Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 9, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7619203822
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7619203822.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a

sudkýň JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu C.. M. C., nar. X.X.XXXX,
G. T. D., U. Č.. X, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr., JCLiC. Tomáš Majerčák, PhD.,
Košice, Južná trieda č. 28, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku 3C/17/2019 - 72 z 25.9.2020
Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku I. nad sumu 8 186,16 eura a vo výroku III. a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi sumu 9.548,98 eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, II. v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2.1.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil

povinnosť žalovanej uhradiť mu sumu 9.548,98 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku, ktorú skutkovo odôvodnil tým, že uznesením povereného príslušníka OO
PZ v Spišskej Novej Vsi 31.8.2012 sp. zn. ČVS:ORP-640/OVK-SN-2012 bolo proti žalobcovi vznesené
obvinenie pre prečin porušovania domovej slobody v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej vec,
proti ktorému podal obvinený sťažnosť 24.9.2012. Prokurátor Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves
uznesením z 25.10.2012 sp. zn. 1Pv 663/12-10 sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a 7.3.2013 bola zo
strany Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves podaná na žalobcu obžaloba pre prečin porušovania

domovej slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) Trestného zákona. Okresný súd Spišská Nová Ves
rozsudkom z 14.10.2015 sp. zn. 4T 47/2013 uznal žalobcu za vinného z prečinu porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) Trestného zákona. Proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves zo 14.10.2015 sp. zn. 4T 47/2013 podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 9.6.2016 pod sp. zn. 7To/40/2016 tak, že ho oslobodil spod
obžaloby. Obvinenie a následné trestné stíhanie žalobcu veľmi ťažko zasiahli tak v súkromnom, ako
aj v spoločenskom živote. Trestné stíhanie sa odrazilo na jeho zdraví, zasiahlo do jeho osobnosti,

ochrany dobrého mena, cti, dôstojnosti a dobrej povesti a prejavilo sa aj po materiálnej stránke.
Postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdov na základe nezákonných rozhodnutí utrpel
závažnú majetkovú ujmu, keď celková doba trestného stíhanie predstavovala skoro 4 roky. Dôsledkom
toho bolo i to, že žalobcovi bolo počnúc mesiacom september 2012 odňaté triednictvo, čím prišiel opríplatok za činnosť triedneho učiteľa podľa § 13b ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. a taktiež počas celého
trestného stíhanie, t.j. od doby 31.8.2012 do 9.6.2016 žil v neustálom strachu o stratu zamestnania a
musel čeliť nepríjemným otázkam a posmeškom. Žalobca sa okrem pedagogickej činnosti venuje aj

videoprodukcii a nakoľko Spišská Nová Ves je relatívne malé mesto, informácie o trestnom stíhaní sa
dostali do povedomia ľudí a odrazilo sa to i v sfére poklesu klientely. Taktiež vznikla žalobcovi škoda
následkom vzniknutých trov právneho zastúpenia žalobcu v proti nemu vedenom trestnom konaní.
2.2.Žalovaná v písomnom stanovisku k žalobe poukázal na nesprávne a nepreukázané trovy právneho
zastúpenia, že žalobca nepreukázal v žalobe vznik škody titulom nemajetkovej ujmy. V danom prípade

nie je splnená podmienka existencie nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia, čiže
niet právnych titulov na priznanie náhrady škody podľa § 514/2003 Z. z. a preto navrhla žalobu žalobcu
ako právne nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
2.3.Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR: nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením
je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., taktiež rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR R 35/1991 a sp. zn. 3Cdo/194/2010 z 30.3.2011. K namietaným úkonom právnej
služby uviedol, že porada s klientom bola vykonaná za účelom zvolenia ďalšieho procesného postupu
v konaní a nie je preto dôležité a nesúvisí s tým, či advokát bol alebo nebol prítomný na najbližšom
procesnom úkone výsluchov svedkov a preto navrhol, aby súd v plnom rozsahu žalobe vyhovel.
2.4.Súd uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil a konštatoval, že predmetom konania je

nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní,
kde 31.8.2012 Okresné riaditeľstvo PZ v Spišskej Novej Vsi vznieslo voči žalobcovi obvinenie pre prečin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.1 Trestného zákona. Okresná prokuratúra v Spišskej
Novej Vsi rozhodnutím z 25.10.2012 č. 1Pv/663/2012-10 sťažnosť žalobcu proti tomuto rozhodnutiu

ako neodôvodenú zamietla, 7.3.2013 podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi na
žalobcu obžalobu pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) Trestného
zákona. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4T/47/2013-577 zo 14.10.2015
odsúdený pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) Trestného zákona.
Rozsudok napadol žalobca odvolaním a Krajský súd v Košiciach č. k. 7To/40/2016-605 z 9.6.2016

rozsudkom zrušil napadnutý rozsudok I. stupňa v celom rozsahu a oslobodil žalobcu spod obžaloby,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť 9.6.2016. Žalovaná listom z 12.3.2019 oznámila žalobcovi, že jeho nárok na náhradu
škody uspokojiť nemieni, pretože preskúmaním veci bolo zistené, že v žiadosti nie sú uvedené žiadne
konkrétne okolnosti, pre ktoré sa považuje vznesenie obvinenia, prípadné jeho postavenie pred súd v

trestnom konaní za nezákonné. Právny zástupca žalobcu si vyúčtoval trovy v trestnom konaní, ktoré
pozostávali zo 40 úkonov právnej pomoci, režijného paušálu, náhrady cestovného a náhradu za stratu
času v celkovej výške 9.548,98 eur. Žalobca uhradil právnemu zástupcovi JUDr. Danielovi Urbanovi
17.5.2018 na jeho účet sumu 9.548,98 eur. Z oznámení o výške a zložení funkčného platu (ďalej z
oznámenia), a to zo dňa 1.1.2011 vyplýva, že žalobcovi patril funkčný plat pozostávajúci aj z príplatku

za činnosť triedneho učiteľa vo výške 40 eur počnúc od 1.1.2011. Z oznámení zo 1.9.2012, 1.9.2013
a 1.9.2014 vyplynulo, že mu už príplatok za činnosť triedneho učiteľa priznaný nebol. Z odôvodnení
oznámení nevyplýva dôvod nepriznania takéhoto príplatku.
2.5.Súd vo veci rozhodol podľa § 1 písm. a), § 3 ods.1, § 4 ods.1 písm. f), § 5 ods.1, § 8 ods. 1 písm. b), §
15ods.1,2,§16ods.1,§18ods.1,3,§17ods.2z.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a považoval za nepochybné, že pasívne
legitimovaným je Slovenská republika, ktorá nesie objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov
vprípade,žezasiahlidoprávjednotlivcov.Vuvedenomprípadevyšetrovateľvydalpredmetnéuznesenie
o vznesení obvinenia konkrétnej osobe - žalobcovi. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca
(v tom čase obvinený) sťažnosť. Prokurátor svoju sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia

zamietol ako nedôvodnú. Zamietnutím sťažnosti obvineného prokurátorom nadobudlo uznesenie o
vznesení obvinenia právoplatnosť, z čoho vyplýva, že týmto bola na to príslušným orgánom potvrdená
zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia konkrétnej osobe. Následne prokurátor podal
obžalobu ažalobcabolrozsudkomOkresnéhosúduSpišskáNováVesodsúdenýanáslednerozsudkom
Krajského súdu v Košiciach spod obžaloby oslobodený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 9.6.2016.

2.6.Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že sa v trestnom konaní nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu žalobcom. Po vznesení obvinenia, zamietnutí sťažnosti žalobcu a podaní
obžaloby bol žalobca uznaný za vinného, avšak neskôr bol spod obžaloby oslobodený. Ak má štát
byť skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojichorgánov,ktorýmpriamozasiahlidozákladnýchprávjednotlivca.Najednejstranejepovinnosťouorgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných

práv. V takejto situácii nerozhoduje ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo. Žalobca si na súde uplatnil svoje právo na náhradu škody, ktorá mu
vznikla v súvislosti so zvolením si obhajcu v trestnom konaní, v zákonnej lehote, potom ako žalovaná
jeho žiadosť na predbežné prerokovanie nároku ako neodôvodnenú zamietla. K potrebe zvoliť si obhajcu
(a tým ku vzniku škody) by nedošlo, ak by sťažnosti žalobcu bolo vyhovené. Rozhodujúce je, že žalobca

bolpreskutokuvedenývobžalobeoslobodený,nakoľkonebolodokázané,žesastalskutok,prektorýbol
žalobca stíhaný. Tým, že došlo k oslobodeniu žalobcu z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu, má to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Objektívna zodpovednosť štátu v danom prípade nie je založená na subjektívnej vine, toho - ktorého
orgánu v trestnom konaní. Štát sa zodpovednosti nemôže zbaviť a to aj napriek tomu, že orgány činné
v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup.

2.7.Náhrada škody zahŕňa náhradu nákladov, ktoré žalobcovi vznikli v konaní, v ktorom bolo nezákonné
rozhodnutie vydané, a ktoré žalobca svojmu obhajcovi uhradil. Súd skúmal účelnosť vynaložených
hotových výdavkov a odmeny za zastupovanie, ktorých výšku žalovaná napadala pri úkone zo
21.11.2012 a to náhradu cestovných výdavkov a náhradu za stratu času, odmenu za právnu službu zo
13.10.2014 - návrhy na dokazovanie a odmenu, režijný paušál a DPH za úkon zo 16.2.2016 - doplnenie

dôvodov odvolania. Trovy obhajoby vrátane cestovného a náhrady za stratu času (presne špecifikované)
predstavujú spolu: 9.548,98 eur s DPH.
2.8.K námietke žalovanej týkajúcej sa výšky odmien a súvisiacich náhrad súd uviedol, že porada
vykonaná 21.11.2012 je dôvodná a možno ju považovať za účelne vynaloženú. Obhajca sa
nemusel osobne zúčastniť výsluchov svedkov 23.10.2012, žiadne ustanovenie Trestného poriadku mu

neprikazuje sa zúčastniť takýchto úkonov, najmä ak je to po porade s klientom (žalobcom). K úkonom
namietaným žalovanou - návrhy na dokazovanie z 13.10.2014 má súd za to, že sa jedná o úkon
právnej služby, ktorej podľa vyhlášky 655/2004 Z. z. zodpovedá odmena v plnej výške základnej sadzby
tarifnej odmeny a konečne namietaný úkon doplnenie dôvodov odvolania zo 16.2.2016, je síce úkonom
neoddeliteľne spojeným s hlavným úkonom - odvolanie zo 27.10.2015, ale ak bolo podané odvolanie v

trestnom konaní obhajcom, takéto odvolanie musí byť zdôvodnené a odvolanie zo 27.10.2015 bolo ešte
odvolaním, ktoré nereflektovalo na doručený rozsudok súdu I. stupňa a na jeho odôvodnenie a preto
bolo písomne doplnené dôvodmi odvolania. S poukazom na uvedené skutočnosti, súd žalobcovi v tejto
časti vyhovel a priznal mu náhradu škody vo výške 9.548,98 eur, vrátane DPH.
2.9.Žalobca zotrval aj na náhrade nemajetkovej a poukázal na to, že si ju uplatňuje podľa § 17 ods.2

z. č. 514/2003 Z. z. vo výške 10 000 eur vzhľadom na dĺžku konania, keď trestné konanie trvalo 3
roky 9 mesiacov a 9 dní, v priebehu ktorých žil v neustálom strachu o stratu zamestnania, musel čeliť
nepríjemným otázkam a posmeškom. Taktiež ako pedagóg, čiže osoba, ktorá má výchovne vplývať
na mládež, toto trestné konanie malo veľmi negatívny dopad na pohľad na jeho osobu v profesijnom
živote, v dôsledku čoho bolo i to, že mu bolo počnúc septembrom 2012 odňaté triednictvo, čím prišiel

o príplatok za činnosť triedneho učiteľa. Okrem toho žalobca sa okrem pedagogickej činnosti venuje aj
videoprodukcii a informácia o trestnom stíhaní sa dostala do povedomia ľudí a odrazilo sa to u žalobcu
i v tejto sfére poklesom klientely.
2.10.Súd uzavrel, že samotné začatie trestného stíhania a vedenie trestného stíhania je vždy zásahom
do ľudskej dôstojnosti, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému

a zásah do ľudskej osobnosti nemožno žiadnym spôsobom napraviť. Jediným možným spôsobom
zmiernenia je čiastočná kompenzácia v peniazoch. Kompenzácia v peniazoch, by prichádzala v úvahu
v tom prípade, ak by trestné konanie hlboko nepriaznivo zasiahlo, či už do rodinného, osobného, príp.
profesionálneho života žalobcu. Z listín predložených žalobcom, a to z oznámení o výške a zložení
funkčných platov nevyplynula skutočnosť, žeby mu príplatok za triednictvo bol odňatý, resp. nepriznaný

do funkčného platu na základe trestného stíhania voči jeho osobe. Žalobca v konaní nepredložil žiadny
dôkaz, či už listinný, resp. nenavrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka, ktorý by potvrdil jeho úvahy,
že jeho trestné stíhanie sa dostalo do povedomia ľudí a odrazilo sa to u žalobcu i vo sfére poklesu
klientely pri činnosti, ktorej sa venuje - videoprodukcii. Z uvedeného je zrejmé, že trestné stíhanie
nemalo za následok skutočnosti, ktoré uvádza žalobca v obsahu svojho návrhu, vo svojich jednotlivých

písomných vyjadreniach a ústnych prednesoch jeho zástupcu. Žalobca v konaní nenavrhol vykonať
žiadne dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení, t.j. tvrdení o tom, že mu nemajetková ujma vznikla
práve v súvislosti s vedením trestného stíhania proti nemu. Ocitol sa tak v dôkaznej tiesni, lebo
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vedením trestného stíhania a skutočnosti ním uvádzaných (strataklientely, strata priznaného príplatku za triednictvo a ujmu na cti a dôstojnosti), preto súd návrh žalobcu
na priznanie nemajetkovej ujmy z týchto podstatných dôvodov zamietol.
2.11.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1,2, § 262 ods.1 CSP, pričom obe sporové strany

boli úspešné, a to každá z nich ohľadne jedného nároku. Vychádzajúc z rovnakého (ne)úspechu oboch
sporových strán, súd v zmysle § 255 ods.2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca (č. l. 88 - 89) aj žalovaná.

4.1.Žalobca odvolaním napadol II. a III. výrok a založil ho na odvolacích dôvodoch podľa § 365 ods.1
písm. d), f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves z
25.9.2020, sp. zn.: 3C/17/2019 zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alebo, aby rozsudok
zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 10 000,- eur, v lehote do 15 dni od
právoplatnosti rozsudku. Žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100%. Žalobca

navrhuje, aby odvolací súd priznal žalobcovi aj náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4.2.Má za to, že zamietnutie priznania náhrady nemajetkovej ujmy a následne odôvodnenie je
nedostatočné, a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej veci. Domnieva sa, že
aj napriek skutočnosti, že v predmetnom konaní nebol vypočutý žalobca, ani iná osoba z jeho okolia,
nič nemení na tej skutočnosti, že začatím trestného stíhania a celým priebehom trestného konania bolo

skutočným spôsobom zasiahnuté do práv a statusu žalobcu, nakoľko došlo k poškodeniu jeho dobrého
mena. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR je objektívne nepochybné, že každú osobu nezákonné
trestné stíhanie ovplyvní pri každodennom živote. Každé trestné stíhanie z objektívnych dôvodov vyvolá
stres, vnútorné napätie, nepokoj, spôsobí psychickú zaťaž a stres, a bez pochýb sa takáto skutočnosť
dostane do povedomia iných ľudí. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ je učiteľom na základnej

škole, je jasné, že jeho situácia ohľadom trestného stíhania bola riešená žiakmi, ich rodičmi a celým
jeho okolím. V prípade odsúdenia mu hrozilo, žeby prišiel o svoju prácu, lebo povolanie učiteľa môžu
vykonávať iba bezúhonné osoby. Poukázal a citoval z bodu 33. odôvodnenia rozsudku a vychádzajúc
z uvedeného je nepochybné, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je v danom prípade daný a
zároveň aj odôvodnený, nakoľko postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdov na základe

nezákonných rozhodnutí odvolateľ utrpel závažnú nemajetkovú ujmu, nakoľko celková doba trestného
stíhania predstavovala takmer 4 roky. Konštatoval, že súd si v danom prípade odporuje, nakoľko v
bode 33. rozsudku uvádza, že samotné začatie trestného stíhania a vedenie trestného stíhania je vždy
zásahom do ľudskej dôstojnosti a jediným možným spôsobom zmiernenia je čiastočná kompenzácia
v peniazoch. Na druhej strane však uvádza, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal vznik

nemajetkovej ujmy, nakoľko sa ocitol v dôkaznej tiesni. Vzhľadom na dĺžku súdneho konania, ktoré trvalo
3 roky 9 mesiacov a 9 dní, v priebehu ktorých odvolateľ žil v neustálom strachu o stratu zamestnania,
musel čeliť nepríjemným otázkam a posmeškom, musel žiť v neustálom strese. Taktiež ako pedagóg,
čiže osoba, ktorá musí výchovne vplývať na mládež, toto trestné konanie malo veľmi negatívny dopad
na pohľad na jeho osobu v profesijnom živote, v dôsledku čoho bolo i to, že mu bolo počnúc septembrom

2012 odňaté triednictvo, čím prišiel o príplatok za činnosť triedneho učiteľa. Okrem toho sa odvolateľ
venuje aj videoprodukcii a informácia o trestnom stíhaní sa dostala do povedomia ľudí a odrazilo sa
to u žalobcu i v tejto sfére poklesom klientely. Má za to, že tieto skutočnosti dostatočným spôsobom
poukazujú na to, že celé trestné stíhanie a následne trestné konanie reálne zasiahlo odvolateľa. Napriek
uvádzaným skutočnostiam, v zmysle ktorých sa možno domnievať, že súd sa čiastočne stotožnil s

vyjadreniami a skutočnosťami tvrdenými zo strany žalobcu, teda že samotné začatie trestného stíhania
a vedenie trestného stíhania je vždy zásahom do ľudskej dôstojnosti, je celkom prekvapivé, že súd
nepriznal žalobcovi akúkoľvek sumu nemajetkovej ujmy, s odôvodnením, že priznanie nemajetkovej
ujmy je nepreukázané. Nepriznanie nemajetkovej ujmy, podľa názoru žalobcu, predstavuje neadekvátnu
satisfakciupreneho,vzhľadomnavšetkyskutočnosti,ktorékonštatovalajsamotnýsúd,teda,žejediným

možným spôsobom zmiernenia je čiastočná kompenzácia v peniazoch. Súd pri určovaní konkrétnej
výšky náhrady za spôsobenú ujmu, má povinnosť zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným
kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zadosťučinenie v

peniazoch má pritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci
na obohatenie sa, preto má za to, že priznanie nemajetkovej ujmy je plne adekvátne pre aspoň
čiastočné zmiernenie následkov, ktoré si vytrpel žalobca v trestnom konaní počas obdobia takmer 4rokov. Opätovne uviedol, že štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak
nimi zasiahol do základných práv občana, čo aj konštatoval súd prvej inštancie.
4.3.Ústavný súd konštatoval vo svojom Náleze ÚS SR I. ÚS 540/2016-33 z 13.12.2016, že ak sa trestné

stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý
satakstalo,uznesenie,ktorýmboloobvinenémuvznesenéobvinenie,jepotrebnépovažovaťzatakýchto
okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Pokiaľ konajúce súdy dospeli
k záveru, že priznanie nároku na náhradu škody sťažovateľovi bolo v rozpore s dobrými mravmi, Ústavný
súd SR je nútený konštatovať, že tento ich záver nebol odôvodnený ústavne konformným spôsobom,

ktorý by vylučoval akúkoľvek svojvôľu týchto súdov pri prerokúvaní danej veci. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je totiž vždy existencia závažnej ujmy, teda takej, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo
dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.

5.1.Žalovaná podala odvolanie v rozsahu výroku I, ktorým súd rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť

žalobcovi sumu 9 548,98 eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a navrhla, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zmenil tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 8 186,16 eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Pre
úplnosť žalovaná uviedla, že proti výroku II. a III. rozsudku, ktorým bol návrh žalobcu v prevyšujúcej
časti zamietnutý a súčasne bolo rozhodnuté, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania,

odvolanie nepodáva.
5.2.Žalovaná odvolanie podala z odvolacieho dôvodu § 365 ods.1 písm. h/ CSP a odôvodnila ho
poukazom na bod 30. odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa súd nestotožnil s námietkou žalovanej
nepriznať za úkon tzv. doplnenia dôvodov odvolania zo 16.02.2016 prináležiacu odmenu (63,58 €)
vrátane režijného paušálu (8,58 €) a dane z pridanej hodnoty. S prezentovaným názorom súdu v

uvedenom bode sa žalovaná nestotožňuje a opätovne uvádza, že žalobcovi už bola za úkon odvolania
z 27.10.2015 raz priznaná odmena vrátane režijného paušálu a prináležiacej dane. Naďalej trvá na tom,
že doplnenie dôvodov odvolania je úkonom neoddeliteľne spojeným s hlavným úkonom právnej služby
t.j. s odvolaním, pričom zdôvodnenie bližších dôvodov podaného odvolania po doručení písomného
vyhotovenia rozsudku nemožno posudzovať ako samostatný úkon, za ktorý by obhajcovi prináležala

ďalšia odmena, a že doplnenie dôvodov odvolania nie je takým úkonom právnej služby, za ktorý
by samostatne podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. patrila žalobcovi odmena, pretože tento úkon je
subsumovaný v úkone „odvolania", konkrétne v § 14 vyhlášky. Oceňovanie každého doplňovania
odvolania neznamená nič iné len duplicitné trovy, ktorá nemá svoj podklad v spomínanej vyhláške.
Nehovoriac tiež o tom, že súd žalobcovi náhradu za tento úkon priznal aj napriek tomu, že žalobca

argumentáciu žalovanej v tejto časti nespochybnil a nijako ju nepoprel, nielen na pojednávaní, ale ani vo
svojom písomnom vyjadrení z 22.11.2019 a nakoniec ani v rámci prednesenej záverečnej reči. V rámci
záverečného prednesu na pojednávaní konaného 25.09.2020 bola žalovanou namietaná skutočnosť,
že žalobca (ani ako súčasť žaloby a ani neskôr na pojednávaní) nepredložil súdu žiadne listiny, ktoré by
svedčili o tom, že žalobca vykonal v trestnom konaní s vtedy zastupujúcimi právnymi zástupcami, alebo

aspoň s niektorým z nich, úkony tzv. porád s klientom. Žalovaná má za to, že súd by pri rozhodovaní
sporu mal vychádzať len z dôkazných prostriedkov, ktoré mu navrhli strany sporu, resp. tiež z takých
dôkazov, ktoré by súd mohol vyčítať z obsahu pripojeného spisového materiálu. V tejto súvislosti
možno poznamenať, že súd nemal k dispozícii v prejednávanej veci žiadne „hmatateľné" písomné
záznamy celkovo o dvanástich poradách žalobcu s právnym zástupcom/-ami, ktoré by nevyvrátiteľne

preukázali, že sa namietané porady s klientom (žalobcom) skutočne uskutočnili. V dôsledku absencie
týchto záznamov z porád v súdnom spise je azda tiež až nemožné pre súd vyčítať nielen ich účel, ale
i dôvodnosť ich vykonania, pričom z hľadiska posudzovania porady ako právneho úkonu pri priznávaní
náhrady trov konania je také preukázanie uskutočnenia porady pre súd povinnosťou (§ 18 zákona
č. 514/2003 Z. 2., § 251 zákona č. 160/2015 Z. z.). Ak teda nepredloženie týchto záznamov súdu

mu súčasne nedalo možnosť vyhodnotiť každú poradu s klientom z hľadiska jej opodstatnenosti a
pohľadu účelnosti jej vykonania, keďže trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu
práv sa nemôžu posudzovať ako celok, ale každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať
samostatne, tak nebolo ani namieste priznať náhradu trov konania za tieto právne úkony (porady
s klientom vykonaných v dňoch 15.10.2012 (84,77 €), 16.10.2012 (84,77 €), 17.10.2012 (84.77 €),

22.11.2012 (54,77 €), 17.12.2012 (84,77 €), 03.03.2013 (66,77 €), 19.11.2013 (77,27 €), 31.03.2014
(80,15 €), 25.05.2014 (80,15 €), 06.09.2015 (82,33 €), 03.10.2015 (82,33 €), 08.06.2016 (84,77 €))
vrátane prináležiaceho režijného paušálu (5x 7,63 €, 2x 7,81 €. 2x 8,04 €, 2x 8,39 € a 1 x 8,58 €) a
dane z pridanej hodnoty. Nepreukázanie naznačených porád žalobcom v súdnom konaní do skončeniadokazovania malo najskôr automaticky viesť súd ku konštatovaniu neunesenia dôkazného bremena
žalobcu spočívajúceho vo forme straty sporu v tejto napádanej časti, a nie naopak v priznaní ich náhrady
v celom uplatnenom rozsahu na vrub (ťarchu) žalovanej.

5.3.Žalovaná má za to, že súd namietané úkony právnej služby naznačené pod bodom I. a II. tohto
odôvodnenia nesprávne posúdil v dôsledku čoho zaviazal žalovanú k náhrade takých úkonov právnej
služby, na priznanie ktorých nebol daný dôvod. S prihliadnutím na vyššie uvedené navrhla, aby odvolací
súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zmenil tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 8 186,16 eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

6.1.K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s dôvodmi odvolania žalovanej sa
nemožno stotožniť, ani súhlasiť, lebo sú v rozpore so zákonom, skutočnosťou a tvrdeniami uvádzanými
v tomto súdnom konaní.
6.2.Žalovaná uvádza, že vo vzťahu k výroku č. I súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pričom sa nestotožňuje s bodom 30. odôvodnenia rozsudku. Žalobca uvádza, že všetky trovy

obhajoby v rámci trestného konania vrátane cestovného a náhrady za stratu času v celkovej sume vo
výške 9.548,98 eur s DPH boli účelne vynaložené, riadne preukázané a následne uhradené žalobcom.
Žalobca sa plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k I. výroku a teda
s bodmi 28., 29., 30 a 31. rozsudku. Pre úplnosť dodal, že porada s klientom - žalobcom uskutočnená
21.11.2012 bola odôvodnená a možno ju považovať za účelne vynaloženú. Žiadne ustanovenia

Trestného poriadku nenariaďuje povinnosť obhajcu osobne sa zúčastniť výsluchov svedkov, najmä ak je
to po porade s klientom. Súd prvej inštancie správne konštatoval, keď uviedol, že návrh na dokazovanie
z 13.10.2014 je taký úkon právnej služby, ktorej podľa vyhlášky 655/2004 Z. z. zodpovedá odmena v
plnej výške základnej sadzby tarifnej odmeny a konečne namietaný úkon doplnenie dôvodov odvolania
zo16.02.2016,jesíceúkonomneoddeliteľnespojenýmshlavnýmúkonom-odvolanímz27.10.2015,ale

ak bolo podané odvolanie v trestnom konaní zo strany obhajoby, takéto odvolanie musí byť zdôvodnené
a odvolanie zo 27.10.2015 bolo ešte odvolaním, ktoré nereflektovalo na doručený rozsudok súdu prvej
inštancieanajehoodôvodnenieapretobolopísomnédoplnenédôvodmiodvolania.Žalobcapreúplnosť
uviedol, že žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach a zároveň na súdnom pojednávaní namietal
iba výšku vyčíslenia trov trestného konania, teda nepopieral, že predmetný úkon právnej pomoci bol

realizovaný, avšak v tomto odvolaní už namieta aj samotné úkony právnej pomoci týkajúce sa porád s
klientom.Opätovneuviedol,žesastotožňujesI.výrokomsúduprvejinštancieaajjehoodôvodnením,že
vyčíslenie a účelnosť trov trestného konania je správna. Samotný fakt, že žalobca uhradil celkovú výšku
trov trestného konania svojmu obhajcovi je dostatočným dôkazom toho, že takéto úkony právnej pomoci
boli skutočne realizované a boli účelné, prečo by žalobca uhrádzal za také úkony právnej pomoci, ktoré

by vôbec neboli realizované? Takéto tvrdenia žalovaného o požadovaní listín, preukazujúcich porady s
klientom až v rámci odvolacieho konania zo strany žalovaného považuje za irelevantné, nakoľko ide o
nové skutočnosti tvrdené žalovaným.
6.3.Na základe vyššie uvedeného má za to, že Okresný súd Spišská Nová Ves rozhodol svojim
rozsudkom v rozsahu výroku č. I správne, a preto žiada, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu

Spišská Nová Ves z 25.09.2020, sp. zn. 3C/17/2019 v rozsahu výroku č. I. potvrdil ako vecne správny.

7.1.K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že pri vzniku nemajetkovej ujmy a jej
výšky je podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby v
dôsledku jej stíhania. Tak ako súd, aj žalovaná má za to, že žalobca v konaní nepreukázal vznik

škody titulom nemajetkovej ujmy, a to aj bez ohľadu na požadovanú výšku. Žalobca len vo všeobecnej
rovine poukázal na to, že vedené trestné stíhanie ho výraznou mierou poškodilo nielen v pracovnom,
ale i v rodinnom živote. Žalobca tvrdí, že žil v neustálom strese a strachu o stratu zamestnania.
K tejto skutočnosti je potrebné uviesť, že miera vnímania negatívneho dopadu trestného stíhania je
vecou vysoko individuálnou, preto subjektívne rozdiely v týchto pocitoch automaticky nemôžu založiť

výnimočnosť odôvodňujúcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Trestné stíhanie začaté a vedené
v súlade so zákonom, i keď neviedlo k odsúdeniu, je povinný strpieť každý, teda aj žalobca. Oprieť
však svoj nárok tiež o to, že tento strach pramenil jednak z toho, že v prípade odsúdenia by žalobcovi
hrozilo, že by prišiel o prácu, pretože povolenie učiteľa môžu vykonávať iba bezúhonné osoby, je
podľa žalovanej nepochopiteľný prinajmenšom už len z toho dôvodu, že v prípade odsúdenia žalobcu,

by neprebehlo žiadne zodpovednostné konanie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. voči štátu a o stratu
zamestnaniabysatakpričinilsámžalobcatým,žebypoodsúdeníprestalspĺňaťzákonnépodmienkypre
výkon určitého povolenia. Negatívne vnímanie žalobcu jeho okolím v dôsledku jeho trestného stíhania,
ktoré sa malo prejaviť v tom, že žalobca musel čeliť nepríjemným otázkam a posmeškom zo stranyžiakov, ich rodičov, celého jeho okolia a v neposlednom rade i poškodením jeho dobrého mena, žalobca
okrem svojich tvrdení v žalobe a v jeho odvolaní voči rozsudku nijako nepreukázal. Žalovaná na margo
uvedeného uvádza, že ak sa informácia o trestnom stíhaní žalobcu rozšírila do okruhu jeho rodiny,

známych, priateľov, školy, či obchodných partnerov, túto informáciu im neposkytla žalovaná, pretože
údaje o tzv. živých trestných konaniach nie sú nikde zverejňované a žalovaná nedisponuje informáciou,
aby prípad žalobcu bol medializovaný. Ak by aj napriek tomu bol žalobca vnímaný okolím negatívne
pre prebiehajúce trestné stíhanie, je to významnou mierou chybou tohto okolia, ktorému nie je princíp
prezumpcie neviny dostatočne vlastný. Žalobca v konaní nepreukázal ani to, aby v príčinnej súvislosti s

trestným stíhaním bolo žalobcovi odňaté triednictvo. Písomnú argumentáciu žalobcu považuje žalovaná
za ničím nepodloženú.
7.2.Priznať nemajetkovú ujmu je možné iba výnimočne, aj to len za predpokladu, že žalobca unesie
dôkazné bremeno k okolnostiam, ktoré zakladajú výnimočnosť jeho konkrétnej situácie do takej miery,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalovaná má za to,
že žalobca uvedené v konaní nepreukázal. Žalovaná má za to, že nepreukázanie nároku žalobcu na

priznanie nemajetkovej ujmy dávalo následne súdu zákonný dôvod na nepriznanie nároku na náhradu
trov konania žiadnej zo strán sporu konštatované vo výroku III. rozsudku.
7.3.Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhuje, aby odvolací súd odvolaním žalobcu napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie do výroku II. a III. potvrdil ako vecne správny.

8.1.K vyjadreniu žalovanej žalobca uviedol, že v plnom rozsahu trvá na podanom odvolaní. S vyjadrením
žalovanej sa nemožno stotožniť ani súhlasiť, lebo je v rozpore s konštantnou judikatúrou, skutočnosťou
a tvrdeniami uvádzanými v tomto súdnom konaní.
8.2.Žalovaná tvrdí, že žalobca len vo všeobecnej rovine poukázal na to, že vedené trestné stíhanie
ho výraznou mierou poškodilo nielen v pracovnom ale i rodinnom živote. S týmto tvrdení sa nemožno

stotožniť, nakoľko žalobca opätovne uvádza, že nepoukázal len vo všeobecnej rovine na tieto
skutočnosti,alepoukázaljednaknaskutočnosti,ktorésaskutočnestaližalobcovi,alezároveňpoukázali
na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej je objektívne nepochybné, že každú osobu
nezákonné trestné stíhanie ovplyvni pri každodennom živote. Každé trestné stíhanie z objektívnych
dôvodov vyvolá stres, vnútorné napätie, nepokoj, spôsobí psychickú zaťaž a stres, a bez pochýb sa

takáto skutočnosť dostane do povedomia iných ľudí. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ je učiteľom
na základnej škole, je jasné, že jeho situácia ohľadom trestného stíhania bola riešená žiakmi, ich rodičmi
a celým jeho okolím. V prípade odsúdenia mu hrozilo, žeby prišiel o svoju prácu, lebo povolanie učiteľa
môžu vykonávať iba bezúhonné osoby a opakovanie citoval z odôvodnenia súdu a Nález ÚS SR I. ÚS
540/2016-33 zo dňa 13.12.2016.

8.3.Skutočnosti, ktoré uvádzal žalobca, teda, že vzhľadom na dĺžku súdneho konania, ktoré trvalo
3 roky 9 mesiacov a 9 dní žil v neustálom strachu o stratu zamestnania, musel čeliť nepríjemným
otázkam a posmeškom, musel žiť v neustálom strese sú reálne zážitky, ktoré sú nepochybné, a akým
iným spôsobom to mohol ešte inak preukázať? Má za to, že je objektívnou skutočnosťou, že samotné
začatie trestného stíhania a vedenie trestného stíhania je vždy zásahom do ľudskej dôstojnosti, čo v

danom prípade bolo jednoznačne naplnené, potvrdzuje to žalobca, samotný súd v odôvodnení svojho
rozsudku, ale aj konštantná judikatúra. Tvrdenia žalovanej sú účelové a v rozpore s objektívnou realitou
a konštantnou judikatúrou.
8.4.Na základe vyššie uvedeného má za to, že Okresný súd Spišská Nová Ves rozhodol svojim
rozsudkom v rozsahu výroku č. I správne, a preto žiada, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu

Spišská Nová Ves zo dňa 25.09.2020, sp. zn.: 3C/17/2019 v rozsahu výroku č. I. potvrdil ako vecne
správny.

9.RozsudokvovýrokuI.dosumy8186,16euranebolodvolanímnapadnutý,pretovtejtočastinadobudol
právoplatnosť a nebol v odvolacom konaní preskúmavaný (§ 227 ods.2 CSP).

10.1.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali žalobca aj žalovaná v
zákonnej lehote, preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods.1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP prejednal ich odvolania v rozsahu
vyplývajúcomz§380ods.1,2CSProzsudokvovýrokuII.akovecnesprávnypotvrdilpodľa§387ods.1,2

CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani
podané odvolanie žalobcu.
10.2.Odvolací súd výroku I. nad sumu 8.186,16 eura podľa § 389 ods.1 písm. c) zrušil rozsudok a podľa
§ 391 ods.1 CSP vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu na ďalšie konanie, lebo zistil, že súd prvej inštanciev dôsledku nesprávneho hodnotenia dôkazov nedostatočne zistil skutkového stavu, preto rozsudok vo
zrušenom výroku I. nad sumu 8.186,16 eura a vo výroku III. podľa § 389 ods.1 písm. c) zrušil a podľa §
391 ods.1 CSP vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu na ďalšie konanie.

11.1.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú
subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný

postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom

prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený

z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania

môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore

s § 204 CSP a p..
11.2.Žalobcavpodanomodvolanížiadnuvadu,ktorúbybolomožnésubsumovaťpoduplatnenýodvolací
dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

12.1.Odvolací dôvod, podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) uplatnený žalobcom sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
12.2.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť,

ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú
založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

13.1.Žalobca a žalovaná uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
13.2.Súd použil vo vzťahu k výroku II, správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový
stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne

závery o právach a povinnostiach strán sporu.
13.3.Vo vzťahu k výroku I. z obsahu odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že súd použil vyhlášku č.
655/2004 Z. z., ale nie je zrejmé, pod aké ustanovenia podradil zistený skutkový stav a výklad o tom,
aké majú účastníci na základe skutkového stavu práva a povinnosti sú nedostatočné.

14.Predmetom odvolacieho konania je zamietnutý nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu (II. výrok
napadnutého rozhodnutia) a nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.362,82 eura (9.548,98 - 8.186,16).

15.1.V konaní nebolo sporné, že 31.8.2012 Okresné riaditeľstvo PZ v Spišskej Novej Vsi vznieslo
voči žalobcovi obvinenie pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) TZ v

súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.1 TZ, že Okresná prokuratúra v Spišskej
Novej Vsi rozhodnutím z 25.10.2012 č. 1Pv/663/2012-10 sťažnosť žalobcu proti tomuto rozhodnutiu
ako neodôvodenú zamietla, že 7.3.2013 podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi na
žalobcu obžalobu pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) TZ, že žalobca
bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4T/47/2013-577 zo 14.10.2015 odsúdený pre

prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1,2 písm. a) TZ, ktorý napadol žalobca odvolaním
a Krajský súd v Košiciach č. k. 7To/40/2016-605 z 9.6.2016 rozsudkom zrušil napadnutý rozsudok I.
stupňa v celom rozsahu a oslobodil žalobcu spod obžaloby, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok,
pre ktorý je obžalovaný stíhaný a rozsudok nadobudol právoplatnosť 9.6.2016.
15.2.Rovnako nebolo sporné, že žalovaná listom z 12.3.2019 oznámila žalobcovi, že jeho nárok na

náhradu škody uspokojiť nemieni.
15.3.Nespornou bola aj skutočnosť, že v trestnom konaní zastupoval žalobcu právny zástupca, ktorý si
vyúčtoval v trestnom konaní trovy obhajoby.
15.4.V konaní nebolo sporné, že konaním žalovanej, vznikla žalobcovi ujma a nárok na náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné

rozhodnutie (§ 18 z. č. 514/2003 Z.z.).

16.1.Spornou ostala otázka, či samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. či je potrebné
nemajetkovú ujmu nahradiť v peniazoch a v akom rozsahu.

16.2.Rovnako sporným ostal aj počet účelne vynaložených úkonov právnej pomoci právneho zástupcu
žalobcu.

17.1.Podľa § 17 ods.1 z. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v platnom znení (ďalej len z. č. 514/2003 Z.z.) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.
17.2.Podľa § 17 ods.2 z. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
17.3.Podľa § 17 ods.3 z. č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

16.4.Podľa § 17 ods.4 z. č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

18.1.Vo vzťahu k splneniu podmienky nároku na náhradu škody v nemajetkovej sfére žalobcu -
nemajetkovej ujmy, je potrebné splniť všetky predpoklady pre jej priznanie a sledovať, či dôsledky

nezákonne vedeného trestného stíhania sa prejavili vo viacerých sférach života žalobcu a boli s ním v
príčinnej súvislosti, ktorá musí byť nie len tvrdená, ale aj preukázaná.
18.2.Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené
základné predpoklady, ktorými sú:

a) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup,
b) existencia nemajetkovej ujmy,
c) kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy a
d) musí byť zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce.

18.3.Pri uplatnení nemajetkovej ujmy nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale
nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané (uznesenie Ústavného súdu ČR z 27. septembra
2007, sp. zn. III. ÚS 712/06).
18.4.Odvolací súd, ale súčasne poukazuje aj na Nález Ústavného súdu ČR z 24. júla 2014, sp.

zn. II. ÚS 1430/13, podľa ktorého existenciu škody musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol poškodený
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vo vzťahu
k preukazovaniu výšky škody spôsobenej pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci Ústavný súd
ČR konštatoval, že „pokiaľ teda všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zákona o zodpovednosti
štátu uvalí na žalobcu nesplniteľné dôkazné bremeno, učiní tak ústavne zakotvené právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom iluzórnym, čím
dôjde k porušeniu čl. 36 ods. 3 Listiny. V situácii, keď žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať
výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však
preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôžu všeobecné súdy rozhodnúť, že mu preto škoda
nebude vôbec nahradená alebo, že medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou nie je príčinná

súvislosť. Všeobecný súd v takejto situácii určí výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia
jednotlivých okolností prípadu“.
18.5.Horná hranica výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať nemôže presiahnuť výšku
odškodnenia obete násilného trestného činu (z. č. 215/2006 Z. z.). Nakoľko v prípadoch obetí násilných
trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia, či dokonca života, je možné považovať

za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako
odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor
s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty.

19.1.Žalobca v podanej žalobe, v priebehu konania pred prvoinštančným súdom, ale aj v podanom

odvolaní tvrdí, že
- celým priebehom trestného konania bolo skutočným spôsobom zasiahnuté do jeho práv a statusu,
nakoľko došlo k poškodeniu jeho dobrého mena;
- je učiteľom na základnej škole a jeho situácia ohľadom trestného stíhania bola riešená žiakmi, ich
rodičmi a celým jeho okolím;

- v prípade odsúdenia mu hrozilo, že by prišiel o svoju prácu, lebo povolanie učiteľa môžu vykonávať
iba bezúhonné osoby;
- súdne konanie trvalo 3 roky 9 mesiacov a 9 dní, kedy žil v neustálom strachu o stratu zamestnania,
musel čeliť nepríjemným otázkam a posmeškom, musel žiť v neustálom strese;- ako pedagóg, musí výchovne vplývať na mládež a trestné konanie malo veľmi negatívny dopad na
pohľad na jeho osobu v profesijnom živote;
- počnúc septembrom 2012 bolo mu odňaté triednictvo, čím prišiel o príplatok za činnosť triedneho

učiteľa;
- venuje sa videoprodukcii a informácia o trestnom stíhaní sa dostala do povedomia ľudí a odrazilo sa
to i v tejto sfére poklesom klientely.
-mázato,ženimoznačenéskutočnostidostatočnýmspôsobompoukazujúnato,žecelétrestnéstíhanie
a následne trestné konanie ho reálne zasiahlo v jeho osobnostných právach.

19.2.V kontexte s uvedeným v bode 18., osobitne 18.4. tohto rozhodnutia je nutné konštatovať,
že žalobca uplatneným návrhom zásah do súkromného a spoločenského života nijako bližšie
nešpecifikoval. Nepreukázal porovnávacou metódou ako sa zmenil jeho život (súkromný, spoločenský)
v dôsledku vedeného trestného stíhania.
19.3.Keď prvoinštančný súd považoval tento nárok za nepreukázaný, odvolací súd sa s týmto stotožňuje
a dopĺňa, že tento záver je správny aj s prihliadnutím na skutočnosť, že niektoré okolnosti sa preukázať

nedajú resp. len s veľkými problémami.
19.4.Je zrejmé, že žalobca nevie označiť žiakov a preukázať, že si z neho robili posmech, ale neoznačil
žiadneho svedka, ktorý by popísal a ozrejmil negatívny dopad trestného stíhania na jeho osobu,
nepopísal žiadne reálne situácie, ktoré v tejto súvislosti znášal, neuviedol ako sa zmenil jeho život
v porovnaní s tým, ktorý viedol pred trestným stíhaním, ako zasiahlo trestné stíhanie na jeho ďalšie

spoločenské uplatnenie.
19.5.Žalobca len všeobecným opisom sa domáhal tohto nároku, nepreukázal a neodôvodnil, aká
škoda vznikla. Odvolací súd zastáva názor, že keby postačovalo len všeobecné tvrdenie na priznanie
nemajetkovej ujmy, zákonodarca by zakotvil paušálnu náhradu.

20.1.Žalobca nepreukázal, že odňatie triednictva súviselo s prebiehajúci trestným stíhaním a rovnako
ani reálny pokles tržieb a klientely vo videoprodukcii.
20.2.Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu v časti, že žalobca v konaní nepreukázal, že v
dôsledkuvedenéhotrestnéhokonaniažalobcoviboloodňatétriednictvo,čímprišielopríplatokzačinnosť
triedneho učiteľa a rovnako, že v dôsledku trestného stíhania došlo k poklesu klientely vo videoprodukcii.

20.3.Žalobca reálne nepreukázal, ani žiadnym spôsobom neosvedčil zásah do jeho života, preto nebolo
možné ani zisťovať intenzitu tohto zásahu.
20.4.V súvislosti uvedeným je možné uzavrieť, že samotné konštatovanie porušenia práva je
dostačujúce.

21.1.Odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku I. nad sumu 8 186,16 eura a vo výroku III.

22.1.Podľa § 18 ods.1 z. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení

osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
22.2.Podľa § 18 ods.3 z. č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody pred príslušným orgánom.

23.1.Účelnosť vynaložených trov konania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného
rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu, sa posudzuje individuálne s prihliadnutím na
okolnostikonkrétnejprávnejveci.Oúčelnevynaloženýchtrováchkonanianiejemožnéhovoriťnapríklad

vo vzťahu k trovám vynaloženým na úkon, ktorý bol na ochranu práva urobený nadbytočne, resp. na
úkon, ktorý k náprave protiprávneho stavu nemohol viesť. Účelnosť vynaložených trov konania musí
preukázať ten, kto tvrdí, že bol dotknutý nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, a v dôsledku tejto skutočnosti sa domáha nároku na náhradu škody.
23.2.Požiadavka účelnosti je jedným zo základných predpokladov toho, aby sa vynaložené výdavky

mohli považovať za trovy konania. Aby mohli byť vynaložené výdavky považované za účelne vynaložené
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, teda za trovy konania, musia byť vynaložené v
príčinnej súvislosti s procesným postojom strany k predmetu konania; ich vynaložením sa musí sledovaťbuď procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná obrana proti takémuto nároku (pozri
nález Ústavného súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 147/08).
23.3.Každú jednu zložku výdavkov, teda aj každý úkon právnej služby, ak je strana (či iný subjekt)

zastúpená advokátom, musí súd posudzovať samostatne. Dôležitou je tiež požiadavka, aby výdavky,
ktoré majú byť považované za trovy konania, boli aj skutočne vynaložené v konaní. Dôkazné bremeno
ohľadompreukázaniasplneniapredpokladovpreposudzovanievýdavkovakotrovkonanialežínastrane
sporu.
23.4.Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 1.2.2018, sp. zn.

IV. ÚS 83/2018, v ktorom uvádza, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v
príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať
procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku.
Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods.2 Ústavy SR a trovy
právnehozastúpeniasavovšeobecnostizaúčelnevynaloženétrovypovažujú.Trovypotrebnénaúčelné

vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok
na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba
posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.
23.5.Najvyšší súd SR v uznesení z 29.9.2015, sp. zn. 4 M Cdo 16/2014 uviedol, že pojem „účelný“
je nevyhnutné chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred

nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu
zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.)

24.1.Žalovaná namietala žalobcom uplatnené a súdom priznané trovy právneho zastúpenia za úkony -
porady s klientom vykonaných v dňoch 15.10.2012 (84,77 €), 16.10.2012 (84,77 €). 17.10.2012 (84,77

€). 22.11.2012 (54.77 €), 17.12.2012 (84,77 €), 03.03.2013 (66,77 €), 19.11.2013 (77,27 €), 31.03.2014
(80,15 €), 25.05.2014 (80,15 €), 06.09.2015 (82,33 €), 03.10.2015 (82,33 €), 08.06.2016 (84,77 €))
vrátane prináležiaceho režijného paušálu (5x 7,63 €, 2x 7,81 €. 2x 8,04 €, 2x 8,39 € a 1 x 8,58 €) a
dane z pridanej hodnoty.
24.2.K priznaným trovám za podané odvolanie z 27.10.2015 odvolací zastáva názor, že sú duplicitne

priznané, lebo išlo o jedno odvolanie, voči tej istej veci a doplnenie dôvodov odvolania možno považovať
zaúkonomneoddeliteľnespojenýmshlavnýmúkonomprávnejslužbyt.j.sodvolaním,sktorýmnepočíta
vyhláška č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov.

25.Súd prvej inštancie po vrátení veci bude povinný trovy právneho zastúpenia za úkony - porady s

klientom vykonaných 15.10.2012 (84,77 €), 16.10.2012 (84,77 €), 17.10.2012 (84,77 €), 22.11.2012
(54,77 €), 17.12.2012 (84,77 €), 03.03.2013 (66,77 €), 19.11.2013 (77,27 €), 31.03.2014 (80,15 €),
25.05.2014 (80,15 €), 06.09.2015 (82,33 €), 03.10.2015 (82,33 €), 08.06.2016 (84,77 €)) vrátane
prináležiaceho režijného paušálu (5x 7,63 €, 2x 7,81 €, 2x 8,04 €, 2x 8,39 € a 1 x 8,58 €) a dane z
pridanej hodnoty, vyhodnotiť a podradiť priznanú odmenu pod príslušné ustanovenia právneho predpisu,

posúdiť, či porady s klientom boli účelné, nevyhnutné a potrebné a to aj s prihliadnutím na im nasledujúci
úkon a vo veci týkajúcej sa náhrady škody vo výške 1 362,82 eura nanovo rozhodnúť.

26.Odvolací súd zrušil aj závislý výrok o trovách konania (III.), o ktorom opätovne rozhodne
prvoinštančný súd v novom rozhodnutí, v ktorom rozhodne tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§

396 ods.3 CSP).

27.Pomer hlasov akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).