Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 9, 2022

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 21C/17/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5621201321
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2022:5621201321.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu O. G., nar. XX. X.

XXXX, bytom Š. X, X. proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, o zaplatenie 5.684 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.684 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.684 eur od 11. 1. 2021 do zaplatenia, to všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnom rozsahu žalobu z a m i e t a .
III. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške

tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou z 15. 4. 2021, doručenou na tunajší súd 18. 5. 2021 sa domáhal žalobca rozhodnutia, ktorým
by súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 5.600 eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy od 11.
1. 2021 do zaplatenia. Tento žalobný návrh odôvodnil tým, že žiada o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu bola spôsobená pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom v trestnom konaní vedeným pod sp. zn. : ORP-314/VYS-RK-2017, keď uznesením o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia žalobcovi z 20. 7. 2018, a následným vedením trestného
stíhania voči jeho osobe mu bola spôsobená majetková ujma - škoda (trovy právneho zastúpenia,

náklady na žalobcom spotrebované pohonné hmoty a amortizácia jeho vozidla), a nemajetková ujma
(narušenie rodinných vzťahov, zníženie dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti.) Proti uzneseniu
vyšetrovateľa PZ, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie žalobca podal sťažnosť, avšak táto bola
prokurátorom zamietnutá. Trestné konanie sa skončilo uznesením o zastavení trestného stíhania zo
16. 10. 2019. Pred podaním tejto žaloby podal žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhraduškodynaMinisterstvovnútraSR,ktoréjehožiadosťpostúpiloGenerálnejprokuratúreSR,avšak
táto na jeho žiadosť odpovedala tak, že uplatnený nárok neuspokojí ani sčasti. Trestným stíhaním

bola žalobcovi spôsobená majetková ujma (škoda) spočívajúca v trovách právneho zastúpenia vo výške
1.500 eur (za úkony prevzatia zastúpenia, vypracovania a podania sťažnosti a 17 úkonov účasti na
výsluchu svedkov a obvineného, s hotovými výdavkami a náhradou za stratu času) a tiež spočívajúca
v nákladoch na žalobcom spotrebované pohonné hmoty a amortizáciu vozidla žalobcu vo výške 100
eur, vzniknuté v súvislosti s používaním jeho vozidla na cesty na výsluchu a späť, ako aj na cesty
k jeho právnemu zástupcovi a späť (z miesta jeho trvalého pobytu), čo predstavovalo zhruba 300
km. Trestným stíhaním však bola žalobcovi spôsobená aj nemajetková ujma, a to vzhľadom na to,

že počas obdobia, keď bolo voči nemu vedené trestné stíhanie mal sťažený obvyklý spôsob života,
vypočúvali všetkých členov jeho rodiny, vrátane vtedy maloletého dieťaťa, susedov a iných jemu blízkych
osôb. Tiež bola poručená žalobcova fyzická integrita, nakoľko mu boli odobraté vzorky biologického
materiálu, daktyloskopické odtlačky. Ďalej bola v jeho obydlí (v byte a v pivničných priestoroch) vykonanádomová prehliadka, čím bolo dotknuté jeho právo na súkromie a na nedotknuteľnosť obydlia. Právo
na jeho súkromie bolo tiež porušené v dôsledku lustrovania jeho bankových účtov. Narušeného však
bolo aj jeho právo na ochranu dobrého mena a povesti, a to tým, že vo viacerých návrhoch, podnetoch

a rozhodnutiach sa nachádzali nepravdivé tvrdenia o jeho osobe ako napr. že : „osoba O. G. má
záľubu v kupovaní a predaji strelných zbraní“. Vzhľadom na uvedené okolnosti, ako aj vzhľadom na
dĺžku trestného stíhania, ktoré trvalo vyše dvoch rokov, žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovanú na
zaplatenie náhrady škody vo výške 1.600 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur, teda
spolu sumu 5.600 eur. Žalobca si tiež uplatnil nárok na zákonné úroky z omeškania zo žalovanej sumy

za obdobie od 11. 1. 2021 do zaplatenia. Žalobca pritom poukazoval na viaceré súdne rozhodnutia, o
ktoré opieral svoj právny názor, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život stíhanej
osoby a už samotný fakt trestného konania je záťažou pre obvineného. Už samotné trestné stíhanie
výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to
tým viac pokiaľ sa jedná o obvinenie nepravdivé, čo sa neskoršie potvrdí právoplatným rozhodnutím o
zastavení trestného stíhania z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad spáchania trestného činu obvineným.

Zodpovednosť štátu je daná aj v prípade, ak nedošlo k zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože uznesenie o zastavení trestného stíhania (z vyššie
uvedených dôvodov) má rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Podstata nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy sa neviaže v týchto prípadoch na správnosť, resp. nesprávnosť
postupuorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,alenasamotnývýsledoktrestnéhostíhania.Ideošpecifický

prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu najbližšej právnej úpravy, a to úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia má potom aj právoplatné uznesenie o zastavení trestného stíhania z dôvodu,
že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody, pre ktoré došlo k zastaveniu trestného
stíhania vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že tak trestné stíhanie voči nemu ani nemalo byť
začaté. Žalobca poukázal na rozhodnutie, v zmysle ktorého aj neprimeraná dĺžka konania znamená pre
sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade nevyžadujú, teda že táto nemajetková
ujma sa nepreukazuje a vzniká samotným porušením základných práv a slobôd na primeranú dĺžku

konania, a iba v celkom výnimočných prípadoch sa nepriznáva zadosťučinenie za túto nemajetkovú
ujmu v peniazoch.

Podaním z 1. 6. 2021, doručeným na tunajší súd 4. 6. 2021 žalobca upresnil, že za žalovaného považuje
štát (Slovenskú republiku), za ktorý koná Generálna prokuratúra SR, pričom poznamenal, že uvedené

už jasne vyplýva aj z prvej strany jeho žaloby, kde to v jej texte uviedol.

Vo vyjadrení k žalobe z 2. 9. 2021, doručenom na tunajší súd 6. 9. 2021 žalovaná uviedla, že s
uplatneným nárokom nesúhlasí v celom rozsahu, pričom predovšetkým namietla správnosť a tým aj
zákonnosť určenia orgánu konajúceho v tejto veci v mene žalovanej, kedy orgánom konajúcim v mene

štátu správne malo byť Ministerstvo vnútra SR, a nie Generálna prokuratúra SR, a poukázal pritom na
obsah prípisu tunajšieho súdu v inej právnej veci sp. zn. : 11C/20/2017 z 11. 10. 2017, v ktorom sa
súd zákonným spôsobom vysporiadal s otázkou, ktorý orgán je oprávnený v intenciách § 4 zákona o
zodpovednosti za škodu, zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. V tejto súvislosti žalovaná poznamenala, že obvinenie

bolo žalobcovi vznesené uznesením z 20. 7. 2018, sp. zn. : ORP-314/VYS-RK-2017 podľa § 206
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku, pričom ho vzniesol vyšetrovateľ PZ Okresného
riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície v Ružomberku, a to pre skutok právne kvalifikovaný ako
prečin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), písm. b) zákona č. 300/2005
Z.z. Toto rozhodnutie bolo obvinenému doručené 16. 8. 2018, pričom žalobca proti nemu podal 20.

8. 2018 sťažnosť. O tejto sťažnosti (po doplnení jej dôvodov) bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť bola
prokurátorkouakonedôvodnázamietnutá.Neskôr,nazákladepríkazunámestníkaKrajskejprokurátorky
v Žiline z 22. 2. 2019, bola predmetná vec žalobcu prikázaná na ďalší výkon prokurátorského dozoru v
prípravnom konaní Okresnej prokuratúre Liptovský Mikuláš. Po vykonanom dokazovaní, 16. 10. 2019
(s vyznačením doložky právoplatnosti a vykonateľnosti k 28. 10. 2019) prokurátor Okresnej prokuratúry

Liptovský Mikuláš podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie žalobcu s
konštatovaním, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z uvedeného (s
poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov) tak
žalovaná vyvodzovala záver, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom oprávneným (podľa § 4 ods.1 písm. f) zákona o zodpovednosti za škodu) konať v predmetnej veci za Slovenskú republiku, ale že
týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR je výlučne oprávnené zastupovať štát
v predmetnej veci, pretože jeho zamestnanec v osobe vyšetrovateľa PZ vydal nezákonné uznesenie o

vzneseníobvinenia,akeďžeust.§4ods.1písm.b)bod.1.zákonaozodpovednostizaškoduustanovuje
požiadavky na vylúčenie Ministerstva vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene štátu kumulatívne,
tak hoci prokurátorka Okresnej prokuratúry v Ružomberku uznesením z 8. 10. 2018 podľa § 193 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku) sťažnosť žalobcu voči vzneseniu obvinenia zamietla, súčasne však v
jeho trestnej veci nikdy nedošlo k podaniu obžaloby, ktorá skutočnosť potom nemôže v právnom štáte

viesť k úspechu žalobcu v tejto veci. Pre prípad, že by sa súd s argumentáciou žalovanej ohľadne
orgánu oprávneného konať v jej mene nestotožnil, namietla, že žalobcom uplatnený nárok neuznáva v
celom rozsahu, pričom poukázala na to, že žalobca je povinný oprávnenosť a dôvodnosť uplatnených
nárokov preukázať. Z obsahu žaloby a ani z jej príloh nie je pritom možné ustáliť akým spôsobom a
na akom právnom základe žalobca dospel k záveru, že na trovy svojej obhajoby v trestnom konaní,
vynaložil práve sumu peňažných prostriedkov vo výške 1.500 eur, resp. 1.600 eur, pričom v tomto

smere osobitne namietla požiadavku úhrady vo výške 100 eur titulom amortizácie motorového vozidla
používaného obhajcom žalobcu, nakoľko amortizácia vozidla našla svoje vyjadrenie v trovách právneho
zastúpenia v trestnom konaní ako celku. Vzhľadom na absenciu uvedenia konkrétnych úkonov trestného
konania, na ktorých sa žalobcom zvolený zástupca zúčastnil, žalovaná sa nemôže vyjadriť k dôvodnosti
žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu trov právneho zastúpenia. Taktiež žalovaná poukázala

na to, že doteraz nie je preukázané, či trovy obhajoby boli zástupcovi v trestnom konaní (O.. O. D.)
vôbec zaplatené, a ak áno, v akej výške a kedy sa tak stalo. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá
mala žalobcovi vzniknúť titulom vedenia trestného stíhania v uplatnenej výške 4.000 eur, žalovaná
podrobne odkázala na obsah prípisu Generálnej prokuratúry SR z 19. 1. 2021, kde sa reagovalo na
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu. Následne žalovaná poukázala na to, že k zastaveniu

trestného stíhania žalobcu došlo podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného zákona (skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci), pričom tento záver bol vyvolaný dôkaznou núdzou, avšak
doposiaľ nebolo žiadnym príslušným orgánom vyslovené, že by sa skutok nestal alebo že by ho
nespáchal žalobca. Žalovaná tiež upozornila na osobitosť trestnej veci žalobcu, v rámci ktorej mu bolo
pôvodne kladené za vinu obchodovanie s vecami majúcimi pôvod v trestnej činnosti iných osôb, než

samotného žalobcu. Dôkazná núdza na strane orgánov činných v trestnom konaní vedúca prokurátora
k zastaveniu trestného stíhania spočívala v tom, že pre nedostatky v prípravnom konaní vyvolané
konajúcim vyšetrovateľom PZ sa nepodarilo žalobcovi preukázať manipuláciu s kradnutými vecami, hoci
tietobolipriprehliadkeinýchpriestorovapozemkovvykonanévmiestetrvaléhopobytužalobcunájdené.
Podozrenie, že by s kradnutými hnuteľnými vecami mal obchodovať práve žalobca, pritom vyplynulo z

viacerých dôkazných prostriedkov s tým, že v časti bolo vykonaným dokazovaním aj potvrdené. Nakoľko
však predovšetkým svedkovia, ktorí pôvodne žalobcu v trestnej činnosti usvedčovali dodatočne zmenili
svoje výpovede, resp. využili svoje zákonné právo a vo veci nevypovedali, žalobcovi sa nepodarilo v
zákonom požadovanom rozsahu preukázať vedomosť o tom, že obchodoval s kradnutými hnuteľnými
vecami. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla súdu, aby žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú

zamietol prípadne, aby vo veci ďalej konal výlučne s Ministerstvom vnútra SR ako orgánom, ktorý je
vzhľadom na § 4 ods. 1 písm. b) bod. 1. zákona o zodpovednosti za škodu výlučne oprávneným a
povinným zastupovať štát v predmetnej veci.

V replike z 22. 9 2021, doručenej na tunajší súd 27. 9. 2021 žalobca uviedol, že ponecháva na súd, s

kým bude v tomto konaní ako s orgánom, ktorý má konať v mene žalovanej pokračovať, avšak poukázal
na to, že Generálna prokuratúra SR nesprávnosť jej označenia ako orgánu konajúceho v mene štátu (v
rámci konania o predbežnom prerokovaní jeho žiadosti) nijako nenamietala. Jeho žiadosť o predbežné
prerokovanienárokubolapôvodneadresovanéMinisterstvuvnútraSR,avšaktotojehožiadosťpostúpilo
na Generálnu prokuratúru SR. Napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje pomerne jasné

kritériá na určenie orgánu, ktorý má konať v mene štátu, v niektorých prípadoch nie je jednoduché
tento orgán identifikovať, avšak táto skutočnosť nemôže byť na jeho ujmu. Pokiaľ osoba, ktorá sa na
súde domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu označí v žalobe ako
žalovaného štát, t.j. Slovenskú republiky, ale uvedie nesprávny orgán, ktorý má v mene štátu konať,
je vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č.

514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať
nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Otázka, ktorý orgán štátu má konať
v mene štátu nie je otázkou pasívnej vecnej legitimácie, ktorá by odôvodňovala zamietnutie žaloby,
pričom žalobca poukázal na viaceré súdneho rozhodnutia, ktoré majú jeho právny názor podporovať. Kotázke vyčíslenia trov obhajoby v trestnom konaní uviedol, že zvolenému právnemu zástupcovi zaplatil
v hotovosti 1.500 eur a na preukázanie tohto tvrdenia ako dôkaz sľúbil predložiť doklad o zaplatení.
Napriek tomu, že už v žalobe dostatočne presne uviedol úkony trestného konania, ktorých sa týka nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia spresnil tieto úkony trestného konania, na ktorých sa zúčastnil
jeho zvolený obhajca, keď uviedol, že išlo o nasledovné úkony : prevzatie zastúpenia 30. 8. 2018,
vypracovanie a podanie sťažnosti 30. 8. 2018, výsluch obvineného 23. 10. 2018, výsluch svedka 23.
10. 2018, výsluch svedka 23. 10. 2018, výsluch svedka 25. 10. 2018, výsluch svedka 25. 10. 2018,
výsluch svedka 25. 10. 2018, výsluch svedka 5. 11. 2018, výsluch svedka 10. 12. 2018, výsluch svedka

11. 12. 2018, výsluch svedka 18. 12. 2018, výsluch svedka 18. 12. 2018, pričom poukázal na to, že
tieto výsluchy sú uvedené aj v príslušnom trestnom spise. Pokiaľ ide o amortizáciu vozidla použitého na
cestu na výsluchy a na porady s obhajcom žalobca zdôraznil, že tieto nesubsumoval pod trovy právneho
zastúpenia, ale pod svoju inú majetkovú škodu, ktorá mu vznikla, pričom pod sumu 100 eur zahrnul
aj náklady na pohonné hmoty, teda nielen amortizáciu vozidla, tak ako to aj jasne uviedol v žalobe.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na to, že nie je relevantné z akého dôvodu došlo k

zastaveniu trestného stíhania, pričom on od začiatku trestného stíhania tvrdil svoju nevinu. Nesúhlasil s
tvrdeniami žalovanej, že svedkovia zmenili v priebehu konania svoje výpovede (vyplýva to aj z trestného
spisu.) Počas celého trestného konania tvrdil, že obvinenia voči nemu boli vyšpekulované a nepravdivé.
Trestného stíhanie bolo začaté na základe klamlivých informácií o jeho osobe. V ust. § 8 ods. 6 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov je uvedené, kedy právo na náhradu škody nevznikne,

a to ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť je
celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo, ktorý ho podľa
očakávania postihne alebo že o skutku obvinené už bolo rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne
alebo cudzozemským súdom, resp. cudzozemským úradom a toto rozhodnutie je možné považovať za
dostačujúce alebo ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie bolo zastavené,

pretože nie je trestne zodpovedná, resp. ak po právoplatnosti rozhodnutia, zanikla trestnosť činu alebo
ak medzinárodná zmluva, či amnestia prezidenta nedovoľuje trestné stíhanie, resp. čin prestal byť
zmenou zákona trestným činom alebo miernejšie trestný. Avšak v tomto prípade sa nejednalo ani o
jednu z vyššie spomenutých situácií. Žalobca na záver repliky vyhlásil, že preukázal všetky predpoklady
objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik škody

a vznik nemajetkovej ujmy, ako aj príčinnú súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia a vznikom
tejto škody, resp. nemajetkovej ujmy.

Vpodanízo4.10.2021,doručenomnatunajšísúd6.10.2021žalobca(okremoznámenieododatočnom
pripojení dôkazov o niektorých svojich skutkových tvrdeniach z repliky) s prihliadnutím na obsah týchto

pripojených listín tiež dodatočne spresnil, že jeho trovy obhajoby v predmetnom trestnom konaní spolu
predstavovali 1.584 eur.

V duplike z 15. 11. 2021, doručenej na tunajší súd 16. 11. 2021 žalovaná vyhlásila, že žalobcom
uplatňovaný nárok na náhradu škody neuznáva v celom rozsahu. Zákon pojem nezákonné rozhodnutie

výslovne nedefinuje. Podľa právnej teórie sa za nezákonné rozhodnutie považuje také rozhodnutie
orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právny poriadkom SR alebo záväzkami SR vyplývajúcimi
z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo
zmenené príslušným orgánom. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR z 13. 11.
2013, sp. zn. : ÚS 163/2013, z ktorého vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia na vydanie, ktorého

boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady nemožno bez ďalšieho považovať za
nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého
skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Takisto poukázala na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Laverchov proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08), v
ktorej ESĽP poukázal na to, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby

samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku chybné. Takisto
z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2008, sp. zn. : Cdo 201/2007 podľa nej
vyplynulo, že nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade
so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činné v
trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona, a na

tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči
tejto osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu spod obžaloby. Takisto z uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. : I. ÚS 548/2012 vyplýva, že je vždy nutné prihliadať na okolnosti prípadu,
pričom nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia nie je automaticky možné odvodiť od výsledkutrestného konania. Zodpovednosť za škodu podľa § 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov je
daná ak sú splnené kumulatívne všetky zákonné podmienky, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom v žalovanej veci hneď prvý z uvedených obligatórnych

zákonných predpoklad, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia absentuje. Vzhľadom na uvedené,
navrhla žalovaná žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú.

Na pojednávaní 10. 2. 2022 žalobca k nemajetkovej uviedol, že keď prišla polícia na domovú prehliadku
tak 10 až 11 hodín nejedol a nepil. Po domovej prehliadke na druhý deň, keď šiel robiť poriadok do

pivnice, tak si vytkol členok, pretože policajti nahádzali všetko na jednu kopu a on stúpil na jeden
predmet. Na domovú prehliadku prišlo 14 policajtov do dvojizbového bytu, kde boli 4 ľudia a potkýnali
sa tam o seba. Vyšetrovateľa si vymyslel obvinenie, že má záľubu v kupovaní a predávaní zbraní.
Vyšetrovateľ nezákonne posielal predvolania, ktoré mali byť 18 dní na pošte, ale on ich poslal tak, aby
mohlipolicajtichodiťdoškolyzajehodeťmi.Svedčiliprotinemudvajadrogovozávislíľudia,pričomjeden
z nich bol už v minulosti na dvoch súdoch uznaný ako nedôveryhodný svedok. Týchto dvoch svedkov

nahovorili operatívci z Kriminálnej polície z Ružomberka. Domová prehliadka bola nezákonná, pretože
prokurátorka povolila dva pivničné priestory a oni prehľadávali 4 pivničné priestory. Odmietol pritom, že
v jeho pivniciach sa našli kradnuté veci. Kriminálna polícia sa bola pýtať dvoch, okolo 80 ročných žien
u žalobcu v bytovke, či vlastní nejaké pivnice. Tie ženy im povedali, že ony nevedia ani kde majú svoje
pivnice. Vyšetrovateľ bol nezákonne vypočúvať svedka, neupovedomil pritom žalobcu o tomto výsluchu,

ani jeho právneho zástupcu. Žalobca bol v bytovke považovaný za slušného človeka, ktorý pomáha
ľuďom. Teraz na neho ľudia pozerajú ako na kriminálnika. Sem tam v minulosti predával nejaké veci,
ktoré kúpil aj cez internet, odvtedy ako mal trestné stíhanie sa už bál tri roky niečo na internete predať.
Súhlasí s predbežným právnym posúdením súdu, že náhrada nemajetkovej ujmy má byť 1.000 eur plus
náhrada trov právneho zastúpenia. Na pojednávaní tiež spresnil, že úrok z omeškania si uplatňuje v

úrokovejsadzbe5%ročneapokiaľideonáhradutrovprávnehozastúpeniatrvalnasvojomdoplňujúcom
podaní k replike, v ktorom spresnil, že za trovy obhajoby dokopy zaplatil 1.584 eur (a nie ako rámcovo
pôvodne tvrdil 1.500 eur.)

Na pojednávaní 10. 2. 2022 žalovaná uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich písomných

vyjadrení z 2. 9. 2021, č. k. : 2 Pc/3/21/5505 - 2 a z 15. 11. 2021, č. k. : 2 Pc/3/21/5505 - 5, pričom tieto
doplnila, keď poukázala na skutočnosť, že podľa § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.Z.
nepovažuje Generálnu prokuratúru SR za oprávnenú a zároveň povinnú zastupovať štát v predmetnej
právnej veci, nakoľko došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobcu, čo zákon pre vylúčenie Ministerstva
vnútra SR v danej veci požaduje, okrem zamietnutia sťažnosti prokurátorom proti uzneseniu o vznesení

obvinenia, a tiež podanie obžaloby, ku ktorému nedošlo. Čo sa týka uplatneného nároku na trovy
trestného konania, tak tieto už nenamietala, pretože dodatočne boli zo strany žalobcu preukázané.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy poukázala na druh a charakter rozhodnutia, ako aj na ďalšie okolnosti
prípadu s tým, že táto nie je primeraná vo vzťahu k všetkému, čo sa udialo. Na margo rozhodnutia
prokurátora o zastavení trestného stíhania poukázala na to, že časť vecí, ktoré pochádzali z trestnej

činnosti tretích osôb bola pri domových prehliadkach a prehliadke iných priestorov a pozemkov nájdená.
Navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť a v prípade, že z akéhokoľvek dôvodu bude, čo len z
časti žalobe vyhovené, požiadala, aby lehota na plnenie bola určená dlhšie ako 15 dní, vzhľadom na
komplikácie z dôvodu, že Okresná prokuratúra Liptovský Mikuláš zastupuje štát na úrovni okresu, a
prípadné peňažné plnenie by poskytla Generálna prokuratúra SR. Ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. je

potrebné kumulatívne naplniť aj vo vzťahu k podaniu obžaloby prokurátorom. Zastavenie trestného
stíhania prokurátorom má obdobné procesné účinky ako oslobodenie súdom spod obžaloby, pritom
pravidelne v obdobných veciach súdy nie sú žalované. Je zrejmé kto urobil chybu vo veci, aké tam boli
postupy, resp. neboli postupy. Vznesenie obvinenia je podmienkou preto, aby mohlo byť dokazovanie
procesným spôsobom uplatňované v prípadnom konaním pred súdom, takže tam iná možnosť zo strany

prokuratúra ani fakticky nebola. Tých 100 eur si to nesprávne vysvetlila, takže už ich nenamieta, ani
to predbežné právne posúdenie súdom v tomto smere. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vo
výške 4.000 eur uviedla, že sa jej javí ako privysoká. Čo sa týka rozhodnutia o zastavení trestného
stíhania prokurátorom, vychádzala pri rozlišovaní písm. a) a písm. b) z toho, že tu skutok ako taký sa
nestal, teda, že došlo k nejakému uvedeniu do omylu orgánu činnom v trestnom konaní. Trvala na to, že

zákonné rozhodnutie je podľa písm. b) a nakoľko na strane obvineného v tom čase nebolo preukázané
kumulatívne naplnenie zákona v zákonnej skutkovej podstate trestného činu, nie skutku ako takého.
Stotožnil sa s tým, že v danom prípade nebola potreba vykonať dokazovanie.Pri zisťovaní relevantného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami.

Súd mal za nesporné všetky relevantné skutkové tvrdenia strán sporu, a to pre účinné nepopretie

protistranou podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, resp. pre výslovnú zhodnosť skutkových
tvrdení strán sporu, o ktorých súd nemal dôvodnú pochybnosť podľa § 186 ods. 2 CSP, a preto
v tomto konaní nevykonal žiadne dokazovanie, ale tieto nesporné skutkové tvrdenia si osvojil ako
zistený skutkový stav. Dokazovanie vo vzťahu k nesporným skutkovým tvrdeniam by bolo v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 Základných princípov CSP.) Za nesporné relevantné skutkové

tvrdenia strán sporu súd považoval nasledovné skutkové tvrdenia. Dňa 20. 7. 2018 bolo v trestnom
konaní vedenom pod ČVS : ORP-314/VYS-RK-2017 vyšetrovateľom PZ vydané uznesenie o začatí
trestného stíhania o vznesení obvinenia žalobcovi, ktoré trestné stíhanie bolo voči jeho osobe vedené
až do právoplatnosti uznesenia prokurátora o zastavení trestného stíhania zo 16. 10. 2019, č. k. : 1Pv
112/19/5505-59, ktorým bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie zastavené
z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Voči uzneseniu o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia z 20. 7. 2018 pritom žalobca podal sťažnosť, ktorá však bola
prokurátorkou zamietnutá. V dôsledku trestného stíhania obvinenému (žalobcovi) vznikla majetková
ujma (škoda) vo výške 1.684 eur, ktorá spočívala vo vynaložených trovách právneho zastúpenia
advokátom JUDr. Jaroslavom Kokavcom vo výške 1.584 eur (v súvislosti s úkonmi trestného konania :
prevzatie zastúpenia z 30. 8. 2018, vypracovanie a podanie sťažnosti z 30. 8. 2018, výsluch obvineného

23. 10. 2018, výsluch svedka 23. 10. 2018, výsluch svedka 23. 10. 2018, výsluch svedka 25. 10. 2018,
výsluch svedka 25. 10. 2018, výsluch svedka 25. 10. 2018, výsluch svedka 5. 11. 2018, výsluch svedka
10. 12. 2018, výsluch svedka 11. 12. 2018, výsluch svedka 18. 12. 2018 a výsluch svedka 18. 12.
2018), a to na odmenu advokáta za uvedené právne úkony, príslušný režijný paušál k týmto úkonom,
náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času (podľa vyčíslenia na č.l. 120 až 121), a tiež

v (žalobcom) vynaložených nákladoch na pohonné hmoty v súvislosti s cestami uskutočnenými jeho
motorovým vozidlom na cesty na uvedené výsluchy a cesty k jeho právnemu zástupcovi z miesta jeho
trvalého pobytu v úhrne 300 km (vrátane príslušnej amortizácie motorového vozidla žalobcu súvisiacou
s týmito cestami) spolu vo výške 100 eur. Trestným stíhaním však bola žalobcova spôsobená aj
nemajetková ujma, nakoľko v rámci trestného stíhania boli vypočúvaní aj členovia jeho rodiny, vrátane

vtedymaloletéhodieťaťa,susediaainéjemublízkeosoby,ktoréžalobcudovtedypovažovalizaslušného
človeka, boli mu odobraté vzorky biologického materiálu a odtlačky prstov, bola vykonaná domová
prehliadka v jeho byte a v pivničných priestoroch, počas ktorej tiež boli mu lustrované bankové účty
až hodín nemohol jesť a piť, a v písomných podaniach súvisiacich s trestným konaním sa objavili
viaceré nepravdivé údaje o osobe žalobcu, ktoré sa dotkli jeho dobrého mena ako napr. že má záľubu

v nákupe a predaji strelných zbraní, v dôsledku čoho došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti jeho osoby
v spoločnosti, narušeniu rodinného života, sťaženia jeho obvyklého spôsobu života, narušeniu fyzickej
integrity, práva na súkromie a nedotknuteľnosť obydlia, ako aj v zásahu do jeho dobrého mena.

Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledovných hmotnoprávnych ustanovení.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.-ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov (účinného od 1. 1. 2013, ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,2)
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru,3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora,
c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej

správy alebo poverený pracovník finančnej správy,3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora.
d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,

e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,
f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného

predpisu4) v občianskom
súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného

alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
l) Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním

vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15 ), ak ku škode došlo
v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola
podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11 .

Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa
odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí
ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa súd riadil nasledovnými úvahami.

V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli
spôsobené v trestnom konaní nezákonným začatím a vedením trestného stíhania voči jeho osobe.
Poukázal na to, že uznesením vyšetrovateľa PZ o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

voči jeho osobe a následným zamietnutím jeho sťažnosti voči tomuto uzneseniu prokurátorom došlo
k nezákonnému začatiu a vedeniu trestného stíhania vzhľadom na to, že neskôr bolo trestné stíhanie
právoplatne zastavené uznesením prokurátora z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci.

S námietkou žalovanej, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom oprávneným konať v mene
žalovanej, ale že týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR, pri ktorej žalovaná poukazovala na § 4 ods.
1 písm. b) bodu 1. zákona o zodpovednosti za škodu, a ktorú oprela o argumentáciu, že obvinenie
vznášal vyšetrovateľ PZ, a hoci prokurátorka uznesením zamietla jeho sťažnosť voči uzneseniu o
vznesení obvinenia, v tejto trestnej veci nikdy nedošlo k podaniu obžaloby (poukazujúc pritom tiež

na prípis tunajšieho súdu napísaný v inej veci vedenej pod sp. zn. : 11C/20/2017 z 11. 10. 2017,
ktorý žalovaná priložila k svojim písomným vyjadreniam a ktorý obsahoval argumentáciu sudcu, že v
predmetnej veci prokurátor síce zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, avšak
obžalobu nepodal a nakoľko neboli tak kumulatívne splnené obidve podmienky, ktoré by odôvodňovalikonanie súdu s Generálnou prokuratúrou SR usúdil, že je potrebné pokračovať s Ministerstvom vnútra
SR) tunajší súd (v tejto veci) nemôže súhlasiť, a to práve s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod
1. zákona o zodpovednosti za škodu, na ktoré sa odvolávala aj žalovaná (resp. sudca vo veci vedenej

na tunajšom súde pod sp. zn. : 11C/20/2017), a to preto, že ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona
o zodpovednosti za škodu vyžaduje preto, aby orgánom konajúcim v mene štátu bolo Ministerstvo
vnútra SR boli kumulatívne splnené tri podmienky (túto kumulatívnosť vyjadruje zákon opakovaným
použitím spojky „a“) : 1.) škodu v trestnom konaní spôsobil vyšetrovateľ PZ, resp. poverený príslušník
PZ, 2.) prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ, resp. povereného príslušníka

PZ, a 3.) (prokurátor) nepodal v trestnej veci obžalobu na súd. V predmetnej trestnej veci pritom
bola splnená prvá podmienka vyplývajúca z § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona o zodpovednosti za
škodu, a to, že škodu (spolu) spôsobil vyšetrovateľ PZ, keď vydal uznesenie o vznesení obvinenia
voči obvinenému (žalobcovi), avšak už nebola splnená aj ďalšia kumulatívne vyžadovaná podmienka
uvedená v § 4 ods. 1 písm. b) bodu 1. zákona o zodpovednosti za škodu, a to podmienka, že
„prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ“,

pretože v danom prípade prokurátor zamietol sťažnosť voči uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení
obvinenia. Len na okraj súd v tejto súvislosti dodáva, že v predmetnej trestnej veci bola splnená
tretia podmienka, ktorej kumulatívne splnenie vyžaduje ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona o
zodpovednosti za škodu, a to, že prokurátor nepodal v trestnej veci obžalobu na príslušný súd, čo
už je však irelevantná okolnosť (vzhľadom na to, že nebola splnená druhá podmienka vyplývajúca

z § 4 písm. b) bodu 1. zákona o zodpovednosti za škodu.) Vzhľadom na nesplnenie tejto druhej
podmienky, teda pre absenciu kumulatívneho naplnenia všetkých troch podmienok vyplývajúcich z ust.
§ 4 ods. 1 písm. b) bodu 1. zákona o zodpovednosti za škodu, ktorých naplnenie je potrebné preto,
aby mohlo vo veci náhrady škody a nemajetkovej ujmy konať v mene štátu Ministerstvo vnútra SR,
tak súd musel dospieť k záveru, že v danej veci nemôže Ministerstvo vnútra SR konať ako orgán v

mene žalovanej. Teda okolnosť, že vo veci nebola podaná obžaloba nie je relevantná a ani sa nemožno
stotožniť s odôvodnením sudcu vo veci vedenej pod sp. zn. : 11C/20/2017, že iba kumulatívne splnenie
podmienky nezamietnutia sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a nepodania obžaloby na súd
odôvodňuje konanie súdu s Generálnou prokuratúrou SR, pretože skutočnosť absencie kumulatívneho
splnenia týchto podmienok (správne) vedie k záveru o nemožnosti zastupovania štátu Ministerstva

vnútrom SR, a nie k neodôvodneniu konania s Generálnou prokuratúrou SR. Uvedený názor má aj
svoje opodstatnenie aj preto, že ak prokurátor zamietol sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia,
ktoré neskôr bolo považované za nezákonné, prispel tak objektívne (spolu s vyšetrovateľom PZ, ktorý
nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia vydal) k začatiu a pokračovaniu v nezákonnom trestnom
konaní, a nemôže sa zbaviť zodpovednosti s poukazom, že neskôr nepodal obžalobu. Vzhľadom na

záver, že Ministerstvo vnútra SR (v zmysle vyššie uvedeného výkladu) nemohlo byť orgánom konajúcim
v mene žalovanej v tejto veci, pričom súčasne bolo (pre účely tohto konania) potrebné identifikovať
orgán, ktorý by mal v mene žalovanej Slovenskej republiky konať a škodu, resp. nemajetkovú ujmu
žalobcovi (spolu) spôsobila (okrem vyšetrovateľa PZ) aj prokuratúra, bolo tak možné v súlade s § 4 ods.
1 písm. f) zákona o zodpovednosti za škodu považovať Generálnu prokuratúru SR za orgán oprávnený

konať v mene štátu v tejto veci. Záver o (spolu) spôsobení škody, resp. nemajetkovej ujmy zo strany
prokuratúrou však vyplýva nielen zo skutočnosti, že dozorový prokurátor zamietol sťažnosť obvineného
proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia, ale aj z toho, že podľa § 230 ods. 1 Trestného
poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor, pričom tento
je pri výkone oprávnený dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie, vyžadovať od vyšetrovateľa PZ, resp.

povereného príslušníka PZ správy, osobne vykonať úkon policajta, zrušiť ex offo nezákonné alebo
neopodstatnené rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím, k čomu však ani pri
následnom vedení trestného stíhania voči obvinenému (po zamietnutí sťažnosti prokurátorkou) nedošlo,
hoci prokurátor bol na takýto postup povinný ex offo. Teda v tomto prípade možno mať za to, že škodu,
resp. nemajetkovú ujmu spoluspôsobili vyšetrovateľ PZ a prokuratúra, a len preto, že neboli naplnené

kumulatívne stanovené podmienky vyplývajúce z § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona zodpovednosti za
škodu, neboli tým dané predpoklady pre vznik oprávnenia konať v mene štátu v osobe Ministerstva
vnútra SR. Ale vzhľadom na to, že škoda, resp. nemajetková ujma bola spôsobená (aj) prokuratúrou,
bola tak podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona o zodpovednosti za škodu oprávnená v mene štátu konať
Generálna prokuratúra SR. Vzhľadom na to, že príkaz na domovú prehliadku bol vydaný sudcom pre

prípravnékonanie,dalobysatusíceuvažovaťajočiastočnomspolupôsobeníškody,resp.nemajetkovej
ujmy aj zo strany súdu (podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o zodpovednosti za škodu), čo by v
zmysle tohto ustanovenia tiež zakladalo oprávnenie konať v mene štátu aj Ministerstvu spravodlivosti SR
(okrem Generálnej prokuratúry SR), avšak vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona o zodpovednostiza škodu, podľa ktorého ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých
orgánov verejnej moci, orgánom oprávneným konať v mene štátu je ten z orgánov uvedených v § 4
ods. 1 písm. a) až l) zákona o zodpovednosti za škodu, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné

prerokovanie nároku, a keďže táto žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola podaná len na
Generálnej prokuratúre SR (a nie aj na Ministerstve spravodlivosti SR) je tak orgánom príslušným konať
vmenežalovanejpodľa§4ods.1písm.m)zákonaozodpovednostizaškodulenGenerálnaprokuratúra
SR (predchádzajúce podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstve vnútra SR je
v tomto prípade z tohto hľadiska irelevantné, pretože ako už bolo uvedené Ministerstvo vnútra SR

nebolo v tejto veci oprávnené konať v mene žalovanej.) V tomto prípade teda nejde ani o situáciu keď
nemožno príslušný orgán, ktorý má konať v mene štátu určiť (podľa § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti
zaškodu),apretoneprichádzaladoúvahyaniaplikáciaust.§4ods.2zákonaozodpovednostizaškodu,
kedy by v takýchto prípadoch malo konať v mene Slovenskej republiky Ministerstvo spravodlivosti SR
(avšak to nakoniec ani nebolo predmetom žiadnej námietky zo strany žalovanej.) Nakoniec, nemožno
nespomenúť, že ani Generálna prokuratúra SR pri predbežnom prerokovaní nároku (na rozdiel od

Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš v tomto konaní) nespochybnila svoje oprávnenie konať v mene
žalovanej.

Len na okraj súd uvádza, že otázkou osobitnej miestnej príslušnosti (§ 19 písm. b) CSP) v rámci tohto
konania o náhrade škody sa v súlade s § 41 CSP vôbec nezaoberal, nakoľko k takémuto preskúmaniu

môže dôjsť iba na základe námietky žalovaného, uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý
mu patril, pričom v tomto prípade žalovaná až do vyhlásenia rozhodnutia v tejto veci takúto námietku
nevzniesla.

K právnemu posúdeniu veci samej súd uvádza, že žalobca sa domáhal náhrady škody (majetkovej ujmy)

spočívajúcej vo vynaložených trovách právneho zastúpenia advokátom JUDr. Jaroslavom Kokavcom
v predmetnom trestnom konaní, ako aj náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených (žalobcom)
nákladoch na pohonné hmoty v súvislosti s cestami, ktoré si vyžiadalo toto trestné konanie, ako aj
škody (v súvislosti s týmito cestami) spočívajúcej v zodpovedajúcej amortizácii vozidla žalobcu, a tiež
sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu narušením jeho obvyklého spôsobu

života, fyzickej integrity, zásahom do jeho práv na súkromie a nedotknuteľnosti obydlia, dobrého mena,
narušením jeho rodinných vzťahov, znížením dôstojnosti a vážnosti jeho osoby v spoločnosti, ku
ktorým následkom došlo v dôsledku nezákonného začatia a následného vedenia trestného stíhania (s
poukazom na to, že táto nezákonnosť vyplynula zo skutočnosti, že predmetné trestné stíhanie bolo
neskôr právoplatne zastavené uznesením prokurátora o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods.

1 písm. b) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.)

Nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobených začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
sa skončilo zastavením trestného stíhania z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona o zodpovednosti

za škodu (zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov) a rovnako aj podľa predtým platného
zákona č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu a nemajetkovú ujmu totiž zodpovedá, aby každá majetková a nemajetková ujma spôsobená
(objektívne) nesprávnym, res. nezákonným zásahom štátu voči fyzickej osobe, bola odčinená. Zákon
o zodpovednosti za škodu tento nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím

a vedením trestného stíhania, ktoré sa následne skončilo zastavením trestného stíhania z dôvodu,
že sa nenaplnil predpoklad spáchania trestného činu obvineným síce výslovne neupravuje, avšak pri
jeho posúdení sa vychádza z analogického výkladu najbližšej právnej úpravy, a to úpravy nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a teda nie z právnej úpravy
zodpovednostizaškoduanemajetkovúujmuvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupu.Rozhodujúcim

ukazovateľom opodstatnenosti, resp. zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Ak totiž došlo k zastaveniu trestného stíhania obvineného z dôvodu, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (napr. z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom alebo že skutok sa nestal, resp. ho nespáchal obvinený a pod.), teda keď dodatočne vyšla
najavo (objektívna) nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia, tak

treba vychádzať z toho, že trestné stíhanie nemalo byť ani začaté a vedené a uznesenie o vznesení
obvinenia nemalo byť vydané. Ten, voči komu bolo zastavené trestné stíhanie z dôvodu, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu z jeho strany má (pri splnení ďalších zákonných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu) právo na náhradu škody anemajetkovej ujmy spôsobenej mu uznesením o vznesení obvinenia voči jeho osobe a následným
nezákonným vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Zákon o zodpovednosti za škodu zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto nie je

správne posudzovať v takomto konaní správnosť rozhodovania orgánov štátu z hľadiska, či pri svojom
rozhodovaní zavinene porušili právnu povinnosť. Tieto skutočnosti môžu byť predmetom iných konaní,
ktoré sa však netýkajú vzťahu žalobcu a štátu, ktorý je predmetom tohto konania. I keď vo všeobecnosti
jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím (ktorá právna úprava má byť na základe analógie ako najbližšia právna

úprava na tento prípad aplikovaná) je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola
spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma (§ 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu), treba aj z
hľadiska posudzovania splnenia tejto podmienky vychádzať zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu a nemajetkovú ujmu, ktorému zodpovedá to, aby každá škoda a nemajetková ujma
spôsobená nesprávnym, resp. nezákonným zásahom štátu bola odčinená, a preto rovnaký význam
ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež rozhodnutie o

zastavení trestného stíhania z dôvodu, že nebol naplnený predpoklad, že trestný čin spáchal obvinený,
pričom skutočnosť, že nedošlo k formálnemu zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa vznieslo obvinenie a
začalo trestné stíhanie na tom nič nemení (viď aj nález Ústavného súdu SR zo 7. 7. 2016, sp. zn. :
I. ÚS 320/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 4NCdo 15/2019, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako R 37/2014, ako aj následné rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR z 30. 1. 2011, sp. zn. : 4Cdo 54/2011, z 12. 12. 2012, sp. zn. : 7Cdo 145/2019,
z 19. 6. 2013, sp. zn. : 7Cdo 87/2012, z 19. 2. 2014, sp. zn. : 7Cdo 27/2012 a z 21. 11. 2018
sp. zn. : 4Cdo/66/2018.) Prvý predpoklad zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím (ktorá právna úprava sa má v zmysle analógie na tento prípad aplikovať),
t.j. existencia právoplatného nezákonného rozhodnutia (ktoré bolo zrušené pre jeho nezákonnosť),

t.j. uznesenia o vznesení obvinenia, teda bol v tomto prípade naplnený. V tomto prípade tiež bola
splnená podmienka využitia riadneho opravného prostriedku voči nezákonnému uzneseniu (o vznesení
obvinenia), a to podaním sťažnosti (žalobcom), o ktorej bolo rozhodnuté prokurátorkou tak, že táto
sťažnosť bola zamietnutá (§ 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu.)

Argumentácia žalovanej, že prokurátor v predmetnej trestnej veci nepodal obžalobu na súd je
nedôvodná, pretože predmetom tohto konania je škoda a nemajetková ujma, ktorá mala byť spôsobená
žalobcovi za obdobie od začatia trestného stíhania a jeho následného vedenia až do právoplatného
zastavenia trestného stíhania prokurátorom v štádiu prípravného konania (teda ešte pred prípadným
rozhodnutím prokurátora o podaní obžaloby na súd.) Argumentácia žalovanej, že musí byť splnená

aj podmienka podania obžaloby, preto aby sa mohol žalobca domáhať nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným začatím a vedením trestného stíhania by tak bola v
prípravnom konaní úplne vylúčená.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej z dupliky (v spojení s jej argumentáciou z vyjadrenia k žalobe, kde

odkázala na obsah prípisu Generálnej prokuratúry SR z 11. 1. 2021, č. k. : VI/4 Gc 161/20-1000-8), ktorá
spočívala v poukaze na nález Ústavného súdu SR z 13. 11. 2013, sp. zn. : „ÚS 163/2013“ (správne
zrejme malo byť II. ÚS 163/2013 - poznámka súdu), rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
30.7.2008,sp.zn.:3Cdo201/2007arozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképrávavoveciLavrechov
proti Českej republike, sťažnosť č. 57404/08 (viď bližšie v časti týkajúcej sa obsahu vyjadrenia k žalobe

a repliky), tak súd uvádza, že od publikovania (vyššie uvedeného) judikátu R 37/2014 (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. : 4MCdo 15/2009) sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila, a
to v tom zmysle, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad,
že obvinený spáchal trestný čin alebo ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné vychádzať
z toho, že fyzická osoba čin nespáchala a že trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté a nárok na

náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim
meradlom zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
Tunajší súd pripúšťa, že v minulosti (ako aj vyplýva z obsahu rozhodnutia ústavného súdu a najvyššieho
súdu uvedeného vo vyjadrení k žalobe, resp. v duplike žalovanej) bola rozhodovacia prax rozdielna,

avšak uvedené rozhodnutia boli prekonané neskôr ustálenou súdnou praxou Najvyššieho súdu SR, a
to počnúc judikátom R 37/2014, resp. nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 320/2016 zo
7. 7. 2016, s ktorých závermi (ako už bolo uvedené vyššie) sa tunajší súd stotožňuje. Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. : II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013 bol prekonaný neskorším rozhodnutímÚstavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 320/2016 zo 7. 7. 2016, ako aj rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. : I. ÚS 540/2016, resp. I. ÚS 395/2016. Osobitne, pokiaľ ide o
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov voči Českej republike, kde sa uvádza

veta, že samotná skutočnosť, že sťažovateľ bol zbavený viny sama o sebe ešte neznamená, že jeho
trestné stíhanie bolo nezákonné, tunajší súd uvádza, že napriek tomu, že neexistuje v súčasnosti
žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, ktoré by sa výslovne s právnou
argumentáciou vyplývajúcou z tohto rozhodnutia ESĽP vyporiadavalo, odkazuje v tomto smere aspoň
na rozhodovaciu prax odvolacích súdov (vrátane rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu sp. zn. :

10Co/37/2021 z 30. 4. 2021), s ktorou sa stotožňuje, a v zmysle, ktorej sa vo veci Lavrechov voči
ČR jednalo o odlišné skutkové a právne okolnosti, kedy išlo o záujem štátu na riadnom trestnom
stíhaní, a v tejto súvislosti o prepadnutie peňažnej záruky v prospech štátu pre marenie trestného
konania útekom do zahraničia a následným vyhýbaním sa nariadeným pojednávaniam v trestnej veci,
a hoci v tomto trestnom konaní došlo k oslobodeniu obvineného spod obžaloby ESĽP túto vetu vyslovil
len v súvislosti so spojením medzi prepadnutím peňažnej záruky a výsledkom trestného konania v

podobe oslobodenia spod obžaloby. Táto z kontextu vytrhnutá veta len zdanlivo evokuje podobnosť
riešenej problematiky s problematikou v prospech žalovanej v tejto civilnej veci, pretože prepadnutie
peňažnej záruky, napriek oslobodeniu spod obžaloby, súviselo so zavineným konaním sťažovateľa,
ktorý nerešpektoval rozhodnutie v prebiehajúcom trestnom konaní, čím bola pripustená zo strany ESĽP
zákonnosť dielčích rozhodnutí, resp. opatrení v rámci trestného konania, pokiaľ by ich prijatie obvinení

maril. Zo strany žalobcu v tejto veci nedošlo k žiadnemu zavinenému porušeniu právnej povinnosti, preto
tieto prípady nemožno porovnávať.

Prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú ujmu (protiprávne konanie -
nezákonné začatie a vedenie trestného stíhania voči žalobcovi) tak bol naplnený.

Pokiaľ ide o druhý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a nemajetkovú ujmu (existencia
škody, resp. nemajetkovej ujmy), tak pokiaľ ide o existenciu škody (ako majetkovej ujmy) v úhrnnej
výške 1.684 eur tento predpoklad bol naplnený (zistený), pretože ako pokiaľ ide o účelné trovy právneho
zastúpenia v trestnom konaní vo výške 1.584 eur, ktoré žalobca vynaložil (zaplatil) svojmu obhajcovi,

advokátovi JUDr. Jaroslavovi Kokavcovi v súvislosti s (v replike a jej prílohe konkretizovanými) úkonmi
právnej pomoci, tak aj pokiaľ ide o náklady žalobcu (nie jeho zástupcu, ako si to nesprávne vo vyjadrení
k žalobe vyložila žalovaná) na pohonné hmoty vynaložené v súvislosti s cestami (žalobcu, nie jeho
zástupcu) na úkony trestného konania a príslušnú (v súvislosti s týmito cestami) amortizáciu vozidla
(žalobcu, nie jeho zástupcu) v úhrnnej výške 100 eur, žalovaný rozhodujúce skutkové tvrdenia, na

základe ktorých si žalobca uplatnil tento nárok na náhradu škody vo výške 1.684 eur nepoprel, a preto
bolo možné mať tieto skutkové tvrdenia za nesporné (podľa § 151 CSP), čím tak vo vzťahu k nim
nebolopotrebnévykonávaťžiadnedokazovania(zásadahospodárnostikonania-článok17.Základných
princípov CSP.) Vo vyjadrení k žalobe totiž žalovaná len uviedla, že pre nedostatočne rozvinuté skutkové
tvrdenia žalobcu ohľadne úkonov trov právneho zastúpenia v súvislosti, s ktorými si uplatňoval nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia sa objektívne nemá k čomu vyjadriť, z čoho vyplýva, že sa v
tomto smere vo vyjadrení k žalobe ani nijako nevyjadrila, a teda účinne nepoprela tieto skutkové tvrdenia
žalobcu (§ 151 ods. 2 CSP.) A keďže následne žalobca v replike tieto skutkové tvrdenia dodatočne
konkretizoval a žalovaná sa k nim v duplike už nevyjadrila (a ani na pojednávaní 10. 2. 2022 ich
nerozporovala) bolo ich tak možné mať za nesporné (podľa § 151 CSP.) Takisto pokiaľ ide o uvedené

náklady na pohonné hmoty (a amortizáciu vozidla) v súvislosti s cestami motorovým vozidlom žalobcu
na niektoré úkony trestného konania treba povedať, že žalovaná sa vo vyjadrení k žalobe vyjadrila len
tak, že namieta amortizáciu vozidla v sume 100 eur, pretože amortizácia motorového vozidla zástupcu
je zohľadnená už v inštitúte trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, avšak keďže išlo zjavne zo
strany žalovanej o nepochopenie, že žalobca hovorí o amortizácii svojho motorového vozidla ako formy

jeho škody, ktorá nesúvisí a ani nebola zahrnutá žalobcom do trov právneho zastúpenia, a že tiež nielen
amortizácia, ale aj náklady žalobcu na pohonné hmoty pre jeho motorové vozidlo na uvedené úkony
trestného konania sú zahrnuté do sumy 100 eur, čím tak (keďže v duplike sa žalovaná k amortizácii
už vôbec nevyjadrila, ako aj vzhľadom na jej vyjadrenia z pojednávania 10. 2. 2022, kde tieto náklady
nerozporovala) bolo takisto možné mať za nesporné aj skutkové tvrdenia žalobcu o jeho nákladoch na

pohonné hmoty a o amortizácii motorového vozidla, a preto ani vo vzťahu k týmto skutkovým tvrdeniam
nebolo potrebné vykonávať dokazovanie. Obdobne, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu žalobcu, tak keďže
žalovaná ani vo vyjadrení k žalobe (aj s prihliadnutím na obsah prípisu Generálnej prokuratúry SR
k žiadosti žalobcu o predbežné prejednanie nároku, na ktorého obsah vo svojom vyjadrení k žalobeodkazovala) a ani v duplike účinne nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu (zo žaloby a repliky), ktorými
tento odôvodňoval uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bolo ich možné mať za nesporné
(podľa § 151 CSP) a nebolo potrebné vo vzťahu k nim vykonávať žiadne dokazovanie. Následne súd v

súvislosti s právnym posúdením týchto nesporných skutkových tvrdení žalobcu uvádza, že v konaní o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu nie je možné na žalobcu
uvaliť nesplniteľné dôkazné bremeno a učiniť tak jeho ústavou zakotvené právo na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci iluzórnyym, a preto v situácii, keď žalobca nie
je schopný presne určiť (tvrdiť) a preukázať výšku škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej mu pri

výkone verejnej moci, pričom však (aspoň) tvrdí a preukáže, že mu takáto škoda, resp. nemajetková
ujma vznikla (t.j. aspoň základ škody, resp. nemajetkovej ujmy), nemôže súd rozhodnúť, že mu preto
táto škoda, resp. nemajetková ujma nebude vôbec uhradená alebo že medzi protiprávnym konaním
a vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou nie je daná príčinná súvislosť, tak ako by k takému
záveru inak súd dospel v konaní o náhradu škody medzi dvoma osobami súkromnoprávnej povahy. Súd
totiž musí (v konaní o zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú ujmu určiť výšku náhrady za

vzniknutú škodu a nemajetkovú ujmu podľa spravodlivého uváženia jednotlivých okolností prípadu (viď
aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 4Cdo 125/2019 z 27. 8. 2019, resp. aj predchádzajúci nález
Ústavného súdu ČR z 24. 7. 2014, sp. zn. : II. ÚS 1430/2013.) V predmetnej veci mal pritom tunajší
súd za to, že žalobca aspoň tvrdil (a keďže tieto tvrdenia neboli pre nepopretie protistranou nesporné
a nemuseli sa preto dokazovať) aj preukázal (aspoň) základ nemajetkovej ujmy v súvislosti s ktorou

si uplatňoval nárok na jej náhradu. Žalobca síce netvrdil a nepreukázal (resp. nebolo nesporné pre
nepopretie protistranou) aj skutkové tvrdenia odôvodňujúce konkrétnu výšku uplatnenej nemajetkovej
ujmy, ale to (v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom) ani nebolo potrebné a súd v snahe
neurobiť ústavné právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci
iluzórnym nezamietol preto (iba z tohto dôvodu) jeho žalobu v časti, kde si uplatňoval nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy (pre neunesenie bremena tvrdenia, resp. dôkazného bremena), ale určil výšku
náhradyzanemajetkovúujmupodľaspravodlivéhouváženiajednotlivýchokolnostíprípadu.Lennaokraj
súd dodáva, že vo vzťahu k náhrade škody nebolo potrebné tento právny názor aplikovať, pretože tam
žalobca tvrdil (a na základe nespornosti tieto skutkové tvrdenia boli považované za nesporné), že všetky
skutočnosti potrebné pre záver o výške náhrady škody. Z nesporných skutočností, že žalobcovi bolo

vznesenéobvinenieanáslednedoprávoplatnéhozastaveniatrestnéhostíhaniavedenétrestnéstíhanie,
v rámci ktorého boli vypočutí aj členovia jeho rodiny, vrátane vtedy maloletého dieťaťa, susedia a iné
žalobcovi blízke osoby, že mu boli odobraté vzorky biologického materiálu, odtlačky prstov, vykonaná
domová prehliadka v jeho byte a pivničných priestoroch, boli mu lustrované bankové účty a vo viacerých
podaniachvtrestnomkonaníbolioňomuvedenénepravdivéskutočnosti,ktorésadotklijehoctiakonapr.

že má záľubu v nákupe a predaji strelných zbraní mal súd za zistený aspoň základ nemajetkovej ujmy
tvrdenej žalobcom, spočívajúcej v znížení dôstojnosti a vážnosti jeho osoby v spoločnosti, v narušení
jeho rodinného života, sťažení jeho obvyklého života, narušení jeho fyzickej integrity a zásahu do práva
na súkromie, nedotknuteľnosti obydlia a do jeho cti. Následne súd (majúc zistený aspoň základ tejto
nemajetkovej ujmy) pristúpil k určeniu výšky náhrady za nemajetkovú ujmu spravodlivo uvážiac pritom

jednotlivéokolnostiprípadu,kedypodľa§17ods.3zákonaozodpovednostizaškoduprihliadolnaosobu
poškodeného (vo vzťahu ku ktorej žiadna zo strán sporu neuvádzala, že by predtým nebola bezúhonnou
osobou), závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (ktorej základ bol opísaný vyššie) a okolnosti, za
ktorých k nemajetkovej ujme došlo (t.j. keď trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu, že
stíhaný skutok od počiatku nebol trestným činom, čím možno mať za to, že nemohlo ísť o nedostatky v

zisťovaní skutkového stavu, ale výlučne chybu v právnom posúdení, ktorá tu tak bolo od počiatku - v tejto
súvislosti súd poukazuje na to, že bol viazaný výrokovou časťou právoplatného uznesenia prokurátora o
zastavení trestného stíhania, v ktorej je jednoznačne uvedené, že k zastaveniu trestného stíhania došlo
podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom, ktorá viazanosť
analogicky vyplýva aj zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 6 Cdo/250/2020), pričom

(okrem tohto, že dospel k presvedčeniu, že v tomto prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva
by nebolo dostatočným zadosťučinením pre žalobcu, ale že je na mieste, priznanie peňažnej satisfakcie
za túto nemajetkovú ujmu), za súčasného rešpektovania limitov vyplývajúcich z § 17 ods. 4 zákona o
zodpovednosti za škodu (daných zákonom č. 574/2017 - o obetiach trestných činov), priznal mu podľa §
17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu peňažnú satisfakciu (náhradu) za túto utrpenú nemajetkovú

ujmu vo výške 1.000 eur.

Za nespornú mal však súd aj tretí predpoklad vzniku zodpovednosti štátu, a to príčinnú súvislosť medzi
vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným začatím a vedením trestného stíhania,keďže ani túto príčinnú súvislosť tvrdenú žalobcom žalovaná nepoprela (§ 151 CSP), a keďže je súčasne
aj nepochybné, že trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, resp. náklady žalobcu na pohonné
hmoty a amortizáciu vozidla v súvislosti s účasťou na úkonoch trestného konania, resp. žalobcom

tvrdená a nesporná nemajetková ujma spočívajúca v sťažení obvyklého života, narušení rodinného
života, zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, zásahu do fyzickej integrity, práva na súkromie,
obydlia a dobrého mena mohli nastať len v dôsledku tohto nezákonného trestného konania.

Pokiaľ ide o osobitný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý si žalobca uplatnil v súvislosti s podľa

neho neprimerane dlho trvajúcim trestné konanie, ktoré trvalo od vydania (doručenia) uznesenia o
vznesení obvinenia z 20. 7. 2018 do právoplatného rozhodnutia prokurátora o zastavení trestného
stíhania zo 16. 10. 2019, treba povedať, že vo vzťahu k tomuto jeden a štvrť roka trvajúcemu obdobiu
(teda nie vyše dvoch rokov trvajúcemu, ako to nesprávne uviedol žalobca) ide o otázku, pri ktorej
posúdení môže civilný súd vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa PZ, resp. povereného príslušníka PZ prokurátorom (viď § 9 ods. 3 zákona o zodpovednosti

za škodu), a keďže v tomto konaní nebola žiadnou zo strán sporu ani len tvrdená (nieto ešte preukázaná)
existencia takéhoto výsledku vybavenia žiadosti, civilný súd si sám nemohol urobiť záver o tom, či rok a
štvrť trvajúce trestné konanie (ktoré nebolo spojené s jeho väzbou) bolo alebo nebolo neprimerane dlhé
v takej miere, aby zakladalo nárok žalobcu na náhradu takejto nemajetkovej ujmy. Súd teda nemohol vo
vzťahu k tomuto uplatnenému nároku žalobe vyhovieť pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného

bremena (ani čo do základu tejto nemajetkovej ujmy.)

Pokiaľ ide o uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z uplatnenej sumy 5.684 eur od
13. 1. 2021 do zaplatenia, tak súd predovšetkým uvádza, že nemohol priznať žalobcovi uplatnený nárok
na úroky z omeškania z priznanej peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, nakoľko nárok na úroky z

omeškania v prípade náhrady nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom
je určená doba plnenia (uplynutím takto určenej lehoty plnenia, kedy sa dlžník dostane do omeškania -
viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. 3. 2012, sp. zn. : 6 Cdo 185/2011.) Súd preto mohol priznať
podľa § 517 ods. 2 OZ žalobcovi nárok na úroky z omeškania iba z priznanej výšky náhrady škody vo
výške 1.684 eur, a nie aj zo sumy náhrady za nemajetkovú ujmu, teda ani z priznanej výšky náhrady za

nemajetkovú ujmu v sume 1.000 eur, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd priznal žalobcovi úroky
z omeškania zo sumy priznanej náhrady škody vo výške 1.684 eur od žalobcom uplatneného dátumu
(11. 1. 2021), nakoľko viazaný rozsahom jeho návrhu (podľa § 216 CSP) mal za to, že by síce mohol
mať nárok na úroky z omeškania už odo dňa nasledujúceho po dátume, kedy žalovaná prvýkrát dostala
jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (výzvu na plnenie podľa § 563 OZ), k

čomu ako vyplýva z odpovede Generálnej prokuratúry SR došlo preukázateľne (najneskôr) 7. 10. 2020,
čím by tak mohol mať podľa § 563 OZ nárok na úroky z omeškania už od 8. 10. 2020, avšak keďže
si uplatňoval nárok až od 11. 1. 2021, tak súd viazaný rozsahom jeho návrhu mohol priznať nárok na
úroky z omeškania len od požadovaného dňa 11. 1. 2021 (do zaplatenia.) Pokiaľ ide o uplatnenú sadzbu
úrokov z omeškania (5 % ročne), tak vzhľadom na to, že táto bola v súlade s § 3 nariadenia vlády č.

87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, o 5 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba C. platná
k začatiu omeškania (8. 10. 2020), súd mu podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov priznal úroky z omeškania v uplatnenej úrokovej sadzbe
5 % ročne.

Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, tak súd s poukazom na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. : II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020 (ako aj na rozhodnutie tunajšieho odvolacieho súdu, ktorým bol
tunajší súd viazaný v inej právnej veci sp. zn. : 10Co/68/2020 z 31. 3. 2021), s ktorých závermi sa tunajší
súd stotožňuje uvádza, že ani nová procesná úprava (CSP) nevylučuje osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nároku na náhradu trov konania v prípade, keď výška plnenia závisela od úvahy

súdu, a to v zásade v zhode ako podľa doterajšej úpravy (OSP), pričom za plne úspešného vo veci
samej je tak možné mať pre účely náhrady trov tohto konania žalobcu, keďže v tomto prípade v časti
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu a keďže v časti
uplatneného nároku na náhradu škody bol žalobca plne úspešný v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Preto súd
podľa § 262 ods. 1 CSP zaviazal žalovanú na náhradu trov konania v prospech žalobcu v plnom rozsahu

a súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský

súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,

ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.