Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 23, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/107/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613212620
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6613212620.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcovMgr.ŠtefanaBalážaaJUDr.AlexandraMojša,vprávnejvecižalobcuR.K.,a.s.,sosídlomX.,W.
XX,N.:XXXXXXXX,právnezastúpenéhoJakubčák,advokátskakancelária,s.r.o.,sosídlomMichalská
14, Bratislava proti žalovaným 1/ J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., V. XXX, právne zastúpený JUDr.
Ing. Lindou Kovandovou, LM.M., advokátkou, advokátska kancelária so sídlom Banská Bystrica, Ulica
Janka Kráľa 1 a 2/ O. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. - Z., L. letcov XXXX/XX, za účasti osobitného
subjektu konania na strane žalovaného 2/ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom
Prešov, Námestie legionárov 5, právne zastúpené JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, advokátska

kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, v konaní o zaplatenie 8.489,63 € s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 7C/36/2016-316 zo dňa 30. 08. 2016 v
spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/36/2016-436 zo dňa 15. 03. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol (výrok II.) a výrok o náhrade trov konania
(výrok III.) potvrdzuje.

II. Výrok o zastavení konania (výrok I.) v spojení s dopĺňacím rozsudkom zostáva nedotknutý.

III. Žalovaný 1/ a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne okresný súd po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením.

IV. Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, a to v rozsahu sumy 2.100,83 € s
príslušenstvom aplikujúc ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej v texte „Zákon

o bankách“) účinný ku dňu 21. 12. 2010 z dôvodu, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na
uplatnenie nároku voči žalovanému 1/ a súčasne žalobu zamietol i voči žalovanému 2/ z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane, nakoľko nezistil žiadnu existujúcu právnu
povinnosť žalovaného 2/ voči žalobcovi.

2. Vo zvyšku, teda v rozsahu istiny 6.338,80 €, v časti úroku 10,60 % z istiny 7.162,09 € od 22. 12. 2010
až do zaplatenia, v časti úroku 9 % ročne z istiny 5.061,26 € od 22. 12. 2010 až do zaplatenia, ako aj

v časti 50,- € konanie zastavil, aplikujúc ust. § 145 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej v texte „CSP“), vychádzajúc z dispozičného oprávnenia žalobcu ohľadom jeho predmetu
konania.3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu na
podanie žaloby ako celku poukázal najmä na skutočnosť, že žalovaný 1/ mal uzatvorenú zmluvu o
splátkovom úvere s bankou - právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom

v Bratislave a žalobca si právo uplatňoval na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej
medzi jeho právnym predchodcom Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava zo dňa 21. 12. 2010. Právny
predchodca žalobcu tak ukončil právny vzťah so žalovanými a postúpil pohľadávku vzniknutú zo zmluvy
o úvere na žalobcu, čo oznámil žalovanému 1/ listom „Oznámenie o postúpení pohľadávok“ podľa §
526 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Okresný súd dospel k záveru, že neboli

splnené podmienky, resp. predpoklady postúpenia pohľadávky banky na žalobcu voči žalovanému 1/ z
bankového úveru a v danom prípade z predmetnej zmluvy na subjekt, ktorý nie je bankou. Bez súhlasu
klienta banky, v danom prípade žalovaného 1/, je banka podľa § 524 Občianskeho zákonníka oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku len v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, t. j. za splnenia kumulatívnych
podmienok: 1. klient nesplnil riadne a včas čo i len jednu splatnú splátku istiny úveru, 2. omeškanie
klienta trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a 3. na zaplatenie omeškanej časti peňažného

záväzkubolpísomnezaviazaný.Okresnýsúdpoukázalnato,ženesplneniepovinnostíuvedenýchv§92
ods. 8 Zákona o bankách spôsobuje neplatnosť právneho konania podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 5Co/460/2015, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/511/2015. Je totiž nevyhnutné,
aby žalobca preukázal, že banka, teda právny predchodca žalobcu skutočne klienta, teda žalovaného

1/ písomne vyzval na splnenie záväzku a tento zostal v omeškaní so zaplatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Pokiaľ tomu tak nie je, nemožno mať za to, že išlo o platné postúpenie pohľadávky, v dôsledku
čoho žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Žalobca v konaní totiž nepreukázal, že by bolo
splnené doručenie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, preto ide o právny úkon, ktorý svojim
obsahom a účelom odporuje zákonu, ide o právny úkon neplatný. Samotná banka podľa okresného

súdu postupovala svoju pohľadávku voči žalovanému 1/ napriek tomu, že si nesplnila svoju povinnosť
písomne vyzvať žalovaného 1/ na zaplatenie dlhu, ak bol v omeškaní nepretržite viac než 90 dní.

4. Pokiaľ ide o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného 2/, okresný súd výslovne
konštatoval, že z vykonaného dokazovanie nezistil skutočnosti, ktoré by umožňovali určiť pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného 2/, t. j. nezistil žiadnu existujúcu právnu povinnosť žalovaného 2/ voči žalobcovi.

5. Nad rámec vyššie uvedeného okresný súd doplnil, že žalobcov nárok bol oslabený aj v dôsledku
vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného 1/ a osobitného subjektu konania. Okresný
súd sa totiž nestotožnil s právnym názorom žalobcu o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka

pre premlčanie na predmetnú zmluvu s poukazom na to, že ide nevyhnutne o potrebu aplikácie
Občianskeho zákonníka v otázke premlčania spotrebiteľských zmlúv, ktorý právny záver podporuje i
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 402/2013 a v prejednávanej veci je
predmetom konania plnenie zo zmluvy spotrebiteľskej. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na ust.
§ 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb., ktoré už v tom čase ustanovovalo, že spotrebiteľská zmluva je

aj zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Naviac znenie ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety
Občianskeho zákonníka je v zmysle ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Mcdo/14/2014) aplikovateľné i na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, ktoré boli
založené pred jeho účinnosťou.

6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý prioritne namietal, že okresný
súd vydal nesprávne rozhodnutie, ktoré spočíva najmä v nesprávnom právnom posúdení Zákona
o bankách, v nesprávnom právnom posúdení Zákona o spotrebiteľských úveroch a v nesprávnom

postupe a rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia, presvedčivosti a nepredvídateľnosti postupu
konajúceho súdu. Namietal najmä aplikáciu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko účelom tohto
zákona je podľa neho úprava výnimiek z bankového tajomstva, teda ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o
bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ďalej treba podľa neho osobitne vnímať to,

že Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, pričom tento zákon zároveň definuje, že týmto
zákonom sú dotknuté ustanovenia Zákona o bankách. Nepovažuje preto za správne, že aplikáciou ust.§ 90 ods. 8 Zákona o bankách sa určuje neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok
aktívnej legitimácie nového veriteľa. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Českej republiky.

8. Pre úplnosť žalobca v odvolaní dodal, že v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok došlo
k dohode medzi bankou a žalovaným 1/, v zmysle ktorého dojednania je banka oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené
alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či

banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, a to na tretiu osobu,
alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu a klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky
voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným
súhlasom banky.

9. V súvislosti s aplikáciou zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte „zák. č.

258/2001 Z. z.“) poukázal na ust. § 4 ods. 6 tohto zákona. V súvislosti s jeho právnym stanoviskom
poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov Slovenskej republiky.

10. Následne žalobca v odvolaní namietal, že okresnému súdu predložil oznámenie postupcu o
postúpení pohľadávok s dokladmi o doručovaní, čím bola bez ďalšieho založená aj jeho aktívna

legitimácia na vymáhanie postúpenej pohľadávky.

11. Na záver žalobca namietal, že rozhodnutie okresného súdu považuje za nedostatočne odôvodnené,
nakoľko okresný súd neuviedol, prečo nepovažuje jeho argumentáciu za dôvodnú a nevysporiadal sa
s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, na ktoré poukazoval, čím bolo porušené jeho právo na

spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu (II. a III.
výrok) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne zmenil tak, že v
rozsahu II. a III. výroku napadnutého rozhodnutia rozsudok zmení a žalovaných zaviaže voči žalobcovi
na zaplatenie sumy v zmysle ním podanej žaloby.

12. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu považuje za
nepreskúmateľné a nie je úlohou súdu, ani žalovaných dedukovať zo žalobcovho odvolania, v čom
konkrétne vidí jednotlivé ním vymenované dôvody odvolania. Ak tvrdí, že neboli splnené procesné
podmienky v obsahu odvolania, resp. v jeho texte, nie je ani len jedinou vetou uvedené, ktorá procesná
podmienka, ktorá by mohla byť žalobcovi na prospech, podľa jeho názoru nebola v tomto konaní splnená

a na základe akej úvahy tento názor žalobca zastáva. Obdobne je to aj s niektorými inými odvolacími
dôvodmi, uvádzanými žalobcom, ako napr. že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
pričom okresný súd dostatočným spôsobom a v potrebnom rozsahu sa vysporiadal so skutkovými aj
právnymi argumentmi oboch procesných strán a jeho rozhodnutie spĺňa všetky náležitosti rozhodnutia v
zmysle § 220 CSP. Nie je zrejmé ani to, akým spôsobom okresný súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ani v tejto časti nie je možné vyvodiť zo žalobcovho
odvolania, na základe čoho sa domnieva, že mu bolo znemožnené uskutočňovať tieto jeho práva a
konkrétne v čom. Celé odôvodnenie odvolania je len skopírovaným textom jeho písomného podania
zo dňa 26. 05. 2016 vo veci samej, teda neuvádza žiadne konkrétne odvolacie dôvody, iba polemizuje

so závermi okresného súdu. K právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol najmä to, že okresný súd
poukázal i na viaceré rozhodnutia, ktoré boli vydané v súlade s právnym záverom okresného súdu
o neplatnosti postúpenia pohľadávky pri nesplnení podmienok predpokladaných Zákonom o bankách.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

13. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS k odvolaniu žalobcu uviedlo, že ide o rozhodnutie
okresného súdu vecne správne, stotožňuje sa so závermi okresného súdu a nenachádza žiadne vady
ani v rámci odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia. Okresný súd podľa neho stručným a
jasným spôsobom posúdil všetky podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vyjadril sa i k
otázke uplatnenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách a nepreskúmateľnosť, či nedostatočné odôvodnenie

nemožno okresnému súdu vytknúť, preto konaním zo strany súdu nemohol byť porušený ani všeobecne
uplatniteľný princíp právnej istoty, keďže okresný súd rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.14. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v medziach daných ustanoveniami §
379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol (výrok II.) a výrok o náhrade trov konania (výrok III.)
potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. Výroky o zastavení konania (výrok I.) v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/36/2016-436 zo dňa
15. 03. 2019 zostáva nedotknutý, nakoľko nebol odvolaním žalobcu napadnutý.

16. Odvolací súd prioritne poukazuje na tú skutočnosť, že v zmysle § 124 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa
každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu, pristupoval i k preskúmaniu obsahu odvolania žalobcu.
Žalobca v odvolaní podľa obsahu poukázal najmä na to, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu, že tento vec nesprávne právne posúdil, ak ho nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného
v konaní.

17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

18. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti,
že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené

v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis inštitút k inštitútu cesie.

19. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho rozhodnutia (viď. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu
legitimáciu v konaní a tým svoje procesné právo uplatniť si predmetný hmotnoprávny nárok voči

žalovanej.

21. Ako už bolo uvedené vyššie, v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách spôsobilým predmetom
postúpenia môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy
dlžníkovi potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Žalobca

však takýto dôkaz, a to písomnú výzvu banky Slovenskej sporiteľne, a. s. nepredložil, v dôsledku čoho
takétopostúpeniepohľadávkyjeneplatnévzmysle§39Občianskehozákonníkaprerozporsozákonom,
a to pre nedodržanie zákonnej podmienky, ktorou je práve existencia písomnej výzvy banky klientovi na
plnenie peňažného záväzku, s ktorým je klient nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Žalobca predložil v konaní len listinný dôkaz, a to oznámenie o postúpení pohľadávky žalovaným zo

dňa 28.12.2010. Realizáciu upozorňujúcej výzvy pred zosplatnením úveru, či už právnym predchodcom
žalobcu, alebo žalobcom preto súd nemal za preukázanú.

22. V konaní žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil, že v zmysle Zákona o bankách možno
postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, pričom zmluva

o postúpení pohľadávok bola uzavretá 21. 12. 2010 a konečná splatnosť úveru mala byť 20. 01. 2011,
pričom minimálna časť pohľadávky, ktorá zodpovedá poslednej splátke úveru nemohla byť postúpená
a nemôže byť v konaní uplatňovaná, keďže absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu. Žalobca v
odvolaní nespochybnil, že nepreukázal doručenie písomnej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o
bankách, a to napriek tomu, že osobitný subjekt spochybnil, že došlo k doručeniu tejto výzvy. Okresný

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že oznámením o postúpení pohľadávky banka
oznámila žalovanému 1/, že pohľadávku vo výške 8.489,63 € s príslušenstvom postúpila žalobcovi na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 21. 12. 2010. Podľa fotokópie doručenky bola
zásielka vrátená späť Slovenskej sporiteľni, a. s. (č. l. 9 spisu). Okresný súd preto dôvodne doplnil,že neboli kumulatívne splnené podmienky v zmysle Zákona o bankách upravené v § 92 ods. 8 pre
platné postúpenie pohľadávky, nakoľko nebolo preukázané zo strany žalobcu doručenie písomnej
výzvy dlžníkovi, ktorý bol v omeškaní minimálne 90 dní, a preto ide o právny úkon neplatný. Naviac

z oznámenia o postúpení pohľadávky nevyplýva, že by žalovaný 1/ bol v omeškaní s dlhom voči
pôvodnému veriteľovi Slovenskej sporiteľni, a. s. viac ako 90 dní, ak žalobca k žalobe pripojil len zmluvu
o splátkovom úvere uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., Bratislava a žalovaným 1/ a zmluvu o
postúpenípohľadávokzodňa21.12.2010.Samotnázmluvaopostúpenípohľadávoknaviacneobsahuje
prílohu, v zmysle ktorej by bolo zrejmé, že zo strany Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava došlo i k

postúpeniu pohľadávky výslovne vo vzťahu k žalovanému 1/.

23. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v predmetnom konaní spočíva na žalobcovi. Súdu
neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Z ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách vyplýva povinnosť banky pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, čo znamená,

že ak banka klientov vyzývala na splnenie splatného dlhu, dôkazné prostriedky súvisiace s touto
skutočnosťou by sa mali nachádzať v dispozičnej sfére žalobcu.

24. Dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní, a pod.. Povinnosť

označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu konania bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného

z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je strana, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne iné, než navrhnuté dôkazy

a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí
rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na
ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

25. Keďže zákon o bankách vyžaduje pre platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu
kumulatívne splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 nepreukázaním podmienky (písomná výzva
dlžníkovi),nemohlodôjsťkplatnémupostúpeniupohľadávkynažalobcuprerozporsozákonomvzmysle
§ 39 OZ. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom,
že právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej len po tom, ak

bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade,
že takéto predpoklady splnené neboli, prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo,
bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie
bybolovpriamomrozporesozákonom.Ztohtodôvodubytedasamotnázmluvaopostúpenípohľadávky

v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na
ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovanej prihliadnuť. Pokiaľ ustálená
súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s
§ 525 ods. 2 OZ (ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným právnym
úkonom, tak takýto záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na dodržiavanie

ktorého sa zmluvné strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom záväzku spoliehali.

26. Na záver vo vzťahu k argumentácii žalobcu v odvolaní o odklone okresného, ako i krajského
súdu od ustálenej súdnej praxe odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/26/2017 zo dňa 28. 03. 2018, v zmysle ktorého podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona

o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy
veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie
takejto úpravy má podľa uvedeného rozhodnutia potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Aj z uznesenia Najvyššiehosúdu SR sp. zn. 1Obdo/92/2018 zo dňa 20. 11. 2019 vyplýva, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
upravuje podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorú
má voči klientovi na inú banku, alebo aj na osobu, ktorá nie je bankou. Postúpenie pohľadávky v

rozpore s uvedeným ustanovením má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci totiž došlo k postúpeniu pohľadávky z banky
(Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava) a nebankovým subjektom (žalobca). Vzhľadom k uvedenému
okresný súd aplikoval na posudzovaný prípad dôvodne aj špeciálnu úpravu, týkajúcu sa postúpenia
pohľadávky obsiahnutú v Zákone o bankách. V zmysle tohto ustanovenia môže byť spôsobilým

predmetompostúpenialensplatnápohľadávka,alebojejčasťzapredpokladupredchádzajúcejpísomnej
výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Ide o
zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia
pohľadávky. Vzhľadom na to, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre
platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to v čase, kedy k postúpeniu
pohľadávky došlo, súd prvej inštancie považoval postúpenie pohľadávky uplatnené žalobcom za

neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka správne a správne dospel k záveru, že žalobca nie je
aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby.

27. Žalobca v odvolaní namietal aj porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces, keď rozsudok
súdu prvej inštancie považoval za nedostatočne odôvodnený. Odvolací súd k tomu uvádza, že právo

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý
proces zaručeného v článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 odsek 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odôvodnenie je tou časťou súdneho rozhodnutia, v ktorej
súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené v zmysle

§ 220 ods. 2 CSP takým spôsobom, aby ústavné práva strán sporu boli riadne dodržané. Odvolací
súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali, že ide o svojvoľné, alebo zjavne
neodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

28. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.

04. 2018 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR ako R 60/2018,
z ktorého vyplýva, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva,
ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému
došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatným právnym úkonom.

29. Napriek tomu, že žalobca v odvolaní nenamietal zamietnutie jeho žaloby voči žalovanému 2/
konkrétnymi odvolacími dôvodmi, odvolací súd uzatvára, že okresný súd dospel k správnemu právnemu
záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane, ak z obsahu spisu, najmä zmluvy o
splátkovom úvere uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., Bratislava a žalovaným 1/ dňa 24. 02.
2006 nevyplýva žiadny právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 2/.

30. Ak okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na
strane žalobcu, odvolací súd sa nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami, týkajúcimi sa veci samej.

31. Okresný súd vecne správne rozhodol aj o priznaní náhrady trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP,

ktoré rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo konkrétnymi odvolacími dôvodmi napadnuté žalobcom
v odvolaní, odvolací súd však uvedené konštatuje, nakoľko ide o výrok závislý.

32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci.Vodvolacomkonanížalobcanebolúspešný,pretomunevznikolnároknanáhradutrovodvolacieho
konania. Pokiaľ ide o žalovaného 2/, tomuto v odvolacom konaní nevznikli žiadne trovy konania, ktoré
by boli účelne vynaložené v zmysle § 251 CSP, preto mu náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd
nepriznal. Žalovaný v 1. rade, ako aj osobitný subjekt konania boli v odvolacom konaní úspešní, preto
majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %, o výške ktorých

rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).