Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 13, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/87/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5621201321
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5621201321.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: O. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X., K. X, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 10. februára 2022 č.k.
21C/17/2021-145, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. z o s t á v a n e d o t k n u t ý .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi nárok
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v celkovej výške 2.684,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.684,- Eur od 11.01.2021 do zaplatenia (výrok I.). Vo zvyšnom rozsahu nárok
žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu vychádzajúc tak už zo

záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu SR č. II.ÚS 399/2019 z 15.04.2020 pri rozhodovaní o
náhrade trov konania v prípade, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu (výrok III.).
2. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že vyšetrovateľ PZ dňa 20.07.2018 vydal
uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia žalobcovi pod č. ČVS: ORP-314/VYS-
RK-2017, a to pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa §
233 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 300/2005 Z.z. Proti tomuto uzneseniu žalobca ako obvinený podal
dňa 20.08.2018 sťažnosť. O tejto sťažnosti bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť bola prokurátorkou ako

nedôvodne zamietnutá. Po postúpení veci Okresnej prokuratúre Liptovský Mikuláš, prokurátor uvedenej
prokuratúry dňa 16.10.2019 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie
žalobcu s konštatovaním, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného skutkového zistenia dospel k záveru, že v zmysle podmienok § 4
ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, keďže

škodu spôsobil štátny orgán v trestnom konaní, keď inak v danom prípade nekoná za štát ministerstvo
vnútra z dôvodu, že nedošlo k naplneniu podmienok uvedených v § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. citovaného
zákona.4. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobené
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo zastavením trestného stíhania z dôvodu, že
sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, je špecifickým prípadom zodpovednosti

štátu za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu č. 514/2003 Z.z. Rozhodujúcim ukazovateľom
opodstatnenosti, resp. zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
stíhania. Ak totiž došlo k zastaveniu trestného stíhania obvineného z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným (napríklad z dôvodu, že skutok nie je trestným činom alebo že
skutok sa nestal, resp. ho nespáchal obvinený a podobne), teda keď dodatočne vyšla (objektívna)

nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia, tak treba vychádzať z toho,
že trestné stíhanie nemalo byť ani začaté a vedené a uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť
vydané. Ten, komu bolo zastavené trestné stíhanie z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu z jeho strany, má (pri splnení ďalších zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu) právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej mu uznesením o vznesení obvinenia voči jeho osobe a následným nezákonným vedením

trestného stíhania voči osobe. Zákon o zodpovednosti za škodu zakladá objektívnu zodpovednosť
štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa štát nemôže zbaviť. Pri výklade ust. § 6 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu, z hľadiska posudzovania splnenia podmienky (zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia) treba vychádzať zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu a
nemajetkovej ujmy, ktorej zodpovedá to, aby každá škoda a nemajetková ujma spôsobená nesprávnym,

resp. nezákonným zásahom štátu bola odčinená, preto rovnaký význam ako zrušenie právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania z
dôvodu, že nebol naplnený predpoklad, že trestný čin spáchal obvinený, pričom skutočnosť, že nedošlo
k formálnemu zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa vznieslo obvinenie a začalo trestné stíhanie, na tom nič
nemení. V tejto súvislosti poukázal na závery vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR zo 07.07.2016

sp.zn. I.ÚS 320/2016 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR R 37/2014, ako aj následne vydané rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v obdobných veciach, ešte prípadne ďalšieho rozhodnutia Ústavného súdu napríklad sp.zn.
I.ÚS 540/2016, I. ÚS 395/2016.

5. Na základe podanej žaloby žalobca si uplatnil nárok na náhradu majetkovej ujmy vo výške 1.684,- Eur,
ktorý pozostáva z nároku na účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia v zmysle § 18 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. vo výške 1.584,- Eur, ktoré boli žalobcom ako obvineným vynaložené v trestnom konaní
obhajcovi - advokátovi JUDr. Jaroslavovi Kokavcovi, ako aj náklady vo výške 100,- Eur na pohonné
hmoty vynaložené v súvislosti s cestami žalobcu na úkony a pre účely trestného konania a v súvislosti

s týmito cestami uplatnenú amortizáciu vozidla žalobcu, t.j. nárok na náhradu škody v celkovej výške
1.684,- Eur. Vo vzťahu k tomuto nároku žalovaný rozhodujúce skutkové tvrdenia, na základe ktorých si
žalobca uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 1.684,- Eur, nepoprel, a preto v zmysle podmienok
uvedených v § 151CSP uvádzané skutkové tvrdenia považoval za nesporné, na základe čoho v konaní
už nebolo potrebné vykonávať žiadne dokazovanie, keďže ani vo vyjadrení žalobe žalovaný účinne

nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, na základe podmienok § 151 ods. 2 CSP. Z uvedených dôvodov
v tejto časti žalobe žalobcu vyhovel.

6. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z podmienok § 17 zákona č.
514/2003 Z.z. vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci. Za nesporné považoval skutkové zistenie,

že voči žalobcovi vznesené obvinenie a následne do právoplatného zastavenia trestného stíhania bolo
vedené trestné stíhanie, v rámci ktorého boli vypočutí aj jeho členovia rodiny, vrátane vtedy maloletého
dieťaťa, susedia aj iné žalobcovi blízke osoby, boli mu odobraté vzorky biologického materiálu, odtlačky
prstov, vykonaná domová prehliadka v jeho byte a v pivničných priestoroch, boli mu lustrované bankové
účty a vo viacerých podaniach v trestnom konaní boli o ňom uvedené nepravdivé skutočnosti, v

dôsledku čoho došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti jeho osoby v spoločnosti, v narušení jeho
rodinného života, sťaženie jeho obvyklého života, narušenie jeho fyzickej integrity, zásahu do práva na
súkromie, nedotknuteľnosti obydlia a jeho cti. Vychádzajúc z toho, že trestné stíhanie bolo právoplatne
zastavené z dôvodu, že stíhaný skutok od počiatku nebol trestným činom, možno vyvodiť, že nemohlo
ísť o nedostatky v zisťovaní skutkového stavu, ale výlučne o chybu v právnom posúdení veci, ktorá

tu bola od počiatku. Dospel preto k záveru, že len samostatné konštatovanie porušenie práva by
nebolo dostatočným zadosťučinením pre žalobcu, ale je namieste priznanie aj peňažnej satisfakcie
za nemajetkovú ujmu, za súčasného rešpektovania limitov vyplývajúcich z ust. § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z., preto v zmysle § 17 ods. 2 tohto zákona priznal žalobcovi nárok za utrpenú nemajetkovúujmu vo výške 1.000,- Eur a vo zvyšnej časti, keď dĺžku trestného konania nepovažoval na základe
tvrdenia žalobcu za neadekvátnu, nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy ako nedôvodný
zamietol.

7. V súlade s ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a vychádzajúc
aj z rozhodovacej praxe súdov (napríklad sp.zn. 6Cdo/185/2011) žalobcovi priznal nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 5 % z priznanej náhrady škody vo výške 1.684,- Eur od 11.01.2021 do
zaplatenia.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Uviedol, že uplatnený nárok žalobcu nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z., v celom rozsahu
odkazuje na svoje predchádzajúce vyjadrenia z 02.09.2021 a 15.11.2021, týkajúce sa nedôvodnosti
nároku žalobcu uplatneného z titulu, že uznesenie o vznesení obvinenia má byť nezákonným
rozhodnutím. V čas rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní boli splnené všetky zákonné

podmienky a požiadavky pre nimi zvolené postupy a rozhodnutia a v čase vznesenia obvinenia žalobcovi
nešlo o žiadny svojvoľný postup týchto orgánov. Vznesenie obvinenia bolo jediné rozhodnutie, ktoré
bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. Popiera skutkové
tvrdenie a závery súdu prvej inštancie o naplnení predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy na
základe podmienok zákona č. 514/2003 Z.z. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR,

Ústavného súdu SR napríklad uznesenia I.ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018, z právnej úpravy, ktorá
stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
prihliadať, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemôžu vyvodiť už zo
samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy
na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. V danom

prípade vedenie trestného stíhania nemalo vplyv na osobný a rodinný život žalobcu, vec trestného
stíhania nebola medializovaná, nejednalo sa o kauzu, ktorá by svojím charakterom sa vymykla z bežnej
majetkovej trestnej činnosti alebo ktorá by mohla vzbudiť negatívny ohlas širokej verejnosti. Žalobca
nebol izolovaný od rodiny a spoločnosti a bol trestne stíhaný na slobode. Žalobca ani netvrdil, že by
sa mu zhoršil zdravotný alebo fyzický stav, žalobca poukazoval len na úkony vykonávané v trestnom

konaní, pokiaľ sa jedná o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia, tieto nepovažuje za dôvodne
priznané, nakoľko zastáva názor, že v danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné
a nemohlo tak dôjsť k spôsobeniu majetkovej škody. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku zmeniť a žalobu zamietnuť.

9. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej v napadnutom výroku považoval za vecne
správne. Vo vzťahu k dôvodom odvolania žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie, poukázal na
procesné podmienky uvedené v § 366 CSP v súvislosti s tým, že žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie nenamietal jeho tvrdenia o zásahu do osobnostných práv, zásahu do práva na súkromie,
nedotknuteľnosti obydlia; nepoprel vznik majetkovej ujmy. V prípade uplatneného nároku na náhradu

škody, žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 1 CSP rozhodujúce
skutkové tvrdenia o nároku na náhradu škody nepoprela, keď ich považovala za nesporné, z dôvodu
čoho súd prvej inštancie v naznačenom smere žiadne dokazovanie nevykonával. Vzhľadom k tomu,
že trestné stíhanie bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené, považoval za
správnyzáversúduprvejinštancie,žesamotnékonštatovanieporušenéhoprávabynebolodostatočným

zadosťučinením, preto je potrebné priznať aj peňažnú satisfakciu. V tejto súvislosti poukazuje na viaceré
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu Slovenskej republiky, osobitne poukazujúc na
princípprávnejistotyapredvídateľnostipráva.Žiadalrozsudoksúduprvejinštancieakosprávnypotvrdiť.

10. Žalovaná v replike k podanému vyjadreniu žalobcu uviedla, že zotrváva na podanom odvolaní, ako aj

na dôvodoch v ňom uvedených, keď vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ku ktorým
by bolo potrebné sa vyjadriť.

11. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods.
1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380
CSP, ktorý v napadnutom výroku I. odvolaním žalovanej podľa § 387 ods. 1 CSP(spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania) potvrdil; rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II.
odvolaním nenapadnutý, zostáva nedotknutý.

12. Záver súdu prvej inštancie, ktorý na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zisteného
skutkového stavu ustálil zodpovednosť žalovanej za škodu, na základe podmienok § 3 ods. 1 písm.
a), § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa
skončilo zastavením trestného stíhania z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným (žalobcom), je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu, pričom dôsledky

takéhoto postupu orgánov činných v trestnom konaní má rovnaký význam, ako zrušenie právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, je správny.

13. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v
zmysle§6ods.1vetyprvejzákonač.514/2003Z.z.jezrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda, a to je pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Doterajšia súdna

judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená, preto dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v
čase platnosti zákona č. 58/69 Zb. sú po zmene právnej úpravy (na základe zákona č. 514/2003 Z.z.)
stále použiteľné (viď napr. nález Ústavného súdu SR I. ÚS/320/2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4 M Cdo/15/2009). Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne dospel k záveru
o zodpovednosti žalovanej (štátu) v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia - začatia trestného
stíhania, keďže vzhľadom na konečný výsledok vedenia trestného konania - zastavenia trestného
stíhania žalobcu s konštatovaním, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci
na základe uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry v Liptovskom Mikuláši zo dňa 16.10.2019 č.k.

1Pv/112/19/5505-59, je možné takéto rozhodnutie v zmysle podmienok § 6 ods. 1 veta prvá zákona
č. 514/2003 Z.z. považovať za nezákonné a z tohto dôvodu za zrušené. V podrobnostiach odvolací
súd poukazuje na právne závery súdu prvej inštancie vyslovené na strane 14 odôvodnenia rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje, považuje ich za výstižné odvolajúc sa aj na súčasnú
rozhodovaciu prax vyšších autorít uvádzanú súdom prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že od publikovania judikátu R
37/2014sarozhodovaciapraxNajvyššiehosúduustálila(niejerozdielna)vtom,žeakdošlokzastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť

začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

15. Z hľadiska zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu a na základe podmienok zákona č.

514/2003 Z.z., žalobca na základe podanej žaloby sa vo vzťahu k žalovanej domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 4.000,- Eur, pričom súd
prvej inštancie dospel k záveru, že na základe kritérií vyjadrených v § 17 ods. 3,
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., vychádzajúc ďalej aj zo záverov vyjadrených v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Cdo/250/2020 dospel k záveru, že len samotné konštatovanie porušenia práva by

nebolo dostatočným zadosťučinením pre žalobcu, ale je dôvodné priznanie peňažnej satisfakcie za túto
nemajetkovú ujmu vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci, vo výške 1.000,- Eur, pričom vo zvyšnej
časti nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. Za nesporné (z hľadiska
posudzovania okolnosti prejednávanej veci) považoval zistenia, že v rámci vedenia trestného konania
boli vypočutí aj členovia jeho rodiny, vrátane vtedy maloletého dieťaťa, susedia a iné blízke osoby, boli

mu odobraté vzorky biologického materiálu, odtlačky prstov, vykonaná domová prehliadka v jeho byte a v
pivničných priestoroch, boli mu lustrované bankové účty a vo viacerých podaniach v trestnom konaní boli
oňomuvedenénepravdivéskutočnosti,ktorésadotklijehocti,čímdošlokzásahudojehoosobnostnýchpráv spočívajúcich v znížení a vážnosti jeho osoby v blízkom okolí, narušenia jeho života, narušenia
jeho fyzickej integrity, zásahu práva na súkromie, nedotknuteľnosti obydlia.

16. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy na základe
podmienok § 17 ods. 2, 3, 4 zákona č 514/2003 Z.z. a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej,
že všetky úkony uskutočňované orgánmi činnými v trestnom konaní v súvislosti so začatím trestného
stíhania a vznesením obvinenia voči žalobcovi ako obvinenému boli vykonávané v súlade s Trestným
poriadkom, odvolací súd považuje za významné uviesť, že na jednej strane je určite povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr takýto postup ukáže nielen ako
nezákonný, ak je takto inými orgánmi verejnej moci v inom konaní deklarovaný, ale tiež v prípade,
keď je trestné konanie samé zastavené alebo bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený (t.j. že
v danom prípade prokurátor Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš uznesením z 16.10.2019 č.k.
1Pv/112/19/5505-59 trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil z dôvodu,

že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci).

17. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti, a to tým viac, ak sa jedná o obvinenie „klamlivé“, čo je neskôr právoplatne
potvrdené potvrdzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého sa skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený

a obžalovaný, nestal, prípadne bolo trestné stíhanie zastavené napríklad z dôvodu, že skutok, pre ktorý
bola osoba obvinená, nie je trestným činom, prípadne sa nestal a podobne. Odvolací súd dospel preto k
presvedčeniu, že už samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyhovovať dokonca vznik nemateriálnej ujmy.

18. Priznanie nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie vo výške 1.000,- Eur zodpovedá kritériám

uvedeným v 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci s
prihliadnutím aj na rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, napríklad vychádzajúc zo záverov
vyslovených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 754/2016, v ktorom Ústavný súd
okrem iného venoval pozornosť aj atribútom pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
(jeho rozsahu) za vedenia trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením. Z uvedených

dôvodov preto konštatujúc správnosť vyslovených skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie
(§ 387 ods. 2 CSP) odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v napadnutej časti o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy potvrdil.

19. Za správny považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie, na základe ktorého zaviazal žalovanú

k povinnosti zaplatiť náhradu škody (majetkovej ujmy) vo výške 1.684,- Eur s príslušenstvom z
dôvodov, ako sú konštatované v bode 16. odôvodnenia rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje
(§ 387 ods. 2 CSP). Vyslovené skutkové a právne závery súdu prvej inštancie žalovaná v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie osobitne nenamietala, nesúhlasila s priznaním nároku na náhradu škody
namietajúc vo všeobecnosti zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu (§ 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z.). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd vyslovený záver súdu prvej inštancie o
vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu považoval za správny, aj v tejto časti rozsudok súdu
prvej inštancie (ktorý je časťou výroku I.) ako správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)