Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, June 8, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/13/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816010665
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8816010665.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr.

Mariana Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09.06.2022, v
trestnej veci obžalovaného U.. X. L., pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zákona, o odvolaniach obžalovaného a
krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/177/2016 zo dňa
04.12.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému
U.. X. L., nar. XX.XX.XXXX vo X. O., trvale
bytom X. O., F. L. XXXX/XX, bývalý zástupca riaditeľa
Obvodného oddelenia PZ F. M.,

u k l a d á:

Podľa § 326 ods. 1 Tr. zákona, za použitia § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona, peňažný trest vo výške 500 (päťsto)
eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie krajského prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný U.. X. L. uznaný vinným zo spáchania prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138
písm. j) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

ako zástupca riaditeľa Obvodného oddelenia PZ F. M., okr. X. O., po tom, čo dňa 06.11.2014, jemu
služobne podriadená, ppráp. O. N. ukončila priestupkový spisový materiál, evidovaný pod číslom ORPZ-
VT-OPP5-272/2014-P, vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)

ZákonaNRSRč.372/1990Zb.opriestupkochappráp.O.N.spracovalasprávuovýsledkuobjasňovania
priestupku s tým, že priestupok spáchal P. Z., obžalovaný ppráp. O. N. písomným pokynom usmernil,
aby v spisovom materiáli pozmenila spôsob konania P. Z. tak, aby zo spisu nevyplývalo násilie zo
strany priestupcu, ale len nadávky, aby bolo možné konanie priestupcu kvalifikovať ako priestupok protiobčianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona NR SR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a
aby bolo následne možné zo strany oznamovateľa vziať späť návrh na prejednanie priestupku, ppráp. O.
N. jeho písomný pokyn splnila, pozmenila záznamy o podaní oznámenia a vysvetlenia, v dôsledku čoho

oznamovateľka U. Z. vzala späť návrh na prejednanie priestupku, obžalovaný hrubo porušil základné
povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a), písm. f), písm. i) Zákona NR SR č. 73/1998 Z. z. o
štátnej službe príslušníkov PZ, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR
a Železničnej polície.

Za čo mu súd podľa § 326 ods. 1 Tr. zákona, za použitia § 38 ods. 3 Tr. zákona, pri zistení prevahy
poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností podľa § 37
Tr. zákona, uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 18 (osemnásť)
mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložil aj trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu činnosti
štátnej služby príslušníka PZ v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal obžalovaný písomne odôvodnené odvolanie
prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že s rozsudkom súdu nesúhlasí a napáda ho vo výroku o vine a
treste, pretože sa necíti byť vinný zo spáchania skutku, pre ktorý bol obžalovaný a má za to, že

skutok, ktorý mu je kladený za vinu, nie je trestným činom. Skutok, ktorý je popísaný vo výrokovej
časti obžaloby, nespáchal. Súd pri vyhodnotení jednotlivých dôkazov jednotlivo a v ich súhrne nevzal
do úvahy jednotlivé skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania a na základe zabezpečeného
skutkového stavu uvedenú trestnú vec nesprávne právne posúdil. Má za to, že v konaní pred súdom
prvého stupňa došlo k podstatným chybám konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,

najmäpreto,žeboliporušenéustanovenia,ktorýmisamázabezpečiťobjasnenieveci(§321ods.1písm.
a/ Tr. poriadku), lebo rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. poriadku), pričom tak vznikli pochybnosti o správnosti skutkových
zistení napadnutých výrokov. V postupe súdu prvého stupňa je badať celý rad podstatných porušení
ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa týkajú zachovania základných zásad trestného konania, a to

najmä zásady bezprostrednosti a kontradiktórnosti konania, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že
nebol pred súdom prvého stupňa stíhaný spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný poriadok. Od 01.01.2006
sa v trestnom konaní vo zvýšenej miere uplatňuje zásada kontradiktórnosti, zakotvená v ust. § 2 ods.
14 Tr. poriadku a v § 2 ods. 18 Tr. poriadku, ktorej podstatou je to, že súd síce riadi dokazovanie, ale
výsluchy obžalovaného, svedka a znalca ponecháva stranám, ktoré sú si v konaní rovné, najprv tej,

ktorá dôkaz navrhla či obstarala, pričom súd dokazovanie iba riadi z pohľadu, aby bol pri vykonávaní
jednotlivých dôkazov dodržaný zákon, resp. správny procesný postup. V zmysle tejto zásady, ktorá
vyplýva z článku 6 Európskeho dohovoru, sa samozrejme pripúšťa aj aktivita súdu, ktorá má však
skôr doplňujúci charakter, Európsky súd pre ľudské práva v jednom zo svojich rozhodnutí uvádza:
„Každé trestné konanie, vrátane procesných aspektov, musí mať kontradiktórny charakter a zaisťovať

rovnosť zbraní medzi obžalobou a obhajobou: v tom spočíva jeden zo základných prvkov spravodlivého
procesu", Rowe and Davis proti Spojenému kráľovstvu, Rozsudok zo 16. februára 2000. Na základe
tejto zásady by súdne rozhodnutie malo vychádzať' predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v
spore, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo
na to, aby sa vypočuli argumenty jednotlivých strán. Prokurátor ako strana trestného konania podáva

a zastupuje obžalobu, pričom na hlavnom pojednávaní znáša dôkazné bremeno. Nakoľko obžalobu
v konaní pred súdom zastupuje podľa § 2 ods. 15 Tr. poriadku prokurátor, nielen samotné podanie
obžaloby na súd, ale aj jej zastupovanie v konaní pred súdom vyžaduje aktívnu účasť prokurátora pri
dokazovaní. Zastupovanie obžaloby prokurátorom pri jeho neaktívnej účasti, resp. pasivite v konaní pred
súdomnemôžesúdnahrádzaťsvojouaktivitou,keďžeprocesnéfunkcieprokurátoraakožalobcuasudcu

sú oddelené. Stranou trestného konania je aj obžalovaný, vrátane obhajcu, a pokiaľ Trestný poriadok
stanovuje zásadu rovnosti strán a pravidlo, podľa ktorého je súd povinný poskytnúť obvinenému priestor
na uplatnenie jeho práv obhajoby proti obžalobe, je súd aj vo vzťahu k prokurátorovi povinný umožniť
mu, aby pri vykonávaní dôkazov podľa Trestného poriadku mal možnosť uniesť dôkazné bremeno. Ztoho vyplýva, že súd vzhľadom na svoje postavenie nezávislého a nestranného orgánu súdnej moci
nie je oprávnený nezákonne a svojvoľne si osvojovať prednosť pri vykonávaní dôkazov, a tak vlastne
suplovať aktivitu ktorejkoľvek zo strán trestného konania v procese dokazovania. Spôsob zákonného

vykonania dôkazu výsluchom obžalovaného ustanovuje § 258 Tr. poriadku, z ktorého v danej veci
treba zdôrazniť, že obžalovaného treba vypočuť na obsah obžaloby, v súlade s ust. § 122 ods. 2
a 3 obžalovanému musí byť daná možnosť podrobne sa k obžalobe vyjadriť, najmä súvisle opísať
skutočnosti, ktoré sú predmetom obžaloby, uviesť skutočnosti, ktoré obžalobu zoslabujú alebo vyvracajú
a ponúknuť o nich dôkazy. Teda obžalovaným musí byť daná možnosť, aby sa najskôr sám vyjadril

k obžalobe (§ 122 ods. 2 Tr. poriadku, § 258 ods. 1 Tr. poriadku). Až následne sa obžalovanému
môžu klásť otázky na doplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplností, nejasností alebo rozporov.
Zásadným je, v záujme zachovania zásady kontradiktórnosti, dodržanie poradia, v akom je obžalovaný
vypočúvaný, čo ustanovuje § 258 ods. 2 prvá veta Tr. poriadku, podľa ktorého po skončení výsluchu
obžalovaného prokurátorom má právo vypočuť obžalovaného jeho obhajca. Podľa § 258 ods. 2 Tr.
poriadku výsluch môže predseda senátu prerušiť len vtedy, ak výsluch nie je vedený v súlade so

zákonom alebo ak je výsluch vedený inak nevhodným spôsobom, alebo ak predseda alebo člen senátu
považujú za nevyhnutné položiť obžalovanému otázku, ktorú nemožno odložiť na dobu po skončení
výsluchu. Aj pri výsluchu svedka a vykonávaní ostatných dôkazov je povinnosťou predsedu senátu,
resp. samosudcu predovšetkým dbať na zachovanie poradia výsluchu v zmysle § 261 ods. 1 prvá veta
a ods. 3, ods. 4 Tr. poriadku, pričom do práva strán trestného konania vypočúvať svedka môže súd

zasiahnuť prerušením výsluchu v zmysle § 261 ods. 4 Tr. poriadku vtedy, ak výsluch nie je vedený v
súlade so zákonom alebo ak je výsluch vedený inak nevhodným spôsobom, alebo ak predseda alebo
člen senátu považujú za nevyhnutné položiť obžalovanému otázku, ktorú nemožno odložiť na dobu po
skončení výsluchu. Podľa § 132 ods. 1 druhá veta Tr. poriadku pri výsluchu svedka sa svedkovi musí
dať možnosť, aby súvisle vypovedal všetko, čo sám o veci vie a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané

skutočnosti. Až následne sa svedkovi môžu klásť otázky na doplnenie výpovede alebo na objasnenie
neúplnosti, nejasností alebo rozporov. Trestný poriadok oprávňuje predsedu senátu (príp. samosudcu)
nerešpektovať stanovené poradie výsluchu svedka a sám rozhodnúť, že výsluch svedka vykoná sám, ak
má byť ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako pätnásť rokov, ak ide o chorého, zraneného svedka
alebo svedka poškodeného trestným činom proti ľudskej dôstojnosti alebo ak by výsluch svedka stranou

alebo obhajcom nebol z iných dôvodov vhodný alebo úplný. Pri skúmaní, či postup súdu prvého stupňa
zodpovedá uvedeným ustanoveniam Trestného poriadku, je zrejmé z jednotlivých zápisníc o hlavnom
pojednávaní konanom na Okresnom súde Vranov nad Topľou, konajúca samosudkyňa vykonávala
výsluchy svedkov prevažne tak, že sama kládla svedkom otázky a až po tom, čo ďalšie otázky nemala,
umožnila obhajcovi obžalovaného vykonať výsluch (HP zo dňa 01.03.2018 výsluch svedka K., svedkyne

N.). V podstate rovnakým postupom boli vykonané aj výsluchy svedkov na pojednávaní konanom
dňa 28.06.2018 O., V., V., Z., N. č.l 256- 265 a svedka I.. Podľa § 264 ods. 1 Tr. poriadku, ak sa
svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť na návrh prokurátora,
obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie rozporov v
jeho výpovediach. Pri výsluchu svedka V. samosudkyňa postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. poriadku

sama odstraňovala rozpory, napriek tomu, že na takýto postup neboli splnené podmienky, (č.l. 260).
Takýto návrh totiž nebol vznesený zo strany prokurátora, obhajcu, ani jeho ako obžalovaného. Rovnako
v rozpore s príslušnými ustanoveniami Tr. poriadku boli odstraňované rozpory v prípade svedka V. (č.
1. 262), svedka I.. K hrubému porušeniu práva na obhajobu došlo opätovne pri výsluchu svedkyne Z.,
keď po tom, čo prokurátor nevyužil možnosť svedkyňu vypočuť, samosudkyňa ďalej pokračovala vo

výsluchu svedkyne. Na danom mieste je nutné poukázať, že uvedenú svedkyňu prokurátor v obžalobe
nenavrhoval vypočuť, pričom túto navrhol vypočuť prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo dňa
23.10.2017, rovnako aj svedka V.. Z uvedeného dôvodu mal túto svedkyňu vypočuť v prvom rade
obhajca, pričom z výsluchu tejto svedkyne je možné nadobudnúť dojem, že výsluch sa viedol inkvizične,
bez dodržania základných zásad kontradiktórnosti konania. Následne vypočutá svedkyňa N. na č.l. 264

len dokresľuje skutočnosť, že výsluchy jednotlivých svedkov neboli vykonané zákonným spôsobom. Z
následných jednotlivých zápisníc z hlavných pojednávaní je opätovne zrejmý rovnaký modus operandi
vedenia pojednávania, aj keď už väčší priestor dostal prokurátor, no obhajca bol až na ostatnom mieste,
pričom o zásade rovnosti zbraní nemôže byť ani reč. Celý trestný proces tak navodzuje dojem snahy
po jeho odsúdení. Na základe uvedeného je zrejmé, že okresný súd vykonal dôkazy, na ktoré pri

rozhodnutíovineatresteprihliadal,vpodstatnomrozporesozákonom,ktorýupravujespôsobvykonania
dôkazov, keď konajúca samosudkyňa bez prítomnosti zákonného dôvodu na prerušenie výsluchu a
bez toho, aby bola ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako pätnásť rokov, chorá, zranená alebo
poškodená trestným činom proti ľudskej dôstojnosti, prípadne že by išlo o situáciu, ak by výsluch svedkastranou alebo obhajcom nebol z iných dôvodov vhodný alebo úplný, teda bezdôvodne ako prvá v poradí,
resp. pri nedodržanom poradí vypočúvala obžalovaného a svedkov, čím neumožnila stranám trestného
konania vykonať výsluch podľa zásady kontradiktórnosti konkretizovanej v § 258 ods. 2 Tr. poriadku pri

výsluchu obžalovaného a v § 261 ods. 1,3,4 Tr. poriadku pri výsluchu svedkov. Pochybnosti o zákonnosti
vyvoláva aj postup súdu, ktorý ho ako obžalovaného vylúčil z pribiehajúceho dokazovania na hlavnom
pojednávaníbeztoho,abynatoexistovalzákonnýdôvod.Zozápisniceohlavnompojednávaníkonanom
na Okresnom súde Vranov nad Topľou dňa 01.03.2018 je zrejmé, že pri vypočúvaní svedkyne N. bol ako
obžalovaný v zmysle § 262 Tr. poriadku vylúčený z výsluchu svedkyne N. a svedka O. a to z dôvodu,

že svedkom z ich podaného svedectva hrozí iná závažná ujma a to diskriminácia v zamestnaní, keďže
obaja pracujú na 00 PZ F. M.. Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s
človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou
ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišností, napr. rasového alebo etnického
pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom musí existovať príčinná
súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Uvedený postup namietal, nakoľko

už v tom čase nepracoval na uvedenom oddelení a nebol tak dôvod a zákonný podklad, aby sa výsluch
uvedených svedkov uskutočnil v jeho neprítomnosti. Uvedený postup považuje za konanie v rozpore
so zákonom, kedy mu bolo znemožnené bezprostredne vnímať svedkyňu a priamo reagovať na jej
výpoveď. Uvedený postup bez riadneho odôvodnenia, nakoľko je zrejmé, že jej žiadna diskriminácia
nehrozila, je závažným porušením práva na obhajobu, pretože vylúčenie obžalovaného z prítomnosti na

hlavnom pojednávaní sa má konať iba za výnimočných podmienok, stanovených v zmysle príslušných
zákonných ustanovení. Na podporu týchto úvah poukazuje na skutočnosť, že na následne konanom
hlavnom pojednávaní dňa 28.06.2018 bola už svedkyňa N. vypočúvaná v jeho prítomnosti, čo odporuje
opatreniusúdu,akhopôvodnevylúčilzdôvoduúdajnejdiskriminácie.Rovnakobolnatomtopojednávaní
za jeho prítomnosti vypočutý svedok O. a to aj napriek tomu, že bol ako obžalovaný z výsluchu tohto

svedka na hlavnom pojednávaní vylúčený. V uvedenom smere je na mieste poukázať na rozdielnosť
prístupu súdu, ak pri jednom svedkovi ho vylúčil z pojednávania a následne pokračoval v jeho výsluchu
za jeho prítomnosti. Postup súdu si tak odporuje, pretože buď podmienky na aplikáciu § 262 Tr. poriadku
boli splnené, alebo nie. Má za to, že neexistoval žiaden dôvod na jeho vylúčenie z výsluchu svedkyne
N., postupom súdu mu bolo odňaté právo na obhajobu spočívajúce v zásade bezprostrednosti.

Rozsudok súdu napadol aj z dôvodu, že neboli naplnené jednotlivé znaky skutkovej podstaty žalovaného
trestného činu. Podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému
škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom
odporujúcim zákonu, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov. Vykonávať právomoc
spôsobom odporujúcim znamená porušovať alebo obchádzať zákony alebo právne predpisy vydané

na jeho podklade. Subjektívna stránka tohto trestného činu vyžaduje úmyselné konanie, pri ktorom
páchateľ zneužíva svoju právomoc verejného činiteľa tým, že uskutoční niektoré z konaní uvedené
v § 326 Tr. zákona. Obžalovaný má za to, že sa nedopustil takéhoto konania. Jedným zo znakov
skutkovej podstaty žalovaného trestného činu je úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe
alebo inému prospech. Takýto úmysel nikdy nemal a z vykonaného dokazovania tento nevyplýva a

nebol žiadnym spôsobom preukázaný. Jedná sa však o podstatný znak skutkovej podstaty žalovaného
skutku, bez ktorého nie je možné založiť jeho trestnú zodpovednosť. Úmysel nemôže byť v danom
prípade iba predpokladaný, nakoľko takýto predpoklad nemá oporu vo svetle vykonaného dokazovania,
ale tento musí byť preukázaný. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že jeho konanie bolo v
príčinnej súvislosti s úmyslom privodiť sebe alebo inému prospech a spáchať tak trestný čin, z ktorého

je obvinený, pretože nechcel privodiť následok predvídaný Trestným zákonom. Nikdy nebol vedený
pohnútkou zadovážiť inému neoprávnený prospech tým, že by sa vyhol priestupkovej zodpovednosti.
Na takúto pohnútku nemal žiaden dôvod. So svedkyňou Z., ani so svedkom Z. nie sú v rodinnom,
ani obdobnom pomere a z vykonaného dokazovania nevyplýva opak. So svedkami sa nestretáva,
nenavštevuje sa a ani ich prítomnosť nevyhľadáva. Poznajú sa iba ako známi. Nie je pravdou, ak súd

konštatuje v odôvodnení rozhodnutia, že svedok Z. k vzťahu s ním nebol vypočutý, tento sa vo svojom
výsluchu vyjadril jasne a opísal ho: „S pánom L. sa často nestretávame, keď sa stretneme, tak sa
len pozdravíme. Na pivo spolu nechodíme“. Následné tvrdenia súdu uvedené v odôvodnení, že sa so
svedkom Z. má poznať dlhšiu dobu, sú nepodloženými domnienkami. Obžalovaný sa totižto narodil a
pochádza z mesta X. O., v obci O. M. nebýva a p. Z. nie je a ani nikdy nebol jeho sused. Na uvedených

záveroch súdu, ktoré nie sú podložené relevantnými dôkazmi, je možno badať istú mieru tendenčnosti,
ktorá následne formovala úsudok súdu v snahe mať za preukázané skutočnosti, ktoré nevyplývajú z
vykonaného dokazovania. Súd tak neprikladal váhu jeho tvrdeniam, ale priklonil sa na stranu obžaloby.
Pritom to, čo mu je kladené za vinu, nie je pravdou, pretože svedkyni N. nedal pokyn, aby niečo vspise pozmenila, alebo aby falšovala výpovede, iba jej uviedol, že samotná poškodená má v úmysle
doplniť svoju výpoveď a nech túto dopočuje. Ak súd uvádza v odôvodnení rozhodnutia, že svedkyňa N.
vypovedá konzistentne, nie je tomu tak. Z jej výpovede uskutočnenej ešte v prípravnom konaní je možné

ustáliť značnú rozporuplnosť, ktorá sa prejavila tým, že jej tvrdenia uvedené vo výpovedi nekorelujú s
výpoveďou svedka V. a to v podstatnej otázke. Svedkyňa N. totiž uvádzala, že opravené zaistenie mal
prepisovať svedok V. a dal jej to na podpis, pričom svedok V. to jednoznačne odmietol opakovane aj na
hlavnom pojednávaní. Doposiaľ tak svedkyňa uvedenú otázku hodnoverne neozrejmila a pri konfrontácii
pravdivosti jej výpovede, nevedela poskytnúť jednoznačnú a vierohodnú odpoveď. Ak súd uvádza, že

nezistil, prečo má dôvod pochybovať o hodnovernosti svedkyne, je na mieste uviesť, že svedkyňa má
motív nevypovedať pravdivo. Svedkyňa si je totiž vedomá toho, že obsah spisu pozmenila svojvoľne,
bez toho, aby na to mala akýkoľvek dôvod. Všetci vypočutí svedkovia okrem svedkyne N. uvádzali,
že o predmetnej veci sa mali iba dopočuť na oddelení a nikto už z nich nevedel uviesť od koho, či
iné relevantné okolnosti, ktoré by vnímal on sám. Tieto svedectvá „z počutia“ boli už len interpretáciou
svedkyne N.. Každý z vypočutých svedkov nemohol poskytnúť vo svojej výpovedi relevantné informácie,

tieto výpovede sú iba odrazom tvrdení svedkyne N.. Ak súd zakladá rozhodnutie o vine na výpovediach
ďalších svedkov, je nutné poukázať na ich vzťah k prejednávanej veci a síce, blízky vzťah svedka O.
k svedkyni N. a nepriateľský vzťah svedka K. voči jeho osobe. Na danom mieste opakuje, že svedkyni
N. neuviedol, aby pozmeňovala obsah spisu a jednotlivé záznamy v ňom. Na takýto postup nebol
žiaden dôvod. Ak úmysel oznamovateľky - svedkyne Z. bol taký, že chcela pozmeniť svoju výpoveď, z

dôvodu akýchkoľvek pohnútok, mala na to právo a dokonca bolo povinnosťou svedkyne N. ju dopočuť
ku skutku. S poškodenou Z. sa nerozprával o tom, čo má uvádzať, vo svojej výpovedi iba jej uviedol,
že v zmysle zákona má možnosť urobiť doplnenie svojej výpovede a následne, pokiaľ by sa dôkazná
situácia zmenila, prejednávaná vec sa môže prehodnotiť. Jeho konanie nesmerovalo k tomu, aby sebe
privodil osobný prospech, resp. aby tento prospech privodil niekomu inému. V žiadnom prípade takýto

úmysel nemal a tento v rámci vykonaného dokazovania ani preukázaný nebol. S poškodenou a s jej
manželom nie sú v žiadnom príbuzenskom, kamarátskom a ani v obdobnom pomere a nie je pravdou,
že by mal akúkoľvek pohnútku v snahe im pomôcť. Za nelogické považuje tvrdenia svedkyne N. o
tom, že jej mal dať nejaký pokyn na zmenu zápisníc, pretože ako to vyplýva z výpovede svedka V., z
výpovedesvedkyneU.,akoajzvýpovedesvedkaK.(zápisnicazHPzodňa01.03.2018str.11:Svedkyňa

N. mi vtedy uviedla, že všetci kolegovia, aj keď neuvádzala ich mená, jej vtedy povedali, že mala
vykonať doplnenie výsluchov osôb vypovedajúcich v priestupkovom konaní) ergo i výpovede svedkyne
N., obsah spisu nebolo potrebné nijakým spôsobom pozmeňovať, alebo v ňom niečo upravovať. Z vyššie
uvedenej výpovede svedka K. je potrebné všimnúť si a poukázať na jeden dôležitý moment a síce,
že svedkyňa N. uvedenú vec s kolegami mala „údajne“ konzultovať a aj tí jej uviedli zákonný postup,

ktorý umožňoval pri zmene dôkaznej situácie uzavrieť daný priestupkový spis späťvzatím návrhu. Aj to
naznačuje, že svedkyňa N. si nevedela rady a postupovala tak, že svojvoľne pozmenila obsah spisu.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že motivácia svedkyne vypovedať určitým spôsobom je daná snahou o
zbavenie sa zodpovednosti za svoje konanie. Pochybnosti o pravdivosti svedkyne N. vyplývajú aj s ňou
popísaného sledu udalostí, pretože on svedkyňu N. v utorok dňa 04.11.2014 informoval, že p. Z. chce

byť dopočutá. Dňa 05.11.2014 mala svedkyňa N. voľno, čiže k dopočutiu Z. mohlo dôjsť dňa 06.11.2014,
keď mala N. službu na oddelení a kedy sa zrejme stretla na oddelení s Z.. (Táto mala byť pri výsluchu
v inej veci, ktorá zbadala na chodbe N.). Takže k dopočutiu Z. došlo zrejme 06.11.2014. Z uvedeného
je zrejmá nelogickosť vo výpovedi N., ktorá tvrdí, že aj napriek dopočutiu Z. ukončila priestupok podľa
písmena d), t. j. zaslaním na prejednanie na OÚ. N. ďalej tvrdí, že na druhý deň mala spis vrátený aj

s lístkom, lenže v práci v dňoch 07.11 a 08.11. nebola a dňa 09.11., keď mala službu v práci, nebol
on( obžalovaný). N. mala 10.11. voľno a v práci bola až 11.11.2014, keď ukončila priestupkový spis,
podľa písmena a), t.j. odložením spisu. Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňou N. popísané skutočnosti
sa nemohli stať tak, ako to uvádza, čo vzbudzuje vážne pochybnosti o pravdivosti jej výpovede a s
týmto sa súd v rozhodnutí nevysporiadal. V uvedenom smere má za to, že žalovaný skutok nie je

trestným činom, pretože základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je nielen zistenie,
či konanie nesie všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách ods. 2 § 10 Tr.
zákona. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol
čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nie nepatrná, teda materiálny
korektív. Aplikácia princípu ultima ratio v trestnom konaní má isté pravidlá a princíp ultima ratio možno

aplikovať v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného
poriadku. Princíp ultima ratio možno uplatniť prostredníctvom materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2
Tr. zákona len pri prečinoch. Súdna moc, súd, na aplikáciu princípu ultima ratio používa zákonodarcom
deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávnejaví z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu. Každá
skutková podstata trestného činu vyjadruje všetky podstatné znaky a črty nevyhnutné na posúdenie, či
konkrétny spáchaný skutok možno považovať za trestný čin. Znaky trestných činov uvedené v Trestnom

zákone vyjadrujú možnosť vzniku takto klasifikovaných skutkov, ako aj nevyhnutnosť podradiť ich pod
príslušné skutkové podstaty trestných činov a použiť právne následky uvedené v Trestnom zákone.
Trestná zodpovednosť vzniká na základe existencie spáchaného skutku, ktorý vykazuje znaky skutkovej
podstaty trestného činu. Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorými sú
objekt (záujem, hodnota či spoločenský vzťah chránený trestným právom ), objektívna stránka (konanie

vrátane opomenutia, následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom), subjekt (páchateľ) a
subjektívna stránka (zavinenie, niekedy aj pohnútka a motív) sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri
prečine vyžaduje aj naplnenie materiálneho korektívu, ktorý je vyjadrený v ust. § 10 ods. 2 Tr. zákona.
Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z
podmienok,ktorámusíbyťsplnenánato,abyurčitéprotiprávnekonanie(skutok)mohlobyťkvalifikované
ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť

konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu, je vyššia
ako nepatrná. Kritéria, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sú také rôzne a premenlivé, že
pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu,
resp. prečinu vykazujúceho znaky prečinu. Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa §
10 ods. 2 Tr. zákona je záverom právnym, ktorý záver sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu

vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako ako záver o objektívnych a subjektívnych znakoch
prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu, musia byť
predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu. Ako
bolo už viackrát uvedené vyššie výsledok priestupkového konania - odloženie veci postupom podľa § 60
ods. 3 písm. a) Zákona o priestupkoch, na ktorom mala záujem aj samotná oznamovateľka priestupku,

bolo možné „dosiahnuť aj riadnym spôsobom tak, ako to predpokladajú príslušné ustanovenia Zákona o
priestupkoch a ak by pani Z. ako oznamovateľka priestupku učinila doplnenie a súčasne opravu svojho
oznámenia o priestupku riadnym zákonným spôsobom, v dôsledku čoho by príslušný orgán objasňujúci
priestupok spísal príslušný záznam tak, ako to predpokladá ust. § 60 ods. 1 Zákona o priestupkoch,
pričom s najväčšou pravdepodobnosťou, berúc do úvahy skutočnosti uvádzané svedkyňou Z., by bol

následne vykonaný postup tak, ako to predpokladajú ustanovenia § 60 ods. 3 písm. a) v spojení s § 67
a 68 zákona. Dokonca aj v prípade, žeby priestupok bol predložený okresnému úradu ako príslušnému
správnemuorgánupostupompodľa§60ods.3písm.d)naprejednaniepriestupku,stálevrámcikonania
v zmysle ust. § 76 Zákona o priestupkoch - Zastavenie konania, ak by poškodená z priestupku Z. nemala
záujem na postihnutí manžela za priestupok, mohlo dôjsť k uvedeniu nových skutočností aj v konaní

pred správnym orgánom, ktorý by v ďalšom musel postupovať v zmysle príslušných ustanovení zákona.
Pokiaľ sa týka v obžalobe uvádzaného neoprávneného prospechu pre P. Z., ktorý mu „mal“ údajne
umožniť, keď sa mal vyhnúť právnym následkom za jeho protiprávne konanie, tu je nutné poukázať na
to, že postihom za priestupok podľa § 49 ods. 2 Zákona o priestupkoch, ktorý mu hrozil, bola pokuta a to
do 33,- eur za priestupok podľa ods. 1 písm. a) a pri pôvodnej právnej kvalifikácii podľa § 49 ods. 1 písm.

d) by predstavovala pokuta sumu do 99,- eur. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade uvedeného skutku by
osobe, na strane ktorej mal nastať neoprávnený prospech, žiadna reálna ujma nevznikla, ani nehrozila a
nie sú tak naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu, resp. jeho závažnosť je nepatrná. Z vyššie
uvedených dôvodov navrhol vyhovieť jeho odvolaniu a spod obžaloby ho oslobodiť, nakoľko rozsudok
súdu je založený na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ergo na rozhodnutie o vine

nie je daný zákonný podklad.

Písomne odôvodnené odvolanie podal proti označenému rozsudku aj krajský prokurátor, kde v jeho
písomných dôvodoch zdôraznil, že po úvodnej rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku
okresného súdu včítane najpodstatnejších dôvodov, pre ktoré uznal obžalovaného vinným zo žalovanej

trestnej činnosti, uviedol, že so skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel prvostupňový súd možno v
zásade súhlasiť bez výhrad, nakoľko zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom
pojednávaní. Podľa prvostupňového súdu tým obžalovaný naplnil všetky formálne znaky skutkovej
podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.1 písm. a) Tr. zákona
po objektívnej i subjektívnej stránke. V tejto súvislosti však zastáva názor, že prvostupňovým súdom

použitá právna kvalifikácia nie je správna, keď konanie obžalovaného právne posúdil ako prečin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona. Uvedomujúc si, že aj v
obžalobe bolo rovnakým spôsobom kvalifikované konanie obžalovaného, však po starostlivom uvážení
a vyhodnotení všetkých dôkazov dospel k záveru, že ku konaniu obžalovaného došlo závažnejšímspôsobom s poukazom na § 138 písm. g) Tr. zákona s využitím podriadenosti. Konanie obžalovaného
tak malo byť právne kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.
1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. g) Tr. zákona. Podľa § 127 ods. 11 Tr.

zákonapodriadenouosobou,jeosoba,ktorávdôsledkupostaveniajeosobne,pracovne,služobnealebo
inak svojím postavením, pracovným zaradením, funkciou alebo hodnosťou podriadená páchateľovi a v
dôsledku toho je povinná prijímať a plniť jeho pokyny, príkazy alebo rozkazy. Vykonaným dokazovaním
bola nepochybne preukázaná riadiaca právomoc nadriadených príslušníkov PZ na Obvodnom oddelení
Policajného zboru v F. M. v rozhodnom období, pričom obžalovaný U.. X. L. vykonával funkciu zástupcu

riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru. Obžalovaný U.. L. mal síce vo svojej kompetencii
prideľovanie trestných spisov a riaditeľ OO PZ V. zas prideľovanie priestupkových spisov jednotlivým
príslušníkom PZ služobne zaradeným na tomto obvodnom oddelení, avšak obžalovaný z titulu svojej
funkcie aj zastupoval riaditeľa OO PZ V. v prípade jeho neprítomnosti, či iných závažných dôvodov.
Obžalovaný U.. X. L. teda vykonával svoju právomoc verejného činiteľa v postavení nadriadeného
príslušníka PZ vo vzťahu k svedkyni N., ktorá mu bola služobne podriadená a v dôsledku toho bola

povinná prijímať a plniť pokyny, príkazy alebo rozkazy obžalovaného ako nadriadeného. Obžalovaný
zastupujúc riaditeľa 00 PZ V. nielenže pridelil predmetný priestupkový spis svedkyni N. na vykonanie
objasňovania priestupku vo veci U. Z. a P. Z., ale v tejto veci svedkyni N. aj udeľoval pokyny písomne a
ústne na vykonanie úprav vo vyššie uvedených záznamoch o podaní oznámenia a o podaní vysvetlenia
takým spôsobom, aby v týchto dokumentoch nebolo uvedené použitie fyzického násilia zo strany

priestupcu P. Z.. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti dospel k záveru, že obžalovaný z pozície
nadriadeného príslušníka PZ nástojil na splnení tohto svojho pokynu svedkyňou N.. Tieto skutkové
zistenia prvostupňový súd zodpovedajúco premietol do popisu skutku v rozsudku sp. zn. 12T/177/2016
zo 04.12.2020, v ktorom taktiež vyjadril spáchanie činu s využitím podriadenosti, keď súd konštatoval,
že obžalovaný ako zástupca riaditeľa Obvodného oddelenia PZ F. M., jemu služobne podriadenú ppráp.

O. N. písomným pokynom usmernil, aby v spisovom materiáli pozmenila spôsob konania priestupcu
P. Z. tak, aby zo spisu nevyplývalo násilie zo strany priestupcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
zastáva názor, že žalované konanie obžalovaného U.. X. L. bolo potrebné právne kvalifikovať ako zločin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona s
poukazom na § 138 písm. g) Tr. zákona. V prípade, ak si odvolací súd osvojí odvolacie námietky a

rovnako dospeje k tomu, že žalované konanie obžalovaného bolo potrebné takto právne posúdiť ako
zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona
s poukazom na § 138 písm. g) Tr. zákona, neobstojí ani výrok o treste v odvolaní napadnutom rozsudku,
nakoľko vychádza len z § 326 ods. 1 Tr. zákona a je uložený mimo trestnej sadzby a obžalovanému
bude potrebné ukladať nový trest vychádzajúc pritom z trestnej sadzby podľa § 326 ods. 2 Tr. zákona.

Preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolaciemu Krajskému súdu v Prešove navrhol, aby
podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Vranov
nad Topľou sp. zn. 12T/177/2016 zo dňa 04.12.2020 v celom rozsahu a súčasne podľa § 322 ods. 1 Tr.
poriadku s poukazom na ust. § 322 ods. 4 písm. b) Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Napokon k odvolaniu prokurátora predložil obžalovaný prostredníctvom obhajcu písomné vyjadrenie, v
ktorého dôvodoch uviedol, že odôvodnením odvolania prokurátora a postulátmi z neho vyplývajúcich
nesúhlasí, proti rozsudku Okresného súdu Vranou nad Topľou zo dňa 04.12.2020 sp. zn. 12T/177/2016,
čo do výroku o vine a treste podal odvolanie, v rámci ktorého podrobne rozviedol jednotlivé porušenia

ustanovení práva na spravodlivý proces. Prokurátorom uvádzané tvrdenia o tom, že so skutkovými
zisteniami prvostupňového súdu možno v zásade súhlasiť bez výhrad, neobstoja vo svetle toho,
že uvedené skutkové zistenia síce súd ustálil na základe dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní, no toto bolo vykonané v rozpore s jednotlivými zákonnými ustanoveniami. Na takto získané
dôkazy a z nich vyplývajúce závery tak nie je možné prihliadať. V konaní pred súdom prvého stupňa

došlo totiž k podstatným chybám konania, ktorými boli porušené ustanovenia slúžiace na náležité
objasnenie veci a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom a vznikli tak pochybnosti o správnosti jednotlivých skutkových zistení. V odvolaní bližšie
rozviedol jednotlivé porušenia ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa týkajú zachovania základných
zásad trestného konania, a to najmä zásady bezprostrednosti a kontradiktórnosti konania. Ak teda

prokurátor v odôvodnení podaného odvolania odkazuje na vykonané dokazovanie, nie je možné
stotožniť sa s konštatovaním, že súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a na týchto zakladal
svoje úvahy. Rovnako sa nestotožňuje s právnou argumentáciou o potrebe uplatnenia kvalifikovanej
skutkovej podstaty, pretože je potrebné poukázať na to, že to bola práve prokuratúra, ktorá podalaobžalobu a v rámci záverečného návrhu navrhovala uznať ho za vinného zo žalovaného skutku, ktorý
právne kvalifikovala v zmysle podanej obžaloby. Má za to, že v rámci vykonaného dokazovania nebolo
preukázané naplnenie jednotlivých znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a nie to ešte

kvalifikovanej skutkovej podstaty tak, ako to uvádza prokurátor vo svojom odvolaní. Nikdy nemal úmysel
spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech a vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že jeho konanie bolo v príčinnej súvislosti s úmyslom privodiť sebe alebo inému prospech a
spáchať tak trestný čin, z ktorého je obvinený, pretože takouto pohnútkou nikdy vedený nebol. Opakuje,
že nikdy svedkyni N. nedal ako riadiaci pracovník pokyn a ani ju nikdy nežiadal, aby konala v rozpore

so zákonom, aby niečo pozmeňovala alebo falšovala podpisy, pretože na takýto postup nebol žiaden
dôvod. Nevyužil svoju riadiacu právomoc takým spôsobom, ako sa to snaží prezentovať prokurátor. Z
uvedených dôvodov navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj

správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

V konaní pred súdom boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie
sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom k tomu

preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu presvedčivo odôvodnil, preto sa odvolací súd s
jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení

s konaním pred prvostupňovým súdom - konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je
totožný - krajský súd nemal dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať) dôkazy a skutočnosti z nich
plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného.

Krajský súd sa však nestotožnil s výmerou trestu tak, ako je uvedený vo výroku napadnutého rozsudku.

Išlo však iba o také pochybenie, ktoré po doplnení výroku o treste bolo možné napraviť aj v odvolacom
konaní.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť predovšetkým na reakciu proti odvolacím námietkam
obžalovaného a krajského prokurátora, preto zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce

sa podstaty (predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia
obžalovaného a určeného druhu a výmery trestu.

V nadväznosti na uvedené krajský súd zistil, že obsah odvolacích námietok obžalovaného nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne

a bez konfrontácie s dôkazmi inými, produkovanými v rámci dokazovania.

V tejto súvislosti je potom potrebné zdôrazniť, že podstatný obsah odvolacích námietok obžalovaného,
ktorými argumentovala, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého
stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj

odvolací súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)

rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného U.. X. L..

V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na
obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju
obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho,
aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospechobžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či
argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či
skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi

nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či
dokonca vyvrátiť a teda do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez
rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej
trestnej činnosti.

V tomto prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, obžalovaný (opierajúc sa o spôsob jeho obrany) v
rámci dokazovania nepredložil nové dôkazy, resp. argumenty, ktoré by zistené skutočnosti z dôkazov
zabezpečených v rámci prípravného konania, (ktorých obsah sa zákonným spôsobom preniesol do
dokazovania na hlavnom pojednávaní), spochybňovali, resp. vyvracali, ale práve naopak.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku správne zhodnotil, že zo spáchania skutku obžalovaného

usvedčujú predovšetkým svedecké výpovede svedkov N., Bc. K., U. O., čiastočne aj svedka V. a
nepriamo aj svedkov U. Z., Čandíka a U. V. a to v súlade so zabezpečenými listinnými dôkazmi,
predovšetkým v podobe originálu priestupkového spisu Obvodného oddelenia PZ v F. M. č. ORPZ-VT-
OPP5-272/2014-P, ako aj toho istého priestupkového spisu s pôvodnými záznamami a to, ako o podaní
oznámenia svedkyňou U. Z., tak aj o podaní vysvetlenia p. U. Z. ml., oba záznamy zo dňa 01.11.2014, či

Rozhodnutie o zaistení osoby DU: 617/2014 svedka P. Z. zo dňa 01.11.2014, ako aj príslušné evidenčné
pomôcky tohto policajného oddelenia, ako Kniha fonogramov a hlásení z roku 2014, Protokol udalostí
roku 2014, Denník priestupkových spisov z roku 2014, či Záznam zo služby zo dňa 01.11.2014 na deň
02.11.2014.

Vrámcihodnoteniadôkazovokresnýsúdsprávnezvýraznil,žepreposúdeniežalovanéhokonania,ktoré
v podstate malo spočívať v udelení a následnom splnení pokynu obžalovaného U.. L. svedkyňou N. na
vykonanie zmien v jej pridelenom priestupkovom spise Obvodného oddelenia PZ v F. M. č. ORPZ-VT-
OPP5-272/2014-P, bolo potrebné najprv ustáliť aj okolnosti bezprostredne predchádzajúce samotnému
vykonávaniu úkonov v predmetnom priestupkovom konaní svedkyňou N., teda podstatou samotného

prejednávaného priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť priestupca,
svedok P. Z., voči svojej manželke, svedkyni U. Z..

V tejto súvislosti chronologicky a vyčerpávajúcim spôsobom na podklade produkovaných dôkazov v
odôvodnení rozsudku okresný súd bez rozumných pochybností správne ustálil, že svedkyňa N. podľa

pôvodnej (prvotnej) verzie obsahu priestupkového spisu č. ORPZ-VT-OPP5-272/2014-P, ktorý jej bol
bezprostredne nadriadeným t.j. obž. L. predložený na vybavenie a z ktorého vyplýval nielen verbálny,
ale aj fyzický útok svedka Z. na manželku svedkyňu Z., mala správne a zákonne v súlade so služobným
postupomtútovecvybaviťsnávrhomnapredloženiespisuOkresnémuúraduVranovnadTopľou,odboru
všeobecnej vnútornej správy, podľa § 60 ods. 3 písm. d) zákona o priestupkoch na začatie konania o

priestupku,protiobčianskemuspolunažívaniupodľa§49ods.1písm.d)zákonaopriestupkoch,nakoľko
z takto ustáleného skutkového deja predmetného priestupku bolo nepochybne preukázané, že tento
priestupok bol pôvodne zadokumentovaný v čase jeho spáchania ako priestupok proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch a že tento bol spáchaný za použitia
fyzického násilia svedkom Z., voči oznamovateľke U. Z..

PráveajtátopreukázanáskutočnosťpretooverujedôveryhodnosťvýpovedesvedkyneN.vypovedajúcej
aj skutočnostiam rozhodným pre ustálenie skutkového stavu v posudzovanom prípade vo vzťahu k
protiprávnemu konaniu obž. L. kladenému mu za vinu.

V tejto súvislosti je potom možné osvojiť si tvrdenie okresného súdu, že rozhodujúcim a usvedčujúcim
dôkazom v prejednávanej veci je predovšetkým výpoveď svedkyne N., ktorá vypovedala konzistentne a
presvedčivo, kde jej výpoveď v logických súvislostiach dopĺňajú a podporujú aj výpovede svedkov Bc. K.
a U. O. a čiastočne aj svedka R. V., výpovede ktorých navzájom vytvárajú logickú sústavu dôkazov a sú
vo vzájomnom súlade, podporované aj inými, predovšetkým už vyššie citovanými listinnými dôkazmi v

podobe evidenčných pomôcok Policajného zboru SR, čo osvedčuje aj záver, že nebol zistený relevantný
motív, pre ktorý by títo svedkovia krivo obvinili obžalovaného U.. L. zo spáchania žalovaného skutku.Vo svojich výpovediach svedkyňa N. v súlade s produkovanými dôkazmi overiteľne totožne vypovedá
z jej pohľadu a časovej súslednosti, za akých okolností a kým (obžalovaným, ktorý v uvedený deň
zastupoval riaditeľa OO PZ) jej bol v označenej priestupkovej veci svedka Z. pridelený priestupkový

spis, akým spôsobom ho v prvotnom štádiu jej služobného postupu podľa pôvodného obsahu spisu
(pred jeho kompletnou úpravou) zdokumentovaného svedkom U. O. a svedkom R. V. vybavila - podaním
návrhu na predloženie spisu Okresnému úradu Vranov nad Topľou, na začatie konania o priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Totožne opisuje,
akým spôsobom jej mal obžalovaný L. formou pokynu napísanom na tzv. „žltom lístočku“ prikázať

zmeniť obsah priestupkového spisu v prospech žiadosti svedkyne Z., ktorý po jej argumentácii, z akých
konkrétnych dôvodov bez zásadného zásahu do obsahu spisu nie je možné tento pokyn vykonať,
obžalovaný pokyn ústne opakovane potvrdil tak, aby neboli pochybnosti, že má svedkyňa N. možnosť
inej voľby, ale práve naopak, tento pokyn by mala vykonať, s tým, že si to vyslovene praje oznamovateľka
a on (obžalovaný) jej pritom poskytne v potrebnom rozsahu súčinnosť, teda vyhotoví tie listinné duplikáty
časti spisu, ktoré ona odmietala vyhotoviť, či za službukonajúceho príslušníka PZ svedka V. odmietala

podpísať. Rovnako opisuje, komu sa s týmto pokynom konkrétne na OO PZ zdôverila (minimálne Bc.
K., R. V., U. V. a U. O., ktorí však, okrem, sv. O. a Bc. K. sa k tomu postavili tak, že s tým nechcú
mať nič spoločné), že na radu svedka O. to oznámila aj riaditeľovi OO PZ F. M. svedkovi V., ktorý jej
mal vyslovene uviesť, že túto vec rieši obžalovaný a podľa toho sa má aj ona zariadiť, pričom tieto
jej tvrdenia potom, či už priamo, resp. nepriamo potvrdzujú výpovede menovaných svedkov v takom

význame a rozsahu, ako to hodnotí aj okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku.

Neprehliadnuteľným faktom, čo aj správne okresný súd hodnotí ako skutočnosť, ktorá nepriamo
zo spáchania žalovanej trestnej činnosti usviedča obžalovaného, je dôkazmi ustálené správanie sa
obžalovaného L. v období, kedy sa o túto vec - podozrenie z úmyselného pozmenenia obsahu

priestupkového spisu v prospech podozrivého Z. - začala zaujímať Sekcia kontroly a inšpekčnej
služby, Úrad inšpekčnej služby, odbor boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky.

Obžalovaný L. mal totižto svedkyňu N. „nahovárať“, aby pred príslušníkmi PZ tejto policajnej súčasti

obaja vypovedali zhodne tak, že v predmetnom spise vykonal príslušné zmeny svedok Bc. K., nakoľko je
presvedčený, že to určite svedok Bc. K. predmetný spis zaslal na Inšpekčnú službu, čo mala dokazovať
aj tá skutočnosť, že svedok Bc. K. si podal aj žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka PZ.
V nadväznosti na to svedok Bc. K., v úplnej zhode so svedeckou výpoveďou svedkyne N., takisto potvrdil
aj ďalší priebeh udalostí tak, že po oznámení svedkyne N. o záujme obžalovaného U.. L. obviniť ho z

vykonania úprav v predmetnom priestupkovom spise pred vyšetrovateľom Inšpekčnej služby, z tohto
dôvodu tento svedok inicioval stretnutie s vtedajším riaditeľom Okresného riaditeľstva PZ vo Vranove
nad Topľou, p. F..

Napokon svedok Bc. K. tiež potvrdil svedeckú výpoveď svedkyne N. v tom smere, že najprv od

svedka U. O., v tom čase druha svedkyne N. a neskôr už aj priamo od svedkyne N. sa dozvedel, že
obžalovanýU..L. tejtosvedkyniudelilpokyn,pričomnešpecifikoval,čitobolústnyalebopísomnýpokyn,
prípadne pokyn udelený inou formou, na vykonanie zmien v priestupkovom spise vo veci priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu tak, aby tento priestupok ďalej nebol právne posudzovaný podľa
ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, ale na základe ustanovenia § 49 ods. 1 písm.

a) tohto zákona a že v tomto prípade malo dôjsť aj k späťvzatiu návrhu na prejednanie tohto priestupku
oznamovateľkou priestupku.

V kontexte uvedeného potom krajský súd konštatuje, že z produkovaných dôkazov nie je možné bez
rozumných pochybnosti ustáliť záver, aký motív mala svedkyňa N. v tomto prípade takto konať, pokiaľ

nekonala na pokyn obžalovaného - pomáhať svedkyni Z., resp. jej manželovi, keďže svedkyňa N.
nepoznala svedkyňu Z. a už vôbec jej manžela - predsa primárne svedkyňa Z. nevolala (nepožiadala
o pomoc) svedkyňu N., ale volala jej bezprostredne nadriadenému obžalovanému a s ním mala
odkomunikovať túto situáciu a radiť sa, ako ďalej postupovať.

Z toho dôvodu sa javí ako nelogické pokiaľ oznamovateľka osobne nepoznala svedkyňu N., aby
svedkyňa N. mala pre jej manžela, len na upozornenie jej nadriadeného obžalovaného, že si to takto
oznamovateľka praje, vlastne zmeniť celý obsah spisového materiálu, bez vedomia jej nadriadených,tzv. na vlastnú päsť tak, aby vyšla v ústrety oznamovateľke a jej manželovi, aby nebol za toto konanie
postihnutý, resp. prejednávaný v rámci priestupkového konania na okresnom úrade.

Ak by svedkyňa N. nekonala na pokyn obžalovaného, prečo by potom podpísala nové záznamy len
za vtedajšieho partnera U. O. a rovno nepodpísala záznam za jeho kolegu R. V., s ktorým tento
zákrok vykonával, ako to opakovane verbalizovala, že toto už aj napriek pokynu obžalovaného výslovne
odmietala urobiť, čo z pohľadu uvedeného tiež overuje dôveryhodnosť jej výpovede.

Napokon pokiaľ obžalovaný argumentuje, že nemal akýkoľvek dôvod (motív) dávať takýto pokyn, no
najmä na ňom trvať a „nútiť“ svedkyňu N. zo svojej pozície, aby prerobila celý spis v prospech požiadania
svedkyne Z., lebo aj tak by táto vec aj v konaní pred okresným úradom v rámci priestupkového
konania, by po zmenených výpovediach svedkýň mohla skončiť odložením, v tejto súvislosti je potom
neprehliadnuteľnou tá skutočnosť, že obžalovaný sa so svedkyňou Z. osobne poznal už niekoľko rokov,
prakticky od kedy sa do obce menovaná vydala a stala sa susedou obžalovaného, rovnako aj s jej

manželom a žil v tej istej obci ako oni, kde starostkinou bola svedkyňa Z. a v kontexte tohto vzájomného
vzťahu je potom potrebné hodnotiť aj fakt, ako to vysvetľovala aj svedkyňa Z., že v tom období malo
vrcholiť jednak jej volebné obdobie na poste starostkine a súčasne vrcholilo obdobie pred voľbami
starostov, pričom ona mala opätovne prejaviť záujem o post starostkine obce O. M., o ktorý sa opätovne
uchádzala, čo len logicky znamenalo, okrem iného jej motiváciu, že nemala záujem o takúto „negatívnu

reklamu“, prejednávanie tejto veci na okresnom úrade, čo by mohlo ovplyvniť verejný mienku v jej
neprospech, koniec koncov hádka medzi ňou a manželom mala súvisieť s jej opätovnou kandidatúrou na
post starostkine v obci, kde podľa nej jej konkurencia mala voči nej viesť negatívnu kampaň a ohovárať
ju, okrem iného aj tak, že by mala mať mimomanželský pomer, čo mala byť aj jedna z príčin, prečo
sa s manželom pohádali.

Nakoniec aký mal motív obžalovaný, pokiaľ ako uvádzal, že nikomu nič neprikazoval a ani nikoho na
nič nenavádzal, aby sa snažil ovplyvniť svedkyňu N., potom čo sa o vec „zmanipulovaného“ obsahu
priestupkového spisu začala zaujímať Inšpekcia MV SR, aby pred príslušníkmi Inšpekcie MV SR obaja
(aj obžalovaný) vypovedali, že v predmetnom spise vykonal príslušné zmeny svedok Bc. K..

Krajský súd preto uzatvára, že pokiaľ jednotlivé časti výpovede svedkyne N. sú overiteľné dostupnými
dôkazmi, ktoré jej tvrdenia potvrdzujú, je možné potom bez rozumných pochybností uveriť aj jej
tvrdeniu, že zmenu v obsahu označeného priestupkového spisu vykonala práve na opakovaný pokyn
obžalovaného L..

Z tohto pohľadu potom hodnotí krajský súd aj obžalovaným identifikované a hodnotené rozpory vo
výpovedi svedkyne N. v konfrontácii s výpoveďami v odvolaní uvádzaných svedkov.

V tejto súvislosti potom krajský súd hodnotí výpoveď svedkyne N. aj z pohľadu, že je pochopiteľné a

prirodzené, že svedok v dôsledku procesu zabúdania spojeného s plynutím času si nebude pamätať
na všetky detaily prejednávanej veci, a to aj časového charakteru. Nie je možné od svedka spravodlivo
požadovať, aby ním vnímanú udalosť opakovane aj s väčším časovým odstupom popisoval absolútne
zhodne so všetkými detailmi. Naopak práve skutočnosť, pokiaľ by svedok absolútne opakovane zhodne
aj s väčším časovým odstupom priebeh sporných udalostí popisoval zhodne, mohlo by to vzbudiť

pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení, pretože takýto jeho prejav by bol v rozpore s prirodzeným
procesom zabúdania spojeným s plynutím času.

Opierajúc sa o všetky tieto skutočnosti za danej dôkaznej situácie odkazujúc na doposiaľ uvedené
vo svojom súhrne, má krajský súd za to, že tieto dôkazy tak, ako boli sumarizované súdom prvého

stupňa, hodnotené so zvýraznením skutočnosti z nich plynúcich, boli aj riadnym a zákonne získaným
podkladom pre ustálenie skutkových zistení tak, ako sa preniesli do skutkovej vety odvolaním
napadnutého rozsudku, no predovšetkým vytvorili právny základ pre riadne a správne posúdenie
konania obžalovaného U.. X. L..
Z takto vykonaného dokazovania potom podľa názoru krajského súdu je možné urobiť bez rozumných

pochybností záver v súlade s rozhodnutím aj okresného súdu, že v danom prípade sa skutok stal,
tento skutok je trestným činom a tak ako je opísaný v skutkovej vete rozsudku a že jeho páchateľom
je obžalovaný.Preto správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia, tak ako
to ustálil okresný súd, keď konanie obžalovaného bolo posúdené ako prečin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, nakoľko obžalovaný ako verejný činiteľ, ktorý

v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech, vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim
zákonu.

Krajský súd len v stručnosti poznamenáva, že kvalifikačný moment podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona
na viacerých osobách uvedený vo výroku odvolaním napadnutého rozsudku v posudzovanom prípade

nebol žiadnym dôkazom overený a ani v odôvodnení rozsudku okresného súdu hodnotený a napokon
jeho právne posúdenie ani nenamietal obžalovaný, keďže táto skutočnosť je zjavne bez významu na
právne posúdenie konania obžalovaného, nakoľko ani nebola dokázaná, ani hodnotená, krajský súd
nepristúpil k jej náprave, zrušení rozsudku v celom rozsahu a po následnom opätovnom vyhlásení
rozsudku na podklade totožne ustáleného skutkového stavu by potom túto právnu kvalifikáciu z
kvalifikačnej časti výroku rozsudku vypustil, čo považoval z hľadiska hospodárnosti za nadbytočné.

V reakcii na odvolacie námietky obžalovaného U.. X. L. ohľadom ustáleného skutkového stavu na
základe nezákonne vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, keďže došlo k zásadnému
porušeniu všetkých zásad trestného konania ovládajúcich kontradiktórne konanie, krajský súd len v
stručnosti konštatuje, že je potrebné dať za pravdu obžalovanému v tom rozsahu, že najmä hlavné

pojednávanie konané dňa 01.03.2018 len na hrane zákonnosti spĺňa kritéria kontradiktórneho procesu,
nakoľko aj po prehratí krajským súdom zvukových záznamov z hlavného pojednávania ako celku, práve
zo dňa 01.03.2018 javí známky prehnanej aktivity súdu, kedy skutočne výsluch svedkyne N. ako aj pred
tým obžalovaného viedla predovšetkým vo veci konajúca procesná sudkyňa.

Súčasne však platí, že následne vykonané dokazovania v ďalšom priebehu vykonávaných hlavných
pojednávaní (čo platí aj pre záver namietaných hlavných pojednávaní), vytvoril priestor pre
obžalovaného a súčasne prítomného obhajcu byť účastný na úkonoch hlavného pojednávania a
po vykonaných úkonoch aj v jeho neprítomnosti, keďže výsluch svedkyne N. bol napokon aj v
rámci doplnenia jej výpovede na hlavnom pojednávaní vykonaný v jeho prítomnosti, mal možnosť

vypočúvaným svedkom klásť otázky, predkladať návrhy na doplnenie dokazovania, o ktorých súd v jeho
prítomnostiajehoobhajcuriadnerozhodolavysvetlilpotomodôvodnenírozsudku,zakýchdôvodovtieto
neakceptoval, pričom uvedené sa týka aj výsluchu svedkov N. a O., aj keď pôvodne mal byť obžalovaný
z ich výsluchu vylúčený.

V kontexte uvedených námietok obžalovaného krajský súd v stručnosti uvádza, že kontradiktórnosť sa
považuje za všeobecný právny princíp konania, za pravidlo procesného práva ovládajúci každý súdny
proces. Spolu s právom na obhajobu je jeho najzakladanejším princípom. Bez neho vôbec nemožno
hovoriť o procese, keď podstatou procesu je konfrontácia dvoch strán, z ktorých každá musí mať
možnosťvyjadriťsa,popieraťnávrhy,argumentyadôkazydruhejstranyapredkladaťvlastné.Ideojednu

z hlavných záruk súdneho konania. Neexistuje spravodlivosť bez kontradiktórnej diskusie a čím skôr k
nej dôjde, tým väčšia je nádej na objektívnosť. Kontradiktórna diskusia je kráľovskou cestou pri hľadaní
pravdy.Princípkontradiktórnostisauplatňujepredovšetkýmvsúdnomkonaní.Prvkykontradiktórnostisa
však vyskytujú už v prípravnom konaní. To znamená, že ak nemôže byť svedok vypočutý kontradiktórne
na hlavnom pojednávaní, musí mať obhajoba možnosť vypočuť takéhoto svedka kontradiktórne už v

prípravnom konaní. Dôkazy musia byť spravidla vykonané pred obvineným na verejnom konaní za
účelom ich kontradiktórneho prejednania, ale použitie výpovedí z prípravného konania samo o sebe
neodporuječl.6ods.1,ods.3písm.d)Dohovorupodpodmienkou,žebolirešpektovanéprávaobhajoby.
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá
okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti

zbraní". Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní" je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty
protistrany.

Krajský súd rešpektuje, že súdu neprináleží zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné

pochybnosti (v rozsahu vyhľadávacej zásady, ktorá prináleží OČTK) a hoci môže vykonávať dôkazy aj
bez návrhu strán (§ 2 ods. 11 Tr. poriadku), táto iniciatíva je však obmedzená, pretože vykonaním dôkazu
z vlastnej iniciatívy súd môže pomôcť buď jednej, alebo druhej strane, no súčasne platí, že vykonanie
dôkazu nepomôže žiadnej strane, len ak dokazuje už skôr preukázané skutočnosti.Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti nezistil, pri zdokumentovanom spôsobe vedenia hlavného
pojednávania, aby procesná sudkyňa sama iniciatívne vytvárala nové dôkazy, ktoré by pred tým neboli

v prípravnom konaní produkované, resp. by ich pred tým nenavrhli strany v konaní, sama iniciatívne
však detailne konfrontovala výpovede svedkov na hlavnom pojednávaní ich výpoveďami v prípravnom
konaní za súčasne zachovanej možnosti stranám v konaní klásť otázky svedkom a súčasne vždy mali
možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť.

V obsahovej nadväznosti na doposiaľ uvedené v súlade s rozhodovacou praxou súdov aj judikovanými
závermi NS SR, krajský súd poznamenáva, že nesprávny procesný postup pri získavaní alebo
vykonávaní dôkazov môže viesť k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.
poriadku len vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda ak jeho odsúdenie
bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa
spochybňuje (R 24/2020).

Krajský súd k obžalovaným navrhnutej aplikácii princípu „ultima ratio“ v stručnosti uvádza, že práve
okolnosti prípadu a spôsob spáchania žalovanej trestnej činnosti obžalovaným zásadným spôsobom
závažnosťčinukladenéhozavinuobžalovanémuzvyšuje,keďžeonsámzosvojejpozícienadriadeného,
ktorý mal práve dbať okrem iného na dodržiavanie zákona a služobného postupu, dozerať a riadiť tento

postup, opakovane prikázal podriadenej príslušníčke PZ, aby v rozpore so zákonom vykonala zásah do
spisového materiálu v prospech manžela oznamovateľky protiprávneho konania, aj keď preukázateľne
tento pokyn pôvodne odmietala vykonať, čo v posudzovanom prípade vylučuje aplikáciu hore označenej
zásady, keďže z tohto dôvodu je závažnosť konania obžalovaného U.. X. L. viac než nepatrná (§ 10
ods.2 Tr. zákona).

K návrhu krajského prokurátora na prísnejšiu kvalifikáciu ustáleného skutkového stavu podľa§ 326 ods.
1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. g) Tr. zákona, krajský súd uvádza,
že správne poukázal aj obhajca obžalovaného v rámci konečného návrhu na verejnom zasadnutí
na skutočnosť, že v posudzovanom prípade by musel krajský súd pri akceptovaní argumentácie

prokuratúry, nielenže zrušiť odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na opätovné
prejednanie a rozhodnutie, no súčasne by musel okresný súd vo veci konať podľa pravidiel stanovených
procesnýmpredpisomprekonaniepredsenátomokresnéhosúdu,čobyznamenaloopätovnévykonanie
dokazovania v celom rozsahu od úplného začiatku po podaní obžaloby, čo z hľadiska hospodárnosti a
účelnosti konania sa javí ako nadbytočné už len z tohto pohľadu, že krajskému súdu nie je zrejmé, prečo

až do konania verejného zasadnutia v rámci odvolacieho konania v posudzovanom prípade nedošlo
k modifikácii obžalobného návrhu zo strany prokuratúry, keďže nedošlo k zásadnej zmene dôkaznej
situácie oproti skutkovému stavu pri podaní obžaloby, v ktorej toto navrhované právne posúdenie
konania obžalovaného absentuje.

Ako už bolo skôr naznačené, krajský súd vo vzťahu k druhu trestu a jeho výmery tak, ako ho uložil
okresný súd obžalovanému v napadnutom rozsudku, tento bolo potrebné podľa krajského súdu zmeniť,
keďže ho považoval za neprimerane prísny.

Okresný súd pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery sa zjavne riadil a prihliadal najmä na jednotlivé

hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob
spáchaniačinu,jehonásledok,zavinenie, pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,osoba
páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia
§ 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne

odradí od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež
aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Okresný súd následne správne určil trestnú sadzbu postupom podľa § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona, keďže

správne vyhodnotil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v prospech poľahčujúcich, keď priznal
jednu poľahčujúcu okolnosť obžalovanému podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a teda, že viedol riadny život,
bez priznania existencie priťažujúcich okolností upravených v ust. § 37 Tr. zákona.Ako už bolo v úvode naznačené, krajský súd vo vzťahu k výroku o treste, konkrétne jeho výmery tak, ako
ho uložil okresný súd obžalovanému v napadnutom rozsudku, zistil, že v priebehu trestného konania
vznikli zjavne prieťahy v konaní, ktoré nie je možné dávať výlučne za vinu obžalovanému, čo vyvolalo

dôvod pre úvahy súdu pri ukladaní iného druhu trestu, no najmä jeho výmery.

V súvislosti s uvedeným zistením súčasne platí, že pri hodnotení plynulosti priebehu dokazovania v
trestnom konaní, no v posudzovanom prípade najmä na hlavnom pojednávaní, že pri zohľadnení príčin
prieťahov v konaní je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, správanie osôb, ktoré mohli prispieť

k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali, keďže ich ustálenie má
podstatný význam na uplatnenie možnosti kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov (v primeranej dobe) prostredníctvom zmiernenia druhu, ale najmä výmery trestu
(pozri primerane III. ÚS 353/2011 a III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06, III. ÚS 102/10, III. ÚS 353/2011).

Základnými kritériami na hodnotenie veci z hľadiska - zložitosti prípadu - je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci a samozrejme aj samotná povaha (právna a faktická
zložitosť) veci (pozri tiež II.ÚS 26/95, III. ÚS 102/10).

V tejto súvislosti podľa názoru krajského súdu síce nešlo v posudzovanom prípade o úplne bežnú
trestnú vec z hľadiska skutkového stavu a to najmä právnej a faktickej zložitosti prípadu, no súčasne

platí, že nebolo potrebné vypočúvať viacero obžalovaných, či svedkov, resp., vykonávať cezhraničnú
spoluprácu pri získavaní dôkazov, preto už samotné prípravné konanie bolo vykonané v takej kvalite a
kvantite produkovaných dôkazov a v takom rozsahu, že vytvorilo riadny podklad pre podanie obžaloby
a po prenesení týchto dôkazov do dokazovania na hlavnom pojednávaní bolo možné v merite veci bez
zásadnejších prieťahov rozhodnúť.

Rovnako tak pri hodnotení správania sa osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom v konaní, krajský súd
nezistil zo strany účastníkov konania (strán v konaní) a to hlavne zo strany obžalovaného, včítane jeho
obhajcu, aby na základe jeho správania sa malo dôjsť k zásadným - zbytočným prieťahom v rámci
vykonávaného dokazovania ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného potom krajský súd zisťuje, že rozhodujúcim dôvodom pre vznik
konštatovaných prieťahov v trestnom konaní je dĺžka vykonávaného dokazovania v posudzovanom
prípade v konaní pred súdom.

Po takto ustálených rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na vzniknuté prieťahy v tomto konaní
a po vykonanom dokazovaní okresným súdom k výroku o treste potom krajský súd prihliadal pri
úvahách o uložení druhu a výmery trestu najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov, vyplývajúce z
ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy,

majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti
pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov, ako aj
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal aj na ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého
trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu

blízke osoby.

Majúc teda na zreteli vyššie uvedený účel trestu, ako aj jednotlivé hľadiská ukladania trestu, dospel
krajský súd k záveru, že tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie bude primeraným
trestom pre obžalovaného v danom prípade trest peňažný vo výške 500,- (päťsto) eur.

Súčasne aplikujúc ust. § 57 ods. 3 Tr. zákona, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť
úmyselnezmarený, ustanovujeobžalovanémunáhradnýtrestodňatiaslobodyvovýmere3(tri)mesiace.

Ako už bolo naznačené, predmetná trestná vec totiž nebola prejednaná v primeranej lehote, čím bolo

porušené právo obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva
účinným prostriedkom nápravy v zmysle čl. 13 tohto Dohovoru je v prípade takéhoto porušenia práva
priznaného dohovorom zohľadnenie dĺžky konania pri rozhodovaní o treste.

V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na to, že už v čase vyhlásenia tohto rozsudku uplynulo od
spáchania skutku viac ako osem rokov, pričom trestné stíhanie obžalovaného trvalo po tak dlhú dobu bez
toho, aby jeho dĺžku sám zásadným spôsobom zapríčinil. Pre neprimeranosť trvania trestného konania
po zohľadnení celkovej dĺžky doterajšieho konania preto trest uložený obžalovanému X. L. napadnutým

rozsudkom považuje odvolací súd za neprimeraný.

Doterajšou dĺžkou svojho bezúhonného života, z ktorého bola predmetná trestná činnosť výnimkou,
obžalovanýdostatočnepreukázal,ženiejenutnénaúčinnúochranuspoločnosti,čijehonápravuukladať
mu trest odňatia slobody v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe.

A napokon keďže odvolacím námietkam krajského prokurátora nevyhovel z dôvodov už skôr uvedených
postupom podľa § 319 Tr. poriadku, jeho odvolanie ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd teda v súlade s čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky priamo aplikoval čl. 6 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z týchto a hore uvedených dôvodov potom zrušil odvolací

súdnapadnutýrozsudokvovýrokuotresteasámrozhodoltak,akojeuvedenévovýrokutohtorozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.