Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, June 21, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/9/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216010324
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8216010324.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.06.2022 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného J. I.-A. z r u š u
j e v rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/157/2016 z 20.01.2022 výrok o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému J. I. - A. - nar. XX.XX.XXXX v B., bytom
T. XXX/XX, J.

u k l a d á

podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody
vo výmere 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu p o d m i e n e č n e odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.

Podľa § 61 ods. 1, 2 a § 39 ods. 1 Tr. zákona trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých
druhov na 6 (šesť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/157/2016 z 20.01.2022 bol obžalovaný J. I. - A. uznaný
vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 02.08.2015 v čase o 11.05 hod ako vodič viedol osobné motorové vozidlo Seat Alhambra, ev.
č. B po ceste II/545, v smere od obce Raslavice, okr. Bardejov na Prešov, kde pri odbočovaní vľavo na
čerpaciu stanicu Slovnaft nedal prednosť protiidúcemu motocyklu zn. Honda CBR 600, ev. č. B ktorý po
ceste v smere od Prešova na Bardejov viedol U. F., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, okr. B.,ktorý v dôsledku intenzívneho brzdenia s motocyklom spadol na pravý bok, kde v šmyku mimo cesty
po pravej strane motocykel narazil do pravého zadného kolesa motorového vozidla Seat Alhambra,
ev. č. B pričom U. F. utrpel zranenia, a to úrazový šok, polytraumu, mozgovo lebečné poranenie

so spastickou kvadruparézou s prevahou vľavo so zakrvácaním pod mäkké obaly mozgu, difúznym
axonálnym poškodením, s kvantitatívnou poruchou vedomia, s respiračným zlyhaním a potrebou
riadenéhodýchania,apalickýsyndróm,ťažkápoúrazováencefalopatia,zlomeninuokcipitálnehokondylu
záhlavnej kosti vľavo, podvrtnutie krčnej chrbtice, zlomeninu ramennej kosti ľavej hornej končatiny,
pohmoždenie pľúc a poúrazové komplikácie, kde liečenie poškodeného doposiaľ trvá, čím obvinený

svojím konaním porušil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 19 ods. 4 Zák. č. 8/2009 Z.Z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

za čo mu bol podľa § 157 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo
výmere 2 rokov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a
podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 2 roky a podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona

mu bol uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na dobu 2 rokov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodený U. F. a V., a. s., boli so svojimi nárokmi na náhradu škody
odkázaní na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení. V dodatočne predložených
dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil,
že odvolanie podáva pre podstatné chyby konania, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými
samázabezpečiťobjasnenieveciaprávoobhajoby,prechybyvnapadnutýchvýrokochrozsudku,najmä
pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení, ako aj preto, že súd sa nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie, z dôvodu vzniku pochybností o správnosti skutkových zistení
napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať a vykonať nové dôkazy, z dôvodu,
že bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Tr. zákona a z dôvodu, že uložený trest je
neprimeraný.
Skutkovéaprávnezáverynemajúoporuvovykonanomdokazovaníanezohľadňujúdôkazyvykonanéna

hlavnom pojednávaní v jeho prospech. Napadnuté výroky nemajú oporu ani v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Sudca sa zákonným spôsobom nevysporiadal so všetkými okolnosťami významný pre jeho
rozhodnutie a jeho skutkové zistenia sú neúplné a tým pádom chybné. Skutok sa mal stať takmer pred
siedmimi rokmi, preto i uložený trest považuje za neprimeraný, nezákonný a v rozpore s čl. 6 Dohovoru.
Keďže nebol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom

pre jeho rozhodnutie, dôkazy neboli vyhodnotené na základe starostlivého uváženia všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne, a niektoré navrhované dôkazy súd nevykonal, porušil tým
§ 2 ods. 12 a ods. 14 Tr. poriadku a tiež jeho právo na spravodlivý proces a obhajobu podľa čl. 6
Dohovoru.
V ďalších dôvodov odvolania poukázal na to, že obžaloba mu kladie za vinu, že ako vodič osobného

motorovéhovozidlapriodbočovanívľavona„...čerpaciustanicuSlovnaft..“,nedalprednosťvjazdeoproti
idúcemu motocyklu, idúcemu po hlavnej ceste, čím mal porušiť ustanovenie §19 ods. 4 zákona č. 8/2009
Z. z. o cestnej premávke (ďalej aj ako „zákon o černej premávke“). K tomu považoval za potrebné uviesť,
že dopravná nehodná dňa 02.08.2015 v čase o 11.05 hod. mala viacero „príčin“, čím sa odmietol súd
prvého stupňa náležité zaoberať, pričom uvedené nenašlo svoje odzrkadlenie vo výrokoch napadnutého

rozsudku, a ani v jeho odôvodnení. Namietal, že mu nebolo zákonným spôsobom stranou obžaloby v
trestnom konaní bez rozumných pochybností preukázané, aby porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu
mu z ustanovenia §19 ods. 4 zákona o cestnej premávke. V jeho trestnej veci vyplynulo len porušenie
zákona zo strany poškodeného, ktorý viedol motocykel a ktorý výrazným spôsobom prekročil povolenú
rýchlosť na úseku, na ktorom došlo k dopravnej nehode. Zo záverov znaleckého posudku Ústavu

súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej aj ako „ústav“) č. 65/2020 zo dňa 20.05.2020
(ďalej aj ako „znalecký posudok ústavu“) vyplynulo, že dodržaním rýchlosti zo strany poškodeného
by k žiadnej zrážke nedošlo. Zo znaleckého posudku ústavu vyplýva tiež to, že obžalovaný si splnil
povinnosť dania prednosti v jazde vo vzťahu k predpokladanej maximálne povolenej rýchlosti motocykla
na predmetnom úseku 90 km/h. Pri dôvodoch vzniku dopravnej nehody napadnutý rozsudok nehodnotí,

že je potrebné vychádzať z momentu, kedy obžalovaný začal vyhodnocovať odbočovací manéver, kedy
obžalovaný mal možnosť motocykel poškodeného vidieť na vzdialenosť „...minimálne 122 metrov...“,
pričom po „...okamih zrážky ostávalo uplynúť cca 3,05 s“, kedy sa motocykel poškodeného nachádzal
podstatne ďalej a čím ďalej sa nachádzal, tým horšie sa vyhodnocovala jeho rýchlosť obžalovaným,ktorá navyše mala byť v rozpätí 113 až 128 km/h. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odmieta
hodnotiť námietky obžalovaného uvedené v záverečnej reči jeho obhajcu, ktoré podporujú tvrdenie
ústavu, že v prípade dodržania rýchlosti zo strany motocyklistu by toto znamenalo, že v oboch ústavom

modelovaných situáciách by došlo k bezpečnému minutiu účastníkov cestnej premávky.
V zmysle záverov znaleckého posudku ústavu:
„...je potrebné technickú príčinu predmetnej dopravnej nehody vyhodnotiť k otázke právnej a to či má
vodič vozidla Alhambra za daných okolností a danej dopravnej situácie predpokladať, že zo smeru jazdy
motocyklistu sa bude pohybovať iný účastník cestnej premávky - napr. ?motocykel rýchlosťou nad 113

km/ h.
„...Ak túto povinnosť vodič vozidla Seat Alhambra má, potom technickou príčinou predmetnej dopravnej
nehody bola súčinnosť nesprávnej techniky jazdy vodiča motocykla (skutočnosť, že sa pohyboval
rýchlosťou vyššou, ako bola rýchlosť pre daný úsek maximálne dovolená) a nesprávnej techniky jazdy
vodiča vodidla Seat Alhambra (,skutočnosť, že vodič tohto vozidla nedal prednosť v jazde vodičovi
motocykla vo vzťahu k okamžitej rýchlosti jazdy motocykla, ktorá bo vyššia ako 113 km/h)... (variant, A “)

„..Ak uvedenú povinnosť vodič vozidla Seat Alhambra nemá, potom technickou príčinou predmetnej
dopravnej nehody bola iba nesprávna technika jazdy vodiča motocykla (skutočnosť, je sa pohyboval
rýchlosťou vyššou, ako bola rýchlosť pre daný úsek maximálne dovolená)... “.(variant „B )
Z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa však nie je zrejmé náležité zákonné posúdenie, ku ktorej
z uvedených variant sa pri právnom posúdení priklonil samosudca po zhodnotení skutkového stavu, ak

skonštatoval len „výlučnú zodpovednosť obžalovaného“ za žalovaný skutok, ako vodiča „vozidla Seat
Alhambra“. A prečo v žiadnom z výrokov nenašlo odzrkadlenie zásadné porušenie dôležitej povinnosti
v zmysle ustanovení §16 ods. 1 a ods. 5 zákona o cestnej premávke samotným poškodeným.
Skutkové a právne závery napadnutého rozsudku, a síce v tom smere, že ako vodič osobného
motorového vozidla porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) a ustanovenie § 19 ods. 4 zákona o cestnej

premávke, pretože sa „...plne nevenoval vedeniu motorového vozidla... “ a „...pri odbočovaní vľavo nedal
prednosť oproti idúcemu motocyklu... “, sú nedôvodné a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Navyše porušenie povinnosti podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke, nie je a nebolo predmetom obžaloby, nie je súčasťou
výroku napadnutého rozsudku, a pre tento skutkový a právny záver niet žiadnych dôkazov. Napadnutý

rozsudok tiež neuvádza, prečo považuje porušenie povinnosti za porušenie „dôležitej povinnosti“, a to vo
svetle všetkých príčin a okolností trestnej jeho veci. „Danie prednosti v jazde“ sa podľa zákona o cestnej
premávke rozumie ako povinnosť účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten, kto má prednosť
v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy (ustanovenie §2 ods. 2 písm. b) zákona o
cestnej premávke). Teda danie prednosti v jazde nezakladá povinnosť účastníka cestnej premávky, ako

satosnažíprezentovaťnapadnutýrozsudok,automatickyvždypri„spozorovaní“inéhoúčastníkacestnej
premávky dávať tomuto prednosť. V prípade, ak by takúto povinnosť účastník cestnej premávky mal,
mohlo by na cestných komunikáciách dochádzať k absurdným situáciám, kedy by nebolo možné odbočiť
(v predmetnom prípade vľavo) dovtedy, kým by protismerný pruh nebol prázdny.
V zmysle záverov znaleckého posudku ústavu vykonal v podstate obvyklý odbočovací manéver vľavo,

pričom z technického hľadiska dal prednosť v jazde motocyklu a to vo vzťahu k správnej technike
jazdy motocykla (jazda rýchlosťou 90 km/h). Obžalovaný vykonal všetky úkony potrebné na bezpečný
odbočovací manéver, teda skontroloval protismernú premávku, odbočovací smer a aj situáciu v spätnom
zrkadle. Po tejto príprave začal odbočovať a voľný úsek pred sebou už nekontroloval, čo ani nebolo
jeho povinnosťou. Obžalovaný dostatočným spôsobom zohľadnil aktuálnu dopravnú situáciu, ktorá mu

nebránila vo vykonaní odbočovacieho manévru.
Je však arbitrárny a svojvoľný skutkový záver napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, že by
„...vôbec nevidel motocyklistu prichádzať... “ a to vzhľadom na jeho výpoveď uskutočnenú na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 20.01.2022, kedy k skutku uviedol, že inkriminovaného dňa „...išiel na
benzínovú pumpu, ktorá sa nachádza za obcou Raslavice, kde pri odbočovaní na benzínovú pumpu

vľavo som vyhodil smerovku, pozrel sa na protiidúce motorové vozidlá, ako aj na vozidlá idúce za ním
a dospel k záveru, že môže bezpečne odbočiť s tým, že začal odbočovací manéver a zrazu nastal
krik jeho manželky a náraz, z čoho bol v šoku... “. Túto výpoveď nerozporovala ani strana obžaloby
a ani samosudca súdu prvého stupňa a z nej jednoznačne vyplýva, že sa okrem iného pozrel aj na
„...protiidúce motorové vozidlá... “, motocykel poškodeného teda nevynímajúc, a mal dospieť k záveru,

že môže bezpečne odbočiť, pričom vôbec nepredpokladal, že motocykel sa pohybuje rýchlosťou od 113
km/h až do 128 km/h..
V ďalšom namietal absenciu zavinenia. Nebolo mu žiadnym spôsobom preukázané spáchanie trestného
činu z nedbanlivosti, a to hoci len z nevedomej. Súd prvého stupňa nezákonne, svojvoľne a arbitrárnehodnotil v napadnutom rozsudku najmä „...otázku dania prednosti vjazde... “, kedy z logického výkladu
pravidiel cestnej premávky vyplýva, že vodič, ktorý odbočuje vľavo dáva prednosť v jazde protiidúcim
vozidlám, no nemusí dať prirodzene prednosť „absolútne všetkým vozidlám“, ktoré v ľubovoľnej

vzdialenosti od seba vidí, ale iba tým, ktoré sú natoľko blízke, že vojdenie ním riadeného vozidla do „jeho
smeru jazdy“, by u vodičov protiidúcich vozidiel vyvolalo nebezpečenstvo nutnosti náhlej zmeny smeru
alebo rýchlosti jazdy. V zmysle záverov znaleckého posudku ústavu vyvolávala práve „neprimeraná
rýchlosť jazdy motocyklistu“ nebezpečnú kolíznu situáciu v cestnej premávke, pričom zabraňovala
obžalovanému ako vodičovi osobného motorového vozidla zabrániť dopravnej nehode. Na základe

svojich skúsenosti odhadoval v čase spáchania skutku, ktoré vozidlo je v dostatočnej vzdialenosti tak, že
mu umožňuje bezpečný prejazd „minutie“ pri odbočení vľavo, a ktoré už nie, a pri tomto svojom odhade
samozrejme vychádzal z rýchlostí, ktoré právne predpisy dovoľujú. Súd prvého stupňa sa odmietol
v napadnutom rozsudku relevantne zaoberať, že pokiaľ protiidúci vodič - motocyklista ide rýchlosťou
povolenou resp. primeranou a vodič odbočujúci cez tento hlavný pruh mu prednosť nedá, je v obvyklých
prípadoch zodpovednosť za kolíziu a prípadných ďalších následkoch na vodičovi, ktorý „preťal“ cestu

vozidla idúceho po hlavnej ceste. Pokiaľ však vodič na hlavnej ceste ide rýchlosťou, ktorá maximálne
povolenú rýchlosť „výrazne prekračuje“ a vodič „pretínajúci“ túto hlavnú cestu nemá dôvod predpokladať
takéto prekročenie, za prípadnú kolíziu musí niesť zodpovednosť vodič idúci po hlavnej ceste.
Poškodený motocyklista podľa skutkových zistení, ktoré sú nepochybné, prekročil povolenú rýchlosť
v prípade znaleckého posudku ústavu v zmysle zásady „...in dubio pro reo...“ o 38 km/h (90 km/

h povolená rýchlosť - 113 km/h až 128 km/h zistený rýchlosť motocykla), čo obžalovaný nemohol
predpokladať, preto poškodený je bezpochyby vinníkom dopravnej nehody. V jeho prípade je potrebné
aplikovať tzv. „princíp odvodenej dôvery“, ktorý spočíva v dôvere účastníkov cestnej premávky voči
ostatným účastníkom cestnej premávky, že títo dodržiavajú predpisy. Nemohol oprávnene očakávať,
že poškodený nachádzajúci sa na hlavnej ceste, ako protiidúce vozidlo „výrazne prekročí najvyššiu

povolenú rýchlosť“ pre daný úsek. Od účastníkov cestnej premávky nemožno v dobrej viere žiadať, aby
pri riešení dopravných situácií (napr. dávanie prednosti v jazde) vopred počítali s tým, že iný účastník
cestnej premávky si „pomýlil“ jazdu v obci, či mimo nej s „pretekárskou dráhou“. V takýchto prípadoch
potom nemožno oprávnene očakávať, že druhý účastník cestnej premávky sa bude správať tak, aby
„neohrozil“ takúto bezohľadnú jazdu iného účastníka cestnej premávky.

Ak súd prvého stupňa nemal potrebu riešiť uvedené, ako otázku právnu, nakoľko svojvoľne ustálil,
že obžalovaný motocykel „..vôbec nevidel... resp. je riešenie tejto otázky zbytočné, keď je vodič
motorovéhovodidlaprichádzajúcehomotocyklistunevidelatedaaninemoholprehodnotiť,čiodbočovací
manéver vykoná pred príchodom motocyklistu alebo aj následne... je takýto záver arbitrárny a svojvoľný.
Obžalovaný sa dňa 20.01.2022 v tomto smere na HP vyjadril jasne a zrozumiteľne a súd prvého stupňa

sa s tým mal zákone a náležité v napadnutom rozsudku vysporiadať.
Ak aj napriek všetkému vyššie uvedenému dospeje odvolací súd k presvedčeniu o jeho vine za žalovaný
trestný čin, žiadal vo výrokoch o treste dôsledne zohľadniť neprimeranú dĺžku konania a konštatovanie
porušenia jeho základných práv a slobôd Nálezom senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.
ÚS 127/2022-30 zo dňa 12.04.2022, výrazné spoluzavinenie resp. zavinenie poškodeného na vzniku

a príčinách dopravnej nehody a skutku, a tiež vedenie jeho riadneho života, keďže sa od spáchania
skutku nedopustil ani jedného dopravného, či iného priestupku a jeho bezúhonnosť, ako aj fakt, že
osobné motorové vozidlo využíva za účelom podnikania a rodiny. Je totiž v hrubom rozpore s právom
obžalovaného na obhajobu a na spravodlivý proces, ak napadnutý rozsudok neskúma a nehodnotí, že
dopravná nehoda, počas ktorej sa mal stať žalovaný trestný čin, nemala len jednu výlučnú príčinu, ale že

jej vznik umožnilo viacero skutočností v súhrne, pričom podiel samotného poškodeného na dopravnej
nehode, a skutku nebol vôbec bezvýznamný, ale vo významnej miere sa podieľal na jej vzniku najmä
porušením dôležitých povinností účastníka cestnej premávky podľa ustanovení §16 ods. 1 a ods. 5
zákona o cestnej premávke, kedy dokonca na jeho strane malo dôjsť k porušeniu dvoch dôležitých
povinností. Nie menej významným je ten aspekt, že poškodený mohol dopravnej nehode zabrániť, a to

aj v zmysle záverov podaných znaleckých posudkov v trestnom konaní, okrem zníženia rýchlosti, na
rýchlosť podľa ustanovenia §16 ods. 1 a ods. 5 zákona o cestnej premávke, aj „skoršou reakciou na
situáciu“, prípadne „zmenou koridoru jazdy“, čím by sa vyhol kolízii s obžalovaným.
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods.
1 písm. a), b), c), d) e) Tr. poriadku a rozhodol vo veci sám tak, že ho podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku

spod obžaloby oslobodí, pretože skutok nie je trestným činom, alebo postupom podľa § 322 ods. 1 Tr.
poriadku vráti vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.Napodkladetaktoriadneavčaspodanéhoodvolaniaobžalovanýmakoosobounatooprávnenoukrajský
súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa
§ 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie je iba čiastočne dôvodné, vo
vzťahu k výroku o treste.

Konajúci súd postupoval po podaní obžaloby v súlade so zákonom, keď na hlavnom pojednávaní, ktoré
bolo nariadené po podaní odporu proti trestnému rozkazu, umožnil obžalovanému vyjadriť sa ku skutku
kladenému mu obžalobou za vinu, umožnil mu vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, navrhovať vykonanie
ďalších dôkazov, ako aj predniesť argumentáciu v záverečnej reči a v poslednom slove o jeho nevine.

Obžalovaný namietal procesný postup konajúceho súdu, avšak po jeho prieskume v rámci odvolania

je nutné konštatovať, že neboli zistené zásadné chyby majúce vplyv na zákonnosť rozhodnutia,
obžalovaný si uplatnil všetky svoje práva prostredníctvom obhajcu a dokazovanie bolo vykonané
podľa pravidiel stanovených procesným predpisom. K námietkam uplatňovaným ešte počas konania, že
nebola dodržaná lehota 5 pracovných dní na termín hlavného pojednávania nariadený na 10.03.2017,
odvolací súd poznamenáva, že táto procesná lehota bola zachovaná, pretože hoci obhajca si osobne

prevzal upovedomenie až 07.03.2017, k uloženiu zásielky na pošte došlo dňa 17.02.2017 (piatok), ktorý
deňsapovažujezadeňdoručeniazásielkyatedaodktoréhodňazačalavzmysle§65ods.3Tr.poriadku
plynúť lehota piatich pracovných dní na prípravu hlavného pojednávania. Dňa 27.02.2017 (pondelok)
takbolazákonnálehotasplnenáuobhajcu.Uobžalovanéhobolalehotapiatichpracovnýchdnídodržaná
k 02.03.2017, pretože uňho uloženie zásielky nezakladá fikciu jej doručenia. Ak u obžalovaného bola

tak isto súdna zásielka uložená na pošte 17.02.2017 po opakovanom doručovaní, v zmysle § 66 ods.
3 Tr. poriadku sa považuje za deň doručenia dátum 22.02.2017 a od nasledujúceho dňa začala plynúť
päť dňová lehota na prípravu hlavného pojednávania, ktorá uplynula dňa 01.03.2017. K námietkam
obhajcu počas konania, že mu neboli doručované zápisnica o hlavnom pojednávaní a zvukové záznamy
z pojednávania tri dni pred ďalším termínom hlavného pojednávania, odvolací súd poznamenáva, že

takúto povinnosť súd nemá. Ak chcel obhajca kópiu alebo rovnopis zápisnice o tom ktorom úkone
trestného konania, mal si ju vyžiadať vopred pred začatím toho ktorého úkonu. To sa týka aj zvukového
záznamu z pojednávania, ktorý odovzdáva poverený zamestnanec po spísaní úradného záznamu podľa
vzoru 24 uvedeného v prílohe 4 zák. č. 543/2005 Z. z.. Súdu zo žiadneho predpisu nevyplýva povinnosť
doručovať zvukové záznamy tak, aby ich dostal obhajca tri dni pred termínom ďalšieho pojednávania vo

veci. Pokiaľ obhajca mal záujem o zvukové záznamy, o tieto mohol požiadať pred začatím úkonu alebo
po jeho vykonaní, pokiaľ sa vyhotovili z hlavného pojednávania s dohodnutím termínu ich vyzdvihnutia.
Na určovanie spôsobu a lehoty doručenia zvukových záznamov alebo zápisníc nemá obhajca zákonný
podklad. Spôsob zaznamenávania výsluchov svedkov upravuje ustanovenie § 58 ods. 4 Tr. poriadku,
podľa ktorého sa zapisuje iba podstatný obsah výpovede vyslúchaných osôb, a v prípade, ak tieto

boli vypočuté spôsobom zodpovedajúcim zákonu, ich výpoveď sa zapisuje len v rozsahu odchýlok
alebo doplnení k predchádzajúcim výpovediam. Preto požiadavka zo strany obhajcu, aby boli doslovne
zaprotokolované vyjadrenia obžalovaného a ostatných vyslúchaných osôb nemala svoje opodstatnenie.

Obžalovaný namietal i nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení. Procesom dokazovania podľa názoru

odvolacieho súdu bolo bez rozumných pochybností preukázané, že obžalovaný sa pohyboval so svojím
motorovým vozidlom po štátnej ceste II/545 v smere od obce Raslavice na Prešov a na tomto úseku
jazdil na motocykli poškodený G. F. rýchlosťou v rozmedzí od 113 km/h do 128 km/h v protiidúcom
smere. Tiež bolo dokázané, že obžalovaný so svojím motorovým vozidlom odbočoval vľavo na čerpaciu
stanicu, v rámci ktorého úkonu pretínal jazdnú dráhu motocyklistu. Skutočnosť, že došlo k intenzívnemu

brzdeniu motocyklistu v dôsledku toho, že obžalovaný začal odbočovací manéver, bola preukázaná
znaleckým dokazovaním. Túto okolnosť napokon odvolateľ ani nenamietal. Zranenia, ktoré vznikli
pri zrážke motocyklistu s osobným motorovým vozidlom obžalovaného a sú popísané v skutkovej
vete napadnutého rozsudku, sú nesporné. Tie boli objektivizované lekárskymi správami a znaleckým
posudkom z odboru zdravotníctva. Všetky tieto zistenia plynú z vykonaných dôkazov, ktorých obsah je

rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku.Skutková veta obsahuje i tvrdenie, že obžalovaný pri odbočovaní vľavo na čerpaciu stanicu nedal
prednosť protiidúcemu motocyklu, ktoré je podstatou zavinenia obžalovaného za následky spôsobené
dopravnou nehodou.

Obžalovaný namietal práve tento skutkový záver, pretože pokiaľ by motocyklista jazdil maximálnou
dovolenou rýchlosťou 90 km/h, z technického hľadiska dodržal svoju povinnosť a dal prednosť v jazde
motocyklistovi, čo vyplýva zo záverov znaleckého dokazovania.

S takýmto hodnotením dodržania povinnosti obžalovaným o daní prednosti v jazde sa odvolací súd
nestotožnil a skutkový záver, z ktorého vyplýva zavinenie obžalovaného, považuje za správny a
zodpovedajúci výsledkom dokazovania.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že zavinenie
je obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu a bez jeho naplnenia konanie páchateľa

porušujúceho právne normy nie je možné posudzovať ako trestný čin. V posudzovanom prípade ide o
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr.
zákona, ktorého sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví a čin spácha
porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, teda závažnejším spôsobom konania. Ide
o trestný čin spáchaný z nedbanlivosti, preto i zavinenie v nedbanlivostnej forme musí zahŕňať všetky

znaky objektívnej stránky trestného činu, teda tak konanie, následok ako aj príčinný vzťah medzi týmto
konaním a následkom. Zavinenie z nedbanlivosti nie je vylúčené ani spoluzavinením iných osôb, vrátane
poškodeného.

Pri nedbanlivostnej forme zavinenia chýba zložka vôle vo vzťahu k následku, pretože páchateľ síce

prejavil svoju vôľu konať, ale následok nezamýšľal spôsobiť a ani s ním nebol uzrozumený. Pri vedomej
nedbanlivosti, ktorá je budovaná na vedomosti možnosti vzniku následku, sa páchateľ spolieha, že k
následku nedôjde, čo vylučuje zámer spôsobiť ho, ale na strane druhej možno z neho vyvodiť nesprávne
vyhodnotenie možností zabrániť vzniku následku, v čom spočíva jeho zodpovednosť. O zavinenie z
nevedomej nedbanlivosti ide vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať spôsobenie následku sú dané

súčasne.

V danom prípade bola posudzovaná dopravná nehoda, pri ktorej došlo k následku ublíženia na zdraví,
pričom pre určenie trestnej zodpovednosti bolo potrebné objasniť, ktorý z účastníkov tejto dopravnej
kolízie nedodržal pravidlá cestnej premávky a v čom spočívalo porušenie jeho povinnosti.

Zo záverov znaleckého posudku z odboru dopravy podaného ústavom (pritom je potrebné uviesť, že aj
predchádzajúce dva znalecké posudky mali obdobné závery) vyplynulo, že z technického hľadiska vodič
osobného motorového vozidla nedal prednosť v jazde motocyklistovi vo vzťahu k okamžitej rýchlosti
jazdy motocykla (minimálne 113 km/h), avšak pri rýchlosti 90 km/h motocyklistu by jeho spôsob jazdy

znamenal danie prednosti v jazde. Vodič osobného motorového vozidla mal možnosť vidieť motocyklistu
vo vzdialenosti 122 m až 82 m v závislosti od rýchlosti motocyklistu, čo bolo 3,05 sekundy pred zrážkou.
Vzhľadom na rýchlosť motocyklistu 113-128 km/h bola jeho technika jazdy na úsek, kde je maximálna
dovolená rýchlosť 90 km/h, nesprávna, z hľadiska včasnosti reakcie na odbočujúce vozidlo bola jeho
technika jazdy správna, tiež bolo správne aj smerové vedenie motocykla a správnym prvkom v jeho

technike jazdy bolo i brzdenie. Záver o zavinení závisí od vyriešenia právnej otázky, či má vodič vozidla
predpokladať porušenie pravidiel v cestnej premávke iným účastníkom cestnej premávky, t. j. že zo
smeru jazdy motocyklistu sa bude pohybovať iný účastník cestnej premávky porušujúci jej pravidlá.

Podľa vety prvej § 19 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z. z. (zákona o cestnej premávke) účinného ku dňu

spáchania činu vodič odbočujúci vľavo je povinný dať prednosť v jazde protiidúcim motorovým vozidlám
i nemotorovým vozidlám, električkám idúcim v oboch smeroch a chodcom prechádzajúcim cez vozovku.
Podľavetytretej§19ods.1zákonaocestnejpremávkevodičjepovinnýpriodbočovanídbaťnazvýšenú
opatrnosť.

Podľa výkladového pravidla uvedeného v § 2 ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke na účely tohto
zákona sa ďalej rozumie dať prednosť v jazde povinnosť účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby
ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy.Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke účastník cestnej premávky je ďalej povinný správať
sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom
je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii

v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojím schopnostiam.

Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla
a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa vety prvej § 16 ods. 2 zákona o cestnej premávke vodič autobusu a vodič motorového vozidla
s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou neprevyšujúcou 3500 kg smie jazdiť rýchlosťou najviac
90 km/h.

Pravidlá správania sa na ceste, kde došlo k stretu medzi osobným motorovým vozidlom a motocyklom,
sú dané vodorovnými dopravnými značkami, ktorými boli jednotlivé jazdné pruhy oddelené, ako aj

významom miesta, na ktoré odbočoval vodič osobného motorového vozidla, išlo o čerpaciu stanicu
ležiacu mimo cesty.

Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy možno usúdiť so zreteľom na zistený skutkový stav, že
motocyklista porušil ustanovenie § 16 ods. 2 zákona o cestnej premávke, ak sa pohyboval po štátnej

ceste mimo obce rýchlosťou od 113 km/h do 128 km/h, ktorá bola ustálená znaleckým dokazovaním.
Porušenie povinností obžalovaného spočívajúce v tom, že nedal prednosť v jazde pri odbočovaní
prichádzajúcemu protiidúcemu motocyklistovi v jeho ľavom jazdnom pruhu, zodpovedá ustanoveniu §
19 ods. 4 zákona o cestnej premávke. S ohľadom na námietky obhajoby tu krajský súd zdôrazňuje,
že toto ustanovenie povinnosť vodiča odbočujúceho vľavo dať prednosť v jazde protiidúcim vozidlám

nerobí závislou na rýchlosti protiidúceho vozidla.

Súdna prax ustálila, že pri zodpovedaní otázky v prípade, ak pri vzniku dopravnej nehody spolupôsobili
viaceré príčiny porušením pravidiel tak zo strany obžalovaného ako aj poškodeného, je potrebné
hodnotiť osobitne každú príčinu z hľadiska jej významu pre vznik následku a určiť jej dôležitosť pre

spôsobený následok (primerane 3Tz 5/1971, primerane 2Tz/6/2006)

Porušenie povinnosti dať prednosť v jazde patrí k zásadným povinnostiam, pretože toto porušenie už
samo osebe vedie k bezprostrednému a reálnemu nebezpečenstvu stretu vozidiel. Ak totiž vodič nedá
inému prednosť v jazde, vždy to vedie ku kolíznej situácii, pretože smer jazdy oboch vozidiel sa

pretne. Na rozdiel od porušenia povinnosti dať prednosť v jazde porušenie povinnosti dodržať zákonom
stanovený limit rýchlosti sám o sebe nevyvoláva nebezpečenstvo stretu s iným vozidlom, preto toto
porušenie má pri posudzovaní príčin dopravných nehôd obmedzený význam, samozrejme v závislosti
od prekročenia limitu rýchlosti a ďalších okolností v dopravnej situácii, či iných majúcich vplyv na jazdu
(poveternostné podmienky). Vo všeobecnosti je teda možné konštatovať, že porušenie povinnosti dať

prednosť v jazde je povinnosťou z hľadiska jej opodstatnenosti dôležitejšou, než povinnosť dodržať
maximálnu dovolenú rýchlosť. Tomu napokon zodpovedá aj zákonné vymedzenie porušenia pravidiel
cestnej premávky závažným spôsobom uvedeným v § 137 ods. 2 písm. h) zákona o cestnej premávke.

Pri hodnotení významu porušenia povinností obžalovaným a poškodeným odvolací súd vychádzal zo

zistenia, že obžalovaný mal možnosť vidieť motocyklistu vo vzdialenosti 82 m až 122 m, čo bol okamih
začiatku odbočovania s vozidlom, pretože dohľadnosť bola na vzdialenosť do cca 300 m. Obžalovaný
mal teda možnosť vyhodnotiť, či môže odbočovanie bezpečne uskutočniť so zreteľom na rýchlosť,
akou sa pohyboval motocyklista. Z jeho výpovede, na ktorú poukazoval aj v odvolaní a na ktorej
postavil svoju obhajobu, že pri odbočovaní na benzínovú pumpu vľavo vyhodil smerovku, pozrel sa na

protiidúce vozidlá, ako aj na vozidlá idúce za ním a keď došiel k záveru, že môže bezpečne odbočiť,
začal odbočovací manéver a zrazu nastal krik jeho manželky a došlo k nárazu, je potrebné hodnotiť
ako výpoveď účelovú, ktorá nezodpovedá výsledkom znaleckého dokazovania, a v snahe popísať
prednehodový dej tak, aby zadosťučinil zákonu a zmiernil svoju vinu. Obžalovaný totiž vypovedal až v
závere hlavného pojednávania, na začiatku súdneho konania, kedy mu bolo umožnené vyjadriť sa ku

skutku, toto svoje právo nevyužil, čo mu nemôže priťažovať, avšak ak zvolil takýto postup, znášal i riziko,
že jeho výpoveď bude hodnotená v kontexte manévrovania obsahu obhajoby, na čo napokon možno
usudzovať i z jeho vyjadrenia, ktoré kopíruje zákonné požiadavky pre odbočovanie bez popisu bližších
okolností prednehodového deja. Bežne sa totiž vodič odbočujúci vľavo nevyjadruje, aby si kontrolovalsituáciu v cestnej premávke aj za vozidlom, ktoré vedie, najmä po uplynutí dlhšej doby, za ktorú je nutné
považovať takmer 6 a 1 roka.

Obžalovaný pri hodnotení porušenia jeho povinnosti konajúcim súdom namietal, že konajúci súd
svojvoľne ustálil, že motocykel nevidel vôbec. Obsahom skutkových zistení nie je takáto okolnosť, avšak
zavinenie obžalovaného konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku opieral aj o namietané
zistenie. Na strane 15 v treťom odseku konajúci súd neriešil právnu otázku, či vodič mal alebo nemal
povinnosť predpokladať, že zo smeru jazdy motocyklistu sa bude iný účastník pohybovať rýchlosťou

vyššou, než je maximálne povolená argumentujúc tým, že obžalovaný vôbec nevidel motocyklistu
prichádzať. Hoci z výpovede obžalovaného takáto skutočnosť nevyplýva (rozumej nevidel motocyklistu
prichádzať), je ju možné vyvodiť z dokazovania. Keďže vodič mal dobré možnosti dohľadu a odbočoval,
možno usúdiť, že motocyklistu si nevšimol, nevidel ho.

Z procesu dokazovania bez rozumných pochybností vyplýva, že obžalovaný mal možnosť vidieť

motocyklistu v čase začatia odbočovania a mal aj časový priestor na vyhodnotenie dopravnej situácie,
či odbočovanie, pri ktorom má dať prednosť inému protiidúcemu vozidlu, zrealizuje.

Poškodený D. F. vedúci motocykel pri rýchlosti, ktorá presahovala zákonný limit v rozmedzí od 20,7 %
do 34,2 % z dovolenej rýchlosti, začal reagovať na odbočovanie obžalovaného brzdením prednou aj

zadnou brzdou, ktorú techniku jazdy posúdili všetci znalci ako správnu, aby sa vyhol stretu s vozidlom,
avšak dostal sa do šmyku, v rámci ktorého narazil do motorového vozidla nachádzajúceho sa už mimo
cesty. Nehode mohol zabrániť tým, že by jazdil maximálnou rýchlosťou 103 km/h. Je ale faktom, že
pokiaľ by poškodený jazdil rýchlosťou stanovenou zákonom, k stretu motocykla a motorového vozidla
pri odbočovaní vľavo by nedošlo.

V rámci odvolacích námietok obžalovaný uplatňoval i to, že nemal povinnosť predpokladať možné
porušenia pravidiel v cestnej premávke iným účastníkom a prispôsobiť tomu svoje konanie. Odvolací
súd sa síce stotožňuje s touto námietkou, avšak aj tento princíp obmedzenej dôvery má svoje limity,
na ktoré je potrebné prihliadať. Tie spočívajú v tom, že vodič ako účastník cestnej premávky sa môže

spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú dodržiavať pravidlá cestnej premávky, pokiaľ
z konkrétnych okolností nevyplýva opak. To znamená, že vodič síce môže predpokladať dodržiavanie
pravidiel v cestnej premávke inými jej účastníkmi, avšak vždy musí hodnotiť konkrétnu situáciu v doprave
a zachovávať si potrebnú mieru opatrnosti.

Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného i odvolací súd uzavrel, že obžalovaný porušil ustanovenie § 19 ods.
1, 4 zákona o cestnej premávke, pretože nedbal na zvýšenú opatrnosť pri odbočovaní vľavo, v rámci
ktorej mal možnosť vyhodnotiť dopravnú situáciu, že pokiaľ nedá prednosť motocyklistovi, dôjde k stretu
medzi ním a motocyklistom.

Ak aj poškodený nedodržal rýchlostný limit, toto porušenie rýchlosti nie je extrémnym, keďže rýchlosť
prekročil do 34,2 % maximálnej dovolenej rýchlosti, pritom išlo o cestu mimo obce. Odvolací súd
nebagatelizuje porušenie povinností poškodeným, ale tým len poukazuje na to, že nedodržanie rýchlosti
o preukázané percentuálne zvýšenie sa hodnotí z hľadiska hustoty dopravy a prítomných možných
rizikových faktorov (napr. chodci) prísnejšie v obci než mimo obce. Odhliadnuc od tohto kritéria,

nedodržanie rýchlostného limitu, ktoré porušenie sa považuje za menej závažné porušenie, nemalo
zásadný vplyv na vznik dopravnej nehody. Zásadným porušením povinnosti je nedanie prednosti v
jazde za súčasného porušenia ďalších povinností sledovať situáciu v cestnej premávke a dbať na
zvýšenú opatrnosť pri odbočovaní. Aj keď sa na tejto dopravnej nehode spolupodieľal i poškodený,
rozsah porušenia jeho povinností nie je tak významný, aby to znižovalo závažnosť porušenia povinnosti

obžalovaným dať prednosť v jazde. Nedbanlivostné zavinenie teda spočíva v tom, že obžalovaný
mal a mohol vidieť poškodeného a v konkrétnych podmienkach dopravnej situácie reálne mohol dať
prednosť v jazde poškodenému. Ak spôsobil poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, konal tak v nevedomej
nedbanlivosti v zmysle
§ 16 písm. b) Tr. zákona.

Odvolací súd uplatňujúc zásadu in dubio pro reo vychádzal zo záveru, že obžalovaný poškodeného
nevidel, keďže nebol preukázaný opak. Táto verzia je pre obžalovaného priaznivejšia, pretože ak by
obžalovaný poškodeného videl, čo dokázané jednoznačne nebolo, jeho zavinenie by bolo posudzovanéako vedomá nedbanlivosť podľa § 16 písm. a) Tr. zákona. Forma nedbanlivostného zavinenia v takom
prípade by sa opierala o zistenie, že obžalovaný videl prichádzať poškodeného, nesprávne vyhodnotil
svoje možnosti odbočovania vľavo a spoliehal sa na to, že odbočovanie stihne dokončiť bez toho, aby

došlo k stretu vozidiel so spôsobením následkov na zdraví iného.

S poukazom na tieto prezentované zistenia a úvahy odvolací súd vyhodnotil skutkové závery ako
aj právnu kvalifikáciu skutku za správnu a zodpovedajúcu zákonu. Obžalovaný sa konania dopustil
závažnejším spôsobom konania podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona s poukázaním na § 138 písm.

h) Tr. zákona, keďže porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona. Nedanie prednosti v jazde sa
považuje za závažné porušenie povinnosti v cestnej premávke a takmer vždy vedie ku kolízii. V danom
prípade poškodený významným spôsobom neobmedzil obžalovaného v možnosti splniť povinnosť dať
mu prednosť v jazde a teda svojím konaním sa na vzniku následkov podieľal nepodstatnou mierou.
Konajúci súd síce v napadnutom rozsudku vo výroku o vine v právnej vete nešpecifikoval porušenie
dôležitej povinnosti, vymedzil ho ale v kvalifikačnom momente závažnejším spôsobom konania, čo

zodpovedá skutkovému tvrdeniu „nedal prednosť“, ktorá povinnosť je dôležitá. Uvedené pochybenie
nepovažoval odvolací súd za tak zásadné a preto z tohto dôvodu nezrušil rozsudok aj vo výroku o vine,
ale poukázal na to iba v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Následne odvolací súd posudzoval, či uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným

odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 2 rokov za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel všetkých druhov na 2 roky, je trestom primeraným, zohľadňujúcim všetky okolnosti
prípadu.

Konajúci súd pri ukladaní trestu prihliadal na okolnosť, že obžalovaný viedol pred spáchaním skutku

riadny život, čo zodpovedá použitiu poľahčujúcej okolnosti uvedenej
v § 36 písm. j) Tr. zákona, pričom priťažujúce okolnosti konajúci súd nezistil. Pri aplikácii
§ 38 ods. 3 Tr. zákona, na základe ktorého sa znižuje horná hranica trestnej sadzby z 5 rokov na 4 roky
(zníženie o jednu tretinu, čo je 1 rok, z rozdielu hornej a dolnej hranice trestnej sadzby 2 až 5 rokov),
konajúci súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, t. j. na dolnej hranici trestnej

sadzby. Výkon tohto trestu podmienečne odložil podľa
§ 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a určil mu skúšobnú dobu na 2 roky. Trest zákazu činnosti bol uložený
v trvaní 2 rokov z dôvodu, že obžalovaný sa dopustil skutku v súvislosti s vedením motorového vozidla.

Odvolací súd pri posúdení primeranosti uloženého trestu, berúc do úvahy správne priznanie

poľahčujúcich okolností a ich prevahu so zákonným znížením hornej hranice trestnej sadzby, vzal na
zreteľ aj dĺžku konania viac ako 6 a 1 roka, ktorá doba uplynula od spáchania činu a v rámci ktorej
obžalovaný viedol riadny život. Aj keď z evidencie priestupkov plynie, že sa mal v jednom prípade
dopustiť dňa 14.05.2022 pred nákupným strediskom v Prešove priestupku podľa § 22 ods. 1 zák. č.
372/1990 Zb., so zreteľom na výšku pokuty 10 eur ho možno hodnotiť ako konanie s nízkou mierou

závažnosti. Napokon vo vzťahu k výroku o treste bolo potrebné prihliadať i na Nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III.ÚS 127/2022 z 12.04.2022, ktorým bolo vyslovené, že základné právo obžalovaného na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Bardejov v konaní sp. zn.
2T/157/2016 bolo porušené.

Po vyhodnotení do úvahy prichádzajúcich všetkých zistení odvolací súd uzavrel, že uložený trest
konajúcim súdom je neprimerane prísnym a preto postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr.
poriadku zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste. Na podklade vykonaného dokazovania konajúcim
súdom doplneného v odvolacom konaní, s prihliadnutím i na spôsobené trvalé následky na zdraví
poškodeného, odvolací súd o treste sám rozhodol tak, že obžalovanému uložil trest odňatia slobody

na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 2 rokov, výkon ktorého mu podmienečne odložil na kratšiu
skúšobnú dobu 1 roka, keďže počas doby 6 a 1 roka po spáchaní skutku obžalovaný viedol riadny život.
Vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal prečin v súvislosti s vedením motorových vozidiel pri porušení
dôležitej povinnosti, súčasne mu za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona uložil i trest zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel všetkých druhov na dobu 6 mesiacov. Takto uložený trest považoval odvolací súd

za primeraný nielen k všetkým okolnostiam prípadu, k osobe obžalovaného a možnostiam jeho nápravy,
ale tiež aj k spôsobeným následkom, pričom zmiernený trest považuje súčasne za zadosťučinenie za
neprimeranú dĺžku konania (čl. 13 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd čiastočne vyhovel odvolaniu obžalovaného zmiernením
jeho trestu a to spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo jednomyseľné.
jednomyseľné

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.