Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 3, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8519200353
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8519200353.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: 1/ E. F., W.. XX.XX.XXXX, M.
F. W.. J.. Š.W. XXX/XX, XXX XX L. Ľ. a 2/ Y. T., W.. XX.XX.XXXX, M. F. V. XXX, XXX XX T., obaja zast.:
Z. L. T. T., X. Y. XXX/X, XXX XX N. T. U., proti žalovaným: 1/Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený
názov: VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, pr. zast.: Remedium Legal, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, a 2/ Dražby a
aukcie, s. r. o., Flámska 1, 036 01 Martin, IČO: 36 751 642, pr. zast.: Advokátska kancelária Gallo, s. r.
o., Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, v konaní o neplatnosť zmlúv a o prikázanie

žalovanému v 1. rade zdržať sa dražby, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa, č. k. 8C/9/2019-220 zo dňa 09.04.2020 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., IV. a V.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou vo veci samej doručenou súdu dňa 11.03.2019 domáhali určenia, že Zmluva
o splátkovom úvere č. G. XXXXXXX-XX zo dňa 19.12.2013 uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v
1. rade dňa 19.12.2013 je neplatná a že je neplatná aj záložná zmluva, ktorým bol úver zabezpečený.

Zároveň sa domáhali nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým súd uloží žalovaným v 1. a 2. rade
povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva (prvý výrok), ako aj úkonov smerujúcich k uskutočneniu
dobrovoľnej dražby (druhý výrok) nehnuteľnosti - bytu č. XX na 2. poschodí v obytnom dome č. XX,
súpisné číslo XXX, parcela XXX/X, LV XXXX, pozemky parc. č. XXX/X - 647 m2, podiel XXXX/XXXXXX,
katastrálne území L. Ľ., a to do rozhodnutia a skončenia vo veci samej.

2. Okresný súd Stará Ľubovňa ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým

rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný v 1. rade j e p o v i n n ý zdržať sa výkonu dobrovoľnej dražby bytu č. XX na 2. poschodí v
obytnom dome č. XX, súpisné číslo XXX postaveného na parcele XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 647 m2 a podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemku vo výmere XXXX/
XXXXXX, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV XXXX, katastrálne územie L. Ľ..

II. V prevyšujúcej časti voči žalovanému v 1. rade súd žalobu z a m i e t a.

I. Súd z a s t a v u j e konanie voči žalovanému v 2. rade.II. IV. Žalobcovia sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania
v rozsahu 33,33 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

V. Žalobcovia sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania
v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

VI. Súd žalobcom n e p r i z n á v a voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania o
nariadenie neodkladného opatrenia.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 1 ods.
3 písm. a) až e), § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. d) zákona o
spotrebiteľských úveroch, § 68 zákona o bankách, § 151a Občianskeho zákonníka, § 151b ods. 1, §

151e ods. 2, § 151j ods. 1, § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 137 písm. d) Civilného sporového
poriadku, § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 144 a § 145 ods. 1 Civilného sporového
poriadku.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že dňa 19.12.2013 uzavreli žalobcovia

so žalovaným v 1. rade Zmluvu o poskytnutí úveru „Q.“ č. G. XXXXXXX-XX. Podľa tejto zmluvy celková
výškaúveručinila8.166,-eur,zktorýchsuma4.058,52eurbolazaslanánaúčetuvedenývzmluve,suma
166,-eurbolazaslanánaúčetZ.S.Q.,E..L..naúhradunákladovsúvisiacichsposkytnutímúveruasuma
3.941,48 eur bola použitá na úhradu pohľadávky veriteľa zo zmluvy č. XXXXXX. V uvedenej zmluve
boli dohodnuté nasledovné podmienky úveru - celková čiastka, ktorú musí dlžník uhradiť - 9.705,96 eur,

ročná percentuálna miera nákladov (ďalej „RPMN“) - 4 %, priemerná RPMN - 11,02 %, mesačná anuitná
splátka 94,40 eur, z toho poistné 4,53 eur, dátum prvej splátky - 20.01.2014, lehota splatnosti - 108
kalendárnych mesiacov od poskytnutia úveru, počet anuitných splátok - 108, termín konečnej splatnosti
20.12.2022, termín splatnosti istiny a úroku je totožný s dátumom splatnosti mesačnej anuitnej splátky,
ktorá pozostáva z istiny a úroku, ročná úroková sadzba 3,64 %, druh úrokovej sadzby - fixovaná na 3

roky, čerpanie úveru jednorazovo dňa 20.12.2013, zabezpečenie úveru - záložné právo k nehnuteľnosti
špecifikované v záložnej zmluve, druh účelu - bezúčelový, doba trvania zmluvy - do splatenia všetkých
záväzkov zo zmluvy. V zmluve o úvere boli ďalej dohodnuté - výška úrokov z omeškania, zmluvná
pokutapreprípadporušeniapovinnostídlžníkazakladajúcichprávobankynapredčasnésplatenieúveru,
následky nesplácania úveru, a to možnosť právo banky žiadať splatenie celej pohľadávky, ak bude

dlžník v omeškaní so zaplatením jednej splátky alebo jej časti dlhšie ako 3 mesiace za podmienok
upravených v § 53 ods. 9, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka. V zmluve o úvere boli ďalej dohodnuté
ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán. Dňa 19.12.2013 uzavreli žalovaný v 1. rade a žalobkyňa
v 1. rade Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. A. XXXXXXX-XX na zabezpečenie
úveru z vyššie uvedenej úverovej zmluvy, predmetom ktorej bolo založenie bytu č. XX na 2. poschodí v

obytnom dome č. XX, súpisné číslo XXX postaveného na parcele XXX/X zastavané plochy a nádvoria o
výmere 647 m2 a podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemku vo výške XXXX/
XXXXXX, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV XXXX, katastrálne územie L. Ľ.. Z predloženého výpisu
z účtu pripojeného k podaniu žalobcov doručeného súdu dňa 15.03.2019 vyplýva, že žalobcovia do
12/2016 uhradili celkovo sumu 3.115,20 eur, pričom často splátky splácali v rôznych výškach s tým, že

uhradili jej časť a neskôr splátku doplatili. V tom čase pri splátke vo výške 94,40 eur mali od 01/2014
do 12/2016 uhradiť sumu spolu vo výške 3.398,40 eur. V roku 2017 uhradili v januári sumu 188,80 eur
a následne 5 splátok po 94,40 eur v mesiacoch marec, apríl, jún, september a október. Vo februári
uhradili ešte sumu 94,40 eur. Z tvrdení žalobcov v žalobe, ktoré neboli popreté, mal súd preukázané, že
dňa 25.02.2018 vyhlásil žalovaný v 1. rade okamžitú splatnosť úveru, kde vyčíslil pohľadávku vo výške

6.114,33 eur. Takáto výška vyplýva aj z výpisu z účtu pripojeného k podaniu žalobcov doručeného súdu
dňa 15.03.2019. Od februára do apríla 2018 uhradili žalobcovia 4 splátky po 94,40 eur, od januára do
marca 2019 uhradili ďalších 9 splátok po 94,40 eur a od apríla do decembra 2019 uhradili žalobcovia
ešte 6 splátok po 94,40 eur. Podľa tvrdení žalobkyne v 1. rade na pojednávaní, bola vykonaná aj úhrada
v januári 2020, doklad o tejto úhrade, resp. ďalších úhradách za rok 2020 však žalobcovia nepredložili.

Listom zo dňa 05.11.2018 oznámil žalovaný v 1. rade žalobcom, že pristupuje k výkonu záložného práva
dobrovoľnou dražbou na byt vo výlučnou vlastníctve žalobkyne v 1. rade. Tento byt bol ocenený znalcom
K.. R. J. na sumu 64.700,- eur, pričom znalec vychádzal z údajov o byte, ktoré mal k dispozícii dražobník,keďže žalobkyňa v 1. rade odmietla umožniť znalcovi ohliadku bytu. Prvé kolo dobrovoľnej dražby sa
malo uskutočniť dňa 02.04.2019.

5. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil tým, že vzhľadom na späťvzatie žaloby
voči žalovanému v 2. rade, súd konanie voči nemu v súlade s § 144 a § 145 ods. 1 CSP zastavil.
Vo vzťahu k uplatňovaným nárokom voči žalovanému v 1. rade súd uviedol niekoľko poznámok a
východísk, z ktorých pri svojom postupe vo veci samej a pri rozhodovaní vychádzal. V danom prípade
ide nepochybne o spor zo spotrebiteľských zmlúv (posúdenie, či išlo aj o spotrebiteľský úver v zmysle

zákona o spotrebiteľských úveroch, je rozobraté nižšie). Ako vyplýva z ustálenej judikatúry SD EÚ,
súdy majú povinnosť ex offo prihliadať na neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
Takisto v prípadoch, ako je v danom prípade, keď jednej strane hrozí strata bývania, musí mať takáto
stranamožnosťpredložiťprimeranosťtakéhotoopatrenianasúdnepreskúmanie(napr. bod64rozsudku
SD EÚ vo veci C 34/13 V. - SMART Capital alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci C. vs. Švédsko) a podobné zásahy do vlastníckych práv spočívajúcich v strate bývania je potrebné

hodnotiť skutočne citlivo. Uvedené však neznamená, že žalobca, ktorému hrozí strata bývania, nie je
viazaný právnymi predpismi, a to tak hmotnoprávnymi, ako aj procesnými a nie je povinný sa brániť
takým druhom žaloby, ktorou sa skutočne môže domôcť svojich práv v prípade, ak preukáže svoje
tvrdenia a takisto to neznamená, že by ho neviazalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Tiež to
neznamená, že ochrana obydlia, ktorou žalobcovia argumentovali počas celého konania, je absolútna a

už len z dôvodu ochrany obydlia bude ich žalobe vyhovené bez ohľadu na konkrétne skutkové zistenia a
okolnosti prípadu. Je skutočne potrebné rozlišovať ústavné právo na nedotknuteľnosť obydlia a možnosť
o určitú nehnuteľnosť prísť, ak ide o pozbavenie vlastníctva v súlade so zákonom. Na druhej strane
však za okolností prípadu, keď hrozí dražba nehnuteľnosti slúžiacej dôležitej sociálnej potrebe žalobcov,
ktorí sú spotrebiteľmi a s prihliadnutím na názor Ústavného súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. PL.

ÚS 23/2014 (v ktorom ÚS SR konštatoval nepopierateľné pnutie medzi záujmami veriteľa a dlžníka pri
realizácii dobrovoľnej dražby a potrebu ústavne konformného výkladu zákona o dobrovoľných dražbách
vzhľadom na to, že obrana spotrebiteľa je podľa názoru ÚS SR podľa súčasnej právnej úpravy zákona
o dobrovoľných dražbách sťažená a že záujem veriteľa nemá byť nadradený viac, ako pri exekúcii),
ako aj na názory SD EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovené vo viacerých rozhodnutiach

súvisiacich s otázkami riešenými v tomto konaní (najmä pokiaľ ide o možnosť straty nehnuteľnosti
slúžiacej na bývanie), je potrebné skúmať prípadné podmienky na výkon dobrovoľnej dražby v širších
súvislostiach (t.j napr. skúmať aj neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré by napr. boli
takej intenzity, že by spôsobovali až neplatnosť celej zmluvy podstatnej pre výkon dobrovoľnej dražby,
príp. by v ich dôsledku bol dlh podstatne nižší, a pod.). Vo výnimočných prípadoch (ako napr. extrémny

nepomer medzi hodnotou zálohu a dlžnou sumou, zánik práva veriteľa a pod.) je podľa názoru súdu
možné vyhovieť aj žalobe obdobnej ako v tomto prípade (t.j. prikázať veriteľovi zdržať sa výkonu
dobrovoľnej dražby), teda pripustiť aj obranu dotknutého vlastníka pred skončením dražby a nečakať
až na obranu, ktorú zákon o dobrovoľných dražbách (ďalej aj „ZoDD“) ponúka až po vykonaní dražby,
teda na žalobu o neplatnosť dražby. Takýmto spôsobom je potom možné dosiahnuť aj preventívnu

kontrolu výkonu dobrovoľnej dražby a vyhovieť tak požiadavke Ústavného súdu SR (jednak týkajúcej
sa preventívnej kontroly súdom, ako aj požiadavke nenadraďovať záujem veriteľa nad záujmy dlžníka
viac, ako je tomu napr. v exekučnom konaní), ako aj požiadavke SD EÚ na nadmerné nesťaženie
alebo praktické neznemožnenie ochrany práv, ktoré priznáva smernica Rady 93/13/EHS spotrebiteľom.
Vzhľadom na argumentáciu strán sporu v priebehu konania, najmä na námietku právneho zástupcu

žalovaného v 1. rade, že na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade sa
nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, sa súd v prvom rade vysporiadal s otázkou, akú právnu
úpravu je potrebné na daný úverový vzťah aplikovať. Následne sa zaoberal dôvodnosťou uplatnených
nárokov voči žalovanému v 1. rade. Právny zástupca žalovaného v 1. rade svoj názor o nemožnosti
aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch odôvodnil s poukazom na to, že tento zákon sa nevzťahuje

na hypotekárne úvery, ktorým sa v zmysle § 5 zákona o bankách rozumie úver, ktorý je zabezpečený
záložným alebo iným zabezpečovacím právom k nehnuteľnosti. Právny zástupca žalovaného v 1. rade
vzhľadom na odkaz na § 5 zákona o bankách narážal evidentne na právnu úpravu zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch uvedenú v § 3 písm. a) tohto zákona. Je však potrebné zdôrazniť, že takáto
právna úprava je platná a účinná až od 01.01.2018. Súd v danom prípade pre účely právneho posúdenia

tak charakteru zmluvného vzťahu, ako aj prípadných neprijateľných podmienok, vychádzal z právnej
úpravy platnej v čase uzavretia úverovej a záložnej zmluvy, keďže v súlade so zákazom retroaktivity je
potrebné na vznik právneho vzťahu a nároky z neho aplikovať právnu úpravu platnú a účinnú v čase
uzavretia vzťahu. Nemožno akceptovať, aby súd aplikoval úpravu platnú o 5 rokov po uzavretí zmluvy,keďže v súvislosti so spotrebiteľským úvermi a celkovo úvermi dochádzalo v období relevantnom pre
daný právny vzťah k mnohým zmenám zákonov. V čase uzavretia úverovej zmluvy medzi stranami
sporu platila úprava § 1 a 2 v znení, ako je uvedená vyššie pri citácii zákonných ustanovení. Aj v

čase uzavretia úverovej zmluvy platila úprava, že za spotrebiteľský úver sa nepovažuje hypotekárny
úver, avšak v tom čase zákon o spotrebiteľských úveroch odkazoval na § 68 a 69 zákona o bankách
(ohľadne hypotekárnych úverov platil § 68 zákona o bankách tak, ako bol vyššie citovaný). Aj keď
úverová zmluva uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade mala označenie „Q.“, v zmluve je druh
úveru uvedený ako „bezúčelový“. Aj z vyjadrení žalobcov na prvom pojednávaní vyplýva, že časť úveru

použili na úhradu iného úveru a časť použili na vlastnú potrebu, čomu nasvedčuje aj znenie úverovej
zmluvy. Súd pritom nemal preukázané a žalobcovia ani žalovaný v 1. rade to ani netvrdili, že pri splatení
iného úveru išlo o splatenie hypotekárneho úveru. Súd preto vychádzal z reálneho skutkového stavu,
nie z označenia zmluvy, pričom nemal preukázané, že pri poskytnutí úveru pre žalobcov bola splnená
niektorá podmienka v zmysle cit. § 68 zákona o bankách účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy,
pre ktorú by bolo potrebné považovať úver za hypotekárny (reálne by do úvahy prichádzali iba možnosti

uvedené v cit. § 68 písm. d) a e) zákona o bankách, keďže žalobcovia úver nepoužili na získanie alebo
údržbu nehnuteľnosti), príp. za úver na bývanie. Podobne súd nezistil, že by bola splnená niektorá z
podmienok upravených v § 1 ods. 3 písm. a) až e) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase podpísania úverovej zmluvy, pre ktorú by úverová zmluva uzavretá medzi stranami
sporu nemala by posúdená ako spotrebiteľský úver. Táto úprava sa z veľkej časti prelína s úpravou v

cit. 68 zákona o bankách. Vo vzťahu k § 1 ods. 3 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. platí argumentácia
uvedená v predošlom odseku. Aj keď v danom prípade bolo zabezpečenie úveru vykonané záložným
právom, právna úprava uvedeného zákonného ustanovenia vyžadovala aj splnenie ďalšej podmienky
pristupujúcej k záložnému právu, aby sa úver nepovažoval za spotrebiteľský úver v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Až pri splnení všetkých podmienok upravených v jednotlivých písmenách §-

u 1 ods. 3 je možné uzavrieť, že nejde o spotrebiteľský úver. Súd v danom prípade nemal preukázané
a ani nezistil splnenie týchto ďalších podmienok, teda že by účelom úveru bolo nadobudnutie alebo
zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti (§ 1 ods. 3 písm. b) cit. zák.),
že by lehota splatnosti úveru bola viac ako desať rokov (§ 1 ods. 3 písm. c) cit. zák. - v danom prípade
bola splatnosť úveru 9 rokov), že by išlo o úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie

vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti (§ 1 ods. 3 písm. d) cit. zák.) alebo že
by išlo o úver, ktorého účelom je splatenie úverov na základe zmlúv uvedených v písmenách a) až d).
Vychádzajúc z právnej úpravy účinnej v čase uzavretia úverovej zmluvy a vyššie uvedených úvah súd
uzavrel, že v danom prípade na úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu je potrebné aplikovať
zákon o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy a že poskytnutý

úver je spotrebiteľským úverom v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedenému
nasvedčuje aj skutočnosť, že v zmluve boli uvádzané náležitosti v zmysle tohto zákona. Následne súd
skúmal, či sú splnené podmienky na vyhlásenie úverovej zmluvy a záložnej zmluvy za neplatné. Určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky je vo svojej podstate určením právnej skutočnosti. Uvedený druh
žalôb je „nóvum“ v novej úprave civilného procesného práva zavedenou CSP od 01.07.2016. V zmysle

dôvodovej správe k § 137 CSP ide o úplne novú koncepciu, kde sa v písm. c) a d) rozlišuje klasická
určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písmena d). „Záujmom zákonodarcu
bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a
iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Medzi
osobitné predpisy podľa písm. d) patria napríklad Zákonník práce, zákon o dobrovoľných dražbách

a pod.“ Z uvedeného je teda zrejmé, že cieľom predkladateľa CSP bolo obmedziť podávanie žalôb
o určenie právnej skutočnosti, ktoré prax súdov síce akceptovala ako žaloby o určenie, či tu právo
je alebo nie je, ale je zrejmé, že určenie právnej skutočnosti zväčša nerieši vec samotnú, ale je len
predbežnou otázkou na vyriešenie právneho vzťahu, ktorého sa je možné domáhať určovacou žalobou
alebo žalobou o plnenie. Žalobu o určenie právnej skutočnosti teda chcel predkladateľ zákona pripustiť

len v prípadoch, kedy je v osobitnom zákone výslovne upravené, že určitá osoba alebo okruh osôb
sa určitého práva môže domáhať žalobou na súde. Uvedenému zodpovedajú aj názory v najnovšej
odbornej literatúre k CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M. a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 505 s.) zostavenej
prevažne členmi rekodifikačnej komisie pripravujúcej CSP. V zmysle novej koncepcie žaloby o určenie

právnej skutočnosti zavedenej CSP sa na podanie takejto žaloby vyžaduje skutočnosť, že podanie
takejto žaloby vyplýva z osobitného právneho predpisu. Naliehavý právny záujem na určení právnej
skutočnosti sa podľa novej koncepcie CSP prejavil v tom, že do zákonnej úpravy sa prijali konkrétne typy
žalôb o určenie právnej skutočnosti, ktoré sú spôsobilé vyriešiť vzťahy medzi stranami sporu bez potrebyďalších súdnych sporov (ako napr. v zákone o dobrovoľných dražbách, kde je priamo upravená možnosť
žalovať neplatnosť dobrovoľnej dražby alebo v zákonníku práce, kde je priamo upravená možnosť podať
žalobu o neplatnosť výpovede; po ich určení nie je potrebné viesť ďalší spor). Všetky ostatné právne

skutočnosti sa majú vyriešiť ako predbežné otázky v rámci určovacích žalôb alebo žalôb o plnenie.
Žalobcovia odôvodňovali právo domáhať sa určenia neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy zákonom č.
90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie. Tento zákon nadobudol účinnosť dňa 21.3.2016. Navyše v § 1 ods.
2 a 3 tohto zákona je vymedzené, čo sa považuje za úver na bývanie, pričom v zmysle § 1 ods. 4 tohto
zákona sa za úver na bývanie nepovažuje spotrebiteľský úver podľa osobitného predpisu, ktorým podľa

poznámky v zákone sa rozumie zákon č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy súdu, že v
danom prípade ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., nemožno aplikovať zákon
č. 90/2016 Z. z. na daný prípad. Odkaz žalobcov na § 15 tohto zákona preto v danom prípade neobstojí.
Súd preto skúmal, či možnosť domáhať sa neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy nevyplýva z inej
právnej úpravy, pričom zistil, že možnosť spotrebiteľa domáhať sa neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplýva z § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. Aj keď toto ustanovenie platí od 01.01.2018, k

úprave účinnej od tohto dátumu nie sú prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti súd uzavrel, že v čase podania žaloby žalobcovia mali právo domáhať sa neplatnosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ide o zmluvu o záložnom práve, oprávnenie dovolávať sa
neplatnosti takejto zmluvy žalobcom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Žalobcovia neplatnosť
úverovej zmluvy odôvodnili neprijateľnými podmienkami, ktorých množstvo spôsobuje neplatnosť celej

zmluvy o úvere a nekalými praktikami žalovaného v 1. rade pri uzatváraní zmluvy o úvere a následne
pred a pri zosplatnení úveru. V danom prípade je potrebné uviesť, že väčšina ich tvrdení ostala vo
všeobecnej rovine tvrdení a odkazov na zákonné ustanovenia a rozhodnutia rôznych súdov bez bližšej
špecifikácie, ako tieto tvrdenia dopadajú na konkrétny prípad. Súd sa však zaoberal tým, či úverová
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pri posúdení neprijateľnosti zmluvných podmienok

vychádzal z toho, že nie každá nerovnováha v úprave práv a povinností v prospech veriteľa napĺňa
atribúty neprijateľnej podmienky. Až v prípade, ak je táto nerovnováha značná, môže byť za splnenia
ďalších podmienok (napr. že nejde o individuálne dojednanie, alebo že zmluvná podmienka neodráža
zákonné ustanovenie - viď 2. výrok rozsudku SD EÚ vo veci C 34/13) určitá podmienka vyhodnotená
ako neprijateľná. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky pritom treba hodnotiť so zreteľom na okolnosti

uvedené v § 53 ods. 10 OZ, teda so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva
uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na
všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Toto ustanovenie odráža článok
4 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Zároveň súd dodáva, že je potrebné rozlišovať neprijateľnosť
zmluvných podmienok a absenciu alebo nesprávne uvedenie podstatných náležitostí podľa zákona o

spotrebiteľských úveroch, keďže každá z týchto situácií spôsobuje iný právny následok (čo vychádzajúc
z argumentácie žalobcov v žalobe žalobcovia evidentne nerozlišujú). Kým neprijateľná podmienka
spôsobuje jej neplatnosť, absencia podstatných náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch
nespôsobuje neplatnosť takéhoto ustanovenia (nemôže byť neplatné, čo v zmluve ani nie je uvedené),
ale spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o neprijateľné podmienky

týkajúce sa vyhlásenia, že sa žalobcovia oboznámili s VOP, že úverová zmluva sa riadi Obchodným
zákonníkom a podmienka týkajúca sa poradia úhrady jednotlivých záväzkov, nie je zrejmé, z čoho
žalobcovia vychádzali, keďže takéto podmienky v úverovej zmluve súd nezistil. V úverovej zmluve
sa nachádza iba ustanovenie, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj VOP. V úverovej zmluve sa
nenachádza žiadne ustanovenie o tom, že by sa právny vzťah mal spravovať Obchodným zákonníkom,

ani ustanovenie upravujúce zápočet jednotlivých úhrad. V obchodným podmienkach je iba úprava, že
zmluva sa riadi všeobecnými záväznými právnymi predpismi. Podobne nie je zrejmé, v čom by poistenie
malo byť neprijateľnou podmienkou, zvlášť za situácie ako v danom prípade, keď žalobcovia mali
možnosťpoistenieodmietnuťapoistenienebolopodmienkouuzavretiazmluvyoúvere.Aksažalobcovia
rozhodli si poistenie zvoliť, nemôže ísť o neprijateľnú podmienku. Zosplatnenie úveru považovali

žalobcovia za nekalú obchodnú praktiku a neprijateľnú podmienku, a to v zmysle § 53 ods. 4 písm. k)
OZ. Je evidentné, že žalobcami namietaná neprijateľnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa zosplatnenia
úveru nemá s uvedeným ustanovením žiaden súvis, keďže toto ustanovenia sa týka situácii, keďže
§ 53 ods. 4 písm. k) OZ upravuje situáciu, keď má spotrebiteľ uhradiť nejakú neprimeranú sankciu
za porušenie svojich povinností (ako napr. zmluvnú neprimeranú pokutu a pod.). Možnosť vyhlásiť

predčasnú splatnosť úveru vyplýva priamo zo zákona (§ 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ), pričom
túto si strany v zmluve dohodli, a to v súlade s uvedenými ustanoveniami OZ. Podmienky odrážajúce
zákonné ustanovenia nemôžu byť posúdené ako neprijateľné podmienky. Podobne ak žalovaný v 1.
rade postupoval spôsobom predpokladaným v OZ, nemôže ísť o nekalú obchodnú praktiku. V tomtosmere je potrebné pripomenúť, že práve žalobcovia porušili svoje povinnosti riadne a včas splácať
úver, pričom je zrejmé, že už koncom roka 2016 nemali uhradené všetky splátky, pričom v roku 2017
uhradili iba 6 splátok, teda ich tvrdenie v žalobe, že do konca roka 2017 riadne a včas úver splácali, je

nepravdivá. Aj spotrebiteľ je povinný plniť si svoje povinnosti a v prípade ich porušenia musí znášať aj
následky s tým spojené, ktoré sú v súlade s príslušnou právnou úpravou, čo možnosť zosplatnenia je. V
takom prípade zosplatnenie úveru nemôže byť ani neplatné. Ďalšie namietané neprijateľné podmienky
upravené v § 53 ods. 4 písm. i, l) a o) a § 53 ods. 7 OZ žalobcovia bližšie ničím neodôvodnili a
neuviedli, ktorá zo zmluvných podmienok by mala napĺňať neprijateľnú podmienku v zmysle týchto

ustanovení. Úpravu v zmluve o úvere, ktorá by napĺňala niektorú z týchto podmienok, súd zo zmluvy
o úvere nezistil. K § 53 ods. 7 OZ je potrebné uviesť, že toto ustanovenie nepripúšťa zabezpečenie
zabezpečovacím prevodom práva, k čomu v danom prípade nedošlo, keďže v danom prípade došlo
k zabezpečeniu úveru prostredníctvom záložného právo, pri ktorom sa vlastník zálohu nemení. Ani
tvrdenie o civilnoprávnej úžere súd nemal preukázané, keďže v zmluve bol dohodnutý úrok 3,64 %
ročne, čo je vzhľadom na úrokové sadzby pri spotrebiteľských bezúčelových (spotrebných) úveroch

veľmi výhodná sadzba pre žalobcov. Jedinou zmluvnou podmienkou, ktorá by mohla byť považovaná
za neprijateľnú v zmysle § 53 ods. 4 písm. t) OZ, je poplatok za poskytnutie úveru. Ani prípadná
neprijateľnosť tejto podmienky však nespôsobuje tak zásadný rozpor celej zmluvy o úvere, ktorá by
spôsobovala neplatnosť celej tejto zmluvy. Sankcia spočívajúca v neplatnosti celej zmluvy by mohla
nastúpiť až v prípade, kedy by množstvo neprijateľných podmienok a ich intenzita, resp. ich dosah na

podstatné náležitosti zmluvy spôsobovali neplatnosť toľkých ustanovení zmluvy, resp. ich podstatných
častí, že by neobstála zmluva ako celok, resp. ak by z iného dôvodu ako pre neprijateľnosť zmluvných
podmienok bola zmluva z nejakého iného dôvodu neplatná. Keďže takúto situáciu súd v danom prípade
nezistil, v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti úverovej zmluvy súd považoval žalobu za nedôvodnú.
Ani skutočnosť, že zmluva bola formulárová a pripravená žalovaným v 1. rade, sama osebe nespôsobuje

neplatnosť zmluvy o úvere, ani automaticky neznamená, že obsahuje neprijateľné podmienky. Ide o
bežný spôsob uzatvárania zmlúv s vopred neurčeným a predpokladaným väčším množstvom klientov.
Až v prípade, ak sú zistené dôvody, pre ktoré by zmluva bola neplatná alebo že obsahuje neprijateľné
podmienky, je možné zmluvu vyhlásiť za neplatnú, resp. vyhlásiť za neprijateľné niektoré zmluvné
podmienky. Vo vzťahu k záložnej zmluve je dôvodom na zamietnutie žaloby už len skutočnosť, že

oprávnenie žalobcov domáhať sa takéhoto určenia nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Navyše
vo vzťahu k tejto zmluve žalobcovia ani neuviedli žiadne argumenty, ktoré by mali neplatnosť záložnej
zmluvy preukázať. V tomto smere žalobcovia neuniesli ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno.
Súd sa napriek tomu oboznámil s obsahom tejto zmluvy, pričom v nej nezistil žiadne ustanovenia,
ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v neprospech žalobcov, resp. žalobkyne v 1. rade, teda

žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku, ani okolnosti, pre ktoré by táto zmluva mala byť neplatná.
Skutočnosť, že táto umožňovala uspokojenie veriteľa predajom zálohu, je podstatou záložného práva
ako zabezpečovacieho prostriedku, ktorý zároveň plní aj uhradzovaciu funkciu. Táto skutočnosť preto
nemôže byť považovaná za neprijateľnú podmienku. Možnosti uplatnenia záložného práva sú upravené
v§151jods.1OZ,pričomdveztýchtomožnostíupravených vOZsistranydohodliaďalšiedvemožnosti

vyplývajú z ich dohody. Ani v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti záložnej zmluvy preto súd nemal
preukázané splnenie podmienok na vyslovenie jej neplatnosti. Napokon sa súd zaoberal dôvodnosťou
posledného nároku uplatneného v rozšírení žaloby, teda uložením povinnosti žalovanému v 1. rade
zdržať sa výkonu dobrovoľnej dražby. K tejto problematike súd považuje za potrebné najskôr uviesť,
že v zásade je ochrana spotrebiteľa pri dobrovoľnej dražbe koncipovaná podľa zákona o dobrovoľných

dražbách ako ochrana následná vo forme namietania neplatnosti dobrovoľnej dražby. Vychádzajúc z
východísk uvedených v bode 36 tohto rozsudku však súd skúmal, či v danom prípade nie sú naplnené
okolnosti, za ktorých by súd pripustil obranu žalobcov aj spôsobom, ako to uplatnili v tomto prípade. Z
úverovej zmluvy vyplýva, že v celkovej výške úveru bol zahrnutý aj poplatok za poskytnutie úveru. Súdny
dvor Európskej únie v konaní vedenom pod sp. zn. C-377/14 v bode 3 rozsudku vyslovil, že článok 3

písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná
k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Z odôvodnenia
tohto rozsudku vyplýva, že do výšky úveru nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za

záväzky z dôvodu poskytnutia úveru, ako sú rôzne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky,
pretože takýto postup bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet závisí od celkovej výšky
úveru. Ako vyplýva z prepočtov na internetovej kalkulačke, ktoré zabezpečil súd a s ktorými výsledkami
oboznámil prítomné strany, resp. ich zástupcov na poslednom pojednávaní (aby mali možnosť sa k nimvyjadriť) je skutočne rozdiel, či poplatok za poskytnutie úveru je zahrnutý do celkovej výšky úveru alebo
je skutočná výška úveru uvedená bez tohto poplatku a poplatok je uvedený ako osobitný náklad. Kým
pri prvej alternatíve, teda za situácie, že do celkovej výšky úveru je započítaný aj poplatok, vychádza

RPMN na 4,00 % (teda v danom prípade pri celkovej výške úveru 8.166,- eur pri splátke podľa úverovej
zmluvy bez sumy pripadajúcej na poistenie a počte splátok 108), tak pri druhej alternatíve, teda že v
celkovej výške úveru poplatok nie je uvedený a tento sa uvedie ako osobitný náklad (v danom prípade
úver 8.000,- eur a poplatok za poskytnutie úveru 166,- eur pri počte a výške splátok podľa zmluvy,
a to bez poistenia) vychádza RPMN na 5,02 %. Aj tu sa teda potvrdzuje záver vyslovený SD EU o

podhodnotení RPMN v prípade zahrnutia poplatkov a ďalších nákladov do celkovej výšky úveru. Za
tohto stavu súd danú situáciu vyhodnotil, že RPMN bola v zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa,
čo v zmysle cit. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. spôsobuje, že úver je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Aj keď vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
SR (napr. sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018, 3Cdo/56/2018
zo dňa 17.04.2018, 4Cdo/65/2018 zo dňa 26.09.2018, 5Cdo/132/2018 z 29.10.2018, 2Cdo/235/2017 zo

dňa 21.12.2018, 3Cdo/45/2018 zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 zo dňa 23.04.2018), ktorú
potvrdilo aj rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-331/18 je súd názoru, že nie je potrebné uvádzať pri každej
splátke rozpis osobitne na istinu, úrok a prípadne poplatky, teda že z tohto dôvodu súd úver nepovažoval
za bezúročný a bez poplatkov, na posúdenie bezúročnosti úveru postačuje aj jedna okolnosť, pre
ktorú zákon o spotrebiteľských úveroch považuje úver za bezúročný. Keďže túto súd mal preukázanú,

vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov. Podľa tvrdení v žalobe žalobcovia uhradili žalovanému
v 1. rade 4.992,34 eur. Z výpisu z účtu pripojeného k vyjadreniu žalobcov zo dňa 15.03.2019 vyplývajú
splátky do 13.03.2019 vo výške 5.097,60 eur. Následne mal súd preukázanú úhradu ďalších 6 splátok
po 94,40 eur, čiže sumu 566,40 eur. Žalobcovia tvrdili aj ďalšiu minimálne jednu splátku v roku 2020,
túto skutočnosť však napriek výzve súdu nepreukázali. Tak či tak mal súd preukázané úhrady minimálne

vo výške 5.664,- eur. Pri bezúročnosti úveru teda žalobcom ostáva uhradiť na istine maximálne sumu
2.336,- eur (8.000,- - 5.664,- eur, resp. sumu zníženú ešte o ďalšie úhrady žalobcov do vyhlásenia
rozsudku,ktoréžalobcovianepreukázali).Zoznaleckéhoposudku,ktorýmbolohodnotenýbytžalobkyne
v 1. rade vyplýva, že jeho cenu odhadol znalec na sumu 64.700,- eur. V zmysle § 3 ods. 6 zákona
o dobrovoľných dražbách nemožno dražiť nehnuteľné veci pre pohľadávku, ktorá neprevyšuje 2.000,-

eur. Aj keď v danom prípade sa javí, že pohľadávka žalobcov je o niečo vyššia ako 2.000,- eur (keďže
žalobcovia nepreukázali všetky nimi tvrdené úhrady), teda formálne sa javí, že je splnená podmienka
na výkon dobrovoľnej dražby, na druhej strane po zohľadnení východísk uvedených v bode 36 tohto
rozsudku súd dospel k záveru, že pomer zostatku pohľadávky a ceny zálohu je v značnom až extrémnom
nepomere. Po zohľadnení skutočnosti, že predmet dobrovoľnej dražby slúži na bývanie žalobcov, sa

tento nepomer ešte zvýrazňuje. V prípade ako je tento, značný až extrémny nepomer výšky pohľadávky
a ceny zálohu odôvodňuje podľa názoru súdu vyhovieť aj žalobe, ako sa jej v rozšírení žaloby domáhali
žalobcovia, keďže dobrovoľná dražba, zvlášť na nehnuteľnosť slúžiacej na bývanie, má byť skutočne
prostriedkom ultima ratio. Pri takomto nepomere pohľadávky a ceny zálohu je nepochybne možné a
aj vhodné využiť iné prostriedky na uspokojenie pohľadávky žalovaného v 1. rade a na uspokojenie

veriteľa nie je nevyhnutné pozbaviť žalobkyňu v 1. rade vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, najmä
ak slúži na bývanie. Ani tvrdenia žalovaného v 1. rade o ekonomickom vyrovnaní hodnoty plnení v
danom prípade neobstoja, pretože hodnotu plnení v danom prípade (vzhľadom na reálny zostatok dlhu)
je nepochybne možné dosiahnuť aj miernejšími právnymi prostriedkami, ako dražbou nehnuteľnosti
slúžiacej na bývanie. Na druhej strane súd poznamenáva, že je aj v záujme žalobcov dlh čo najskôr

uhradiť, resp. sa dohodnúť so žalovaným v 1. rade na spôsobe jeho úhrady, pretože ak by žalovaný v
1. rade podal žaloby o zaplatenie zvyšku dlžnej sumy proti žalobcom, môže byť žalobcom, za splnenia
zákonných podmienok, uložená povinnosť uhradiť aj úroky z omeškania, príp. trovy nového konania,
čím by sa ich dlh o niečo navýšil. Námietku žalobcov týkajúcu sa premlčania v zmysle § 107 OZ súd
nepovažuje za dôvodnú. Vzhľadom na dôvody tejto námietky je potrebné rozlišovať účinky neplatnosti

zmluvy a zosplatnenia úveru. Pri neplatnosti zmluvy ex tunc, čiže od začiatku zmluvného vzťahu,
dochádza k bezdôvodnému obohateniu, ak si strany nevrátia vzájomné plnenia poskytnuté z neplanej
zmluvy. Naopak zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvy o úvere, ale k zmene splatnosti dlžnej
sumy,keďnajehozákladestratiližalobcoviamožnosťúhradydlžnejsumyvsplátkach.Keďžesúdnezistil
dôvody na vyhlásenie zmluvy o úvere za neplatnú, nie je dôvod, aby sa zvyšok úveru považoval za

bezdôvodné obohatenie. Za tohto stavu je potrebné v danom prípade aplikovať všeobecnú trojročnú
premlčaciu dobu na úhradu dlžnej sumy uplatňovanú v prípadoch nárokov zo zmluvných plnení, ktoré
nemajú osobitnú úpravu premlčania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd vyhovel žalobe v častitýkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému v 1. rade zdržať sa výkonu dobrovoľnej dražby. V časti
týkajúcej sa určenia neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy súd žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP.
Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovia boli v predchádzajúcom odvolacom konaní úspešní v
plnom rozsahu, teda by voči žalovaným mali nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, ale
zo spisu nevyplýva, žeby im nejaké trovy vznikli, preto im súd voči žalovaným nárok na náhradu trov
tohto konania nepriznal. Jednalo sa o nárok na náhradu trov odvolacieho konania o odvolaní voči

uzneseniu, ktorým súd návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel. O zvyšných trovách súd
prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP. Toto svoje rozhodnutie
o trovách odôvodnil tak, že žalobcovia sa po rozšírení žaloby domáhali troch výrokov, a to určenia
neplatnosti úverovej zmluvy, určenia neplatnosti záložnej zmluvy a uloženia povinnosti žalovanému v
1. rade zdržať sa výkonu dobrovoľnej dražby. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade boli úspešní v jednom
výroku, neúspešní boli v 2 výrokoch. Vo vzťahu k predmetu sporu teda predstavuje úspech žalobcov

jednu tretinu a úspech žalovaného v 1. rade 2 tretiny. Po započítaní pomeru úspechu a neúspechu bol
žalovaný v 1. rade úspešný v rozsahu jednej tretiny, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 33,33
% a v tomto rozsahu má právo na náhradu trov konania voči žalobcom. Vo vzťahu k žalovanému v 2.
rade vzali žalobcovia žalobu späť po otvorení prvého pojednávania, a to bez uvedenia dôvodu, teda
vo vzťahu k žalovanému v 2. rade procesne zavinili zastavenie konania a sú povinní mu nahradiť trovy

konania. Nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k obom žalovaným sa týka konania vo veci samej,
teda najmä úkonov po rozhodnutí o nariadenom neodkladnom opatrení, keďže o trovách konania o
nariadení neodkladného opatrenia bolo rozhodnuté v uznesení, ktorým súd tomuto návrhu vyhovel a o
trovách odvolacieho konania o odvolaní voči uzneseniu, ktorým súd návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia vyhovel, súd prvej inštancie rozhodol v tomto rozsudku. O výške trov vo veci samej bude

rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný v 1. rade, a to voči výroku I. rozsudku súdu prvej
inštancie, čo do zostávajúcich výrokov žalovaný v 1. rade odvolanie nepodal. Svoje odvolanie odôvodnil
tým, že existuje procesnoprávna a hmotnoprávna neprípustnosť meritórneho výkonu o zdržanie sa

výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou na časovo neobmedzené obdobie. V danom prípade
petit ukladá povinností žalovanému v 1. rade ako záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného
práva dobrovoľnou dražbou, teda povinnosti zdržať sa realizácie uhradzovacej funkcie záložného práva.
So súvisiacich listinných dôkazov ako aj z tvrdení prezentovaných žalobcami priamo v žalobe však
vyplýva, že ich zabezpečená pohľadávka zo zmluvy o úvere nebola riadne a včas splácaná. Za daného

skutkovo právneho vzťahu tak podľa názoru žalobcu nemôže konajúci súd vo veci samej určiť povinnosť
žalovanému v 1. rade ako záložnému veriteľovi zdržať sa bez akéhokoľvek časového obmedzenia
výkonu záložného práva, ktoré je podporným zdrojom uspokojenia existujúcej dlhodobo nesplácanej
pohľadávky. Vyhovenie žalobe v uvedenej podobe znamená závažné obmedzenie žalovaného v 1.
rade ako záložného veriteľa pri realizácii uhradzovacej funkcie záložného práva nad rámec potrebnej

a prípustnej miery. V danej veci sa jedná o fundamentálny omyl v premise spájajúcej výkon záložného
právananehnuteľnosťanásledkomstratyobydlia,nakoľkojenepravdiváazavádzajúca.Jesícepravda,
že pri výkone záložného práva dobrovoľnou dražbou na nehnuteľnosť dochádza k jej vydraženiu, no
zároveň platí, že celý výťažok z dražby po uhradení nesplácaných záväzkov zabezpečeného dlžníka
sa hneď následne vráti naspäť k rukám pôvodného vlastníka tejto vydraženej nehnuteľnosti. Záložca

tak síce s najväčšou pravdepodobnosťou stratí konkrétne obydlie, no z ostatku výťažku dražby si
môže zabezpečiť nové, veľakrát vhodnejšie a primeranejšie svojím potrebám a zároveň zohľadňujúce
potrebu splnenia záväzku voči zabezpečenému veriteľovi. V skutočnosti totiž výkon záložného práva
predstavuje len reálne ekonomické vyrovnanie hodnoty plnení, ktoré si účastníci zmluvného vzťahu
vzájomne poskytli a na ktorých vrátenie sú beztak povinní za podmienok, ktoré si pre prípad nesplácania

zabezpečenej pohľadávky a tento konkrétny účel dohodli. Námietka nespornosti výšky pohľadávky v
podobe založenej nehnuteľnosti je neopodstatnená tiež z dôvodu, že záloh si na účel zabezpečenia
pohľadávky zvolili samotní žalobcovia, t.j., hoci aj len hypotetické kontroverzie na túto tému určite nie
sú spôsobené žalovanou v 1. rade. Žalobcovia boli pred uzavretím záložnej zmluvy s možnosťou a
podmienkami pre výkon záložného práva oboznámení a zároveň si boli vedomí rizika jeho výkonu

v prípade riadneho a včasného nesplácania zabezpečenej pohľadávky. Uvedené svojimi podpismi
na založenej zmluve výslovne potvrdili. V čase uzavretia záložnej zmluvy žalobcom skutočnosť, že
predmet záložného práva predstavuje ich obydlie v čase jej uzatvárania neprekážala a pre kvalitu
zabezpečenia by bola beztak právne irelevantná, keďže konkrétna právna norma, špeciálny režimúpravy hodnoty zálohu, ktorý je zároveň obydlím záložcu neupravuje. Zo strany žalovanej v 1. rade
zároveň ani nebolo dôvodné dôjsť k odmietnutiu prijatia zálohu poskytnutého samotnými klientmi práve
na účel zabezpečenia poskytnutého úveru. V opačnom prípade by totiž možnosti pre poskytovanie

úverov spotrebiteľom boli značne obmedzené, nakoľko na účely zabezpečenia úveru by bolo možné
prijať len záloh v „primeranej“ hodnote k zabezpečenej pohľadávke, čo vo väčšine prípadov spotrebiteľ
z objektívnych príčin nemôže ponúknuť. Zotrvávanie na použití len takého zálohu, ktorého hodnota je v
„primeraná“ v hodnote zabezpečenej pohľadávky a s tým súvisiace odmietnutie poskytnutia úveru len z
dôvodu, že tento je zabezpečený zálohou v neprimerane vyššej hodnote, by bolo v konečnom dôsledku

v neprospech spotrebiteľov, keďže by zásadným spôsobom sťažilo ich prístup k úverovým prostriedkom.
Zhrnúc vyššie uvedené, slobodnú a dobrovoľnú voľbu zálohu zo strany žalobcov a súvisiaci nepomer
hodnotu zálohu k zabezpečenej pohľadávke, preto v žiadnom prípade nemožno pričítať na ťarchu či
v neprospech žalovanej v 1. rade. Podľa názoru žalovanej v 1. rade zo žiadnych ústavnoprávnych a
medzinárodných noriem nie je možné odvodiť existenciu inštitucionálnej garancie, ktorá by vytvárala
právo, teda garanciu na zotrvanie v určitom konkrétnom obydlí. V tomto žalovaná v 1. rade poukázala

na interpretáciu čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kde Európsky súd
pre ľudské práva dospel k záveru, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby
zaisťovala každej rodine vlastný domov. Argumenty žalobcov spochybňujúce výkon záložného práva
mimosúdnym spôsobom boli explicitne vyvrátené súdnym dvorom Európskej únie vo veci C34/13 Y.
V. c/a SMART Capital, a.s. Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu možno za jednu z podstatných

právnych otázok považovať pochybnosť o prípustnosti výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou
v prípade, ak zmluvná dokumentácia, na základe ktorej sa má takýto spôsob realizácie záložného
práva uskutočniť obsahuje prípadne neprijateľné zmluvné podmienky. Uvedená otázka bola, hoci až
v čase po podaní žaloby, definitívne zodpovedaná rozsudkom súdneho dvora Európskej únie vo veci
C34/2013 zo dňa 10.09.2014, ktorý v I. výroku uvedeného rozsudku jednoznačne konštatoval, že takýto

spôsob mimosúdneho výkonu záložného práva nie je v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách za predpokladu, že vnútroštátna
úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nezaťažuje ochranu práv spotrebiteľa priznaných
touto smernicou. SD EÚ v rozsudku vo veci V. voči SMART Capital uvádza, že v prípade, ak má byť
mimosúdnym výkonom záložného práva postihnutá nehnuteľnosť určená na bývanie spotrebiteľa a jeho

rodiny, musí mať spotrebiteľ možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie.
V kontexte tohto východiska následne akcentoval tú skutočnosť, že pokiaľ ide o zásadu efektivity
každý prípad, v ktorom sa vynára otázka či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo
nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Európskej únie sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie
tohto ustanovenia v rámci celého procesného postupu, na jeho priebeh a osobitosti na rôznych stupňoch

vnútroštátnychsúdov.VdanejsituáciijepodľaSDEÚdôležitéstanoviť,vakomrozsahubyboloprakticky
nemožné alebo nadmerne sťažené pre spotrebiteľa uplatniť ochranu, ktorú priznávajú smernice
na ochranu spotrebiteľa. SD EÚ v súvislosti s realizáciou dobrovoľnej dražby v kontexte ochrany
spotrebiteľa, poukázal na viaceré vnútroštátne právne prostriedky, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii a
ktoré považoval za dostatočné. Konkrétne sa malo jednať o ust. § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ust. § 17 zákona o dobrovoľných dražbách, ust. § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách a ust. §
74 a nasl. O.s.p. a ust. § 21 ods. 5 zákona o dobrovoľných dražbách. Rozsudok vo veci V. c/a SMART
Capital tak má vo vzťahu k právnym otázkam vyneseným v žalobe žalobcov zásadný význam. Poskytuje
totiž zrozumiteľné vysvetlenie a opis rovnováhy medzi všeobecnou prípustnosťou mimosúdneho výkonu
záložného práva a prostriedkami dostupnými v právnom poriadku Slovenskej republiky, ktoré má

spotrebiteľ k dispozícii práve pre prípad ochrany, či ohrozenia svojich spotrebiteľských práv v rámci
realizácie tohto mimosúdneho výkonu záložného práva. V uvedenej súvislosti je potrebné zdôrazniť tú
skutočnosť, že voľba vhodného prostriedku ochrany práv spotrebiteľom nemôže byť akákoľvek, no musí
byť procesne primeraná a vo vzťahu k vnútroštátnemu poriadku možná.

8. Žalobcovia sa k žalovanej v 1. rade podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. §
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej v 1. rade nie je dôvodné.10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje na
ust. § 387 ods. 2 CSP.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,

v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Z obsahu spisu mal odvolací súd za to, že naplnením tohto
odvolacieho dôvodu nedošlo.

14. V prvej odvolacej námietke, a to k skutočnosti, že vyhovenie žalobe v uvedenej podobe znamená
závažné obmedzenie žalovaného v prvom rade ako záložného veriteľa pri realizácii uhradzovacej
funkcie záložného práva nad rámec potrebnej a prípustnej miery s tým, že sa jedná o procesnoprávnu a
hmotnoprávnu neprípustnosť meritórneho výkonu o zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou
dražbou na časovo neobmedzené obdobie, odvolací súd uvádza, že žalobcom v danej veci zostáva

uhradiť na istine sumu v rozmedzí do 2.336,- eur. Keďže sa má jednať o bezúročnosť a bezpoplatkovosť
predmetného úveru, predmetná istina sa už zjavne navyšovať nebude. Tu treba brať zreteľ aj na
skutočnosť, že v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách nemožno dražiť nehnuteľné veci pre
pohľadávku, ktorá neprevyšuje sumu 2.000,- eur. Uvedená suma, ktorú žalobcovia dlžia žalovanému v
1. rade sa jednoznačne približuje tejto sume, aj keď ju nepatrne presahuje. Pomer zostatku pohľadávky

a ceny zálohu sa v tomto prípade už nebude meniť, resp. môže sa meniť iba v prospech žalobcov, a
to z dôvodu, že samotná cena zálohu (nehnuteľnosti) v rámci trhovej ekonomiky pri nehnuteľnostiach
bude s vysokou pravdepodobnosťou stúpať (všeobecne známa skutočnosť). Teda je zjavný predpoklad,
že daný pomer medzi zostatkom pohľadávky a cenou zálohu sa bude môcť meniť, avšak v neprospech
zostatku pohľadávky, zvýšením rozsahu tohto nepomeru. Z tohto dôvodu odvolací súd nemá za to,

že by zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou pri časovo neobmedzenom období
presahovalo potrebnú, resp. prípustnú mieru.

15. K ďalším odvolacím námietkam o oprávnenosti, resp. neoprávnenosti výkonu záložného práva k
proporcionalite výšky istiny pohľadávky k hodnote predmetu zálohu odvolací súd uvádza nasledovné.

SD EÚ v rozsudku vo veci V. voči SMART Capital uvádza, že v prípade, ak má byť mimosúdnym
výkonom záložného práva postihnutá nehnuteľnosť určená na bývanie spotrebiteľa a jeho rodiny, musí
mať spotrebiteľ možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie a umožňuje
vnútroštátnemu súdu preskúmanie neoprávnenosti výkonu záložného práva k proporcionalite výšky
istiny pohľadávky k hodnote predmetu zálohu .Dobrovoľná dražba je typická tým, že ju nesprevádza

preventívna súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok. O tom, či sa dražba vykoná, o výške
pohľadávky, rozhodne súkromná osoba, v danom prípade bankový inštitút. Dražbu vykoná ďalšia
súkromná osoba, ktorá pri takejto činnosti sleduje zisk. To všetko sa vykoná aj napriek tomu, že
záložcovia protestujú proti zneniu zmluvných podmienok a namietajú prípadné výšky pohľadávok.Odvolací súd poukazuje na to, že vo vzťahu k úverovej zmluve neexistuje zatiaľ súdne rozhodnutie,
ktoré by podrobilo zmluvné ustanovenia súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaný
ako veriteľ si sám určil výšku pohľadávky pri realizácií výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou

bez súdnej kontroly by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Existujú aj iné
spôsoby výkonu záložného práva podľa osobitného predpisu, teda podľa ust. § 151j ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktoré pri garancií prednosti záložného práva do konečného splnenia dlhu garantujú aj
zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad záložné právo vykonalo uplatnením práva žalobcu na súde,
do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší postup povolenia splátok, či už súdom alebo povolenia

splátok v samotnej exekúcií. Jediným efektívnym prostriedkom ochrany je vykonanie súdnej ochrany
neprijateľnosti zmluvných podmienok. V súvislosti s tvrdením odvolateľa, že slovenská právna úprava
záložného práva a dobrovoľných dražieb je v súlade s európskym spotrebiteľským právom, odvolací súd
poukazuje na závery prijaté vo viacerých rozhodnutiach súdov, na ktoré poukazuje s tým, že nenašiel
dôvod na odklon od týchto záverov. Jedná sa o nasledovné závery: „Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou
sa obchádza dôležitý únijný prvok, a to ex offo súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok.

V prípade, že sa predáva byt žalobcov, nemožno obísť najpodstatnejšiu právnu otázku či je naozaj
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa výkon záložného práva vykonal týmto spôsobom. Hoci
Súdny dvor EÚ vo veci V. c/a SMART CAPITAL (C-34/13) nedeklaroval rozpor slovenskej právnej úpravy
mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby s únijným právom, pre posúdenie
dôvodnosti žaloby žalobcov sú dôležité dôvody tohto rozhodnutia. Súdny dvor EÚ v bodoch 63, 64 a

65 uvedeného rozhodnutia konštatoval, že strata rodinného obydlia môže vážne ohroziť nielen práva
spotrebiteľa, ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie. V tejto súvislosti
Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že strata bývania je jedným z najzávažnejších zásahov
do práva na rešpektovanie obydlia a každý komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate
možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie. V práve únie predstavuje

právo na obydlie základné právo zaručené čl. 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri
vykonávaní Smernice 93/13/EHS. V prejednávanej veci dochádza ku konfliktu dvoch práv, a to práva
žalovaného požadovať od žalobkyne ako dlžníčky splnenie dlhu s právom žalobkyne na obydlie. Je
preto povinnosťou súdov tento konflikt strán vyriešiť. Pre jeho vyriešenie je nevyhnutné posúdenie
primeranosti výkonu záložného práva. Pochybnosti o súlade inštitútu dobrovoľnej dražby s únijným

právom vyvolali dve prejudiciálne konania, a to konanie vedené pod značkou C-482/12 a konanie
C-34/13. Z pripomienok Európskej komisie vo veci C-482/12 odvolací súd pripomína už vyššie uvedené
obavy nad otázkou súladu procesu dobrovoľnej dražby s právom Európskej únie, cit. : „Smernica
Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle
zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu takej vnútroštátnej úpravy, akou je v

prejednávanej veci ust. § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ďalšími ustanoveniami právnej
úpravy dotknutej vo veci samej, ktorá umožňuje veriteľovi vymôcť plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok tak, že vykoná záložné právo predajom nehnuteľnosti aj napriek námietkam spotrebiteľa a
bez posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo
svojejpodstatevážnymspôsobomzasahujedoprávavlastniťmajetokpodľačl.20ÚstavySRsdosahom

na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 spojený s čl. 20 Ústavy SR, a to bez akejkoľvek preventívnej
ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a
rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti výške a splatnosti pohľadávky,
pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na
účely výkonu záložného práva funkciu exekučného titulu s priamym dosahom na ústavné práva záložcu.

Je otázne, či takáto konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásady
rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, ktorá je upravená v § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka
s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané
bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocnenými orgánmi štátnej moci, teda súdmi.
Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva najmä k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení
jeho dodatkových protokolov.“

16. Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného súdu ČR z 08.03.2005, sp. zn. Pl. ÚS
47/04, ktorým ústavný súd zrušil ust. § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že

umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym
rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti.
Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do
rozhodovania živnostníka - dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlučiteľnás princípmi právneho štátu. Postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami, a to podnikateľmi
sledujúcimi dosahovanie zisku takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje
slovenská právna úprava je diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak

závažný zásah do vlastníctva vyžaduje rozhodnutie súdu. Súkromné osoby, teda podnikatelia sú pritom
vpozíciíosôb,ktorémajúgarantovaťochranuprávosôbzúčastnenýchnadražobnomprocese.Odvolací
súd si nevie predstaviť ako záložný veriteľ a dražobník môžu garantovať nezávislý a nestranný výkon
záložného práva, ktorého nezávislú a nestrannú verifikáciu by inak ako je tomu aj v okolitých krajinách s
príbuznou právnou terminológiou garantoval súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti je potrebné navyše

posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si svojou úvahou a posúdením plnenia podmienok zmluvného
vzťahu zabezpečuje exekučný titul, ktorý následne, ak je aj v pozícií dražobníka sa nútene voči dlžníkovi
vymáha.Nezávislosťanestrannosťjelenjednou,ajkeďmimoriadnedôležitou,zústavnýchpožiadaviek,
ktoré musia byť kladené na dražobníkov a ktoré právna úprava svojou konštrukciou nezabezpečuje. V
dražobnej praxe sú pritom vážne indície, že dražobné spoločnosti sú prepojené s veriteľmi a doslova,
že každý záložný veriteľ má svojho dražobníka. Aj preto sa v praxi presadzuje názor, že najľahšia a

najrýchlejšia exekúcia dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je obvyklé, že dražba sa dokonca ako hrozba
vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento model správania medzičasom
hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov vo svojej podstate vážne deformuje a popiera
základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácií práva vžitím tak, že účastníci záložných
právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad primeranejšou súdnou exekúciou, ale

rovno žiadajú dobrovoľne predať majetok dlžníkov, teda záložcov. Takáto aplikačná prax až spoločensky
nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu rozhodnutia, a to nie raz pri
popieraní ochrany práv dlžníkov a porušovaní ústavného princípu primeranosti výkonu práva. Odvolací
súd je presvedčený, že pri naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť pri výkone záložného
práva nad akúkoľvek pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio.

Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v
dražbe kúpil rýchlo a lacnejšie. Ako je naznačené vyššie, výkon práva má v právnom štáte principiálne
limity,naktorýchmusíspoločnosťzakaždýchokolnostíbezvýhradnetrvať,pričomtýmitoprincípminiesú
kúpiť rýchlo, lacno a pri nerešpektovaní ústavných práv osôb. Princípy zhodnotené v čl. 1 ods. 1 ústavy
musia reflektovať a napĺňať nielen aplikačná prax, ale svojou normotvorbou a činnosťou aj zákonodarca.

Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná
právna úprava ďalej rozvíja. Preto ani záložní veritelia na uspokojenie pohľadávky nemôžu byť hlavným
cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb ako je mylne vžité v aplikačnej praxi. Aj z týchto
dôvodov je preto diskutabilné, či v texte ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo všeobecnosti obstáť
právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje garanciu a ochranu

ústavných práv účastníkov právnych vzťahov, ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor
pre ich faktické popretie v zmysle, že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú
ako len iluzórnu povahu. V tomto zmysle odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6Co/131/2011, v ktorom sa uvádza, cit.: „V tomto zmysle je odvolací súd toho názoru,
že absentuje akákoľvek už vyššia naznačená preventívna súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti

a najmä primeranosti výkonu záložného práva (porovnaj napr. inštitút tzv. zástavní žaloby v Českej
republike), ktorá by bola normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku Slovenskej
republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže byť vyčítané, že je iba na prospech
záložcu, teda dlžníka, práve naopak preventívna súdna kontrola by umožnila zásadným spôsobom
odstrániť aj právnu neistotu potencionálneho vydražiteľa v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva,

ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti
ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná súdna autorita.“ Zároveň odvolací súd
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014, v ktorom
sa uvádza, cit.: „Ústavný súd pripomína, že sa už vyslovil, že podľa platnej právne úpravy zákona
o dobrovoľných dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva

obmedzený v podstate len na žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona o dobrovoľných
dražbách) a takáto následná prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie Ústavného súdu
SR, sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30.04.2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by
malobyťkompenzovanédostatočnoupreventívnouapriebežnoukontroloudobrovoľnejdražbyorgánom
verejnej moci.“ Aj v prejednávanej veci túto možno považovať za príklad výkonu súkromnej autonómie

s dosahom na vyvolanie dobrovoľnej dražby a zo strany žalovaného reálne hrozí neprimeraný zásah
do práva na obydlie a práva na súkromný a rodinný život. Žalobcom v dôsledku krokov žalovaného k
výkonu záložného práva hrozí, že prídu o svoje obydlie a že im hrozí jeden z najzávažnejších zásahov
do práva na rešpektovanie obydlia. V danej veci ide o právne vzťahy, ktoré sú založené spotrebiteľskouzmluvou, preto je aj povinnosťou súdu dbať na zabezpečenie ochrany slabšej strany tohto právneho
vzťahu, v danom prípade žalobcov.

17. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

18. O trovách konania sporových strán bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaná v 1. rade vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemala právo ani
nárok na náhradu trov konania v odvolacom konaní a žalobcom v 1. a 2. rade v tomto štádiu konania
žiadne trovy nevznikli.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 :0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).