Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/39/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118214795
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5118214795.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: Y. P., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom Y. P. - Y. č. XX, právne zastúpený Mgr. Tomášom Dragulom, advokátom, so
sídlomCentrum18/23,PovažskáBystrica,IČO:51339692,protižalovanej:D.J.,rod.L.,nar.X.X.XXXX,
trvale bytom T. XX, právne zastúpená JUDr. Luciou Juršíkovou, advokátkou, so sídlom J. X. XXXX/X, O.,
o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/39/2018-237 zo dňa 9.12.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 15.000,-

eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým uložil povinnosť žalobcovi vydať žalovanej
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, a to rodinnému domu súpisné č. XX, postavenému na
pozemkuparc.reg.„C“č.151,nachádzajúcemusavk.ú.T.,obecT.,okresO.,zapísanémunaLVč.XXX,
evidovanému Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, v spoluvlastníckom podiele 4/6 - iny,
pozemku parc. registra „C“ č. 151 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 559 m2, nachádzajúcemu sa v

k. ú. T., obec T., okres O., zapísanému na LV č. XX, evidovanému Okresným úradom Žilina, katastrálnym
odborom, v spoluvlastníckom podiele 1/3 - ina, pozemku parc. registra „C“ č. 152 - záhrady o výmere 374
m2, nachádzajúcemu sa v k. ú. T., obec T., okres O., zapísanému na LV č. XX, evidovanému Okresným
úradom Žilina, katastrálnym odborom, v spoluvlastníckom podiele 1/3 - ina, a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, z a m i e t a .

Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o určenie, že kúpna zmluva
č. V 4117/2016 zo dňa 17.5.2016 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je neplatná. Žalovanej uložil
povinnosťzaplatiťžalobcovisumu15.000,-europrotipovinnostižalobcuvydaťžalovanejspoluvlastnícky
podiel k nehnuteľnostiam: rodinný dom súpisné č. XX, postavený na pozemku parc. reg. „C“ č. 151,
nachádzajúci sa v k. ú. T., obec T., okres O., zapísaný na LV č. XXX, evidovaný Okresným úradom

Žilina, katastrálnym odborom, v spoluvlastníckom podiele 4/6 - iny, pozemok parc. registra „C“ č. 151 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 559 m2, nachádzajúci sa v k. ú. T., obec T., okres O., zapísaný
na LV č. XX, evidovaný Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, v spoluvlastníckom podiele
1/3 - ina, pozemok parc. registra „C“ č. 152 - záhrady o výmere 374 m2, nachádzajúci sa v k. ú. T.,obec T., okres O., zapísaný na LV č. XX, evidovaný Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom,
v spoluvlastníckom podiele 1/3 - ina, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

%.
.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 40a, § 457, § 560 Občianskeho zákonníka, podľa
§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti a podľa ust. § 137 Civilného
sporového poriadku.

3.Prednostnesasúdprvejinštanciezaoberalčiastočnýmspäťvzatímžalobyvčastiourčenieneplatnosti
kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.2016, ktorej vklad bol povolený pod V 4117/2016. Na základe dispozitívneho
úkonu žalobcu - čiastočného späťvzatia žaloby doručeného pred prvým pojednávaním vo veci, súd
prvej inštancie žalobu v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle § 144 až 146 CSP zastavil.
Následne sa súd prvej inštancie zaoberal predmetom sporu, ktorým bol nárok na vrátenie kúpnej

ceny 15.000,- eur oproti povinnosti žalobcu vydať žalovanej prevedené spoluvlastnícke podiely na
nehnuteľnostiach. Súd prvej inštancie vyhodnotil procesný nárok v zmysle § 457 OZ, t.j. ako nárok na
vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej zmluvy, ktorý je zo zákona podmienený v zmysle § 457
OZ tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Aj takejto žalobe by súd prvej inštancie mohol vyhovieť
len vtedy, keby vo výroku rozsudku mohol vyjadriť synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej

či zrušenej zmluvy k vráteniu plnení z oboch strán. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie
za preukázané, že žalobca uzavrel dňa 17.5.2016 so žalovanou kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol
prevod spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXX - rodinný dom so
súp. č. XX postavený na parcele 151 (spoluvlastnícky podiel vo výške 4/6-iny) a LV č. XX - pozemky
parc. č. 151 a č. 152 (spoluvlastnícky podiel vo výške 1/3-ina) pre k.ú. územie T.. Podľa súdu prvej

inštancie z obsahu predmetnej zmluvy vyplýva, že žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou uvedených
nehnuteľností a predmetné nehnuteľnosti predáva žalobcovi v zmysle článku III. bod 1 kúpnej zmluvy za
kúpnu cenu 26.440,92 eur, pričom časť kúpnej ceny vo výške 15.000,- eur vyplatí kupujúci predávajúcej
v hotovosti pri podpise tejto zmluvy a zvyšnú časť kúpnej ceny budú predstavovať tzv. osobné naturálne
plnenia od kupujúceho definované v tomto bode. V zmysle bodu 2 článku III. kúpnej zmluvy poplatky

súvisiace so zmluvou hradí kupujúci. V zmysle bodu 3 článku III. kúpnej zmluvy, predávajúca podpisom
tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie kúpnej ceny v zmysle bodu 1. článku III. tejto zmluvy. Z obsahu
článku IV. vypláva, že kupujúci sa zaviazal, že bude predávajúcej poskytovať každodennú starostlivosť
a poskytne jej pomoc v starobe a chorobe.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 17C/85/2017 zo

dňa 10.2.2020, právoplatného dňa 20.3.2020 mal za nesporné, že kúpna zmluva medzi žalobcom
a žalovanou zo dňa 17.5.2016 je neplatná. Z obsahu rozsudku vyplýva, že samotný žalobca (v
konaní sp. zn. 17C/85/2017 v procesnom postavení žalovaného v rade 1/) si bol po dovolaní sa
relatívnej neplatnosti právneho úkonu vedomý, že došlo k porušeniu predkupného práva, napriek
tomu, že zmluvu pripravovala notárka. Podľa súdu prvej inštancie z odseku 10. odôvodnenia rozsudku

vyplýva, že práve žalovaná oslovila listom zo dňa 6.5.2016 s ponukou predaja svojich spoluvlastníckych
podielov, s čím žalobca listom zo dňa 12.5.2016 súhlasil. Syn žalovanej - žalobca v konaní sp. zn.
17C/85/2017 sa dovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.2016 z
dôvodu porušenia predkupného práva podielového spoluvlastníka listom zo dňa 3.3.2017. Žalobca
súhlasil s tým, že prevedie získané spoluvlastnícke podiely na K. J. (ktorého predkupné právo bolo

porušené). Z tohto dôvodu došlo ešte pred podaním žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu
(žaloba podaná 22.11.2017) vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 17C/85/2017 k uzavretiu kúpnej
zmluvy zo dňa 13.10.2017, ktorou malo dôjsť k náprave právnych vzťahov, a to tým, že nadobudnuté
spoluvlastnícke podiely prevedie žalobca na K. J. za kúpnu cenu v zmysle článku III. zmluvy vo výške
17.000,- eur. Obaja kúpnu zmluvu podpísali. Nakoľko však K. J. - syn žalovanej tvrdil, že kúpna cena

nebola jeho matke (žalovanej) vyplatená, odmietol žalobcovi spätne zaplatiť sumu 17.000,- eur (kúpna
cena 15.000,- eur + zaopatrovacie plnenia). Nakoľko kúpna cena nebola žalobcovi uhradená, ostal
žalobca evidovaný v katastri nehnuteľnosti ako podielový spoluvlastník na oboch nehnuteľnostiach.
Následne syn žalovanej podal vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 17C/85/2017 žalobu o určenie
neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.2016, ktorej vklad bol povolený dňa 22.6.2016,

pričom súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva je neplatná. Žalobcom v danej veci bol K. J., t.j.
podielový spoluvlastník nehnuteľností, ktorého predkupné právo bolo porušené. Žalovaným v rade 1/
bol žalobca a žalovanou v rade 2/ žalovaná. Podľa súdu prvej inštancie medzi stranami nebolo sporné
porušeniepredkupnéhoprávaK.J.anisnahaomimosúdnunápravu.Spornoubolaskutočnosť,čititulomkúpnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 17.5.2016 uhradil žalobca ako kupujúci v zmysle
čl. III kúpnu cenu v hotovosti pri podpise zmluvy vo výške 15.000,- eur. Žalovaná procesnú obranu v
danej veci založila na troch skutočnostiach: V prvom rade tvrdila, že žaloba je podaná predčasne. Ďalej

namietala predovšetkým úhradu kúpnej ceny vo výške 15.000,- eur žalobcom v hotovosti pri podpise
kúpnej zmluvy, čo odôvodňovala tým, že článok III. kúpnej zmluvy si odporuje v bode 1 a 3 a tým,
že žalobca úhradu kúpnej ceny nepreukázal žiadnym dokladom. Tretím argumentom bolo, že takýmto
postupom by žalobca porušil zákon č. 297/2008 Z.z. tým, že by poskytol úhradu sumy 15.000,- eur v
hotovosti, nakoľko v hotovosti môžu fyzické osoby disponovať sumou do 5.000,- eur.

K argumentácii žalovanej, že žaloba bola podaná predčasne, súd prvej inštancie poukázal na to,
že žaloba bola vylúčená na samostatné konanie z konania vedeného na okresnom súde pod
sp.zn. 17C/85/2017, a to dňom 23.10.2018. Rovnako bolo nepochybné, že žalovaná v priebehu
konania o určenie neplatnosti právneho úkonu namietala zaplatenie kúpnej ceny žalobcom, a tak bol
žalobca v (oprávnenej) obave, či sa domôže vzájomného protiplnenia v prípade vyhlásenia kúpnej
zmluvy za neplatnú. Dôvodne tak požadoval, nakoľko porušenie predkupného práva medzi stranami

nebolo sporné, vrátenie plnení od predávajúcej - žalovanej, pretože práve z tohto dôvodu nedošlo
k mimosúdnemu doriešeniu porušenia predkupného práva, keď žalovaná až v roku 2017 tvrdila,
že kúpnu cenu v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy neobdržala. Podaná žaloba tak bola podaná
dôvodne, nakoľko uvedené má vplyv aj na prípadné premlčanie nároku. Preto súd prvej inštancie dôvod
podania žaloby považoval za legitímny. Zároveň bolo medzi stranami nesporné, že žalovaná svoju

povinnosť podľa § 457 OZ dobrovoľne neplnila, t.j. žalobcovi nevrátila kúpnu cenu (z dôvodu spornosti,
či bola skutočne kúpna cena vyplatená). K ďalšej námietke žalovanej týkajúcej sa žalobcom tvrdenej
úhrade sumy 15.000,- eur v hotovosti z dôvodu porušenia zákona 297/2008 Z.z., v zmysle ktorého
fyzické osoby môžu disponovať hotovosťou do 5.000,- eur súd prvej inštancie konštatoval, že zákon
č. 297/2008 Z.z. sa netýka obmedzení platieb v hotovosti, ale ide o zákon o ochrane pred legalizáciou

príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Podľa súdu prvej inštancie argumentácia žalovanej však v tomto smere neobstojí, nakoľko
poukazovala pravdepodobne na zákon č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti. Tento zákon
nadobudol účinnosť od 1.1.2013, pričom zakazuje vykonávať platby v hotovosti prevyšujúce sumu
15.000,- eur, ak sa jedná o platby medzi fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Ak je odovzdávajúcim

alebo preberajúcim platby fyzická osoba vykonávajúca podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú
činnosť alebo právnická osoba, platba v hotovosti nesmie presiahnuť sumu 5.000,- eur. V danom prípade
bolo nepochybné, že zmluvnými stranami boli fyzické osoby - nepodnikatelia, a tak zákonný limit použitia
finančnej hotovosti bol do 15.000,- eur. Navyše, ani porušenie tejto povinnosti (teda prípadné použitie
finančnej hotovosti nad 15.000,- eur) nemá v zmysle § 5 zákona č. 394/2012 Z.z. za následok neplatnosť

právneho úkonu.
Žalobný nárok žalobcu súd prvej inštancie považoval za nárok v zmysle § 457 OZ, t.j. pre prípad
ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, kedy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému
všetko, čo podľa nej dostal. Na tieto účely súd skúmal či nárok žalobcu v čase rozhodovania súdu
bol dôvodný. Dôsledkom plnenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy

navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť
zmluvných strán), ako výslovne ustanovuje § 457 OZ, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného
obohatenia vo vzťahu k zrušenej alebo neplatnej zmluve. Toto ustanovenie má reštitučný charakter
(obnovenie predchádzajúceho stavu). Každý zo zmluvných subjektov je povinný vrátiť druhému všetko,
čo od neho podľa zmluvy dostal (ide o vzájomne podmienené plnenia podľa § 560). Nezahŕňa v sebe

náhradu za zhodnotenie veci, ku ktorému v medziobdobí došlo. Právo na vrátenie toho, čo druhý
účastník neplatnej alebo zrušenej zmluvy podľa nej dostal, má charakter majetkového práva, ktoré
prechádza na dedičov). Ako majetkové právo sa premlčuje podľa § 107 OZ. V prípade povinnosti
vrátiť si obojstranné plnenie z bezdôvodného obohatenia ide v režime ustanovenia § 457 OZ o tzv.
synalagmatický (vzájomne podmienený) záväzok. Pritom povinnosť vrátiť plnenie (a teda i „právo na

vrátenie“) v intenciách ustanovenia § 457 OZ vzniká už v okamihu prijatia takého plnenia; k tomuto
okamihu sa preto vyporiadajú i vzájomne poskytnuté plnenia. Aplikácia § 457 OZ je v praxi bežná
v prípade kúpnej zmluvy (pozri ustanovenia § 588 a nasl OZ). V prípade, že predávajúci žaluje
kupujúceho o vrátenie veci z neplatnej kúpnej zmluvy, súd žalobe vyhovie tak, že vo výroku rozsudku
vyjadrí vzájomný záväzok oboch zmluvných strán (predávajúceho a kupujúceho) na vrátenie plnenia

oboch zmluvných strán. V rozhodovacej praxi súdov je ustálený názor, podľa ktorého, ak bezdôvodné
obohatenie spočíva v plnení na základe neplatnej zmluvy, sú vo vzájomnom právnom vzťahu iba jej
účastníci. Vecná legitimácia (či už aktívna alebo pasívna) na vrátenie vzájomných plnení je teda daná
len na strane účastníkov zmluvy. Preto i dôsledky neplatnosti kúpnej zmluvy vo forme bezdôvodnéhoobohatenia nastanú iba medzi jej účastníkmi, keď každý z nich je povinný vrátiť druhému všetko, čo
podľa nej dostal. Žalovanému ako kupujúcemu tak prislúcha podľa § 457 OZ právo na vrátenie kúpnej
ceny voči predávajúcemu (ak mu toto plnenie poskytol) a predávajúcemu vznikne právo na spätný

prevod vlastníctva k veci. Nie je však vylúčené, aby účastník neplatnej kúpnej zmluvy vydal vec priamo
vlastníkovi (t. j. osobe odlišnej od osoby, od ktorej mal vec nadobudnúť) a nie svojmu zmluvnému
partnerovi (predávajúcemu). I tým totiž splní povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 457 OZ, a
to za toho, kto je bezprostredne povinný vec vydať jej vlastníkovi (pozri R 4/1988). Účastník neplatnej
kúpnej zmluvy, ktorý druhej strane poskytol peňažné plnenie tým, že nehnuteľnosť vydá (vyprace) a

odovzdá ju nie účastníkovi zmluvy, ale priamo vlastníkovi nehnuteľnosti, splní povinnosť nehnuteľnosť
vydať (vypratať a vypratanú ju predať) vlastne za druhého účastníka zmluvy, ktorý by totiž po vzájomnom
vrátení plnenia z neplatnej zmluvy bol taktiež povinný nehnuteľnosť jeho vlastníkovi vydať (vypratať ju
a vypratané mu predať) (Ro NS ČR z 5.5.2005, sp. zn. 30 Cdo 2304/2004). Účastník neplatnej zmluvy,
ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté z neplatnej zmluvy podľa § 457 OZ
tiež vtedy, ak vydá vec poškodenému. Robí tak totiž za toho, kto vec odcudzil poškodenému a predal;

plní preto súčasne uvedenú povinnosť, ktorú má voči druhému účastníkovi neplatnej zmluvy, aj keď
tento subjekt mu nie je známy. Ten, kto odcudzil vec, by už nemohol úspešne požadovať vrátenie
plnenia z neplatnej zmluvy. Pokiaľ však pôvodný vlastník nárok na vrátenie odcudzenej veci neuplatňuje,
nemožno prehliadnuť, že vzájomná reštitučná povinnosť vyplývajúca z § 457 OZ nie je podmieňovaná
určitým právnym vzťahom účastníka k veci, ktorá má byť vrátená (reštituovaná), napr. vlastníckym

právom či právom držby. Z uvedeného ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že účastníci neplatnej
zmluvy si vracajú tie veci, ktoré dostali na základe neplatnej zmluvy, bez toho, aby táto povinnosť bola
zákonom akokoľvek podmieňovaná (napr. vydaním veci iba vlastníkovi). Pokiaľ má účastník neplatnej
kúpnej zmluvy u seba vec, ktorú získal na základe takej neplatnej kúpnej zmluvy, je povinný ju vydať
druhému účastníkovi zmluvy oproti vydaniu kúpnej ceny bez ohľadu na to, že tento druhý účastník nebol

(v dobe uzavretia kúpnej zmluvy) vlastníkom veci. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že vo vzťahu k
svedeckým výpovediam na pojednávaní dňa 23.11.2020 považoval za potrebné ich vyhodnotiť jednotlivo
ako aj vo vzájomnej súvislosti, a to predovšetkým s ohľadom na výsledky výsluchu samotných strán
sporu. Súd prvej inštancie predovšetkým konštatoval, že podľa zhodného vyjadrenia strán sporu, priamo
pri úkone podpisu kúpnej zmluvy, bol prítomný iba žalobca, žalovaná a notárka - svedkyňa JUDr.

Gulášová. Z výsluchu svedkyne nevyplynulo, či priamo videla odovzdanie a prevzatie kúpnej ceny.
Súd prvej inštancie preto nemal priamo dôkaz v podobe svedeckej výpovede tretej (nezainteresovanej
a objektívnej) osoby o samotnom odovzdaní a prevzatí kúpnej ceny. Preto súd prvej inštancie musel
vychádzať z obsahu kúpnej zmluvy a predovšetkým z posudzovania výpovedí svedkov a strán sporu vo
vzájomnom kontexte. Bolo zrejmé, že vyjadrenia žalobcu a žalovanej si vzájomne odporujú a notárka

prítomná pri uzavretí kúpnej zmluvy priamo nevidela, či k odovzdaniu kúpnej ceny žalobcom žalovanej
došlo. Tento rozpor by nebol odstránený ani výsluchom syna žalobkyne - K. J., a to z dôvodu, že
sám pri uzavretí kúpnej zmluvy ani bezprostredne potom so stranami sporu nebol, a tak by nemohol
svojou výpoveďou dosvedčiť prijatie finančnej hotovosti žalovanou alebo absenciu odovzdania finančnej
hotovosti žalobcom žalovanej. Navyše, ide o blízkeho rodinného príslušníka, ktorý má osobný záujem na

výsledku sporu. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie vyhodnocoval obsah jednotlivých tvrdení
strán sporu v kontexte výsledku výsluchov svedkov, a to predovšetkým notárky, ktorá bola prítomná pri
uzavretí kúpnej zmluvy.
Súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalobca za účelom preukázania pravdivosti svojich tvrdení
poukazoval aj na obsah zmluvy zo dňa 7.11.2016, uzavretej medzi nim a S. J. a J. J. ako predávajúcimi,

kde bola zhodne upravená výplata kúpnej ceny, pričom títo predávajúci odovzdanie kúpnej ceny
nenamietali. Súd prvej inštancie zároveň zdôraznil, že ani žalovaná do podania žaloby o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy nenamietala, že jej žalobca neuhradil kúpnu cenu. V rámci výsluchu tvrdila, že
sa jej dožadovala pri pravidelných návštevách žalobcu, ktorý jej stále tvrdil, že peniaze nemá. Súd prvej
inštancie konštatoval, že je minimálne neštandardné, že prvýkrát začal namietať nezaplatenie kúpnej

ceny práve syn žalovanej - K. J., a to v čase, keď žalobca po uznaní porušenia jeho predkupného
práva, súhlasil so spätným prevodom spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach v jeho prospech.
Súd prvej inštancie tvrdenie žalovanej, že je staršia osoba, pričom žalobcovi verila a zaplatenia kúpnej
ceny sa uňho dožadovala, nepovažoval za dôveryhodné. Bolo zrejmé, že od uzavretia kúpnej zmluvy
17.5.2016 sa žalovaná nijakým preukázateľným spôsobom nedožadovala zaplatenia kúpnej ceny,

a to ani v civilnom sporovom konaní či formou trestného oznámenia na žalobcu. Argumentácia o
neuhradeníkúpnejcenyodznelaažpotakmerrokuoduzavretiakúpnejzmluvy,kedysajejsyndovolával
voči žalobcovi relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie považoval za neobvyklé a
nedôveryhodné tvrdenie, že ak už nie samotná žalovaná ako staršia osoba, ale minimálne jej deti(syn), by v prípade neuhradenia kúpnej ceny v nie nezanedbateľnej sume, nepodnikli žiadne právne
kroky, aby docielili nápravu. Práve konanie žalovanej ako aj jej syna, ktorí začali tvrdiť, že kúpna
cena nebola uhradená až pri realizácii úkonov spojených so spätným prevodom spoluvlastníckych

podielov na nehnuteľnostiach na K. J.. Navyše, samotný syn žalovanej - K. J., zmluvu, ktorou žalobca
previedol na neho spoluvlastnícke podiely nadobudnuté relatívne neplatnou kúpnou zmluvou zo dňa
17.5.2016, zmluvu so žalobcom dňa 13.10.2017 podpísal. Je nelogické, aby ani v čase podpisu kúpnej
zmluvy nevedel o tom, že žalobca jeho matke nevyplatil kúpnu cenu. Ak by bol s touto skutočnosťou
v čase podpisu kúpnej zmluvy uzrozumený, nezaviazal by sa v článku III. kúpnej zmluvy zo dňa

13.10.2017 k zaplateniu kúpnej ceny vo výške 17.000,- eur v prospech žalobcu. Súd prvej inštancie
preto vyhodnotením tohto konania a postupu žalovanej a jej syna dospel k dôvodnej pochybnosti o
špekulatívnom správaní s cieľom získať spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach od žalobcu bez
úhrady vyplatenej kúpnej ceny. V tomto bode súd prvej inštancie opätovne poukazuje aj na znenie
kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.2016 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, v zmysle ktorej bola dohodnutá
kúpna cena vo výške 15.000,- eur (bez iných imateriálnych plnení), ktorej prevzatie v hotovosti podpísala

žalovaná tým, že podpísala kúpnu zmluvu. Súd prvej inštancie mal za to, že nemožno mať pochybnosti
o tvrdení svedkyne - notárky, minimálne vo vzťahu k jej tvrdeniu, že zmluvné strany stručne oboznámi
s obsahom zmluvy, t.j. aj s kúpnou cenou a spôsobom jej úhrady, čo predstavuje základnú náležitosť
kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie tak s poukazom na cit. ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu rozhodol
o nároku žalobcu ako procesne úspešnej strany, na náhradu trov konania podľa ust. § 255 CSP, pričom

vzhľadom na plný úspech žalobcu mu priznal proti žalovanej právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

4. V zákonnej lehote podala odvolanie voči citovanému rozsudku žalovaná s tým, že s predmetným
rozsudkom súdu vo výrokoch II. a III. nesúhlasí, a preto proti nemu podáva odvolanie podľa § 355 ods.

1 a nasl. CSP, pričom svoje dôvody opiera o § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h). Podľa odvolateľky
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že jediným sporným bodom v predmetnom konaní
je tvrdenie žalobcu o tom, že uhradil kúpnu cenu pri podpise kúpnej zmluvy v hotovosti, nakoľko
od začiatku odovzdanie kúpnej ceny ako žalovaná kategoricky popiera. Súd na základe vykonaných
dôkazov, a to oboznámením s obsahom kúpnej zmluvy, výsluchu notárky JUDr. Lucie Gulášovej a

výsluchu svedka R. I. dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a žalobný nárok preukázaný, a
preto ju súd zaviazal na zaplatenie sumy 15.000,- eur oproti povinnosti žalobcu vydať jej spoluvlastnícke
podiely na predmetných nehnuteľnostiach. Za kardinálny dôvod odvolania považuje tú skutočnosť,
že pri kontrole listov vlastníctva č. XXX a XX na verejnom portáli www.katasterportal.sk zistila, že
na predmetných nehnuteľnostiach nie je uvedený ako vlastník žalobca, ale výlučným vlastníkom

predmetných nehnuteľností na listoch vlastníctva č. XXX a XX v katastrálnom území T. je K. J. na
základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 23.11.2020. Na základe tejto skutočnosti je
podľa žalovanej evidentné, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie, keďže svojím rozhodnutím uložil
žalobcovi vydať spoluvlastnícke podiely, ktorých nie je vlastníkom. Poukázala na to, že ustanovenie §
457 OZ zakotvuje, že ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, tak je každý z účastníkov povinný

vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že rozsudok bol vydaný
na základe vzájomného plnenia, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca nie je vlastníkom predmetných
nehnuteľností v k.ú. T., napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné. V predmetnom konaní
neexistuje synalagmatický vzťah, a preto považuje napadnutý rozsudok opätovne za nezákonný. Ako
ďalší dôvod podania odvolania považuje žalovaná rozpory vo výpovediach žalobcu a notárky JUDr.

Lucie Gulášovej. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že k vyplateniu kúpnej ceny došlo na notárskom
úrade, kde si najprv ako žalovaná zmluvu prečítala, potom prerátala peniaze, ktoré boli v obálke a
po podpise kúpnej zmluvy jej bola táto obálka s finančnou hotovosťou odovzdaná. Svedkyňa notárka
JUDr. Lucia Gulášová vo svojej výpovedi uviedla, že obsah kúpnej zmluvy pripravuje vopred, zmluvným
stranám sa snaží obsah stručne vysvetliť a pred podpisom im poskytuje zmluvu k nahliadnutiu, pričom

uviedla, že odovzdanie kúpnej ceny na vlastné oči nevidela. Žalovaná má za to, že svedkyňa by si
pamätala prerátavanie kúpnej ceny, nakoľko táto mala byť vyplatená v 100-eurových a 50-eurových
bankovkách, pričom v obálke muselo byť minimálne 150 bankoviek, čo vzhľadom aj na jej vek určitý čas
trvá. Poukázala tiež na to, že z kúpnej zmluvy z článku III. bod 1 vyplýva, že uvedenú sumu kupujúci
zaplatí (teda nie, že už zaplatil) predávajúcej, avšak zo strany žalobcu k žiadnej platbe nedošlo. Podľa

jej názoru nedošlo k preukázaniu ani tej skutočnosti, odkiaľ žalobca mal finančné prostriedky na kúpu
predmetných nehnuteľností, nakoľko uzatvoril aj ďalšiu kúpnu zmluvu s S. J. a J. J., kde kúpna cena bola
17.000,- eur, z čoho vyplýva, že žalobca musel disponovať sumou v hotovosti vo výške 32.000,- eur,
pričom preukázal požičanie finančnej hotovosti len vo výške 1.500,- eur od svedka R. I.. Žalobca síceuviedol, že predal svoj byt v P., avšak z jeho vyjadrení vyplýva, že tento predal až po uzatvorení týchto
kúpnych zmlúv. Za špekulatívne pokladá aj vypočutie svedka R. I., ktorý vo svojej výpovedi tvrdil, že bol
účastníkom uzatvorenia kúpnej zmluvy, aj keď nie priamo na notárskom úrade, avšak s ňou a žalobcom

saviezolvautezoT.doO.,pričomonvčasepodpisukúpnejzmluvysivybavovalvlastnézáležitosti.Celá
výpoveď svedka R. I. bola nepravdivá, a to z toho dôvodu, že v predmetný deň svedok R. I. sa s nami v
aute neviezol, nebol s nami v cukrárni a v ten deň ho ani vôbec nevidela. Súd však ani túto skutočnosť
nebral do úvahy. Súd prvej inštancie podľa žalovanej vo svojom rozhodnutí uvádza svoje domnienky,
nakoľko nie je jej povinnosťou informovať rodinného príslušníka o získaní finančných prostriedkov, a

to v akejkoľvek výške, pričom súd toto označil za nedôveryhodné a neobvyklé. Súd prvej inštancie sa
nezaoberal jej tvrdeniami v konaní, aj keď niekoľkokrát vo svojich písomných vyjadreniach alebo aj na
pojednávaní uviedla, že žalobca jej kúpnu cenu neuhradil po odchode z notárskeho úradu, navyše jej
kúpnu zmluvu žalobca zobral a touto nedisponovala až do začiatku súdnych konaní. Poukázala tiež na
to, že niekoľkokrát uviedla, že žalobcu viackrát ústne vyzývala na zaplatenie kúpnej ceny, pričom o tom
informovala aj matku žalobcu, pričom odpoveď bola stále rovnaká, že finančné prostriedky v takej výške

momentálne nemá. Má za to, že podstatnou skutočnosťou je, že kúpnu cenu od žalobcu niekoľkokrát
pýtala, viackrát ho ústne vyzývala na jej zaplatenie, pričom právne kroky nepodnikla, nakoľko žalobcovi
dôverovala, keďže ho pozná už veľa rokov. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vo výroku č. II. žalobu vo zvyšnej
časti zamieta a vo výroku č. III. prizná nárok na náhradu trov konania (ako aj trov odvolacieho konania)

žalovanej v rozsahu 100 %.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaná svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd podľa
jej názoru nedostatočne vykonal dokazovanie, a to vzhľadom k tomu, že žalobca už v súčasnosti nie
je vlastníkom podielov, ktoré by mal v zmysle žaloby a rozhodnutia súdu previesť späť na žalovanú

a z tohto dôvodu považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nezákonné. Žalobca uviedol, že ku
skutočnosti, že žalobca v súčasnosti nie je vlastníkom nehnuteľností, resp. spoluvlastníckych podielov
zapísaných na LV č. XXX a XX v k. ú. T. a ich vlastníkom je K. J. uviedol, že táto skutočnosť je
pravdivá, avšak nič na tom nemení, že v čase podania žaloby v tomto konaní na príslušný súd bol
vlastníkom predmetných spoluvlastníckych podielov práve žalobca, a to na základe kúpnej zmluvy

uzatvorenej so žalovanou. Po tom ako bola táto kúpna zmluva vyhlásená za neplatnú a žalovaná
nesplnila svoju povinnosť vrátenia vzájomného plnenia, bol žalobca nútený domáhať sa svojho nároku
práve prostredníctvom žaloby na vzájomné plnenie. Žaloba teda bola podaná dôvodne a správne,
pričom práve konaním žalovanej, resp. K. J. ako nadobúdateľa spoluvlastníckych podielov, ktoré boli
v predchádzajúcom období vo vlastníctve žalobcu, došlo k tomu. že v súčasnosti je ako vlastník

predmetných podielov zapísaný práve K. J., syn žalovanej, nakoľko žalobca vo veci prevodu vlastníctva
ku predmetným spoluvlastníckym podielom nepodpisoval žiadny právny úkon. Podľa žalobcu je zrejmé,
že K. J. nadobudol predmetné podiely na základe právneho úkonu darovacej zmluvy, ktorej vklad bol
povolený dňa 23.11.2020. Nielenže žalobca o tom, že už nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností
nevedel, ale je zrejmé, že k tomuto prevodu vlastníctva došlo tak, že príslušný kataster vrátil späť

vlastníctvo predmetných spoluvlastníckych podielov žalovanej, a to na základe toho, že kúpna zmluva
uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou bola vyhlásená za neplatnú v konaní vedenom na Okresnom
súde Žilina pod č. k. 17C/85/2017 a následne žalovaná darovacou zmluvou previedla vlastníctvo na
svojho syna K. J.. Má teda za to, že výlučne konaním žalovanej, resp. jej syna, došlo k tomu, že žalobca
už v súčasnosti nie je vlastníkom predmetných spoluvlastníckych podielov, ktorú skutočnosť sa žalovaná

snaží špekulatívne využiť vo svoj prospech ako odvolací dôvod. Zároveň je k tejto skutočnosti potrebné
uviesť, že aj v tomto predmetnom prípade je žalobca oprávnený domáhať sa právnej ochrany, ktorú
skutočnosťajvykonalažalovanásatýmtonemôžezbaviťpovinnostiplniť,pričomzuvedenéhojezrejmé,
že žalobca svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku splnil a v súčasnosti je povinná
plniťvýlučnežalovanátak,akobolazaviazanározhodnutímsúduprvéhostupňa.Vuvedenomtedanejde

o prípad nezákonnosti rozhodnutia, ale o pretrvávajúcu existenciu povinnosti žalovanej plniť žalobcovi,
pričom žalobca voči nej svoju povinnosť splnil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

6. V replike sa žalovaná vyjadrila, že žalobca nepopiera, že v súčasnosti nie je vlastníkom predmetných
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX a XX v katastrálnom území T.. Z tohto dôvodu
tvrdí, že žaloba bola podaná oprávnene, a preto žiada, aby odvolací súd napadaný rozsudok Okresného
súdu Žilina potvrdil. Podľa žalovanej podstatnou skutočnosťou v predmetnom konaní bolo, že v časevyhlásenia rozsudku žalobca nebol spoluvlastníkom na predmetných nehnuteľnostiach zapísaných
na liste vlastníctva č. XXX a XX v katastrálnom území T., čo znamená, že napadaný rozsudok
Okresného súdu Žilina je nevykonateľný, nakoľko žalobca nemôže previesť spoluvlastnícke podiely

naspäť na ňu ako žalovanú, keďže už nie je ich spoluvlastníkom. Žalobca vo svojom vyjadrení sám
uvádza, že k prevodu vlastníctva k predmetným spoluvlastníckym podielom nepodpisoval žiadny
právny úkon a z tohto dôvodu nie je možné tvrdiť, že žalobca si svoju povinnosť vyplývajúcu zo
synalagmatického záväzku splnil tak, ako to uvádza vo svojom vyjadrení. Opätovne uviedla, že žalobca
podal žalobu na vzájomné plnenie, ktorá vyplýva priamo zo zákona, a to konkrétne z ustanovenia § 560

Občianskeho zákonníka, avšak v čase vyhlásenia rozsudku synalagmatický vzťah medzi účastníkmi
konania neexistoval, a z toho dôvodu nebolo možné napadaný rozsudok Okresného súdu Žilina vykonať
zo strany žalobcu, nakoľko nie je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. S poukazom na uvedené
skutočnosti opätovne navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že vo výroku č. II. žalobu vo zvyšnej časti zamieta a vo výroku č. III. prizná nárok na náhradu trov konania
ako aj trov odvolacieho konania žalovanej v rozsahu 100 %.

7.Vduplikesažalobcavyjadriltak,žerozporujeapopiera,žebydôvodnosťpodanejžalobyodôvodňoval
tým,ževsúčasnostiniejevlastníkomnehnuteľnostízapísanýchnalistevlastníctvač.XXXaXX.Žalobca
dôvodnosť žaloby preukazoval práve tým, že v čase podania žaloby na príslušný súd bol vlastníkom
predmetných nehnuteľností, za ktoré zaplatil žalovanej dohodnutú kúpnu cenu. Práve z tohto dôvodu

mal za jednoznačne preukázané, že žaloba podaná v tejto veci bola a je dôvodná. Žalobca ďalej uviedol,
že rozporuje a popiera, že by napadnutý rozsudok bol nevykonateľný v časti povinnosti žalobcu plniť
vzájomnú povinnosť žalovanej. Žalobca nebol povinný a ani oprávnený podať v tejto veci inú žalobu,
ktorú skutočnosť ďalej vo svojím vyjadrení potvrdzuje aj žalovaná, keď uvádza, že podanie žaloby na
vzájomné plnenie vyplýva priamo z ustanovenia § 560 Občianskeho zákonníka. Žalobca bol povinný

podať žalobu na vzájomne plnenie tak ako aj vykonal, pričom do dňa vydania rozhodnutia v tejto veci
nemal vedomosť o tom, že by vlastníctvo ku nehnuteľnostiam špecifikovaným vyššie prešlo späť na
žalovanú, pričom v rámci svojich vyjadrení v odvolacom konaní túto skutočnosť (prechod vlastníckeho
práva späť na žalovanú) žalovaná ani nepoprela. Podľa žalobcu je zrejmé, že samotný žalobca
povinnosť, ktorá mu vyplýva z vydaného rozhodnutia plnil, resp. došlo k jej splneniu a žalovaná sa stala

vlastníckou predmetných nehnuteľností, a to aj konaním žalovanej, ktorá tieto nehnuteľnosti následne
previedla na svojho syna, pričom tieto úkony vykonala žalovaná podľa jeho názoru účelovo práve pred
vydaním rozhodnutia vo veci samej tak, aby o nich žalobca nevedel a aby prípadnú nevykonateľnosť
rozhodnutia, ktorú v plnom rozsahu popiera, mohla využiť ako odvolací dôvod. Taktiež má za to, že
je v tejto veci potrebné poukázať na to, že domáhať sa plnenia môže len ten, kto svoj záväzok plnil

alebo je pripravený plniť, preto skutočnosť, že žalobca svoj záväzok splnil nemôže ísť v žiadnom prípade
na ťarchu žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie R 26/1975, v zmysle ktorého možno aj
po vyslovení neplatnosti kúpnej zmluvy žalovať výlučne splnenie synalagmatického záväzku, a to na
vrátenie plnenia oboch strán. Obdobne aj rozhodnutie R 2/1978, v ktorom je
jednoznačne uvedené, že pri vyhovení žalobe, ktorou sa uplatňujú nároky zo zrušenej zmluvy, musí súd

v rozsudku vyjadriť synalagmatickú povalu záväzku na vrátenie kúpnej ceny, ktorý vyplýva z účinného
prejavu kupujúceho občana o zrušení zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalovaným v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť sumu 15.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa ust. § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým uložil povinnosť žalobcovi vydať

žalovanej spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, a to rodinnému domu súpisné č. XX, postavenému
na pozemku parc. reg. „C“ č. 151, nachádzajúcemu sa v k. ú. T., obec T., okres O., zapísanému na LV č.
XXX, evidovanému Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, v spoluvlastníckom podiele 4/6 -
iny, pozemku parc. registra „C“ č. 151 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 559 m2, nachádzajúcemu
sa v k. ú. T., obec T., okres O., zapísanému na LV č. XX, evidovanému Okresným úradom Žilina,

katastrálnym odborom, v spoluvlastníckom podiele 1/3 - ina, pozemku parc. registra „C“ č. 152 -
záhrady o výmere 374 m2, nachádzajúcemu sa v k. ú. T., obec T., okres O., zapísanému na LV č. XX,
evidovanému Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, v spoluvlastníckom podiele 1/3 - ina, ato všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zmenil podľa § 388 CSP tak, že návrh žalobcu v tejto
časti zamietol.

9. Odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

10. Pokiaľ ide o prvú časť výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 15.000,- eur do troch
dní, krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo vzťahu k tejto časti výroku
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie v tejto

časti. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie predmetnej
časti výroku, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa k tejto časti krajský súd v
odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387
ods. 2 CSP).

11. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovanej,
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou

odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).

12. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.

13. Námietku žalovanej vo vzťahu k časti výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu
15.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu nepreskúmateľnosti, keďže rozhodnutie
súdu prvej inštancie nebolo v tejto časti riadne odôvodnené, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
Odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka nemá s poukazom na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia v predmetnej časti svoje opodstatnenie. Právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej

súčasťoujeajprávostranynadostatočneodôvodneniesúdnehorozhodnutiajejednýmzaspektovpráva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného
súduSlovenskejrepublikytotižvyplýva,žetakzákladnéprávopodľačl.46ods.1ÚstavySR,akoajprávo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3.9.1953, v sebe zahŕňajú aj
právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 383/2006)

a tak nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základne zásady
spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktorý by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán, avšak
s výhradou, že majú zásadný význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Zároveň všeobecný
súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002). S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd konštatuje, že rozsudok prvej inštancie v časti výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť sumu 15.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spĺňa vyššie uvedené kritéria pre
odôvodnenie rozhodnutia, a preto ho nemožno v tejto časti považovať za nepreskúmateľné. Súd prvej
inštancie jasne, dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v časti výroku I.,

ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 15.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
svoje rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne a rozsudok v tejto časti nie je možné považovať
za nepreskúmateľný.14. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalovanej, že svedkyňa JUDr. Gulášová by si musela pamätať
prevzatie kúpnej sumy žalovanou, ak by ku jej odovzdaniu došlo na jej notárskom úrade z dôvodu,
že kúpna cena mala byť vyplatená v sto a päťdesiateurových bankovkách, ktorých prepočítanie trvalo

určitú dobu, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že sa
stotožňuje s názorom žalobcu v časti, v ktorej žalovaná poukazuje na rozpor vo výpovediach žalobcu
a svedkyne JUDr. Gulášovej ohľadne prepočítania finančnej hotovosti tvoriacej kúpnu cenu žalovanou,
resp. jej neprepočítania, nakoľko v rámci vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie a v rámci
predmetných výpovedí nebolo uvedené, či kúpna cena bola prepočítaná len odhadom alebo listovaním

v bankovkách, aby sa svedkyňa JUDr. Gulášová uistila, že kúpna cena bola zaplatená v plnom rozsahu.
Aj podľa odvolacieho súdu rovnako ako podľa súdu prvej inštancie svedkyňa JUDr. Gulášová uviedla,
že na vlastne oči nevidela odovzdanie kúpnej ceny, ktorá skutočnosť neznamená, že k jej odovzdaniu
zo strany žalobcu nedošlo. Svedkyňa JUDr. Gulášová uviedla, tak ako to zhodne uviedla aj žalovaná v
odvolaní, že notárka poskytuje zmluvu k nahliadnutiu, obsah zmluvy stručne vysvetľuje a zmluvu vopred
nepripravuje. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že uvedené je v rozpore s výpoveďou žalovanej

pred súdom prvej inštancie, kde uviedla: „Notárka vyhotovila kúpnu zmluvu, túto si ani neprečítala,
nakoľko žalobcovi verila“. Žalovaná taktiež uviedla, že zmluvu nemala ani po podpise, pričom uvedené
je v rozpore s výpoveďou svedkyne JUDr. Gulášovej, ktorá potvrdila, že po jednom vyhotovení zmluvy
odovzdalakaždejzmluvnejstrane.Krajskýsúdpoukazujenatúskutočnosť,žežalovanánajednejstrane
tvrdila, že zmluvu si neprečítala a na druhej strane uviedla, že o kúpnej cene sa dozvedela až po tom,

ako jej žalobca predmetnú zmluvu doniesol, pričom uvedené tvrdenia si vzájomné odporujú. Preto je
správny záver súdu prvej inštancie, že ustanovenia o kúpnej cene uvedené v čl. III. predmetnej kúpnej
zmluvy, ku ktorým sa pri minimálnej opatrnosti musela žalovaná pri čítaní ich obsahu dostať a o tejto
skutočnosti vedieť. O uvedenej skutočnosti sa musela žalovaná dozvedieť aj z toho dôvodu, že notárka
JUDr. Gulášová jasne uviedla, že obsah zmluvy zmluvným stranám vždy vysvetľuje.

15. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že žalobca nepreukázal dostatok finančných prostriedkov na
zaplatenie kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy, má aj odvolací súd za to, že takáto povinnosť mu zo
zákona ani nevyplývala, avšak uvedené skutočnosti vypovedal tak svedok I. ako aj samotný žalobca,
pričom ich výpovede sa v podstatných tvrdeniach zhodovali, a to nielen vo vzťahu k predaju bytu

žalobcom, ale aj vo vzťahu k pôžičke finančných prostriedkov žalobcom.

16. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie v časti výroku I. rozhodnutia,
ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 15.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s

právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s
jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv
strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie
ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje
len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého

dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

17. Odvolanie žalovanej vo vzťahu k časti výroku I., ktorým uložil povinnosť žalobcovi vydať žalovanej
spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach, vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné. Podľa

krajského súdu žaloba síce bola pôvodne podaná správne, keď práve konaním žalovanej, resp. K. J.
ako nadobúdateľa spoluvlastníckych podielov, ktoré boli v predchádzajúcom období v spoluvlastníctve
žalobcu, pričom došlo k tomu, že v súčasnosti je ako vlastník predmetných spoluvlastníckych
podielov zapísaný K. J., syn žalovanej, nakoľko žalobca vo veci prevodu vlastníctva k predmetným
spoluvlastníckym podielom neurobil žiadny právny úkon. Je možné konštatovať, že K. J. nadobudol

predmetné spoluvlastnícke podiely na základe darovacej zmluvy od žalovanej dňa 23.11.2020. Aj podľa
odvolacieho súdu žalobca nevedel o tom, že už nie je vlastníkom predmetných spoluvlastníckych
podielov k nehnuteľnostiam, keďže je zrejmé, že k tomuto prevodu došlo tak, že príslušný kataster
vrátil späť vlastníctvo predmetných spoluvlastníckych podielov žalovanej, a to na základe toho, že
kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou bola vyhlásená za neplatnú v konaní vedenom

na Okresnom súdu Žilina sp. zn. 17C/85/2017 a následne žalovaná darovacou zmluvou previedla
vlastníctvo na K. J.. Zároveň k tejto skutočnosti je potrebné uviesť, že aj v tomto prípade bol žalobca
oprávnený domáhať sa súdnej ochrany, ktorú skutočnosť aj vykonal a žalovaná sa týmto nemôže zbaviť
povinnosti plniť, nakoľko žalobcova povinnosť bola splnená iným spôsobom. Z ust. § 457 Občianskehozákonníkajednoznačnevyplýva,žeúčastnícineplatnejzmluvysivracajútieveci,ktorédostalinazáklade
neplatnej zmluvy, bez toho, aby táto povinnosť bola akýmkoľvek spôsobom podmieňovaná (napríklad
vydaním veci iba vlastníkovi). Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil

rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým uložil žalobcovi vydať žalovanej spoluvlastnícke
podiely k nehnuteľnostiam tak, že tento návrh zamietol.

18. O trovách tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396
ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi, keďže tento bol

v plnom rozsahu úspešný v konaní proti žalovanej. Skutočnosť, že odvolací súd čiastočne zmenil časť
výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie nič nemení na tom, že výsledkom sporu bol výlučný úspech
žalobcu, keďže uvedené čiastočné zamietnutie žaloby z hľadiska obsahu nemalo vplyv na výsledok
súdneho konania (prvoinštančného, ako i odvolacieho).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)