Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 23, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/115/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316203087
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2316203087.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Čima a sudkýň

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Zemkovej, PhD. v spore žalobkyne N. C. C., trvale bytom
v X., W. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom v Šali, Jarmočná 2264/3,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu
verejnej moci, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 35C/68/2016, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. januára 2019 sp. zn. 25Co/225/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 35C/68/2016-149 z 3. júla 2017
žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala náhrady škody v sume 15.558,74 eura s úrokom z omeškania
vo výške 5,05% od 10. februára 2016 do zaplatenia zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, štátu náhradu trov konania nepriznal.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v spore sa žalobkyňa domáhala náhrady škody z titulu ušlého

zisku spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci a to nezákonným rozhodnutím, za ktoré žalobkyňa
považovala príkaz na domovú prehliadku vydaný sudcom pre prípravné konanie Špeciálneho súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica č. k. A.-XX-XXX/XX-XPšd-XX-XNttš-XX z 25. januára 2006 u
obvineného N. R. E. (manžela žalobkyne), počas ktorej bola (okrem iného) zaistená aj peňažná hotovosť
patriaca žalobkyni vo výške 23.700 USD. Žalobný nárok vyvodzovala z toho, že uznesením Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 2T/45/2014 z 15. januára 2015 bolo trestné stíhanie voči manželovi žalobkyne
právoplatne zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal obžalovaný, čo má za

následok, že na všetky úkony, ako aj rozhodnutia vykonané v prípravnom konaní (vrátane príkazu na
vykonanie domovej prehliadky) sa prihliada ako na úkony a rozhodnutia zrušené pre nezákonnosť, čím
podľa žalobkyne bola naplnená jedna z podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody. V tejto
súvislosti poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) sp. zn. 4 MCdo 15/2009, ako aj Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08.
Uplatnený nárok na náhradu škody podľa žalobkyne predstavoval ušlý zisk, ktorý jej vznikol v dôsledku
obmedzenia výkonu vlastníckeho práva k peňažným prostriedkom v jej výlučnom vlastníctve, ktoré boli

zaistené pri domovej prehliadke vykonanej 1. februára 2006. Finančná hotovosť bola podľa jej názoru
zaistená protizákonne a tiež protizákonne zadržiavaná orgánmi činnými v trestnom konaní v čase od 1.
februára 2006 do 28. júla 2015.3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č.

514/2003 Z. z.“) a § 100 ods. 1 Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov) a vecne tým, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou objektívnou zodpovednosťou (bez ohľadu na zavinenie).
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú: 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik a existencia škody a 3/ príčinná

súvislosťmedzinezákonnýmrozhodnutímaškodou.Vnadväznostina uvedenépozhodnotenívšetkých
skutkových okolností následne ustálil, že žalobkyňa v spore nepreukázala existenciu nezákonného
rozhodnutia a vznik škody. Žalobkyňa za nezákonné rozhodnutie považovala príkaz na domovú
prehliadku vydaný sudcom pre prípravné konanie Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica č. k. A.-M.-M.-XX-XXX/XX-U.-iX-U.-XX z 25. januára 2006 u obvineného N. R. E. (manžela
žalobkyne) v rodinnom dome vo M. č. XXX. V tejto súvislosti uviedol, že prokurátor predložil návrh

na vydanie príkazu na vykonanie domovej prehliadky, nakoľko z dôkazov vyplývalo podozrenie, že vo
vyššie uvedenej nehnuteľnosti sa nachádzajú veci dôležité pre trestné konanie a to rôzne písomnosti
súvisiace s trestnou činnosťou obvinených (poznámky s telefónnymi kontaktmi, bankové doklady
patriace migrantom, finančné hotovosti získané z trestnej činnosti, mobilné telefóny a telefónne SIM
karty, ktoré obvinení používali pri páchaní trestnej činnosti, zbrane alebo iné veci dôležité pre trestné

konanie). Rodinný dom vo M. užíval obvinený a zároveň ho používal aj k občasnému ubytovávaniu
nelegálnychmigrantov.Podotkol,žeprivykonanejdomovejprehliadkebolizaistenépeňažnéprostriedky
patriace do výlučného vlastníctva žalobkyne, v dôsledku čoho mala v trestnom konaní postavenie
zúčastnenej osoby (§ 45 Trestného poriadku).
4. Súd prvej inštancie následne s prihliadnutím na argumentáciu žalobkyne, ktorá svoj nárok

odvodzovala od právneho záveru vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo
15/2009, ako aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08, sa stotožnil
s názorom žalovanej, že súdny výklad o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pre účely
zákona č. 514/2003 Z. z. a nároku nedôvodne obvinenej osoby na náhradu škody je neprípustné
rozširovať na všetky rozhodnutia vydané v priebehu trestného konania pre účely zákona. Príkaz

na domovú prehliadku (§ 100 ods. 1 Trestného poriadku) môže byť vydaný kedykoľvek v priebehu
trestného stíhania, vylúčené dokonca nie je ani jeho nariadenie pred začatím samotného trestného
stíhania. Zákonnosť príkazu na nariadenie domovej prehliadky a samotnej prehliadky ako takej nie je
možné vyvodzovať z výsledku trestného konania, v ktorom bola prehliadka nariadená (v tom zmysle, že
by skončenie trestného konania iným spôsobom ako vydaním právoplatného odsudzujúceho rozsudku

malo znamenať aj nezákonnosť rozhodnutia o jej nariadení). V nadväznosti na uvedené konštatoval,
že zo žiadneho z argumentov žalobkyne nevyplýva nezákonnosť rozhodnutia v podobe príkazu na
nariadenie domovej prehliadky vo vzťahu k žalobkyni ako zúčastnenej osobe. Poznamenal, že návrh
na vydanie príkazu na vykonanie domovej prehliadky bol prokurátorom podaný v súvislosti s trestným
konaním, v ktorom bolo obvinených osem osôb (vrátane manžela žalobkyne), pričom účelom domovej

prehliadky v rodinnom dome vo M. č. XXX bolo zabezpečenie vecí dôležitých pre toto trestné konanie.
Pokiaľ ide o samotnú domovú prehliadku, v konaní nebolo dokazované, že by jej vykonanie nemalo
základ v právnom poriadku Slovenskej republiky. Domová prehliadka bola vykonaná v súvislosti s
vyšetrovaním trestného činu a sledovala legitímny cieľ sledovania zločinnosti. V tomto kontexte uviedol,
že Trestný poriadok proti príkazu na domovú prehliadku nepripúšťa opravný prostriedok, pričom o

ochrane základných práv a slobôd v tejto veci je oprávnený rozhodnúť ústavný súd (rozumej ,,Ústavný
súd Slovenskej republiky“). Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by ústavný súd porušenie jej práv
a zásah do jej slobôd v súvislosti s domovou prehliadkou konštatoval. Z uvedených dôvodov súd
prvej inštancie dospel teda k záveru, že zastavenie trestného stíhania voči jednému z obvinených
(manželovi žalobkyne), ku ktorému došlo uznesením Okresného súdu Trenčín z 15. januára 2015 sp.

zn. 2T/45/2014, nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a všetkých úkonov, ktoré sa na trestné konanie
viazali. Podotkol, že ak by aj bolo možné konštatovať nezákonnosť jednotlivých úkonov a rozhodnutí vo
vzťahu ku konkrétnemu obvinenému, voči ktorému bolo konanie zastavené, nie je zrejmé, na základe
čoho by sa táto „nezákonnosť“ mala vzťahovať aj na ďalšie subjekty, ako v tomto prípade na žalobkyňu
ako zúčastnenú osobu. Za irelevantnú preto považoval aj jej námietku týkajúcu sa jej postavenia ako

manželky obvineného v trestnom konaní, ktorej majetok bol zaistený.
5. Vo vzťahu ku škode uplatnenej z titulu ušlého zisku, súd prvej inštancie poukázal na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 319/2008 z 28. apríla 2010, z ktorého právneho záveru vyplýva, že
ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti krozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale
stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo

musí byť naisto preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo
škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo
práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Dodal, že ide o stratu očakávaného prínosu,
a to, o aký reálne dosiahnuteľný prospech poškodený prišiel. Náhrada škody sa určuje ako rozdiel
medzi predpokladaným ziskom a nákladmi, ktoré bolo treba na jeho dosiahnutie vynaložiť. Závery, ktoré

vyvodila judikatúra predovšetkým v podnikateľských vzťahoch, a to že pri určení výšky náhrady ušlého
zisku sa vychádza z čiastky, ktorú by za obvyklých okolností (nebyť škodovej udalosti) poškodený
vo svojej činnosti získal, s prihliadnutím k nákladom, ktoré by musel na dosiahnutie týchto výnosov
vynaložiť,platiavšeobecnepre určenievýškyušléhozisku(rozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepubliky
sp. zn. 25 Cdo 2858/2015 z 20. októbra 2015).

6. Žalobkyňa si nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku uplatňovala v rozsahu úrokov z omeškania
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, s odôvodnením, že škodu je treba vnímať ako ušlý zisk za nemožnosť
zhodnocovania peňažných prostriedkov v jej osobnom vlastníctve prostredníctvom poberania úrokov,

ale aj ako sankčný úrok voči štátu, ktorý svojvoľne a nezákonne zasiahol do jej vlastníctva. K tomu
súd prvej inštancie uviedol, že takéto vymedzenie ušlého zisku v žiadnom prípade nezodpovedá jeho
chápaniu v zmysle vyššie uvedených záverov súdnej praxe. Dodal, že žalobkyňa uvádzala, že peniaze
vybrala z účtu z dôvodu nízkych úrokových sadzieb, avšak žiadnym spôsobom nebolo uvádzané, aké
boli očakávania žalobkyne, pri splnení ktorých by opätovne realizovala vklad finančných prostriedkov

na účet. I napriek tomu si nároky na ušlý zisk uplatnila odo dňa zaistenia peňažných prostriedkov.
Žalobkyňa nepreukázala, že mohla dôvodne očakávať zväčšenie majetku v rozsahu uplatnenom
žalobou, pokiaľ by nedošlo k zaisteniu finančných prostriedkov. Z dôvodu, že v spore nepreukázala
splnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu a to nezákonné rozhodnutie a
vznik škody, považoval súd prvej inštancie za nadbytočné skúmať existenciu príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ustanovením § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1. júla 2016 v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,CSP“) a rozhodnutie o trovách štátu ustanovením § 155 CSP, vecne potom
úspechomžalovanejatrovamištátuotlmočnom(vsúvislostisprávomstranysporukonaťvmaterinskom

jazyku).

7. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 29. januára 2019
sp. zn. 25Co/225/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 a j 2 CSP potvrdil. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania plnom rozsahu.

8. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v
odôvodnení rozsudku. Na zdôraznenie správnosti a k uplatneným odvolacím námietkam uviedol, že v
danom prípade nerozhodoval o nároku na náhradu škody pôvodne obvineného manžela žalobkyne N. R.

E. z dôvodu jeho nezákonného trestného stíhania, ktoré bolo proti nemu vedené, kde by právne závery
ústavného súdu uvedené v náleze z 24. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 25/2011, boli plne aplikovateľné.
Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu si uplatnila žalobkyňa,
ktorá mala v trestnej veci postavenie zúčastnenej osoby, a to vzhľadom na jej výlučné vlastníctvo
peňažných prostriedkov zaistených pri domovej prehliadke. V tomto kontexte dodal, že ustanovenie §

5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa týka nároku na náhradu škody účastníka konania, ktorý pojem
Trestný poriadok nepoužíva. Podľa § 10 ods. 11 Trestného poriadku je však potrebné za takéhoto
„účastníka“vcivilnoprávnompoňatípovažovaťajzúčastnenúosobupodľaTrestnéhoporiadku.Odvolací
súd sa stotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu podmienku pre priznanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, v prípade trestného stíhania platí,

že ak bolo trestné stíhanie proti obvinenému zastavené, pretože skutok nepochybne nespáchal, má
to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre
nezákonnosť. Dodal, že žalobkyňa tiež dôvodila nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 17.
júna 2008 sp. zn. II. ÚS 590/08, podľa ktorého je s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenianásledne spojená nezákonnosť a vadnosť všetkých úkonov a rozhodnutí vykonaných v takomto
trestnom konaní. Uvedený právny záver ústavného súdu však nie je možné uplatňovať paušálne,
ale v každom prípade treba prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. Za správny preto považoval

odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že zastavenie trestného stíhania voči manželovi žalobkyne
nespôsobuje v danom prípade automaticky nezákonnosť príkazu na domovú prehliadku, resp. zaistenia
finančnej hotovosti žalobkyne pri jej vykonaní. Podotkol, že domová prehliadka nebola vykonávaná len
v súvislosti s trestným stíhaním manžela žalobkyne, ale bola vykonaná pri vyšetrovaní trestnej činnosti
celej zločineckej skupiny predstavovanej celkom ôsmimi podozrivými osobami, v tom čase vrátane

manžela žalobkyne. Účelom domovej prehliadky v rodinnom dome vo M. č. XXX bolo zabezpečenie
vecí dôležitých pre toto trestné konanie, resp. osôb podozrivých zo spáchania trestnej činnosti
prevádzačstva. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania (najmä z oboch odsudzujúcich rozsudkov
Okresného súdu Trenčín z 28. januára 2014 sp. zn. 2T/114/2010 a z 15. októbra 2015 sp. zn.
2T/45/2014) jednoznačne vyplynulo, že rodinný dom vo M. č. XXX bol používaný na dočasné ukrývanie
nelegálnych migrantov. Okolnosť, že trestné stíhanie nevyústilo v právoplatne odsudzujúci rozsudok

manžela žalobkyne neznamená, že by bolo možné považovať celé trestné konanie za nezákonné,
teda i považovať za nezákonnú vykonanú domovú prehliadku podľa § 100 ods. 1 Trestného poriadku.
Zastavením trestného stíhania voči manželovi žalobkyne sa úkony v tomto trestnom konaní vykonané
za účelom odhalenia a usvedčenia páchateľov organizovanej trestnej činnosti nestávajú automaticky
nezákonnými, najmä ak neboli jednotlivé rozhodnutia vydané v priebehu tohto trestného konania pre

nezákonnosť zrušené, resp. vzhľadom na povahu príkazu na domovú prehliadku a odňatia veci pri nej
vykonaného, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, nebola nezákonnosť tohto príkazu resp.
zásahu do práv žalobkyne pri ňom vykonaného konštatovaná ústavným súdom.

9. Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalobkyne týkajúcu sa tvrdenia, že príkaz na

domovú prehliadku smeroval výlučne len proti manželovi žalobkyne. Z obsahu príkazu na domovú
prehliadku, ako aj z odôvodnenia odsudzujúcich rozsudkov voči ostatným obvineným vyplýva, že
predmetný príkaz bol vydaný pre účely usvedčenia aj ostatných obvinených spolupáchateľov. V tejto
súvislosti ďalej uviedol, že súd v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonnosť tejto konkrétnej domovej prehliadky (pokiaľ ide o zásah do práv žalobkyne)

sám(akopredbežnúotázku)konštatovaťnemôže.Keďževtrestnomkonaníbolopreukázané,žerodinný
dom vo M. č. XXX bol využívaný na ukrývanie nelegálnych migrantov, odvolací súd bol toho názoru,
že domová prehliadka bola v danom prípade nariadená opodstatnene. Na uvedenom nič nemení ani
skutočnosť, že voči manželovi žalobkyne bolo trestné stíhanie zastavené. Z týchto dôvodov odvolací súd
považoval za správny záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní existencie nezákonného rozhodnutia,

ako základného predpokladu pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

10. Za správny považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepreukázania vzniku
škodynastranežalobkynevoformeušléhozisku.Konštatoval,že ak safyzickáosobadomáhaprávana
náhraduškodyztituluušléhozisku,musípreukázať,žepredmetnýziskbymohlareálnedosiahnuť,akby

nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo k jeho nesprávnemu úradnému
postupu. Dôkazné bremeno v danom prípade spočívalo výlučne na žalobkyni. Z výsledkov vykonaného
dokazovaniavyplynulo,žežalobkyňamalapôvodnečasťpeňazínasvojomúčtevTatrabankea.s.,ktoré
finančné prostriedky následne vybrala 4. augusta 2005. Pri domovej prehliadke konanej 1. februára
2006 bola v objekte rodinného domu nájdená hotovosť 23 700 USD, ktoré jej boli odňaté. Podľa názoru

odvolacieho súdu z dokazovania nevyplynuli žiadne konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých
by bolo možné dospieť k záveru, že odňatie a následné zaistenie finančných prostriedkov zasiahlo
do konkrétneho priebehu deja vedúceho k určitému zisku. Na preukázanie ušlého zisku nestačí len
všeobecná úvaha žalobkyne o možnom vplyve zaistenia peňažných prostriedkov na eventuálne možné
výnosy. Dodal, že ušlý zisk spočívajúci v úrokoch zo zaistených peňažných prostriedkov totiž môže byť

podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nahraditeľný len vtedy, ak by žalobkyňa v čase zaistenia
týchto finančných prostriedkov mala s nimi reálne zámery, ktoré by napĺňala konkrétnymi úkonmi
bezprostredne smerujúcimi k tomu tieto peňažné prostriedky konkrétnym spôsobom zhodnocovať,
avšak tento svoj konkrétny zámer neuskutočnila len v dôsledku ich zaistenia. Okolnosť, že žalobkyňa
stratila možnosť s finančnými prostriedkami počas trvania trestného konania disponovať, sama o sebe

vznik škody nepredstavuje. Predmetné finančné prostriedky boli žalobkyni za daných okolností odňaté
dôvodne a zákonne a ich odňatie na majetkovom stave žalobkyne nič nezmenilo. Zároveň nepovažoval
za preukázané a opodstatnené ani tvrdenie žalobkyne, že by investovanie zaistených finančných
prostriedkov do termínovaného vkladu v peňažnom ústave mohlo predstavovať, že takáto dispozíciabola očakávaným priebehom jej činnosti za obvyklých okolností (uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky, sp. zn. 25 Cdo 2973/2005 z 26. septembra 2007).
11. Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj ďalšiu námietku týkajúcu sa tvrdenia, že žalobkyňa

orgány činné v trestnom konaní opakovane žiadala o vrátenie odňatých peňažných prostriedkov, pretože
sú jej výlučným vlastníctvom. V tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ sa príslušné orgány takouto
jej žiadosťou náležite nezaoberali, bolo by možné ich konanie považovať za nesprávny úradný postup,
nakoľko za taký je možné považovať aj iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie
úradného postupu. Avšak v tomto prípade v zmysle § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. platí, že

pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nečinnosti pri výkone verejnej moci
možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o
ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, resp. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa policajného
zboru, povereného príslušníka policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa

policajného zboru, povereného príslušníka policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Aj v prípade nesprávneho úradného postupu
totiž platí, že súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
sám o otázke, či v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu došlo, nie je oprávnený
rozhodovať, ale môže vychádzať len z niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí, ktorá podmienka

však v danom prípade splnená nebola. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa vznik škody vo
forme ušlého zisku spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom v
konaní nepreukázala. Podotkol, že ďalej by už bolo nepodstatným skúmať, akým spôsobom si výšku
ušlého zisku vypočítala. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odôvodnil právne
ustanoveniami podľa § 396 ods. 1, § 262 a § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovanej v celom

rozsahu.

12. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Argumentovala tým, že od začiatku označila
za nezákonné rozhodnutie príkaz na domovú prehliadku A.-M.-M.-XX-XXX/XX-XW.-XX-XNttš-XX z 25.

januára 2006, vydaný sudcom Špeciálneho súdu v Pezinku v rámci trestného konania vedeného pod
ČVS: PPZ-4/HCP-OV/2005, v ktorom mala ako vlastníčka zaistených finančných prostriedkov v rámci
domovej prehliadky vykonanej na základe tohto príkazu postavenie zúčastnenej osoby. V trestnom
konaní bol jedným z obvinených jej manžel N. R. E., voči ktorému bolo uznesením Okresného súdu
Trenčín z 15. januára 2015 sp. zn. 2T/45/2014 trestné stíhanie zastavené, lebo bolo nepochybné,

že skutok tento obvinený nespáchal. S poukazom na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu (4 MCdo
15/2009) následne tvrdila, že uznesením Okresného súdu Trenčín z 15. januára 2015, sp. zn.
2T/45/2014 bolo trestné stíhanie voči manželovi žalobkyne zastavené, a teda podľa jej názoru došlo
ku konštatovaniu nezákonnosti uznesenia vyšetrovateľa policajného zboru. Spornou právnou otázkou,
ktorej vyriešenie má podľa názoru dovolateľky zásadný dopad na výsledok sporu bola otázka, či

zastavenie trestného stíhania, ktoré má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť spôsobuje nezákonnosť všetkých úkonov, vykonaných
len v spojitosti s trestným stíhaním konkrétnej osoby, voči ktorej bolo trestné konanie zastavené (i), a
ak áno, či rozhodnutie o zastavení trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie rozhodnutí a
úkonov vydaných a vykonaných v spojitosti s trestným stíhaním konkrétnej osoby, voči ktorej bolo toto

trestné stíhanie zastavené pre ich nezákonnosť (ii)“.

13. K vymedzeným právnym otázkam opätovne poukázala na právny názor vyslovený v náleze
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. júna 2008, z ktorého (okrem iného)
vyplýva, že ,,pokiaľ sa v akejkoľvek fáze trestného konania ako kontinuálneho procesu zisťovania a

overovania skutočností rozhodných pre posúdenie konania obvineného a jeho hodnotenia z hľadiska
trestnoprávnych noriem ukáže, že účel trestného konania nemôže byť naplnený, alebo že obvinený sa
trestnej činnosti nedopustil, je treba považovať za vadné všetky úkony, ktoré boli v trestnom konaní
vykonané. Ak sa preukáže, že samotné trestné stíhanie bolo nedôvodné, platí tento záver pre všetkyúkony a inštitúty, ktoré sa k trestnému stíhaniu viazali“. Podľa názoru žalobkyne uvedený právny názor
sa vzťahuje aj na situáciu, kedy dôjde k zastaveniu trestného stíhania voči jednému z obvinených, v
dôsledku čoho je potrebné považovať všetky úkony trestného konania vykonané v súvislosti s trestným

stíhaním tejto osoby za nezákonné, keďže nikdy nemali byť vykonané. Z uvedeného dôvodu považovala
za nesprávny právny názor odvolacieho súdu uvedený v bode 24 odôvodnenia rozsudku, z ktorého
vyplýva, že zastavením trestného stíhania voči manželovi žalobkyne sa úkony v tomto trestnom konaní
vykonané za účelom odhalenia a usvedčenia páchateľov organizovanej trestnej činnosti nestávajú
automaticky nezákonnými, najmä ak neboli jednotlivé rozhodnutia vydané v priebehu tohto trestného

konania pre nezákonnosť zrušené, resp. vzhľadom na povahu príkazu na domovú prehliadku a odňatie
veci pri nej vykonaného, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, nebola nezákonnosť tohto
príkazu, resp. zásahu do práv žalobkyne pri ňom vykonaného konštatovaná ústavným súdom.

14. Následne žalobkyňa argumentovala tým, že s vyššie uvedenými právnymi otázkami súvisí aj
otázka, ,,či bol príkaz na domovú prehliadku vydaný v súvislosti s trestným stíhaním manžela

žalobkyne“(iii). Podľa jej názoru, príkaz na domovú prehliadku smeroval výlučne len proti manželovi
žalobkyne, preto samotné vydanie príkazu a vykonanie domovej prehliadky bolo ako celok nezákonné
(nakoľko smerovalo voči obvinenému, u ktorého nebola v konečnom dôsledku preukázaná trestná
činnosť), lebo uznesením Okresného súdu Trenčín z 15. januára 2015, sp. zn. 2T 45/2014 bolo trestné
stíhanie voči manželovi žalobkyne zastavené. Nezákonne boli zaistené peňažné prostriedky žalobkyne,

ktorá bola v postavení zúčastnenej osoby, z čoho vyplýva, že tento príkaz nemal byť vôbec vydaný a
následne nemala byť ani vykonaná domová prehliadka. Z uvedeného dôvodu za nesprávny považovala
názor odvolacieho súdu uvedený v bode 24 odôvodnenia rozsudku, že z obsahu príkazu a vydaných
odsudzujúcich rozsudkov voči ostatným obvineným je zrejmé, že bol vydaný pre účely usvedčenia aj
ostatných obvinených spolupáchateľov. Uvedené argumenty podľa názoru dovolateľky nemajú vplyv na

vydanie samotného príkazu, keďže je potrebné zákonnosť tohto rozhodnutia posudzovať vo vzťahu k
času, kedy bolo vydané, pričom nemožno jeho zákonnosť odôvodňovať skutočnosťami zistenými až po
vykonaní príkazu na domovú prehliadku.

15. Napokon nesúhlasila s názorom súdov nižších inštancií, že vznik škody z titulu ušlého zisku v

konaní nepreukázala. V tejto súvislosti uviedla, že peňažné prostriedky mala na ročnom termínovanom
účte v banke, pričom z jej výpovede vyplynulo, že ich chcela opäť vložiť na obdobný účet, čo však
v dôsledku ich zaistenia pri domovej prehliadke nebolo možné. Z týchto okolností možno usudzovať,
že nebyť vydania príkazu na domovú prehliadku, uložila by ich na termínovaný účet v banke, z čoho
by následne poberala finančný profit, pričom tieto skutočnosti podľa názoru žalobkyne neboli v konaní

vyvrátené. Navrhla zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

16. Žalovaná dovolací návrh nepodala.

17. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) s nariadením termínu verejného
vyhlásenia rozhodnutia (§ 438 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1 a 3 CSP) po preskúmaní, či dovolanie
obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v
rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, ale nedôvodné.

18. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za

splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím
súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

19. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustnésú vymenovanév§420a§421CSP.20. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, alebo b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní.
24. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP má určujúci význam vymedzenie
„právnej“ otázky, ktorá dovolacím súdom ešte nebola riešená. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1
CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Na to,

aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej
prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi

ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom
vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (4 Cdo 64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania
a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne
spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o
prípustnosti dovolania.

25. Po preskúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitostí vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolené právne otázky (i) a (ii)
spĺňajú uvedené náležitosti vymedzenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
eštenebolivyriešené (§421ods.1písm.b/CSP)aodichvyriešeniazáviselorozhodnutievovecisamej.

26. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o

väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

27. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

28. Podľa § 6 ods. 1
a 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené

alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.29. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

30. Zmyslom a účelom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je v
súlade s čl. 46 ods. 3 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,ústava“) ustanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v
ktorých bola poškodenému spôsobená škoda rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné.
31. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
v zmysle § 6 ods. 1
vety prvej zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda,
a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí
vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné
uplatniť výklad systematický a teleologický. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia, má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení
trestného stíhania sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného

(prípravného) konania ukazujú, že buď nejde o trestný čin, alebo podozrenie zo spáchania trestného
činu (konkrétnou osobou) sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné
konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej
moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi

z medzinárodnej zmluvy a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 20/2009 z 30. mája 2011, nález ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 159/2012 z 3. júla 2012).
32. Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 vety prvej zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá interpretácia tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného

stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu,
že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu (R 37/2014).

33. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že nárok na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. si žalobkyňa uplatnila z dôvodu, že v trestnom konaní vedenom Úradom

hraničnej a cudzineckej polície, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Banská Bystrica
sp. zn. PPZ-4/HCP-OV/2005 mala postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 45 Trestného poriadku. K
zaisteniu finančných prostriedkov vo výlučnom vlastníctve dovolateľky došlo počas domovej prehliadky
vykonanej v rodinnom dome vo M. č. XXX, na základe vydaného príkazu sudcom pre prípravné konanie
Špeciálneho súdu Pezinok pod č. A.-M.-M.-XX-XXX/XX-XPšd-XX-XNttš-XX, pri ktorej okrem iných

hnuteľných vecí bola zaistená hotovosť vo výške 23 700 USD. Následne uznesením Okresného súdu
Trenčín z 30. apríla 2015 sp. zn. 2T/45/2014 s právoplatnosťou od 2. mája 2015, súd rozhodol o vrátení
zaistených finančných prostriedkov dovolateľke v celkovej sume 23 700 USD.

34. Súdy nižších inštancií žalobu zamietli z dôvodu nepreukázania existencie nezákonného rozhodnutia

dovolateľkou, ako aj vzniku škody z titulu ušlého zisku. Správne na základe zhodnotenia výsledkov
vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že zastavenie trestného stíhania voči manželovi žalobkyne
(uznesením Okresného súdu Trenčín z 15. januára 2015 s právoplatnosťou od 7. februára 2015)
nespôsobuje zároveň nezákonnosť vydaného príkazu na domovú prehliadku, resp. odňatia finančných
prostriedkov, pretože domová prehliadka nebola vykonávaná len v súvislosti s trestným stíhaním

manžela žalobkyne, ale bola vykonaná v súvislosti s vyšetrovaním trestnej činnosti zločineckej skupiny
pozostávajúcej z ôsmich podozrivých osôb (vrátane manžela žalobkyne) zo spáchania trestného činu
prevádzačstva. Účelom vykonanej domovej prehliadky v rodinnom dome dovolateľky a jej manžela bolo
zabezpečenie vecí dôležitých pre trestné konanie. Z oboch odsudzujúcich rozsudkov Okresného súduTrenčín z 28. januára 2014 sp. zn. 2T/114/2010 a z 15. októbra 2015 sp. zn. 2T/45/2014 jednoznačne
vyplynulo, že rodinný dom vo M. č. XXX bol používaný na dočasné ukrývanie nelegálnych migrantov.
Okolnosť, že trestné stíhanie nevyústilo do právoplatne odsudzujúceho rozsudku manžela žalobkyne,

automaticky neznamená, že by vykonanú domovú prehliadku bolo možné považovať za nezákonnú,
vzhľadom na povahu príkazu na domovú prehliadku a odňatie vecí pri nej vykonaného, voči ktorému
nie je prípustný opravný prostriedok.
35. Domová prehliadka je osobitným zásahom do nedotknuteľnosti obydlia, možno ju uskutočniť
len pre účely trestného konania, na písomný príkaz sudcu a spôsobom ustanoveným zákonom. Ak

sudca pre prípravné konanie vydá v trestnom konaní príkaz na domovú prehliadku, neprichádza do
úvahy preskúmavanie jeho (dostatočnej) odôvodnenosti orgánom činným v trestnom konaní (policajt,
dozorujúca prokuratúra) a ani iným orgánom prokuratúry (generálna prokuratúra), pretože je to práve
súd (sudca pre prípravné konanie), ktorého úlohou je garantovať tak zákonnú, ako aj ,,ústavnú“
opodstatnenosť domovej prehliadky (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 37/2016 z 2. februára
2016,publikovanévZbierkenálezovarozhodnutíÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikypodč.39/2016).

36. Podstatným aspektom pri skúmaní ospravedlniteľnosti zásahu do domovej slobody je zodpovedanie
otázky, či bol dostatok podkladov na jej nariadenie, pričom odôvodnenie príkazu na domovú prehliadku
má osvedčovať dôvodné podozrenie (nie absolútnu istotu) o prítomnosti veci dôležitej pre trestné
konanie v dotknutom obydlí (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 121/2020 z 2. apríla 2020,

publikované v Zbierke nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 56/2020).
37. Sohľadomnavyššieuvedenémožnotedaustáliť,žeajzpohľadunaplneniaúčelutrestnéhokonania
je na mieste skôr reštriktívny (zužujúci) výklad a teda, že zastavenie trestného stíhania má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia len vo vzťahu ku
konkrétnej osobe obvineného, nie aj vo vzťahu k osobe zúčastnenej v trestnom konaní (i), o ktorej vine

sa v trestnom konaní vôbec nerozhoduje. Zastavenie trestného konania nespôsobuje žiadne dôsledky
ako zrušenie rozhodnutí a úkonov vydaných a vykonaných v spojitosti s trestným stíhaním konkrétnej
osoby, voči ktorej bolo toto trestné stíhanie zastavené pre ich nezákonnosť (ii).

38. Dovolací súd na zdôraznenie správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia uvádza, že nárok

na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu patrí manželovi žalobkyne, ktorý bol obvinený v
trestnom konaní, ktoré následne skončilo jeho zastavením z dôvodu, že bolo nepochybné, že skutok
nespáchal. Dovolateľka v spore, ako zúčastnená osoba v trestnom konaní, u ktorej došlo k zaisteniu
a odňatiu finančných prostriedkov patriacich do jej výlučného vlastníctva, nepreukázala jeden zo
zákonných predpokladov pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu z

dôvodu neexistencie nezákonného rozhodnutia. Príkaz na domovú prehliadku nebol zrušený alebo
zmenený orgánom, ktorý ho vydal, jeho vydaniu predchádzalo vyšetrovanie v obzvlášť závažnej trestnej
činnosti pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny
podľa § 185a Trestného zákona, ako aj pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice a
prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 a 3 Trestného zákona. Proti manželovi (N. R. E.) dovolateľky,

ale aj ďalším osobám bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za pokračujúci trestný čin
nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 a 4, písm. b/, ods. 5 Trestného zákona
a pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 Trestného zákona. Z odôvodnenia príkazu na domovú prehliadku je nepochybné, že
domová prehliadka v rodinnom dome patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bola

nariadená v rámci vedeného trestného stíhania a po vznesení obvinenia, za účelom zaistenia dôkazov
preúčelydokazovaniavtrestnomkonaní.Uvedenéskutočnostisprávneposúdiliajsúdynižšíchinštancií,
s ktorým záverom sa dovolací súd stotožnil.

39. K právneho záveru vyplývajúcemu z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ÚS 590/08

zo 17. júna 2008, na ktorý dovolateľka opätovne poukázala v dovolaní, dovolací súd uvádza, že
uvedený právny záver nie je možné aplikovať vo vzťahu k dovolateľke ako zúčastnenej osobe v
trestnom konaní, s ktorou argumentáciou žalobkyne sa súdy nižších inštancií náležite vysporiadali.
Predmetom konania pred českým ústavným súdom bolo posúdenie otázky odškodnenia za výkon väzby
v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Z právnej vety nálezu vyplýva, že ,,pre

účely odškodnenia väzby nemožno izolovane posudzovať väzbu a samotné trestné stíhanie. Pokiaľ sa
trestné stíhanie ukáže vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti ako nedôvodné, navyše v kontexte
stíhania pre podozrenie zo spáchania verbálneho trestného činu, je nedôvodná tiež samotná väzba
ako prostriedok smerujúci k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti“. Uvedený právny názor nie je všakaplikovateľný na daný prípad, lebo sa týka iných skutkových okolností a predovšetkým obvineného, t. j.
osoby odlišnej od dovolateľky (zúčastnenej osoby). Nesúhlas dovolateľky s odôvodnením uvedeným v
bode 24 napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať za opodstatnený.

40. V spore o náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa
zákonač.514/2003Z.z.pritomsúdzásadneniejeoprávnenýsámposudzovať(ne)zákonnosťvydaného
rozhodnutia v inom konaní, vychádzajúc z prezumpcie správnosti vydaného rozhodnutia. Existencia
nezákonného rozhodnutia je tak splnená len vtedy, ak bolo vydané rozhodnutie ako nezákonné zrušené

alebo zmenené príslušným orgánom.

41. K tretej dovolateľkou vymedzenej otázke ,,či bol príkaz na domovú prehliadku vydaný v súvislosti
s trestným stíhaním manžela žalobkyne“(iii), napokon dovolací súd uvádza, že táto otázka nespĺňa
náležitosti prípustnosti dovolacieho dôvodu a jeho vymedzenia v zmysle § 432 ods. 2 CSP. Skutkové
okolnosti týkajúce sa opodstatnenosti vydania príkazu na domovú prehliadku nie je oprávnený

posudzovať súd v spore o náhradu škody a už vonkoncom nie dovolací súd, ale orgány činné v trestnom
konaní. Od ich posúdenia nezáviselo napadnuté rozhodnutie v danej veci, preto vo vzťahu k tejto otázke
dovolací súd nepovažoval dovolanie za prípustné (§ 447 písm. f/ CSP).

42. S ohľadom na vyššie uvedené, dovolací súd konštatuje, že súdy nižších inštancií otázkou

nepreukázania zákonného predpokladu zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci,
spočívajúceho v neexistencii nezákonného rozhodnutia (vo vzťahu k dovolateľke ako zúčastnenej osobe
v trestnom konaní) správne právne posúdili, preto dovolanie ako nedôvodné bolo zamietnuté v súlade
s § 448 CSP.

43. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní vyplývajúcou z § 255
ods. 1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy konania
nevznikli, preto v súlade so zásadou hospodárnosti konania v spojení so zásadou analógie (čl. 4 v
spojení s čl. 17 Základných princípov CSP) náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal (R

72/2018).

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.