Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5121206008
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5121206008.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne: S. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom M. X. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpenej JUDr. Marekom Glembom, advokátom so sídlom Mýtna
50, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 353 963, proti žalovanému: Prima banka
Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, obchodnou spoločnosťou
SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186,
o určenie právnej skutočnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
49Csp/42/2021-198 zo dňa 01. februára 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 49Csp/42/2021-198 zo dňa 01. februára 2022 potvrdzuje.

II. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že úverová zmluva
č. 07/301/12 uzatvorená dňa 19.07.2012 medzi žalobkyňou ako klientom a žalovaným ako bankou,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 57.000,- eur žalobkyni zo strany žalovaného, je
neplatná (výrok I.). Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde dňa
09.07.2021 domáhala určenia, že úverová zmluva č. 07/301/12 uzavretá dňa 19. júla 2012 medzi
žalovaným ako bankou a ňou ako klientom je neplatná. Žalobkyňa skutkovo vymedzila žalobu tým,
že Okresný súd Žilina sa pri rozhodovaní sporu vedeného pod spis. zn. 7Csp/106/2017 prejudiciálne
zaoberal otázkou platnosti spornej úverovej zmluvy, pričom dospel k záveru, že táto je v zmysle ust.
§ 39 a § 40 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) absolútne neplatným
právnym úkonom z dôvodu absencie jej podstatnej náležitosti podľa ust. § 75 ods. 4 písm. e) zákona

č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v uvedenej veci
rozsudkom spis. zn. 10Co/148/2019 zo dňa 27.02.2020 predmetný rozsudok Okresného súdu Žilina
ako vecne správny potvrdil. Poukázala aj na uznesenie Krajského súdu Žilina spis. zn. 6Co/51/2021
zo dňa 31.05.2021, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie a zároveň uložil žalobkyni, aby do
30 dní od doručenia uznesenia podala na súde proti žalovanému žalobu vo veci samej o určenie
neplatnosti úverovej zmluvy č. 07/301/12 uzavretej dňa 19.06.2012 medzi sporovými stranami. Dôvod

neplatnosti dotknutej úverovej zmluvy žalobkyňa videla v absencii podrobného vymedzenia druhu,
rozsahu a spôsobu zabezpečenia hypotekárneho úveru v rozpore s ust. § 75 ods. 4 písm. e) zákona č.
483/2001 Z. z. s následkom jej neplatnosti. Z dotknutej úverovej zmluvy podľa názoru žalobkyne vôbec
nevyplývalo, ktoré presne špecifikované nehnuteľnosti mali zabezpečovať úver, ale len to, že táto otázkabude riešená osobitnou zmluvou. Špecifikácia konkrétnej nehnuteľnosti bola v zmluve uvedená len v
ust. čl. 1.2, kde bolo len definované na kúpu akej nehnuteľnosti sa úver použije (účelová viazanosť).
3. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý namietal prípustnosť podanej žaloby podľa ust. § 137 písm. d)

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Ďalej uviedol, že z ustanovení
úverovej zmluvy, Obchodných podmienok a záložných zmlúv má vyplývať, že žalovaný podrobne
vymedzil druh, rozsah aj spôsob zabezpečenia poskytovaného hypotekárneho úveru. Žalobkyňa mala
byť uzrozumená s tým, že predmetom zabezpečenia bude rodinný dom aj byt - v bode 6.2. úverovej
zmluvy sa uvádza, že nehnuteľný majetok je špecifikovaný v zmluve o zriadení záložného práva

na nehnuteľný majetok č. 07/301/12. Keďže poskytnutý úver bol zabezpečovaný tak nadobúdanou
nehnuteľnosťou - rodinným domom, ako aj nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobkyne (byt), bol do názvu
záložných zmlúv, konkrétne do ich číselného označenia, doplnený príznak (dolný index) v podobe
písmen „A“ a „B“, aby boli ľahšie odlíšiteľné. Žalovaný považoval za nekorektné, že žalobkyňa začala
napádať platnosť uzavretej zmluvy až, keď sa žalovaný začal domáhať uspokojenia svojho peňažného
nároku. Zákon č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého aplikácie sa dovolávala žalobkyňa, sankcionuje
absenciu náležitosti podľa ust. § 13 ods. 4 písm. s) (podrobné vymedzenie druhu, spôsobu a rozsahu
zabezpečenia pohľadávok veriteľa zo zmluvy o úvere na bývanie) bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru, a nie absolútnou neplatnosťou zmluvy.
4.Nazákladevykonanéhodokazovaniamalsúdprvejinštanciepreukázané,žedňa19.07.2012uzavrela

žalobkyňa so žalovaným úverovú zmluvu č. 07/301/12, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo
výške 57.000,- eur. Žalovaný ako záložný veriteľ a žalobkyňa ako záložca uzatvorili dňa 19.07.2012
aj zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301A/12, predmetom ktorej bolo
zriadenie záložného práva k bytu č. XX na T. ulici X, v bytovom dome súp. č. XXXX nachádzajúcom sa na
pozemku parcela č. 1247, k. ú. X., zapísaného na LV č. XXXX na zabezpečenie zaplatenia pohľadávok

žalovaného z úveru poskytnutého na základe zmluvy o poskytnutí úveru č. 07/301/12. Žalovaný ako
záložný veriteľ a R. V. ako záložca uzatvorili dňa 19.07.2012 zmluvu o zriadení záložného práva na
nehnuteľnýmajetokč.07/301B/12,predmetomktorejbolozriadeniezáložnéhoprávakpozemkuparcela
č.2648astavbesúp.č.XXXXpostavenejnapozemkuparcelač.2648,zapísanejnaLVč.XXXvedenom
pre k. ú. W. na zabezpečenie zaplatenia pohľadávok žalovaného z úveru poskytnutého na základe

zmluvy o poskytnutí úveru č. 07/301/12.
5. Vo vzťahu k prípustnosti žaloby súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanú žalobu nemožno
považovať za žalobu na určenie právnej skutočnosti v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP. Zákonný
predpoklad na podanie takej žaloby je, že možnosť podať žalobu o určenie právnej skutočnosti musí
vyplývať z osobitného predpisu. Pokiaľ žalobkyňa odvodzovala prípustnosť predmetnej žaloby z ust. §

15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z., podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia
neplatnosti zmluvy o úvere na bývanie alebo určenia bezúročnosti alebo bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru žalobou, súd prvej inštancie uviedol, že zákon č. 90/2016 Z. z. nadobudol účinnosť v roku 2016,
pričomzmluvaoúvere07/301/12bolauzatvorenádňa19.07.2012,tedazaúčinnostizákonač.483/2001
Z. z., ktorý v čase uzatvorenia úverovej zmluvy obsahoval aj ustanovenia týkajúce sa hypotekárnych

úverov. Zákon č. 483/2001 Z. z. účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere ustanovenie o možnosti
domáhať sa na súde určenia neplatnosti úverovej zmluvy alebo bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
neobsahoval. Záver o nemožnosti aplikácie ust. § 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z. súd prvej inštancie
vyvodil aj z prechodného ust. § 28 zákona č. 90/25016 Z. z. Aj napriek uvedenému súd prvej inštancie
konštatoval prípustnosť žaloby podľa ust. § 137 písm. c) CSP, v zmysle ktorého je prípustná žaloba o

určenie či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem
na určení, že zmluva o úvere je (ne)platná mal súd prvej inštancie preukázaný tým, že určenie jej
(ne)platnosti je objektívne spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobkyne a nakoniec aj žalovaného.
Bez uvedeného určenia sa žalobkyňa nachádza v stave právnej neistoty, či už započatá realizácia
výkonu záložného práva s cieľom vymoženia pohľadávky žalovaného z predmetnej zmluvy o úvere má

byť vykonávaná v rozsahu tak, aby došlo k uspokojeniu pohľadávky žalovaného na plnenie zmluvných
záväzkov žalobkyne podľa úverovej zmluvy č. 07/301/12 alebo pohľadávky žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného žalobkyňou plnením žalovaného bez právneho dôvodu podľa
neplatnej úverovej zmluvy č. 07/301/12 (aj táto pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia
vzniknutého z dôvodu plnenia žalovaného z neplatného právneho úkonu v súvislosti s úverovou zmluvou

bola totiž v zmysle ust. čl. 1.2. záložnej zmluvy č. 07/301A/12 ako aj č. 07/301B/12 predmetom
zabezpečenia záložným právom na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. X. ako aj v k. ú. W.). Súd
prvej inštancie videl naliehavý právny záujem žalobkyne na podanej žalobe aj z dôvodu, že uznesením
Krajského súdu v Žiline spis. zn. 6Co/51/2021 zo dňa 31.05.2021 bolo do právoplatného skončeniakonania nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa výkonu
záložného práva k nehnuteľnostiam v k. ú. X. a W. s výnimkou výkonu záložného práva na uspokojenie
pohľadávky s príslušenstvom v rozsahu zodpovedajúcom pohľadávke na vydanie bezdôvodného

obohatenia s príslušenstvom vzniknutého plnením podľa úverovej zmluvy č. 07/301/12. Pokiaľ by však
v tomto spore bola podaná žaloba pre prípadný nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení
platnosti/neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy zamietnutá, žalovaný by po prípadnej právoplatnosti
takého rozsudku mohol pristúpiť k realizácii výkonu záložného práva aj za účelom vymoženia celkovej
pohľadávky z „platne“ uzatvorenej úverovej zmluvy, a to bez toho, aby súd záväzne posúdil otázku

(ne)platnosti uzatvorenej úverovej zmluvy.
6. Pri rozhodovaní v spore vychádzal ďalej súd prvej inštancie z ust. § 68, § 75 ods. 4 zákona č. 483/2001
Z. z., ust. § 1 ods. 2, 3, § 13 ods. 2, § 13 ods. 4, § 15 ods. 1, 4, § 28 zákona č. 90/2016 Z. z., ust. § 39, § 40
ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 OZ a ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“).
7. Predmetnú zmluvu o úvere č. 07/301/12 zo dňa 19.07.2012 uzatvorenú medzi sporovými stranami
posúdil súd ako hypotekárnu zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle ust. § 497 ObZ v spojení s

ust. § 68 zákona č. 483/2001 Z. z. účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Zároveň
išlo o spotrebiteľskú zmluvu, keďže žalovaný pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (pričom spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva, ktorú
uzatvára dodávateľ ako osoba konajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľ ako osoba

nekonajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti).
8. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal žalobkyňou tvrdenou (ne)platnosťou úverovej zmluvy z
dôvodu popísaného v žalobe, a to síce z dôvodu absencie podrobného vymedzenia druhu, rozsahu
a spôsobu zabezpečenia hypotekárneho úveru v rozpore s ust. § 75 ods. 4 písm. e) zákona č.
483/2001 Z. z. Otázka zabezpečenia úveru bola riešená v rámci ust. čl. 6 samotnej zmluvy, konkrétne

v odseku 6.1. bolo uvedené, že ako zábezpeka sa dojednáva záložné právo na nehnuteľný majetok.
Hodnota zálohu podľa znaleckého posudku a/alebo podľa celkového posúdenia Banky s prihliadnutím
na trvalé vlastnosti nehnuteľnosti a možný výnos, ktorý môže nehnuteľnosť pri riadnom hospodárení
dlhodobo poskytovať vlastníkovi, nesmie byť v žiadnom momente nižšia ako 143 % nesplatených
pohľadávok Banky podľa úverovej zmluvy. Podľa bodu 6.2. úverovej zmluvy je Nehnuteľný majetok

špecifikovaný v Zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12. Podľa bodu
6.3. úverovej zmluvy Podrobnosti o druhu, rozsahu a spôsobe zabezpečenia sú uvedené v Obchodných
podmienkach. Posúdením uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že v uzatvorenej úverovej
zmluve absentuje povinná náležitosť hypotekárnej zmluvy stanovená v ust. § 75 ods. 4 písm. e) zákona
č. 483/2001 Z. z. Predovšetkým znenie čl. 6 úverovej zmluvy označené ako „zabezpečenie úveru“

súd prvej inštancie nepovažoval za splnenie zákonnej požiadavky podrobne vymedziť druh, spôsob
a rozsahu zabezpečenia pohľadávok hypotekárnej banky zo zmluvy o úvere, keďže v predmetnom
ustanovení zmluvy o úvere sa vo vzťahu k druhu zabezpečenia uvádzalo, že sa dojednáva záložné
právo na nehnuteľný majetok, pričom v ďalšom bol uvedený údaj o najnižšej možnej hodnote zálohu.
Predmetné ustanovenie pritom neobsahovalo údaj o tom, o aký konkrétny nehnuteľný majetok sa

má pri zabezpečení úveru jednať. V odseku 6.2. zmluvy o úvere sa nachádzal namiesto podrobného
vymedzenia druhu zabezpečenia odkaz na „zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok
č. 07/301/12“ a aj keď boli na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy uzatvorené dve záložné
zmluvy, ani jedna z nich nebola označená ako „č. 07/301/12“. Z uvedeného vyplynulo, že v samotnej
úverovej zmluve nebol podrobne vymedzený spôsob zabezpečenia, keďže odkaz na zmluvu o zriadení

záložného práva na nehnuteľný majetok nebol ani podrobný a nezohľadňoval ani tú skutočnosť, že na
zabezpečenie predmetného úveru boli uzatvorené dve záložné zmluvy, každá s iným záložcom ako
vlastníkom nehnuteľného majetku a v úverovej zmluve absentovalo správne označenie uzatvorených
záložných zmlúv.
9. Čo sa týka odkazu samotnej úverovej zmluvy na to, že nehnuteľný majetok je špecifikovaný v

zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12, súd prvej inštancie okrem
uvedenej skutočnosti, že odkaz na záložnú zmluvu bol nepresný a nezodpovedal označeniu ani jednej
z uzatvorených záložných zmlúv, uviedol, že zákon č. 483/2001 Z. z. stanovoval, aby povinnú náležitosť
v zmysle ust. § 75 ods. 4 písm. e) obsahovala samotná úverová zmluva, pričom tak záložná zmluva
č. 07/301A/12, ako ani záložná zmluva č. 07/301B/12 neboli neoddeliteľnými súčasťami predmetnej

úverovej zmluvy č. 07/301/12. V spore nebolo preukázané, že tento absentujúci údaj bol súčasťou inej
listiny, ktorá by tvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere (v zmluve o úvere sa ani nenachádzal
odkaz na uzatvorené dve záložné zmluvy). Do pozornosti dal súd prvej inštancie aj skutočnosť, že
žalobkyňa ani nebola zmluvnou stranou záložnej zmluvy č. 07/301B/12, a teda touto záložnou zmluvouv čase uzatvorenia úverovej zmluvy z toho dôvodu nedisponovala. Za spĺňajúci kritérium podrobnosti
podľa ust. § 75 ods. 4 písm. e) zákona č. 483/2001 Z. z. nepovažoval súd prvej inštancie ani odkaz
na obchodné podmienky úveru, v zmysle ktorých bol záloh definovaný ako tuzemská nehnuteľnosť/

nehnuteľnosti, ktorá zabezpečuje pohľadávku Banky voči Klientovi vyplývajúcu z Úverovej zmluvy a
ktorá je špecifikovaná v zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok.
10. Aplikujúc ust. § 40 ods. 1 OZ v spojení s ust. § 75 ods. 4 písm. e) zákona č. 483/2001 Z. z. súd
prvej inštancie na základe zisteného stavu skonštatoval neplatnosť zmluvy o úvere č. 07/301/12 pre
nedodržanie jej zákonom stanovenej formy.

11. V rámci prejednávania sporu podľa názoru súdu prvej inštancie nebol možný príklon k
platnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, keďže v uzatvorenej zmluve absentoval podrobné vymedzenie
zabezpečenia pohľadávok z tejto zmluvy vznikajúcich, pričom práve požiadavka podrobnosti má
legitimitu zabrániť vzniku rozporov, resp. sporov ohľadne predmetu, prípadne rozsahu záložného práva
zabezpečujúceho pohľadávky banky. Pokiaľ z dôvodu absencie uvedenej požiadavky vzniká stav
neplatnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, nemôže sa jednať o príliš formalistické posudzovanie jej

(ne)platnosti. Na doplnenie ešte súd prvej inštancie uviedol, že zmluvu vypracoval žalovaný ako banka,
ktorý sa spravuje pri svojej činnosti zákonom č. 483/2001 Z. z., a teda je dôvodné predpokladať, že
je znalý predmetnej zákonnej úpravy a žalobkyňa bola pri uzatváraní predmetnej zmluvy na strane
spotrebiteľa, pričom podľa ust. § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

12. Súd prvej inštancie záverom odôvodnenia poukázal na zamietnutie návrhu na vykonanie
dokazovania výsluchom Y. W., pričom svedkyňa sa mala vyjadriť ku kontraktačnému procesu pri
uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že bez ohľadu na to, čo
by vyplynulo z predmetného výsluchu svedkyne, tieto skutočnosti by nemali dopad na to, že zmluva o
úvere nebola uzatvorená v zákonom stanovenej forme, čo bolo dôsledkom rozhodnutia súdu o určení

jej neplatnosti pre rozpor so zákonom.
13. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP, keď priznal žalobkyni ako plne úspešnej sporovej strane nárok na ich náhradu voči
žalovanému, ktorý v spore úspech nemal.
14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal

jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania.
15. Žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Za mylnú považoval domnienku, že v úverovej zmluve nebol

dostatočne podrobne vymedzený predmet zabezpečeného úveru. Žalobkyňa zároveň nenamietala, že
nemala možnosť dozvedieť sa o rozsahu založených nehnuteľností z inej zmluvnej dokumentácie. Za
nesprávny považoval odvolateľ aj postup súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalobkyňa
nemala v čase uzatvorenia úverovej zmluvy k dispozícii záložnú zmluvu znejúcu na rodinný dom,
hoci žiadna zo strán takú skutočnosť netvrdila a ani nepoprela. Súd prvej inštancie zároveň o tomto

závere neinformoval sporové strany počas konania, napr. v rámci predbežného právneho posúdenia,
ale uvedené prezentoval prvý krát až v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku a strany tak nemali
možnosť navrhnúť v tejto súvislosti ďalšie dôkazné prostriedky. Ak by žalovaný vedel, že súd prvej
inštancie (bez ďalšieho) dospel k záveru, že žalobkyňa nemala k dispozícii zmluvu o zriadení záložného
práva č. 07/301B/12, resp. že nevedela o jej obsahu, navrhol by jej výsluch. Ide o kľúčové skutkové

zistenia, pokiaľ chcel súd prvej inštancie prijať definitívny záver o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy.
16. Žalovaný ďalej namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP] a
nesprávne skutkové zistenia súdu [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP]. Na preukázanie priebehu kontraktačného
procesu (osobitne k otázke participácie žalobkyne) a k preukázaniu vedomosti žalobkyne o predmete
zabezpečenia žalovaný navrhol, aby súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkyne

Y. W., ktorá podpisovala za žalovaného úverovú zmluvu, ktorý návrh však súd prvej inštancie
zamietol. Žalovaný poukázal aj na popis skutkových okolností produkovaný už vo vyjadrení k
žalobe, ktoré vyvracajú tvrdenia o tom, že žalobkyňa pri podpise úverovej zmluvy nevedela o
rozsahu zabezpečenia úveru, pričom súd prvej inštancie sa uvádzanými skutočnosťami a dôkaznými
prostriedkami predloženými na ich preukázanie vôbec nezaoberal. Konečné rozhodnutie súdu prvej

inštancie podľa názoru žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.
1 písm. h) CSP]. Pochybenie žalovaný videl najmä v nesprávnej interpretácii ust. § 137 písm. c) CSP
zakladajúceho v danom prípade po posúdení súdu prvej inštancie prípustnosť podanej žaloby. V súlade
s ust. § 137 písm. c) CSP sa žalobou možno domáhať iba určenia, či tu právo (a nie právna skutočnosť)je alebo nie je. Žalobný návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorý z osobitného predpisu
nevyplýva, je preto potrebné považovať za vadný. Prípustnosť podanej žaloby podľa názoru žalovaného
nezaložilo ani to, že Krajský súd v Žiline v uznesení spis. zn. 6Co/51/2021 zo dňa 31.05.2021 uložil

žalobkyni povinnosť podať žalobu o určenie neplatnosti úverovej zmluvy. Odkázal totiž na ust. § 15
ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z., ktorý umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o
úvere na bývanie, avšak ustanovenia tohto právneho predpisu sa na daný prípad neaplikujú. Odhliadnuc
od uvedeného, ak sa žalobkyňa domnievala, že žalovaný nemá nárok na uspokojenie celej úverovej
pohľadávky (istiny a úrokov), ale iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (istiny), mohla

sa po výkone záložného práva domáhať vydania bezdôvodného obohatenia na súde. V danom konaní
by sa posudzovala platnosť úverovej zmluvy ako prejudiciálna otázka. Žalobkyňa preto aktuálne nemala
na požadovanom určení naliehavý právny záujem.
17. K samotnej otázke (ne)platnosti úverovej zmluvy žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobkyne, ktoré
následne prevzal súd prvej inštancie, sú len špekulatívne a zmluvné strany vedeli, resp. nebolo sporné,
že zabezpečenie úveru bolo v záložných zmluvách vymedzené dostatočne určito. Poukázal pritom

na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci C-42/15, v zmysle ktorého zmluva o úvere nemusí byť
nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky povinné náležitosti musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči. Záložné zmluvy boli v danom prípade uzatvorené v písomnej
podobe. Zároveň tvorili súčasť úverovej dokumentácie, t. j. súboru zmlúv alebo dokumentov, ktoré boli
uzatvárané spolu s úverovou zmluvou (obe záložné zmluvy). Keďže poskytnutý úver bol zabezpečovaný

nadobúdanou nehnuteľnosťou - rodinným domom aj nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobkyne (byt), bol
do názvu záložných zmlúv, konkrétne do ich číselného označenia, doplnený príznak (dolný index) v
podobe písmen „A“ a „B“, aby boli ľahšie odlíšiteľné. Je však nesporné, že obe záložné zmluvy boli
číselne označené totožne s úverovou zmluvou (07/301/12), čiže tak aby ich bolo možné jednoznačne
priradiť k úverovej zmluve a zároveň sa zhodovali s číselným označením uvedeným v bode 6.2. úverovej

zmluvy. Postup súdu prvej inštancie, ktorý podľa názoru žalovaného vykonal prieskum tendenčne v
prospech žalobkyne, popiera nielen rovnosť sporových strán, ale aj základný princíp zmluvného práva
- výklad in favorem negotii, v zmysle ktorého platí, že pri pochybnostiach o platnosti právneho úkonu sa
preferuje jeho platnosť pred neplatnosťou. Rigidné pridŕžanie sa textu v konaniach o určenie neplatnosti
právneho úkonu je prejavom nežiaduceho formalizmu a pri posudzovaní určitosti zmluvy nie je totiž

dôležité, ako rozumie zmluve súd, ale naopak ako jej porozumeli zmluvné strany. Súd prvej inštancie
nakoniec uzavrel, že určenie úverovej zmluvy za neplatnú je forma sankcie pre veriteľa, ako obdoba
straty nároku na úroky a poplatky z úveru na bývanie. Absolútna neplatnosť právnych úkonov nemá
plniť túto úlohu. Navyše, vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov by malo byť pre veriteľa
sankciou za to, že sa porušením zákona snažil zneužiť svoje postavenie na úkor spotrebiteľa. Ak vznikne

pochybnosť vo vzťahu k tomu, či je opatrenie neprimerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, mal
by sa súd prikloniť k čo najmenej obmedzujúcej alternatíve (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa
9.3.2010 vo veci Raffinerie Mediterranee (ERG) SpA a spol. proti Ministero dello Sviluppo economico
a spol.). Žalobkyňa pôvodne nespochybňovala obsahové náležitosti úverovej zmluvy. Práve naopak
cítila sa ňou byť viazaná a plnila svoje zmluvné povinnosti, a to až do vyhlásenia predčasnej splatnosti

úveru (viac ako štyri roky od uzatvorenia úverovej zmluvy). Akonáhle sa žalovaný začal legitímne
domáhať uspokojenia svojho peňažného nároku z titulu nevrátenia poskytnutého úveru, žalobkyňa
účelovo napadla platnosť úverovej zmluvy. Takýto postup bol podľa žalovaného nekorektný a vykazuje
znaky evidentného zneužitia subjektívnych práv na škodu žalovaného. Na podporu svojich tvrdení
žalovaný poukázal na viacero teoretických východísk obsiahnutých v knižných publikáciách, ako aj na

rozhodnutia všeobecných súdov (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo 15/2017, spis.
zn. 4Cdo 17/2019, spis. zn. 3Cdo 98/2004 a iné), Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie I. ÚS 243/07
a iné) či rozhodnutia Súdneho dvora EU (napr. rozsudok zo dňa 21.02.2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol., C-472/11 a iné).
18. Iné podania v rámci odvolacieho konania odvolaciemu súdu predložené neboli.

19. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP - súd prvej inštancie rozhodol v
neprospech žalovaného, keďže žalobe vyhovel a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným
prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP] , preskúmal odvolaním žalovaného napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v celom rozsahu, viazaný
odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa ust. § 219
ods. 3 v spojení s ust.§ 378 a § 385 ods. 1 CSP a contrario) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
tak v meritórnom výroku I., ako aj v závislom výroku o trovách konania na súde prvej inštancie (výrok
II.) ako vecne správny potvrdil.

20. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o
žalobe žalobkyne a vecne správne rozhodol, aj keď odvolací súd niektoré čiastkové otázky, ktoré boli
predmetom odvolacieho konania posúdil inak, a to tak, ako je uvedené nižšie. V ostatnom rozsahu
sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
21. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Súčasne odvolací súd konštatuje, že
konanie netrpelo vadou spočívajúcou v nedostatku procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).
22. Žalovaný primárne namietal procesnú neprípustnosť žaloby žalobkyne s odôvodnením, že v danom

prípade prípustnosť žaloby nevyplývala z ust. § 137 písm. d) CSP v spojení s ust.
§ 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z. (pričom k rovnakému záveru dospel aj súd prvej inštancie), ako
ani z ust. § 137 písm. c) CSP, keďže žalobkyňa sa v zmysle tohto ustanovenia nedomáhala určenia,
či tu právo je, alebo nie je, ale domáhala sa určenia právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu).
Podľa novej právnej úpravy (CSP) však nemožno žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva

z osobitného predpisu.
23. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou žalovaného (a rovnako s právnym posúdením
súdu prvej inštancie), že na daný prípad nemožno aplikovať ust. § 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z.
z., v zmysle ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o úvere
na bývanie alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru na bývanie žalobou.

Toto ustanovenie bolo inkorporované do zákona č. 90/2016 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2018 novelou
vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., pričom podľa osobitnej časti dôvodovej správy k tomuto zákonu
bola zavedená pre spotrebiteľa nová možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere na
bývanie s ohľadom na zavedenie obsahu žaloby podľa CSP, v zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje
o určení právnej skutočnosti, ak tak vyplýva z osobitného predpisu. V čase prijatia ust. § 15 ods. 4

zákona č. 90/2016 Z. z. tak bol už účinný nový CSP a súčasne ešte pred tým s účinnosťou zákona č.
90/2016 Z. z., t. j. od 21.03.2016 bolo týmto zákonom doplnené do zákona č. 483/2001 Z. z. ust. § 67
ods. 4, podľa ktorého na podmienky poskytovania hypotekárnych úverov spotrebiteľom, ktoré nie sú
ustanovené v odsekoch 1 až 3 a v § 68 až 88, sa vzťahuje všeobecný predpis o úveroch na bývanie
(zákon č. 90/2016 Z. z.). V čase novelizácie zákona č. 90/2016 Z. z., a to zákonom č. 279/2017 Z. z.

tak už nebol logicky dôvod dopĺňať do zákona č. 483/2001 Z. z. ustanovenie, v zmysle ktorého by sa
mohol spotrebiteľ žalobou pred súdom domáhať určenia zmluvy o hypotekárnom úvere poskytnutom
spotrebiteľovi podľa zákona č. 483/2001 Z. z., keďže zákon č. 483/2001 Z. z. špecifické podmienky
poskytovania hypotekárnych úverov spotrebiteľom neupravoval. Zámerom zákonodarcu tak zjavne
nebolo vyňať spotrebiteľov, ktorý uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere podľa zákona č. 483/2001 Z.

z. spod ochrany poskytnutej spotrebiteľom podľa ust. § 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z. a vytvoriť tak
týmto spôsobom dve kategórie rovnakých spotrebiteľov, s ktorými banka uzavrela z hľadiska predmetu
zmluvy obsahovo rovnakú zmluvu, a to jednu kategóriu s možnosťou podať žalobu podľa ust. § 15 ods.
4 zákona č. 90/2016 Z. z. (teda skupinu spotrebiteľov, ktorým bol poskytnutý úver na bývanie podľa tohto
zákona, resp. ktorým bol poskytnutý hypotekárny úver po 20.03.2016) a druhú kategóriu bez možnosti

podať takú žalobu (teda skupinu spotrebiteľov, ktorým bol poskytnutý hypotekárny úver v období do
20.03.2016 ešte podľa zákona č. 483/2001 Z. z.). Tomu nasvedčuje aj znenie ust. § 1 ods. 3 zákona č.
90/2016 Z. z., podľa ktorého úverom na bývanie sú aj hypotekárny úver podľa osobitného predpisu [2)
§ 68 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] poskytovaný spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o ust. § 28 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z., podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona
sa spravujú právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli po 20. marci 2016; vznik právnych
vzťahov,akoajprávneúčinkyúkonov,ktorénastalipred21.marcom2016,saposudzujúpodľapredpisov
účinných do 20. marca 2016, toto ustanovenie (ako výnimka z ust. § 28 ods. 2 zákona č. 90/2016
Z. z., podľa ktorého ustanovenia tohto zákona sa nevzťahujú na zmluvy o úvere na bývanie uzavreté

pred 21. marcom 2016, ak odseky 3 až 5 neustanovujú inak) v kontexte posudzovania platnosti zmluvy
o hypotekárnom úvere poskytnutom spotrebiteľovi do 20.03.2016 upravuje len hmotnoprávny rámec
posudzovania vzniku (platnosti) takejto zmluvy (teda podľa účinných predpisov v čase jej uzavretia, a
teda nie podľa zákona č. 90/2016 Z. z.) a nie možnosť spotrebiteľa podať žalobu o určenie platnostizmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá navyše v čase nadobudnutia účinnosti ust. § 28 ods. 4 zákona
č. 90/2016 Z. z. vôbec v právnom poriadku Slovenskej republiky explicitne upravená nebola (ako už
bolo uvedené ust. § 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z. totiž nadobudlo účinnosť až dňa 01.01.2018).

Ust. § 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z. však treba prisudzovať procesnoprávny aspekt, a to práve vo
vzťahu k ust. § 137 písm. d) CSP, ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k ust. § 15 ods. 4. Prechodné
ustanovenia k novele zákona č. 90/2016 Z. z. vykonanej zákonom č. 279/2017 Z. z., konkrétne ust. §
28b neobsahujú žiadnu normu, ktorá by obmedzovala procesnoprávny účinok ust. § 15 ods. 4 len na
zmluvy o hypotekárnom úvere uzavreté spotrebiteľom podľa zákona č. 90/2016 Z. z. V nadväznosti na

uvedené dospel odvolací súd k záveru, že procesná prípustnosť žaloby podľa ust. § 137 písm. d) CSP
vyplývala v danom prípade práve z ust. § 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z. z. Na uvedenom nič nemení ani
argument žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení,
a to vzhľadom na preferenciu žalôb na plnenie pred žalobami na určenie, kedy predstavuje predmet
určenia len prejudiciálnu otázku vo vzťahu k žalovanému plneniu, keďže prípustnosť žaloby bola daná
ust. § 137 písm. d) CSP, ktoré nevyžaduje preukázanie (existenciu) naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení, pretože tento vyplýva priamo z osobitného právneho predpisu.
24. V ďalšom odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa
vyvodzovala neplatnosť spornej úverovej zmluvy uzavretej medzi ňou ako klientom a žalovaným ako
bankou dňa 19.07.2012 z toho, že táto neobsahovala náležitosť podľa ust.
§ 75 ods. 4 písm. e) zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy,

teda podrobné vymedzenie druhu, spôsobu a rozsahu zabezpečenia pohľadávok hypotekárnej banky zo
zmluvy o hypotekárnom úvere alebo zmluvy o komunálnom úvere. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že obsah ust. čl. 6 (body 6.1. až 6.3.) úverovej zmluvy nemožno považovať za
zákonom požadované „podrobné“ vymedzenie druhu, spôsobu a rozsahu zabezpečenia pohľadávok
hypotekárnej banky zo zmluvy o hypotekárnom úvere. V danom prípade úverová zmluva obsahovala

len vymedzenie druhu zabezpečenia pohľadávok žalovaného ako banky z úverovej zmluvy, a to, že ako
zábezpeka sa dojednáva záložné právo na nehnuteľný majetok. Rozsah tohto zabezpečenia je však v
úverovej zmluve uvedený len všeobecne, a to že hodnota zálohu podľa znaleckého posudku a/alebo
podľa celkového posúdenia žalovaného musí byť počas celého obdobia trvania zmluvného vzťahu so
žalovaným dostatočná na zabezpečenie všetkých nesplatených pohľadávok žalovaného podľa úverovej

zmluvy. Špecifikácia nehnuteľného majetku (zálohu) je v úverovej zmluve vymedzená len odkazom na
zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12 (bod 6.2. zmluvy). V súvislosti
s tým odvolací súd zistil, že v danom prípade bol nehnuteľný majetok, ktorý bol predmetom zálohu
špecifikovaný v dvoch zmluvách o zriadení záložného práva, a to v zmluve č. 07/301A/12 uzavretej
medzi žalovaným ako záložným veriteľom a žalobkyňou ako záložcom dňa 19.07.2012 a v zmluve č.

07/301B/12 uzavretej medzi žalovaným ako záložným veriteľom a R. V. (tretia osoba) ako záložcom
dňa 19.07.2012. Z obsahu druhej záložnej zmluvy uzavretej so záložcom R. V. vyplýva, že táto zmluva
nebola krytá podpisom žalobkyne. V ďalšom sporná úverová zmluva odkazuje v podrobnostiach o druhu,
spôsobe a rozsahu zabezpečenia na Obchodné podmienky, ktoré však tieto náležitosti podrobnejšie
špecificky pre daný prípad nevymedzujú.

25. V zmysle cit. ust. § 75 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z. z. zmluva o hypotekárnom úvere musí byť
písomná, teda pre jej platné uzavretie (§ 40 ods. 1 OZ) musí dôjsť medzi jej účastníkmi k písomnému
dojednaniu všetkých jej podstatných (esenciálnych) náležitostí. Pre dodržanie písomnej formy právneho
úkonu je v zásade potrebné, aby bola vôľa účastníka právneho úkonu vtelená do textu zaznamenaného
písmom na materiálnom podklade (listine) a súčasne, aby bol na tento materiálny podklad pripojený

podpis konajúcej osoby. V zmysle ust. § 40 ods. 3 OZ, ak ide o právny úkon viacerých osôb, nemusia byť
ich podpisy na tej istej listine. Uvedený mechanizmus uzavretia zmluvy platí tak v občianskoprávnych
vzťahoch, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže ObZ neobsahuje osobitnú právnu úpravu tohto
mechanizmu, a preto sa aj na obchodnoprávne vzťahy podľa ust. § 1 ods. 2 ObZ vzťahujú vyššie
uvedené ustanovenia OZ. Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti

písomná forma (§ 40 ods. 1 OZ), musí určitosť obsahu prejavu vôle (§ 37 ods. 1 OZ) vyplývať z
textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nestačí, ak je zmluvným stranám jasné,
čo je predmetom zmluvy, ak to nie je objektívne zistiteľné z jej textu. Určitosť písomného prejavu
vôle je objektívnou kategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho
obsahu ani u osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu. Tomu zodpovedá aj právny

názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení spis. zn. 4Cdo/9/2019 zo dňa 27.05.2020, v zmysle
ktorého ak strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami
určenévýslovnýmodkazomnasamostatnúlistinu,ktoránebolapodpísaná,nespôsobujetobezďalšieho
neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzuspokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte
vlastnej zmluvy.
26. V danom prípade však možno konštatovať, že prejav vôle účastníkov spornej úverovej zmluvy

ohľadom náležitosti podľa ust. § 75 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z. z. nebol dostatočne v texte
samotnej zmluvy určito vymedzený. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že vymedzenie
nehnuteľného majetku, ktorý bol predmetom zálohu, v spornej úverovej zmluve, a to v ust. bodu
6.2 zmluvy, by podmienku dostatočnej určitosti písomného prejavu vôle zmluvných strán napĺňalo.
Keďže zo samotného textu úverovej zmluvy (výlučne z ust. bodu 6.2. úverovej zmluvy) vyplýva len

toľko, že nehnuteľný majetok, ktorý mal byť predmetom zálohu je špecifikovaný v zmluve o zriadení
záložného práva na nehnuteľný majetok č. 07/301/12, teda v jednej zmluve, a nie v dvoch samostatných
zmluvách navyše uzavretých nie medzi tými istými subjektmi (v prípade prvej medzi stranami sporu
a v prípade druhej medzi žalovaným a R. V.), možno uzavrieť, že z textu úverovej zmluvy, krytej
podpismi účastníkov zmluvy, nemožno objektívne zistiť špecifikáciu nehnuteľného majetku, ktorý mal
byť predmetom zálohu. Pripustiac odvolaciu argumentáciu žalovaného, by potom napĺňal podmienku

určitosti aj prípad existencie viac ako dvoch záložných zmlúv, napr. troch s označením č. 07/301/12 s
dolnými indexmi A, B, C, teda: č. 07/301A/12, č. 07/301B/12 a č. 07/301C/12, ktoré by na strane záložcu
boli uzavreté tromi rôznymi subjektmi, v ktorých by predmet zálohu bol riadne špecifikovaný. Z textu
spornej úverovej zmluvy ani nevyplýva, že by účastníci úverovej zmluvy dotknuté dve záložné zmluvy
s označením č. 07/301A/12 a č. 07/301B/12 vyhlásili za súčasť úverovej zmluvy v podpísanom texte

vlastnej úverovej zmluvy.
27. Možno tak uzavrieť, že sporná úverová zmluva ako zmluva o hypotekárnom úvere neobsahovala
určité písomné dojednanie o podstatných náležitostiach podľa ust. § 75 ods. 4 písm. e) zákona č.
483/2001 Z. z., a preto je podľa ust. § 40 ods. 1 OZ absolútne neplatným právnym úkonom (a to od
samotného počiatku; ex tunc). Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že účastníci

zmluvy mali reálnu vedomosť, aké konkrétne nehnuteľnosti majú byť predmetom záložného práva
zabezpečujúceho pohľadávky banky (žalovaného) zo spornej úverovej zmluvy, keďže zo samotného
textu úverovej zmluvy to nemožno dostatočne určito a bezpochybne vyvodiť. V danom prípade tak
nebolo možné vykladať právny úkon strán sporu, t. j. vykladať spornú úverovú zmluvu v prospech jej
platnosti, ako argumentoval žalovaný s poukazom na bohatú judikatúru Ústavného súdu SR.

28. Vzhľadom na už uvedené potom dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade nebol naplnený
odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
29. Odvolací súd v kontexte nižšie uvedeného vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004),

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do
obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo
dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). V súvislosti s preskúmavanou vecou
je potrebné tiež uviesť, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového
súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV. ÚS 350/2009 zo dňa 08.10.2009).
30. V nadväznosti na uvedené potom ani nebolo podstatné, či žalobkyňa mala pri podpise úverovej
zmluvy k dispozícii, resp. mala vedomosť o zmluve o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č.

07/301B/12. Potom ani okolnosť, že súd prvej inštancie napriek tomu, že žalobkyňa nenamietala v spore,
resp. netvrdila opak, že mala v dispozícii uvedenú záložnú zmluvu, dospel k opačnému skutkovému
záveru, nebola spôsobilá nič zmeniť na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, keďže aj napriek
takémuto nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, nebolo znemožnené žalovanému
uplatňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Rovnako z pohľadu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia
nebolo podstatným to, ak súd prvej inštancie v zmysle ust. § 185 ods. 1 CSP nevykonal dôkazy
namietané v odvolaní žalovaným, keďže podstatným pre posúdenie platnosti bol obsah, text spornej
úverovej zmluvy, ktorý, ako už bolo uvedené nenaplnil podmienku určitosti prejavu ich vôle, pričom tátomusí vyplývať pri obligatórne písomných právnych úkonov objektívne priamo z textu zmluvy. Preto v
danom prípade neboli naplnené ani ďalšie žalovaným namietané odvolacie dôvody podľa ust. § 365
ods. 1 písm. e) a f) CSP.

31. Napokon ak žalovaný namietal, že v danom prípade išlo zo strany žalobkyne o zjavné zneužitie
práva,keďžežalobkyňazačalanamietaťneplatnosťspornejúverovejzmluvyažvčase,kedysažalovaný
začallegitímnedomáhaťuspokojeniasvojichpeňažnýchnárokovztitulunevráteniaposkytnutéhoúveru,
ani s touto námietkou sa nebolo možné stotožniť. Ako už bolo uvedené, prípustnosť žaloby žalobkyne
ako spotrebiteľa vyplývala v danom prípade priamo zo zákona (§ 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z.

z.). Ak teda samotný zákon prezumuje podanie žaloby o neplatnosť zmluvy o hypotekárnom úvere
uzavretej medzi profesionálnym veriteľom (bankou) a dlžníkom spotrebiteľom, a to následne po uzavretí
takejto zmluvy, čo vyplýva priamo z logiky veci, keďže podať žalobu o neplatnosť zmluvy možno len
v prípade jej skoršieho uzavretia a súčasne časovo neobmedzuje toto právo spotrebiteľa, nemožno
uvažovať o zneužití práva zo strany spotrebiteľa, ak procesne prípustnú žalobu podá aj s väčším
časovým odstupom od uzavretia neplatnej zmluvy. Uvedené je v danom prípade zdôraznené tým, že to

bolsamotnýžalovaný,ktorývopredpripravilzmluvnúdokumentáciu,ktoránebolavsúladesozákonnými
požiadavkami a žalobkyňa túto v dôvere v profesionalitu bankovej inštitúcie, akou žalovaný je, túto
podpísala. Nemožno tak brať na ťarchu žalobkyne, že začala prostredníctvom iniciovania súdneho
konania namietať (ne)platnosť úverovej zmluvy až v čase potom, ako došlo zo strany žalovaného k
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

32. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovaným napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny tak vo výroku v merite veci, ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania,
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP pri
aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu

úspešná a vznikol jej tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej v súvislosti s odvolacím
konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalobkyni nepriznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, keďže jej preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako
trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalobkyňa nevykonala v odvolacom konaní žiaden procesný úkon).
Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací

súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri
striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové
rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie
vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady
(porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu,

a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii
takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý,
či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor
vyplýva

i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018
zo dňa 28.02.2018.
34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný

poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).