Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, June 8, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112211248
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8112211248.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v spore žalobcu: Detské centrum „PRE TEBA",
n. o., IČO: 36 167 746, so sídlom Mičurinova 3446/22, 080 01 Prešov, právne zastúpeného JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom, IČO: 42 039 720, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti
žalovanému: Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata, IČO: 00 691 976, so sídlom Cemjata
2632/4, 080 01 Prešov, právne zastúpenému JUDr. Petrom Ličákom, advokátom, IČO: 37 943 065, so
sídlom Záhradná 19/468, 082 12 Kapušany, o zaplatenie 23.523,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 21Cb/100/2012-343 z 25. júna 2020 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosťzaplatiťžalobcovi21.967,82eursúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy21.967,82
eur od 16. marca 2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal
žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86 %, o výške ktorej rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou mu 13. apríla 2012 žiadal, aby súd uložil
Mestu Prešov ako žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 23.523,95 eur s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 23.523,95 eur od 16. marca 2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Mesto Prešov zastúpené Domovom dôchodcov Prešov - Cemjata ako
prenajímateľ mu ako nájomcovi na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov Domova dôchodcov
Prešov - Cemjata v zmysle § 750 OZ, § 3 zákona č. 116/1990 Zb. (ďalej len „nájomná zmluva“) z

31. decembra 2003 odovzdalo do užívania budovu so súpisným číslom XXXX, nachádzajúcu sa na
pozemku s parcelným číslom XXXXX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 207 m2,
zapísanú na LV č. XXXX pre k. ú. Prešov. Nájomný pomer vznikol 1. januára 2004 a mal trvať päť rokov,
do 31. decembra 2008. Podľa článku 3 nájomnej zmluvy bol nájomca oprávnený vykonať na objekte
potrebné úpravy súvisiace s jeho sprevádzkovaním a jeho užívaniaschopnosťou. Podľa článku 4 bod
1. bolo dohodnuté nájomné vo výške 2 % z hodnoty prenajatého majetku, t. j. 33.833,- Sk ročne, ktoré
sa nájomca zaviazal investovať do opráv a údržby prenajatého majetku. Správcovský subjekt mu listom

z 1. júla 2005 udelil súhlas na rekonštrukciu podkrovných priestorov a oznámil mu, že po ukončení
nájmu mu budú investované prostriedky vrátené. Na podklade udeleného súhlasu prenajímateľa a podľa
projektovej dokumentácie vypracovanej L.. V.. M. C. v auguste 2005 požiadal Mesto Prešov o vydanie
stavebného povolenia. Mesto Prešov ako príslušný stavebný úrad mu ako stavebníkovi 13. októbra 2005vydalostavebnépovoleniepodč.P/2005/4364-Ja/174narealizáciustavby-Rekonštrukciapodkrovných
priestorov. Na tomto základe investoval do prenajatého majetku vo vlastníctve Mesta Prešov 590.428,-
Sk (19.598,62 eur), čím sa dosiahol stav trvalého zhodnotenia. Túto investíciu preukázal Mestu Prešov

predložením faktúry č. OF/05/3 vystavenej 19. augusta 2005 na sumu 14.655,- Sk (IVASTAV, s. r. o. -
vodovod a kanál), faktúry č. 20050128 vystavenej 15. novembra 2005 na sumu 249.947,50 Sk (C., Z..
F.. P..- stavebné práce), faktúry č. 20070015 vystavenej 28. decembra 2006 na sumu 150.457,- Sk (C.,
Z.. F.. P.. - stavebné práce), faktúry č. 20070016 vystavenej 30. decembra 2007 na sumu 54.212,- Sk
(C., Z.. F.. P.. - stavebné práce), faktúry č. 47/2006 vystavenej 14. septembra 2006 na sumu 80.000,-

Sk (L.. Ľ.. C. - schodisko), faktúry č. 60012 vystavenej 15. marca 2006 na sumu 30.095,50 Sk (O..
L. I.-O. - elektroinštalácia) a faktúry č. 04/2006 vystavenej 21. marca 2006 na sumu 10.961,- Sk (L..
V.. M.. C. - projekt). Mesto Prešov mu listom z 13. septembra 2007 (č. M/2007/1946) udelilo súhlas
na výmenu strešnej krytiny na objekte, ktorý mal v nájme a užívaní. Na tomto podklade dal obchodnej
spoločnosti A. - A. Z., V.. Z.. ako zhotoviteľovi zrealizovať výmenu strešnej krytiny, za čo mu táto
obchodná spoločnosť 30. novembra 2007 vystavila faktúru č. 280043 na sumu 168.935,- Sk. V tomto

dôsledku žiada protihodnotu zhodnotenia vo výške 70 % skutočných nákladov, teda sumu 3.925,33
eur (118.254,50 Sk). Jeho právny zástupca listom z 22. februára 2012 vyzval Mesto Prešov na úhradu
pohľadávky z titulu vrátenia investície v lehote do 15. marca 2012. Mesto Prešov listom z 19. marca
2012 odpovedalo, že nesúhlasí s vrátením investícií a výmenu strešnej krytiny neuznáva s poukazom
na list z 13. septembra 2007. Tiež zdôraznilo, že konštatovanie o bezvýhradnom súhlase žalovaného

neobstojí, lebo list Mesta Prešov s jednostrannou podmienkou nemožno považovať za dohodu. On
má za to, že citované ustanovenie § 667 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“) jasne hovorí, že ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa
na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila
hodnota veci. Bez ohľadu na spornú podmienku Mesta Prešov (že nájomca výmenu uhradí zo svojich

nákladov), došlo reálne k zhodnoteniu stavby v jeho vlastníctve. Pokiaľ ide o investície vykonané so
súhlasom Mesta Prešov a zo záväzkovej náhrady, s tými sa Mesto Prešov vysporiadalo tak, že nimi
nedošlo k zhodnoteniu stavby, lebo tá bola odovzdaná poškodená. Ani táto argumentácia neobstojí.
Stavba bola odovzdaná v čase, kedy došlo k havárii na vodovode a k zatopeniu prízemia. Celá vzniknutá
škoda bola odstránená a Mestu Prešov plne nahradená z poistného plnenia. Naviac investície vykonané

so súhlasom a so stavebným povolením Mesta Prešov sa týkali rekonštrukcie podkrovia (nie prízemia),
čím nepochybne došlo k zásadnému zvýšeniu hodnoty jeho stavby. Zároveň je nutné poznamenať, že
citované ustanovenie v prvej časti neviaže úhradu nákladov na zmeny prenajatej veci, ku ktorým sa
vlastník zaviazal na vykonané zhodnotenie. Prihliada sa na prípadné znehodnotenie vykonaných zmien
v dôsledku užívania nájomcom, ku ktorému však vo vzťahu k podkroviu nedošlo.

2.2 Právny zástupca Mesta Prešov vo vyjadrení k žalobe z 8. júna 2012 uviedol, že Mesto Prešov
považuje žalobcom uplatnený nárok za vecne a právne neopodstatnený a zároveň vznáša námietku
premlčania voči uplatnenému nároku.
2.3 Žalobca podaním z 12. decembra 2012 navrhol, aby súd v súlade s ustanovením § 92 ods. 4 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) pripustil zámenu účastníkov konania na

strane žalovaného - v tom čase Mesta Prešov, a to tak, aby z konania vystúpil žalovaný a aby na jeho
miesto nastúpilo Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata, IČO: 00 691 976, so sídlom
Cemjata 4, 080 01 Prešov. Súd 14. januára 2013 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril, či súhlasí so
zámenou účastníkov konania na strane žalovaného. Keďže Mesto Prešov nedalo súhlas na pripustenie
zámeny účastníkov konania na strane žalovaného, súd uznesením, č. k. 21Cb/100/2012-70 z 12.

decembra 2013 rozhodol, že nepripúšťa, aby z konania vystúpil žalovaný a aby na jeho miesto nastúpilo
Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata. Žalobca podaním doručeným súdu 27. januára
2014 žiadal, aby súd pripustil rozšírenie podanej žaloby o žalovaného v 2. rade, a to o Zariadenie pre
seniorov Harmónia Prešov - Cemjata. Súd uznesením, č. k. 21Cb/100/2012-77 z 1. júla 2014 pripustil,
aby do konania na strane žalovaného ako ďalší účastník (žalovaný v 2. rade) pristúpilo Zariadenie

pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný v 1. rade (Mesto Prešov). Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 1Cob/52/2014-89
z 20. novembra 2014 odvolanie žalovaného v 1. rade odmietol.
2.4 Na pojednávaní konanom 10. marca 2015 vzal právny zástupca žalobcu žalobu v časti o zaplatenie
19.598,62 eur, ako aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 23.523,95

eur od 16. augusta 2012 do zaplatenia vo vzťahu k žalovanému v 1.rade späť a navrhol konanie v
tejto časti proti žalovanému v 1. rade zastaviť. Právny zástupca žalovaného v 1.rade vyslovil súhlas s
čiastočným späťvzatím žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1.rade a súčasne si uplatnil nárok na náhradu
trov konania. Súd uznesením, č. k. 21Cb/100/2012-179 z 10. marca 2015 konanie v časti, v ktorej vzalžalobca žalobu späť, zastavil a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania
vovýške1.753,56eurpozostávajúceztrovprávnehozastúpenianaúčetprávnehozástupcužalovaného
v 1. rade do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca, o

ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 4Cob/82/2015-210 z 3. februára 2016 tak, že
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách konania tak, že
nepriznáva žalovanému v 1. rade náhradu trov vo vzťahu k tej časti predmetu konania, vo vzťahu ku
ktorej došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby.
2.5 Na tom istom pojednávaní (konanom 10. marca 2015) právny zástupca žalobcu navrhol pripustenie

zmeny žaloby, pričom poukázal na to, že namiesto jedného žalovaného sú žalovaní dvaja, a to Mesto
Prešov a Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata. V nadväznosti na to konštatoval,
že pokiaľ ide o sumu 3.925,33 eur, tá predstavovala zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti, a to v
podobe zrealizovania výmeny strešnej krytiny. V dôsledku toho žaluje jednak Mesto Prešov, ktoré je
vlastníkom nehnuteľnosti, ale spoločne a nerozdielne aj Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov
- Cemjata, ktoré je správcom predmetnej nehnuteľnosti a dalo súhlas, aby výmena strešnej krytiny

bola zrealizovaná. Pokiaľ ide o sumu 19.598,62 eur, tá predstavovala nárok na vrátenie peňažných
prostriedkov vynaložených na rekonštrukciu podkrovia, avšak zaplatenia tejto sumy sa domáha žalobca
užlenvočižalovanémuv2.rade,ktorýdalsúhlasnarekonštrukciuajnavráteniepeňažnýchprostriedkov
vynaložených na rekonštrukciu podkrovia. Keďže výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom
pre konanie o zmenenom návrhu, súd uznesením, č. k. 21Cb/100/2012-181 pripustil navrhnutú zmenu,

resp. úpravu žaloby.
2.6 Žalobca vo vyjadrení z 18. januára 2017 okrem iného uviedol, že v konaní si uplatňuje v zmysle
ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka dva nároky, a to nárok na úhradu nákladov spojených
so zmenou prenajatej veci (vykonané investície), pri ktorom sa prenajímateľ (v tom čase žalovaný v 2.
rade, ktorý má právnu subjektivitu) zaviazal na ich vrátenie, o čom boli predložené doklady a nárok na

náhradu (protihodnotu) zhodnotenia, v súvislosti s ktorým vlastník (Mesto Prešov) ako prenajímateľ dal
súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na náhradu nákladov. Vzťahy vlastníka a správcu (v tom čase
žalovaného v 2. rade) prenajatej budovy ohľadne súvisiacich majetkových záležitostí vrátane nájomného
pomeru nie sú úplne jasné. Nezrovnalosti o tom s kým je potrebné v zmluvnom vzťahu a neskôr v
súdnom konaní ako pasívne vecne legitimovaným subjektom jednať, vniesol do veci žalovaný v 1.

rade, ktorý v predsúdnom štádiu namiesto žalovaného v 2. rade priamo komunikoval so žalobcom a
odmietol poskytnúť plnenie (vrátiť uskutočnenú investíciu) a v súdnom konaní v prvom rade namietal
nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Žalovaný v 2. rade je vo finančnej závislosti (je rozpočtovo
napojený na svojho zriaďovateľa - žalovaného v 1. rade). Prenajímateľom bol síce žalovaný v 2. rade,
ale vlastníkom predmetnej budovy a subjektom, ktorý získal zhodnotenie z nim vykonaných investícií,

bol práve žalovaný v 1. rade. Preto boli z opatrnosti zažalované obidva subjekty. Žalovaný v 1. rade
vzniesol námietku premlčania. V tejto súvislosti poukazuje na to, že premlčacia doba plynie od vrátenia
prenajatej veci (15. septembra 2011), inak sa nároky ani nedajú určiť. Ak by sa aj mala premlčacia doba
odvíjať od skončenia prvého nájomného vzťahu k 31. decembru 2008, na zmluvný vzťah sa použije
režim zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), t. j. platí štvorročná

premlčacia doba, v dôsledku čoho žaloba bola na súd podaná pred uplynutím lehoty 13. apríla 2012. K
charakteru prostriedkov, z ktorých hradil investície, predovšetkým zdôrazňuje, že zhodnotenie majetku
vo vlastníctve žalovaného v 1. rade a v užívaní žalovaného v 2. rade nepochybne nastalo. V súlade
s dikciou ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa vynaložené náklady, resp. získané
zhodnotenie majú vydať nájomcovi (jemu), nie inému subjektu, ktorý by ani nemal aktívnu legitimáciu

v spore. Napokon aj prípadné uloženie povinnosti (jemu) vrátiť dotačné prostriedky poskytovateľovi,
sa nijako netýka nájomného vzťahu, ktorý existoval medzi ním a žalovaným v 2. rade a z ktorého
vznikli nároky uplatňované v tomto súdnom konaní. On sa nechce a ani sa nemôže obohatiť, na
rozdiel od obohatenia, ktoré vďaka jeho investíciám získali žalovaní, pričom akékoľvek prostriedky, ktoré
získa, bude povinný znovu použiť len na svoju činnosť (poskytovanie všeobecne prospešných služieb),

lebo ako nezisková organizácia nemôže mať a vykazovať žiaden zisk. Takisto neobstojí ani námietka
žalovaného v 1. rade, že súhlas s výmenou krytiny bol zrealizovaný mimo nájomnej zmluvy, pretože
aj pri druhej etape (rekonštrukcia strechy) požiadal najprv o súhlas štatutára žalovaného v 2. rade
(vtedajšieho riaditeľa), ktorý ho v tejto otázke odkázal priamo na žalovaného v 1. rade s odôvodnením,
že on už o súhlase nemôže rozhodnúť. Prenajatý objekt slúžil na určený účel (bol využívaný ako detský

domov). Oprava strechy predstavovala nevyhnutný zásah potrebný na odstránenie jej havarijného stavu
(pretekanie do interiéru). Z nájomnej zmluvy, ako aj zo zákona vyplýva povinnosť nájomcu zabrániť
škodám a predísť ich zväčšovaniu. Čo sa týka listu žalovaného v 1. rade z 13. septembra 2007, ktorým
bol udelený súhlas na výmenu strešnej krytiny s výhradou neuplatňovania si vynaložených nákladov,svojho práva sa vopred vzdať nemohol. V tomto prípade nešlo o dohodu o vzdaní sa práva (prednes
právneho zástupcu žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom 10. marca 2015, str.3 zápisnice),
ktorá by bola aj tak neplatná (judikát Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktorý poukazoval samotný

právny zástupca žalovaného v 1. rade), ale o jeho jednostranné vyhlásenie. On však od žalovaného v
1. rade nežiada náhradu vynaložených nákladov, ale náhradu zhodnotenia, ktoré žalovaní na budove
získali. Tiež si neuplatnil všetky vynaložené náklady, možno len 50 %. Množstvo peňazí vložil do
prenajatej budovy aj zo svojich vlastných osobných prostriedkov, ale tie nepožaduje. To, čo v konaní
nepochybne vynaložené bolo a žalovaní túto okolnosť ani nepopierajú, viedlo k zhodnoteniu majetku

žalovaných. Zhodnotená nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného v 1. rade je aj k dnešnému dňu naďalej
v užívaní žalovaného v 2. rade, ktorý využíval a spotrebúval zhodnotenie nehnuteľností uskutočnené z
jeho prostriedkov. Ak žalovaný v 1. rade tvrdí, že vykonanou rekonštrukciou strechy z dôvodu poistnej
udalosti v lete 2011 nedošlo k zhodnoteniu budovy, toto tvrdenie je bezpredmetné. Škodovú udalosť
(vytopenie prízemia budovy z poškodeného vodného bojlera) nespôsobil on, ale technická porucha
tohto zariadenia. Náhradu za zhodnotenie žiada za opravu strechy. Investície vynaložil na rekonštrukciu

podkrovia a strechy, ktoré neboli vytopené. Budova bola poistená a žalovaným bolo poskytnuté poistné
plnenie, ktoré pokrývalo vzniknuté škody, čo potvrdila aj vypočutá svedkyňa pani N.. Tvrdenie právneho
zástupcu žalovaného o vrátení zdevastovaných priestorov po skončení nájmu (na pojednávaní konanom
29. novembra 2016), vyvracia štatutár žalovaného v 2. rade pán A., ktorý vo výpovedi na pojednávaní
konanom 10. marca 2015 uviedol, že robila sa tam len nejaká maľba a drobné stavebné úpravy,

tieto len za účelom prispôsobenia priestorov novej klientele. Žalovaný v 1. rade si nemôže započítať
prípadné úpravy priestorov po ich odovzdaní, ak tieto nesúvisia s jeho predchádzajúcou činnosťou, ak
neboli žalovaným v 1. rade a najmä doposiaľ ničím preukázané. Výšku uplatnených nárokov žalovaní
nespochybnili predložením skutkového protitvrdenia a predložením dôkazov o inej výške nárokov.
Napriek tomu dal aj na základe právneho posúdenia vysloveného súdom na pojednávaní konanom 29.

novembra 2016 vypracovať L.. B., znalcovi z odboru Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby a Odhad
hodnoty nehnuteľnosti znalecký posudok č. 1/2017 z 12. januára 2017, ktorým znalec určil výšku oboch
žalovaných nárokov. Na otázku č. 1, aby určil výšku nákladov vynaložených nájomcom na rekonštrukciu
podkrovných priestorov budovy so súpisným číslom XXXX postavenej na pozemku - parcela č. XXXXX,
druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 207 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. Prešov,

uskutočnenú v rokoch 2005 až 2007 po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí
došlo v dôsledku užívania veci nájomcom, ktoré skončilo k 15. septembru 2011, znalec odpovedal,
že ide o sumu vo výške 18.042,49 eur. Na otázku č. 2, aby určil protihodnotu toho, o čo sa zvýšila
hodnota prenajatej veci, teda jej zhodnotenie, ktoré nastalo v dôsledku investície vykonanej nájomcom,
spočívajúcej v rekonštrukcii strechy budovy so súpisným číslom XXXX postavenej na pozemku - parcela

č. XXXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 207 m2 zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. Prešov,
ktorá sa uskutočnila v roku 2007, znalec odpovedal, že ide o sumu vo výške 4.714,81 eur. Vzhľadom
na skutočnosti a dôkaz uvedené vyššie vzal žalobu čiastočne späť ohľadne prvého nároku na náhradu
nákladov nad sumu 18.042,49 eur a v tejto časti navrhol konanie zastaviť a žalovanému v 2. rade
nepriznať náhradu trov konania podľa § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej

len „CSP“).
2.7 Právny zástupca žalovaného v 1. rade v písomnom vyjadrení z 13. februára 2017 okrem iného
uviedol, že žalobca predložil súdu znalecký posudok Ing. Gardoša č. 1/2017 z 12. januára 2016 (správne
2017) vo veci posúdenia nákladov na rekonštrukciu podkrovných priestorov a zhodnotenia budovy
so súpisným číslom XXXX nachádzajúcej sa na parcele KN-C č. XXXXX v k. ú. Prešov. Podľa bodu

1.6.1 znaleckého posudku zadávateľ posudku, t. j. žalobca predložil okrem iného neúplný projekt na
rekonštrukciupodkrovnýchpriestorov,fotodokumentáciuzvýmenykrytiny,zápisoprevzatídokončených
stavebných prác, preberací protokol, súpis vykonaných prác do 30. novembra 2007 medzi žalobcom
a zhotoviteľom obchodnou spoločnosťou A. - A. Z., V.. Z... Zo znaleckého posudku nevyplýva, aby
tieto podklady dodané žalobcom, tvorili súčasť znaleckého posudku. Znalec konštatuje, že na ohliadke,

ktorú vykonal 15. decembra 2016, bol prítomný zadávateľ znaleckého posudku a riaditeľ Domova
dôchodcov O.. Z.. Zrejme opätovne ide o formálnu nesprávnosť v označení osôb, ktoré sa mali zúčastniť
ohliadky. Zo znaleckého posudku nevyplýva, aby znalec upovedomil o konaní ohliadky žalovaného
v 1. rade. Zrejme z tohto dôvodu znalec potom nezohľadnil skutočnosť, že pri odchode žalobcu z
ohodnocovanej nehnuteľnosti, táto bola v dôsledku jeho činnosti značne zdevastovaná. Nezohľadnením

uvedenej skutočnosti znalecký posudok stráca na svojej presvedčivosti a hodnovernosti. Žalovaný v 1.
rade namieta závery znaleckého posudku ako nepresvedčivé.
2.8 Súd prvej inštancie najskôr rozhodol o žalobe rozsudkom, č. k. 21Cb/100/2012-260 zo 4. mája 2017,
ktorým uložil žalovaným v 1. a 2.rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 3.925,33 eurs úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.925,33 eur od 16. marca 2012 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, priznal žalobcovi proti žalovaným v 1.a 2. rade
nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 3.925,33 eur s

príslušenstvom v rozsahu 100 %, zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia 1.556,13 eur, ako aj v
časti týkajúcej sa zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.556,13 eur od 16. marca
2012 do zaplatenia, uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 18.042,49 eur s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.042,49 eur od 16. marca 2012 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovanému v 2. rade nárok na náhradu

trov konania vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 19.598,62 eur s príslušenstvom v
rozsahu 84 %.
2.9 Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania žalovaní, žalovaný v 1. rade
v rozsahu I. a II. výroku a žalovaný v 2. rade v rozsahu I., II., IV. a V. výroku. O týchto odvolaniach
rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 1Cob/75/2018-320 z 12. septembra 2019 tak, že zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie, okrem III. výroku a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozhodnutia Krajský súd v Prešove okrem
iného uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s námietkou žalovaného v 1. rade
v tom smere, že ak žalobca financoval rekonštrukciu z dotácii poskytnutých z verejných zdrojov na
vopred určený účel, či má právo ako nezisková organizácia požadovať vrátenie dotácii, ktoré už boli

realizovanénaúčel,prektorýboliposkytnuté.Dňa31.decembra2003bolauzatvorenánájomnázmluva,
zmluvnými stranami ktorej boli Domov dôchodcov Prešov - Cemjata ako prenajímateľ a O.. C. A., rodená
C., Detské centrum Prešov, Štefánikova 21, IČO: 36 077 046, nezisková organizácia „PRE TEBA“ ako
nájomca. Nie je tak zrejmé, na základe čoho a akého listinného dôkazu súd dospel ku skutkovému
zisteniu, že 31. decembra 2003 žalovaný v 1. rade zastúpený Domovom dôchodcov Prešov - Cemjata

ako prenajímateľ odovzdal do užívania žalobcovi nehnuteľnosť. Je zrejmé, že Domov dôchodcov Prešov
- Cemjata nekonal ako zástupca žalovaného v 1. rade, pretože tento Domov dôchodcov Prešov -
Cemjata bol samostatný právny subjekt a bol zriadený ako rozpočtová organizácia s účinnosťou od 1.
júla 2002. Taktiež, ak súd konštatoval, že žalovaný v 1. rade podaním z 13. septembra 2007 ako vlastník
nehnuteľnosti súhlasil s výmenou strešnej krytiny s podmienkou, že nájomca bude hradiť zo svojich

nákladov túto výmenu a nebude si v budúcnosti uplatňovať od Mesta Prešov vynaložené náklady na
výmenu strešnej krytiny, došlo k vzájomnej dohode o neuplatňovaní si nákladov spojených s výmenou
strešnej krytiny. Pokiaľ sa tak žalovaný v 1. rade vyjadroval k výmene strešnej krytiny, konal ako vlastník
nehnuteľnosti. Prenajímateľom bol však Domov dôchodcov Prešov - Cemjata. Aj v tomto smere môže
byť odvolanie žalovaného v 1. rade dôvodné, pretože ak by Mesto Prešov dalo žalobcovi súhlas bez

všetkých podmienok, žalobca by musel žalovanému v 1. rade predložiť projekt, rozpočtové náklady,
výber dodávateľov výmeny strešnej krytiny a splniť celý rad ďalších podmienok. Je zrejmé, že žalobca
zrealizovalvýmenustrešnejkrytinyzapodmienokstanovenýchvovyjadrenížalovanéhoz13.septembra
2007, čo vyplýva z faktúry č. 280043 z 30. novembra 2007. Taktiež odvolací súd poukázal, že ak
žalobca zhodnotil nehnuteľnosť žalovaného výmenou strešnej krytiny, súd prvej inštancie mal dôsledne

skúmať, či toto zhodnotenie si uplatnil žalobca vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej odo dňa, kedy
sa právo mohlo vykonať po prvýkrát. Taktiež treba brať zreteľ na skutočnosť, že žalobca si svoje nároky
voči žalovanému uplatnil až podaním doručeným súdu 27. januára 2017 (č. l. 72 spisu), kedy doručil
súdu návrh na vstup strany sporu (žalovaného v 2. rade) do konania, súd prvej inštancie však týmto
skutočnostiam nevenoval dostatočnú pozornosť. Odvolací súd má taktiež za to, že súd prvej inštancie

sa nedostatočne venoval otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade. Súd sa nevysporiadal s
otázkou za situácie, že vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré boli predmetom nájomnej zmluvy,
je žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade je iba správcom tohto majetku. Nedostatočne tak skúmal, či
pasívnu legitimáciu v konaní má Mesto Prešov (v danom prípade žalovaný v 1. rade) a neskúmal, či
správca tohto majetku, t. j. žalovaný v 2. rade za situácie, že tento majetok mu bol zverený do správy,

mohol konať vo vlastnom mene. Nezaoberal sa tak dôsledne otázkou, či žalovaný v 2. rade, ktorý je
správcom majetku obce, je alebo nie je pasívne legitimovaný v tomto konaní a toto ani vo svojom
rozhodnutí nevysvetlil. Z tohto pohľadu sa potom javí rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľným.
K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uviedol, že štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej
spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220
ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo
pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym
obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom azákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa
zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie
rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy

a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia
sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy,
nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému
rozhodnutiu.
2.10 Na pojednávaní konanom 26. mája 2020 vzal právny zástupca žalobcu žalobu voči žalovanému v

1. rade v celom rozsahu späť a navrhol konanie voči žalovanému v 1. rade zastaviť. V tejto súvislosti
právny zástupca žalovaného v 1. rade uviedol, že žalovaný v 1. rade so späťvzatím žaloby súhlasí
a nežiada náhradu trov konania voči žalobcovi. Keďže žalobca vzal svoju žalobu voči žalovanému v
1. rade v celom rozsahu späť a žalovaný v 1. rade s týmto späťvzatím žaloby súhlasil, súd konanie
voči žalovanému v 1. rade uznesením z 26. mája 2020 zastavil. Právny zástupca žalovaného v 2. rade
okrem iného uviedol, že v tomto prípade boli uzatvorené dve nájomné zmluvy. Jedna v roku 2003,

druhá v roku 2008. Podľa žalovaného nejde o kontinuálne zmluvy, ide o dva samostatné právne úkony,
dve rôzne zmluvy. V tomto prípade ide o kontinuálne užívanie, ale na základe dvoch samostatných
právnych úkonov. Tomu nasvedčuje aj to, že ak by sa jednalo o kontinuitu, v roku 2008 by zmluva
nebola uzatvorená, alebo by bola uzatvorená formou dodatku k nájomnej zmluve z roku 2003. Tomuto
názoru nasvedčujú aj rôzne znenia zmlúv vo viacerých bodoch. V druhej nájomnej zmluve z roku

2008 nie je žiadna zmienka o nájomnej zmluve z roku 2003, v ktorej by zmluvné strany uviedli, že sa
jedná o kontinuitu alebo dodatok k tejto zmluve. Teda išlo o kontinuitu v užívaní, ale na základe dvoch
samostatných právnych úkonov a nároky z jednotlivých zmlúv je potrebné uplatňovať a vyhodnocovať
samostatne. Na základe toho právny zástupca žalovaného vzniesol námietku premlčania. Pre prípad,
že by sa jednalo o samostatné zmluvy, obidva nároky žalobcu vznikli počas účinnosti prvej zmluvy, ktorá

bola účinná do 31. decembra 2011. Návrh na pristúpenie žalovaného v 2. rade bol podaný 27. januára
2014, čiže nárok voči nemu je premlčaný. V prípade, ak by súd neuznal tieto ich názory a považoval
by za správne alebo by sa priklonil k názoru, že sa jedná o kontinuitu aj čo sa týka právnych úkonov,
tak premlčanie by sa začínalo 15. septembra 2014, kedy došlo k vráteniu veci. Tam poukázal právny
zástupca žalovaného na fakt, že návrh na pristúpenie žalovaného v 2. rade bol podaný 27. januára

2014, ale k zmene petitu žaloby došlo až 10. marca 2015. T. j. až zmenou petitu žaloby zistili, za čo je
žalovaný v 2. rade žalovaný, resp. aký nárok uplatňuje voči nemu žalobca. Teda podľa ich názoru až
zmenou žaloby 10. marca 2015 uplatnil žalobca voči žalovanému v 2. rade nárok na súde, teda aj v
prípade, že by sa jednalo o kontinuitu v právnych úkonoch, tak nárok žalobcu voči žalovanému v 2. rade
považujú za premlčaný. Právny zástupca žalovaného sa vyjadril aj k ustanoveniu § 6 zákona č. 258/2009

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a k účinnosti tohto paragrafu. V znení,
ktoré uvádzali v odvolaní, nadobudol odsek 4 účinnosť 1. júla 2009. V tomto prípade prichádzajú do
úvahydvesituácie.Poprvé,akbysajednaloosamostatnézmluvy,taktentonárokbyvznikolzaúčinnosti
prvej zmluvy, čiže 31. decembra 2008 a bol by premlčaný. V prípade kontinuity nájomných zmlúv by

nárok žalobcu voči žalovanému v 2. rade vznikol 15. septembra 2011, t. j. už za účinnosti ustanovenia
§ 6 ods. 4 v tom znení ako je teraz a v tomto prípade by žalovaný v 2. rade nebol pasívne legitimovaný
v spore. Podľa ich názoru novelizáciou z roku 2009 došlo len k úprave citovaného ustanovenia, avšak
stále podľa nich platilo, že správca nekonal vo vlastnom mene, ale konal v mene obce alebo mesta.
Právny zástupca žalobcu okrem iného uviedol, že k otázke premlčania je potrebné uviesť, že či už

sa to hodnotí ako kontinuita užívania zo strany žalovaného v 2. rade alebo sa vyjadruje vo vzťahu k
dvom samostatným právnym úkonom, a to či nájomná zmluva z roku 2008 obsahovala nejaký odkaz
na zmluvu z roku 2003, sú z ich pohľadu irelevantné skutočnosti. Podstata je, že reálne k odovzdaniu
nehnuteľnosti po ukončení prvého nájomného vzťahu nedošlo. Kontinuálne nasledoval nájomný vzťah,
ktorý bol založený druhou zmluvou. Podstatné ale je, že akékoľvek nároky voči prenajímateľovi si

nájomca mohol uplatňovať v zmysle ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka až v momente,
kedy došlo k reálnemu odovzdaniu po skončení nájomného vzťahu, t. j. 15. septembra 2011. Vzhľadom
na to ako sú koncipované tieto nároky, je možné žiadať len úhradu nákladov poníženú o znehodnotenie,
ktoré nastalo. V prípade, ak bol udelený súhlas nielen s vynaložením nákladov pre nájomcu zo strany
prenajímateľa, ale aj súhlas na to, že ich bude refundovať a v prípade druhého nároku, tam dokonca nie

je možné žiadať náhradu vynaložených nákladov, ale len protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota. A
to samozrejme v medzičase, kedy nájomca užíva prenajatú vec, nie je možné, pretože on tým užívaním
čiastočne spotrebováva tú investíciu, ktorá bola vykonaná, takže žalobca poukázal na ustanovenie
§ 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka v súvislosti s oprávnenou držbou. Žalobca sa stále pridržiavatoho, že išlo o vzťahy medzi dvoma subjektmi pri výkone ich činnosti, teda by sa to malo spravovať,
pokiaľ ide o premlčanie obchodnoprávnou štvorročnou premlčacou dobou. Návrh na vstup účastníka
do konania bol podaný 27. januára 2014, pričom jeho súčasťou bol aj petit upravenej žaloby, z ktorého

jasne vyplýva, aké nároky sú voči žalovanému v 2. rade uplatňované zo strany žalobcu. To, kedy súd
rozhodol o pripustení zmeny žaloby, nebolo objektívne možné zo strany žalobcu ovplyvniť, a preto
toto v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na to, aby došlo k premlčaniu kvôli tomu, že o návrhu
bolo rozhodnuté až po nejakom dlhom čase po podaní samotného návrhu. Návrhom bolo prerušené
akékoľvek premlčanie. Podobne ako v prípade podania samotnej žaloby, tak aj zmena žaloby, keď je

podaná, prerušuje sa premlčanie už týmto momentom a nie až vtedy, keď súd rozhodne o jej pripustení.
Pokiaľ ide o uplatňovanie nárokov, žalobca opätovne poukázal na základnú vec, a to, že keď prevzal
uvedené nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom nájmu, boli to staré schátrané budovy, ale on sa zaviazal
do nich investovať, zrekonštruovať ich, zhodnotiť ich, aby tam mohol prevádzkovať detský domov s tým,
že takto od začiatku aj boli dohodnuté podmienky v nájomných zmluvách z roku 2003, ako aj z roku 2008.
To, že druhá zmluva mala trošku iný obsah, je samozrejme, ale podstata zostáva zachovaná. Podstatou

toho buď relatívne nízkeho nájomného alebo len nejakého vyúčtovania bolo to, že budú vykonané
rozsiahle investície. V tomto smere je potrebné vnímať aj kontext podstaty dohody medzi zmluvnými
stranami, ktorou bolo vlastne zhodnotenie nehnuteľnosti, ktorá bola prenajatá zo strany žalovaného v 2.
rade. Žalobca má za to, že vzhľadom na to, čo uviedol, v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu
nárokov, a to aj keby sa vychádzalo z trojročnej premlčacej doby. Krajský súd vo svojom zrušujúcom

uznesení jednoznačne uvádza, že domov dôchodcov, teda zariadenie pre seniorov, bol samostatný
právny subjekt, teda nekonal ako zástupca žalovaného v 1. rade a takisto v odseku 16. uvádza, že
prenajímateľom bol domov dôchodcov. Teda, ak sa v odseku 19. krajský súd zaoberá otázkou, že súd
prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s tým, či je alebo nie je pasívne legitimovaný, žalobca
má za to, že to mienil práve v kontexte žalovaného v 1. rade, ktorého pasívnu legitimáciu odvolací

súd podľa jeho názoru vyhodnotil ako chýbajúcu s tým, že takisto pokiaľ išlo aj o výhrady vo vzťahu k
vyhláseniu, ktoré urobil žalovaný v 1. rade 13. septembra 2007, ten kontext zohľadnili v tom, že žalobu
voči žalovanému v 1. rade zobral späť. Pokiaľ ide o právny rozbor vo vzťahu k ustanoveniam zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, k tomu sa vo svojich podaniach v priebehu odvolacieho konania
taktiež podrobne vyjadroval. Doložil aj rozhodnutia krajského súdu a v tejto súvislosti môže poukázať

aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo 86/2017 z 30. mája 2018, kde
žalobcom je Mesto Trebišov a škola, ktorá je v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti. V tomto rozhodnutí
najvyšší súd vyslovil právny názor, že nemožno považovať za správny právny záver odvolacieho súdu
o tom, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu škody, pretože nie je
vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej vznikla škoda, a preto nevznikla škoda jemu. Takýto výklad nie je v

súlade so zákonom o majetku obci a predstavuje formalistický výklad aplikácie práva. Aj v tomto prípade
sa riešila situácia, kedy žalobcom v 2. rade bol zriaďovateľský subjekt, ktorý je správcom majetku, na
ktorom vznikla škoda. Najvyšší súd sa jednoznačne vyjadril v tom zmysle, že tieto nároky má samotný
správca. Obdobne v tomto prípade má žalobca za to, že ak žalovaný v 2. rade mal právnu subjektivitu
v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy jednej i druhej, konal vo svojom mene, hoci ako správca s tým,

že v zmysle listiny, ktorou na neho bola prevedená správa týchto majetkov alebo nehnuteľností, nimi
disponoval, o čom svedčí samotná uzatvorená nájomná zmluva a osobitný súhlas na rekonštrukciu
podkrovnýchpriestorov,ktorébolivydanéacelkovékonaniesamotnéhožalovanéhov2.rade.Zpohľadu
žalobcu je nemysliteľné a neprijateľné, aby nebolo v takomto prípade ako je tento, pasívne legitimované
ani mesto ako vlastník, ani žalovaný ako správca. Z tohto pohľadu má za to, že by došlo k odmietnutiu

spravodlivosti aj v zmysle dobrých mravov, ktoré tam vystupovali od počiatku zo strany žalobcu, ktorý
mal záujem nejakým spôsobom pomôcť a prvotne to bolo pre jeho potreby, ale následne potom ako
bol ukončený nájom, je potrebné poukázať na to, že žalovaný v 2. rade od tohto momentu riadne
užíval naďalej túto zrekonštruovanú nehnuteľnosť na účely, ktoré potreboval. Teda tam vytvoril ďalší
dom pre seniorov a ako sa aj v pôvodnom konaní vyjadrili predchádzajúca riaditeľka (svedkyňa N.) a

vtedajší riaditeľ (pán A.), v čase odovzdania tam neboli žiadne rozsiahle škody, nehnuteľnosť nebola
v žiadnom prípade odovzdaná v zdevastovanom stave, ale boli tam potrebné nejaké drobné maľby
a boli tam potrebné drobné stavebné úpravy, už len skrz toho, že to bolo treba prerobiť na potreby
klientov zariadenia, resp. domova dôchodcov. A keď sa ešte spomínali výhrady vo vzťahu k poškodeniu,
došlo tam k zatopeniu, ale k zatopeniu prízemia, kde bola riadne šetrená poistná udalosť, z ktorej

bolo poskytnuté prenajímateľovi poistné plnenie. Investície, ktoré boli vykonané, boli vykonané riadne,
oprávnene, v súlade so zmluvou, boli odsúhlasené, preto sa v jednej časti domáhajú podľa § 667 ods. 1
Občianskeho zákonníka nároku titulom odsúhlasených nákladov, náhrady nákladov a v tej ďalšej časti,
kde súhlas nebol daný na náhradu, bol daný len súhlas s vykonaním opravy strechy, odhliadnuc odtoho, že išlo o mimoriadne havarijný stav, kde dochádzalo k zatekaniu a boli ohrozené aj deti, ktoré
tam vtedy bývali, takže išlo aj o plnenie určitej zákonnej povinnosti, takisto zmluvnej povinnosti nájomcu
zabezpečiť, aby nedochádzalo ku škodám na prenajatej veci, takže z tohto hľadiska pokiaľ aj nebol

vyslovený súhlas na náhradu nákladov, ide podľa zhodnotenia k čomu doložil znalecký posudok. Tento
nebol zo strany žalovaného v 2. rade spochybnený. Teda pokiaľ ide o výšku nároku, má za to, že táto
bola preukázaná. Ak sa odvolací súd zaoberal otázkou financovania, v štatúte žalobcu je uvedené, z
čoho pozostáva jeho majetok a medzi iným je tam uvedené, že pozostáva z dotácií a príspevkov od iných
fyzických a právnických osôb. To znamená, že je samozrejmé, že ak žalobca ako nezisková organizácia

má disponovať nejakým majetkom, je logické, že do tohto majetku bude zahŕňať aj rôzne dotácie a
príspevky. To znamená, že v tomto prípade ide o majetok žalobcu a otázka toho, že mu bol poskytnutý na
nejaký účel, ktorý bol dajme tomu zrealizovaný, a to či potom žalobca ďalej tú nehnuteľnosť užíval alebo
neužíval, jednoducho on ak splnil podmienky poskytnutej dotácie, tak z tohto hľadiska splnil podmienky
a tým pádom sa to stalo jeho majetkom, či už vo forme nejakého užívania alebo pridanej hodnoty.
Ale to, či on by musel tie peniaze vrátiť alebo nie, to podľa názoru žalobcu nesúvisí s týmto konaním,

pretože bola by to jeho povinnosť. Nie je potrebné skúmať z čoho bolo zhodnotenie financované,
ale to, komu z toho ostal prospech. A potom, ako bol ukončený nájomný vzťah, prospech neostal
žalobcovi. Jediné zhodnotenie, ktoré ostalo, ostalo prenajímateľovi. A prenajímateľ ho naďalej užíva a
spotrebováva. V tomto prípade nezisková organizácia nežiada vrátenie dotácie, ale vrátenie nákladov,
ktoré boli vynaložené. Dotáciu by mohol žiadať vrátiť len poskytujúci subjekt, t. j. ministerstvo alebo

Prešovský samosprávny kraj, ale k tomu nedošlo. Keďže táto otázka nemá priamy súvis s uplatnenými
nárokmi, žaloba je minimálne vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, tak ako to upresnil vo svojom právnom
názore odvolací súd, dôvodná v tom celom rozsahu.
2.11 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že na základe zmluvy o nájme
nebytových priestorov uzatvorenej 31. decembra 2003 žalovaný ako prenajímateľ odovzdal do užívania

žalobcovi ako nájomcovi budovu so súpisným číslom XXXX nachádzajúcu sa na parcele s parcelným
číslom XXXXX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 207 m2, zapísanú na LV č.
XXXX pre k. ú. Prešov. Nájomný pomer vznikol od 1. januára 2004 a bol uzatvorený na dobu piatich
rokov, do 31. decembra 2008. Podľa článku 3 nájomnej zmluvy bol nájomca oprávnený vykonať na
objekte potrebné úpravy súvisiace s jeho sprevádzkovaním a jeho užívaniaschopnosťou. Podľa článku

4 bod 1. nájomnej zmluvy bolo dohodnuté nájomné vo výške 2 % z hodnoty prenajatého majetku, teda
suma 33.833,- Sk ročne, ktorú sa nájomca zaviazal investovať do opráv a údržby prenajatého majetku.
Žalovaný listom z 1. júla 2005 udelil žalobcovi súhlas s rekonštrukciou podkrovných priestorov a oznámil
mu, že po ukončení nájmu mu budú investované prostriedky vrátené. Na podklade udeleného súhlasu
prenajímateľa a podľa projektovej dokumentácie vypracovanej L.. V.. M. C. v auguste 2005 požiadal

žalobca o vydanie stavebného povolenia. Mesto Prešov ako príslušný stavebný úrad vydalo žalobcovi
ako stavebníkovi 13. októbra 2005 stavebné povolenie pod č. P/2005/4364-Ja/174 na realizáciu stavby
- Rekonštrukcia podkrovných priestorov. Na základe toho žalobca investoval do prenajatého majetku
590.428,- Sk (19.598,62 eur). Mesto Prešov ako vlastník prenajatej nehnuteľnosti listom z 13. septembra
2007 (č. M/2007/1946) udelilo žalobcovi súhlas s výmenou strešnej krytiny na objekte, ktorý mal v nájme

a užívaní. Na tomto podklade obchodná spoločnosť A. - A. Z., V.. Z.. ako zhotoviteľ zrealizovala výmenu
strešnej krytiny na prenajatej nehnuteľnosti a 30. novembra 2007 vystavila žalobcovi faktúru č. 280043
na sumu 168.935,- Sk. Žalobca žiada protihodnotu zhodnotenia vo výške 70 % skutočných nákladov,
teda sumu 3.925,33 eur (118.254,50 Sk). Právny zástupca žalobcu listom z 22. februára 2012 vyzval
Mesto Prešov na úhradu pohľadávky z titulu vrátenia investície v lehote do 15. marca 2012. Mesto

Prešov listom z 19. marca 2012 odpovedalo, že nesúhlasí s vrátením investícií a výmenu strešnej krytiny
neuznalo s poukazom na list z 13. septembra 2007. V priebehu konania žalobca navrhol, aby do konania
na stranu žalovaného (v tom čase Mesto Prešov) vstúpil žalovaný v 2. rade (terajší žalovaný). Žalovaný
v súvislosti s týmito nárokmi v prospech žalobcu nezrealizoval žiadne úhrady.
2.12 Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca si žalobou

doručenou mu 13. apríla 2012 uplatnil nárok na zaplatenie celkovej sumy 23.523,95 eur s
príslušenstvom, avšak iba voči Mestu Prešov. Táto suma pozostávala zo sumy 19.598,62 eur
predstavujúcej refundáciu nákladov, ktoré vynaložil žalobca na objekt, ktorý mal v nájme (náklady, ktoré
boli vynaložené na rekonštrukciu priestorov podkrovia zo strany žalobcu so súhlasom prenajímateľa a
uplatnené po skončení nájmu) a zo sumy 3.925,33 eur, ktorá predstavuje zhodnotenie nehnuteľnosti,

ktorú užíval žalobca ako nájomca, ktoré súviselo s rekonštrukciou a výmenou strešnej krytiny na budove.
Súd vyhovel návrhu žalobcu na pristúpenie Zariadenia pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata ako
ďalšieho žalovaného do konania. Žalobca zobral žalobu voči žalovanému v 1. rade späť v časti týkajúcej
sa zaplatenia sumy 19.598,62 eur, ako aj v časti týkajúcej sa zaplatenia úroku z omeškania vo výške9 % ročne zo sumy 23.523,95 eur od 16. augusta 2012 do zaplatenia, v dôsledku čoho súd konanie
v tejto časti zastavil. Žalobca upravil svoj žalobný návrh tak, že sumu 19.598,62 eur s príslušenstvom
už požadoval iba od žalovaného v 2. rade. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie 3.925,33 eur žalobca

žiadal, aby súd na jeho zaplatenie zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne. Následne vzal
žalobca vo vzťahu k žalovanému v 1. rade žalobu v celom rozsahu späť, v dôsledku čoho súd konanie
vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zastavil. Obidva nároky si žalobca uplatňoval na základe toho, že mal
uzatvorenú nájomnú zmluvu s Domovom dôchodcov Cemjata. Prenajatá budova bola a je vo vlastníctve
Mesta Prešov, pričom bola odovzdaná do správy Domovu dôchodcov Cemjata. V nájomnej zmluve boli

dohodnuté vzájomné práva a povinnosti, okrem iného aj povinnosť platiť nájomné. Bolo dohodnuté,
že nájomca môže realizovať aj úpravy a tie náklady ktoré vynaloží, si môže započítavať na nájomné.
V priebehu nájmu chcel žalobca skvalitniť poskytované služby a pristúpil k rekonštrukcii podkrovia
domu. Prenajímateľ dal súhlas na túto investíciu s tým, že bude refundovať vynaložené náklady s
podmienkou, že bude potrebné stavebné povolenie, čo nájomca splnil a zrekonštruoval podkrovné
priestory. Bezprostredne po tom vznikla potreba výmeny strešnej krytiny, v súvislosti s čím už nájomca

požiadal o súhlas Mesto Prešov, (keďže žalovaný ako prenajímateľ odkázal žalobcu ako nájomcu, aby
o súhlas požiadal priamo Mesto Prešov ako vlastníka), ktoré sa písomne vyjadrilo, že dáva súhlas na
výmenu strešnej krytiny pod podmienkou, že si nájomca v budúcnosti nebude uplatňovať nárok na
náhradu týchto nákladov. Nájomca zrealizoval výmenu strešnej krytiny, pričom nájom prebiehal ďalej bez
prerušenia užívania predmetu nájmu, hoci bola uzatvorená nová nájomná zmluva. Užívanie priestorov

pokračovalo až do 15. septembra 2011, keď došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou. Po tomto
ukončení nájomnej zmluvy si žalobca vyčíslil nároky uplatňované v tomto konaní a vyzval priamo Mesto
Prešov ako vlastníka, (čo dal na vedomie aj žalovanému v 2. rade) na refundáciu nákladov, ktoré vložil
do rekonštrukcie podkrovných priestorov a na zaplatenie sumy, o ktorú sa zhodnotila nehnuteľnosť v
dôsledku výmeny strešnej krytiny. Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti, ani Zariadenie pre seniorov

Harmónia, Prešov - Cemjata ako správca a prenajímateľ nehnuteľnosti tieto nároky neakceptovali a
uvedené sumy neuhradili.
2.13 Súd prvej inštancie mal za to, že uplatnené nároky sú dôvodné a nájomný vzťah založený nájomnou
zmluvou sa spravuje režimom Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný by síce spĺňal definíciu v zmysle
ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka ako subjekt, ktorý vystupuje aj vo verejnom záujme, avšak

je nepochybné, že žalobca túto definíciu, tak ako ju vyžaduje zákon, nespĺňa. Žalovaný v priebehu
konania vzniesol námietku premlčania oboch nárokov, ktorú odôvodňoval tým, že sa nejedná o režim
občianskoprávny, ale režim obchodnoprávny a že tam boli dva nároky, ktoré sú už premlčané, či si ich už
žalobca uplatnil titulom nájomnej zmluvy alebo titulom bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu, že súd
má za to, že vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom sa riadia občianskoprávnymi predpismi, tieto

nároky nie sú premlčané, vzhľadom na to, že žalobca ich mohol vyčísliť a domáhať sa ich až po skončení
nájmu. Nie je podstatné, že išlo o dva nájomné vzťahy, ale to, že po skončení prvého nájomného
vzťahu nedošlo k odovzdaniu nehnuteľností prenajímateľovi, keďže táto sa kontinuálne prenechala
znova do užívania nájomcovi. Medzi nájomnými zmluvami bola absolútna kontinuita. Nároky v zmysle
ustanovenia § 667 Občianskeho zákonníka mohol nájomca voči prenajímateľovi uplatňovať až potom,

čo nájomný vzťah skončil a došlo k odovzdaniu predmetu nájmu zo strany nájomcu prenajímateľovi. Až
potom sa tieto nároky dali objektivizovať a vyčísliť, či už s prihliadnutím na ich zhodnotenie alebo aj s
prihliadnutím na znehodnotenie nehnuteľnosti. V prvom prípade zhodnotenia (uplatnený nárok vo výške
19.598,62 eur) to bola realizácia rekonštrukcie podkrovných priestorov, ku ktorej si žalobca vyžiadal
súhlas, žalovaný v 2. rade (žalovaný), resp. jeho právny nástupca mu tento súhlas udelil a zaviazal sa

uhradiť náklady. Tento nárok súd posúdil ako dôvodný v zmysle ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, nakoľko bol udelený súhlas prenajímateľa a tento sa aj zaviazal vrátiť náklady spojené
s rekonštrukciou podkrovia po skončení nájmu. K ustáleniu výšky zhodnotenia predmetu nájmu bol
vyhotovený súkromný znalecký posudok č. 1/2017 znalcom L.. O. B., v ktorom znalec ustálil, že výška
nákladov vynaložených žalobcom ako nájomcom na rekonštrukciu podkrovných priestorov budovy po

odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci nájomcom,
je 18.042,49 eur. Súd preto žalobe v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 18.042,49 eur vyhovel a
zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy v prospech žalobcu v súlade s ustanovením § 667 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tohto svojho peňažného
záväzku, súd ho zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy

18.0742,49 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto pohľadávky žalobcu, t. j. od 16. marca 2012
až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia. V prevyšujúcej časti
nad sumu 18.042,49 eur, t. j. v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.556,13 eur s príslušenstvom, zobral
žalobca žalobu čiastočne späť, a preto súd konanie v tejto časti zastavil.2.14 Čo sa týka nároku na zaplatenie 3.925,33 eur s príslušenstvom súvisiaceho s výmenou strešnej
krytiny, súd z rovnakých dôvodov ako pri prvom nároku vyhodnotil námietku premlčania vznesenú proti
nemu ako neopodstatnenú. Nárok vo vzťahu k žalovanému nebol uplatnený po uplynutí premlčacej

doby, nakoľko nájomný vzťah skončil 15. septembra 2011 dohodou a tento nárok bol uplatnený vo
vzťahu k žalovanému návrhom na pripustenie vstupu žalovaného v 2. rade (žalovaného) do konania
doručeným súdu 27. januára 2014. Teda tento nárok bol voči žalovanému uplatnený pred uplynutím
trojročnej premlčacej doby. Obrana žalovaného bola postavená na argumentácii, že žalobca si tento
nárok mal uplatňovať už bezprostredne potom, keď vynaložil náklady na opravu strešnej krytiny. V

súvislosti s obranou žalovaného bolo poukazované aj na list Mesta Prešov, ako vlastníka nehnuteľnosti,
v ktorom dalo Mesto Prešov podmienený súhlas na vykonanie výmeny strešnej krytiny, ak si žalobca v
budúcnosti nebude uplatňovať žiadne nároky s tým spojené. Žalovaná strana od toho odvodzovala to,
že žalobca si nebude uplatňovať tieto nároky, a preto je tento nárok nedôvodný. Súd v tejto súvislosti
konštatuje, že žiadna dohoda (ako dvojstranný právny úkon) ohľadne neuplatňovania si nárokov ako
náhrady za vynaložené výdavky pri oprave strechy, nebola uzavretá. Zo strany Mesta Prešov sa jednalo

iba o jednostranné vyhlásenie. Predmetné jednostranné vyhlásenie Mesta Prešov je potrebné v súlade s
ustanovením § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovať za súhlas prenajímateľa s rekonštrukciou
strechybeztoho,abysatenzaviazalrefundovaťtietonáklady,keďžežalovanýakoprenajímateľpožiadal
žalobcu ako nájomcu, aby v otázke udelenia, resp. neudelenia súhlasu s rekonštrukciou oslovil priamo
vlastníka, teda Mesto Prešov. Žalovaný teda delegoval svoje oprávnenie prenajímateľa vyjadriť sa k

zamýšľanej rekonštrukcii priamo na vlastníka prenajatej nehnuteľnosti, teda na Mesto Prešov. Žalovaný
vlastne splnomocnil Mesto Prešov, aby sa za žalovaného vyjadrilo k zamýšľanej rekonštrukcii strechy.
Vyjadrenie Mesta Prešov je potom potrebné chápať ako vyjadrenie učinené za žalovaného. Podmienku,
ktorú uviedlo Mesto Prešov vo svojom vyjadrení, je potrebné považovať za neplatnú pre rozpor so
zákonom a dobrými mravmi, nakoľko Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti vedelo, že nehnuteľnosť

je v zlom stave aj čo sa týka strechy, ktorá si vyžadovala bezprostrednú rekonštrukciu a bolo zrejmé, že
náklady nájomcu, ktorý zamýšľal vynaložiť a ktoré v konečnom dôsledku v súvislosti s opravou strechy
aj vynaložil, budú a aj boli vyššie ako samotné nájomné a nebolo teda možné započítať tieto náklady
oproti nájomnému. Ak by nájomca nepristúpil k rekonštrukcii strechy, bol by nútený priestor užívať s
deravou strechou napriek tomu, že prenajímateľ si nesplnil svoje povinnosti udržiavať predmet nájmu

v stave spôsobilom na užívanie, čo by bolo neprijateľné. V jednostrannom vyhlásení bolo uvedené, že
žalobca si nesmie uplatňovať vynaložené náklady, avšak v tomto konaní si žalobca ani neuplatňuje
náklady za rekonštrukciu strechy, ale uplatňuje si iný nárok - nárok na zhodnotenie, a to je rozdiel medzi
vynaloženými nákladmi a znehodnotením nehnuteľnosti, t. j. hodnotou, za ktorú bolo možné predať
nehnuteľnosť pred rekonštrukciou a po rekonštrukcii, tak ako to určil znalec v znaleckom posudku. Súd

konštatuje, že nakoľko bol udelený súhlas s rekonštrukciou, avšak nebol udelený súhlas na náhradu
nákladov, prichádza do úvahy nárok na zhodnotenie veci, ktoré znalec ustálil na vyššiu sumu ako
si uplatnil žalobca (3.925,33 eur). V zmysle znaleckého posudku protihodnota toho, o čo sa zvýšila
hodnota prenajatej veci, teda jej zhodnotenie, ktoré nastalo v dôsledku investície vykonanej nájomcom
spočívajúcej v rekonštrukcii strechy je 4.714,81 eur. S poukazom na uvedené, ako aj na skutočnosť, že

súd bol viazaný žalobným návrhom žalobcu, súd v súlade s ustanovením § 667 ods. 1 Občianskeho
zákonníkazaviazalžalovanéhoajnazaplatenie3.925,33eur.Keďžežalovanýsadostaldoomeškaniaaj
s úhradou tohto svojho peňažného záväzku, súd ho zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške
9 % ročne z dlžnej sumy 3.925,33 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto pohľadávky žalobcu, t.
j. od 16. marca 2012 až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia.

2.15 K námietke žalovaného, že finančné prostriedky na rekonštrukcie boli poskytnuté z verejných
zdrojov, a preto žalovaný ako prenajímateľ nie je povinný vracať žalobcovi ako nájomcovi finančné
prostriedky uplatnené podľa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd uviedol, že je nepodstatné,
z akých zdrojov boli prostriedky poskytnuté žalobcovi, či to bolo zo súkromných zdrojov alebo z
verejných zdrojov. Žalobca mal k dispozícii peňažné prostriedky, ktoré použil na zhodnotenie prenajatej

nehnuteľnosti. Pre rozhodnutie o uplatnených nárokoch je podstatný iba vzťah prenajímateľa a nájomcu
založený nájomnou zmluvou. Právny vzťah, v rámci ktorého boli žalobcovi poskytnuté finančné
prostriedky (hoci z verejných zdrojov), ktoré použil na rekonštrukciu prenajatej nehnuteľnosti, je
samostatným, na nájomnom vzťahu medzi sporovými stranami nezávislým, osobitne posudzovaným
právnym vzťahom, nemajúcim žiadny vplyv na vznik a výšku nárokov žalobcu voči žalovanému v zmysle

ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. To či mal žalobca finančné prostriedky z verejných
zdrojov, na základe nejakej dotačnej zmluvy alebo na základe úverovej zmluvy s bankou alebo napríklad
na základe darovaných alebo požičaných peňazí od iných subjektov, nemá žiadny vplyv na nároky, ktoré
sú predmetom tohto konania. Vzťah medzi žalobcom, ktorý dostal nejaké finančné prostriedky a tým, ktomu ich poskytol, je ich výlučným, samostatným vzťahom. Poskytovateľ finančných prostriedkov si musel
byťvedomý,žežalobcaakonájomcaniejevlastníkomnehnuteľností,anapriektomuastýmtovedomým
mu tieto finančné prostriedky poskytol. Z tohto pohľadu je teda táto námietka žalovaného bezpredmetná.

2.16 Neobstojí ani obrana žalovaného v tom smere, že je tu nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na
jeho strane, keďže žalovaný je právnickou osobou s prideleným identifikačným číslom organizácie (IČO)
a v čase uzatvorenia nájomných zmlúv bol oprávnený navonok konať samostatne vo vlastnom mene,
na svoj účet, na vlastnú zodpovednosť a takto vstupovať do právnych vzťahov založených právnymi
úkonmi, teda aj zmluvami, ako subjekt práva (rozpočtová organizácia), ktorá hospodári samostatne

podľa schváleného rozpočtu.
2.17 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 261 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods.
5, ods. 8 Obchodného zákonníka, § 100, § 101, § 112, § 663, § 667, § 720 Občianskeho zákonníka, §
3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej
len „zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov“), § 21 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5
zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka a ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
nájomných zmlúv.
2.18 O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP v spojení

s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 86 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. 3.1 Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.

Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3.2 V prvom rade žalovaný vzniesol námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže mal za to, že

odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí jasne uviedol, že nie je pasívne legitimovaný v tomto spore a
odkázal na ustanovenie § 6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon
o majetku obcí“), v zmysle ktorého je iba správcom majetku, ktorý bol predmetom nájomnej zmluvy a
vlastníkom tohto majetku je bývalý žalovaný v 1. rade (Mesto Prešov). Zdôraznil, že súd prvej inštancie
sa v odseku 63. odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal citovaným ustanovením, ani

faktom, že podľa tohto zákona je iba správcom majetku, a teda nekoná vo svojom mene, ale v mene a
na účet Mesta Prešov. Konštatoval, že pasívnu legitimáciu v konaní mal bývalý žalovaný v 1. rade a on je
oprávnenývoveciach,ktorésatýkajúmajetkuobce,ktorýmubolzverenýdosprávy,vystupovaťvkonaní
pred súdmi iba ako jeho zástupca. Preto nie je oprávnený vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce,
ktorý mu bol zverený do správy, či už pred súdmi alebo inými orgánmi, ale i pri vykonávaní právnych

úkonov súvisiacich so správou tohto majetku konať vo vlastnom mene. Zároveň podotkol, že ak by aj
bol žalobca úspešný v tomto smere a získal by exekučný titul voči nemu, tak z dôvodu, že nemôže
nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva (nič nevlastní), na jeho majetok by nemohol viesť exekúciu.
3.3 Žalovaný poukazoval tiež na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal právnym
názoromodvolaciehosúdutýkajúcimsatoho,žerekonštrukciabolafinancovanázdotácii.Domnievalsa,

ževprípadeúspechuvsporeavyplateniapredmetnejsumybydošlonastranežalobcukbezdôvodnému
obohateniu, pretože tieto finančné prostriedky nikdy neboli jeho majetkom. Tieto peniaze boli a sú
majetkom poskytovateľa dotácie a jedine on je oprávnený žiadať o ich vrátenie (ak vôbec), keďže dotácia
bola riadne a včas použitá na účel, na ktorý bola poskytnutá. Trval na tom, že v tomto prípade žalobca
nepoužil vlastné peniaze, a preto mu nevznikla žiadna škoda. Taktiež dodal, že k ukončeniu nájomnej

zmluvy došlo dohodou sporových strán, t. j. dobrovoľným konaním žalobcu a nie jeho výpoveďou, v čom
vidí určitú účelovosť v konaní žalobcu, ktorý dobrovoľne zrušil nájomnú zmluvu v očakávaní toho, že
získa pre seba vysoký finančný obnos, s ktorým bude môcť voľne nakladať podľa svojho uváženia.
3.4 Ohľadom súhlasu Mesta Prešov s výmenou strešnej krytiny žalovaný tvrdil, že realizáciu výmeny
strešnej krytiny za podmienok určených vlastníkom nehnuteľností možno považovať za vzájomnú

dohodu o neuplatňovaní si nákladov spojených s výmenou strešnej krytiny. Popritom mu nie je zrejmé
na základe akého listinného dôkazu súd dospel k záveru, že zo strany Mesta Prešov išlo o jednostranné
vyhlásenie. V tejto súvislosti vzniesol aj námietku premlčania nároku žalobcu, keďže mal za to, že ak
žalobca zhodnotil nehnuteľnosť výmenou strešnej krytiny, toto zhodnotenie si mal uplatniť vo všeobecnejtrojročnej premlčacej lehote počítanej odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. od 1.
decembra 2007.
3.5 Naviac žalovaný k premlčaniu nárokov žalobcu pripomenul, že v tomto prípade boli uzatvorené dve

nájomné zmluvy, prvá v roku 2003 a druhá v roku 2008, v dôsledku čoho ide o kontinuálne užívanie,
ale na základe dvoch samostatných právnych úkonov. V zmysle ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho
zákonníkajemožnosťpožadovaťúhradunákladovviazanánaskončenienájmu,nienareálneskončenie
užívania. Okrem toho kontinuitu nájomného vzťahu spochybňuje aj okolnosť, že nájomcami v zmysle
nájomnýchzmlúvbolidvarôznesubjekty.Ztohtodôvoduvzniesolajnámietkuaktívnejvecnejlegitimácie

žalobcu, ktorý podľa neho nijako nepreukázal, že je právnym nástupcom subjektu, ktorý ako nájomca
uzatvoril prvú nájomnú zmluvu so žalovaným, resp. že získal od tohto subjektu predmetnú pohľadávku
voči žalovanému. Keďže nároky z jednotlivých nájomných zmlúv a ich premlčanie je potrebné uplatňovať
a vyhodnocovať samostatne, vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že žalobca si mohol
predmetné nároky prvýkrát na súde uplatniť 1. januára 2009 (vtedy začala plynúť premlčacia doba) a
návrh na pristúpenie žalovaného v 2. rade bol podaný 27. januára 2014. Ak by odvolací súd neuznal túto

jeho argumentáciu a priklonil by sa k názoru, že sa jedná o kontinuitu právnych úkonov, tak premlčacia
doba začala plynúť 15. septembra 2011, návrh na pristúpenie žalovaného v 2. rade bol podaný 27.
januára 2014, ale k zmene petitu žaloby došlo až 10. marca 2015, pričom až zmenou petitu žaloby zistil,
za čo je žalovaný, aký nárok si voči nemu uplatňuje žalobca.
3.6Neplatnosťnájomnejzmluvyuzatvorenej31.decembra2003žalovanývidelvtom,žepodľajejčlánku

1 prenajímateľ dáva do nájmu priestory rodinného domu bývalej administratívnej budovy (parcelné číslo
XXXXX) v trhovej hodnote 1.691.650,- Sk. Vzhľadom na to nie je predmet nájomnej zmluvy v článku 1
určený v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, náležite a
presnetak,abynemoholbyťzameniteľnýsinounehnuteľnosťou,pretožepriňomniejeuvedenésúpisné
číslo prenajímanej budovy a výmera nebytových priestorov, pri parcele nie je uvedené katastrálne

územie, číslo listu vlastníctva a výmera, nie je tam uvedené, že predmetná budova stojí na tejto parcele,
je nesprávne označený druh nehnuteľnosti rodinný dom bývalá administratívna budova - v prípade
predmetnejbudovysapodľaLVXXXXjednáoadministratívnubudovu.Vtomtodôsledkujetátonájomná
zmluva od počiatku neplatná podľa § 3 ods. 3 a 4 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov.
Z týchto dôvodov nie je možné vzťah medzi ním a žalobcom posudzovať ako vzťah z nájomnej zmluvy

v zmysle ustanovenia § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale ako vzťah z neplatnej zmluvy a ako
vzťah z bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že ak žalobca zhodnotil nehnuteľnosť rekonštrukciou
podkrovných priestorov a výmenou strešnej krytiny na základe neplatnej nájomnej zmluvy, tak on sa na
jeho úkor bezdôvodne obohatil a potom si mal žalobca toto zhodnotenie, resp. reálne investície uplatniť
vo všeobecnej trojročnej dobe, resp. dvojročnej dobe, resp. štvorročnej dobe počítanej odo dňa, kedy

sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Preto opätovne vznáša námietku premlčania.
3.7 Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému zamieta, alternatívne aby napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia
za celé konanie (prvostupňové aj odvolacie), ktoré vyčísli na výzvu súdu.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 18. augusta 2021, v ktorom uviedol, že
právnemu zástupcovi žalovaného bol rozsudok do elektronickej schránky doručený uplynutím úložnej
lehoty 3. februára 2021, teda v čase zmrazenia procesných lehôt a odvolanie zrejme podal elektronicky
18. februára 2021, teda v čase, kedy mu ešte ani nezačala plynúť lehota na podanie odvolania, v

dôsledku čoho nemôže mať ním podaný opravný prostriedok žiadne právne účinky a je nulitný. Keďže
žalovaný už v čase od 1. marca 2021 do 16. marca 2021 žiadne (ani právne účinné) odvolanie nepodal,
možno konštatovať, že proti (napadnutému) rozsudku prvoinštančného súdu nebolo relevantné a účinné
odvolanie zo strany žalovaného vôbec podané a rozsudok 17. marca 2021 nadobudol právoplatnosť.
Pre tento prípad navrhuje, aby odvolací súd podanie právneho zástupcu žalovaného z 12. februára

2021 odmietol podľa § 386 písm. a) CSP ako oneskorené (i keď v podstate žalovaný žiadne odvolanie
nepodal). Za predpokladu, že sa odvolací súd bude zaoberať odvolaním žalovaného, má za to, že je
v celom rozsahu nedôvodné. Aj naďalej trvá na tom, že je pasívne legitimovaným subjektom, a to aj
z toho dôvodu, že z ustanovenia § 6 ods. 4 zákona o majetku obcí v znení účinnom od 1. júla 2009
jednoznačne vyplýva, že v hmotnoprávnych vzťahoch, ako aj v konaniach pred súdmi vo veciach, ktoré

sa týkajú majetku obce, ktorý spravuje, koná správca v mene obce, teda vystupuje v právnych vzťahoch
samostatne, hoci vlastníkom zvereného majetku je naďalej obec. To žalovanému napokon prináleží aj z
jeho postavenia ako rozpočtovej organizácie, ako aj zo zriaďovacej listiny z 29. júla 2002 a zo zmluvy o
prevode správy č. 20/2008 z 25. augusta 2008. Žaloba od začiatku nemala smerovať voči Mestu Prešovako žalovanému v zastúpení terajším žalovaným, ale priamo voči terajšiemu žalovanému v zmysle
zákonnej úpravy. Vzhľadom na to, že nárok na náhradu nákladov spojených so zmenou prenajatej
veci, ak sa prenajímateľ zaviazal na ich vrátenie podľa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, si môže

nájomca uplatňovať len voči prenajímateľovi, teda voči subjektu, s ktorým uzatvoril nájomnú zmluvu a
tým bol žalovaný, pasívne vecne legitimovaným v tomto prípade je žalovaný, ktorý bol prenajímateľom,
udelil súhlas so zmenou veci, zaviazal sa ku náhrade nákladov a požíval benefity a príjmy plynúce z
nájomného pomeru. Čo sa týka financovania rekonštrukcie, má za to, že nie je dôležité skúmať, z čoho
bolo financované zhodnotenie, ale komu z toho ostal prospech, a ten mu po ukončení nájomného vzťahu

neostal. Žalovanému však ostalo zhodnotenie, ktoré aj naďalej užíva a spotrebúva. Navyše v tomto
prípade nežiada o vrátenie dotácie, ale o náhradu nákladov, ktoré boli vynaložené. Popritom o vrátenie
dotáciebymoholpožiadaťposkytujúcisubjektlenjeho,niežalovaného,avšakktakémutoniečoaninikdy
nedošlo. Súhlasu Mesta Prešov s rekonštrukciou predchádzala jeho žiadosť adresovaná žalovanému,
kedy ho žalovaný odkázal na vlastníka (Mesto Prešov), ktorý sa v liste z 13. septembra 2007 vyjadril
k tomu, že ako nájomca si v budúcnosti nebude uplatňovať vynaložené náklady na výmenu strešnej

krytiny, ale len od mesta, pričom vo vzťahu k žalovanému sa nijako nevyjadruje. Teda aj keby došlo
k hypotetickej dohode o neuplatňovaní si nákladov na výmenu strechy, táto dohoda by sa týkala len
jeho a Mesta Prešov, nie žalovaného. Podľa jeho názoru neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že ak by
Mesto Prešov dalo žalobcovi súhlas bez všetkých podmienok, žalobca by mu musel predložiť projekt,
rozpočtové náklady, výber dodávateľov výmeny strešnej krytiny a splniť celý rad ďalších podmienok, a to

z dôvodu, že Mesto Prešov bolo v tomto prípade aj stavebným úradom, pri podaní vyjadrenia s udelením
súhlasu na výmenu strešnej krytiny konalo aj v tejto pozícii. Keďže boli Mestu Prešov ako stavebnému
úradu predložené projekt a ďalšie náležitosti na vydanie stavebného povolenia, žiadosť o rekonštrukciu
prešla riadnym schvaľovacím procesom. Okrem toho ani jeden z ním uplatnených nárokov vyplývajúcich
znájomnéhovzťahuniejepremlčaný,pretožemedzinájomnýmivzťahmiexistovalakontinuita,prenajatá

nehnuteľnosť nebola žalovanému reálne vydaná a opätovne žalobcovi odovzdaná, teda predmetné
nároky mohol prvýkrát uplatňovať až po skončení nájmu a odovzdaní nehnuteľnosti 15. septembra
2011. Otázku plynutia a prerušenia premlčacej doby nemožno viazať na rozhodnutie o pripustení zmeny
žaloby, ale ani na podanie návrhu z jeho strany, t. j. na dátum 27. január 2014, ale na podanie návrhu na
zmenu žaloby. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh nájomnej zmluvy z roku 2003 pripravoval žalovaný,

nemôže byť na jeho ťarchu, že žalovaný v písomnom vyhotovení tejto zmluvy nesprávne uviedol jeho
IČO a nie celkom presne označil predmet nájmu. Ak by toto odvolací súd akceptoval, vznikol by na
jeho strane nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, a to ako pri úmyselnom
bezdôvodnom obohatení (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súčasne poukazuje aj na ustanovenie
§ 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy

povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy,
ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. Avšak on tak urobiť nemôže, a preto je námietka
premlčania vznesená žalovaným neprípustná. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a
prisúdil mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. K vyjadreniu žalobcu 12. novembra 2021 podal žalovaný odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že v
prípadepriamehozastúpeniajeaktívne/pasívnevsporelegitimovanýzastúpenýavprípadenepriameho
zastúpenia je aktívne/pasívne v spore legitimovaný zástupca. Dikcia ustanovenia § 6 ods. 4 zákona o
majetku obcí vychádza z princípu priameho zákonného zastúpenia Mesta Prešov správcom majetku. Ide

teda o zákonné zmocnenie správcu majetku vystupovať pred súdom a v právnych vzťahoch týkajúcich
sa majetku mesta v jeho mene, t. j. na zastupovanie mesta pred súdom nie je potrebné pre správcu
osobitné plnomocenstvo - správca má zákonné plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 6, ale aktívna,
resp. pasívna legitimácia patrí mestu, keďže ide o priame zákonné plnomocenstvo. V nadväznosti na to
podotýka, že žalobca pôvodne v tomto konaní správne žaloval Mesto Prešov ako vlastníka prenajatej

nehnuteľnosti. Avšak potom ako odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie a jasne vyslovil názor,
že žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný v spore, zobral žalobca žalobu voči Mestu Prešov
späť. Ak by tak žalobca neurobil, v tomto konaní by bola otázka pasívnej legitimácie irelevantná.
Zákonné zastúpenie Mesta Prešov žalovaným v zmysle ustanovenia § 6 ods. 4 zákona o majetku obcí
nevylučuje,abyžalobutýkajúcusamajetkuMestaPrešovpodalosamotnéMestoPrešovbezzákonného

zastúpenia správcom, resp. aby sa Mesto Prešov pred súdom samo zastupovalo ako žalovaný. Okrem
toho správnosť jeho názoru, že v tomto prípade ide síce o kontinuálne užívanie, ale na základe dvoch
samostatných právnych úkonov potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Obdo
34/2018, keď vyslovil, že právna úprava skončenia nájmu nebytového priestoru uzavretého na určitýčas obsiahnutá v ustanovení § 9 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov
je komplexná, v dôsledku čoho je na skončenie nájmu vylúčená aplikácia ustanovení všeobecného
predpisu(Občianskehozákonníka)oskončenínájmu.Ustanovenie§676ods.2Občianskehozákonníka

o obnovení nájmu sa nepoužije na nájom nebytového priestoru, ktorý skončil uplynutím dojednaného
času podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.
V súlade s názorom vysloveným v tomto rozhodnutí v danej veci k predĺženiu nájmu mohlo dôjsť iba
písomným dodatkom k pôvodnej nájomnej zmluve, ktorým by došlo k predĺženiu platnosti a účinnosti
zmluvy z roku 2003, teda iba vtedy by sa dalo hovoriť o kontinuite, resp. o pokračovaní v užívaní na

základe zmluvy z roku 2003. Avšak druhá nájomná zmluva bola v roku 2008 uzatvorená ako samostatná
zmluva, a preto zmluvné strany v novom právnom vzťahu nemôžu použiť námietky, resp. uplatniť nároky,
ktoré im vznikli z nájomnej zmluvy uzatvorenej v roku 2003. Rovnako premlčacia doba začala plynúť po
uplynutí piatich rokov od uzatvorenia prvej nájomnej zmluvy. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že najvyšší
súd sa vo vyššie citovanom uznesení vyjadril aj k neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu nepresného,
resp. nedostatočného označenia predmetu nájmu tak, že predmetom nájmu podľa zákona o nájme a

podnájme nebytových priestorov sú priestory určené na podnikateľskú činnosť a nájomná zmluva musí
byť na rozdiel od Občianskeho zákonníka (§ 663) písomná a musí obsahovať predmet a účel nájmu,
výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý
sa nájom uzaviera (§ 3 ods. 3 zákona o nájme nebytových priestorov), pričom zákon absenciu niektorej
z uvedených náležitostí sankcionuje absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy (§ 3 ods. 4 zákona o

nájmenebytovýchpriestorov).Vprípadeuplatnenianárokunabezdôvodnéobohatenievznášanámietku
premlčania tohto nároku žalobcu, keďže ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka nie je podľa
neho na tento prípad použiteľné, nakoľko žalobca mu nemá na základe neplatnej zmluvy, čo vrátiť
(predmetný nebytový priestor mu už bol odovzdaný) a on, resp. Mesto Prešov nemá voči žalobcovi
žiadny nárok, ktorý by podliehal premlčaniu.

6. Žalovaný svoju odvolaciu repliku doplnil podaním z 19. novembra 2021, v ktorom tvrdil, že podľa jeho
názoru je zmluva o nájme z 31. decembra 2003 absolútne neplatná. Poukazuje pritom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 217/2018 z 25. februára 2021, podľa ktorého
presné a zákonu zodpovedajúce označenie zmluvných strán zmluvy o nájme nebytových priestorov

uzatváranej v režime zákona č. 116/1990 Zb., ako zmluvy s obligatórnou (povinnou, teda zákonom
predpísanou) písomnou formou, je jednou zo zákonných náležitostí nevyhnutných pre posudzovanie
takejto zmluvy za platný právny úkon. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zákon o nájme a podnájme
nebytových priestorov v rozhodnom znení výslovne sankcionoval neplatnosťou zmluvy len absenciu a)
súhlasu obce s uzavretím zmluvy alebo b) náležitostí zmluvy podľa § 3 ods. 3, pretože prípadný rozpor

iných častí zmluvy so zákonom zakladá (a aj v čase uzavierania nájomnej zmluvy i dodatku k nej, o
ktoré ide v prejednávanej veci) zakladal neplatnosť pre rozpor so zákonom (§ 39 alinea prvá O.z.).
Ak je jednou zo zmluvných strán fyzická osoba - podnikateľ, je možné učiniť spomínanej povinnosti
zadosť uvedením do zmluvy jej obchodného mena, to však má tiež zákonom predpísanú podobu,
ktorej súčasťou je meno a priezvisko (obligatórne) a prípadný dodatok odlišujúci osobu podnikateľa

alebo druh podnikania (fakultatívne). Len v prípade takéhoto označenia, rovnako ako u označenia
právnickejosobyjejobchodnýmmenom(názvom)asídlomvsúladespríslušnýmzápisomvobchodnom
alebo inom zákonom určenom registri či obdobnej evidencii možno usudzovať na naplnenie úmyslu
zmluvných strán založiť zmluvou predpokladané práva a povinnosti osobám so spôsobilosťou mať práva
a povinnosti (buď osobám fyzickým, právnickým alebo aj prípadnej kombinácii oboch takýchto typov

osôb, o ktorú by v prípade dostatočnej obozretnosti v procese uzatvárania zmluvy išlo aj v tejto veci).
Ak táto podmienka nie je splnená (nerozhodno z akého dôvodu a bez ohľadu na osobu pôvodcu jej
nesplnenia), nejde ju zhojiť inak, než uzavretím novej platnej zmluvy. V zmluve o nájme nebytových
priestorov z 21. decembra 2003 je ako nájomca označený subjekt: O.. C. A., rod. C., Detské centrum
Prešov, Štefánikova 21, IČO: 3601607746, nezisková organizácia „Pre teba“. Podľa webovej stránky

žalobcu „Nezisková organizácia Detské centrum „PRE TEBA“ bola zaregistrovaná 30. marca 2001 pod
č. OVVS - 2001/03967/25-2001-NO na Krajskom úrade v Prešove ako nezisková organizácia podľa §
11 ods. 1 zákona NR SR č. 213/1997 Z.z. s cieľom poskytovať všeobecne prospešné služby. Detské
centrum „PRE TEBA“, n. o. má udelenú akreditáciu na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany
a sociálnej kurately na základe rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky č. 11413/2006-I/21 AK zo 17. júla 2006, kde dané opatrenia vykonáva detský domov podľa §
49 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele“). Podľa štatútu žalobcu
z 1. marca 2001 je názov tohto subjektu Detské centrum „PRE TEBA“ a podľa webovej stránkyžalobcu je jeho IČO: 36 167 746. Keďže nájomca nie je v zmluve o nájme nebytových priestorov z 31.
decembra 2003 označený v súlade s príslušným zápisom v obchodnom alebo inom zákonom určenom
registri či obdobnej evidencii (názov a IČO), predmetná nájomná zmluva je od počiatku neplatná.

Žalobca získal oprávnenie a povolenie prevádzkovať „koedukačné zariadenie“, resp. „detský domov“
podľa zákona č. 305/2005 Z.z. na základe rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky č. 11413/2006-I/21 AK zo 17. júla 2006. V nájomnej zmluve z 31. decembra 2003
je uvedený účel vytvorenie koedukačného zariadenia rodinného typu s celoročnou formou pobytu -
detskýdomovrodinnéhotypu.Keďžežalobcaneboloprávnenýprenajaťpredmetnépriestoryvroku2003

na účel prevádzka „koedukačného zariadenia“, resp. „detského domova“, zmluva o nájme nebytových
priestorov uzatvorená 31. decembra 2003 je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa §
39 Občianskeho zákonníka a rozpor s ustanovením § 3 ods. 2 zákona o nájme a podnájme nebytových
priestorov.Ztýchtodôvodovniejemožnévzťahmedzinímažalobcomposudzovaťakovzťahznájomnej
zmluvy v zmysle ustanovenia § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale ako vzťah z neplatnej zmluvy a
ako vzťah z bezdôvodného obohatenia. Ak žalobca zhodnotil nehnuteľnosť rekonštrukciou podkrovných

priestorov a výmenou strešnej krytiny na základe neplatnej nájomnej zmluvy, tak sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil a toto zhodnotenie, resp. reálne investície si žalobca mal uplatniť vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe, resp. dvojročnej dobe (bezdôvodné obohatenie), resp. štvorročnej dobe
(Obchodný zákonník) počítanej odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Opätovne však
vznášanámietkupremlčania,keďžežalobavočiMestuPrešov,akoajvočinemubolapodanápouplynutí

premlčacej doby. Právo na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, resp. právo na náhradu
nákladov za rekonštrukciu podkrovných priestorov a realizáciu výmeny strešnej krytiny bolo možné
prvýkrát vykonať od 22. marca 2006, resp. od 1. decembra 2007.

7. K odvolacej replike žalovaného 17. decembra 2021 podal žalobca odvolaciu dupliku, v ktorej uviedol,

že trvá na tom, že žalovaný účinne v zákonnej lehote odvolanie nepodal, preto je rozsudok súdu
prvej inštancie z 25. júna 2020 už právoplatný. Takisto trvá na tom, že nárok na úhradu nákladov
podľa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka si môže ako nájomca uplatniť len voči prenajímateľovi,
ktorýmbolžalovaný.Polemikužalovanéhooexistenciidvochnájomnýchzmlúvakodvochsamostatných
právnych úkonov považuje za zbytočnú, keďže táto nie je spornou skutočnosťou. Čo sa týka jeho

oprávnenia na prevádzkovanie koedukačného zariadenia, resp. detského domova, ako nezisková
organizácia bol založený v marci 2003, pričom vznikol pre účely poskytovania všeobecne prospešných
služieb - sociálnych služieb, služieb zdravotnej starostlivosti a humánnej starostlivosti a v ich rámci aj
poskytovania komplexnej starostlivosti pre deti a mládež a ďalších činnosti podľa jeho štatútu. Pôvodne
upravoval poskytovanie sociálnych služieb zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, ktorý v ustanovení

§ 26 zakotvoval podmienky pre ich poskytovanie detskými domovmi, prioritne pobytovou formou.
Podľa tohto zákona sa nevyžadovala akreditácia subjektov, ktoré takéto sociálne služby poskytovali.
Akreditáciu zaviedol až nový zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, pričom
akreditačná komisia vznikla až v roku 2006, preto aj žalobcovi bolo vydané oprávnenie a povolenie podľa
tohto nového zákona v júli 2006. V tomto dôsledku je námietka žalovaného v celom rozsahu nedôvodná.

Na základe uvedených skutočností žalobca opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a prisúdil mu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. Žalovaný sa k odvolacej duplike žalobcu vyjadril podaním z 25. januára 2022, v ktorom poukázal na

právny vzťah správcu majetku obce a obce, správcu majetku štátu a štátu, štátneho podniku a štátu a
vychádzajúc z toho opakovane dospel k záveru, že ako správca majetku Mesta Prešov nie je v spore
pasívne legitimovaný, ale pasívne legitimované je Mesto Prešov, ktoré je aj účastníkom konania, keďže
on ako správca koná v zmysle ustanovenia § 6 ods. 4 zákona o majetku obce „v mene Mesta Prešov“.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní

zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoréboli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

10. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a
b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

11. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

13.Žalovanývodvolanívprvomradevzniesolnámietkusvojejpasívnejvecnejlegitimácie,atozdôvodu,

že súd prvej inštancie sa aj napriek tomu, že odvolací súd túto jeho námietku považoval za dôvodnú,
ňou vôbec nezaoberal v smere naznačenom odvolacím súdom. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením
žalovaného, že súd prvej inštancie sa ani po tom, ako sa mohol oboznámiť, resp. oboznámil s jeho
právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, dôkladne nevysporiadal s
otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, pričom odvolací súd aj naďalej hodnotí predmetnú

námietku žalovaného ako dôvodnú.

14. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nevyhnutné na tomto mieste podotknúť, že medzi
stranami sporu nebolo sporným, že žalovaný je správcom dotknutej nehnuteľnosti a Mesto Prešov je
jej vlastníkom.

15. Podľa § 6 ods. 1 zákona o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2003 obec môže
zveriť svoj majetok do správy rozpočtovej organizácii alebo príspevkovej organizácii, ktorú zriadila podľa
osobitného predpisu (ďalej len „správca“). Všetky právne úkony spojené s nakladaním s majetkom obce
musia mať písomnú formu, inak sú neplatné.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2003 pod správou obecného
majetku sa rozumie oprávnenie majetok obce držať, užívať, brať úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto
zákonom a zásadami hospodárenia s majetkom obce; mestské časti tiež v súlade so štatútom mesta.

16. Podľa § 6 ods. 3 zákona o majetku obcí v znení účinnom od 1. júla 2009 správa majetku obce je

súhrn oprávnení a povinností správcu alebo mestskej časti k tej časti majetku, ktorú im obec zverila do
správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou. Správca alebo mestská časť sú oprávnení a
povinní majetok obce držať, užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním,
brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom
obce; mestská časť tiež v súlade so štatútom mesta.

Podľa § 6 ods. 4 zákona o majetku obcí v znení účinnom od 1. júla 2009 správca nemôže nadobudnúť
majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda, je vlastníctvom obce. Správca alebo
mestská časť vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca alebo mestská
časť koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce, ktorý
spravuje.

17. Podľa § 2 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov s priestormi uvedenými v § 1 (ďalej
len „nebytové priestory“) nakladajú ich vlastníci, prípadne tí, ktorí vykonávajú právo hospodárenia (ďalej
len „prenajímateľ“).Podľa§3ods.1zákonaonájmeapodnájmenebytovýchpriestorovprenajímateľmôženebytovýpriestor
prenechať na užívanie inému (ďalej len „nájomca“) zmluvou o nájme (ďalej len „zmluva“).

18. Berúc do úvahy citované zákonné ustanovenia možno podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k
záveru, že Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti a aj žalovaný ako správca nehnuteľnosti postupovali
pri uzatváraní obidvoch nájomných zmlúv v súlade s týmito ustanoveniami. Mesto Prešov zverilo
nehnuteľnosť do správy žalovanému, ktorý v rámci svojho oprávnenia nakladať s ňou uzatvoril v mene
Mesta Prešov so žalobcom dve nájomné zmluvy za sebou.

19. Žalobca svoje presvedčenie o pasívnej legitimácii žalovaného opieral o uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo 86/2017 z 30. mája 2018, v ktorom dovolací súd vyslovil, keďže
správca majetku obce koná v mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa
týkajú majetku obce v jeho správe, na takéto konanie nie je potrebné osobitné plnomocenstvo, keďže ide
o prípad zákonného zastúpenia. Nakoľko správca majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť

pred poškodením, zničením alebo stratou (§ 7 ods. 2 písm. b/ zákona o majetku obcí) a používať všetky
právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených
záujmovpredpríslušnýmiorgánmi(§7ods.2písm.c/zákonaomajetkuobcí),nemožnopretopovažovať
za správny právny záver o tom, že správca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby na
náhradu škody, pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej vznikla škoda, a preto nevznikla škoda

jemu.

20. Aj keď odvolací súd spomenuté rozhodnutie najvyššieho súdu rešpektuje a o jeho správnosti
nepochybuje, podotýka, že závery v ňom obsiahnuté nemožno na danú vec aplikovať. Zatiaľ, čo dovolací
súd odvodzoval aktívnu legitimáciu správcu v spore o náhradu škody od povinnosti správcu chrániť

majetok obce pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím explicitne vyjadrenej v ustanovení
§ 7 ods. 2 písm. b) zákona o majetku obcí a povinnosti obce používať všetky právne prostriedky
na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred
príslušnými orgánmi explicitne vyjadrenej v ustanovení § 7 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí, žiadne
ustanovenie tohto ani iného zákona neukladá správcovi povinnosť plniť prípadné záväzky vlastníka (za

vlastníka). Dokonca takúto povinnosť správcu zákon o majetku obcí priamo vylučuje tým, že správca
nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva, ako aj tým, že majetok, ktorý správca nadobúda,
je vlastníctvom obce.

21. Zároveň odvolací súd dodáva, že právny poriadok je súbor právnych noriem, a preto je nevyhnutné

každú právnu normu tvoriacu právny poriadok vnímať v kontexte s ostatnými právnymi normami, ktoré
sú takisto súčasťou tohto právneho poriadku. Toto pravidlo si zrejme na začiatku súdneho konania
uvedomoval aj sám žalobca, keď najprv sa svojich žalobou uplatnených nárokov domáhal výlučne
voči Mestu Prešov ako vlastníkovi nehnuteľnosti, neskôr sa týchto svojich nárokov domáhal popri
vlastníkovi aj voči správcovi a napokon aj napriek jednoznačným argumentom právnych zástupcov

obidvoch žalovaných o tom, kto je a kto nie je v tomto spore pasívne legitimovaný a prečo uvedeným
na pojednávaní konanom 4. apríla 2017, len na základe návrhu právneho zástupcu Mesta Prešov vzal
na pojednávaní konanom 26. mája 2020 žalobu voči Mestu Prešov ako žalovanému v 1. rade v celom
rozsahu späť.

22. Vzhľadom na zastavenie konania voči Mestu Prešov ako žalovanému v 1. rade súdom prvej
inštancie senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 214/2011 z 18. januára 2012, v ktorom najvyšší súd konštatoval,
vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj
procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.

Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu,
ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so
záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.

23. Za týchto okolností a pri zohľadnení skutočností, že súd prvej inštancie už bol na posúdenie pasívnej
legitimácie žalovaného upozornený a žalobca mal v priebehu celého konania vedomosť, že táto otázka
je spornou, odvolací súd po posúdení námietky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného dospel k záveru,že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný a z tohto dôvodu je potrebné napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.

24. So zreteľom na tento právny záver odvolacieho súdu je nepochybné, že prípadným posúdením
ostatných námietok odvolateľa by sa dosiahol rovnaký výsledok ako tým, že by sa už odvolací súd
ďalšími námietkami odvolateľa nezaoberal. Avšak odvolací súd vzhľadom na zložitosť danej veci, právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie a dĺžku sporu považuje za vhodné vysporiadať sa aj ostatnými
námietkami žalovaného.

25. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že dotácie poskytnuté žalobcovi na rekonštrukciu nehnuteľnosti
neboli jeho majetkom, a preto mu žiadna škoda nevznikla, odvolací súd sa s týmto tvrdením
nestotožňuje, pretože dotácia je spravidla nenávratným finančným príspevkom poskytnutým
prijímateľovi na určitý vopred stanovený účel, ktorý musí prijímateľ poskytovateľovi vrátiť iba vtedy, ak
ho nevyčerpá, resp. ho použije na iný ako stanovený účel. Ak teda boli žalobcovi dotácie poskytnuté,

stali sa jeho majetkom, a on ako ich prijímateľ tento svoj majetok investoval do majetku Mesta Prešov,
čím sa jeho majetok logicky zmenšil. Naopak, ak by žalobca investoval poskytnuté dotácie do svojho
majetku, jeho majetok by sa nielenže nezmenšil, ale v dôsledku jeho zhodnotenia, by jeho hodnota bola
ešte vyššia. Naviac žalobca v priebehu konania vo svojich výpovediach trval na tom, že financovanie
rekonštrukciíprostredníctvomdotáciibolominimálne,apretojeotázne,akýveľkýpodielzcelejinvestície

žalobcu do nehnuteľnosti tvoriacej majetok Mesta Prešov a spravovanej žalovaným predstavujú práve
dotácie poskytnuté žalobcovi.

26. Ohľadom súhlasu Mesta Prešov s výmenou krytiny odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 5 ods.
4 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, podľa ktorého nájomca je povinný bez zbytočného

odkladu oznámiť prenajímateľovi potrebu opráv, ktoré má prenajímateľ urobiť a umožniť vykonanie
týchto i iných nevyhnutných opráv; inak nájomca zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením povinnosti
vznikla. V nadväznosti na to odvolací súd konštatuje, že žalobca síce argumentoval dezolátnym stavom
strešnej krytiny a potrebou jej výmeny, avšak z obsahu spisu nie je zrejmé, či potrebu tejto opravy Mestu
Prešov oznámil a istý čas čakal, aký postoj k tomu vlastník nehnuteľnosti zaujme alebo bez toho, aby

takto urobil, požiadal Mesto Prešov o súhlas s výmenou strešnej krytiny. Navyše Mesto Prešov už pri
udelení súhlasu s touto opravou, a teda pred jej realizáciou žalobcovi oznámilo, že ju môže vykonať
s podmienkou, že ju bude hradiť zo svojich nákladov a nebude si v budúcnosti uplatňovať od neho
vynaložené náklady na výmenu strešnej krytiny. Teda ak žalobca ešte pred vynaložením nákladov na
túto opravu vedel, že mu takto vynaložené náklady nemieni vlastník budovy vrátiť, mohol sa rozhodnúť

či do nehnuteľnosti, ktorej je nájomcom investuje alebo bude nehnuteľnosť užívať v stave, v akom je.

27. K námietke premlčania vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že na danú vec sa vzťahuje
všeobecná trojročná premlčacia doba počítaná odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvýkrát.
Avšak kedy začala táto premlčacia doba v danej veci plynúť, bolo medzi stranami sporu z dôvodu

uzatvorenia dvoch nájomných zmlúv bezprostredne po sebe, bez toho aby bola nehnuteľnosť medzitým
nájomcom prenajímateľovi odovzdaná, sporným. Na tomto mieste si odvolací súd dovolí citovať
prenajímateľa, ktorý v liste z 1. júla 2005 adresovanom žalobcovi, ktorým udelil súhlas s rekonštrukciou
podkrovnýchpriestorov,žalobcovioznámil,ževprípadeukončenianájmumubudúinvestovanéfinančné
prostriedkyvrátenévzostávajúcejčiastke.Ztohojezrejmé,žetakátoformuláciajevkonkrétnomprípade

nanajvýš zmätočná, pretože tento prísľub nielenže nedal žalobcovi vlastník, ale správca nehnuteľnosti,
a to za účinnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej na dobu určitú, pri ktorej sa nájom v súlade s ustanovením
§ 9 ods. 1 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov skončí uplynutím času, na ktorý bol
dojednaný. Táto formulácia by teda nasvedčovala tomu, že zostávajúca čiastka finančných prostriedkov
mala byť žalobcovi vrátená po uplynutí doby, na ktorú bola nájomná zmluva uzatvorená, teda 1. januára

2009, a ak tomu tak nebolo, mal sa žalobca domáhať vrátenia tejto sumy v tom čase žalobou. Avšak
ani odvolací súd takúto možnosť nepovažuje za správnu, pričom podotýka, že je potrebné prihliadať
na špecifikum danej veci spočívajúce v uzatvorení ďalšej nájomnej zmluvy bez toho, aby nájomca
prenajímateľovi nehnuteľnosť odovzdal, resp. aby prenajímateľ a nájomca spísali akýkoľvek protokol o
stave nehnuteľnosti v čase ukončenia prvej nájomnej zmluvy. Preto sa odvolací súd prikláňa k názoru,

že táto trojročná premlčacia doba začala plynúť deň po odovzdaní nehnuteľnosti žalobcom žalovanému.
Ak by teda bol žalobca zotrval na tom, že sa svojho nároku bude domáhať voči Mestu Prešov, nebola
by žaloba z dôvodu premlčania ním uplatneného nároku zamietnutá.28. Ak žalovaný videl neplatnosť nájomnej zmluvy uzatvorenej 31. decembra 2003 v nedostatočnej
identifikácii predmetu nájmu v článku 1 tejto zmluvy, odvolací súd hodnotí túto jeho námietku ako
irelevantnú, pretože z LV č. XXXX pre k. ú. Prešov nepochybne vyplýva, že na parcele s parcelným

číslom XXXXX sa nachádza len jedna budova, a preto nebolo možné, aby bola takto identifikovaná
budova zameniteľná s inou budovou vo vlastníctve Mesta Prešov a v správe žalovaného. Navyše, ak
žalovaný poukazuje na dikciu ustanovenia § 3 ods. 3, tak odvolací súd zdôrazňuje, že to nebol žalobca,
kto sa týmto zákonným ustanovením neriadil a skoncipoval nájomnú zmluvu bez toho, aby v nej predmet
nájmu špecifikoval v súlade so zákonom.

29. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za dôvodné a
vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 388 CSP rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil.

30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 CSP v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o
trovách bola skutočnosť, že v konaní bol žalovaný úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok
na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v konaní úspech nemal.
O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozsudku.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).