Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 23, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116208700
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116208700.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne: M. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, R., v zastúpení právne - STEHURA & partners, v.o.s., advokátska
kancelária so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, kancelária Dolný Val 574/7, 010 01 Žilina, IČO: 47 246
863, proti žalovanému: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava - mestská
časťNovéMesto,83104,IČO:47967692(akoprávnynástupcapôvodnéhožalovaného-PROCIVITAS
s.r.o. Vajnorská 100/A Bratislava 831 04 ) v zastúpení právne - Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - Ružinov, IČO: 50 361 368, o

zaplatenie 1.492,91 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, č.k. 4C/87/2016-55 zo dňa 21.07.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie.

P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej iba „okresný súd“) vyhovel žalobe v celom rozsahu
a uložil pôvodnému žalovanému ( PRO CIVITAS, s.r.o)
povinnosť titulom bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobkyni do troch dní od právoplatnosti rozsudku

istinu 1.492,91 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 05.04.2016 až do zaplatenia (výrok I.).
Ďalej priznal žalobkyni aj nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému v rozsahu
100 % (výrok II.).

2. Za dôvodné a preukázané vyhodnotil okresný súd tvrdenia žalobkyne, že na úverový vzťah založený
úverovouzmluvouuzavretoudňa16.09.2008správnympredchodcomžalovaného(pôvodnýmveriteľom
Poštová banka, a.s.) zaplatila viac (vo výške žalovanej sumy) než bolo jej povinnosťou.

3. Právny vzťah bol založený Zmluvou o úvere č. 5537364708 dňa 16.09.2008 medzi pôvodným
veriteľom Poštová banka, a.s. a žalobkyňou. Poštová banka postúpila svoju pohľadávku z predmetnej
úverovej zmluvy na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED so sídlom na Cypre, uvedená
spoločnosť zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila pohľadávku z predmetnej úverovej zmluvy na
PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, tento pôvodný žalovaný v dôsledku zlúčenia
(v priebehu sporu v štádiu po vyhlásení meritórneho rozhodnutia ale ešte pred doručením písomného

vyhotovenia) zanikol a súd pokračoval v spore ( uznesenie č.k. 4C/87/2016-73 zo dňa 03.01.2018) s
jeho právnym nástupcom ako žalovaným, - so spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom
Vajnorská 100/A, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, 831 04, IČO: 47 967 692.4. Vykonaným dokazovaním okresný súd mal za preukázané, že žalobkyňa s pôvodným veriteľom
uzatvorila zmluvu o úvere č. 5537364708 dňa 16.09.2008 podľa ktorej obdŕžala úver vo výške
60.000,- Sk (1.991,64 eur) a na predmetný úverový vzťah zaplatila 3.484,55 eur. Uvedenou zmluvou

bol podľa názoru okresného súdu založený spotrebiteľský právny vzťah, zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou, následne vzhľadom na žalobou namietanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
súd preskúmal, či má zmluva po obsahovej stránke náležitosti vyžadované podľa § 4 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Výsledkom
vykonaného prieskumu zistil, že v zmluve absentuje povinná náležitosť vyžadovaná v § 4 ods. 1 písm.

i/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, t.j. „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ ( podrobný rozpis v zmluve - priamo v texte zmluvy).

5. Okresný súd poznamenal, že je mu známe rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
09.11.2016 vo veci C-42/15, predmetom ktorého bolo prejudiciálne konanie podľa čl. 267 ZFEÚ vo
veci Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej. V danom rozhodnutí bol poskytnutý výlučne výklad

smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS (Ú.v.EÚ L 133, 2008, s. 66 ),( ďalej len „smernica“), čl.
1, čl. 3 písm. m/, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a čl. 23 smernice. V tejto súvislosti súd poukazuje na
konštantnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov pri posudzovaní obligatórnych náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle príslušnej účinnej zákonnej právnej úpravy, najmä náležitosti zmluvy

podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

6. Dodal, že v konaniach medzi jednotlivcami ( taký charakter má aj aktuálny spor ) podľa judikatúry ESD
platí zásadný zákaz priamej aplikácie smernice ako prameňa práva EÚ. Vzhľadom na rozdiel úpravy pri
požiadavkách smernice a zákona, ktoré súd zvýraznil vyššie pri citovanom znení zákona, sa nejedná

o problém výkladu smernice a rozdielnosť týchto úprav. Podľa názoru súdu nie je možné pripustiť ani
nepriamy účinok smernice, keďže s použitím ustálených všeobecne uznávaných výkladových metód by
výklad ustanovení smernice bol contra legem, čo je neprípustné, a súčasne by boli narušené všeobecné
právne zásady, najmä zásady právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Civilného sporového poriadku, definovanej
ako "stav“, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo".

7. Okresný súd napokon uzavrel v súdenej veci, že z dôvodu absencie obsahovej náležitosti zmluvy
vyžadovanej podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, úver je podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch
bezúročný a bez poplatkov a za tohto stavu bolo povinnosťou žalobkyne zaplatiť žalovanému (resp. jeho
právnemu predchodcovi) iba sumu vo výške 1.991,64 eur. Žalobou uplatnené plnenie v sume 1.492,91
eur, ktoré žalobkyňa na úver zaplatila naviac je plnením bez právneho dôvodu, ide o bezdôvodné
obohatenie na vydanie ktorého žalobkyňa má nárok podľa § 456 Občianskeho zákonníka.

8. Na námietku premlčania vznesenú stranou žalovanou súd neprihliadol konštatujúc, že nárok
žalobkyne v čase podania žaloby premlčaný nebol. Popri istine priznal súd žalobkyni aj úroky z
omeškania v zákonnej prípustnej výške podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. od podania žaloby 05.04.2016 do zaplatenia.

9. Pri rozhodovaní o náhrade trov prvoinštančného konania (nároku na náhradu) postupoval súd podľa
§ 255 ods. 1 a 2 CSP, vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v spore a žalobkyni, v plnom
rozsahu úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie BENCONT COLLECTION, a.s..( právny nástupca
pôvodného žalovaného ). Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie
konanie a na nové rozhodnutie, alternatívne zmeny rozsudku, v rámci nej zamietnutia žaloby a priznať
náhradu trov konania.

11. Prvotne poukazuje odvolateľ na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15.
Zdôrazňuje, že judikatúra Európskeho súdneho dvora má zabezpečovať aj jednotný výklad práva EÚ
a aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva
právny výklad ustanovení Európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdovčlenských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. Znamená
to, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ,
ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra

ESD má preto povahu prameňa Európskeho práva, zároveň platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne
pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú
uplatňovať. Odvolateľ zotrváva na tom, že zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške
mesačnej splátky (72,93 eur), o ich počte (40 mesačných splátok), termíne splatnosti (ku 12. dňu v
mesiaci, počnúc dňom 12.10.2008 do 12.01.2012) jednotlivých splátok, nemožno preto v súdenej veci

považovať zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov.

12. Odvolateľ s odkazom aj na citáciu § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka nesúhlasí s názorom
okresného súdu, že by mal vydať bezdôvodné obohatenie ( titulom plnenia bez právneho dôvodu). Cituje
znenie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznávajúce právo veriteľa popri plnení aj
na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu, ktoré veriteľovi patria v každom prípade omeškania,

vznikajú zo zákona.

13. V súdenej veci žalobkyňa uhradila poslednú platbu dňa 04.03.2010, do tohto momentu uhradila
766,01 eur, následne začala opätovne uhrádzať svoj dlh dňa 02.03.2011, tak úroky z omeškania od
04.03.2010 do 02.03.2011 vo výške 9 % zo sumy 1.225,63 eur predstavujú sumu 109,70 eur. Odvolateľ

vyšpecifikoval v odvolaní výšku sumy úrokov z omeškania (osobitne z jednotlivých dielčích častí dlhu
a s vymedzením aj počtu dní omeškania celkových úrokov za jednotlivé čiastkové (dielčie) obdobia )
pričom súčet úrokov z omeškania od 02.03.2011 do obdobia 10.07.2014 uvádzal vo výške 217,47 eur
s pripočítaním k tejto sume aj sumy 109,70 eur, teda úrokov z omeškania za obdobie od 04.03.2010 do
02.03.2011, následne mal za to, že mu súd mal uznať nárok na úroky z omeškania v celkovej výške

327,17 eur. Aj v prípade čisto hypotetickej úvahy o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru okresný súd
mal podľa odvolateľa zohľadniť pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia zákonný nárok veriteľa
na úroky z omeškania, veriteľ totiž ani v prípade konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
nestráca právo na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu, teda nárok žalobkyne súd mal znížiť
o sumu 327,17 eur, s týmto jeho nárokom (veriteľa) sa súd v konaní vôbec nezaoberal.

14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení hodnotí odvolanie žalovaného za nedôvodné a žiada potvrdenie
rozsudku pre vecnú správnosť. Poukazuje na to, že v súdenej veci ide o spotrebiteľský vzťah, o
spotrebiteľskú zmluvu, ktorá musí spĺňať obsahové náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch... Za správny považuje záver okresného súdu, že poskytovateľ úveru v zmluve

neuviedol výšku, počet a termíny splatnosti istiny, úrokov vyžadované podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona
č. 258/2001 Z.z.. Podľa uvedenej úpravy povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
čase jej uzavretia bola aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová
výška, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda
ako k istine, aj k úrokom a iným poplatkom. V súdenej veci preukázateľne tento údaj v úverovej zmluve

absentoval.

15. Podľa názoru žalobkyne súd nemohol posúdiť vec vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 z
09.11.2006, dotýkajúceho sa výkladu Smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluve ako spotrebiteľskom
úvere, na ktorý sa žalovaný v podanom odvolaní odvoláva. Predmetná smernica bola do právneho

poriadku SR transponovaná zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okresný súd predmetnú zmluvu
posudzoval podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Aj z uvedeného je zrejmé, že
súd nemohol predmetnú vec posúdiť vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016.

16. V písomnej reakcii na predchádzajúce vyjadrenie žalobkyne poukazuje žalovaný najmä na závery
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 sp.zn. C-42/15, opakovane ako v odvolaní za podstatné
považuje judikatúru Európskeho súdneho dvora (ESD) ktorá podľa jeho názoru zabezpečuje jednotný
výklad práva EÚ a aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Závery rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016 v otázke údaja o výške, počte a termíne splátky istiny,

úrokov a iných poplatkov sú záväzné pre okresný súd aj v aktuálne súdenej veci. Aj Krajský súd v
Prešove v rozsudku sp.zn. 11Co/39/2016 zo dňa 11.04.2017 v obdobnej veci konštatoval, že zmluva
o úvere mala všetky náležitosti vyžadované zákonom, na základe ktorých žalobkyňa mohla posúdiť
rozsah svojho záväzku a preto nebolo nevyhnutné, aby jednotlivé splátky boli rozčlenené na splátkyistiny, úrokov a iných. Žalovaný poukazuje aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018
sp.zn. 3Cdo 146/2017 v skutkovo a právne obdobnej veci, podľa ktorých z dôvodovej správy k zákonu
č. 129/2010 Z.z. nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/

sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a
termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho
súdu, zohľadňujúceho aj účel zákona vyjadrený v dôvodovej správe, ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z., neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje čl. 10 ods. 2 písm.
h/ smernice. V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky napokon uzatvoril, že nie je

potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ označené ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z.
hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne
vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej
položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom), ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky. Žalovaný rozsiahlo cituje aj zo záverov uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp.zn. 16Co/208/2017 zo dňa 30.11.2017 a poukazuje na podstatnú časť jeho odôvodnenia.

17. V súhrne všetkých argumentácií žalovaný zotrváva na názore, že v súdenej veci zmluvu o úvere
nemožno hodnotiť za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahuje výšku, počet a termíny
splátok, nakoľko zmluva o úvere nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačuje, ak sa táto informácia

na základe zmluvy o úvere dá identifikovať, čo v súdenom prípade zmluva o úvere spĺňa. Opakovane
žiada, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol, alternatívne rozsudok zrušil
a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie.

18. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku) po zistení prípustnosti

odvolania, ďalej že odvolanie podal v zákonnej lehote na to oprávnený účastník, viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania, postupujúc podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, potvrdil rozsudok
okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP.

19. Krajský súd vyhodnotil odvolanie žalovaného za nedôvodné.

20. V súdenej veci bolo nepochybné, že žalobkyňa žiadala vydať bezdôvodné obohatenie vo výške
žalovanej sumy na základe skutkového tvrdenia, že na zmluvu o úvere, ktorú uzatvorila s právnym
predchodcom žalovaného dňa 16.09.2008 zaplatila viac, než bolo jej povinnosťou, totiž v dôsledku
absencie obligatórnej obsahovej náležitosti vyžadovanej v tej dobe účinným ustanovením § 4 ods. 2

písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ( t.j. zmluva neobsahovala výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ich podrobný rozpis priamo v zmluve - vnútorné
členenie každej splátky) bolo jej povinnosťou zaplatiť iba výšku úverovej sumy. Odvolateľ nenamietal, že
zmluvou o úvere dňa 16.09.2008, uzatvorenou medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného,
pôvodným veriteľom Poštová banka, a.s., bol založený spotrebiteľský právny vzťah, nenamietal ani to,

že zmluva je spotrebiteľská na ktorú sa vzťahuje právny režim špeciálnej úpravy zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Bolo nepochybné, že podľa
uvedenej úverovej zmluvy žalobkyňa obdŕžala úver vo výške 60.000,- Sk (1.991,64 eur) a na predmetný
úverových vzťah zaplatila 3.484,55 eur.

21. Podstatná odvolacia otázka bola, či je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie
povinnej obsahovej náležitosti, následne či bolo/nebolo povinnosťou žalobkyne zaplatiť predmetný úver
s úrokom a poplatkami.

22. Okresný súd aplikáciou právneho režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy ustálil, že v zmluve absentoval obligatórny údaj o členení každej
splátky ( uvedenie vnútornej skladby každej splátky priamo v zmluve ), preto je úver bezúročný a bez
poplatkov, povinnosťou žalobkyne bolo zaplatiť iba sumu obdržanej úverovej istiny, zaplatila o sumu
1.492eurviac ajepovinnosťoužalovanéhovydaťžalobkynibezdôvodnéobohatenievtejto(nadrámec)
zaplatenej výške.

23. Odvolateľ napadol odvolaním právny záver okresného súdu o absencii rozdelenia mesačnej
splátky úveru na istinu a úroky/poplatky. V súvislosti s takto vymedzeným predmetom odvolacieho
konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania vedomosťou o dvoch vecne odlišnýchrozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7 Cdo 128/2016 zo dňa 29.11.2017, ktoré ( bod 19 jeho odôvodnenia ) konštatovalo vecnú správnosť
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu založeného na právnom závere, v zmysle ktorého pokiaľ

úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4 ods.2 písm.i) zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnej dobe tak ako ustanovil zákonodarca ( „ zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov „ ), t.j. splátka je vyjadrená iba jednou sumou, spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Stotožňuje sa pritom s argumentáciou odvolacieho súdu o

primárnom účele noriem spotrebiteľskej ochrany, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana
z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu, ktorému účelu môže zodpovedať len taký výklad
dotknutého ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „ výška“, „ počet „ a
„ termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine,
tak i k úrokom a poplatkom

24. Krajský súd tu dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z.
bol doplnený § 566 ods. 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenia. Pri čiastočnom
plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až potom na úroky. Toto poradie môže
zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu
k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, ktoré mu tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov
poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľom predpokladá poskytnutie
informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel podľa ktorých veriteľ postupuje,
a tým súčasne smeruje k požiadavke, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie
spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov

a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický
význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania
veriteľom o podmienkach splácania rozčlenených časti splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe
zmeny z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri
konsenzuálnom určení, aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. Uvedené

nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka.

25. Opačný postulát rezultuje v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017
zo dňa 22. februára 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. ktorou sa spláca dlh po častiach (samostatne
vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie
uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o
spresnenie, čo splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo,

aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp. aby sprísnilo požiadavku
zakotvenú v Smernici, t.j. aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru,
ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že
ide o transpozíciu predmetnej Smernice do Slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

26. S ohľadom na opísanú disproporciu v záveroch rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, týkajúcich sa
výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou
a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/ odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR,
odvolací súd pri nevyhnutnosti priklonenia sa k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu

pristúpil k podrobnému rozboru/ výkladu predmetného slovného spojenia.

27. Už izolovaný jednoduchý gramatický výklad dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému
z prezentovaných výkladov, keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/ člení splátky istiny, úrokov
a iných poplatkov. Ustálená súdna prax však tematický výklad považuje len za prvotný prístup k

zákonnému textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné komplexný výklad použitím
ďalších výkladových metód, veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti disponuje porovnanie
jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad v spojení s dôvodmi/účelom,
ktoré k jednotlivým zmenám viedli) - teologický výklad. Rozoberané slovné spojenie sa v Právnomporiadku SR objavuje už v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v
druhom z označených rozhodnutí ponecháva skoršie úpravy bez odozvy, hovorí len o „novoprijímanom“
ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001

Z.z. obsahoval text „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť“. Opísaný text právnej normy úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby
obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a

poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve
tu, keďže ide o prvýkrát zavedený pojem, možno vzhliadnuť/odhaliť skutočný úmysel zákonodarcu.
Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj
logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu.
Dôvodová správa k predmetnému zákonu zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí
Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych

opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15)
umožňovala členským štátom možnosť zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej
ochrany spotrebiteľov.

28. K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007

Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.“ Zmena teda spočívala v nahradení slova
„sumu“ slovom „výšku“ (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustenie požiadavky uviesť
súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie
spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť jediný záver, a to, že

uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na
uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov,
naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu
oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie
ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako

pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov.

29. Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného Smernicu Rady 2008/48 z 23.04.2008

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú normu
tu nachádzame v § 9 ods. 2 písm. i) v znení „zmluva o spotrebiteľskom úvere) okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel

jeho splatenia“. Formulácia textu normy teda v porovnaní s nahradzovanou normou nevykazuje žiadnu
významnú/ formulačnú zmenu. Nemožno preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu
opätovne použitého pojmoslovia.

30. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia
o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 01.05.2018 zmenila ustanovenia § 9 ods.
2 písm. i) tak, že aktuálne znie: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

31. V poslednom označenom prípade (zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. prijatím zákona č. 129/2010
Z.z.) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno

nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru a termínom (frekvencia splátok)
od 1.5.2018 len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/jednotlivých splátok bez požiadavky ich
rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom.32. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č.
129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné

členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako i
obidva prípady posudzované Najvyšším súdom SR (odkaz na body tohto odôvodnenia rozhodnutia, kde
sa otázka rozoberá) sa však týkajú skutkového a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom
č. 279/2017 Z.z.. Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo
dňa 22. februára 2018 pristúpil k zmene doterajších záverov svojej rozhodovacej činnosti (akceptujúcej

požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej aplikačná prax
prijala záver o danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúcej aj záveru
vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29.11.2017).

33. Odvolací súd pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov
v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napríklad Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti

konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavneneudržateľné.OsobitneodNajvyššiehosúduSRpritompožadovať,abyprizámerezmeniťsvoje
skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri
vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“ rozhodovacou činnosťou.

34. S ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo
146/2017 zo dňa 22.2.2018 súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/468/2017
zo dňa 10.4.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/48/2017 zo dňa 28.3.2018, viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove) aj po prijatí predmetného uznesenia NS SR zotrvali na záveroch

svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného rozdelenia splátok), a to
opretím sa o podrobnú argumentáciu.

35. Najvyšší súd SR v rámci uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 argumentuje
eurokonformným výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu bezpochyby

nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore so smernicou, respektíve, aby sprísnilo požiadavku
zakotvenú v smernici, t.j. aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru,
ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z.
vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom
rozsahu. Opísaná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu

transponovať smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z.z.
prizná vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby) splátky na istinu,
úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. vs Klára
Bíróová dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej
úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti, než vymenúva čl. 10 ods. 2 Smernice.

Tento zámer zákonodarca náležite realizoval aj novelou účinnou od 1.5.2018, kedy zosúladil text
vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia, teda ale nie je možné hovoriť o riadnej
transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.

36. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať

Smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu,
ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku, účinnej od 01.05.2018, nastavil vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľa než smernica.

37. Nadväzne pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii smernice do Právneho poriadku SR

sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd SR v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny
a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom
smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované
normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú

(okrem iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä
zásada právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej, že vnútroštátne
právo má byť posúdené ako právo, tiež, že vnútroštátne ustanovenia môžu byť vykladané len
za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovateľných výkladových metód, bližšie pozrinapr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny dvor EÚ konštatuje v prípade
nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ možnosť účastníka
poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať sa z tohto titulu náhrady škody.

38.Zopísanéhotedarezultujekonečnýzáver,žeprincípuprávnejistotykorešpondujelenrovnakývýklad
rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom
cotra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej zmene formulácie
textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť

legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.

39. Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný
text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu SR)
dlhodobo vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej
úpravy - by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a v

podstate eurokonformnému výkladu.

40. Praktickým dôsledkom záverov neskoršieho/druhého uznesenia Najvyššieho súdu SR by totiž
bolo, že slová „výšku“, resp. „sumu“, „počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je
(v záväzkových vzťahoch) od roku 2001 do 9.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie splátok

je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou), ale
od 9.11.2016 (bez zmeny vnútroštátneho zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladané
opačne, t.j. že vnútorné rozdelenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše,
významovo jednoznačne zmenený/ novelizovaný text zákona (od 1.5.2018) v znení „výšku, počet,
frekvenciu splátok“ by sa mal (až absurdne) vykladať rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona

v znení „výšku“, resp. „sumu“, „počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte, ale
len od určitej doby (od 9.11.2016).

41. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom

skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý
svoj základ nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného
Právneho poriadku SR v znení účinnom do 1.5.2018 a pristúpil ku konštatovaniu/potvrdeniu vecnej
správnosti odvolaním napadnutého meritórneho výroku rozsudku.

42. Z týchto dôvodov odvolací súd hodnotí v celkovom súhrne záver okresného súdu o konštatovanej
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pri absencii obligatórnej obsahovej náležitosti vyžadovanej v § 4
ods.2 písm. i) Z.č.258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy za zásadne správny. Pri
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bolo povinnosťou žalobkyne zaplatiť ( vrátiť ) veriteľovi iba sumu
obdržanej úverovej istiny. Žalobkyňa preukázala v konaní, že v prípade žalovanej sumy plnila nad rámec,

na jej úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a je povinnosťou žalovaného ( ako právneho nástupcu
veriteľa ) vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v žalovanej výške. Popri žalovanej istine patria podľa
§ 517 ods.2 Občianskeho zákonníka žalobkyni aj úroky z omeškania, tie boli priznané okresným súdom
v uplatnenej zákonom prípustnej výške za rozhodné - správne vymedzené obdobie

43. Odvolací súd neuznal odvolací argument, ktorým odvolateľ žiadal zohľadniť jeho nárok na úroky
z omeškania vyšpecifikované rozhodným obdobím, dielčimi sumami, teda konkrétnym matematickým
výpočtom tvrdiac, že za ním vymedzené obdobie od 04.03.2010 do 02.03.2011 mu patrí úrok z
omeškania vo výške 109,70 eur, t.j. 9 % ročne zo sumy 1.225,63 eur a za obdobie od 02.03.2011 do
10.07.2014 úrok z omeškania v sume 217,47 eur, t.j. v celkovej výške 327,17 eur a o túto sumu v

prípade konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru mala byť znížená suma bezdôvodného
obohatenia, ktorej vydania sa žalobkyňa domáha.

44. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že právny zástupca pôvodného žalovaného v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie vo svojom prednese iba v rovine všeobecnej poukázal na to, že žaloba/

žalobca nijakým spôsobom nezohľadňuje nárok veriteľa na úroky z omeškania. Ako vyplýva z ďalšej
argumentácie zástupcu pôvodného žalovaného, ale aj z obsahu spisu, žalovaný v rovine konkrétnej
nárok na úroky z omeškania, či už časovými údajmi, skutkovými údajmi, číselným vyjadrením ako to
uplatňuje nepožadoval, úroky z omeškania s rozhodujúcimi údajmi z hľadiska časového, matematickéhonevyčísloval, jednoznačné vymedzenie uvedeného nároku žalovaný v konaní pred okresným súdom
neuplatňoval. Za tejto preukázanej situácie potom odvolací argument žalovaného, ktorým sa domáha
zníženia priznanej sumy žalobkyni o výšku úrokov z omeškania v sume 327,17 eur za obdobie od

04.03.2010 až do 10.07.2014 (za konkrétne obdobie v konkrétnej výške) hodnotí odvolací súd za
neprípustnú novotu v odvolacom konaní, na ktorú nebolo možné prihliadnuť.

45. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania bolo rozhodovanie okresného súdu v
súlade s aplikovaným procesnoprávnym ustanovením zohľadňujúci úspech/neúspech strán v spore.

46. V súhrne všetkých hore uvedených okolností odvolací súd odvolaniu žalovaného vyhovieť nemohol
a rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu.

47. Žalovaný úspešný v odvolacom konaní nebol, úspešná v celom rozsahu bola žalobkyňa, z tohto
dôvodu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal žalobkyni nárok na

náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

48. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z
uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 2 CSP).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených
v § 429 ods. 2 CSP.