Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 16, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoPr/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320206561
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:1320206561.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: B.. C. L., nar. XX. XX. XXXX,
bytom R., A. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Petrom Fratričom, advokátom so sídlom Bratislava, Timravina
9, IČO: 42 267 609, proti žalovanému: Heineken Slovensko, a.s., so sídlom Hurbanovo, Novozámocká
2, IČO: 36 528 391, zastúpenému NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s. r. o.,
so sídlom: Bratislava, Lazaretská 12, IČO: 35 874 465, o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 10. februára 2022, č.
k. 6Cpr/19/2020-266, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia,
že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným, založený pracovnou zmluvou zo dňa 26. 09. 2013,
výpoveďou zo strany zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, danou dňa 10.
01. 2020, bol skončený neplatne a medzi sporovými stranami naďalej trvá. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške

náhrady trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Právne vec odôvodnil s poukazom na ust. § 61 ods. 1, 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 74,
§ 77 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a zároveň učinil právny výklad citovaných ustanovení.
Dôvodil, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe
výpovede zo stany žalovaného, ako zamestnávateľa, v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
a to listom žalovaného zo dňa 10. 01. 2022. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobca videl

v tom, že organizačná zmena bola vykonaná len formálne a účelovo s cieľom sa ho zbaviť, a nie
reálne. Podľa žalobcu neexistovala príčinná súvislosť medzi takouto zmenou a straty potreby výkonu
práce zamestnanca, majúc za to, že potreba práce nezanikla a bola len formálne pridelená akoby
inému zamestnancovi. Ako ďalší dôvod žalobca uviedol nepreskúmateľnosť a neurčitosť výpovede, ako
i skutočnosť, že s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene nebol oboznámený.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že pracovný pomer žalobcu so

žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 26. 09. 2013 medzi žalobcom ako
zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, s dohodnutým druhom práce riaditeľ pre predaj a
distribúciu - E. & N. N., s miestom výkonu práce R., s dohodnutým dňom nástupu do práce 01. 10.
2013. Podľa dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01. 01. 2018 uzavretej medzi žalobcoma žalovaným pracovná pozícia žalobcu bola E. N.. Dňa 10. 01. 2020 prijal žalovaný rozhodnutie o
organizačných zmenách, na základe ktorého rozhodnutia došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu
E. N. ku dňu 31. 01. 2020 a k zrušeniu pozície E. E. G., ktorá zmena sa dotýkala B.. Y. D.. Poukázal

na rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď pre
nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce najskôr po prijatí rozhodnutia o organizačnej
zmene, nakoľko až po jeho prijatí môže mať vedomosť o novej organizačnej štruktúre a počte
obsadenýchavoľnýchpracovnýchmiest.Eštepredtým,akodázamestnávateľvýpoveď,musíuskutočniť
ponuku inej vhodnej práce, najskôr však po rozhodnutí zamestnávateľa o organizačnej zmene. V danej

veci nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného žalobca výslovne nenapádal a v danej veci
mal za preukázané, že zo strany žalovaného táto bola splnená. Z ponuky pracovného miesta, v súlade s
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce, z listu žalovaného adresovaného žalobcovi zo dňa 10. 01. 2020, vyplývalo,
že žalovaný žalobcovi oznámil, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa z dôvodu organizačných
zmien a v súlade s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce mu ponúkajú uvedené voľné pracovné
miesta. Týmto ho informujú, že zamestnávateľ má možnosť ho preradiť na inú prácu v nižšie uvedených

miestach výkonu práce podľa § 63 ods. 2 ZP. Žiadal žalovaného, aby vyjadril svoj súhlas, resp. nesúhlas
s preradením po dohode na niektorú z ponúknutých voľných pozícií; zoznam voľných pracovných pozícií
k uvedenému dňu bol tento: E. na ktoré voľné pracovné miesta vo všetkých možnostiach žalovaný
krúžkom vyznačil slovo Nie. Súčasne bolo žalobcovi oznámené, že v prípade odmietnutia ponuky inej
práce bude žalovaný nútený jeho pracovný pomer skončiť výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce. K uvedenému dodal, že z rozhodovacej praxe vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek
voľnú pracovnú pozíciu, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať a musí ísť o prácu, na ktorú spĺňa
zdravotné predpoklady s prihliadnutím na schopnosti a kvalifikáciu zamestnanca a skonštatoval, že táto
ponuková povinnosť zo strany žalovaného bola splnená. Ďalej zistil, že listom žalovaného zo dňa 10. 01.
2020, označeného ako výpoveď z pracovného pomeru danú zamestnávateľom z dôvodu organizačnej

zmeny v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného
pomeru, podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z dôvodu organizačnej zmeny spočívajúcej v
znížení stavu zamestnancov zamestnávateľa z organizačných dôvodov za účelom zavedenia zmeny
riadenia podniku, a to zrýchlením prijímania rozhodnutí a celkového zefektívnenia práce. Listom tiež
bolo žalobcovi oznámené, že na základe tohto rozhodnutia o organizačnej zmene bude k 31. 01.

2020 zrušená jeho pracovná pozícia E., v dôsledku čoho sa stane pre zamestnávateľa nadbytočným a
zamestnávateľ ho nebude môcť ďalej zamestnávať podľa jeho pracovnej zmluvy. K námietke žalobcu o
nepreskúmateľnosti a neurčitosti uvedenej výpovede uviedol, že z obsahu uvedeného listu nevyplývala
žiadna nejasnosť, neurčitosť, prečo bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru a vymedzenie
výpovedného dôvodu považoval za natoľko konkrétne, že ho nebolo možné dodatočne meniť. Žalobca

vo veci namietal, že s rozhodnutím zamestnávateľa, teda žalovaného, o organizačnej zmene nebol
oboznámený, ktoré tvrdenie súd prvej inštancie nemal za preukázané. V tomto smere poukázal
na rozhodovaciu prax súdov, že je postačujúce, aby sa zamestnanec oboznámil s rozhodnutím o
organizačnej zmene až vo výpovedi z pracovného pomeru, čo sa stalo v danom prípade, keď z výpovede
z pracovného pomeru vyplývalo, že zamestnávateľ dňa 10. 01. 2020 prijal rozhodnutie, predmetom

ktorého bola reorganizácia, ako aj že na základe tohto rozhodnutia o organizačnej zmene bude k 31.
01. 2020 zrušená žalobcova pracovná pozícia E. N., v dôsledku čoho sa stane pre zamestnávateľa,
teda žalovaného, nadbytočným a žalovaný nebude môcť ďalej ho zamestnávať podľa pracovnej
zmluvy. Zopakoval, že výpovedný dôvod bol dostatočne a skutkovo vymedzený, preukazoval príčinnú
súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou. Z uvedeného mal za splnenú

podmienku zo strany žalovaného oboznámiť žalobcu s rozhodnutím o organizačnej zmene najneskôr
vo výpovedi z pracovného pomeru. Ďalej dôvodil, že podmienkou pre platnosť výpovede je aj povinnosť
zamestnávateľa vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v
zmysle § 74, inak je výpoveď neplatná. Ide o splnenie hmotnoprávnej podmienky, k splneniu ktorej
musí dôjsť predtým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť pracovný pomer s ním

jednostranne z určitého výpovedného dôvodu. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko Najvyššieho
súdu SR, zaujaté vo veci sp. zn. 1Cdo/72/2006, podľa ktorého splnenie povinnosti zamestnávateľa
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastane
len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou, alebo
priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou, obsahuje náležitosti výpovede určené

v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným
odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok
skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ. Dôvodil tiež,
že zo stanoviska Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5Cdo/255/2008 vyplýva, že účinky splneniapovinností zamestnávateľa, dané v zmysle § 74 ods. 1 ZP nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa
o prerokovaní skončenia pracovného pomeru, alebo priložený návrh výpovede, alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej zástupcom zamestnancov,

obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Dokazovaním mal
za preukázané, že dňa 10. 01. 2020 o 8:30 hod. sa konalo rokovanie štatutárneho orgánu žalobcu,
ako to vyplývalo zo zápisnice z rokovania, s bodom programu rozhodnutie o organizačných zmenách,
spočívajúcej v zrušení pozície E. director, ktorá sa dotýkala žalobcu. M. zo dňa 10. 01. 2020 bola
požiadaná Základná organizácia OZ potravinárov SR pri T. Slovensko, a.s. o prerokovanie skončenia

pracovného pomeru, podľa § 74 Zákonníka práce, predloženou zápisnicou z prerokovania skončenia
pracovného pomeru s odborovou organizáciou podľa § 74 Zákonníka práce zo dňa 10. 01. 2020. Z
tohto listu vyplývalo, že oznamuje Základnej organizácií OZ potravinárov SR pri T. Slovensko, a.s., že
na základe rozhodnutia štatutárneho orgánu spoločnosti T. Slovensko, a.s. zo dňa 10. 01. 2020 (ďalej
len „rozhodnutie“) sa ruší pracovné miesto SK.or - Obchodný riaditeľ ku dňu 31. 01. 2020 (00:00:00
hod.), ktoré toho času zastáva zamestnanec C. L.. V zmysle rozhodnutia, ak zamestnanec nebude

mať záujem o preradenie na iné voľné pracovné miesto u zamestnávateľa, bude skončený pracovný
pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu organizačných zmien - zrušenie pracovného
miesta B.. C. L., obchodný riaditeľ (E. N.). Žiadosť o prerokovanie doručená dňa 10. 01. 2020. Na
tejto listine sa nachádzalo vyjadrenie odborovej organizácie: súhlasíme, s pečiatkou a podpisom T.
H., podpredsedníčka Závodného výboru ZO OZ potravinárov SR pri T. Slovensko, a.s. Poukázal na

výpoveď svedkyne G.. K. L., z ktorej vyplývalo, že v decembri 2019 spolu so zástupcami materskej
spoločnosti dospeli k záveru, že budú musieť urobiť väčšiu reštrukturalizáciu a padlo rozhodnutie o
zrušení pozície obchodného riaditeľa E. directora, ktorú ale riešili až potom následne v januári, a tak
podľa nej od XX. alebo 07. 01. do 10. 01. 2020 pripravovali aj administratívne túto zmenu, s tým, že
oslovili odborovú organizáciu telefonicky, konkrétne pani T. H., že takúto zmenu budú prerokovávať.

Týkalo sa to prerokovania dvoch pozícií - pozície E. directora a pozície manažéra podpory predaja pána
D.. Následne zmenu odsúhlasili v predstavenstve a zápis poslali na prerokovanie odborovej organizácií.
Toto odoslanie sa konalo v piatok, správa odišla o 8:47 hod. s tým, že pani T. H. bola informovaná o
tom, že takýto krok nastane a následne jej prerokovanie poslala späť už potvrdené, ešte v ten deň, asi
o 9:00 hod. Následne sa stretli so žalobcom a informovali ho o organizačnej zmene, keď mu ponúkli v

prvom rade dohodu z titulu organizačnej zmeny, ktorú odmietol podpísať, takže sa s nimi nedohodol a
museli pristúpiť k podaniu výpovede. Poukázal tiež na výpoveď svedkyne T. H., z ktorej vyplývalo, že
o tom, že budú prerokovávať organizačnú zmenu sa dozvedela telefonicky od pani L., nepamätala si
presne, či to bolo 07. alebo 08. 01. a následne to prediskutovala, že bude organizačná zmena týkajúca
sa miesta žalobcu, s členmi výboru. Následne 10. 01. dostala písomnú žiadosť o prerokovanie a vtedy

si vlastne prešla s členmi túto organizačnú zmenu opäť. Predložené im bolo prerokovanie organizačnej
zmeny, týkajúcej sa pracovného miesta obchodný riaditeľ a zároveň tam boli údaje o spoločnosti, a
teda malo tam byť vyjadrenie odborovej organizácie. Na otázku ďalej uviedla, že keď jej bola doručená
žiadosť o prerokovanie túto vytlačila a vzhľadom na to, že sú všetci v jednej budove, tak s tou žiadosťou
obehla dvoch kolegov, ktorú si prešli, prediskutovali, či s tým súhlasia. Členmi boli C. L. a G. F.. Súd

prvej inštancie zvýraznil, že pokiaľ ide o formu prerokovania výpovede, Zákonník práce nestanovuje
povinnosť, aby k tomu došlo ústnym rokovaním za prítomnosti oboch strán. Cieľom právnej úpravy
prerokovania, podľa § 74 Zákonníka práce má byť, aby úmysel zamestnávateľa skončiť pracovný pomer
sozamestnancomzástupcovzamestnancovoznámenýazároveňabybolaosobámposkytnutámožnosť
sa k tomuto úmyslu vyjadriť. Výsledkom prerokovania nemusí byť súhlas, či nesúhlas, odborového

orgánu k výpovedi danej zamestnancovi, keďže zákon upravuje prerokovanie skončenia pracovného
pomeru. Mal za to, že pokiaľ k žiadosti žalovaného o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zo
dňa 10. 01. 2020 bolo pripojené oznámenie, že na základe rozhodnutia štatutárneho orgánu spoločnosti
T. Slovensko zo dňa 10. 01. 2020 sa ruší pracovné miesto Sales director - obchodný riaditeľ ku dňu
31. 01. 2020 s tým, že v zmysle rozhodnutia ak nebude mať zamestnanec záujem o preradenie na iné

voľné pracovné miesto, bude s ním skončený pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 Zákonníka
práce, táto žiadosť spĺňala zákonom stanovenú písomnú formu, ako aj náležitosti výpovede podľa
ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Prerokovanie tak bolo preukázané listinnými dôkazmi ako
aj svedeckými výpoveďami uvedenými vyššie. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal preskúmaním
výpovedného dôvodu daného podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom v danej veci žalobca

tvrdil, že organizačná zmena bola vykonaná len formálne, účelovo (s cieľom zbaviť sa ho) a nie reálne.
Vo veci žalovaný uviedol, že u neho prebehlo viacero na seba nadväzujúcich organizačných zmien na
oddelení predaja, ktoré zmeny preukazoval zápisnicami z rokovania štatutárneho orgánu, rozhodol sa
zlúčiť funkciu generálneho riaditeľa E. director a išlo o efektívne rozhodnutie a zároveň zakladajúcepriamu príčinnú súvislosť medzi prijatou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Z výpovede svedkyne G..
K. L. vyplývalo, že o organizačných zmenách začali rozmýšľať, a ich plánovať, už počas plánovacieho
obdobia roku 2019, a to v septembri, pretože zistili, že organizácia je relatívne rozsiahla a treba ju

zefektívniť. Reorganizácia prebiehala v niekoľkých kroch, prvým krokom bolo zrušenie pozície, ktorú
zastával žalobca a pán D.. Vo februári potom došlo k zníženiu počtu oblastných manažérov v predaji a
k zrušeniu niekoľkých pozícií oblastných manažérov. U. v marci pristúpili k zrušeniu pozícií obchodných
zástupcov. Táto organizačná zmena sa dotýkala cca 30 ľudí. Tiež vo veci dodala, že ak sa dejú u
nich organizačné zmeny, dejú sa s cieľom ušetriť a zefektívniť prácu, toto bolo aj cieľom predmetnej

organizačnej zmeny. Podľa svedkyne každá organizačná zmena, ktorú plánujú robiť, robí sa s trvalým
horizontom, ale môže sa stať, že v priebehu mesiacov alebo rokov organizácia opäť prehodnotí potrebu
takejto pozície alebo podobnej pozície. V decembri 2020 ukončili kompletnú transformáciu obchodného
oddelenia a vzhľadom na situáciu v krajine, v súvislosti s pandémiou, vyhodnotili, že môžu uvažovať
o opätovnej zmene organizačnej štruktúry. Usúdili, že obnovia pozíciu, ktorá bude viesť obchodný
tím. Rozhodli sa tak na základe skutočnosti, že jeden z kolegov sa rozhodol odísť a na základe toho

vyhodnotili,žepotrebujúčloveka,ktorýpovedietentotímazačnehokoučovať.Súdprvejinštanciezastal
názor, že žalovaný listinnými dôkazmi, ako i svedeckými výpoveďami, preukázal dôvody, ktoré viedli
k organizačným zmenám súvisiacim so zrýchlením prijímania rozhodnutí a celkového zefektívnenia
práce. Dodal, že regulovať počet zamestnancov pracovných pozícií, kvalifikačné zloženie, je oprávnenie
zamestnávateľa, aby si upravoval a riadil svoju vlastnú činnosť a takéto rozhodnutie nemôže byť

diskriminačným. Žalobca bol zamestnaný u žalovaného na pracovnej pozícií, ktorá rozhodnutím o
organizačnej zmene bola zrušená a tým sa stal pre žalovaného nadbytočným, pretože žalovaný nemal
možnosť žalobcu ďalej zamestnávať po splnení si svojej ponukovej povinnosti. Dodal, že o výbere
zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere
rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Preto aj z tohto dôvodu nevykonal, žalobcom navrhované,

dokazovanie výsluchom samotného generálneho riaditeľa a tiež sa nezaoberal s predloženým dôkazom
žalobcu, a to nahrávkou generálneho riaditeľa, ktorej predloženie namietal žalovaný ako nezákonne
získanej. Pritom poukázal na judikované stanoviská Ústavného súdu, že súd nemusí odpovedať na
všetky nastolené otázky účastníkov konania, resp. strán sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ.

4. Zosumarizoval, že z dokazovania vyplývalo, že žalovaný pri skončení pracovného pomeru výpoveďou
postupoval v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keď dôvodnom skončenia
pracovného pomeru bola nadbytočnosť žalobcu, pretože rozhodnutím o organizačnej zmene, s cieľom
zefektívnenia práce, došlo k zrušeniu pracovnej pozície, ktorú žalobca vykonával. V danej veci

bolo nesporné, že účelom organizačných zmien, ktoré sa u žalovaného postupne vykonávali, boli
organizačné zmeny súvisiace so znížením počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce.
Dodal, že zrušenie pracovného miesta, s prihliadnutím na úspory nákladov na mzdové prostriedky,
neznamená,žezamestnávateľnepotrebujekonkrétnepráce,aleznamenáto,žezamestnávateľrovnaké
množstvo objemu práce bude vykonávať znížením počtov zamestnancov a je plne v dispozícií uváženia

zamestnávateľa, aké organizačné zmeny na zefektívnenie práce, z pohľadu úspory mzdových nákladov
a potreby objemu a kvalifikačného zloženia zamestnancov, príjme. Neboli tak preukázané tvrdenia
žalobcu, že by žalovaný spôsobil nadbytočnosť s cieľom sa ho zbaviť. Existencia nadbytočnosti žalobcu
vyplývala aj z toho, že rovnaké práce ako vykonával po zrušení jeho pracovnej pozície si žalovaný
dokázal zaobstarať s doterajším počtom zamestnancov, keď nebola porušená zo strany žalovaného

podmienka uvedená v § 61 ods. 3 Zákonníka práce, že by žalovaný potom ako dal žalobcovi výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, počas dvoch mesiacov znovu utvoril zrušené pracovné
miestoaprijalposkončenípracovnéhopomerunatotopracovnémiestoinéhozamestnanca.Zvýpovede
svedka Ing. G. V. vyplynulo, že kompetencie žalobcu plnohodnotne prebral generálny riaditeľ A. L..
Z dokazovania nemal preukázané, že by žalovaný rozhodnutím o organizačnej zmene sledoval od

začiatku iné, než vyššie uvedené ciele, a že by v skutočnosti len predstieral prijatím organizačnej zmeny
zníženiestavuzamestnancov.Vzhľadomnavyššieuvedenésúddospelkzáveru,žeorganizačnázmena
spôsobila nadbytočnosť žalobcu a výpoveď daná mu listom zo dňa 10. 01. 2020 bola daná dôvodne.
Preto žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015
Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny
úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e) a h) CSP, domáhajúc sa vyhovenia jeho žalobe, alternatívne jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako podozrivé
označil, že pracovná pozícia žalobcu, ktorá bola zrušená, bola s odstupom niekoľkých mesiacov znova
obnovená, čomu dosvedčoval aj fakt, že generálny riaditeľ, ktorý mal vykonávať funkciu obchodného
riaditeľa, neovláda slovenský jazyk, ktorý je pre výkon danej funkcie nevyhnutný a to vzhľadom
na skutočnosť, že prevažná časť komunikácie s obchodnými partnermi (ktorých je veľké množstvo)

prebieha v slovenskom jazyku. Mal za to, že účinne poprel dôvody organizačnej zmeny. Tiež označil
argumenty žalobcu za špekulatívne, nezakladajúce sa na pravde. Zotrval na tvrdení, že právny úkon
výpovede žalovaného nebol urobený vážne, organizačná zmena týkajúca sa zrušenia pozície žalobcu
(obchodný riaditeľ) bola urobená len na oko a jej jediným cieľom bolo ukončenie pracovného pomeru s
ním, nie vykonanie skutočnej organizačnej zmeny. Zvýraznil, že práve on bol jediným zamestnancom,
ktorývykonávalobchodnéhoriaditeľaadisponovalnatopotrebnýmiskúsenosťamiakvalifikáciou.Tvrdil,

že v konaní nebola ale splnená podmienka nadbytočnosti žalobcu, pretože bol jediným zamestnancom
vykonávajúcim u žalovaného v rozhodnom čase činnosť obchodného riaditeľa a disponujúcim na toto i
potrebnou kvalifikáciou, preto v danom prípade od žalovaného bolo možné spravodlivo požadovať ďalšie
zamestnávanie žalobcu, a to pre nutnosť zabezpečenia obchodného riadenia u žalovaného. Mal za to,
že v konaní boli preukázané nasledovné skutkové tvrdenia: - organizačná zmena týkajúca sa žalobcu

bola robená s cieľom ušetriť, a pozícia žalobcu bola jedna z najlepšie platených (výpoveď svedkyne
p. L., personálnej riaditeľky žalovaného zo dňa 01.06.2021); - žalobca mal posledné hodnotenie
(vyhodnocujúceho jeho prácu začiatkom januára 2020) pred skončením pracovného pomeru zo strany
žalovaného formulované ako „pod očakávania“, t. j. účelovo negatívne, hoci polročné (24. 09. 2019)
bolo štandardné (pojednávanie 01. 06. 2021), pričom jeho hodnotenie bolo účelovo negatívne po konci

roku, v ktorom žalovaný dosiahol historicky najlepšie ekonomické výsledky, a to aj vďaka predaju, čo
bola jeho agenda ako obchodného riaditeľa; - pracovná pozícia obchodného riaditeľa bola u žalobcu
obnovená (a je fungujúca aj v súčasnosti), pričom samotný generálny riaditeľ vnímal potrebu obnovenia
pozície obchodného riaditeľa čo najskôr; - zrušenie pracovnej pozície ako také bolo nelogickým krokom;
- generálny riaditeľ vykonával svoju pozíciu iba cez e-maily a stretnutia s priamymi podriadenými.

Zvýraznil, že obchodný riaditeľ je kľúčovou postavou v obchodných rokovaniach a je bežnou obchodnou
zvyklosťou, že zmena na tejto pozícii sa obchodným partnerom osobitne komunikuje; - Do náplne
práce obchodného riaditeľa patrí aj kontrola, riadenie, usmerňovanie podriadených, ktorých je cca
120. Táto činnosť žalobcu prebieha v „teréne“ v rámci celej SR. Nie je možné domnievať sa, že
generálny riaditeľ by čo i len teoreticky mohol túto činnosť vykonávať. Obzvlášť v situácii ak zamestnanci

(zástupcovia, reprezentanti), ktorých je cca 110 neovládajú angličtinu (okrem výnimiek); - v konaní
podrobne špecifikoval, že nie je objektívne možné, aby takto tvrdená organizačná zmena prebehla.
Zhrnul, že preukázané skutkové tvrdenia dokazujú, že organizačná zmena, ktorá zrušila pozíciu
obchodného riaditeľa, bola od začiatku urobená ako prechodné riešenie, ktoré malo jediný cieľ ukončiť
pracovný pomer s ním, a to pre nezhody s generálnym riaditeľom. Uvedené organizačné zmeny neboli

vykonané vážne a obchádzali zákon a ak sa právny úkon neurobí vážne je neplatný, rovnako ako je
neplatný, ak sa svojim účelom obchádza zákon. Namietal tiež, že žalovaný ani neuviedol v čom malo
spočívať celkové zefektívnenie práce. Samotné zlúčenie funkcií obchodného a generálneho riaditeľa
nemohlo byť samo o sebe považované za zefektívnenie práce, práve naopak. Počas trvania jeho
pracovného pomeru sa ukázalo, že komplexnosť agendy obchodného riaditeľa je tak veľká, že v januári

2018 boli odobraté povinnosti obchodnému riaditeľovi, aby sa viac mohol venovať obchodnej činnosti,
čo je jeho hlavnou náplňou. Táto zmena sa osvedčila, čo sa prejavilo v hospodárskych výsledkoch.
Preto ak sa o dva roky v záujme zefektívnenia práce mala pozícia obchodného riaditeľa, ktorá je sama
o sebe komplexná, zlúčiť s ešte komplexnejšou pozíciou generálneho riaditeľa, nemožno v žiadnom
prípadehovoriťozefektívnenípráce.Dodal,žetakskúsenýgenerálnyriaditeľ,akýmjeosobasúčasného

generálneho riaditeľa žalovaného, nemohol považovať za vážne mienené rozhodnutie, že spoločnosť
s ročným obratom približne 320 miliónov eur a so 40 % podielom na trhu, nebude mať samostatnú
funkciu obchodného riaditeľa. Zotrval na tvrdení, že žalovaný nemal v úmysle reálne zrušiť miesto
obchodného zástupcu, ale len „vyčkať“ lehotu, v ktorej nie je možné opätovne vytvoriť zrušené pracovné
miesto. Organizačné zmeny majú slúžiť na zefektívnenie zamestnávateľa a prispôsobenie sa trhovým

podmienkam a nie ako umelé vytváranie dôvodov na skončenie pracovného pomeru s cieľom obchádzať
ustanovenia Zákonníka práce, ktoré garantujú zamestnancovi určitú mieru ochrany pred svojvoľným
prepúšťaním. Zastal názor, že výsluch generálneho riaditeľa ako svedka a jeho konfrontácia s ním
mohla ešte viac podporiť jeho argumenty a zdôrazniť, že výpoveď z organizačných dôvodov bola ibaformalistickýmúkonom.Namietal,žesúdanilennevykonalnavrhovanýdôkaz, atovýsluchgenerálneho
riaditeľa, ktorý mal podľa tvrdení žalovaného vykonávať prácu žalobcu, čo považoval za nesprávne.
Mal za to, že žalovaný hodnoverne nepreukázal a neobjasnil potrebu zníženia práce, ale naopak

deklaroval potrebu jej zvýšenia. Podotkol, že jeho práca bola oceňovaná aj v Amsterdame - priamo v
centrále a oceňoval ju aj predchádzajúci generálny riaditeľ (O.) a dostával aj finančné ocenenie. Naopak
predchádzajúci riaditeľ hovoril o potrebe dvoch obchodných riaditeľov (obdobne ako je to v ČR, Rakúsku
a pod.). Spoločnosť nemala žiaden ekonomický a ani logický dôvod na zrušenie pozície obchodného
riaditeľa.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zastal názor, že súd prvej inštancie zohľadnil
všetky tvrdenia strán sporu a vykonané dôkazy, rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia;
a súd prvej inštancie sa nedopustil porušenia práv žalobcu na spravodlivý proces. Vzhľadom na to
navrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdil.Malzato,žeodvolanieniejeriadneodôvodnené.
Odkázal na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú a právnu argumentáciu svojich písomných podaní ako aj

prednesov na ústnych pojednávaniach. Dal do pozornosti, že žalobca sa nesprávne domáha skúmania
prijatej organizačnej zmeny z pohľadu skúmania platnosti právneho úkonu, pretože nie je možné skúmať
platnosť rozhodnutia ako právneho úkonu. Uviedol, že žalobca úmyselne ignoruje platný právny stav,
ktorý priamo umožňuje zamestnávateľom utvoriť zrušenú pracovnú pozíciu a prijať iného zamestnanca
po dvoch mesiacoch od skončenia pracovného pomeru dotknutého zamestnanca. Potvrdil, že pracovné

miesto žalobcu bolo opätovne obnovené, ale nie ako uviedol žalobca - po niekoľkých mesiacoch,
ale k tomu došlo až v apríli 2021, a teda po jednom roku od skončenia pracovného pomeru. Dodal,
že organizačné zmeny sa pod rôznymi vplyvmi môžu meniť a vyústiť aj do potreby vrátenia sa do
pôvodného stavu. Zvýraznil, že prvoinštančný súd mal z dokumentov predložených žalovaným a z
výpovede svedkyne pani K. L. za riadne preukázané, že žalovaný vykonával svoju reorganizáciu

vo viacerých krokoch, ktoré sa priamo dotkli približne 30 zamestnancov. Zvýraznil, že p. L. pôsobil
ako obchodný riaditeľ žalovaného v rokoch 2001 a 2004, používanie anglického jazyka pri riadení
obchodu a obchodných vzťahoch v roku 2020 to nepredstavuje problém, tiež nástupom pandémie
koronavíru v roku 2020 sa osobné stretnutia presunuli do online prostredia. V konaní bolo preukázané,
že p. L. plnohodnotne prebral kompetencie žalobcu. Ďalej uviedol, že pracovná pozícia žalobcu ako

obchodného riaditeľa bola zrušená za účelom zavedenia zmeny riadenia podniku, a to zrýchlením
prijímania rozhodnutí a celkového zefektívnenia práce. Podotkol, že organizačná zmena bola prijímaná
s vedomím, že generálny riaditeľ mal priame skúsenosti s riadením obchodu, keďže v minulosti pôsobil
u žalovaného ako obchodný riaditeľ. Zosumarizoval, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
riadne zhodnotil skutkový a právny stav, vykonané dôkazy, logicky opísal myšlienkové postupy pri ich

hodnotení, pričom jednoznačne a jasne vyjadril záver z nich plynúci.

8. Žalobca vo svojej replike zopakoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a nenáležite
vyhodnotil skutkový stav, nevysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi okolnosťami a
zaoberal sa výlučne formalistickou aplikáciou a výkladom práva. Trval na tom, že organizačná zmena

bola prijatá ako prechodné riešenie, ktoré bolo účelové, a z toho dôvodu je aj výpoveď daná žalobcovi
neplatná. Zvýraznil, že nie každé rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa je právnym
titulom oprávňujúcim zamestnávateľa uplatniť výpoveď voči zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti.
Len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je dostačujúcim právnym základom
pre výpoveď zamestnávateľa, ktoré sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia,

zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Z obsahu tohto rozhodnutia
musí dostatočne vyplývať, či sledovalo vyššie uvedené ciele. V prípade, že takýmto rozhodnutím
zamestnávateľlenpredstieralprijatieorganizačnýchzmien,t.j.zmenujehoúloh,technickéhovybavenia,
zníženie stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektivity práce a jeho skutočné zámery boli iné,
ide o neplatnú výpoveď. Mal za to, súd prvej inštancie neskúmal cieľ žalovaného a neposúdil ho v úplnej

a logickej súvislosti. Rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách nesledovalo zákonné ciele a
zámeryžalovanéhobolidiametrálneodlišné.Nasvedčujetomuskutočnosť,žepracovnápozíciažalobcu,
ktorá bola zrušená, bola s odstupom niekoľkých mesiacov znova obnovená a funguje aj v súčasnosti.
O účelovosti organizačnej zmeny svedčil aj fakt, že žalovaný zrušil pracovnú pozíciu žalobcu v čase
kritického nárastu potreby práce a prekvapujúco v čase markantného poklesu práce (v čase koronakrízy)

pracovnú pozíciu žalovaný opätovne obnovuje. Aj naďalej trval na tom, že súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a pristupoval k nim len formálne a nevykonal
relevantne navrhnuté dôkazy. Prezentoval názor, že výsluch generálneho riaditeľa ako svedka a jeho
konfrontácia so žalobcom mohol ešte viac podporiť jeho argumenty žalobcu a zdôrazniť, že výpoveď zorganizačných dôvodov bola iba formalistickým úkonom. Zvýraznil, že bol jediným zamestnancom, ktorý
vykonával funkciu obchodného riaditeľa a disponoval na to potrebnými skúsenosťami a kvalifikáciou.
V konaní nebolo preukázané, že by generálny riaditeľ z titulu pozície obchodného riaditeľa vykonával

obchodné stretnutia s obchodnými partnermi, že by mu bola zmenená pracovná zmluva, udelené
osobitné ohodnotenia, zmenený popis práce atď. Aj naďalej trval na tom, že žalovaný hodnoverne
nepreukázalaneobjasnilpotrebuzníženiapráce,alenaopakdeklarovalpotrebujejzvýšenia.Zopakoval,
že absencia príčinnej súvislosti medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu ako
zamestnanca vyplýva z toho, že pracovná pozícia žalobcu bola vždy pre žalovaného dôležitá a potrebná,

na čo poukazuje aj úmysel žalovaného opätovne ju obnoviť, ktorý bol podľa jeho názoru prítomný už v
čase rozhodnutia o zrušení tejto pozície.

9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení
si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

13. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho
súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

14. Odvolací súd považuje za potrebné úvodom sa vyjadriť k odvolacím námietkam žalobcu, konkrétne
k ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie

hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor

na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má
právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.
48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pojem „procesný postup“ bol

vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním
rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej
procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť

žalobou uplatneného nároku. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba
pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Žalobca
namietal rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy sa jedná o iné vady,
ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia

v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len
za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady
môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní,
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Žalobca namietal i vadu
podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj
prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie
je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery

zistenia skutkového stavu. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h)
CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia
aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o

mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo
aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.

15. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len ústavy), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na
inom orgáne SR.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
aj o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Obsah práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i
zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho
práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku

konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/2008).

19. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia

je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ust. § 220 CSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má
byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedenýmspôsobom, ktorý záväzne určuje citované ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedol vo svojom odvolaní žalobca konštatuje, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2

CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje
sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd
prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté
právne závery. Odvolací súd po preskúmaní veci zastáva názor, že súd prvej inštancie sa vyporiadal
so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní, i so skutočnosťami, ktoré tvrdil
odvolateľajvpriebehuprvoinštančnéhokonania,pretonapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie potvrdil

ako vecne správny. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré
by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len podstatnými námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu
rozhodnutia z hľadísk, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd len konštatuje správnosť dôvodov jeho rozhodnutia a už iba odkazuje na správne a
presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia, vo vzťahu k odvolacím
námietkam žalobcu, odvolací súd ďalej uvádza nasledovné.

21. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, Výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

22. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov

ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

23. Podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods.

1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení
pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

24. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie

zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane
nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú
bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

25. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde
o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa
§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z

dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm.
f), iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší
pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotnýprejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

26. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa

doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

27. Podľa § 77 Zákonníka práce, Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

28. Žalobca v odvolaní namietal, že vykonanie organizačných zmien, v dôsledku ktorých došlo k zlúčeniu
pracovnej pozície obchodného riaditeľa s pozíciou generálneho riaditeľa, nebolo vykonané vážne a
obchádzalo zákon. Ak sa právny úkon neurobí vážne (ust. § 37 Občianskeho zákonníka) je neplatný,
rovnako ako je neplatný, ak sa svojim účelom obchádza zákon (ust. § 39 Občianskeho zákonníka).

29. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne inak
je neplatný.

30. V tomto ustanovení sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť

prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne
predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle
došlo: - slobodne a vážne, - určite a zrozumiteľne, - s možným predmetom plnenia. Inak je právny
úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok
utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus

vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno
konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate
skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený
neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením
alebo psychickým donútením. Vychádzajúc zo súdnej praxe možno konštatovať, že fyzické donútenie,

t.j. použitie fyzického násilia na vykonanie právneho úkonu (napr. násilím urobený pohyb rukou pri
podpisovaní), sa prakticky nevyskytuje. Súvisí to zjavne s tým, že fyzickým násilím sa rozumie skôr
priame fyzické násilie manifestované útokom voči konajúcemu, než hrozba (bezprostredná) fyzickým
násilím. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp.
síceexistuje,avšakvinejkvalite,nežtoukazujejejprejav.Ktakýmtoprejavomvôlepatriaúkonyurobené

s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené pri vyučovaní, pri hre, úkony spojené
s recesiou a pod. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v praxi osobitné ťažkosti, treba
zdôrazniť, že adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok
vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky,
ktorésainakspájajúsplatnýmprávnymúkonom.Vovzťahuknemujetedaprávnyúkonvcelomrozsahu

platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho,
kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti
vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba
vážnosť ako základná náležitosť vôle. Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a vážne. Tieto náležitosti
prejavu sa musia skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti,

s prihliadnutím na to, že zrozumiteľnosť a určitosť súvisí so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a
určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho
adresát (adresáti) je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho
úkonu, prípadne aj pomocou prekladu (poručiteľ urobí závet v maďarskom jazyku) alebo prevodu
do spisovného (prirodzeného) jazyka. Na ujmu zrozumiteľnosti teda nie je to, že adresát nerozumie

niektorým výrazom použitým pri prejave (napríklad z toho dôvodu, že nemá potrebné vzdelanie).
Stačí, že takýto prejav je vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi je význam použitých výrazových
prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný) primerane povahe právneho
úkonu(relatívnapovahazrozumiteľnosti).Inýprístupkzrozumiteľnostiprávnehoúkonubymoholvyvolaťznačnú právnu neistotu, ak by konajúci musel vždy dbať na to, aby adresát v úplnosti pochopil všetky
slová uvedené v prejave. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah
alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon)

alebopoužitímdispozitívnychustanovenízákonanamiestoneurčitýchčastíprejavuvôle.Zrozumiteľnosť
prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu. Ak právny úkon nie je urobený
slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný.

31. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku,

nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie
je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej
ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý
právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, sa na ňu prihliada aj
bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia
alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z

rovnakéhodôvodu-nemožnoodtakéhoprávnehoúkonu(zmluvy)odstúpiť,nieječasovoobmedzená,aj
keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútne
neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis, zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia
(§ 451 a nasl.).

32. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

33. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom,
alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný

právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť
právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza.
Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny
úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
zákon dodržaný nebol.

34. Na základe vyššie uvedeného právneho výkladu je nutné uzavrieť, že žalobcom namietaná
neplatnosť vykonania organizačných zmien ako právneho úkonu, v dôsledku ktorých došlo k zlúčeniu
pracovnej pozície obchodného riaditeľa s pozíciou generálneho riaditeľa, ktorý právny úkon podľa jeho
názoru nebol urobený vážne (ust. § 37 Občianskeho zákonníka) a svojim účelom obchádza zákon (ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka), odvolací súd nemal z obsahu spisu preukázanú. V ďalšom poukazuje na

dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, ako aj dôvody uvedené v ďalších bodoch tohto rozhodnutia

35. Odvolací súd po preskúmaní obsahu rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie poskytol
vyčerpávajúci teoreticko - právny výklad citovaných ustanovení, vo vzťahu k predmetu sporu, teda
k určeniu neplatnosti výpovede danej žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákonníka

práce. Od súdom prvej inštancie učineného právneho výkladu nevzhliadol odvolací súd, ako od
naďalej platného, odkloniť sa a v plnom rozsahu naň poukazuje. Možno zhrnúť, čo vyslovil i súd
prvej inštancie, že aby mohol zamestnávateľ uplatniť výpovedný dôvod nadbytočnosti zamestnanca,
musia byť splnené nasledovné predpoklady: a) zamestnávateľ musí prijať písomné rozhodnutie o
organizačnej zmene, b) musí byť daná nadbytočnosť zamestnanca a c) príčinná súvislosť medzi

rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosti zamestnanca. V čase podávania výpovede musí
byť už o organizačnej zmene rozhodnuté a jej realizácia musí byť už zabezpečená tak, aby bolo
nepochybné, že v organizačnej zmene dôjde v dohľadnom čase, ktorý sa spravidla rovná výpovednej
dobe. Stav nadbytočnosti treba skúmať ku dňu účinnosti organizačnej zmeny. V uvedenej veci bolo
vykonaným dokazovaním nesporne preukázané, že zo strany žalovaného boli splnené všetky zákonné

podmienky pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom z výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce. V nadväznosti na uvedené bola splnená zo strany žalovaného i ponuková
povinnosť vyplývajúca z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce. V prejednávanom prípade bolo vykonaným
dokazovaním preukázané, že rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 10. 01.
2020 bolo dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnanca, pretože sledovalo zmenu úloh

zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia
efektívnosti práce. S uvedeným sa vyčerpávajúcu vysporiadal súd prvej inštancie v bode 45. a nasl.
napadnutéhorozsudku.Odvolacísúdpopreskúmaníobsahuspisuavykonanéhodokazovanianedospel
k záveru, že by žalovaný ako zamestnávateľ rozhodnutím o organizačných zmenách len predstieralprijatieorganizačnýchzmien,t.j.zmenujehoúloh,technickéhovybavenia,zníženiestavuzamestnancov
za účelom zabezpečenia efektivity práce a jeho skutočné zámery boli iné. V tomto smere žalobca
dôkazné bremeno neuniesol. Naopak žalovaný riadne preukázal, že žiadosť o prerokovanie výpovede

bola doručená odborovej organizácii; spolu so žiadosťou o prerokovanie výpovede bolo doručené
aj znenie výpovede a prerokovanie výpovede bolo vedené ku konkrétnemu výpovednému dôvodu;
prerokovanievýpovedesauskutočnilopreddoručenímvýpovedežalobcovi;boldodržanéhmotnoprávne
podmienky výpovede a jej prerokovania s odborovou organizáciou; proces prerokovania a doručenia
výpovede bol vykonaný v súlade so Zákonníkom práce. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu,

že jeho zrušená pracovná pozícia bola obnovená, odvolací súd dáva do pozornosti, že Zákonník práce
v § 61 ods. 3, ktorý priamo umožňuje zamestnávateľom utvoriť zrušenú pracovnú pozíciu a prijať
iného zamestnanca po dvoch mesiacoch od skončenia pracovného pomeru dotknutého zamestnanca.
Žalovaný v konaní potvrdil, že pracovné miesto žalobcu bolo opätovne obnovené, ale až v apríli 2021,
teda po jednom roku od skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Je bežné v obchodnej praxi,
že prijaté organizačné zmeny sa neustále priebežne vyhodnocujú a ak nevedú k želanému cieľu, je

prirodzené, že prichádza k ich prehodnocovaniu a to všetko v súlade s prirodzeným ekonomickým
a obchodným správaním sa podnikajúcich subjektov a s cieľom zvýšiť efektivitu práce. K žalobcom
domáhanému sa skúmaniu prijatej organizačnej zmeny z pohľadu skúmania platnosti právneho úkonu
sa súd prvej inštancie správne a rozsiahlo vyjadril v bode 35.5. odôvodnenia, na ktoré odvolací súd
poukazuje. Je správne konštatovanie, že písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene

sa nepovažuje za právny úkon, ale iba za skutočnosť - faktický úkon, teda nie je možné skúmať platnosť
rozhodnutia ako právneho úkonu. Vo vzťahu k námietkam žalobcu o nevykonaní ním navrhovaných
dôkazov - nevypočutie generálneho riaditeľa, odvolací súd má za to, že z vyjadrení a podaní žalobcu
je zrejmé, že cieľom výsluchu p. L. malo byť skúmanie prijatého rozhodnutia o organizačnej zmene. S
dôvodminevykonaniatohtodôkazusariadnevysporiadalsúdprvejinštancievodôvodnenínapadnutého

rozsudku. I odvolací zastáva názor, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ
a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať, teda nemôže týmto
spôsobom zasahovať do obchodnej a personálnej stratégie zamestnávateľa.

36. Odvolací súd po prejednání veci dospel k záveru, že výpoveď daná žalovaným žalobcovu bola

vykonaná zákonne v súlade s ust. 63 písm. b) Zákonníka práce, pretože rozhodnutím o organizačnej
zmene, s cieľom zefektívnenia práce, došlo k zrušeniu pracovnej pozície, ktorú žalobca vykonával.
Tiež zo strany žalovaného nebola porušená podmienka uvedená v § 61 ods. 3 Zákonníka práce, teda
že by žalovaný počas dvoch mesiacov znovu utvoril zrušené pracovné miesto a prijal po skončení
pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. Z dokazovania nevyplynulo, že by

žalovaný rozhodnutím o organizačnej zmene sledoval od začiatku iné, než vyššie uvedené ciele, a že by
v skutočnosti len predstieral prijatím organizačnej zmeny zníženie stavu zamestnancov. Vzhľadom na
vyššie uvedené odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že organizačná zmena
spôsobila nadbytočnosť žalobcu a výpoveď daná mu listom zo dňa 10. 01. 2020 bola daná dôvodne.
Preto súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP, vrátane správneho výroku o trovách prvoinštančného
konania.

38. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

39.Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynieznovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).