Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/94/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117211523
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5117211523.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Romana Tichého, v sporovej právnej veci
žalobcu: UNISTAV spol. s r.o., so sídlom Priemyselná 279, 905 01 Senica, IČO: 31 409 539, právne
zastúpeného: Advokátska kancelária IURISTHALIA s.r.o., so sídlom Majakovského 9, 811 04 Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 54 199 808, proti žalovanému: BCI, a.s., so sídlom Mydlárska 8718/7A,
010 01 Žilina, IČO: 31 617 794, právne zastúpenému: Karkó s.r.o., so sídlom Obchodná 8985/5A, 010
08 Žilina, IČO: 50 158 121, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 10Cb/53/2017-318 zo dňa 11. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/53/2017-318 zo dňa 11. mája 2021
v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o d m i e t a .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/53/2017-318 zo dňa 11. mája 2021 v napadnutom výroku,
ktorým žalobu zamietol a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) návrh žalobcu na prerušenie
konania zamietol, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na
plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2.Vzhľadomnažalovanýmdoručenýnávrhnaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhoskončeniasúdneho

konania vedeného Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 18Cb/271/2017, v ktorom žalovaný vystupuje v
pozícii žalobcu a v rámci ktorého sa žalobca domáha nahradenia vôle spoločnosti OHL ŽS Slovakia,
a.s., TUCON, a.s. a UNISTAV spol. s r.o. ohľadom súdnej úschovy vedenej Okresným súdom Žilina pod
sp.zn. 15U/2/2014 a v rámci ktorého ide o identické skutkové okolnosti ako v prípade súdneho konania
vedeného pod sp.zn. 10Cb/53/2017, pričom rozdiel spočíva iba v tom, že spoločnosť BCI, a.s. žaluje
v jednom súdnom konaní všetky zúčastnené subjekty, okresný súd na návrh žalovaného rozhodol o
prerušení konania Okresného súdu Žilina pod sp.zn. 10Cb/53/2017 do právoplatného rozhodnutia vo

veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 18Cb/271/2017 uznesením zo dňa 02.08.2018, ktoré
v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/171/2018 zo dňa 31.01.2019 nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.03.2019.3. Rozhodnutie o prerušení konania súd prvej inštancie založil na skutočnosti, že vzhľadom na predmet
sporuaokruhprocesnýchstránvkonanívedenomOkresnýmsúdomŽilinapodsp.zn.18Cb/271/2017sa
prerušeniekonaniajavíakohospodárneaefektívne,nakoľkovsúvisiacomkonanísp.zn.18Cb/271/2017

sú účastníkmi konania všetky subjekty majúce záujem na vydaní finančných prostriedkov zo súdnej
úschovyvedenejOkresnýmsúdomŽilinapodspzn.15U/2/2014ajepretovzáujmevšetkýchdotknutých
subjektov efektívnejšie prejudiciálne vyriešiť otázku platnosti postúpenia pohľadávok spoločnosti BCI,
a.s., na ďalšie subjekty v súdnom konaní vedenom pod sp.zn. 18Cb/271/2017, a teda vyriešenie
sporného postúpenia pohľadávok spoločnosti BCI, a.s. na ďalšie subjekty v konaní, ktorého účastníkmi

sú všetky dotknuté subjekty a takýto postup je aj súladný so základnými princípmi civilného sporového
konania, predovšetkým s princípom právnej istoty sporových strán vyplývajúcim z čl. 2 ods. 1, 2 CSP a
v záujme hospodárnosti konania podľa čl. 17 CSP.

4. Po zistení skutočnosti, že odpadol dôvod prerušenia konania, nadobudnutím právoplatnosti rozsudku
vkonanívedenomnaOkresnomsúdeŽilinapodsp.zn.18Cb/271/2017rozhodnutímsúduprvejinštancie

č.k. 18Cb/271/2017-532 zo dňa 16.05.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn.
13Cob/207/2019 zo dňa 27.05.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.06.2020, okresný súd
nariadil na prejedanie veci pojednávanie, na ktoré predvolal právnych zástupcov procesných strán.

5. Z obsahu žaloby vyplývalo, že žalobca sa voči žalovanému domáha nahradenia prejavu vôle, a

to súhlasu s vydaním predmetu úschovy, a to v súvislosti s prebiehajúcim konaním na Okresnom
súde Žilina pod sp.zn. 15U/2/2014, v rámci ktorého Okresný súd Žilina rozhodol o prijatí finančných
prostriedkov zložiteľa Obce Závod do úschovy v celkovej výške 2.160.712,65 Eur za účelom splnenia
záväzku, a to v prospech štyroch označených príjemcov, medzi inými v prospech žalobcu a žalovaného,
a to z dôvodu, že zložiteľ nevedel, ktorý z príjemcov je oprávnený, tzn. kto je oprávneným veriteľom

pohľadávky tvoriacej predmet úschovy.

6. „Medzi stranami bolo nesporné, že tak žalobca, ako aj žalovaný podali v konaní o úschove žiadosť
na vydanie predmetu úschovy a rovnako je nesporné, že zo strany príjemcov nebol daný súhlas
všetkých označených príjemcov na vydanie predmetu úschovy žalobcovi. Vzhľadom na to, že konanie

o úschovách začalo pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného mimosporového poriadku t.j. zákona
č. 161/2015 Z. z. (ďalej len „CMP“), ktorého účinnosť nastala dňa 01. júla 2016, v zmysle § 396 ods.
3 CMP konania o úschovách začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov. Na rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania a trovy konania okresný
súd aplikoval platný a účinný procesný predpis, ktorým je zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“). Na skutkový a právny stav vyplývajúci z konania o úschovách okresný súd
aplikoval § 185d ods. 1 OSP a § 185e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
len „OSP“), § 396 ods. 3 CMP, § 164 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“. Vo vzťahu k
návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd vzhľadom na zistené okolnosti prejedávanej veci
tento procesný návrh zamietol, a to s prihliadnutím na požiadavku zachovania základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 17 CSP, ktorého účelom je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú procesné strany do momentu právoplatného skončenia veci.
K stavu právnej istoty spravidla dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v konaní, ktorým

sa čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa procesné strany obrátili na súd. Takáto
povinnosť súdu vyplýva z čl. 17 CSP, podľa ktorého ustanovenia súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a
bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Otázku prerušenia konania
upravuje § 162 a nasl. CSP ako obligatórne prerušenie konania v prípade § 162 ods. 1 a 2 CSP a ďalej

fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 CSP.“

7. Citovaný § 164 CSP tak umožňuje súdu reagovať na procesnú situáciu, keď sa v inom konaní
rieši otázka, ktorá môže mať vplyv na jeho konečné rozhodnutie a je preto v záujme hospodárnosti
prebiehajúce konanie prerušiť a vyčkať na rozhodnutie vydané v tomto inom konaní. Súd musí

dôsledne posúdiť, či sú skutočne splnené predpoklady na takéto rozhodnutie, a či prerušenie konania
je efektívnym opatrením. S prihliadnutím na dĺžku konania v prejednávanej veci, ktoré začalo podaním
žaloby dňa 31.03.2017 a dĺžku konania o úschove, ktoré začalo podaním návrhu ešte v roku 2014, pri
zohľadnení záverov rozhodnutia Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/271/2017-532 zo dňa 16.05.2019,s ktorého vecným rozhodnutím a jeho odôvodnením sa okresný súd v plnom rozsahu stotožňuje,
nesúhlasné stanovisko žalovaného s prerušením konania, súd návrh na prerušenie konania v kontexte
podaného dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, nevyhodnotil ako dôvodný, keďže podľa

ustálenej rozhodovacej praxe samotné podanie dovolania bez ďalšieho nie je dôvodom na prerušenie
konania. Prerušenie konania by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania ako základnej
podmienky, ktorú je súd povinný posudzovať v každom štádiu konania aj v súvislosti s rozhodovaním
o návrhu na prerušenie konania. Okresný súd preto návrh na prerušenie konania tak, ako vyplýva z
výrokovej časti rozsudku, zamietol.

8. K otázke prípustnosti podanej žaloby „okresný súd poukázal na to, že § 185d Občianskeho súdneho
poriadku predpokladá vydanie predmetu úschovy príjemcovi na jeho žiadosť a len v prípade, ak
uplatní právo na vydanie predmetu úschovy niekto iný ako zložiteľom označený príjemca alebo aj
v prípade, ak s vydaním veci nesúhlasil iný zložiteľom označený príjemca, je možné vydať predmet
úschovy len so súhlasom všetkých účastníkov konania o úschove a osôb, pre ktorých nesúhlas došlo

k zloženiu do úschovy. Súhlas zložiteľa sa v takom prípade vyžaduje len vtedy, pokiaľ bolo plnenie
zložené pre neznámeho veriteľa. Potom osobe, ktorá uplatnila nárok na vydanie predmetu úschovy,
sa predmet úschovy vydá len vtedy, pokiaľ s tým súhlasí zložiteľ a príjemca. Pokiaľ však došlo k
odopretiu súhlasu s vydaním predmetu úschovy, tento je možné nahradiť právoplatným rozhodnutím
súdu, ktorým má byť rozhodnuté, že ten kto vydanie odporoval, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu

úschovy žiadateľovi. Vzhľadom na to, že v konaní o úschovách súd zásadne nie je oprávnený riešiť
sporné otázky medzi jednotlivými jeho účastníkmi a vzhľadom na skutočnosť, že medzi účastníkmi
konania o úschovách nedošlo k dohode a pre nesúhlas jednotlivých príjemcov nebolo možné predmet
úschovy vydať príjemcovi, bol legitímny postup ktoréhokoľvek príjemcu domáhať sa potrebného súhlasu
rozhodnutím súdu vydaným v sporovom konaní.“

9. Aktívne legitimovaným na podanie žaloby je príjemca alebo ten, ktorý uplatňuje právo na vydanie
predmetu úschovy, pričom pasívne legitimovaným je ten, pre ktorého nesúhlas nebolo možné predmet
úschovy vydať žalobcovi. Výrok rozhodnutia súdu o tom, že žalovaný je povinný súhlasiť s vydaním
predmetu úschovy žalobcovi potom nahrádza prehlásenie vôle žalovaného účastníka v konaní o

úschovách(§161ods.3OSP).Čiževsituácii,pokiaľžalovanýnesporneodmietoludeliťsúhlasžalobcovi
na vydanie predmetu úschovy, bol žalobca oprávnený domáhať sa podanou žalobou na Okresnom súde
Žilina nahradenia súhlasu žalovaného s vydaním úschovy.

10. K okamihu rozhodovania okresného súdu v predmetnej právnej veci však bolo nesporné, že

právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/271/2017-532 zo dňa 16.05.2019 okresný
súd nahradil vyhlásenie vôle žalovaných v rade 1/, 2/ a 3/, medzi inými aj žalobcu v tomto konaní, t.j.
spoločnosti UNISTAV spol. s r.o. s vydaním predmetu úschovy - finančných prostriedkov z úschovy
súdu vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 15U/2/2014 v prospech žalobcu v celej zloženej
sume 2.160.712,65 Eur (t.j. v prospech žalovaného v tomto konaní - BCI, a.s.). V nadväznosti na

uvedené právoplatné rozhodnutie je potrebné konštatovať, že tak, ako aj žalobca a žalovaný, ktorí
boli účastníkmi konania, v ktorom okresný súd vydal právoplatné rozhodnutie v prospech spoločnosti
BCI, a.s., ktorým nahradil vyhlásenie vôle žalovaných, medzi inými aj spoločnosti UNISTAV spol.
s r.o., sú tieto procesné strany právoplatným rozhodnutím viazané, a preto zásadne nie je možné
v inom konaní úspešne uplatňovať nárok, ktorý už bol právoplatne rozhodnutím súdu priznaný. V

danom prípade podľa okresného súdu platí, že v skončenom konaní došlo právoplatným súdnym
rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca identicky nárok odvodzuje v tomto
konaní pri zodpovedaní rovnakej predbežnej otázky, ktorej vyhodnotenie sa premietlo do už vydaného
právoplatného rozhodnutia súdu.

11. „Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej právnej veci nesmie vychádzať z iného záveru
ohľadom existencie pohľadávky žalobcu BCI, a.s. na vydanie predmetu úschovy a je vyriešením tejto
prejudiciálnej otázky Okresným súdom Žilina v konaní 18Cb/271/2017 v spojení s konaním Krajského
súdu v Žiline 13Cob/ 207/2019 vo vzťahu k nahradeniu prejavu vôle žalovaného, viazaný. Právoplatné
rozhodnutie je zásadne nezmeniteľné s výnimkou jeho zrušenia mimoriadnym opravným prostriedkom.

Napriek tomu, že v danom prípade sa nejedná o rozhodnutie v tej istej veci, to znamená s identickým
predmetom konania, uvedená okolnosť neznamená, že už v jednom prípade v predchádzajúcom
sporovom konaní s konečnou platnosťou medzi stranami vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu
by mohla byť neskôr v inom súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovaná inýmspôsobom ako otázka predbežná. V danom prípade bol tak súd povinný pri svojom rozhodovaní v
tejto ďalšej veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom sporovom konaní
predbežná otázka a na ňu nadväzujúce posúdenie nahradenia prejavu vôle. Uvedený prejudiciálny

účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom sporovom konaní, hoci s neidentickým predmetom
konania, t. j. bez existencie prekážky veci rozhodnuté vedie k výsledku, že žalobca v konaní nebude
úspešný. Prejudicialitu vo vyššie označenom kontexte je potrebné chápať ako kauzálny vzťah medzi
dvomi subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Jedná sa o situáciu, kedy
právoplatným rozhodnutím vo veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre ďalší spor, od

ktorej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto veci. Teda v situácii, že v inom súvisiacom konaní, na
ktoréhoprávoplatnéskončenieboloviazanépokračovanievpredmetnejprávnejveci,došloknahradeniu
súhlasu žalobcu UNISTAV spol. s r.o. s vydaním predmetu úschovy spoločnosti BCI, a.s. (v predmetnom
konaní v postavení žalovanému), súd je povinný pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci o právnom
vzťahu procesných strán tento posudzovať len tak, aby závery rozhodnutia v tejto veci zodpovedali
záverom právoplatného rozhodnutia v inej súvisiacej veci. Dôsledkom opačného prístupu by mohla

nastať situácia, že dvomi právoplatnými rozhodnutiami s pozitívnym nahradením súhlasu na vyplatenie
finančných prostriedkov, by právo na vydanie predmetu úschovy vzniklo viacerým subjektom, čím by
nedošlo k nastoleniu právnej istoty a odstráneniu základnej spornosti medzi jednotlivými príjemcami
predmetu úschovy. Teda napriek tomu, že prejudiciálna otázka platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky
sama predmetom konania nie je, avšak od jej vyriešenia je závislé rozhodnutie, ktoré má byť súdom

prijaté,súdvnovomkonanímusírešpektovaťtietoprejudiciálneúčinkyprávoplatnéhorozhodnutiautých
istých procesných strán, pričom na totožnosť procesných strán nemá vplyv rozdielnosť ich procesného
postavenia v oboch konaniach. Účinok vyššie zmienenej prejudiciality sa premietol do rozhodnutia súdu,
ktorým súd žalobu zamietol, pričom nerozhodoval o zastavení konania, ku ktorému dochádza len v
prípade identity inej veci s vecou už právoplatne rozhodnutou.“

12. Okresný súd konštatoval, že pokiaľ iným právoplatným rozhodnutím bol nahradený súhlas
všetkých ostatných príjemcov predmetu úschovy v konaní o úschovách (sp.zn. 15U/2/2014), ďalšie
zotrvanie žalobcu UNISTAV spol. s r.o. na podanej žalobe o nahradenie prejavu vôle je za daných
okolností procesne neprípustným nárokom, a preto žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú

zamietol. V kontexte na uvedené právne posúdenie veci okresný súd vyhodnotil návrhy žalobcu na
doplnenie dokazovania výsluchom svedkov k okolnostiam uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky
ako nadbytočné, nehospodárne, nemajúce základ a opodstatnenie v zistenom skutkovom stave z
vykonaných dôkazov.

13. Rovnako vo vzťahu k návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd vzhľadom na zistené
okolnosti prejedávanej veci návrh zamietol, a to s prihliadnutím na požiadavku zachovania základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 17 CSP, ktorého účelom je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú procesné strany do momentu právoplatného skončenia
veci. K stavu právnej istoty spravidla dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v konaní,
ktorým sa čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa procesné strany obrátili na súd.
Takáto povinnosť súdu vyplýva z ustanovenia čl. 17 CSP, podľa ktorého ustanovenia súd postupuje v
konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Otázku
prerušenia konania upravuje zákonné § 162 a nasl. CSP ako obligatórne prerušenie konania v prípade §
162 ods. 1 a 2 CSP a ďalej fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 CSP, podľa ktorého zákonného
ustanovenia ak súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo
správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet. Ustanovenie § 164 CSP tak umožňuje súdu reagovať na procesnú
situáciu, keď sa v inom konaní rieši otázka, ktorá môže mať vplyv na jeho konečné rozhodnutie a je preto
v záujme hospodárnosti prebiehajúce konanie prerušiť a vyčkať na rozhodnutie vydané v tomto inom
konaní. Z obsahu uvedeného je zrejmé, že v danom prípade ide o fakultatívne rozhodnutie súdu, kedy
na základe vlastnej úvahy a s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci súd buď konanie preruší,

alebo urobí iné vhodné opatrenia. Keďže prerušenie konania sa v dôsledku procesného rozhodnutia
súdu o prerušení konania predlžuje, zákonná požiadavka rýchlej a účinnej ochrany práv procesných
strán v súdnom konaní determinuje prerušenie konania skôr ako výnimočné opatrenie súdu. Preto súd
musí dôsledne posúdiť, či sú skutočne splnené predpoklady na takéto rozhodnutie a či prerušeniekonania je efektívnym opatrením. S prihliadnutím na dĺžku konania prejednávanej veci, ktoré začalo
podaním žaloby dňa 31.03.2017 a dĺžku konania o úschove, ktoré začalo podaním návrhu ešte v
roku 2014, pri zohľadnení záverov rozhodnutia Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/271/2017-532 zo dňa

16.05.2019, s ktorého vecným rozhodnutím sa súd v plnom rozsahu stotožňuje. Súd návrh na prerušenie
konania v kontexte podaného dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nevyhodnotil ako dôvod
na prerušenie konania, keďže podľa ustálenej rozhodovacej praxe samotné podanie dovolania bez
ďalšieho nie je dôvodom na prerušenie konania. Súd je názoru, že prerušenie konania by bolo v
rozpore so zásadou hospodárnosti konania ako základnej podmienky, ktorú je súd povinný posudzovať v

každomštádiukonaniaajvsúvislostisrozhodovanímonávrhunaprerušeniekonania.Podľaopakovane
judikovaného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 21/00) dovolanie nie je
zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou procesným predpisom a preto všeobecný
súdnemôžebezďalšiehonekonaťanerozhodovať vovecilenzdôvodu,ževsúvisiacomsporejezačaté
dovolacie konanie. Súd preto návrh na prerušenie konania tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku,
zamietol. Okresný súd o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 1, 2 CSP.

14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. d),
f) a h) CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ

namietol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku sa odvoláva (takmer výlučne) na konanie vedené
na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 18Cb/271/2017 a jeho závery. V tomto konaní bol vydaný
rozsudok č.k. 18Cb/271/2017-532 zo dňa 16.05.2019 (ďalej len „Rozsudok OS 18Cb/271/2017“) a
následne aj rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/207/2019-776 zo dňa 27.05.2020 (ďalej len
„Rozsudok KS 18Cb/271/2017“), ktorým súd nahrádza vyhlásenie vôle žalovaného v rade 1/ OHL ŽS

Slovakia, a.s., žalovaného v rade 2/ TuCon, a.s., žalovaného v rade 3/ UNISTAV spol. s r. o. tak,
že dáva súhlas na vyplatenie finančných prostriedkov zo súdnej úschovy vedenej na Okresnom súde
Žilina pod sp.zn. 15U/2/2014 v prospech žalobcu BCI, a.s. vo výške 2.160.712,65 Eur a žalobcovi
priznal tiež nárok na náhradu trov konania voči žalovaným. Žalobca však v tejto súvislosti poukázal
na skutočnosť, že voči uvedeným rozhodnutiam bolo z jeho strany, ako aj zo strany TuCon, a.s.

podaný mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie, spolu s návrhom na odklady právoplatnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu 18Cb/271/2017. Dovolacie konanie je vedené pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp.zn. 4Obdo/114/2020 a dovolanie bolo podané dňa 3.8.2020 (ďalej
len „Dovolanie“). Dňa 7.6.2021 bolo v uvedenom konaní vydané uznesenie sp.zn. 4Obdo/114/2020,
ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že odkladá právoplatnosť rozsudku okresného súdu

sp.zn. 18Cb/271/2017 v spojení s rozsudkom krajského súdu 18Cb/271/2017 a to až do rozhodnutia o
Dovolaní (ďalej len „Uznesenie NS SR“). Súd prvej inštancie pritom svoje predchádzajúce rozhodnutie,
ktorým prerušil konanie odôvodnil tým, že „S ohľadom na predmet sporu a okruh procesných strán
v konaní vedenom OS Žilina pod sp.zn. 18Cb/271/2017 dospel súd k záveru o účelnosti prerušenia
konania v prejednávanej veci do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina

pod sp. zn. 18Cb/271/2017. Prerušenie konania sa javí ako hospodárne a efektívne, nakoľko v konaní
vedenom pod sp.zn. 18Cb/271/2017 sú účastníkmi konania všetky subjekty majúce záujem na vydaní
finančných prostriedkov zo súdnej úschovy vedenej Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 15U/2/2014. S
ohľadom na účasť všetkých dotknutých subjektov v konaní sp.zn. 18Cb/271/2017, bude efektívnejšie
prejudiciálne vyriešiť otázku platnosti postúpenia pohľadávok spoločnosti BCI, a.s. na ďalšie subjekty

v súdnom konaní vedenom pod sp.zn. 18Cb/271/2017. Vyriešenie sporného postúpenia pohľadávok
spoločnosti BCI, a.s. na ďalšie subjekty v konaní, ktorého účastníkmi sú všetky dotknuté subjekty, je
zároveň v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, a to predovšetkým s princípom
právnej istoty sporových strán, vyplývajúcim z Čl. 2 ods. 1, 2 CSP a v záujme hospodárnosti konania
v zmysle Čl. 17 CSP. Prejudiciálne vyriešenie platnosti prevodu pohľadávok a ustálenie oprávneného

subjektu disponujúceho pohľadávkou voči Obci Závod, vyplývajúcou zo Zmluvy o dielo č. 2/2012, je
otázkou majúcou zásadný vplyv na prejednanie a rozhodnutie žaloby v prejednávanej veci. Súčasne súd
vyriešenie danej otázky v rámci konania vedeného pod sp.zn. 18Cb/271/2017 považuje za efektívnejšie
a v záujme princípu právnej istotu strán.“ Uvedené rozhodnutie bolo následne potvrdené Uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 14Cob/171/2018. Súd teda považoval konanie 18Cb/271/2017 a otázky,

ktoré sa tam riešili za významné pre rozhodnutie v tomto konaní.“ Teda, v tomto konaní už okresný
súd raz konštatoval, že tak pre účely efektívneho a hospodárne vedeného konania, ako aj správneho a
spravodlivého rozhodnutia v záujme zabezpečiť právnu istotu je nevyhnutné prerušiť toto konanie až do
právoplatného rozhodnutia v konaní sp.zn. 18Cb/271/2017. Vzhľadom na uznesenie NS SR považuježalobca napadnutý rozsudok za vydaný predčasne, za nedostatočne odôvodnený, za arbitrárny a
nepreskúmateľný, a preto nezákonný.

15. Odvolateľ poukázal na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa opakovane uvádza, že
okresný súd musí žalobu zamietnuť vzhľadom na rozhodnutie súdov v konaní sp.zn. 18Cb/271/2017.
Avšak, vzhľadom na podané Dovolanie a zásadné právne otázky, ktoré je potrebné v dovolacom konaní
posúdiť žalobca považuje napadnutý rozsudok za predčasný. Do rozhodnutia o Dovolaní tak stále
ostávajú nevyriešené právne otázky rozhodujúce pre posúdenie práv jednotlivých strán konania, a

teda pre rozhodnutie vo veci samej (viď nižšie). Keďže odôvodnenie rozsudku sa odvoláva len na
rozhodnutie v konaní sp.zn. 18Cb/271/2017 a zároveň predmetným právnym otázkam sa absolútne
nevenuje, rozhodnutie je tak nepreskúmateľné a arbitrárne. Zdôraznil, že predmetom konania sp.zn.
18Cb/271/2017 sú totožné nároky a pre jej posúdenie sú rozhodujúce totožné právne otázky ako v
tomto konaní. Preto podľa názoru žalobcu bolo dôvodné prerušiť toto konanie až do času rozhodnutia
o Dovolaní. V opačnom prípade bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa s otázkou platnosti postúpenia

pohľadávok zo žalovaného na žalobcu a ďalších jeho subdodávateľov a z toho plynúceho nároku
žalobcu voči Obci Závod, a teda aj k peňažným prostriedkom v úschove. Rovnaké otázky sa ako
predbežné otázky riešia v konaní sp.zn. 18Cb/271/2017, a preto žalobca považuje za hospodárne a
správne konanie prerušiť až do rozhodnutia o Dovolaní. Poukázal na princíp právnej istoty, v prípade
že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovie Dovolaniu, tak by mohlo dôjsť ku kolízii nárokov, keďže

v konečnom dôsledku by rovnaký nárok žalobcu a žalovaného v tomto konaní bol posúdený presne
opačne ako v konaní sp.zn. 18Cb/271/2017. Teda, hrozila by absurdná situácia, keď na vydanie
peňažných prostriedkov z úschovy by boli oprávnené zainteresované subjekty (príjemcovia) v rozsahu
presahujúcom výšku zložených peňažných prostriedkov. Takéto vzájomne odporujúce si rozhodnutia
o rovnakých nárokoch sú v hrubom rozpore s princípom právnej istoty explicitne vyjadreným v Čl.

2 CSP. Konanie tak má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z prezentovaného skutkového stavu jednoznačne možno vyvodiť záver, že v zmysle zachovania
spravodlivosti by peňažné prostriedky v úschove, o vydanie ktorých „sa vedie toto konanie mali patriť tým
spoločnostiam, ktoré vykonali Dielo - teda OHL ZŠ, TuCon a UNISTAV. Tieto peniaze totiž boli určené
ako odplata za Dielo. Je absurdné, že si teraz na ne nárokuje Žalovaný, čoho dôsledkom by bolo, že

odmenu dostane spoločnosť, ktorá Dielo ani reálne nevykonala. A naopak, spoločnosti, ktoré vykonali
Dielo ostanú bez odmeny, a to len pre akési spochybnenie vlastných prechádzajúcich právnych krokov
Žalovaného. Také konanie považujeme za účelové a amorálne, obzvlášť vzhľadom na okolnosti, ako k
nim došlo. Nevyhnutným následkom Rozsudku je neopodstatnený a neoprávnený prospech Žalovaného
na základe jeho nečestného konania, a naopak, na druhej strane je to Žalobca a ďalšie spoločnosti,

ktorí za svoju prácu, zhotovenie Diela riadne a včas, nedostanú akúkoľvek odmenu, pretože konali v
dobrej viere, že zmluvný partner (Žalovaný) koná poctivo. Argumentačná línia uvedená Rozsudku OS a
Rozsudku KS, a v nadväznosti na ne teda aj v Rozsudku voči ktorému smeruje toto odvolanie, je podľa
názoru Žalobcu neudržateľná. Dotknuté splnomocnenie bolo obmedzené na krátky čas, najviac na 19
dní (od 11.10. do 30.10.2013). Udelené bolo z dôvodu, že splnomocniteľ odišiel do dôchodku, a nevedel

garantovať riadny výkon funkcie podpredsedu Predstavenstva do kým vzdanie sa výkonu tejto funkcie
nadobudne účinnosť (uskutoční sa valné zhromaždenie). Za účelom, aby nebola ochromená činnosť
Žalovaného, splnomocnil na výkon tejto funkcie predsedu Predstavenstva spoločnosti BCI. UNISTAV
zastáva názor, že takéto konanie bolo plne legálne a legitímne.“

16. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že nie každé udelenie plnomocenstva členom predstavenstva inému
členovi predstavenstva akciovej spoločnosti je obchádzaním zákona. Obchádzaním zákona nie je
najmä prípad, keď ide o časovo obmedzené splnomocnenie na účely zabezpečenia riadneho a
bezproblémového chodu obchodnej spoločnosti. Samotné splnomocnenie člena štatutárneho orgánu
obchodnej spoločnosti na inú osobu (hoci aj iného člena tohto orgánu) teda nie je samo o sebe neplatné.

K obchádzaniu vôle valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti by mohlo dochádzať iba v prípade,
že takéto splnomocnenie nie je ničím limitované. V prípade „bianko“ plnej moci možno konštatovať,
že výkon práva udeliť plnú moc je v kolízii s právom valného zhromaždenia určiť spôsob konania
štatutárneho orgánu. Limitácia okruhu osôb, ktorým môže byť udelené plnomocenstvo je daná právnymi
predpismi, a preto takáto plná moc nemôže byť udelená napr. osobe, ktorej spôsobilosť na právne úkony

bolaobmedzená.Zprávnejúpravyvšaknevyplýva,aaninemožnoodvodiťzáver,žebyčlenštatutárneho
orgánumoholudeliťplnúmocibainejosobe,akoďalšiemučlenovištatutárnehoorgánutejtospoločnosti.
Naviac, v zmysle príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, osobitne § 265
Obchodného zákonníka, vyplýva záver, že výkon práva je limitovaný morálnymi, mravnými a etickýmihodnotami spoločnosti. Preto zjavné zneužitie práva, ktoré sa podľa žalobcu nepochybne prejavuje v
správaní žalovaného nepožíva právnu ochranu, preto až do konečného vyriešenia uvedených sporných,
no o to dôležitejších právnych otázok, ktoré sú predmetom dovolacieho konania, a ktoré majú zásadný

vplyv na posúdenie a rozhodnutie v tomto konaní, by súd nemal rozhodnúť. V opačnom prípade, ak
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovie podanému Dovolaniu, no súd v tomto konaní rozhodne v
neprospech žalobcu, hrozia nezvratné škody. Žalobca žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP
napadnutý rozsudok zmenil, a to tak, že nahradí súhlas žalovaného s vydaním peňažných prostriedkov
vo výške 700.742,19 Eur zo súdnej úschovy v prospech žalobcu v konaní o úschove vedenom na

okresnom súde a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, eventuálne aby v
zmysle § 389 CSP v spojení s § 391 ods. 1 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby v zmysle § 389 CSP v spojení s § 391 ods. 1 rozsudok okresného
súdu zrušil a konanie prerušil, a to až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní,
ktoré podal žalobca proti rozhodnutiu Krajského súdu Žilina sp.zn. 13Cob/207/2019 zo dňa 27.5.2020.

17. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý mal za to, že odvolaním napadnutý
rozsudok je správny a zákonný, a preto žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok v zmysle § 387
ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny a aby priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Žalovaný odmietol návrh žalobcu, aby odvolací súd napádaný rozsudok
zrušil a následne, aby konanie prerušil do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní v konaní

sp.zn. 4Obdo/114/2020. Žalovaný zrekapituloval konanie na okresnom súde a ponechal na úvahe
odvolacieho súdu, či žalovaný postupoval ľstivo a nemorálne, keď neuznáva za vyššie uvedených
faktov platnosť konania PhDr. Z. za BCI, a.s. a platnosť postúpenia pohľadávok. Ekonomickým motívom
žalobcu pri postupovaní pohľadávky bolo to, že žalobca vedel, že žalovaný je v zlej ekonomickej
kondícii a že bude na neho vyhlásený konkurz/pôjde do reštrukturalizácie, a preto, aby sa vyhol nutnosti

prihlásiť pohľadávky spolu s ostatnými veriteľmi s perspektívou iba čiastočného uspokojenia sa pokúsil o
nadobudnutie pohľadávok vyššie uvedeným, očividne neplatným spôsobom. Žalobca vedel, že žalovaný
mu je ochotný postúpiť pohľadávky voči Obci Závod iba vo výške, ktorá zodpovedá pohľadávkam
žalobcuvočižalovanému,ktorésúposplatnosti.„Zhľadiskažalovanéhojecelkomabsurdnýmsimyslieť,
že je možné používať preškrtnutú plnú moc na kupovanie pohľadávok v hodnote 2.160.712,65 € (!!!),

odhliadnuc teda od všetkého vyššie uvedeného.“

18. K doručenému vyjadreniu žalovaného podľa doručenky na č.l. 408 spisu sa žalobca k momentu
rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadril.

19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov
žalobcu podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením
rozsudkukrajskýmsúdomzarešpektovania§219ods.1,3CSPbolrozsudokokresnéhosúdupotvrdený
ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, návrhu na prerušenie v odvolacom
konaní v zmysle § 164 CSP nebolo vyhovené a odvolanie do výrokovej časti rozsudku, ktorou okresný

súd zamietol návrh na prerušenie konania odmietol podľa § 386 písm. c) CSP, pretože smerovalo proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere
hlasov 3:0.

20. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia

pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/94/2021-416 zo dňa
22.06.2022, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, a to i na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke krajského
súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré maliväzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci samej podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne

skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá za stotožnenia sa s dôvodmi
uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2
CSPodkazujenazodpovedajúceodôvodnenienapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu.Ztituluaplikácie
§ 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09

a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia
okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery
napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na
zodpovedajúceodôvodnenieobsiahnutévnapadnutomrozsudkuokresnéhosúdu.Vzásadesaodvolací

súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

24. Krajský súd za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP uvádza, že podľa podaného odvolania žalobcom
bol napádaný rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.

25. Primárne odvolací súd uvádza, že po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacích
dôvodov žalobcu sa stotožnil so skutkovým aj právnym stavom, tak boli ustálené okresným cez úpravu v
§ 387 ods. 1, 2 CSP v podrobnostiach naň odkazuje ako uviedol vyššie avšak na dotvrdenie správnosti
prijatých záverov okresným súdom považuje za podstatné zodpovedať na niektoré odvolacie otázky
položené žalobcom, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu relevanciu vo vzťahu k posudzovaniu

správnosti prijatých záverov okresným súdom.

26. Žalobca v podanom v rozsiahlom odvolaní namietal dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), h) a f) CSP.

27. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

28. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

29. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

30. Podľa § 220 CSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky"
uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán

a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o
lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,
poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od
ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.

31. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo
vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosťod 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto
stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené

primerane platí aj pre odvolacie konanie.

32. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad
pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len
skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor

strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup
súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do
toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

33.Žalobcavpodanomodvolanínamietal,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
posúdenia veci a v tejto rovine potom namietal i arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

34. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či nepredvídateľné rozhodnutie, sa už v minulosti

vyjadroval Najvyšší súd SR. Podľa neho, „tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak súd
založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch, ako súd prvej inštancie za súčasného
naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu nemá strana
konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa
z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (uznesenie NS

SR sp.zn. 7Cdo/1/2018 z 21. marca 2018“. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza
predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení
možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by
nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe

súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (uznesenie NS SR zo 17. októbra
2011 sp.zn. 7Cdo/42/2010).

35. K uvedenej námietke v rovine tvrdenej arbitrárnosti, sa odvolací súd oboznámil s celým priebehom
prvoinštančného konania. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, po oboznámení sa s priebehom

celého konania pred súdom prvej inštancie, ako i prijatých záverov okresným súdom, nie je namieste
konštatovať dôvodnosť námietky žalobcu o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom
ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého arbitrárneho rozhodnutia vo veci samej.

36. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, kedy žalobca tvrdil, že voči rozhodnutiu, z ktorého

vychádzal okresný súd, bolo ním podané dovolanie s uvedením, že dovolacie konanie je vedené
pred Najvyšším súdom SR a dovolanie bolo podané dňa 03.08.2020, bolo podľa odvolacieho súdu k
momentu rozhodovania odvolacieho súdu zrejmé, že uvedené dovolacie konanie vo veci bolo skončené
rozhodnutím, ktoré rozhodnutie dovolacieho súdu bolo predložené do konania a bolo tiež doručené i
žalobcovi, ktorý v predmetnom dovolacom konaní vystupoval ako žalovaný (č.l. 406 spisu v spojení s

doručenkou na č.l. 408 spisu). Z uvedeného nebolo sporné, že dovolacie konanie vo veci bolo ukončené
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho.

37. Odvolací súd vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam a odvolaciemu dôvodu žalobcu, ktorý vyčítal
okresnému súdu, že neprerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde

Žilina pod sp.zn. 18Cb/271/2017 a podľa § 164 CSP, že za situácie, že dovolací súd vo veci rozhodol,
nebol daný dôvod na prerušenie konania vo vyvolanom odvolacom konaní v zmysle § 164 CSP, ale ani
na odklon od záverov súdu prvého stupňa tak, ako boli vyslovené v napadnutom rozsudku okresného
súdu pod ods. 20. a 21, s dôrazom na to, že aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania v častizamietnutia návrhu okresným súdom na prerušenie konania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať
všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Jednou z
objektívnych zákonných podmienok prípustnosti odvolania je, aby smerovalo proti rozhodnutiu, proti

ktorému je prípustné.

38. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

39. Podľa § 357 CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1,

f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,
j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,

k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,
l) zabezpečení dôkazného prostriedku,
m) nároku na náhradu trov konania,
n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,
o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho

rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

40. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

41.Zaaplikácievyššiecitovanýchzákonnýchustanoveníkrajskýsúdzistil,žeodvolaniežalobcusmeruje
proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým návrh na prerušenie konania zamietol, zdôrazňuje sa
však, že právna úprava v zákone č. 160/2015 Z.z. pripúšťa možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
súdu prvej inštancie, ak to zákon pripúšťa a ktoré je taxatívne vymenované v § 357 CSP (pozitívne
vymedzenie). Zákon, a to Civilný sporový poriadok, práve proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým

bola zamietnutá žiadosť o prerušenie konania nepripúšťa, pretože v § 357 CSP nie je uvedené
ako rozhodnutie, proti ktorému je odvolanie prípustné, a preto odvolací súd nemal inú možnosť, ako
odvolanie žalobcu odmietnuť v tejto časti podľa § 386 písm. c) CSP.

42. Vyčítal odvolateľ okresnému súdu v odvolaní pod časťou III., že rozhodol okresný súd predtým,

ako vo veci bolo rozhodnuté o ním podanom dovolaní a tiež vyčítal okresnému súdu, že si osvojil
závery, ktoré vyplývajú z právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/271/2017-532
zo dňa 16.05.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/207/2017. Je zrejmé,
že okresný súd v ods. 25. zvýraznil, že právoplatné rozhodnutie je zásadne nezmeniteľné, s výnimkou
jeho zrušenia mimoriadnym opravným prostriedkom napriek tomu, že v danom prípade sa nejedná o

rozhodnutie tej istej veci, tzn. s identickým predmetom konania uvedená okolnosť neznamená, že už v
jednom prípade v predchádzajúcom sporovom konaní s konečnou platnosťou medzi stranami vyriešená
otázka hmotnoprávneho vzťahu by mohla byť neskôr v inom konaní medzi tými istými účastníkmi
posudzovaná iným spôsobom, ako otázka predbežná. Ak okresný súd konštatoval, že v danom prípade
bol povinný pri svojom rozhodovaní v tejto ďalšej veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým

sa vyriešila v inom sporovom konaní predbežná otázka a na ňom nadväzujúce posúdenie nahradenia
prejavu vôle, tak s takýmto záverom sa odvolací súd stotožnil ako s vecne správnym vzhľadom na
skutočnosť, že nedošlo vo veci ku kvalitatívnemu ani kvantitatívnemu posunu, či už v právnej alebo
skutkovej rovine. Ak zdôraznil okresný súd, že prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku
v novom sporovom konaní, hoci s neidentickým predmetom konania, t.j. bez existencie prekážky

veci rozhodnutej, vedie k výsledku, že žalobca v konaní nebude úspešný, i tento záver v spojení s
nasledujúcimi závermi okresného súdu bol vyhodnotený ako vecne správny. Je potrebné konštatovať,
že prejudicialitu je potrebné chápať ako kauzálny vzťah medzi dvomi subjektívnymi právami, z ktorých
jedno je podmienené druhým. Jedná sa o situáciu, kedy právoplatným rozhodnutím vo veci sa vyriešilaotázka,ktorámázásadnývýznampreďalšíspor,odktorejposúdeniazávisírozhodnutievtejtoveci.Teda
v situácii, že v inom súvisiacom konaní, na ktorého právoplatné skončenie bolo viazané pokračovanie
v predmetnej právnej veci, došlo k nahradeniu súhlasu žalobcu UNISTAV s.r.o. s vydaním predmetu

úschovy spoločnosti BCI, a.s. (v predmetnom konaní v postavení žalovanému), bol okresný súd, a
to i podľa záverov odvolacieho súdu, povinný pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci o právnom
vzťahu procesných strán tento posudzovať len tak, aby závery rozhodnutia v tejto veci zodpovedali
záverom právoplatného rozhodnutia v inej súvisiacej veci. Ak okresný súd konštatoval, že „...Dôsledkom
opačného prístupu by mohla nastať situácia, že dvomi právoplatnými rozhodnutiami s pozitívnym

nahradením súhlasu na vyplatenie finančných prostriedkov, by právo na vydanie predmetu úschovy
vznikloviacerýmsubjektom,čímbynedošloknastoleniuprávnejistotyaodstráneniuzákladnejspornosti
medzi jednotlivými príjemcami predmetu úschovy. Teda napriek tomu, že prejudiciálna otázka platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky sama predmetom konania nie je, avšak od jej vyriešenia je závislé
rozhodnutie, ktoré má byť súdom prijaté, súd v novom konaní musí rešpektovať tieto prejudiciálne účinky
právoplatného rozhodnutia u tých istých procesných strán, pričom na totožnosť procesných strán nemá

vplyv rozdielnosť ich procesného postavenia v oboch konaniach. Účinok vyššie zmienenej prejudiciality
sa premietol do rozhodnutia súdu, ktorým súd žalobu zamietol, pričom nerozhodoval o zastavení
konania, ku ktorému dochádza len v prípade identity inej veci s vecou už právoplatne rozhodnutou.“ (č.l.
325 spisu), tak odvolací súd tento záver považoval za vecne správny. Ak bol považovaný rozsudok
okresného súdu zo strany žalobcu za predčasný, tak odvolací súd sa nemohol so žalobcom v tejto rovine

stotožniťsdôrazomnaodôvodnenienapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu,ktorévyhodnotilakovecne
správne. Mal za to odvolací súd, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebol dôvod na prerušenie
konania. Ak bolo poukazované v odvolaní na časť IV. s poukazom na posúdenie veci Najvyšším súdom
SR v dovolacom konaní, tak je zrejmé sporovým stranám, ktoré boli účastníkmi uvedeného konania, že
predmetná dovolacia vec bola Najvyšším súdom SR, k momentu rozhodovania odvolacieho súdu v tejto

odvolacej veci, rozhodnutá. Za danej situácie nemohla byť potom ani odvolacia argumentácia žalobcu,
v zmysle ktorej „Argumentačná línia uvedená v Rozsudku OS a Rozsudku KS a v nadväznosti na ne
teda aj rozsudku, voči ktorému smeruje toto odvolanie, je podľa názoru žalobcu neudržateľná, ak bolo
vo veci rozhodnuté dovolacím súdom“, vyhodnotená ako taká, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť
záverov okresného súdu.

43. V rámci vyvolaného odvolacieho konania žalobca argumentoval tým, že nie každé udelenie
plnomocenstva členom predstavenstva inému členovi predstavenstva akciovej spoločnosti je
obchádzaním zákona. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že plnomocenstvo je jednostranný
právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu

konať v mene a na účet zastúpeného. Z hľadiska počtu právnych úkonov, na ktoré sa plnomocenstvo
vzťahuje,sarozlišuje:1/všeobecné(generálne)plnomocenstvooprávňujúcezástupcunavšetkyprávnej
úkony, 2/ osobitné (špeciálne) plnomocenstvo oprávňujúce zástupcu konať v rozsahu a) iba jedného
právneho úkonu, b) určitého druhu právnych úkonov. Z hľadiska rozsahu oprávnenia daného zástupcovi
v plnomocenstve zákon rozoznáva plnomocenstvo 1/ neobmedzené, ktoré prenecháva voľnosť konania

zástupcovi, 2/ obmedzené, ktoré presne určuje hranice a spôsob konania zástupcu. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že zákon i judikatúra súdov za podstatné pri rozlišovaní toho, kedy považovať plnú moc za
všeobecnú alebo individuálnu (osobitnú, špeciálnu) považuje rozsah právnych úkonov, na vykonanie
ktorých je udelené (na všetky, jeden alebo iba konkrétny druh právnych úkonov). Ohraničenie doby,
na ktorú je plná moc udelená, ako aj dôvod, pre ktorý sa plná moc udeľuje, môže mať charakter

doplňujúcich (konkretizujúcich) informácií, nie však pre určenie povahy plnej moci rozhodujúcich.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že dovolací súd v rozhodnutí
sp.zn. 4Obdo/114/2020 zo dňa 14. decembra 2021 uzatvára, že pokiaľ Stanovy spoločnosti žalobcu (v
čase od 12.07.2007 do 25.11.2013) určili, že konanie menom spoločnosti sa bude realizovať tak, že v
menespoločnostikonajúpredsedaaktorýkoľvekpodpredsedaspoločnealeboobidvajapodpredsedovia

spoločne, bolo neprípustné, aby podpredseda predstavenstva splnomocnil na zastupovanie svojej
osoby pri podpisovaní dokumentov (v konkrétnom prípade išlo o zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 30.10.2013) predsedu predstavenstva, ktorá okolnosť viedla k tomu, že namietané zmluvy
dňa 30.10.2013 podpísal N.. C. Z. raz ako predseda predstavenstva vo vlastnom mene a raz na
základe plnej moci zo dňa 10.10.2013 za podpredsedu predstavenstva X.. S. D.. V tejto súvislosti

sa poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 42/2007 zo dňa 31.01.2008, v ktorom
najvyšší súd konštatoval, že „pokiaľ z výpisu z obchodného registra vyplýva určitý spôsob konania
štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, treba ho dodržať (nielen pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ale aj
pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve)“. Pokiaľ teda žalobca v posudzovanej veci uvedeným spôsobomnekonal, bol obídený zákon, aj vôľa predstavenstva ako štatutárneho orgánu, ktorý určil konanie v mene
spoločnosti vo vyššie uvedenom znení, cieľom ktorej okolnosti bolo zabezpečiť vzájomnú kontrolu a tiež
zodpovednosť najmenej dvoch členov predstavenstva.

44. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci
ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní,
nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu
materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného

porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).

45. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym

posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a

správne zistený skutkový stav veci.

46. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že
v danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi,
atotakskutkovýmiakoajprávnymi,saodvolateľnestotožňuje.Polemizovanie-nespokojnosťodvolateľa

s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú
dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220
ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
47. Ak nebolo žalobe žalobcu rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským
súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže neboli

splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci
na ďalšie konanie v podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.
48. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ
odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách

konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tieto výroky, ktoré boli ako
závislé od výroku vo veci samej rovnako potvrdené.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol
priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne

okresný súd samostatným uznesením za aplikácie § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.