Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/185/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113207990
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4113207990.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: A. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX U. Z. XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. René Hudzovič, s.r.o., so sídlom
Štefánikova tr. 49, 949 01 Nitra, IČO: 36 860 697, proti žalovanej: Slovenská kancelária poisťovateľov,
so sídlom Trnavská cesta 82, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, v mene a na účet ktorej zo zákona
koná Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151
700, o zaplatenie sumy 33.193,93 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 2. januára 2018 č.k. 14C/148/2013-334, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaná je
p o v i n n á zaplatiť za žalobcu poškodenej U. Q. sumu 13.277,57 eura, poškodenému M. Q. sumu
9.958,18 eura a poškodenej V. Q. sumu 9.958,18 eura, ktoré im boli priznané rozsudkom Okresného
súdu Nitra zo dňa 16. marca 2010 č.k. 15C/56/2002-991 právoplatným a vykonateľným dňa 20.03.2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 29. novembra 2011 č.k. 7Co/147/2010-1015, do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. V predmetnej veci sa žalobca domáhal voči Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. (v procesnom
postavení žalovanej 1/) a voči žalovanej (v procesnom postavení žalovanej 2/) uloženia povinnosti
nahradiť za neho poškodenej U. Q. sumu 13.277,57 eura, poškodenému M. Q. sumu 9.958,18 eura
a poškodenej V. Q. sumu 9.958,18 eura, ktoré im boli priznané rozsudkom Okresného súdu Nitra zo
dňa 16. marca 2010 č.k. 15C/56/2002-991 právoplatným a vykonateľným dňa 20.03.2012 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. novembra 2011 č.k. 7Co/147/2010-1015, spolu s

úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 15.12.2012 do zaplatenia. V priebehu konania žalobu
rozšíril o alternatívny petit, podľa ktorého sa domáhal, aby žalovaná nahradila nároky poškodených
prostredníctvom Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.
1.2. Súd prvej inštancie vo veci po prvý krát rozhodol rozsudkom zo dňa 14. apríla 2015 č.k.
14C/148/2013-148, ktorým žalobe v zmysle alternatívneho petitu vyhovel. Na odvolanie žalovaných
odvolací súd uznesením zo dňa 14. septembra 2016 č.k. 25Co/184/2015-209 napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že alternatíva

petitu nemôže spočívať v tom, že súd si do svojho rozhodnutia vyberie, ktorý zo žalovaných je pasívne
vecne legitimovaný. Pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol len o nároku uplatnenému voči žalovanému
v 2. rade a nárok uplatnený voči žalovanému v 1. rade ponechal bez povšimnutia, postupoval vrozpore s ustanovením § 152 ods. 2 prvá veta OSP, podľa ktorého rozsudkom má sa rozhodnúť o celej
prejednávanej veci. Navyše poukázal na nesprávne označenie žalovaného v 2. rade.

2.1. Súd prvej inštancie svojim v poradí druhým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 13.277,57 eura od 15.12.2012 do 12.10.2013, úroku z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 9.958,18 eura od 15.12.2012 do 12.10.2013, úroku z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 9.958,18 eura od 15.12.2012 do 12.10.2013, zastavil.
V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje

rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 7 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991
Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, § 4 ods. 1, 2, § 28 ods. 2, 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1, čl. 1 ods. 2 Smernice Rady č. 72/166/
EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za

škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl.
1 ods. 1 Smernice Rady č. 90/232/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
1.2. Zistil, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 16.03.2010 č.k. 15C/56/2002-991
právoplatným a vykonateľným dňa 20.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa

29.11.2011 č.k. 7Co/147/2010-1015 zaviazaný zaplatiť poškodeným U., M. a V. Q. celkovo sumu
33.193,93 eura titulom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma bola spôsobená tým, že v dôsledku
konania žalobcu pri dopravnej nehode dňa 07.07.1999 zomrel ich manžel a otec U. Q.. Ďalej zistil, že
žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 12.04.2002 sp.zn. 3T/7/00 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2000 sp.zn. 4To/146/00 uznaný vinným, že inému z nedbanlivosti

spôsobil smrť preto, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, tým spáchal trestný čin
ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona a za to mu bol uložený trest. Motorové
vozidlo, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená, a ktoré viedol žalobca, bolo zákonne poistené v
Slovenskej poisťovni, a.s. Konštatoval, že tento skutkový stav zistený v konaní na základe vykonaného
dokazovania nebol medzi stranami sporný.

1.3. S poukazom na § 28 ods. 3 zákona č 381/2001 Z.z. dospel k záveru, že subjektom, voči ktorému je
potrebné uplatňovať nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je
Slovenská kancelária poisťovateľov, pričom tieto práva a povinnosti za ňu vykonáva Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s. Keďže dopravná nehoda sa stala dňa 07.07.1999 pri posudzovaní danej veci vychádzal
z vyhlášky č. 423/1991 Zb.

1.4. Vyslovil názor, že pojem škody a nemajetkovej ujmy nie je totožný (Rozhodnutie NS SR sp.zn. 3
Cdo 301/2012) a bez použitia eurokonformného výkladu, teda aplikáciou nepriameho účinku smerníc, by
nebolo možné prísť k záveru, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla pokrýva aj nemajetkovú ujmu pozostalých osôb. Preto v období pred vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie by pri stanovenom rozsahu poistného krytia (tak vyhláškou č. 423/1991 Zb.

ako aj zákonom č. 381/2001 Z.z.) poisťovňa nemohla byť zaviazaná na úhradu nemajetkovej ujmy. Hoci
uznal, že súd je povinný vykladať normu eurokonformne, zároveň uviedol, že eurokonformný výklad
vyhlášky č. 423/1991 Z.z. smerujúci k zahrnutiu náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb
po obetiach dopravnej nehody do zákonného poistenia, by odporoval princípom právnej istoty, zároveň
by retroaktívne zasahoval do existujúcich vzťahov zákonného poistenia, čo by odporovalo ústavne

garantovaným princípom právneho štátu. A to bez ohľadu na skutočnosť, že o povinnosti žalobcu uhradiť
poškodeným nemajetkovú ujmu bolo súdom rozhodnuté až v roku 2012. Nestotožnil sa s názorom
žalobcu, podľa ktorého pojem škoda možno vykladať extenzívne, preto súčasťou náhrady škody je aj
nemajetková ujma. Uviedol, že Občiansky zákonník nezahrňuje pod pojem škody aj nemajetkovú ujmu
a táto sa podľa platného právneho stavu odškodňuje len v prípadoch osobitne stanovených v § 444

Občianskeho zákonníka.
1.5. Uviedol, že existujú zásadné rozdiely v prípade odškodnenia zodpovednosti za škodu a v
prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej forme. Preto pri výklade rozsahu poistného krytia nie
možné bez ďalšieho zahrnúť náhradu nemajetkovej ujmy pod tento rozsah. Keďže pri implementácii
zodpovedajúcich smerníc do zákona o povinnom zmluvnom poistení sa zákonodarca pri nezahrnutí

nemateriálnej ujmy do pojmu škoda, resp. do rozsahu poistného krytia, dostal do rozporu so zámerom
prijatých smerníc, súd je povinný skúmať možnosť použitia eurokonformného výkladu a tak docieliť
zámer zamýšľaný smernicami. Bez možnosti použitia nepriameho účinku smerníc nie je možné pojem
škoda vykladať extenzívne tak, že do tohto pojmu sa zahŕňa aj nemajetková ujma. Na základeuvedeného dospel k záveru, že v čase pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a teda aj
v čase, kedy došlo k dopravnej nehode, nebolo možné do pojmu škoda žiadnym výkladom zahrnúť aj
nemajetkovú ujmu. K tomu poukázal na uznesenie Ústavného súdu III. ÚS 666/2016-36.

1.6. Neprisvedčil argumentu žalobcu, podľa ktorého je rizikom poisťovne, akým spôsobom stanovila
výšku poistného, musela však jednoznačne kryť všetky riziká ktoré jej zákon alebo vyhláška ukladá,
pretože v tom čase vyhláška v rámci rozsahu poistného krytia nemohla zahŕňať nemajetkovú ujmu. Bolo
by v rozpore s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní vyžadovať od poisťovne plnenie, ktoré
v čase kalkulácie, resp. určenia poistného neprichádzalo do úvahy, ani sa nedalo predpokladať.

1.7. Vyslovil názor, že eurokonformný výklad vyhlášky č. 423/1991 Zb. je z dôvodu, že ide až za
hranicu jeho prípustnosti vymedzenú judikatúrou Súdneho dvora a právnymi zásadami, v predmetnej
veci neaplikovateľný a bez jeho použitia nebolo možné pod pojem náhrady škody podľa vyhlášky
č. 423/1991 Zb. zahrnúť aj nemajetkovú ujmu. K námietke žalovanej týkajúcej sa výkladu contra
legem uviedol, že Ústavný súd SR sa extenzívnym výkladom pojmu škoda zaoberal (uznesenie III.
ÚS 666/2016-36) a dospel k záveru, že výkladové postupy pri eurokonformnom výklade umožňujúce

zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu pojmu škoda použitého v zákone o povinnom zmluvnom
poistení aj nemajetkovú ujmu nie sú považované za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti.
1.8. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže v konaní pred
súdom prvej inštancie bola žalovaná úspešná v plnom rozsahu. O náhrade trov odvolacieho konania
rozhodol podľa 396 ods. 3 CSP v spojení s § 225 ods. 1 CSP, rovnako z dôvodu, že žalovaná bola

v odvolacom konaní úspešná. Uviedol, že v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

vo výrokoch II., III. a IV. zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
2.2. Poukázal na historické pramene práva na území dnešnej Slovenskej republiky (niekdajšieho
Československa), ktoré nemožno chápať inak, ako zahrnutie do pojmu škoda spôsobená prevádzkou

motorového vozidla i dnešnú náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetí dopravnej nehody.
Tvrdil, že s prihliadnutím na účel úpravy obsiahnutej vo vyhláške č. 423/1991 Zb. a zmysel zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako i so zreteľom na
zámer zákonodarcu zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým obetiam nehody
spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli, zákonné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, upravené v uvedenej vyhláške, muselo pokrývať
všetky škody (ujmy) obetí nehody spôsobenej motorovým vozidlom. Teda i dnešnú nemajetkovú
ujmu pozostalých. Zo zákonného poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za
neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. a
podľa poistných podmienok. To znamená uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, okrem

iného škody na zdraví alebo usmrtením. Súčasťou náhrady škody spôsobenej na zdraví sú nielen
ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkovej povahy napríklad bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Vzhľadom na uvedené, s použitím logického, historického
a teleologického výkladu pojmu náhrada škody a pojmu škoda na zdraví podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb.
v znení platnom k 07.07.1999, a s prihliadnutím k účelu povinného zákonného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby vyvolanie prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody
odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obetí dopravnej nehody, ako poškodeným,
za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka,
ktorú v širšom ponímaní možno považovať za škodu na zdraví podľa § 3 ods. 1 písm. a) citovanej

vyhlášky. Uvedený záver je ústavne konformným. K tomu poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov
zo dňa 26.05.2015 sp.zn. 20Co/183/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2017 sp.zn. 6
MCdo/1/2016 a uznesenie z 11.10.2016 sp.zn. III ÚS 666/2016.

3.1. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v podmienkach slovenskej legislatívy nie

je možné ani z eurokonformným výkladom pojem škoda vykladať natoľko extenzívne, že by nahŕňal
aj nemajetkovú ujmu. Tým by došlo k porušeniu zásady contra legem. Navyše bez možnosti použiť
eurokonformný výklad z dôvodu temporálnych súvislostí túto problematiku nevníma ako všeobecne
spornú a názory na odlišnosť oboch nárokov sú zrejmé (napríklad NS SR 4 Cdo 168/2009). Poukázalana argumentáciu štátu spore Q. podľa ktorej štát vždy prezentoval stanovisko, že o krytí nemajetkovej
ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nikdy (či už pri zákonnom alebo o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) neuvažoval.

3.2. Tvrdila, že rozhodnutia, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní boli ovplyvnené eurokonformným
výkladom, ktorý je v danom prípade nepoužiteľný. Názor žalobcu, že nemajetková ujma bola vždy
krytá poistením, považovala za nesprávny. Tvrdila za celú dobu platnosti vyhlášky č. 423/1991 Zb.
nezaznamenala jediný prípad uplatnenia podobného nároku. Pojem náhrada škody nie je možné
žiadnym výkladom legitímne vyložiť ako náhrada škody + náhrada nemajetkovej ujmy, lebo takýto výklad

by bol jednoznačne v rozpore s videním oboch nárokov v podmienkach slovenskej legislatívy. Daná vec
je rozhodnutá rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR 4 Cdo/168/2009, 4 Cdo/139/2011, 3 Cdo/301/2012
a 8 Cdo/219/2016, pričom tieto rozhodnutia neboli nikým a ničím prekonané v tom smere, že náhrada
škody nie je a nemôže byť žiadnym spôsobom stotožniteľná s nemajetkovou ujmou. Mala zato, že
eurokonformný výklad smerníc na prípad, ktorý sa stal v roku 1999 v čase, keď právna úprava SR nebola
žiadnym spôsobom viazaná právnymi normami Európskej únie, nie je možný.

3.3. Namietala, že pri takýchto ujmách je v prvom rade potrebné ospravedlnenie zodpovedných osôb.
Až keď takéto ospravedlnenie nie je dostatočnou náplasťou, môže dotknutý subjekt požadovať náhradu
v peniazoch. Pokiaľ sa poisťovňa nemá začo ospravedlniť poškodeným, keďže nie je nato legitimovaná,
nie je zrejmé z akého dôvodu by mala byť aj legitimovaná na zaplatenie náhrady v peniazoch. Ujmu
spôsobil žalobca a medzi pozostalými a vinníkom nehody vzniklo osobnostné túto, kde ospravedlnenie

či odškodnenie niekým iným ako priamym vinníkom, nemá legálny, etický ani logický podklad.

4.1. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol že sa pridržiava podaného odvolania. S
názormi žalovanej uvedenými vo vyjadrení nesúhlasil. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ku
vo veci sp.zn. C-22/2012, Ústavného súdu SR (III. ÚS 646/2015, I. ÚS 206/2015, I II. ÚS 666/2016)

a Najvyššieho súdu SR (6 MCdo/1/2016) a Krajského súdu v Nitre (5Co/182/2013, 8Co/470/2014,
25Co/870/2014, 9Co/267/2015, 7Co/456/2016, 6Co/176/2016). Hoci v uvedených rozhodnutiach súdy
posudzovali výklad pojmu škoda podľa zákona č. 381/2001 Z.z., vzhľadom na zhodu právnej úpravy
obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. právnou úpravou obsiahnutou v § 3 ods. 1
písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. a na zhodný účel a zmysel poistenia pre výklad pojmu škoda oboch

právnych predpisov platia rovnaké interpretačné pravidlá.
4.2. Namietal, že spôsob obrany strany sporu, hoci i štátu, v konaní pred Súdnym dvorom Európskej
únie nie je možné považovať za vôľu zákonodarcu. Rozhodnutia Najvyššieho súdu, na ktoré poukázala
žalovaná, považoval za prekonané rozhodnutiami citovanými bode 4.1. Skutočnosti namietané
žalovanou týkajúce sa tzv. osobného puta, hodnotil ako nesprávne, prípadne účelové. Zodpovednosť

žalovanej za nárok uplatnený v tomto konaní je daná ustanovením § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb.
Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce, čo treba rozumieť pod pojmom
škoda. Tento pojem treba vykladať extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada
patrí pozostalým po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode. Opačný výklad by priniesol značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú škodu, ktoré by mohol viesť k

ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých, či im prisúdená náhrada
bude aj skutočne poskytnutá resp. riziko, že v prípade insolvencie zodpovedného subjektu táto bude
nevymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre
účely vyhlášky č. 423/1991 Zb. Takýto rozširujúci výklad pojmu škoda je aj ústavne konformný, pretože
zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením a povinným zmluvným

poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Ak totiž dôjde pri
dopravnej nehode k usmrteniu zamestnanca § 94 zákona č. 441/2003 Z.z. zakladá pozostalým, ktorými
sú manžela alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730-
násobku denného vymeriavacieho základu, najviac vo výške 46.485,40 eura u manžela alebo manželky.
Takéto odškodnenie, aj keď limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z

úrazového poistenia.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§
219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil.6.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8.1. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcu, ktorým sa domáha voči žalovanej uloženia
povinnosti nahradiť za žalobcu poškodenej U. Q. sumu 13.277,57 eura, poškodenému M. Q. sumu
9.958,18 eura a poškodenej V. Q. sumu 9.958,18 eura, ktoré im boli priznané rozsudkom Okresného
súdu Nitra zo dňa 16. marca 2010 č.k. 15C/56/2002-991 právoplatným a vykonateľným dňa 20.03.2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. novembra 2011 č.k. 7Co 147/2010-1015.
8.2. Zo zisteného skutkového stavu je nesporné, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Nitra zo

dňa 12. apríla 2002 sp.zn. 3T/7/2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. októbra
2010 sp.zn. 4To/146/2000 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2
Trestného zákona. Žalobca dňa 07.07.1999 o 17,30 hod. medzi obcami S. a Y. riadil osobné motorové
vozidlo, pričom v mierne pravotočivej zákrute neprispôsobil rýchlosť svojim schopnostiam, povahe a
stavu vozovky, poveternostným podmienkam, v dôsledku čoho prešiel do protismeru, kde sa čelne

narazil do osobného motorového vozidla, následkom čoho vodič (U. Q.) a jeho dvaja spolujazdci (R. F. a
M. F.) utrpeli zranenia, na následky ktorých na mieste dopravnej nehody všetci traja zomreli. Motorové
vozidlo, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená, a ktoré viedol žalobca, bolo zákonne poistené v
Slovenskej poisťovni, a.s. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 16. marca 2010 č.k.
15C/56/2002-991 právoplatným a vykonateľným dňa 20.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

Nitra zo dňa 29. novembra 2011 č.k. 7Co/147/2010-1015 zaviazaný zaplatiť poškodeným U., M. a V.
Q.ovým celkovo sumu 33.193,93 eura titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej tým, že v dôsledku konania
žalobcu pri dopravnej nehode dňa 07.07.1999 zomrel ich manžel a otec U. Q..
8.3. Žalobca v žalobe tvrdil, že žiadal žalovanú, aby za neho zaplatila poškodeným sumy, na ktoré bol
zaviazaný, čo žalovaná odmietla z dôvodu, že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do poistného krytia

určeného vyhláškou č. 423/1991 Zb.
8.4. Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac tým, že pojem škoda podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb.
nie je možné vykladať tak, že táto zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody,
keďže eurokonformný výklad vyhlášky č. 423/1991 Zb. je neaplikovateľný.

9. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a
podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa vzťahuje zákonné poistenie (ďalej len
"poistený"), má právo, aby poisťovňa za neho nahradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych
predpisov poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou

motorového vozidla inému
a) na zdraví alebo usmrtením.

10. Podľa § 7 ods. 1 prvá veta vyhlášky č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky
zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, náhradu platí

poisťovňa poškodenému; poškodený však nemá právo na plnenie proti poisťovni, s výnimkou prípadov
uvedených v § 3 ods. 4, § 8 a § 9 ods. 2.

11. Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31. decembra 2001 sa spravujú
podľa doterajších právnych predpisov.

12. Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s., vzniknuté

zo zákonného poistenia prechádzajú 1. januára 2002 na kanceláriu. Tieto práva a povinnosti uplatňuje
a vykonáva v mene a na účet kancelárie Slovenská poisťovňa, a.s. Túto činnosť účtuje Slovenská
poisťovňa, a.s., oddelene od ostatnej činnosti.13.1. Odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal v tejto časti v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre
zistenie rozhodujúcich skutočností, z vykonaného dokazovania však vyvodil nesprávny právny záver.

13.2. Z hľadiska skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca bol právoplatným
rozhodnutím zaviazaný zaplatiť poškodenej U. Q. sumu 13.277,57 eura, poškodenému M. Q. sumu
9.958,18 eura a poškodenej V. Q. sumu 9.958,18 eura. Titulom pre priznanie tohto nároku bola náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do práva poškodených na ochranu osobnosti, ktorého sa žalobca dopustil
tým, že dňa 07.07.1999 o 17,30 hod. medzi obcami S. a Y. riadil osobné motorové vozidlo, pričom

v mierne pravotočivej zákrute neprispôsobil rýchlosť svojim schopnostiam, povahe a stavu vozovky,
poveternostným podmienkam, v dôsledku čoho prešiel do protismeru, kde sa čelne narazil do osobného
motorového vozidla, následkom čoho vodič (U. Q.) a jeho dvaja spolujazdci (R. F. a M. F.) utrpeli
zranenia, na následky ktorých na mieste dopravnej nehody všetci traja zomreli. Za uvedené konanie bol
žalobca právoplatným rozhodnutím uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224
ods. 1, 2 Trestného zákona. Motorové vozidlo, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená, a ktoré viedol

žalobca, bolo zákonne poistené v Slovenskej poisťovni, a.s.
13.3. Z takto zisteného skutkového stavu, ktorý navyše nebol sporný, vyvodil súd prvej inštancie
nesprávny právny záver, podľa ktorého pojem škoda podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. nie je možné
vykladať tak, že táto zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody. S uvedeným
záverom však odvolací súd nesúhlasí.

14.1. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, či pojem škoda podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb.
zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody. Pri riešení tejto otázky vychádzal
zozáveru,žeeurokonformnývýkladvyhlášky č.423/1991Zb.jeneaplikovateľný,keďžetátobolaúčinná
v čase, keď Slovenská republika nebola členom Európskej únie, a iným, ako eurokonformným výkladom

nie je možné dospieť k záveru, že pojem škoda podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. zahŕňa aj nemajetkovú
ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody.
14.2. Odvolací súd poukazuje, že základnou podmienkou preto, aby poisťovňa za poisteného nahradila
poškodenému nároky na náhradu škody je skutočnosť, že poistený za škodu zodpovedá. Podľa §
3 ods. 1 uvedenej vyhlášky ide o zodpovednosť za škodu uplatnenú a preukázanú poškodeným

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisov.
V danej veci súd v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 15C/56/2002 v právoplatnom
rozhodnutí ustálil zodpovednosť žalobcu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a jeho
povinnosť zaplatiť pozostalým náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku usmrtenia ich blízkej
osoby pri dopravnej nehode spôsobenej žalobcom. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca má

právo, aby uvedenú povinnosť za neho splnila poisťovňa zo zákonného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keďže ide o nárok na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla inému usmrtením podľa § 3 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb.
14.3. Navyše pojem škoda nie je priamo definovaný ani v ustanoveniach vyhlášky č. 423/1991 Zb.
ani v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že pod pojem škoda je možné zahrnúť aj

nároky nehmotného charakteru však možno vyvodiť z ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa odškodňujú bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, čo sú nároky nehmotného
charakteru. Preto nie je možné jednoznačne vylúčiť záver, že pojem “škoda spôsobená usmrtením“
zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody. Naopak podľa názoru
odvolacieho súdu sa k tomuto záveru je potrebné prikloniť a to aj bez aplikácie eurokonformného výkladu

citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb.
14.5. Odvolací súd však dodáva, že hoci novelizácie zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, boli prijaté ako výsledok
transpozície smerníc Rady a Európskeho parlamentu upravujúcich poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, nie je možné prijať záver o neaplikovateľnosti

eurokonformného výkladu na ustanovenia právneho predpisu, ktorý bol v našom právnom poriadku
účinný pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Naopak podľa názoru odvolacieho súdu
v súčasnosti sú súdy sú vždy povinné pri rozhodovaní sporov prihliadať princípy práva EÚ a to aj
pri aplikácii predpisov účinných pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Osobitne pri
výklade takých ustanovení právnych predpisov, ktorých znenie bolo v čase pred našim vstupom EÚ aj

po ňom rovnaké. V tomto smere odvolací súd poukazuje na obsahovú totožnosť znenia ustanovenia
§ 3 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. a ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001
Z.z., z ktorej vyplýva, že zákonodarca ani v rámci transpozície smerníc Rady a Európskeho parlamentu
nemal potrebu zmeniť znenie právneho predpisu tak, že konkrétne uvedie nielen povinnosť poisťovnenahradiť za poisteného (predtým prevádzkovateľa motorového vozidla) uplatnené a preukázané nároky
poškodeného na náhradu škody, ale aj nemajetkovej ujmy. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu
ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. sa má vykladať v tom zmysle, že zákonné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Preto, ak je
prevádzkovateľ či vodič motorového vozidla, na ktorého sa vzťahuje zákonné poistenie, povinný zaplatiť
pozostalým obete dopravnej nehody nemajetkovú ujmu, navyše za okolností, podľa ktorých mu uvedená
povinnosťbolauloženásúdnymrozhodnutím,mázároveňprávo,abyajtútoškoduzaneho poškodeným

uhradila poisťovňa.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
podľa § 388 ods. 1 CSP zmenil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť za žalobcu poškodenej U. Q. sumu
13.277,57 eura, poškodenému M. Q. sumu 9.958,18 eura a poškodenej V. Q. sumu 9.958,18 eura,
ktoré im boli priznané rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 16. marca 2010 č.k. 15C/56/2002-991

právoplatným a vykonateľným dňa 20.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 29.
novembra 2011 č.k. 7Co/147/2010-1015, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

16. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396
ods. 1, 2 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom

prvej inštancie a trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalobca bol
v celom konaní úspešný. Zastavujúca časť konania týkajúca sa úrokov z omeškania nemala vplyv na
rozsah priznaných trov, keďže úroky z omeškania neboli samostatným predmetom sporu. O výške trov
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom
podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).