Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 7, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510208140
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3510208140.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov
JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobkyne: M. D., rod. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX D. XXX, právne zastúpená JUDr. Tomášom Mutkovičom, Advokátska kancelária so
sídlomSNP10,Hlohovec,protižalovanému:U.R.,nar.XX.XX.XXXX,bytomJ.XXX,XXXXXR.,právne
zastúpený JUDr. Máriou Cagalovou, advokátkou so sídlom Poľovnícka 10, 915 01 Nové Mesto nad

Váhom, o zaplatenie 12.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 11. apríla 2019, č.k. 7C/25/2011-413, v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27. januára 2021, č.k.7C/25/2011-503 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni 12.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku spolu s 9,00 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 12.000,- Eur od 21.05.2010 do zaplatenia. Žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania vo výške 100,00 %. Vec právne posúdil podľa § 100 ods. 1, § 101, § 107, § 112 veta
prvá § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa
podanímdošlýmsúdudňa13.10.2010domáhala,abysúduložilpovinnosťžalovanémuzaplatiťsumuvo

výške 12.000,- Eur, spolu s úrokom z omeškania od 29.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
Žalobný návrh dôvodila tým, že počas spolužitia so žalovaným v období od 09.12.2008 do 29.09.2009
vypožičala žalovanému na rekonštrukciu a obnovu rodinného domu vo vlastníctve žalovaného sumu
12.000,- Eur za účasti svedkov, sestier a to H. A. a J.e R. a svojich rodičov J. R. a H. R.. Zmluva o
pôžičke bola uzatvorená ústnou formou. Žalovaný predmetnú finančnú čiastku nevrátil ani po výzve o
vráteniedlhuzodňa13.05.2010,abyzaplatilpeniazedo20.05.2010.Žalobkyňapredložiladokladzodňa
28.11.2007 o čerpaní úveru vo výške 10.000,- libier, ktorý mala uhradiť do troch rokov vo výške 361,05

libier mesačne. Sestra žalobkyne, H. A., na nariadenom pojednávaní zo dňa 09.12.2013 vypovedala, že
jej manžel a jej rodičia požičali žalovanému peniaze na prestavbu domu. Keď dcéra žila so žalovaným
v Anglicku, tak im dcéra posielala peniaze na účet. Nevie sa vyjadriť, komu patrili. Peniaze vyberal
otec. Z toho sa dokupovalo drevo, platil sa projekt na stavbu a prerábka okien. Po prestavbu dcéra
s priateľom spolu bývali v tomto dome. Sestra žalobkyne, J. A., na nariadenom pojednávaní zo dňa
09.12.2013 vypovedala, že ju šokovalo, že žalovaný jej povedal, že ak by sa s jej sestrou rozišiel, tak

viac ako 300.000,- Sk sestre nedá. Zuzka jej povedala, že do domu dala 12.000,- Eur. Sú to peniaze,
ktoré ona zarobila. Taktiež jej rodičia požičali žalovanému peniaze. Dom bol na komplet spravený.
Chodievala tam upratovať. Matka žalobkyne, J. R., na nariadenom pojednávaní zo dňa 09.12.2013vypovedala, že s manželom žalovanému požičali peniaze na prestavbu domu. Brali si aj pôžičky, pričom
tieto peniaze žalovaný poslal na účet M. s tým, že jej manžel mal dispozičné právo, peniaze vybral a dal
tete žalovaného. Uviedla, že dcéra jej volala, že sa rozišli, asi dva dni na to jej volal žalovaný s tým, že jej

povedal, aby si to spočítala a požiadal ju, aby mu povedala, koľko jej má vrátiť. Otec žalobkyne, H. R., na
nariadenom pojednávaní zo dňa 09.12.2013 vypovedal, že vie, že žalovaný dlhuje dcére peniaze, okolo
12.000,- Eur. Prerábku na dome vybavoval on. Žalovanému aj požičal peniaze. Mal prístup k dcérinmu
účtu. Tete žalovaného sa vybralo 120.000,- Sk. Z oznámenia Kráľovského finančného a colného úradu
vyplýva, že žalobkyňa za obdobie od roku 2007 do 05.04.2008 mala príjem zo závislej činnosti po

zdanení 6.488,62 libier, za obdobie od roku 2008 do 05.04.2009 mala príjem zo závislej činnosti 7.058,-
libier, za obdobie od roku 2009 do 05.04.2010 mala príjem zo závislej činnosti 4.912,- libier.

2. Na nariadenom pojednávaní zo dňa 28.06.2016 požiadal právny zástupca žalobkyne o pripustenie
zmeny žaloby v znení: ,,Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 12.000,- Eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.000,- Eur od

21.05.2010 do zaplatenia a uložil žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania.“. Ďalej uviedol, že v
danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie, pričom za týmto účelom budú smerovať aj návrhy na
doplnenie dokazovanie. O tomto procesnom návrhu žalobkyne rozhodol súd na pojednávaní dňa
28.06.2016, tak že zmenu žaloby pripustil. Právny zástupca žalobkyne založil do spisu výpisy z účtu
VÚB banky, pričom poukázal na výpis zo dňa 30.06.2007, kde žalobkyňa poukázala žalovanému dňa

15.06.2007 sumu 338.000,- Sk, dňa 06.08.2007 poukázala žalovanému platbu 200.000,- Sk dňa a ďalej
poukázala platbu J. S., dňa 12.12.2007, sumu 88.000,- Sk na úhradu okien, ktoré boli nainštalované
do nehnuteľnosti žalovaného. Žalobkyňa vložila na účet žalovaného sumu 97.000,- Sk dňa 04.01.2008
a ďalších 80.000,- Sk J. S. dňa 24.01.2008 z titulu dodávky okien. Celkovo teda žalobkyňa uhradila
žalovanému, či už priamo alebo nepriamo 795.000,- Sk, čo je 26.389,17 Eur, pričom v tomto konaní

si uplatňujú len sumu 12.000,- Eur. Vzhľadom k tomu, že nemajú žiadnu bližšiu dokumentáciu s J. S.,
spresnil žalobný návrh tak, že žiadajú vrátiť len časť peňazí, ktoré boli poukázané na účet žalovaného.
Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 7C/25/2011-359 zo dňa 27.10.2016 žalobu v celom
rozsahu zamietol. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd uznesením č.k. 6Co/415/2017 - 388 zo dňa
28.09.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia/ súd pozná právo/.
Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože
právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby
uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti
možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo

možné vyvodiť plnenie. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený
nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je
súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na
tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza
zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako

je žalobkyňou navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť nárok pod iné
hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobkyňa dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok
takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený,
alebo nesprávne uvedený. Nemožno uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám
odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. V tomto smere žalobkyňa

správne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.09.2010, sp. zn.
5 Cdo 196/2009. Obdobne je názor vyslovený i v novšom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21. júna 2018, sp. zn. 6 Cdo 49/2018. Žalobkyňa sa podaným návrhom zo dňa
13.10.2010 domáhala zaplatenia sumy vo výške 12.000,- eur na základe zmluvy o pôžičke, ktorá
bola uzatvorená ústne. Pred podaním návrhu na súd zaslala žalobkyňa žalovanému výzvu zo dňa

13.05.2010 na zaplatenie vložených investícií s určením lehoty do 20.05.2010. Vo výzve uviedla, že
investovala finančné prostriedky do rekonštrukcie a obnovy rodinného domu s. č. 108 vo vlastníctve
žalovaného.Zuvedenéhoodvolacísúdskonštatoval,žežalobkyňaeštepredpodanímnávrhu/vpodanej
výzve/ na súd špecifikovala, na akom skutkovom základe sa domáhala zaplatenia predmetnej sumy a
tieto skutkové tvrdenia uviedla i v podanej žalobe. Teda už od podania žaloby tvrdila, že sa domáha

vrátenia finančných prostriedkov, ktoré vložila ako investície do nehnuteľnosti žalovaného a v tomto
smere predkladala v priebehu konania dôkazné prostriedky. Súd prvej inštancie mal sám, v spojení so
skutkovými zisteniami urobiť právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. Súd prvej
inštancie v čase rozhodnutia nemal za ustálené, na akom skutkovom základe sa žalobkyňa domáhaplnenia, keď bez ďalšieho skonštatoval, že žalobkyňa si vymienila návrh až dňa 28.06.2016. Ak v
žalobe uvádzané skutočnosti nepostačovali na riadne posúdenie rozsahu plnenia, bolo povinnosťou
súdu vyzvať účastníkov na splnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Žalobkyňa v podanej

žalobe zo dňa 13.10.2010 uvádza, že listom zo dňa 13.05.2010 vyzvala žalovaného na zaplatenie
vložených investícií. Rovnako žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 26.08.2013 opätovne uviedla, že
všetky našetrené finančné prostriedky vložila do rodinného domu, ktorý patrí žalovanému. So žalovaným
sa po rozchode dohodli, že žalovaný vyplatí žalobkyni všetky finančné prostriedky, ktoré vložila do
rodinného domu. V konaní boli vypočutí svedkovia, ktorí zhodne tvrdili, že žalobkyňa investovala

finančné prostriedky do nehnuteľnosti žalovaného . Na č. l. 110 sa nachádza rozpis spoločných
investícií na rekonštrukciu a prístavbu domu J. XXX. Žalovaný počas celého konania tvrdil, že všetky
finančné prostriedky použité na prerábku domu boli jeho. V priebehu konania boli predložené výpisy z
účtov, ktoré mali preukázať vloženie investícií žalobkyne do nehnuteľnosti žalovaného. Z obsahu spisu
vyplýva, že žalobkyňa sa od podania návrhu domáhala zaplatenia sumy na skutkovom základe a to
vloženia finančných prostriedkov do nehnuteľnosti žalovaného, pričom na preukázanie svojich tvrdení

produkovala listinné dôkazy / výpisy z účtov/. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentuje
vysporiadanie sa s podstatnou okolnosťou, ktorá mohla mať rozhodujúci význam pre spravodlivé
rozhodnutie sporu a to posúdenie uplatneného nároku aj z iného dôvodu a to bez zmeny svojich
skutkových tvrdení, pričom spravodlivosť procesu a najmä presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia
vyžaduje, aby súd zaujal stanovisko k posúdeniu veci aj z hľadiska ďalšieho právneho dôvodu. Ide

totiž o podstatnú okolnosť, ktorá môže mať rozhodujúci význam pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.
Súd prvej inštancie sa odmietol zaoberať otázkou, či na základe prezentovaných skutkových tvrdení
žalobkyňou nedošlo k naplneniu základných predpokladov pre priznanie žalovanej sumy vložením
finančných prostriedkov /investícií/ do nehnuteľnosti žalovaného.

3. Po vrátení veci odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní žalovaný poukázal na čl. 32 súdneho
spisu, kde sama žalobkyňa uviedla, že za celé obdobie v Anglicku zarobila len 6.475,- Eur. Teda ak v
konaní preukazuje, že mala aj iné finančné prostriedky, tak minimálne týmto podaním zavádzala súd.
Je potrebné vyriešiť, čo je predmetom tohto konania, či ide o bezdôvodné obohatenie alebo o vloženie
peňazí do nehnuteľností, teda predmetom tohto konania môže byť aj zhodnotenie nehnuteľností, čo

nemusíbyťvpriamomdôsledkuzhodnésvýškouvloženýchpeňazí.To, žeišloo prostriedkyžalovaného
preukazuje aj tým, že žalobkyňa nikdy nemala taký príjem, pričom jeho peniaze jej dával len preto, že
vedela zabezpečiť lepší výmenný kurz z libry na eura, ako aj z dôvodu, že žalobkyňa chcela mať bonitu
v banke, keď jej tam prichádzali značné finančné prostriedky, čo sa neskôr prejavilo aj v lepšej úrokovej
sadzbe. Dňa 28.11.2017, ako je na čl. XX, si vzal pôžičku vo výške 10.000,- libier, tieto fyzicky odovzdal

žalobkyni a ona ich dňa 29.11.2017 vložila na svoj účet v Anglicku a dňa 4.12.2007 previedla na svoj
účet na Slovensko. Ďalej poukázal, že v ďalších výpisoch je zrejmé, že žalobkyňa nedostávala žiadne
veľké sumy, išlo o sumy okolo 100,- libier, a ak aj jej prišla vyššia suma, ako je napr. na čl. 280 suma
703,- libier zo dňa 28.01.2008, tak je tu hneď následne nákup v Tescu za sumu 490,91 libier. Na čl. 272
je vklad v hotovosti vo výške 3.600,- libier. Nie je si istý na 100%, myslí si, že ide o jeho peniaze za prácu

v Belgicku. Aj tieto peniaze boli prevedené na účet žalobkyne na Slovensku. Poukázal, že napr. na čl.
278 sú dňa 31.07.2008 poukázané 2 príjmové platby od farmy, pričom išlo o ich výplaty, kde pracovali.
On pracoval ako šofér, partnerka vážila obilie. On v tom čase zarábal viac, jeho práca bola lepšie platená
a mal aj viac hodín. Tieto skutočnosti preukazujú, že na účte žalobkyne boli aj jeho peniaze, teda nešlo
o peniaze žalobkyne . Peniaze odovzdal žalobkyni vo výške 10.000 libier preto, že bezhotovostný styk

v tom čase trval 5 dní a libra neustále klesala. Tento predpoklad mal trvať aj ďalej, preto peniaze čím
skôr previedli na eura, vďaka čomu ušetrili na výmennom kurze možno aj 20%. Nevie si predstaviť, že
by mal niekto v karavane 1.000,- libier, nie to ešte 10.000,- libier. Tam, kde bývali, je veľká kriminalita,
pričom karavan by dokázal otvoriť aj bez šrobováku. Ide o hliníkové dvere. Ak by zrátali všetky mesačné
príjmy v rozhodnom období žalobkyne , určite by nepreukazovali, že žalobkyňa disponovala vysokými

finančnými prostriedkami. Má za sebou viacero vzťahov, nechce sa nevhodne vyjadriť ale žalobkyňu si
prakticky vydržiaval, tzn. že jej všetko platil a z toho, čo ona zarobila, by sama ona nikdy nevyžila.

4. Na podklade vykonaného dokazovania, riadiac na právnym názorom odvolacieho súdu, súd
prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nie je možné prihliadnuť na námietku premlčania. Na

pojednávaní dňa 04.10.2016 nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalobkyňa a žalovaný žili ako druh
a družka a rozišli sa dňa 11.08.2009. Žalobkyňa poukázala na účet žalovaného viac ako 26.000,- Eur
a ak peniaze boli majetkom žalobkyne, tak na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Sporným zostalo, či majiteľom poukázaných peňazí bola žalobkyňa a či je nárok premlčaný alebo nie.Žalobkyňa na podklade zmeneného žalobného návrhu zo dňa 28.06.2016 tvrdila, že v roku 2007 a
2008 žalovanému postupne poukázala na jeho účet viac ako 26.000,- Eur, pričom uviedol, že išlo o
jej peniaze, ktoré zarobila v Anglicku. V konaní predložila daňové priznania, z ktorých vyplynulo, že v

rozhodnom období zarobila spolu 13.546,62 libier, pričom táto suma je nižšia ako suma, ktorú žalobkyňa
poukázala na účet žalovaného. Ak žalobkyňa uvádzala, že mala aj neoficiálny príjem, svoje tvrdenie
preukázala výpoveďami svedkov a to výpoveďou Jaroslavy A., J. A., J. R. a H. R.. Tí zhodne uviedli,
že žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze vo výške 12.000,- Eur na prestavbu domu, ktorý vlastnícky
patrí žalovanému. Ak žalovaný preukazoval, že žalobkyňa poukazovala vlastné finančné prostriedky, to

ešte neznamená, že všetky peniaze na účte žalobkyne boli vlastníctvom žalovaného. Súd sa priklonil k
argumentácii žalobkyne, že je nelogické, aby žalovaný takto výhradne postupoval, keď sám mal vedené
účty v Anglicku ako aj na Slovensku a nepotreboval k tomu súčinnosť žalobkyne, aby si mohol libry
zameniť na slovenské koruny alebo eurá. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že žili v spoločnej
domácnosti a spoločne hospodárili. Ak si po rozchode strany sporu zostali medzi sebou niečo dlžní,
pričom tento dlh vznikol bez reálneho zmluvného základu, možno označiť deň rozchodu 11.08.2009 za

moment, kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže počas ich predchádzajúceho vzťahu
nemohlo dôjsť k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko strany sporu neboli manželia. Úmysel
(či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať v čase
získania bezdôvodného obohatenia. Pritom treba rozlišovať dobu, kedy dlh na vrátenie peňazí vznikol,
a dobu, kedy sa stal splatný: doba splatnosti nemusí byť totožná s dobou, kedy záväzok vznikol. Právny

význam má aj otázka, kedy právo na vrátenie peňazí môže byť po prvýkrát uplatnené, kedy je teda actio
nata. Tento okamžik je potrebné v tomto prípade fixovať ku dňu skočenia vzťahu strán sporu, kedy žili
ako druh a družka, za podmienky, že dovtedy strany spolu spoločne hospodárili.

5. Žalobkyňa sa v žalobe v podaní došlým súdu dňa 13.10.2010 domáhala vrátenia pôžičky, ktoré

odovzdala žalovanému za prítomnosti svedkov a to Jaroslavy A., J. A., J. R. a H. R.. Označení svedkovia
túto okolnosť nepotvrdili, len uviedli, že majú vedomosť od strán sporu o tom, že žalobkyňa poskytla
žalovanému peniaze okolo 12. 000,- Eur na prestavbu rodinného domu. Neskôr sa žalobkyňa domáhala
vrátenia investícii do tohto domu a na pojednávaní zo dňa 28.06.2016 uviedla , že sa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia z titulu, že žalobkyňa poukázala na účet žalovaného finančné prostriedky,

teda od tohto momentu súd mal za dostatočne ustálené, čo je predmetom sporu. Súd konštatuje, že ide
o tie isté finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanému bez vzájomného protiplnenia a je
len vecou právneho posúdenia, ako súd tento skutkový stav vyhodnotí. Súd akceptoval skutočnosť, že
samotná žaloba na plnenie bola podaná dňa 13.10.2010, pričom objektívna ako aj subjektívna lehota
začala plynúť od 11.08.2009, t. j. odo dňa, kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane

žalovaného, teda žaloba bola podaná včas, v rámci plynutia premlčacej lehoty. Ak žalovaný namietal, že
hodnota vložených peňazí nie je totožná s hodnotou zhodnotenia rodinného domu žalovaného, za týmto
účelom žalovaný nepredložil žiadne relevantné dôkazy (napr. znalecký posudok), teda súd vychádzal z
toho,žežalobkyňa sadomáhavráteniapeňažnýchprostriedkov,ktorébolispotrebovanénazhodnotenie
rodinného domu žalovaného, pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že zhodnotenie domu bolo

v konečnom dôsledku v menšej výške než 12.000,- Eur. Súd vychádzal aj z toho, že samotná rodina
žalobkyne bezodplatne fyzicky pomáhala pri prestavbe domu a teda možno akceptovať, že finančné
prostriedky zo strany žalobkyne boli investované v plnej výške. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a
včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd zaviazal žalovaného rozsudkom na úhradu dlžnej sumy,
spolu príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., platného v rozhodnom

čase. Vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav veci a za účinnosti nového sporového poriadku
(povinnosť predkladať dôkazné prostriedky včas), súd neakceptoval návrhy na doplnenie dokazovania,
navrhnuté na pojednávaní zo dňa 14.03.2019, keďže ich vykonanie súd považoval za neúčelné a pre
potreby zistenia ďalšieho skutkového stavu veci za tak zásadné, čo by malo zvrátiť právne posúdenie
veci súdom. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 C.s.p.

tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100,00%.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný, prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Uviedol, že žalobkyňa žalobný návrh zo dňa 13.10.2010 odôvodňovala skutočnosťou,
že počas spolužitia so žalovaným vypožičala žalovanému na rekonštrukciu a obnovu rodinného domu

vo vlastníctve žalovaného sumu 12.000,- eur za účasti svedkov. Poskytnutie pôžičky však v konaní
preukázané nebolo a to ani svedeckými výpoveďami či iným hodnoverným spôsobom. Žalovaný
si od žalobkyne finančné prostriedky nepožičal. Všetky veľké finančné práce na dome žalovaného
boli vykonané pred dátumom údajného požičania . Žalovaný si dňa 29.11.2007 vybavil v Anglickuúver 10.000,- libier, z ktorých finančných prostriedkov financoval prerábku. Finančné prostriedky,
ktoré sa použili na prestavbu domu boli výlučne žalovaného . Výpovede svedkov uvedené v bode
6.,7.,8. a 9. rozhodnutia nepreukázali, že by žalobkyňa poskytla žalovanému finančnú čiastku vo

výške 12.000,- eur. Svedkovia sú rodinní príslušníci , teda sú zaujatí a vypovedali jednoznačne v
prospech žalobkyne. Z oznámenia Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom bolo
preukázané, aké mal žalovaný príjmy. V bode 13. odôvodnenia rozsudku je uvedené, že žalobkyňa
uhradila priamo či nepriamo sumu 26.389,17,- eur, pričom v konaní si uplatňuje iba sumu 12.000,-
eur. Ak by žalobkyňa skutočne deklarovanú sumu poukázala žalovanému, tak by si uplatňovala

celú sumu a nielen časť. Poukázal na e-mailovú komunikáciu, kde žalobkyňa uvádza rôzne sumy.
Žalovaný dokladmi preukázal, že disponoval finančnými prostriedkami vo vysokej výške, takže je
predpoklad, že poukázané peniaze boli jeho. Dokazujú to aj výpisy z účtu č. 2101363854/0200 vo VÚB,
vkladnou knižkou, daňovými priznaniami, poskytnutými pôžičkami, odškodnením úrazu, vyplatením
šeku. Žalobkyňa žiadnymi relevantnými dokladmi nepreukázala pôvod poukazovaných finančných
prostriedkov a neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že zarobila 2x

viac ako priznala, mala toto preukázať. Nelegálne príjmy nepožívajú žiadnu súdnu ochranu. Žalovaný
zotrváva na vznesenej námietke premlčania. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, kto bol majiteľom
nie malých finančných prostriedkov , ktoré poukázala na účet žalovaného, vzhľadom na jej príjem.
Žalovaný sa podrobne vyjadril k jednotlivým položkám na anglickom účte žalobkyne číslo 1321-8814,
čím preukazoval, že finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa prezentuje za svoje , nemôžu byť jej,

čoho dôkazom je samotný anglický účet doložený do spisu žalobkyňou. Súd sa touto skutočnosťou
nezaoberal. Ako dôkaz, že na účet v Anglicku č. 1323-8814 išla výplata žalovaného je i potvrdenie
zamestnávateľa, z ktorého vyplýva, že v období od 14.07.2008-27.10.2008 predstavovala čistá mzda
žalovaného sumu 397.440,- Sk, teda čistý mesačný príjem žalovaného bol vo výške 132.480,- Sk. Z
výpisov z anglického účtu žalobkyne vyplýva, že v účtovnom roku 2007/2008 sa dostala žalobkyňa

23x do mínusu, o rok neskôr bola v mínuse 26x. Naviac žiadna položka, ktorá bola vložená na účet,
nekorešponduje s dátumami, kedy bola žalobkyňa na Slovensku. Potom nie je zrejmé, z akého dôvodu
si zobrala žalobkyňa úver, keď tvrdí, že mala veľké zásoby. Vklady na účet nerobila žalobkyňa, ale
pravdepodobne otec žalobkyne, ktorý mal dispozičné právo k jej účtu. Žalobkyňa mala flexiúčet a ešte
ďalšie štyri účty na jej meno. Bežný účet č. 2101374158/0200 , kde bol realizovaný dňa 5.9.2008

vklad na účet žalobkyne vo výške 141.964,80,- Sk, čím by sa dalo nepriamo dokázať, že táto suma
bola žalovaného, nakoľko výplata žalovaného bola v období od 14.7.-27.10.2008 poukazovaná na účet
žalobkyne v Anglicku. Z tohto účtu išiel vklad dňa 12.12.2007 vo výške 448.739,50,- Sk. Výpisy z
ďalších účtov žalobkyňa nedoložila. Súd uviedol, že je nelogické, aby žalovaný najprv peniaze vybral
zo svojho účtu a potom ich fyzicky odovzdal žalobkyni, aby ich vložila na svoj účet, ale na druhej strane

je logické, keď žalobkyňa v ten istý deň vložila peniaze na svoj účet a v ten istý deň ich následne
poukázala žalovanému. Zotrval na vznesenej námietke premlčania, keď v zmysle § 107 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa tvrdila, že v roku 2007 a 2009 poukázala na účet žalovaného viac
ako 26. 000,- eur, pričom v konaní nepreukázala, že sumu zarobila, keď príjmy žalobkyne v rozhodnom
období boli spolu 13.546,62 libier. Iný príjem žalobkyňa nepreukázala. Žalovaný nikdy netvrdil, že všetky

peniaze na účte žalobkyne boli vlastníctvom žalovaného , ale ich prevažná časť. Súd uvádza, že je
nelogické, aby žalovaný najprv peniaze vybral zo svojho účtu a potom ich fyzicky odovzdal žalobkyni,
aby ich vložila na svoj účet, ale na druhej strane je logické a vôbec sa súd nad tým nezamyslel, keď
žalobkyňavtenistýdeňvložilapeniazenasvojúčetavtenistýdeňichnáslednepoukázalažalovanému.
Žalobkyňa sa v priebehu konania nevedela vyjadriť k jednotlivým vkladom a úhradám vykonaným v

rovnaký deň. Žalovaný po rozchode so žalobkyňou jej nie je nič dlžný, pretože v čase spoločného
bývania disponoval dostatočnými finančnými prostriedkami . Žalobkyňa sa domáhala svojich nárokov
titulom pôžičky a následne vrátenia investícií do domu, resp. vydania bezdôvodného obohatenia z
titulu poukázania finančných prostriedkov na účet žalovaného. Žalovaný nesúhlasí so závermi súdu
prvej inštancie , že objektívna ako aj subjektívna lehota začala plynúť od 11.8.2009, t.j. odo dňa,

kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, teda žaloba bola podaná včas.
Podľa názoru žalovaného ak by začala subjektívna lehota plynúť od rozchodu, objektívna lehota začala
plynúť od poukázania finančných prostriedkov na účet a preto došlo k premlčaniu nároku žalobkyne.
Žalovaný zotrváva na svojej argumentácii, že žalovaná /zrejme mala byť žalobkyňa/ mu žiadne finančné
prostriedky na prerábku domu neposkytla, išlo o peniaze zarobené žalovaným. Súd poukázané finančné

prostriedky akceptoval ako investície do domu žalovaného, preto v zmysle rozhodnutia NS ČR zo
dňa 29.03.2003, sp. zn. 25Cdo/355/2001- vloženie investícií do cudzej nehnuteľnosti bez právneho
dôvodu, vzniká okamihom, kedy ku zhodnoteniu došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o
hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci, preto je nárok žalobkyne premlčaný. Žalobkyni bolo vpriebehu konania uložené, aby predložila súpis stavebného materiálu, presný rozpis, čo nakupovala so
špecifikáciou sumy pri vedení spoločnej domácnosti , kedy sa zdržiavala na území SR v roku 2007 a
2008 a odkiaľ mala finančné prostriedky vo výške 448.739,50,- Sk s preukázaním ich pôvodu. Žalobkyni

bola na nariadenom pojednávaní uložená povinnosť, aby predložila doklady preukazujúce, že sa v roku
2007 a 2008 zdržiavala v SR, riadne výpisy z účtov, doklad preukazujúci sumu 448.739,50,-Sk. Tieto
doklady žalobkyňa nepredložila. Takže nemožno konštatovať tak, ako to urobil súd, že bol dostatočne
zistený skutkový stav. Teda súd prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 písm. e/ CSP nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. S poukazom na nález Ústavného údu SR,

jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces vylučujúcu ľubovôľu pri rozhodovaní
je povinnosťou súdov svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. V opačnom prípade je takéto rozhodnutie v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl 6 ods. 1 dohovoru.
Právo na spravodlivý proces zahŕňa i povinnosť všeobecných súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v
priebehu konania vyšlo najavo a čo účastníci tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Ide o vadu

konania ako i zásah do ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm, f/ CSP/ a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci / § 365 ods. 1 písm. h/ CSP/ . Navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 388 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému

náhradu trov odvolacieho konania ako i trov prvostupňového konania vo výške 100%, resp. v zmysle §
389 CSO rozsudok zruší a v zmysle § 391 CSP vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Žalovaný k odvolaniu predložil listinné dôkazy v anglickom jazyku a e-mailovú komunikáciu.

7. Žalobkyňa v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na ust. § 366 CSP,

keď prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom
prvej inštancie možno v odvolaní použiť len za podmienok stanovených zákonom. Pokiaľ žalovaný
uvádza skutkové tvrdenia, že v účtovnom roku 2007/2008 sa dostala žalobkyňa 23x do mínusu, rovnako
o rok neskôr 26x, žiadna položka nekorešponduje s dátumami, kedy bola žalobkyňa na Slovensku,
žalobkyňa mala ďalšie štyri účty. Rovnako nie je možné prihliadať na listinné dôkazy predložené

žalovaným v odvolacom konaní, keď žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by uvedené novoty
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie podľa ust. § 366 písm. a/
CSP. Žalovaný nesprávne uplatnil námietku premlčania s uvedením, že objektívna premlčacia lehota
začala plynúť od okamihu poskytnutia finančných prostriedkov na účet žalovaného. Strany sporu od
roku 2006 do 2009 žili v spoločnej domácnosti ako druh a družka a žalobkyňa poskytla žalovanému

peniaze na rekonštrukciu jeho domu. Nakoľko sa ako partneri rozišli dňa 11.8.2009, ich vzájomné
spolužitie v predmetnom dome bolo znemožnené. Poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa
17.02.2016, sp. zn. I.ÚS 548/2005, v zmysle ktorého na určenie začiatku plynutia premlčacej doby na
vydanie bezdôvodného obohatenia nebol rozhodujúci okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti,
ale deň, keď sťažovateľke bolo znemožnené predmetný rodinný dom užívať. Žalobou uplatnený

nárok bol uplatnený včas a námietka premlčania žalovaného nie je dôvodná. Žalovaný spochybňuje
závery súdu prvej inštancie, že žalobkyňa preukázala neoficiálny príjem svedeckými výpoveďami
svedkov, ale v bode 29. uvádza, že označený svedkovia túto skutočnosť nepotvrdili. Súd však
v bode 29. odôvodnenia uviedol, že svedkovia nepotvrdili odovzdanie pôžičky žalovanému za ich
prítomnosti, a nie, že svedkovia potvrdili neoficiálny príjem. Žalovaný poukázal na uplatnený nárok

žalobkyne, keď žalobkyňa sa domáhala vrátenia pôžičky a následne vrátenia investícií. K tomuto
tvrdeniu žalobkyňa uvádza, že súd nekonštatoval, že sa žalobkyňa domáhala vrátenia investícií až
potom, ako sa jej nepodarilo preukázať poskytnutie pôžičky. Ide o zavádzajúce tvrdenie žalovaného.
Právne posúdenie je vecou súdu a nie strany sporu. Žalobkyňa sa už v predžalobnej výzve domáhala
voči žalovanému zaplatenia vložených investícií. Žalovaný namieta zaujatosť označených svedkov,

nepravdivosť ich výpovedí žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalovaný sa snaží preukázať, že žalobkyňa
nemala dostatočné zárobky poukazom na to, že čerpala v roku 2008 úver. Čerpanie úveru však
nie je dôkazom skutočnosti, že dlžník nemá finančné prostriedky. Žalovaný rovnako čerpal úver , čo
neznamená,ževtomčasenedisponovalajinýmifinanciami.Následneuviedol,žedisponovalfinančnými
prostriedkami a mal príjem, teda je predpoklad, že peniaze, ktoré žalobkyňa poukázala na účet

žalovaného, boli jeho. Tento predpoklad však preukázaný nebol. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyni
poskytol finančné prostriedky a teda, že by tieto mali patriť žalovanému. Ani skutočnosť, že žalovaný
zarábal a v skutočnosti mohol disponovať finančnými prostriedkami vo väčšom rozsahu ako žalobkyňa
nevyvracia preukázané poskytnutie finančných prostriedkov žalobkyne v prospech žalovaného, vráteniektorých tvorí žalovaný nárok. Poskytnutie finančných prostriedkov v prospech žalovaného v rozsahu
žalovaného nároku považoval súd za dostatočne preukázané /svedecké výpovede, listinné dôkazy/ a
preto aj ďalšie návrhy na dokazovanie súd neakceptoval a považoval to za nadbytočné. Navrhla, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

8. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

9. Súdne konanie o žalobe žalobkyne proti žalovanému o zaplatenie sumy vo výške 12.000,- eur s

príslušenstvom začalo dňa 13.10.2010 doručením žaloby súdu prvej inštancie podľa § 82 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších predpisov.

10. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

13. Krajský súd v Trenčíne , ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal v zákonnej lehote subjekt

strany v spore, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262
ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa
§ 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.

14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť
rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380
ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach výroku čo do
veci samej a čo do nároku na náhradu trov konania je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť , keď

v danej veci po preskúmaní dospel k názoru, že v potrebnom rozsahu zopakuje dokazovanie vykonané
pred súdom prvej inštancie. Žalovaným uplatnené odvolacie dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/,
f/ a h/ CSP v odvolaní vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej manudukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

16. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz,
ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.

17. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na

skutočnosti,ktorébolipreukázané,alebovyplynulizprednesovúčastníkov.Nesprávneskutkovézistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.18. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku odvolateľa , týkajúcu sa ním tvrdeného
nedostatočného, arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal tiež tým, či postupom

súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil
účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

20. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/
CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkom odníme možnosť pred ním konať a uplatniť
procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza vo výnimočnom prípade tiež v
prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

21. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu
konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).

22. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého
právnavetaznie:„Nepreskúmateľnosťrozhodnutiazakladáinúvadukonaniavzmysle§241ods.2písm.

b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie

spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods.
1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
ktorou tátovada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci
individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako

tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp.
porušenie práva na spravodlivý proces.

23. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a

právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

24. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka

konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutiaodvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva
(napr.Georgidiasv.Gréckoz29.mája1997,RecueilIII/1997).Európskysúdpreľudsképrávapripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by
súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku

súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a
Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

25. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti
nej. Odôvodnenierozhodnutiaobsahujedostatokskutkovýchaprávnychzáverov,spĺňavyššieuvedené

požiadavkyatvorídostatočnýpodkladpreuskutočnenieprieskumuvodvolacomkonaní,pričomodvolací
súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej
inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky ako i čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného, preto odvolacie námietky vo vzťahu k nepreskúmateľnosti
rozhodnutia sú nedôvodné.

26. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa a žalovaný žili ako
druh a družka a rozišli sa dňa 11.8.2009. Žalobkyňa poukázala na účet žalovaného viac ako 26.000,-

eur, pričom sporným zostalo, kto je majiteľom poukázaných peňazí a či je nárok premlčaný alebo
nie. Pri riešení vznesenej námietky premlčania, za aplikácie ust. § 101, § 107 a § 112 veta prvá
Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie posúdil predmetný nárok ako bezdôvodné obohatenie z
titulu, že žalobkyňa poukázala na účet žalovaného finančné prostriedky a momentom rozchodu došlo
na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia. Samotná žaloba na plnenie bola podaná

dňa 13.10.2010, pričom objektívna aj subjektívna lehota začala plynúť od 11.8.2009, teda žaloba bola
podaná včas. Pri riešení spornej otázky, kto je majiteľom poukázaných finančných prostriedkov na
účet žalovaného vyhodnotil, že žalobkyňa mala príjem zo živnosti spolu 13.546,62,- eur /za obdobie
rokov 2007a 2008/ ako aj neoficiálny príjem, ktorú skutočnosť potvrdili svedkovia, ktorí uviedli, že
žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze vo výške 12.000,- eur na prestavbu domu, ktorý vlastnícky

patrí žalovanému. Uzavrel, že je nelogické, aby žalovaný takto postupoval, keď sám mal vedené účty
v Anglicku ako aj na Slovensku a nepotreboval súčinnosť žalobkyne, aby si mohol libry zameniť na
slovenské koruny alebo eurá. Po rozchode vznikol dlh bez reálneho zmluvného základu, deň rozchodu
11.8.2009 je momentom, kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa sa domáhala
vrátenia finančných prostriedkov, ktoré boli spotrebované na zhodnotenie rodinného domu žalovaného,

pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že zhodnotenie domu bolo v konečnom dôsledku v
menšej výške než 12.000,- eur. Súd vychádzal aj z toho, že samotná rodina žalobkyne bezodplatne
fyzicky pomáhala pri prestavbe domu, teda možno akceptovať, že finančné prostriedky zo strany
žalobkyne boli investované v plnej výške.

27. Odvolací súd za primeraného použitia ustanovení o konaní pred súdom prvej inštancie podľa §
378 ods. 1 CSP nariadil v spore odvolacie pojednávanie, na ktorom postupoval podľa § 181 ods. 1,
2 CSP, podľa § 384 ods. 1 CSP v spojení s § 185 CSP, podľa § 187, § 188, § 204
CSP. Po určení, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré dôkazy vykoná, po uvedení
predbežného právneho posúdenia veci a po tom, ako umožnil stranám sporu vykonávať procesné práva

a plniť procesné povinnosti, zopakoval v potrebnom rozsahu dokazovanie na zistenie skutkového stavu
veci.

28. Odvolací súd zopakoval dokazovanie výsluchom strán sporu, žalobkyne a žalovaného podľa § 195
CSP, výsluchom svedkov J. R., H. T., J. A., pričom od výsluchu H. R. odvolací súd upustil s poukazom

na zdravotný stav svedka ako i skutočnosť, že právny zástupca žalobkyne netrval na výsluchu svedka,
podľa § 196 CSP a listinami podľa § 204 CSP, ktorých obsah neoboznamoval a listiny nečítal, nakoľko z
procesného postupu súdu prvej inštancie v predloženom súdnom spise vyplynulo, že listiny predložené
stranami sporu boli v priebehu konania stranám sporu vzájomne doručené .29. Predmetom konania je žaloba zo dňa 13.10.2010 , ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia
sumy vo výške 12.000 eur titulom bezdôvodného obohatenie (plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol) na skutkovom základe, že asi od roku 2006 do 11.8.2009 žila so žalovaným ako druh
a družka. Počas spoločného spolužitia tak, ako to vyplýva z výpovedí strán sporu, žili žalobkyňa a
žalovaný striedavo v Anglicku, kde pracovali a na Slovensku, kde prerábali nehnuteľnosť, rodinný
dom , ktorý bol vo vlastníctve žalovaného. Z výpovedí strán sporu pred súdom prvej inštancie ako i
pred odvolacím súdom vyplýva, že žalobkyňa tvrdila, že bývala spolu so žalovaným od roku 2006.

Žalobkyňa viedla spoločnú domácnosť, mali oddelený účet. Asi po roku sa rozhodli, že budú investovať
dorodinnéhodomužalovaného.Dohodlisa,žeprestaviakuchyňu.NakoľkoväčšinučasubolivAnglicku,
všetko zabezpečovali rodičia žalobkyne. Prácu a materiál platili zo spoločných peňazí. Žalobkyňa
mala finančné prostriedky z pracovnej činnosti ako i čierne peniaze, ktoré vkladala na svoj účet a
následne vykonávala prevod na účet žalovaného. Trvala na vrátení časti peňazí, ktoré investovala do
nehnuteľnosti žalovaného. Na svoj účet vkladala peniaze z dôvodu, že to boli jej peniaze a tieto následne

poukázala na účet žalovaného. Žalovaný tvrdil, že do leta 2008 mali oddelené účty. Následne si vybavil
živnosť, pričom kým si vybavil potrebné doklady, jeho finančné prostriedky išli na účet žalobkyne. Všetok
stavebný materiál na prerábku zakúpil žalovaný. V roku 2007 mal pracovný úraz a dostal sumu 12.000
- 14.000,- eur a z týchto finančných prostriedkov zakupoval stavebný materiál. V Anglicku si zobral
žalovaný pôžičku vo výške 10.000 libier a peniaze dal žalobkyni, aby ich vložila na svoj účet v Anglicku

a uskutočnila prevod na svoj účet na Slovensko. S účtom mohla disponovať žalobkyňa ako aj otec
žalobkyne . Následne žalovaný vypovedal, že väčšinu finančných prostriedkov odovzdával žalobkyni
z ruky do ruky bez potvrdenia dokladov o prevzatí. V auguste 2007 pracoval žalovaný na Slovensku
vo výškových prácach, bez zmluvy, na čierno, brigádnicky. Dňom 11.8.2009 sa vzťah žalobkyne a
žalovaného skončil, čím zanikol právny dôvod týchto spoločných investícií.

30. Výsluchom žalobkyne (na pojednávaní dňa 07. júna 2022) odvolací súd zistil, že žalobkyňa
poukazom na výpisy z účtu vo VÚB uhradila žalovanému celkovo sumu vo výške 26.389,17,- eur, pričom
v tomto konaní si uplatňuje sumu 12.000,- eur. Uviedla, že z jej strany je to relevantné, aby nejakú časť
svojich peňazí, čo investovala do nehnuteľnosti, sa jej vrátili a žalovaný si je toho vedomý .Vždy, keď

prišla z Anglicka, chodila domov s hotovosťou, peniaze si zmenila a vložila na účet a podľa potreby ich
vyberala. Žalobkyňa mala oficiálny príjem a rovnako aj neoficiálny, lebo robila v Anglicku, Taliansku a v
Rakúsku, zo začiatku na čierno, kým nemala živnosť, peniaze si odkladala. Peniaze žalobkyňa vkladala
na svoj účet , boli to jej peniaze, preto ukladala peniaze na svoj účet a potom na účet žalovaného.

31. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie ako strana sporu /na pojednávaní dňa 26.08.2013/
uviedla, že so žalovaným spolu bývali od roku 2006 až do roku 2010, spoločne pracovali v Anglicku.
Na Slovensko chodili dva-trikrát do roka. V Anglicku žalobkyňa viedla spoločnú domácnosť, žalovaný
si všetky finančné prostriedky odkladal, každý mal vlastný účet. Asi po roku sa rozhodli, že budú
investovať do rodinného domu žalovaného. Dohodli sa, že pristavia kuchyňu. Nakoľko väčšinu času boli

vAnglicku,všetkozabezpečovalirodičia žalobkyne.Naprístavbunakúpilistavebnýmateriál,ktorýhradili
spoločne vo výške 200.000,-Sk. Všetky doklady preukazujúce zakúpenie stavebného materiálu zostali
u žalovaného. Za projekt zaplatili 15.000,-Sk, každý financoval 1. Za prácu a materiál zo spoločných
peňazí zaplatili celkovo 100.000,-Sk. Vymenili plastové okná , vchodové dvere a dve strešné okná.
V roku 2007 si zobrala žalobkyňa pôžičku vo výške 28.000,- Sk a tieto peniaze vložila do prístavby.

Všetky našetrené peniaze vložila žalobkyňa do rodinného domu žalovaného . Deň po rozchode žalovaný
povedal žalobkyni, že jej vyplatí všetky finančné prostriedky, ktoré vložila do rodinného domu. Asi
pred rokom sa sestra žalobkyne, J. A., rozprávala so žalovaným, ktorý jej uviedol, že keby sa rozišiel
so žalobkyňou, vyplatí jej 300.000,-Sk. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 8.12.2014
žalobkyňa uviedla, že v auguste 2007 poslala žalovanému 200.000,-Sk na kúpu vecí na stavbu. Peniaze

poslala žalovanému z dôvodu, lebo žalovaný v tom období nepracoval. Žalobkyňa v konaní pred
súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 28.6.2016 uviedla, že dňa 14.3.2008 vložila na účet sumu vo
výške 124.815,50 Sk, boli to peniaze žalobkyne, ktoré zarobila v zahraničí. Rovnako dňa 12.12.2007
vložila sumu 448.739,50 Sk, išlo o peniaze žalobkyne, ktoré zarobila v Anglicku a tieto peniaze išli z účtu
žalobkyne z Anglicka. Dňa 15.6.2007 vložila sumu 265.281,- Sk, rovnako išlo o peniaze žalobkyne. Keď

prišla na Slovensko, peniaze zmenila na slovenské koruny a tieto následne vložila na svoj bankový účet.
Uznala, že v jej daňových priznaniach nie sú uvedené všetky sumy, ktoré reálne zarobila. V Anglicku
mala živnosť, avšak ani tieto daňové priznania nekorešpondovali s tým, čo aj zarobila. V roku 2008 a2009 mala oficiálny príjem 6.671,56 libier a za obdobie 2007/2008 mala oficiálny príjem 6.398,62 libier.
Neoficiálne zarábala dvakrát toľko.

32. Výsluchom žalovaného (na pojednávaní dňa 07. júna 2022) odvolací súd zistil, že žalobkyňa
sa dostala niekoľkokrát do roka do mínusovej položky na anglickom účte, aj keď tvrdila, že v šuflíku
v karavane, ktorý môže zhorieť, držala 10.000,- eur v hotovosti. Peniaze žalovaného išli cez účty
žalobkyne, aby sa navŕšila bonita. Žalobkyňa nikdy nemala peniaze. Žiadne peniaze žalobkyňa
neinvestovala do domu žalovaného, pretože sa z minulosti poučil, keď mal priateľku, mali spoločnú firmu

a keď odišla, tak nemal z toho nič a preto je opatrný. Tvrdenia žalobkyne, že obdržal od žalobkyne
peniaze, resp. od rodiny žalobkyne, nie sú pravdivé. Žalovaný mal svoje prostriedky, ktoré sú fyzicky
dokázateľné na jeho výplatách, na daňových priznaniach. Nemal dôvod si požičiavať peniaze. Peniaze
dával žalobkyni v hotovosti z dôvodu, že žalobkyňa ho tlačila, aby sa jej navŕšila bonita, aby sa v
budúcnosti na žalobkyňu neprihliadalo ako na osobu, ktorá je práceneschopná . Na jej výpisoch z účtu
je uvedené, že sa dostala 23-krát do roka do mínusu a v ďalšom roku 26-krát. Žalovaný mal vedený

v rokoch 2006-2009 účet aj v slovenských korunách aj v librách. Na Slovensku mal vedený účet v
Tatrabanke a vo VÚB, kde si vybavoval úver

33. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ako strana sporu /na pojednávaní dňa 26.08.2013/
uviedol,žebývalspolusožalobkyňounafarme,kdemaliubytovaniezadarmo.Platillenplyn50-60,-libier

mesačne. Do leta 2008 mali oddelené účty . Následne išiel na živnosť, pričom kým si vybavil potrebné
doklady, jeho finančné prostriedky išli na účet žalobkyne. Žalovaný zarábal za sezónu 8.500,- libier a
žalobkyňa 5.000 libier. Na účte mali 13.500 libier a keď sa vrátili na Slovensko mali na účte 3.000 libier.
Všetok stavebný materiál na prerábku rodinného domu zakúpil žalovaný. Asi v roku 2007 mal pracovný
úraz , za ktorý dostal sumu 12.000-14.000,- eur a z týchto finančných prostriedkov zakupoval stavebný

materiál. V Anglicku si zobral pôžičku vo výške 10.000 libier a tieto peniaze dal žalobkyni, aby ich vložila
na svoj účet v Anglicku a uskutočnila prevod na svoj účet na Slovensko. S účtom mohla disponovať
žalobkyňa aj jej otec. V podaní zo dňa 19.9.2013 žalovaný uviedol, že okná na dome financoval z
pôžičky v Anglicku. Sumu vložil na anglický účet žalobkyni, odkiaľ ich žalobkyňa poukázala na slovenský
účet. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 8.12.2014 žalovaný uviedol, že väčšinu

finančných prostriedkov odovzdával žalobkyni z ruky do ruky bez potvrdenia dokladov o prevzatí. V
auguste 2007 pracoval na Slovensku na výškových prácach, na čierno, brigádnicky, bez zmluvy. Ďalej
pracoval v Belgicku na dekoračných prácach.

34. Z výsluchu svedkyne J. (pojednávanie dňa 07.06.2022) odvolací súd zistil, že žalobkyňa investovala

do domu žalovaného finančnú hotovosť, ktoré peniaze zarobila v Rakúsku, Anglicku. Z účtu žalobkyne
sa vyberali peniaze na okná, ktoré prerábali na celom dome, ďalšie peniaze sa vyberali proti podpisu,
pretože dom ešte nebol prepísaný na žalovaného. Žalobkyňa zarábala 1.000,- eur, všetky peniaze
investovala. Na účte sa nachádzali peniaze žalobkyne. Žalobkyňa pracovala spoločne so žalovaným v
Anglicku, peniaze prišli na účet a z neho sa vyberali . Všetky peniaze patrili žalobkyni.

35. V konaní pred súdom prvej inštancie J. R. ako svedkyňa na pojednávaní dňa 09.12.2013 uviedla,
že v roku 2007 žalovaný požiadal manžela svedkyne o finančné prostriedky, požičali mu 94.400,-Sk na
materiál, tehly. Zrušili dve vkladné knižky a ostatné peniaze mali v hotovosti. Pri odovzdávaní peňazí
boli prítomné všetky tri dcéry, M., J. a H., žalovaný aj manžel. Doklad o prevzatí peňazí nespisovali,

verili mu. Finančné prostriedky boli použité na kúpu materiálu. V tom čase si dcéra zobrala pôžičku
23.000 alebo 32.000,- Sk a 120.000,-Sk sa nieslo tete žalovaného. Na dcérinom účte boli aj jej finančné
prostriedky, dohovárali sa, koľko treba vybrať peňazí a za čo. Bolo tam 10.000 libier.

36. Z výsluchu svedkyne H. T. (pojednávanie dňa 07.06.2022) odvolací súd zistil, že žalobkyňa mala

peniaze, lebo pracovala v zahraničí, bývali spolu so žalovaným a peniaze, ktoré zarobila, doniesla na
Slovensko na účet, z týchto peňazí sa realizovala prerábka domu žalovaného. Celá rodina tam chodila
pomáhať.Jejotecmaldispozičnéprávokúčtu,platilelektrikára,drevonakrov.Prídejejtonespravodlivé,
že keď sa rozišli, aby žalobkyni žalovaný nevyplatil žiadne peniaze, keďže spolu investovali. Na stavbu
chodili rodičia, aj manžel svedkyne, celá rodina. Myslí si, že žalobkyni sa majú vrátiť peniaze, ktoré sa na

stavbu investovali. Bolo to vtedy veľa peňazí, lebo kurz bol výhodný, keď sa libry zamenili na Slovensku
za koruny. Žalobkyňa v Anglicku zarábala približne 1.000-1.200 libier mesačne, na Slovensku peniaze
zamieňala v banke. V roku 2007 žalobkyňa investovala do nehnuteľnosti, bolo to dosť peňazí, brala si
pôžičku 23.000,-Sk, aj svedkyňa požičala žalovanému 40.000,-Sk. Všetky zarobené peniaze z Anglickasa dávali do nehnuteľnosti. Peniaze aj posielala na účet, ale boli tam vysoké poplatky, peniaze vkladala
priamo na účet, nosila peniaze na Slovensko a zamieňali sa v banke.

37. V konaní pred súdom prvej inštancie H. A. ako svedkyňa na pojednávaní dňa 09.12.2013 uviedla,
že žalobkyňa pracovala so žalovaným v Anglicku. Začali spolu prerábať dom žalovaného. Chodili tam
pomáhať. Manžel svedkyne ako aj jej rodičia požičali žalovanému peniaze. Na jar 2007 požičal manžel
svedkyne žalovanému sumu 40.000,- Sk a o tri mesiace tieto peniaze vrátil. Aj jej rodičia požičali
žalovanému sumu vo výške 100.000,- Sk. O prevzatí peňazí nespisovali žiaden doklad. Zuzka posielala

peniaze na účet, z ktorého účtu vyberal otec žalobkyne finančné prostriedky na kúpu dreva.

38. Z výsluchu svedkyne J. A. (pojednávanie dňa 07.06.2022) odvolací súd zistil, že žalobkyňa
si v Anglicku zarobila dosť peňazí, nosila ich domov na Slovensko a ukladala ich na účet. Keď sa
realizovala prerábka domu, ona cez víkendy chodila pomáhať. Má vedomosť o tom, že žalobkyňa mala
požičané peniaze od sestry a od rodičov. So žalovaným si žalobkyňa chcela založiť rodinu, plánovala

budúcnosť. V Anglicku žalobkyňa zarobila 1.000 libier a všetky peniaze nosila domov na účet a šetrila
si ich. Investovala peniaze do domu a keď sa minuli, znovu odišla do Anglicka. Žalobkyňa mala len
slovenský účet a otec mal dispozičné právo k účtu. Pamätá si, že čiastky, čo sa všetko kupovalo a
vyplácalo v slovenských korunách, bolo to cez 300.000,- Sk, v tej dobe, kupovali sa okná, tehly, drevo.

39. V konaní pred súdom prvej inštancie J. A. ako svedkyňa na pojednávaní dňa 09.12.2013 uviedla,
že žalobkyňa žila spolu so žalovaným a investovala peniaze do ich spoločného bývania. Asi v roku
2009 žalovaný svedkyni uviedol, že keby sa so sestrou rozišli, viac ako 300.000,-Sk jej nedá. Sporadicky
chodila pomáhať na dom žalovaného , pričom za prácu, ktorú žalovaný vykonával v obchode svedkyne,
musela svedkyňa zaplatiť. Od žalobkyne má vedomosť o tom, že žalobkyňa investovala do domu

žalovaného sumu vo výške 12.000,- eur, sú to peniaze, ktoré žalobkyňa zarobila. Aj jej rodičia požičali
žalovanému sumu vo výške 90.000,- Sk. Tieto peniaze boli na okná.

40. V konaní pred súdom prvej inštancie H. R. ako svedok na pojednávaní dňa 09.12.2013 vypovedal,
že žalovaný dlhuje žalobkyni sumu vo výške 12.000,- eur. Dcéra žila so žalovaným od roku 2006 do

roku 2009. Žalovaný mal rodinný dom, bola to stará stavba, túto začali prerábať, v tom čase však obaja
pracovali v Anglicku. Všetko vybavoval svedok. Finančné prostriedky na prestavbu boli použité z účtu
žalobkyne,kuktorémumaldispozičnéprávo.Bolprivýmeneplastovýchokien,zaktorézaplatil210.000,-
Sk, tiež z dcérinho účtu. Všetky doklady nechal u žalovaného s tým, že budú s dcérou spolu. Vybavila
sa elektroinštalácia, robili strop, kožovali steny. Žalovanému stále chýbali peniaze, stále ich nabádal, že

nemá, preto mu spolu s manželkou v roku 2007 požičali 90.400,- Sk. Nič sa nepodpisovalo, dôverovali
mu. Na všetko si nemôže spomenúť, pretože by ho z toho kleplo, nikdy v živote by ho to nenapadlo. Tá
prístavba má hodnotu 700.000,- Sk. Žalovaný z domu vyplácal svoju tetu, viezli sa jej peniaze, suma
120.000,- Sk, boli to peniaze z účtu dcéry.

41. Z výpisu z VÚB, a.s. zo dňa 30.6.2007 odvolací súd zistil, že žalobkyňa poukázala žalovanému dňa
15.6.2007 sumu 338.000,- Sk, z výpisu z účtu zo dňa 31.12.2007 vyplýva, že žalobkyňa poukázala dňa
6.8.2007 žalovanému platbu vo výške 200.000,- Sk a dňa 12.12.2007 J. S. sumu vo výške 80.000,- Sk.
Dňa 12.12.2007 vložila na svoj účet sumu 448.739,50,-Sk. Z ďalšieho výpisu z účtu zo dňa 30.6.2008
je zrejmé, že žalobkyňa vložila dňa 4.1.2008 na účet žalovaného sumu 97.000,- Sk, dňa 24.1.2008

poukázala sumu 80.000,- Sk J. S., dňa 14.3.2008 vložila na svoj účet sumu 124.815,50 Sk.

42. Keďže v predmetnej veci žalovaný vzniesol námietku premlčania, odvolací súd skôr, ako pristúpil
k meritórnemu preskúmaniu veci skúmal začiatok plynutia všeobecnej 2-ročnej premlčacej doby, ktorá
pre daný vzťah vyplýva z bezdôvodného obohatenia.

43. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

44. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali,
prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

45. Podľa § 112 prvá veta Občianskeho zákonník ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde
alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto
uplatnenia po dobu konania neplynie.

46. Premlčanie možno definovať ako následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik

súdnej vymáhateľnosti práva. Predpokladom úspešného dovolania sa premlčania je uplynutie zákonom
stanovenej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pre
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň , keď sa oprávnený skutočne dozvie
o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Oprávnený
sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného. Vedomosťou sa myslí znalosť takých skutkových okolností, z ktorých možno
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť bez toho, aby bolo významné, či oprávnený má také
právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť skutkové okolnosti a vyvodiť, či na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu.

47. Súd prvej inštancie, poukazom na právny názor odvolacieho súdu vo svojom skoršom, zrušujúcom
rozhodnutí uzavrel, že nie je možné prihliadať na vznesenú námietku premlčania. Žalobkyňa a žalovaný
žili ako druh a družka a rozišli sa dňa 11.08.2009. Žalobkyňa poukázala na účet žalovaného viac ako
26.000,- eur. Žaloba na plnenie bola podaná dňa 13.10.2010, pričom objektívna ako aj subjektívna

lehota začala plynúť od 11.08.2009, t.j. odo dňa, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovaného, teda žaloba bola podaná včas.

48. Odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie stotožňuje a na zdôraznenie uvádza nasledovné:

49. Žalobkyňa a žalovaný žili spolu ako druh a družka a to v období od 2006 do 2009. Počas
spoločnéhospolužitiažilistriedavovAnglicku,kdepracovalianaSlovensku,kdeprerábalinehnuteľnosť,
rodinný dom, ktorý bol vo vlastníctve žalovaného. Žalobkyňa v priebehu celého konania produkovala
dôkazy na preukázanie vloženia finančných prostriedkov do nehnuteľnosti žalovaného. Žalovaný
žalobkyňou tvrdené skutkové okolnosti namietal, keď žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno,

nepreukázala, že finančné prostriedky na účte žalobkyne patrili žalobkyni . Žalobkyňa investovala
do rodinného domu, ktorý vlastnícky patril žalovanému. Právnym dôvodom investície bol spoločný
partnerský vzťah a perspektíva jeho udržania. Úmyslom partnerského vzťahu bolo jeho udržanie do
budúcna s možnosťou uzatvorenia manželstva a s tým spojené právo žalobkyne bývať v predmetnom
dome. Odpadnutím dôvodu, ukončením partnerského vzťahu začala plynúť premlčacia doba na vrátenie

bezdôvodného obohatenia, nakoľko právny dôvod investovania finančných prostriedkov odpadol a
to dňom 11.08.2009, kedy strany sporu zhodne uviedli dátum ukončenia ich vzťahu. Momentom
rozchodu a odpadnutím právneho dôvodu investovania žalobkyne do nehnuteľnosti žalovaného
začína plynúť subjektívna premlčacia lehota. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 10. novembra 2017, sp. zn. II.ÚS 684/2017-11. Pokiaľ žalovaný namietal,

že objektívna premlčacia doba začala plynúť dňom poukázania finančných prostriedkov žalobkyňou na
účet žalovaného , odvolací súd uvádza, že nie je možné sa stotožniť s týmto názorom. Začiatok plynutia
premlčacej doby považuje odvolací súd momentom rozchodu, nakoľko zmyslom investície žalobkyne
do nehnuteľnosti žalovaného nebolo len zveľaďovanie majetku žalovaného, a obnova nehnuteľnosti,
ale je ním aj upevnenie partnerského vzťahu a spoločného bývania. Právnym dôvodom investície bol

partnerský vzťah. Ak by odvolací súd vychádzal tak, ako to namieta odvolateľ, že objektívna premlčacia
doba začína plynúť momentom poukázania finančných prostriedkov na účet žalovaného, nastala by
situácia, kedy by musela žalobkyňa, strážiac si lehoty na premlčanie, podávať žaloby od momentu
poukázaniafinančnýchprostriedkovzasituácie,žebyinaďalejžilasožalovaným vpartnerskomvzťahu.
Odvolací súd uzatvára, že až momentom rozchodu odpadol právny dôvod investície. Žalobkyňa podala

predmetnú žalobu dňa 13.10.2010, pričom subjektívna i objektívna premlčacia doba začala plynúť od
11.8.2009, teda odo dňa vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, preto žaloba bola
podaná včas.50. Žalobkyňa správne poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS
548/2015 zo dňa 17.02.2016, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol: „zákaz bezdôvodného obohatenia
patrí svojou povahou do kategórie základných a všeobecných právnych princípov, na ktorých stojí

od nepamäti celý kontinentálny právny poriadok. Podstatou celého sporu bola otázka posúdenia, či
medzi účastníkmi konania vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, ktorý závisí len od naplnenia
znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), a či trvá
povinnosť žalovanej toto obohatenie sťažovateľke vydať. Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne zistený vzniknutý stav

obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (§ 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka). V konaní pred súdom prvej inštancie a krajským súdom nebolo sporu o tom, že
sťažovateľka vynaložila na nehnuteľnosť žalovanej určité majetkové hodnoty vo forme výmeny okien a
dverí, čím ju nepochybne zhodnotila. V prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je však
pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi
hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka

musí byť vydané všetko, čo bolo nesprávne získané (rozhodnutie č. 26/1975, 5 s. 144 Zbierky stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Účelom vynaloženia
týchto nákladov bolo (spolu)užívanie predmetného rodinného domu sťažovateľkou, ktoré sa skončilo
jeho predajom tretej osobe. Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od
vzniku zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod plnenia

dodatočne odpadol (ako i rozhodnutie I. ÚS 184/2015- „Lehoty na vrátenie plnenia sa odvíjajú nie od
jeho poskytnutia - ako to chybne aplikovali všeobecné súdy - ale od okamihu vzniku zodpovednostného
vzťahu z bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, kedy právny dôvod plnenia dodatočne odpadol, v
danom prípade v dôsledku zistenej nemožnosti zrealizovať predmetnú stavbu, alebo odstúpením od
zmlúv, či ich vypovedaním“. Na určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného

obohatenia tak nebol okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti, ale deň, keď sťažovateľke bolo
znemožnené predmetný rodinný dom užívať, čo nebolo v roku 2008, ale niekedy v máji - júni 2011
(súdy túto skutočnosť dôsledne nezistili). Z toho vyplýva, že východiská všeobecných súdov, na základe
ktorých malo dôjsť k premlčaniu sťažovateľkou uplatneného nároku na súde prvej inštancie 29. júna
2012 z titulu bezdôvodného obohatenia pre zjavné uplynutie subjektívnej i objektívnej premlčacej doby,

sú chybné, resp. arbitrárne, v rozpore so skutočnosťou a s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo
nerešpektujú základný zmysel tohto ustanovenia, ktorým je (aplikujúce uvedené na nároky vzniknuté z
bezdôvodného obohatenia) predovšetkým účinná ochrana poškodeného, na úkor ktorého sa obohatila
iná osoba„.

51. Základným princípom ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je účinná ochrana poškodeného,
tedažalobkyne,naúkorktorejsaobohatilžalovaný,tedakuplynutiupremlčaniažalobkyňouuplatneného
nároku z titulu bezdôvodného obohatenia pre uplynutie subjektívnej i objektívnej premlčacej doby,
nedošlo.

52. Ťažisko odvolacích dôvodov odvolateľa spočíval na tvrdení, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno v tom smere, že nevedela preukázať hodnovernými dôkazmi, iba výpismi z účtov , kto bol
majiteľom finančných prostriedkov na účte žalobkyne.

53. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.

54. Podľa § 451 ods. 2 cit. zák. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

55. Podľa § 458 ods. 1 cit. zák. musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak
to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná
náhrada.

56. Vychádzajúc z čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. V zmysle § 149 až § 154 CSP strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonaniedôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami
sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného
vyplýva, že medzi základné povinnosti strán sporu teda patrí v konaní povinnosť tvrdenia (bremeno

tvrdenia) a dôkazná povinnosť, ktoré si však strany musí splniť do určitého okamihu konania /do
vyhlásenie uznesenia o skončené dokazovania konajúcim súdom/.

57. Základnou povinnosťou žalobkyne v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná
povinnosť. Žalobkyňa i žalovaný sú nielen povinní tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok

odvodzujú, resp. popierajú a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale sú zároveň povinní
označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah
dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného
bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak
nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu
rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú

súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je
tentostavdôsledkomnepredloženiadôkazov alebosituáciou,kedysastranasporudostávadodôkaznej
núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef,
Dukazníbřemenovcivilnímsoudnímřízení,1.vydání,Brno,MasarykovaUniverzitavBrňe,1995).Pokiaľ

ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru
o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany v spore, rozhodne vo veci samej na základe zisteného
skutkového stavu, t.j. neuplatnia sa pravidlá dôkazného bremena.

58. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena

medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá
strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak
tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky
neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim
tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech.

59. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že zarobila v Anglicku finančné prostriedky, ktoré
vložila, po príchode na Slovensko, na svoj účet a následne poukázala finančné prostriedky žalovanému
za účelom vykonania úhrad za stavebný materiál či vyplatenie práce. Žalovaný tvrdil, že žalobkyni
dával priamo do ruky finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa po príchode na územie Slovenska vložila

na svoj účet a následne vykonala prevod na účet žalovaného. Žalovaný odovzdával žalobkyni finančné
prostriedky bez toho, aby o tejto skutočnosti vyhotovil záznam, resp. doklad preukazujúci tieto tvrdenia,
a to z dôvodu zabezpečenia lepšieho výmenného kurzu a bonity žalobkyne v banke, čo sa prejavilo
následne aj v lepšej úrokovej sadzbe.

60. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný namietal, že finančné prostriedky, ktoré, podľa
jeho tvrdení, odovzdával žalobkyni, boli jeho finančné prostriedky. Na preukázanie svojich tvrdení však
v konaní nepredložil žiaden dôkaz. Žalovaný sám uviedol, že finančné prostriedky odovzdal žalobkyni
z ruky do ruky, následne zmenil výpoveď, keď uviedol, že vklady na účet pravdepodobne nerobila
žalobkyňa, ale otec žalobkyne, ktorý mal dispozičné právo k účtu, resp. že všetky úhrady za stavebný

materiál vykonával sám žalovaný . Žalovaný menil svoju výpoveď pri preukazovaní, z akého dôvodu
odovzdával žalobkyni finančné prostriedky. Tvrdil, že peniaze odovzdával žalobkyni najmä z dôvodu
bonity žalobkyne v banke, následne vypovedal, že bol opatrný z minulosti, keď mal priateľku, mali
spoločnú firmu a keď odišla, tak z toho nemal nič a preto je opatrný, preto nie je zrejmé, z akého dôvodu
poskytoval žalobkyni finančné prostriedky a z akého dôvodu tieto prevody nerobil žalovaný sám zo

svojich účtov. Rovnako odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalovaný, pokiaľ mal vedené
účty v Anglicku aj na Slovensku, ktorú skutkovú okolnosť potvrdil aj sám žalovaný, nevkladal finančné
prostriedky sám na svoje účty a z týchto nevykonával priamo úhrady. Žalovaný sám potvrdil, že si v roku
2007 zarábal brigádne, na čierno, pričom žalovaný namietal, že žalobkyňa nepreukázala, že získala
finančné prostriedky aj prácou na čierno.

61. Žalovaný v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že si v Anglicku 29.11.2007 vybavil úver
vo výške 10.000 libier. Zdôraznil, že dokladmi preukázal, že disponoval finančnými prostriedkami vo
vysokej výške, takže je predpoklad, že poukázané peniaze boli jeho, dal ich žalobkyni, ktorá skutočnosťje preukázaná výpismi založenými v spise. Sám žalovaný v podanom odvolaní uznal, že je predpoklad,
že poukázané peniaze boli jeho. Už len z tohto tvrdenia vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný od leta 2008
do 11.8.2009 mali spoločné finančné prostriedky, z ktorých uhrádzali prerábku nehnuteľnosti. Žalovaný

neuniesol dôkazné bremeno, keď uviedol, že je predpoklad, že poukázané peniaze boli jeho. V odvolaní
súčasne žalovaný deklaroval, že žalobkyňa realizovala dňa 5.9.2008 vklad na bežný účet vo výške
141.964,80Sk,čímbysadalonepriamodokázať,žetátosumabolažalovaného.Žalovanývšakvkonaní
nepreukázal, z akého dôvodu odovzdal žalobkyni finančné prostriedky, keď sám mal účty v Anglicku ako
i na Slovensku a tvrdenia o bonite sú podľa názoru odvolacieho súdu zavádzajúce. Žalovaný uznal, že

v minulosti sa zo vzťahov poučil a napriek tomu odovzdával žalobkyni do rúk finančné prostriedky. Sám
žalovaný v priebehu konania deklaroval aj neoficiálne príjmy a to v lete 2007.

62. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa výzvou na zaplatenie vložených investícií zo
dňa 13.05.2010 žiadala žalovaného o zaplatenie žalovanej sumy a na týchto skutkových okolnostiach
zotrvávala v priebehu celého konania. Vo výzve rovnako poukázala na skutočnosť, že finančné

prostriedky mala nasporené a časť financií si zarobila v Anglicku. Žalobkyňa v konaní preukázala, že
rovnako ako žalovaný, disponovala dostatkom finančných prostriedkov, ktoré príjmy mala zo živnosti v
Anglicku, resp. tieto získala prácou v zahraničí.

63. Žalovaný namietal výpovede svedkov, ktorí svojimi výpoveďami nepreukázali, že žalobkyňa poskytla

žalovanému finančnú čiastku vo výške 12.000,- eur ako i skutočnosť, že išlo o rodinných príslušníkov,
teda zaujatých svedkov.

64. Odvolací súd sa s námietkami žalovaného vo vzťahu k svedeckým výpovediam nestotožňuje.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalovaný v konaní nepreukázal na jediný rozpor či vzájomný

nesúlad v uvedených výpovediach, na prípadný rozpor týchto výpovedí s inými dôkazmi, či na ich
vnútornú rozpornosť alebo nelogickosť. Kritika svedeckých výpovedí bez ďalšieho len skonštatovaním,
že svedkovia sú zaujatí , nezakladá bez ďalšieho ich neobjektívnosť. V zásade žalovaný žiaden dôkaz
spôsobilý spochybniť vierohodnosť výpovedí, keď ide o rodinných príslušníkov žalobkyne, neuviedol .

65. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť hodnovernosť výpovede s prihliadnutím k tomu,
aký má svedok vzťah k strane sporu a k prejednávanej veci, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho
vnútorné vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, k poznatkom získaným na základe hodnotenia
iných dôkazov, do akej miery je dôkaz výpovede svedka súladný s inými dôkazmi, celkové posúdenie
z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených /preukázaných/

skutočností.

66. Súd prvej inštancie k výsluchu svedkov H. A., J. A., J. R. a H. R. uviedol, že označení
svedkovia vrátenie pôžičky nepotvrdili, len uviedli, že majú vedomosť od strán sporu o tom, že žalobkyňa
poskytla žalovanému peniaze okolo 12.000,- eur na prestavbu rodinného domu. Odvolací súd sa s

týmto názorom stotožňuje , pričom dodáva, že svedkovia v priebehu celého konania vypovedali, že
žalobkyňa a žalovaný žili ako druh a družka, pracovali v Anglicku a sporadicky chodili na Slovensko za
účelom prerábky rodinného domu, ktorý patril žalovanému. Svedkyňa J. A. uviedla, že sám žalovaný
svedkyni v roku 2009 uviedol, že keby sa so žalobkyňou rozišli, viac ako 300.000,-Sk jej nedá. Svedkyňa
H. A. vypovedala, že na jar 2007 požičal manžel svedkyne žalovanému sumu vo výške 40.000,-

Sk, ktoré žalovaný o tri mesiace vrátil. Je teda zrejmé, že pokiaľ by mal žalovaný tak, ako to tvrdil,
dostatok finančných prostriedkov, nie je zrejmé, z akého dôvodu si požičal finančné prostriedky od
manžela svedkyne. Svedkovia zhodne uviedli, že žalobkyňa a žalovaný chceli bývať v nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalovaného a za týmto účelom , za súčinnosti svedkov, vykonávali práce na nehnuteľnosti,
otec žalobkyne mal dispozičné právo k účtu žalobkyne. Rodina žalobkyne sa výraznou mierou podieľala

na rekonštrukcii domu, pričom pri finančných úhradách, vložení finančných prostriedkov na účty, neboli
priamo prítomní a o žalovanej sume mali vedomosť len sprostredkovane, od žalobkyne.

67. Strany sporu ukončili spolužitie dňom 11.8.2009, teda partnerský vzťah skončil, momentom
rozchodu odpadol právny dôvod investícií žalobkyne do nehnuteľnosti žalovaného a preto je žalovaný

povinný vrátiť žalobkyni poskytnuté plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď
právny dôvod plnenia dodatočne odpadol, t. j., v danom prípade v dôsledku ukončenia vzájomného
partnerského vzťahu a teda zistenej nemožnosti vkladať finančné prostriedky do nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalovaného. V priebehu konania neboli žalovaným produkované také dôkazy, ktoré bypotvrdili hodnovernosť jeho tvrdení. V tomto smere poukazuje odvolací súd na odôvodnenie svojho
rozhodnutia, bod 59. a 60. so záverom, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

68. Podmienky prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany, či procesného útoku, ktoré v rámci
zákonnej koncentrácie konania, neboli pred súdom prvej inštancie uplatnené, teda prípustnosť tzv. novôt
v odvolacom konaní (ich spôsobilosť k odvolaciemu prieskumu) upravuje ust. § 366 CSP, naplnenie
ktorých je potrebné skúmať vždy vo väzbe na konkrétny odvolací dôvod, ktorý s nimi odvolateľ spája.

69. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore totiž vychádza z tzv. neúplného apelačného
systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku,
alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené,
keďžestranysporumalivpriebehukonaniapredsúdomprvejinštanciepríležitosťtietopoužiť. Odvolacia
argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov, teda tzv. novôt je takto prípustná len za splnenia
zákonom stanovených podmienok uvedených v ust. § 366 CSP, ktoré podmienky sú stanovené po 1./

taxatívnym vymedzením účelu použitia týchto novôt, resp. taxatívnym vymedzením odvolacích dôvodov,
ktorých sa novoty týkajú (§ 366 písm. a) až c) - pokiaľ sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, či má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a po 2./ neporušením procesnej diligencie sporovej
strany v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d), ak odvolateľ nemohol novoty bez svojej

viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie). Samotný odvolateľ, ako bolo vyššie uvedené, v
odvolaní nevymedzil a z obsahu odvolania sa možno len domnievať ( vzhľadom na absenciu k tomuto
sa vzťahujúcich skutkových tvrdení), vo väzbe na ktorý uplatnený odvolací dôvod , uplatňované novoty
žiada pripustiť. Za úplnej absencie tvrdenia, že tieto sa týkajú procesných podmienok, či vylúčenia
sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, prichádza do úvahy preskúmať ich prípustnosť iba z hľadiska

ust. § 366 písm. c/ a d) CSP, pričom ako už bolo uvedené, odvolateľ v odvolaní nekonkretizovala
odvolacie dôvody, s ktorými prípustnosť uvádzaných novôt spája. Z hľadiska odvolacích dôvodov,
ktoré v tomto prípade prichádzajú do úvahy podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) až h) CSP, právo na
uvedenie prípadných novôt je podmienené nezavineným doterajším nepoužitím týchto skutočností a
dôkazov, z ktorého dôvodu je to odvolateľ, ktorého zaťažuje povinnosť dokázať, že nové prostriedky

procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolaní, nemohli byť v doterajšom priebehu konania použité bez
jeho viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty nemôže odvolací súd prihliadnuť, pričom
na ich diskvalifikáciu postačuje aj opomenutie ich skoršieho uvedenia zavinené z nedbalosti. Uvedené
obmedzeniesajednoznačnetýkaodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.g)CSP,pričomvprípade
ďalších dôvodov podľa písm. e), f) a h) ich použitie na doloženie týchto dôvodov do úvahy z povahy

veci neprichádza vôbec. Zostáva tak k posúdeniu ich prípustnosť z hľadiska ust. § 366 písm. c/, ktorý
vyžaduje uplatnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencie inej
vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).

70. Odvolateľ namietal, že žalobkyňa uhradila, podľa jej vyjadrenia, žalovanému sumu 26.389,17

eur , pričom v konaní si uplatňuje iba sumu 12.000,- eur, teda ak by žalobkyňa skutočne poukázala
žalovanému deklarovanú sumu, pýtala by si celú sumu a nie len časť. To, že si sumu vykonštruovala,
dokazuje aj e-mailová komunikácia žalovanému v roku 2010 a 2011, ktorú odvolateľ predložil v odvolaní.
Keďže odvolateľ nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil také skutočnosti, ktoré by mu bránili v odvolacom
konaní uplatnené novoty bez jeho viny uplatniť už pred súdom prvej inštancie, pričom nebola zistená

ani žiadna taká vada konania, ktorá by bola spôsobilou k záveru, že jej následkom je rozhodnutie
vo veci nesprávne, tieto sú jednoznačne z odvolacieho prieskumu diskvalifikované, teda nespôsobilé
privodiť v prospech odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rovnako odvolací súd neprihliadal na
listinné dôkazy predložené odvolateľom v odvolaní, a naviac v anglickom jazyku, ktoré podľa vyjadrenia
odvolateľa nemohol predložiť skôr, pretože nimi nedisponoval. Predmetné konanie je vedené na súde

od roku 2010 a žalovaný mal dostatok času produkovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení .

71. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

72. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o osempercentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

73. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná od 13.5.2009 do 12.4.2011 bola v
sadzbe 1%.

74. Žalovaný žalobkyni doposiaľ dlžnú sumu nezaplatil, a je preto v omeškaní so zaplatením svojho
peňažného záväzku, a to odo dňa 21.05.2010 , nasledujúceho po uplynutí lehoty uvedenej vo výzve

na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žalovaný doručenie predmetnej výzvy nenamietal, preto žalobkyni
popri práve na zaplatenie žalovanej sumy vzniklo podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka
aj právo na úroky z omeškania 9% ročne zo sumy 12.000,- eur od 21.5.2010 do zaplatenia.

75. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,

opravné uznesenia ako aj súvisiaci výrok o trovách konania ako vecne správny podľa § § 387 ods.
1,2 CSP potvrdil, keď nevzhliadol naplnenie ani jedného odvolacieho dôvodu namietaného žalovaným
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
vo veci nevykonal ďalšie dokazovanie, nakoľko správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne
posúdil, preto odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na

zistenie rozhodujúcich skutočností, keď žalobkyni na nariadenom pojednávaní uložil predložiť doklady
preukazujúce, že sa v roku 2007 a 2008 zdržiavala na území Slovenskej republiky, riadne výpisy z
účtov, doklad preukazujúci sumu 448.739,50 Sk, nie je dôvodná. A naviac, žalovaný pred vyhlásením
dokazovania za skončené nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Čo sa týka ďalších odvolacích
námietok žalovaného uvedených v odvolaní, s týmto sa odvolací súd nezaoberal, keď tieto nie sú

spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu vecí, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných
dôkazov. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu , ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový stav a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.

76. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

77. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

78. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

79. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100% voči neúspešnému žalovanému.

80. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).