Uznesenie – Náhrada škody ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, July 25, 2022

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/87/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116213059
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1116213059.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy
Janečkovej a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky Čanádyovej v spore žalobcu Athena,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 53, IČO: 36 282 651, zastúpeného spoločnosťou JUDr.
Peter Dobrovodský & spol., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Česká č. 7, IČO: 45 235 929, proti žalovanému
Mgr. Andrej Šabík, advokát, so sídlom kancelárie v Bratislave, Hviezdoslavovo námestie č. 16, IČO: 35
104 716, o zaplatenie 355.200,- € s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4Cob/176/2019-311 z 28. januára 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 28Cb/89/2016-255 z 28.
marca 2019 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom
rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, po
zohľadnení vykonaných dôkazov a aplikácii príslušných právnych predpisov dospel k záveru o
neopodstatnenosti žalobou uplatneného nároku. Konštatoval, že v posudzovanej veci sa žalobca
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 355.200,- € s príslušenstvom a náhrady trov konania,
titulom náhrady škody spôsobenej výkonom činnosti advokáta (žalovaného). Žalobca uplatnený nárok
odôvodnil tým, že kúpnou zmluvou z 1. marca 2005, podpísanou predávajúcou p. R. X., nadobudla za
dohodnutú kúpnu cenu 5.000.000 Sk kupujúca T. P. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - pozemku s
parc. č. 8807, vo výmere 238 m2, druh pozemku: záhrady a pozemku parc. č. 8808, vo výmere 186
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a stavbu rodinného domu súp. č. 102429 na parc.
č. 8808, nachádzajúcim sa v katastrálnom území U. T., obec Bratislava - m. č. Staré Mesto, okres
Bratislava I, evidovaným Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, ako parcely registra "C" na LV
č. XXXX (ďalej aj ako „nehnuteľnosti“). Kúpnou zmluvou z 27. apríla 2005, podpísanou predávajúcou
T. P., nadobudol za dohodnutú kúpnu cenu 5.000.000 Sk kupujúci ARDOM, s.r.o. vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam. Kúpnou zmluvou z 18. októbra 2005, podpísanou predávajúcim ARDOM, s.r.o.,
nadobudla za dohodnutú kúpnu cenu 11.800.000 Sk obchodná spoločnosť Dunajská, a.s. vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam. Na základe kúpnej zmluvy z 3. februára 2009, podpísanej predávajúcim
Dunajská, a.s. (pôvodné obchodné meno: HRIVIS developing, a.s.), nadobudla za dohodnutú kúpnu
cenu 595.000,- € vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obchodná spoločnosť NAVI 1, s.r.o., ktorá ako
predávajúci následne previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalobcu kúpnou zmluvou z 13.
februára 2009 za kúpnu cenu 595.000,- €. Obchodná spoločnosť NAVI 1, s.r.o. bola 10. júna 2009
zrušená a 1. septembra 2011 vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, čím
zanikla. Na základe návrhu Q. X., ako pôvodného pozemno-knižného vlastníka nehnuteľností, Okresný

súd Bratislava I rozsudkom č. k. 12C 53/06-433 z 30. novembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/113/2012-459 z 25.
júna 2012 určil, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností je Q. X., nakoľko kúpna zmluva z 1. marca
2005, ktorou previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, bola v zmysle § 38 ods. 2, § 39 a §
40 ods. 3 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom, a teda neplatnými boli
aj ďalšie prevody nehnuteľností od nevlastníka. Žalobca uviedol, že o priebehu súdnych konaní, o
vytýčených pojednávaniach, ani o vyhlásených rozsudkoch nemal od žalovaného žiadne informácie, až
pri osobnom nahliadnutí do súdneho spisu zistil, že prvostupňový aj odvolací súd už vo veci právoplatne
rozhodli, pričom žalovaný sa opakovane zo subjektívnych dôvodov nezúčastnil vytýčených pojednávaní,
a tak nedostatočne zabezpečoval ochranu oprávnených záujmov svojho klienta. Ďalej uviedol, že po
upozornení na túto skutočnosť odovzdal žalovanému podanie, doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky 3. júna 2013, ktorým podal proti právoplatnému rozsudku dovolanie, dovolacie konanie však
bolo zastavené uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 12C/53/2006 z 29. októbra 2013
z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, o vzniku tejto povinnosti žalovaný žalobcu riadne a včas
neinformoval a on sám tento súdny poplatok vo výške 99,50 € nezaplatil. Po tom, ako sa z rozsudku
Krajského súdu v Bratislave dozvedel o potvrdení právneho stavu, ktorým bol „zbavený“ vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam, z dôvodu investícií do nich vložených ako i stavebno-technických
úprav vykonaných na jeho vlastnej domovej nehnuteľnosti, kontaktoval opatrovníčku p. Q. X., ktorej
navrhol odkúpenie nehnuteľností za kúpnu cenu 166.000,- €. Rokovania o predaji však v lete 2013
boli ukončené z dôvodu úmrtia p. Q. a po právoplatnosti Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 1D/191/2013,
Dnot 37/2013 pokračovali s dedičkou - sestrou poručiteľky Ing. H. X., s ktorou došlo k dohode o
cene „spätného predaja“ nehnuteľností za zmluvnú cenu vo výške 350.000,-€, kúpna zmluva bola
podpísaná dňa 6. decembra 2013 a po jej zaplatení bol vklad do katastra nehnuteľností povolený pod
V-31077/13. Finančné prostriedky na zabezpečenie opätovnej kúpy nehnuteľností boli zabezpečené
pôžičkou poskytnutou nadáciou Christian A.Johnson Endeavor Foundation. Zdôraznil, že podľa § 26 ods.
1 zákona o advokácii, advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom
advokácie. Žalobca listom zo dňa 25. mája 2015 žalovanému popísal priebeh a úkony ním vykonané
v danej veci, špecifikoval škodu vzniknutú v dôsledku porušenia povinností pri poskytovaní právnej
pomoci a vyzval ho k úhrade sumy 350.000,- €, ako náhrady škody za opakované zaplatenie kúpnej
ceny navýšenej o sumu 5.200,-€ za náklady vzniknuté v súvislosti s konvalidáciou tohto stavu. Žalovaný
podľa tvrdenia žalobcu na výzvu reagoval verbálne s tým, že vzniknutú situáciu prerokuje s poisťovňou, s
ktorou má ako člen advokátskej komory uzatvorenú poistnú zmluvu, písomne sa však k výzve nevyjadril,
preto mu bola zaslaná ďalšia výzva k zaplateniu náhrady vzniknutej škody označená ako pokus o
zmier, ktorú prevzal 10. mája 2016. Žalovaný na pojednávaní trval na nedôvodnosti uplatneného návrhu,
namietal vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného, nepreukázaný kauzálny nexus a uplatnil aj námietku
premlčania nároku žalobcu. V priebehu konania súd prvej inštancie informoval o kontaktovaní poisťovne
ako intervenienta. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 678/2015 z 22. októbra
2015. Zastával názor, že aj keby sa zúčastnil na pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava I, k
inému rozhodnutiu zo strany súdov by nedošlo. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení
§ 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 6, § 264 ods. 1, 2, § 265, § 387 ods. 1, 2, § 391 ods. 1, 2, § 397, § 373, §
374 ods. 1, 2, 3, § 378, § 379 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 1 ods.
1, § 18 ods. 1, 2, 3, § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o advokácii“), § 420 ods. 1, 2, § 415, § 106 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“), § 132 ods. 1, § 182, § 191, § 192, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu
opísaného žalobcom, podľa ktorého od prevzatia právneho zastupovania vo veci uzatvorenia kúpnej
zmluvy vo februári 2008, cez prevzatie zastupovania v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 12C/53/06
a následne i v odvolacom konaní, žalovaný svoje povinnosti voči klientovi, vyplývajúce mu z jeho
postavenia advokáta, neplnil, keď neoboznámil žalobcu na vážnosť problémov brániacich uzatvoreniu
kúpnej zmluvy a v následných úkonoch svojou nedbanlivosťou nedostatočne naštudoval súdny spis
v konaní, v ktorom žalobcu zastupoval, nezúčastňoval sa na vytýčených pojednávaniach, žalobcu
pravdivo o stave súdneho konania neinformoval, a to ani o výsledku konania na súde prvej ani druhej
inštancie a neuhradil súdny poplatok za podané dovolanie. Dal do pozornosti, že zodpovednosť advokáta
za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívna zodpovednosť, ktorej sa
nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca
s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s
výkonom advokácie a vznikom škody, splnenie uvedených predpokladov musí byť v konaní jednoznačne

preukázané, pričom dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného preukázateľne došlo len pri svojvoľnom
opomenutí zaplatenia súdneho poplatku za dovolanie, v tomto jedinom bode dôkaznú povinnosť žalobcu
vyhodnotil ako preukázanú. V ostatných bodoch namietané porušenia povinnosti mal súd za sporné,
keďže neboli predložené dôkazy preukazujúce skutkovú podstatu konania žalovaného. Uviedol, že
na jednej strane išlo o neformálne poradenstvo, bez vopred dojednaných podmienok, vyznievajúce
ako „priateľské poradenstvo bez fakturácie odmeny“, čo samo je v rozpore s výkonom advokácie
a neopomenuteľný bol podľa súdu aj fakt, že žalobca sám podpísal druhú/opätovnú kúpnu zmluvu,
dojednal si podmienky kúpnej zmluvy a ďalšiu kúpnu cenu zaplatil slobodne na základe vlastného
rozhodnutia, bez participovania žalovaného. Ohľadne vzniku škody, mal súd za to, že jej výška
nebola zo strany žalobcu preukázaná. Uviedol, že doplatok v sume 350.000,- € titulom opätovného
uhradenia kúpnej ceny s tým, že vymoženie zaplatenej kúpnej ceny predávajúceho NAVI s.r.o. pre
jeho výmaz z obchodného registra bolo príslušným súdom zamietnuté, nemožno považovať za škodu,
nakoľko nedošlo k majetkovému úbytku, nehnuteľnosť zostala vo vlastníctve žalobcu. Za nepreukázanú
považoval i sumu 5.200,- €, uvádzanú ako sumu nákladov súvisiacich s uzatváraním novej kúpnej
zmluvy a súdnym konaním o dodatočnej likvidácii NAVI 1 s.r.o. a s tým súvisiacich poplatkov (právna
služba, notárske a súdne poplatky), kedy vynaloženie ani špecifikácia týchto nákladov nebolo súdu
preukázané. Ku kauzálnemu nexusu, ktorého absenciu namietal aj žalovaný, súd prvej inštancie uviedol,
že v tejto časti žaloby nebolo skutkovo ani právne dostatočne argumentované. Zdôraznil, že vzťah
príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 32/2007 z 29. marca 2007
a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 4495/2007 zo 16. októbra 2008. Ustálil, že v danom
prípade nie je možné dospieť k spravodlivému záveru, že nepodanie dovolania bolo príčinou vzniku
škody na strane žalobcu ako klienta. Uzavrel, že škoda - opätovne zaplatená kúpna cena žalobcom vo
vzťahu k novému vlastníkovi nehnuteľnosti - nebola v príčinnej súvislosti s konaním resp. opomenutím
konania žalovaného. Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania nároku žalobcu konštatoval, že
žalovaný počas konania neuviedol v čom spočíva premlčanie uplatneného nároku, na pojednávaní svoju
interpretáciu obmedzil iba na konštatovanie subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 OZ. Na základe
skutkového zistenia v rámci konania mal za to, že uplatnený nárok podlieha úprave obchodnoprávnej (§
397, 398 OBZ), z čoho vyvodil, že ku dňu podania žaloby dňa 16. júna 2015 plynula premlčania lehota
ako pri práve na náhradu škody, teda s vedomosťou o vzniku škody a kto za ňu zodpovedá, najskôr
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. júna 2012, na základe čoho konštatoval, že námietka
premlčania nie je dôvodná. Záverom zdôraznil, že nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné
plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v
súvislosti s výkonom advokácie, samo pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na
strane klienta, pričom zodpovednosť advokáta ani nie je daná v každom prípade, keď ním zastupovaný
(obhajovaný) klient nebol v určitom konaní úspešný, ale zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy,
keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie.
Konštatoval, že v danom prípade samo neinformovanie žalobcu žalovaným o priebehu a výsledku
konania na súde prvej a druhej inštancie, neúčasť žalovaného na pojednávaniach ani nesplnenie
povinnosti zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku,
nemohli mať za následok zmenšenie majetku žalobcu, ku ktorému v zmysle žaloby došlo zaplatením
opätovnej kúpnej ceny za nehnuteľnosti a úhrady nákladov v súvislosti s opätovným nadobudnutím
nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nebol preukázaný, preto žalobu
zamietol, a v spore úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.
4Cob/176/2019-311 z 28. januára 2021 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP a žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 28Cb/89/2016-255 zo dňa 28. marca 2019, pretože vykazoval známky
vecnej správnosti. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým
rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýval a v odvolaní uvedené argumenty neboli spôsobilé
privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia odvolací
súd uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 355.200,- € s
príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej výkonom činnosti advokáta (žalovaného), nakoľko

žalovaný podľa tvrdení žalobcu neplnil svoje povinnosti voči klientovi (žalobcovi) vyplývajúce mu z
jeho postavenia advokáta. Žalovaný počas konania tvrdil, že so žalobcom nemal uzatvorenú zmluvu
o poskytovaní právnych služieb a zastupovanie vo veci prevzal až na základe plnej moci zo dňa
19. augusta 2009. Súd prvej inštancie konštatoval, že išlo o neformálne poradenstvo, bez vopred
dojednaných podmienok a bez fakturácie odmeny, čo samo je v rozpore s výkonom advokácie.
Odvolací súd sa s takýmto právnym názorom súdu stotožnil, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal
existenciu zmluvy o poskytnutí právnej pomoci vo veci kúpy dotknutých pozemkov v čase pred udelením
plnomocenstva zo dňa 19. augusta 2009. Uvedený záver podporila i tá skutočnosť, že sám žalobca
rozporuplne na str. 3 odvolania uviedol, že „žalovaný od mesiaca január 2009 žalobcovi na základe ústne
uzavretej zmluvy poskytoval právnu pomoc vo veci kúpy pozemkov na I. ulici v X.“, na str. 5 odvolania
„žalovaný zastupoval žalobcu na základe ústne uzavretej zmluvy, ktorej predmetom bolo preverenie
predmetu kúpy a zabezpečenie podkladov k uzatvoreniu kúpnej zmluvy s predávajúcim, to všetko
bez účasti žalobcu“, no zároveň si sám odporoval keď na str. 5 odvolania uviedol, že „k uzatvoreniu
zmluvy o poskytovaní právnej pomoci vo veci prípravy, posúdenia a uzatvorenia kúpnej zmluvy o kúpe
nehnuteľností od predávajúceho - spoločnosti NAVI 1, s.r.o. - došlo konkludentným prejavom vôle
žalovaného, ktorý svojím aktívnym konaním týkajúcim sa posúdenia a následného uzatvorenia kúpnej
zmluvy, ako i s ňou súvisiacich listín, dal svoj súhlas, t. j. prijal návrh zmluvy na poskytnutie právnej
pomoci“. Aj vzhľadom na nekonzistentnosť tvrdení žalobcu o spôsobe uzatvorenia zmluvy o poskytnutí
právnej pomoci v čase pred udelením plnomocenstva zo dňa 19. augusta 2009 (ústne vs. konkludentne),
odvolací súd dospel k záveru, že existencia takejto zmluvy preukázaná nebola. Z tohto dôvodu je
argumentácia žalobcu ohľadne porušenia povinností žalovaného ako advokáta, ktorá smeruje k obdobiu
pred udelením plnomocenstva zo dňa 19. augusta 2009, nepreukázaná a nedôvodná. Odvolací súd
sa zároveň stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého k jedinému relevantnému
porušeniu povinnosti preukázateľne došlo len pri svojvoľnom opomenutí zaplatenia súdneho poplatku
za dovolanie, ďalšie namietané porušenia povinností advokáta mal súd za sporné, keďže žalobca v
konaní nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o konaní žalovaného. Ďalším predpokladom
zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je vznik škody.
Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 zákona o advokácii rozumie ujma, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a ušlý
zisk. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o nepreukázaní škody zo
strany žalobcu pri doplatku v sume 350.000,- € titulom opätovného uhradenia kúpnej ceny, a taktiež
o nepreukázaní škody vo výške 5.200,- € ako sumy nákladov súvisiacich s uzatváraním novej kúpnej
zmluvy a súdnym konaním o dodatočnej likvidácii NAVI 1, s.r.o. a s tým súvisiacich poplatkov, pretože
vynaloženie ani špecifikáciu týchto nákladov žalobca v konaní nepreukázal. Výšku uplatnenej škody
a jej zdôvodnenie nepreukazuje ani písomná výzva na náhradu škody založená v súdnom spise, na
ktorú v odvolaní poukazoval žalobca. Žalobca k odvolaniu pripojil listinné dôkazy - List vlastníctva
č. XXXX z 3. júna 2013, Kúpnu zmluvu zo 6. decembra 2013, Návrh na vklad do katastra z 18.
decembra 2013 a Zápisnicu o vydaní peňazí z notárskej úschovy z 22. januára 2014, ktoré mali okrem
iného preukazovať výšku škody v sume 350.000,-€ a skutočnosť, že táto bola skutočne zaplatená,
pričom poukázal na to, že kúpna zmluva preukazujúca vznik škody v sume 350.000,- €, bola pripojená
ako listinný dôkaz k žalobe. Odvolací súd však po oboznámení sa so spisovým materiálom zistil, že
Kúpna zmluva z 6. decembra 2013 nebola priložená k žalobe, ale žalobca ju ako dôkaz predložil až v
odvolacom konaní, rovnako ako ani Zápisnica o vydaní peňazí z notárskej úschovy z 22. januára 2014.
V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na čl. 8 CSP, § 153 CSP v spojení s § 366 CSP. Ide o nové
dôkazy, ktoré žalobca neprodukoval v konaní pred súdom prvej inštancie, i keď mal na to možnosť.
Keďže tieto dôkazy mohol žalobca predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania, a to v konaní pred súdom prvej inštancie, nebolo možné dospieť k záveru,
že by ich uplatnil včas v súlade s § 153 CSP. V danom prípade nejde o novoty v odvolacom konaní,
ktoré by boli prípustné v zmysle § 366 CSP, odvolací súd na ne preto neprihliadal. Odvolací súd tiež
dodal, že tretím predpokladom zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s
výkonom advokácie je kauzálny nexus medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a
vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti
medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie
a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
advokáta nenastáva. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2015
z 11. februára .2015). Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu
prvej inštancie o absencii priamej príčinnej súvislosti medzi konaním advokáta (žalovaného) a tvrdenou
škodou spôsobenou klientovi (žalobcovi), kedy v danom prípade nebolo možné dospieť k spravodlivému
záveru, že nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie bolo príčinou vzniku škody na strane žalobcu.
Naopak, zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplývalo, že tvrdená škoda, t. j. opätovne zaplatená
kúpna cena žalobcom vo vzťahu k novému vlastníkovi nehnuteľnosti, nebola v bezprostrednej príčinnej
súvislosti s konaním, resp. opomenutím konania žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
možné dospieť k záveru, že nebyť škodovej udalosti (namietaného pochybenia advokáta), ku škode by
nedošlo. Rovnako, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dodal, že v posudzovanom prípade
samotné neinformovanie žalobcu žalovaným o priebehu a výsledku konania na súde prvej a druhej
inštancie, či neúčasť žalovaného na pojednávaniach, nemohli mať za následok zmenšenie majetku
žalobcu, ku ktorému malo v zmysle žaloby dôjsť opätovným zaplatením kúpnej ceny za nehnuteľnosť
a nákladov spojených s opätovným nadobudnutím nehnuteľnosti. Nakoľko v konaní nebolo preukázané
kumulatívne splnenie všetkých troch predpokladov pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, odvolací
súd zastával názor, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď po vykonanom dokazovaní a zistení
skutkového stavu žalobu zamietol. V neposlednom rade odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke,
že súd prvej inštancie v konaní ani raz nepostupoval podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, poznamenal,
že námietka nie je dôvodná. Vzhľadom na to, že žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorý
žalovaný poprel, žalobca bol povinný preukázať splnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu
škody, vrátane existencie škody a príčinnej súvislosti, nakoľko v konaní ho ťaží dôkazné bremeno.
Porušenie uvedeného ustanovenia nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv a ak súd
toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka
konania z jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva. Uvedené vyplýva aj z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/3/2019 z 28. januára 2020. I keď
súd prvej inštancie nepostupoval podľa ustanovenia § 181 ods. 2 a počas konania neuviedol stranám
sporu, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré považuje za nesporné, opomenutie
aplikácie § 181 ods. 2 CSP sa vydaním rozhodnutia vo veci samej konvaliduje. V rozhodnutí o veci
samej súd prvej inštancie svoje názory oznámil a tým zhojil tento procesný nedostatok. (pozri uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 366/2018-9 z 11. júna 2018). Vzhľadom na uvedené odvolací súd
tento nedostatok nepovažoval za dôvod, pre ktorý by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Na záver odvolací súd doplnil, že v podaní doručenom
súdu dňa 28. mája 2020, označenom ako doplnenie odvolania, žalobca okrem iného namietal, že súd
prvej inštancie opakovane porušil povinnosť postupovať podľa ustanovenia § 274 CSP a rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie napriek tomu, že žalobca o to žiadal a boli splnené obe podmienky podľa
bodu a) a b) citovaného ustanovenia zákona. Odvolací súd dal do pozornosti, že podľa § 365 ods. 3
CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Zákonná koncentrácia konania sa uplatňuje aj v opravných konaniach. Lehota na
podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania (t. j. iniciovanie opravného konania),
ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda)
a argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Po uplynutí lehoty
na podanie odvolania tak nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy.
(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s.). Keďže uvedená námietka nebola
súčasťou včas podaného odvolania žalobcu, a to i napriek tomu, že žalobca túto skutočnosť mohol
namietať v odvolaní, keďže v čase podania odvolania mal vedomosť o tom, že súd prvej inštancie napriek
opakovaným návrhom žalobcu nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP,
odvolací súd dospel k záveru, že táto námietka nebola uplatnená včas, preto sa ňou ďalej nezaoberal.
Odvolací súd taktiež poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie akceptoval ospravedlnenie žalobcu
ohľadne neúčasti na pojednávaní dňa 19. marca 2018, 16. apríla 2018, v súvislosti s ktorými sa žalobca
domáhal vydania tzv. kontumačného rozsudku pre zmeškanie žalovaného, z čoho vyplýva, že nebola

splnené podmienka podľa § 274 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie teda nepochybil, keď na návrh žalobcu
nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného. Ostatné skutočnosti uvádzané žalobcom v podaní
doručenom súdu dňa 28. mája 2020 sú podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k predmetu tohto
konania irelevantné a nemajú vplyv na správnosť napadnutého rozsudku.

5. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, v ktorom navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako i rozsudok súdu prvej inštancie
v zmysle ust. § 449 ods. 2 CSP v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Prípustnosť aj dôvodnosť dovolania odôvodnil s poukazom na ust. § 420 písm. f/ CSP,
podľa ktorého súd prvej inštancie i odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnili strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
spravodlivý proces. K záveru odvolacieho súdu, že zo strany žalovaného sa nejednalo o zastupovanie
žalobcu na základe uzavretej zmluvy, čím nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi činnosťou
žalovaného a vznikom škody, dovolateľ uviedol, že z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom
spise Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 28Cb/89/2016, ako i v spise Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 4Cob/176/2019 bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný poskytoval žalobcovi právnu pomoc v
kontraktačnom konaní týkajúcom sa kúpy nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným
úradom Bratislava, katastrálny odbor, pre obec Bratislava - mestská časť Staré Mesto, okres Bratislava
I, katastrálne územie U. T.. Konkrétne sa jednalo o listinné dôkazy tvoriace prílohu žaloby, listinné
dôkazy založené do spisu v priebehu konania (výpisy z emailovej korešpondencie) a tiež pripojené
súdne spisy Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12C/53/06 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6Co/113/2012. Z predmetných listinných dôkazov je podľa dovolateľa bezpochyby zrejmé, že žalovaný
poskytoval žalobcovi z pozície advokáta odbornú právnu pomoc a nie je právne relevantné, či si
žalovaný za poskytnutú právnu pomoc uplatnil odmenu v zmysle vyhlášky o odmenách a náhradách
za poskytovanie právnej pomoci. Domnieval sa, že žalovaný si odmenu za vykonané právne úkony
voči žalobcovi neuplatnil z dôvodu, že si bol vedomý svojich pochybení a zanedbaní záväzkov voči
klientovi neúčasťou na súdnych pojednávaniach, ako i podávaním opravných prostriedkov po uplynutí
zákonnej lehoty. Skutočnosť, že žalovaný si bol vedomý svojej zodpovednosti za spôsobenú škodu a
teda i jej výšky, osvedčuje jeho vyjadrenie voči súdu, že podal žiadosť na poisťovňu ohľadom riešenia
vzniknutej škody ako poistnej udalosti z jeho advokátskej poistky. Čo sa týka argumentácie odvolacieho
súdu ohľadom nepreukázania výšky škody zo strany žalobcu, dovolateľ namietol jej správnosť a
uviedol, že bez zbytočného odkladu po úkonoch vykonaných vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorá
sa prinavrátila pôvodnej vlastníčke, resp. jej právnej nástupkyni, priebežne informoval žalovaného o
stave veci a o výške škody, ktorá mu bola spôsobená zrušením pôvodnej (žalovaným zabezpečovanej)
kúpnej zmluvy. Žalobca informoval žalovaného o alternatívnej možnosti riešenia vzniknutej situácie
spôsobenej v príčinnej súvislosti s činnosťou, resp. nečinnosťou žalovaného, o možnosti opätovnej kúpy
nehnuteľností za redukovanú kúpnu cenu vo výške 350.000,- €. Žalovaný pri opakovaných stretnutiach
so žalobcom navrhnutý postup schvaľoval s tým, že škodu, ktorú v danej súvislosti žalobcovi spôsobil,
mu nahradí uplatnením nároku z poistky uzavretej za účelom prípadnej náhrady škody spôsobenej
výkonom činnosti advokáta. Dovolateľ v priebehu konania na súde prvej inštancie produkoval dôkazy
formou listín i výpovedí do zápisníc svedčiace o dôvode vzniku škody ako i jej výške, pričom zo strany
žalovaného nebola výška škody spochybnená alebo namietaná. Dodal, že výška škody nebola na
žiadnom z pojednávaní zo strany konajúcej sudkyne nijakým spôsobom spochybnená a tiež nebola
vznesená požiadavka na jej preukázanie nad rámec doložených listinných dôkazov a prednesených
tvrdení. Dovolateľ ďalej namietol, že odvolací nepostupoval správne, keď za procesný nedostatok
konania nepovažoval opomenutie súdu prvej inštancie postupovať aplikáciou ust. § 181 ods. 2 CSP.
Súd prvej inštancie podľa názoru dovolateľa v priebehu konania nespochybňoval výšku spôsobenej
škody, spochybnil len príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody, napriek tomu
ani raz nepostupoval v súlade s ust. § 181 ods. 2 CSP tak, že by označil túto skutočnosť za spornú,
v dôsledku čoho je potrebné preukázať ju ďalšími dôkazmi. Dovolateľ v danej súvislosti poznamenal,
že za dôvod takého postupu konajúcej sudkyne považoval jej personálne prepojenie so žalovaným i
skupinou okolo T. W. a zdôvodnenie postupu uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie
nepovažoval za konvalidáciu porušenia ust. § 181 CSP. Ďalej namietal i postup odvolacieho súdu,
keď námietku žalovaného o porušení ust. § 274 CSP, a teda neakceptovaní opakovaných návrhov na
rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie, vyhodnotil ako neoprávnenú. Žalobca okrem ústnych prednesov
s požiadavkou na vydanie rozsudku pre zmeškanie tento postup opakovane navrhoval i podaniami zo
16. apríla 2018 a 27. apríla 2018, avšak konajúca sudkyňa zrejme z dôvodov jej personálneho prepojenia
so žalovaným i skupinou okolo T. W. svoju zákonnú povinnosť porušila. Pokiaľ odvolací súd konštatoval,

že doplnenie odvolania z 28. mája 2020 s uvedením námietok voči konajúcej sudkyni bolo vykonané po
uplynutí zákonnej lehoty, dovolateľ argumentoval tým, že námietku voči konajúcej sudkyni a účelovému
spôsobu vedenia prvoinštančného konania nemohol uplatniť v lehote na podanie odvolania, nakoľko v
čase podania odvolania tieto skutočnosti neboli dovolateľovi známe. Dozvedel sa ich až koncom roka
2019 po medializácii akcie BÚRKA vykonanej NAKA.

6. K dovolaniu žalobcu nebolo zo strany žalovaného podané písomné vyjadrenie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd) po zistení, že dovolanie
podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená
v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP
a contrario) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom.

8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

9. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

10. Podľa ustanovenia § 440 CSP dovolací súd je dovolacím dôvodom viazaný.

11. V posudzovanom prípade žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP sú:
a) zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces
predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované
ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera
porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla
značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný
postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú
zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie
procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ (čo
vyplýva aj z doteraz platnej konštantnej judikatúry NS SR k ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP a judikatúry
Ústavného súdu SR) sa rozumie faktická (ne)činnosť súdu znemožňujúca strane sporu realizáciu jej
procesných oprávnení, resp. možnosť jej aktívnej účasti v spore, predchádzajúca vydaniu súdneho
rozhodnutia, avšak nie samotné rozhodnutie súdu vo veci, ani jeho odôvodnenie, funkciou ktorého je
vysvetliť podstatné dôvody, so zreteľom na ktoré súd vo veci rozhodol.

13. Dovolateľ súdu prvej inštancie v časti dovolania, označenej ako ad d/, vytýkal, že v rozpore s
ustanovením § 274 CSP nerozhodol na pojednávaní rozsudkom pre zmeškanie a to napriek jeho
opakovaným návrhom. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolací súd uvádza, že k vydaniu rozsudku
pre zmeškania by mal súd pristupovať uvážlivo a voliť tento inštitút najmä v prípadoch, v ktorých
je nezáujem na strane žalovaného zrejmý, keď je žalovaný skutočne nečinný a odmieta sa aktívne
podieľať na súdnom procese, či úmyselne súdne konanie predlžuje. Rozsudok pre zmeškanie by

nemal byť využívaný s cieľom čo najrýchlejšieho ukončenia sporu na úkor základného práva na súdnu
ochranu. Podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie sú dané len vtedy, keď je takýto rozsudok
oprávnenou sankciou za skutočnú pasivitu strany, ktorá úmyselne mieri k zmareniu efektivity súdneho
procesu. V danom prípade súd prvej inštancie nepostupoval podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore
s ustanovením § 274 CSP, keď po zvážení celého priebehu konania uprednostnil riadne prejednanie
sporu. Napriek tomu, že sa nezúčastnil ani jedného pojednávania nemožno jeho konanie hodnotiť ako
pasívne. Svoju neúčasť na pojednávaní určenom na 19. marca 2018 riadne ospravedlnil, pričom súd
prvej inštancie dôvod, ktorý mu bránil v účasti na pojednávaní akceptoval, akceptoval aj dôvod, pre ktorý
žalovaný navrhol odročiť ďalšie pojednávanie určené na 16. apríla 2018, ďalšie pojednávanie určené na
26. apríl 2018 bol zrušený z dôvodu nahlásenia bomby v priestoroch súdu prvej inštancie. V žiadosti o
zmenu termínu pojednávania z 23. apríla 2018 žalovaný uviedol aj dôvody, pre ktoré neuznáva nárok
žalobou uplatnený, pojednávanie určené na termín 31. mája 2018 sa zúčastnila jeho právna zástupkyňa,
pojednávania určeného na 16. júl 2018 sa síce nezúčastnil, svoju neprítomnosť však ospravedlnil a
súhlasil, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti, taktiež ospravedlnil svoju neprítomnosť na ďalšom
určenom pojednávaní na deň 17. september 2018 a súčasne sa opätovne vyjadril k vyjadreniu žalobcu,
ospravedlnil aj ďalšiu neúčasť na pojednávaní určenom na deň 18. októbra 2018 s tým, že poukázal
na obsah svojich doterajších vyjadrení. Opätovne sa k veci samej vyjadril v ďalšom podaní zo dňa 25.
januára 2019, v ktorom ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní určenom na deň 28. január 2019. Z
dôvodu plánovanej dovolenky sa ospravedlnil aj z pojednávania určeného na 11. február 2019 s tým,
že pripojil doklady preukazujúce rezerváciu ubytovania. Na pojednávaní konanom dňa 11. marca 2019
súd určil ďalší termín na verejné vyhlásenie rozsudku na deň 28. marec 2019. So zreteľom na uvedené
a najmä s prihliadnutím na predchádzajúcu aktivitu žalovaného podľa názoru dovolacieho súdu súd
prvej inštancie postupoval správne, keď nerozhodol rozsudkom pre zmeškania, vychádzajúc výlučne zo
skutkových tvrdení žalobcu.

14. Za nie dôvodnú považoval dovolací súd aj ďalšiu námietku dovolateľa, označenú ako ad c/, že súd
prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP,
ktorý má byť prostriedkom na predídenie prekvapivým rozhodnutia a to v tom smere, že prvoinštančný
súd síce spochybňoval príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody, avšak bez toho,
že by podľa § 181 ods. 2 CSP označil túto skutočnosť za spornú s tým, že je ju potrebné ďalšími dôkazmi
preukázať. Doplnil, že otázku výšky škody a jej zaplatenie nepovažoval prvoinštančný súd za spornú.
Cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa
posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie
súdu. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv.
Striktné nedodržanie postupu podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu má za následok
tzv. inú vadu konania, avšak nezakladá to vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.
Ak totiž súd toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiadny priamy dosah na možnosť vylúčenia
účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie tohto
ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania
zhrnúť svoje návrhy a pod. V zmysle judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012 a porovnaj aj uznesenie
NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014) sú právny
názor a hodnotiace úsudky súdu vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu v zmysle
ustanovenia § 181 ods. 2 CSP (predtým § 118 ods. 2 OSP). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd
rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti,
ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo
zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Pri
výkone spravodlivosti súd nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej
stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Teda ani v prípade, ak by
súd prvej inštancie dodržal postup v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, nič by to nezmenilo na
výsledku sporu, t. j. na zamietnutí žaloby pre neunesenie dôkazného bremena, resp. nepreukázania
predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Žalobca bol navyše počas celého konania zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Aj samotný dovolateľ v dovolaní skonštatoval, že prvoinštančný súd
spochybňoval príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody ako jeden z predpokladov
vzniku zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu, teda bolo povinnosťou žalobcu, ktorý znáša
dôkazné bremeno, ak chcel byť v konaní úspešný, navrhnúť dôkazy na preukázanie jeho tvrdení a to
bez ohľadu na to, či súd postupoval dôsledne podľa § 181 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že súd vyjadril
predbežný právny názor v predmetnej právnej veci vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania konaného

dňa 17.septembra 2018. Okrem toho žalobca mohol reagovať na rozhodnutie súdu v rámci riadneho
opravného prostriedku a tak mal možnosť následne uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, čo aj urobil.
Vychádzajúc z uvedeného, procesným postupom súdu prvej inštancie nebolo strane sporu znemožnené,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
15. Dovolateľ ďalej v časti dovolania, označenej ako ad e/, namietal, že odvolací súd porušil jeho
právo na spravodlivý proces, keď sa nezaoberal jeho námietkou týkajúcou sa sudkyne JUDr. Kataríny
Bartalskej, uplatnenou až v doplnení odvolania zo dňa 28. mája 2020. Namietal, že námietku nemohol
uplatniť v lehote na podanie odvolania t. j. v apríli 2019, nakoľko sa tieto skutočnosti udiali až koncom
roka 2019, v čase podania odvolania neboli známe. Odvolací súd správne konštatoval, že po uplynutí
lehoty na podanie odvolania nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy.
Lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania (t. j. iniciovanie opravného
konania), ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie
napáda) a argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Ak však
námietka žalobcu mala charakter námietky v zmysle § 52 CSP, potom ju mohol uplatniť aj neskôr,
najneskôr však do 7 dní, od kedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr
uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada (§ 53 CSP). Pritom okamih, kedy sa strana uplatňujúca
si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela, musí strana uviesť v námietke zaujatosti. Na podanie, ktoré
nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada. V doplnení odvolania zo dňa 26. mája 2020 žalobca
neuvádza, kedy konkrétne sa o ním uvádzaných skutočnostiach dozvedel, takže ak by jeho námietka
mala mať povahu námietky zaujatosti, súd by vzhľadom na absenciu jednej zo zákonom predpísaných
náležitostí nemohol prihliadnuť. Doplnenie odvolania je datované 26.mája 2020 a dovolateľ v dovolaní
uvádza, že namietané skutočnosti sa udiali až koncom roka 2019, preto ich nemohol uplatniť už v
odvolaní podanom v apríli 2019. Ak sa teda udiali koncom roka 2019, ako uvádza samotný žalobca,
námietku uplatnil až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 1 CSP, takže ani z tohto dôvodu by súd
nemohol na ňu prihliadať.

16. V časti dovolania označenej ako ad a/ a ad b/, dovolateľ vlastne iba polemizuje so záverom obidvoch
súdov, že zo strany žalovaného sa nejednalo o zastupovanie žalobcu na základe uzatvorenej zmluvy a
že žalobca nepreukázal ani výšku škody. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS
252/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).

17. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu, ani
súdu prvej inštancie nedošlo k vade, v zmysle § 420 písm. f/ CSP, ktorá by zakladala porušenie práva
na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované ustanovenie a v preskúmanej veci tak
nie je splnená podmienky prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, čo zakladá
dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle ustanovenia § 447 písm. c/ CSP. Dovolací súd preto dovolanie
žalobcu odmietol ako procesne neprípustné.

18. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP). Keďže však podľa obsahu spisu
žalovanému v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, Najvyšší súd Slovenskej republiky
v súlade s článkom 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú
ekonómiu, žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).

19. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Oct 17, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.