Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 3, 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 8C/201/1995

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1195899491
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Doláková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1195899491.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou, v právnej

veci žalobkyne: O. X., bydlisko Na G. Č.. XXX, XXX XX H., Č. F., zastúpená právnym zástupcom:
Mgr. Martin Paškala, advokát, Záhradnícka č. 27, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, o zaplatenie finančnej náhrady za
nehnuteľnosti, ktoré nemožno vydať podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobkyne zamieta.

II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Mestskému súdu v Bratislave dňa 10. 07. 1995 sa žalobkyňa domáhala

uloženia žalovanému povinnosti zaplatiť jej finančnú náhradu vo výške 30 000 euro za nehnuteľnosti,
ktoré nemožno vydať podľa ustanovenia § 13 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách,
a náhrady trov konania.

2. Mestský súd v Bratislave uznesením č. k. 5C 38/1995 - 3 zo dňa 21. 07. 1995, právoplatným dňa 15.
08. 1995, čl. 3, vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť v tejto veci a postúpil ju tunajšiemu súdu ako súdu
vecne príslušnému.

3. Tunajší súd uznesením č. k. 8C 201/1995 - 21 zo dňa 07. 10. 1996, právoplatným dňa 07. 11. 1996,
čl. 21, na základe návrhu žalobkyne konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde v Rimavskej Sobote pod č. k. 8C 85/1002, v ktorom sa žalobkyňa domáhala
vydania nehnuteľností (iných ako v predmetnej veci, a od iných subjektov). Po právoplatnosti tohto
konania tunajší súd 21. 10. 2011 pokračoval v predmetnom konaní.
4. Žalobkyňa v žalobe, čl. 1, v doplňujúcich vyjadreniach, čl. 15, 116, 139, 171, 232, uvádzala, že sa

proti žalovanému domáha vyplatenia finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré jej nebolo možné vydať.
Ide o nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci C., katastrálnom území C.,
? pozemok pôvodne zapísaný v A. S. Č.. XXXX A.. Č.. XX zastavaná plocha, ktorý bol identifikovaný
výmerom stavu evidencie nehnuteľnosti Správy katastra v F. Z. Č.. XXXX/XX zo dňa 11.10.1993 ako
pozemok parc. č. XXX, zastavaná plocha o výmere XXX O.,
? pozemok pôvodne zapísaný v A. S. Č.. XXX A.. Č.. XX/X o výmere XXX O., zastavaná plocha, ktorý
bol identifikovaný výmerom stavu evidencie nehnuteľností Správy katastra v F. Z. Č.. XXXX/XX zo dňa

11.10.1993 ako pozemok A.. Č.. XXX, zastavaná plocha o výmere XXX O.,
? pozemok pôvodne zapísaný v A. S. Č.. XXX A.. Č.. XX/X o výmere XXXX O., zastavaná plocha, ktorý
bol identifikovaný výmerom stavu evidencie nehnuteľností Správy katastra v F. Z. Č.. XXXX/XX zo dňa
11.10.1993 ako pozemok A.. Č.. XXX/X, zastavaná plocha o výmere XXX O., pozemok A.. Č.. XXX/X,ostatná plocha o výmere XXX O., pozemok A.. Č.. XXX/X, záhrada o výmere XXX O., pozemok A..
Č.. XXX/X, záhrada o výmere XXX O.,
? dom súpisné č. XX pôvodne zapísaný v A. S. Č.. XXX a príslušenstvo - sklady a drobné stavby,

? mlyn na mastenec (talk) a triediareň mastenca,
? chata pri bani Z. (ďalej len "nehnuteľnosti").
Žalobkyňa uvádzala, že Výmerom bývalého Okresného národného výboru v C. č. XXXXX/XXXX zo dňa
14. 09. 1946 podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. (ďalej len
"konfiškačný výmer") bolo rozhodnuté, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku jej otca M. C. a

jeho majetok - zariadenie mlyna na mastek, obchod so zmiešaným tovarom s príslušenstvom v C., dva
domy so záhradou v C., z ktorých jeden dom je nedokončený, ako aj všetok ostatný jeho majetok, bol
vyhlásený za skonfiškovaný. Na základe odvolania A. C., manželky M. C., proti tomuto výmeru, bývalý
Krajský národný výbor v N. N. Výmerom č. 562-28/7-1949-VIII/1 zo dňa 15. 08. 1949 (ďalej len "odvolací
konfiškačný výmer") odvolanie zamietol a napadnutý výmer potvrdil. Z týchto konfiškačných výmerov
vyplýva, že skonfiškované veci boli vo vlastníctve otca žalobkyne ako fyzickej osoby, a nie vo vlastníctve

akejkoľvek právnickej osoby. Žalobkyňa namietala, že v čase vydania konfiškačného výmeru dňa 14.
09. 1946 nemohlo dôjsť k splneniu podmienok pre konfiškáciu majetku jej otca, pretože otec bol dňa
03. 09. 1944, teda ešte pred vydaním konfiškačného výmeru a pred účinnosťou Dekrétu prezidenta
republiky č. 108/1945 Sb. dňa 25. 10. 1945, už mŕtvy. Na konfiškačné konanie podľa Dekrétu prezidenta
republiky č. 108/1945 Sb. sa vzťahovalo Vládne nariadenie č. 8/1928 Sb., preto konfiškačný výmer

musel byť riadne doručený (i formou verejnej vyhlášky). Pokiaľ bola konfiškačným výmerom vyslovená
konfiškácia majetku neexistujúceho subjektu (už skôr zomrelej fyzickej osoby) a tento správny akt bol
tomuto neexistujúcemu subjektu doručovaný, tak išlo o správny akt ničotný (neexistujúci), na základe
ktorého nemohlo prejsť vlastníctvo na štát. Pokiaľ ku splneniu zákonných podmienok pre konfiškáciu
nedošlo, tak ani nemohlo zo zákona dôjsť k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát. Bývalý

Krajský národný výbor v N. N. napadnutý konfiškačný výmer potvrdil, a dňa 29. 03. 1951 došlo k
zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na štát. Takýmto postupom štátu pri konfiškácii majetku
M. C. bolo žalobkyni odňaté právo dediť majetok po jej otcovi. V danej veci teda ide o prevzatie veci
štátom bez právneho dôvodu podľa ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 87/991 Zb. Žalobkyňa sa domáha
zaplatenia finančnej náhrady vo výške 30 000 euro, ktorú počas konania určila odhadom. Žalobkyňa

mala za to, že je oprávnenou osobou podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., pretože je
občiankou Č. F. a má trvalý pobyt na jej území. Majetok žalobkyne prešiel na štát postupom porušujúcim
všeobecne uznávané ľudské práva v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 87/1991 Zb.
Žalobkyňa podala žiadosť o zaplatenie finančnej náhrady žalovanému v súlade s ustanovením § 13 ods.
3 zákona č. 87/1991 Zb. v marci 1992 (neuviedla presný dátum). Podľa ustanovenia § 13 ods. 4 zákona

č.87/1991Zb.bolžalovanýpovinnýjejposkytnúťfinančnúnáhradudo6mesiacovoddoručeniažiadosti,
do septembra 1992. Žalovaný však v tejto lehote jej finančnú náhradu neposkytol. Podľa žalobkyne sa
na predmetný nárok nevzťahuje ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. A i v prípade aplikácie
tohto predpisu na lehotu v ktorej sa mohla domáhať žalobkyňa svojho nároku na súde, nemohlo dôjsť k
jej uplynutiu a to z dôvodu uvedeného v ustanovení § 5 ods. 5 zákona č. 319/1991 Zb., pretože žalovaný

nevykonal potrebné príslušné šetrenia a nevyžiadal si od nej doplnenie dokladov, čo nemôže byť na
jej ťarchu.

5. Žalobkyňa počas konania ďalej uvádzala, že krivda jej nebola spôsobená Dekrétom prezidenta
republiky č. 108/1945 Sb., pretože dekrét sa nemohol vzťahovať na predmetný majetok, keďže v deň

vydania konfiškačného výmeru bol jej otec mŕtvy. Konfiškačný výmer bol vydaný dňa 14. 09. 1946 a
majetok bol skonfiškovaný ku dňu účinnosti dekrétu dňa 25. 10. 1945, avšak o odvolaní jej matky
bolo rozhodnuté až dňa 15.08.1949. K zásahu do práv žalobkyne alebo matky žalobkyne, došlo teda
až odvolacím konfiškačným výmerom zo dňa 15. 08. 1949, ktorý odvolanie matky žalobkyne zamietol
a napadnutý konfiškačný výmer potvrdil, teda titulom ktorý bol vydaný už v rozhodnom období

podľa zákona č. 87/1991 Zb. Žalobkyňa reagujúc na námietku žalovaného, že nepreukázala žiadnym
spôsobom, že je oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., uvádzala, že splnenie
podmienok občianstva a trvalého pobytu v Č. F., že je dcérou M. C. a A. C., riadne preukázala. Smrťou
jej otca na žalobkyňu a jej matku prešlo vlastnícke právo k predmetnému majetku. Táto skutočnosť
nebolarešpektovaná,dedičskékonanieneprebehloaštátneorgánypristúpilikukonfiškáciimajetku, keď

posudzovali podmienky konfiškovania akoby bol majetok konfiškovaný jej žijúcemu otcovi. Žalobkyňa,
reagujúc na námietku žalovaného, že došlo k preklúzií práva žalobkyne domáhať sa nároku na súde
podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb., uvádzala, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na
vydanie finančnej náhrady podľa ustanovenia § 13 zákona č. 87/1991 Zb. A ak by prekluzívna lehotauvedená v § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. bola aplikovateľná na danú vec, nemohlo by k jej uplynutiu
dôjsť z dôvodu uvedeného v ustanovení § 5 ods. 5 zákona č. 319/1991 Zb., pretože príslušný orgán
nevykonal príslušné šetrenie a nevyžiadal si doplnenie potrebných dokladov, čo nemôže byť na ťarchu

žalobkyne. Žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou žalovaného, že ostatný list žalovaného reagujúci na
jej žiadosť o finančnú náhradu je zo dňa 15.07.1992. Mala za to, že jej boli doručené i ďalšie odpovede
žalovaného na jej žiadosť o finančnú náhradu a to zo dňa 30.05.1996 a 10.02.1997. V týchto listoch
sa žalovaný neodvolával iba na predchádzajúce vyjadrenia, ale uvádzal i nové argumenty (najmä v
jeho liste zo dňa 30.05.1996). Ak by žalovaný považoval list zo dňa 15.07.1992 za jeho konečnú

odpoveď na žiadosť o zaplatenie finančnej náhrady a nárok za prekludovaný, tak by túto skutočnosť
v jeho stanoviskách z rokov 1996 a 1997 určite žalobkyni oznámil. Naopak žalovaný vec opätovne
preskúmaval ešte aj v roku 2007, čo oznámil žalobkyni listom zo dňa 10.02.2007. Žalobkyňa nesúhlasila
s námietkou žalovaného vznesenou počas konania, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom.
Poukazovala na to, že povinnosť poskytnúť finančnú náhradu sa má príslušný orgán štátu, a nie štát,
a to bez ohľadu na to, kto by bol povinnou osobou v prípade, že by bolo možné nehnuteľnú vec vydať.

6. Žalovaný v rámci prípravy pojednávania v tejto veci, sa k veci vyjadril podaním doručeným súdu dňa
13. 10. 1995, čl. 9. Počas konania sa odporca k veci vyjadril i podaniami doručenými súdu dňa 14. 05.
2012, čl. 133, a dňa 22. 02. 2013, čl. 219. Žalovaný namietal, že že nie je pasívne vecne legitimovaným
subjektom, pretože povinnou osobou je štát, a žalovaný iba štát zastupuje. Žalovaný ďalej nesúhlasil

s argumentáciou žalobkyne, že štát v prevzal vec bez právneho dôvodu podľa ustanovenia § 6 ods.
2 zákona č. 87/991 Zb., pretože majetok jej otca prešiel na štát postupom porušujúcim všeobecne
uznávané ľudské práva a slobody v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 87/1991 Zb..
Žalovaný mal za to, že podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 87/1991 Zb. sa jedná o
zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spôsobených občianskoprávnymi, správnymi aktmi

alebo inými protiprávnymi postupmi, ku ktorým došlo v rozhodnom období od 25. 02. 1948 do 01. 01.
1990. Tituly, s ktorými zákon spája možnosť zmiernenia majetkovej krivdy sú uvedené v ustanoveniach
§ 6, § 16 a § 20 tohto zákona. Štát neprevzal vec bez právneho dôvodu tak ako je to uvedené v
ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 87/1001 Zb., pretože majetok bol prevzatý do vlastníctva štátu v zmysle
Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiškácií nepriateľského majetku a Fondoch národnej

obnovy zo dňa 25. 10. 1945. Tento dekrét prezidenta republiky nespadá do rozhodného obdobia, ale
do povojnového obdobia, a nebol pojatý do reštitučných právnych predpisov. Zákon č. 87/1991 Zb.
neobsahuje právnu možnosť reštitúcie majetku, ktorý bol prevzatý do vlastníctva štátu v zmysle Dekrétu
prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. Výmer Okresného národného výboru v C. č. 23735/1946 zo dňa 14.
09. 1946 a výmer odvolacieho Krajského národného výboru v N. N. č. 562-28/7-1949-VIII/1 zo dňa 15.

08. 1949, ktorým bolo odvolanie manželky M. C. zamietnuté a napadnutý konfiškačný výmer potvrdený,
sú správne akty, na základe ktorých bol majetok M. C. skonfiškovaný bez náhrady podľa ustanovenia
§ 1 tohto dekrétu prezidenta republiky. Žalovaný ďalej uvádzal, že i námietka žalobkyne , že v čase
vydania konfiškačného výmeru dňa 14. 09. 1946 už jej otec M. C. nežil, je nedôvodná, pretože M. C. bol
vyhlásený za mŕtveho až uznesením Ľudového súdu v C. zo dňa 15. 10. 1956 ku dňu 03. 09. 1944. V

čase vydania konfiškačného výmeru nebol preukázateľne mŕtvy, nachádzal sa iba na neznámom mieste.
Oba výmery boli doručované i manželke M. C. a M. C., ktorý sa v tom čase nachádzal na neznámom
mieste, výmery sa doručili uplynutím lehoty na ich prevzatie. Žalovaný nepopieral vlastníctvo M. C. ku
skonfiškovanému majetku. Uvádzal iba, že majetok bol skonfiškovaný bez náhrady na základe Dekrétu
prezidenta republiky č. 108/1945 Sb., v dôsledku čoho došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát

zo zákona ku dňu účinnosti dekrétu 25. 10. 1945 t. j. pred rozhodným obdobím, na ktoré sa vzťahuje
zákon č. 87/1991 Zb., preto žalobkyňa nemá nárok na poskytnutie finančnej náhrady. Žalovaný ďalej
vo veci namietal preklúziu uplatneného nároku. Túto námietku odôvodnil tým, že postup pri uplatnení
nároku na finančnú náhradu podľa ustanovenia § 13 zákona č. 87/1991 Zb. upravuje i zákon č. 319/1991
Zb. V zmysle ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. sa oprávnená osoba môže domáhať na

súde svojho nároku v lehote jedného roka od doručenia zamietavého stanoviska orgánu oprávneného
uspokojiť nárok oprávnenej osoby. Táto lehota uplynula žalobkyni už v roku 1993, a žalobkyňa podala
návrh na súd až 10. 07. 1995, preto došlo k preklúzii tohto nároku. Ďalej žalovaný namietal, že žalobkyňa
nepreukázala, že je oprávnenou osobou. Podľa ustanovenia § 5 , § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb.
môže iba oprávnená osoba podať žiadosť o poskytnutie finančnej náhrady na príslušný ústredný orgán

a iba oprávnená osoba sa môže domáhať priznania svojho nároku na súde, v lehote jedného roka od
doručenia zamietavého stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby. Žalobkyňa
svoje tvrdenie, že je podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. oprávnenou osobou (vlastníčkou majetku,
ktorý prešiel do vlastníctva štátu bez náhrady) nepreukázala žiadnym hodnoverným dokladom. To, žeOkresný súd v Rimavskej Sobote v právoplatnom rozhodnutí uznal žalobkyňu ako oprávnenú osobu, nie
je pre toto konanie záväzné. Konštatovanie žalobkyne, že právnym posúdením výmerov sa už zaoberal
Okresný súd F. Z., v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 85/1992 o vydanie vecí, nie je tiež pre konanie o

finančnú náhradu smerodajné ani záväzné.

7. Žalovaný počas konania odporca, reagujúc na nové skutočnosti uvádzané žalobkyňou, uvádzal,
že nárok si žalobkyňa uplatnila na Slovenskej národnej rade a Ministerstve pre správu a privatizáciu
SR. Tieto žiadosti boli odstúpené Ministerstvu financií SR. V nich sa žalobkyňa domáhala obnovy

konania podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vo veci zrušenia výmeru bývalého Krajského
národného výboru v N. N. zo dňa 15. 08. 1949. Žalobkyňa si nárok na finančnú náhradu uplatnila u
žalovaného až žiadosťou zo dňa 23.03.1992. Po posúdení všetkých troch žiadostí žalovaný jej listami
zo dňa 29.11.1991, dňa 13.04.1992 a dňa 15.07.1992 oznámilo, že na priznanie finančnej náhrady
podľa zákona č. 87/1991 Zb. nesplnila zákonom stanovené podmienky. Žalobkyňa následne podala
podnet na Generálnu prokuratúru SR na podanie protestu proti obom konfiškačným rozhodnutiam, ktorá

jej podnet odložila ako neopodstatnený. Žalovaný mal za to, že za splnenú podmienku rozhodného
obdobia možno podľa zákona č. 87/1991 Zb. považovať vtedy, ak sa jedná o zmiernenie následkov
niektorých taxatívne vymenovaných majetkových krívd, ktoré boli občanom spôsobené zo strany štátu v
rozhodnom období t.j. od 25.02.1948 do 01.01.1990. Tento zákon neobsahuje právnu možnosť reštitúcie
majetku, ktorý bol prevzatý do vlastníctva štátu v zmysle Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.

zo dňa 25.10.1945. Ide o právny predpis z obdobia pred februárom 1948, ktorý nespadá do rozhodného,
ale do povojnového obdobia a preto nebol pojatý do reštitučných právnych predpisov. Z uvedeného
vyplýva, že na skonfiškovaný majetok, o ktorom sa v tomto konaní pojednáva sa zákon č. 87/1991
Zb. nevzťahuje. Tak ako už uviedol na minulých pojednávaniach a aj písomne sa vyjadril, nehnuteľný
a hnuteľný majetok, tiež majetkové práva (pohľadávky, cenné papiere, vklady a práva nehmotné),

sa skonfiškovali osobám uvedeným v dekréte prezidenta republiky č. 108 z 5.10.1945. Konfiškáciu
majetku v zmysle uvedeného dekrétu prešlo vlastnícke právo k majetku na štát ku dňu účinnosti dekrétu
(25.10.1945), t.j. pred rozhodným obdobím, priamo zo zákona bez náhrady. Konfiškačné výmery mali
iba deklaratórny charakter - išlo o rozhodnutia, ktoré len deklarovali (vyhlasovali) už existujúci stav a
teda nevytvárali nový právny stav. Z uvedeného vyplýva, že majetok žalobkyne bol skonfiškovaný už ku

dňu 25.10.1945, na základe právneho dôvodu, ktorým je Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb..
Žalovaný poukazoval aj na ustanovenie § 1 ods. 3 Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb., podľa
ktoréhokonfiškáciipodliehalvšetokmajetok,ktorýprináležalvdobepo29.09.1938subjektomuvedeným
v ustanovení § 1 ods. 1 a 2 tohto dekrétu a bol v dobe rozhodnej podľa ustanovenia § 1 ods. ods. 1 prvá
veta, prípadne ešte vo vlastníctve osôb, v ktorých rukách by konfiškácii nepodliehal. Uvedené znenie

dekrétu teda umožňoval konfiškáciu majetku, ktorý ku dňu faktického skončenia nemeckej a maďarskej
okupácie bol, prípade ešte je vo vlastníctve osôb, ku ktorých by konfiškácii nepodliehal.

8. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8C 201/1995 - 263 zo dňa 23. 05. 2013, čl. 263, tak, že
návrh zamietol a odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že žalovaný namietal v tejto veci nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie odporcu, preklúziu
predmetného nároku podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb., skutočnosť, že právny titul,
na základe ktorého prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu nie je predmetom zmiernenia niektorých
majetkových krívd v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., a nepreukázanosť, že
žalobkyňa je oprávnenou osobou na domáhanie sa vyplatenia finančnej náhrady podľa ustanovenia

§ 3 ods. 1, 2 zákona č. 87/1991 Zb. Súd skôr ako sa zaoberal meritom veci, musel vyhodnotiť
základnú procesnú námietku žalovaného, že nie je v tejto veci pasívne vecne legitimovaným subjektom,
pretože pasívne vecne legitimovaným subjektom je štát a žalovaný je iba príslušným štát zastupujúcim
ústredným orgánom štátnej správy štátu, ktorý spravuje finančné prostriedky, a ktorý je oprávnený iba
finančnú náhradu fakticky vyplatiť, ak by bola takáto povinnosť štátu súdom uložená. Súd túto námietku

žalovaného vyhodnotil ako dôvodnú s argumentáciou, že súd posudzoval nárok žalobkyne, vrátane
subjektu, ktorý je nositeľom povinnosti zaplatiť jej túto finančnú náhradu, podľa zákona č. 87/1991 Zb.,
ktorývosvojichustanoveniachupravujeokruhsubjektov,ktorísúnositeľmiprávadomáhaťsazmiernenia
následkov majetkových a iných krívd a okruh subjektov, ktorí sú nositeľmi povinnosti tohto zmiernenia
tzv. povinné osoby. Povinnou osobou na poskytnutie finančnej náhrady podľa ustanovenia § 13 zákona

č. 87/1991 Zb. je podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. štát, ktorý ku dňu účinnosti tohto
zákona bol vlastníkom nehnuteľností, ktoré nebolo možné vydať, a nie žalovaný. Žalovaný je podľa
ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 319/1991 Zb. subjektom, ktorý štát iba zastupuje a je príslušný
už na faktické vyplatenie finančnej náhrady. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v danej veci bytak bol štát, ktorý by zastupovalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Zákon č. 87/1991 Zb. a
zákon č. 319/1991 Zb. v danej súvislosti používajú synonymické slová poskytnúť, vyplatiť, ktoré podľa
názoru súdu, vychádzajúc z účelu zákona, predstavujú už faktické (reálne) zaplatenie finančnej náhrady

zákonom určeným príslušným orgánom štátnej správy, zatiaľ čo povinnou osobou je subjekt, ktorý je
povinný zmierniť následky majetkových a iných krívd niektorým zo spôsobov, ktoré upravuje zákon č.
87/1991 Zb. Keďže žalobkyňa zažalovala pasívne vecne nelegitimovaný subjekt, súd návrh zamietol
so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v danej veci. Súd vychádzajúc z toho
jeho záveru sa tak v ďalšom už nezaoberal skúmaním merita veci, vrátane ďalších námietok žalovaného.

9. Na základe odvolania žalobkyne, čl. 271, proti rozhodnutiu tunajšieho súdu (bod 8 tohto rozsudku)
Krajský súd v N. uznesením č. k. 8Co/717/2013 - 289 zo dňa 17. 08. 2017 , čl. 289, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení
odvolací súd uviedol (body 21 až 26), že zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, na
ktoré sa vzťahuje zákon č. 87/1991 Zb., môže spočívať okrem iného vo vydaní veci alebo v poskytnutí

finančnej náhrady, ktoré spôsoby uvedený zákon upravuje osobitne, a to aj pokiaľ ide o osobu, u
ktorej si oprávnená osoba je povinná svoj nárok uplatniť, a ktorá je povinná nárok oprávnenej osoby
uspokojiť. V prípade vydania veci je oprávnená osoba povinná vyzvať na vydanie veci povinnú osobu
(§ 5 ods. 2 cit. zákona), ktorou je štát alebo právnické osoby, ktoré vec držia ku dňu účinnosti tohto
zákona (§ 4 ods. 1 cit. zákona), a tejto povinnej osobe ukladá povinnosť uzavrieť s oprávnenou osobou

dohodu o vydaní veci a vec jej vydať (§ 5 ods. 1 a 3 cit. zákona) v prípade splnenia ďalších zákonom
stanovených podmienok. Narozdielodtohovprípadeposkytnutiafinančnejnáhradypodávaoprávnená
osoba žiadosť na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy republiky (§ 13 ods. 3 cit. zákona),
ktorej zároveň ukladá povinnosť túto finančnú náhradu oprávnenej osobe poskytnúť (§ 13 ods. 4 cit.
zákona). Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 87/1991 Zb. rozlišuje povinnú osobu, ktorá je povinná v

prípade ďalších zákonom stanovených podmienok oprávnenej osobe vec vydať, od toho, kto je povinný
poskytnúť finančnú náhradu, a teda táto námietka žalobkyne, uvedená v jej odvolaní, je dôvodná.
Ústredným orgánom príslušným na vyplatenie tejto finančnej náhrady je Ministerstvo financií SR v
zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 319/1991 Zb., ktoré je v zmysle § 8 ods. 1 cit. zákona príslušné aj posúdiť
oprávnenosť uplatneného nároku, poskytnúť finančnú náhradu v hotovosti, prípadne na potvrdenie

nároku na vydanie cenných papierov v prípade, ak sa finančná náhrada poskytuje aj vydaním cenných
papierov. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že nositeľom povinnosti vyplatiť
finančnú náhradu za nehnuteľnosti, ktoré oprávnenej osobe nemožno vydať, za účelom zmiernenia
niektorých majetkových a iných krívd, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 87/1991 Zb., je Ministerstvo financií
SR a vzhľadom na to, je aj subjektom pasívne legitimovaným v konaní o zaplatenie tejto finančnej

náhrady. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym názorom Ústavného súdu Č., uvedeným v jeho náleze
sp.zn. IV. ÚS 309/97 zo dňa 31.08.1998, podľa ktorého, ak je v zákone priamo určený orgán, ktorý
poskytuje finančnú náhradu, nie je žiaden dôvod pre záver, že sa jedná de facto o povinnosť štátu
a taktiež nie je žiadny rozumný dôvod, aby ministerstvo vlastným menom poskytovalo mimosúdne
finančnú náhradu, avšak v súdnom konaní mohlo vystupovať už len ako štátny orgán konajúci menom

štátu. S ohľadom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie svoj záver o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného v konaní založil na nesprávnom právnom posúdení veci, pre ktoré sa
ďalšími podstatnými stránkami veci samej a ďalšími námietkami žalovaného, týkajúcimi sa preklúzie
predmetného nároku, skutočnosti, či právny titul, na základe ktorého prešli nehnuteľnosti do vlastníctva
štátu, je predmetom zmiernenia niektorých majetkových krívd v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., ako aj

či žalobkyňa je osobou oprávnenou na domáhanie sa vyplatenia finančnej náhrady podľa uvedeného
zákona, nezaoberal. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu v celom
rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odoprené právo namietať
správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania
správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z

hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvoinštančného
súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal, alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie
podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a
spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania
je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody odvolací

súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci v dôsledku ktorého nevykonal ďalšie dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom,
a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) O.s.p. zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP, v ktorom súd prvej inštancie, viazaný právnym názoromodvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP, znovu posúdi dôvodnosť žaloby žalobkyne z hľadiska
ďalších zákonných podmienok, stanovených zákonom č. 87/1991 Zb. pre vyplatenie finančnej náhrady
žalobkyni ako osoby oprávnenej za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi predloženými súdu obomi
stranami, listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise Okresného súdu v F. Z. č. k. 8C 85/1992, ako
i ostatnými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise.
11. Súd počas celého konania nevykonal dokazovanie výsluchom samotnej žalobkyne. Žalobkyňa sa

nedostavila ani na jedno pojednávanie, svoju neúčasť ospravedlňovala vysokým vekom (nar. 31. 12.
1930), zdravotným stavom vyplývajúcim z veku a diaľkou jej bydliska v Č. F.. Jej právny zástupca a
žalovaný nepovažovali jej výsluch za potrebný, preto súd jej výsluch, berúc do úvahy vyššie uvedené
dôvody, nevykonal. Súd ďalej na pojednávaní dňa 16. 05. 2013, čl. 252, nepripustil, návrh právneho
zástupcu žalobkyne na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania za účelom zistenia
hodnoty nehnuteľností, a to z dôvodu hospodárnosti, pretože súd pred svojím prvým rozhodnutím

vo veci ustálil, že námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie je dôvodná.
Po zrušení prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátení veci na nové konanie, žalobkyňa
prostredníctvom jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 15. 02. 2018, čl. 298, opätovne navrhla
doplniť dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania za účelom zistenia hodnoty nehnuteľností
a tak presného vyčíslenia výšky finančnej náhrady, ktorej sa v tomto konaní domáha. Súd o tomto

procesnom návrhu žalobkyne nerozhodoval, pretože o ňom už rozhodol na pojednávaní dňa 16. 05.
2013 tak, že ho nepripustil, a kedže v danej veci nenastali žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za
následok prípadné iné rozhodnutie súdu o tomto procesnom návrhu, a žalobkyňa žiadnymi novými
skutočnosťami neodôvodňovala tento opakujúci sa procesný návrh, súd nepovažoval za potrebné o
tomtoopätovnomprocesnomnávrhuopäťrozhodovať. Súdpoučilžalobkyňu,žepodľanovéhoCivilného

sporového poriadku má možnosť podať v tejto veci súkromný znalecký posudok, ktorý má dôkaznú
hodnotu ako znalecké dokazovanie nariadené súdom. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, následne zvažovala predloženie súkromného znaleckého posudku za účelom vyčíslenia
finančnej náhrady, avšak po vyslovení predbežného právneho posúdenia veci súdom sa rozhodla v tejto
časti žaloby nerealizovať žiadne ďalšie dokazovanie.

12. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil a ustálil nasledovný skutkový stav veci.

13. Zo znenia výmeru Krajského národného výboru v N. N. č. 562-28/7-1949-VIII/1 zo dňa 15. 08. 1949
(odôvodnenia) súd zistil, že výmerom Okresného národného výboru v C. č. 23735/1946 zo dňa 14. 09.

1946 podľa ustanovenia § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. bolo rozhodnuté, že
sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku M. C., nar. 07. 05. 1904, v tom čase na neznámom
mieste, podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Dekrétu prezidenta č. 108/1945 Sb., a jeho majetok - zariadenie
mlyna na mastek, obchod so zmiešaným tovarom s príslušenstvom v C., dva domy so záhradou v C.,
Č.. XX zapísaný vo vložke č. XXX pozemkovej knihy pre katastrálne územie C., z ktorých jeden dom

je nedokončený, ako aj všetok ostatný majetok, bol vyhlásený za skonfiškovaný. Toto rozhodnutie bolo
odôvodnené tým, že M. C. je osoba nemeckej národnosti, podporoval fašistické hnutie. Konfiškačný
prvostupňový výmer počas celého konania nebol súdu predložený ani jednou zo strán, pretože podľa
ich vyjadrenia ho nebolo možné zabezpečiť, kedže v spise u žalovaného sa nenachádza, preto súd
vychádzal ich z odvolacieho konfiškačného výmeru.

14. Proti konfiškačnému výmeru podala odvolanie A. C., rod. F., manželka Jozefa Heinza od roku 1927.
Domáhala sa zrušenia výmeru. V odvolaní uviedla, že dňa 15. 03. 1945, dňa faktického skončenia
okupácie, jej manžel už nežil a že ako neexistujúcemu subjektu nemôže byť vyslovená konfiškácia.
Ďalej uviedla, že zákonnými dedičmi je ona ako manželka M. C. a ich maloletá dcéra O., u ktorých

podmienky pre konfiškáciu nie sú splnené, pretože nie sú nemeckej ani maďarskej národnosti a ani sa
ináč neprevinili proti Č. Z. F..

15. Krajský národný výbor v N. N. výmerom č. 562-28/7-1949-VIII/1 zo dňa 15. 08.1949 toto odvolanie
zamietol a napadnutý výmer potvrdil. Toto rozhodnutie bolo doručované manželke M. C.. Pri M. C. je

uvedené, že je toho času na neznámom mieste.16. Z uznesenia Ľudového súdu v C. č. k. M 3/1955 - 19 zo dňa 06.10.1956 súd zistil, že na návrh
manželky M. C., súd týmto rozhodnutím vyhlásil M. C., nar. XX. XX. XXXX, za mŕtveho. Za deň jeho
smrti určil deň XX.XX.XXXX.

17. Súd z rodného listu žalobkyne, výťah porovnaný s matrikou narodených M. matričného obvodu, zo
dňa 25. 05. 1950, súd zistil, že žalobkyňa, nar. XX. XX. XXXX, je dcérou M. C. a A. C., rod. F..

18. Z listu žalovaného zo dňa 29. 11. 1991, čl. 201, súd zistil, že žalovanému bola Kanceláriou

Slovenskej národnej rady resp. Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku SR z dôvodu
príslušnosti postúpená(niejeuvedenékedy)žiadosťžalobkyne zodňa29.11.1990,týkajúcasaobnovy
konania, na základe ktorého bol rodine žalobkyne skonfiškovaný majetok v zmysle Dekrétu prezidenta
republiky č. 108/1945 Zb. Z tohto listinného dôkazu predloženého súdu žalovaným nie je možné zistiť,
kedy bol tento list doručený žalobkyni, a žalovaný túto skutočnosť nevedel uviesť, pretože doručenky
sa v tom čase nezakladali do spisu. Žalobkyňa túto skutočnosť rovnako nevedela uviesť.

19. Listom zo dňa 23. 03. 1992, doručeným žalovanému dňa 24. 03. 1992, čl. 202, požiadala žalobkyňa
žalovaného o zaplatenie finančnej náhrady podľa zákona č. 87/1991 Zb. za nehnuteľnosti, ktoré nie
je možné vydať. Ako vyplýva z tohto listinného dôkazu, žalobkyňa požiadala o vyplatenie finančnej
náhrady za tieto veci - W. Č.. XX vrátane príslušenstva, t.j. skladov a drobných stavieb a pozemok A..

Č.. XX o výmere XXX O., mlyn na mastek a triediareň masteku, chata u dolu Z., pozemok parc. č. XX
(bez pozemku parc. č. XX/X o výmere XXX O. a pozemku parc. č. 71/2 o výmere XXX O.).

20. Listom zo dňa 13. 04. 1992, čl. 204, žalovaný reagoval na túto žiadosť žalobkyne zo dňa 23.
03. 1992. Žalovaný, ani žalobkyňa nevedeli uviesť, kedy žalobkyni toto stanovisko žalovaného bolo

doručené. Žalovanýpoukazovalnato,žeurčitejejdoručenébolo,ajkeďniejemožnézistiťkedy,pretože
v jej liste zo dňa 13. 05. 1992, doručené žalovanému dňa 15. 05. 1992, reagovala na list žalovaného
práve zo dňa 13. 04. 1992, takže v čase jeho písania už mala vedomosť o zamietajúcom stanovisku
žalovaného. Zo znenia tohto listu vyplýva, že žiadosti nevyhovel. V zamietajúcom stanovisku uviedol,
že sa odvoláva na jej podanie zo dňa 23.03.1992 a s poľutovaním oznámil, že zákon č. 87/1991 Zb. o

mimosúdnych rehabilitáciách reštitúciu konfiškovaného majetku neumožňuje. Odškodnenie za odňatý
majetok sa môže v jej prípade domáhať iba postupom uvedeným v § 31 zákona č. 87/1991 Zb., t.j.
protestom prokurátora, ale len v prípade splnenia nasledovných podmienok - rozhodnutie o konfiškácii
majetku bolo vydané v rozhodnom období, t.j. v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 a bolo vydané v
rozpore so zákonmi a inými právnymi predpismi a smerovalo k politickej perzekúcii alebo k zvýhodneniu

z politických dôvodov.

21. Na zamietajúcu odpoveď žalovaného opätovne zareagovala žalobkyňa listom zo dňa 13.05. 1992,
čl. 205, doručeným žalovanému dňa 15. 05. 1992. Na tento jej list zareagoval žalovaný listom zo dňa
15. 07. 1992, čl. 206.

22. Žalobkyňa opätovne listom zo dňa 11. 12. 1995, čl. 208, doručeným žalovanému dňa 13. 12.
1995, reagovala na zamietajúce stanovisko žalovaného na jej žiadosť o vyplatenie finančnej náhrady.
Žalovaný zareagoval na tento list listom zo dňa 30. 05. 1996, č. 211.

23. Žalobkyňa listom zo dňa 17. 09. 1996, doručeným žalovanému dňa 25. 09. 1996, čl. 213,
opakovane žiadala prehodnotiť zamietajúce stanovisko odporcu vo veci vyplatenia finančnej náhrady.
Na to zareagoval žalovaný listom zo dňa 10. 02. 1997, čl. 217.

24. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách účinný

1. aprílom 1991, v znení zákona č. 267/1992 Zb. účinného 10. júnom 1992, v znení zákona č.
264/1992 Zb. účinného 1. januárom 1993, zákona č. 154/1993 Z. z. účinného 23. júlom 1993 (ďalej
len "zákon č. 87/1991 Zb."), zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových a
iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými
v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodné obdobie") v rozpore so

zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené Chartou Organizácie
Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadväzujúcimi medzinárodnými paktami
o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., zmiernenie následkov majetkových a iných
krívd spôsobených občianskoprávnymi úkonmi, správnymi aktami alebo inými protiprávnymi postupmi,
ku ktorým došlo v rozhodnom období, spočíva vo vydaní veci alebo v poskytnutí finančnej náhrady

alebo v zrušení niektorých správnych aktov, prípadne v úpravách v oblasti sociálneho zabezpečenia,

a) ak je to v zákone výslovne ustanovené,
b) ak k nim došlo na základe ustanovení právnych predpisov, ktoré tento zákon zrušuje, alebo
c) ak bol dôsledkom politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské

práva a slobody.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej vec
prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., ak osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu
v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5 ods. 2, alebo ak bola pred
uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol časť dedičstva, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému
podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom
ustanovený len k určitej časti veci, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania podľa § 6, je oprávnený iba
k tejto veci,
c) deti a manžel osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, všetci rovným

dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5 ods. 2, sú na jeho mieste oprávnenými
osobami jeho potomci, a ak niektorý z nich zomrel, jeho deti,
d) rodičia osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6,
e) súrodenci osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, a ak niektorý
z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnené jeho deti.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby,
ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s výnimkou

a) podnikov so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo

účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od
právnických osôb po 1. októbri 1990,
b) cudzích štátov.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady,

keď v rozhodnom období vec prešla na štát

a) podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. v znení zákona
č. 67/1952 Zb.,
b)na základe vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok preprípadvysťahovania(tzv.renunciačné

vyhlásenie),
c) v prípadoch, keď občan zdržiavajúci sa v cudzine vec zanechal na území republiky,
d) zmluvou o darovaní nehnuteľnosti uzavretou darcom v tiesni,
e) v dražobnom konaní vykonanom skrátenou formou na úhradu pohľadávky štátu,
f) na základe súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku,

ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo
opustenie republiky. V takom prípade je však oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej
zmluvy, a to aj pokiaľ táto zmluva nenadobudla účinnosť,
g) na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,
h) na základe odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní, urobeného v tiesni,

i) vyvlastnením za náhradu, pokiaľ vec existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená,
j) vyvlastnením bez vyplatenia náhrady,
k) znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi.Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., povinnosť vydať vec sa vzťahuje aj na ďalšie
prípady neuvedené v odseku 1, ktoré spadajú pod § 2 ods. 1 písm. c) zákona, ako aj na prípady, keď
štát prevzal vec bez právneho dôvodu.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb, finančná náhrada sa oprávnenej osobe poskytuje
len za nehnuteľnosť, ktorú jej nemožno vydať, alebo ak táto osoba požiada o finančnú náhradu podľa
§ 7 ods. 3, 4 a 5 zákona.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb., písomnú žiadosť o finančnú náhradu treba podať
na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy republiky najneskôr v lehote jedného roka odo dňa
účinnosti tohto zákona alebo v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok,
ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie veci alebo ktorým bola oprávnená osoba rehabilitovaná podľa
zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, alebo v lehote jedného roka
odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo protestu prokurátora podanému

podľa § 31; inak nárok na finančnú náhradu zaniká.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o , na žiadosť podľa odseku 3 poskytne ústredný
orgán štátnej správy republiky oprávnenej osobe finančnú náhradu najneskôr do šiestich mesiacov od
doručenia žiadosti.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb., finančná náhrada spočíva vo vyplatení hotovosti
najviac vo výške 30 000 Kčs a vo vydaní cenných papierov, ktoré nemajú povahu štátneho dlhopisu.
Výšku finančnej náhrady v hotovosti upraví vláda Českej republiky a vláda Slovenskej republiky svojím
nariadením. Finančná náhrada podľa odseku 1 sa ustanovuje podľa cenových predpisov pre oceňovanie

nehnuteľností ku dňu účinnosti tohto zákona.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 6 zákona č. 87/1991 Zb., ak oprávnená osoba nie je uvedená v § 3 ods.
1, vydá sa finančná náhrada osobe oprávnenej podľa § 3 ods. 2, a to iba v cenných papieroch, ktoré
nemajú povahu štátneho dlhopisu.

Podľa ustanovenia § 1 zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a
o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií,
tento zákon upravuje

a) zmiernenie niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v dôsledku platnosti alebo osobitného

použitia niektorých právnych predpisov alebo na základe iných dôvodov len na území Slovenskej
republiky, 1)
b) podmienky uplatňovania nárokov, rozsah týchto nárokov a spôsob náhrady,
c) pôsobnosť ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky (ďalej len "ústredný orgán")
v oblasti mimosúdnych rehabilitácií,

d) postup pri uplatnení nároku Slovenskej republiky 2) na veci, ak niet oprávnenej osoby alebo, ak
si na vec v určenej lehote neuplatní nárok žiadna oprávnená osoba.

-----------------------------------------------------------------
1) § 32 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.

2) § 34 zákona č. 87/1991 Zb.
Čl. 4 ods. 4 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii v znení
neskorších predpisov.
§ 23a zákona č. 137/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov
niektorých majetkových krívd v znení zákona č. 458/1990 Zb.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových
a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych
rehabilitácií, ministerstvo financií Slovenskej republiky je príslušné

a) na prijatie kúpnej ceny, alebo náhrady, ktorú štát vyplatil po odňatí vecí, 6)
b) vrátenie kúpnej ceny , 7)
c) na vyplatenie finančnej náhrady 8) v prípadoch podľa § 6 osobitného predpisu, 3)
d) na vyplatenie finančnej náhrady podľa § 20 ods. 1 a 2 osobitného predpisu 3).-----------------------------------------------------------------
3) Zákon č. 87/1991 Zb.
6) § 10 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb.

7) § 11 zákona č. 87/1991 Zb.
8) § 13 zákona č. 87/1991 Zb.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných
krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií,

v znení zákona č. 492/1992Zb. účinného 27.10. 1992, ak príslušný ústredný orgán neuspokojí nárok
oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať jeho priznania na súde v lehote jedného roka
od doručenia zamietavého stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ
osobitný predpis neustanovuje inak.

25. Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej (vyplatiť)

finančnú náhradu vo výške 30 000 eur za nehnuteľnosti, ktoré jej nemožno vydať a to podľa ustanovenia
§ 13 zákona č. 87/1991 Zb.. Nehnuteľnosti patrili jej otcovi M. C., a boli skonfiškované Výmerom
Okresného národného výboru v C. Č.. XXXXX/XXXX zo dňa 14. 09. 1946 a odvolacím potvrdzujúcim
výmerom Krajského národného výboru v N. N. č. 562-28/7-1949-VIII/1 zo dňa 15. 08. 1949 podľa
Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. Žalobkyňa má za to, že v danom prípade je potrebné tento

právny titul, na základe ktorého prešlo vlastníctvo predmetných nehnuteľností na štát, posudzovať ako
dôvod reštitúcie prevzatia veci štátom bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č.
87/1991 Zb., pretože na konfiškačné výmery hore uvedené je potrebné sa pozerať akoby neboli vydané.
Týmito konfiškačnými výmermi bolo popreté i základné ľudské právo navrhovateľky dediť po jej otcovi
M. C. v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 87/1991 Zb. Navrhovateľka podala odporcovi

žiadosť o vyplatenie finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré jej nemožno vydať podľa ustanovenia
§13 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. listom zo dňa 23. 03. 1992, doručenom odporcovi dňa 24. 03. 1992.
Súd má za to, že táto žiadosť je prvou žiadosťou o poskytnutie finančnej náhrady. Všetky ostatné
žiadosti navrhovateľky adresované odporcovi, bez ohľadu na ich názov, znenie, súd považuje iba za
opakované listy navrhovateľky odporcovi. Táto žiadosť bola podaná podľa ustanovenia § 13 ods. 3

zákona č. 87/1991 Zb. v zákonnej jednoročnej lehote odo dňa účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. t. j. od 01.
04. 1991 do 10. 04. 1992. Odporca na základe tejto žiadosti navrhovateľky podľa ustanovenia § 13 ods.
4 zákona č. 87/1991 Zb. jej v lehote šiestich mesiacov od doručenia žiadosti (do 24. 09. 1992) neposkytol
finančnú náhradu. Naopak, listom zo dňa 13. 04. 1992 (bez zistenia kedy bol navrhovateľke doručený)
odporca zamietol žiadosť navrhovateľky o vyplatenie finančnej náhrady. Navrhovateľka uvádzala, že

je oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zákona č. 87/1991 Zb., pretože je štátnou
občiankou Č. F. a ma na jej území trvalý pobyt. Navrhovateľka, keďže odporca nebol ochotný jej vyplatiť
finančnú náhradu, podala dňa 10. 07. 1995 návrh na súd, kde sa domáha zaplatenia finančnej náhrady
súdnou cestou.

26. Súd o trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporové poriadku tak,
že nepriznal úspešnému žalovanému, kedže súd nevyhovel žalobkyni a žalobu v celom rozsahu
zamietol, nárok na náhradu trov konania, kedže .žalovaný počas celého konania (i v záverečnom
prednese) uvádzal, že si náhradu trov konania neuplatňuje, pretože mu žiadne nevznikli.

27. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
31. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.