Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 28, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoCsp/54/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118200554
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5118200554.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcov: 1/ H. U.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomK.,ul.P.č.XXX/X,2/E.U.,nar.XX.XX.XXXX,bytomK.,ul.E.č.XXX/XX,obaja
zastúpení splnomocneným zástupcom LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov č. 653/23-2, Žilina,
IČO: 47 253 096, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova
č. 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému splnomocneným zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Kubániho č. 16, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti právnych
úkonov a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ a žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č. k. 6Csp/4/2018-340 zo dňa 02. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. zostáva n e d o t k n u t ý .

Vo výroku II., IV. a V. rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca 1/ m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovaný m á voči žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6Csp/4/2018-340 zo dňa 02.07.2021 rozhodol tak, že súd návrh
žalobcov 1/ a 2/ na prerušenie konania do doby, pokiaľ Súdny dvor Európskej únie nerozhodne o
návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie prejudiciálneho konania vedeného pod sp. zn. C-485/19
zamieta (výrok I.). Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2.607,26 eur, a to do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). Žaloba sa v časti nároku uplatneného žalobcom 1/ o
zaplatenie sumy 6.347,35 eur zamieta (výrok III.). Žalovaný má voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov
prvoinštančnéhoadruhoinštančnéhokonaniavrozsahu 48,36%(výrokIV.).Žalovanýmávočižalobkyni

2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok V.).
2. V preskúmavanej veci sa žalobca 1/ H. U. (pôvodne len žalobca - poznámka odvolacieho súdu)
proti žalovanému domáhal rozhodnutia, ktorým zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500017369 zo dňa
12.11.2012, č. 8200030107 zo dňa 16.06.2010, č. 8200054667 zo dňa 06.03.2013 a č. 8200060427
zo dňa 14.11.2013, uzatvorené medzi žalobcom 1/ a žalovaným sú absolútne neplatné, a to v časti
úrokov. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, a to vo výške rozdielu medzi
obdržanými finančnými prostriedkami a istinou zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500017369 zo dňa

12.11.2012, č. 8200030107 zo dňa 16.06.2010, č. 8200054667 zo dňa 06.03.2013 a č. 8200060427
zo dňa 14.11.2013. Žalobu odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným označené zmluvy o revolvingovom
úvere, ktorých predmetom bolo poskytnutie úveru. Dňa 11.09.2015 bol ním dlh z úverov splatený.
Napriek splateniu celej dlžnej sumy z jeho strany došlo zo strany žalovaného k vymáhaniu tohto dlhu,ktorý však už neexistuje. Dňa 12.06.2017 žalovaný oznámil žalobcovi 1/, že voči nemu eviduje dlh, a to v
celkovej výške 6.701,22 eur vyplývajúci z vyššie uvedených revolvingových úverov. Taktiež žalovaný na
základe listu zo dňa 12.05.2017 vyzval jeho zamestnávateľa na vykonávanie zrážok zo mzdy, ktorý ich v

prospech žalovaného aj vykonával. Podľa žalobcu 1/ zo strany žalovaného dochádzalo prostredníctvom
jeho zamestnávateľa k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor. Z tohto dôvodu žalobca 1/ podal návrh
na vydanie neodkladného opatrenia, na základe ktorého dňa 19.10.2017 súd rozhodol o povinnosti jeho
zamestnávateľa zdržať sa vykonávania zrážok z jeho mzdy, a to až do právoplatného skončenia vo veci
samej. Žalobca 1/ tvrdil, že je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných zmlúv

v časti úrokov a bez tohto určenia by bolo ohrozené jeho právo alebo by sa jeho právne postavenie
stalo neistým, nakoľko bol z jeho strany dlh z revolvingových úverov splatený a zo strany žalovaného
by naďalej dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor. Žalobca 1/ namietal rozpor s dobrými
mravmi, kde podľa ust. § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občianskeho
zákonníka“) žalovaný postupoval voči nemu ako spotrebiteľovi bez odbornej starostlivosti a v rozpore
s dobrými mravmi. Uviedol, že výška ročného úroku, ktorý je vo všetkých napádaných zmluvách vo

výške cca 70 %, absolútne odporuje dobrým mravom. Žalobca 1/ ďalej poukázal na ustanovenia v
rozhodcovskej doložke upravenej v čl. 18 zmluvných dojednaní a zmluvnej pokute v prípade omeškania
splátok upravenej v čl. 14 zmluvných dojednaní, v ktorých sa zmluvná pokuta v závislosti od dĺžky
omeškania pohybovala až na úrovni 30 % z dlžnej sumy. Zároveň doplnil, že ďalšou z neprijateľných
zmluvných podmienok bola aj výška odplaty dohodnutá v čl. 8 ods. 8.1 predmetných zmlúv, ktorú bol

žalobca povinný uhradiť, a to bez toho, aby žalobca túto službu reálne využil.
3. Okresný súd uznesením č. k. 6Csp/4/2018-138 zo dňa 05.11.2018 pripustil zmenu petitu žaloby
navrhnutú žalobcom v podaní doručenom súdu dňa 12.03.2018 a ozrejmeným dňa 09.10.2018 s tým, že
žalobca sa v ďalšom konaní domáha vydania rozhodnutia v nasledovnom znení rozsudočného výroku:
Súd určuje, že zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500017369 zo dňa 12.11.2012, č. 8200030107 zo

dňa 16.06.2010, č. 8200054667 zo dňa 06.03.2013 a č. 8200060427 zo dňa 14.11.2013 sú neplatné v
časti bodu 6 zmlúv upravujúcich výšku úrokovej sadzby a v časti bodu 8 zmlúv upravujúcich dohodu o
poskytnutí služby. Súd určuje, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8200030107 zo dňa 16.06.2010 v
časti článku č. 14 a 18 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, a zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8500017369 zo dňa 12.11.2012, č. 8200054667 zo dňa 06.03.2013 a č. 8200060427 zo

dňa 14.11.2013 v časti článku č. 14 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere sú neplatné.
Súd určuje, že úvery poskytnuté na základe zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500017369 zo dňa
12.11.2012, č. 8200030107 zo dňa 16.06.2010, č. 8200054667 zo dňa 06.03.2013 a č. 8200060427
zo dňa 14.11.2013 sú bezúročné a bez poplatkov. Súd určuje, že dohody o zrážkach zo mzdy č.
8500017369 zo dňa 12.11.2012, č. 8200030107 zo dňa 16.06.2010, č. 8200054667 zo dňa 0603.2013

a č. 8200060427 zo dňa 14.11.2013 sú neplatné. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie spolu vo výške 8.954,61 eur. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.
4. Uznesením č. k. 6Csp/4/2018-182 zo dňa 20.12.2019 okresný súd pripustil pristúpenie E. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, XXX XX K., do konania na strane žalobcov.
5. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 03.06.2020 uviedol, že z doposiaľ predložených podaní

nie je zrejmé, aký právny záujem majú žalobcovia na súbežnom určovaní aj neplatnosti časti zmluvy a
aj bezúročnosti úveru z tej ktorej zmluvy a súčasne resp. naviac aj pri určovaní neplatnosti jednotlivých
dohôd o zrážkach zo mzdy. Tiež tvrdil, že žalobkyňa 2/ nemá žiadnu vecnú legitimáciu v spore ohľadne
žalovaného nároku a neboli predložené ani žiadne dôkazy, aby toto preukázali.
6. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6Csp/4/2018-210 zo dňa 05.06.2020 rozhodol nasledovne:

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 8.954,61 eur, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok I.), súd určuje, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8200030107 zo dňa 16.06.2010,
uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným, dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8500017369 zo dňa
12.11.2012, uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným, dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8200054667
zo dňa 06.03.2013, uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným a dohoda o zrážkach zo mzdy č.

8200060427 zo dňa 14.11.2013 uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným, sú neplatné (výrok II.), súd
konanie v časti o ponechanie v platnosti neodkladného opatrenia nariadeného Uznesením Okresného
súdu Žilina č. k. 45Csp/6/2017-39 zo dňa 19.10.2018 do právoplatného skončenia konania Okresného
súduŽilinavedenéhopodsp.zn.6Csp/4/2018,zastavuje(výrokIII.).Súdžalobuvozvyšnejčastizamieta
(výrok IV.). Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok V.).

7. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8CoCsp/45/2020-286 zo dňa 29.01.2021 rozsudok okresného
súdu vo výrokoch I. a V. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo výrokoch II., III. a IV.
zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.8. Súd následne predmetnú vec posúdil podľa ust. § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (ďalej len „zák. 129/2010 Z. z.“) v znení platnom a účinnom od 11.06.2010, § 11 ods.

1 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom od 11.06.2010, od 01.12.2011, § 11 ods. 1 zák. č.
129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom od 10.06.2013.
9. Vykonaným dokazovaním, oboznámením sa s listinnými dôkazmi mal zistené, že žalobca 1/ a
žalobkyňa 2/ uzatvorili so žalovaným 1. Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8200030107 zo dňa
16.06.2010, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi 1/ úver a revolving vo výške 2.290,84 eur

(1.500,- eur + 790,84 eur - dôkaz č. l. 107 spisu), 2. Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500017369 zo
dňa 12.11.2012, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi 1/ úver a revolving vo výške 1.832,61 eur
(1.200,- eur + 632,61 eur - dôkaz na č. l. 103 spisu), 3. Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8200054667
zo dňa 06.03.2013, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi 1/ úver a revolving vo výške 2.290,84
eur (1.500,- eur + 790,84 eur - dôkaz na č. l. 147 spisu). Žalobca 1/ uzatvoril so žalovaným 4. Zmluvu o
revolvingovom úvere č. 8200060427 zo dňa 14.11.2013, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi

1/ úver a revolving vo výške 2.358,31 eur (1.500,- eur + 858,31 eur - dôkaz na č. l. 115 spisu).
10. Súd v nadväznosti na uznesenie odvolacieho súdu povinný opätovne posúdiť prípadné premlčanie
zo strany žalobcom 1/ uplatneného nároku, a to vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovaného. Zároveň mal zohľadniť namiesto 10-ročnej objektívnej premlčacej doby aplikovateľnej
pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení z dôvodu, že žalobca 1/ jednoznačne nepreukázal úmysel

žalovaného na jeho bezdôvodnom obohacovaní, trojročnú objektívnu premlčaciu lehotu a subjektívnu
dvojročnú premlčaciu lehotu, ktorú mal v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu začať počítať prvým
dňom začatia splácania prvej splátky a následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením
poslednej splátky ohľadom každej jednotlivej zmluvy o revolvingovom úvere.
11. V prvom rade súd považoval za potrebné si ustáliť, kedy došlo zo strany žalobcu 1/ k splateniu

istín jednotlivých zo strany žalovaného poskytnutých úverov (nakoľko z dôvodu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti predmetných úverov bol žalobca 1/ povinný zaplatiť žalovanému len súčet istín
poskytnutých úverov, plnenia, ktoré boli realizované nad rámec istín úverov, boli plneniami bez právneho
dôvodu, a teda bezdôvodným obohatením na strane žalovaného). Z prehľadu pohľadávok predložených
žalovaným Vojenskému útvaru Žilina voči žalobcovi 1/ (č. l. 42 spisu), ako aj z príjmového pokladničného

dokladu č. l. 43 spisu, pričom tieto dôkazy boli medzi stranami nespornými vyplynulo, že: - istina úveru
poskytnutého na základe zmluvy č. 8200030107 vo výške 2.290,84 eur bola splatená žalobcom 1/ v r.
2013, - istina úveru poskytnutého na základe zmluvy č. 8500017369 vo výške 1.832,61 eur bola splatená
žalobcom 1/ v apríli 2015, - istina úveru poskytnutého na základe zmluvy č. 8200054667 vo výške
2.290,84 eur bola splatená žalobcom 1/ v auguste 2015, - istina úveru poskytnutého na základe zmluvy

č. 8200060427 vo výške 2.358,31 eur bola splatená žalobcom 1/ v septembri 2015. Následne súd ustálil,
a to na základe právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom, ktorým bol viazaný, že pokiaľ mal
súd posudzovať plynutie subjektívnej premlčacej doby odo dňa splatenia každej jednotlivej splátky pri
každom jednotlivom úvere, že v takom prípade moment plynutia subjektívnej premlčacej doby (ktorá má
plynúť odo dňa, keď sa žalobca 1/ dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

bezdôvodne obohatil), začína plynúť rovnakým okamihom ako trojročná objektívna premlčacia lehota
(ktorá má začať plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo). Obidve premlčacie doby v
tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že vedomosť žalobcu 1/ o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
jeho úverov je aj v zmysle názoru odvolacieho súdu potrebné spájať s jeho vedomosťou o existencii zák.
č. 129/2010 Z. z., začínajú plynúť tým istým momentom, teda odo dňa splatenia jednotlivých splátok.

Vzhľadom na uvedené súd vzal do úvahy deň, kedy žalobca 1/ uplatnil svoj nárok na súde, pričom
na základe informácie na č. l. 1 spisu (text za prvou odrážkou), ako aj z uznesenia Okresného súdu
Žilina č. k. 45Csp/6/2017-39 zo dňa 19.10.2017 a z informácie uvedenej k podaniu predmetného návrhu
uvedenej v elektronickom archíve vedenom ku konaniu sp. zn. 45Cso/6/2017 zistil, že žaloba bola v
tejto veci podaná dňa 24.11.2017. Následne vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti týkajúce sa plynutia

premlčacích lehôt v súvislosti s bezdôvodným obohatením vyhodnotil (nakoľko v prípade existencie
subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehoty je potrebné, aby v momente uplatnenia /vykonania/ práva
neskončila plynúť ani jedna z premlčacích dôb), že nepremlčanými sú pohľadávky žalobcu 1/ voči
žalovanému z titulu plnenia nad rámec istín predmetných úverov, ktoré žalobca 1/ žalovanému splatil
najneskôr dva roky pred uplatnením svojho nároku na súde (teda najneskôr 24.11.2015).

12. Súd na základe vyjadrenia žalobcu 1/ zo dňa 12.03.2018 (č.l. 40 spisu), ako aj na základe ďalších
listinných dôkazov (č.l. 43, 43 rub a 44 spisu), ako aj na základe vyjadrenia žalovaného zo dňa
03.06.2020 (č.l. 193, 193 rub) konštatoval, že rozsah plnenia žalobcu 1/ uvádzaný zo strany jednej,
prípadne druhej strany sporu, nebol v tomto spore žiadnym spôsobom a nikým popieraný. Dospel tak kzáveru, že za obdobie od 22.12.2015 do 09.10.2017 splatil žalobca 1/ žalovanému z titulu plnení na úver
poskytnutý na základe zmluvy č. 8200030107 sumu 803,70 eur (10 x 80,37 eur), z titulu plnení na úver
poskytnutý na základe zmluvy č. 8500017369 sumu 403,81 eur (64,29 eur x 5 + 63,09 eur + 1,20 eur +

18,07 eur ), z titulu plnení na úver poskytnutý na základe zmluvy č. 8200054667 sumu 803,70 eur (10 x
80,37 eur), z titulu plnení na úver poskytnutý na základe zmluvy č. 8200054667 sumu 596,05 eur, pričom
súčet vyššie uvedených plnení zo všetkých štyroch zmlúv predstavuje sumu 2.607,26 eur (803,70 eur
+ 403,81 eur + 803,70 eur + 596,05 eur). Následne súd musel konštatovať, že pohľadávka uplatnená
žalobcom 1/ nad rozsah vyššie uvedeného súčtu súm bola ním žalovanému zaplatená v období pred

24.11.2015. Z toho dôvodu, poukazujúc pritom na závery prijaté vyššie v tomto bode odôvodnenia
rozsudku, bola v čase jej uplatnenia na súde premlčaná. Žalobcovi preto priznal nepremlčanú časť
uplatnenej pohľadávky vo výške 2.607,26 eur, pričom zostávajúca časť žaloby, ktorou bol uplatnený
nárok na peňažné plnenie, bola z dôvodu jeho premlčania výrokom č. III. tohto rozsudku zamietnutá (t.j.
v časti o zaplatenie 6.347,35 eur - čo predstavuje rozdiel medzi uplatnenou pohľadávkou /8.954,61 eur/
a jej priznanou časťou /2.607,26 eur/).

13. Súd výrokom I. v zmysle ustanovenia § 162 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“, rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania do doby, pokiaľ Súdny
dvor Európskej únie nerozhodne o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie prejudiciálneho konania
vedeného pod sp. zn. C-485/19 podaného žalobcami 1/ a 2/ v predmetnej veci dňa 06.04.2021 (č.
l. 312 - 313 spisu). V čase vyhlásenia rozsudku v predmetnej veci bolo vo veci C-485/19, vedenej

pred Súdnym dvorom Európskej únie, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania,
podaný Krajským súdom v Prešove z 12.06.2019 a doručený Súdnemu dvoru 25.06.2019, ktorý súvisí
s konaním LH proti Profi Credit Slovakia, s.r.o. rozhodnuté rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie
z 22.04.2021, a to v časti prejudiciálnej otázky, ktorá mala súvisieť aj s týmto konaním vedeným pred
súdom v bode 1/ rozsudku. Naviac dodal, že skutkové okolnosti sporu, v ktorom bola zo strany Krajského

súdu v Prešove položená Súdnemu dvoru prejudiciálna otázka, neboli úplne totožné so skutkovým
stavom zisteným v tomto spore, navyše prejudiciálna otázka sa netýkala ustanovenia Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe pri bezdôvodnom obohatení (táto bola v konaní
vedenom pred Krajským súdom v Prešove ustálená), ktorej posúdenie bolo v predmetnej sporovej veci
kľúčové, ale týkala sa dĺžky trvania objektívnej trojročnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení.

Vzhľadom na posúdenie uvedené v uznesení odvolacieho súdu (podľa ktorého je potrebné začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby počítať odo dňa splatenia každej jednotlivej splátky každého
úveru), v tejto sporovej veci by aj prípadné určenie odlišnej dĺžky trvania objektívnej trojročnej premlčacej
doby nemalo vplyv na rozhodnutie v tejto sporovej veci.
14. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods.

1, 2, § 396 ods. 3 C. s. p. Následne nárok na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom 1/
a žalovaným vypočítal tak, že nakoľko zo strany žalobcu 1/ bolo uplatnených 5 skupín nárokov pri
zohľadnení, že úplný úspech strany sporu predstavuje 100 %, každý uplatnený nárok v tomto spore
potom predstavoval 20 % (100 : 5). Vzhľadom na rozsudok okresného súdu v prvom poradí, ktorý
nadobudolprávoplatnosťvovýrokochII.,III.aIV.dňa14.07.2020bolžalobca1/neúspešnývčastižaloby

o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov, v časti o určenie neplatnosti viacerých ustanovení
úverových zmlúv a zmluvných dojednaní, ako aj v zastavenej časti konania (procesne zavinil zastavenie
konania nakoľko bez uvedenia dôvodu na strane žalovaného zobral žalobu v tejto časti späť). Naproti
tomubolúspešnývčastižalobyoneplatnosťuzatvorenýchdohôdozrážkachzomzdyakoajčastižaloby
o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia. Súd konštatoval, že žalobca 1/ bol úspešný v rozsahu 25,82

% (20 % z titulu úspechu o určenie neplatnosti uzatvorených dohôd o zrážkach zo mzdy a 5,82 % z
titulu úspechu žaloby o plnenie peňažnej sumy). Žalobca 1/ si uplatňoval spolu sumu 8.954,61 eur, čo
pri vyššie uvedenom rozdelení uplatnených nárokov predstavuje 20 % vo vzťahu ku všetkým skupinám
uplatnených nárokov, pričom bol úspešný v časti o zaplatenie 2.607,26 eur, čo predstavuje 29,12 % z
uplatnenej sumy (2.607,26 eur : 89,5461 eur), pričom 29,12 % z 20 % predstavuje 5,82 %. Žalovaný bol

úspešný vo vzťahu k žalobcovi 1/ v rozsahu 74,18 % (60 % - 20 % x 3) za úspech - v časti zamietnutia
žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov (20 %), - v časti zamietnutej žaloby o určenie
neplatnosti viacerých zmluvných ustanovení úverových zmlúv, ako aj zmluvných dojednaní (20 %), - v
častizastaveniakonaniaoponechanieneodkladnéhoopatreniavplatnosti(20%),+14,18%zamietnutej
časti o zaplatenie 6.347,35 eur (zamietnutie percentuálne predstavuje 70,88 % z uplatnenej sumy -

6.347,35 eur : 89,5461 eur), pričom 70,88 % z 20 % predstavuje 14,18 % (20 : 100 x 70,88). Následne
čistý úspech žalovaného predstavuje rozdiel medzi jeho celkovým úspechom a celkovým úspechom
žalobcu 1/ (74,18 % - 25,82 % = 48,36 %), vzhľadom na to súd priznal žalovanému voči žalobcovi 1/
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,36 %. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ súd uviedol, že táto sa vpredmetnom spore domáhala voči žalovanému určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných
úverov, ako aj určenia neplatnosti viacerých zmluvných ustanovení a zmluvných dojednaní, pričom oba
uplatnené nároky boli zamietnuté. Musel tak konštatovať, že žalobkyňa 2/ v časti ňou uplatnených

nárokov voči žalovanému bola neúspešná v celom rozsahu. Súd preto žalovanému, ako vo vzťahu k
zamietnutým častiam žaloby úspešnej strane sporu, priznal voči žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. S prihliadnutím na skutočnosť, že zásada úspechu sa neposudzuje za každé
štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci, nemôže sa úspešnému odvolateľovi priznať
náhrada trov za odvolacie konanie, ak bol napokon v konaní na súde prvej inštancie úspešný druhý

účastník, ale náhrada všetkých účelne vynaložených trov v celom konaní od jeho začiatku až po jeho
skončenie sa priznáva iba jednému účastníkovi. V zmysle uvedeného súd posudzoval úspech strán
sporu v predmetnom spore ako jeden celok uplatňujúc zásadu, že náhrada trov konania sa priznáva
iba jednej strane sporu, resp. úspešnejšej strane sporu s tým, že neposudzoval úspech strán sporu v
jednotlivých konaniach (prvoinštančnom a druhoinštančnom), ale zohľadnil celkový úspech/neúspech
strán sporu podľa právoplatných výrokov rozsudku prvom poradí a podľa rozhodnutia prvoinštančného

súdu v nadväznosti na vrátenie veci v zmysle uznesenia odvolacieho súdu.

15. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obidve strany sporu.

16. Žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolaním napadol výrok II. a IV. odvolávajúc

na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ C. s. p. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozsudok v napadnutej časti, žalobu v časti o zaplatenie sumy 2.607,26 eur zamietol a priznal mu voči
žalobcovi 1/ právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
17. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania ním uplatnenú,
predovšetkým pokiaľ ide o ustálenie rozsahu premlčaných nárokov, tiež dospel k nesprávnym skutkovým

záverom a k nesprávnemu právnemu posúdeniu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o jeho rozsahu
a napokon rozhodol o náhrade trov konania v rozpore s § 255 a nasl. C. s. p.
18. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie pri určení, resp. posúdení, kedy
začala plynúť premlčacia doba pre jednotlivé splátky, vychádzal z predpokladu, že najskôr došlo pri tom-
ktorom úverovom vzťahu k úhrade istiny úveru a po jej úhrade všetky splátky predstavujú bezdôvodné

obohatenie a vo vzťahu k nim posudzoval uplatnenú námietku premlčania. Postup súdu prvej inštancie je
podľa žalovaného nesprávny, pretože je v rozpore s obsahom jednotlivých úverových zmlúv predpoklad,
že splátkami sa najskôr spláca istina úveru a až potom úrok. Nesprávnosť predpokladu súdu vyplýva
už len z takej základnej veci, akou je to, že poskytnutie revolvingu ako následného úveru predpokladalo
uhradenie určeného počtu splátok. Každá splátka ale zahrňuje časť určenú na úrok a časť na úhradu

istiny. Z vykonaného dokazovania a ani z tvrdení žalobcu 1/ ale nevyplýva podklad pre taký postup súdu,
ktorý v rozpore s jednotlivými zmluvami všetky splátky najskôr započítaval na úhradu istiny „úveru“ a
istiny „revolvingu“. Ak by mal platiť takýto postup, potom žalobca 1/ by nikdy nesplnil podmienky pre
čerpanie revolvingu, pretože žiadna zmluva o revolvingovom úvere neupravuje, že predpokladom pre
čerpanie úveru je úhrada len istiny úveru, resp. dokonca len časti istiny úveru. Súd prvej inštancie v

odôvodnení rozsudku pritom ani neuviedol žiadne zákonné pravidlo, podľa ktorého by sa platby mali
najskôr započítavať na istiny úveru, hoci bolo zrejmé (napr. z výšky platby rovnajúcej sa dohodnutej
splátkeúverupritej-ktorejzmluveorevolvingovomúvere),žeideoplatbusplátkyzahrňujúcučasťurčenú
na úhradu istiny a časť určenú na úhradu úveru. Tiež podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne
zamieňa rozsah realizovaných úhrad v období 22.12.2015 do 09.10.2017, čo nebolo sporné s tým, na čo/

na aký účel boli dané platby uhrádzané, (teda či išlo o úhrady na istiny alebo úrok). Rozsah vykonaných
platieb sporný nebol až na zmluvu č. 8200030107, kde žalobca obdržal spolu sumu 3.081,68 eur, a
to na základe takto prijatých platieb. Dňa 16.06.2010 - 1.284,25 eur - číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX
VSXXXXXXXXXX, dňa 27.08.2012 - 678,76 eur - číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX VS XXXXXXXXXX,
dňa 14.08.2014 - 678,76 eur - číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX VS XXXXXXXXXX. Súdom ustálený

rozsah „bezdôvodného obohatenia“ bol teda nesprávny, pretože vychádza z nesprávneho záveru o
výške sumy, ktorú žalobca 1/ prevzal. Okrem toho je podľa napádaného rozsudku nezrozumiteľné, na
základe akého dôvodu súd v odôvodnení rozsudku (str. 9) uvádza dvakrát bezdôvodné obohatenie v
prípade zmluvy č. 8200054667 nasledovne: „z titulu plnení na úver poskytnutý na základe zmluvy č.
8200054667 sumu 803,70 eur (10 x 80,37 eur), z titulu plnení na úver poskytnutý na základe zmluvy

č. 8200054667 sumu 596,05 eur. Podľa žalovaného súd platbu v období 22.12.2015 do 09.10.2017
posúdil ako platbu určenú len na úroky, čo je sporné a postup súdu a jeho rozhodnutie, ktoré dané platby
považuje len za úhradu úrokov, nemá podľa žalovaného vôbec oporu v dokazovaní a ani v žiadnom
právnom predpise. Z napádaného rozsudku dôvody postupu súdu ani nevyplývajú.19. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal z bezúročnosti úveru, potom mal ustáliť to, aká suma bola
v období 22.12.2015 do 09.10.2017 uhradená na úroky a aká na istinu. Takýto postup by primárne
korešpondoval s postupom splácania (kedy žalovaný 1/ vykonával úhrady vo výške dohodnutej splátky

podľa tej-ktorej zmluvy). Žalobca v podanej žalobe neidentifikoval, akú sumu uhradil na úrok a akú na
istiny v uvedenom období, hoci išlo o jeho procesnú povinnosť a zodpovednosť a preto mala byť žaloba
zamietnutá. Akbysižalobcasplnildôkaznúpovinnosť,potomvobdobíod22.12.2015do09.10.2017boli
na úhradu istiny a úrokov vykonané nasledovné platby: V prípade zmluvy č. 8200030107: splátka 80,37
eur-časťnaúhraduistiny31,75eur,naúhraduúroku48,62eur.Vobdobí22.12.2015do09.10.2017bolo

uhradené 803,70 eur, čo zodpovedá počtu 10 splátok, čiže na úhradu istiny úveru - revolvingu 317,50 eur
a na úhradu úrokov 486,20 eur. V rozsahu 317,50 eur žiadne bezdôvodné obohatenie vzniknúť nemohlo.
V prípade zmluvy č. 8500017369: splátka 64,29 eur - časť na úhradu istiny 24,46 eur a na úhradu úroku
39,83 eur. V období 22.12.2015 do 09.10.2017 bolo uhradené 403,81 eur, čo zodpovedá počtu 6 splátok
x 64,29 eur a časť ďalej splátky vo výške 18,07 eur, čiže na úhradu istiny úveru revolvingu išlo 6 x 24,46
eur a 18,7 eur, spolu teda 164,83 eur a na úhradu úrokov 238,98 eur. V rozsahu 164,83 eur žiadne

bezdôvodnéobohatenievzniknúťnemohlo. Vprípadezmluvyč.8200054667:splátka80,37eur-časťna
úhradu istiny 31,75 eur, na úhradu úroku 48,62 eur. V období 22.12.2015 do 09.10.2017 bolo uhradené
803,70 eur, čo zodpovedá počtu 10 splátok, čiže na úhradu istiny úveru - revolvingu išlo 317,50 eur a
na úhradu úrokov 486,20 eur. V rozsahu 317,50 eur žiadne bezdôvodné obohatenie vzniknúť nemohlo.
V prípade zmluvy č. 8200060427 bola posledná úhrada vykonaná v r. 2015 (pred 22.12.2015) takže

z nej bezdôvodné obohatenie by bolo premlčané. Na základe uvedeného preto žalovaný tvrdil, že v
rozsahu sumy 799,83 eur (317,50 eur + 317,50 eur + 164,83 eur) by nemohlo ísť o žiadne bezdôvodného
obohatenie, pretože uvedená suma predstavuje úhradu istiny.
20. V ďalšej časti odvolania a to v bode II. žalovaný ďalej namietal rozpor napádaného rozsudku so zák.
č.129/2010Z.z.vzmyslevýkladutohtozákonavyplývajúcehozrozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúdu

SR. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní, ako sám uviedol, z právneho názoru odvolacieho
súdu podľa § 391 ods. 2 C. s. p. On však tvrdí, že v prvom rade sa súd mal riadiť právnym názorom
Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 146/2017, ktorý sa týka výkladu zák. č. 129/2010 Z.
z. v kontexte Smernice 2008/48/EHS a má priamy dopad aj na prejednávanú vec v tom, že Najvyšší
súd SR zdôraznil, že stanovenie náležitosti úverovej spotrebiteľskej zmluvy nad rámec smernice je

potrebné vykladať tak, že takáto náležitosť sa nemôže vyžadovať, a preto nemôže byť ani dôvodom
bezúročnosti. To, že sa uvedené rozhodnutie primárne týka „rozpisu splátok“, nie je rozhodujúce, pretože
nižšie citované závery sa vzťahujú na každú z náležitostí, ktorú zák. č. 129/2010 Z. z. a Smernica
2008/48/EHS predpokladajú. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 146/2017, a to bod 22., 23., 25. a 30. Ďalej žalovaný uviedol, že náležitosť „konečná

splatnosť úveru“ únijné právo vôbec nepozná, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č.
129/2010 Z. z., a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa tak
novelou č. 279/2017 Z. z. (čl. XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnené tým, že ide o zohľadnenie záverov
Súdneho dvora Európskej únie z 09. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s., Klára
Bírová a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a upravuje okolnosti, za

ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by „konečná splatnosť“ mala byť náležitosťou
zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom by nedávala ani zmena zákona a ani samotné
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie sa napriek
§ 391 ods. 2 C. s. p. mal vyporiadať s tým, či je skutočne daný dôvod bezúročnosti, pretože závery o
bezúročnosti, z ktorých vychádzal, sú založené na záveroch, ktoré podľa neho nie sú v súlade so zák.

č. 129/2010 Z. z. a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017. Ďalej uviedol, že každá
zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej
ako žiadosť o poskytnutie úveru (zmluva o úvere), ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria
aj zmluvné dojednania, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy, kam
patrí aj oznámenie veriteľa o schválení úveru. Súd konštatoval, že oznámenie veriteľa o schválení úveru

nie je súčasťou zmluvy. Z rozsudku ale nevyplýva právne relevantný dôvod pre takýto záver, naviac, ak
tento záver je v rozpore aj so súdnou praxou. Na podporu tohto argumentu žalovaný poukázal napr. na
odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co/111/2014-166, rozsudok Krajského súdu
v Nitre sp.zn. 25Co/62/2019 (bod 13.), rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 25Co/2/2019
(bod 23. a 26. odôvodnenia). Z uvedených dôvodov tvrdil, že oznámenie veriteľa o schválení úveru je

riadnou súčasťou zmluvy a termín konečnej splatnosti z neho nevyplýva. Preto k vzniku bezdôvodného
obohatenia nedošlo.
21. Odvolaním napadol aj výrok IV. z dôvodu, že ide o výrok závislý od rozhodnutia vo výroku II.22. Žalobcovia prostredníctvom splnomocneného zástupcu napadli rozsudok okresného súdu ohľadom
výrokov IV. a V. z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, d/ C. s. p. Mali za to, že konajúci súd
mal vo výroku uznesenia rozhodnúť o tom, že neprizná náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, a

to z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 C. s. p. Uviedli, že trovy
konania, ktoré im vznikli ako aj žalovanému, vznikli práve v súvislosti s konaním žalovaného, a to z
dôvodu, že tento konal protiprávne, nezákonne ako aj v rozpore s dobrými mravmi. Boli tak nútení zvoliť
si za účelom ochrany svojich práv a práv chránených záujmov advokáta.
23. V tejto súvislosti upriamili pozornosť na skutkové okolnosti daného prípadu. 1. Žalobca uzavrel so

žalovaným viaceré zmluvy o revolvingovom úvere. Dlh bol žalobcami z vyššie uvedených revolvingových
úverov riadne splatený, čo oni v konaní aj riadne preukázali. 2. Napriek splateniu celej dlžnej sumy
z ich strany došlo zo strany žalovaného k vymáhaniu tohto dlhu, ktorý však už neexistoval. Zároveň
zamestnávateľa žalobcu 1/ žalovaný vyzval na vykonávanie zrážok zo mzdy, ktoré boli nezákonné
a neoprávnené a tak z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. spôsobeniu nemalej
škody. Žalovaný na výzvy ich právneho zástupcu nereagoval. Z tohto dôvodu žalobca 1/ podal návrh

na vydanie neodkladného opatrenia, na základe ktorého dňa 19.10.2017 súd rozhodol o povinnosti
jeho zamestnávateľa zdržať sa vykonávania zrážok z jeho mzdy a to až do právoplatného skončenia
konania vo veci samej. Žalovaný postupoval voči nim ako spotrebiteľom bez odbornej starostlivosti a
v rozpore s dobrými mravmi. Vystavil ich (spotrebiteľov) nemorálnemu zaobchádzaniu, ktoré zakladá
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Týmto poukázali na výšku

ročného úroku, ktorý je vo všetkých napádaných zmluvách vo výške cca 70 %, čo absolútne odporuje
dobrým mravom. 4. žalobou žiadali vydať iba to, o čo sa žalovaný na ich úkor bezdôvodne a proti dobrým
mravom obohatil a následne potom čo im odmietol poskytnúť akúkoľvek súčinnosť.
24. Podľa žalobcov z podaného návrhu žaloby ako aj v zmysle všetkých ich vyjadrení v rámci konania,
na základe ktorých bol vydaný aj rozsudok, je absolútne zrejmé, že oni boli nútení podať tento návrh,

a to kvôli konaniu žalovaného, nakoľko tento konal v rozpore s právnymi predpismi SR a dochádzalo
z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu na ich úkor ako spotrebiteľov. Ako spotrebitelia, ktorých
postavenie bolo konaním žalovaného vo výraznej nerovnováhe voči žalovanému, prostredníctvom
svojho návrhu boli nútení chrániť svoje práva, čím vznikli trovy konania. Z vecného hľadiska bol ich
nárok zamietnutý v prevažnej časti „iba z dôvodu, že bol premlčaný, teda nebol zamietnutý z dôvodu

vecnej nesprávnosti, či neopodstatnenosti, ale z dôvodu objektívnej právnej skutočnosti - uplynutia
času (premlčanie)“. Vzhľadom na uvedené mali jednoznačne za to, že náhrada trov konania nemala
byť žalovanému priznaná, keďže nutnosť podania návrhu vyvolal svojim konaním žalovaný, pričom ide
zároveň o účelne vynaložené trovy, ktoré boli nevyhnutné na ochranu ich práv.
25. Zároveň žalobcovia poukázali na skutočnosť, že oni v tomto spore vystupovali ako spotrebitelia a

aj preto mali za to, že aj toto je ďalšia skutočnosť, ktorú je potrebné pri priznaní nároku na náhradu
trov konania zohľadniť, nakoľko práve spotrebitelia sú chránení zákonom vo väčšej miere z dôvodu,
že sú slabšou zmluvnou stranou, čo bol bezpochyby aj tento prípad. Museli vyvinúť nezanedbateľné
úsilie s cieľom domôcť sa požadovaného bezdôvodného obohatenia a jeho vydania. Nemali na
výber vzhľadom aj na odmietavý postoj žalovaného. Plnili žalovanému vo výške sumy predstavujúcej

bezdôvodné obohatenia na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere v presvedčení, že táto bola
uzavretá v súlade so zákonom a dotknuté podmienky úveru zodpovedajú požiadavke zákona. Pri
rozhodovaní o náhrade trov konania treba vychádzať z funkcie satisfakčnej, sankčnej a aj z toho,
že upustenie od náhrady trov konania treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do
sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším subjektom a svojim úspechom priniesol benefit

aj pre ostatných spotrebiteľov spočívajúci v tom, že žalovaný sa konania, ktorého sa dopustil voči
nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite. Žiadali,
aby odvolací súd vzal do úvahy sociálny aspekt prípadu odôvodňujúci aplikáciu ust. § 257 C. s. p.
Výnimočnosť dôvodov pre aplikáciu § 257 spočíva tak v okolnostiach danej veci (vec určenia neplatnosti
právnychúkonovavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,správaniežalovaného,ktorýsanaúkoržalobcov

bezdôvodne obohatil, nemalá výška bezdôvodného obohatenia), ako aj v okolnostiach na strane
žalobcov(spotrebitelia),majetkovépomery.Všetkytietookolnostiapomerybymalpodľanichpovažovať
odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, inak
v tomto smere úspešnej strane žalovanému. Napokon uviedli, že k aplikácii § 257 dochádza najmä z
aspektov sociálnych. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové,

sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany
k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Na tomto mieste uviedli, že žalovaný
vyvíjapodnikateľskúčinnosťajepodnikateľskýmsubjektom,ktorýponúkaokreminéhoúverovéfinančné
služby v Slovenskej republike, ktoré sa javia ako výnosné s poukazom na RPMN poskytnutých úverov.Z verejne dostupného portálu finstat.sk je možné zistiť, že celkové výnosy tohto subjektu predstavujú
za r. 2020 sumu vo výške 9,79 mil. eur. Žalobcovia mali tak za to, že majetková sféra žalovaného
nebude nepriznaním náhrady trov konania nijak dotknutá. Opätovne poukázali na to, že práve tento

podnikateľský subjekt bol ten, kto sa na ich úkor obohatil, a to pre nich v nemalej výške, pričom o
priznanie tohto nároku - bezdôvodného obohatenia prišli „len“ v dôsledku uplynutia času - premlčania.
26. Navrhli, aby odvolací súd v zmysle § 388 C. s. p. rozsudok okresného súdu zmenil, a to v časti, že
nárok na náhradu trov konania sa nepriznáva žiadnej zo sporových strán, alebo aby rozsudok zrušil a
v zmysle ust. § 391 C. s. p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to v časti rozhodnutia

o výroku o náhrade trov konania.

27. Žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení zo dňa 08.09.2021 uviedol, že
v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolaní žalobcov neboli tvrdené a preukázané žiadne
skutočnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť a zákonnosť výrokov o náhrade trov konania. Pre
rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je rozhodujúca zásada zodpovednosti za výsledok,

ktorá je vyjadrená v ust. § 255 C. s. p. Bolo právne irelevantné tvrdenie žalobcov, podľa ktorého by
výsledok konania bol možno iný, ak by uplatnený nárok bol uplatnený pred uplynutím premlčacej doby
alebo posúdenie by bolo iné. Žalobcovia predsa podali žalobu s vedomím uplatňovania premlčaného
nároku a v konaní o žalobe pokračovali aj po námietke premlčania s tvrdením o úmyselne získanom
bezdôvodnom obohatení a domáhaní sa aplikácie 10-ročnej premlčacej doby. Sami žalobcovia uvádzali

neopodstatnené tvrdenie o tom, kedy mala začať plynúť premlčacia doba dvojročná a že objektívna
doba by mala byť desaťročná, ale od počiatku neboli v konaní označené dôkazy preukazujúce ich
tvrdenia. Ďalej poukázal žalovaný na to, že žalobcovia trvali na podanej žalobe aj po uplatnení námietky
premlčania a aj po tom, ako bol uznesením odvolacieho súdu zrušený pôvodný rozsudok a tvrdenia
žalobcovopremlčaníaoúdajneúmyselnezískanomobohatení,posúdenéakonedôvodné.Vsúvislostis

tvrdeniami žalobcov považoval za dôležité poznamenať, že títo podali žalobu prostredníctvom právneho
zástupcu a tak do konania nevstupovali v postavení právne neznalých osôb a sami si nárok na náhradu
trov konania uplatňovali. Rovnako preto museli vedieť aj o riziku neúspechu a procesného dôsledku
spojeného so zodpovednosťou za výsledok konania.
28. Vo vzťahu k § 255 C s. p. nie sú podľa žalovaného určené osobitné pravidlá v spotrebiteľskom spore

resp. v spore s ochranou slabšej strany. To znamená, že platia pravidlá rovnocenné, ako pri každom
inom spore.
29.Tvrdenieodôvodochhodnýchosobitnéhozreteľaboložalobcamiuplatnenéažvrámciodvolania,ale
vo všeobecnej rovine bez označenia takých individuálnych a konkrétnych skutočností, ktoré by spĺňali
dôvod pre aplikáciu § 257 C. s. p.

30. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne 2/ on uvádzal, že od začiatku konania bol vo vzťahu k tejto z
jeho strany namietaný nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie, pričom žalobkyňa 2/ tento nedostatok
neodstránila a ani nepreukázala žiadne vecne relevantné dôvody, na základe ktorých bol oprávnený
sa domnievať, že jej patrí právo tvrdené v žalobe. Tento nedostatok neodstránila žiadnym skutkovým
tvrdením ani počas konania a nenapadla záver súdu o zamietnutí jej žaloby. Vo vzťahu k takémuto

postupu preto osobitne u žalobkyni 2/ žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa nemohli vzniknúť, lebo
táto nepreukázala a od počiatku žiadne skutočnosti odôvodňujúce jej domnelý nárok neuvádzala, čiže
s ohľadom na povahu veci žalobu ona podával zjavne nedôvodne. Taktiež platí, že v jej prípade nebolo
splnené ani druhé (kumulatívne) kritérium, a to existencia takej sociálnej situácie, v ktorej by nemal
znášať zodpovednosť za neúspech v spore.

31. Ust. § 257 C. s. p. je ustanovením, ktoré predstavuje výnimky zo všeobecného pravidla o náhrade
trov konania. Preto na jeho aplikáciu sa vyžaduje preukázanie takých okolností, ktoré svojou intenzitou a
charakteromspĺňajúvýnimočnosť.Žalobcoviažiadnetakétoskutočnostianinetvrdiaaaninepreukazujú.
Spor bol vyvolaný žalobcami, a preto on má zákonný nárok na náhradu trov konania podľa miery
úspechu vo vzťahu k trovám konania, ktoré mu vznikli. Účelnosť vynaložených trov vyplýva nielen z

doterazprávoplatnejčastirozsudku(ozamietnutížalobyvčastinárokuuplatnenomžalobcom1/,vcelom
rozsahu nároku uplatnenom žalobcom 2/). Vzhľadom na opísané skutočnosti a dôvody je odvolanie
žalobcov proti výrokom IV. a V. rozsudku nedôvodné.
32. Žalovaný preto navrhol výrok V. potvrdiť. Pokiaľ ide o výrok IV. vzhľadom na jeho odvolanie, proti
výrok II. a previazanosť výroku IV. na výrok II. navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho

odvolania. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov za odvolacie konanie.

33. Žalobcovia prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení zo dňa 09.09.2021
argumentáciu žalovaného v odvolaní (že súd nesprávne vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia, ato v časti, kde medzi jednotlivými úhradami od žalobcu žalovanému súd prvej inštancie nerozlišoval,
v akej časti išlo o splatenie istiny a v akej o splatenie úroku, resp. iných poplatkov) za absolútne
irelevantnú a nelogickú. Poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie jednoznačne určil, že úvery

poskytnuté na základe zmlúv o revolvingových úveroch sú bezúročné a bez poplatkov. Uvedené je
aj titul bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to bolo zrejmé, že všetky splátky zo strany žalobcu
žalovanému, resp. akékoľvek uhradené poplatky, bolo potrebné považovať za úhradu istiny. Vzhľadom
na skutočnosť, že súd určil, že zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov, nebolo možné rozdeľovať
jednotlivé úhrady na úhradu istiny a úhradu úroku, resp. iného poplatku tak, ako to vo svojom odvolaní

prezentuje žalovaný, keďže v nadväznosti na výrok súdu prvej inštancie žalobca nikdy nebol povinný
žalovanému uhrádzať úroky, ale výlučne istinu, čo aj riadne splnil. Súd teda vo svojom rozhodnutí nebol
povinnýrozpočítavaťúhradynaistinuaúroky,atotedavzhľadomnavyššieuvedené,keďžespoukazom
na rozhodnutie súdu od samého počiatku úhrady neboli na úroky, ale výlučne celá suma predstavovala
úhradu istiny.
34. Tiež sa žalobcovia nestotožnili s odvolaním žalovaného v tom, že súd nesprávne aplikoval a vyložil

zákon č. 129/2010 Z. z. a teda, že oznámenie veriteľa o schválení úveru je riadnou súčasťou zmluvy a
termín konečnej splatnosti z neho vyplýva. Poukázali na skutočnosť, že žalovaný poukazuje na znenie
zákona, ktoré bolo neskoršou novelou ako boli podpísané zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Bolo
teda nedôvodné, aby sa žalovaný odvolával na neskoršie znenie zákona a jeho neskorší výklad, resp.
rozhodnutia, ktoré boli vydané v zmysle neskoršieho znenia zákona, ktoré sa však na žalobcu nedá

aplikovať. Následne žalobcovia poukázali na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a
účinnom od 11.06.2010, § 9 ods. 13 zák. č. 129/2010 Z. z. účinného od 23.12.2015, § 11 ods. 1 zák. č.
129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom od 11.6.2010, od 01.12.2011, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.
v znení platnom a účinnom od 10.06.2013. Ide vlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti
právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj

písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutnými, podstatnými obsahovými
náležitosťami zmluvy. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu zák. č. 129/2010 Z. z.
35. Okrem iného žalobcovia poukázali na skutočnosť, že sú spotrebiteľom a teda slabšou stranou v
konaní a teda celý zák. č. 129/2010 Z. z. je v právnom poriadku SR najmä z dôvodu ochrany spotrebiteľa
a teda je aj potrebné, aby všetky ustanovenia uvedeného zákona boli vykladané pro-spotrebiteľsky a

na jeho ochranu.
36.Poukázalajnaskutočnosť,žeajKrajskýsúdvŽilinevkonanísp.zn.8CoCsp/45/2020-286považoval
za správny záver súdu o absencii údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľských úverov podľa §
9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. Podľa žalobcov bolo preto potrebné považovať poskytnuté úvery
neobsahujúce termín konečnej splatnosti spotrebiteľských úverov (§ 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010

Z. z.) za bezúročné a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z. Žalobcovia tak
mali za to, že odvolanie žalobcov (správne žalovaného - poznámka odvolacieho súdu) nie je dôvodné.

37. Žalobcovia prostredníctvom splnomocneného zástupcu v replike zo dňa 04.10.2021 mali za to,
že žalovaný vo svojom vyjadrení neuvádza nijaké tvrdenia, ktoré by vyvrátili skutočnosti uvedené v

ich odvolaní. Jednoznačne trvali na skutočnosti, že s poukazom na výsledok sporu a skutočnosť, že
oni sú v konaní slabšou stranou, ani jednej zo sporových strán nemal byť priznaný nárok na trovy
konania, resp. pokiaľ by niekomu mal byť priznaný nárok na náhradu trov konania, mali to byť práve
oni. Poukázali na skutočnosť, že práve žalovaný vyvolal stav, kedy oni boli nútení podať predmetnú
žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a teda nie je namieste, aby tento uvádzal, že oni žalobcovia

mali po vznesení námietky premlčania vziať žalobu späť. Podľa žalobcov až do samotného rozhodnutia
súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, od akého momentu a v akej dobe sa bude počítať premlčanie, o
čom svedčí aj ich návrh na prerušenie konania, a to z dôvodu prebiehajúceho prejudiciálneho konania,
pričom vec bola vedená pred Súdnym dvorom EÚ pod sp. zn. C-485/19 a riešila práve začiatok a dĺžku
premlčacej lehoty. Bolo teda zrejmé, že o dĺžke premlčacej lehoty sa oni dozvedeli až z uvedeného

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, čo bolo prakticky až tesne pred rozhodnutím súdu prvého stupňa v
tomto konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené teda z opatrnosti podali návrh na prerušenie konania do
rozhodnutia vo vyššie uvedenej veci pred Súdnym dvorom EÚ, pričom o tomto návrhu už konajúci súd
nerozhodol, keďže medzičasom bolo rozhodnuté už aj na Súdnom dvore EÚ. Oni teda vykonali všetky
opatrenia, aby neboli povinní hradiť trovy konania žalovanému v prípade, že by bolo ohľadom doby

premlčania rozhodnuté v ich neprospech. Pokiaľ ide o postavenie žalobkyne 2/, tak táto vystupovala
v postavení žalobcu z dôvodu, že mala dôvodnú obavu, že pokiaľ by aj súd vyhovel žalobcovi 1/, tak
by žalovaný začal s vymáhaním pohľadávky z predmetných zmlúv voči žalobkyni 2/ ako spoludlžníkovi.
Žalobkyňa 2/ teda nemala taktiež inú možnosť brániť sa voči konaniu žalovaného.38. Žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení zo dňa 10.10.2021 a to k
vyjadreniu žalobcov zo dňa 09.09.2021 uviedol, že na ním podanom odvolaní trvá a podanie žalobcov

nepovažuje za dôvodné.

39. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 C. s. p.)
oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 C. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
a contrario C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutom výrokoch II., IV. a V. ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). z nasledovných dôvodov:

40. Okresný súd rozsudkom v prvom poradí (č. k. 6Csp/4/2018-210 zo dňa 05.06.2020) rozhodol, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 8.954,61 eur, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok I.). Súd určuje, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8200030107 zo dňa 16.06.2010,
uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným, dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8500017369 zo dňa
12.11.2012 uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným, dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8200054667

zo dňa 06.03.2013, uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným a dohoda o zrážkach zo mzdy č.
8200060427 zo dňa 14.11.2013 uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným sú neplatné (výrok II.). Súd
konanie v časti o ponechanie v platnosti neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného
súdu Žilina č. k. 45Csp/6/2017-39 zo dňa 19.10.2018 do právoplatného skončenia konania Okresného
súdu Žilina vedeného pod sp. zn. 6Csp/4/2018 zastavil (výrok III.). Súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol

(výrok IV.). Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok V.).

41. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8CoCsp/45/2020-286 zo dňa 29.01.2021 rozsudok okresného
súdu vo výrokoch I. a V. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo výrokoch II., III. a IV.
zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

42. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh žalobcov 1/ a 2/ na prerušenie konania
do doby, pokiaľ Súdny dvor Európskej únie nerozhodne o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie
prejudiciálneho konania vedeného pod sp. zn. C-485/19 zamieta (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 2.607,26 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalobu v

časti nároku uplatneného žalobcom 1/ o zaplatenie sumy 6.347,35 eur zamietol (výrok III.). Zároveň
rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného
konania v rozsahu 48,36 % (výrok IV.) ako i, že žalovaný má voči žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov
prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok V.).

43. Zhrnúc dôvody rozhodnutia okresného súdu možno uviesť, že po predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení krajského súdu sa zaoberal posúdením vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného
ohľadom uplatneného nároku. Bolo konštatované, že poskytnuté úvery sú bezúročné a bez poplatkov.
Preto bol žalobca 1/ povinný zaplatiť žalovanému len súčet istín poskytnutých úverov. Plnenia, ktoré
boli realizované nad rámec istín úverov boli plneniami bez právneho dôvodu a teda bezdôvodným

obohatením na strane žalovaného. Žaloba bola vo veci podaná dňa 24.11.2017 a preto nepremlčanými
sú pohľadávky žalobcu 1/ voči žalovanému najneskôr 2 roky pred uplatnením nároku teda najneskôr
24.11.2015. U zmluvy č. 8200030107 to bola za čas od 22.12.2015 do 09.10.2017 suma 803,70 eur,
u zmluvy č. 8500017369 suma 403,81 eur, u zmluvy č. 8200054667 suma 803,70 eur a zmluvy č.
8200054667 suma 596,05 eur. Celkove suma 2.607,26 eur. Uvedenú sumu súd žalobcovi 1/ priznal a

vo zvyšnej časti ohľadom sumy 6.347,35 eur žalobu zamietol.

44. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil.

45. Podľa § 387 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutéhorozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.
2).

46. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú
vec po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu aj správne právne posúdil.

47. Vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalovaného odvolací súd dopĺňa (§ 387 ods. 2
C. s. p. in fine) nasledovné:

48. Podľa žalovaného sa súd napriek § 391 ods. 2 C. s. p. mal vysporiadať s tým, či je skutočne daný
dôvod bezúročnosti, pretože závery o bezúročnosti z ktorých vychádzal sú založené na záveroch, ktoré
podľa neho nie sú v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z. a rozhodnutím NS SR sp. zn. 3 Cdo/146/2017.

49. Okresný súd rozsudkom v prvom poradí konštatoval, že poskytnuté úvery sú bezúročné a
bezpoplatkové a to z dôvodu, že vo všetkých štyroch zmluvách o revolvingovom úvere (zmluvy č.
8200030107 z 16.06.2010, č. 8500017369 z 12.11.2012, č. 8200054667 z 06.03.2013 uzatvorené
žalobcami a žalovaným a zmluva č. 8200060427 z 14.11.2013 uzatvorená žalobcom 1/ a žalovaným)

absentoval údaj o konečnej splatnosti úverov (§ 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. účinného v čase
uzatvárania zmlúv o revolvingovom úvere). Súd zároveň vyhodnotil, že vo všetkých štyroch zmluvách
absentovalo uvedenie predpokladov na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm.
j/ predmetného zákona účinného v čase uzatvárania zmlúv o revolvingovom úvere), pričom zákon tieto
nedostatky zmlúv sankcionoval ich bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010

Z. z.). Krajský súd v uznesení č. k. 8CoCsp/45/2020-286 zo dňa 29.01.2021 považoval za správny záver
súdu o absencii údaja o konečnej splatnosti spotrebiteľských úverov podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č.
129/2010 (bod 19. odôvodnenia). Nemal preto dôvod sa námietkou žalovaného opätovne zaoberať.

50. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie pri určení, resp. posúdení, kedy

začala plynúť premlčacia doba pre jednotlivé splátky, vychádzal z predpokladu, že najskôr došlo pri tom
- ktorom úverovom vzťahu k úhrade istiny úveru a po jej úhrade všetky splátky predstavujú bezdôvodné
obohatenie a vo vzťahu k nim posudzoval uplatnenú námietku premlčania. Žalovaný postup súdu
považoval za nesprávny pretože je v rozpore s obsahom jednotlivých úverových zmlúv predpoklad, že
splátkami sa najskôr spláca istina úveru a až potom úrok.

51. Podľa odvolacieho súdu za stavu, že úver je bezúročný a bez poplatkov je dlžník povinný platiť istinu.
Vyplýva to aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/2021-41 zo dňa 26.08.2021 podľa ktorého:
„V bežnom občianskoprávnom vzťahu sa zásadné vady zmlúv sankcionujú konštrukciou neplatnosti
právnych úkonov. V spotrebiteľskom úverovom vzťahu sa menej vážne vady právnych úkonov postihujú

konštrukciou úveru bez úrokov a bez poplatkov. V oboch prípadoch to zásadne vedie k tomu, že dlžník
je povinný vrátiť to, čo podľa úverovej zmluvy dostal ako istinu“. Z uvedeného tak vyplýva, že dlžník nie
je povinný platiť dojednané úroky a poplatky ale istinu musí splatiť v dojednanej výške splátok.

52. Žalovaný ďalej namietal rozsah vykonaných platieb u zmluvy č. 8200030107, kde žalobca 1/ obdržal

spolu sumu 3.081,68 eur (dňa 16.06.2010 - 1.284,25 eur, dňa 27.08.2012 sumu 678,76 eur, dňa
14.08.2014 sumu 678,76 eur). Súdom ustálený rozsah „bezdôvodného obohatenia“ považoval preto za
nesprávny lebo vychádza z nesprávneho záveru o výške sumy, ktorú žalobca 1/ prevzal.

53. K uvedenému odvolací súd uvádza, že okresný súd v rozsudku uviedol prevzatie sumy 2.290,84 eur

(s poukazom na č.l. 107 spisu - 1.500,- eur + 790,84 eur) a koľko zaplatil žalobca 1/ - 5.744,05 eur (č.l.
39 a 42 spisu). Žalovaný svoje iné tvrdenia v konaní pred okresným súdom nielenže ničím nepreukázal
ale odvolací súd nevidel dôvod, že by otázka prevzatia sumy na základe zmluvy č. 8200030107 mala
byť s ohľadom na závery o premlčaní rozhodujúca.

54. V odvolaní žalovaný za nezrozumiteľné považoval na základe akého dôvodu súd v odôvodnení
rozsudku (strana 9) uvádza dvakrát bezdôvodné obohatenie v prípade zmluvy č. 8200054667
nasledovne: „z titulu plnení na úver poskytnutá na základe zmluvy č. 8200054667 sumu 803,70 eur (10
x 80,37 eur), z titulu plnení na úver poskytnutý na základe zmluvy č. 8200054667 sumu 596,05 eur“.55. Podľa odvolacieho súdu okresný súd vychádzal z vyjadrenia samotného žalovaného z 03.06.2020
(č.l. 193, 193 p.v. spisu) ktorý v ňom uvedené takto uviedol. Je však zrejmé, že ide o chybu v písaní a

má ísť o zmluvu č. 8200060427. Je to zrejmé s ohľadom na výšku splátok. U zmluvy č. 8200054667
splátky predstavovali sumu 80,37 eur a u zmluvy č. 8200060427 sumu 85,15 eur. Súčin sumy 85,15 eur
a 7 platieb predstavuje uvádzanú sumu 596,05 eur majúcu sa týkať zmluvy č. 8200060427.

56. Ďalej podľa žalovaného v odvolaní v prípade zmluvy č. 820060427 bola posledná úhrada vykonaná

v r. 2015 (pred 22.12.2015) takže z nej bezdôvodné obohatenie by bolo premlčané.

57. Aj v súvislosti s touto námietkou možno konštatovať, že okresný súd vychádzal z vyjadrenia
samotnéhožalovanéhozodňa03.06.2020(č.l.193p.v.spisu)oplatbáchvykonanýchohľadomuvedenej
zmluvy dňa 23.03.2016, 25.04.2016, 08.06.2017, 07.07.2017, 09.08.2017, 07.09.2017 a 09.10.2017 po
85,15 eur. Toto jeho vyjadrenie tak nesvedčí o poslednej platbe vykonanej v r. 2015. Iné dôkazy žalovaný

v tomto smere nepredložil.

58. Žalobcovia napadli odvolaním rozsudok okresného súdu ohľadom výroku o trovách konania, ktorý
vychádzal uplatňujúc zásadu úspechu strán sporu v predmetnom spore a to v zmysle ust. § 255 ods.
1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods. 3 C. s. p. Podľa nich súd pre dôvody hodné osobitného

zreteľa nemal priznať náhradu trov konania žiadnej strane. Za výnimočné dôvody považovali okolnosti
danej veci (vec určenia neplatnosti právnych úkonov a vydanie bezdôvodného obohatenia, správanie
žalovaného, ktorý sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohatil, nemalá výška bezdôvodného obohatenia)
ako i okolnosti na ich strane (spotrebitelia), majetkové pomery žalovaného.

59. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2
C. s. p.), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C. s. p.). V
zmysle zásady úspechu vo veci, je neúspešná strana sporu povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

60. Ust. 257 C. s. p. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C. s. p.). Podľa neho súd výnimočne neprizná náhradu trov
konaniastrane,ktorábynaňmalanárok,akexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Vtedysúdnemusí

zaviazaťneúspešnústranusporunanáhradutrovkonania,resp.nemusízaviazaťstranu,ktoráspôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 C. s. p. vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1.
dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich
výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 C. s. p. teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie,

kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom
chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho
konania a jeho výsledok.

61. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo dňa 06. júna 2019 aplikácia § 257
C. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný
súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom
alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorým musí byť v rozhodnutí aj náležite

odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán
sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť
voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie o náhrade trov konania
je v podstate druhotným spektrom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia
Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností

poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 C. s. p.

62. Odvolací súd v okolnostiach uvádzaných žalobcami v odvolaní nevidel dôvody hodné osobitného
zreteľa. Z obsahu rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobcovia nemali v spore úspech aj zdôvodu nesprávne podanej určovacej žaloby (o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov, o
určenie neplatnosti viacerých ustanovení úverových zmlúv a zmluvných dojednaní). Nebol preto ich
nárok zamietnutý v prevažnej časti len kvôli premlčaniu. Je pravdou, že išlo o spotrebiteľský spor avšak

žalobcoviabolivkonanízastúpeníadvokátom.Prihliadnuťbolomožnélennasociálnyaspektprípaduale
v tomto smere títo konkrétne skutočnosti ohľadom ich osobných pomerov (napr. spojené so zdravotným
a sociálne nepriaznivým stavom) netvrdili a ani nepreukázali.

63. Podľa odvolacieho súdu tak žalobcovia a žalovaný v odvolaní neuviedli a nepreukázali žiadne

skutočnosti, ktoré by boli relevantným dôvodom a mohli mať vplyv na výsledok rozhodnutia. Z týchto
dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku II., IV. a V. ako vecne správny potvrdil. Vo
výrokoch I. a III. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý nakoľko nebol napadnutý odvolaním.

64. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 C. s. p. a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.

§ 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca 1/. Preto má voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa 2/ bola v odvolacom konaní
týkajúcom sa trov konania neúspešná preto má žalovaný voči nej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

65. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).