Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 26, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/51/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119381659
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:6119381659.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v právnej veci žalobcu: ČAKO, s.r.o., so sídlom Lipová 14425/1A, Banská Bystrica - Podlavice, IČO: 36
033 243, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
JUDr. Martin Kováčik, s.r.o., so sídlom Tajovského 3, Banská Bystrica, IČO: 47 236 876,
proti žalovanému: Sursumcorda s.r.o., so sídlom Staré Grunty 9B, Bratislava - mestská časť Karlova
Ves, IČO: 50 300 857, právne zastúpenému: IN FORO - AYRUMYAN
advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Uhrova 4, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 51 011

344, v spore o zaplatenie sumy 9.522,88,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8Cb/8/2020-134 zo dňa 2. novembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.
p o t v r d z u j e.

Rozsudok v napadnutej časti vo výroku III. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.600,- Eur

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 400,- Eur od 01.05.2019 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.400,- Eur od 31.05.2019 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.400,- Eur od 01.07.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 2.400,- Eur od 31.07.2019 do zaplatenia, spolu so zmluvnou pokutou vo
výške 0,05 % denne zo sumy
400,- Eur od 01.05.2019 do zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,-
Eur od 31.05.2019 do zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,- Eur

od 01.07.2019 do zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,- Eur od
31.07.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II vo zvyšnej časti konanie
zastavil a výrokom III. žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 67 %. Rozhodol tak o
nároku žalobcu na zaplatenie 9.097,60 Eur s príslušenstvom, na zaplatenie zmluvnej pokuty a nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky, ktorý si žalobca uplatnil titulom nájomného, služieb spojených s
užívaním predmetu nájmu a spoločných priestorov na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov
uzatvorenej dňa 30.03.2017 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Súd

prvej inštancie výrok o čiastočnom zastavení konania odôvodnil ust. § 145 ods. 1 CSP, keď
v priebehu konania žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.497,60 Eur a v časti úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 374,40 Eur od 01.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 374,40 Eur
od 31.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 374,40 Eur od 01.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 374,40 Eurod 31.07.2019 do zaplatenia, v časti zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % denne zo sumy 374,40 Eur od
01.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 374,40 Eur od 31.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 374,40 Eur od
01.07.2019 do zaplatenia, zo sumy

374,40 Eur od 31.07.2019 do zaplatenia späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. Po čiastočnom
späťvzatíazastaveníkonaniazostalpredmetomsporunárokžalobcunazaplatenie7.600,-Eursúrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 400,- Eur od 01.05.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 2.400,- Eur od 31.05.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 2.400,- Eur od 01.07.2019 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo

sumy 2.400,- Eur od 31.07.2019 do zaplatenia, so zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % denne zo sumy
400,- Eur od 01.05.2019 do zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške vo výške 0,05 % denne zo sumy
2.400,- Eur od 31.05.2019 do zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,-
Eur od 01.07.2019 do zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,- Eur od
31.07.2019 do zaplatenia.

1.2. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením obsahu zmluvy o nájme nebytových
priestorov zo dňa 30.03.2017, výsluchom konateľa žalobcu, oboznámením písomných vyjadrení strán
sporu, oboznámením obsahu faktúr: č. 201925 zo dňa 15.04.2019, splatnej dňa 30.04.2019, č. 201931
zo dňa 15.05.2019, splatnej dňa 30.05.2019, č. 201936 zo dňa 15.06.2019, splatnej dňa 30.06.2019,
č. 201925 zo dňa 15.07.2019, splatnej dňa 30.07.2019 a oboznámením výpovede nájomnej zmluvy zo

dňa 29.04.2019. Pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. § 261 ods. 1, 6 Obch. zák., z ust. § 720
Obč. zák., z ust. § 3 ods. 1, § 7, § 9 ods. 3 a § 11 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov, ďalej z ust. § 265 Obch. zák. a § 544 ods. 1 Obč. zák.

1.3. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa

30.03.2017 Zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa § 3 ods. 1 zákona
č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, a to žalobca ako prenajímateľ so žalovaným
ako nájomcom. Nájom bol uzatvorený na dobu určitú, a to päť rokov (článok 4. ods. 1. zmluvy). Ďalej z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný ako nájomca zaslal žalobcovi ako prenajímateľovi list,
označený ako „Výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 29.04.2019“ v ktorom sa uvádza: „Na základe nášho

telefonickéhorozhovoruzodňa23.04.2019týmtovypovedámenájomnúzmluvudohodouk30.04.2019“.
Žalovaný teda
v konaní preukazoval skončenie nájmu uvedenou výpoveďou. Žalobca žalovaným tvrdenú ústnu dohodu
ohľadneskončeniapredmetnéhonájmupopieral.Zvykonanéhodokazovaniatiežvyplynulo,žežalovaný
nepreukázal skončenie nájomného vzťahu so žalobcom na základe ním tvrdenej ústnej dohody.

Žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázal, že k takejto dohode medzi stranami sporu vôbec došlo.
Žalobca uzatvorenie žalovaným tvrdenej ústnej dohody popieral, pričom žalobcom tvrdené skutočnosti
boli preukázané i výpoveďou konateľa žalobcu, vypočutého na pojednávaní. V dôsledku uvedeného
súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ by aj došlo k preukázaniu ústne uzatvorenej dohody o
skončení predmetnej nájomnej zmluvy, táto by nebola v súlade s článkom 8. bod 1. písm. b) predmetnej

zmluvy, lebo nájom podľa predmetnej zmluvy môže skončiť pred uplynutím doby písomnou dohodou
strán, pričom nájom v tomto prípade končí dňom uvedeným v písomnej dohode, a ak taký deň v písomnej
dohode nie je, dňom uzavretia písomnej dohody. V takom prípade by totiž absentovala podmienka
dohodnutej písomnej formy právneho úkonu.

1.4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v predmetnej veci bolo potrebné skončenie zmluvného vzťahu
medzi stranami posúdiť podľa § 9 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov v spojení s článkom 8 bod 1. zmluvy, ktorý obsahuje dohodu
zmluvných strán ohľadne zániku nájomnej zmluvy podľa písm. c), podľa ktorého môže nájomná
zmluva zaniknúť pred uplynutím doby písomnou výpoveďou ktorejkoľvek zo zmluvných strán z dôvodov

uvedených v zák. č. 116/1990 Zb., pričom nájom v tomto prípade končí uplynutím trojmesačnej
výpovednej doby, ktorá začína prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom
bola výpoveď druhej strane doručená. Prvoinštančný súd poukázal na to, že zmluva bola dohodnutá na
dobuurčitú.Vypovedaniezmluvyjednostrannebolomožnépodľadohodystránlenzdôvodovuvedených
v zák.

č. 116/1990 Zb., ktoré sú upravené v 9 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov pre zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dojednaného
času len v prípade, ak nájomca stratí spôsobilosť prevádzkovať činnosť, na ktorú si nebytový priestor
najal, nebytový priestor sa stane bez zavinenia nájomcu nespôsobilý na dohovorené užívanie aleboprenajímateľ hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z § 5 ods. 1. Takéto dôvody výpovede zmluvy
však neboli tvrdené. Uvedené však nič nemení na tom, že žalovaný žalobcovi nezaplatil dohodnuté
nájomné za mesiac máj až august 2019, kedy preukázateľne nájomný vzťah ešte trval.

1.5. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi nájomné za
mesiac máj 2019 (faktúra č. 201925 zo dňa 15.04.2019, splatná dňa 30.04.2019 v sume 2.774,40 Eur,
z ktorej uplatnené nájomné predstavuje sumu 2.400,- Eur
s DPH); za mesiac jún 2019 (faktúra č. 201931 zo dňa 15.05.2019, splatná dňa 30.05.2019

v sume 2.774,40 Eur, z ktorej uplatnené nájomné predstavuje sumu 2.400,- Eur s DPH), za mesiac júl
(faktúra č. 201936 zo dňa 15.06.2019, splatná dňa 30.06.2019 v sume 2.774,40 Eur, ,z ktorej uplatnené
nájomné predstavuje sumu 2.400,- Eur s DPH) a za mesiac august 2019 (faktúra č. 201925 zo dňa
15.07.2019, splatná dňa 30.07.2019 v sume 2.774,40 Eur,
z ktorej uplatnené nájomné predstavuje sumu 2.400,- Eur s DPH). Nájomné za mesiac máj až august
2019 predstavuje sumu 9.600,- Eur. Zo sumy nájomného si žalobca odpočítal zábezpeku zloženú

žalovanýmvovýške2.000,-Eurauplatniltakvočižalovanémuzaplateniesumy7.600,-Eur.Zuvedených
dôvodov súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy 7.600,- Eur. Nakoľko
žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením jednotlivých nájmov, súd prvej inštancie s poukazom
na § 369 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka žalovaného zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 400,- Eur od 01.05.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 2.400,- Eur od 31.05.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
2.400,- Eur od 01.07.2019 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.400,- Eur
od 31.07.2019 do zaplatenia. K omeškaniu žalovaného ako dlžníka so zaplatením jednotlivých nájmov
došlo deň po splatnosti jednotlivých faktúr, ktorými bolo nájomné v súlade so zmluvou vyúčtované.

1.6. K nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % denne zo sumy 400,- Eur od
01.05.2019 do zaplatenia, vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,- Eur od 31.05.2019 do zaplatenia,
vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,- Eur od 01.07.2019 do zaplatenia a vo výške 0,05 % denne zo
sumy 2.400,- Eur od 31.07.2019 do zaplatenia a k námietke žalovaného o nedôvodnosti takto uplatnenej
zmluvnej pokuty s poukazom na rozpor s poctivým obchodným stykom súd prvej inštancie zdôraznil,

že miera zodpovednosti v obchodno-záväzkových vzťahoch leží na účastníkoch týchto obchodno-
záväzkových vzťahov, ktorí sú podnikateľmi a preto musia byť vo vzájomných vzťahoch obozretní. Zákon
umožňuje i ochranu účastníkov takýchto vzťahov s poukazom na poctivé konanie jeho účastníkov, keď
v ustanovení § 265 Obch. zák. vyjadruje zásadu, že nepoctivosť nemôže byť v súlade so zákonom. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,05 % denne,

čo predstavuje 18,25 % ročne, sa mu nejavila
v rozpore s poctivým obchodným stykom. Zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinností, pre
porušenie ktorých bola zmluvná pokuta dohodnutá (článok 6. ods. 5. zmluvy) tým, že žalovaný sa dostal
do omeškania s platením nájomného. Uplatnenie úroku
z omeškania a zároveň i primeranej zmluvnej pokuty žalobcom v súdnom konaní sa

v obchodno-záväzkových vzťahoch nevylučuje. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi
v súlade s § 544 Občianskeho zákonníka ním uplatnenú zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo
sumy 400,- Eur od 01.05.2019 do zaplatenia, vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,- Eur od 31.05.2019
do zaplatenia, vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.400,- Eur od 01.07.2019 do zaplatenia a vo výške 0,05
% denne zo sumy 2.400,- Eur od 31.07.2019 do zaplatenia.

1.7.Výrokonáhradetrovkonaniasúdprvejinštancieodôvodnilust.§255ods.1CSPaplnýmúspechom
žalovaného v spore.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365

ods. 1 písm. h), f) CSP, keď podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. K odvolaciemu dôvodu
uvedenému v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaný uviedol, že on už v odpore proti platobnému
rozkazu namietal skutočnosti uvádzané v žalobe a tvrdil, že nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou
bol riadne ukončený dňa 30.04.2019, pričom tento nájomný vzťah bol ukončený na základe ústnej

telefonickejdohody,ktoráviedlanáslednekjednostrannémuvyhotoveniudokumentu,ktorýbolnásledne
zaslaný priamo žalobcovi emailom. Následne on, žalovaný od počiatku namietal nezákonnosť samotnej
podanej žaloby, ale taktiež obchádzanie poctivého obchodného styku žalobcom, a to z dôvodu zmluvnej
pokuty vo výške 0,05 % denne z každej vystavenej faktúry zvlášť. Podľa jeho názoru súd prvejinštancie nedostatočným spôsobom venoval pozornosť hodnoteniu samotnej telefonickej ústnej dohody
o skončení nájomného vzťahu medzi ním a žalobcom, ako aj hodnoteniu, že on a žalobca si skutočne
založili obchodnú zvyklosť, na základe ktorej dochádzalo k výmene obchodných informácií výlučne

ústnou formou, a teda aj samotné ukončenie nájomného vzťahu bolo možné realizovať v inej ako
písomnej forme. Taktiež prvoinštančný súd nevenoval pozornosť skutočnosti, na základe ktorej sa
žalobca už v čase podanej žaloby mal záujem obohatiť na jeho úkor, keď žalobou uplatnil sumu výške
9.600,00 EUR, čím zjavne a účelovo nezapočítal čiastku vo výške 2.000,00 EUR ako kauciu, ktorá
mu bola ponechaná ako určitá forma „odškodnenia“ skoršieho ukončenia nájomného vzťahu. Aj táto

skutočnosť mala byť spravodlivo v konaní posúdená súdom prvej inštancie, lebo spochybňuje tvrdenia
žalobcu o neexistencii dohody o ukončení nájomného vzťahu
a prenechanie kaucie vo výške 2.000,00 EUR ako určitého gesta a „odškodnenia“ za skoršie ukončenie
nájomného vzťahu. Až z ďalšieho konania pred prvoinštančným súdom prvej inštancie vyplynulo,
že žalobca si uplatňoval nárok, ktorý nemal oporu v zmluvnej ani zákonnej rovine. Žalovaný zotrval
na názore, že žalobcom uplatnený nárok odporuje poctivému obchodnému styku, a to nielen v

rovine samotnej uplatňovanej istiny, ale aj duplicitného postihu omeškania uplatnením nielen úroku
z omeškania, ale aj zmluvnej pokuty, a to na rovnakom skutkovom základe, z rovnakej čiastky a
z rovnakého obdobia. Žalovaný zdôraznil, že z konania nevyplynulo a ani sám konateľ žalobcu
dostatočným spôsobom nespochybnil skutočnosti, ktoré konateľka žalovaného uviedla v dokumente
nazvanom „Výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 29.04.2019“ s textom: Na základe nášho telefonického

rozhovoru zo dňa 23.04.2019 týmto vypovedáme nájomnú zmluvu dohodou
k 30.04.2019. Žalovaný sa nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu o neprípustnosti založenia si
odlišnej obchodnej praxe, a to najmä s dôrazom na možnosti ukončenia nájomného vzťahu. Poukázal
na to, že v logickej následnosti svojich argumentov preukázal dostatočným spôsobom založenie novej
obchodnej praxe, v dôsledku ktorej bola uzatvorená dohoda o skončení nájomného vzťahu medzi ním

a žalobcom k 30.04.2019. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný ďalej poukázal na znenie § 220 ods. 2 CSP a uviedol, že
podľa jeho názoru odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za riadne a presvedčivé
v zmysle citovaného ustanovenia, nakoľko obsahuje výlučne opísaný žalobný návrh žalobcu, vyjadrenie
žalovanej k podanej žalobe ako aj opísaný priebeh konania uvedením argumentácií oboch sporových

strán, avšak bez náležitej a presvedčivej argumentácie súdu prvej inštancie ako i náležitého posúdenia
veci, či už skutkovo alebo právne. V dôsledku uvedeného postupu boli podľa jeho názoru porušené
práva na spravodlivý súdny proces, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú dôvody, ktoré
súd prvej inštancie viedli k priznaniu nároku žalobcu takmer v plnom rozsahu. V tejto súvislosti poukázal
na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 341/2012 zo 17. januára 2013. Podľa

názoru žalovaného konaním prvoinštančného súdu došlo k porušeniu jedného zo základných princípov
uvedeného v čl. 2 ods. 2 CSP, a to porušeniu princípu právnej istoty, na základe ktorého môže každý
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa názoru žalovaného hodnotenie skutkového
stavu súdom prvej inštancie tak, ako je uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, nemožno v
zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP považovať za presvedčivé

a dostatočne odôvodnené. Priznanie žalobou uplatneného nároku takmer v plnom rozsahu predstavuje
výrazný zásah do jeho práv. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 04.03.2022 k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý

rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného ohľadne vzniku
nájomného vzťahu a možnosti jeho ukončenia žalobca poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a
na znenie čl. 8. bod 1. písm. b) Nájomnej zmluvy, podľa ktorého sa vyžadovalo, aby dohoda zmluvných
strán o skončení nájomného vzťahu bola uskutočnená v písomnej forme. Ďalej poukázal na znenie
čl. 11. bod 5. Nájomnej zmluvy prvá veta, podľa ktorého v prípade akejkoľvek zmeny adresy určenej

na doručovanie písomností na základe tejto zmluvy alebo v súvislosti s touto zmluvou sa príslušná
strana zaviazala o zmene adresy písomne informovať druhú stranu a v zmysle čl. 11. bod 7. Nájomnej
zmluvy, každá zmena tejto zmluvy si vyžadovala písomnú formu a musela byt' riadne podpísaná
oboma stranami, inak by bola neplatná. Žalobca opakovane namietol žalovaným tvrdenú, údajne
medzi zmluvnými stranami založenú obchodnú zvyklosť, na základe ktorej malo dochádzať k výmene

obchodných informácií, pričom aj s ohľadom na uzatvorenú Nájomnú zmluvu je nepochybné, že medzi
žalobcom a žalovaným bola dohodnutá len písomná forma. Poukázal na znenie ods. 37 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalovaný nepreukázal skončenie nájomného vzťahu so žalobcom na základe ním tvrdenej ústnejdohody. Žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázal, že k takejto dohode medzi stranami sporu vôbec
došlo. Žalobca uzatvorenie žalovaným tvrdenej ústnej dohody popieral, pričom žalobcom tvrdené
skutočnosti boli preukázané i výpoveďou konateľa žalobcu, vypočutého na pojednávaní. Žalobca pre

úplnosť dodal, že pokiaľ by mal žalovaný záujem na konštruktívnom vedení sporu, mal svoje tvrdenia, a
teda okolnosti nájomného vzťahu ako aj jeho skončenie preukázať napríklad aj formou výpovede svojho
štatutárneho zástupcu na nariadených pojednávaniach preukázať. Žalovaný však podaným odvolaním
pokračuje vo svojej nekonštruktívnej a nehospodárnej procesnej obrane. Žalobca zdôraznil, že on aj
čiastočným späťvzatím žaloby zo dňa 28.06.2021 deklaroval svoj záujem na hospodárnom vedení sporu

v snahe vyhnúť sa jeho ďalšiemu predlžovaniu. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného ohľadne zloženej
zábezpeky vo výške 2.000,- Eur, a podľa ktorých on v čase podanej žaloby mal záujem obohatiť sa
na úkor žalovaného, žalobca tieto tvrdenia poprel a označil ich za nepravdivé. Pokiaľ ide o tvrdenia
o údajnom obchádzaní poctivého obchodného styku žalobcom z dôvodu uplatnenia zmluvnej pokuty,
žalobca odkázal na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt", v zmysle ktorej práva patria tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Aj s ohľadom na uvedené zmluvnú pokutu vo
výške 0,05 % v prostredí obchodného práva rozhodne nemožno považovať za obchádzanie poctivého
obchodného styku. Taktiež aj s námietkou žalovaného ohľadne dôvodnosti
a primeranosti žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty sa súd prvej inštancie vysporiadal a to
v bode 47. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca ďalej uviedol, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, ani nemusí akceptovať všetky jeho
návrhy. Súd je však povinný na procesné úkony účastníkov reagovať primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis.

zn. 7 Cdo 26/2014 zo dňa 24.03.2015 s odkazom na uznesenie ÚS SR IV. ÜS 329/04). Žalobca v závere
svojho vyjadrenia uviedol, že rozhodne nepopiera právo žalovaného na podanie riadnych opravných
prostriedkov a tiež nerozporuje jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, avšak aj
s ohľadom na podané odvolanie je ale zrejmé, že súd prvej inštancie reagoval na všetky sporné otázky
v danom konaní týkajúce sa ukončenia nájomného vzťahu a nároku žalobcu voči žalovanému na

zaplatenie zmluvne dohodnutej zmluvnej pokuty (najmä body 37, 38 a 39 napadnutého rozhodnutia)
a bezpochyby na tieto zodpovedal zrozumiteľným, ústavne akceptovateľným spôsobom. Napadnutý
rozsudok má podľa žalobcu oporu vo vykonanom dokazovaní a je vecne správny.

4. Ďalšie písomné podania strán sporu neboli súdu doručené.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaných odvolaní a ich dôvodov.

6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolaní žalobcu i
žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
ani to nevyžadoval dôležitý záujem.

7. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

10. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, teda uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Po preskúmaní veci v rozsahu podaného odvolania odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného, čo
sa týka veci samej, nie je opodstatnené, a dôvodné je len pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie
o náhrade trov konania.

14. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či

konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie

dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku vo veci samej zistil, že súd prvej inštancie

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k
správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne
právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich
vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými

úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, čo sa týka merita veci,
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia
rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

16. Námietky žalovaného uvedené v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil v
konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa prvoinštančný súd zaoberal, správne a vyčerpávajúco
sa s nimi vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o vec samu. Ani v
odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok

odlišné rozhodnutie vo veci.
Preto si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pokiaľ ide o vec samu a
v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach
na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

17. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu o merite veci a vo vzťahu k odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

18. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval existenciou telefonickej ústnej dohody o skončení
nájomného vzťahu a poukazoval v tejto súvislosti na obchodnú zvyklosť, ktorá si podľa jeho tvrdenia

strany medzi sebou zaviedli a na jej základe dochádzalo k výmene obchodných informácií výlučne
ústnou formou, pričom podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie dôsledne s týmito skutočnosťami
nevysporiadal, odvolací súd k tomu uvádza, že prvoinštančný súd sa s okolnosťami skončenia
nájomného vzťahu na základe žalovaným tvrdenej ústnej dohody náležite vysporiadal v odseku 37.odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s jeho právnym záverom, podľa ktorého
v zmysle čl. 8. bod 1. písm. b) Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.3.2017 nájom mohol
skončiť pred uplynutím doby len na základe písomnej dohody strán, teda pre platnosť takého úkonu sa

podľa zmluvy vyžadovala písomná forma. Súd prvej inštancie správne tiež akcentoval, že v zmysle čl.
11. bod 7. predmetnej nájomnej zmluvy každá zmena zmluvy si vyžadovala písomnú formu a musela byť
riadne podpísaná oboma stranami, a to pod následkom neplatnosti. Tvrdenia žalovaného o možnosti
meniť, či rušiť predmetnú nájomnú zmluvu ústnou formou sú teda aj podľa názoru odvolacieho súdu v
priamom rozpore s dojednaniami obsiahnutými v predmetnej nájomnej zmluve.

19. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že žalobca mal už v čase podanej žaloby záujem obohatiť sa na
jeho úkor, keď zažaloval sumu vo výške 9.600,- Eur, pričom zjavne účelovo nezapočítal čiastku 2.000,-
Eur ponechanú mu žalovaným ako kauciu práve pre prípad skoršieho ukončenia nájomného vzťahu ako
určitá forma „odškodnenia“, odvolací súd uvádza, že suma zodpovedajúca výške zloženej zábezpeky
bola odpočítaná zo sumy nevyplateného nájomného, v dôsledku čoho si žalobca proti žalovanému

uplatnil (po čiastočnom späťvzatí žaloby) nárok na zaplatenie 7.600,- Eur tak, ako to vyplýva z odseku
39. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

20. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval tým, že žalobca si uplatňoval nárok, ktorý nemal
oporu v zmluvnej ani v zákonnej rovine, že tento nárok odporuje poctivému obchodnému styku, a

že ide o duplicitnú sankciu, nakoľko žalobca si nárokoval aj zmluvnú pokutu aj úroky z omeškania,
odvolací súd k tomu uvádza, že nárok žalobcu na zaplatenie prisúdenej istiny vo výške 7.600 Eur
predstavuje neuhradené dohodnuté nájomné za mesiac máj až august 2019 tak, ako to vyplýva z ods.
39 odôvodnenia napadnutého rozsudku po odpočítaní žalovaným zloženej zábezpeky vo výške 2.000
Eur. Ako správne ustálil prvoinštančný súd, ide o nárok vyplývajúci z platne uzavretej zmluvy o nájme

nebytových priestorov, preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobcom uplatnený nárok nemá oporu
v zmluve, či v zákone. V žalovaným namietanej duplicite sankcií za omeškanie s plnením jeho dlhu
odvolací súd uvádza, že vzhľadom na charakter oboch nárokov (zmluvnej pokuty ako samostatného
majetkového práva a úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky) ich súbežné uplatnenie zákon
nevylučuje. Oba nároky je v prípade omeškania so splnením peňažného záväzku možné uplatniť

súčasne, pričom zmluvná pokuta 0,05 % denne (teda 18,25 % ročne) podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodne nepredstavuje neprimeranú výšku, ktorú by bolo potrebné obmedziť využitím moderačného
oprávnenia v zmysle § 301 Obch. zák.

21. Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

vo veci samej je správny, vychádzajúci z riadne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho
posúdenia veci. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v merite veci odôvodnil v súlade s požiadavkami
§ 220 ods. 2 CSP a odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Preto potvrdil
napadnutý rozsudok v napadnutej časti vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

22. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti výroku III. o nároku žalobcu na náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 67 % odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je potrebné napadnutý
rozsudok zrušiť ako nepreskúmateľný a vecne nesprávny podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP.

23. Z výroku III. napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 67 %, pričom ale v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nakoľko
žalobca bol v spore plne úspešný patrí mu náhrada trov konania v plnej výške v zmysle § 255 ods. 1
CSP. Z uvedeného je zrejmé, že výrok napadnutého rozhodnutia a odôvodnenie vo vzťahu k trovám
konania si vzájomne odporujú. Nie je zrejmé, akými úvahami sa prvoinštančný súd riadil pri ustálení
pomeru úspechu žalobcu, keďže výrok III. o náhrade trov konania odôvodnil celkom zrejme nesprávnym

zákonným ustanovením.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti vo
výroku III. ako nepreskúmateľný a vecne nesprávny podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec v
zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods.

1 CSP.25. Úlohou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní opätovne rozhodnúť o trovách konania a svoje
rozhodnutie jasne a presvedčivo odôvodniť. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).