Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 29, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/35/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113202534
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8113202534.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.,
K. P. XXX, zastúpený: JUDr. Michal Feciľak, advokát, Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti žalovaným: 1/
Prešovský samosprávny kraj, so sídlom v Prešove, Námestie mieru 2, zastúpený: Správa a údržba ciest
Prešovského samosprávneho kraja, Prešov, Jesenná 14, 2/ Mesto Prešov, so sídlom Prešov, Hlavná 73,
zast. JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o náhradu za užívanie
nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C/21/2013-300 zo dňa
13.09.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným

uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/21/2013-300 zo dňa 13.09.2016
rozhodol tak, že:
„I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade m a j ú voči žalobcovi právo na náhradu trov konania, každý
v rozsahu 100 % trov konania.“.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní namietal,
že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť
a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe
vyhovieť v celom rozsahu. Žalobca si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom č. k.
19Co/12/2017 - 348 zo dňa 12.12.2017 tak, že:
„Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.“.4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca, prípustnosť, ktorého
vyvodzoval z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže dovolací súd doposiaľ neriešil právnu otázku (nebola
zverejnená v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR), a to:

1.) Či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.
z., má s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016 a uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 z 18.01.2017, nárok na primeranú náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných (opakovaných) platieb primeranej náhrady počas
trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej

je vlastníctvo obmedzené.
2.) Či existuje nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa ust. § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove rozsudkom č. k. 19Co/12/2017 - 348
zo dňa 12.12.2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 12C/21/2013-300 zo dňa

13.09.2016 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1. rade v ktorom uviedol, že dovolanie žalobcu považuje
za nedôvodné a navrhol ho zamietnuť.

6. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalobca s tým, že dal do pozornosti súdu súčasný vývoj
rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR v otázke charakteru náhrady za vecné bremeno zriadené na
základeust.§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.,ktorájepodľažalobcuvdrvivejväčšineustálenávtom,že
táto náhrada je priznávaná ako opakujúca sa, a to po celú dobu trvania obmedzenia vlastníckeho práva.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) o dovolaní žalovaného rozhodol tak,
že uznesením č. k. 3Cdo/110/2018-524 zo dňa 30.06.2021 rozhodol tak, že:
„Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/12/2017 - 348 zo dňa 12.12.2017 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.“.

8. Dovolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol nasledovné:
„28. V prejednávanej veci dovolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že odvolací súd sa nevysporiadal
so všetkými podstatnými odvolacími námietkami, keď odvolací súd zrozumiteľným a presvedčivým
spôsobom nevysvetlil prečo sa na posudzovanú právnu vec nevzťahuje nález pléna Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (vzťah k zákonu č. 657/20104 Z. z.) a taktiež aj uznesenie Ústavného súdu

SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 a prečo sa na posudzovanú právnu vec vzťahuje rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 a rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 23Co/12/2015 - 214 a č. k.
8Co/165/2014-670, týkajúce sa zákona č. 182/1993 Z. z. Uvedeným konaním civilný súd porušil právo
žalobcu na spravodlivý proces, čo má za následok vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)
CSP. s ohľadom na vyššie uvedené závery dovolací súd nie je nateraz oprávnený posudzovať spornú

otázku z vecného hľadiska. Vecné posúdenie by bolo predčasné.
29. vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je
podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2017 č. k. 19Co/12/2017 - 348 zrušiť (ustanovenie § 449
ods. 1 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (ustanovenie § 455 CSP). Ak dovolací súd
zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách
pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (ustanovenie § 453 ods. 3 CSP).

9. Odvolací súd po zrušení jeho rozsudku č. k. 19Co/12/2017 - 348 zo dňa 12.12.2017 dovolacím súdom

opätovne rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 12C/21/2013-300 zo
dňa 30.09.2016 a uzavrel, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Úlohou odvolacieho súdu v zmysle pokynov dovolacieho súdu bolo zrozumiteľným a presvedčivým
spôsobom vysvetliť, prečo sa na posudzovanú právnu vec nevzťahuje nález pléna Ústavného súdu SR

sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (vzťah k zákonu č. 657/20104 Z. z.) a taktiež aj uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 a prečo sa na posudzovanú právnu vec vzťahuje rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 a rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 23Co/12/2015 - 214 a č. k.
8Co/165/2014-670, týkajúce sa zákona č. 182/1993 Z. z.11. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie v tejto veci, ktoré bolo dovolacím
súdom zrušené, a to konkrétne na bod 21 tohto rozhodnutia: „Ak odvolateľ dáva do pozornosti aj

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS/42/2015 zo dňa 12.10.2016, odvolací súd k tomu
uvádza, že toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na danú vec. Ústavný súd SR totiž rozhodoval o súlade
niektorých ustanoveniach zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení zmien a doplnkov
s Ústavou SR, a to článkom 20, teda jeho predmetom rokovania nebol zákon č. 66/2009 Z. z., ktorý
je nutné aplikovať v predmetnej právnej veci. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR navyše nevyplýva,

aby bolo vylúčené, že odplata za vzniknuté vecné bremeno by mala byť len jednorazová v predmetnej
právnej veci.“.

13. Žalobca v priebehu procesu opakovane poukazoval na rozhodnutia iných súdov, ktoré dospeli
k záveru, že je potrebné uplatniť ústavne konformný výklad právnych predpisov (v zmysle záverov
plynúcich z vyššie uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR) a keďže obmedzujúci zásah trvá dlhší

čas, má taký vlastník právo na opakujúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Uvedené
právne názory vychádzajú z údajného "práva na opakujúce sa náhrady". V tejto súvislosti odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že zákon náhradu nereguluje, a teda implicitne ani opakujúce sa plnenie a konečne
ani to, že by sa náhrada mala priznať v prípade dlhodobého zásahu do vlastníctva. Konštatovanie
takéhoto práva je výsledkom úvah niektorých súdov SR, (na ktoré poukazoval žalobca aj v dovolaní), a

to s odkazom na citovaný nález Ústavného súdu SR.

14. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že vidí podstatný rozdiel medzi právnou otázkou, ktorú pri
kontrole ústavnosti posudzoval Ústavný súd SR a otázkou v predmetnom spore. Ústavný súd SR
posudzoval súlad znenia zákona o jednorazovej náhrade s Ústavou Slovenskej republiky.

15. Je úplne pochopiteľné a logické, že jednorazová náhrada v dikcii zákona (tepelná energetika)
nezodpovedá všetkým možným zásahom do vlastníctva osoby, ktoré môžu v budúcnosti nastať a že
takéto "zabetónovanie" jednorazovej náhrady v zákone môže spôsobiť pri rozmanitostiach života a
nepredvídateľných situáciách úplne nevyvážené a nespravodlivé stavy.

16. Na rozdiel od Ústavného súdu SR, odvolací súd a ani súd prvej inštancie v predmetnej veci
nevychádzal zo žiadnej dikcie zákona o jednorazovej náhrade. Cieľom konania bolo priznať právo na
primeranú náhradu za zásah do vlastníctva osoby, ktoré súd nijako nespochybnil. Ukázalo sa však,
že išlo o právo oslabené premlčaním a že neskorým uplatnením tohto práva sa posunulo do roviny
naturálnej obligácie.

17. Odvolací súd teda nerozhodoval o žiadnej jednorazovej náhrade, a to práve z dôvodu, že tak ako
názor súdov o opakujúcom plnení, (na ktoré poukazoval žalobca), tak ani jednorazová náhrada nemá
expressis verbis oporu v zákone. Nemožno vôbec vylúčiť, že v budúcnosti sa náhrada prizná pri zmene
skutkových okolností a v tomto smere rozsudok v predmetnej veci nezakladá pri zmene skutkových
okolností prekážku rozsúdenej veci.

18. V predmetnej veci sa teda rozhodovalo o práve na náhradu za zásah do vlastníctva vecným
bremenom a je neodškriepiteľný fakt, že pri deficite právnej úpravy mohol vlastník o takúto náhradu
požiadať už od účinnosti zákona, ktorý vecné bremeno zriadil.

19. Ak je však tomu tak, potom prvým dňom na uplatnenie náhrady za takýto zásah bol deň účinnosti

zákona, a ktorý je zároveň podľa Občianskeho zákonníka dňom, kedy sa právo mohlo uplatniť na súde
prvý krát (§ 101 OZ). Na to, aby sa mohla náhrada uplatniť sa od dotknutého vlastníka nevyžadovala
nijaká doba trvania vecného bremena (deň, mesiac, rok). Právo sa dalo uplatniť hneď v prvý deň
účinnosti zákona, teda aj po prvej hodine či minúte účinnosti zákona, a to nie len za nejakú časť, ale
za úplný a kompletný zásah do vlastníctva, ktorý sa aj podľa oceňovacích predpisov v aplikačnej praxi

súdov bežne vypočítava (oceňuje) jednou sumou (Vyhláška č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku, príloha č. 3, časť F2 písm. a/ - výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena sa
vykoná tak, že práva spojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú tak, že sa zistí výhoda, ktorú tieto práva
prinášajú oprávnenému (vlastníkovi) v období jedného roka a hodnota tejto výhody sa vynásobí pri
právach časovo neobmedzených dvadsiatimi; pri právach časovo obmedzených počtom rokov, počas

ktorých má právo ešte trvať, najviac však dvadsiatimi).

20. Vo vzťahu k tvrdeniam odvolateľa pre posúdenie jednorázovej náhrady za vzniknuté vecné bremeno
podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z ako opakovanej náhrady odvolací súd opakovanepoznamenáva, že predmetnú náhradu odvolací súd posúdil ako jednorazovú náhradu, a neexistuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru. Na podporu
správnosti uvedeného názoru odvolací súd opätovne poukazuje na záver vyplývajúci z rozsudku

Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, rozsudku z 24. marca 2015
sp. zn. 7 Cdo 26/2014, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že: „Vecné bremeno okrem toho, že môže
vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona.
Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu
a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien

zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia
vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad
záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého
vlastníka. Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi,
na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž
charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak,

že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento
charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa
riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala
použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy
nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Finančná náhrada

za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného
bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v
prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena
je jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal

nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K
obmedzeniu vlastníka takého pozemku došlo jednorazovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah
vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude
mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či
vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege

túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému
vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu
za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za
„ústavne udržateľný“ aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012.“.

21. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 149/2017-19 zo dňa 28.02.2017 argumenty Najvyššieho
súdu vyslovené v citovaných uzneseniach Najvyššieho súdu SR považoval za správne. Na tomto závere
Ústavného súdu SR nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, ktorým bolo v
bode 1 vyslovené, že: „ustanovenia § 10ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá
a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v

znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorázová“
v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

22. Odvolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS

539/2020-21 zo dňa 28.10.2020, z ktorého záverov vychádzal pri posudzovaní dôvodnosti odvolania
žalobcu, z ktorého vyplýva nasledovné: „Okrem iného sa poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter
opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého
pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka

takého pozemku došlo jednorázovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a
vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie
pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému
vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege, túto náhradu uplatnil alebo
neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez

ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho
vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za ústavne udržateľný aj Ústavný súd v
rozhodnutí IV.ÚS 227/2012. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnilv čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. k 01. júlu 2009.
Ak judikatúra Najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege

jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomuinakaniprizriadenívecnéhobremenavzmysleust.§4ods.1zákonač,66/2009Z.z.“.Možnoteda
konštatovať, že Ústavný súd SR uzavrel, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyššie
citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.

23. Odvolací súd má za to, že sa nemožno stotožniť s tvrdením, že spomínané publikované rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/49/2014, v súlade s ktorým rozhodoval aj odvolací súd, je v rozpore s
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016, či uznesením Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015. V daných sporoch sa jednalo o neporovnateľné právne situácie a Najvyšší
súd SR si neosoboval právo posudzovať ústavnosť jednorazovej náhrady v zákone, pretože jej niet a

prípadné práva vlastníka veci v budúcnosti nie sú žiadnym fixným ustanovením zákona o jednorazovosti
zablokované.

24. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené,
odkazoval aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, a to najmä na rozhodnutia č. k.

23Co/12/2015-214 zo dňa 27.04.2017, ako aj č. k. 8Co/165/2014-670 zo dňa 19.04.2017, nakoľko tieto
vychádzajú z právnych záverov vyslovených vo vyššie uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR
a rovnako podľa názoru odvolacieho súdu nie sú v rozpore s rozhodnutiami Ústavného súdu SR, na
ktoré poukazoval v dovolaní žalobca.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné, a preto
napadnutý rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil, a to spolu
s výrokom o trovách konania.

25. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v dovolacom konaní priznal nárok na
náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešným žalovaným v plnom rozsahu. O výške priznanej
náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. tak, že úspešným žalovaným v 1. a 2. rade v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).