Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 26, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/28/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120208826
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5120208826.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnom spore žalobkyne:
Ing. Y. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., ul. W. č. XXXX/XX, zastúpenej splnomocneným zástupcom
JUDr. Roman Hojer s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava - mestská časť Petržalka, ul.
Šustekova č. 51, IČO: 50 708 953, proti žalovanej: Ing. Q. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., ul. W. č.
XXXX/XX, zastúpenej splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Jozef Plačko, s.r.o., so
sídlom Považská Bystrica, Centrum č. 27/32, IČO: 47 241 411, o ochranu práva na bývanie, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/61/2020-321 zo dňa 06. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaná m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 46C/61/2020-321 zo dňa 06.10.2021 žalobu v celom rozsahu
zamietol (výrok I.). Žalovanej priznal proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(výrok II.).
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 10.08.2020 po výzve
okresného súdu v spojení s opravou (č.l. 20 p.v. spisu) domáhala voči žalovanej uloženia povinnosti

umožniť žalobkyni nerušené a pokojné užívanie nižšie uvedenej nehnuteľnosti a upustiť od akýchkoľvek
zásahovspôsobilýchrušiťpokojnéužívanienehnuteľnostižalobkyňouvtakomrozsahuakobolaužívaná
žalobkyňou do mesiaca júna 2020; a to nehnuteľnosť: byt č. XX na X. poschodí, č. vchodu X, vedený
na LV č. XXXX pre okres N., E. N., katastrálne územie N.. V časti A vedenej ako parcelné číslo 8056,
druh stavby bytový dom, ako súpisné číslo XXXX. V časti B LV ako vlastník vedený N. Q. r. N., Ing., W.
XXXX/XX, N., PSČ XXX XX, SR, nar. XX.XX.XXXX v podiele 1/1. Titul nadobudnutia - Kúpna zmluva č.
V 4620/13 z 23.07.2013, 3653/13. V časti C LV: Záložné právo na zabezpečenie pohľadávok, vzniklých

z právnych úkonov vlastníka bytu v rozsahu § 15 zák. č. 182/1993 Z. z. a jeho novely č. 151/1995 Z.
z. V 8498/2018 - Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva pre X. X.,
a.s., Tomáškova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, na zabezpečenie pohľadávky zal. veriteľa zo
Zmluvy o splátkovom úvere č. 5141004366 - na nehnuteľnosti: byt č. XX, číslo chodu X, X. p., súp. číslo
stavby XXXX na pozemku registra CKN 8056 a spoluvlastnícky podiel o veľkosti 83/8012 na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu - vklad povolený dňa 12.10.2018-7484/18. Iné údaje: List VL
XXXX.

3. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že žalobkyňa je bývalý vlastník označenej nehnuteľnosti. Kúpnou
zmluvou zo dňa 23.07.2013 previedla žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť na žalovanú. Pri podpise tejto
zmluvy jej žalovaná sľúbila ničím nerušené a pokojné užívanie predmetnej nehnuteľnosti a dožitie v
tejto nehnuteľnosti pričom tento sľub nedodržala. Žalovaná neustále vyvíja zjavné a konkrétne snahy najej vysťahovanie z predmetnej nehnuteľnosti a znemožnenie jej návratu do jej bytu, v ktorom má svoje
súkromie, svoj svet a pohodlie. Žalovaná tiež deklarovala, že nemá žiadny záujem pre ňu zabezpečiť
náhradné primerané bývanie, a teda žalobkyni, ako chránenej osobe hrozí, že ostane takpovediac, (a

aj naozaj), na ulici. Je preto bezodkladne potrebné, aby konajúci súd chránil jej práva a oprávnené
záujmy, konkrétne právo na bývanie v predmetnej nehnuteľnosti. Uviedla, že nemá kam ísť. Opustenie
predmetnej nehnuteľnosti by pre ňu predstavovalo obzvlášť závažný zásah do jej života, čím možno
takýto zásah označiť aj konaním v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná (dcéra žalobkyne - poznámka
odvolacieho súdu) žiadala žalobu zamietnuť. Namietala, že žalobkyňa produkuje tvrdenia, ktoré nie sú

zhodné so skutkovým stavom a ona takéto skutkové tvrdenia popiera, resp. popiera všetky tvrdenia
žalobkyne, ktoré sú právne relevantné ku rozhodnutiu o súdnej ochrane práva žalobkyne na bývanie.
Uviedla, že on nevyvíja žiadne snahy na vysťahovanie žalobkyne, neexistuje žiadne znemožnenie
návratu žalobkyne do jej bytu (rozumej žalovanej), žalobkyňa v tomto smere nepotrebuje žiadnu
súdnu ochranu. Žalobe predchádzala rozsiahla komunikácia a korešpondencia extrémne negatívneho
charakteru žalobkyne na jej adresu, ktorá mala trestnoprávny dosah. Extrémne negatívne konanie

žalobkyne vo vzťahu ku nej je dlhodobo tak veľmi vyhrotené a škodlivé. Žalobkyňa v replike považovala
všetky tvrdenia žalovanej za zavádzajúce a nepravdivé. Žalovaná v duplike popierala všetky skutkové
tvrdenia a z nich odvodené nesprávne právne tvrdenia uvedené žalobkyňou v replike.
4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, svedka Q. N., oboznámením sa s listinami a spismi.
5. Následne okresný súd citoval ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 588, §

589, § 663, § 659 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka („ďalej len „Občianskeho zákonníka“).
6. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaná uzavreli dňa 24.04.2013 kúpnu
zmluvu, ktorej predmetom bola kúpa nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne a prevod nehnuteľnosti
do vlastníctva žalovanej. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k označenému bytu bol
povolený dňa 23.07.2014 pod V 3653/13. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa ako predávajúca bola

v čase predaja nehnuteľnosti výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu a to na základe rozhodnutia
Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 17C/280/2011 zo dňa 13.02.2013. Podľa článku IV. kúpnej zmluvy
bola dohodnutá kúpna cena vo výške 28.750,- eur, ktorú bola povinná v zmysle článku V. uhradiť
kupujúca - žalovaná prevodom na označený účet F. N., voči ktorému mala žalobkyňa záväzok z
titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva na základe rozsudku Okresného súdu Žilina pod sp.

zn. 17C/280/2011 zo dňa 13.02.2013. Z uvedeného bolo zrejmé, že titulom prevodu nehnuteľnosti
došlo k prevodu vlastníckeho práva v prospech žalovanej v celosti, nielen k spoluvlastníckemu podielu
bývalého manžela žalobkyne, ako to tvrdila žalobkyňa na pojednávaní dňa 28.06.2021. Kúpna cena
bola žalovanou uhradená v zmysle zmluvných dojednaní. Rovnako z obsahu zmluvy súd nemal za
preukázanú existenciu dohody o užívaní bytu žalovanou. Samotná výška kúpnej ceny, ktorú žalobkyňa

okrajovo spochybnila, predstavovala podľa súdu otázku zmluvnej voľnosti.
7. Súd nemal za preukázané, že by pri podpise kúpnej zmluvy, prípadne následne, došlo k uzavretiu
zmluvy o zriadení vecného bremena (prípadne obdobnej zmluvy), na základe ktorej by mala žalobkyňa
právny nárok nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve žalobkyne užívať. Žalobkyňa iba trvala na tom,
že medzi stranami došlo k ústnej dohode o užívaní bytu, ktorej existenciu súd nemal za preukázanú.

Nevyplývala ani z výsluchu svedka Q. N., ktorý predstavoval jediný návrh žalobkyne na preukázanie
svojich tvrdení. Naopak, za preukázanú mal skutočnosť, že žalobkyňa byt od uzavretia kúpnej zmluvy
bez prerušenia užíva. Samotná žalovaná netvrdila, že by od žalobkyne požadovala vysťahovanie z bytu.
8. V ďalšom žalobkyňa dôvodila tým, že posúdenie jej nároku je otázkou hmotnoprávneho posúdenia
súdu, avšak je možno dôjsť aj k záveru o uzavretí nájomnej zmluvy, ktorá nevyžaduje písomnú formu.

V takom prípade žalobkyni nebola doručená výpoveď z nájmu. V prípade, ak by uvedené súd vyhodnotil
ako nárok zo zmluvy o výpožičke, poukázala na to, že žalovaná nepožiadala doposiaľ žalobkyňu o
vrátenie bytu. Zároveň konštatovala, že jej nárok možno odvodiť aj nepriamo zo zák. č. 36/2005 Z.
z. o rodine a vyživovacej povinnosti detí voči rodičom. Naliehavý právny záujem na podanej žalobe
žalobkyňa odôvodnila tým, že jej žalovaná zrušila trvalý pobyt v byte dňa 16.05.2019, napriek tomu, že

žalobkyňa nemá kde bývať. A teda je zrejmé, že minimálne od tohto dátumu, žalovaná realizuje kroky,
ktoré zasahujú do jej práva na pokojné užívanie bytu. Zasahovanie do jej práva na pokojné užívanie
bytu preukazuje aj výpoveď svedka Q. N. na pojednávaní dňa 28.06.2021.
9. K uvedenej argumentácii súd poznamenal, že je nesporné, že súd pozná právo (iura novit curia)
a prejednávanú vec zaradí pod príslušnú právnu normu. Uvedené však neodporuje tomu, aby právny

základ nároku žalobca náležite odôvodnil a odvodil od určitých právnych skutočností, z ktorých má
vyplývať.
10. Súd v prvom rade konštatoval, že právne zdôvodnenie nároku uviedol právny zástupca žalobkyne
na výzvu súdu až na pojednávaní dňa 28.06.2021, kedy konštatoval, že žalobkyňa si nárok odvodzujeod ústnej dohody o práve na užívanie bytu. Až v záverečnej reči poukázal na to, že uvedené možno
považovať aj za nájomnú zmluvu či zmluvu o výpožičke. K tejto argumentácii súd konštatoval, že v
danom prípade nevzhliadol splnenie podmienok, aby bolo možné konštatovať, že medzi stranami sporu

došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy v ústnej forme, nakoľko základným znakom nájomnej zmluvy podľa
§ 663 Občianskeho zákonníka je jej odplatnosť, ktorá stranami sporu nebola tvrdená ani preukázaná.
Ohľadom zmluvy o výpožičke, ani táto skutočnosť v priebehu sporu nebola tvrdená a preukázaná.
Žalobkyňa nepreukázala odovzdanie bytu do jeho užívania žalovanej. Ak by súd aj dospel k záveru o
prípadnej zmluve o výpožičke a dal za pravdu právnemu zástupcovi žalobkyne, že si žalovaná doposiaľ

neuplatnila nárok na vrátenie veci - bytu, bolo by nutné konštatovať, že nie je daný naliehavý právny
záujem na podanej žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáha práva nerušeného užívania bytu, keď sama
uviedla, že žalovaná ju nevyzvala na jeho opustenie, vrátenie, či vypratanie. Predovšetkým však súd
považoval za potrebné zdôrazniť, že zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa žiada formou rozsudočného
návrhu upraviť pomery medzi stranami do času „až prípadne nedôjde k ďalšiemu súdnemu rozhodnutiu,
ohľadom týkajúceho, ktoré sa týka tejto nehnuteľnosti“. Už samotná formulácia navrhovaného petitu

rozsudkujenejasná,neurčitáanevykonateľná,nakoľkožalobkyňaneuviedla,akýminýmďalšímsúdnym
rozhodnutím má byť upravený právny vzťah k nehnuteľnosti. Takýto výrok je možné uplatniť v prípade
neodkladného opatrenia na čas do rozhodnutia vo veci samej, nie vo forme žaloby. Napriek tomu súd
dôkladne posúdil žalobu v kontexte všetkých argumentov aj procesnej obrany žalovanej a dospel k
záveru, že žaloba nemá oporu v právnom ani skutkovom stave, nakoľko absentuje právny titul, z ktorého

by bolo možné odvodiť právo na nerušené užívanie bytu žalobkyňou, ktorá nie je jeho vlastníčkou,
oprávnenou z vecného bremena, ani nájomkyňou. Ak by súd uvažoval o zmluve o výpožičke, k
zamietnutiu žaloby by dospel z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe.
11. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobkyňa nemá právny nárok užívať byt vo výlučnom
vlastníctve žalovanej. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu akéhokoľvek

právneho nároku na nerušené užívanie nehnuteľnosti žalovanej. Navyše, ak by aj právny nárok
žalobkyne na užívanie bytu vo výlučnom vlastníctve žalovanej existoval, odporoval by dobrým mravom.
12. Z pripojených spisov ako aj rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odbor všeobecnej vnútornej
správy, sp. zn. OU-ZA-OVVS/2020024208/676/TRP zo dňa 03.12.2020 mal súd za preukázané,
že žalobkyňa opakovane podáva trestné oznámenia a podnety na žalobkyňu (správne žalovanú

- poznámka odvolacieho súdu) za účelom jej trestného stíhania, ktoré mali vzniknúť na základe
protiprávneho konania žalovanej voči žalobkyni. Je zrejmé, že tieto skutočnosti sa nepreukázali. Je to
práve žalobkyňa, ktorá užíva byt žalobkyne bez právneho dôvodu, i keď je jej matkou. Na druhej strane
bolo nutné zdôrazniť, že zo správania žalobkyne možno vyvodiť pochybnosť o tom, či jej správanie
voči žalovanej nevykazuje známky konania proti dobrým mravom. Vo vzťahu k uvedenému ako aj v

zmysle § 3 Občianskeho zákonníka súd posudzoval, či samotný nárok žalobkyne nie je v rozpore so
zákonom, ale aj dobrými mravmi. Pokiaľ ide o dobré mravy poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 144/2010 podľa ktorého „V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do
práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené ustanovenie

umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými
mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto
ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych
vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie

a interpretácie iných ustanovení“.
13. Súd v rámci konania sa oboznámil s viacerými uzneseniami orgánov činných v trestnom konaní,
ktorými bolo odmietnuté trestné stíhanie žalovanej iniciované na podnet žalobkyne. Zdôraznil tiež, že
na základe trestného oznámenia žalobkyne bola žalovaná obmedzená na osobnej slobode a vzatá
do väzby v rámci prípravného konania vo veci sp. zn. ČVS-ORP- 361/1 VYS-ZA 2019, z ktorej bola

následne prepustená na slobodu uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 36Tp/43/2019 zo dňa
27.08.2019. Uvedená vec bola postúpená Okresnou prokuratúrou Žilina na priestupkové konanie, ktoré
bolo uznesením Okresného úradu Žilina, odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov
sp. zn. OU - ZA - OVVS2-2020024208/676/TRP zo dňa 03.12.2020 vo veci spáchania priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu zastavené. Ak by aj súd pripustil právny názor právnej zástupkyne

žalobkyne, že výsledky trestných či priestupkových konaní so záverom o odmietnutí či zastavení
konania, nie sú vo vzťahu k tomu, či došlo k protiprávnemu konaniu voči žalobkyne, relevantné, bolo
nepochybné, že práve žalobkyňa všetky tieto konania iniciovala ako osoba podávajúca podnet či trestné
oznámenie. S ohľadom na uvedené, pre celkové hodnotenie vykonaného dokazovania bol právnezáväzný záver príslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo správny delikt.
Už len samotný fakt, že opakovane, vo viac ako 10 prípadoch bolo odmietnuté či zastavené trestné
stíhanie na podnet žalobkyne voči žalovanej je dostatočným preukázaním toho, že kompetentné orgány

pri opakovaných podnetoch žalobkyne voči žalovanej zisťovali a vyšetrovali porušenie práv žalobkyne
v trestnoprávnej rovine a opakovane dospeli k negatívnemu záveru.
14. Zároveň súd považoval za nevyhnutné konštatovať, že žalovaná v konaní preukázala opakované
snahy žalobkyne o kriminalizáciu jej osoby, ktorá vyústila až do väzobného stíhania žalovanej a do
viacerých trestných a priestupkových konaní. Naopak, žalobkyňa vyvracala tvrdenia žalovanej, ale

uvedené ostalo iba v argumentačnej rovine. Nenavrhla a nepredložila súdu žiaden dôkaz za účelom
preukázania svojich tvrdení, a to ani v zmysle vyjadrení podľa § 167 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“, ani pri argumentácii v rámci jej výsluchu, ba dokonca ani
na výslovnú žiadosť právneho zástupcu žalovanej. Žalobkyňa iba zotrvala na tom, že jej tvrdenia sú
pravdivé a správne, ale uvedené skutkové tvrdenie neosvedčila tým, že by vo vzťahu k uvedenému
uniesla dôkazné bremeno. Vo vzťahu k dôkazom predloženým žalovanou súd konštatoval, že všetky

tvrdenia boli súdu preukázané minimálne v rovine právoplatných a vykonateľných rozhodnutí orgánov
činných v trestnom konaní či v rámci priestupkového konania. Zdôraznil, že žalobkyňa v rámci svojej
argumentácie vždy relatívne dôveryhodne a logicky vyvracala tvrdenia protistrany tak, aby vyvolala
dojem, že práve ona je obeťou protiprávneho konania, či už žalovanej alebo iných osôb. Na konanie
iných osôb smerujúce voči jej osobe mala vždy vlastný výklad, ktorý vyznel v jej prospech. Na druhej

strane však žalobkyňa nevedela preukázať reálnosť a pravdivosť svojich tvrdení, a to ani pri zohľadnení
skutočnosti, že v konaní bola od počiatku zastúpená advokátom. Práve naopak, nesprávnosť jej tvrdení
vyplynula z dôkazov predložených žalovanou. Bolo teda zrejmé, že tvrdenia žalobkyne ostali iba v rovine
subjektívneho vnímania jej reality, pričom ich pravdivosť nebola preukázaná. Tu súdu neostávalo iné, iba
konštatovať, že je nevyhnutné sa stotožniť so záverom znalca - MUDr. Franeka, ktorý konštatoval, že:

Paradigma ostala, len sa zmenila postava. Teda, že útoky žalobkyne sú v rámci rôznych období jej života
obdobné, mení sa iba objekt záujmu. Záver znalca v kontexte celého vykonaného dokazovania sa súdu
javil ako správny. Z dokazovania, oboznámených listinných dôkazov a rozhodnutí, ako aj samotných
vyjadrení strán sporu, mal súd za preukázané, že bežným postupom žalobkyne je podávanie trestných
oznámení voči rôznym osobám. Príkladom je nielen podávanie trestných oznámení voči žalovanej,

bývalému manželovi, ale aj voči vlastnej sestre, matke, synovi Mgr. T. N., ako aj voči neveste po pohrebe
jej druhého syna.
15. Pre účely posúdenia dôvodnosti žaloby súd konštatoval, že predovšetkým nárok žalobkyne „na
ochranu práva jej pokojného bývania“ v byte žalovanej, t.j. jej dcéry, nemá oporu v zákone. Neexistuje
právny titul, z ktorého by jej takýto nárok vyplýval. Ani odvodenie nároku z vyživovacej povinnosti

detí voči rodičom nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Samotné konanie o určenie výživného
na žalobkyňu smerujúce voči jej deťom, bolo na súde vedené pod sp. zn. 17Pc/9/2020, pričom je
právoplatne zastavené. Aj žalobkyňa potvrdila, že bola poučená, že ide o nárok v rozpore s dobrými
mravmi. Súd od počiatku zastával názor, že žalobou uplatnený nárok je bez právneho dôvodu. Napriek
tomu skúmal, či nedošlo k porušeniu zákona, vo vzťahu k neplatnosti kúpnej zmluvy, v zmysle ktorej

žalobkyňa previedla vlastnícke právo k svojmu bytu na žalovanú. Na základe vykonaného dokazovania
súd dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 24.04.2013 je platná. Rovnako nebola preukázaná
existencia dohody o práve bývania žalobkyne v predmetnej nehnuteľnosti, a to ani vo forme ústnej
ani písomnej. Naopak, súd jednoznačne konštatoval, že samotný žalobkyňou uplatnený nárok je v
rozpore s dobrými mravmi, a to predovšetkým z dôvodu správania sa žalobkyne voči žalovanej, ktoré

vykazujeznakykonaniavrozporesdobrýmimravmi.Samotnážalobkyňavrámcivýsluchuuviedla,žesa
vzťahy zhoršili po tom, čo žalovanú opakovane vyzývala na vyplatenie bytu a výzvy jej doručovala aj do
zamestnania. Súd mal pritom za preukázané, že zmluvne dohodnutá kúpna cena za byt bola vyplatená
obratom po uzavretí kúpnej zmluvy v zmysle zmluvných ustanovení. Šikanózne správanie žalobkyne
voči žalovanej tak deklarovala aj žalobkyňa. Okrem toho mal súd za preukázané, že žalobkyňa

podala voči žalovanej viacero trestných oznámení, pričom trestné konania boli ukončené uznesením
o odmietnutí trestného stíhania voči žalovanej. Opak, t.j. trestné oznámenia podávané žalovanou voči
žalobkyni, preukázané neboli. Ich prípadná existencia ostala v rovine tvrdení žalobkyne. Ďalej mal súd
za preukázané a nesporné, že žalobkyňa od prevodu predmetného bytu v r. 2013 užíva byt žalovanej
bez právneho dôvodu. V inom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 41C/80/2020 sa žalovaná

voči žalobkyni domáha bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v úhradách za byt, nakoľko sama v
dôsledku správania žalobkyne byt reálne neužíva (ako jeho výlučný vlastník), iba zaň uhrádza platby.
Napriek takémuto stavu, ktorý je nesporný, podáva žalobkyňa voči žalovanej od r. 2018 do súčasnostitrestné oznámenia, v dôsledku ktorých je žalovaná opakovane podrobovaná úkonom trestného konania,
pričom protiprávnosť jej konania doposiaľ preukázaná nebola.
16. Na základe týchto skutočností nemožno poskytnúť nároku žalobkyne právnu ochranu, a to z dôvodu

neexistencie jej právneho nároku ako aj skutočnosti, že nárok uplatnený žalobkyňou odporuje dobrým
mravom. Súd zároveň zdôraznil, že tvrdenia žalobkyne v konaní preukázané neboli, a tak mal za to, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
17. S poukazom na ust. § 262 ods. 1 C. s. p. aj bez návrhu rozhodol o nároku na náhradu trov konania,
pričom vychádzal zo skutočnosti, že žalobu v celom rozsahu zamietol, a tak podľa ust. § 255 ods. 1 C.

s. p. rozhodol v zmysle zásady úspechu v spore a žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalobkyni.

18. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, a to z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdeniami súdu uvedenými v bode 31. a 32. rozsudku. Súd absolútne
neprihliadol na žiadne zo skutočností uvedených ňou pričom všetky skutočnosti odôvodňujúce jej
potreby riadne zdôvodnila a preukázala. Naopak prihliadal iba na skutočnosti tvrdené žalovanou, pričom
táto nepredložila žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôveryhodnosťou týchto
tvrdení sa nezaoberal.

19. Žalobkyňa pokladala za úplne nezmyselné, aby prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na
prebiehajúcich trestných a priestupkových konaniach medzi ňou a žalovanou. Tieto nie sú vo vzťahu
k tomuto konaniu vôbec relevantné. S predmetnou vecou absolútne nesúvisia a nemali by byť v
tomto konaní posudzované. Bola názoru, že je jej právo ako poškodenej obrátiť sa na orgány činné v
trestnom konaní, keď boli porušené jej práva a právom chránené záujmy a slobody. Právo na podanie

trestného oznámenia patrí medzi jej všeobecné práva ako poškodenej. Zároveň tieto trestné oznámenia
preukazujú vyhrotené vzťahy medzi ňou a žalovanou a teda sú dôkazom toho, že užívanie predmetného
bytu ňou je neustále rušené zo strany žalovanej, ktorá sa pokúša svojím konaním jej znepríjemniť život
a dosiahnuť jej odchod z predmetného bytu. Rozhodnutie súdu tak u nej vzbudzuje pocit, že konajúca
sudkyňa namiesto toho, aby zaoberala dôveryhodnosťou tvrdení žalovanej a všetkými tvrdeniami a

skutočnosťami ňou uvedenými riešila iba jej podania v minulosti, ktoré s predmetnou žalobou absolútne
nesúvisia. Žalobkyňa sa netajila skutočnosťou, že v minulosti podala niekoľko trestných oznámení na
žalovanú a tiež ďalšie osoby.
20. Žalobkyňa trvala na tom, že jej nárok na užívanie predmetného bytu je opodstatnený. Medzi ňou
a žalovanou došlo k ústnej dohode, ktorej predmetom bola vzájomná pomoc. Ona časť svojej dohody

splnila tým, že žalovanej poskytovala všetku potrebu pri jej štúdiu a uhrádzala náklady žalovanej spojené
s týmto štúdiom. Žalovaná však svoju časť, ktorou sa zaviazala podporiť ju v jej starobe prípadne
chorobe, a to tak, že jej poskytne právo na nerušené užívanie predmetného bytu, nesplnila. Na túto
dohodu pristúpila z dôvodu, že svojej dcére, žalovanej, plne dôverovala. Čo sa jej však postupom času
značne vypomstilo.

21. Uviedla tiež, že ako osoba v dôchodkovom veku patrí medzi obzvlášť chránené osoby a opustenie
predmetnejnehnuteľnostibypreňupredstavovaloobzvlášťzávažnýzásahdojejživota.Konanie,ktorým
sa žalovaná pokúša znepríjemniť jej život a zároveň snaha dostať ju preč z predmetnej nehnuteľnosti
tak preukazuje, že naopak konanie žalovanej voči nej spĺňa znaky konania v rozpore s dobrými mravmi.
22. Žalobkyňa pokladala za dôležité, aby odvolací súd prehodnotil rozhodnutie prvostupňového súdu a

uznal, že ochrana práva na jej bývanie v predmetnom byte je opodstatnená a v tejto situácii nevyhnutná.
Vzal do úvahy všetky jej tvrdenia a skutočnosti, ktoré v rámci predmetného konania uviedla a ktorými
sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a nebral ich absolútne do úvahy v rámci svojho rozhodovania
pritom ide o dôležité skutočnosti, ktoré opodstatňujú jej nárok na udelenie ochrany jej práva na bývanie.
V rámci svojho rozhodovania prebral všetky tvrdenia a skutočnosti uvedené žalovanou za automaticky

pravdivé a vôbec sa ich dôveryhodnosťou nezaoberal. Takýto postup súdu považovala za absolútne
neprijateľný a vôbec sa s ním nestotožnila.
23. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, alternatívne zrušil rozsudok v celom rozsahu a vydal rozsudok, ktorým v celom
rozsahu jej vyhovie.

24. Žalovaná prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení zo dňa 03.12.2021 navrhla, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške.25. Podľa nej označovanie vlastného konania žalobkyne, že trestné oznámenia boli však vždy podané
oprávnene za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov, ktoré boli protiprávnym konaním
týchto osôb porušované je zjavným eufemizmom. Nielen preto, že od zoznamu trestných oznámení

žalobkyne proti nej za posledné dvojročné obdobie, s ktorými oboznámila súd podaním zo dňa
13.07.2021, pribudol minimálne jeden ďalší pokus žalobkyne o privodenie jej trestného stíhania
prostredníctvom trestného oznámenia žalobkyne na ňu o údajnom porušovaní domovej slobody
žalobkyne ňou, ktoré sa malo diať v byte žalovanej (konanie OR PZ v Žiline, odbor poriadkovej polície,
OO PZ Žilina - západ sp. zn. ČVS:ORP-1094/ZZ-ZA-2021). Vzhľadom na to, že z takéhoto masívneho

množstva pokusov žalobkyňa neprodukovala žiaden taký výsledok, ktorý by aspoň jedno jej oznámenie
potvrdil a skončil inak ako zastavením alebo odmietnutím alebo odstúpením na priestupkové (tiež so
zastavením) obdobne v civilných konaniach je namieste uvažovať, či zo strany žalobkyne skôr ako
o výkon práva nejde o obsesiu tak ako ju naznačujú aj znalecké posudky v prvom z označených
trestných konaní. Navyše aktuálne zoznam procesných úkonov žalobkyne proti nej v civilnom konaní je
potrebné doplniť o právoplatné zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia proti nej vo

veci Okresného súdu Žilina č. k. 17C/13/2021-20 zo dňa 01.03.2021 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6Co/54/2021 zo dňa 07.05.2021, v ktorom žalobkyňa produkuje obsahovo zhodné
tvrdenia ako v tomto aktuálnom konaní. V tomto zatiaľ poslednom civilnom súdnom konaní žalobkyne
proti nej (a vlastníkovi bytu, v ktorom ona teraz býva, U. L.), žalobkyňa (spolu s bratom žalovanej, resp.
synom žalobkyne) sa zatiaľ neúspešne snaží dosiahnuť o vydanie rozhodnutia s petitom: 1. Žalovaní

sú povinní zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo spôsobiť morálnu či inú ujmu žalobcom
alebo by mohlo porušiť ich práva a oprávnené záujmy, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej. 2. Žalovaní sú povinní nevstupovať do domu alebo bytu, na pracovisko alebo iné miesto, kde
bývajú, zdržiavajú sa alebo ktoré pravidelne navštevujú žalobcovia, ani sa k takému miestu nepriblížiť na
vzdialenosť najmenej 20 m, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 3. Žalovaní sa nemôžu

približovať k žalobcom na vzdialenosť menšiu ako 20 m, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej. Nariadenie neodkladného opatrenia s rovnakým petitom bolo právoplatne zamietnuté krajským
súdom. Pri takomto rozsiahlom zozname procesných útokov žalobkyne proti nej je namieste sa zaoberať
nielen dopadom konania žalobkyne na jej (rozumej žalovanej) zhoršujúci sa zdravotný stav, ale podľa
jej názoru už aj prípadnou schopnosťou alebo neschopnosťou žalobkyne rozpoznávať nebezpečnosť

svojho konania.
26. Podľa žalovanej z bližšie uvedených skutkových okolností a listín vyplýva, že žaloba proti nej bola
podaná v zjavnom rozpore s dobrými mravmi tak ako túto problematiku súd správne vyhodnotil v bode
28. a 29. rozsudku.
27. Žalobkyňu nikto a žiadnym spôsobom neohrozuje, resp. ona o ničom takom nevie. Naopak, ona

zaplatila kúpnu cenu za byt, ktorý doteraz spláca, ale v ktorom pre obavu zo žalobkyne nebýva, v ktorom
býva žalobkyňa a ktorý si užíva podľa vlastnej ľubovôle, a to bez právneho dôvodu, pričom všetky trestné
oznámenia, sťažnosti, nevhodné kontaktovanie svedkov vždy s agresívnymi alebo aspoň difamačnými
vyjadreniaminajejadresu,bolipodávanézjejbytuajprostredníctvominternetovéhopripojeniaaenergií,
ktoré ona za byt platila ešte aj v čase, kedy bola vo väzbe, pričom dané trestné konanie aj priestupkové

konanie proti nej, boli zastavené rovnako ako všetky ďalšie snahy ju trestne stíhať, zaviazať k rôznym
povinnostiam alebo inak diskreditovať či poškodiť.
28. Podľa žalovanej žalobkyňa v odvolaní reaguje len na nepodstatné skutočnosti a podľa jej názoru
z odvolania riadne ani nevyplýva, prečo by malo byť rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené
alebo zmenené. Žalobkyňa v odvolaní enumeratívnym spôsobom len vymenovala dva obvyklé, resp.

najfrekventovanejšie odvolacie dôvody, ale riadne neodôvodnila ani jeden z nich. Všetky vyššie uvedené
skutkové okolnosti a právne dôvody potvrdzujú závery súdu prvej inštancie a spochybňujú odvolacie
dôvody.

29. Žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného zástupcu v replike doručenej dňa 28.12.2021

poukázala na skutočnosť, že vyjadrenie žalovanou sa v celom rozsahu zameriava na konania, ktoré
absolútne nesúvisia s predmetným konaním a nie sú preň nijako podstatné a rozhodujúce. Nemali
by tak byť v tomto konaní vôbec posudzované. Žalovaná sa chytila toho, že prvostupňový súd svoje
rozhodnutie založil predovšetkým na prebiehajúcich trestných a priestupkových konaniach medzi nimi.
Ona sa obrátila na orgány činné v trestnom konaní rovnako v súčasnosti na konajúci súd za účelom

ochrany svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré boli konaním žalovanej porušené. Orgány činné v
trestnom konaní a súd predsa musia takéto konanie žalovanej sankcionovať a pochopiť nevyhnutnosť
ochrany jej práv. Ak tak robiť nebudú, bude takto žalovaná dennodenne vo svojom konaní voči žalobkyni
pokračovať, čo sa aj v súčasnosti deje. Počet trestných oznámení, ktoré bola nútená ona podať ibapreukazuje aké vyhrotené sú vzťahy medzi ňou žalovanou a značí tiež fakt, že žalovanú v jej konaní
nie je možné inou cestou nijak zastaviť a zabrániť jej v ďalších útokoch na ňu. Neustále útoky zo strany
žalovanej majú nepriaznivý vplyv na jej život a zdravie. Konanie žalovanej značnou mierou zasahuje

do kvality jej života a ona ako osoba v dôchodkovom veku tak nemá možnosť sama sa jej neustálym
útokom brániť.

30. Žalovaná prostredníctvom splnomocneného zástupcu v duplike zo dňa 24.01.2022 popierala
skutkové tvrdenia a právne závery žalobkyne uvedené vo vyjadrení s tým, že sa ku nim dostatočne

podrobne už vyjadrila v doterajšom priebehu konania a tiež sa s nimi v rozsahu a spôsobom
predpokladaným hmotno-právnou aj procesnoprávnou úpravou danej oblasti spoločenských vzťahov
vysporiadal súd v odôvodnení rozsudku. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení nesformulovania žiadne nové
argumenty.

31. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou

stranou sporu (§ 362, § 359 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 389 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1
C. s. p., z nasledovných dôvodov:

32. V preskúmavanej veci okresný súd zamietol žalobu žalobkyne, ktorá sa domáhala voči žalovanej
uloženia povinnosti umožniť jej nerušené a pokojné užívanie označenej nehnuteľnosti a upustiť od
akýchkoľvek zásahov spôsobilých rušiť jej pokojné užívanie nehnuteľnosti v takom rozsahu ako bola
užívaná ňou do mesiaca júna 2020 a to označená nehnuteľnosť. Dôvodom bola neexistencia právneho

titulu z ktorého by nárok žalobkyne vyplýval ako aj skutočnosť, že nárok uplatnený žalobkyňou odporuje
dobrým mravom. Zároveň súd zdôraznil, že tvrdenia žalobkyne v konaní preukázané neboli a tak mal
za to, že táto neuniesla dôkazné bremeno.

33. V zmysle ust. § 380 ods. 2 C. s. p. odvolací súd je pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia viazaný

dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzil v podanom odvolaní. Výnimku predstavujú len nedostatky týkajúce
sa procesných podmienok (§ 161 ods. 1 C. s. p.), na ktoré odvolací súd prihliada ex offo, teda aj bez
toho, aby boli v odvolaní uplatnené.

34. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu vadu v rámci postupu

prvoinštančného súdu, ktorá by sa týkala procesných podmienok. Mohol preto vyhodnotiť správnosť
napadnutého rozsudku iba z hľadiska odvolacích dôvodov uvedených žalobkyňou v podanom odvolaní.

35. Oboznámením sa s obsahom spisu, napadnutým rozhodnutím a odvolaním žalobkyne odvolací súd
konštatuje, že súd v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie nutné na posúdenie uplatneného nároku,

výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, pričom dospel k
správnymskutkovýmzisteniamazdieľaajjehosprávnyprávnyzáver,ktorýmžalobužalobkynezamietol.
Vsúlades§387ods.2C.s.p.savcelomrozsahustotožňujeisjehoodôvodnením,ktorésavyporiadava
so všetkými relevantnými, skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi a teda spĺňa zákonné kritéria
uvedené v § 220 ods. 2 C. s. p.

36. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tom, že jej nárok na užívanie predmetného bytu je opodstatnený
nakoľko medzi ňou a žalovanou došlo k ústnej dohode, ktorej predmetom bola vzájomná pomoc. Ona
časťsvojejdohodysplnilatým,žežalovanejposkytovalavšetkupotrebuprijejštúdiuauhrádzalanáklady
žalovanej spojené s tým štúdiom. Žalovaná však svoju časť, ktorou sa zaviazala podporiť ju v jej starobe

prípadne chorobe, a to tak, že jej poskytne právo na nerušené užívanie predmetného bytu, nesplnila.

37. Civilný sporový poriadok v ustanoveniach § 132 ods. 1 a § 167 ods. 2, 3 a 4 upravuje zákonnú
povinnosť strán konania označiť všetky dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, a preto
iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva výlučne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila

dôkazy potrebné na preukázanie svojich skutkových tvrdení v konečnom dôsledku bude musieť znášať
negatívne dôsledky v podobe takého rozhodnutia, ktoré bude vchádzať zo skutkového stavu na základe
vykonaných dôkazov. Taktiež rovnaké následky postihujú aj tú stranu konania, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu vyústilo do záveru,že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Dôkazné bremeno je zákonnou
procesnou zodpovednosťou strany za výsledok konania. Základným predpokladom dôkaznej povinnosti
je skutkové tvrdenie skutočností stranou konania, pričom medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou

povinnosťou je vzájomná väzba. Ak teda strana konania si nesplní svoju povinnosť tvrdenia, tak potom
spravidla nemôže splniť ani svoju dôkaznú povinnosť.

38. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ žalobkyňa ústnu dohodu ohľadom užívania bytu tvrdila bola
povinná ju preukázať príslušným dôkazom (§ 187 C. s. p.). Výpoveďou navrhnutého svedka ju však

nepreukázala.

39. Právo užívať byt sa podľa odvolacieho súdu môže opierať o viaceré dôvody. Sama žalobkyňa,
navyše právne zastúpená advokátom, v priebehu konania uvádzala niekoľko verzií právneho nároku
na užívanie predmetného bytu vo vlastníctve žalovanej (nájomná zmluva, zmluva o výpožičke, rodinný
vzťah), avšak súdu uvádzané skutočnosti nekonkretizovala a ani nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by jej

tvrdenia podporili. V odvolaní posúdenie týchto uvádzaných dôvodov ohľadom užívania bytu okresným
súdom vyslovene nenamietala.

40.Následneodvolaciedôvodyžalobkynetvorilitvrdenia,žesúdprvejinštanciezaložilsvojerozhodnutie
na prebiehajúcich trestných a priestupkových konania týkajúcich sa žalobkyne a žalovanej. Podľa

odvolacieho súdu uvedené okresný súd posudzoval v súvislosti s otázkou dobrých mravov na ktoré sa
odvolávala v konaní pred okresným súdom aj samotná žalobkyňa.

41. Z týchto dôvodov žalobkyňa neuviedla v odvolaní žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok okresného

súdu vrátane výroku o trovách konania strán sporu založeného na zásade úspechu žalovanej (§ 255
ods. 1 C. s. p.).

42. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 C. s. p. a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z

ust. § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalovaná, preto má voči žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods.
2 C. s. p.).

43. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).