Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 25, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/47/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120205820
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2120205820.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľky: C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. XXXX/XX, A., zastúpená splnomocnencom: AK Neuschlová, s.r.o., so sídlom Dostojevského rad 5,
Bratislava, IČO: 36 861 359, proti osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné: Mgr. F. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, Q., o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní osoby, ktorá je
podľa návrhu povinná platiť výživné, proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 30. novembra 2021,
č.k. 14Pc/11/2020-125, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zvýšil vyživovaciu povinnosť osoby, ktorá je
povinná platiť výživné voči navrhovateľke zo sumy 160 eur mesačne na sumu 270 eur mesačne, ktoré
výživné je povinná platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, s účinnosťou od
1.9.2020, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 37P/6/2017-86 zo dňa 18.10.2017, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 23CoP/2018-127 zo dňa 18.6.2018 v časti výšky výživného
na navrhovateľku a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Osobe, ktorá je povinná platiť výživné, uložil zaplatiť

navrhovateľke zročné výživné za obdobie od 1.9.2020 do 30.11.2021 v sume 1.650 eur v pravidelných
splátkach vo výške 45 eur mesačne spolu s bežným výživným splatných vždy do 15. dňa v mesiaci,
počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, pod následkom straty výhody splátok. O nároku na náhradu trov
konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 62 ods. 1, 2 a 5, § 63 ods. 1, §
75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine, ako i § 2 ods. 1 CMP a §

217 ods. 1 veta prvá CSP, keď uviedol, že naposledy bolo o výživnom na v tom čase maloletú C.,
t.č. plnoletú navrhovateľku, rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 37P/6/2017-86 zo
dňa 18.10.2017 v čase, keď navrhovateľka mala 17 rokov, bývala u matky a od 01.09.2016 študovala
na strednej škole v Trenčíne, kde aj bývala na internáte. Išlo o strednú umeleckú školu, kde sa
vyžadujú špeciálne študijné pomôcky ako napr. notebook, grafický tablet, zrkadlový fotoaparát, software,
umelecký spotrebný materiál a pod., čo predpokladalo vyššie výdavky na štúdium. Za internát matka
platila mesačne 90 eur, za stravu na internáte 70 eur a zvýšené výdavky mala matka aj v súvislosti

s dopravou dieťaťa do školy a tiež z dôvodu potreby poskytovať jej vyššie vreckové, a zvýšených
nákladov na mobilný telefón. Maloletá bola zdravá, iné zvýšené výdavky na ňu neboli. Po porovnaní
okolností dôležitých pre určenie výživného, tak v čase posledného rozhodnutia, ako aj v súčasnosti,
dospel súd k záveru, že na strane navrhovateľky došlo k podstatnej zmene pomerov, za ktorú súdpovažoval štúdium na vysokej škole, na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ktorá skutočnosť
(prechod na vyšší stupeň školského systému) už sama o sebe je podstatnou zmenou pomerov, nakoľko
so štúdiom na vysokej škole sú spojené vyššie výdavky v porovnaní s výdavkami na strednej škole.

Navrhovateľka v čase posledného rozhodnutia mala 17 rokov, toho času má 21 rokov a je dospelou
ženou, výdavky ktorej sú vyššie ako výdavky dieťaťa, od posledného rozhodnutia do začatia tohto
konania zároveň uplynula doba štyroch rokov, uplynutie ktorej podľa názoru súdu má za následok nárast
životných nákladov, ktoré skutočnosti samé o sebe možno považovať za podstatnú zmenu pomerov na
strane navrhovateľky. Matka navrhovateľky v čase posledného rozhodnutia mala príjem zo zamestnania

vo výške 621,28 eur mesačne, poberala prídavky na deti 47,04 eur mesačne, ďalšie príjmy nemala,
manžel matky bol samostatne zárobkovo činnou osobou s príjmom cca. 3.000 eur mesačne. Na chod
domácnosti vrátane spotreby energií, poplatkov, daní a ostatných nákladov mala rodina matky výdavky
400 eur mesačne, mimoriadne zvýšené výdavky rodina nemala. V prípade povinného v čase ostatného
rozhodnutia súdu sa nepodarilo zistiť takmer žiadne údaje o jeho príjmoch a výdavkoch. Otec súkromne
podnikal v oblasti médií, reklamnej a propagačnej činnosti, bol živnostníkom a aj jediným spoločníkom

a konateľom spoločnosti K. L., s.r.o.. Podľa oznámenia daňového úradu a aj podľa vyjadrenia otca, otec
akoživnostníkaanispoločnosťK.L.,s.r.o.nepodalidaňovépriznaniezazdaňovacieobdobierokov2015
a 2016 pre údajne nízky dosiahnutý príjem. Výdavky otca taktiež zistené neboli. Súd preto vychádzal
pri určení výživného z potenciálneho príjmu otca, ktorý by mohol dosahovať. V čase podania tohto
návrhu matka navrhovateľky bola zamestnaná s priemerným mesačným príjmom vo výške 915,23 eur.

Naďalej mala vyživovaciu povinnosť voči maloletému T.. Povinný platiť výživné je nezamestnaný, nie je v
evidencii uchádzačov o zamestnanie, nepoberá žiadne štátne dávky. Aj naďalej je jediným spoločníkom
a konateľom spoločnosti K. L., s.r.o. Q. a je živnostníkom podnikajúcim pod obchodným menom Mgr. F.
R. - K. L. s miestom podnikania Q. - B. F.. Žiadne príjmy a ani výdavky povinného sa nepodarilo súdu
žiadnym spôsobom zistiť a na ich preukázanie povinný súdu nepredložil žiaden dôkaz a ani nenavrhol

vykonanie žiadneho dôkazu. Povinný má vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke a k maloletému T.. Pri
určení výšky výživného súd vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení, v zmysle ktorých
súd prihliadne na možnosti a schopnosti výživou povinného rodiča a zohľadní právo dieťaťa podieľať
sa na životnej úrovni oboch rodičov. V danom prípade súd zistil, že navrhovateľka naďalej žije spolu
s matkou, jej manželom a maloletým bratom v rodinnom dome. Od 01.09.2020 začala študovať na

vysokej škole. V priebehu konania súdu tvrdila, že má jednorazové výdavky na zabezpečenie učebníc
a skrípt odhadom do 50 eur, čo po prepočte na celý akademický rok predstavuje sumu 5 eur mesačne,
výdavky na cestu do školy hromadnou dopravou 20 eur mesačne, výdavky na grafické programy ktoré
využíva na niektoré predmety a na svoje záujmy 20 eur mesačne, ďalšie výdavky v súvislosti so štúdiom
neuvádzala. V súvislosti s vodičským kurzom vynaložila výdavok 600 eur (po prepočte na jednotlivé

mesiace v rámci roka 50 eur mesačne), a zadovážila si okuliare v hodnote asi 100 eur (po prepočte 8,33
eurmesačne).Výdavkynaoblečenieodhadlanasumu70eurmesačne,nastravu130euranakultúru30
eur mesačne. Navrhovateľka tiež prezentovala svoj záujem venovať sa v budúcnosti športu a tancu, tak
ako to bolo v období pred jej nástupom na strednú školu, keď v tejto súvislosti odhadovala vynaloženie
výdavku asi 200 eur mesačne, v priebehu konania vynaloženie žiadnych takýchto výdavkov súdu však

nepreukázala, takže zrejme zostalo len pri jej plánoch v tejto oblasti sa realizovať. Svoj zámer, bývať s
kamarátkami vcentreTrnavy,súdupreukázalanájomnomzmluvou,zktorejvyplynulvýdavoknabývanie
z jej strany vo výške 162,50 eur a ďalšie, zatiaľ nepreukázané výdavky na energie a stravu. Z takto
prezentovaných výdavkov zo strany navrhovateľky dospel súd k záveru, že mesačne navrhovateľka
vynakladá výdavky na štúdium vo výške 45 eur (učebnice 5 eur, doprava 20 eur, programy 20 eur), jej

ďalšie výdavky vo výške asi 230 eur (oblečenie 70 eur, strava 130 eur, kultúra 30 eur) a mimoriadne,
jednorazové výdavky v priebehu jedného roka 58,33 eur (vodičský preukaz 50 eur, okuliare 8,33 eur).
Celkovo tak mesačné výdavky navrhovateľky sú v priemernej výške okolo 275 eur, spolu s mimoriadnymi
výdavkami v sume do 340 eur mesačne. Pri zisťovaní opodstatnených výdavkov navrhovateľky súd
nezohľadnil výdavky na šport a balet, keď tieto navrhovateľka zatiaľ nevynaložila, uvažuje o potrebe

ich vynaloženia len do budúcna, k čomu v podstate ani nemusí prísť, pričom súd môže pri svojom
rozhodovaní vychádzať len zo stavu, ktorý existuje v čase jeho rozhodovania. Pokiaľ ide o výdavok
na samostatné bývanie navrhovateľky v centre Trnavy, súd na tento výdavok neprihliadol, nakoľko
jeho vynaloženie nepovažoval za účelné a nevyhnutné pre to, aby navrhovateľka mohla študovať a
pripravovať sa na svoje budúce povolanie. Navrhovateľka má zabezpečené bývanie v rodinnom dome, v

ktorom býva so svojou matkou, jej manželom a svojim bratom. Tento rodinný dom sa podľa zistenia súdu
nachádza od univerzity, na ktorej navrhovateľka študuje, vo vzdialenosti 5,8 km s trvaním cesty z domu
nauniverzitucca8minút.Byt,ktorýmánavrhovateľkavnájmevcentremesta,saoduniverzitynachádza
vo vzdialenosti 2 km s trvaním cesty cca 4 minúty (uvedené údaje súd zistil z internetovej stránky L. asúd si je vedomý toho, že je potrebné prihliadnuť aj na to, že uvedený čas trvania cesty závisí od hustoty
cestnej premávky v daný čas). Aj vzhľadom na takto zistené údaje bol súd toho názoru, že výdavky
navrhovateľky v súvislosti s jej bývaním v prenajatom byte nie sú účelné, keď nepreukázala, že by sa

jej bývaním v centre mesta výrazne zlepšili podmienky na cestovanie do školy znížením vzdialenosti
ktorú musí prejsť, prípadne výraznou úsporou času ktorý cestovaniu musí venovať, najmä, keď ako
sama na pojednávaní uviedla, hromadnú dopravu bude možno musieť naďalej využívať, takže bývaním
v centre jej náklady na dopravu neodpadnú, naopak výdavky sa jej neprimerane zvýšia na nájomné,
energie a stravu. Samostatné bývanie navrhovateľky za takýchto okolností súd teda vyhodnotil len ako

snahu osamostatniť sa, prípadne ako snahu bývať s priateľkami mimo rodiny, avšak za cenu neúčelne
vynaložených nemalých finančných prostriedkov. Na základe dokazovania tak mal súd preukázané
odôvodnené výdavky na výživu navrhovateľky vo výške maximálne do 300 eur mesačne (v prípade
mimoriadnych výdavkov maximálne do 350 eur mesačne). Na výdavkoch v tejto výške sa potom majú
podieľať primerane a v závislosti od svojich možností a schopností obaja rodičia navrhovateľky, keďže
vzhľadom na dospelý vek navrhovateľky, si už nevyžaduje osobnú starostlivosť svojej matky. Pri určení

výšky výživného súd vychádzal aj z vyjadrení povinného ohľadom jeho príjmu. Už v čase posledného
rozhodovania súdu o výživnom otca na v tej dobe ešte maloletú navrhovateľku, sa súdu nepodarilo
zistiť tak príjmy otca ako ani jeho výdavky, a otec súdu svoje príjmy ani nepreukázal. Už v tej dobe
súd vychádzal z potenciálneho príjmu otca, ktorý by pri svojom vzdelaní mohol dosiahnuť. V priebehu
tohto konania povinný o svojich majetkových pomeroch uviedol, že nedosahuje žiaden príjem, pretože je

dlhodobo (viac ako 5 rokov) práceneschopný, je nezamestnaný bez evidencie na úrade práce, nepoberá
žiadne štátne dávky a je úplne odkázaný na ústretovosť svojej matky, bratov a priateľov. Pokiaľ ide o
nepriaznivý zdravotný stav otca a svoju práceneschopnosť, túto súdu žiadnym spôsobom nepreukázal
a skutočnosti ohľadom nemožnosti uplatniť sa pre nepriaznivý zdravotný stav na trhu práce, zostali tak
len v rovine jeho tvrdenia. Súd teda nemal preukázané, že by bol vážne chorý alebo invalidný, alebo

že by mal akékoľvek zdravotné obmedzenia, pre ktoré by z objektívnych dôvodov nemohol pracovať
alebo zamestnať sa tak, aby mal možnosť zo svojho príjmu platiť bez vážnejších problémov zvýšené
výživné. Rovnako povinný platiť výživné súdu žiadnym spôsobom nepreukázal ani to, že si všetky
finančné prostriedky na výživné pre deti ako aj na svoje osobné potreby zadovažuje od svojej rodiny
a priateľom, ktorí mu tieto prostriedky na jeho požiadanie požičajú alebo darujú. Je potrebné uviesť aj

to, že je veľmi nepravdepodobné, aby ktokoľvek, či už z rodiny alebo priateľov, bol ochotný po dobu
5-7 rokov požičiavať alebo dokonca darovať neobmedzené množstvo peňazí na základe požiadania,
dospelej osobe v produktívnom veku, a to dokonca bez toho, aby boli určené podmienky, za ktorých
by malo dôjsť k vráteniu týchto prostriedkov. Povinný si takýmto spôsobom, podľa jeho vyjadrenia,
zabezpečoval prostriedky aj od svojej matky, ktorá je na rozdiel od neho, zamestnaná aj napriek svojmu

pomerne vysokému veku, pričom povinný ani len netvrdil, že má snahu v budúcnosti sa zamestnať
alebo nejakým spôsobom si zabezpečiť príjem, z ktorého by požičané peniaze prípadne vrátil, alebo z
ktorého by si výživné mohol riadne platiť. Takéto správanie zo strany povinného platiť výživné je možné
potompovažovaťajzavzdaniesavýhodnejšiehozamestnania,keďprisvojejvedomostioexistenciijeho
vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke a ďalšiemu maloletému dieťaťu, náklady na výživu ktorých sa

prirodzene plynutím času zvyšujú, neurobil nič pre to, aby si zabezpečil aspoň minimálny príjem tak, aby
nebola výživa detí z jeho strany ohrozená tým, že si nebude vládať plniť svoju vyživovaciu povinnosť,
keď napriek tomu, že jeho spoločnosť nevykazovala žiaden zisk a bola stratová, nenašiel si inú, lepšie
platenú prácu počas doby viac ako sedem rokov. Súd v priebehu konania mal však preukázané, že
povinnýplatiťvýživnéježivnostníkompodnikajúcimpodobchodnýmmenomMgr.F.R.-K.L.aajjediným

spoločníkom spoločnosti K. L., s.r.o.. Svoju podnikateľskú činnosť nemá doposiaľ prerušenú, daňové
priznanie dlhodobo (minimálne od roku 2015 ako to bolo skonštatované už v poslednom rozhodnutí o
výživnom) nepodáva. Za celé toto obdobie, kedy nedosahoval žiaden príjem z podnikania (podľa jeho
vlastných tvrdení), však neurobil nič pre to, aby si akýkoľvek iný príjem zabezpečil. Povinný teda ako
osoba, ktorá má príjem z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, súdu svoj príjem žiadnym

spôsobom nepreukázal a súdu ani nepredložil podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov.
Postup súdu v takejto situácii potom upravuje vyššie citované ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine, a
v prípade nesplnenia si tejto povinnosti zo strany rodiča zákon predpokladá, že výška jeho priemerného
mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. V roku 2021 bola výška
životného minima, pokiaľ ide o jednu plnoletú fyzickú osobu, v sume 214,83 eur mesačne. Postupom

podľa citovaného ustanovenia súd ustanovil výšku príjmu povinného platiť výživné na sumu 4.296,60 eur
mesačne (t.j. 20 x 214,83 eur). Nakoľko povinný svoje príjmy súdu nepreukázal, nepredložil podklady na
zhodnotenie svojich majetkových pomerov a neumožnil súdu sprístupnením údajov chránených podľa
osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie, postupoval súd podľaustanovenia § 63 ods. 1 Zákona o rodine a príjem povinného, z ktorého vychádzal pri zisťovaní jeho
možností a schopností platiť navrhovateľke zvýšené výživné, ustálil na sumu 4.296,60 eur mesačne.
Vzhľadom na uvedené možno prijať záver, že platenie výživného vo výške 270 eur navrhovateľke, je

v jeho možnostiach. Súd z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že návrhu navrhovateľky je
možné čiastočne vyhovieť, keď vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že navrhovateľka je síce plnoletá, avšak študuje na vysokej škole dennou formou a stále sa pripravuje
na svoje budúce povolanie. Navrhovateľka je teda naďalej odkázaná na výživné od svojich rodičov, teda
aj od otca, keďže nie je schopná sama sa živiť. Pri rozhodovaní súd vychádzal z príjmu povinného v

zmysle § 2 Zákona o životnom minime v spojení s § 63 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý súd ustálil vo
výške 4.296,60 eur mesačne, z ktorej sumy bolo možné zvýšiť výživné povinného na navrhovateľku zo
sumy 160 eur na sumu 270 eur od jej nástupu na štúdium na vysokej škole, vychádzajúc z preukázaných
odôvodnených výdavkov navrhovateľky v priemernej výške do 300 eur mesačne. Súd zobral do úvahy
všetky zistené skutočnosti a návrhu na zvýšenie výživného vo výroku I. čiastočne vyhovel, keď mal
preukázané, že sú splnené podmienky na zmenu výšky výživného, keď od poslednej úpravy výživného

uplynulaužznačnádoba,navrhovateľkajevekovostaršia,študujenavysokejškoleatakajjejnákladysa
zvýšili, pričom zároveň súd dospel aj k záveru, že výživné bolo určené v takej výške, v ktorej ho povinný
môže riadne a včas uhrádzať. Na druhej strane takto určené výživné spolu s primeraným výživným
od matky navrhovateľky a prídavkami na dieťa, je podľa názoru súdu v postačujúcej výške a umožní
uspokojiť všetky odôvodnené potreby navrhovateľky v celej miere, keď v konaní neboli preukázané

potreby navrhovateľky v takom rozsahu, aby odôvodňovali určiť výživné až v takej výške ako žiadala. Z
toho dôvodu súd jej návrh na zvýšenie výživného v rozsahu nad určené výživné 270 eur ako nedôvodný,
vo výroku II. zamietol. Súd zvýšil výživné povinného voči navrhovateľke odo dňa 01.09.2020 tak, ako to
žiadala, a to s poukazom na citované ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keď minimálne od tohto
dňa preukázateľne došlo na strane navrhovateľky k zmene pomerov jej nástupom na vysokoškolské

štúdium, takže rozhodné obdobie, z ktorého súd vychádzal pri svojom rozhodovaní, bolo obdobie od
tohto dátumu. Povinný platiť výživné v tomto rozhodnom období platil navrhovateľke výživné v sume 160
eurmesačne,ztohodôvodumuvzniklozročnévýživnézaobdobieod01.09.2020do30.11.2021 vsume
1.650 eur (za 15 mesiacov od septembra 2020 do novembra 2021 v sume po 270 eur mesačne spolu
v sume 4.050 eur), po zohľadnení výživného, ktoré na základe doterajšieho rozhodnutia za rovnaké

obdobie povinný navrhovateľke zaplatil (za 15 mesiacov od septembra 2020 do novembra 2021 v sume
po 160 eur mesačne spolu 2.400 eur). Preto súd umožnil povinnému zaplatiť popri bežnom výživnom
aj toto zročné výživné v pravidelných mesačných splátkach po 45 eur mesačne až do jeho úplného
zaplatenia, keď súd zohľadnil výšku určeného bežného výživného, výšku zročného výživného, zistené
osobné a majetkové pomery povinného a tiež skutočnosť, aby bol dlh zaplatený do troch rokov. Týmto

rozsudkom súd v súlade s § 157 Civilného mimosporového poriadku zmenil vo výroku IV. rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 37P/6/2017-86 zo dňa 18.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 23CoP/19/2018-127 zo dňa 18.06.2018 v časti výšky výživného na navrhovateľku. O
náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd v zmysle § 52 CMP, keď vo výroku V. rozsudku rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko v mimosporových konaniach je

v zásade vylúčený nárok na náhradu trov konania, pričom súd nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek
upravených v ustanovení § 53 a nasl. CMP, keď zároveň nezistil, že by tu boli také okolnosti prípadu, aby
bolomožnépriznaťnáhradutrovkonanianiektorémuzúčastníkovspoukazomnazásaduspravodlivosti.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie osoba, ktorá je podľa návrhu

platiť výživné - povinný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a výživné zvýšiť zo sumy 160 eur
mesačne na sumu 220 eur mesačne s účinnosťou od 01.04.2022 a vo zvyšnej časti návrh zamietnuť. Mal
zato,žesúdvychádzalznesprávnehoprávnehoaskutkovéhoposúdeniaveci.Podľanázorusúdu svoje
príjmy nepreukázal. Je živnostníkom, ako aj jediným spoločníkom v spoločnosti K. L., spol. s r.o., pričom
obepodnikateľskéčinnostisúdlhoročneneaktívne,čouviedolnapojednávaníatentofaktsúdsámoveril

aj na daňovom úrade. Nemá žiaden príjem zo žiadnej závislej činnosti podliehajúcej dani, a ani nemá
príjemzožiadnejinejnezdaňovanejčinnosti.Nevlastnínehnuteľnosti,hnuteľnéveci,cennosti,anivyššiu
finančnú hotovosť. Účet v banke má zaťažený viacerými exekúciami, pričom danú situáciu sa snaží
riešiť formou komunikácie s exekútorskými úradmi a dohodami na splátkovom kalendári. Vzhľadom
k nečakanej situácii sa stal dlžníkom aj v sociálnej a zdravotnej poisťovni. Bol toho názoru, že súd

nesprávne vyhodnotil situáciu opierajúc sa o § 63 ods. 1 Zákona o rodine, keď jeho príjem ustanovil
ako 20 násobok sumy životného minima (t.j. 20 x 214,83 eur) na sumu 4.296,60 eur. V súčasnosti je
stále nezamestnaný, teda bez príjmu, býva v spoločnej domácnosti s matkou a bratom. Je odkázaný
na ich finančnú pomoc a pomoc jeho priateľov. O požičaných, ako aj darovaných financiách si vedieevidenciu s cieľom v budúcnosti pri zlepšenej finančnej situácii pôžičky vrátiť. V odôvodnení rozhodnutia
súd uviedol, že okrem výživného neprejavuje záujem o navrhovateľku a jej maloletého brata T., pričom
neprispieva iným spôsobom, ani len príležitostnými darmi k sviatkom, maturite či k Vianociam. Tieto

tvrdenia sa v žiadnom prípade nezakladajú na pravde. Ako povinný pravidelne a včas platí výživné na
obe deti, keď súdom stanovená vyživovacia povinnosť na syna T. je 220 eur mesačne. K odvolaniu
pripojil výber z mailovej komunikácie potvrdzujúci jeho záujem nájsť si zamestnanie. Uviedol, že matka
navrhovateľky je spoločníčkou s 30% podielom spoločnosti J. L. A., s.r.o., ktorá sa zaoberá okrem iného
hlavne predajom farmakologických výrobkov a dlhodobo vykazuje vysoké obraty, ako aj finančné zisky.

Matka navrhovateľky priznáva priemerný príjem vo výške 850 eur a v rovnakej výške deklaruje aj príjem
jej terajšieho manžela. Podľa jeho názoru stojí za uváženie, či jej deklarovaný nižší príjem nie je len
účelový. Dôkazom toho môže byť jej nákladný životný štandard, dovolenky v zahraničí a pod.

4. K odvolaniu povinného sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z
dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Poukázala na to, že od roku 2016 povinný uvádza v súdnych

konaniach tie isté dôvody, pre ktoré nemôže na t. č. už plnoleté dieťa (navrhovateľku) a stále maloleté
dieťa (maloletý T.) platiť vyššie výživného, avšak za takmer 6 rokov nič pre zmenu svojho statusu
neurobil. Doposiaľ nepredložil žiaden doklad, ktorý by potvrdzoval objektívnu nemožnosť uplatniť sa
na trhu práce. Z dokladu, ktorý predložil ako prílohu podania zo dňa 15.03.2022, okrem začiernenej
diagnózy nevyplýva nič iné, ako to, že všeobecná lekárka otca neodporúča prácu v noci a prácu

s bremenami. Tento má však ukončené vysokoškolské vzdelanie (dokonca na dvoch vysokých
školách), a teda svojím vzdelaním nie je limitovaný hľadať si manuálnu prácu, pri ktorej je špecificky
vyžadovaná práca s bremenami alebo práca v noci. Odvolateľ tiež argumentuje tým, že je dlhodobo
nezamestnaný bez evidencie na ÚPSVaR. Vyvstáva otázka, aká je skutočná motivácia nebyť evidovaný
ako nezamestnaný, keď osoba, ktorá je dobrovoľne nezamestnaná, má povinnosť platiť si odvody do

zdravotnej poisťovne, čo je minimálne 76,44 eur mesačne, pričom v prípade zamestnanej osoby je
primárne zamestnávateľ subjektom, ktorý odvádza poistné tak na sociálne, ako aj zdravotné poistenie,
čo je jednoznačne výhodnejšie ako pozícia samoplatcu. Povinný tvrdí, že nevlastní žiadnu nehnuteľnosť,
faktom však je, že je stále aj s matkou účastníkom konania o vyporiadanie BSM, ktoré je vedené na
Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 23C/257/2014, pričom je potrebné konštatovať, že prioritne z

dôvodov na strane povinného toto konanie do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené. Predmetom
konania je okrem iného vyporiadanie nehnuteľnosti - nadstavby rodinného domu na P. ul. XX v Q., ktorej
hodnota bola stanovená znaleckým posudkom na cca 360.000 eur. Túto nadstavbu, ako aj jej kompletné
hnuteľné zariadenie užíva povinný, pričom ide o samostatnú bytovú jednotku, a preto nie je pravda,
že povinný býva u matky. Rovnako nie je pravdou, že povinný riadne platí výživné. Okrem toho, že

tento neplatí zvýšené výživné na navrhovateľku, neplní si riadne ani svoju vyživovaciu povinnosť voči
maloletému T.. Pokiaľ sa povinný odvolával na nákladný životný štýl matky navrhovateľky, uviedla, že
všetky dovolenky absolvuje navrhovateľka s bratom, matkou, jej manželom a spravidla aj manželovým
synom z predchádzajúceho manželstva, čo nie je možné považovať za nadštandard. Jej matka okrem
spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 na rodinnom dome v A. - L. nie je vlastníkom iného nehnuteľného

majetku, resp. hnuteľného majetku vyššej hodnoty, okrem majetku, ktorý je predmetom do dnešného
dňa nevyporiadaného BSM. Matka navrhovateľky je spoločníkom obchodnej spoločnosti J. L. A., s.r.o.,
pričom tvrdenie, že táto spoločnosť dosahuje vysoké zisky, je nepravdivá. Poukázala na to, že povinný
od roku 2010 nepodal daňové priznanie za spoločnosť K. L., s.r.o., ktorej je jediným spoločníkom a
konateľom. Manžel matky navrhovateľky nemá voči navrhovateľke a ani jej maloletému bratovi žiadnu

vyživovaciu povinnosť, no i napriek tomu matke so zabezpečovaním potrieb jej detí vypomáha a sám
sa príkladne stará o syna z prvého manželstva. Podľa vedomostí navrhovateľky otec rád trávi čas v
pohostinských a reštauračných zariadeniach, pričom za jazdu pod vplyvom alkoholu mu bol opakovane
zadržaný vodičský preukaz. V čase, v ktorom tvrdí, že nemal žiaden príjem, šoféroval drahý športový
motocykel a po jeho zdržaní v cele predbežného zadržania, zostali v tom čase neplnoletá navrhovateľka

aj s bratom sami, keďže boli vtedy práve v jeho starostlivosti. Odvolanie povinného považovala za
účelové a sledujúce jediný cieľ predĺžiť súdne konanie o to viac, že z odvolania nie je zrejmé, že by otec
akýmkoľvek spôsobom rozporoval jej objektívne zvyšujúce sa náklady.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená

osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce bez
ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14Pc/11/2020 je zvýšenie
výživného na navrhovateľku.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bolo výživné na navrhovateľku zvýšené zo sumy 160 eur mesačne na sumu 270 eur mesačne
s účinnosťou od 01.09.2020, čím došlo k zmene rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 37P/6/2017-86
zo dňa 18.10.2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 23CoP/19/2018-127 zo dňa

18.06.2018 v časti výšky výživného na navrhovateľku, vo zvyšku bol návrh na zvýšenie výživného a
súčasne bolo rozhodnuté o zročnom výživnom a o nároku na náhradu trov konania.

8. Keďže súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na zistenie
skutočného stavu veci pre posúdenie danej úpravy výkonu práv a povinností rodičov k deťom, výsledky
tohto dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom

dospel k správnym skutkovým zisteniam a súčasne vec i správne právne posúdil a odvolací súd
sa stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
konštatuje správnosť jeho dôvodov. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových
alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

9. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vyporiadal so všetkou relevantnou
argumentáciou účastníkov, ktorú vzniesli v priebehu prvoinštančného konania, dokazovanie vykonal v
celom potrebnom rozsahu, jeho výsledky správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom,
pričom vec i správne právne posúdil. Vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s

výsledkami vykonaného dokazovania aj so zásadami formálnej logiky, pričom pri hodnotení dôkazov
nemožno súdu vyčítať žiadne pochybenia, preto ani nemožno polemizovať s jeho skutkovými závermi,
ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

10. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa

zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len
na návrh.

11. V zmysle ustanovenia § 78 Zákona o rodine v spojení s ustanovením 157 CMP predstavuje
práve zmena pomerov hmotno-právnu podmienku pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia

o výživnom. Zmena pomerov musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku
výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní
s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená
buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne -
vývojom životných nákladov.

12. Podstatná zmena pomerov musí byť v súdnom konaní dostatočne preukázaná, takže súd musí preto
podrobne skúmať pomery na strane účastníkov v čase pôvodného rozhodnutia o výživnom a porovnať
ich s aktuálnymi pomermi. Povinnosťou súdu v konaní o zvýšenie výživného je predovšetkým podrobne
porovnať zmenu odôvodnených potrieb na strane plnoletého dieťaťa vo vzťahu k primeranosti určeného

výživného, životnej úrovne rodičov s poukazom na vek, zdravotný stav, schopnosť starať sa o seba,
pravidelné, ako aj náhodné výdavky dieťaťa v súvislosti so štúdiom, ako aj jeho kultúrnymi, športovými a
inými voľnočasovými aktivitami. Rovnako na strane povinných osôb súd musí porovnávať a preukazovať
ich aktuálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery za účelom ich porovnania s pomermi v čase
posledného rozhodovania, aby mohol dospieť k záveru buď o podstatnej zmene pomerov, prípadne

k záveru, že k zmene pomerov nedošlo a to v súvislosti s príjmami rodičov dieťaťa, počtom ich
vyživovacích povinností, osobných a materiálnych pomerov v nadväznosti na vek, zdravotný stav,
kvalifikáciu,vedomosti,pracovnéskúsenosti,akoajsituáciunatrhupráceapodobne.Majetkovépomery
treba posudzovať komplexne, nakoľko zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu, a
jednak jeho životný štandard, ktorým sa prezentuje navonok.

13. Odvolateľ namietal aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 Zákona o rodine.14. Odvolací súd poukazuje na to, že zavedenie právnej domnienky uvedenej v ust. § 63 ods. 1
Zákona o rodine do právneho poriadku bolo iniciované problémami, ktoré sa vyskytovali v praxi
pri preukazovaní, presnejšie neochote preukazovania príjmov rodičmi vykonávajúcimi podnikateľskú

činnosť. Súdy narážali na neochotu preukazovania výšky príjmov (ako to bolo aj v práve prejednávanej
veci), vykazovanie straty, na snahu „tlačiť“ príjmy čo najnižšie, a tým minimalizovať svoju vyživovaciu
povinnosť.

15. Ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine predpokladá vznik určitých povinností rodiča v

súvislosti s konaním o určenie výživného (z procesného hľadiska dochádza k prenosu povinnosti
tvrdenia a dôkazného bremena na povinnú osobu). Vymenúva tri navzájom sa prelínajúce povinnosti:
povinnosť preukázať pred súdom príjmy z inej nezávislej činnosti, povinnosť predložiť súdu podklady na
zhodnotenie svojich majetkových pomerov a povinnosť umožniť súdu sprístupnením údajov chránených
podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie.

16. Pokiaľ ide o povinnosť preukázať príjmy z inej než závislej činnosti, treba ich podložiť relevantnými
dôkazmi, z ktorých možno vyvodzovať výšku príjmu. Treba vychádzať zo zákona č. 431/2002 Z.z. o
účtovníctve, ktorý účtovným jednotkám ukladá povinnosť účtovať majetky, záväzky, náklady, výnosy,
výdavky a príjmy v účtovných knihách a zobrazovať ich v účtovných závierkach, pričom účtovná jednotka
je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim

trvalosť účtovných záznamov.

17. Druhou zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 63 ods. 1 je edičná povinnosť,
t. j. povinnosť predložiť súdu podklady na zhodnotenie majetkových pomerov. Zjavne ide o širšie
vymedzenie ako pri prvej povinnosti, keďže požadované podklady sa týkajú celkových majetkových

pomerov, nie len príjmov povinného. Za takéto podklady možno považovať listy vlastníctva preukazujúce
majetkové pomery týkajúce sa nehnuteľností, stavy účtov a vkladov v bankách, register cenných
papierov, doklady o vlastníctve motorových vozidiel, resp. akýchkoľvek cenností.

18. Treťou povinnosťou je povinnosť sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu

umožniť súdu zistiť ďalšie skutočnosti potrebné na rozhodnutie. V texte zákona nie je uvedený odkaz
na osobitný predpis. V dôvodovej správe sa však spomína § 23 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý
však ustanovuje zákonnú licenciu na sprístupnenie údajov, ktoré sú predmetom daňového tajomstva pre
potreby súdneho konania. Obdobne pri bankovom tajomstve podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
platí povinnosť oznámiť súdu potrebné údaje. Predmetom utajovania sú aj údaje vedené v evidencii

centrálneho depozitára podľa § 109 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách.

19. Zákonná domnienka výšky príjmu ako prostriedok objektivizácie príjmov povinného má nastúpiť, „ak
si rodič nesplní túto povinnosť“. Z gramatického výkladu (je povinný preukázať, predložiť a sprístupniť),

ako aj z odlišného obsahu týchto povinností, vyplýva, že nejde len o jednu, ale o viacero povinností,
pričom nesplnením hociktorej z nich dochádza k stavu, že súd si nemôže urobiť správny a úplný
záver o pomeroch povinnej osoby, preto nastupuje predmetná fikcia. Uvedená domnienka bola oproti
predchádzajúcemu právnemu stavu zvýšená na 20-násobok sumy životného minima. V zmysle tohto
zákonného odkazu treba aplikovať ustanovenie zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v spojení

s príslušným opatrením upravujúcim výšku životného minima. Ide o domnienku mesačného príjmu. Z
takto ustálenej sumy potom súd pri zhodnotení všetkých hľadísk pre určovanie výšky výživného určí jej
konkrétnu výšku. Súd nie je povinný upozorňovať povinného na hmotnoprávne následky nesplnenia si
uvedených povinností, keď poučovacia povinnosť sa vzťahuje len na procesné práva a povinnosti.

20. Súd prvej inštancie posúdil vec v zmysle vyššie uvedeného, správne aplikoval pri posúdení pomerov
povinného-výškyjehopriemernéhomesačnéhopríjmuustanovenie§63ods.1Zákonaorodine,posúdil
a porovnal pomery na strane účastníkov v čase pôvodného rozhodovania o výživnom s aktuálnymi
pomermi a dospel k správnemu záveru, že došlo k podstatnej zmene pomerov odôvodňujúcej zmenu
ostatného rozhodnutia o výživnom, pričom správne ustálil i výšku výživného a účinnosť úpravy.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď súd správne rozhodol i o nároku na náhradu trov
konania.22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 a § 58 CMP, s
použitím § 396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania,

pričom žiaden z účastníkov nepodal návrh na rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle § 57 CMP.

23. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).