Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 20, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517010082
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8517010082.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., L.LM, MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.
júla 2022, v trestnej veci obž. C. C. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1T/39/2017 zo dňa 16.
júla 2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného C. C..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1T/39/2017 zo dňa 16. júla 2021 bol obžalovaný C.
C. v bode I. podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorkou
Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa pod sp. zn. Pv 142/16/7710 dňa 27.3.2017, pre skutok kvalifikovaný
ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, ktorého sa obžalovaný mal dopustiť tak,

že :

dňa 22.1.2016 okolo 14:40 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. VW Golf, TsEČ SL 042 BD po
ceste I/68 smerom od obce Chmeľnica do mesta Stará Ľubovňa, kde sa na rovnom úseku cesty v
dôsledku prudkého brzdenia dostal so svojim vozidlom do šmyku, následne uvedené vozidlo prešlo do
protismernej časti vozovky, kde narazilo prednou pravou časťou do prednej ľavej bočnej časti oproti

idúceho nákladného motorového vozidla zn. Fiat Doblo, TsEČ PO 793 DZ, ktoré viedol vodič M. X.,
smerom od mesta Stará Ľubovňa na obec Chmeľnica, okres Stará Ľubovňa. Vodič Tomáš Turek svojím
konaním porušil ustanovenia § 9 ods. 2 a § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a
spôsobil dopravnú nehodu v zmysle ustanovenia § 64 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke,
čím mal vodičovi M. X. spôsobiť ľahké zranenie a to podvrtnutie krčnej chrbtice s dobou liečenia a
práceneschopnosti od 22.1.2016 do 14.2.2016 ,

pretože skutok nie je trestným činom.

NaprotitomuprvostupňovýsúdpriskutkuuvedenompodbodomII.uznalobžalovanéhoC.C.zavinného
z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že

dňa22.1.2016okolo14:40hod.nacestečísloI/68,začerpacoustanicouTankol,medziStarouĽubovňou
a obcou Chmeľnica, bezprostredne po dopravnej nehode, ktorej bol účastníkom, fyzicky napadol
druhého účastníka dopravnej nehody M. X. tak, že prišiel k motorovému vozidlu zn. Fiat Doblo, ev. číslo
PO 793 DZ, v ktorom sa M. X. bezprostredne po dopravnej nehode nachádzal, pričom obžalovaný otvoril
ľavé predné dvere uvedeného vozidla a vulgárne nadávajúc menovanému poškodenému „ty starý chuj“
menovaného poškodeného opakovane viackrát päsťou ruky udieral do oblasti tváre, pričom poškodený

časť úderov vykryl rukami, ktorým konaním obžalovaný poškodenému M. X. spôsobil zranenia, a to
pomliaždenie tváre vľavo s krvnou podliatinou pod ľavým okom, pomliaždenie hornej pery a sánky, maléodlomenie z časti hryznej hrany veľkého horného rezáka vľavo, ktoré zranenia si objektívne vyžiadali
lekárske vyšetrenie a ošetrenie a v dôsledku ktorých nebol sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

Za uvedené konanie bol obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 56 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona pri nezistení poľahčujúcich okolností
podľa § 36 Trestného zákona a nezistení priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona, uložený
peňažný trest vo výške 270,- eur (dvestosedemdesiat eur).

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona okresný súd obžalovanému ustanovil pre prípad, že by výkon
peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 3 (tri) mesiace.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému
M. X., nar. XX.X.XXXX v W., bytom M. XXXX/XX, W., spôsobenú škodu pozostávajúcu z náhrady za
bolesť vo výške 265,- eur (dvestošesťdesiatpäť eur).

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku bol poškodený M. X., nar. XX.X.XXXX v W., bytom M. XXXX/XX,
W., so zvyškom ním uplatneného nároku na náhradu škody odkazaný na civilný proces.

A napokon podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku prvostupňový súd poškodenú Všeobecná zdravotná

poisťovňa, a. s., IČO: 35 937 874, Panónska cesta 2, Bratislava - mestská časť Petržalka, s uplatneným
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný čo do výroku o vine, treste
a náhrade škody ohľadne skutku uvedeného pod bodom II., ktoré neskoršie odôvodnil prostredníctvom

obhajcu. Má za to, že v konaní stoja oproti sebe osamotené protichodné výpovede poškodeného
a obžalovaného. Ide súčasne o jediné osoby, ktoré priebeh incidentu vnímali vlastnými zmyslami.
Poškodený tvrdí, že mu obžalovaný po nehode nadával a súčasne ho niekoľkokrát udrel päsťou.
Obžalovaný potvrdzuje, že v silnom rozrušení spôsobenom nehodou poškodenému nadával, ale
popiera, že by ho udrel. Nič viac v konaní preukázané nebolo. Vo veci boli vypočutí dvaja znalci

z odboru zdravotníctva, pričom obaja (dr. Holešovský aj dr. Malachovský) na pojednávaní uviedli,
že nie je možné jednoznačne určiť, či k zraneniam poškodeného došlo v dôsledku nehody, alebo v
dôsledku fyzického napadnutia. Okrem toho vo veci svedčil svedok M. a svedok X., ktorí však žiadnu
bitku nevideli a videli akurát obžalovaného ako sa nakláňa k vozidlu poškodeného. Žiadne iné dôkazy
ohľadom tejto skutkovej otázky vykonané neboli. Nie je potom zrejmé, na základe čoho súd ustálil

otázku viny. Je potrebné zdôrazniť a pripomenúť, že rozhodnutie v trestnom konaní nie je založené
na „väčšej pravdepodobnosti“ ako je tomu v konaní civilnom, ale má byť ustálené „nad akúkoľvek
rozumnú pochybnosť“. Po vykonanom dokazovaní je potrebné podľa názoru obhajoby konštatovať, že
ide naozaj len o tzv. tvrdenie proti tvrdeniu, navyše osôb, ktoré obe majú záujem na výsledku konania.
Za týchto okolností nie je možné ustáliť skutkový stav na základe vyššej, či nižšej pravdepodobnosti

tej ktorej varianty skutkového deja. Obžaloba v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, pričom
súd toto z neznámych dôvodov prehliadol. Nedostatok dôkazov pritom vždy musí byť v prospech
obžalovaného a nie opačne. Konzistentnosť výpovede poškodeného, na ktorú sa odvoláva súd je
len jedným zo spôsobov hodnotenia jej pravdivosti. Nie však spôsobom jediným. Aj klamať je možné
konzistentne. Navyše aj obžalovaný vypovedá konzistentne v tom zmysle, že poškodeného neudrel.

Súd nikde neuviedol, ktoré dôkazy, okrem výpovede poškodeného potvrdzujú priebeh skutkového deja
tak, že obžalovaný poškodeného udrel. Takých dôkazov niet. Ak by sa aj pripustil variant skutkového
deja podľa výpovede poškodeného, je potrebné uvedomiť si, čo sa podľa tejto verzie malo vlastne
stať. Poškodený riskoval predchádzanie autobusu takým spôsobom, že bezprostredne ohrozil seba
aj obžalovaného. Vozidlo poškodeného sa pred vznikom kolíznej situácie pohybovalo rýchlosťou 82

km/h. Vozidlo obžalovaného rýchlosťou 95 km/h. Pokiaľ by pri tejto rýchlosti došlo k čelnej zrážke,
pravdepodobne by nehodu nikto z účastníkov neprežil.
Samotný poškodený nespravil pre zabránenie dopravnej nehody prakticky nič. To obžalovaný začal
núdzovo brzdiť a strhol svoje vozidlo na krajnicu v úmysle vytvoriť poškodenému priestor prejsť medzi
jeho vozidlom a autobusom a vyhnúť sa čelnej zrážke. Podarilo sa mu to len sčasti z dôvodu, že vozidlo

prešlo do šmyku, došlo k vzájomnej zrážke, ale takým spôsobom, že žiadnemu vodičovi nič vážne
nestalo. Obžalovaný svojím jazdným manévrom zachránil svoj život aj život poškodeného. Poškodený
mohol v dôsledku ním zavinenej čelnej zrážky prísť o podstatne viac, než o časť zuba, na ktorý
sa sťažuje v tomto konaní. Toto sú fakty zo znaleckého posudku ÚSI Žilina. Otázka je, kto by zatakých okolností nebol v silnom citovom rozrušení a kto by nešiel druhému vodičovi nadávať. Ak by
ho aj za týchto okolností udrel, bolo by to iste zavrhnutiahodné konanie, avšak nie postihnuteľné v
rovine trestnej. Je potrebné položiť si otázku, aký je význam a zmysel toho, že zákonodarca trestne

postihuje výtržníctvo. Objektom tohto trestného činu je verejný poriadok. Je ním sledovaný záujem
štátu na tom, aby sa na verejných priestoroch neodohrávali hrubé neslušnosti a útoky v značnom
rozsahu. Štát nepovažuje za správne, aby sa ľudia na verejnosti bili a urážali. Je to však prečin, preto
samotná skutočnosť, že určité konanie formálne naplňuje danú skutkovú podstatu, ešte neznamená,
že je toto konanie trestné. Zákonodarca chráni rovnaký objekt aj priestupkovým postihom. Preto sa v

každom komentári k príslušnému ustanoveniu Tr. zákona a v mnohých rozhodnutiach vyšších súdov
uvádza, že v prípade tohto trestného činu je potrebné dôsledne zvažovať konkrétne skutkové okolnosti
majúce vplyv na materiálnu stránku veci. Ťažko je v celom Trestnom zákone nájsť skutkovú podstatu,
kde je tenšia hranica medzi priestupkom a trestným činom, ako je pri výtržníctve. Ľudia si nadávajú,
bijú sa, pokrikujú úplne bežne, je to do istej miery vlastné ľudskej povahe. Trestné právo má preto
postihovať len také konanie, ktoré je už za hranicou ospravedlniteľného konania. Konanie, ktoré je už

nebezpečné pre verejný poriadok. V danom prípade mal obžalovaný len niekoľko sekúnd na to, aby
zabránil životunebezpečnej situácii vyvolanej samotným poškodeným. Obžalovaný len niekoľko sekúnd
pred spáchaním údajného skutku viedol pokojne motorové vozidlo. Nebol opitým hosťom reštaurácie,
nebol futbalovým chuligánom, nebol bitkárom hľadajúcim svoju obeť, nebol demonštrantom útočiacim
na cudzí majetok. Jeho reakcia bola spontánna a bola vyvolaná len a len správaním poškodeného. Túto

„okolnosť, za ktorej bol čin spáchaný“ nechal súd úplne bez povšimnutia. Je pritom okolnosťou úplne
podstatnou. Ďalšou dôležitou okolnosťou je uchopenie pojmu „miesta verejne prístupného“. Je pravdou,
čouvádzasúd,žezákonpoužívaspojku„alebo“.Tedavýtržníctvasadopustíten,ktonapadneinéhopred
viacakodvomaprítomnýmiosobamialebo„namiesteverejneprístupnom“.Formálneagramatickyvzaté
by teda bola výtržníctvom aj hádka dvoch ľudí na opustenej lesnej ceste. Toto ale celkom zrejme nie je

účel zákona. V danom prípade skutok (ak sa skutočne stal) nevidela žiadna osoba. Ťažko sa teda niekto
mohol nad ním pohoršiť. A presne to je zmysel tejto skutkovej podstaty - zabrániť verejnému pohoršeniu.
Nikto dokonca nepočul ani to, ako obžalovaný poškodenému nadával, hoci sa to naozaj stalo. Ak vôbec
nikto nebol svedkom toho, ako mal obžalovaný poškodeného udrieť, ako za týchto okolností mohol súd
kvalifikovať dané konanie ako výtržníctvo, nie je obhajobe známe. Toto je presný príklad hypertrofie

trestného práva, keď sa trestný aparát, ktorý by mal slúžiť na ochranu vážnych, spoločensky chránených
objektov, používa na prejednávanie banalít. Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný navrhuje ho spod
obžaloby oslobodiť z dôvodu, že nebolo preukázané, že došlo k spáchaniu skutku a tiež aj preto, lebo
samotný skutok, tak ako je opísaný v obžalobe, nie je trestným činom pre nenaplnenie materiálnych
podmienok.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel

k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Úvodom odvolací súd uvádza, že odvolanie bolo podané len obžalovaným a to len čo sa týka výroku o
vine, trest a náhrade škody ohľadne skutku uvedeného pod bodom II, čím sa oslobodzujúci výrok ku
skutku bod bodom I. stal právoplatným a preto ho krajský súd už bližšie nepreskúmaval.

Vo vzťahu ku skutku pod bodom II. je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa na hlavných
pojednávaniach vykonal celé do úvahy prichádzajúce dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v
obžalobe prokurátora a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového
stavu veci a to zákonným spôsobom, pričom ani obžalovaný sa v rámci odvolacieho konania nedomáhal

vykonania ďalších dôkazov. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil
skutkové okolnosti, tak ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, pričom tieto majú oporu vo
výsledkoch dokazovania. Prvostupňový súd vyhodnotil dôkazy v súlade so zásadou uvedenou v § 2
ods. 12 Tr. poriadku. Krajský súd považuje tieto skutkové zistenia za správne, s nimi sa stotožnil a
keďže okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých

pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom
rozsahu odkazuje.Aj krajský súd zastáva názor, že výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade
vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z
ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal

skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov
vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu,
ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2
ods. 12 Trestného poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia.

Súd prvého stupňa mal za to, že obžalovaného usvedčuje primárne výpoveď samotného poškodeného,
ktorý v danom ohľade opakovane a bez zásadných diskrepancií medzi svojimi výpoveďami popísal

konanie obžalovaného po tom, ako dobehol obžalovaný k vozidlu poškodeného. Samotnú výpoveď
obžalovaného pritom v uvedenom smere súd vyhodnotil ako účelovú, v snahe zbaviť sa trestnej
zodpovednosti za dané konanie. K tomuto svojmu záveru podrobne rozoberá výpovede svedkov M., X. a
znalcovMUDr.HolešovskéhoaMUDr.Malachovského.Nazákladeskutočnostívyplývajúcichzvýpovedí
poškodeného, ako aj menovaných svedkov možno podľa okresného súdu dôvodne a rozumne ustáliť,

že k fyzickému útoku zo strany obžalovaného voči poškodenému došlo ihneď po tom, ako obžalovaný
pribehol k autu poškodeného tak, ako to popisoval samotný poškodený. V tomto smere uvedené nijako
nevylučuje výpoveď svedka M., osobitne pokiaľ tento uvádzal, že ešte predtým ako k poškodenému
prišiel obžalovaný, videl ako poškodený sedí v aute, videl mu ľavú stranu tváre a nevidel na ňom v
tom čase zranenia, ako aj to, že sa po tom, ako obžalovaný už bol pri aute poškodeného, otočil kvôli

hovoru s dispečingom a danú vec už „nevnímal“, pričom logicky je prijateľné i to, že menovaný svedok,
pokiaľ registroval počas hovoru s dispečingom, na ktorý sa teda ako z jeho výpovede vyplýva sústredil,
že k autu poškodeného prišiel nejaký pán z áut čo prišli následne, pričom ako uvádzal svedok oni išli
pešo k Fiatu, pričom mal svedok počuť „nechajte ho, čo robíte“, že nemuselo ísť práve o vyjadrenia
osôb, ktoré tam prichádzali z ostatných áut, ale mohlo ísť o aj vyjadrenia niekoho z cestujúcich osôb,

ktoré svedok viezol v autobuse, nakoľko uvedené vzhľadom na jeho nepochybné sústredenie sa na
hovor s dispečingom mohol vnímať v tomto smere skreslene. Zároveň podľa výpovede svedka X. bol
on sám pri aute poškodeného z uvádzaných „iných osôb“ prvý a okrem neho tam nebol ešte nik iný,
pričom po jeho príchode obžalovaný od uvedeného auta odišiel. Osobitne, v tomto smere súd prvého
stupňa poukázal podľa jeho názoru na účelovú výpoveď samotného obžalovaného, ktorý uvádzal, že

od auta poškodeného stál vo vzdialenosti zo tri až štyri metre, čo výpovede nielen poškodeného ale
aj svedkov M. a X. vyvracajú, ako aj v tom zmysle, že vtedy videl na tvári poškodeného zranenia, a
to osobitne s poukazom na to, že danú skutočnosť uvádzal až na samotnom hlavnom pojednávaní,
kedy ich aj popisoval, avšak v pôvodnej výpovedi v prípravnom konaní ohľadom toho uvádzal, že aké
mal vtedy poškodený zranenia nevie, nepamätá si to a navyše v pôvodnej výpovedi sám tvrdil, že sa

po príchode k poškodenému postavil k dverám vodiča - teda nie, že bol od neho tri až štyri metre.
Okrem toho zo spáchania daného skutku obžalovaného v spojení s vyššie uvedenými skutočnosťami,
osobitne v spojení so samotnou výpoveďou poškodeného V. X., usvedčujú i výsledky znaleckých
dokazovaní a výpovedí znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, a to MUDr. Malachovského a najmä
MUDr. Holešovského, kde MUDr. Malachovský ani jedno z ostatných zranení poškodeného z 22.1.2016,

okrem podvrtnutia krčnej chrbtice, nijako ani len v teoretickej rovine nedal do súvisu s dopravnou
nehodou, so samotným nehodovým dejom, pričom MUDr. Holešovský podrobne popísal mechanizmus
a príčinu vzniku dotknutých ostatných zranení poškodeného, najmä pomliaždenia tváre vľavo s krvnou
podliatinou pod ľavým okom a pomliaždenia hornej pery a sánky ako je podrobne popísané v znaleckom
posudku a na ktoré skutočnosti okresný súd v tomto smere plne odkázal. MUDr. Holešovský pritom

taktiež ani hypoteticky neuviedol, že by tieto zranenia čo i len mohli vzniknúť pri samotnom kolíznom
incidente pri dopravnej nehode. Závery znalcov vo svojom súhrne podľa súdu prvého stupňa tak plne
podporujú obsah výpovede poškodeného, čo sa týka samotného fyzického ataku voči jeho osobe zo
strany obžalovaného, nakoľko iný, ako samotným poškodeným popisovaný mechanizmus ich vzniku a
teda samotné fyzické napadnutie poškodeného obžalovaným ani zo záverov znalcov nemožno prijať

a ich závery teda v spojení s výpoveďou poškodeného jednoznačne preukazujú, že práve fyzický
útok obžalovaného voči poškodenému, ako ho popisoval poškodený, bol príčinou vzniku zranení na
strane poškodeného, ktorými boli pomliaždenie tváre vľavo s krvnou podliatinou pod ľavým okom a
pomliaždenie hornej pery a sánky, pričom sa okresný súd priklonil i k tomu, že práve pri dotknutommechanizme spôsobenia týchto zranení (osobitne vzhľadom na útoky a už uvedené nimi spôsobené
zranenia na ľavej časti tváre poškodeného) došlo k aj k odlomeniu u poškodeného z časti hryznej
hrany veľkého horného rezáka vľavo. Uvedené skutočnosti uvádzané znalcami teda zároveň viac než

v podstatnej miere podporujú samotnú výpoveď poškodeného o tom, že k fyzickému útoku zo strany
obžalovaného došlo a akým spôsobom.

Na základe hore konštatovaného aj podľa názoru odvolacieho súdu vina obžalovaného bola spoľahlivo
preukázanávykonanýmiakopriamymitakajnepriamymidôkazmi,napodkladektorýchjemožnévyvodiť

bezpečný záver o tom, že skutok sa stal, je trestným činom a za jeho spáchanie je trestnoprávne
zodpovedný obžalovaný. Správne a zákonu zodpovedajúce sú preto právne závery okresného súdu,
pokiaľ ide o výrok o vine napadnutého rozsudku.

Správne preto prvostupňový súd konanie obžalovaného po právnej stránke posúdil, ak toto kvalifikoval
ako prečin výtržníctva podľa 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona Obžalovaný totiž na mieste verejnosti

prístupnom fyzicky napadol pošk. M. X., pričom mu spôsobil zranenia a to pomliaždenie tváre vľavo
s krvnou podliatinou pod ľavým okom, pomliaždenie hornej pery a sánky, malé odlomenie z časti
hryznej hrany veľkého horného rezáka vľavo, ktoré zranenia si objektívne vyžiadali lekárske vyšetrenie
a ošetrenie a v dôsledku ktorých nebol sťažený obvyklý spôsob života poškodeného, čím takto naplnil
po objektívnej a subjektívnej stránke skutkovú podstatu uvedeného trestného činu.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom s uvedeným hodnotením sa stotožnil aj krajský súd a v ďalšom na neho odkazuje.

Zároveň je možné konštatovať, že okresný súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie

trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany
spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane
obžalovaného.

Prvostupňový súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal jednak z hodnotenia osoby

obžalovaného a jednak závažnosti činu. V kontexte uvedeného odvolací súd po zvážení všetkých
ďalších pri rozhodovaní o výmere trestu do úvahy prichádzajúcich okolností, s prihliadnutím najmä na
doterajší život obžalovaného a zistenie, že u obžalovaného nejde o zvlášť narušeného páchateľa a
išlo o ojedinelé vybočenie z vedenia inak riadneho spôsobu života sa stotožnil s rozhodnutím súdu
prvého stupňa ohľadne druhu a výšky trestu a má za to, že uložený peňažný trest vo výške 270,-

eur možno považovať za trest primeraný. Obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol, čo preukazuje
vedenie riadneho života pred spáchaním prejednávaného skutku. Pozitívne charakteristiky, ako aj vyššie
uvedené skutočnosti, dovoľovali vyvodiť správny záver okresného súdu o tom, že u obžalovaného účel
trestu možno dosiahnuť uložením peňažného trestu.

Aj výška uloženého peňažného trestu vo výmere 270,- eur je primeraná a ktorú by mal obžalovaný
pociťovať ako určitú sankciu za svoje nezákonné správanie. Pre prípad, že by výkon tohto trestu chcel
obžalovaný úmyselne zmariť, bol mu ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov.
Krajský súd je tiež názoru, že uložený peňažný trest zabezpečí ochranu spoločnosti a zodpovedá
zásadám pre ukladanie trestov, ako z pohľadu individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj rozhodnutím okresného súdu ohľadne uplatnených nárokov
na náhradu škody jednotlivými poškodenými a preto v ďalšom, s ohľadom na ich preskúmanie a
vyhodnotenie, odkazuje na ich vyčerpávajúce odôvodnenie uvedené v napadnutom rozhodnutí.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd poukazuje na vyššie uvedené závery,
ktorými sa riadil pri preskúmavaní rozhodnutia a má za to, že vina obžalovaného bola v dostatočnom
rozsahu preukázaná vykonanými dôkazmi. Dôvody odvolania uvádzané obžalovaným sú vo svojej
podstate ich zopakovaním, pričom k ich uplatneniu už došlo v rámci prvostupňového konania. Podstatou
podaného odvolania je aj snaha obžalovaného dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy

a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky odvolateľa dospel k odlišným skutkovým
záverom, než aké urobili prvostupňový súd. Je ale potrebné konštatovať, že skutkový stav bol okresným
súdom na podklade vykonaného dokazovania zistený správne a následne bol aj zákone subsumovaný
(podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R 38/68-IV.) súhrn nepriamych dôkazov k
preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich

dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a
usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. V
posudzovanom prípade je ale potrebné uviesť, že obžalovaný bol zo spáchania žalovaného prečinu
usvedčovaný aj priamymi dôkazmi a to výpoveďami pošk. M. X., ktorých hodnovernosť nebola žiadnymi
inými dôkazmi spochybnená. Ani popisovanie možnosti vzniku nehodového deja z iného uhľa pohľadu

prezentovaného týmto poškodeným žiadnym významným spôsobom neznižuje posúdenie vierohodnosti
jeho výpovede ohľadne fyzického útoku zo strany obžalovaného bezprostredne po nehode, čo je
aj objektívne zdokumentované fotografiami zranení poškodeného. V tomto smere prvostupňový súd
správne poukázal na závery znaleckých posudkov hore uvedených znalcov, ktorí popísali možný
mechanizmus vzniku zranení u poškodeného. K samotnému mechanizmu vzniku zranenia je nutné ešte
dodať, že aj keby príslušný znalec pripustil možnosť vzniku zranenia aj iným spôsobom, automaticky

to neznamená nevinu útočiacej osoby. Znalec predsa nemôže so stopercentnou istotou uviesť, ako
došlo ku samotnému skutkovému deju a kto je jeho páchateľom, pretože nebol priamy pozorovateľom
posudzovanej udalosti. Znalec na základe svojich odborných vedomostí a skúsenosti vyslovuje svoj
názor, akým spôsobom a za akých okolností mohlo dôjsť k vzniku zranenia berúc do úvahy jednotlivé
subjektívne výpovede obžalovaného, poškodeného, svedkov a objektívne dôkazy, ako sú napr. lekárske

správy o rozsahu zranenia, vlastné vyšetrenie poškodeného, stopy na mieste činu a pod. Znalecký
posudok a výpoveď znalca je len jedným z dôkazov, na ktoré prihliada súd pri svojom rozhodovaní.
Preto, ak znalec nevylúčil spôsob vzniku zranenia tak, ako to uvádza poškodený (v tomto súdenom
prípade dokonca považoval iný spôsob vzniku zranení za nepravdepodobný), pričom mechanizmus jeho
vzniku podporujú aj ďalšie dôkazy, ako je to aj v tomto prípade, možno na základe takejto dôkaznej

situácie spoľahlivo vyvodiť záver, že ku skutku došlo spôsobom prezentovaným poškodeným. Krajský
súdnavyšedodávaajďalšiuniemenejzávažnúokolnosť,ktorávyplynulazvýpovedísvedkaQ.M.otom,
ako bol za ním dvakrát obžalovaný a snažil sa ho najprv presvedčiť, aby nehovoril, čo videl a že zranenia
poškodený utrpel už pri dopravnej nehode, pričom v druhom prípade mu dokonca obžalovaný hodil 50
eurovú bankovku k nohám v autobuse a vybehol von, načo tento svedkom vybehol za ním a peniaze

mu vrátil. Odvolací súd nemal pritom žiaden relevantný dôvod neveriť tejto výpovedi svedka, k čomu sa
na druhej strane natíska otázka, že ak by sa obžalovaný fyzického útoku voči poškodenému skutočne
nedopustil, tak ako tvrdil, načo potom bol presviedčať a dokonca aj uplácať svedka M., aby hovoril niečo
iné. Uvádzané priame a nepriame dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz
dôkazov neumožňujúcich iný záver ani o priebehu žalovaného skutku ani o osobe páchateľa než ten,

ku ktorému dospel okresný súd.

Právonaobhajobuobžalovanéhonemôžebyťporušenéanitým,žesúd,vychádzajúczozásadyvoľného
hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obžalovaného alebo inej strany v konaní.
Obžalovaný mal v plnej miere v rámci trestného konania zabezpečené právo na obhajobu a je možné

konštatovať, že uplatňovanie práva na obhajobu bolo od vznesenia obvinenia zachovávané v medziach
príslušných ustanovení Trestného poriadku.

K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd
na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe

štúdia predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a
presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Všetky vykonané
dôkazy okresný súd náležite, jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak k správnym a úplným
skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného
dokazovania. Predmetný skutok sa aj podľa názoru krajského súdu stal tak, ako to prvostupňový súd

správne ustálil vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a nepochybne ho spáchal obžalovaný C. C.
tam rozvedeným konaním. O týchto skutkových záveroch nemá odvolací súd žiadne pochybnosti, tieto
sú presvedčivé a vychádzajú z konkrétnych vykonaných dôkazov, ktoré vo svojom súhrne jednoznačne
usvedčili obžalovaného zo spáchania tohto skutku.

V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou je potom potrebné poukázať na to, že existencia rozporov
medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov o priebehu skutku, teda výpoveďou poškodeného na
jednej strane a obžalovaného na druhej strane v takýchto prípadoch nie je neobvyklé, a pokiaľ nie je
možné jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá skutočnosti, je potom potrebnépri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného najpriaznivejšiu, čo ale v
tomto súdenom prípade nenastalo. Ako je to už vyššie uvedené, obžalovaný je zo spáchaniu skutku
usvedčovaný hore rozvedenými ako priamymi tak aj nepriamymi dôkazmi.

Krajský súd nezdieľa ani názor obhajoby, že v danom prípade je celé konanie od samého počiatku
nezmyselné a 6 rokov sa rieši banálna“ výtržnosť“. Nie je totiž za žiadnych okolností možné riešiť po
dopravnej nehode jej spôsobenie takým spôsobom ako to urobil obžalovaný a to fyzickým napadnutím
poškodeného, pretože si myslel, že on je v práve. Nie je totiž možné pripustiť, aby v civilizovanom štáte

akýkoľvek vodič takýmto „svojpomocným“ spôsobom riešil kolíznu situáciu, ktorá nastala po dopravnej
nehode. Objektom tohto trestného činu je totiž záujem spoločnosti na ochrane pokojného občianskeho
spolužitia pred závažnejšími útokmi narušujúcimi verejný pokoj a poriadok. Výtržnosťou sa pritom
rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok a je preň typický
zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho spolužitia. Spravidla pôjde
o fyzické a psychické násilie, ktoré je zamerané proti osobám alebo veciam. Miestom prístupným

verejnosti sa rozumie každé miesto, na ktoré má prístup široký okruh individuálne neurčených ľudí a kde
sa tiež spravidla zdržiava viac ľudí, takže hrubú neslušnosť alebo výtržnosť môžu postrehnúť viacerí
ľudia, hoci v čase činu tam nemusia byť prítomní. Jedným zo zákonných znakov prečinu výtržníctva
v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. je, že páchateľ fyzicky napadol iného a tým sa dopustil hrubej
neslušnosti na mieste verejnosti prístupnom. Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin

je bezpečné zistenie či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj
v intenciách ods. 2 § 10 Tr. zák. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nie
nepatrná (materiálny korektív). Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods.
2 Tr. zák. je záverom právnym. Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí

zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver o
objektívnych a subjektívnych znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je
materiálny korektív prečinu, musia byť predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti
naplňujúce znaky trestného činu. Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom
korektíve prečinu, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale

na jeho naplnenie treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný
a zo všetkých relevantných dôkazov. Naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. pri
prečine výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. z pohľadu, či je jeho závažnosť nepatrná so
zreteľom na spôsob vykonania činu (viacnásobne údery do tváre poškodeného) a jeho následky (vznik
vyššie popísaných zranení), okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný ( t.j. tesne po dopravnej nehode,

teda v stresujúcej situácii z pohľadu oboch aktérov), mieru zavinenia a pohnútku páchateľa (vyčítanie
poškodenému, že chcel obžalovaného svojou jazdou zabiť) v danej veci podľa názoru odvolacieho súdu
bolo dostatočne preukázané.

Záverom krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaného vyhodnotil
ako nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok
nie je prípustný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok

nie je prípustný.