Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, May 30, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/45/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814211436
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8814211436.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v spore žalobcu: E. U., F.. XX.XX.XXXX, T. H.
XXXX/XX, XXX XX R. F. Q. - Č., právne zastúpeného PBLegal Advokátska kancelária, s. r. o., IČO:
54 413 249, so sídlom Poľana 767/1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: LPH Vranov n/T, s. r. o.,
IČO: 31 706 029, so sídlom Pod Dolami 838, 093 02 Vranov nad Topľou, právne zastúpenému JUDr.
Katarínou Hroncovou, advokátkou, IČO: 37 955 322, so sídlom Dr. Clementisa 1214/4, 977 01 Brezno, o
zaplatenie 187.587,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou, č. k. 7Cb/33/2015-387 z 26. mája 2021 takto

r o z h o d o l :

Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá tak, že
žalovaného zaväzuje zaplatiť žalobcovi sumu 21.618,13 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,05 %
ročne od 11.12.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšujúcej zamietavej časti vo veci samej rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100

%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol
žalobu a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia (správne rozsudku) osobitným
uznesením.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne žalobou doručenou mu 29. decembra 2014 domáhal
vočižalovanémuzaplatenia224.822,-eursúrokomzomeškaniavovýške9,05%ročneod11.decembra

2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v zmysle ustanovenia
§ 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť
dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V zmysle vyššie uvedených ustanovení teda
platí, že ak nebola dohodnutá doba splatnosti a vrátenia pôžičky, žalovaný bol povinný vrátiť mu

poskytnutú pôžičku prvý deň po tom, čo ho o plnenie požiadal. Žalovaného listom z 1. decembra 2014
vyzval na vrátenie poskytnutej finančnej pôžičky najneskôr v siedmy deň odo dňa doručenia tohto
listu. Tento list bol žalovanému doručený 3. decembra 2014 prostredníctvom pošty. Z uvedeného teda
vyplýva, že žalovaný mal povinnosť vrátiť mu požičané peňažné prostriedky najneskôr 10. decembra2014. Aj napriek predmetnej písomnej výzve si žalovaný svoj záväzok v celkovej sume 224.822,-
eur, ktorý mu vznikol z titulu nevrátenia poskytnutej peňažnej pôžičky, doposiaľ ani len čiastočne
nesplnil. Podľa § 261 ods. 3 písm. a) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný

zákonník“) sa touto časťou zákona spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy
medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou. Z vyššie
uvedeného teda vyplýva, že aj keď zmluva o pôžičke bola medzi ním ako spoločníkom a žalovaným
ako obchodnou spoločnosťou uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka, vzniknutý záväzkový vzťah sa
riadi Obchodným zákonníkom, nakoľko ide o absolútny obchod. Preto si uplatňuje voči žalovanému aj

úroky z omeškania z neuhradenej sumy podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.
2.2 O žalobe súd prvej inštancie 22. januára 2015 rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému podal
žalovaný odpor s odôvodnením, že žalobca vo svojom návrhu uvádza, že v čase, keď bol ešte jeho
spoločníkom, v rokoch 2001 až 2005 postupne za účelom podpory podnikania mu požičal peňažné
prostriedky v celkovej sume 6.773.000,- Sk, ktoré v súčasnosti predstavujú 224.822,- eur. Žalobca tvrdí,
že existencia pôžičky vyplýva z jeho hlavnej analytickej účtovnej knihy z rokov 2004 a 2005, dlh je

evidovaný v jeho účtovnej závierke zostavenej k 31. decembru 2012 a že existenciu záväzku uznal aj
vo svojom písomnom vyjadrení z 31. januára 2013 podanom v sporovej veci vedenej Okresným súdom
Vranov nad Topľou pod sp. zn. 10Cb/93/2009. S takýmto tvrdením nesúhlasí, pretože v písomnom
vyjadrení k sp. zn. 10Cb/93/2009 poskytol výslovne vysvetlenie k namietaným účtovným operáciám za
rok 2005, ktoré uskutočnil v danom roku ako podmienku banky k čerpaniu úveru a nejedná sa a ani

sa jednať nemôže o kvalifikované uznanie dlhu vyžadované právnou úpravou, a to ustanovením § 558
Občianskeho zákonníka. Zároveň dlh (dlhodobý záväzok) evidovaný v účtovnej závierke zostavenej
k 31. decembru 2012 v priloženej časti výkazu Súvaha na riadku č. 104 k 31. decembru 2012 nie je
možné bližšie identifikovať a označovať ho za ten dlh, ktorý je predmetom žaloby. K 31. decembru 2005
neevidoval voči žalobcovi záväzok v uplatnenej výške 224.822,- eur, ale vo výške 224.820,95 eur. Táto

sumabolanáslednýmiprávnymiúkonmiponižovaná,ažzanikla.Nazákladejednostrannéhozapočítania
žalobca 18. apríla 2006 započítal oproti svojej pohľadávke svoj dlh voči nemu vo výške 999.000,- Sk
(33.160,73eur),čímsajehopohľadávkavočinemuponížilanasumu191,660,22eur.Nazákladedohody
o postúpení pohľadávky došlo 23. mája 2006 k postúpeniu pohľadávky žalobcu na obchodnú spoločnosť
K. E., J.. S.. Z.., O.: XX XXX XXX, J. J. U. XXX, XXX XX R. F. Q. vo výške 122.688,- Sk (4.072,50 eur),

ktorá následne zanikla započítaním. Na základe uvedeného právneho úkonu sa peňažná suma ponížila
k 23. máju 2006 na výšku 187.587,72 eur. Žalobca mu 6. júna 2006 oznámil, že 5. júna 2006 postúpil
časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W., O.:
XX XXX XXX, J. J. U. X, XXX XX P., ktorá mu 28. septembra 2006 oznámila, že 28. septembra 2006
postúpila predmetnú pohľadávku obchodnej spoločnosti O. J. B., S.. Č.. XXXX-XXX-X, so sídlom R. S.

XXXXX, V., K.. Na základe uvedeného sa pohľadávka žalobcu k 6. júnu 2006 znížila na sumu 21.618,13
eur. Vzhľadom na vyššie uvedené môže pohľadávka žalobcu k dátumu požadovanej splatnosti určenej
žalobcom na 10. decembra 2014 predstavovať maximálne 21.618,13 eur, ktorú si k uvedenému dňu
jednostranne započítava s časťou svojej pohľadávky, ktorá mu vznikla z titulu náhrady škody uplatnenej
voči žalobcovi v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe ÚBOK, odbor Stred, Banská Bystrica pod

sp. zn. PPZ-11/BOK-S-2006, v súčasnosti vedenej Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn.
12T/88/2011 titulom časti zaplatených leasingových splátok. V zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho
zákonníka zánik pohľadávok nastane okamihom, keď sa stretnú pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Skutočnosť, kedy sa uskutoční započítací prejav nemá vplyv na okamih zániku vzájomných pohľadávok
započítaním, nakoľko ten je daný priamo právnou úpravou v ustanovení § 580 Občianskeho zákonníka.

Na základe uvedeného zanikla pohľadávka žalobcu v celom rozsahu.
2.3 Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný v podanom odpore
na jednej strane spochybňuje existenciu pôžičky a finančnej výpomoci žalobcu v prospech žalovaného
a tvrdí, že tento záväzok nie je možné identifikovať z jeho účtovných podkladov k 31. decembru 2012,
ale zároveň na inom mieste podaného odporu potvrdzuje poskytnutie pôžičky žalobcom v prospech

žalovaného, ktorú evidoval vo svojom účtovníctve k 31. decembru 2005 vo výške 224.820,95 eur. O tejto
sume zároveň tvrdí, že následnými právnymi úkonmi bola žalovaným ponižovaná, až celkom zanikla
popisovanými právnymi úkonmi. Tvrdenia žalovaného sú pravdivé iba v nepatrnej časti uvádzaných
právnychúkonov.Niejepravdivétvrdeniežalovanéhoozánikupohľadávkyžalobcuvovýške165.969,59
(5.000.000,- Sk), a to postúpením pohľadávky na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W. P. na základe

zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. júna 2006. Aj keď je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca 6.
júna 2006 oznámil žalovanému, že 5. júna 2006 postúpil časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk na
obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W. P., následne žalovanému oznámil, že táto zmluva o postúpení
pohľadávky sa zrušila, a to na podnet Q. T., I.. J.. ako aj žalovaného. Predmetná časť pohľadávky tedanebola postúpená, o čom má žalovaný vedomosť. Žalobca je v účtovných dokladoch žalovaného vedený
ako veriteľ nielen k 31. decembru 2012 (ako sme to uviedli v návrhu na vydanie platobného rozkazu),
ale aj v účtovných závierkach žalovaného k 31. decembru 2013 a k 31. decembru 2014. Žalovaný

eviduje prijatú dlhodobú finančnú výpomoc - pôžičku od E. U., ktorá vznikla ešte v dobe existencie dvoch
spoločníkov vo výške 220.749,- eur. Keďže účtovnými podkladmi disponuje žalovaný, navrhol, aby mu
súd uložil povinnosť predložiť kópie účtovných závierok žalovaného za roky 2013 a 2014, vrátane príloh,
a to súvahy, výsledovky a poznámok.
2.4 Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe rozsudkom, č. k. 7Cb/33/2015-195 zo 4. októbra 2018,

ktorým zastavil konanie o zaplatenie 37.234,28 eur, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % s tým, že o jej výške rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným uznesením a vrátil žalobcovi zloženú zálohu vo výške 43,20
eur vedenú pod ZK 20/2017 a zloženú zálohu vedenú pod ZK 15/2018 s tým, že záloha bude vrátená
po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2.5 Vyhláseniu tohoto rozsudku predchádzalo dokazovanie, počas ktorého právny zástupca žalobcu

uviedol, že žalobca požičal žalovanému peňažné prostriedky v rokoch 2001 až 2005 vo výške
6.773.000,- Sk. Keďže nedošlo k vráteniu pôžičky a bolo dohodnuté, že k vráteniu pôžičky zo strany
žalovaného dôjde až na písomnú výzvu, v roku 2014 žalobca písomnou výzvou požiadal žalovaného
o vrátenie pôžičky. Keďže mu nebola táto suma vrátená, v decembri 2014 bola podaná žaloba na súd.
Žalovaný sa bránil, že pohľadávka zanikla započítaním, a mala zaniknúť aj určitými právnymi úkonmi

vykonanými v roku 2012. Tieto úkony vylučuje, avšak uznal, že došlo k započítaniu pôžičky do sumy
33.160,73 eur (999.000,- Sk), nakoľko je pravda, že žalobca urobil započítací prejav do tejto sumy voči
žalovanému a uznal aj to, že došlo k postúpeniu časti pohľadávky vo výške 4.072,49 eur (122.688,- Sk)
a z týchto dôvodov zobral žalobu späť do sumy 37.233,22 eur a žiadal, aby v tejto časti súd konanie
zastavil a požadoval od žalovaného iba zaplatenie 187.588,78 eur. Následne zobral žalobu späť aj v

časti o zaplatenie 1,05 euro. Poprel však, že by došlo k zániku pohľadávky vo výške 165.869,55 eur
(5.000.000,- Sk), a to z dôvodu postúpenia pohľadávky na obchodnú spoločnosť O. J. B., Z. W., P.,
keďže k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok do tejto výšky v roku 2006 nedošlo, nakoľko bola
uzatvorená zmluva o budúcej zmluve o postúpení pohľadávky a k jej samotnému uzatvoreniu nedošlo.
V súvislosti s touto pôžičkou došlo aj k oznámeniu podnetu v súvislosti s pôžičkou od Q. T., I.. J.. ktorá

poskytovala úver žalovanému a Q. T., I.. J.. s takýmto uvažovaným úkonom žalobcu nesúhlasila, a
preto k žiadnemu úkonu postúpenia pohľadávky nedošlo, o čom má vedomosť aj žalovaná strana a
svedčia o tom aj listinné dôkazy, a to účtovníctvo žalovaného. Potom, čo bola postúpená pohľadávka
vo výške 5.000.000,- Sk, keďže od Q. T., I.. J.. boli vyrozumení, že toto postúpenie nie je v súlade so
zákonom, v zmysle zmluvy o nadradenosti uzatvorenej s Q. T., I.. J.., podľa ktorej žalobca nesmel bez

súhlasu Q. T., I.. J.. previesť svoju pohľadávku na iný subjekt, ani ju vybrať, v zmysle uvedenej zmluvy,
kedy malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky vo výške 5,- Sk, keďže táto pohľadávka nie je jednoznačne
v predmetnej zmluve o postúpení určená, považuje toto postúpenie za absolútne neplatné. Zmluvu o
nadradenosti s Q. T., I.. J.. okrem žalobcu má uzatvorenú aj O.. D. E., kde podľa tejto zmluvy obaja
túto pôžičku nemohli ani vybrať, a preto podľa neho nemohla uplynúť ani premlčacia doba. Až následne

bola doručená žalovanému výzva na uhradenie predmetnej pohľadávky. Uvedené pôžičky, a to jednak
zo strany žalobcu ako aj O.. D. E. boli vlastne ručením za úvery, ktoré mala poskytnúť žalovanému
Q. T., I.. J... To, že tento záväzok vo vzťahu k žalobcovi evidoval v účtovných dokladoch vyplýva aj
z účtovných závierok žalovaného z rokov 2012, 2013 a 2014. Žalovaný podľa verejne prístupných
účtovnýchzávierokevidovalzáväzokžalobcudoroku2014vovýške220.749,-eur,následnevroku2014

ponížil tento záväzok o sumu 33.160,73 eur, čo bolo dôsledkom započítania sumy vo výške 990.000,-
Sk a následne túto sumu ponížil o sumu postúpenia pohľadávky na obchodnú spoločnosť K. E., J.. S..
Z.. vo výške 4.072,49 eur (122.688,- Sk) a dodnes žalovaný eviduje voči žalobcovi záväzok vo výške
165.970,- eur. Rozdiel medzi uplatňovanými sumami 187.588,- eur a 165.970,- eur zodpovedá škode
vo výške 21.618,- eur za motorové vozidlo, ktorá mala údajne vzniknúť, avšak ani túto výšku škody

neuznáva, lebo nie je ničím preukázaná. Nesúhlasil so vznesenou námietkou premlčania. K premlčaniu
pohľadávky nemohlo dôjsť, nakoľko lehota splatnosti predmetného záväzku nebola určená, na čom
sa dohodli aj strany sporu a vyplýva to podľa neho aj zo zmluvy o nadriadenosti, kde bola uznaná aj
povinnosť nedisponovať s touto pôžičkou bez súhlasu Q. T., I.. J.., čo uznal aj konateľ žalovaného.
Navrhol vykonať znalecké dokazovanie v odbore účtovníctvo, ktoré v prípade, že žalovaný nesúhlasí so

závermi odborného vyjadrenia, preukáže, že účtovná evidencia žalovaného má zodpovedať vernému
obrazu účtovnej jednotky a má poskytovať verný obraz o skutočnostiach, ktoré spoločnosť účtuje.
Právny zástupca žalobcu predložil súdu aj Správu nezávislého audítora P. I., J.. S.. Z.. účtovnej jednotky
spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. za roky 2014 a 2015 a dohodu o zrušení zmluvy o postúpenípohľadávky z 5. júna 2006 uzatvorenú medzi postupcom E. U. a postupníkom O. J. B., Z. W., v zmysle
ktorej sa mala zrušiť zmluva o postúpení pohľadávok na základe vzájomnej dohody z 5. júna 2006 s
účinnosťou k 24. septembru 2007. Žalobca na pojednávaní uviedol, že pôvodne požičal žalovanému

6.773.000,- Sk z dôvodu, že žalovaný tieto peniaze potreboval. S O.. D. E. stále rovnako vkladali
do žalovaného sumy, ako to bolo potrebné na chod žalovaného, a to v rovnakej výške. Táto suma
sa požičiavala žalovanému dlhšie obdobie, nešlo o jednorazový vklad. Tieto vklady do žalovaného
vykonával od roku 1994 asi do roku 2005, nakoľko v roku 2005 bol prepustený zo žalovaného ako
zamestnanec spolu so svojou rodinou. Vklady do žalovaného vkladal vložením do pokladne potvrdením

na vkladový doklad, avšak on už žiaden doklad o tom nemá, pretože má za to, že je to zaevidovaný v
sídle žalovaného. Z dôvodu, že žalovaný sa rozširoval a bolo potrebné zobrať úver, Q. T., I.. J.. žiadala
nejaké ručenie majetkom a k ručeniu došlo ich pohľadávkami vo výške 6.600.000,- Sk. Tento krok bol
urobený na jeden rok, kedy bol podpísaný kontokorentný úver a stále po roku sa mal prolongovať a
stále sa mala pôžička zakladať ako ručenie. V chode žalovaného došlo k porušeniu povinností konateľa,
kedy nezvolal valné zhromaždenie, porušil spoločenskú zmluvu v rámci úkonov nad milión slovenských

korún, kedy podpísal a ďalej prolongoval úver s Q. T., I.. J.. vo výške 15.000.000,- Sk na ďalšie roky.
Pôžička, ktorú vložil do žalovaného, nebola časovo obmedzená a bola stále v žalovanom. Počítal s tým,
že keď bude zrušená jeho účasť v žalovanom, čo sa aj v roku 2014 stalo, tak pri výpočte vyrovnacieho
podielu mu bude vrátená aj jeho pohľadávka, čo sa nestalo. V súvislosti s poskytnutím pôžičky od Q.
T., I.. J.. vo výške 15 miliónov slovenských korún, táto ich dodatočne požiadala, aby uzavreli zmluvu

o nadradenosti, v zmysle ktorej on, ako aj O.. E., nemohli hýbať so svojou pohľadávkou - pôžičkou vo
výške 6.773.000,- Sk, to znamená, ani ju vyberať, pretože v opačnom prípade by museli zaplatiť Q.
T., I.. J.. penále vo výške 100 %. Pôžička bola požičaná na dobu neurčitú, a to až do doby, kým bude
pôsobiť v žalovanom. Obdobne to platilo aj pre O.. E.. Neskôr opravil, že v žalovanom pracoval do roku
2012. Na vrátenie predmetnej pôžičky vyzval žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a

to po započítaní vzájomných pohľadávok a pred podaním žaloby na súd. Právna zástupkyňa žalovaného
na pojednávaní uviedla, že podľa účtovnej evidencie žalovaného k 31. decembru 2005 je evidovaná
pôžička žalobcu voči žalovanému vo výške 224.820,95 eur a započítaním o sumu 999.000,- Sk sa
ponížila na sumu 122.688,- eur. Pohľadávka vo výške 5.000.000,- Sk nepatrí žalobcovi, nakoľko táto
bola postúpená organizačnej zložke obchodnej spoločnosti O. J. B., ktorá ju následne postúpila na svoju

materskú spoločnosť. V zmysle Občianskeho zákonníka je postupca povinný postúpenie pohľadávky
oznámiť dlžníkovi bez zbytočného odkladu a dlžník nie je oprávnený požadovať preukázanie zmluvy o
postúpení pohľadávok. Dlžník nemá ako vedieť o tom, či vôbec nejaká zmluva o postúpení pohľadávky
bola, čo je jej obsahom alebo či existuje vôbec nejaká zmluva o budúcej zmluve. Zmluva o postúpení
pohľadávok si vyžadovala písomnú formu a taktiež aj akékoľvek jej zrušenie si vyžadovalo nejaké

písomné vyjadrenie. K započítaniu škody vo výške 21.618,13 eur uviedla, že započítanie prebehlo
správne, nakoľko žalovaný si uvedený nárok uplatnil v trestnom konaní. Uplatnené právo vrátenia
pôžičky je premlčané, nakoľko vklady boli vykonané od roku 2001 do roku 2005. Jedná sa o majetkové
právo, ktoré nie je nekonečné a žalobca si ho mal uplatniť na súde v rámci plynutia premlčacej doby tak,
aby mu toto právo nezaniklo, aby premlčacia doba bola prerušená. Nárok si ho uplatnil 14. decembra

2014, a preto je premlčané. To, že žalovaný v účtovníctve vedie pohľadávku, ktorá je nazvaná podľa
mena žalobcu, nemá zásadný význam, pretože je výlučne v kompetencii danej účtovnej jednotky, ako si
daný účet pomenuje. Názov tohto účtu E. U. ostal iba z praktických dôvodov zachovaný, čo však nemá
žiaden vplyv na nejaké uznanie, že tento záväzok žalobcovi patrí. Žalovaný nemal vedomosť o liste Q.
T., I.. J.. z 15. júna 2006 adresovanom E. U. ohľadne oznámenia, že žalobca postúpil pohľadávku v

prospech tretej osoby. S čiastočnými späťvzatiami žaloby po jej podaní súhlasila. Nesúhlasí s tvrdením
žalobcu, že v zmysle zmluvy o nadriadenosti nebolo možné s pôžičkou hýbať, nakoľko v konaní bolo
preukázané, že žalobca dvakrát svoju pohľadávku započítal a naviac samotná zmluva nie je uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným, ale je uzatvorená medzi dlžníkom, veriteľom, a Q. T., I.. J... Táto zmluva
nezakazujepostúpeniepohľadávky,ibaobsahujesankcievprípade,ženebudedodržanátátopovinnosť.

Konateľ žalovaného na pojednávaní uviedol, že pre neho je to stará záležitosť na to, aby sa zapodieval
detailmi sporu. Pamätá sa, že do sídla žalovaného im prišlo oznámenie, ktorým ho žalobca upovedomil,
že pohľadávka je postúpená na inú obchodnú spoločnosť. Zástupca tejto obchodnej spoločnosti ho
navštívil, aby sa dohodli na úhrade tejto pohľadávky. Žiadne vyrozumenie v súvislosti s postúpením
pohľadávky od Q. T., I.. J.. nedostal. Zmluva s Q. T., I.. J.. o poskytnutí úveru bola uzatvorená na dobu

neurčitú a prolongoval sa ňou úver. Podľa neho je ešte aj naďalej platná. Dodatok k tejto zmluve sa
uzatváral každý rok. Pri poskytnutí predmetnej pôžičky žalovanému sa dohodli tak, že sa dohodnú na
úhrade. Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení z 5. mája 2017 uviedol, že žalovaný k
31. decembru 2005 neevidoval záväzok voči žalobcovi v uplatnenej výške 224.822,- eur, ale vo výške224.820,95 eur. Opätovne poukázal na to, že pohľadávka bola ponížená o 5 miliónov slovenských
korún z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktoré bolo oznámené žalovanému 6. júna 2006. V konaní bolo
jednoznačne preukázané, že bolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky, a preto žalobca v tejto

časti nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto žaloby. Nie je ani v možnostiach súdu, aby súd v tomto
konaní skúmal platnosť tohto postúpenia, nakoľko v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka neplatnosti
sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Na platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok nemení nič
ani prípis Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006, pretože obsahom tohto listu je iba prejav banky ako upozornenie
na možnosť banky uložiť majetkovú sankciu za predmetné postúpenie pohľadávky. V písomnom podaní

zo 16. júna 2017 právny zástupca žalovaného k predloženým audítorským správam uviedol, že názov
účtu E. U. bol ponechaný pre lepšiu identifikáciu, a to aj bez ohľadu na to, že došlo k postúpeniu
pohľadávky na inú osobu. Uvedené vyplýva aj z Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky
č. 23054/2002. Uvedená audítorská správa ako aj uvedenie názvu účtu nemá vplyv na uznanie, resp.
premlčanie tohto záväzku, nakoľko žalovaný eviduje svoje záväzky, aj keď sú premlčané. K dohode o
zrušení zmluvy o postúpení pohľadávok z 5. júna 2006 uviedol, že tento úkon je absolútne neplatný v

zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky
z 5. júna 2006 datovaná 24. septembrom 2007 nespĺňa zákonom požadované náležitosti. Meniť, resp.
rušiť možno iba platné a nezaniknuté zmluvné vzťahy a z nich vyplývajúce práva a povinnosti, avšak
nie práva a povinnosti, ktoré z jedného zmluvného vzťahu už zanikli. K zmene práv a povinností môže
dôjsť iba ohľadne takých práv a povinností, ktorými účastníci môžu disponovať. Nie je preto prípustné

právne zrušenie zmluvy o postúpení pohľadávky v čase, keď táto už bola skonzumovaná, resp. zanikla
plnením a tiež ďalším postúpením 28. septembra 2006 z pôvodného postupníka obchodnej spoločnosti
O. J. B., Z. W. P. na nového postupníka obchodnú spoločnosť O. J. B., so sídlom R.. Naviac, táto
dohoda o zrušení postúpenia pohľadávok bola predložená až po námietkach žalovaného a nie hneď
potom, ako bola aj podpísaná. Preto vzniesol podozrenie ohľadne pozmeňovania dokladov, keďže to

malo byť preukázané aj v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 12T/88/2011 a v konaní vedenom pod
sp. zn. 8Cb/11/2008. Naviac, právny úkon, ktorým sa má zrušiť prvotné postúpenie nie je platný, nakoľko
obchodná spoločnosť O. J. B., organizačná zložka stratila 28. septembrom 2006 právo na zrušenie
dohody o postúpení pohľadávky. Keďže na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, konkrétne § 261 ods. 3 písm. a) a § 261 ods. 6 písm. a), je potrebné na danú

vec aplikovať aj ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa stanovuje časť
plnenia tak, že veriteľ, ktorý je oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy, v tomto
prípade ihneď po poskytnutí finančných prostriedkov. Žalobca nedokázal ani identifikovať, kedy, akú
sumu peňazí poskytol žalovanému. Pôžičku poskytoval od roku 2001 do roku 2005, pričom pre každú
samostatnú sumu začína plynúť premlčacia doba samostatne. Keďže veriteľ mohol požadovať právo na

plnenie ihneď po uzatvorení zmluvy, tak rovnako ihneď po uzatvorení zmluvy mohol svoje právo uplatniť
aj na súde. Keďže žalobca tvrdí, že peňažné prostriedky boli poskytnuté v rokoch 2001 až 2005, tak
premlčacia doba uplynula najneskôr v roku 2009. Žalobca podal žalobu na súd 29. decembra 2014,
teda po uplynutí premlčacej doby. V zmysle ustanovenia § 359 Obchodného zákonníka platí, že proti
splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku. Keďže jednostranný zápočet vykonával

žalobca, resp. obchodná spoločnosť K. E., J.. S.. Z.., voči splatnej pohľadávke žalovaného musela byť
pohľadávka žalobcu, resp. obchodnej spoločnosti K. E., J.. S.. Z.. voči žalovanému splatná, inak by
žalobca, resp. obchodná spoločnosť K. E. J.. S.. Z.. takéto zápočty vôbec vykonávať nemohla. Žalobca
si teda musel byť vedomý, že jeho pohľadávka voči žalovanému na vrátenie poskytnutej peňažnej sumy,
je už splatná, a preto realizoval platné započítanie splatnej pohľadávky voči splatnej pohľadávke. V liste

Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006 adresovanom žalobcovi je uvedené nasledovné: Dňa 05.12.2003 ste ako
veriteľ uzatvorili so spoločnosťou LPH Vranov n. T., s. r. o., IČO: 31 706 029 ako dlžníkom a s Q. T., I..
J.., O.: XX XXX XXX Zmluvu o nadradenosti záväzku (ďalej len „Zmluva“). V bode 2.3. písm. d) ste sa
zaviazali nepostúpiť svoju pohľadávku voči spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. v prospech tretej osoby.
Z oznámenia, ktoré ste zaslali spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. dňa 06.06.2006 vyplýva, že ste

postúpili svoju pohľadávku vo výške 5.000.000,- Sk voči uvedenej spoločnosti v prospech tretej osoby.
Na základe vyššie uvedeného si Vás Q. T., I.. J.. dovoľuje upozorniť, že ste porušili ustanovenia Zmluvy
a v zmysle bodu 2.4. Zmluvy je Q. T., I.. J.. oprávnená požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške
pohľadávky z nadriadeného záväzku. Žiadame Vás o bezodkladné vysvetlenie uvedeného postúpenia
pohľadávky najneskôr do 30.06.2006. V opačnom prípade bude Q. T., I.. J.. postupovať v zmysle

ustanovení Zmluvy o nadriadenosti záväzku, v súlade s ktorými je oprávnená požadovať vyššie uvedenú
zmluvnú pokutu. Právny zástupca žalobcu k písomným vyjadreniam právneho zástupcu žalovaného
uviedol, že z účtovných závierok za roky 2012 až 2015 jednoznačne vyplýva, že je zaknihovaný záväzok
na meno pána U., ktorý bol evidovaný na sumu 6.773.000,- Sk a bol ponížený až v roku 2014. Za účelompreukázania, že nie je to interná záležitosť, ako sa eviduje, pod akým menom, tá ktorá pohľadávka,
si dali vypracovať odborné vyjadrenia. Navrhol, aby bola vypočutá osoba, ktorá ako postupník vyzvala
za obchodnú spoločnosť J. B. žalovaného na uhradenie postúpenej pohľadávky. Na návrh právneho

zástupcu žalobcu bolo predložené odborné vyjadrenie č. 11/2017 vypracované znalkyňou z odboru
ekonómiaamanažment,odvetvieúčtovníctvoadaňovníctvo,kontrolingO..W.P.,H..,ktorázodpovedala
tieto otázky: Otázka č. 1 Či spoločnosť LPH Vranov n. T., s. r. o. ako účtovná jednotka evidovala a eviduje
svoj dlhodobý záväzok voči E. U., a to nepretržite v konkrétnych výškach. Odpoveď: Jednoznačne bolo
zistené z predložených dokladov, že pán E. U. by mohol za sledované obdobie 2012 - 2016 požadovať

vyplatenie svojho záväzku vo výške 165.970,- eur. Otázka č. 2 Či účtovná evidencia má zodpovedať
vernémuobrazuúčtovnejjednotkyojejzáväzkochkukonkrétnymveriteľom.Odpoveď:Účtovnájednotka
je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach,
ktoré sú predmetom účtovníctva a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Otázka č. 3 Či z účtovníctva
vyplýva kontinuita záväzku spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o. vo vzťahu k pánovi E. U.. Odpoveď: Z
predloženého materiálu vyplýva kontinuita záväzku, a to v podobe, že spoločnosť LPH Vranov n. T., s.

r. o. má voči pánovi U. k dnešnému dňu záväzok v celkovej sume 165.970,- eur. Otázka č. 4 Pre prípad,
ak by došlo k zmene veriteľa časti pohľadávky z pána U. na iný subjekt, či to účtovná jednotka premietla
vo svojom účtovníctve, ak nie, či tak závažnú skutočnosť mala premietnuť do svojho účtovníctva a mala
preúčtovať na účet iného subjektu v zmysle účtovných postupov. Podľa nášho názoru z účtovníctva
LPH Vranov n. T., s. r. o. nevyplýva záver, aby táto účtovná jednotka evidovala akékoľvek postúpenie

pohľadávky pána U. alebo jej časti na iný subjekt. Odpoveď: Z predložených dokladov vyplýva, že
pohľadávka pána U. nebola postúpená, preúčtovaná na iný právny subjekt. V prípade, ak by došlo
k zmene veriteľa časti pohľadávky z pána U. na iný právny subjekt, účtovná jednotka by to musela
podľa zákona o účtovníctve premietnuť do svojho účtovníctva a preúčtovať na účet iného subjektu
v zmysle účtovných predpisov. Právna zástupkyňa žalovaného k odbornému vyjadreniu uviedla, že

podáva odpoveď na právne otázky, na ktoré nemá znalec možnosť ani odpovedať, preto je to v rozpore
s právnym predpisom. Konkrétne k otázke č. 1 uviedla, že uvedené odborné vyjadrenie sa nezaoberá
skutočnosťou, že došlo aj k postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu. Znalec vychádza iba z tvrdení
žalobcu. Znalec uvádza, že táto pôžička nebola predmetom vyporiadania pri vyplácaní vyrovnacieho
podielu, pričom z obsahu odborného vyjadrenia nevyplýva, že by sa znalec vysporiadal a mal vedomosť

aj o informáciách k otázke vyporiadania vyrovnacieho podielu a že by mu žalobcom boli predložené. Aj
táto skutočnosť spochybňuje vierohodnosť uvedeného odborného vyjadrenia. K otázke č. 2 uviedla, že
znalec iba odkázal na právne predpisy, pričom neodpovedal, či označenie účtu s názvom E. U. považuje
za správne alebo nie. K otázke č. 3 uviedla, že mal zodpovedať otázku, ktorá je podľa nej otázkou
právnou, a teda znalec nemá právo túto otázku posudzovať. K otázke č. 4 uviedla, že táto otázka je

otázkou sugestívnou. Znalec odpovedá, že pohľadávka pána U. postúpená nebola, pričom znalec nemal
potrebné doklady, ktoré si mohol vyžiadať zo spisu, pričom k tejto otázke znalec ani nemal právo sa
vyjadrovať. V zmysle zmluvy o nadradenosti záväzku uzatvorenej medzi veriteľom E. U., dlžníkom LPH
Vranov nad Topľou, s. r. o. a bankou Q. T., I.. J.. 5. decembra 2013, konkrétne jej bodu 1.1. Dlžník ku
dňu uzatvorenia tejto zmluvy eviduje záväzok vrátiť veriteľovi peňažné prostriedky vo výške 2.872.500,-

Sk. Podľa bodu 1.2. dlžník a banka uzatvorili dňa 11.06.2003 Zmluvu o kontokorentnom úvere č.
1213/03, na základe ktorej banka poskytne, resp. poskytla dlžníkovi po splnení dohodnutých podmienok
úver vo výške 15.000.000,- Sk a dňa 05.12.2003 Zmluvu o splátkovom úvere č. 2130/03 v cudzej
mene, na základe ktorej banka poskytne, resp. poskytla dlžníkovi po splnení podmienok úver vo výške
180.037,- eur. Podľa bodu 1.4. zmluvné strany existujúceho záväzku uzatvárajú túto zmluvu za účelom

zabezpečenia nadriadeného záväzku a vytvorenia možnosti pre splatenie nadriadeného záväzku. Podľa
bodu 2.1. tejto zmluvy veriteľ a dlžník sa týmto dohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to
až do dňa úplného splnenia nadriadeného záväzku. Podľa bodu 2.2. dlžník a banka sa dohodli na tom,
že dlžník: a) neposkytne veriteľovi žiadne plnenie existujúceho záväzku alebo akéhokoľvek budúceho
peňažného záväzku voči veriteľovi, b) nezapočíta žiadnu svoju peňažnú pohľadávku voči veriteľovi

voči pohľadávke veriteľa na zaplatenie existujúceho záväzku alebo jej akejkoľvek časti, a to do dňa
úplnéhosplnenianadriadenéhozáväzku.Podľabodu2.3.veriteľabankasadohodlinatom,ževeriteľ:a)
neprijme žiadne plnenie existujúceho záväzku; b) neprijme plnenie akejkoľvek inej platobnej povinnosti
dlžníka alebo plnenie akejkoľvek sankcie súvisiace s existujúcim záväzkom; c) si neuplatní pohľadávku
voči dlžníkovi uvedenú v písm. a) alebo b) vyššie v exekučnom alebo konkurznom konaní proti dlžníkovi

alebo v procese výkonu rozhodnutia proti dlžníkovi, a to až do dňa úplného splnenia nadriadeného
záväzku; d) nepostúpi alebo nezapočíta svoju pohľadávku na zaplatenie existujúceho záväzku alebo
jej akúkoľvek časť, a to do dňa úplného splnenia nadriadeného záväzku. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že
veriteľ pri plnení svojich záväzkov vyplývajúcich z písm. a) a b) tohto bodu nebude v omeškaní s prijatímplnenia a dlžník nebude môcť vykonať úkony plynúce z príslušných právnych predpisov v súvislosti s
právnou úpravou omeškania veriteľa. Podľa bodu 2.4. banka bude oprávnená požadovať zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške pohľadávky z nadriadeného záväzku zistenej ku dňu, keď sa banka dozvie o

porušení zabezpečovaných povinností: a) od veriteľa, ak veriteľ poruší alebo nesplní záväzok veriteľa,
a b) od dlžníka, ak dlžník poruší alebo nesplní záväzok dlžníka. V zmluve o uzavretí budúcej zmluvy o
postúpení pohľadávky z 1. októbra 2007 zmluvné strany a to budúci postupca: E. U. a budúci postupník:
O. J. B., Z. W. sa dohodli na tomto znení: Dňa 05.06.2006 bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená
zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá bola dohodou zmluvných strán zo dňa 24.09.2007 zrušená. Podľa

bodu I. a II. tejto zmluvy zmluvné strany sa zaväzujú uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej
predmetom bude prevod pohľadávky E. U. ako veriteľa voči spoločnosti LPH Vranov n. T., s. r. o., Pod
dolami 838, 093 02 Vranov nad Topľou, IČO: 31 706 029 vzniknutej ako vklad spoločníka - zaviazaného,
a to v hodnote 5.000.000,- Sk zmenšenú o sumu vyplatenú za časť pohľadávky spoločnosťou U. J. J. -
A.,J..S..Z..,O.:XXXXXXXX,J.J.U.XXXX/XX,T.F.T..Budúcipostupcasazaväzujevyplatiťcelúsumu
vyplatenú za časť pohľadávky spoločnosťou U. J. J. - A., J.. S.. Z.., O.: XX XXX XXX, J. J.C. U. XXXX/

XXX, T. F. T. budúcemu postupníkovi, resp. tretej osobe, ktorú poverí. Budúci postupca sa zaväzuje,
že s predmetnou pohľadávkou bude akokoľvek disponovať len po predchádzajúcom písomnom súhlase
budúceho postupníka. Právny zástupca žalobcu k zmluve o nadriadenosti uviedol, že z obsahu tejto
zmluvy vyplýva, že žalobca dal do ručenia banke svoju finančnú výpomoc, ktorú poskytol žalovanému, v
tom čase približne 6,7 milióna Sk a zaviazal sa, že kým žalovaný bude dlhovať Q. T., I.. J.. z titulu úverov,

ktoré sú popísané v tejto zmluve, teda jednak išlo o kontokorentný úver, ktorého rámec čerpania bol 15
miliónov Sk, ale boli poskytované aj ďalšie úvery a zaviazal sa nevyberať tieto finančné prostriedky zo
žalovaného, kým úver nebol splatený. Tieto úvery boli poskytované zo strany Q. T., I.. J.. v priebehu
niekoľkých rokov a trvajú až dodnes a tým pádom aj ručenie vo forme finančnej výpomoci zo strany
žalobcu prakticky trvalo a trvá dodnes. Takáto istá zmluva bola urobená v tom istom čase aj ďalším

spoločníkom žalovaného O.. E. a takisto on sa zaviazal svoje peňažné prostriedky, finančnú výpomoc
pre žalovaného ponechať v žalovanom a tak je to aj dodnes, čo vyplýva z účtovníctva žalovaného. Keď
sa Q. T., I.. J.. dozvedela o tom, že žalobca chce postúpiť časť svojej pohľadávky voči žalovanému
na obchodnú spoločnosť O. J. B., zaslala žalobcovi list z 15. júna 2006. Takýto list a takáto informácia
bola známa aj žalovanému, lebo išlo o trojzmluvný vzťah, teda aj so žalovaným. Pre nesúhlas banky sa

upustilo od postúpenia pohľadávky, čo vedel žalovaný po celý čas a svedčí o tom aj účtovníctvo, že tú
pohľadávku naďalej evidovali aj vo vzťahu k žalobcovi. V zmysle predmetnej zmluvy nebola dohodnutá
ani lehota splatnosti záväzku, a preto námietka premlčania je nedôvodná. Až s doručením predsúdnej
výzvy na zaplatenie pohľadávky začala plynúť premlčacia lehota. Podľa neho žalovaný musel mať
vedomosť o tom, že zmluva o postúpení bola zrušená, nakoľko Q. T., I.. J.. najčastejšie komunikovala

so žalovaným, a teda mal vedomosť, že si Q. T., I.. J.. neuplatnila žiadne sankcie. K oznámeniu od
obchodnej spoločnosti O. J. B., Z. W. o postúpení pohľadávky na materskú spoločnosť uviedol, že
spochybňuje podpis pána E., ktorý mal tieto listiny podpísať za obchodnú spoločnosť O. J. B. a myslí si,
že ide o napodobenie podpisu pána E., preto žiadal vypočuť O.. E. E.. Právna zástupkyňa žalovaného k
predloženej zmluve o nadriadenosti uviedla, že postúpenie v zmysle tejto zmluvy bolo dovolené, pretože

pohľadávky, ktoré nie je možné postúpiť, sú uvedené v ustanovení § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
a to, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Uvedená zmluva o nadriadenosti
však neobsahovala dohodu s dlžníkom a veriteľom, teda ustanovenie, že by bolo postúpenie zakázané,
a preto toto postúpenie na obchodnú spoločnosť O. J. B. bolo platné. Táto dohoda bola len medzi
bankou a dlžníkom a v prípade, že by to dlžník porušil, banka bola oprávnená od veriteľa požadovať

zaplatenie zmluvnej pokuty. Podľa čestného prehlásenia obchodnej spoločnosti O. J. B., organizačná
zložka z 18. decembra 2017, ktoré má byť podpísané O.. E. E., vedúcim organizačnej zložky, v tomto
čestnom prehlásení O.. E. E.Ľ. vyhlásil, že l. dňa 05.06.2006 bola spoločnosti ako postupníkovi zo strany
postupcu - E. U., H. XXXX, R. F. Q., postúpená pohľadávka voči dlžníkovi LPH Vranov n. T., s. r .o. (ďalej
len „Dlžník“), z titulu poskytnutej pôžičky dlžníkovi vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) (ďalej len

„Pohľadávka“). Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E. týmto prehlasuje, že na uvedený právny
úkon mu bol udelený súhlas všetkých akcionárov zahraničnej osoby a bol výslovne splnomocnený na
takýto úkon. 2. Dňa 28.09. 2006 spoločnosť postúpila Pohľadávku na nového postupníka - spoločnosť
O. J. B., sídlo: R. S. XXXXX, V., K., S.. Č.. XXXX-XXX-X a toto postúpenie Pohľadávky riadne oznámila
Dlžníkovi listom z toho istého dňa (t. j. zo dňa 28.09.2006). Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E.

E. týmto prehlasuje, že na uvedený právny úkon mu bol udelený súhlas všetkých akcionárov zahraničnej
osoby a bol výslovne splnomocnený na takýto úkon. 3. Spoločnosť taktiež čestne vyhlasuje, že platne
neurobila žiadne právne úkony, ktorými by došlo alebo malo dôjsť k následnej zmene a/alebo zániku
predmetných postúpení, vrátane, avšak nielen, platne neuzatvorila dňa 24.09.2007 dohodu o zrušenízmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006, ktorou sa Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa
05.06.2006 zrušuje s účinnosťou ku dňu 24.09.2007. Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E.
týmto prehlasuje, že na uvedený právny úkon - Dohodu o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky zo

dňa 05.06.2006 mu nebol udelený súhlas akcionárov zahraničnej osoby a nebol ani splnomocnený na
takýto úkon. Vedúci organizačnej zložky spoločnosti O.. E. E., týmto rovnako prehlasuje, že vzhľadom
na túto skutočnosť sa zmluvné strany dohodli, že Dohodu o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 24.09.2007, ktorou sa mala Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006 zrušiť, fyzicky
zničia, t. j. roztrhajú. O.. E. E., podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I., vedúci

organizačnej zložky O. J. B., Z. W., O.: XX XXX XXX vypovedal na súde ako predvolaný svedok. Na
pojednávaní svedkovi opakovane boli položené otázky zo strany právneho zástupcu žalobcu, pretože
na jednoznačnú otázku, ako bola položená, jednoznačne neodpovedal. Odpovedal odpoveďami, ktoré s
položenou otázkou nesúviseli. Po opakovaných otázkach súdu k predloženému čestnému prehláseniu
z 18. decembra 2017 uviedol, že čestné vyhlásenie bolo urobené u notára, ktoré aj on podpísal. Obsah
tohto čestného vyhlásenia vyhotovil on. Podpísal ho 18. decembra 2017 a bolo odovzdané všetkým

zainteresovaným, konkrétne tým myslí organizačnú zložku O. J. B.. Nevedel uviesť, či podpis na tomto
čestnom prehlásení, potom ako mu bolo predložené, je jeho, pretože on túto listinu nemá k dispozícii.
Po predložení k nahliadnutiu originálu uviedol, že nevie, či je to jeho podpis. O zmluve o zrušení
postúpenia pohľadávok z 24. septembra 2007 nemá vedomosť. Po nahliadnutí do tejto listiny uviedol,
že podpis na tejto listine nie je jeho. Jeho podpis by sa mal zhodovať s podpisom, ako je uvedené

na čestnom vyhlásení z 18. decembra 2017. Potvrdil, že sa pamätá na skutočnosti, že žalobca mal
postúpiť pohľadávku na O. J. B. a následne organizačná zložka O. J. B. mala túto pohľadávku postúpiť
na materskú spoločnosť. Presne súdu nevedel uviesť, z akých listín vychádzal, keď vyhotovoval čestné
vyhlásenie a k odseku 3 čestného vyhlásenia uviedol, že čiastočne pri tomto odseku došlo k omylu.
Bližšietošpecifikovaťnevedel.Vpísomnomvyjadreníkvýpovedisvedkaprávnazástupkyňažalovaného

uviedla, že na pojednávaní svedok potvrdil obsah čestného vyhlásenia z 18. decembra 2017. Akúkoľvek
obranu žalobcu považuje za nedôvodnú z dôvodu vznesenej námietky premlčania, ako aj aktívnej
legitimácie. Žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, nakoľko pohľadávka mu nepatrí
podľa hmotného práva. Žaloba bola podaná na súd predčasne, čo vyplýva zo zmluvy o nadriadenosti
záväzku z 5. decembra 2013, podľa ktorej sa účastníci v článku II. dohodli o odklade splatnosti záväzku

vymáhaného touto žalobou až do úplného splnenia nadriadeného záväzku žalovaného voči Q. T., I.. J..,
ktorý do dnešného dňa trvá, a preto, ak by aj žalobca hypoteticky bol veriteľom, nebol by oprávnený
domáhať sa splnenia dlhu od žalovaného, nakoľko jeho splatnosť ešte nenastala a žalovaný sa do
omeškania nedostal. Okrem námietky predčasnosti žaloby podala aj námietku premlčania nároku, ako
to uviedla už vo svojich predošlých ústnych aj písomných vyjadreniach. Čas plnenia medzi účastníkmi

dohodnutý nebol, a tak je dlžník povinný plniť od prvého dňa potom, čo ho o to veriteľ požiadal.
Žalobca požiadal žalovaného o plnenie výzvou z 1. decembra 2014. Žalobca žalovanému mohol požičať
peňažné prostriedky najneskôr v roku 2004, a to z dôvodu, že 30. augusta 2004 bola žalobcovi doručená
výpoveď z pracovného pomeru. Je namieste sa domnievať, že po skončení pracovného pomeru žalobca
žalovanému žiadne peňažné prostriedky neposkytol. Premlčaniu podlieha aj právo veriteľa vyplývajúce

z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, t. j. právo požiadať o zaplatenie dlhu, pri ktorom nebol
čas plnenia dohodnutý. Pokiaľ ide o stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby uvedeného práva
veriteľa, má za to, že táto začína plynúť prvým dňom po tom, čo tak veriteľ mohol urobiť, t. j. prvým
dňom po poskytnutí peňažných prostriedkov dlžníkovi. Vychádzajúc z uvedeného, premlčacia doba
tak v dotknutom prípade k poslednej časti poskytnutých peňažných prostriedkov uplynula najneskôr v

roku 2007, t. j. 7 rokov pred podaním žaloby. Aj v prípade, ak by súd zastával názor, že vzťah medzi
žalobcom a žalovaným sa spravuje Obchodným zákonníkom, aj v takom prípade by premlčacia doba už
dávno uplynula, a to najneskôr v roku 2008. Zároveň poukázala na právny názor vyjadrený v rozsudku
Najvyššieho súdu ČSR, č. 28/1984, sp. zn. 3 Cz 99/81 („Nebyla-li doba splnění dluhu dohodnuta ani
jinak stanovena (§ 78 o. z.), začína promlčecí doba běžet dnem nasledujícim poté, kdy vznikl dluh.").

Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Odo 665/2002 („ Dnem kdy mohlo být právo
uplatněno poprvé - s nímž je spojován počátek běhu objektivní promlčecí doby je den, kdy bylo poprvé
možno důvodně podat u soudu žalobu k uplatnění práva. Důvodně je žaloba podána obvykle tehdy,
je-li závazek splatný. Splatnost závazku je dána buď dohodou, právním předpisem nebo rozhodnutím
a představuje okamžik, od kterého je dlužník povinen závazek plnit; vztaženo na posuzovaný případ

- vrátit stabilizační přispěvek. Neni-li splatnost závazku dohodnuta, ani stanovená právním předpisem
nebo rozhodnutím, jak je tomu i v posuzovaném případě, je dlužník povinen splnit dluh prvního dne poté,
kdy byl o plnění věřitelem požádán (srov. §563 ObčZ). V souladu s ustálenou soudní praxi nese možnost
vyvolání splatnotsti závazku s sebou současně i právo věřitele vymáhat splněni závazku; pak (objektivněposuzováno) může své právo také vykonat. První objektivní možnost výkonu práva je dána okamžikem,
kdy věřitel nejdříve mohl o splnění požádat. V těchto případech je třeba považovat za okamžik rozhodný
pro počátek běhu promlčecí doby den bezprostředně následujíci dni, ve kterém dluh vznikl, a nikoliv až

den, kdy došlo ke splatnosti dluhu (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ČSR ze dne 30.11.1981, sp. zn. 3
Cz 99/81, publikovaný ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 1984 č. 28).“) Komentár k §
101 Občianskeho zákonníka, Občianske právo s vysvetlivkami, IURA EDITION. r. 1996, 1997, 1. zväzok,
kolektív autorov pod vedením JUDr. Karola Planka, DrSc., (ktorý poukazuje aj na R -28/1984) a výklad k
§ 101 na str. 216 v publikácii Občiansky zákonník, Prehľadný komentár, JUDr. Imrich Fekete, CSc., JUDr.

Martina Feketeová, EPOS, Bratislava 2012 a výklad k § 101 na str. 685 a nasl. v publikácii Občiansky
zákonník I, Števček, Dulak, Bajánková Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., C. H. BECK, Praha, 2015).
2.6 Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že do sumy 37.234,28 eur pre čiastočné späťvzatie
žaloby konanie čiastočne zastavil. Do zvyšku žalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal pôvodne zaplatenia 224.822,- eur s
príslušenstvom, a to z titulu poskytnutia tejto finančnej čiastky žalobcom ako spoločníkom žalovaného

do žalovaného ako pôžičky na ekonomický rozvoj spoločnosti. Z dôvodu, že na strane žalobcu došlo
k zániku účasti spoločníka v žalovanom, uplatnil si voči žalovanému vrátenie predmetnej pôžičky. Z
dôvodu, že žalovaný mu nevrátil túto pôžičku, podal žalobu na súd. Uplatnený nárok však žalovaný
poprel v celom rozsahu, a to na základe viacerých námietok. Jednak vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku a taktiež vzniesol aj námietku nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu,

z dôvodu, že uvedená pohľadávka, ktorú mal žalobca požičať spoločnosti, zanikla jednak započítacími
prejavmi, ako aj na základe postúpenia pohľadávky a súčasne aj z dôvodu započítania vzneseného zo
strany žalovaného ako uplatnenej pohľadávky na náhradu škody v zmysle leasingovej zmluvy. Podrobne
sú uvedené v odpore. Žalobca na základe týchto námietok čiastočne uznal obranu žalovaného a to, že
obrana žalovaného do výšky 37.234,28 eur je dôvodná. V tejto časti zobral žalobu späť. Toto späťvzatie

bolo súdu prednesené po otvorení pojednávania. Žalovaný s čiastočným späťvzatím súhlasil, a preto
súd konanie v tejto časti zastavil. Toto späťvzatie žaloby sa týkalo námietky žalovaného, ktorý súdu
prezentoval, že došlo v tejto časti k zániku pohľadávky z dôvodu započítacích prejavov z 18. apríla 2006,
ako aj z dôvodu postúpenia pohľadávky z 23. mája 2006. Predmetom konania teda ostal zvyšok nároku,
ktorý v prvom rade bol zo strany žalovaného namietaný premlčaním a taktiež aj postúpením pohľadávky

a započítacím prejavom ohľadne náhrady škody. Uplatnený zvyšok nároku teda vyplýva z vkladu
žalobcu, ako vtedajšieho spoločníka do žalovaného, a to pôžičky. Uvedený nárok - pôžičku, žalobca
poskytol žalovanému ako jeho spoločník, preto na uvedený právny vzťah je v zmysle ustanovenia §
261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka potrebné aplikovať Obchodný zákonník. Skutočnosť, že zo
strany žalobcu došlo k poskytnutiu pôžičky pre žalovaného, nebola medzi stranami sporná. Žalovaný

tieto skutočnosti potvrdil, keď uviedol, že tieto skutočnosti vyplývajú aj z účtovníctva žalovaného. Tieto
skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné. V konaní žalobca prezentoval, že uvedené vklady
vykonával od roku 1994 až do roku 2005. To, kedy sa tak stalo, súdu jednoznačne preukázať nevedel
a súdu to jednoznačne neuviedol ani žalovaný, iba potvrdil evidenciu týchto pôžičiek v účtovníctve
žalovaného. Ako už súd vyššie uviedol, na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia

Obchodnéhozákonníka.Vkonanívšakbolopreukázanéstranamisporu,žetátopôžičkabolaposkytnutá
žalobcom, a teda uvedený záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné posudzovať ako
záväzkový vzťah, a to zmluvu o pôžičke, teda strany sporu uzavreli zmluvný vzťah, ktorý výslovne nie
je upravený v Obchodnom zákonníku. V zmysle ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka
sa preto uvedený právny vzťah bude posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluve

o pôžičke, s tým, že ostatné skutočnosti sa spravujú Občianskym zákonníkom. V zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka pre zmluvu o pôžičke platí, že je to konsenzuálny kontrakt, reálny, avšak na
platnosť tejto zmluvy o pôžičke nie je potrebná písomná zmluva. Žalovaný v konaní preukázal, že k
poskytnutiu tejto pôžičky reálne aj došlo, teda zmluva o pôžičke bola uzatvorená platne, pričom podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka nie je podstatnou záležitosťou aj lehota splatnosti tejto pôžičky.

Keďže obe strany v konaní preukázali, že lehota splatnosti pri vklade pôžičky do žalovaného účastníkmi
konania dohodnutá nebola, nastupuje zákonná úprava splatnosti pôžičky. Pre určenie splatnosti pôžičky
sa bude aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka, keďže uvedený právny vzťah je potrebné
posúdiť v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a obdobne je potrebné na uvedený vzťah aplikovať
aj ustanovenia ohľadne premlčacích lehôt. V zmysle ustanovení Obchodného zákonníka platí, že sa

premlčujú všetky práva zo záväzkového vzťahu. Jednoznačne, vzťah na základe zmluvy o pôžičke je
záväzkovým vzťahom medzi účastníkmi konania. Podľa Obchodného zákonníka na záväzkový vzťah sa
aplikuje štvorročná premlčacia lehota. V prvom rade obrana žalovaného spočívala v tom, že uplatnený
nárok je premlčaný, preto sa súd zaoberal touto námietkou. Aj keď v konaní nebolo jednoznačnepreukázané, kedy žalobca vložil peniaze ako pôžičku do žalovaného, vo svojej výpovedi prezentoval, že
to bolo od roku 1994 až do roku 2005. Uvedenú skutočnosť jednoznačne nepotvrdil síce žalovaný, avšak
z evidencie účtovníctva žalovaného vyplýva a žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu aj

potvrdil, že tieto vklady boli takto vykonané, a teda súd mal za to, že tieto vklady, teda posledný vklad
bol vykonaný najneskôr v roku 2004. Žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka nehovorí o tom, že
plynutiu času nemajú byť priznané žiadne právne účinky. Obchodný zákonník hovorí, že premlčujú sa
všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu na dobu neurčitú. Teda
z uvedeného vyplýva, že sa premlčuje aj právo na vrátenie požičaných peňazí. Všeobecne platí, že

premlčacia doba plynie od lehoty splatnosti. V konaní však účastníci potvrdili, že lehota splatnosti nebola
medzi účastníkmi dohodnutá a preto nastupuje zákonná úprava určenia lehoty splatnosti. Keďže, ako
už súd vyššie uviedol, uvedená zmluva o pôžičke sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
avšak, keďže uvedený právny vzťah je absolútnym obchodným vzťahom, na ostatné ustanovenia a
skutočnosti, ktoré nie sú upravené v zmluve o pôžičke, je potrebné aplikovať Obchodný zákonník, a
teda aj na stanovenie lehoty splatnosti. V čase poskytnutia pôžičky bola lehota splatnosti peňažnej

pôžičky upravená v ustanovení § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého veriteľ sa môže
domáhať svojho plnenia nasledujúci deň po poskytnutí plnenia. Keďže jednoznačne nebolo preukázané,
ktorým dňom tieto pôžičky boli žalovanému poskytnuté, ak by súd vychádzal z poslednej pôžičky,
teda, ktorá mala byť poskytnutá spoločnosti v roku 2004, teda, ak by bral do úvahy posledný deň
roku 2004, t. j. 31. december 2004, aj na toto právo je potrebné aplikovať premlčaciu lehotu ohľadne

určenia lehoty splatnosti, keďže každé právo zo záväzkového vzťahu podlieha premlčaniu. Teda aj na
právo domáhať sa plnenia zo zmluvy o pôžičke je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu lehotu,
t. j. právo na stanovenie lehoty splatnosti a teda najneskôr 31. decembrom 2008 táto pohľadávka je
premlčaná, ohľadne lehoty splatnosti. Keďže žaloba bola podaná na súd až v roku 2014, súd mal za
to, že bola podaná na súd po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, preto súd v zmysle uplynutia

premlčacej lehoty žalobu zamietol a nezaoberal sa už ďalšími námietkami zo strany žalovaného. Súd
pre úplnosť dodáva, že pokiaľ ide o námietku žalobcu, že lehota splatnosti nemohla nastať v zmysle
zmluvy o nadriadenosti uzavretej medzi Q. T., I.. J.., súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že táto
zmluva ohľadne lehoty splatnosti nebola medzi dlžníkom a veriteľom, ale bola medzi veriteľom a Q. T.,
I.. J.., t. j. medzi žalobcom a Q. T., I.. J... Uplynúť lehotu splatnosti alebo moment splatnosti môže len

dlžník a veriteľ, nemôže to stanoviť tretí subjekt, teda Q. T., I.. J.., kde v tejto zmluve o nadriadenosti
je uvedené, že v zmysle nadriadeného záväzku sa veriteľ zaväzuje, že svoju pohľadávku nepostúpi,
resp. nebude sa domáhať jej vrátenia. Súd pre úplnosť dodáva, že na takto uzatvorenú zmluvu s Q.
T., I.. J.. nie je možné prihliadať aj z dôvodu, že výška sumy, ktorá je uvedená v tejto zmluve, ktorá
bola poskytnutá ako ručenie na poskytnutý úver, sa nestotožňuje s výškami pôžičky, ktoré mal žalobca

vložiť do žalovaného. Jednoznačne teda nebolo možné identifikovať, aká pôžička zo strany žalobcu
je ako zábezpeka poskytnutého úveru Q. T., I.. J.. pre žalovaného. Žalobca uvádzal jednotlivé sumy,
ktoré sa nezhodujú so sumami uvedenými v tejto zmluve o nadriadenosti. Naviac, je potrebné ešte dať
do pozornosti aj skutočnosť, že zmluva o Q. T. uvádza, že splatnosť nejakej pôžičky žalobcu, veriteľa,
nenastane skôr ako sa splatí poskytnutý úver. V konaní jednoznačne nebolo preukázané, že poskytnutý

úver Q. T., I.. J.. žalovanému, bol už splatený, teda že predmetná zmluva o úvere zanikla. Žalovaný
súdu uviedol, že podľa jeho vedomostí uvedená zmluva naďalej platí, pretože v zmysle tejto zmluvy
sa každý rok tento úver prolonguje. Teda, ak by súd mal prihliadať na tvrdenia žalobcu, že je potrebné
zohľadniť aj skutočnosti uvedené v tejto zmluve o úvere, bolo by namieste potrebné aj konštatovať, že
splatnosť pôžičky žalobcu voči žalovanému nenastala, keďže údajne nebol vrátený úver Q. T., I.. J...

Tým by bolo potrebné aj konštatovať, že nenastala ani splatnosť pôžičky, teda že by sa žalobca nemohol
ani domáhať vrátenia poskytnutej pôžičky. Súd náhradu trov konania priznal žalovanému, keďže mal za
to, že žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, nakoľko čiastočné zastavenie zavinil žalobca, ktorý uznal
obranužalovanéhopopodanížaloby,žeuvedenásuma,doktorejsúdkonaniezastavil,zanikla,zdôvodu
započítania a keďže do zvyšku žaloby súd žalobu zamietol, súd mal za to, že žalovaný bol úspešný v

plnom rozsahu. Naviac, z dôvodu, že v konaní boli zložené na znalecké dokazovanie aj zálohy zo strany
žalobcu, tieto v plnom rozsahu neboli vyčerpané, zvyšok nevyčerpaných záloh súd vrátil žalobcovi.
Čo sa týka doplnenia dokazovania, v konaní bol navrhnutý aj dôkaz - znalecké dokazovanie z odboru
účtovníctvo ohľadne evidovania jednotlivých položiek účtovníctva. Keďže súd žalobu zamietol z dôvodu
uplynutia premlčacej lehoty, uvedené dokazovanie by bolo nadbytočné, a preto ho súd nevykonal.

2.7 Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to voči výroku, ktorým súd zamietol žalobu do
zvyšku a v časti III. výroku, ktorým súd zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške
100 % z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. K otázke lehoty splatnosti pôžičky namietal
nesprávne právne posúdenie a stanovisko súdu prvej inštancie, že lehota splatnosti pôžičky - finančnejvýpomoci uplynula 31. decembrom 2008, t. j. uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty a tomuto nemohla
zabrániť ani uzavretá zmluva o nadriadenosti medzi Q. T., I.. J.. a účastníkmi, pretože táto zmluva
ohľadne lehoty splatnosti pôžičky nebola medzi dlžníkom a veriteľom, ale bola medzi veriteľom a Q. T., a.

s.,t.j.medzinímabankou.Tototvrdeniesúdunezodpovedáskutočnostiatakátointerpretácianevyplýva
zobsahuzmluvyonadriadenostizáväzkumedziním,žalovanýmaQ.T.,I..J...Záversúduprvejinštancie
k otázke dohody lehoty splatnosti, ak tvrdí, že splatnosť môže dohodnúť len dlžník s veriteľom a nemôže
to stanoviť tretí subjekt, teda Q. T., I.. J.., pričom k takejto dohode medzi veriteľom a dlžníkom nedošlo
je v rozpore so skutkovými zisteniami, predovšetkým s obsahom zmluvy o nadriadenosti záväzku. Z

článku II. bod 2.1 zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 vyplýva, že veriteľ (E. U.) a dlžník
(LPH Vranov n/T, s. r. o.) sa dohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to až do dňa úplného
splnenia nadriadeného záväzku - zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 vo výške 15.000.000,-
Sk. V článku 2.2 sa dlžník a banka dohodli na tom, že dlžník neposkytne veriteľovi žiadne plnenie
existujúceho záväzku, ani ho nezapočíta s peňažnou pohľadávkou voči veriteľovi. V článku 2.3 písm. d)
sa veriteľ a dlžník dohodli, že veriteľ pri plnení svojich záväzkov nebude v omeškaní s prijatím plnení

a dlžník nebude môcť vykonať úkony plynúce z príslušných právnych predpisov v súvislosti s právnou
úpravou omeškania veriteľa. Z obsahu zmluvy o nadriadenosti záväzku vyplýva, že ide o zmluvný vzťah
medzi žalobcom, žalovaným a bankou. Z obsahu lehoty splatnosti súd prvej inštancie vyzdvihol iba
tú časť zmluvy, ktorou sa ako veriteľ zaväzuje nepostúpiť svoju pohľadávku a nedomáhať sa vrátenia
pôžičky vo vzťahu k banke (článok II bod 2.3 zmluvy). Vo svojom hodnotení opomína a vôbec neuvádza

článkyzmluvy,vktorýchsaveriteľadlžníkdohodlinaodkladesplatnostiexistujúcichzáväzkov-pôžičiek,
a že vzájomne nebudú v žiadnom omeškaní pri plnení peňažného záväzku do ukončenia zmluvy o
úvere s bankou (článok II. bod 2.1, 2.2, 2.3 zmluvy). Nesprávna interpretácia zmluvy a dohody o lehote
splatnostifinančnejvýpomoci-pôžičkymedzinímakoveriteľomažalovanýmakodlžníkomvpredmetnej
zmluve znamená, že súd prvej inštancie sa s ňou riadne (vôbec) nevyporiadal, ale bez ďalšieho prevzal

argumentáciu žalovaného, že zmluva o lehote splatnosti pôžičky nebola medzi dlžníkom a veriteľom, ale
medzi veriteľom a bankou, čo je v rozpore s obsahom zmluvy. Keďže súd prvej inštancie sa s obsahom
zmluvyvčastidohodymedzinímažalovanýmoodkladesplatnostipôžičkynevysporiadal,znemožnilmu
tým riadne uplatniť odvolacie právo proti napadnutému rozsudku, nakoľko proti nevysloveným úvahám
súdu nie je možné relevantne argumentovať. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

zakladá tzv. inú vadu konania. Poukázal na to, že skutočnosť, že z jeho strany došlo k poskytnutiu
pôžičky pre žalovaného, nebola medzi stranami sporná, pretože to potvrdil žalovaný a tieto skutočnosti
vyplývajú aj z účtovníctva žalovaného. Súd zamietol žalobu z dôvodu premlčania, pričom vychádzal
z aplikácie štvorročnej premlčacej lehoty, ktorá podľa neho uplynula najneskôr 31. decembrom 2008.
Keďže žaloba bola podaná na súde až 29. decembra 2014, súd mal za to, že bola podaná po uplynutí

štvorročnej premlčacej lehoty. Preto ju zamietol a ďalšími námietkami sa nezaoberal. Skonštatoval, že
lehota splatnosti dohodnutá nebola, teda nastala zákonná úprava splatnosti pôžičky podľa § 340 ods.
2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa veriteľ môže domáhať svojho plnenia nasledujúci deň po
poskytnutí plnenia. Keďže jednoznačne nebolo preukázané, ktorým dňom boli tieto pôžičky žalovanému
poskytnuté, súd vychádzal z poslednej pôžičky, ktorá bola poskytnutá v roku 2004, pričom pri aplikácii

štvorročnej premlčacej lehoty právo na stanovenie lehoty uplynulo najneskôr 31. decembrom 2008.
S takouto interpretáciou súdu prvej inštancie nesúhlasí, považuje ju za nesprávnu a uvedené časové
údaje považuje za nezodpovedajúce skutočnosti, teda nesprávne a z toho dôvodu neobstojí ani právna
argumentácia k otázke premlčania. Opätovne poukázal na splatnosť finančných výpomocí - pôžičky,
ktorú dohodol ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom v zmluve o nadriadenosti záväzku z 5. decembra

2003, v ktorej sa písomne dohodlo, že veriteľ nebude požadovať plnenie peňažného záväzku a dlžník
nebude plniť svoj záväzok veriteľovi do doby splatenia úveru Q. T., I.. J... Táto skutočnosť bola potvrdená
aj jeho výpoveďami a nepriamo aj O.. D. E. (konateľom a spoločníkom žalovaného). Aj keď tento
vypovedal vyhýbavo, potvrdil minimálne tú skutočnosť, že takáto inominátna zmluva bola medzi ním
a žalovaným uzavretá a nadviazala na zmluvu o úvere s Q. T., I.. J.., ktorá následnými prolongáciami

by mala platiť aj v súčasnosti. Túto skutočnosť potvrdzuje aj ďalší listinný dôkaz, a to účtovné závierky
žalovaného, ktoré dlhodobo evidovali a evidujú jeho pôžičku ako spoločníka žalovaného pod označením
„dlhodobá finančná výpomoc“. Zdôraznil, že interpretácia súdu o nedohodnutí lehoty splatnosti pri vklade
pôžičky do spoločnosti účastníkmi konania je nesprávna, pretože takáto dohoda existovala a doposiaľ
existuje v písomnej forme. Prejavovala vôľu strán neposkytnúť mu žiadne plnenie peňažného záväzku

žalovaným a vôľu neprijať žiadne plnenie existujúceho záväzku ním do doby ukončenia úverového
vzťahu s Q. T., I.. J... So žalovaným si dokonca dohodli a stanovili, že žalovaný nebude v omeškaní s
prijatím plnenia a žalovaný si nebude môcť uplatňovať nároky v súvislosti s právnou úpravou omeškania
veriteľa. Namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktoréhosa veriteľ mohol domáhať svojho plnenia nasledujúci deň po poskytnutí plnenia. Súd mal vec právne
posúdiť podľa ustanovenia § 342 Obchodného zákonníka, pretože úmyslom strán pri uzatváraní zmluvy
o finančnej výpomoci - pôžičke nebolo túto vykladať tak, že lehota splatnosti pôžičky nebola dohodnutá,

ale tak, že zmluvné strany si ju dohodli v prospech dlžníka do doby, kedy žalovaný splatí úver Q. T., I..
J... Pred týmto časom si veriteľ nebol oprávnený požadovať plnenie, domáhať sa ho a z toho dôvodu
nemohla ani len začať plynúť lehota na plnenie tak, ako ju odôvodňuje súd prvej inštancie, t. j. 31.
decembrom 2004, pretože v tom čase boli so žalovaným dohodnutí neprijať, resp. neposkytnúť peňažné
plnenie. Ďalej poukázal na to, že z dôvodu dlhotrvajúceho porušovania spoločenskej zmluvy zo strany

druhého spoločníka O.. D.Á. E., podal ešte v roku 2009 návrh na zrušenie jeho účasti v žalovanom.
Okresný súd Vranov nad Topľou mu rozsudkom, č. k. 10Cb/64/2009-470 z 8. februára 2012 zrušil účasť
spoločníkavžalovanomsúčinnosťouod17.apríla2012.Odtejtodobysaviackrátpokúšalsožalovaným
uzavrieť dohodu o finančnom vyrovnaní za svoj vyrovnací podiel, ako aj vrátenia dlhodobej finančnej
výpomoci. Keďže od uvedenej doby nemal informácie ani reálnu možnosť zistiť stav úverových vzťahov
žalovaného s Q. T., I.. J.., 1. decembra 2014 písomne vyzval žalovaného na vrátenie finančnej pôžičky

a 29. decembra 2014 podal návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na existenciu dohody o
odklade splatnosti existujúceho záväzku - pôžičky nemohla nastať splatnosť záväzku skôr ako mu bola
zrušená účasť v žalovanom, t. j. k 17. aprílu 2012. Po tejto lehote a to aj v prípade, ak by aj naďalej
existoval úverový vzťah žalovaného s Q. T., I.. J.., nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby
pokračoval v zabezpečení úverovej zmluvy žalovaného po tom, čo prestal byť spoločníkom žalovaného.

Navrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezrušilavecvrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie.
2.8 Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom
súdu prvej inštancie a to jednak čo do skutkových zistení ako aj právneho posúdenia predmetnej
veci a nárok žalobcu uplatnení v žalobe považuje v celom rozsahu za nedôvodný. Návrhu žalobcu

nebolo možné vyhovieť z dôvodu premlčania jeho nároku. Súd prvej inštancie správne odôvodnil svoje
rozhodnutie o zamietnutí žalobcovho návrhu tým, že považoval uplatnený nárok za premlčaný, a teda
prihliadol na námietku premlčania ním vznesenú. Poukázal na to, že žalobca prezentoval, že vklady
finančných prostriedkov do žalovanej sumy vo výške 224.822,- eur vykonával po častiach od roku 1994
až do roku 2005, ale v akých konkrétnych výškach finančné prostriedky mu poskytoval a v akých časoch

preukázať nevedel. Nepreukázal ani, kedy presne vykonával jednotlivé vklady finančných prostriedkov
a v akých výškach do spoločnosti. Obidvaja účastníci, teda aj žalobca aj on viac krát výslovne v konaní
potvrdili, že čas plnenia, teda lehota splatnosti poskytnutých finančných prostriedkov nebola medzi
účastníkmi dohodnutá, a preto súd správne posúdil, že v takomto prípade nastupuje zákonná úprava
určenia lehoty splatnosti. Čo sa týka odvolacej námietky v súvislosti s nesprávnym interpretovaním

zmluvy o nadriadenosti záväzku uzavretej medzi Q. T., I.. J.. a účastníkmi konania ohľadom dohody
o lehote, resp. odkladu splatnosti jeho záväzku voči žalobcovi neobstojí. Súd sa správne stotožnil s
jeho názorom, že táto trojstranná zmluva nemala ani nemá vplyv na úmysel žalobcu a jeho úmysel
nedohodnúťsikonkrétnudobusplatnostiposkytovanýchfinančnýchprostriedkov.Zámeromcelejzmluvy
o nadriadenosti totiž bola iba a len ochrana Q. T., I.. J.. ako jeho veriteľa z nadriadeného záväzku

sledujúca jediný cieľ, a síce aby neplnil žalobcovi skôr ako splní svoj záväzok voči Q. T., I.. J.., pričom Q.
T., I.. J.. sa zaviazal, že neposkytne žalobcovi žiadne plnenie a žalobca, že neprijme žiadne plnenie od
neho,aždoúplnéhosplatenianadriadenéhozáväzku.Ztejtozmluvytedavyplývalento,ženebudeplatiť
žalobcovi a žalobca nebude požadovať plnenie od neho do doby splnenia nadriadeného záväzku, a to
bez ohľadu na to, v akom čase sa tak udeje a tiež bez ohľadu na to, či je medzi žalobcom a ním termín

splatnosti dohodnutý alebo nie. Zmluva teda upravila v záujme zabezpečenia nadriadeného záväzku
režim platenia existujúceho záväzku, avšak len vo vzťahu k nadriadenému záväzku, teda voči Q. T., I..
J.., t. j. v žiadnom prípade neurčila presný čas plnenia (splatnosť), kedy má vrátiť žalobcovi poskytnuté
finančné prostriedky. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie interpretoval listinné
dôkazy nesprávne a v rozpore so skutočnosťou a právnym poriadkom, čo má za následok inú vadu

konania. Podľa jeho názoru žalobcova obrana v podanom odvolaní je vedená zjavne účelovo, sú v ňom
uvádzané nové skutočnosti a argumenty, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie nikdy neboli použité,
ale aktuálne sa pre žalobcu javia ako výhodné alebo vhodné, hoci podľa jeho názoru je ich reálna a
zmysluplná výhodnosť pre žalobcu veľmi otázna. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za riadne
odôvodnené, a to po skutkovej aj právnej stránke, a teda nemožno ho z tohto hľadiska považovať za

ústavne nekonformné, nie je v tomto smere ani arbitrárne a nevykazuje ani znaky formalizmu. Zotrval na
svojom názore, že žalobca podal svoju žalobu až po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá uplynula najneskôr
v roku 2008. Zotrval tiež na tom, že čas plnenia pri jednotlivých vkladoch finančných prostriedkov od roku
1994 až do roku 2005 nebol dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, apreto veriteľ bol oprávnený požadovať plnenie ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník bol povinný splniť dlh
prvého dňa po tom, keď ho veriteľ o splnenie požiadal. Na uvedenom nemení nič ani tvrdenie žalobcu, že
vzmluveonadriadenostizáväzkuz5.decembra2003sapísomnedohodlo,ževeriteľnebudepožadovať

plnenie peňažného záväzku a dlžník nebude plniť svoj záväzok veriteľovi do doby splatenia úveru Q. T.,
I.. J... Zmluva o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 obsahovala dohodu v článku II. bod 2.2 písm.
a) medzi ním a bankou, že neposkytne žiadne plnenie existujúceho záväzku voči žalobcovi a v článku
II bod 2.3 písm. a) dohodu medzi žalobcom a bankou, že žalobca neprijme žiadne plnenie záväzku.
Úmyslom žalobcu, jeho úmyslom a úmyslom Q. T., I.. J.. pri uzavretí zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5.

decembra 2003 bolo poskytnúť Q. T., I.. J.. záruku, že si on a žalobca nebudú poskytovať alebo prijímať
plnenia záväzku tam uvedeného a nebolo úmyslom stanoviť čas plnenia záväzku, ale len jeho poradia
vo vzťahu k nadriadenému záväzku. Za nesprávny záver žalobcu považuje, ak tento tvrdí, že splatnosť
záväzku nemohla nastať skôr ako bola žalobcovi zrušená účasť v ňom. Predmetná okolnosť (zrušenie
účasti v spoločnosti) nemá žiadnu súvislosť s určením splatnosti záväzku ako ani s plynutím premlčacej
doby. Nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení ani v dohode účastníkov. Nesprávny je aj záver

žalobcu, že súd mal správne vychádzať z ustanovenia § 342 Obchodného zákonníka. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a neuniesol ani bremeno tvrdenia - z jeho vyjadrenia v predmetnom konaní nie je
jasné, kedy došlo k vzniku jednotlivých právnych vzťahov, v akých výškach mu poskytoval pôžičky, ako
aj to, že svojim tvrdeniami nevyvrátil jeho námietky o ich premlčaní. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy celého

konania.
2.9 O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením, sp. zn. 3Cob/19/2019 z 27. júna 2019 tak, že zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti o zamietnutí zvyšku žaloby a o náhrade trov
konaniaavrozsahuzrušeniavrátilvecnaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Svojezrušujúceuznesenie
odôvodnil tým, že podstatnou odvolacou námietkou žalobcu je, že súd prvej inštancie nesprávne právne

posúdil splatnosť pôžičky, nesprávne vyhodnotil zmluvu o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 a
tým spojený odklad splatnosti jeho pôžičky - finančnej výpomoci a zároveň nesprávne vyhodnotil jeho
nárok ako premlčaný podľa § 342 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa § 342 Obchodného zákonníka,
akzozmluvyalebozustanovenítohtozákonanevyplývaniečoiné,jerozhodujúciúmyselstránprejavený
pri uzavretí zmluvy alebo povaha plnenia pre určenie, či čas plnenia je určený v prospech oboch strán

alebo len prospech jednej z nich. Ak je čas plnenia určený v prospech dlžníka pred týmto časom, nie je
veriteľ oprávnený požadovať plnenie a dlžník je oprávnený plniť svoj záväzok. Ak je čas plnenia určený v
prospech veriteľa, je pred týmto časom veriteľ oprávnený požadovať plnenie, ale dlžník nie je oprávnený
plniť svoj záväzok. Ak je čas plnenia určený v prospech oboch strán, nie je pred týmto časom veriteľ
oprávnený požadovať plnenie a dlžník plniť svoj záväzok. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že

zo strany žalobcu došlo k poskytnutiu pôžičky pre žalovanú spoločnosť. Žalobca vykonával vklady do
spoločnosti žalovaného od roku 1994 až do roku 2005. Dňa 5. decembra 2003 bola uzavretá zmluva
o nadriadenosti záväzku podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi veriteľom E. U., dlžníkom
LPH Vranov n/T., s. r. o. a bankou Q. T., I.. J... Z článku I. bod 1.1 vyplýva, že dlžník - žalovaný ku
dňu uzavretia tejto zmluvy eviduje záväzok vrátiť veriteľovi - žalobcovi peňažné prostriedky vo výške

2.872.500,- Sk. Podľa čl. II. bod 2.1 tejto zmluvy, veriteľ - žalobca a dlžník - žalovaný sa týmto dohodli
na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to až do úplného splnenia nadriadeného záväzku. Z
tejto zmluvy vyplýva, že nadriadeným záväzkom je úver vo výške 15.000.000,- Sk na základe zmluvy
o kontokorentnom úvere č. 1213/03 zo dňa 11. júna 2003 poskytnutej Q. T., I.. J... Z citovanej zmluvy
o nadriadenosti záväzku, z čl. II. bod 2.1 jednoznačne vyplýva, že veriteľ - žalobca a dlžník - žalovaný

sa dohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku, a to až do úplného splnenia nadriadeného
záväzku. Odvolaciemu súdu preto nie je jasné ako súd prvej inštancie mohol vyhodnotiť obsah zmluvy o
nadriadenosti záväzku len ako dohodu medzi veriteľom - žalobcom a Q. T., I.. J.. a že sa veriteľ - žalobca
a dlžník - žalovaný nedohodli na odklade splatnosti existujúceho záväzku žalovaného voči žalobcovi,
aj keď táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z citovanej zmluvy o nadriadenosti. Toto nesprávne

vyhodnotenie zmluvy nadriadenosti a odkladu splatnosti záväzku žalovaného voči žalobcovi malo vplyv
aj na otázku skúmania premlčania nároku žalobcu voči žalovanému. Nesprávne preto posúdil súd prvej
inštancie začiatok plynutia premlčacej lehoty, ak konštatoval, že ak by vychádzal z poslednej pôžičky,
teda ktorá mala byť poskytnutá spoločnosti v roku 2004, teda ak by bral do úvahy posledný deň roku
2004, t. j. 31. december 2004 pri aplikovaní štvorročnej premlčacej lehoty, t. j. právo na stanovenie lehoty

splatnosti uplynulo najneskôr dňom 31. december 2008, a teda ak žaloba bola podaná až 29. decembra
2014 bola podaná po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, a preto z dôvodu uplynutia premlčacej
lehoty žalobcu žalobu žalobcu zamietol. Nesprávny je aj jeho záver, ak konštatoval, že ak by súd mal
prihliadaťnatvrdeniažalobcu,žejepotrebnézohľadniťajskutočnostiuvedenévzmluveonadriadenosti,bolo by na mieste potrebné konštatovať, že splatnosť pôžičky žalobcu voči žalovanej spoločnosti
nenastala, keďže údajne nebol vrátený úver žalovaným Q. T., I.. J.., teda že nenastala ani splatnosť
pôžičky a žalobca by sa nemohol ani domáhať vrátenia poskytnutej pôžičky, lebo v konaní nepredložil

a nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie splatenia poskytnutého úveru. Ako to vyplýva z obsahu
spisu, súd nezameral svoje dokazovanie za účelom zistenia, či došlo k splateniu úveru žalovaným a tým
odňal sporovým stranám možnosť uplatniť si ich procesné práva navrhovať a predkladať dôkazy v tomto
smere. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, otázku splatnosti pôžičky žalobcu ako

aj premlčanie nároku žalobcu namietané žalovaným, keď na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva o nadriadenosti neobsahuje dohodu medzi veriteľom -
žalobcom a dlžníkom - žalovaným o odklade splatnosti existujúceho záväzku žalovaného voči žalobcovi.
Od tohto nesprávneho právneho posúdenia sa odvíja aj nesprávny záver súdu prvej inštancie pri
posudzovaní nároku žalobcu v iných otázkach. Porovnaním odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia
súd prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa

nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku čoho bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím došlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť právny
nárok žalobcu vzhľadom na odvolacím súdom konštatovaný odklad splatnosti záväzku žalovaného voči

žalobcovi a v prípade zistenia, že kontokorentný úver nebol splatený, posúdiť nárok žalobcu aj z pohľadu
toho, či možno od neho spravodlivo žiadať na vyčkanie splatenia kontokorentného úveru, ak žalobca
prestal byť v roku 2012 spoločníkom spoločnosti žalovaného. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie
§ 391 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

2.10 Podľa pokynu odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie. Právny zástupca žalobcu uviedol, že
zotrváva na zvyšku podanej žaloby. Poukázal na to, že oznámenie o postúpení pohľadávky je neplatné
z dôvodu nejasnosti a neurčitosti. To, že toto postúpenie má byť neúčinné vyplýva aj z evidencie
účtovníctva žalovaného, v ktorom je naďalej táto pohľadávka evidovaná na žalobcu a subjekt, na ktorý
bola postúpená pohľadávka, sa doposiaľ nedomáhal zaplatenia tejto pohľadávky voči žalovanému. Toto

tvrdenie má vyplývať aj z odborného vyjadrenia O.. P.. Zmluva o nadradenosti v bode 2 uvádza, že ak
dôjde k jej porušeniu, Q. T., I.. J.. si môže uplatňovať zmluvnú pokutu. Q. T., I.. J.. si voči žalobcovi
neuplatnila žiadnu sankciu, čo je potvrdením toho, že nedošlo k porušeniu zmluvy o nadradenosti,
a teda ani k postúpeniu pohľadávky. Nepriamo to potvrdzuje aj list Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006,
kde upozorňuje žalobcu na možnosť uloženia zmluvnej pokuty. Následne prebehli jednania medzi

žalobcom, žalovaným a Q. T., I.. J.., kedy Q. T., I.. J.. žiadala vysvetlenie, či došlo alebo nedošlo k
postúpeniu pohľadávky a keď nedošlo, žiadala nahradenie zmluvy o nadradenosti, teda iné ručenie na
kontokorentný úver žalovanou stranou. A keďže nedošlo k ručeniu iného na predmetný kontokorentný
úver to potvrdzuje, že pohľadávka žalobcu ostala naďalej zabezpečovacím prvkom pre Q. T., I.. J...
Má za to, že nie je spravodlivé aby žalobca, ktorého účasť v spoločnosti u žalovaného bola v roku

2012 zrušená z dôvodu, že boli porušované jeho práva, sa nemohol po uplynutí deviatich rokov od
skončenia jeho účasti ako spoločníka v spoločnosti žalovanej domáhať sa vrátenia pôžičky. Zmluva o
úveremohlaobsahovaťajviaceroručeníalebozabezpečeniemohlobyťajnahradenéďalšímiručeniami.
V záverečnom návrhu žiadal, aby súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu. Mal za to, že medzi
účastníkmi konania nie je sporné, že žalobca vložil do žalovanej spoločnosti pôžičku vo výške 220.749,-

eur, čo vyplýva aj z účtovníctva žalovaného. Táto suma bola ponížená z dôvodu započítania záväzkov
v sume 37.234,28 eur s tým, že neuznáva započítanie z titulu náhradnej škody uplatnenej v trestnom
konaní, pretože táto škoda nebola ničím preukázaná a trestné konanie nie je právoplatne skončené.
Vylúčil, že by došlo k postúpeniu pohľadávky, čo vylučuje účtovníctvo žalovanej spoločnosti, ktorá k
dnešnému dňu si eviduje pôžičku žalobcu znížená iba z titulu započítania. Spochybnil dôveryhodnosť

svedka O.. E.. Poprel platnosť oznámenia o postúpení pohľadávok nakoľko mal za to, že toto postúpenie
je neplatné pre nezrozumiteľnosť. To, že nedošlo k postúpeniu pohľadávky má vyplývať aj z oznámenia
Q. T., I.. J.., ktorá si doposiaľ neuplatnila žiadne sankcie voči žalobcovi. Keďže žalobca prestal byť
spoločníkom žalovanej spoločnosti od roku 2020, nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby si nemohol
túto pohľadávku uplatniť. Žalobca súdu uviedol, že ručenie jeho pohľadávkou považuje od začiatku

za protiprávne, pretože kontokorent sa prolongoval 32 dodatkami každý rok, pričom spoločenská
zmluva jasne udávala konateľovi žalovaného, že pri právnych úkonoch nad 50.000,- DM potrebuje
súhlas valného zhromaždenia. Zmluvu na poskytnutie kontokorentného úveru uzavreli na jeden rok.
Pri dodatkoch si žalovaný súhlas valného zhromaždenia nežiadal. Ohľadne neplatnosti týchto dodatkovneurobil žiadne úkony. Z dôvodu aj takýchto úkonov podal návrh na zrušenie účasti v spoločnosti
žalovaného pre porušenie jeho práv. Vo vzťahu k Q. T., I.. J.. k zmluve o záväzku nadradenosti ohľadne
vkladu jeho pohľadávky, a to zabezpečenie pohľadávky nevykonal žiaden úkon. Podľa neho tak mohol

urobiť aj konateľ žalovanej spoločnosti. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že taktiež zotrváva na
svojich vyjadreniach. Má za to, že v zmysle zmluvy o nadradenosti záväzku nebolo možné postúpiť
pohľadávku. Bod 2.3 zmluvy o nadradenosti riešil iba dohodu medzi žalobcom a Q. T., I.. J.. a nie medzi
žalobcom a žalovaným tak, ako to vyžaduje § 225 ods. 2 Občianskeho zákonníka. (Nemožno postúpiť
pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.) Zo zmluvy jednoznačne

vyplýva, že išlo o dohodu medzi žalobcom a Q. T., I.. J.. a žalobca sa zmluvne zaviazal nepostúpiť
pohľadávku pod hrozbou sankcie, ktorá následne bola aj vytknutá Q. T., I.. J... Q. T., I.. J.. nijakým
spôsobom nespochybnila platnosť a účinnosť postúpenej pohľadávky zo strany žalobcu na tretí subjekt.
Úver z kontokorentného úveru č. 1213/03 sa neustále prolonguje. V súčasnosti sa pohybuje v úverovom
rámci 600.000,- eur mesačne. Žalobca v roku 2003, keď sa podpisoval kontokorentný úver ako aj zmluva
o nadradenosti, vstupoval do tohto zmluvného vzťahu na základe slobodne určitej vôle, vedomý si

podstaty kontokorentného úveru. Tento inštitút zabezpečuje pohľadávku, kedy tretí subjekt ručí, alebo
akýmkoľvek spôsobom zabezpečuje pohľadávku iného subjektu, ktorá sa zúčastňuje na podnikaní, a to
bez ohľadu na to, či má z nej nejaký účinok alebo prospech vo vzťahu k poskytnutému zabezpečeniu.
Požiadavka Q. T., I.. J.. bol jeden z inštitútov zabezpečenia vymožiteľnosti predmetného úveru. Preto
z tohto pohľadu nie je možné vyhodnotiť zmluvu o nadradenosti záväzku ako právny úkon, ktorý

by bol v rozpore so spravodlivosťou a má za to, že nie je možné zrušiť uzatvorenú zmluvu len na
základe skutočnosti, že zmluva sa v priebehu jej trvania z pohľadu určitej zmluvnej strany stane zrazu
nevýhodnou,resp.nespravodlivou.Právnyporiadokriešivýlučnelenv§50aods.3Občianskehozákona
situáciu, kedy zaniká záväzok uzavrieť budúcu zmluvu pokiaľ z okolností, z ktorých účastníci pri vzniku
záväzkuvychádzalisazmenilidotejmiery,ženemožnospravodlivopožadovaťabysazmluvauzatvorila.

Je v zásadnom rozpore s princípom právnej istoty zmluvných strán, aby dvojstranné alebo viacstranné
právne akty bolo možné zrušiť z dôvodu, že počas ich platnosti stanú sa nevýhodné z pohľadu jedného
účastníka zmluvného záväzku. Viacnásobne to platí v obchodných vzťahoch, kde účastníci sú zväčša
podnikatelia, ktorí sú povinní niesť svoje podnikateľské riziko. Žalobca mal z dôvodu bežnej opatrnosti
predvídať, že možno raz nebude spoločníkom spoločnosti a mal si uvedomiť aj dopad uzatváranej

zmluvy o nadradenosti záväzku. Bolo plne na jeho slobodnej vôli sa rozhodnúť, či zmluvu o nadradenosti
uzatvorí a uvedené nemôže byť na ťarchu ani škodu žalovaného, ani v neprospech tretej strany, a to
Q. T., I.. J.., ktorá nie je účastníkom konania a ktorej prípadné vyslovenie záveru ohľadne zmluvy o
nadradenosti by sa týkalo aj samotného jej právneho postavenia. Žalobcovi od roku 2012, kedy prestal
byť spoločníkom žalovaného, nič nebránilo obrátiť sa na Q. T., I.. J.. s požiadavkou o zrušenie, resp. o

úpravu predmetnej zmluvy. Preto má za to, že žalobca súhlasí s existenciou tohto zmluvného záväzku,
ak teraz tvrdí niečo iné, je to z dôvodu, že momentálne mu to v danej situácii vyhovuje. Vyslovením tohto
názorubysúddonútilžalovanéhovystaviťsahrozbezostranyQ.T.,I..J..kuplatneniusizmluvnejpokuty
vo výške pohľadávky z nadriadeného záväzku, čo by taktiež bolo v rozpore s princípom spravodlivosti.
Takéto rozhodnutie by poškodilo žalovaného ako aj tretie strany, ktorej by sa znížila vymožiteľnosť

pohľadávky. Žalobca pred samotným zrušením jeho účasti v spoločnosti žalovaného vykonával úkony, a
to započítanie pohľadávky ako aj postúpenie pohľadávky, napriek hrozbe postihu Q. T., I.. J... Vzhľadom
na tieto širšie okolnosti a právne úkony samotného žalobcu nie je možné považovať zmluvný vzťah za
nespravodlivý. Právny poriadok Slovenskej republiky zrušenie takéhoto zmluvného vzťahu neumožňuje.
Úkony žalobcu, a to započítanie pohľadávky, postúpenie pohľadávky vyhodnocuje vo vzťahu k Q. T., I..

J.. v rozpore s jeho zmluvnými povinnosťami, a ktoré sa zaviazal v zmluve o nadradenosti záväzku a
z toho vyplýva jeho nepoctivosť, jeho rozpor, konanie v rozpore s dobrými mravmi obchodného styku.
Preto má za to, že súd by nemal žalobcovi priznať súdnu ochranu v zmysle, že by zmluvu o nadradenosti
záväzku mal považovať za nespravodlivú vo vzťahu k žalobcovi, pretože jeho samotné konanie je v
rozpore s princípom spravodlivosti, s princípom rovnosti strán, s princípom zásad v bežnom obchodnom

styku a dobrými mravmi. V účtovníctve žalovaného je evidovaný kontokorentný úver, ktorý sa pohybuje
vo výške 600.000,- eur. Žalobca k dnešnému dňu nevykonal vo vzťahu k Q. T., I.. J.. žiaden úkon, ktorým
bynastalaurčitázmenavpredmetnýchúverovýchvzťahoch.Mázato,žedošlokpostúpeniupohľadávky
zo strany žalobcu, pretože Q. T., I.. J.. oznámila žalobcovi a upozornila ho, že porušením pohľadávky
dochádza k porušeniu zmluvy o nadradenosti záväzku. Právna zástupkyňa žalobcu žiadala z Q. T., I.. J..

vypýtať oznámenie žalobcu, ktorým informoval Q. T., I.. J.. o skutočnosti, že postúpil svoju pohľadávku
vo výške 5.000.000,- Sk na tretiu osobu. V záverečnom návrhu žiadal, aby súd žalobu zamietol z
dôvodu, že podľa žalovaného žalobca nie je aktívne legitimovaný z dôvodu postúpenia pohľadávky
na tretí subjekt. Aj keď doposiaľ nie je skončené trestné konanie v súvislosti s lízingovými splátkami,má za to, že si oprávnene započítali náhradu tejto škody. Táto škoda vyplýva z odborného vyjadrenia,
kde znalec stanovil hodnotu škody na motorovom vozidle, ktorá bola spôsobená žalovanej spoločnosti.
Žalobca ju nijakým spôsobom nespochybnil. Evidovanie pohľadávky v účtovníctve žalovaného na meno

žalobcu je v kompetencii účtovnej jednotky, je to na nej, akým spôsobom si účty nazve. Neznamená
to, že z toho vyplýva právo pre určitú osobu. Ani zrušením účasti žalobcu v spoločnosti žalovaného v
roku 2012 by mal byť poškodený. Žalobca od roku 2003 žiadnym spôsobom nenamietal, nevykonal ani
jeden úkon vo vzťahu k žalovanej spoločnosti ani vo vzťahu k Q. T., I.. J.. a neriešil nijakým spôsobom
svoju situáciu. Žalobca slobodne vstúpil do zmluvného vzťahu vedomý si podstaty zmluvného vzťahu a

zabezpečovacieho inštitútu. Bolo by v rozpore so spravodlivosťou, keby súd bol jednostranne oprávnený
rušiť existujúce účinné zmluvné vzťahy. V konaní bol vyžiadaný dôkaz z Q. T., I.. J.. ktorá vo svojej správe
z 1. júla 2020 súdu uviedla, že zmluva o nadradenosti záväzku z 5. decembra 2003 naďalej trvá. Úverový
vzťah zo zmluvy o splátkovom úvere č. 2130/2003 z 5. decembra 2003 zanikol splnením k 31. júla 2009.
Úverový vzťah zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 z 11. júna 2003 naďalej trvá. K tejto zmluve
bolo uzatvorených 32 dodatkov. Posledný bol z 20. septembra 2019. Vo všeobecnosti nie je vylúčené

nahradenie zmluvy o nadradenosti záväzku iným zabezpečovacím prostriedkom, napríklad ručením.
Pre konkrétne rozhodnutie o pripustenie takéhoto nahradenia by sa vyžadovalo posúdenie konkrétneho
obchodného prípadu v konkrétnom čase, preto toto vyjadrenie nepotvrdzuje žiadny nárok klienta voči
banke na takého nahradenie. V prílohe súdu zaslala 32 dodatkov k zmluve o kontokorentnom úvere a
zároveň poučenie, že tieto informácie sú bankovým tajomstvom. K uvedenému dôkazu právny zástupca

žalobcu uviedol, že uvedené preukazuje, že zmluva o nadriadenosti záväzku je naďalej platná, a preto
návrh nemôže byť premlčaný. Jeden z úverov, pre ktorý žalobca ručil svojím vkladom do spoločnosti,
zanikol,avšakzmluvouonadradenostimábyťnaďalejkrytýkontokorentnýúverč.zmluvy1213/03.Q.T.,
I.. J.. podala správu, z ktorej vyplýva, že predmetný úver je možné nahradiť aj iným ručením. Domnieva
sa, že nastala splatnosť pôžičky minimálne dňom písomnej výzvy z roku 2014. To, že kontokorent sa

predlžuje ďalšími dodatkami, nemôže byť na ťarchu žalobcu.
2.11 Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žalobou sa pôvodne
žalobca domáhal voči žalovanému vrátenia pôžičky vo výške 224.822,- eur, po čiastočnom späťvzatí
sumy 187.587,75 eur. Dôvodnosť tejto žaloby odôvodňoval tým, že ešte ako spoločník žalovaného túto
sumu vložil do žalovaného ako pôžičku. V roku 2012 došlo k zrušeniu účasti žalobcu ako spoločníka

žalovaného, preto sa domáhal vrátenia tejto pôžičky spolu s úrokom z omeškania. Uvedený nárok
žalovaný poprel, a to z titulu dvoch obrán. Jedna obrana mala spočívať v tom, že žalobca nie je
aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby, nakoľko žalovaný mal za to, že žalobca mu oznámil,
že došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok k postúpeniu tejto pôžičky na tretí subjekt. Ďalej
vzniesol aj druhú obranu, a to, že vráteniu tejto pôžičky žalobcovi bráni ručenie, ktoré obsahuje zmluva

o nadradenosti záväzku.
2.12 Medzi stranami sporu bolo sporné, či žalobca je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby z
dôvodu, že podľa obrany žalovaného malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Žalobca však uviedol, že k
platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Naviac aj z
dôvodu upozornenia Q. T., I.. J.. v zmysle zmluvy o nadradenosti, že takéto oprávnenie žalobca nemá,

došlo k zrušeniu zmluvy o postúpení pohľadávok, a teda, že žalobca je naďalej aktívne legitimovaný na
podanie žaloby o vrátenie tejto pôžičky. Vzhľadom na záver vyjadrený odvolacím súdom v zrušujúcom
rozsudku súdu prvej inštancie mal za to, že keďže v roku 2012 došlo k zrušeniu účasti žalobcu ako
spoločníka v žalovanom, nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby v zmysle ustanovenia zmluvy o
nadradenosti, a to zákazu domáhať sa vrátenia pôžičky pred tým, než budú splnené záväzky v zmysle

zmluvy o úvere, by si nemohol žiadať vrátenie tejto pôžičky. Ďalej sporným bolo aj to, či vzhľadom
na ustanovenie zmluvy o nadradenosti, a to zákaze žalobcu domáhať sa vrátenia tejto pôžičky pred
splnením zmluvy o úvere, sa žalobca nemôže domáhať vrátenia tejto pôžičky, pretože v takomto prípade
by podľa zmluvy Q. T., I.. J.. mohla sankcionovať žalobcu.
2.13Naodstráneniespornostisúdvykonaldokazovanie.Zvykonanéhodokazovaniazistil,ževkonaníje

preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, nakoľko aj keď malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, následne
po tom ako Q. T., I.. J.. upozornila žalobcu, že v prípade postúpenia pohľadávky môže Q. T., I.. J.. uplatniť
oprávnenia, ktoré má v zmluve o nadradenosti, a to, že si bude uplatňovať zmluvnú pokutu, došlo k
zrušeniu Zmluvy o postúpení pohľadávok. Zákon nezakazuje, aby došlo k zrušeniu takejto zmluvy, a
preto súd má za to, že na strane žalobcu je preukázaná aktívna legitimácia na podanie žaloby. V konaní

bol vypočutý aj svedok O.. E., ktorý bol vypočutý aj k zrušeniu zmluvy o postúpení pohľadávky. V bode
3 čestného prehlásenia je uvedené, že spoločnosť O. J. B. platne neuzatvorila dňa 24.09.2007 Dohodu
o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006, vedúci organizačnej zložky spoločnosti
O.. E. E. na právny úkon - Dohodu o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.06.2006 nemaludelený súhlas akcionárov zahraničnej osoby a nebol ani splnomocnený na takýto úkon. Dohoda o
zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.09.2007 sa mala zrušiť, fyzicky zničiť. Aj keď k tejto
dohode o zrušení Zmluvy o postúpení pohľadávky najprv uviedol, že na tejto zmluve nie je jeho podpis,

ale vzápätí na to dodal, že v odseku 3 čestného vyhlásenia došlo k omylu. Na základe takto vykonaného
dokazovania preto súd mal za to, že došlo k zrušeniu zmluvy o postúpení pohľadávky.
2.14 Ohľadne splatnosti pohľadávky súd doplnil dokazovanie ako mu uložil odvolací súd. Zisťoval, či
nastali podmienky, ako sú uvedené v zmluve o nadradenosti, a to ohľadne splatnosti záväzku, kde je
uvedené, že splatnosť záväzku nastáva, teda, že žalobca sa môže domáhať vrátenia pôžičky vtedy, ak

budú splnené úvery, na ktoré sa vzťahuje zmluva o nadradenosti. Správou Q. T., I.. J.. bolo preukázané,
že úvery, na ktoré sa vzťahuje zabezpečenie v zmysle zmluvy o nadradenosti neboli ešte uhradené,
naďalejostalvplatnostiúverzúverovejzmluvyč.1213/03,atedasúdmalzato,ženenastalapodmienka
splatnosti pôžičky.
2.15 Odvolací súd však dal súdu prvej inštancie pokyn zaoberať sa tým, či je spravodlivé žiadať od
žalobcu, aby naďalej dodržiaval ustanovenia zmluvy o nadradenosti, ktorá uvádza, že žalobca sa

nemôže domáhať vrátenia pôžičky, pokiaľ nebudú vyplatené úvery, na ktoré sa zmluva o nadradenosti
vzťahuje. V prípade, že by skutočnosť, že žalobca už nie je spoločníkom žalovaného a že by táto
okolnosť mala byť dôvodom pre posúdenie rozporu s dobrými mravmi, súd má za to, že ak by súd takúto
skutočnosťtaktovyhodnotilauložilpovinnosťžalovanémuvrátiťpôžičkyžalobcovi,uložilbyrozhodnutím
súdu povinnosť porušiť ustanovenie zmluvy, ktoré si dohodol žalobca, žalovaný a Q. T., I.. J... Súd by

teda svojím rozhodnutím vstúpil do ustanovení zmluvy bez toho, že by na to mohli mať vplyv všetky
tri strany zmluvy o nadradenosti. Súd mal za to, že takýmto rozhodnutím by neprimerane zasiahol do
postavenia žalovaného, kedy rozhodnutím súdu, ku ktorému sa nijako nemohla vyjadriť Q. T., I.. J..
ani by ho nemohla ovplyvniť, by uložila Q. T., I.. J.. za porušenie ustanovenia zmluvy o nadriadenosti
žalobcovi ako aj žalovanému pokutu. To, že úver nie je doposiaľ uhradený, je spôsobené tým, ako to

bolo preukázané, že kontokorentný úver sa prolonguje. Žalobca sa bránil tým, že žalovaný mal právo
podpísať zmluvu o kontokorentnom úvere, avšak namietal, že by prolongácie boli urobené v súlade
so spoločenskou zmluvou. Obaja účastníci potvrdili, že ak išlo o právny úkon nad hodnotu 50.000,-
DM, bolo potrebné to konzultovať s valným zhromaždením, pričom žalobca namietal, že prolongácia
úveru valným zhromaždením nebola schválená. Z obsahu dodatkov k zmluve o kontokorentnom úvere

vyplýva, že prolongácia sa vykonala ešte aj za účasti žalobcu v žalovanom. Žalobca ako vtedajší
spoločník žalovaného voči takýmto dodatkom k prolongácii kontokorentného úveru neurobil žiadne
úkony, nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by takéto činnosti, ak by mali byť v rozpore so spoločenskou
zmluvou namietal nejakými úkonmi. To, že až následne podal návrh na zrušenie účasti v žalovanom a že
to malo byť tiež jedným z dôvodov podaného návrhu na zrušenie účasti v žalovanom však nepreukazuje,

že by reálne urobil nejaké úkony, ktorými by sa snažil zabrániť prolongácii úverov. Z takejto nečinnosti
žalobcu súd mal za to, že nemožno to pričítať na obranu, že nie je možné spravodlivo požadovať, aby
nepožadoval vrátenie pôžičky z dôvodu, že úver, ktorý je zabezpečený zmluvou o nadradenosti nebol
uhradený. Taktiež súd vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že by žalobca ako účastník
zmluvy o nadradenosti, ktorá upravila podmienky splatnosti pôžičky, urobil nejaký akt smerujúci k Q. T.,

I.. J.., aby z dôvodu, že bola zrušená účasť žalobcu, bolo toto ustanovenie zrušené alebo pozmenené.
Keďže teda súd mal za to, že neboli preukázané také okolnosti na strane žalobcu a žalovaného, že
by súd svojím rozhodnutím uložil povinnosť žalovanému, aby vrátil žalobcovi pôžičku a že by týmto
rozhodnutím uložil žalovanému povinnosť porušiť ustanovenia zmluvy o nadradenosti, ktorá v takomto
prípade by umožnila Q. T., I.. J.. uložiť zmluvnú pokutu, súd mal za to, že návrh žalobcu nie je dôvodný,

a preto podanému návrhu vyhovel. Súd nemal za dôvodné, za preukázané, že nie je možné spravodlivo
od žalobcu požadovať vrátenie pôžičky pred tým, než nastali podmienky splatnosti tak, ako sú uvedené
v zmluve o nadradenosti. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd žalobu zamietol.
2.16 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 657 Občianskeho zákonníka, § 261 ods.
6 písm. a), ods. 9, § 340, § 387, § 397, § 768k ods. 2, ods. 3 Obchodného zákonníka.

2.17 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a § 256 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 CSP
a priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietanú inúvadu konania videl v postupe súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo a podstatné listinné dôkazy interpretoval nesprávne, v rozpore so skutočnosťou a bez pravidiel
formálnej logiky. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdil, že zo správy Q. T., I.. J.. z 1.

júla 2020 vyplýva, že úverový vzťah zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1213/03 z 11. júna 2003
naďalej trvá a k predmetnej zmluve bolo uzavretých 32 dodatkov, naposledy 20. septembra 2019. Z
obsahu jednotlivých dodatkov k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1213/03 vyplýva, že od Dodatku
č. 17 z 20. augusta 2013 po Dodatok č. 32 z 20. septembra 2019 boli predlžované doby splatnosti
úveru (prolongácie). Posledná splatnosť bola určená Dodatkom č. 32 na 30. septembra 2020. Týmito

prolongáciami sa každý rok predlžuje doba čerpania a splatnosti kontokorentného úveru, pričom takto sa
kontokorentný úver žalovaného opakovane predlžoval aj po súdnom zrušení jeho účasti ako spoločníka
vžalovanomvroku2012celkovo16-krátazrejmeajvsúčasnostitakýtozmluvnývzťahmedzižalovaným
a Q. T., I.. J.. pretrváva. Podľa neho je z listinných dôkazov nesporné a zrejmé, že žalovaný, O.. D.
E. ako konateľ žalovaného a Q. T., I.. J.. mali vedomosť o tom, že s účinnosťou od 17. apríla 2012
prestal byť spoločníkom žalovaného a žalovaný mal vedomosť najneskôr od 1. decembra 2014, že

sa domáha vrátenia finančnej pôžičky, čo vyplýva z písomnej výzvy doručenej žalovanému ako aj zo
žaloby. Najneskôr od tohto obdobia mal žalovaný možnosť (zrejmú povinnosť) zmeniť jedno z ručení
(zmluvu o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003). Pokiaľ nebolo zmenené alebo doplnené jeho
ručenie aj napriek podstatnej zmene okolností pri vzniku záväzku, takéto konanie žalovaného možno
podľa jeho názoru charakterizovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi s ohľadom na celkový

charakter a účel zmluvy o nadriadenosti záväzku uzatvorenej medzi ním ako veriteľom a žalovaným
ako dlžníkom. Následné predlžovania doby splatnosti úveru (prolongácie) po roku 2012 (vzájomne na
seba nadväzujúcich 16 dodatkov) k zmluve o kontokorentnom úvere je zo strany žalovaného v hrubom
nepomere medzi jeho záujmami ako veriteľa žalovaného a žalovaného ako dlžníka vo výške 187.578,72
eur. Takýto postup žalovaného je neobvyklý, nepoctivý a nespravodlivý. Pokiaľ by žalovaný aj naďalej

zotrvával na záväzkovom vzťahu zo zmluvy o nadriadenosti záväzku, mohla by nastať situácia, že by
sa vrátenia svojej pôžičky nemohol reálne domôcť do doby, kým by sám žalovaný neukončil zmluvný
vzťah s bankou. Takéto konanie je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi, pretože nerešpektuje
požiadavky vyváženosti záväzkov, resp. spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi ním a
žalovaným. V súvislosti s otázkou či možno spravodlivo žiadať na vyčkanie splatenia kontokorentného

úveru, ak v roku 2012 prestal byť spoločníkom žalovaného, zdôraznil, že pre dlhotrvajúce porušovanie
spoločenskej zmluvy zo strany druhého spoločníka O.. D. E. podal ešte v roku 2009 návrh na zrušenie
jeho účasti v žalovanom. Okresný súd Vranov nad Topľou mu rozsudkom, č. k. 10Cb/64/2009-470 z 8.
februára 2012 zrušil účasť spoločníka v žalovanom s účinnosťou od 17. apríla 2012. Od tej doby sa
viackrát pokúšal so žalovaným uzavrieť dohodu o finančnom vyrovnaní za svoj vyrovnací podiel ako

aj o vrátení dlhodobej finančnej výpomoci - pôžičky. Keďže od uvedenej doby nemal informácie a ani
reálnu možnosť zistiť stav úverových vzťahov žalovaného s Q. T., I.. J.. (vzhľadom na bankové tajomstvo
s poukazom na ustanovenie § 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov), 1. decembra 2014 písomne vyzval žalovaného na vrátenie finančnej pôžičky a 29.
decembra 2014 podal návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na existenciu dohody o odklade

splatnosti existujúceho záväzku - pôžičky nemohla nastať splatnosť záväzku skôr ako mu bola zrušená
účasť v žalovanom, t. j. k 17. aprílu 2012. Po tejto lehote, a to aj v prípade, ak by aj naďalej existoval
úverový vzťah žalovaného s Q. T., I.. J.. nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby pokračoval
v zabezpečení úverovej zmluvy žalovaného po tom, čo prestal byť spoločníkom žalovaného. Pokiaľ
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že prolongácii kontokorentného

úveru mal zabrániť, a teda ukončiť úverový vzťah medzi žalovaným a Q. T., I.. J.., takáto možnosť na
jeho strane nebola a nie je, keďže nebol účastníkom úverového vzťahu zmluvy o kontokorentnom úvere
č. 1213/03 z 11. júna 2003. Práve naopak, žalovaný ako účastník úverového vzťahu mal a má možnosť
ukončiť úverový vzťah, resp. nepredlžovať dobu splatnosti kontokorentného úveru a predovšetkým
nahradiťjedenzozabezpečovacíchprostriedkov(zmluvyonadriadenostizáväzkuinýmručením).Pokiaľ

to žalovaný ani po deviatich rokoch od zrušenia jeho účasti ako spoločníka v žalovanom neurobil aj
napriek šestnástim prolongáciám kontokorentného úveru, javí sa takéto konania žalovaného ako hrubé
zneužívanie práva. Okrem toho poukazuje na skutočnosť, že kontokorentný úver je zabezpečený aj
inými ručeniami, konkrétne zmluvou o nadriadenosti záväzku O.. D. E. z roku 2003 a obchodnými
pohľadávkami vo vzťahu k odberateľom produktov žalovaného, a to obchodným spoločnostiam V. J., J..

J.S..Z..,E.J.,J..S..Z..I.U.J.M.-A.,J..S..Z..,pričomžalovanýmádostatokmajetku(vlastnéimanie1,8
mil.eur)nazabezpečenieakéhokoľvekručeniakontokorentnéhoúveruvovýškedo450.000,-eur.Zjeho
pohľadu sa javí byť spravodlivé vyrovnať vzťahy medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom pri
hodnotení konkrétnych okolností ako spravodlivé, bez vyčkania splatenia kontokorentného úveru, ktorýsa môže v prípade záujmu žalovaného predlžovať (prolongovať) donekonečna. Už teraz od zrušenia
jeho účasti v žalovanom ubehlo deväť rokov. Takéto konanie je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi
a poctivým obchodným stykom (§ 3 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka), pretože

nerešpektuje požiadavky vyváženosti, resp. spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi
ním a žalovaným. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 187.587,72 eur s
9,05 % ročným úrokom z omeškania od 11. decembra2014 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že okolnosť, že mal vedomosť
o skutočnosti, že žalobca s účinnosťou od 17. apríla 2012 prestal byť spoločníkom žalovaného a
od 1. decembra 2014 sa začal domáhať vrátenia pôžičky, nemení nič na od roku 2003 existujúcom
uzatvorenom zmluvnom vzťahu s Q. T., I.. J.., preto nie je právne možné v tomto konaní vyžadovať od
neho (a navyše výlučne len od neho), tak ako to uvádza v odvolaní žalobca, povinnosť zmeniť alebo

dokonca zrušiť jedno z ručení, a to zmluvu o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003. Žalobcovi
akoby uniká skutočnosť, že toto nie je predmetom tohto konania a navyše jednou zo zmluvných strán
predmetnej zmluvy o nadriadenosti záväzku je aj on sám a k zmene, resp. zániku záväzku by muselo
dôjsť tiež za jeho aktívnej súčinnosti! V každom prípade to však nie je otázkou ani predmetom tohto
konania, preto mu súd nemôže uložiť alebo prikázať, aby tak urobil. V žiadnom prípade nemožno

hovoriť o podstatnej zmene okolností, ak žalobca prestal byť spoločníkom žalovaného na základe svojho
vlastného rozhodnutia a so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré mohol a mal predvídať. Okrem toho
žalobca sám pri plne zachovanej slobodnej vôli a ako osoba povinná v každom okamihu vyhodnocovať
možné riziká pri vstupe do obchodných vzťahov, už pri vzniku záväzku slobodne na seba prevzatého mal
a mohol z dôvodu bežnej obozretnosti či opatrnosti predvídať aj možnosť, že raz možno nebude jeho

spoločníkom. Ak tak neurobil, nie je to možné teraz pričítať na jeho ťarchu. Z tohto dôvodu nie je možné
vyhodnotiťnezrušeniezmluvyonadriadenostizáväzkuzžalobcomtvrdenéhodomneléhodôvoduvzniku
podstatnej zmeny okolností ako jeho konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Na druhej
strane je to práve sám žalobca, ktorý od roku 2003 do roku 2012, t. j. deväť rokov a aj po roku 2012
až do súčasnosti, t. j. ďalších deväť rokov, nevykonal ani jeden úkon, ktorým by chcel dosiahnuť zmenu

svojho postavenia vo vzťahu k Q. T., I.. J.., a preto jeho obrana v odvolacom konaní nie je vôbec na
mieste a je evidentne účelová. Naviac si žalobca zrejme neuvedomuje, že ak by aj plnil, bol by zmluvnou
pokutou postihnutý nielen on, ale aj žalobca v rovnakom rozsahu!!! Za zavádzajúce považuje tvrdenie
žalobcu, že viackrát sa pokúšal so žalovaným uzatvoriť dohodu o finančnom vyrovnaní. Jednalo sa o
jedno stretnutie s požiadavkou žalobcu na neprimerane vysoké vyrovnanie z titulu výplaty vyrovnacieho

podielu, ktoré mu v zmysle právnych predpisov neprináleží. S požiadavkou na vrátenie pôžičky, o ktorej
sa vedie tento spor prišiel žalobca až na základe jeho výzvy z 1. decembra 2014. Ako nepravdivé hodnotí
tvrdenie žalobcu, že nemal informácie a ani reálnu možnosť zistiť stav úverových vzťahov. Žalobca
predsa bol a stále je účastníkom zmluvy o nadriadenosti záväzku, v ktorej bol a je špecifikovaný aj
dotknutý úverový vzťah, a to aj čo do samotnej jeho výšky. Takisto je podľa neho zavádzajúce aj tvrdenie

žalobcu, že prolongáciu úveru by nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, nakoľko mal vždy možnosť
nahliadať do jeho účtovníctva, pričom uvedenú skutočnosť by bez problémov zistil a rovnako mal
možnosť ako ešte do roku 2012 jeho existujúci spoločník zvolávať valné zhromaždenia. Ak by následne
rozhodnutie valného zhromaždenia bolo v rozpore so spoločenskou zmluvou, ako to tvrdí žalobca, mal
právo takéto rozhodnutie napadnúť na súde. Ďalej zdôraznil, že je absolútne presvedčený (vzhľadom na

jednoznačnosť právnej úpravy ohľadom postúpenia, vykonané dokazovanie v súvislosti s postúpením
pohľadávok žalobcu na tretiu osobu a najmä časovú súslednosť jednotlivých postúpení), že pohľadávka
žalobcu, ktorú si v tomto konaní uplatňuje voči nemu ako aj práva s ňou spojené žalobcovi nepatria,
preto žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto žaloby. Z tohto pohľadu už rovnako neexistuje
ani žalobcovo ručenie vo výške ním požadovaného nároku za jeho záväzky. Ak by teda plnil alebo musel

plniť v prospech žalobcu, to čo žiada, plnil by bez právneho dôvodu, čím by na strane žalobcu vzniklo
bezdôvodné obohatenie, ktoré by si musel od žalobcu vzápätí žiadať vydať naspäť. Žalobca 5. júna 2006
postúpil časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) na obchodnú spoločnosť O. J. B.,
Z. W. a 6. júna 2006 mu doručil oznámenie o postúpení, čím sa postúpenie pohľadávky voči nemu stalo
v zmysle ustanovenia § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka platným a účinným. Následne obchodná

spoločnosť O. J. B., Z. W. 28. septembra 2006 postúpila túto pohľadávku na nového postupníka, a
to obchodnú spoločnosť O. J. B., J. J.C. R. S. XXXXX, V., čím pohľadávka odišla z dispozičnej sféry
žalobcu úplne. Navyše voči žalobcovi si započítal aj svoj nárok na náhradu škody v súvislosti s trestnou
činnosťou žalobcu (ako to vyplýva z trestného konania vedeného pod sp. zn. 12T/88/2011) vo výške21.618,13 eur, čím celý nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní zanikol. Aj keby bola dohoda o
zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2007 platná (čo jednoznačne nie je), nemohla
by mať žiadny vplyv, a teda žiadne právne dôsledky na prvotné postúpenie pohľadávky, nakoľko bola

uzatvorená neskoro, až po dátume, kedy úplne odišla z dispozičnej sféry žalobcu a rovnako tiež už
odišla z dispozičnej sféry prvého postupníka O. J. B., Z. W., s ktorou žalobca dohodu o zrušení zmluvy
o postúpení pohľadávky uzavrel. Aj z toho dôvodu právny úkon, ktorým sa „zrušuje“ prvotné postúpenie
pohľadávky nie je platný, nakoľko O. J. B., Z. W. stratila 28. septembra 2006 právo na „zrušenie“ dohody
o postúpení pohľadávky a v súlade so zásadou, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv,

než má sám, je uvedený právny úkon v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka a je tým
absolútne neplatný! Popritom súd prvej inštancie úplne opomenul spomenúť a aj právne zdôvodniť ním
uplatnený a započítaný nárok na náhradu škody v súvislosti s trestnou činnosťou žalobcu (ako vyplýva z
trestného konania vedeného pod sp. zn. 12T/88/2011) vo výške 21.618,13 eur a v tejto časti nevykonal
ani žiadne dokazovanie. Súd teda na základe ním tvrdených a preukázaných skutočností nemohol
mať žiadnym spôsobom preukázaný uplatnený nárok žalobcu v celej výške, a preto vyslovenie aktívnej

legitimácie žalobcu v odôvodnení rozsudku je zjavne nesprávne a právne neakceptovateľné.

5. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že vzhľadom na spornosť
odkladu splatnosti záväzku žalovaného opakovane žiadal Q. T., I.. J.. o zrušenie zmluvy o nadriadenosti
záväzku z 5. decembra 2003. Q. T., I.. J.. na jeho výzvu odpovedala stanoviskom z 15. decembra

2021 tak, že zmluva o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 uzatvorená medzi žalovaným, Q.
T., I.. J.. a nim ako veriteľom medzičasom zanikla z dôvodu, že záväzky žalovaného ako dlžníka
Q. T., I.. J.. zanikli podľa bodov 2.2 a 2.3 zmluvy o nadriadenosti záväzku. Zánikom nadriadeného
záväzku uplynula doba trvania záväzku a z týchto dôvodov nie je potrebné uzatvárať osobitnú zmluvu
na zrušenie zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003 podľa bodu 3.2 zmluvy. Týmto nastali

podmienky splatnosti jeho pôžičky vo vzťahu k žalovanému. Na základe uvedených skutočností žalobca
navrhol odvolaciemu súdu doplniť dokazovanie oboznámením listinného dôkazu, a to listu Q. T., I..
J.. z 15. decembra 2021, ktorý mu bol doručený 21. decembra 2021. Taktiež žalobca navrhol, aby
odvolacísúdnariadilpojednávanienazopakovanieadoplneniedokazovaniaapozopakovaníadoplnení
dokazovania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi 187.587,72 eur s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 11. decembra 2014 do zaplatenia a
nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. K odvolacej replike žalobcu podal žalovaný odvolaciu dupliku, v ktorej uviedol, že podľa jeho názoru
skutočnosť, že nadriadený záväzok vyplývajúci z úverového vzťahu zo zmluvy o kontokorentnom úvere

č. 1213/03 z 11. júna 2003 medzičasom zanikol, nemá žiadny vplyv na rozhodujúce okolnosti prípadu,
ktoré uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, pričom zopakoval
svoje argumenty uvedené už vo svojich predchádzajúcich podaniach týkajúce sa toho, že súd by mal
predovšetkým vyriešiť otázku existencie, resp. neexistencie uplatneného nároku žalobcu voči nemu a
ním vznesenej námietky premlčania. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací

súd vec meritórne rozhodol, a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu
trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

7. Na pojednávaní konanom 12. mája 2022 právny zástupca žalobcu poukázal na predloženú listinu,
ktorou preukazuje zánik úverových vzťahov medzi Q. T., I.. J.. a žalovaným a na okolnosť, ako sa súd

prvej inštancie vysporadúval s otázkou jeho aktívnej vecnej legitimácie a trval na svojom názore, že
zmluva o nadriadenosti záväzku zanikla a pohľadávka žalobcu sa stala splatnou. Právna zástupkyňa
žalovaného zase zotrvala na svojom názore, že žalobca nie je aktívne legitimovaný vzhľadom na
postúpenie pohľadávky, preto aj keby zmluva o nadriadenosti záväzku zanikla, nemá to vplyv na nárok
žalobcu ako taký.

8. K odvolacej duplike žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zopakoval svoje argumenty
ohľadom zániku zmluvy o nadriadenosti záväzku z 5. decembra 2003, svojej aktívnej legitimácie,
absolútnej neplatnosti oznámenia o postúpení jeho pohľadávky zo 6. júna 2006, nároku na náhradu
škody v trestnom konaní, započítania sumy 21.618,13 eur a námietky premlčania, prezentované

už v priebehu konania. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol odvolaciemu súdu
doplniť dokazovanie oboznámením listinných dôkazov. Taktiež žalobca navrhol, aby odvolací súd na
nariadenom pojednávaní zopakoval a doplnil dokazovanie a po zopakovaní a doplnení dokazovania
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi187.587,72 eur s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 11. decembra 2014 do zaplatenia a nahradiť
žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9.Kvyjadreniužalobcusapísomnevyjadrilžalovaný,ktorýzopakovalsvojeužskôruvádzanéargumenty
súvisiace s aktívnou legitimáciou žalobcu, oznámením žalobcu zo 6. júna 2006, náhradou škody, ktorá je
predmetom trestného konania vedeného Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. 12T/88/2011
a námietkou premlčania. Na základe uvedených skutočností žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací
súd vec meritórne rozhodol, a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu

trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

10. Na pojednávaní konanom 31. mája 2022 právny zástupca žalobcu zotrval na podanom odvolaní a pri
poslednom vyjadrení uviedol, že samotné oznámenie o postúpení pohľadávky zo 6. júna 2016 považuje
za absolútne neplatné v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka, pretože v ňom absentuje
identifikácia postúpenej pohľadávky vo vzťahu k žalovanému. K otázke namietanej aktívnej legitimácie

poukázal na skutočnosť, že súd je zo zákona povinný skúmať vecnú legitimáciu strán sporu, teda v
danom prípade aj žalobcu. Súd túto legitimáciu preskúmaval v priebehu celého súdneho konania, čo
vyplýva aj z troch súdnych rozhodnutí, teda z prvého rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou,
zrušujúceho uznesenia krajského súdu a z napadnutého rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou.
K vyhodnoteniu aktívnej legitimácie žalobcu súd dospel na základe oboznámenia listinných dôkazov

a po vyhodnotení výpovede O.. E. E.Š. ako svedka v súdnom konaní, ktorý bol štatutárom obchodnej
spoločnosti O. J. B., Z. W. P. a všetky listiny, ktoré boli pred súdom predkladané, mal podpísať. Na
pojednávaní konanom 26. apríla 2018 tento svedok vypovedal nejasne, protirečivo a nezrozumiteľne
a z jeho výpovede vznikla súdu pochybnosť o všetkých listinách, ktoré boli súdu predložené, keďže
popieral, potvrdzoval svoje podpisy, nevedel vysvetliť čestné prehlásenie, ktoré predložil žalovaný, ani

oznámenieopostúpenípohľadávky,ktorépredložilžalovaný,nazákladektoréhomalobyťoznámené,že
obchodná spoločnosť O. J. B., Z. W. P. mala postúpiť údajnú pohľadávku na svoju matku, teda do USA,
čím poprel svoj podpis na listine, ktorá mu bola predložená a je v spise na č. l. 38 a samotné podpisy O..
E., ktoré sú v spise na č. l. 38 a na č. l. 117. Takže aj keď prvoinštančný súd možno nie celkom detailne
zdôvodnil a vysvetlil svoj záver o aktívnej legitimácii žalobcu, myslí si, že z týchto listín to jednoznačne

vyplýva a súd teda neuveril tej argumentácii pri obrane žalovanej strany, že už organizačná zložka O. J.
B. P. nedisponovala touto pohľadávkou. Z výpovede O.. E. vyplynulo, že bol jednoznačne ovplyvňovaný
žalovanou stranou, pretože on nevedel vysvetliť, kto ho oslovil na vydanie čestného prehlásenia, z akých
podkladov vychádzal, k akým záverom dospel. Ten človek nevedel z tých listín vysvetliť absolútne nič a
ani žalovaná strana nepotvrdila, akým spôsobom sa k tejto listine dostala. Má za to, že pokiaľ by mohol

súd dospieť k tomu, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v tomto spore, k takému záveru mohol už
dospieť v prvom rozhodnutí, kde uviedol, že je to pohľadávka žalobcu, ale teraz, že je premlčaná. Takisto
pri druhom rozhodnutí alebo pri rozhodnutí odvolacieho súdu ten istý záver mohol vyplynúť, pretože od
roku 2018 sa nezmenila dôkazná situácia k otázke aktívnej legitimácie žalobcu. O okolnostiach, ktoré
potvrdzujú aktívnu legitimáciu žalobcu a že žalovaný o tom mal vedomosť, svedčia listiny žalovaného,

a to účtovné závierky žalovaného, ktoré boli pri daňových priznaniach v nasledujúcich rokoch, teda
aj po období, kedy už žalobca prestal byť spoločníkom žalovaného, audítorské správy spoločnosti P.
I., J.. S.. Z.., ktoré potvrdzovali daňové priznania a účtovné závierky žalovaného. Takto audítorská
spoločnosť žalovanému potvrdzovala záväzky vo vzťahu k žalobcovi, konkrétne v roku 2013 v sume
223.749,- eur a následne v roku 2014 ponížila túto pohľadávku o 37.000,- eur vo vzťahu k žalobcovi,

čo potvrdila aj znalkyňa O.. P. vo svojom odbornom vyjadrení. Poukazuje tiež na skutočnosť, že ešte v
roku 2013 sa v písomnom podaní v súdnom spore vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod
sp. zn. 10Cb/93/2009 O.. E. vyjadril, že vedú dlhodobý záväzok vo vzťahu k pánovi U., a pokiaľ by to v
roku 2013 tak nebolo, určite by takéto vyjadrenie vo vzťahu k súdu nepodal. K zmluve o nadriadenosti
záväzku uviedol, že v spise sa nachádza listina Q. T., I.. J.. z 15. júna 2006 adresovaná žalobcovi, ktorá

nejakých deväť dní po oznámení žalobcu o postúpení pohľadávky reagovala, a to na podnet žalovaného,
keďže túto informáciu nemala od žalobcu a vyzývala žalobcu, aby ustúpil od postúpenia, lebo inak
si bude vymáhať zmluvnú pokutu, ktorá je vo výške ručenia, teda v tom čase v sume 6,7 mil. Sk a
aby od toho odstúpil. Tým chce poukázať na to, že žalovaná strana mala vedomosť o tom a chcela,
aby táto pohľadávka nebola postúpená a následne aj po rokovaniach s Q. T., I.. J.. mala vedomosť o

tom, že toto postúpenie bolo zrušené, čo nepriamo potvrdzujú aj účtovné evidencie a listinné dôkazy
ohľadom evidencie tejto pohľadávky. Nepriamo to potvrdzuje aj fakt, že Q. T., I.. J.. si neuplatnila žiadnu
sankciu vo vzťahu k žalobcovi a nepriamo zrušenie postúpenia potvrdzuje aj skutočnosť, že žiadny
nový postupník, teda ani O. J. B. si neuplatnil u žalovaného žiadnu pohľadávku, a to potvrdzuje aj túskutočnosť, že žalobca je aktívne legitimovaný, a že táto pohľadávka mu v celej výške patrí. Čo sa
týka započítania sumy 21.000,- eur v súvislosti s trestným konaním, je pravdou, že je podaná obžaloba
proti žalobcovi v súvislosti so sporom žalovaného, ale fakt je ten, že žalobca túto škodu neuznáva,

v trestnej veci nebolo rozhodované, dokonca nebol vytýčený ani termín hlavného pojednávania. Táto
vec bola viackrát vrátená zo súdu a do dnešného dňa skončila v štádiu predbežného prejednania
obžaloby a tie skutky a celá obžaloba je postavená na nejasných zodpovednostiach, nejasnej výške
škody, nejasného poškodeného a z toho dôvodu v tejto výške to započítanie neuznávajú. Na základe
uvedených skutočností navrhujú zmeniť napadnutý rozsudok a priznať žalobcovi požadovanú sumu

187.587,72eursúrokomzomeškaniaanahradiťtrovykonaniatakakotožiadalivpísomnomvyhotovení
odvolania.

11. Na otázku predsedníčky senátu k postúpeniu pohľadávky právny zástupca žalobcu reagoval tak, že
ani nepoznajú znenie zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože žalobca touto zmluvou nedisponuje. Majú
pochybnosti o existencii zmluvy o postúpení pohľadávky medzi materskou a dcérskou spoločnosťou,

teda medzi prvým postupníkom a druhým postupníkom a zároveň o oznámení o postúpení pohľadávky,
ktoré predložil žalovaný, pretože O.. E. poprel podpis na tomto oznámení. O. E., ktorý podpísal dohodu
o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky následne podpísal aj zmluvu o budúcej zmluve o postúpení
pohľadávky z 1. októbra 2007, a ak by existovala zmluva o postúpení pohľadávky medzi prvým
postupníkom O. J. B., Z. W. P. a O. J. B. so sídlom R. S., K., predsa by túto zmluvu nepodpisoval a

zjavne o nej nemal vedomosť. Všetky tieto zmluvy mal podpisovať O.. E.. Na ďalšiu otázku predsedníčky
senátu uviedol, že namieta neplatnosť oznámenia postúpenia pohľadávky, a to namietal stále.

12. Právna zástupkyňa žalovaného vo svojom prednese uviedla, že zotrvávajú na všetkých písomných
ako aj ústnych vyjadreniach, ktoré boli v konaní podané, a teda zotrvávajú na tom, že už pred

podaním samotnej žaloby žalobca nebol aktívne legitimovaný, nakoľko došlo k zániku jeho nároku a na
uvedené nemá žiadny vplyv splatnosť alebo nie splatnosť úverového vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy
o kontokorentnom úvere, ktorý je presne definovaný vo vyjadrení. Majú za to, že súd skutočne nie
dôsledne a dostatočne sa vyjadril k ich námietkam týkajúcim sa aktívnej legitimácie žalobcu a nemožno
sa tu opierať ani o napadnutý rozsudok, nakoľko odseky 23 a 50 odôvodnenia predmetného rozsudku

neobsahujú žiadne vyjadrenia súdu, ktorými by súd vyslovil, že žalobca je aktívne legitimovaný na
podanie žaloby. Podľa ich názoru dohoda o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. septembra
2007 bola uzatvorená neskoro, keď pohľadávka odišla z dispozičnej sféry postupcu, ale úplne a rovnako
aj z dispozičnej sféry prvého postupníka, čiže po dátume. Absolútnu neplatnosť dohody o zrušení
zmluvy o postúpení pohľadávky namietli z toho dôvodu, že už s právami nemohol postupca disponovať,

ako aj z toho dôvodu, že bola neurčitá, nezrozumiteľná, nejasná a nie je ani preukázané, že by sa
vzťahovala k samotnej dohode o postúpení pohľadávky. Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy o postúpení
pohľadávky z 1. októbra 2007 nebola ani predmetom dokazovania pred súdom, a preto nie je možné
na ňu brať vôbec v žiadnom ohľade ani zreteľ. K účtovným závierkam sa veľmi podrobne vyjadrovali aj
s odvolaním sa na správnosť vedenia účtovníctva, kde uviedli, že pomenovanie analytických účtov je

vyslovene v kompetencii účtovnej jednotky. Neznamená to, kto je vlastníkom, kto je nositeľom práv z nej
vyplývajúcich, čiže samotná analytická evidencia nie je spôsobilá určiť komu nárok, právo ako také patrí.
Navyše v súčasnosti je pomenovaná úplne inak ako položka 1, položka 2, nakoľko jednoducho veriteľ
určite podľa ich názoru nie je žalobca. V stanovisku k odbornému vyjadreniu O.. W. P., H.., ktoré dal
vypracovať žalobca, uviedli, že toto odborné vyjadrenie určite nemôže slúžiť ako listinný dôkaz, nakoľko

spracovávalootázkyaodpovede,čižalovanýmalalebomázáväzokvočispoločnosti,tzn.odpovedalona
právne otázky, na ktoré znalec nemôže odpovedať. Tie prináležia výlučne súdu, čiže bolo vypracované
v rozpore s právnymi predpismi, postupmi znalca, a preto aj navrhli súdu, aby nebolo naň prihliadané.
Audítorské správy audítorskej spoločnosti P.O. I., J.. S.. Z.. taktiež len potvrdzovali skutočnosti o stave
účtovníctva, nie o tom, kto je nositeľom práv k pohľadávke ako takej. O.. E. nikdy nepoprel to, že

došlo k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky a žalobca nikdy nenavrhoval neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky, a to nemožno dávať ani na ťarchu O.. E., pretože oznámenie o postúpení
pohľadávky vykonával priamo sám žalobca. Je jasné, že v zmysle právnych predpisov oznámením zo
strany postupcu bez ďalšieho sa zakladá aktívna vecná legitimácia postupníka, pričom nie je potrebné
preukazovať ani zmluvu o postúpení pohľadávky. K oznámeniu o postúpení pohľadávky zo 6. júna

2006 tvrdila, že oznamovacia povinnosť postupcu nie je v zmysle zákona viazaná na žiadnu formu.
Nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo úplne vôbec nemá vplyv na
platnosť postúpenia a na jeho právne účinky, teda majú za to, že jednoznačne došlo k postúpeniu
pohľadávky v tejto časti na tretí subjekt, a to na špecifikovaného, definovaného, jasne identifikovanéhopostupníka. Čo sa týka uplatnenia a započítacieho prejavu z titulu výšky náhrady škody, majú za to, že je
to účelová obrana žalobcu, nakoľko od začiatku konania vôbec nevyvrátil, argumentačne nespochybnil
a dôkazne nepodporil jednostranné započítanie žalovaného, ktoré bolo vykonané. Tiež poukazujú na

premlčanie práva uskutočniť právny úkon, tzn. výzvu požadovať plnenie a upozorňujú na premlčanie aj
nárokovať si samotné plnenie, všetko s ohľadom na uplynutie príslušných dôb, ktoré Obchodný zákonník
kogentne ustanovuje. Odhliadnuc od toho, žalovaný skutočne nemal žiadnu vedomosť o komunikácii
žalobcu s Q. T., I.. J.., pretože Q. T., I.. J.. adresovala odpoveď na žalobcom zaslané oznámenie o tom,
že tak nie je možné konať a o tom, že je možné zo strany Q. T., I.. J.. uplatniť zmluvne dojednanú sankciu,

zmluvnú pokutu, priamo žalobcovi. Na základe uvedených skutočností navrhujú súdu žalobu zamietnuť
a rozhodnúť o trovách konania v prospech žalovanej strany vo výške 100 %.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Po prieskume

napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné
v časti zmeniť a v časti potvrdiť.

14. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

17. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že žalobca sa pôvodne návrhom na vydanie
platobného rozkazu domáhal voči žalovanému zaplatenia 224.822,- eur s príslušenstvom, pričom suma
224.822,- eur zodpovedala pôžičke, ktorú žalobca poskytol žalovanému a žalovaný ju žalobcovi ani
napriek jeho výzve nevrátil. Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom, č. k. 7Cb/33/2015-195 zo
4. októbra 2018 okrem iného zastavil konanie v časti o zaplatenie 37.234,28 eur a v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol z dôvodu uplynutia štvorročnej premlčacej lehoty. Po tom ako bol tento rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania
odvolacím súdom na základe odvolania žalobcu zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne
posúdiť právny nárok žalobcu vzhľadom na odvolacím súdom konštatovaný odklad splatnosti záväzku

žalovaného voči žalobcovi a v prípade zistenia, že kontokorentný úver nebol splatený, posúdiť nárok
žalobcu aj z pohľadu toho, či možno od neho spravodlivo žiadať na vyčkanie splatenia kontokorentného
úveru, ak žalobca prestal byť v roku 2012 spoločníkom žalovaného, zostalo predmetom sporu už
len zaplatenie 187.587,72 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie svojím v poradí druhým a teraz
napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu, že nemal za preukázané, že nie je možné od žalobcu

spravodlivo požadovať vrátenie pôžičky pred tým, než nastali podmienky splatnosti tak, ako sú uvedené
v zmluve o nadriadenosti.18. Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu obsiahnutou v jeho v poradí druhom odvolaní v danej veci
bola tá, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby pokračoval v zabezpečení úverovej zmluvy
žalovaného po tom, čo prestal byť spoločníkom žalovaného.

19. Po podaní odvolania žalobca doručil odvolaciemu súdu odvolaciu repliku, prílohou ktorej bol list Q.
T., I.. J.. adresovaný žalobcovi a označený ako „Odpoveď na návrh na zrušenie zmluvy o nadriadenosti
záväzku zo dňa 05.12.2003“, ktorým mu Q. T. oznámila, že nadriadené záväzky definované v bode 1.3.
zmluvy o nadriadenosti záväzku medzičasom zanikli.

20. V nadväznosti na to odvolací súd považuje za dôležité na tomto mieste zdôrazniť, že žalovaný ešte
v odpore proti platobnému rozkazu (č. l. 32 spisu) tvrdil, že 6. júna 2006 mu žalobca oznámil, že 5. apríla
(správne júna) 2006 postúpil časť pohľadávky vo výške 5.000.000,- Sk (165.969,59 eur) na obchodnú
spoločnosť IF. J. B., Z. W.Ž. P., ktorá 28. septembra 2006 žalovanému oznámila, že 28. septembra 2006
postúpila predmetnú pohľadávku na obchodnú spoločnosť O. J. B. so sídlom R. S. XXXXX, V., K.. Sumu

21.618,13 eur si k 10. decembru 2014 jednostranne započítava s časťou svojej pohľadávky, ktorá mu
vznikla z titulu náhrady škody uplatnenej voči žalobcovi v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe
ÚBOK, odbor Stred, Banská Bystrica pod sp. zn. PPZ-11/BOK-S-2006, v súčasnosti vedenej Okresným
súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. 12T/88/2011 titulom časti zaplatených leasingových splátok.

21. Za okolností, keď z listu Q. T., I.. J.. doručeného žalobcom odvolaciemu súdu bolo zrejmé, že
nadriadené záväzky definované v bode 1.3. zmluvy o nadriadenosti záväzku medzičasom zanikli, a teda
žalovanému nič nebráni vrátiť poskytnutú pôžičku žalobcovi, bolo úlohou odvolacieho súdu vysporiadať
sa s otázkou, v akej výške je možné žalobcovi nárok, ktorého sa v tomto konaní domáha, priznať.

22. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie časti pohľadávky žalobcu vo výške 165.969,59 eur, odvolací súd
konštatuje, že žalovaný ako prílohu k odporu proti platobnému rozkazu doručil súdu prvej inštancie list
zo 6. júna 2006, ktorým žalobca oznámil žalovanému, že 5. júna 2006 postúpil časť pohľadávky voči
nemu vo výške 5.000.000,- Sk obchodnej spoločnosti O. J. B., Z. W.Ž. P., ako aj list z 28. septembra
2006, ktorým obchodná spoločnosť O. J. B., Z. W.Ž. P. oznámila žalovanému, že 28. septembra 2006

platnepostúpilapohľadávkuvovýške5.000.000,-Sk,ktorúmalavočinemu,svojejmaterskejspoločnosti
O. J. B., so sídlom R. S. XXXXX, V., K.. Neskôr žalobca doručil súdu dohodu o zrušení zmluvy o
postúpení pohľadávky z 5. júna 2006 (č. l. 103 spisu) uzatvorenú medzi žalobcom ako postupcom a
obchodnou spoločnosťou O. J. B., ako postupníkom, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že
zmluva o postúpení pohľadávky z 5. júna 2006 sa zrušuje s účinnosťou k 24. septembru 2007.

23. Pokiaľ teda právna zástupkyňa žalovaného a žalovaný trvali na tom, že dohoda o zrušení zmluvy
o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2007 bola uzatvorená neskoro, keď pohľadávka odišla z
dispozičnej sféry postupcu, ale úplne a rovnako aj z dispozičnej sféry prvého postupníka, čiže po
dátume a na tom, že absolútnu neplatnosť dohody o zrušení zmluvy o postúpení pohľadávky namietli

z toho dôvodu, že už s právami nemohol postupca disponovať, ako aj z toho dôvodu, že bola neurčitá,
nezrozumiteľná, nejasná a nie je ani preukázané, že by sa vzťahovala k samotnej dohode o postúpení
pohľadávky, odvolací súd sa s týmto ich názorom stotožňuje.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobca do sumy 165.969,59 eur

(5.000.000,- Sk) stratil aktívnu legitimáciu z dôvodu postúpenia pohľadávky na prvého postupníka, ktorý
následne postúpil pohľadávku na ďalšieho postupníka, a to na svoju materskú spoločnosť so sídlom
v USA.

25. Zároveň k tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu prezentovanému na pojednávaní konanom 31.

mája 2022, že nenamietali neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky, ale namietali, resp. namietajú
neplatnosť oznámenia o postúpení pohľadávky a k reakcii právnej zástupkyne žalovaného, podľa
ktorej nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo úplne vôbec nemá vplyv
na platnosť postúpenia a na jeho právne účinky, odvolací súd uvádza, že žalobca svoje tvrdenie o
neplatnosti oznámenia o postúpení pohľadávky, (rovnako ako svoje tvrdenia o neexistencii zmluvy o

postúpení pohľadávky), nepreukázal.

26. Čo sa týka nároku na zaplatenia časti pohľadávky žalobcu vo výške 21.618,13 eur, odvolací súd
dáva do pozornosti, že žalovaný doručil súdu prvej inštancie spolu s odporom proti platobnému rozkazulist z 27. februára 2015 označený ako „Jednostranné započítanie pohľadávok a záväzkov“ a adresovaný
žalobcovi, ktorým v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka jednostranne započítal k 10.
decembru 2014 ich vzájomné pohľadávky a záväzky v hodnote 21.618,13 eur.

27. Právny zástupca žalobcu k tomuto nároku žalobcu na pojednávaní konanom 31. mája 2022 uviedol,
že je pravdou, že je podaná obžaloba proti žalobcovi v súvislosti so sporom žalovaného, ale fakt je
ten, že žalobca túto škodu neuznáva, v trestnej veci nebolo rozhodované, dokonca nebol vytýčený ani
termín hlavného pojednávania. Táto vec bola viackrát vrátená zo súdu a do dnešného dňa skončila

v štádiu predbežného prejednania obžaloby a tie skutky a celá obžaloba je postavená na nejasných
zodpovednostiach, nejasnej výške škody, nejasného poškodeného a z toho dôvodu v tejto výške to
započítanie neuznávajú.

28. Odvolací súd posúdil žalobu do výšky 21.618,13 eur ako dôvodnú, pretože v konaní neboli
preukázané skutočnosti o opodstatnenosti započítacej námietky. Odvolací súd má za to, že len samotný

odkaz na trestný spis nie je postačujúci na preukázanie dôvodnosti započítacieho prejavu, a teda na
zánik nároku žalobcu do tejto výšky. Súčasne odvolací súd priznal žalobcovi z tejto sumy úroky z
omeškania v ním uplatnenej výške, a to od 11. decembra 2014, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, v
ktorom žalovanému uplynula lehota na vrátenie pôžičky žalobcovi.

29. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za čiastočne dôvodné a
vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 388 CSP rozsudok
súdu prvej inštancie v časti zmenil a postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie v časti ako vecne správny potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto
rozhodnutiaotrováchbolaskutočnosť,ževodvolacomkonaníbolžalobcaúspešnývpomernenepatrnej
časti, preto súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti
žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods.

2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).