Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 27, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/23/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1609203855
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1609203855.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcov: X/ V. Č., K.. XX.X.XXXX, G.
XXX, B. J., X/ V. Č., K.. X.X.XXXX, G. XXX, B. J., X/ Q. Č., G. XXX, B. J., všetci zastúpení D. H. W..Y..R..,
Y. XX, O., proti žalovanej: P. S., K.. X.X.XXXX, G. XXX, B. J., zastúpenej advokátkou X.. A. O., G. XXB,
Q., o určenie práva prechodu a prejazdu, na odvolanie žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného
súdu Malacky č.k. 5C/301/2009-184, zo dňa 12.4.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcom 1/, 2/ a 3/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa právna predchodkyňa
žalobcov 1/ až 3/ U. Č. domáhala určenia, že má právo prechodu a prejazdu cez pozemok v katastrálnom
území B. J., zapísaný na liste vlastníctva katastra nehnuteľností (ďalej len „LV“) č. XXX ako par.
č. XXX/XX (ďalej len „pozemok žalovaného“) podľa pripojeného geometrického plánu č. XX/XXXX
vyhotoveného Y. Š. - F., overeného Katastrálnym úradom v O., Správou katastra Q. dňa X.X.XXXX pod č.
XXX/XX, ktorý bude tvoriť súčasť rozsudku a uloženia povinnosti právnemu predchodcovi žalovanej Q.

S. strpieť vedenie inžinierskych sietí cez jeho pozemok na časti určenej geometrickým plánom a umožniť
jej ich opravu a údržbu. Pôvodná žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že jej právny predchodca Š. S. Q..
a právny predchodca žalovanej Q. S. na pozemku v katastrálnom území B. J. zapísanom na LV č. XXX
ako parc. č. XXX/XX a na pozemku žalovaného postavili v roku 1971 dvojdom, ktorý sa mal pôvodne
postaviť tak, aby obidva byty mali samostatný vchod. Pred samotnou stavbou sa však bratia Š. S. Q.. a
Q. S. dohodli a stavbu dvojdomu posunuli tak, že prístup k obom bytom bol len zo strany žalovaného. Na
takomto umiestnení stavby sa dohodli preto, aby bol vytvorený spoločný vchod na pozemky za stavbou

aj pre prejazd autom, keďže dva samostatné vchody k domom by boli úzke a posunutím stavby na
hranicu pozemkov vznikol dostatočne široký priestor pre vchod pešo aj vozom. Po kolaudácii stavby v
roku 1979 sa prechádzalo k časti dvojdomu postaveného Š. S. Q.. cez pozemok právneho predchodcu
žalovanej,inýprístupkdomunebolaniejemožný.Vzhľadomnauvedenéskutočnostibolapresvedčená,
že vydržala, resp. jej právni predchodcovia, právo zodpovedajúce vecnému bremenu. K návrhu, aby
bol žalovaný povinný strpieť vedenie inžinierskych sieti cez svoj pozemok uviedla, že pôvodné prípojky
do domu súp. č. XXX v kat. úz. B. J. zapísanom na LV č. XXX, a to elektriny, vody, neskôr k verejnej

kanalizácii boli vedené tiež cez pozemok pôvodného žalovaného a takto doposiaľ aj existujú.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že právni nástupcovia pôvodnej žalobkyne U. Č.,
žalobcovia 1/ až 3/ sú spoluvlastníci rodinného domu vo B. J. so súp. č. XXX postaveného na pozemkuparc. č. XXX/XX o výmere 292 m2 zapísanom na LV č. XXXX katastrálneho územia B. J., nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX katastrálneho územia B. J. parc. č. XXX/XX o výmere 292 m2, zastavané
plochy a nádvoria, parc. č. XXX/XXX, parc. č. XXX/XXX, parc. č. XXX/XXX a parc. č. XXX/XXX. Právny

predchodca žalovanej Q. S. bol vlastníkom nehnuteľnosti v katastrálnom území B. J. zapísanej na LV
č. XXX ako parc. č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 352 m2 so stavbou rodinného
domu so súp. č. XXX (v čase rozhodovania odvolacieho súdu je jej vlastníčkou žalovaná). Rodinný dom
v čase rozhodovania úsdu prvej inštancie patriaci právnemu predchodcovi žalovanej Q. S. a rodinný
dom žalobcov súp. č. XXX sú rodinné domy, ktoré boli postavené ako dvojdom. Vstup do rodinného

domu žalobcov súp. č. XXX je cez schodisko od obecnej cesty a takto sa aj do rodinného domu bežne
vstupuje. Zo zadnej strany dvojdomu je upravený dvor a záhrada. Parcela č. XXX/XX a parcela č. XXX/
XX sú oddelené plotom postaveným približne v roku 2009. Parcela č. XXX/XXX, parc. č. XXX/XXX a
parc. č. XXX/XXX tvoria dvor hospodárskej budovy. Na pozemku parc. č. XXX/XXX je postavená ďalšia
budova bez súpisného čísla vo vlastníctve žalobcov. Hospodárska budova tvorí súvislý celok so stavbou
rodinného domu žalobcov súp. č. XXX. Rodinný dom žalobcov je využívaný na bývanie a je napojený

na žumpu, ktorá je na hranici pozemkov strán sporu. Právny predchodca žalovanej Q. S. nadobudol
pozemok parc. č. XXX/XX darom od svojho otca Š. S. zmluvou o darovaní (registrovaná Štátnym
notárstvom v Senici 23.9.1970 pod sp. zn. N315/70, Nz328/70), v ktorej sa zaviazal umožniť otcovi
prechádzať po darovanom pozemku a prístup na pozemok parc. č. XXX/XX, z ktorého bol darovaný
pozemok vytvorený a na ktorom mal otec rodinný dom, v ktorom býval, a to pešo i povozom.

3. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobe vychádzal z ustanovení § 129, § 130 a § 134
Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva, že pre vydržanie práva zodpovedajúce vecnému bremenu
je potrebné splniť nasledovné podmienky: a) subjekt práva vykonáva právo zodpovedajúce vecnému
bremenu pre seba a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu toto právo patrí; b)

právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa vykonáva nepretržite po dobu 10 rokov; c) do 10 ročnej
doby sa započíta aj doba, po ktorú právny predchodca držiteľa práva vykonával právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Podstatným podľa súdu prvej inštancie bolo to, či žalobcovia, so zreteľom na všetky
okolnosti, boli dobromyseľní v tom, že im požadované právo patrí. Dobromyseľnosť spočíva nielen v
presvedčení, že im takéto právo patrí, ale aj v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že

právo mohlo držiteľovi (žalobcom) patriť. Z toho potom vyplýva, že nestačí len subjektívne presvedčenie
žalobcov o tom, že im právo patrí a ani to, že prípadne toto právo niekedy bolo v minulosti využívané.
Podstatné je, či existovali konkrétne okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť presvedčenie žalobcov o
dobromyseľnosti, že im predmetné právo patrí. Podľa súdu žalobcovia nepredložili v konaní relevantný
a hodnoverný doklad o tom, že uzatvorili zmluvu so žalovaným, z ktorej by bolo možné vyvodiť vznik

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; právna predchodkyňa žalobcov vedela, a túto vedomosť
majú aj žalobcovia, že neexistuje žiadna zmluva ani dohoda o vecnom bremene uzavretá ich právnou
predchodkyňou alebo nimi s právnym predchodcom žalovanej, ktorá by sa týkala pozemku ktorá by sa
týkala predmetného pozemku. Naviac, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia a ani ich
právna predchodkyňa už niekoľko rokov cez pozemok žalovaného neprechádzali aj preto, že právny

predchodca žalovanej Q. S. im v tom bránil, a po jeho oplotení zo všetkých strán žalobcovia naň vstup
nemajú.Žalobcoviavyužívajúvsúčasnostiaajvminulostivyužívaliprístupknehnuteľnostiamvosvojom
vlastníctve, cez iné svoje nehnuteľnosti. Žalobu zamietol s poukazom na ustanovenia § 129 ods. 1 a
ods. 2, § 130 ods. 1 a ods. 2, § 134 ods. 1, § 151n ods. 1, ods. 2 a ods. 3 a § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka a § 80 písm. c) OSP. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 veta prvá

OSP a pôvodnému žalovanému priznal náhradu trov 714,14 eura.

4. Proti rozsudku podali žalobcovia 1/ až 3/ odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť pre nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, žalobe vyhovieť
v celom rozsahu a určiť, že na pozemku v katastrálnom území B. J. parc. č. XXX/XX o výmere 352 m2,

druhpozemkuzastavanéplochyanádvoriazapísanomnaLVč.XXXviaznevecnébremenospočívajúce
v práve prechodu a prejazdu a v práve vedenia inžinierskych sietí cez pozemok parc. č. XXX/XX v
prospech vlastníka domu súp. č. XXX postaveného na pozemku v katastrálnom území B. J. parc. č.
XXX/XX zapísanom na LV č. XXXX a domu súp. č. XXX postavenom na pozemku v katastrálnom
území B. J. parc. č. XXX/XXX zapísanom na LV č. XXX v časti šírky prechodu a prejazdu v rozsahu

podľa geometrického plánu č. XX/XXXX vypracovaného F. - Y. Š. dňa X.X.XXXX, úradne overeného
Katastrálnym úradom v O., Správou katastra Q. dňa X.X.XXXX pod č. XXX/XX, ktorý tvorí neoddeliteľnú
súčasť rozsudku.5. Žalobcovia vzhľadom na umiestnenie ich rodinných domov súp. č. XXX a súp. č. XXX a pozemku
žalovaného považovali za nepochybné, že medzi právnym predchodcom žalovanej a právnym
predchodcom majiteľa pozemku parc. č. XXX/XX a ich rodinného domu súp. č. XXX bola uzavretá

dohoda o tom, že po pozemku právneho predchodcu žalovanej sa bude k predmetnému rodinnému
domu prechádzať tak pešo ako aj vozom (autom). Umiestnenie týchto domov na predmetných
pozemkoch jednoznačne preukazuje uzavretie tejto dohody, inak by nemalo zmysel pre ich právneho
predchodcu postaviť svoj dom na hranici pozemku tak, že by nemal k svojmu domu žiaden prístup.
Táto dohoda bola síce len ústna, ale ide o nepochybný právny titul, na základe ktorého došlo k

vstupu ich právneho predchodcu a neskôr aj ich samotných do oprávneného výkonu tohto práva a
následne aj k vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, t.j. práva prechodu a prejazdu
v prospech ich rodinného domu. Ďalej uviedli, že zákonom určená vydržacia lehota pre U. S., matku
právnej predchodkyne žalobcov, začala plynúť 11.3.1986, t.j. dňom smrti jej manžela Š. S. W.., ktorá
toto právo prechodu odvodzovala od darovacej zmluvy, v ktorej sa pôvodne žalovaný zaviazal ako
svoju osobnú povinnosť poskytnúť vlastníkovi parc. č. XXX/XX Š. S. W.., ktorý mal na tejto parcele

postavený rodinný dom súp. č. XXX (teraz rodinný dom žalobcov súp. č. XXX), právo prechodu a
prístupu na tento pozemok a to pešo i vozom. Mali za to, že záväzok žalovaného vyjadrený v notárskej
zápisnici o darovaní pozemku je bezpochyby právnym titulom, od ktorého právny nástupcovia Š. S. W..
odvodzovali svoje právo prechodu a prejazdu cez predmetný pozemok žalovaného k ich rodinnému
domu súp. č. XXX. Postupným darovaním a dedením tejto nehnuteľnosti vstúpili oprávnene do výkonu

tohto práva prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného. Počas života Š. S. W.., a aj po jeho smrti
XX.X.XXXX, jeho manželka U. S., matka právneho predchodcu pôvodného žalovaného Q. S. a právnej
predchodkyne žalobcov, využívali právo prechodu cez pozemok pôvodného žalovaného. Ten po smrti
Š. S. W.. žiadnym spôsobom nebránil svojej v prechode cez svoj pozemok a ani jej neoznámil, že
toto právo prechodu, zodpovedajúce vecnému bremenu, v prospech užívania pozemku parc. č. XXX/

XX, na ktorom je postavený ich rodinný dom, sa nemôže využívať. Po smrti otca, v čase, keď vzťahy
medzi rodinnými príslušníkmi ešte neboli narušené, sa s vedomím a vôľou pôvodného žalovaného
právo prechodu riadne a nepretržite využívalo. Konanie pôvodného žalovaného v roku 2008, kedy sa
vzťahy v rodine zhoršili, spočívajúce v obmedzovaní prechodu cez pozemok žalovaného považovali
za účelové, s cieľom sťažiť obvyklý spôsob prístupu a užívania nehnuteľností, aj napriek tomu, že

konkludentný súhlas pôvodného žalovaného o práve prechodu a prejazdu k rodinnému domu žalobcov
existoval už niekoľko desiatok rokov. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu ČR
z 28.2.2001 sp. zn. 22 Cdo 2077/1999. Vyjadrili nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie,
že v danom prípade nemohlo dôjsť k vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, nakoľko
neboli splnené podmienky vydržania. Súd prvej inštancie sa podľa nich nedostatočne vysporiadal so

skutkovými okolnosťami, nakoľko boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky nadobudnutia
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. Nesúhlasili ani s konštatovaním súdu prvej
inštancie, že vecné bremeno by muselo byť v rozsudku presne vymedzené a preto by bolo potrebné
vymedziť časť parcely, cez ktorú by mala viesť trasa prechodu a uviedli, že predložený geometrický plán
je dostatočne určitý a je z neho zrejmé, ktorá časť pozemku žalovaného je zaťažená vecným bremenom.

6. K návrhu na uloženie povinnosti žalovanému strpieť vedenie inžinierskych sietí uviedli, že prístup
na pozemok, na ktorom je postavený ich rodinný dom súp. č. XXX bol vždy cez pozemok žalovaného.
Pôvodné prípojky do tohto domu (voda, plyn) boli vedené tiež cez túto parcelu a existujú tam doposiaľ.
Na tomto pozemku sa nachádza vodovodná šachta, na ktorú sú pripojené všetky tri domy, ich dva

rodinné domy a rodinný dom žalovaného. V roku 2000 bol ich rodinný dom súp. č. XXX a rodinný dom
pôvodného žalovaného napojený na obecnú kanalizáciu z hlavnej ulice, pričom na pozemku pôvodného
žalovaného sa nachádza odbočka na napojenie kanalizácie aj k ich rodinnému domu súp. č. XXX,
ale napojenie nebolo nikdy zrealizované pre nedostatok finančných prostriedkov matky pôvodného
žalovaného. Stavebným úradom Obecného úradu B.S. J. boli vyzvaní, aby do 30.6.2016 rodinný dom

súp. č. XXX napojili na obecnú kanalizáciu, v čom im pôvodný žalovaný bránil. Iné technické riešenie
napojenia tohto domu na obecnú kanalizáciu nie možné, nakoľko obecná ulica z opačnej strany domu
je vyššie ako dom (prevýšenie 11 schodíkov).

7. Pôvodný žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, dôsledne vyhodnotil skutkový stav a
vec správne právne posúdil. Po vykonaní dokazovania podľa neho vyplynulo, že pôvodná žalobkyňa
a ani jej právni nástupcovia nikdy neboli dobromyseľní, že im právo prechodu a prejazdu cez jeho
pozemok zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Toto právo právni predchodcovia pôvodnej žalobkynenikdy reálne nevyužívali a nepreukázali ani titul, na základe ktorého vstúpili do držby, a boli ako pri
vstupe, tak po celú vydržaciu dobu, dobromyseľní. Minimálne od roku 2002 sa právo prechodu cez jeho
pozemok nevykonávalo, nakoľko pozemky žalobcov a jeho boli od seba oddelené a zo všetkých strán

oplotené. Osobné dojednanie medzi ním a otcom Š. S. W.. v zmluve o darovaní pozemku a poskytnutí
práva prechodu a prístupu na jeho pozemok nemôže byť bez ďalších dojednaní právnym titulom pre
vydržanie práva prechodu a prejazdu žalobcov, resp. ich právnych predchodcov. Podľa neho súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že žalobcovia 1/ až 3/ neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by
boli spôsobilé osvedčiť existenciu takého domnelého právneho titulu, z ktorého žalobcovia, resp. ich

právni predchodcovia mohli objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že im prináleží právo prechodu
a prejazdu v prospech stavby rodinného domu žalobcov súp. č. XXX a v akom rozsahu.

8. Žalobcovia 1/ až 3/ v stanovisku k vyjadreniu pôvodného žalovaného k odvolaniu uviedli, že nie je
pravdivé tvrdenie žalovaného, že minimálne od roku 2002 sa právo prechodu cez pozemok žalovaného
nevykonávalo, nakoľko až v roku 2008 (v dobe, kedy sa vzťahy v rodine zhoršili) začal pôvodný žalovaný

totoprávoobmedzovať,hocidotejdobykichrodinnýmdomomnerušeneprechádzalicezjehopozemok.
V ďalšom vo vyjadrení zopakovali tvrdenia uvedené v odvolaní.

9.Odvolacísúdrozsudkomz25.10.2028č.k.3Co/203-2017-228napadnutýrozsudokprvejinštancieako
vecne správny potvrdil. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší

súd SR 15.12.2020 uznesením sp. zn. 5Cdo 92/2019 tak, že rozsudok odvolacieho súdu z 25.10.2018
sp. zn. 3Co/203/228 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že nedodržal procesný postup v
zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Po vrátení veci odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP)

opätovne preskúmal napadnutý rozsudok, po smrti pôvodného žalovaného Q. S. v konaní v zmysle
ustanovení § 378 ods. 1 a § 63 ods. 1 a 2 CSP pokračoval s dedičkou po ňom a novou vlastníčkou
predmetného pozemku P. S. a prejednal odvolanie žalobcov 1/ až 3/ bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 CSP). V zmysle ustanovenia §

219 ods. 3 CSP upovedomil žalobcov o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými
prostriedkami. Rozsudok verejne vyhlásil 28.4.2022 (§ 219 ods. 3 CSP).

11. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.

13. Podľa ustanovenia § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka
nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti,
alebo patria určitej osobe.

14. Podľa ustanovenia § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou
zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,
rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno
nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie
práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

15. Podľa ustanovenia § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy o
prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

16. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcov v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú

správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý má vychádzať z nesprávneho právneho
posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení), s ktorými sa treba v odôvodnení rozhodnutia
o odvolaní vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP) odvolací súd uvádza, že ide v celom rozsahu o
nedôvodnú argumentáciu, k čomu poukazuje na vyhodnotenie skutkových a právnych okolnostívedúcich k zamietnutiu žaloby o určenie vecného bremena súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie
v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
dôležitých pre posúdenie žaloby, ako aj k tvrdeniam žalovaného uvádzaných na svoju obranu.

Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP súd
prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny
záver o nedôvodnosti žalobcami uplatňovaného nároku voči žalovanému na určenie vecného bremena
spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného a jeho povinnosti strpieť vedenie
inžinierskych sietí cez predmetný pozemok, a umožniť ich opravu a údržbu, ktorého sa žalobcovia v

podstatnej časti domáhali z dôvodu vydržania.

17. Súd prvej inštancie spoľahlivým spôsobom zistil, že neboli naplnené základné predpoklady pre
vydržanie vecného práva k nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
spojení s jeho ustanovením § 151o a závery, na základe ktorých žalobu zamietol aj riadne odôvodnil.

18. V danom spore sa žalobcovia podľa odôvodnenia žaloby (jednoznačne vyjadrené v odvolaní)
domáhali určenia, že na pozemku patriacom po smrti pôvodného žalovaného Michala Kovára žalovanej
viazne vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu a v práve vedenia inžinierskych
sietí v prospech vlastníka domu súp. č. XXX postaveného na pozemku parc. č. XXX/XX zapísanom
na LV katastra nehnuteľností č. XXXX a domu súp. č. XXX postavenom na pozemku parc. č. XXX/

XXX zapísanom na LV katastra nehnuteľností č. XXX pre v rozsahu podľa priloženého geometrického
plánu, ktoré mali nadobudnúť vydržaním. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu sú totožné s predpokladmi stanovenými pre vydržanie vlastníckeho práva. Vydržanie práva
zodpovedajúcehovecnémubremenupatríkoriginálnymspôsobomnadobudnutiatohtovecnéhoprávaa
pojmovo predstavuje jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou,

ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená
držba trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba
(vo všeobecnosti) predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu právo patrí, a že je v tejto dobrej
viere so zreteľom na všetky okolnosti; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera
v prípade práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočíva v presvedčení držiteľa, že na základe

určitého titulu bolo zriadené vecné právo (vecné bremeno) a že v takto založenom právnom vzťahu
je oprávnený vykonávať právo, ktoré tvorí obsah tohto vzťahu. Dobrá viera predstavuje aj v prípade
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že
nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom na
všetky okolnosti“. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom

po celý priebeh vydržacej doby. Vecné bremená patria medzi vecné práva k cudzej veci (iura in re
aliena). Obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť
alebo robiť alebo sa niečoho zdržať. Samo takéto obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci nie je ale
určujúcim znakom inštitútu vecného bremena, lebo predmetné obmedzenie (niečo trpieť, niečoho sa
zdržať, niečo konať) môže vyplývať aj z iného dôvodu, napríklad obligačného. Vo všeobecnosti môže byť

obsahom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu aj právo prechádzať cez určitý pozemok, avšak
sama skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu (napríklad prechádza cez cudzí pozemok), ešte neznamená, že je držiteľom vecného
práva. Faktické prechádzanie cez pozemok sa v praxi môže uskutočňovať na základe rôznych právnych
titulov (napríklad zmluvy o prenájme) ale aj bez právneho titulu (uznesenie NS SR zo 16.10.2018 sp.

zn. 3 Cdo 37/2018).

19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že
predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby
držiteľskutočne„bol“(tedanieiba„moholbyť“)sozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žemuvec

alebo právo patrí (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 271/2007, sp. zn. 5 Cdo 49/2010 a sp.
zn. 3 Cdo 12/2010). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu
vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa
musí byť posudzovaná aj z hľadiska toho, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol

mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ku ktorým právo vo forme vecného bremena nenadobudol.
Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý
právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jejpredpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno
vyvodiť, že sa dôvodne považuje za oprávneného z vecného bremena. Medzi základné okolnosti,

ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, teda
či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe
podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008). Inými slovami,
z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vecného bremena k veci vydržaním

je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého)
nadobudnutia práva z vecného bremena.

20. Zmluvou o darovaní spísanou do notárskej zápisnice, ktorou sa pôvodný žalovaný Q. S. zaviazal
umožniť otcovi Š. S. W.. prechod a prejazd cez pozemok nadobudnutý od neho darom, či ústna dohoda,
ktorá vyplýva z umiestnenia stavieb na dotknutých pozemkoch, ani podľa odvolacieho súdu nie sú

objektívne takými právnymi titulmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o dobromyseľnosti žalobcov,
prípadne ich právnych predchodcov, keďže predmetné dohody objektívne nemohli viesť k nadobudnutiu
práva vecného bremena. Právo vecného bremena zriadené notárskou zápisnicou o darovaní pozemku
len vo forme in personam, patrilo Š. S.Y. W.. (osobné vecné bremeno); uvedené jednoznačne vyplývalo
zo znenia predmetnej notárskej zápisnice, v zmysle ktorej sa žalovaný ako vlastník novoutvoreného

stavebného pozemku zaviazal ako svoju osobnú povinnosť umožniť vlastníkovi pozemku parc. č. XXX/
XX, ktorý mal na ňom postavený dom súp. č. XXX (teraz rodinný dom žalobcov súp. č. XXX) prechod
a prístup na tento pozemok, a to pešo i povozom (oprávnený subjekt z vecného bremena bol výslovne
označený ako Š. S., t.j. nie každý vlastník predmetnej nehnuteľnosti). Na doplnenie je treba uviesť, že
pri osobných vecných bremenách je oprávnený subjekt určený individuálne a právo z takéhoto vecného

bremena môže patriť len určitej fyzickej alebo právnickej osobe. Vecné bremená tohto typu sú časovo
obmedzené a neprechádzajú na právneho nástupcu oprávnenej osoby; uvedený záver vychádza zo
znenia ustanovenia § 151p ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právo zodpovedajúce
vecnému bremenu patrí určitej osobe, vecné bremeno zanikne najneskôr jej smrťou alebo zánikom. Z
tohtotedavyplýva,žeposmrtiotcapôvodnéhožalovanéhopredmetnéprávozvecnéhobremenazaniklo

a neprešlo na jeho pozostalú manželku U.J. S., a nemožno uvažovať ani o tom, že následne prešlo
na jej právnych nástupcov, t.j. právnu predchodkyňu žalobcov a ďalej na žalobcov. Pokiaľ žalobcovia
odvodzovali svoju dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť ich právnej predchodkyne (príp. U. S.) od
notárskej zápisnice o darovaní pozemku pôvodnému žalovanému jeho otcom, nemohli byť objektívne
presvedčení, že im patrí právo vecného bremena (toto bolo zriadené ako osobné právo Š. S. W..) a

teda nebol splnený základný predpoklad pre vydržanie vecného bremena podľa ustanovenia § 134
Občianskeho zákonníka v spojení s jeho ustanovením § 151o, t.j. nebola splnená táto podmienka
oprávnenosti držby.

21. Odvolací súd ďalej posudzoval dobromyseľnosť žalobcov, resp. právnej predchodkyne žalobcov

odvodzovanej od ústnej dohody o vecnom bremene (podľa ich argumentácie išlo o vecné bremeno
in rem, kde bola panujúca nehnuteľnosť parc. č. XXX/XX a na nej postavený rodinný dom žalobcov
súp. č. XXX a vecné bremeno viazlo na pozemku žalovanej), čomu mali svedčiť skutkové okolnosti
veci, najmä že by sa nestavala nehnuteľnosť, ku ktorej nie je prístup z obecnej cesty pešo ani vozom
(autom). Pri posudzovaní tohto odvolací súd vychádzal zo zákonnej úpravy, že vecné bremeno, ktoré

má vzniknúť dohodou môže vzniknúť jedine písomnou zmluvou, nikdy nie ústnou dohodou (§ 151o
ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s jeho § 46 ods. 1). Zákon pre zmluvu o zriadení vecného
bremena vyžaduje obligátorne písomnú formu, keďže ide o právny úkon týkajúci sa nehnuteľnosti a
vecné bremeno zriadené na základe zmluvy vznikne až vkladom do katastra nehnuteľností; vklad do
katastra nehnuteľností predstavuje právny spôsob (modus) vzniku vecného bremena. Z uvedeného

vyplýva, že vydržanie vecného bremena len na základe ústnej dohody o jeho zriadení nemôže založiť
dobrú vieru držiteľa, že mu také vecné právo patrí; ústna dohoda nestačí na vznik vecného bremena, ak
zákon pre vznik takéhoto práva obligátorne vyžaduje písomnú formu (obdobne rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 21.8.2000 sp. zn. 22 Cdo 1007/1998 a rozsudok z 26.5.2002 sp. zn. 22 Cdo 721/2002).
Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobcov a ani

žalobcovia samotní nemohli byť dobromyseľní v presvedčení, že vydržali právo vecného bremena, už
len s ohľadom na to, že právo, ktoré mal súd určiť, odvodzujú od ústnej zmluvy.22. Žalobe podľa odvolacieho súdu nebolo možné vyhovieť ani v časti, ktorou žalobcovia žiadali o
určenie, že na parc. č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 352 m2, zapísanej na LV č.
XXX viazne vecné bremeno v práve vedenia inžinierskych sietí cez tento pozemok v prospech vlastníka

domov súp. č. XXX a súp. č. XXX len na základe toho, že tieto siete sú vedené cez tento pozemok,
keďže žiadna zo žalobcami tvrdených skutkových okolností nesvedčila tomu, že by vo vykonávaní tohto
práva boli dobromyseľní.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s jeho ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 453 ods.1 a
453 ods. 3 tak, že žalovanej priznal proti žalobcom 1/ až 3/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho a
dovolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. CSP).