby (žalovaného) v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti.
38. Bolo teda plne opodstatnené, ak sa v prebiehajúcom konaní iniciovanom žalobcom nechal
žalovaný zastúpiť kvalifikovaným právnym zástupcom - advokátom. Aj z obsahu odôvodnenia tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu je pritom zrejmé, že práve pre rozsah argumentácie žalobcu sa nejednalo

o jednoduchú, resp. rutinnú problematiku. Efektívne zastupovanie práv a oprávnených záujmov
žalovaného si o to viac vyžadovalo využitie odborného právneho zastúpenia. Nadväzne i z daného
pohľadu je vecne správnym rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania.

39. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396

ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči
nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

40. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.