Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 4, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/62/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120012456
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2120012456.2

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuMgr.PavlaMacháčaasudcovJUDr.Kataríny
Batisovej a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovaného mjr. JUDr. K. X., PhD., nar. X. W. XXXX v
E., trvalé bydlisko J. A. M. XXXX/XX, G., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. júna 2021, č. k. 15T/42/2020-475, na verejnom zasadnutí

konanom 5. mája 2022 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného mjr. JUDr. K. X., PhD. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 9. júna 2021, č. k. 15T/42/2020-475, uznal
obžalovaného mjr. JUDr. K. X., PhD. (ďalej len obžalovaný) za vinného z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom

základe, že
dňa 20. augusta 2018 v čase približne o 10.30 hod. na dvore rodinného domu súpisného a orientačného
čísla XXXX/XX na ul. J. A. M. v meste G., pritom ako vykonával dohľad nad psom rasy nemecký ovčiak,
sa nepresvedčil, či sú vytvorené dostatočné opatrenia na zabránenie úniku tohto psa z dvora rodinného
domu na ulicu a či je bezpečné pustiť psa zo zadnej časti dvora do jeho prednej časti, otvoril bránku
oddeľujúcu zadnú časť dvora rodinného domu od jeho prednej časti, so psom sa presunul schodmi dolu

do uličky vedúcej na prednú časť dvora rodinného domu, kde psovi nasadil obojok, následne pes vošiel
na prednú časť dvora, kde bola otvorená brána z dvora na ulicu, cez ktorú pes vybehol na ulicu pred
rodinným domom, po ktorej v tom čase prechádzala poškodená - poštová doručovateľka A. T., ktorú
tento pes napadol a zhodil na zem, následne opakovane pohrýzol do pravej ruky v oblasti lakťa, čím
poškodenej A. T. spôsobil ľahké zranenia, a to: pomliaždenie hlavy v zátylku, pomliaždenie prednej steny
brušnej, pomliaždenie ľavého kolena s odreninou kože, pomliaždenie pravého ramena, pomliaždenie

štvrtého prsta ľavej ruky s odreninou kože, päť rán po uhryznutí psom na pravom lakti, jedna z vonkajšej
strany tvaru ,,V“ 4x5 cm siahajúca do svalov - vystieračov prstov, vpredu od tejto rany ďalšie dve kožné
rany o dĺžke 3 cm, vzadu dole kožná rana o dĺžke 2 cm a na vnútornej strane ranu tvaru písmena ,,V“ o
dĺžke3cmsiahajúcuposvalyalakťovýnervaťažkézranenie,ato:poškodeniepravéholakťovéhonervu
charakteru axonotmézy, ktoré si vyžiadali liečenie, pracovnú neschopnosť od 20.08.2018 do 31.03.2020,
pričom ťažké zranenie závažne ovplyvnilo obvyklý spôsob života poškodenej najmenej po dobu od

20.08.2018 do 02.07.2019, ďalej posttraumatickú stresovú poruchu chronickej formy s doposiaľ presne
neurčenou dobou liečenia, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 1, ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým
sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov.
2. Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 157 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na §
36 písm. j), písm. k) a § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť)
mesiacov, ktorý mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil a zároveň mu podľa § 50

ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil
obžalovanému povinnosť nahradiť poškodeným Sociálnej poisťovni škodu vo výške 26.836,90 €, Dôverazdravotná poisťovňa, a.s. škodu vo výške 3.590,21 € a Slovenskej pošte, a.s. škodu vo výške 4.333,92
€ s tým, že podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú Slovenskú poštu, a.s. so zvyškom jej nároku
na náhradu škody odkázal na civilný proces.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd samotný výrok o vine odôvodnil tak, že vykonaným
odkazovaním bolo nesporne preukázané, že vlastníkom psa je manželka obžalovaného pani Mgr. S.
X., že tento pes dňa 20.08.2018 približne o 10.30 hod. napadol pred rodinným domom obžalovaného
poškodenú A. T. (ďalej v texte len poškodená) a spôsobil jej ťažké zranenie, ktoré
je presne popísané v znaleckom posudku. Rovnako mal za preukázané, že v čase spáchania skutku

bola jedinou bránkou oddeľujúcou prednú a zadnú časť dvora tá nad schodmi za domom, pričom z
fotodokumentácie predloženej obžalovaným na hlavnom pojednávaní (fotografie č. 1-4) je zrejmé, že z
miesta pred čiernymi dverami do zadnej pivnice v uličke medzi rodinnými domami obžalovaný nemohol
vidieť na prednú časť dvora, a teda nemohol vidieť, že brána vedúca na ulicu je otvorená a pes nemôže
voľne vybehnúť na ulicu.
4. Sporným medzi stranami bol podľa okresného súdu samotný priebeh skutku, pretože tento poškodená

opisovala inak ako obžalovaný a svedok A. X.. K tomu okresný súd uviedol, že oboznámil záznamy
o podaní oznámenia poškodenou a podaní vysvetlení svedkom A. X. a obžalovaným v rámci
priestupkového konania, pričom porovnávajúc vysvetlenia svedka A. X. a obžalovaného z 11.09.2018,
ďalej obsah sťažnosti svedka A. X. z 26.11.2019 proti uzneseniu o vznesení obvinenia s výpoveďami
svedka A. X. a obžalovaného na hlavnom pojednávaní súd vyvodil záver, že svedok A. X. a ani

obžalovaný na hlavnom pojednávaní nevypovedali pravdu. Kým poškodená priebeh skutku na hlavnom
pojednávaníopisovalavzásadevzhodesobsahomjejoznámenianaOOPZvHlohovcidňa20.08.2018,
o výpovediach svedka A. X. a obžalovaného konštatovať to isté možné nebolo. Zo záznamov o podaní
vysvetlenia oboch menovaných z 11.09.2018 totiž nevyplýva, že by sa dohodli, že obžalovaný si cestou
svedka A. X. preverí možnosť pustenia psa na prednú časť dvora, dokonca svedok A. X. podľa záznamu

o podaní vysvetlenia uviedol, že psovi dal obojok on a spolu so psom išli ku autu. Zmena v popise
priebehu skutku svedkom A. X. bola viditeľná aj v jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Až v tejto sťažnosti svedok A. X. prichádza s verziou, ktorú on i obžalovaný prezentovali na hlavnom
pojednávaní, a to že podľa dohody si mal obžalovaný u svedka overovať možnosť pustenia psa do
prednej časti dvora. Navyše svedok A. X. vo svojej sťažnosti neopisuje dej, ktorý mal predchádzať

útoku psa na poškodenú tak ako na hlavnom pojednávaní, kde vypovedal, že potom, ako obžalovanému
povedal, že môže pustiť psa, pes pribehol ku svedkovi a svedok so psom išli do garáže. Svedok A. X.
sa tak celkom 3-krát vyjadroval k priebehu skutku a vždy rôzne, preto okresný súd jeho výpoveď na
hlavnom pojednávaní nemohol vyhodnotiť ako pravdivú a vierohodnú, a teda v zhode s poškodenou má
za to, že svedok A. X. sa v čase spáchania skutku na dvore rodinného domu nenachádzal tak, ako to

uvádzala poškodená vo svojej výpovedi. Rovnako súd nemohol ako pravdivú a vierohodnú vyhodnotiť
výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní o samotnom priebehu skutku, pretože obžalovaný na
hlavnom pojednávaní vypovedal inak ako pri podaní vysvetlenia dňa 11.09.2018.
5. Okresný súd ďalej argumentoval, že zákon NR SR č. 282/2002 Z. z. nedefinuje spojenie ,,držiteľ psa“,
preto za osobu držiteľa psa treba pokladať jeho vlastníka, ktorým je v danom prípade svedkyňa Mgr. S.

X., ktorá však v čase spáchania skutku bola v práci. Keďže pes sa pred skutkom nachádzal v zadnej
časti dvora rodinného domu a tohto z tejto časti pustil obžalovaný, ktorý otvoril v tom čase jedinú bránku
oddeľujúcu obe časti dvora rodinného domu a so psom zišiel zo zadnej časti dvora schodmi ku čiernym
dverám do uličky medzi rodinnými domami, kde mu dal obojok, súd ustálil, že v čase spáchania skutku
nad psom vykonával dohľad práve obžalovaný. Okresný súd ďalej uviedol, že upravil skutkovú vetu z

obžaloby podľa záverov vykonaného dokazovania, a to jednak s ohľadom na priebeh skutku a jednak
s ohľadom na následky, ktoré mal útok psa na poškodenú.
6. Pokiaľ ide o povinnosti uložené zákonom NR SR č. 282/2002 z. z. v ustanoveniach §
4 ods. 1 a ods. 3, okresný súd tieto povinnosti posúdil ako dôležité s ohľadom na rasu, veľkosť a váhu
psa, ktorý napadol poškodenú v spojení s následkami, ktoré jej pes spôsobil vychádzajúc z toho, že za

dôležitú povinnosť možno všeobecne považovať povinnosť, ktorej porušenie za danej situácie spravidla
v značnej miere zvyšuje najmä nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie, pričom môže ísť aj o škodu
na majetku alebo na iných právach obete. Okresný súd na tomto mieste zdôraznil, že faktické okolnosti
na strane psa prípadne v spojení s jeho povahovými vlastnosťami sú určujúcimi pre posúdenie toho,
či v konkrétnom prípade zanedbanie dohľadu nad psom je alebo naopak nie je porušením dôležitej

povinnosti. Okresný súd si je vedomý toho, že aj relatívne malý pes iného plemena môže človeka
napadnúť a pohrýzť, avšak pokiaľ by išlo o takého psa, tento by poškodenú zrejme na zem nezhodil
a nepohrýzol by ju tak závažne, ako v prejednávanom prípade, čo konštatoval aj znalec MUDr. Ľuboš
Klement vo svojom znaleckom posudku (čl. 185).7. Okresnému súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že porucha zdravia poškodenej si objektívne
vyžiadala liečenie, ďalej pracovnú neschopnosť od 20.08.2018 do 31.03.2020, pričom počas trvania
liečenia a pracovnej neschopnosti závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodenej najmenej

od 20.08.2018 do 02.07.2019, teda do času vypracovania znaleckého posudku č. 74/2018 MUDr.
ĽubošomKlementom,ktorýkonštatoval(čl.190),žeobmedzenievobvyklomspôsobeživotapoškodenej
vzhľadom na poškodenie jej lakťového nervu v čase vypracovania jeho znaleckého posudku ešte nie je
ukončené. Obmedzenie poškodenej v obvyklom spôsobe jej života však trvalo viac ako 42 kalendárnych
dní, a teda je možné bez akýchkoľvek pochybností uzatvoriť, že poškodená poškodením jej pravého

lakťového nervu utrpela ťažkú ujmu na zdraví. K posttraumatickej stresovej poruche chronickej formy
s doposiaľ presne neurčenou dobou liečenia okresný súd uviedol, že zo znaleckého dokazovania
bez pochybností vyplýva (čl. 227), že táto u poškodenej vznikla jednoznačne a nespochybniteľne
bezprostredne v príčinnej súvislosti s útokom psa.
8. Vo vzťahu k zavineniu obžalovaného okresný súd uviedol, že obžalovaný prečin spáchal v tzv.
vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Trestného zákona. Vedomosť obžalovaného o možnosti

porušenia resp. ohrozenia záujmu chráneného zákonom vyplynula z jeho vlastného vyjadrenia, keď
uviedol, že pustiť psa na prednú časť dvora v čase, kedy by brána na ulicu bola otvorená, by bolo veľmi
nebezpečné. Skutočnosť, že obžalovaný nemal primerané dôvody sa spoliehať, že také ohrozenie alebo
porušenie nespôsobí zasa vyplýva z toho, že v čase útoku psa na poškodenú obžalovaný z miesta,
kde dal psovi obojok, na prednú časť dvora nevidel a objektívne nemohol vidieť, že je brána na ulicu

otvorená, tiež zo skutočnosti, že v tom čase sa na dvore rodinného domu jeho syn nenachádzal, teda
bolo jeho povinnosťou sa uistiť, že psa je na prednú časť dvora bezpečné pustiť, čo však zjavne neurobil.
9. Pokiaľ ide o ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona, okresný súd tzv. materiálny korektív
neaplikoval vzhľadom na okolnosti spáchania prečinu, mieru zavinenia obžalovaného a najmä vzhľadom
na závažné následky, ktoré útokom psa poškodená utrpela.

10. Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že v prípade obžalovaného okresný súd na základe
vykonaného dokazovania ustálil dve poľahčujúce okolnosti, a to riadne vedenie života pred spáchaním
trestného činu podľa § 36 písm. j) Tr. zák. a pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov trestného
činu podľa § 36 písm. k) Tr. zák., ktoré okresný súd vzhliadol v tom, že poškodený bezprostredne po
spáchaní trestného činu poskytol poškodenej prvú pomoc, odviezol ju na prvotné lekárske vyšetrenia

a zaplatil za prvé lieky. Priťažujúce okolnosti okresný súd nezistil žiadne, preto vzhľadom na prevahu
poľahčujúcich okolností okresný súd znížil hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody o jednu
tretinu z piatich rokov na tri roky a osem mesiacov a obžalovanému ukladal trest odňatia slobody v
upravenejtrestnejsadzbeodjednéhorokadotrochrokovaôsmichmesiacov. Okresnýsúdďalejdôvodil.
že obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby trestu

odňatia slobody, ktorého výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu osemnásť mesiacov, keďže
vzhľadom na osobu obžalovaného, s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, a na okolnosti prípadu na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného výkon
trestu odňatia slobody nepovažoval za nevyhnutný. Takto uložený trest považoval okresný súd za
primeraný okolnostiam prípadu, osobe obžalovaného a za dostatočný na naplnenie účelu trestu.

11. Pokiaľ ide o náhradu škody, okresný súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť Sociálnej poisťovni
škodu spôsobenú výplatou dávok poškodenej v dôsledku jeho zavineného protiprávneho konania.
Zároveň okresný súd uviedol, že na zvýšenie nároku na náhradu škody na celkovú sumu 30.083,90
€, ktorá bola poškodenej za obdobie od 20.08.2018 do 31.05.2021 vyplatená a ktorá pozostávala
z úrazových dávok vo výške 26.328 € a z nemocenských dávok vo výške 3.755,90 € okresný súd

prihliadať nemohol, pretože podľa § 46 ods. 3 Tr. por. musí byť taký nárok uplatnený najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, pričom Sociálna poisťovňa nárok na náhradu
škody zvýšila až v podaní, v ktorom ospravedlnila svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní. Dôvera
zdravotná poisťovňa, a.s. si v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 3.590,21 €
titulomúhradzazdravotnústarostlivosťposkytnutúpoškodenejvsúvislostisjejzranením,pričomúhrady

dokladovala rozpisom vynaložených nákladov na zdravotnú starostlivosť, preto obžalovanému uložil
povinnosť nahradiť túto škodu v plnej výške. Vo vzťahu k poškodenej Slovenskej pošte, a.s. okresný súd
uviedol,žezvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žepoškodenájedlhodobonespôsobilánavýkonpráce
poškodenej doručovateľky v dôsledku pracovného úrazu a súčasne to, že poškodená sa so Slovenskou
poštou, a.s. dohodla, že Slovenská pošta, a.s. jej vyplatí odstupné vo výške 10-násobku jej priemerného

mesačného zárobku. Keďže poškodená je podľa lekárskeho posudku dlhodobo nespôsobilá na výkon
práce poštovej doručovateľky v dôsledku pracovného úrazu, patrilo jej odstupné podľa § 76 ods. 2 písm.
d) Zákonníka práce vo výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku, pretože jej pracovný
pomer trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov. Vychádzajúc z podkladov predloženýchSlovenskoupoštou,a.s.,podľaktorýchbolavýškapriemernéhomesačnéhozárobkupoškodenej 694,84
€, činí štvornásobok priemerného mesačného zárobku poškodenej čiastka 2.779,36 €. Okresný súd
preto obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému Slovenská pošta, a.s. sumu 4.333,92 €,

ktorá je súčtom sumy 88,72 € ako náhrady mzdy za prvých 10 dní práceneschopnosti poškodenej,
náhrady za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1.455,84 € a sumy 2.779,36 € ako štvornásobku
jej priemerného mesačného zárobku, pričom všetky uvedené sumy musela Slovenská pošta, a.s.
poškodenej vyplatiť v príčinnej súvislosti s útokom psa na poškodenú, teda ide o reálny úbytok na
majetku poškodeného Slovenská pošta, a.s. podľa § 124 ods. 1 Tr. zák. Keďže okresný súd Slovenskej

pošte, a.s. nepriznal nárok na náhradu škody v plnej výške, so zvyškom nároku ju odkázal na civilný
proces.
12. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prítomný prokurátor vzdal práva na podanie
odvolania. Obžalovaný po porade s obhajcom voči vyhlásenému rozsudku zahlásil odvolanie čo do
výroku o vine ako aj proti výrokom o treste a náhrade škody.
13. Zahlásené odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr.

Petra Vačoka osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 30. júla 2021.
14. V odvolaní obhajca uviedol, že smeruje tak proti výrokom o vine, o treste aj náhrade škody z
dôvodu, že rozsudok nezodpovedá vykonanému dokazovaniu tak v prípravnom konaní, ako aj na
hlavnom pojednávaní. Podľa názoru obhajoby okresný súd vychádzal zo záznamov o podaní oznámenia
poškodenou a podaní vysvetlenia svedkom A. X. a aj obžalovaného v rámci priestupkového konania,

taktiež že okresný súd z porovnania týchto vysvetlení zo dňa 11.09.2018 z obsahu sťažnosti svedka A.
X. zo dňa 26.11.2019 proti uzneseniu o vznesení obvinenia s výpoveďami svedka A. X. a obžalovaného
na hlavnom pojednávaní vyvodil záver, že svedok A. X. a aj obžalovaný na hlavnom pojednávaní
nevypovedali pravdu, kým poškodená priebeh skutku na hlavnom pojednávaní opisovala v zásade v
zhode s obsahom jej oznámenia na OO PZ v Hlohovci dňa 20.08.2018, pričom okresný súd o výpovedi

svedka a výpovedi obžalovaného konštatovať to isté nemohol.
15. Obhajca citujúc ust. § 119 ods. 3 Tr. por. skonštatoval, že okresný súd vo svojom presvedčení
vychádzal z výsledkov, ktoré nemožno považovať za výsledky dokazovania v tejto trestnej veci a aj
keď v odôvodnení rozsudku uviedol, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, nie je možné tvrdiť,

že sa dostatočne vyrovnal s obhajobou a nie je možné takýto postup považovať za súladný so
zákonom. Obhajca v základnej rovine predmetného trestného činu nespochybňuje objektívny znak
predmetnej skutkovej podstaty, pretože došlo k napadnutiu poškodenej psom obžalovaného a bolo
plne so zákonom, ak poškodená urobila oznámenie Policajnému zboru. K uvedenému namieta, že
zistenieskutkovéhostavuveci,čojezákladzákonnéhorozhodnutia,vyžadujenevychádzaťlenzobsahu

takéhoto oznámenia a zo zásady, že oznamovateľ po poučení o význame a dôležitosti svedeckej
výpovede hovorí vždy pravdu. Podľa obhajcu pri riešení tejto otázky mal okresný súd prihliadať na všetky
okolnosti prípadu, obsahom ktorých malo byť aj hodnotenie za akých okolností mohla poškodená vnímať
situáciu a okolie v čase, keď bola napadnutá psom a aj vzťahu poškodenej k celkovému prípadu a to aj s
prihliadnutím, že jej týmto trestným činom bola spôsobená škoda. Zároveň obhajca namieta skutočnosť,

že okresný súd v dostatočnej miere neprihliadol na okolnosti, ktoré pravdivosť oznámenia a aj výpovede
poškodenej mohli ovplyvniť a neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré na hodnovernosť mohli vplývať.
16. V ďalšej časti odvolania obhajca uviedol, že aj keď okresný súd veril poškodenej, obhajoba na
hlavnom pojednávaní doložila dôkaz o dochádzke obžalovaného do práce, ktorým vyvrátila tvrdenie
poškodenej, že v čase keď bol v zamestnaní mal byť doma a pustiť psa na ulicu. Podľa obhajcu nie je

možné bezhranične sa oprieť o všetky tvrdenia poškodenej, pretože hneď po príchode pred ich dom bola
napadnutá psom, padla na zem a možno v takejto situácii tvrdiť, že jej schopnosť vnímať a rozpoznať
bola výrazne ovplyvnená. Ďalej obhajca v odvolaní opisuje celý priebeh skutku z pohľadu obžalovaného,
pričom dôvodí, že z uvedeného opisu je zrejmé, že poškodená vnímala okolie v čase po útoku psa,
teda v čase keď syn obžalovaného vychádzal z rodinného domu, kde bol vziať obväzy na ošetrenie.

Súčasne uviedol, že v čase útoku psa na poškodenú obžalovaný bol v prechodovej uličke medzi ich
domom a domom suseda pri čiernych dverách, čo je vidieť z fotografie č. 3, ktorú doložil do trestného
spisu, pričom z toho miesta zavolal na syna A., či môže psa pustiť na prednú časť dvora, čo urobil až
potom, ako mu syn potvrdil, že áno, až potom počul hluk.
17. Podľa názoru obhajcu je nesporné, že pes obžalovaného v inkriminovanej dobe napadol poškodenú

a spôsobil jej zranenia, ale aj napriek tomu poukazuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo rozhodnutá. Je toho názoru, že okresný súd sa v tomto trestnom konaní dostatočne
nevysporiadal so vzťahom príčinnej súvislosti. Podľa jeho názoru je zavinenie determinujúce a možno ho
preukázať subjektívnymi a objektívnymi okolnosťami prípadu, pričom konkrétnou analýzou skutočností,za ktorých vybehol pes obžalovaného na ulicu, nie je možné jednoznačne konštatovať, že vo vzťahu
k okolnosti, či obžalovaný bol uzrozumený s tým, že pes môže vybehnúť na ulicu a zaútočiť na tam
prítomné osoby alebo nie, platí jednoznačný záver, že tieto okolnosti z aspektu vôle obžalovaného nie

sú preukázané. Uvedené dôvodí tým, že obžalovaný bol so synom dohodnutý a nemohol predvídať, že
syn keď vedel, že obžalovaný bude púšťať psa, nechá otvorenú bránku.
18. Odvolacie námietky obhajca uzavrel s tým, že vzhľadom k tomu, že absentuje príčinné pôsobenie
konania obžalovaného na spoločenské vzťahy chránené Tr. zák., tak žiada, aby krajský súd odvolaniu
obžalovaného vyhovel a spod obžaloby ho s poukazom na § 285 písm.

c) Trestného poriadku oslobodil, pretože nie je dokázané, že skutok spáchal.
19. Prokurátor sa k písomnému dôvodom odvolania obžalovaného vyjadril v osobitnom písomnom
podaní doručeným okresnému súdu 3. augusta 2021, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje za zákonný a vecne správny, že skutkové zistenia okresného súdu sú správne a úplné,
zodpovedajúce výsledkom podrobného dokazovania vykonaného tak v prípravnom konaní, ako aj
na hlavnom pojednávaní. Dôvody odvolania, ktoré obžalovaný prostredníctvom obhajcu uviedol,

prokurátor považuje za nedôvodné, neberúc v úvahu reálne výsledky zákonným spôsobom vykonaného
dokazovania. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný svoje odvolanie z väčšej časti založil
na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej už v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred
súdom prvého stupňa, s ktorými námietkami sa okresný súd v napadnutom rozsudku logicky a podrobne
vysporiadal, čím v zásade neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku k náležitému zisteniu skutkového

stavu veci pre zákonné rozhodnutie, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Ďalej prokurátor
ako účelovú a vymykajúcu sa akejkoľvek logike, ale aj dôkaznej situácii, hodnotí prezentovanú obranu
obžalovaného, že v jeho konaní absentuje príčinná súvislosť medzi jeho konaním a následkom, nakoľko
v mieste kde sa nachádzal, nevedel, že môže prísť k porušeniu záujmov chránených Trestným zákonom
a nemal o tom vedomosť, a teda absentuje preukázanie jeho zavinenia.

20. Pokiaľ ide o nedbanlivostnú formu zavinenia obžalovaného, prokurátor prízvukuje, že kritériom
nedbanlivosti v oboch jej formách /§ 16 písm. a), písm. b) Tr. zák./ je zachovávanie určitej miery
opatrnosti a to takej opatrnosti, ktorá je primeraná konkrétnym okolnostiam a situácii. Z daného možno
preto konštatovať, že vzhľadom na plemeno psa - nemecký ovčiak a jeho štandardné rozmery, pretože
ide o robustného psa s mohutnou a silnou kostrou so silnými a pevnými čeľusťami a so silným a

výkonným pohybom, obžalovaný nezachoval takú mieru opatrnosti, ktorú je schopný vynaložiť v danej
konkrétnej situácii, teda pre prípad, že by útok psom nastal. Vedomá nedbanlivosť sa zhoduje s
eventuálnym úmyslom v intelektuálnej zložke, ale oproti eventuálnemu úmyslu chýba vôľová zložka
vyjadrená uzrozumením. Pri vedomej nedbanlivosti páchateľ vie, že môže spôsobiť následok trestného
činu, avšak nechcel ho spôsobiť a ani s ním nie je uzrozumený. Naopak sa spoliehal, že ho nespôsobí.

Pri posudzovaní rozhrania vedomej nedbanlivosti od eventuálneho úmyslu je potrebné posudzovať
dôvody, pre ktoré sa páchateľ spoliehal, že následok nespôsobí a či tieto majú charakter dostatočných
dôvodov, resp. či sú považované za také dôvody, ktoré by v posudzovanom prípade boli spôsobilé
zabrániť relevantnému následku z hľadiska trestného práva. Berúc do úvahy vykonané a zabezpečené
dôkazy majúce zásadný význam pre právne posúdenie konania obžalovaného prokurátor má za to,

že obžalovaný za psa v danom prípade podľa zákona č. 282/2002 Z. z. v čase skutku a na danom
mieste zodpovedal a vykonával nad ním dohľad. Nakoľko nad psom môže vykonávať dohľad len osoba,
ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácií, už z tohto dôvodu sa
nemožno stotožniť ani s vyjadrenou obranou obžalovaného, z ktorej k veci vyplýva, že nad psom mal
v inkriminovanom čase vykonávať dohľad nie on, ale jeho neplnoletý syn A. (v inkriminovanom čase

štrnásťročný, pozn.), a to len preto, že tento mal obžalovaného zvolaním nesprávne informovať o tom,
že brána z dvora rodinného domu na ulicu je zatvorená, resp. že obžalovaný môže psa pustiť.
21. S poukazom na vyššie uvedené, nad rámec náležitého, podrobne a logicky odôvodneného
vyhodnotenia vykonaného dokazovania okresným súdom prokurátor dodal, že aj za teoretického
predpokladu pripustenia obhajobnej argumentácie obžalovaného, z ktorej má k veci vyplývať, že nad

psom v čase predmetného útoku vykonával dohľad nie obžalovaný, ale jeho neplnoletý syn A., už z
popisu priebehu skutkového deja obžalovaným a jeho synom A. možno vyvodiť záver, že A. nebol
schopný akýmkoľvek spôsobom reagovať na predmetný útok psa na poškodenú, pretože tento sa o
odvrátenie ďalšieho útoku psa na poškodenú v zmysle vyjadrenej obrany ani len nepokúsil. Taktiež
prokurátor poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný vykonávajúc v danom čase dohľad nad psom bol

povinný osobne sa presvedčiť, či je bezpečné psa pustiť, aby bol psovi zamedzený voľný pohyb na
verejnosti voľne prístupnom území mesta a zároveň tak bol povinný predísť tomu, aby pes zaútočil
a ohrozil iného človeka, prípadne spôsobil škodu. Podľa názoru prokurátora obžalovaný nezachoval
primeranú mieru opatrnosti, keď predpokladal, že pes nikoho nenapadne, hoci v momente zaútočeniapsa na poškodenú tohto psa zjavne ani nemohol ovládať. V konečnom dôsledku má prokurátor za to, že
prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 12 odsek 12 Tr. por. a následne
dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

22. S poukazom vyššie uvedené skutočnosti v konečnom návrhu prokurátor žiadal odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
23. K písomnému vyjadreniu prokurátora sa už obžalovaný, ani jeho obhajca nevyjadrili.
24. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na
rozhodnutie o odvolaní obžalovaného dňa 25. augusta 2021.

25. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia
na 21. apríla 2022, pričom tento termín bol odročený z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu,
pričom nový termín verejného zasadnutia bol vytýčený na 5. mája 2022, ktorého sa zúčastnila
prokurátorka krajskej prokuratúry, obžalovaný a obhajca obžalovaného. Verejné zasadnutie sa vykonalo
v neprítomnosti poškodených, ktorí sa bez ospravedlnenia nedostavili. Dokazovanie krajský súd na
verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko žiadne návrhy v tomto smere neboli.

26. Pokiaľ ide o konečné návrhy, prokurátor žiadal odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného sa pridržal písomne podaného odvolania a zároveň uviedol, že nespochybňujú
útok psa na poškodenú, ale sú toho názoru, že príčinné pôsobenie nie je správne posúdené a preto
tvrdia, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal s kauzálnym nexusom, teda s príčinnou súvislosťou, kto
tento následok spôsobil, preto navrhujú, aby súd vyhovel odvolaniu. Obžalovaný sa pridržal toho, čo

povedal jeho obhajca.
27. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
28. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba -

obžalovaný,protivýrokom,protiktorýmodvolaniepodaťmoholaurobiltakvzákonomstanovenejlehote,
preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel krajský súd k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
29. Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo napadnutému výroku o vine, okresný súd v ňom postupoval

striktne v súlade s Tr. por. a pokiaľ ide o rozsah dokazovania, tak na hlavnom pojednávaní zákonným
spôsobom vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne, spravodlivé a zákonné rozhodnutie, čo
nakoniec obžalovaný v odvolaní ani nenamietal, keď nenavrhol žiadne dôkazy zopakovať, ale ani
vykonať dôkazy nové. Nakoniec ani krajský súd v tomto smere vlastným prieskumom nezistil také chyby
konania, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

30. Iná je však situácia pokiaľ ide o proces hodnotenia dôkazov, ktorému obžalovaný vytýkal, že
„okresný súd vo svojom presvedčení vychádzal z výsledkov, ktoré nie je možné považovať za výsledky
dokazovania v tejto veci“, majúc na mysli skutočnosť, že okresný súd pri hodnotení výpovedí
obžalovaného, poškodenej a svedka A. X. učinených v tejto trestnej veci prihliadal aj na to, čo tieto osoby
uvádzali v rámci priestupkového konania v záznamoch spísaných podľa § 59 ods. 3, resp. § 60 ods. 2

zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
31. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, krajský súd pripomína, že v trestnom konaní platia zákonom
stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich
je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok
nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,

ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho
množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
32. Krajský súd v zhode s obhajobou zastáva názor, že predmetné záznamy, ktoré inak sú zákonné
dôkazné prostriedky v zmysle ust. § 119 ods. 3 Tr. por. a boli na hlavnom pojednávaní v rámci
dokazovania ako listiny riadne oboznámené čítaním podľa § 269 Tr. por., nie sú ako dôkazy z hľadiskaich vlastného obsahu v tomto trestnom konaní procesne použiteľné a preto ani hodnotiteľné. Vyjadrené
inak, tieto záznamy sú v tomto konaní použiteľné ako dôkazy jedine ohľadom samotných okolností, za
ktorých boli spísané, teda ako dôkaz vypovedajú jedine o tom, kto ich spísal, kedy, kde a s kým, ohľadne

čoho a pod., nie sú však použiteľné a hodnotiteľné z hľadiska toho, čo konkrétne v nich tá - ktorá osoba
k prejednávanej veci v rámci podanie oznámenia či vysvetlenia uviedla.
33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa štruktúra hodnotiteľných faktov vyplývajúcich z vykonaných
dôkazov síce zredukovala, avšak podľa názoru krajského súdu dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní, po ich vyhodnotení jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, naďalej bez dôvodných

pochybností preukazujú záver, že skutok sa stal spôsobom opísaným v skutkovej vete výroku o vine
napadnutého rozsudku a že ho spáchal obžalovaný.
34. Naďalej je to primárne svedecká výpoveď poškodenej, ktorá od počiatku obžalovaného bezpečne
usvedčuje zo spáchania stíhanej trestnej činnosti, keď na hlavnom pojednávaní vypovedala zhodne
ako 28. júla 2020 v prípravnom konaní. Túto svedeckú výpoveď hodnotí aj napriek vyššie opísanej
redukcii krajský súd stále ako jasnú, logickú, zrozumiteľnú, presvedčivú, vierohodnú a tiež inými dôkazmi

nespochybniteľnú.
35. Správne okresný súd uviedol, že detail vo výpovedi poškodenej na hlavnom pojednávaní, že
obžalovaný musel psa od nej odtiahnuť za obojok, nerobí jej výpoveď nevierohodnou a nevierohodnou
nerobí jej výpoveď na hlavnom pojednávaní ani jej tvrdenie, že týždeň pred skutkom mala obžalovaného
aj so psom stretnúť na ulici a obžalovaného sa pýtať, či jej pes neublíži, čo obžalovaný vyvracia výpisom

z knihy dochádzky, pretože kniha dochádzky je písaná rukou, pričom zo spôsobu jej vyplnenia a štýlu
písma je možné usudzovať, že je len mechanicky spísaná dodatočne pre účely evidencie dochádzky, no
najmä samotná kniha dochádzky ešte nepotvrdzuje, že obžalovaný z práce neodišiel, resp. v daný deň
neprišiel do práce v skutočnosti neskôr, t. j. že nemohol byť doma a že sa s poškodenou týždeň pred
skutkom nemohol stretnúť. Rovnako tak si poškodená mohla len pomýliť deň, v ktorom s obžalovaným

predmetný dialóg mala viesť. Správne tiež okresný súd uviedol, že na vierohodnosť poškodenej nemá
vplyv ani skutočnosť, že táto uvádzala, že pes ju mal pohrýzť aj do hlavy, pretože poškodená to takto
subjektívne mohla vnímať, hoci znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že síce pomliaždenie hlavy
v zátylku pri útoku psa utrpela, avšak toto psom spôsobené byť nemohlo.
36. Výpoveď poškodenej má teda sama o sebe také parametre, že by obstála v tejto trestnej veci podľa

názoru krajského súdu aj ako jediný usvedčujúci dôkaz voči obžalovanému. O taký dôkazný stav ale
nejde, nakoľko svedecká výpoveď poškodenej je okrem zápisnice o obhliadke miesta činu podporená aj
závermi znaleckého posudku č. 74/2019 vypracovaného znalcom MUDr. Ľubošom Klementom v časti,
kde znalec opisuje mechanizmus vzniku zranení, preto ak je poškodenej možné veriť v tomto smere,
niet dôvodu jej neveriť ohľadom jej tvrdenia, že pred rodinným domom obžalovaného pred útokom psa

nikoho nevidela, že počas následného útoku psa to bol práve obžalovaný, ktorý tam ako prvý po chvíli
pribehol s tým, že najskôr na psa kričal, resp. mu dával povely, aby prestal útočiť a až následne, keďže
ho pes neuposlúchol, tak pristúpil až k samotnej poškodenej a neustále na ňu útočiaceho psa od nej
za obojok osobne odtiahol s tým, že až potom zakričal na syna - svedka A. X., ktorý bol v tom čase vo
vnútri ich rodinného domu, aby vyšiel von a išiel psa zatvoriť.

37. Na vierohodnosť svedeckej výpovede poškodenej nemajú podľa názoru krajského súdu vplyv ani
výpovede obžalovaného, ani jeho syna A. X., ktorí vypovedali na hlavnom pojednávaní v tomto smere
odlišne ako poškodená. Totižto obžalovaný je primárne ten, kto má eminentný záujem na výsledku tohto
konania, v ktorom sa môže brániť spôsobom, akým uzná za vhodné (môže zavádzať, skresľovať, ba
dokonca aj klamať) a svedok A. X. ako jeho syn môže výpoveďou sledovať rovnaký záujem.

38. Naproti tomu vo svedeckých výpovediach poškodenej rovnako ako okresným, tak ani krajským
súdom neboli zistené žiadne prvky fabulácie, ani len v náznakoch a už vôbec neboli zistené skutočnosti,
pre ktoré by poškodená mala voči obžalovanému krivo svedčiť pod prísahou. Obžalovaného, ani jeho
rodinupredskutkomosobnenepoznala,poznalaichlenzčinnostipoštovejdoručovateľkyaanisrodinou
obžalovaného nemala žiaden spor, čo vyplynulo z ich zhodných tvrdení. Pokiaľ obhajoba naznačovala,

že za motiváciou krivo vypovedať je snaha poškodenej získať peniaze v rámci náhrady škody (zištný
motív), k tomu krajský súd uvádza, že v tejto trestnej veci si poškodená nárok na náhradu škody dokonca
ani len neuplatnila, pričom ak by jej skutočne primárne išlo o peniaze, nepochybne by tak učinila už pri
svojom prvom výsluchu. A pokiaľ obhajoba naznačovala, že poškodená situáciu nemusela nesprávne
vnímať v dôsledku šoku, stresu, strachu či preľaknutia z útoku, k tomu krajský súd uvádza, že pamäťová

stopa poškodenej tomu vôbec nenasvedčuje, lebo poškodená vypovedá v zásade rovnako, podrobne a
konzistentne nielen o útoku psa, ale aj o tom, že na dvore pred rodinným domom obžalovaného tesne
pre napadnutím nikoho nevidela, čo svedčí o tom, že vypovedá o tom, čo skutočne prežila a vnímala.39. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného smerujúce do viny, v nich obžalovaný primárne
namietalspôsobhodnoteniavykonanýchdôkazovokresnýmsúdomstým,žepresadzovalvlastnúverziu
skutkového stavu veci založenú na inom, pre neho priaznivejšom hodnotení vykonaných dôkazov (jemu

a synovi mali súdy uveriť, poškodenej nie). Z takéhoto hodnotenia následne vyvodzuje závery o svojej
nevine, resp. o tom, že on skutok nespáchal.
40. K predmetným odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že právo na spravodlivý
proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne

práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rovnako
súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo

vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4 Tdo 36/2015).

41. Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o
vine za nedôvodné.
K právnej kvalifikácii skutku a k zavineniu
42. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, okresný súd skutok ustálený v skutkovej vete výroku o vine
napadnutého rozsudku správne právne posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.

2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., ktorý postup v napadnutom rozsudku aj
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, preto bez potreby opakovania tejto vecne správnej argumentácie
na ňu krajský súd len v podrobnostiach odkazuje.
43. Aj zavinenie, ktoré u obžalovaného ako trestnoprávne zodpovedného subjektu ustálil správne vo
forme vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Tr. zák. okresný súd odôvodnil spôsobom, ktorému

niet čo vytknúť.
44. Na potvrdenie správnosti danej argumentácie krajský súd dopĺňa, že obdobnú situáciu riešil aj
Rozsudok Najvyššieho súdu SSR zo 14. 11. 1986, sp. zn. 8 Tz 95/86, v ktorom Najvyšší súd SSR dospel
k záveru, že poranenie, ktoré spôsobil inému útok psa, zakladá u majiteľa, resp. chovateľa psa znaky
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 223, resp. § 224 Tr. zák. (teraz § 157 a 158 Tr. zák. - pozn.

súdu) po subjektívnej stránke vtedy, keď neurobil všetky opatrenia, primerané konkrétnej situácii, aby
zabezpečil ochranu zdravia spoluobčanov pred útokom psa, hoci vedel, alebo mal a mohol vedieť, že
pes môže byť útočný a nebezpečný voči cudzím osobám (vtedy § 5 písm. a/, resp. b/ Tr. zák., teraz §
16 písm. a/, resp. písm. b/ Tr. zák.).
45. Tieto závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, kde vykonaným dokazovaním bolo bez

pochýb preukázané, že obžalovaný v čase, keď vykonával nad psom dohľad, neurobil všetky opatrenia
primerané jeho situácii, lebo sa nepresvedčil, či sú vytvorené dostatočné opatrenia na zabránenie úniku
psa z dvora ich rodinného domu von na ulicu, hoci podľa vlastného vyjadrenia vedel, že by bolo veľmi
nebezpečné psa na prednú časť dvora vpustiť za okolností, že by on nevidel, či je bránka na ulicu
otvorená (viď výpoveď obžalovaného na HP z 10. mája 2021 v spise na č. l. 442 rub). Správne okresný

súd ďalej uviedol, že obžalovaný nemal ani primerané dôvody spoliehať sa na to, že také porušenie
záujmov chránených Tr. zák. nespôsobí, lebo z miesta, kde dal psovi obojok a vypustil ho, nevidel na
prednú časť dvora, teda nemohol ani vidieť otvorenú bránu do ulice, preto v situácii, že jeho syn v
tom čase sa na dvore rodinného domu nebol (čo bolo preukázané), bolo elementárnou povinnosťou
obžalovaného najskôr sa uistiť, že je psa bezpečné na prednú časť dvora pustiť, čo neurobil.

46. Pre úplnosť možno uviesť, že nedbanlivosť je druhou, ľahšou formou zavinenia, než úmysel.
Môže mať podobu nedbanlivosti vedomej alebo nevedomej. Pre oba druhy je spoločné, že chýba
zložka vôle, t. j. že páchateľ nechce spôsobiť následok a s jeho spôsobením nie je ani uzrozumený.
Uplatňuje sa len zložka vedomostná (intelektuálna a rozumová). Vedomá nedbanlivosť je vybudovaná
na vedomí vzniku následku pri spoliehaní sa bez primeraných dôvodov, že k následku nedôjde. To

znamená, že páchateľ vie o možnosti vzniku následku, avšak bez primeraných dôvodov možnosť
porušeniačiohrozeniazáujmovchránenýchTr.zák.vylučuje.Nevedománedbanlivosťjevybudovanána
povinnosti a súčasnej možnosti predvídať, že spôsobenie poruchy alebo ohrozenia záujmov chránených
Tr. zák. môže nastať. Zložka vedomostná tu je vyjadrená len ako povinnosť a možnosť vedieť, nieako skutočná vedomosť rozhodujúcich skutočností. Zavinenie z nedbanlivosti je teda vybudované na
zložke vedomostnej (intelektuálnej), t. j. na psychickom vzťahu páchateľa k podstatným skutočnostiam,
ktoré zakladajú trestný čin a zároveň na zachovaní potrebnej miery opatrnosti. Táto miera opatrnosti

je určovaná spojením objektívneho a subjektívneho hľadiska pri predvídaní spôsobenia následku.
Objektívne hľadisko opatrnosti vyžaduje spravidla od každého rovnakú mieru opatrnosti, ktorá je v
spoločnosti ustanovená alebo uznávaná. Vyššia miera opatrnosti sa vyžaduje výnimočne u niektorých
skupín osôb podľa povahy povolania alebo zamestnania. Rozsah potrebnej opatrnosti vyplýva spravidla
z osobitných právnych predpisov, subjektívne hľadisko je miera opatrnosti, ktorú považuje za potrebné

a je schopný vynaložiť práve ten, o ktorého zodpovednosť ide. Ide o individuálne hľadisko, ktoré je u
každéhočlovekainé,lebojedanéznalosťami,skúsenosťami,jehoduševnýmiatelesnýmischopnosťami
a možnosťami. Trestná zodpovednosť pri vedomej aj nevedomej nedbanlivosti je vymedzená spojením
oboch hľadísk, pričom medzi porušením potrebnej miery opatrnosti a následkom musí byť príčinná
súvislosť. K tomu možno doplniť, že pri posudzovaní „primeranosti dôvodov“ treba vychádzať z tých,
za ktorých sa páchateľ spoliehal, že nespôsobí porušenie chráneného záujmu za stavu, ako sa javil

páchateľovi z jeho znalosti, skúsenosti. Pokiaľ ale ide o posúdenie významu postrehnutých skutočností,
či z nich plynú „primerané dôvody“, že následok nenastane, je nutné vychádzať z priemerného úsudku
nezúčastneného pozorovateľa.
47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného teoretického exkurzu je krajský súd toho názoru, že obžalovaný
nedodržal takú potrebnú mieru opatrnosti, akú bolo možné po ňom spravodlivo požadovať. Ako dospelá

osoba s vysokoškolským vzdelaním získaným na Akadémii PZ, kde aj dosiaľ pracuje, teda osoba, u
ktorej sa okrem iného predpokladá vyššia ako bežná znalosť právnych predpisov, plne si vedomá faktu,
že pes, za ktorého podľa zákona NR SR č. 282/2002 Z. z. v kritickom čase zodpovedal a vykonával nad
ním dohľad, je plemeno nemeckého ovčiaka, ktorý pes je vzhľadom na svoje rozmery psom robustným
s mohutnou a silnou kostrou, so silnými a pevnými čeľusťami, silným a výkonným pohybom, pre ktoré

parametre sa aj v podmienkach Polície SR často používa, ďalej ako osoba, ktorá už predtým jedného
nemeckého ovčiaka chovala, súc si vedomý, že so synom psa cvičia mimo iné cestou známeho psovoda
na obranu, v situácii, kedy obžalovaný podľa vlastných slov dokonca vedel, že pokiaľ tento ich pes
vybehne na ulicu, môže zaútočiť resp. napadnúť tam idúce osoby (teda porušiť či ohroziť záujem
na ochrane života a zdravia ľudí chránený Tr. zák.), si obžalovaný napriek tomu nesplnil ani len tú

elementárnu povinnosť, aby si preveril, či brána do ulice, na ktorú zo zadnej časti dvora pri vypustení
psa on nevidel, je alebo nie je zatvorená, ale sa bez primeraných dôvodov spoľahol na to, že zatvorená
je a psa vypustil.
48. Ani krajský súd tak nemá žiadne pochybnosti, že došlo k naplneniu všetkých zákonných
znakov skutkovej podstaty vyššie uvedeného prečinu, pričom správne okresný súd skonštatoval, že

závažnosť tohto prečinu je vyššia ako nepatrná vzhľadom na okolnosti jeho spáchania, mieru zavinenia
obžalovaného a najmä vzhľadom na závažné následky, ktoré útokom psa poškodená utrpela (§ 10 ods.
2 Tr. zák.).
49. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu skutku obžalovaný namietal len toľko, že okresný súd nesprávne
posúdil vzťah príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a spôsobeným následkom (tzv. kauzálny nexus).

Túto námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú, lebo príčinná súvislosť medzi porušením vyššie
spomínanej elementárnej povinnosti zo strany obžalovaného a vznikom trestnoprávne relevantného
následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví poškodenej je nepochybne pokrytá zavinením vo forme
vedomej nedbanlivosti. Tu je dôležité poznamenať, že obžalovaný v podstate absenciu príčinnej
súvislosti primárne vyvodzuje nie v rámci skutkových zistení okresného súdu opísaných vo výroku o

vine, kde je kauzálny nexus zrejmý, ale z inej, pre neho priaznivejšej verzie skutku, v rámci ktorej si
on prostredníctvom svojho syna preveroval, či psa bude bezpečné vypustiť, ktorá verzia ale v konaní
preukázaná nebola.
50. Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolanie obžalovaného aj v tejto časti za
nedôvodné.

K výroku o treste
51. Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný ho síce odvolaním výslovne napadol, ale v písomnom
odôvodnení odvolania žiadne chyby nevytýkal ani výroku, ani konaniu, ktorému predchádzalo. Pri
prieskumetohtovýrokusapretokrajskýsúdzameralnavšeobecnéposúdeniezákonnostiaprimeranosti
uloženého trestu, keďže chyby tohto výroku, ako ani konania mu predchádzajúceho, ktoré by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., krajský súd nezistil.
52. Ak by aj obžalovaný výrok o treste výslovne nenamietal, povinnosťou krajského súdu by podľa § 317
ods. 2 Tr. por. bolo preskúmať v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku, lebo má vovýroku o vine svoj podklad. Je tomu tak z dôvodu, že odvolanie bolo podané v prospech obžalovaného
proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného a krajský súd tento výrok nezrušil.
53. Čo sa týka trestu, krajský súd považuje za potrebné pripomenúť niektoré teoretické východiská

rozhodné pre ukladanie trestu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad
a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., podľa ktorých
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má

postihovaťibapáchateľa,takabybolzabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.
54. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka
páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti
už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin,
obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy

páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom
spoločnosti,štátuačlenomspoločnostipredútokmipáchateľovtrestnýchčinovavýchovnýmpôsobením
na ostatných členov spoločnosti.
55. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa

a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.

56. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a
spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a

nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
57. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu
musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho

následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosti jeho nápravy.
58. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom

konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
59. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa
i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru
v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa
neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže

považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú
trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu
je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným
predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho
protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany

páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu je tak možné považovať aj za predpoklad
prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.
60. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd
správne u obžalovaného preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostía správne u neho zistil dve poľahčujúce okolnosti, konkrétne vedenie riadneho života pred spáchaním
trestného činu podľa § 36 písm. j) Tr. zák. a pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov trestného
činu podľa § 36 písm. k ) Tr. zák. Priťažujúce okolnosti podľa § 37 Tr. zák. ani krajský súd nezistil. Pri

prevahe poľahčujúcich okolností správne okresný súd postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. znížil dolnú
hranicu trestnej sadzby uvedenej v ust. § 157 ods. 2 Tr. zák. o jednu tretinu. V konečnom dôsledku tak
okresný súd správne ukladal trest v rozpätí trestnej sadzby trestu odňatia slobody od 1 roka až do 3
rokov a 8 mesiacov
61. Pokiaľ ide o druh trestu, okresný súd správne obžalovanému uložil trest odňatia slobody s

podmienečným odkladom jeho výkonu, ktorý postup aj riadne odôvodnil, na ktoré zdôvodnenie krajský
súd v podrobnostiach poukazuje. K uvedenému treba doplniť, nakoľko nejde o trestný čin, kedy by
nevyhnutne musel byť obžalovanému ukladaný výlučne trest odňatia slobody (horná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona neprevyšuje päť rokov - viď § 34 ods.
6 Tr. zák.), že ani podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na okolnosti prípadu, závažnosť spôsobených
následkov a postoj obžalovaného k stíhanej trestnej činnosti, neprichádzalo do úvahy uloženie iného

alternatívneho trestu, nakoľko iný trest by nebol úmerný spáchanej trestnej činnosti.
62. A pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, okresný súd obžalovanému vymeral trest odňatia slobody
vo výmere 1 rok, teda na samej dolnej hranici modifikovanej trestnej sadzby, ktorý mu podmienečne
odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov, ktorá je opäť blízko dolnej hranice zákonného rozpätia 1 až
5 rokov. Takto uložený trest považuje aj krajský súd za trest primeraný a spravodlivý, úmerný ako

závažnosti spáchanej trestnej činnosti, tak aj spôsobeným následkom, forme zavinenia i pomerom
obžalovaného. Uvedené preto možno uzavrieť s tým, že obžalovanému uložený trest zodpovedá
potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie a bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie
účelu trestu sledovaného Tr. zák., ktorý súčasne vyjadrí aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
K výrokom o náhrade škody

63. Pokiaľ ide o výroky napadnutého rozsudku vzťahujúce sa ku škode, aj tieto obžalovaný odvolaním
výslovne napadol, avšak v písomnom odôvodnení odvolania týmto výrokom, ako ani konaniu, ktoré im
predchádzalo, žiadne konkrétne chyby nevytýkal.
64. Posudzujúc preto tieto výroky a konanie im predchádzajúce zo všeobecných hľadísk, keďže
chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by zakladali dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. zistené

neboli, krajský súd konštatuje, že okresný súd ohľadom uplatnených nárokov na náhradu škody
vykonal dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy aj správne vyhodnotil, v dôsledku čoho správne
obžalovaného zaviazal k škody poškodeným subjektom, keďže nároky na náhradu škody boli uplatnené
riadne a včas a výška spôsobenej škody bola bezpečne preukázaná. Rovnako správne okresný súd
poškodenú Slovenskú poštu, a.s. so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal podľa § 288 ods.

2 Tr. por. na civilný proces.
Zhrnutie
65. Na základe prezentovaných úvah a právnych názorov krajský súd konštatuje, že v predmetnej
trestnej veci nezistil žiadne zákonné dôvody na zrušenie, či prípadnú zmenu napadnutého rozsudku,
preto na verejnom zasadnutí odvolanie obžalovaného postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol ako

nedôvodné.
66. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 170 ods. 6 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.