Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 12, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/87/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316212184
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2316212184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
JUDr.ĽuboslavyVankovejaMgr.KatarínyArnouldovejvprávnejvecižalobkyne:R.S.,nar.XX.O.XXXX,
trvale bytom T. XX/XX, Z., zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Koscelanský so sídlom Fraňa Mojtu 24,
Nitra, proti žalovanému: Nemocnica s poliklinikou Sv. Lukáša Galanta, a.s., IČO 44 452 519, so sídlom
Hodská 373/38, Galanta, zastúpenému splnomocnencom: LEGAL ART, s. r. o., advokátska kancelária,

so sídlom Námestie SNP 19, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 10C/298/2016 - 844 zo 1. júla 2021 v spojení s opravným
uznesením č.k. 10C/298/2016 - 887 z 20. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo
výroku I., V. a VI. p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalovaného voči výrokom III. a IV. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o

d m i e t a .

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
z titulu nemajetkovej ujmy 75.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. v časti o
zaplatenie330.000,-eurkonaniezastavil;výrokomIII.vostatnejčastižalobuzamietol;výrokomIV.návrh

žalovaného na prerušenie konanie zamietol; výrokom V. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania; výrokom VI. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok
vo výške 4.500,-eur a z titulu náhrady trov štátu 3.168,49 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvej inštancie opravným uznesením č.k. 10C/298/2016 - 887 z 20. augusta 2021 opravil výrok
VI. rozsudku č.k. 10C/298/2016-844 z 1. júla 2021 a to tak, že výrok VI. predmetného rozhodnutia
znie: "Žalovaný je povinný zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok vo výške 4.500,- eur a z
titulu náhrady trov štátu 2.629,97 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku." Napadnutý rozsudok

súd prvej inštancie odôvodnil vecne dokazovaním, a to vypočutím žalobkyne, právneho zástupcu
žalobkyne, právneho zástupcu žalovaného, svedkov, znalcov a oboznámením sa s oznámením
výsledku prešetrenia podnetu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z 29. decembra 2015,
znaleckými posudkami vypracovanými forensic.sk, inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č.
47/2016, MUDr. Zdenkom Salmášim, MUDr. Jozefom Kanyó č. 1/2020. Mal jednoznačne preukázané,
že v prípade nebohej R. N., dcéry žalobkyne ošetrujúci lekár žalovaného nepostupoval lege artis. Právne

svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1 až 3 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o
zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene adoplnení niektorých zákonov (ďalej iba ,,zákon o zdravotnej starostlivosti“), § 145 ods. 2, § 162 ods.
1 písm. a), ods. 3, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba ,,CSP“),
čl. 34 Dohovoru o ľudských právach v rozhodnutí ESĽP Scordino proti Taliansku zo 6. marca 2007 č.

sťažnosti 43662/98. Argumentoval, že žalovaný nepostupoval lege artis, keď ošetrujúci lekár nevyužil
všetky dostupné diagnostické metódy, nebohú dcéru žalobkyne nehospitalizoval v nemocnici na
príslušnom oddelení, jej stav nekonzultoval s internistom, čo v konečnom dôsledku viedlo k úmrtiu dcéry
žalobkyne,čímbolozasiahnutédoprávamaživotazdravievmimoriadnejvýznamnejanereparovateľnej
miere. Dôvodil, že napriek tomu, že ošetrujúci lekár žalovaného mal k dispozícii krvné testy, ktoré

uvádzali vnútorný rozklad nebohej, tieto ošetrujúci lekár nesprávne vyhodnotil a nebohej nenaordinoval
správnu liečbu ani po epileptickom záchvate, neprivolal internistu na konzílium a v konečnom dôsledku
namiesto toho, aby nebohú hospitalizoval v nemocnici poslal ju domov, čím bolo preukázané porušenie
povinnosti žalovaného. Druhým predpokladom zodpovednosti žalovaného je zásah do osobnostných
práv žalobkyne, ktorý je daný tým, že porušenie povinnosti zo strany žalovaného viedlo k úmrtiu dcéry
žalobkyne. Nečakaná smrť dcéry zasiahla do života žalobkyne a nenávratne pretrhla silné citové väzby

v dôsledku čoho stratili možnosť rozvíjať rodinný život. Treťou podmienkou zodpovednosti žalovaného
je existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy fyzickej osoby. Súd
prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané, že žalobkyňa s dcérou žili v spoločnej domácnosti
pričom bolo konštatované aj znalcami, že žalobkyňa sa zodpovedne starala o svoju dcéru aj keď, ako
uviedol znalec MUDr. Kanyó starostlivosť o nebohú bola zložitá vzhľadom na jej ďalšie choroby. Čo

sa týka príčinnej súvislosti súd prvej inštancie dal do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. 1US 1919/08 z 12. augusta 2008 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.
apríla 2020 sp. zn. 5Cdo/2/2019. V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe znaleckého
dokazovania vypracovaného znaleckou spoločnosťou forensic a znaleckým posudkom vypracovaným
MUDr.Kanyómmalzapreukázané,ževprípadeliečbyžalovanéholegeartisbynebohádcéražalobkyne

mala šancu na prežitie v rozsahu 50 až 80 %. Súd prvej inštancie teda nemal v konaní preukázané
zanedbanie starostlivosti žalobkyne o nebohú, práve naopak súd prvej inštancie mal potvrdené, že
žalobkyňa sa o svoju dcéru riadne starala. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie mal
za preukázanú aj existenciu príčinnej súvislosti. V zmysle znaleckého posudku a výpovede znalca
MUDr. Kanyó súd prvej inštancie zistil, že diagnózy nebohej nemali vplyv na vnútorný rozvrat prostredia

nebohej a nebol problém v tom, že nebohá užívala antibiotiká Zinnat. Pri výške peňažnej náhrady,
ktorá bola predmetnom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje rámcové limity pre odškodnenie
nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie prihliadal na všetky aspekty danej veci, a to tak na strane
žalobkyne, ako aj na strane žalovaného, ako aj na tú skutočnosť, že MUDr. G. predpísal antibiotikum
Zinnat nebohej bez toho, aby ju sám osobne vyšetril, ďalej prihliadol aj na to, že žalovaný bol nesprávne

obsadený lekárom na urgentnom príjme. Prihliadol okrem závažnosti vzniknutej ujmy aj na okolností,
za ktorých došlo k porušeniu práva, ako aj k naplneniu požiadavky primeraného zadosťučinenia za
vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale aj k požiadavke nezneužitia tohto právneho prostriedku na neprípustné
obohacovanie. Súd prvej inštancie zohľadnil akú výšku súdy priznávajú v porovnateľných veciach a
aj ekonomickú a životnú úroveň v Slovenskej republike a uviedol, že žiadna suma priznaná súdom

nemôže byť dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu tak, aby nahradila život človeka. Súd prvej
inštancie nesúhlasil s názorom žalovaného, že priznaním ujmy by došlo k bezdôvodnému obohateniu na
strane žalobkyne. Návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol z dôvodu, že v danom prípade súd
prejednáva občiansko-právnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pričom v trestnom konaní musí
byťpreukázanátrestnoprávnazodpovednosťosobe,ktorejmusíbyťpreukázanézavinenétrestnoprávne

konanie. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania. Žalobkyňa mala v konaní 50 % úspech, pričom v nároku o zaplatenie 330.000,-
eur zobrala žalobu späť a to z dôvodu, že si bola vedomá, vzhľadom na rozhodovaciu činnosť súdov, že
v tomto nároku bude neúspešná a teda zavinila zastavenie konania v tejto časti žaloby. V časti nároku o
zaplatenie 130.000,- eur bola úspešná aj napriek tomu, že súd jej priznal ujmu vo výške 75.000,- eur a v

ostatnej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť na účet súdu súdny prvej
inštancie poplatok vo výške 4.500,- eur (6 % z priznanej ujmy), nakoľko žalobkyňa bola oslobodená od
platenia súdneho poplatku v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a 8.168,49 eur z titulu
náhrady trov štátu. Opravným uznesením opravil výrok VI. napadnutého rozsudku a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok vo výške 4.500,- eur a z titulu náhrady

trov štátu 2.629,97 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. IV., V. a VI. v spojení s opravným uznesením
podal žalovaný odvolanie. Dôvodil, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda z dôvodu, že súd prvejinštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1
písm. e) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nevykonanie dôkazu a to výsluch všeobecného
lekára MUDr. G. namieta z dôvodu, že existovali viaceré nezrovnalosti v opise skutkového deja, ktorý
predchádzal návšteve centrálneho príjmu (na základe akých skutočností antibiotiká predpísal, či a kedy
bol u nebohej na kontrole, či s ním žalobkyňa konzultovala nežiadúce účinky po užívaní antibiotík,
kedy začala vracať, kedy začala antibiotiká užívať, koľko antibiotiká užívala) a možno konštatovať, že

v dôsledku nevykonania výsluchu MUDr. G. sa nepodarilo celkom zistiť skutkový stav. Tento dôkaz
mal potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený žalovaným, ktorý sa nepreukazoval iným
dôkazom a to spoluzavinenie MUDr. G. a žalobkyne, ktoré následne malo byť zohľadnené pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia.
Upozorňuje na rozpory vo vyjadreniach žalobkyne. Poukazuje na znalecký posudok MUDr. Salmášiho
č. 5/2018, z ktorého vyplýva, že starostlivosť o nebohú bola zanedbaná, nebohá bola predávkovaná

Zinnatom, jej zdravotná dokumentácia nebola vedená správne. Vzhľadom na skutočnosť, že súd mal k
dispozícii viac znaleckých posudkov bol povinný sa s nimi vyporiadať a uviesť, prečo nevzal do úvahy
znalecký posudok MUDr. Salmášiho. Ako tretiu odvolaciu námietku žalovaný uvádza nesprávne právne
posúdenie veci. Dôvodí, že v súlade s § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady určuje súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa názoru žalovaného

priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je po zohľadnení iných prípadov neúmerne
vysoká. Súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z ceny 2-izbového
bytu v Sládkovičove, čo žalovaný považuje za absolútne nepochopenie inštitútu náhrady nemajetkovej
ujmy, za znevažovanie hodnoty ľudského života. Z opatrnosti upriamil pozornosť na § 12 ods. 2 z.č.
274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov podľa ktorého v čase, v ktorom došlo k úmrtiu dcéry žalobkyne

mal poškodený nárok na vyplatenie odškodného v sume 50-násobku minimálnej mzdy. Poukázal na
rozhodnutie NS SR z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 MCdo 15/2012, Nález ÚS SR z 5. decembra 2017
sp. zn. III.ÚS 288/2017 judikatúru ESĽP. Záverom svojho odvolania zhrnul, že zosnulá bola od svojho
narodenia ťažko zdravotne postihnutá, obézna, s početnými diagnózami, chronickými neurologickými a
psychiatrickými zmenami a v čase pádu užívala antibiotiká, ktoré predpísal jej všeobecný lekár MUDr.

G. bez toho, aby zosnulú vyšetril a vôbec videl. Zosnulá niekoľko dní pred návštevou centrálneho príjmu
vracala, pričom žalobkyňa tento stav ignorovala a zdravotnú pomoc privolala až po tom, ako si zosnulá
zlomila prst na nohe následkom pádu. Žalobkyňa pred orgánmi činnými v trestnom konaní uviedla, že
zdravotný stav zosnulej pred pádom bol dobrý, čo svedčalo o tom, že žalobkyňa pravdepodobne nebola
spôsobilá vnímať zlý zdravotný stav svojej dcéry. MUDr. G. sa za účelom výsluchu na pojednávanie

nedostavil, nepodal svedectvo v tejto veci, vyhýbal sa komunikácii so žalovaným, pričom súd prvej
inštancie na jeho výsluchu netrval a nezabezpečil jeho účasť na pojednávaní aj napriek tomu, že
výsluch mohol prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu. Žalobkyňa v priebehu konania tvrdila,
že všeobecný lekár zosnulú počas liečby navštívil doma za účelom jej kontroly, avšak podľa obsahu
spisu sa takéto tvrdenie nezakladá na pravde, nakoľko o takejto návšteve všeobecného lekára nie je

v zdravotnej dokumentácii záznam. Nebolo známe, z akého dôvodu zosnulá začala užívať predpísané
antibiotiká až niekoľko dní po tom, čo ich všeobecný lekár predpísal a z vykonaného dokazovania
nebolo zrejmé, koľko dní vlastne zosnulá antibiotiká užívala a koľko dní trpela nevoľnosťami. Zosnulá
prišla na centrálny príjem v zlom zdravotnom stave s tak ťažkým rozvratom vnútorného prostredia,
že aj pri adekvátnej liečbe by jej šanca na prežitie bola podľa znalca MUDr. Salmášiho na úrovni 50

% i menej, pričom za stav, v ktorom bola prijatá do zariadenia žalovaného, je zodpovedná aj osoba,
ktorá sa o zosnulú pred návštevou centrálneho príjmu starala. Znalec MUDr. Zdenko Salmáš uvádzal,
že neexistoval medicínsky dôvod, aby zosnulá užívala antibiotiká, že došlo k jej predávkovaniu, čo
vyústilo do nevoľností, zvracania, rozvratu vnútorného prostredia zosnulej a jej následnej smrti. Znalec
MUDr. Jozef Kanyó na str. 22 znaleckého posudku potvrdil, že užívanie antibiotika Zinnat bolo jednou z

príčin vývoja a rozvoja klinického stavu zosnulej, a teda príčinou zvracania a následnej hyponatrémie.
Následne MUDr. Kanyó a aj doc. Sirotiaková potvrdili, že zo strany MUDr. G. sa jednalo o postup non
lege artis. Ak by aj zosnulá bola adekvátne liečená na jednotke intenzívnej starostlivosti, nemožno s
istotou konštatovať, že by takýto závažný rozvrat vnútorného prostredia prežila. Žalobkyňa v konaní
nepreukázala vznik závažnej nemajetkovej ujmy presahujúcej rámec čistej citovej ujmy tak, aby bol daný

dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške a priznaná náhrada nemajetkovej
ujmyvpeniazochnemáoporuvdokazovaníaanivkonštantnejjudikatúreatátojeneprimeranevysokáa
v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v spojenís opravným uznesením súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle
(možno až nad rámec veci), dostatočné dokazovanie a z tohto dokazovania vyvodil správny skutkový a
právny záver. Napadnutý rozsudok jasne, zrozumiteľne a logicky zdôvodnil. Žalobkyňa uniesla dôkazné
bremeno a riadne preukázala, že k smrti nebohej dcéry došlo z dôvodu nesprávne poskytnutej, resp.
lepšie povedané neposkytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného, čím smrťou dcéry ako

jediného dieťaťa a jedinej blízkej osoby, s ktorou žila a boli na seba navzájom odkázané a veľmi citovo
naviazané, bolo porušené právo žalobkyne na súkromie a nepochybne aj na rodinný život. Žalovaným
zavinená smrť dcéry žalobkyne ako jej najbližšej osoby je vzhľadom k vzájomne úzkym a pevným
sociálnym, morálnym a citovým väzbám okolnosť, ktorá predstavuje natoľko závažnú nemateriálnu ujmu
pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že je správne právne kvalifikovaná ako ujma znižujúca
dôstojnosť, či vážnosť žalobkyne v spoločnosti. Do pozornosti žalobkyňa uviedla rozsudok Krajského

súdu Trnava sp. zn.: 10Co/909/2015 z 20. apríla 2016. Závažnosť vzniknutej ujmy je jednoznačne daná,
nenapraviteľná a nereparovateľná. Smrťou dcéry žalobkyne došlo k porušeniu práva na súkromný
život ako i na rodinný život žalobkyne. Bolo preukázané, že celý centrálny príjem žalovaného bol
nesprávne obsadený, zdravotnú starostlivosť poskytoval neatestovaný lekár, urológ s trojročnou praxou,
ktorá skutočnosť zásadným spôsobom zvyšuje hrôzu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že službukonajúci lekár mal pred sebou relatívne ľahkú úlohu a
z výsledkov krvi mal jednoznačne rozpoznať, že má pred sebou osobu s ťažkou hyponatrémiou, so
závažnou neurologickou symptomatológiou a mal následne konať tak, že pacientku mal neodkladne
hospitalizovať na jednotke intenzívnej starostlivosti žalovaného, kde jej mala a mohla byť poskytnutá
kvalifikovaná zdravotná starostlivosť, ktorá by jej zachránila život. Ale lekár práve naopak v život

ohrozujúcom klinickom stave ju prepustil domov, kde po pár hodinách bez adekvátnej liečby zomrela.
Žalobkyňa bola názoru, že súd prvej inštancie, ktorý rozhodoval o výške priznanej nemajetkovej ujmy,
zobral do úvahy všetky kritériá, pričom je vždy potrebné vychádzať z konkrétnych, jedinečných okolností
každého jednotlivého prípadu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
spojení s opravným uznesením potvrdil.

4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Zotrval na svojich tvrdeniach prezentovaných v rámci
celého prvoinštančného konania ako aj podaného odvolania. Uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že zosnulá dcéra žalobkyne bola od narodenia zdravotne ťažko postihnutou osobou
(psychicky aj fyzicky), ktorá sa v zásade pohybovala iba na vozíku a nebola schopná sa sama o

seba starať, a teda žalobkyňa ako matka sa starala o svoju postihnutú dcéru a nie naopak. Žalovaný
si je vedomý, že strata milovanej dcéry je nepochybne obrovským zásahom do života blízkej osoby,
avšak ohradzuje sa voči zámerne nepravdivým, alebo tendenčným vyjadreniam žalobkyne. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že žalovaný sa uchyľuje k nepravdivým
tvrdeniam. Nebohá dcéra žalobkyne síce trpela mentálnym poškodením a však nebránil jej ani v pohybe
a starostlivosti o žalobkyňu, ktorá je po smrti dcéry ako zdravotne postihnutá osoba, odkázaná na
starostlivosť iných ľudí. Dodala, že nie je možné uvedený súdny spor porovnávať s inými, nakoľko každý

prípad ochrany osobnosti je odlišný a je potrebné brať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP),protirozsudkusúduprvejinštancievspojenísopravnýmuznesením,protiktorýmzákonodvolanie

pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach v spojení s opravným
uznesením v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolaniu a žalovaného nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie vnapadnutých častiach v spojení s opravným uznesením je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

7. Predmetom tohto konania je priznanie nemajetkovej ujmy žalobkyni. Predmetom odvolacieho konania
vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného je posúdiť vecnú správnosť rozsudku v
napadnutých častiach.

8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

9. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku

v napadnutých častiach. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a preto nemôže dať odvolateľovi za pravdu.

10. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalovaného, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

11. Ako prvú odvolaciu námietku uviedol žalovaný v bode IV. svojho odvolania nevykonanie navrhnutých
dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a to konkrétne výsluch svedka, MUDr. G.,
všeobecného lekára nebohej dcéry žalobkyne.

12. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že dcéra žalobkyne
R. N. bola dňa 20. marca 2015 privezená na Centrálny príjem žalovaného. Na Centrálnom príjme
službukonajúci lekár bez atestácie mal k dispozícii rozbor krvi, z ktorých bola zrejmá alarmujúco
nízka hladina sodíka ako i hladina chloridov a minerálov. Navyše poškodená mala počas príjmu
prvýkrát epileptický záchvat. Pacientka mala byť okamžite hospitalizovaná na internom JIS. V prípade

včasnej liečby je 50% až 75% úspešnosť prežitia. Poskytnutie adekvátnej zdravotnej starostlivosti
zo strany žalovaného bolo predmetom prieskumu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
ktorý skonštatoval porušenie povinnosti žalovaného poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, t.j.
skonštatoval postup „non lege artis“. Postup žalovaného ako „non lege artis“ bol jednoznačne
konštatovaný aj v oboch znaleckých posudkoch, t.j. v znaleckom posudku forensic.sk Inštitútu

forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 34/2011 (vypracovaný pre účely trestného konania), ako aj v
znaleckom posudku MUDr. Jozefa Kanyó č. 1/2020.

13. Vzhľadom na zistený skutkový stav, keď z obsahu znaleckých posudkov MUDr. Kanyóa a Forensic
s.r.o. je zrejmé, že znalci sa oboznámili i so zdravotnou dokumentáciou vedenou všeobecným lekármi

a znalci ako i doc. MUDr. J. Sirotiaková, PhD. vo svojom odbornom vyjadrení a na výsluchu svedka
zhodne uviedli, že u nebohej nedošlo k predávkovaniu liekom Zinnat, liečba všeobecného lekára bola
správna. Jediným odlišným názorom bol znalecký posudok MUDr. Z. Salmášiho, ktorého závery však
boli v rozpore s vyššie uvedenými prevažujúcimi dôkazmi. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, že výsluch všeobecného lekára MUDr. G. bol nadbytočný, nehospodárny. Správne preto

súd prvej inštancie nepripustil dôkaz výsluchu MUDr. G. navrhnutý žalovaným. Význam dôkazov a
potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu (napr. I.ÚS 52/03). Súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy
stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva
nie sú významné a dôkazy nadbytočné t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným

spôsobom. Neúplné zistenie skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) je spôsobilým odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení je okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, schopný preukázať právne významnú skutočnosť. Iba
samotnáokolnosť,žesúdnevykonaldôkaznavrhnutýžalovanýmniejespôsobilýmodvolacímdôvodom.14. Ako druhý odvolací dôvod žalovaný uvádza, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Odvolací súd má z nižšie

uvedených dôvodov za to, že ani táto námietka nie je relevantná, dôvodná.

15. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku v bodoch 27 - 40 dostatočne podrobne
a vyčerpávajúco uviedol základné východiská ochrany osobnostných práv žalobkyne, ktoré boli dotknuté
(porušené) v dôsledku postupu žalovaného a ktoré zakladajú nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, pričom jasne definoval predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Pre vznik právnej zodpovednosti je potrebné naplnenie predpokladov zodpovednosti, ktorými sú: 1.
protiprávne konanie alebo opomenutie, teda porušenie povinnosti zdravotníckeho pracovníka uloženej
zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, 2. škodlivý následok, zvyčajne ide o
spôsobenieujmynazdraví,vniektorýchprípadochpostačujelenohrozenieprávomchránenéhozáujmu,
3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo opomenutím a škodlivým následkom.

16. Jednou zo základných sporných otázok, ktorá tvorí predmet odvolacieho prieskumu, je otázka
príčinnej súvislosti medzi preukázaným porušením povinnosti žalovaného poskytnúť poškodenej
adekvátnu zdravotnú starostlivosť a nemajetkovou, citovou ujmou na strane žalobkyne zo smrti
poškodenej.

17. Príčinná súvislosť medzi dvoma javmi je taký vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý
následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého.
O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a
vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť

za škodu nevznikne. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina
škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (por. rozhodnutie NS SR z

28.10.2010, sp.zn. 3 Cdo 130/2010).

18. Príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez nej by škodlivý následok
nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť v danom prípade.

Pritomnemusíísťopríčinujedinú,alepostačuje,akideojednuzpríčin,ktorásapodieľananepriaznivom
následku, o odškodnenie ktorého ide, a to o príčinu hlavnú, dôležitú, podstatnú a značnú (por. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 03.02.2015, sp. zn. 25 Cdo 1222/2012). Podľa teórie adekvátnej príčinnej
súvisloti je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého priebehu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa

musí preukázať, že škoda by nenastala bez tejto príčiny (conditio sine qua non), (por. nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. I. ÚS 312/05, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1729/2013, a rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4973/2014).

19. K otázke preukazovania príčinnej súvislosti v medicínsko-právnych sporoch sa podrobne vyjadril aj

Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017, v ktorom okrem iného uviedol (bod
19 až 23 odôvodnenia): „príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej
skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej
preukázanie v súdnom konaní je jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných
nárokov žalobcu proti žalovanému. Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna

úpravanormatívnenevymedzujepojem,podstatu,akoajrozhodujúcumierudôkazuoexistenciipríčinnej
súvislosti medzi príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne úlohou
aplikácie práva prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Určenie príčinnej
súvislosti tak nielen z tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z
pohľadu základnej procesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje

žalobcu. Z odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú súvislosť medzi
skúmanými javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý (následok), možno z procesného
hľadiska považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná,
pričom iba pravdepodobnosť o jej existencii nestačí. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebnéuviesť, že z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania
rozhodujúcich skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou
procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti.

Z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy
možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral,
a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného
potom a contrario vyplýva, že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom
priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň

stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov.
Uvedené platí o to viac, že kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového deja predstavuje
taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne a objektívne pozorovateľný, a
preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba na základe určitého kvantitatívneho stupňa
pravdepodobnosti, a to obvykle na základe predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom
priebehu rozhodujúcich dejov. V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania

minulých javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným
východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa
ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní,
pokiaľideootázkupreukázaniapríčinnejsúvislosti,zaťažuježalobcu.AkosprávneA.Winterováuvádza,
v skutkovo a právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že

spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát
nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof.
JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde,
2011. s. 252).

20. Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne
spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom
viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a
následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania
v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri

poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr.
DOLEŽAL, Adam - DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní
spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov,
ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou
poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech

pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na
jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho
zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo
o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné
prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade

sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto
situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť
medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú
úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou. Práve objektívne limity
spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú

tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k
nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej
súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania
zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť
nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera

ich pravdepodobnosti.

21. Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií zodpovednosti za škodu,
ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia týchto funkcií zodpovednostného práva
požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá,

aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je
vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto
chápanej a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii
hmotnéhoprávatým,ženajednejstranežalovanémuposkytujeneadekvátnuvýhoduvsúdnomkonaníana strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je zároveň v rozpore aj s princípmi procesného
práva. V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné
jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou

mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých
je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej
neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých
je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe
stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby

povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím
konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom,
ako uvádza F. Š., požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade
naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj
Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).

22. Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej
súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú
svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type
dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami
tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej

súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má
zužuvedenýchdôvodov„navrch“zdravotníckezariadenie,keďženažalobcu(poškodeného)akoslabšiu
stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje
dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.

23. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti
účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania
je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť
daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie
požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu
konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady
rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto definovanú
rovnosťstránspadánielenrealizáciaichoprávnení,aleajotázkydôkaznéhobremena.Vústavnoprávnej

rovine potom platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v
civilnom súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a
ktoré nesmú byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za
spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z
1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného

sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje,
aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo
všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Z uvedeného
možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie
príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne

neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné
bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú
úvahu o možnosti jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z
komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.“

24. Odvolací súd aj v súvislosti s vyššie uvedeným nálezom sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že
súd prvej inštancie opustil preukazovanie príčinnej súvislosti v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy a
že rozhodoval iba na základe všeobecných štatistických údajov a nezohľadnil znalecký posudok MUDr.
Salmáša č. 5/2018.

25. Vyhodnotiac všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý správne zohľadnil zjednodušene
zovšeobecnenú základnú skutočnosť, že žalovaný pri vyšetrení pacientky, dcéry žalobkyne na
centrálnom príjme žalovaného dňa 20. marca 2015 pochybil, neposkytnutie adekvátnej zdravotnejstarostlivosti bolo príčinou smrti pacientky, postup vyšetrujúceho lekára bol nesprávny, non lege artis.
Poskytnutím správnej zdravotnej starostlivosti, postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili
šance na prežitie pacientky. Súd prvej inštancie správne vyvodil záver o príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím pacientky.

26. Námietku nesprávneho právneho posúdenia vyhodnotil odvolací súd tiež ako nedôvodnú. Súd prvej
inštancie správne a dôvodne vec posúdil podľa § 11, § 13 a § 420 OZ. Pre vznik zodpovednosti za
protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti, je rozhodujúce, že včasná a účinná diagnostika a

následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku
škody na zdraví dcéry žalobkyne, k čomu nedošlo, pretože jej zdravotný stav bol zaťažený nesprávne
poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaného.

27. Potrebné je zohľadniť aj všeobecnú prevenčnú povinnosť, v zmysle ktorej je každý povinný
zachovávaťvždytakýstupeňpozornosti,ktorývzhľadomkukonkrétnejčasovejamiestnejsituáciimožno

od neho požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na
živote (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 618/2001). Preto nesprávnym
diagnostickým a terapeutickým postupom (t. j. neposkytnutím zdravotnej starostlivosti žalovaným lege
artis) nedošlo k zamedzeniu rizika úmrtia (škody na živote) poškodenej, ktorá zomrela, čím boli naplnené
všetky atribúty zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti.

28. Od žalovaného (v rukách ktorého je život pacienta, ktorý má chrániť, resp. ktorý je povinný urobiť
všetko, čo je vzhľadom na aktuálny stav medicíny objektívne schopný urobiť) je spravodlivé požadovať,
že bude pri liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na
živote a zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok

správneho postupu mohol mať vplyv na vývoj poruchy zdravia (ktorá skutočnosť bola v danom prípade
znaleckým dokazovaním preukázaná).

29. Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
v čl. 40 garantuje každej fyzickej osoby právo na ochranu zdravia, a preto zásah do ústavou

chránenej hodnoty sa prirodzene musí spájať s náležitou ústavne garantovanou ochranou tejto hodnoty.
Neoprávnený zásah do práva na ochranu zdravia, nekonaním lege artis, predstavuje fatálne zlyhanie,
ktoré je v rozpore s poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana
života a zabránenie vzniku zdravotných komplikácií (§ 3 ods. 4 písm. a/, b/, c/, d/ zákona č. 576/2004
Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom k tomu, že medicínsky
následok postupu non lege artis bol, resp. mohol byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia
pacienta, nemohla byť vylúčená zodpovednosť žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť,
že následok postupu nemusel byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia, nepredstavuje
vylúčenie zodpovednosti za nesprávny medicínsky postup.

30. K záveru o dôvodnosti žalobného návrhu možno dospieť aj aplikáciou zásady, podľa ktorej pre
úspešné uplatenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie konkrétnych následkov zásahu
proti tomuto chránenému záujmu, ale postačuje, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň
ohroziť práva chránené ust. § 11 OZ. Občiansky zákonník v § 11 podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva

v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade
Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre
ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú
by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a

tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol(JUDr.AndreaErdősová,PhD.:Krátkepojednanieoškodách,ujmáchaichnáhradáchvosvetle
judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské
práva).V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I. ÚS 2844/14, ktorý konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť

princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v
iných prípadoch“.

40. Súd prvej inštancie v bode 40. odôvodnenia dostatočne podrobne vyhodnotil všetky vyššie uvedené
relevantné kritériá odôvodňujúce výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 75.000,- eur, a preto

odvolací súd odkazuje na túto časť odôvodnenia. Súd prvej inštancie vykonal aj test proporcionality a
v bode 40. odôvodnenia rozsudku uviedol, s akými skutkovo a právne obdobnými prípadmi porovnával
výšku náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobkyňou.

41. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobkyne v danom prípade,

ako i okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni podľa napadnutého rozsudku. Tým došlo k
naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne (reštitučnej podstaty
relutárnejnáhradyajejvyrovnávaciehocharakteru).Odvolacísúdkonštatuje,žepriznanávýškanáhrady
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 75.000,- eur predstavuje základné štandardné kompenzovanie

zmiernenia ujmy žalobkyne v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.
Náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyne, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej
správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu
kompenzácie. V dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného došlo v danom prípade k násilnému
pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu žalobkyne so

zomrelou. Táto intenzita bola daná už tým, že išlo o postihnuté dieťa osamelej matky, trvalo pripútané k
matke, k žalobkyni, išlo o osoby tráviace spolu celé dni. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty
veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého,
je žalobkyňa zasiahnutá stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie a pozitívne
rozvíjanie citových vzťahov, prijímanie materinskej lásky, a ich absencia sa negatívne prejaví nielen

vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život žalobkyne.
Strata dcéry predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb. Následkom toho je zmena
fungujúcej rodiny, na život opustenej, osamelej osoby. Skutočnosť, že nebohá dcéra žalobkyne bola
fyzicky i mentálne postihnutá, žiadnym spôsobom nezmierňuje mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy.
Argumenty žalovaného spochybňujúce a relativizujúce uvedeným spôsobom túto stratu, bolo potrebné

považovať za právne irelevantné a značne nehumánne.

42. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne prihliadal aj na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. V danom prípade sa jednalo o pôvodcu zásahu, ktorým je poskytovateľzdravotnej starostlivosti, konkrétne nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im
bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní
a ich prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou

(por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Z výsledku
šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako i zo znaleckých posudkov v predmetnej
veci vyplýva, že nesprávny postup lekára mal tragický následok a to smrť. Uvedené fatálne zlyhanie
je v rozpore s poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana života
a zabránenie vzniku zdravotných komplikácií (§ 3 ods. 2 písm. a/ až c/ zákona č. 576/2004 Z. z.

o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov). Namiesto štandardnej zdravotnej starostlivosti, lekárskej pomoci a
ochrany osoby pri príjme na centrálny príjem žalovaný poskytol presne opačný postup, s nezvratným
následkom. Práve preto hrubá nedbanlivosť lekára žalovaného (poskytovateľa zdravotnej starostlivosti),
vedúca k smrti pacienta, predstavuje mimoriadne nebezpečenstvo.

43. Odvolací súd s poukazom na uvedené konštatuje, že súd prvého stupňa v dostatočnom
rozsahu aj zistil skutočnosti rozhodné pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, prihliadal na zákonom
stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, bez potreby vykonávania
ďalšieho dokazovania. Mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy u žalobkyne v danom prípade, ako
i mimoriadnosť okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, plne opodstatňovali súdom prvej

inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy 75.000,- eur. Došlo tak k naplneniu požiadavky
primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne (reštitučnej podstaty relutárnej náhrady
a jej vyrovnávacieho charakteru). Celková výška náhrady nemajetkovej ujmy 75.000 eur nepôsobí
likvidačne. S poukazom na charakter žalovanej, ktorá je právnickou osobou, pre ktorú je pojem
likvidačná suma podstatne odlišný v porovnaní s fyzickou osobou ako pôvodcom zásahu. Nepriznaním

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 75.000,- eur by súd zjavne rezignoval na dostatočné
posúdenie aj preventívno-sankčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy.

44. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné tiež vnímať v kontexte ekvivalencie finančného
plnenia vo vzťahu k cenovým reláciám v súčasnej dobe, v porovnaní s následkami spôsobenými

nenahraditeľnou stratou dcéry žalobkyne (čomu zodpovedá záver Európskeho súdu pre ľudského práva
v Štrasburgu, že je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine). Súd prvej inštancie pri
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy správne prihliadol na cenové relácie v krajine, v oblasti trhu s
nehnuteľnosťami, a to príkladmo na kúpnu cenu trojizbového bytu v Sládkovičove. Výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch teda zohľadňuje životnú úroveň v SR, je adekvátna cenovým

reláciám materiálnych vecí a nie je spôsobilá predstavovať bezdôvodné obohacovanie.

45. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného voči výroku I. odvolací súd považoval pre rozhodnutie
vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS

200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

46. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou
argumentáciou odvolateľa rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.), ako

aj v závislých výrokoch o náhrade trov konania (výroky V. až VI.), nenapadnutých osobitnou odvolacou
argumentáciou, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

47. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči výrokom III. v IV. odmietol (§ 386 CSP). Výrokom III.
súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v ostatnej časti zamietol. Žalovanému týmto výrokom III. nebola

spôsobená žiadna ujma, lebo bolo rozhodnuté v jeho prospech a preto odvolanie žalovaného bolo
podané neoprávnenou osobou. Odvolanie žalovaného voči výroku III. odvolací súd odmietol podľa
§ 386 písm. b) CSP.48. Výrokom IV. súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Z odôvodnenia odvolania
žalovaného nevyplývajú žiadne odvolacie dôvody vo vzťahu k výroku IV. Súd podľa § 373 ods. 1 CSP
nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov. Odvolanie žalovaného voči výroku IV. teda nemá náležitosti

podľa § 363, absentujú odvolacie dôvody a preto je ho potrebné podľa § 386 písm. d) odmietnuť.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 CSP, a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom, celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne v

zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).