Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 20, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoCsp/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119437390
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:6119437390.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu Q., zastúpený L., proti žalovanému
K., zastúpený J., o zaplatenie sumy 9 169,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 3Csp/6/2020-151 zo dňa 27. septembra 2021,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9
169,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 764,36 eur od 11.01.2018 do
zaplatenia (výrok I.), žalovanému povolil zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu v splátkach vo výške 120,- eur
mesačnevždydo20.dňavmesiacipočnúcnasledujúcimmesiacompomesiaci,vktoromtentorozsudok

nadobudne právoplatnosť pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením čo len jednej splátky (výrok
II.), žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (výrok III.). Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že právny predchodca
žalobcu, spoločnosť T., zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.02.2015 poskytla
žalovanému úver vo výške 8 650,- eur, ktorý bol použitý na úhradu záväzku žalovaného v menovanej

banke č. XXXXXXXXXX/XXXX s aktuálnym zostatkom 2 222,13 eur a spotrebných úverov v iných
bankách v celkovej výške 4 425,- eur s tým, že zostatok úveru bol vyplatený žalovanému. Poskytnutý
úver sa žalovaný zaviazal splácať v 120 mesačných splátkach vo výške 139,56 eur.
Z prehľadu splátok a úhrad žalovaného v spojení so zhodným tvrdením oboch strán sporu vyplynulo,
že od uzavretia zmluvného záväzku do dňa pojednávania žalovaný na úhradu predmetného záväzku
zaplatil celkovo 3 438,59 eur. Právny predchodca žalobcu predžalobnou upomienkou zo dňa 06.02.2018
vyzval žalovaného, aby bezodkladne uhradil nedoplatok na splátkach v celkovej výške 1 638,44 eur.

Zároveň bol žalovaný upozornený, že ak dlžnú sumu neuhradí do 15 dní od doručenia výzvy, bude
banka oprávnená úver mimoriadne zosplatniť. Upomienka sa dostala do sféry dispozície žalovaného
dňa 09.02.2018, kedy ju prevzal otec žalovaného. Banka pristúpila k zosplatneniu dlhu v celom rozsahu,
nakoľko žalovaný napriek výzve nedoplatok neuhradil. Vyhlásením okamžitej splatnosti úveru zo dňa
11.03.2018 bola dlžná suma vyčíslená na sumu 9 216,40 eur. T.. postúpila spornú pohľadávku na
súčasného žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 22.03.2019. Súd vec

právne odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 6, 9, § 565, § 100 ods. 1 a § 103 Občianskeho zákonníka,
§ 1a ods. 1, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanoveniaObčianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu vzniku zmluvy a § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa
názorusúdumedziprávnympredchodcomžalobcuažalovanýmbolauzavretázmluvaospotrebiteľskom
úvere, ktorá zmluva má spotrebiteľský charakter. Keďže ide o spotrebiteľský úver, uzavretá zmluva

musí mať aj náležitosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Mimoriadne zosplatnenie
musí spĺňať predpoklady ust. § 563 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a postúpenie pohľadávky,
ak je veriteľom zo spotrebiteľského úveru banka, musí spĺňať podmienky ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách. S ohľadom na obranu žalovaného, ktorý namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v
dôsledku neplatného postúpenia predmetnej pohľadávky, súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného

dokazovaniabolojednoznačnepreukázané,žeprávnypredchodcažalobcu-banka,vyzvalažalovaného
dňa 06.02.2018 na úhradu dlžnej časti záväzku vo výške 1 638,44 eur, ktorá výzva bola dňa 09.02.2018
doručená na adresu bydliska žalovaného, pričom žalovaný sám uviedol, že pravdepodobne ju prevzal
jeho otec. Preukázateľne sa teda výzva dostala do sféry dispozície žalovaného. Uviedol, že žiadne
zákonné ustanovenie neukladá banke povinnosť doručiť dlžníkovi takúto výzvu do vlastných rúk a táto
povinnosť jej nevyplýva ani z konštantnej judikatúry slovenských súdov, napr. rozhodnutie Najvyššieho

súdupublikovanévZbierkestanovískarozhodnutípod R60/2018, ktoréhovoríibaopovinnosti
banky preukázať zaslanie výzvy, od banky nevyžaduje preukázanie doručenia dlžníkovi a už vôbec
nie doručenie do vlastných rúk. Rovnako nie je potrebné preukazovať, či v čase zaslania výzvy mala
banka skutočný zámer v budúcnosti postupovať pohľadávku tretiemu subjektu, preto časové rozpätie, v
ktorom došlo k týmto dvom úkonom, je podľa názoru súdu bez právnej relevancie. Súd nepovažoval za

dôvodný ani argument žalovaného, že pokiaľ sporná výzva nebola žalovanému doručená do vlastných
rúk, v predmetnom prípade nedošlo k platnému zosplatneniu úveru. Právny predchodca žalobcu podľa
názoru súdu dodržal zákonný postup pri zosplatnení záväzku uvedený v § 565 Občianskeho zákonníka.
K námietke premlčania v časti uplatnenej pohľadávky uviedol, že námietke premlčania vznesenej
žalovaným nebolo možné vyhovieť. Žalobca žalovanému nešpecifikoval, kvôli ktorej splátke pristupuje k

zosplatneniu celého dlhu, ale aj v prípade, že by touto splátkou bola prvá omeškaná splátka, t. j. splátka
za 02/2017 odo dňa 10.02.2017 začala plynúť v súlade s § 103 Občianskeho zákonníka premlčacia
doba celého dlhu a uplynula dňa 10.02.2020. Svoje právo na zaplatenie zosplatneného dlhu z úveru
bolo uplatnené žalobou doručenou súdu dňa 20.01.2019, teda v rámci plynutia premlčacej doby. Súd
prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že úver mal byť posudzovaný ako bezúročný

a bez poplatkov. Uviedol, že rozdiel medzi celkovou čiastkou úveru, ktorú musí dlžník zaplatiť uvedenou
v zmluve a skutočnou celkovou čiastkou predstavujúcou súčin všetkých splátok a výšky jednotlivej
splátky predstavuje 2,23 eur, uvedený rozdiel je vzhľadom na celkovú výšku úveru zanedbateľný a
nemôže spôsobiť takú neistotu na strane spotrebiteľa, aby bolo možné a spravodlivé sankcionovať
predmetnýúvertým,žebysaposudzovalakobezúročnýabezpoplatkov.Nakoľkožalobcapreukázal,že

jeho právny predchodca pred uzavretím zmluvy zisťoval údaje ohľadom dlžníkovho príjmu, existujúcich
záväzkov a výdavkov na domácnosť, existujúce splátky úverov a úverová história žalovaného bola
preverená dopytom do úverového registra, súd považoval námietku žalovaného, že veriteľ neskúmal s
dostatočnou opatrnosťou schopnosť dlžníka splácať predmetný úver, ako nedôvodnú. S prihliadnutím
na námietku žalovaného konštatoval, že žalobcom požadovaná výška odplaty nepresahuje dvojnásobok

priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov pri obdobnom úvere a nie je v rozpore s ust. § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka, preto nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že zmluvný úrok
dohodnutý v spotrebiteľskej zmluve je vzhľadom na svoju výšku v rozpore s dobrými mravmi, čo má
spôsobiť značnú nerovnováhu v postavení účastníkov zmluvného vzťahu v neprospech spotrebiteľa.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne zruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu
vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu.
Súčasný žalobca, ktorý bol v spore úspešný, nebol aktívne vecne legitimovaný v konaní. Poukázal

na rozsudok najvyššej súdnej autority - rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018
publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí SR pod č. 9R 60/2018, v ktorom bolo konštatované, že
v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pri postúpení bankovej
pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (o bankách), kedy
je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by

teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V danom prípade žalovaný zastáva
názor, že bol porušený § 92 ods. 8 zákona o bankách, z čoho vyvodil podľa § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže
žalobca nepreukázal riadne doručenie písomnej výzvy žalovanému, ako to predpokladá § 92 ods. 8zákona o bankách. Uviedol, že z dodávacej knihy doručiteľa vyplýva, že dňa 09.02.2019 si mal prevziať
žalovaný výzvu zo dňa 06.02.2018, podpis v dodávacej knihe nie je podpis žalovaného a zásielku
pravdepodobne prevzal jeho otec. Tomu nasvedčuje aj podpis z doručenky zo dňa 15.03.2018, kde pri

identickom podpise je uvedené „otec“. Z tohto vyplýva, že písomnú výzvu banky prevzala neoprávnená
osoba, pretože otec žalovaného nebol oprávnený predmetnú listinu prevziať „do vlastných rúk“, ani nijak
inak, nakoľko na to nebol splnomocnený žalovaným. Listina sa nedostala do jeho dispozičnej sféry,
keďže otec mu túto listinu neodovzdal, a teda nemal ani objektívnu možnosť sa oboznámiť s touto
listinou. To, že žalovaný si na uvedenej adrese nepreberal zásielky, nasvedčuje aj ďalšia skutočnosť,

a to, že si dňa 13.11.2019 mal prevziať výzvu zo dňa 07.11.2019, no žalovaný bol dňa 09.11.2019
vzatý do väzby, a preto objektívne si nemohol prevziať výzvu dňa 13.11.2019. Napriek tomu v systéme
pošty „svieti“ ako doručená. Uviedol, že žalovaný z dôvodu zlého zdravotného stavu otca odmietol
navrhnúť ho predvolať ako svedka a rovnako navrhnúť finančne náročné znalecké dokazovanie, ktoré
by potvrdilo, že podpis v doručovacej knihe nie je jeho. Súd však mohol v zmysle § 295 CSP vykonať
aj nenavrhnuté dôkazy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku možno nepriamo vyvodiť, prečo tak súd nepostupoval. Pre súd bolo nepodstatné, či výzvu
prevzal žalovaný alebo nie a podstatné pre súd bolo, že sa dostala do jeho dispozičnej sféry. S týmto
sa žalovaný nestotožňuje a takéto doručenie nemožno považovať za doručenie do dispozičnej sféry
žalovaného. Vyslovil názor, že účel ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá riadne doručenie
výzvy spotrebiteľovi, aby mal možnosť sa brániť, resp. pohotovo zareagovať na úmysel banky, a teda

nestačí len preukázateľné zaslanie výzvy na adresu bydliska spotrebiteľa, ako tomu bolo v danom
prípade. Pretože žalovanému nebola riadne doručená výzva v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách,
mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť. V tomto smere nemohlo dôjsť ani k zosplatneniu úveru.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil. Uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní neprináša novú relevantnú argumentáciu,
ani nové dôkazy. S námietkami predloženými počas konania sa súd vysporiadal v dostatočnom rozsahu
už v odôvodnení prvostupňového rozsudku. V podanom vyjadrení predložil sumarizáciu najdôležitejších
predložených dôkazov a tvrdení na podporu žalovaného nároku. K opakovanej námietke spochybnenia
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uviedol, že postupca pred postúpením pohľadávky splnil všetky

zákonné podmienky nutné pre platné postúpenie pohľadávky úveru zo zmluvy o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.02.2015. Vyzval žalovaného v omeškaní k splneniu si povinnosti výzvou
zo dňa 06.02.2018, o čom svedčí podací hárok zo dňa 07.02.2018 a podľa potvrdenia od T. zo dňa
08.07.2021 bola táto zásielka doručená do dispozičnej sféry adresáta dňa 09.02.2018. Predčasná
splatnosť úveru bola žalovanému oznámená písomnosťou „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej

splatnosti“ zo dňa 11.03.2018, ktorá bola podľa doručenky dňa 15.03.2018 doručená do dispozičnej
sféry adresáta. Následne bola pohľadávka postúpená na nového veriteľa na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 22.03.2019. Medzi zosplatnením pohľadávky dňom 10.03.2018 a postúpením
predmetnej pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.03.2019 uplynulo viac
ako 90 dní, pričom v tomto období nedošlo k splateniu dlžnej sumy, resp. ani len jej časti, dlžníkom.

K námietke neprevzatia písomnosti zaslaných žalobcom s poukazom na ust. § 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka uviedol, že pri doručení písomnosti neprítomnej osobe platí tzv. teória dôjdenia (inak fikcia
doručenia). Podľa tejto teórie sa písomnosť považuje za doručenú okamihom, keď sa písomnosť dostala
do sféry dispozície jej adresáta. Do sféry dispozície adresáta sa písomnosť dostane vtedy, ak má
daný adresát objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky, a to bez ohľadu na to, či tak i

skutočne urobil. Za sféru dispozície adresáta sa preto považujú aj všetky zariadenia, ktoré sú zriadené
zo strany adresáta na prijímanie písomností, ako napr. poštové schránky, P.O.BOX schránky atď.
Vzhľadom na to je pre doručenie písomnosti irelevantné, akým spôsobom sa toto doručenie vykoná.
Môže ísť napr. o doručenie prostredníctvom poštového podniku alebo kuriéra. Platí totiž, že aj keď
adresát nepreberá poštu, mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky - ak tak následne

v dôsledku vlastného konania neurobí, túto skutočnosť nie je možné pripísať na ťarchu odosielateľa. Vo
vyjadrení poukázal na to, že k žalobe doložené doklady o doručovaní považoval za dostatočný doklad
o splnení si tejto povinnosti voči žalovanému, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Obo/210/2001, R 119/2003. Zotrval na tom, že žalobca je bez akýchkoľvek pochybností
aktívne vecne legitimovaný. Považoval za neprípustné, aby tzv. strata výhody splátok predstavujúca

vlastne sankciu voči neporiadnemu dlžníkovi a zároveň prostriedok ochrany veriteľa pred následkami
nedodržania finančnej disciplíny takýmto dlžníkom, mala v konečnom dôsledku pre veriteľa nepriaznivý
následok v zmysle neodôvodnenej ekonomickej straty napriek tomu, že veriteľ dodržal všetky zákonom
vyžadované podmienky.4. Žalovaný v replike uviedol, že nebola splnená zákonná podmienka pre vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, nakoľko žalobca nepreukázal, že žalovanému zaslal, resp. doručil výzvu v zmysle §

53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené zotrval na vznesenej námietke premlčania
a jej odôvodnení, ktorú uviedol v podanom odpore. V danom prípade bol porušený § 92 ods.
8 zákona o bankách a žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Žalobca nepredložil
ani jedno písomné podanie adresované žalovanému, ktoré by nevzbudzovalo pochybnosti ohľadom
doručenia žalovanému. Žalovaný si na uvedenej adrese nepreberal zásielky, čomu nasvedčuje aj ďalšia

skutočnosť, a to že si dňa 04.04.2019 mal prevziať oznámenie podané 02.04.2019, avšak žalovaný
bol v tom čase vo väzbe v S.. Žalovaný bol vo väzby z kolúznych dôvodov, teda nemohol kontaktovať
otca a otec jeho, aby mu oznámil prevzatie zásielky. V otázke celkovej čiastky spojenej s úverom súd
bagatelizoval nesúlad sumy 16 747,20 eur so sumou uvedenou v zmluve vo výške 16 744,97 eur, a
preto z uvedeného dôvodu je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov a úrok neprimerane vysoký,
preto je v rozpore s dobrými mravmi.

5. Žalobca v duplike zotrval na svojej doterajšej argumentácii.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe v celom rozsahu vyhovel,
keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 169,59 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 7 764,36 eur, od 11.01.2018 do zaplatenia. Žalovanému, ktorý požiadal
o splácanie žalovanej sumy v splátkach, vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v

celom rozsahu.

8. Žalovaný v odvolaní namieta nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie, uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), podľa ktorého súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. h), podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný svoju odvolaciu argumentáciu bližšie identifikoval aj v odvolacej
replike, ktorou sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu, skutkovo doplnil a bližšie rozviedol svoju právnu
argumentáciu.

9. Rozhodujúcou odvolacou námietkou, na ktorej žalovaný založil podané odvolanie, je, že v danom
prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať aktívnu legitimáciu v spore, nakoľko nepreukázal splnenie
podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky. Podľa názoru žalovaného bol porušený § 92 ods.
8 zákona o bankách, z čoho žalovaný vyvodil podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal

riadne doručenie písomnej výzvy žalovanému, ako to predpokladá § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zotrval
na tom, že podpis v dodávacej knihe nie je jeho, keďže z dodávacej knihy doručiteľa
vyplýva, že 09.02.2019 si mal prevziať žalovaný predmetnú výzvu zo dňa 06.02.2018, pričom zásielku
pravdepodobne prevzal jeho otec, čomu nasvedčuje aj podpis z doručenky zo dňa 15.03.2018, kde pri
identickom podpise je uvedené „otec“. Listina sa tak nedostala do dispozičnej sféry žalovaného, keďže

otecmutútolistinuneodovzdal,atedažalovanýnemalobjektívnumožnosťsaoboznámiťstoutolistinou.
Uviedol,žeust.§92ods.8zákonaobankáchpredpokladáriadnedoručenievýzvyspotrebiteľovi,abyten
mal možnosť sa brániť, resp. pohotovo zareagovať na úmysel banky, a teda nestačí len preukázateľné
zaslanie výzvy na adresu bydliska spotrebiteľa, ako tomu bolo v danom prípade. V kontexte s uvedeným
tvrdí, že súčasný žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v konaní, pretože žalovanému nebola riadne

doručená výzva v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z uvedeného dôvodu tak nemohlo dôjsť ani k
splatnému zosplatneniu úveru v zmysle § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

10. Súd prvej inštancie správne postupoval, ak na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v spore, ktorú súd skúma z úradnej povinnosti, sa zaoberal splnením zákonných podmienok pre

postúpenie pohľadávky bankou na nebankový subjekt v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Vecnou
legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania
(žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný)a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne
vecne legitimovaný).

11.Doprávanaspravodlivýprocesnepatríprávoúčastníkakonania,abysasúdstotožnilsjehoprávnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 22/04). Neznamená ani právo na to, aby bol
účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).

12. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné a neudržateľné.

13. Všeobecne platí, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto
doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa.

14. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie špeciálne
podmienky (popri všeobecných v Občianskom zákonníku), za ktorých môže byť banková pohľadávka
(alebojejčasť)postúpená,atoakjepohľadávka1.splatná,atoažpopredchádzajúcej2.písomnejvýzve
a kumulatívne ak je splnené 3. omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Uvedené skutočnosti sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie
pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Splnenie osobitných
zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení
pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru Národnej
banky Slovenska ako centrálnej banky. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa §

525 Občianskeho zákonníka alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť
zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

15. Písomná výzva banky dlžníkovi je tak prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo
jej časti na inú osobu.

16. Žalobca v konaní preukázal, že výzvou zo dňa 06.02.2018 právny predchodca žalobcu vyzval
žalovaného, ktorý ku dňu 06.02.2018 bol v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške 1 638,44
eur, na splnenie si povinnosti, zároveň bol žalovaný upozornený, že ak dlžnú sumu neuhradí najneskôr
do 15 dní od doručenia výzvy, bude banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky,

čím sa stane splatnou v celom rozsahu. Podacím hárkom č. F. XXXXXXXXX žalobca preukázal, že
žalovanému doručoval na adresu R. XXX doporučený list. Podľa dodávacej knihy zo dňa 09.02.2018
uvedená zásielka bola doručená na adresu žalovaného. Žalovaný uviedol, že podpis v dodávacej knihe
nie je jeho a zásielku pravdepodobne prevzal jeho otec. Z vyjadrenia žalovaného pred súdom prvej
inštancievyplynulo,žežalovanýbývausvojichrodičov.Títosúdôchodcovia,spolužijúvrodinnomdome.

17. Ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V
zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.
V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje
skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon.

18. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 (R 4/2021)
bol vyslovený názor, podľa ktorého účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v
režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle
dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom

začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej
sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu
možnosťneprítomnejosobyzoznámiťsasjejadresovanýmprávnymúkonom.Právnateóriaisúdnaprax
takouto možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale
i také prípady, kedy doručením listu či telegramu obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla

adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i vhodením oznámenia do poštovej schránky o uložení
takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávnehoúkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 28.01.2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010).

19. V posudzovanej veci bol dlžník (v omeškaní) písomnou výzvou banky vyzvaný na plnenie a dlžník
bol následne nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 dní, čo sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia
byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko
zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. V prejednávanej veci
došlo k platnému postúpeniu splatnej pohľadávky.

20. Žalobca preukázal, že žalovanému ako dlžníkovi v omeškaní bola zaslaná výzva banky na plnenie.
Uvedená zásielka bola doručená na adresu žalovaného, čo žalovaný nepopiera. Zaslanie písomnej
výzvy banky (výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách) má povahu hmotnoprávneho úkonu,
ktorého adresátom je dlžník v omeškaní. Účinnosť adresných jednostranných hmotnoprávnych úkonov
v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j.

že sa dostane do sféry jeho dispozície. V posudzovanej veci sa zásielka banky (písomná výzva
zo dňa 06.02.2018) dostala v deň doručenia dňa 09.02.2018 do sféry dispozície žalovaného. Žalovaný
netvrdil, že zásielku neprevzal (uvedené tvrdenie nie je obsiahnuté v žiadnom písomnom vyjadrení,
žalovaný uvedené netvrdil ani na pojednávaní), netvrdil, že sa na adrese pre doručovanie nezdržiaval,
že nemal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky, naopak uviedol že u rodičov býva.

Bránil sa tým, že podpis v dodávacej knihe nie je jeho, zásielku prevzal pravdepodobne jeho otec,
ktoré tvrdenie v konaní nepreukázal, na svoje tvrdenie, hoc v konaní právne zastúpený, nenavrhoval
žiadne dokazovanie. Z obsahu zápisnice pred súdom prvej inštancie zo dňa 27.09.2021 je výslovne
uvedené, že žalovaný a ani právny zástupca žalovaného nemajú návrhy na doplnenie dokazovania.
Uvedomujúc si túto skutočnosť, žalovaný až v podanom odvolaní vysvetľuje, že otca odmietol navrhnúť

predvolať ako svedka, vzhľadom na zdravotný stav otca a rovnako odmietol finančne náročné znalecké
dokazovanie, čo len potvrdzuje fakt, že jeho tvrdenie, že zásielku neprevzal žalovaný, nepreukázal. Pre
úplnosť odvolací súd uvádza, že z úradnej povinnosti súdu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz, ktorý
spotrebiteľ nenavrhol a zároveň ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie (§ 295 CSP) nevyplýva, že súd
musí vykonávať dokazovanie, až kým „nenájde“ dôkaz podporujúci tvrdenie spotrebiteľa v spore. Takýto

výklad úradnej povinnosti súdu celkom zrejme nevyplýva z ustanovenia § 295 CSP a navyše by nebol
ani ústavne konformný.

21. K obrane žalovaného, že žalovaný si neprevzal ani výzvu zo dňa 07.11.2019, obsah tejto výzvy
žalovaný v odvolaní nešpecifikuje, je však zrejmé, že sa jedná o predžalobnú výzvu zo dňa 07.11.2019 a

pokiaľ žalovaný bol dňa 09.11.2019 vzatý do väzby na základe uznesenia Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom sp. zn. 9T/53/2019 zo dňa 09.11.2019, táto výzva, resp. doručenie tejto výzvy nemá žiadny
vzťah a právnu relevanciu na dôvodnosť uplatneného nároku, ani na aktívnu legitimáciu, nakoľko ide o
predžalobnú výzvu, ktorou by sa žalovaný v prípade dobrovoľného splnenia povinnosti vyhol súdnemu
sporu.

22. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor,
že v prejednávanej veci došlo k platnému postúpeniu splatnej pohľadávky, keď žalovaný bol po
predchádzajúcej písomnej výzve v omeškaní so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní (výzva zo dňa 06.02.2018 na plnenie a poučenie o oprávnení banky vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť pohľadávky, a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 11.03.2018),
v dôsledku čoho žalobca bol oprávnený voči žalovanému pred súdom uplatňovať nárok, keďže sa
platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda preukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej
uplatňovanie.

23. Pokiaľ žalovaný v replike namietal premlčanie, ktoré „odôvodnil v podanom odpore,“ odvolací súd
poukazujenaodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,sktorýmsastotožňujeavdôvodochsvojho
rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP na dôvody tohto rozhodnutia odkazuje.

24.Vprípade,žežalovanýpoukazujenato,žeúverjepotrebnépovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov,

odvolací súd uvádza, že jednou z náležitostí spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy je ročná
percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základeúdajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

25. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod, podľa ktorého namietal, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 385 ods. 1 písm. h/ CSP).

26. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o

právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok, teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie
je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyloží,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

27. Žalovaný v replike vyšpecifikoval uplatnený odvolací dôvod a namietal, že súd prvej inštancie
bagatelizoval otázku celkovej čiastky spojenej s úverom, ktorú žalovaný považuje za neurčitú a jej
ustanovenia pre spotrebiteľa za zavádzajúce - v priamom rozpore s § 9 ods. 2 písm. j) zákona o
spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd musí dať v tomto smere za pravdu žalovanému, že v úverovej
zmluve je nesprávne uvedená celková čiastka úveru. Aj keď sa jedná o nepatrný rozdiel 2,23 eur, musí

odvolací súd konštatovať, že ide o údaj nesprávny, pričom správne celkovou čiastkou úveru má byť
16 747,20 eur, nejde však o údaj, ktorý je v neprospech spotrebiteľa (naopak celková čiastka úveru
16.744,97 eur je v zmluve uvedená v sume nižšej o 2,23 eur), a preto je správny záver súdu prvej
inštancie, že predmetný úver nie je bezúročný a bez poplatkov.

28. K námietke žalovaného, že „je úrok neprimerane vysoký a preto je v rozpore s dobrými mravmi“,
ktorá okolnosť má spôsobiť značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v
zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že žalovaný v odvolaní žiadnu
argumentáciu k tejto námietke súdu neponúka, nekonkretizuje v čom vzhliada naplnenie tejto námietky,
preto odvolací súd aj v tomto smere odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý

sa s námietkou žalovaného, že zmluvný úrok dohodnutý v spotrebiteľskej zmluve je vzhľadom na svoju
výšku v rozpore s dobrými mravmi v odôvodnení svojho rozhodnutia, správne vysporiadal.
29. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

30. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1, §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).