Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 9, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8820202853
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8820202853.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

MarekaKohútaaJUDr.JanyJančíkovejvsporovejvecižalobcu:RozhlasatelevíziaSlovenska,Mlynská
dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: E. U., F.. XX.X.XXXX, D. F. Q. XXX, Z.. R.
F. Q., o zaplatenie sumy 156,20 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou č.k. 10C/50/2020-21 z 31.8.2021, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade trov
konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 133,- eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Určil, že žalobca má voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,20 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca je vyberateľom úhrady podľa ZoÚ. Žalovaný je platiteľom tejto
úhrady v zmysle citovaného zákona. Za obdobie od 1.9.2016 do 31.7.2020 žalovanému vznikol dlh
spolu v sume 119,08 eur, pozostávajúci z istiny nezaplatených úhrad za 30 neuhradených mesačných

prepisov vo výške 139,20 eur a pokuty vo výške 17,- eur podľa § 10 Zákona o úhradách. Do dňa
podania žaloby žalovaný z uvedeného neuhradil ani časť, i napriek písomnej predžalobnej výzve na
zaplatenie nedoplatku žalobcu adresovanej žalovanému. Z tohto titulu si žalobca uplatnil aj nárok na
úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur.

3. Súd prvej inštancie právny vzťah, z ktorého žalobca odvodzuje nárok, posúdil ako spotrebiteľský v
zmysle§52anasl.Občianskehozákonníkaarozhodovaloňomakoospotrebiteľskomsporesochranou

slabšej strany podľa prvého dielu, druhej hlavy (§ 290 a nasl.) CSP. K posúdeniu hmotno-právneho
základu tohto sporu ako spotrebiteľského súd prvej inštancie uvádza nasledovné:

4. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou
(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného
poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok, či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisívýlučnesuzavretouzmluvouododávkeelektrickejenergiebezprípadnejsúvislostispreukázanou

držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.5. Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto
poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc,
kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie.

6. Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom
napodporuspotrebiteľskejpovahyvecijefakt,žeajvprípade RTVS-vysielacejslužbyideoslužbu,aak
ju žalovaný neprijala na obchodné účely (tiež profesiu, či zamestnanie), tak ide čisto o spotrebu služby.

7. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej
vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status konzumentov
služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z
okolností,ktorémajúpotenciálovplyvniťvbudúcnostiposudzovanieobchodnýchpraktík RTVS,činiesú
nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania
služby širokým vrstvám obyvateľstva.

8. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým
vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského

práva.

9. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že nejde
o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere
zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory

súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v § 290 CSP).

10. Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším
spôsobom („zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie
„štandardnej“spotrebiteľskejzmluvy.Aktedatento„pridruženývzťah“mábyťnejakýmspôsobomprávne

posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa
odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.

11. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty
právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS

nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení
dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu
súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaná nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá
koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti.

12. Zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich
zabezpečenia je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60, zo
dňa 7. februára 2018, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky.

13. Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle navrhovanej právnej úpravy nemožno platne
zabezpečiť, čo však nemá vplyv na výkon zabezpečenia v prípade, ak bolo právo zo spotrebiteľskej
zmluvy zabezpečené pred uplynutím premlčacej doby. Zabezpečením v tomto prípade treba rozumieť

všetky zabezpečovacie inštitúty upravené v § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka vrátane záložného
práva. V tejto súvislosti právna úprava výslovne uvádza, že premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy
nebráni uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj v prípade, ak ide o premlčané právo zo
spotrebiteľskej zmluvy (§ 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka). Táto právna úprava zodpovedá platnému
právnemu stavu a požiadavke zabezpečenia právnej istoty veriteľov.

14. Žalobca podal na tunajší súd žalobu dňa 9.11.2020, teda za účinnosti citovaného § 54a Občianskeho
zákonníka. Žalobca tak nie je oprávnený vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy.15. Podľa § 6 ods. 1 ZoÚ platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu 4,64 eur za každý jeden začatý
kalendárny mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencie
odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach platí úhradu len za jedno odberné

miesto, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6 písm.
c). Vychádzajúc z citovaných ustanovení splatnosť úhrady za príslušný mesiac bola do konca tohto
príslušného kalendárneho mesiaca a nasledujúcim dňom sa platiteľ úhrady dostal do omeškania. Týmto
dňom začala plynúť aj premlčacia lehota vo vzťahu ku každej jednej úhrade osobitne. Ak žalobca podal
žalobu na súd dňa 9.11.2020, premlčané sú všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky pred

9.11.2020, tzn. pred 9.11.2017. Žalobca má tak nárok na úhrady, počnúc úhradou splatnou do konca 11-
teho mesiaca 2017 až po úhrady splatné do dňa podania žaloby, pričom ale žalobou uplatnil nárok na
úhrady za kontrolované obdobie končiace 31.7.2020. Žalobca má tak nárok na úhrady za 34 mesiacov
x 4,64 eur + 17,- eur (pokuta), t. j. 174,76 eur mínus úhrady za 9 mesiacov x 4,64 eur, t. j. 41,76 eur =
133,- eur (25 mesiacov + pokuta). V prevyšujúcej premlčanej časti súd žalobu vo výroku II. zamietol.

16. Žalobca si žalobou uplatnil aj náklady spojené s vymáhaním vo výške uplatneného poštovného
1,85 eur za žalovanému zaslanú výzvu na zaplatenie nedoplatku. Nakoľko v zmysle vyššie uvedených
právnych záverov súdu v tejto výzve žalobca žalovaného vyzval na nekorektne vypočítanú sumu
nedoplatku, súd vo výroku II. zamietol aj žalobcom uplatnenú časť nároku na túto náhradu nákladov

spojených s vymáhaním.

17. Z pôvodne uplatnenej sumy 156,20 eur s príslušenstvom žalobcovi bolo priznaných 133,- eur spolu
s príslušenstvom. Žalobcov úspech tak predstavoval 85,10 % a neúspech 14,90 %. Žalobca má po
odrátaní úspechu žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,20 %. Súd nevzhliadol dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal znížiť, príp. nepriznať úspešnejšiemu žalobcovi nárok na
náhradu trov konania.

18. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to len proti výroku, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj proti súvisiacemu výroku o trovách konania, pričom navrhol,

aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel v podobe uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu 25,05 eur, vrátane trov konania alebo rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

19. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Poukázal na to, že žalobca ako verejnoprávny vysielateľ poskytuje službu verejnosti v oblasti
rozhlasového a televízneho vysielania priamo na základe povinnosti stanovenej zákonom č. 532/2010

Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Predmet, obsah a ani podmienky poskytovania rozhlasového televízneho vysielania
verejnoprávneho vysielateľa nie sú predmetom individuálnej dohody medzi žalobcom a žalovaným.
Základné parametre rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa upravuje
priamo tento zákon (§ 3 až 5 citovaného zákona), pričom konkrétna podoba a obsah tohto vysielania

je tvorená výlučne na základe nezávislého postavenia a rozhodovania verejnoprávneho vysielateľa o
obsahu svojich rozhlasových a televíznych programových služieb.

21. Od samotného rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa je potrebné
odlišovať právne vzťahy, ktoré vznikajú podľa právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 340/2012 Z.z.

o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

22. Právna úprava obsiahnutá v zákone č. 340/2012 Z.z. reguluje právne vzťahy, ktoré sa týkajú
platenia, vyberania a vymáhania úhrady za služby verejnosti, poskytované Rozhlasom a televíziou

Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Platenie úhrad predstavuje primárny spôsob
financovania činnosti verejnoprávneho vysielateľa. Uplatnený model financovania verejnoprávneho
vysielateľa prostredníctvom povinnej verejnej platby, ktorú platia zákonom určené skupiny obyvateľstva,má zabezpečovať finančnú nezávislosť verejnoprávneho vysielateľa od politickej moci a tým podporovať
jeho celkové nezávislé postavenie ako verejnoprávnej inštitúcie.

23. Úhrada je zákonom stanovenou verejnou platbou, pri ktorej zákonodarca priamo zákonom vymedzil
okruh jej platiteľov, výšku sadzby úhrady, spôsob platby úhrady, spôsob kontroly jej platenia, ako
aj spôsob jej vymáhania. Úhrada má atribúty povinnej verejnej platby obdobnej daniam, keďže ide
o zákonom stanovenú, povinnú, vynútiteľnú, nenávratnú, neekvivalentnú platbu, ktorá je platená za
účelom financovania verejných (verejnoprospešných) potrieb, a ktorej príjemcom je verejný subjekt.

24. Úhradu je povinný platiť každý subjekt, ktorý napĺňa zákonom stanovenú definíciu platiteľa, a
to bez ohľadu na to, či má možnosť prijímať rozhlasové alebo televízne vysielanie verejnoprávneho
vysielateľa. Zároveň platí, že rozhlasové a televízne vysielanie verejnoprávneho vysielateľa môže
prijímať každá osoba, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je platiteľom úhrady. Platenie úhrady
nie je viazané na skutočné využívanie možnosti prijímať rozhlasové alebo televízne vysielanie

verejnoprávneho vysielateľa. Úhrada je neekvivalentnou povinnou platbou, ktorej nezodpovedá nárok
na príjem rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa v nejakom konkrétnom
rozsahu a čase. Úhrada nemá povahu odplaty za konkrétnu spotrebovanú službu.

25. Povinnosť platiť úhradu je stanovená zákonom, pričom táto právna úprava je konštruovaná obdobne

ako napríklad pri daniach. Vznik a obsah platobnej povinnosti pri úhrade nie je obdobne ako pri daniach
založený dispozitívnymi úkonmi účastníkov právneho vzťahu.

26. Právna regulácia obsiahnutá v zákone č. 340/2012 Z.z. pozostáva z kogentných právnych noriem
podrobne upravujúcich jednotlivé aspekty platenia, vyberania a vymáhania úhrady, z ktorých je zrejmé,

ževtomtozákoneprevažujúprvkyverejnoprávnejúpravy.Právnyvzťahplatenia,vyberaniaavymáhania
úhrady nie je preto možné považovať za spotrebiteľský vzťah.

27. O verejnoprávnej povahe právneho vzťahu platenia, vyberania a vymáhania úhrady svedčí aj
skutočnosť,žepriamozákonudeľujevyberateľoviúhradyzaúčelomkontrolyplateniaúhradyoprávnenie

na prístup k údajom z registra obyvateľov Slovenskej republiky a registra fyzických osôb, ako aj
oprávnenie získavať relevantné informácie od vybraných orgánov verejnej moci (Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny, Sociálna poisťovňa, miestne orgány štátnej správy na úseku katastra), či iných
subjektov (dodávateľ elektriny, prevádzkovateľ distribučnej sústavy) a povinnosť týchto subjektov takejto
požiadavke vyberateľa úhrady vyhovieť v zmysle § 9 ods. 3 až 6 a 12 zákona č. 340/2012 Z.z..

28. Verejnoprávnu povahu právneho vzťahu platenia úhrady neoslabuje ani skutočnosť, že vyberateľ
úhrady musí nezaplatené úhrady vymáhať súdnou cestou. Verejnoprávne postavenie vyberateľa úhrad
pri vyberaní a vymáhaní úhrad neznamená, že by pri plnení týchto úloh nemohol využívať prostriedky
súkromného práva. Postavenie vyberateľa úhrad v tomto prípade je potrebné posudzovať podľa jeho

činnosti a nie podľa spôsobu uplatnenia jeho právomoci. Príslušnosť civilných súdov na riešenie
vymáhania úhrad preto nie je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie povahy právneho vzťahu platenia,
vyberania a vymáhania úhrady.

29. Nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil z § 3 písm. a) zákona č. 340/2012

Z.z., ktorý určuje za platiteľa úhrady fyzickú osobu, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii
odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, že zmluva
o dodávke elektriny je spotrebiteľskou zmluvou a právny vzťah platenia, vyberania a vymáhania úhrady
je spotrebiteľským právnym vzťahom.

30. Súd sa nezaoberal podstatou úhrady ako zákonnej, povinnej, vynútiteľnej, nenávratnej a
neekvivalentnej platby, ktorá je platená za účelom financovania verejných potrieb.

31. Ustanovenie § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. identifikuje osobu, ktorá má plniť zákonom
stanovenú povinnosť platenia úhrady a nemožno z neho vyvodzovať spotrebiteľský charakter právneho

vzťahu platenia, vyberania a vymáhania úhrady. Zmluvnými stranami zmluvy o dodávke elektriny sú
dodávateľ elektriny a odberateľ elektriny ako spotrebiteľ. RTVS s platiteľmi úhrad neuzatvára žiaden
zmluvný vzťah. Keďže zmluvné strany spotrebiteľského vzťahu pri dodávke elektriny sú dodávateľa odberateľ, nemožno zákonom kreovaný vzťah RTVS a platiteľ považovať za vzťah súvisiaci so
spotrebiteľskou podľa § 290 CSP.

32. Tomu nasvedčuje judikatúra niektorých krajských súdov Slovenskej republiky, ako aj rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 7Tdo/1229/2020 z 15.12.2020, z ktorého vyplýva, že televízny poplatok je
platbou povinnou, vynútiteľnou, nenávratnou a neekvivalentnou. Svojím spôsobom ide o daň z majetku.

33. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

34. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

35. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto

výrok, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 133,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
ktorý odvolaním napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

36. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu pokiaľ ide o napadnutú časť

rozsudku, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové
zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má
podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie
nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti
právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.

37. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ZoÚ),
vyberateľom úhrady a príjemcom úhrady je Rozhlas a televízia Slovenska.

38. Podľa § 10 ods. 5 ZoÚ, nárok na zaplatenie úhrady, s ktorou je platiteľ v omeškaní, pokuty podľa
odsekov 3 a 4 a poštových sadzieb je povinný vyberateľ úhrady uplatniť na súde.

39. Podľa § 3 písm. a) ZoÚ, platiteľ úhrady (ďalej len „platiteľ“) je fyzická osoba, ktorá je evidovaná
dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v

domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome.

40. Podľa § 6 ods. 1 ZoÚ, platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu 4,64 eura za každý aj začatý kalendárny
mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov
elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach, platí úhradu len za jedno odberné miesto, ak

vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6 písm. c).

41. Podľa § 7 ZoÚ, povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom, a zaniká posledný deň kalendárneho
mesiaca, v ktorom osoba prestala byť platiteľom. Úhrada sa platí mesačne; úhradu za príslušný

kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
Úhradu možno zaplatiť jednorazovo za štvrťrok, polrok alebo rok; platiteľ je povinný zaplatiť úhradu do
posledného dňa prvého kalendárneho mesiaca obdobia, za ktoré sa táto úhrada platí. Úhradu alebo jej
časť zaplatenú bez právneho dôvodu je vyberateľ úhrady povinný platiteľovi vrátiť do 60 dní odo dňa
a) zistenia tejto skutočnosti vyberateľom úhrady alebo

b) doručenia písomnej žiadosti platiteľa o vrátenie úhrady alebo jej časti; k žiadosti platiteľ priloží doklad
preukazujúci nárok na vrátenie tejto úhrady alebo jej časti.
Právo na vrátenie úhrady alebo jej časti podľa odseku 4 zanikne uplynutím dvoch rokov nasledujúcich
po roku, v ktorom bola úhrada vyberateľovi úhrady zaplatená. Úhrada sa platí na účet vyberateľa úhrady.

42.Podľa§10ods.1ZoÚ,platiteľ,ktorýnezaplatíúhradupodľa§7,jevomeškanísozaplatenímúhrady.43. Podľa § 10 ods. 3 ZoÚ, ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote
do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu
17,- eur.

44. V zmysle § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné

dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.

45. Podľa § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu
zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne
závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv

iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných
závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.

46. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

47. Podľa § 54a Občianskeho zákonníka, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať

a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného
práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno
len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

48. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

49. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než

zabezpečená pohľadávka.

50. Podľa §101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

51. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaný je povinným subjektom pokiaľ ide
o platenie úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v zmysle zákona
č. 340/2012 Z.z. a v dôsledku neplnenia si povinností v tomto smere mu vznikol dlh vo výške 139,20
eur pozostávajúci z 30 neuhradených mesačných predpisov v období od 1.9.2016 do 31.7.2020. Výška
jeho dlhu pozostáva z istiny nezaplatených úhrad vo výške 139,20 eur, z pokuty za neplnenie povinností

v zmysle § 10 ZoÚ vo výške 17,- eur a poplatku za poštové sadzby vo výške 1,85 eur.

52. V zhode so súdom prvej inštancie aj odvolací súd zastáva názor, že v prejednávanej veci ide o
spotrebiteľský spor, teda spor s ochranou slabšej strany (§ 290 a nasl. CSP) a aj charakter úhrady za
predmetné služby RTVS v zmysle zákona č. 340/2012 Z.z. je spotrebiteľským.

53. Otázka spotrebiteľskej povahy veci je relevantná najmä pokiaľ ide o použitie ustanovení zákona
týkajúcichsapoučovacejpovinnostizostranysúdu,najmävhodnéhospôsobupoučeniaspotrebiteľanad
rámec všeobecnej poučovacej povinnosti, poučenia o viacerých možnostiach zastupovania, poučenia
aj o iných spôsoboch účelnej obrany (§ 292 CSP). Povaha právnej veci má ďalej význam aj pri otázke

prihliadania na premlčanie aj bez návrhu, pri aplikácii osobitných ustanovení o dokazovaní, pri
oslobodení od platenia súdneho poplatku a ďalších procesných odlišnostiach v sporoch so slabšou
stranou sporu. Aj z týchto dôvodov je posúdenie skutočností, či sa na takýto spor strán použijú
ustanovenia ohľadom spotrebiteľských sporov, veľmi dôležitou.54. Nemali by byť pochybnosti o existencii práva žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej
príslušenstvom. Pochybnosti vznikli len v súvislosti s právnou otázkou, či došlo k oslabeniu práva v

dôsledku odďaľovania s jeho uplatnením na súde voči žalovanému a v kladnom prípade, či sa má
zohľadniť premlčanie aj bez námietky žalovaného priznaním jeho statusu spotrebiteľa.

55. Žalovaný je v spore úplne pasívny. Jeho pasivita, ako je to pomerne v obdobných prípadoch veľmi
častý jav, zapadá do dôsledkov masového zlyhania verejnej moci v oblasti právnej osvety obyvateľstva.

Odvolací súd bral na to zreteľ, najmä na fakt, že pre občanov niet obligatórnej (povinnej) právnej pomoci
odborníkom na právo a ,,návšteva“ advokáta spojená s nákladmi prevyšujúcimi predmet drobného sporu
na prvý pohľad pôsobí odradzujúco, najmä, ak náklady nielenže môžu prevyšovať spornú sumu, ale
nemusia byť nakoniec ani priznané (porov. čl. 16 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 z 11.júla 2007,
ktorým sa upravuje Európske konanie s nízkou hodnotou sporu ,,Súd alebo tribunál neprisúdi úspešnej
strane trovy , ktoré sú neprimerané voči pohľadávke“.

56. Otázku, či ide o spotrebiteľskú právnu vec považuje odvolací súd za zásadnú a od jej vyriešenia
závisí aj výsledok sporu. V analogických prípadoch súdy nepriznali prijímateľom predmetnej služby
status spotrebiteľa (porov. napr. rozhodnutie KS v Banskej Bystrici z 31.10.2017 č.k. 12Co/282/2017).
Odvolací súd sa z nižšie uvedených dôvodov od uvedených názorov odkláňa.

57. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou
(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného
poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok, či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisívýlučnesuzavretouzmluvouododávkeelektrickejenergiebezprípadnejsúvislostispreukázanou

držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.

58. Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto
poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc,
kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie.

59. Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom
na podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade RTVS - vysielacej služby ide o službu, a
ak ju žalovaný neprijal na obchodné účely (tiež profesiu, či zamestnanie), tak ide čisto o spotrebu služby.

60. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie
predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status
konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je
jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik RTVS,
či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci

poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva.

61. Odvolací súd teda nijako nespochybňuje mimoriadne významné (doslova poslanie) verejnoprávnej
RTVS, no bolo by príliš odvážne konštatovať, že RTVS sa za žiadnych okolností nemôže dopustiť
nekalých obchodných praktik, ktorých nosnú reguláciu obsahuje práve Spotrebiteľský kódex. Ak je ale

tomu tak, tak na druhej strane sú tu občania ako konzumenti služby očakávajúci, že v prípade nekalej
obchodnej praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné normy spotrebiteľského práva.

62. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým
vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu

medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej
ochrany považuje len a len existenciu zmluvy.

63. Nie je úlohou súdu detektívne vyhľadávať potencionálne možné nekalé obchodné praktiky podľa
spotrebiteľského kódexu a s tým spojenú existenciu spotrebiteľa. Fakt je ale ten, že unijné predpisy a
implementované vnútroštátne právo nevychádzajú z nejakého uzavretého okruhu nekalých obchodných
praktík. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postiholvšetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (porov. príkladmo vypočítané nekalé obchodné
praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresívnou praktikou
je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili

svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty).

64. Prekážkou na kvalifikovanie veci ako spotrebiteľskej nie je ani legislatívne usporiadanie vzťahov
medzi RTVS a konzumentmi jej verejnej služby (porov. obdobnú zákonnú reguláciu vzťahov medzi
Štátnym fondom rozvoja bývania a konzumentmi ,,verejnoprávnych“ úverov; zákon č. 607/2003 Z.z

o štátnom fonde rozvoja bývania). Isteže je problematické otvárať pri službe RTVS verejnosti tému
neprijateľných zmluvných podmienok, ak zmluvy ,,niet“, no jednak nie je to celkom tak, pretože istá
zmluva predsa len pre existenciu vzťahu existuje a je kruciálna (zmluva o dodávke elektriny), no
dôležitejší je fakt, ako sa už súd zmienil, že spotrebiteľskoprávne konzekvencie a nevyhnutnosť ochrany
spotrebiteľa predmetnej vysielacej služby vyplývajú aj z možných obchodných praktík, ku ktorým môže
dôjsť aj vo vzťahoch založených zákonom.

65. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných
praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby
širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz
nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou

spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu
spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,
poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho založením.

66. Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom,

keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice
2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika
môže vzísť vstúpi, a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to
viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom) má
zmluvný základ nevynímajúc zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími, nahodilými zložkami

(accidentalia negotii) a ďalšími súvisiacimi vzťahmi.

67.Ideoodvodenýzáväzokvovzťahukverejnoprávnejinštitúcii.Akbysaajpripustilamožnosť,ženejde
o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere
zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory

súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v § 290 CSP).

68. Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším
spôsobom (,,zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie
„štandardnej“spotrebiteľskejzmluvy.Aktedatento„pridruženývzťah“mábyťnejakýmspôsobomprávne

posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa
odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.

69. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty
právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS

nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení
dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu
súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaný nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá
koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Potom sa zákonite natíska otázka, aký
status žalovaný potom má.

70. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia
Slovenska je zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne
vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činností a činností
podľa zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010

Z.z. je RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá
poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.71. Odvolateľ zdôrazňuje svoje verejnoprávne postavenie ako prekážku pre posúdenie vzťahu ako
spotrebiteľského. To má aj Štátny fond rozvoja bývania, ktorý poskytuje úvery pri pomerne striktnej
zákonnej úprave a aplikačná prax ho posúdila ako dodávateľa úverov pre spotrebiteľov (porov. rozsudok

Krajského súdu v Nitre z 4.5.2017 č.k. 9Co/352/2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 18.3.2015
č.k.11Co/359/2014 a iné).

72. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj aj Súdny dvor. Aj na belgickú školu
ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá Smernica Rady

93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EU vo veci C-59/2012 BKK Mobil Oil
Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom
Súdny dvor EÚ skonštatoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov
voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať v
tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného
záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.

73. Je pravdou, že v Smernici 2005/29/ES je použitý pojem obchodník na rozdiel od pojmov predajca,
či dodávateľ, ktoré používa Smernica Rady 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na
subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením RTVS
a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Obe smernice majú cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň

ochrany spotrebiteľov, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov
ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť v
návrhu generálneho advokáta Yvesa Bota zo 4.7.2013.

74. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca

Smernice 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť
aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú
založené spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí
vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť
oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti,

a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto
subjektu.

75. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady 93/13 ES, podľa ktorého sa
zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú

kolektívne služby cit. ,,keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky,
najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“.
Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru
podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného
charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).

76. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskej povahe predmetnej veci,
a preto za správny považoval aj postup súdu, ktorý priznal žalovanému ex offo ochranu, vrátane ochrany
pred negatívnymi následkami plynutia času.

77. Odvolací súd teda nespochybňuje právo RTVS na úhradu, len ho považuje rovnako ako súd prvej
inštancie za oslabené do takej miery, že po uplynutí premlčacej doby ho už priznať nemožno. Premlčanie
má okrem iného preventívnu funkciu predchádzať uplatňovaniu práva po neprimerane dlhú dobu. Už len
z prozaického dôvodu, že plynutiu času je priamo úmerné riziko straty dokladov, zabúdanie a celkové
sťaženie právnej pozície bežného občana použiť procesné prostriedky. Z tohto pohľadu odkladanie

uplatnenia práva nie je poctivé a čiastočne voči laikom aj nečestné. Ak primárne právo únie sleduje
vysoký stupeň ochrany spotrebiteľov (čl. 38 Charty základných práv EÚ), tak podľa názoru odvolacieho
súdu pred akýmikoľvek nečestnosťami vrátane nedôvodného odkladania uplatnenia práva. Zdá sa, že
dôvodomuplatňovaniapremlčanýchprávnasúdejespoliehaniesaveriteľanato,žesazostranyobčana
obrana premlčaním neuplatní, čo je v prípade dlžníka, ktorý je laikom, zarážajúce.

78. Odvolací súd považuje inštitút premlčania práva za účelný procesný prostriedok obrany spotrebiteľa
a ktorý má aj svoj procesný rozmer (pozri Števček, M.: Zákon a sudcovia; k výkladu ustanovenia § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa In: Justičná revue. - Roč. 67, č. 3 (2015), s. 357-367.) a niet dôvod hovylučovaťzmnožinydoúvahyprichádzajúcichprostriedkovúčelnejobranyspotrebiteľa,ohľadnektorých
má zo strany súdu voči spotrebiteľovi smerovať poučenie, a to 1.vhodným spôsobom, 2. nad rámec
všeobecnej poučovacej povinnosti, 3. aj o iných účelných možnostiach obrany (§ 292 CSP; cit.,, Súd

poučí spotrebiteľa ,,vhodným spôsobom...,nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale ho
poučí aj o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.). V danom
prípade správne súd prvej inštancie prihliadol na premlčanie podľa § 5b Spotrebiteľského kódexu.

79. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, teda

vo vzťahu k premlčanej časti nárokov uplatňovaných žalobcom v tomto konaní, vrátane poštovného
vo výške 1,85 eur, nakoľko možno súhlasiť s názorom o nesprávnom výpočte dlžnej sumy, ktorý bol
obsahom doručovanej výzvy a so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách
konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny v napadnutej
časti potvrdil.

80. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trovtohtoštádiakonaniaprotižalobcovi,ktorývodvolacomkonaníúspechnemal.Výškutýchtotrovustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

81. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).