Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 29, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/70/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120404909
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6120404909.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu SLOVGRAM, nezávislá
spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov Bratislava, so
sídlom Jakubovo námestie 2564/14, 81 348 Bratislava, IČO: 17 310 598, právne zastúpeného LEGAL
CARTEL s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 677 175,
proti žalovanému MT FOOD, s.r.o., so sídlom Trojičné námestie 190, 02 744 Tvrdošín, IČO: 36 435
201, právne zastúpenému JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom M.R.Štefánika 1822, 026
01 Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, o zaplatenie 100,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 17Ca/20/2020-79 z 25. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBanskáBystrica (ďalej aj„okresnýsúd“,alebo„súdprvejinštancie“,resp.„prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 25. 05. 2021 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). O
nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu

trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, ktoré je žalobca povinný žalovanému zaplatiť v lehote
3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške
(druhý výrok) s tým, že o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (tretí výrok).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal vydania
platobného rozkazu pre zaplatenie sumy 100,80 Eur s príslušenstvom. Žalobu žalobca odôvodnil tým,
že žalovaný, ktorý je podnikateľským subjektom prevádzkujúcim reštauráciu s názvom: Reštaurácia

Trojičná na adrese: Trojičné námestie Tvrdošín (ďalej aj ,,prevádzka“), si nesplnil svoju povinnosť
uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov primeranú
odmenu za vykonávanie verejného prenosu vo výške 100,80 Eur určenú podľa bodu A. „Stravovacie a
pohostinské prevádzky“ Sadzobníka účinného od 31. 12. 2018 - za druh prevádzky o rozlohe 101-200
m2 s televíziou, s ročným paušálom vo výške 100,80 Eur, za obdobie od 01. 01. 2019 - 31. 12.
2019, pričom z kontrolnej činnosti žalobcu bolo zistené, že v priestoroch svojej prevádzky žalovaný
disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného

prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov.
Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vo veci vydal dňa 30. 10. 2020 platobný rozkaz
sp. zn. 13Up/1936/2020, ktorým uložil žalovanému povinnosť do 15 dní odo dňa doručenia platobného
rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu 100,80 Eur a úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 100,80Eur od 01. 05. 2020 do zaplatenia alebo v tej istej lehote podať odpor, proti ktorému žalovaný podal
včas odpor. V odpore žalovaný namietal, že jeho prevádzka má nižšiu rozlohu ako je 101 m2, čo
zistil následným meraním. Žalobca nepreukázal, kedy, ako a kde vykonal kontrolnú činnosť, nepredložil

o kontrolnej činnosti žiaden dôkaz a v konaní žalobca nepreukázal, že by žalovaný disponoval v
rozhodnom čase technickým zariadením, prostredníctvom ktorého by dochádzalo k verejnému prenosu,
preto nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 58 ods. 1 písm. i/, § 141 ods. 1, 2, § 143 ods. 1, § 144
ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 144 ods. 3, § 146 ods. 2 písm. d/, f/, § 147 ods. 1, § 163, § 164 ods. 1 veta

prvá, § 165 ods. 1, § 169 ods. 1, 4 písm. a/, b/ zákona č. 185/2015 Z.z. autorského zákona v znení
účinnom od 01. 01. 2016 (ďalej aj ,,Autorský zákon“), § 458a Občianskeho zákonníka v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej aj ,,OZ“).
Súd prvej inštancie z Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18. 08. 2016 vydaného
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky pod č. MK-1586/2016-232/10422 zistil, že žalobcovi bolo
vydané oprávnenie na výber primeranej odmeny za použitie zaznamenaného umeleckého výkonu,

alebo zvukového záznamu jeho uvedení na verejnosti verejným vykonaním vo forme technického
predvedenia.
Zo Sadzobníka žalobcu vyplynulo, že podľa bodu A. pre reštaurácie s rozlohou 101 m2 - 200 m2,
ozvučené technickým zariadením, bez obsluhy DJ-om, ročný paušál predstavuje sumu 100,80 Eur.
Súd prvej inštancie nemal preukázané uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy medzi žalobcom a

žalovaným.
Súd prvej inštancie po citácii ustanovení § 131, § 132 ods. 2, 3 Civilného sporového poriadku v znení
neskoršíchprávnychpredpisov(ďalejaj,,CSP“) konštatoval,žestranasporumávprvomradepovinnosť
tvrdenia, na ktoré nadväzuje a s ktorou súvisí povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení.
Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným

spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazy je potrebné označiť presne a úplne tak, aby ich súd mohol
vykonať. Listiny je potrebné individualizovať pomenovaním, príp. uvedením ich obsahu a označením
orgánu, ktorý ich vydal, spisovou značkou, dátumom, resp. osobou, ktorá ju vyhotovila a dátumom.
Neoznačenie dôkazov nie je vadou žaloby, a preto neodôvodňuje odmietnutie žaloby pre jej vady, ale
jej zamietnutie po vecnom prejednaní veci.

K žalobe sa pripájajú predovšetkým listiny, fotografie, DVD nosiče a iné pamäťové médiá. Nesplnenie
povinnosti pripojiť dôkazy, na ktoré sa žalobca odvoláva, podľa súdnej praxe nemôže byť v žiadnom
prípade dôvodom na odmietnutie podania alebo zastavenie konania, pretože nejde o nedostatok
podmienky konania ani o vadu návrhu.
Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v podanom odpore poprel dôvodnosť žaloby, pričom

poukázal predovšetkým na to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
vykonanie kontrolnej činnosti v prevádzke žalovaného, taktiež nepreukázal, že žalovaný v rozhodnom
období disponoval technickým zariadením, ktorým uskutočňoval verejný prenos a ani skutočnú rozlohu
reštaurácie.
Predmetom konania bolo zaplatenie odmeny pre výkonných umelcova výrobcov zvukových a zvukovo

obrazových záznamov vo výške 100,80 Eur za obdobie od 01. 01. 2019 do 31. 12. 2019.
Výška odmeny nie je upravená žiadnym zákonom a nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom kultúry
a je vo výlučnej kompetencii organizácie kolektívnej správy a limitovaná je platným a účinným
sadzobníkom. Žalobca v konaní predložil Sadzobník účinný za obdobie od 31. 12. 2018, z ktorého pre
prevádzku reštaurácie s rozlohou 101 m2 -200 m2 vyplýva paušálna odmena vo výške 100,80 Eur pre

rok 2019 za technické zariadenie, ktorým sa uskutočňuje verejný prenos.
Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že medzi žalobcom sa žalovaným nedošlo k uzavretiu
žiadnej zmluvy. V danom prípade ide o sporové konanie a bolo práve na žalobcovi, aby uniesol v
konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo a preukázal, že jeho tvrdenia sú pravdivé. Žalobca v
konanínepreukázalaneuniesoldôkaznébremeno,žeskutočnevpriestorochžalovanéhobolavykonaná

kontrola, nakoľko záznam z kontrolnej činnosti nepredložil, taktiež nevyšpecifikoval, kedy mala byť
kontrolná činnosť vykonaná a taktiež v konaní nepreukázal pravdivosť tvrdených rozmerov reštaurácie
a ani skutočnosť, že v reštaurácii bolo v predmetnom období umiestnené technické zariadenie,
prostredníctvom ktorého malo dochádzať k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov
a záznamov. Úspech v spore je možný len za náležitej podpory legitímnosti nárokov prostredníctvom

dôkazov, ktoré strany predložia. Strane sporu hrozí, že pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení
dôkazného bremena má za následok nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ strana sporu
dôkazné bremeno neunesie, prejaví sa to v procesnej rovine v podobe neúspechu sporu. Dôkazné
bremeno vždy zaťažuje tú stranu sporu, ktorá má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitéhotvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj nárok prednesený súdu. Keďže žalobca žiadnym hodnoverným
spôsobom svoje tvrdenia nepreukázal, čím si sám výlučne spôsobil, že žalobe nebolo možné vyhovieť
ani čiastočne, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, a to
podľa pomeru úspechu vo veci a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi, a to : a) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, b) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Uviedol, že sa nepovažuje za správny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena ním
vo vzťahu k preukázaniu tvrdenej skutočnosti, hoci z jeho strany boli predložené dôkazy dostatočne
preukazujúce ním tvrdené skutočnosti.
Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, ktorý mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že by

žalovaný vykonával činnosti, ktoré zakladajú jeho právny nárok na vyplatenie primeranej odmeny, resp.
že by žalovaný v priestoroch svojej prevádzky v roku 2019 disponoval technickým zariadením slúžiacim
na verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov a tento verejný prenos prostredníctvom
technického zariadenia vykonával. Uskutočňovanie verejného prenosu prostredníctvom technického
zariadenia v rámci prevádzky žalovaného v období roku 2019 bolo zistené závermi jeho kontrolnej

činnosti, vykonanej v rozhodnom období - v roku 2019, pričom zdôraznil, že povinnosť zaplatiť
primeranú odmenu výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, nie
je podmienená vykonaním takejto kontroly z jeho strany, ako ani spísaním a predložením protokolu,
resp. záznamu o jej vykonaní.
Konštatoval, že nepopiera skutočnosť, že do konania nedoložil žiaden dôkaz preukazujúci vykonanie

jednotlivých kontrol v prevádzke žalovaného, avšak to len z dôvodu, že kontroly jednotlivých prevádzok
sú vykonávané jeho externými zamestnancami a o ich priebehu nie sú vyhotovované žiadne formálne
záznamy. Po vykonaní kontroly externí zamestnanci zväčša elektronickými prostriedkami mu oznámia
svoje zistenia z danej prevádzky. K spisovaniu formálnych záznamov o priebehu a výsledku kontroly
nedochádza a z tohto dôvodu nebolo možné z jeho strany do konania predložiť záznam o vykonanej

kontrole, pričom žiadne ustanovenie Autorského zákona neupravuje priebeh kontroly jednotlivých
prevádzok a ani neurčuje, že o kontrolách musia byť spísané formálne záznamy. Navyše nárok na
zaplatenieprimeranejodmenyvýkonnýmumelcomavýrobcomzvukovýchaaudiovizuálnychzáznamov,
ktorých zastupuje, za verejný prenos zaznamenaného výkonu, zvukového a audiovizuálneho záznamu
je zákonného charakteru, a nie je podmienený vykonaním kontroly.

Na preukázanie svojich tvrdení doložil do konania iné dôkazné prostriedky preukazujúce pravdivosť
jeho tvrdení o prítomnosti technického zariadenia v prevádzke v rozhodnom období slúžiaceho na
verejný prenos, a to fotografie z facebookovej stránky žalovaného, ktoré boli uverejnené na profile
žalovaného, a na ktorých je zachytený TV s tým, že žalovaný sa verejne priznal ku skutočnosti, že vo
svojej prevádzke disponuje zariadeniami slúžiacimi na verejný prenos zvukových a zvukovoobrazových

záznamov, keď zverejňuje fotografie svojej prevádzky zachytávajúce takéto zariadenie na rôznych
voľne dostupných internetových stránkach. Existenciu, ako aj umiestnenie technických zariadení v
priestoroch prevádzky žalovaného v rozhodnom období preukázal aj screenshotmi fotografií prevádzky
žalovaného spolu s uvedením zdroja, pričom považoval za nesporné, že v prevádzke žalovaného
sa technické zariadenie slúžiace k vykonávaniu verejných prenosov v rozhodnom období nachádzalo

a k predmetnému verejnému prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov skutočne dochádzalo a
žalovaný nikde vo svojich vyjadreniach nespochybnil skutočnosť, že by sa nemalo jednať o priestory
jeho prevádzky.
Na preukázanie prítomnosti technických prostriedkov slúžiacich na verejný prenos v prevádzke
žalovaného v období roku 2019 riadne a včas navrhol vykonanie ďalších dôkazov, a to predloženie

hromadných licenčných zmlúv uzatvorených medzi Slovenským ochranným zväzom autorským pre
práva k hudobným dielam (ďalej aj „SOZA“) a žalovaným za rozhodné obdobie, avšak súd prvej
inštancie tento návrh na doplnenie dokazovania nevykonal.Podľa jeho názoru absencia formálneho protokolu o vykonanej kontrole v prevádzke žalovaného by
nemala mať za následok, že súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol z dôvodu, že on údajne neuniesol
dôkazné bremeno, keďže fotografie predložené ním do konania nepovažoval za dostačujúci dôkaz

preukazujúci pravdivosť jeho tvrdenia o prítomnosti technického zariadenia slúžiaceho na verejný
prenos v prevádzke žalovaného minimálne vo vzťahu k nároku na primeranú odmenu za obdobie roka
2019, čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
Opakovane uviedol, že navrhol doplniť dokazovanie, a to požiadal žalovaného o predloženie hromadnej
licenčnej zmluvy uzavretej medzi SOZA a žalovaným na obdobie roka 2019, eventuálne žiadal, aby si

hromadnú licenčnú zmluvu medzi SOZA a žalovaným uzavretú na obdobie roka 2019 vyžiadal priamo
súd prvej inštancie za účelom preukázania jeho tvrdenia o tom, že žalovaný v rozhodnom období v
priestoroch jeho prevádzky skutočne disponoval technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos, a
ktorou mohlo byť preukázané aj jeho ďalšie tvrdenie o rozlohe prevádzky, čo súd prvej inštancie taktiež
považoval za nepreukázané. Súd prvej inštancie jeho ,,návrh“ nevykonal a ani sa s jeho návrhom na
doplnenie dokazovania v rozsudku nevysporiadal. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie pochybil, keď

nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, preto došlo
k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP.
Konštatoval, že už samotná prítomnosť technického zariadenia, ktoré je schopné prijímať televízny či
rádiový signál, sa v zmysle súdnej praxe slovenských okresných súdov a Súdneho dvora Európskej únie
považuje za verejné rozširovanie diel teda verejný prenos diel, nakoľko v praxi nemá vlastník týchto

zariadení možnosť ovplyvniť okruh diel reálne šírený týmito prijímačmi (viď. rozsudok SDEÚ zo dňa
07. 12. 2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA, C-306/05; rozsudok SDEÚ zo dňa 15. 03. 2012,
C-162/10 Phonographic Performance (Ireland) Limited v Ireland, rozsudok Okresného súdu Žiar nad
Hronom zo dňa 11. 01. 2017, sp. zn. 23Cb/8/2016).
Mal za to, že v podobných sporoch je prakticky nemožné, aby on v konaní musel preukázať, že k

verejnému prenosu v jednotlivých prevádzkach dochádzalo každý jeden deň počas žalovaného obdobia
a taktiež nie je reálne možné, aby on niesol dôkazné bremeno v tom zmysle, aby preukázal, ktoré
konkrétne predmety ochrany, ktoré chráni boli verejným prenosom sprístupnené verejnosti v jednotlivých
prevádzkachakedy.Pokiaľbytomutakmalobyť,bolibyvšetkytakétospory„odsúdené“naneúspechuž
odsaméhopočiatkusporuanároknazaplatenieprimeranejodmenybynebolorganizáciámkolektívnych

správ priznávaný vôbec, hoci jednotlivé subjekty, ktoré tieto organizácie zastupujú majú na takúto
odmenu zákonný nárok.
Nárok na zaplatenie primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-
obrazových záznamov, ktorých on zastupuje mu vyplýva priamo zo zákona a na vznik tohto
právneho vzťahu sa nevyžaduje uzatvorenie písomnej zmluvy s každým prevádzkovateľom a nie je jeho

povinnosťou, aby kontaktoval jednotlivých prevádzkovateľov za účelom uzavretia zmluvy, ktorá ak je
uzatvorená, upravuje výšku odmeny vo vzťahu ku konkrétnemu povinnému subjektu určenú na základe
individuálnych kritérií danej prevádzky a vyčíslenú na základe každoročne schvaľovaného sadzobníka a
zároveň slúži ako daňový doklad, ale toto je povinnosťou prevádzkovateľa a pokiaľ prevádzkovateľ jeho
neosloví za účelom rokovaní o podmienkach písomnej zmluvy, ale predmety ochrany začne používať

priamo, následné kroky z jeho strany sú už len kontrolného charakteru.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške
100 %.

Uviedol, že žalobca doteraz nepredložil dôkaz o tom, že by v rozhodnom období od 01. 01.2019 do
31. 12. 2019 vykonal kontrolnú činnosť „externými zamestnancami“ v priestoroch Reštaurácie „Trojičná“
v Tvrdošíne. So žalobcom v minulosti nemal a ani nemá uzavretú žiadnu zmluvu pre vyberanie
odmien výkonným umelcom a výrobcom hudobných, zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, za
vykonávanie verejného prenosu v súvislosti s výkonom kolektívnej správy práv, ktoré by sa mali týkať

jeho prevádzky. Podľa jeho názoru práve vykonanie kontrolnej činnosti je nevyhnutým predpokladom,
aby žalobca mohol úspešne požadovať primeranú odmenu výkonným umelcom a výrobcom zvukových
a zvukovo obrazových záznamov. On nemá akúkoľvek vedomosť o tom, že by v roku 2019 zástupca
žalobcu vykonal v prevádzke žalovaného akúkoľvek kontrolnú činnosť, o čom by bol spísaný záznam, a
teda žalobca nepreukázal kedy, ako a kde vykonal kontrolnú činnosť a nepredložil o kontrolnej činnosti

žiaden dôkaz a v konaní nepreukázal, že by on disponoval v rozhodnom čase technickým zariadením,
prostredníctvom ktorého by dochádzalo k verejnému prenosu.
Žalobca taktiež v súdnom konaní nepreukázal pravdivosť tvrdených rozmerov jeho a tiež nepreukázal,
že v prevádzke v predmetnom období bolo umiestnené technické zariadenie, prostredníctvom ktoréhomalo dochádzať k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov. Keďže
dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje žalobcu ako stranu sporu, ktorá má dokázať pravdivosť
svojich tvrdení, je vecne správne rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z

dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov
SR (rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. 3Cob/70/2018 zo dňa 20. 12. 2018, Krajského súdu Prešov
sp.zn. 4Cob 21/2017 zo dňa 20. 11. 2017, Krajského súdu Košice sp.zn.4Cob 22/2017 zo dňa 26. 07.
2017).

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nárok na zaplatenie primeranej odmeny
výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorých on zastupuje,
mu vyplýva priamo zo zákona a na vznik tohto právneho vzťahu sa nevyžaduje uzatvorenie písomnej
zmluvy s každým prevádzkovateľom. On je založený na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov
zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorá zastupuje výkonných umelcov a výrobcov zvukových
a zvukovo-obrazových záznamov v rozsahu uvedenom v zmluvách o zastupovaní, najmä vyberá,

spravuje a rozdeľuje odmeny pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových
záznamov, ktoré im prináležia podľa Autorského zákona. V prípade, ak subjekt vo svojej prevádzke
využíva technické prostriedky, prostredníctvom ktorých dochádza v jeho prevádzke k verejnému
prenosu, vzniká mu zákonná povinnosť hradiť odmenu organizáciám kolektívnej správy práv.
Nárok na zaplatenie primeranej odmeny uplatnil na základe platných právnych predpisov, v zmysle

ktorých je žalovaný povinný túto odmenu uhradiť, nakoľko ide o jeho zákonnú povinnosť. Na uhradenie
tejto odmeny majú výkonný umelec, výrobca zvukového záznamu či výrobca zvukovo-obrazového
záznamu v zastúpení organizácie kolektívnej správy práv nárok vyplývajúci im priamo z Autorského
zákona. Skutočnosť, že žalovaný nikdy so žalobcom neuzatvoril žiadnu zmluvu v zmysle Autorského
zákona je teda úplne bezpredmetná. Absencia formálneho protokolu o vykonanej kontrole v prevádzke

žalovaného by nemala mať za následok, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že on
údajne neuniesol dôkazné bremeno, keďže jeho skutkové tvrdenia boli podľa jeho názoru preukázané
inými dôkazmi (napr. fotografiami), pričom tieto mohli byť preukázané aj ďalšími dôkazmi, ktoré v
priebehu konania navrhol vykonať, avšak tieto súd prvej inštancie vykonať odmietol. Žalovaný vo svojich
vyjadreniachnespochybniltúskutočnosť,žesavjehoprevádzkenachádzazariadenienaverejnýprenos

zvukových a audiovizuálnych záznamov a že prostredníctvom tohto zariadenia skutočne dochádza k
prenosu a ani to, že na predložených fotografiách sa nemalo jednať o priestory jeho prevádzky.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a

contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z

odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a

zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalobcu v odvolaní.9. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný

právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca, ktorý je občianskym združením fyzických a právnických

osôb, vykonávajúcim na území Slovenskej republiky ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu
a na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej
správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle Autorského zákona, sa žalobou domáhal voči
žalovanému, ktorý prevádzkuje reštauráciu s názvom ,,Reštaurácia Trojičná“ v Tvrdošíne, Trojičné
námestie 190, zaplatenia istiny vo výške 100,80 Eur s príslušenstvom z titulu primeranej odmeny

za obdobie od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 určenej podľa Sadzobníka SLOVRAMu a OZISu pre
vyberanie odmien výkonným umelcom a výrobcom hudobných zvukových a audiovizuálnych záznamov
za vykonávanie verejného prenosu a/alebo technického predvedenia prostredníctvom ľubovoľného
technického zariadenia platného a účinného od 31. 12. 2018, bodu A. „Stravovacie a pohostinské
prevádzky“(č.l. 49 spisu).

12. V posudzovanej veci žalobca, ktorý bol povinný v žalobe v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1
CSP pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy na ich preukázanie, v žalobe
uviedol: ,,Z kontrolnej činnosti žalobcu bolo zistené a žalobca má za preukázané, že v priestoroch
svojej prevádzky žalovaný disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k

vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych
záznamov, žalovaný si však nesplnil svoju povinnosť uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových
a audiovizuálnych záznamov primeranú odmenu, a to primeranú odmenu vo výške 100,80 € určenú
nasledovne: druh prevádzky: reštaurácia, rozloha: 101-200 m2, s televíziou, s ročným paušálom spolu
vo výške 100,80 € za obdobie od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019, podľa bodu A „stravovacie a pohostinské

prevádzky“ Sadzobníka účinného od 31. 12. 2018.“

13. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu poprel skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vykonania
kontrolnej činnosti v prevádzke žalovaného žalobcom; umiestnenia technického zariadenia (televízora)
v prevádzke žalovaného v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 prostredníctvom ktorého malo dôjsť

k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych
záznamov a ohľadne žalobcom uvedenej skutočnej rozlohy prevádzky žalovaného.

14. Odvolací súd konštatuje, že dokazovanie je jeden zo základných inštitútov civilného procesu.
Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových

poznatkov významných pre rozhodnutie sporu. Ustanovenie § 185 CSP zaviedlo princíp formálnej
pravdy. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu
navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o
spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a
súvisiacimidôkazmi.Dôrazsakladienaprocesnúdiligenciustránsporu,čohodôsledkomjeobmedzenie

dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Navrhovanie dôkazov
stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou
konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP
(zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím
na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa

rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj
návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä akby to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je,
aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky.

15. V posudzovanej veci pre unesenie dôkazného bremena na strane žalobcu, ktorý si voči
žalovanému uplatnil nárok na primeranú odmenu vo výške 100,80 Eur v zmysle Sadzobníka bodu A.
Prevádzky, ,,Stravovacie a pohostinské prevádzky,“ podľa ktorého ,,stravovacie zariadenia (reštaurácia,
bar, kaviareň, pizzeria, pohostinstvo a pod.) ozvučené technickým zariadením bez obsluhy DJ-om,
rozloha ozvučenej plochy v prevádzke 101 m2 - 200 m2, ročný paušál TV bez DPH 84 Eur, s DPH 100,80

Eur,“ bolo preukázať rozlohu prevádzky žalovaného v rozmedzí od 101-200 m2, umiestnenie zvukovo-
obrazového zariadenia, ktorým dochádzalo k verejnému prenosu zvukových, resp. zvukovo-obrazových
záznamov v prevádzke žalovaného, a to v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019.

16. Zásadným aspektom v tomto spore je však skutočnosť, že žalovaný tvrdenia žalobcu o vykonaní
kontrolnej činnosti žalobcu v prevádzke žalovaného, o umiestnení zvukovo-obrazového zariadenia (TV)

v prevádzke žalovaného v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 a ohľadne skutočnej rozlohy prevádzky
žalovaného kategoricky odmietol a žalobca svoje tvrdenia ohľadne vykonania kontrolnej činnosti u
žalovaného, umiestnenia zvukovo-obrazového zariadenia (TV), ktorým malo dôjsť k verejnému prenosu
v prevádzke žalovaného v období od 01. 01. 2019 - 31. 12. 2019 a ohľadne skutočnej rozlohy prevádzky
žalovaného v spore žiadnym vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal. V tomto smere

odvolací súd poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu pre preukázanie oprávnenosti žalobného nároku nestačí tvrdenie
žalobcu, že jeho externý zamestnanec vykonal kontrolu v rozhodnom období v prevádzke žalovaného,
ale bolo potrebné predložiť hodnoverný dôkaz preukazujúci dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku,

ktorým neboli ani žalobcom predložené fotografie prevádzky zo sociálnej siete Facebook, z ktorých
nie je možné určiť umiestnenie technického zariadenia (TV) v rozhodnom období, za ktoré si uplatňuje
žalobca primeranú odmenu.

18. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to požiadaním

žalovaného o predloženie hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi SOZA a žalovaným, uzavretej
na obdobie roka 2019, eventuálne žiadal, aby si hromadnú licenčnú zmluvu medzi SOZA a žalovaným
uzavretú na obdobie roka 2019 vyžiadal priamo súd prvej inštancie od žalovaného, odvolací súd
poukazuje na to, že súd prvej inštancie Výzvou zo dňa 03. 05. 2021 vyzval žalovaného prostredníctvom
jeho právneho zástupcu na predloženie zmluvy uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou SOZA (č.l.

61 spisu), pričom žalovaný oznámil súdu prvej inštancie, že nedisponuje takouto zmluvou, a preto ju
nemôže súdu prvej inštancie predložiť (viď č.l. 64 spisu). Zároveň odvolací súd dodáva, že žalobca
nenavrhol v rámci konania pred súdom prvej inštancie uloženie edičnej povinnosti tretej osobe, keďže
ako dôkazný prostriedok označil žalobca: ,,Zmluva SOZA (žiadame predložiť od Žalovaného).“ (viď č.l.
28 spisu)

19. Možno teda jednoznačne konštatovať, že v tomto spore žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo
nevyhnutne viedlo k tomu, že prvoinštančný súd nemal inú možnosť, ako jeho žalobu zamietnuť.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa

ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane výrokov o trovách konania (druhý, tretí výrok), pretože
súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V
predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi
nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100%.

22. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.