Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, November 29, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/121/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6719203433
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6719203433.1

Uznesenie

Najvysˇsˇi´ su´d Slovenskej republiky v pra´vnej veci navrhovatelˇky R. P., bytom W., t. č. Z. W. D. W.,
so sídlom F. U. XXXX/XX, Zvolen, zastúpenej opatrovníkom R. P., bytom Q. XXXX/XX, T. T., právne
zastúpená advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, so sídlom Námestie SNP 17/29, Zvolen, o návrhu
navrhovateľky na navrátenie spôsobilosti na právne úkony, vedenej na Okresnom su´de Zvolen pod
sp. zn. 7Ps/2/2019, o dovolani´ navrhovateľky proti rozsudku Krajske´ho su´du v Banskej Bystrici z 26.

novembra 2020 sp. zn. 11CoP/44/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 4. júna 2020 č. k. 7Ps/2/2019-234

návrh navrhovateľky zamietol a určil, že ďalší návrh na navrátenie spôsobilosti na právne úkony môže
navrhovateľka podať najskôr po uplynutí 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania; štvrtou
výrokovou vetou nepriznal štátu náhradu trov konania.
1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom č. k. 23Ps/7/2017-58
zo dňa 20. júla 2018 obmedzil navrhovateľkinu spôsobilosť na právne úkony tak, že nie je spôsobilá

samostatne konať pred súdmi, štátnymi orgánmi, orgánmi územnej samosprávy a inými organizáciami,
rozhodovať o poskytnutí zdravotnej starostlivosti a poskytnutí sociálnych služieb a pomoci, na právne
úkony majetko-právneho charakteru, disponovať s majetkom, ktorého hodnota prevyšuje sumu 100,-
Eur a finančnými prostriedkami, ktorých výška presahuje 100,- Eur za mesiac, poberať dôchodok,
vstupovať do akýchkoľvek záväzkovo-právnych vzťahov, ktorými by sa zaviazala na finančné alebo
materiálne povinnosti. Rozsudok okresného súdu potvrdil Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.

k. 15CoP/37/2018-71 zo dňa 24. októbra 2018.
1.2. Na základe vykonaného dokazovania výsluchom navrhovateľky, opatrovníka navrhovateľky,
znaleckým posudkom znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria súd prvej inštancie
dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný. Vychádzal zo znaleckého posudku, z ktorého
zistil, že navrhovateľka trpí chronickou schizoafektívnou poruchou zmiešaného typu; duševná porucha
je trvalého charakteru a dlhodobo nie je u navrhovateľky dostatočne stabilizovaná pre undulujúcu

spoluprácu a nedostatočný náhľad posudzovanej na jej duševné ochorenie. U navrhovateľky nedošlo k
zlepšeniu duševného stavu, naďalej u nej pretrvávajú zmeny nálady, poruchy myslenia. Posudzovaná
má narušený úsudok, kritickosť, správanie, kontakt s realitou, nemá náhrad chorobnosti. Nie je schopná
dostatočneovládaťsvojekonanie,niejeschopnázvážiťnásledkysvojhokonania.Nazákladeodborných
zistení, podľa ktorých u navrhovateľky nedošlo k zlepšeniu zdravotného stavu od rozhodnutia súdu o
obmedzení spôsobilosti na právne úkony, súd prvej inštancie návrh zamietol.

1.3. Prvoinštančný súd prihliadol aj na záver znaleckého posudku, v ktorom znalkyňa zatiaľ neodporučila
podávanie návrhu a prehodnotenie prinavrátenia spôsobilosti na právne úkony skôr, ako o dva roky, zdôvodu trvalého rázu ochorenia posudzovanej, pre trvalé postpsychotické osobnostné zmeny, a preto
aplikoval na vec ustanovenie § 247 ods. 2 CMP a rozhodol, že navrhovateľka môže ďalší návrh na
navrátenie spôsobilosti na právne úkony podať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od právoplatnosti

rozsudku.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 26.
novembra 2020 sp. zn. 11CoP/44/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a vyslovil, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. Uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným okresným súdom, že nie sú splnené
zákonné podmienky pre zrušenie obmedzenia spôsobilosti na právne úkony, a to z dôvodu, že
navrhovateľka naďalej trpí duševným ochorením, ktoré nie je len prechodného charakteru, ale naopak,
trvalého charakteru. Od posledného rozhodnutia okresného súdu, ktorý rozsudkom č. k. 23Ps/7/2017-58
zo dňa 20. júla 2018 navrhovateľku obmedzil v spôsobilosti na právne úkony, nedošlo k významnému,
resp. výraznému zlepšeniu jej duševného stavu. S uvedeným záverom sa síce navrhovateľka v

odvolaní nestotožnila, avšak jej subjektívny pocit o zlepšení jej zdravotného stavu nemôže byť
jediným hodnotiacim atribútom. V danom prípade okresný súd nevyhnutne vychádzal aj zo záverov
znaleckého posudku, ktorý zlepšenie duševného stavu nekonštatoval; naďalej u nej pretrvávajú zmeny
nálady, poruchy myslenia, je u nej narušený úsudok, kritickosť, správanie a kontakt s realitou. Na
identifikovanie duševnej poruchy u fyzickej osoby sú potrebné odborné znalosti, ktoré sa premietajú

do záverov znaleckého dokazovania. Právny zástupca síce v podanom odvolaní namietal závery
znaleckého posudku, avšak len vo všeobecnosti, prípadne poukazovaním na lekárske správy od
ošetrujúceho psychiatra navrhovateľky. Tento však nekonštatoval, že by navrhovateľka duševným
ochorením netrpela, naopak, aj ošetrujúci psychiater navrhovateľky uviedol, že táto trpí schizofrénnou
poruchou s postpsychotickým defektom. Odvolateľka sama, ani prostredníctvom právneho zástupcu iný

posudok, ktorý by spochybnil závery podaného znaleckého posudku nepredložila, prípadné kontrolné
znalecké dokazovanie nenavrhla.
2.2. Podľa odvolacieho súdu pri rozhodovaní o tak závažnom zásahu do spôsobilosti na právne úkony
akým je jej obmedzenie, je potrebné prihliadať nielen na závery vyplývajúce zo znaleckého dokazovania,
subjektívne pocity osoby obmedzenej na spôsobilosti na právne úkony, ale aj na zodpovednosť a

starostlivosť spoločnosti o občanov, ktorí pomoc v tomto smere potrebujú. Vzhľadom na jednoznačné
závery vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, najmä závery vyplývajúce zo znaleckého
dokazovania odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej a v závislých výrokoch
v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Ani skutočnosti uvedené v podaniach
navrhovateľky, ktoré sú vo vysokej miere zmätočné, nelogické a nezrozumiteľné, neboli spôsobilé

privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, v ktorom namieta
nedostatok dôvodov rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie. Namieta,
že súd prvej inštancie okrem chronologického zhrnutia veci a citácie zákonných ustanovení, jasne a

výstižne nevysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dovolateľka v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/7/2012.
3.1. V ďalšom navrhovateľka po citácii ustanovení § 8 ods. 1, § 10 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka

a § 247 ods. 1, 2, § 249 ods. 1 a 2 CMP zdôrazňuje, že súd prvej inštancie na jednej strane ustanovil
znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok, v ktorom vyhodnocoval, či sú splnené predpoklady na
obmedzenie, zmenu obmedzenia alebo navrátenie spôsobilosti na právne úkony, o závery ktorého sa
oprel,nadruhejstranemusíbraťdoúvahyajďalšieskutočnosti(napr.akosaosobasprávavspoločnosti,
aké má väzby, ako sa stará o rodinu, ako nakladá s majetkom a i.). V konečnom dôsledku ani súdom

určená znalkyňa nepoprela, že osoba obmedzená na spôsobilosti na právne úkony má potrebnú mieru
samostatnosti v rôznych oblastiach života, ktoré následne navrhovateľka v dovolaní konkretizovala.
Znaleckému posudku vyčíta, že nezodpovedal otázky akým spôsobom duševná porucha posudzovanej
osoby ovplyvňuje jej konanie v rodine a v spoločnosti v každodennom živote a či je posudzovaná osoba
schopná robiť právne úkony, a ak áno, akého druhu a či je schopná (nakoľko) si sama obstarávať svoje

záležitosti.
3.2. Dovolateľka tiež polemizuje so závermi znalkyne v časti symptomatológie a vyčíta neuvedenie v
znaleckom posudku, aké sú príznaky schizoafektívnej poruchy, ktoré ochorenie podľa navrhovateľky
zväčša nemení trvalo osobnosť, preto prognóza tejto poruchy je lepšia, ako u schizofrénie. V rámcipsychotickej alterácie sa prejavujú symptómy typické pre schizofréniu, ktoré však znalkyňa neuvádza. A
pretosapredloženýznaleckýposudokjavíakoniecelkomobjektívny.Ztýchtodôvodovnavrhlarozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd") príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 2 CMP
v spojení s § 427 CSP a § 9 ods. 1 zákona č. 62/2020 o niektorých mimoriadnych opatreniach v
súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a

dopĺňajú niektoré zákony) účastníčka konania v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom
predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho
prieskumu dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky je potrebné odmietnuť.

5. Dovolanie je v danom prípade podane´ vo veci spôsobilosti na právne úkony. Konanie v tejto veci je

od 1. júla 2016 upravene´ v zákone č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP").
Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) je vymedzený v §
2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon
neustanovuje inak. CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní
„neustanovujeinak",akideoprípustnosťdovolaniavoveciachspôsobilostinaprávneúkony;prípustnosť

dovolania bolo preto potrebne´ posudzovať podľa ustanovení CSP.

6. Dovolanie navrhovateľky bolo podane´ po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný.
Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý ma´ v systéme
opravných prostriedkov civilného konania osobitne´ postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy

nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie bytˇ vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania
ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (vidˇ napr. rozhodnutia sp.
zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a
7Cdo/92/2012).

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
10. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP dovolateľka namietala vadu konania
spočívajúcu v nedostatku dôvodov rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej
inštancie. V ďalšom namietala pochybenie v procese obstarávania a hodnotenia dôkazov.

11. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnousúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v
súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo

všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých
procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich
práv a právom chránených záujmov.

13. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov(pozrinapr.rozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. I. U´S 50/04, I. U´S 97/97, II. U´S 3/97, II. U´S 251/03, IV. U´S 252/04).

14. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu
vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd
viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej
aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu"
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce
opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (3Cdo/110/2017, 4Cdo/128/2017, 8Cdo/56/2017).

15. Pokiaľ „postupom súdu" nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu" vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1ECdo/10/2014, 3Cdo/146/2013).

16. Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1998, R
125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011,

5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.),
prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery,
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

17. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných práv
navrhovateľky nezistil také nedostatky v postupe súdov nižších inštancií, ktoré by odôvodňovali záver,
že ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia
nedostatočné. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a

zmyslu. Skutočnosť, že navrhovateľka sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnila, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

18. V posudzovanej veci odvolací súd predovšetkým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie - ktorým
bol návrh navrhovateľky zamietnutý - ako vecne správny (voči tejto časti odvolacieho rozhodnutia

navrhovateľka smerovala svoje dovolacie námietky, pozn.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP, stotožniac
sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné

skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo
spomenuté, jeden celok. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu navrhovateľky. Odvolacísúd dal jednoznačnú odpoveď na podstatnú odvolaciu argumentáciu a to podľa dovolacieho súdu
prehľadne, zrozumiteľne a výstižne. Dovolací súd preskúmal celý spis a konanie pred súdmi oboch
inštancií. Súdy oboch inštancií riadne zistili skutkový stav veci, vysvetlili, aké právne predpisy pre

posúdenie veci použili, vysvetlili, akými právnymi úvahami sa spravovali a dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia tak, aby neboli pochybnosti o právnom posúdení. Za procesnú vadu konania podľa § 420
písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa.

19. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra
síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).

20. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených
námietok. Súdy nižších inštancií správne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonané
dôkazy vyhodnotili jednotlivo a ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie
odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno

stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (porov.
sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).

21. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Takisto samotná skutočnosť,
že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho
súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana
sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s

jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

22. V súvislosti so spochybňovaním správnosti skutkových zistení a spôsobu vyhodnotenia dôkazov
odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové závery, ku ktorým

dospeli súdy nižšieho stupňa. V zmysle § 442 CSP je totiž viazaný skutkovým stavom, z ktorého
vychádzal odvolací súd. Dovolací súd nie je treťou inštanciou a preto sa ním nemožno domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

23. Navrhovateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP došlo i tým, že v

znaleckom posudku znalkyňa nezodpovedala otázky akým spôsobom duševná porucha posudzovanej
osoby ovplyvňuje jej konanie v rodine a v spoločnosti v každodennom živote a či je posudzovaná osoba
schopná robiť právne úkony, a ak áno, akého druhu a či je schopná (nakoľko) si sama obstarávať svoje
záležitosti. Znaleckému posudku vyčíta neuvedenie, aké sú príznaky schizoafektívnej poruchy, ktoré
ochorenie navrhovateľky zväčša nemení trvalo osobnosť, preto prognóza tejto poruchy je lepšia, ako u

schizofrénie. V rámci psychotickej alterácie sa prejavujú symptómy typické pre schizofréniu, ktoré však
znalkyňa neuvádza. A preto sa predložený znalecký posudok javí ako nie celkom objektívny.

24. Dovolací súd zdôrazňuje, že v otázke spôsobu hodnotenia dôkazu znaleckým posudkom nie sú
v súdnej praxi pochybnosti o tom, že vo všeobecnosti platí, že súd musí okrem iného preskúmať, či

znalec splnil úlohu, ktorá mu bola vymedzená; ak zistí súd, že znalec túto úlohu nesplnil vôbec alebo
nedostatočným spôsobom, alebo ak má súd pochybnosti o pravdivosti znaleckého posudku, nemôže
ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo
inak odstránil jeho nedostatky, prípadne aby vypracoval nový posudok, alebo musí ustanoviť inéhoznalca, aby znovu posúdil a vyjadril sa aj k správnosti už podaného posudku; hodnotenie dôkazu
znaleckým posudkom teda spočíva v posúdení, či závery posudku sú náležite odôvodnené, či sú
podložené obsahom nálezu, či sa prihliadlo na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo treba vysporiadať,

a či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia; súd však nemôže
skúmať vecnú správnosť odborných záverov znaleckého posudku, pretože k tomu sudcovia nemajú
odborné znalosti alebo ich nemajú v takej miere, aby mohli toto preskúmanie zodpovedne urobiť (k tomu
porov. napr. uznesenie pléna bývalého Najvyššieho súdu ČSR z 23. 12. 1980, Pls. 3/80, uverejnené
pod č. 1 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, roč. 1981). O správnosti a logickosti záveru

znaleckého posudku odvolací súd nepochyboval, s námietkami navrhovateľky vo vzťahu k nemu sa
riadne vysporiadal (bod 5.1. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

25. Dovolateľkina argumentácia je úplne totožná s tou odvolacou. Dovolací súd považuje za
potrebné opakovane zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom

konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

26. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané
súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva
v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.

I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/

CSP, avšak ako už dovolací súd vyššie uviedol, tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

27. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka neopodstatnene namieta, že
jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Prípustnosť jej

dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

28. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.