Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 17, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/59/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115208339
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3115208339.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov
senátuMgr.ZuzanyHolúbkovejaMgr.IvanaKubínyihovsporežalobcu:IJ.,trvalebytomJ.,zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom Legionárska 6434/2, Trenčín, IČO: 47
251 913 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,
IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Trenčín zo dňa 13. apríla 2022, č.k. 26C/45/2015-184, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. a v závislom výroku V. o trovách
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.700,52

eur s príslušenstvom. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.107,20 eur
spolu so špecifikovaným úrokom z omeškania, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom
III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 850,58 eur spolu so špecifikovaným úrokom z
omeškania,všetkodo30dníodprávoplatnostirozhodnutia.VýrokomIV.vozvyšnejčastižalobuzamietol
a výrokom V. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 32,40 % s tým, že o
výšketrovbuderozhodnutésamostatnýmuznesením.Súdprvejinštancierozhodovalnazákladežaloby,

ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z
dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta je neplatné a od žalovaného žiadal náhradu mzdy.
Súd prvej inštancie pôvodne o veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18.11.2019, č.k. 26C/45/2015-116 tak,
že žalobu zamietol v celom rozsahu. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením zo dňa 30.09.2021,
č.k. 17Co/6/2020-155 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu
konania vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie 3.700,52 eur s príslušenstvom, preto v tejto
časti súd prvej inštancie konanie v zmysle ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil. Súd uviedol, že uplatnený

nárok žalobcu na náhradu mzdy bolo potrebné časovo rozlíšiť na obdobie od neplatného skončenia
pracovného pomeru dňa 25.01.2011 (kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na jeho ďalšom
zamestnávaní) do 30.07.2014, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu o určení neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru a na obdobie od 31.07.2014 (prvý deň nasledujúci po dni právoplatného
určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru súdom) do 15.09.2014, kedy pracovný pomer
žalobcu u žalovaného skončil (dohodou o skončení pracovného pomeru). Súd dospel k záveru, že za

prvé z uvedených období patrí žalobcovi náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
podľa § 79 Zákonníka práce, keď žalobca po doručení neplatnej výpovede z pracovného pomeru
oznámil žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Náhradamzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru potom žalobcovi patrí za dobu odo dňa, ktorý
nasleduje po oznámení žalovanému, že na ďalšom zamestnávaní trvá, až do dňa, kedy bolo súdom
právoplatne rozhodnuté, že žalovaný pracovný pomer s navrhovateľom skončil neplatne. Súd prvej

inštancie uviedol, že sa pri posúdení nároku žalobcu na náhradu mzdy odchýlil od právneho názoru
odvolacieho súdu, vyjadreného v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2021, č.k. 17Co/6/2020-155, a
to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 5Cdo/83/2021. Žalobca
bol od 01.02.2011 do 30.01.2012 práceneschopný a za toto obdobie (vrátane obdobia od 26.01.2011
do 30.01.2012) náhradu mzdy nepožadoval a požadoval náhradu mzdy za

obdobie od 31.01.2012 do 30.07.2014. S poukazom na uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu bol súd
prvej inštancie toho názoru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy nie od ukončenia práceneschopnosti, ale
od doručenia oznámenia žalobcu žalovanému, aby ho naďalej zamestnával, čo žalobca urobil listom
zo dňa 25.01.2011, kedy bol list žalovanému zároveň doručený. Lehotu 12 mesiacov je tak potrebné
počítať od 26.01.2011, ktorá skončila 25.01.2012. Nakoľko bol žalobca preukázateľne práceneschopný
od 01.02.2011 do 30.01.2012, za obdobie práceneschopnosti nebol schopný vykonávať svoju prácu,

pretomunevznikolnároknanáhradumzdy.Pokiaľpotomideoobdobiepresahujúce12mesiacov,lehota
36 mesiacov, za ktorú možno priznať náhradu mzdy, uplynula 27.01.2014 (najbližší nasledujúci pracovný
deň). Po uplynutí 12 mesiacov súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať. Môže však tak urobiť len výnimočne, a to
v prípadoch, ak sa zamestnanec zapojil, alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za

podmienok v zásade rovnocenných alebo výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy, keby mu zamestnávateľ prácu prideľoval. Zároveň takéto oprávnenie prislúcha súdu vtedy, ak
výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skočenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Súd uviedol, že tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané,
preto konštatoval, že návrh žalovaného na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za

čas presahujúci 12 mesiacov nebol dôvodný. Dokazovaním bolo zistené, že žalovaný okrem poukazu
na poberanie dôchodkových dávok žalobcom neuviedol iné dôvody, ktoré by zníženie, či nepriznanie
náhrady mzdy odôvodňovali. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy za obdobie od 31.01.2012 do
30.07.2014 a takto uplatnený nárok presiahol zákonom určenú hranicu 36 mesiacov. Žalobcovi preto
patrí náhrada mzdy len za obdobie po skončení práceneschopnosti t.j. od 31.01.2012 do uplynutia

lehoty 36 mesiacov od oznámenia žalobcu žalovanému, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, t.j. do
27.01.2014. Za uplatnené obdobie od 28.01.2014 do 30.07.2014 preto žalobcovi náhrady mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru nepatrí a súd prvej inštancie mu náhradu za toto obdobie
nepriznal. Ďalej súd uviedol, že žalobca si náhradu mzdy vyčíslil vo výške čistého funkčného platu.
Náhradu čistého funkčného platu by bolo možné priznať iba v prípade, ak by tak výslovne stanovil

právny predpis (§ 114 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z.). Pretože pre nárok na náhradu mzdy (funkčného
platu) sa pri neplatnom skončení pracovného pomeru (aj štátnozamestnaneckého pomeru) vychádza
z priemerného zárobku zúčtovaného zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období (§ 134 ods.
1 ZP) a nie z priemerného čistého zárobku, možno tento nárok priznať iba brutto. Výška funkčného
platu žalobcu v rozhodnom období nebola medzi stranami sporná (755,50 eur mesačne). Pretože výška

žalobcom uplatneného nároku nepresiahla výšku funkčného platu žalobcu v rozhodnom období, súd
prvej inštancie ju priznal v uplatnenej výške, a to za deň 31.01.2012 v sume 25,04 eur, za obdobie od
01.02.2012do31.12.2013vsume12.674,84eur(551,08eurx23mesiacov)azaobdobieod01.01.2014
do27.01.2014vsume407,32eur(17pracovnýchdníx23,96eur),spolu13.107,20eur.Poprávoplatnom
určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho

vzťahu ďalej spravovali ich pracovnou zmluvou a žalovaný ako zamestnávateľ mal preto povinnosť
prideľovať žalobcovi ako svojmu zamestnancovi dojednanú prácu. Medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaný si túto povinnosť nesplnil, čo je potrebné považovať za prekážky na strane zamestnávateľa,
pre ktoré nemohol žalobca vykonávať dojednanú prácu, preto mu patrí podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce náhrada mzdy. Táto mu patrí až do dňa skončenia jeho pracovného pomeru u žalovaného, t.j.

do 15.09.2014, dokedy prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré nemohol vykonávať svoju prácu,
trvali. Za obdobie od 31.07.2014 do 15.08.2014 patrí žalobcovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného
zárobku, ktorým sa v zmysle § 114 ods. 1, 2 zákona č. 400/2009 Z.z. rozumie funkčný plat.
Keďže výška funkčného platu nebola medzi stranami sporná, súd prvej inštancie opätovne vychádzal z
mesačného funkčného platu žalobcu 755,50 eur. Žalobca si náhradu mzdy uplatnil v nižšej sume, preto

ju súd prvej inštancie priznal v uplatnenej výške za deň 31.07.2014 v sume 23,96 eur, za obdobie od
01.08.2014 do 31.08.2014 v sume 551,08 eur a za obdobie od 01.09.2014 do 15.09.2014 v
sume 275,54 eur (11 dní x 23,96 eur), spolu 850,58 eur. Žalobca ďalej žiadal priznať úroky z omeškania,
ktoré špecifikoval podľa jednotlivých mesiacov s ohľadom na výšku platnej úrokovej sadzby. V súvislostis nárokom žalobcu na úroky z omeškania ako príslušenstvom priznanej náhrady mzdy súd poukázal na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRzo17.12.2009,sp.zn.1Cdo/116/2008,vktoromuviedol,žepovinnosť
zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru

a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných
ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie
s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník
práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne
vyjadril v ust. § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne

uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.
Keďže terajší Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva
úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov.
K poukázaniu žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 494/2013 súd uviedol, že ani v
tejto veci nedospel ústavný súd k opačnému záveru, pretože dôvodom nepriznania úroku z
omeškania zamestnancovi z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru všeobecnými

súdmi nebol záver o tom, že zamestnancovi právo na úroky z omeškania vo všeobecnosti nepatrí (resp.
že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vec nedopadá), ale konkrétne okolnosti veci,
keď všeobecné súdy úroky z omeškania z náhrady mzdy zamestnancovi nepriznali s ohľadom na výšku
priznanej náhrady mzdy, ktorú považovali za primerané zadosťučinenie a dostatočnú sociálnu ochranu
prezamestnancaazároveňidostatočnúsankciuprezamestnávateľa.Naopak,ústavnýsúdajvtejtoveci

(stotožniac sa s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo 17.12.2009, sp. zn. 1 Cdo 116/2008) dospel
k záveru, podľa ktorého „nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie
s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy“. Pri
omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z
omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka určená nariadením vlády č. 87/1995

Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu. K obdobným záverom dospel Najvyšší súd SR aj v
rozhodnutiach z 30.04.2012 sp. zn. 6 Cdo 246/2010, z 31.05.2012 sp. zn. 2 Cdo 76/2011, z 26.01.2015
sp. zn. 5 MCdo 8/2012, z 28.11.2008 sp. zn. 1 Cdo 51/2017 a z 24.04.2019 sp. zn. 8 Cdo 69/2018;
tiež Ústavný súd SR v uznesení zo 04.07.2017 sp. zn. III. ÚS 460/2017. Medzi stranami nebolo
sporné, že výplatným dňom do 30. septembra 2013 bol 15. deň nasledujúceho mesiaca a od 01.

októbra 2013 to bol 10. deň nasledujúceho mesiaca. Súd dospel k záveru, že nevyplatením náhrady
mzdy žalovaným žalobcovi v termínoch splatnosti jednotlivých náhrad mzdy ku dňom splatnosti, ktoré
predstavujú výplatné termíny, došlo k omeškaniu žalovaného s náhradou mzdy a žalobcovi preto patria
ajúrokyzomeškaniazajednotlivénevyplatenénáhradymzdy,pričomvýškaúrokovzomeškaniavyplýva
z ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR, ktoré si žalobca riadne uplatnil. Súd prvej

inštancie preto zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy celkom 13.957,78 eur,
z toho 13.107,20 eur podľa § 79 Zákonníka práce za obdobie od 31.01.2012 do 27.01.2014 spolu s
úrokmi z omeškania z jednotlivých súm náhrad mzdy a v sume 850,58 eur podľa § 142 ods.
3 Zákonníka práce za obdobie od 31.07.2014 do 15.09.2014 spolu s úrokmi z omeškania z jednotlivých
súm náhrad mzdy. Žalobu žalobcu v časti nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia

pracovného pomeru uplatnenú za obdobie presahujúce 36 mesiacov od oznámenia žalovanému, že na
ďalšom zamestnávaní trvá , t.j. po 27.01.2014 ako nedôvodnú zamietol. Lehotu na splnenie uloženej
povinnosti žalovaným súd určil do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s poukazom na
ustanovenie § 232 ods. 3 CSP, nakoľko o ňu požiadal žalovaný na pojednávaní dňa 22.05.2019 a súd
prvej inštancie jeho návrhu s prihliadnutím na uloženú povinnosť vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov

konaniasúdodôvodnilustt.§255ods.1, §256ods.1, §262ods.1,2CSP.Uviedol,žežalobcapôvodne
žiadal zaplatenie sumy 21.084,58 eur s príslušenstvom. Žalobca v priebehu konania vzal
čiastočne žalobu späť, v časti o zaplatenie sumy 3.700,52 eur s príslušenstvom, čím procesne zavinil
zastavenie konania v tejto časti. Žalobcovi bola napokon priznaná suma 13.957,78 eur s príslušenstvom,
keď nárok v sume 3.426,28 eur s príslušenstvom bol zamietnutý. Úspech žalobcu tak predstavuje 66,20

% a úspech žalovaného prestavuje 33,80 %. Z tohto pomeru úspechu strán na spore
priznal súd prvej inštancie žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 32,40 %.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny
a zamietnutia žaloby v celom rozsahu a priznania náhrady trov konania. Uviedol, že sa v plnom
rozsahu pridržiava argumentácie prezentovanej v doterajšom konaní. Opätovne poukázal na to, že

žalobca v rozhodnom období poberal výsluhový dôchodok vo výške 702,25 eur a starobný dôchodok od
31.01.2012vovýške244,70eur,od01.01.2013vovýške255,90eur,od01.01.2014vovýške264,70eur.
Vkonaníbolopreukázané,žežalobcapoberalpríjemzvýsluhovéhoastarobnéhodôchodku,tedavyššiu
sumu ako bola jeho mzda. Preto je možné na tento príjem prihliadnuť ako na okolnosť odôvodňujúcuzníženiealebonepriznanienáhradymzdyasúdprvejinštanciemalprisvojomrozhodovaníaplikovaťust.
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru je potrebné zohľadniť všetky žalobcovi vyplatené príjmy
a dávky a postupovať podľa uvedeného zákonného ustanovenia v tom zmysle, že náhradu mzdy

žalobcovi za žalované obdobie neprizná. K uplatnenému a priznanému úroku z omeškania z
uplatnenej náhrady funkčného platu opätovne uviedol, že Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z
omeškania. Preto bolo potrebné súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom skúmať, či je možné
použiť právnu úpravu Občianskeho zákonníka, ako aj riadne odôvodniť prípadné použitie. Súdom prvej
inštancie nedošlo k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia. Ďalej uviedol že Zákonník práce síce zakotvuje

v § 1 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka
práce, avšak súčasne možno z takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti vyvodiť, že na pracovnoprávne
vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto
sú upravené v jeho ôsmej časti. Žalobca požadoval úroky z omeškania v rozpore so zákonom a
nemožno nájsť ani oporu v právnom systéme SR. Právo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej
sa dávky, preto nemožno úroky z omeškania určiť tým spôsobom, ako ich určil súd prvej inštancie.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom
konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a
nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú
právnu ochranu a právo na spravodlivý proces.
3. K odvolaniu žalovaného podal prostredníctvom právneho zástupcu žalobca vyjadrenie. Nestotožnil

sa s argumentáciou žalovaného. Poukázal na bod 27 odôvodnenia rozsudku, v
ktorom sa súd dostatočne vysporiadal s námietkou žalovaného ohľadne poberania výsluhového a
starobného dôchodku v rozhodnom období. Dodal, že skutočnosť poberania týchto dôchodkov nebránila
žalovanému umožniť mu pokračovať v práci a jediným dôvodom, pre ktorý mu žalovaný neumožnil
pokračovať v práci bolo politické pozadie z dôvodu zmeny politických strán vo vedení štátu. Pokiaľ ide

o priznané úroky z omeškania, tieto boli priznané zákonne, v súlade s citovanou judikatúrou, pričom aj
v tejto časti bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie riadne odôvodnené. Žiadal preto napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať plnú náhradu trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné vo výrokoch II. a III. a v závislom výroku V. o trovách konania podľa § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. odvolaním napadnutý nebol, preto je v týchto
častiach právoplatný a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP). Odvolací súd
sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku v napadnutých častiach, na tieto poukazuje a na zdôraznenie

správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:
6. Žalovaný v odvolaní prezentoval iba dve námietky voči rozsudku súdu prvej inštancie. Prvou namietal,
že súd prvej inštancie nedôvodne priznal žalobcovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov,
nakoľko poberal výsluhový a starobný dôchodok, ktorý presahoval výšku jeho mzdy. Druhou namietal,
že súd prvej inštancie nedôvodne priznal žalobcovi úroky z omeškania.

7. S oboma námietkami sa podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vyporiadal v odôvodnení
napadnutého rozsudku v dostatočnom rozsahu; s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v týchto
častiach odvolací súd plne súhlasí.
8.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeto,žežalobcapoberalvýsluhovýastarobnýdôchodok,niejerelevantným
dôvodom na nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka

práce. Zrejme uniklo pozornosti žalovaného, že tento záver, ktorý pôvodne viedol k zrušeniu rozsudku
súdu prvej inštancie, už odvolací súd raz konštatoval vo svojom zrušujúcom uznesení - s výslovným
poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019. Tento nález súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vecne správne nasledoval. Z tohto dôvodu predmetná odvolacia
námietka žalovaného neobstojí. K posunu v judikatúre v tejto otázke medzičasom nedošlo, preto nemá

odvolacísúddôvodsvojprijatýzávermeniť,pričomžalovanýanineprezentovalkonkrétnuargumentáciu,
prečo by od tohto záveru malo byť ustúpené.
9. Pokiaľ ide o druhú odvolaciu námietku žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne
priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, táto taktiež nie je dôvodná. Konštantná judikatúra, na ktorú súd
prvej inštancie náležite poukázal, akceptuje priznanie úrokov z omeškania s plnením náhrady mzdy.

Aj s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 493/2013, na ktoré žalovaný opätovne odkázal
v odvolaní, sa súd prvej inštancie náležite vyporiadal. Súd prvej inštancie pritom v rámci sumarizácie
konštantnej judikatúry odkázal na novšie uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 04.07.2017, sp. zn. III.
ÚS460/2017,zktoréhovyplýva,že„záver,podľaktoréhobyzamestnávateľanestíhalasankciavpodobeúroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných
záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný“. Na prekonanie tejto konštantnej judikatúry žalovaný
v odvolaní naviac neprezentoval žiadnu konkrétnu argumentáciu.

10. S poukazom na tieto skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch II. a III. a v závislom výroku V. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle ust. § 262

ods. 2 CSP o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie.
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).