Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 29, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/88/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118201334
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovič

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:6118201334.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovič a členiek

senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobkyne: SetCar sk, a.s., so
sídlom Ulica priemyselná 10, 038 52 Sučany, IČO: 50 387 189, zastúpenej JUDr. Tomášom Zbojom,
advokátom, so sídlom Kuzmányho 4, 036 01 Martin, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenej
JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o
zaplatenie 1.334,40 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 32Cb/56/2018-135 zo dňa 17. marca 2021 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/56/2018-135 zo dňa 17.
marca 2021 p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým meritórnym rozhodnutím zo dňa 17. marca 2021 súd prvej inštancie (ďalej aj
„súd“)prvýmvýrokompriznalžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobkynisumu1.334,40EURspolusúrokom

z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.334,40 EUR od 20.10.2017 do zaplatenia, s poukazom na
ust. § 442 ods. 1, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), § 1 ods.
2, § 4 ods. 2 písm. b), § 11 ods. 7, § 15 ods. 1 zákona 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o PZP“). Druhým výrokom zaviazal žalovanú na povinnosť nahradiť žalobkyni
trovy konania v rozsahu 100%, s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa návrhom domáhala proti žalovanej zaplatenia
sumy 1.334,40 EUR s príslušenstvom a náhrady trov konania. V návrhu uviedla, že na základe
škodovejudalostievidovanejužalovanej,došlokuškodenavozidlepoškodeného.Škodováudalosťbola
spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovanej. V dôsledku uvedeného
bol poškodený nútený užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb a to zapožičaním si

náhradného vozidla u žalobkyne. Po ukončení nájmu žalobkyňa vystavila poškodenému faktúru, ktorú
si poškodený uplatnil u žalovanej. Oznámením o poistnom plnení žalovaná oznámila poškodenému
šetrenie udalosti tak, že neuznala uplatnenú výšku v plnom rozsahu. Poškodený následne uzatvoril so
žalobkyňou zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bol nárok na náhradu škody vyplývajúcejz poistnej udalosti z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla a
uvedenú skutočnosť oznámil žalovanej. Žalovaná na výzvu nereagovala, a preto si žalobkyňa svoj nárok
uplatnila na súde.

3. V prvom rade súd uviedol, že nezistil žalovanou namietané porušenie § 132 CSP, čo je zrejmé už
z toho, že v konaní pokračoval a vec meritórne prejednal. Odhliadnuc od evidentnej nekonzistentnosti
postupu žalovanej v rámci vybavovania celej záležitosti, keď primárne poskytla čiastočné plnenie
nákladov za použitie náhradného motorového vozidla, následne však modifikovala svoj postoj tak, že

aktuálne namietala neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa súd najskôr zaoberal, či žalobkyňa má
aktívnu vecnú legitimáciu. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávky (bod 1., bod 2., bod 3. prvá veta, bod
4. a bod 5.) z 08.09.2017 uzavretej medzi poškodeným ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom
postupca má peňažnú pohľadávku voči žalovanej, ako likvidačný zástupca, ktorý rieši škodu spôsobenú
vozidlom Audi A3 EČV: L. vo výške 1.814,40 EUR z titulu jeho nároku voči žalovanej podľa § 4 zákona
o PZP.

4. Súd ustálil, že z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobkyňou a poškodeným vyplýva,
že predmetom postúpenia bol nárok poškodeného voči žalovanej spočívajúci v náhrade nákladov za
prenájom vozidla, a práve tento nárok bol zmluvou postúpený žalobkyni. Predmetom postúpenia teda
nebol dlh poškodeného voči žalobkyni z titulu nájmu náhradného vozidla. Uviedol, že pohľadávku

poškodeného na poistné plnenie nemožno zamieňať so záväzkom poškodeného, ktorý vznikol zo
samostatného zmluvného vzťahu v súvislosti s nájmom náhradného motorového vozidla. Nesúhlasil
preto s tvrdením žalovanej, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu z dôvodu, že by predmetom zmluvy
o postúpení pohľadávky mal byť dlh poškodeného voči žalobkyni z titulu nájmu náhradného vozidla. Bol
postúpený konkrétny nárok na náhradu škody v presne stanovenej výške. V rámci zmluvy o postúpení

pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného
nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky. Súd prvej inštancie
bol toho názoru, že skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobkyňou a poškodeným, a súčasne
k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ustanovením § 524 Občianskeho
zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.

Zmluva o postúpení pohľadávky tak mala spôsobilý predmet postúpenia a išlo o platný právny úkon a
práve touto zmluvou preukázala žalobkyňa aktívnu vecnú legitimáciu.

5. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávky nie je neplatná ani s ohľadom
na námietku žalovanej, že žalobkyňa nemá ako predmet svojho podnikania v obchodnom registri

zapísané činnosti ako faktoring, forfaiting, či nadobúdanie pohľadávok. Uvedené nemožno v tomto, ani v
obdobných prípadoch považovať za neoprávnené podnikanie žalobkyne, pretože žalobkyňa nepodniká
za týmto účelom. V danom prípade ide iba o štandardné postúpenie pohľadávky.

6. Pokiaľ ide o primeranosť sumy 54,- EUR bez DPH, súd ustálil, že poškodený si prenajal auto

rovnakej triedy (Kia Sportage - Kia Sportage), a preto možno konštatovať primeranosť a účelnosť
vynaloženého nákladu na jeho prenájom. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že náklady na
prenájom náhradného vozidla nevyplývajú z OZ a ani zo zákona o PZP. Poukázal na to, že poškodený,
t.j. právny predchodca žalobkyne nemohol z titulu poistnej udalosti užívať svoje motorové vozidlo, a
preto bolo dôvodné, aby si zabezpečil náhradné vozidlo a náklady spojené so zabezpečením tohto

náhradného vozidla v podobe nájomného tak patria do oprávneného nároku poškodeného. Škoda v
tejto súvislosti vzniknutá na strane poškodeného je škodou v rozsahu účelne vynaložených nákladov
na nájom tohto náhradného motorového vozidla. K nutnosti a účelnosti vynaložených nákladov so
zabezpečenímnáhradnéhomotorovéhovozidlapristupujesamotnáskutočnosť,žepoškodenémuztitulu
škodovej udalosti bol nanútený skutkový a právny stav, kedy nemohol užívať svoje motorové vozidlo,

a tým sa ocitol v stave nutnosti zabezpečenia si náhradného motorového vozidla počas opravy svojho
vozidla. Súd konštatoval, že suma 54,- EUR bez DPH (64,80 EUR s DPH) za deň nájmu motorového
vozidla celkom zjavne z cenového pásma nevybočuje a nemožno ju považovať za neprimeranú alebo
celkom premrštenú. Čo sa týka počtu dní nájmu náhradného vozidla, súd poukázal na to, že k
poškodeniu motorového vozidla došlo 12.08.2017, čo vyplýva aj z dokumentu predloženého žalovanou

- hlásenia škody a v ten istý deň došlo aj k uzavretiu zmluvy o nájme č. 350 z 12.08.2017. Podľa faktúry
SLOV TAIN, s. r. o. č. 61170273 (spoločnosti, ktorá poškodené motorové vozidlo opravovala) bola služba
dodaná 08.09.2017, teda v deň, ktorý bol podľa faktúry žalobkyne č. 170391 zároveň posledným dňomprenájmu náhradného motorového vozidla. Poškodený tak mal náhradné vozidlo prenajaté v čase od
12.08.2017 do 08.09.2017, teda v čase vykonávania opravy jeho motorového vozidla.
Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nakoľko žalovaná ukončila šetrenie poistnej udalosti

03.10.2017, v súlade s bodom 26. bola povinná poskytnúť plnenie do 15 dní od skončenia prešetrovania
poistnej udalosti, a keďže tak neurobila, je od 19.10.2017 v omeškaní s plnením sumy 1.334,40 EUR.
Súd preto zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úroku z omeškania v žalobkyňou požadovanej výške 5%
(vo výške zodpovedajúcej nariadeniu podľa bodu 11. rozsudku) zo sumy 1.334,40 EUR od žalobkyňou
požadovaného dňa 20.10.2017 do zaplatenia.

Súd záverom konštatoval, že žalobkyňa bola vo veci v celom rozsahu úspešná, súd jej priznal nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu 100%.

7. Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktoré odôvodnila
s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Žalovaná považuje rozsudok súdu za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Podľa jej názoru,

je rozsudok výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou
nepreskúmateľnosťou.
Malazato,žesúdvyslovilprávnezávery,avšaknevysporiadalsasoskutočnosťami,zohľadneniektorých
je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol, podľa jej názoru, na základe nepodloženej právnej
konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku

svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom
rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd.

8. Žalovaná mala za to, že žalobkyňa nebola vo vedenom súdnom konaní aktívne vecne legitimovaná.
Zo súdom uvádzaného zisteného skutkového stavu (ktorý vychádza a súčasne ho potvrdzujú aj

dôkazy predložené žalobkyňou) vyplýva, že poškodený mal voči žalobkyni záväzok, ktorý spočíval
v neuhradenej faktúre. Z uvedeného potom vyplýva, že poškodený predstavoval subjekt, ktorý bol
dlžníkom žalobkyne. Uvedené preukazuje faktúra, v zmysle ktorej subjektom zaviazaným na plnenie bol
práve poškodený, a nie žalovaná.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na znenie ustanovenia § 524 OZ vyplýva, že

nakoľko poškodený predstavoval dlžníka žalobkyne, nemohol s ňou platne uzatvoriť zmluvu o postúpení
pohľadávky. Uzatvorením zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného
na žalobkyňu (nakoľko jej pohľadávku pred jej cesiou poškodený žalobkyni neuhradil a teda mu ako
pohľadávka nevznikla), ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu záväzku poškodeného, ktorý v
zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobkyne.

K úhrade faktúry, v uvedených súvislostiach, logicky nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného
zápočtu realizovaného v zmluve o postúpení, ako to tvrdí súd v rozsudku. Vychádzajúc zo zmluvy
o postúpení totiž jednoznačne vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu
pohľadávky (v zmysle vyššie uvedeného podľa jej názoru, neexistujúcej) a až následne k započítaniu
vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobkyne. Ak teda poškodený nebol majiteľom pohľadávky

voči žalobkyni pred jej postúpením, nemohla túto pohľadávku postúpiť na žalobkyňu a kauzálne
žalobkyni následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za
postúpenie, ktorú následne žalobkyňa mienila použiť na započítanie. Z uvedeného potom vyplýva,
že žalobkyňa nemôže predstavovať aktívne vecne legitimovaný subjekt na strane žalobcu v súdnom
konaní.

9. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Obo 20/2007 zo dňa 29. januára 2008. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu viažucu sa k
uzatvoreniu zmluvy o postúpení medzi poškodeným ako postupcom a žalobkyňou ako postupníčkou,
týkajúcej sa nemožnosti uzatvorenia takéhoto zmluvného vzťahu, a to z dôvodu, že predmetom zmluvy

o postúpení malo byť postúpenie pohľadávky zo strany poškodeného, ktorú žalobkyňa ako veriteľ
eviduje voči poškodenému ako dlžníkovi (t. j. neexistujúci predmet postúpenia), je takýto právny úkon
podľa ustanovenia § 39 OZ zjavne absolútne neplatný. Poukázala aj na skutočnosť, že súd rozsudkom
priznal žalobkyni aj úroky z omeškania, a to v rozpore s ustálenou judikatúrou. V tejto súvislosti
poukázala na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.11.2018, sp.

zn. 3Cdo/145/2017.10. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti navrhla, aby Krajský súd v Bratislave vydal
rozhodnutie, ktorým zruší rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/56/2018 zo dňa 17.03.2021
a vec vráti Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

11. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený. Súčasne podotkla, že aj naďalej
zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a stanoviskách.

12. Tvrdenia žalovanej, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, ako aj tvrdenia o neexistencii uplatnenej pohľadávky, považovala za neopodstatnené.
Nesprávne a zavádzajúce je aj tvrdenie žalovanej, uvedené v podanom odvolaní, že predmetom zmluvy
o postúpení malo byť postúpenie pohľadávky, ktorú žalobkyňa ako veriteľ eviduje voči poškodenému
ako dlžníkovi. V čase pred podaním žaloby tak žalovaná nemala najmenšiu pochybnosť o postúpení
pohľadávky. Keďže zo strany žalovanej bolo poskytnuté čiastočné poistné plnenie, nemôže byť

sporné ani to, že poškodenému vznikol nárok na preplatenie účelne vynaložených nákladov za
nájom náhradného vozidla. Prenájom náhradného vozidla je totiž súčasnou judikatúrou považovaný
za skutočnú škodu, teda za majetkovú hodnotu, ktorú bolo potrebné vynaložiť k uvedeniu veci do
predošlého stavu. Túto skutočnosť napokon obsahuje aj samotné usmernenie členov SKP č. 17/2002,
z ktorého žalovaná vychádza pri šetrení poistných udalostí.

13. K namietanej arbitrárnosti a svojvôle súdu prvej inštancie poukázala na základné princípy CSP,
predovšetkým na čl. 4, čl. 5, čl. 15 a čl. 17. Aj rozhodnutia, na ktoré žalovaná odkazuje vo svojom
odvolaní uvádzajú, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutia nemožno chápať tak, že sa
vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď. V danom smere sa totiž kladie dôraz

predovšetkým na jednoduchosť a zrozumiteľnosť rozhodnutia. Poukázala na nález Ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 119/03-30. To, že sa žalovaná nestotožňuje s názorom súdu riadne odôvodneným v
napadnutom rozsudku ešte neznamená, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces.

14. Pokiaľ ide o namietanú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, skutočnosť, že došlo k
prevodu práva medzi žalobkyňou a poškodeným, a súčasne k úhrade predmetnej faktúry, nespôsobuje
rozpor s ustanovením § 524 OZ, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla. Uvedené zastrešuje jeden dokument, a to predložená zmluva o postúpení
pohľadávky, v zmysle ktorého došlo k úhrade faktúry, a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný

nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených za prenájom náhradného vozidla voči žalovanej tak
zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky.
Akékoľvek tvrdenia žalovanej o neexistencii pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a
rozpore s ust. § 524 OZ sú preto neopodstatnené. Poznamenala, že poškodený má v zmysle zákona
o PZP nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla od žalovaného, a nie od

žalobcu (prenajímateľa vozidla). Dlžníkom tak v tomto prípade je práve žalovaná a nie poškodený. V
čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry, a teda aj k vzniku škody.
Takéto postúpenie pohľadávky podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR neodporuje zákonu.
Tvrdenie žalovanej ohľadne postúpenia pohľadávky považuje za nesprávne a zavádzajúce, nakoľko
ide odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na

úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie so samotným
nárokom na náhradu škody, ktorý bol v zmysle zmluvy postúpený. Rovnako tak tvrdenie, že prejav
vôle účastníkov smeroval najprv k cedovaniu pohľadávky, a až následne k započítaniu vzájomných
pohľadávok žalobkyne a poškodeného, považuje za ničím nepodložené a zjavne účelové. Podotkla, že
v zmysle predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky poškodený v rámci jedného dokumentu uhradil

faktúru za nájom a súčasne postúpil žalobkyni za odplatu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanej,
čím došlo k úbytku v majetkovej sfére žalobkyne.

15. Žalobkyňa v tejto súvislosti odkázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/104/2019
zo dňa 30.05.2019, ako aj na ďalšie rozhodnutia odvolacieho súdu v skutkovo a právne obdobných

veciach (sp. zn. 9Co/86/2019 zo dňa 27.06.2019, sp. zn. 10Co/316/2018 zo dňa 20.06.2019, sp.
zn. 6Co/148/2019 z 21.08.2019, sp. zn. 10Co/103/2019 z 26.09.2019, sp. zn. 6Co/23/2019 zo dňa
21.08.2019, sp. zn. 6Co/122/2019 z 21.08.2019, sp. zn. 6Co/79/2019 zo dňa 25.09.2019, sp. zn.
10Co/182/2019 zo dňa 26.09.2019), v ktorých Krajský súd v Žiline zaujal podobné stanovisko.16. Mala za to, že na základe uvedeného nie je možné hľadieť na skutočnosť vzniku škody
tak formalisticky, že poškodený neuhradil predmetnú faktúru, dokým nedošlo k fyzickému prevodu

finančných prostriedkov z majetkovej sféry poškodeného do majetkovej sféry žalobkyne (prenajímateľa).
Neexistuje predsa rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobkyni v hotovosti nájomné a následne
žalobkyňa zaplatí tú istú sumu ako odplatu za postúpenie pohľadávky späť poškodenému, alebo sa toto
zrealizuje vzájomným zápočtom. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/135/2019-186
zo dňa 25.06.2019 to, že uvedený záväzok postupca priamo nesplnil, ale vo vzťahu k tomuto záväzku

uplatnil započítanie, ktoré predstavuje tiež jeden zo spôsobov zániku dlhu, nemôže mať vplyv na vznik
pohľadávky z titulu náhrady škody. Žalobkyňa tak na základe zmluvy o postúpení pohľadávky nadobudla
existujúcu pohľadávku, ktorá zakladá jeho aktívnu vecnú legitimáciu v prejednávanom spore. Obdobný
názorjemožnénájsťajvinýchrozsudkochKrajskéhosúduŽilina,konkrétne11Co/174/2019-163zodňa
24.09.2019, 11Co/203/2019 - 113 zo dňa 24.09.2019, 5Co/111/2019 zo dňa 26.11.2019, 9Co/30/2019 zo
dňa 25.04.2019, 6Co/122/2019 zo dňa 21.08.2019, 11Co/214/2019 zo dňa 29.10.2019, či uzneseniach

Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/163/2019 z 27.08.2019. Poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3Cob/220/2017 zo dňa 17.01.2018.

17. Žalobkyňa považovala tvrdenia žalovanej ohľadne úrokov z omeškania za nesprávne a irelevantné.
Zdôraznila, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu v otázke priznania úrokov z omeškania v obdobných

prípadoch nie je jednotná. Opačné stanovisko ako uvádza žalovaná zaujal Najvyšší súd SR napr.
v rozsudku sp. zn. 5Obo 19/2009 zo dňa 25.03.2009. Z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 11Co/135/2019-186 zo dňa 25.06.2019 zasa vyplýva, že sa nemožno stotožniť s názorom, že
oznámením o poistnom plnení si poisťovateľ splnil podmienku v zmysle § 11 ods. 6 písm. b) citovaného
zákona, ktorá ho v zmysle § 11 ods. 8 citovaného zákona v celosti zbavuje povinnosti platiť úroky

z omeškania, nakoľko ide o špeciálnu úpravu platenia úroku z omeškania vo vzťahu k § 517 ods.
2 OZ. Otázka splatnosti poistného plnenia je upravená v § 11 ods. 7 citovaného zákona. Pokiaľ
poisťovňa nesplní svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytne poistné plnenie v lehote splatnosti
určenej zákonom, dostáva sa do omeškania, čo znamená právo popri poistnom plnení požadovať
aj úroky z omeškania, ktorých základ je daný v § 517 ods. 2 OZ. Ust. § 11 ods. 8 citovaného

zákona upravuje výlučne následky nesplnenia povinnosti podľa odseku 6 citovaného zákona, t. j.
sankcionuje neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej udalosti, avšak nezbavuje poisťovňu povinnosti
platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa § 517 ods. 2 OZ. V prípade prijatia výkladu
zachyteného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 by tak vôbec nebolo možné
v prípade uplatnenia si poistného plnenia priznať v takomto konaní úrok z omeškania. Nezodpovedá

spravodlivému usporiadaniu vzťahov, aby poisťovňa zodpovednosť za svoje nesprávne posúdenie
povinnostiposkytnúťpoistnéplnenieprenášalanapoškodeného.Právepoisťovňamusíznášaťnásledky
nesprávneho posúdenia svojej povinnosti. Žalovaná bola v omeškaní so splnením svojho peňažného
záväzku v rovine náhrady škody, v dôsledku čoho bol dôvodne uplatnený úrok z omeškania podľa 517
ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (rozsudok Krajského súdu Žilina sp.zn.

6Co/100/2019 z 30.10.2019).

18. Žalobkyňa dala do pozornosti ust. § 153 a § 154 CSP, v zmysle ktorých sú strany povinné uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Žalovaná sa v priebehu konania
do ukončenia dokazovania vôbec nevyjadrila k opodstatnenosti uplatnených úrokov z omeškania, a

za týmto účelom neposkytla súdu žiadne dôkazy. Naproti tomu až v odvolacom konaní poukázala
na viac ako rok a pol staré rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa
22.11.2018, ktoré muselo byť žalovanej známe už predtým. Navyše podľa tohto rozhodnutia by pre
úplné vylúčenie povinnosti poisťovateľa nahradiť vzniknutú škodu (resp. poskytnúť poistné plnenie)
postačovalo uviesť akékoľvek dôvody odmietnutia plnenia, bez ohľadu na ich kvalitu a opodstatnenosť

nároku poškodeného, čo je neprijateľné.

19. Záverom uviedla, že všetky námietky žalovanej uvedené v predloženom odvolaní zo dňa 21.04.2021
považujezaneopodstatnenéapretonavrhuje,abyodvolacísúdpostupovalpodľa§387CSParozsudok
súdu prvej inštancie č. k. 32Cb/56/2018 zo dňa 17.03.2021 potvrdil ako vecne správny. Súčasne žiada

priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlades ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave.
Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania
žalovanej, vyjadrením žalobkyne k odvolaniu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie

je dôvodné, a je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne v súlade ust. §
387 ods. 1 CSP.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaná neargumentuje žiadnymi novými
prostriedkami procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v
odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného
skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím
súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené

argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie vo veci.
Podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie
potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do 3 mesiacov odo

dňa oznámenia škodovej udalosti. a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho
povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah
povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť
poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné
plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu

škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť
poistné plnenie a výška poistného plnenia, písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho
poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.
Podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po
skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné

plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z
tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.
Podľa § 11 ods. 8 zákona o PZP, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť
poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.
Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o PZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.

Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať.

22. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1, 2 OZ (1) dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy

odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení. (2) ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

23. Podľa § 797 ods. 3, prvá veta OZ, plnenie je splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ skončil
vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť.

24. Podľa § 524 ods.1, 2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

25. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalovanej dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,

svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.

26. Odvolací súd mal zo spisu vo veci samej riadne preukázané, že žalobkyňa sa podanou žalobou
domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 1.334,40 EUR. V danej veci ide o nárok na náhradu účelne

vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou z
12.08.2017 na vozidle Kia Sportage EČV: L.. Postupca zmluvou v zmysle § 524 ods. 1 OZ postúpil
žalobkyni pohľadávku a žalobkyňa sa zaviazala uhradiť za postúpenie pohľadávky odplatu. Postupca
súčasne postúpil s postúpenou pohľadávkou žalobkyni všetko príslušenstvo a všetky práva súvisiace
s touto pohľadávkou. Zmluvné strany sa dohodli, že postúpenie pohľadávky je odplatné, pričom
odplata za postúpenie pohľadávky je vo výške 1.814,40 EUR, ktorá zodpovedá faktúre č. 170391

vystavenej žalobkyňou ako prenajímateľom postupcovi ako nájomcovi náhradného motorového vozidla
Kia Sportage EČV: X.. Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné nároky (na úhradu odplaty za
postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo) sa podpisom tejto zmluvy
započítavajú, pričom žalobkyňa si bude pohľadávku vymáhať vo vlastnom mene a na vlastný účet.

27. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku súdu prvej inštancie, mala za
to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkla súdu, že sa nedostatočným
a nesprávnym spôsobom vysporiadal s namietanou aktívnou legitimáciou žalobkyne v súdnom spore, a
zároveň vytýkala rozhodnutiu, že súd priznal žalobkyni aj úroky z omeškania, a to v rozpore s ustálenou

judikatúrou.
K námietke žalovanej, že rozsudok súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci § 365 ods.
1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom zo správnych skutkových záverov vyvodil
správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím
súdom zistená.

Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalovanej, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a
nesprávnym spôsobom vysporiadal s namietanou aktívnou vecnou legitimáciu žalobkyne vo vedenom
spore a nestotožnil sa s jeho názorom, že žalobkyňa nebola vo vedenom súdnom konaní aktívne vecne
legitimovaná. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,
že zmluva o postúpení pohľadávky bola platne uzavretá a žalobkyňa bola na podanie žaloby aktívne

legitimovaná a svoj názor dostatočne odôvodnil v bodoch 19., 20., 21., na ktoré odvolací súd v plnom
rozsahu odkazuje.
Odvolací súd dopĺňa a vo všeobecnosti uvádza, že podľa § 524 ods. 2 OZ, s postúpenou pohľadávkou
prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Postupca stráca postúpenú pohľadávku
so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pohľadávku po jej postúpení nie je oprávnený

vymáhať a nie je ani oprávnený prijať plnenie od dlžníka. Keďže postúpením pohľadávky postupca
prestal byť veriteľom, je povinný postupníkovi vydať alebo na neho previesť všetky prostriedky
právnej ochrany, zabezpečovacie prostriedky, ktoré sa viažu k pohľadávke. Platná zmluva o postúpení
pohľadávky má za následok zmenu v osobe veriteľa, keď nový veriteľ nadobúda nielen postupovanú
pohľadávku, ale spolu s ňou tiež aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatnenie a úplný výkon.

Súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav poukázaním na to, že došlo k prevodu práva medzi
žalobkyňou a poškodeným a súčasne k úhrade faktúry započítaním, ktoré nespôsobuje rozpor s
ustanovením § 524 OZ, či neexistenciu nároku na náhradu škody, spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky mala spôsobilý predmet postúpenia, a išlo o platný právny
úkon, a práve touto zmluvou preukázala žalobkyňa aktívnu vecnú legitimáciu.

28.Kporušeniuprávažalovanejnaspravodlivýsúdnyprocesodvolacísúduvádza,žesúdprvejinštancie
dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodilsvoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods.
1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za
ústavne konformné. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd
nevzhliadol dôvodnosť vyššie uvedenej námietky žalovanej, keď odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
netrpí žalovanou namietanými nedostatkami. V predmetnej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia dal dostatočnú odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

spredmetomsúdnejochranyaobranyprotinejvparametrochdanýchust.§220ods.2CSP.Skutočnosť,
že odvolateľka sa s názormi súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o
neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, jeho arbitrárnosti, svojvôli, či v konečnom dôsledku
namietanému ústavne nekonformnému výkladu. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

29. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku žalovanej v súvislosti s priznanými úrokmi z
omeškania, ktoré poľa jej názoru prvoinštančný súd priznal žalobkyni v rozpore s ustálenou judikatúrou.
V tejto súvislosti poukázala na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
22.11.2018 sp. zn. 3Cdo/145/2017.
Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyhodnotil nárok na

úroky z omeškania za dôvodný a odkazuje v plnom rozsahu na bod 26. a 27. odôvodnenia napadnutého
rozsudku.

30. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v
Nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 309/2020 a III. ÚS 214/2020 zo 14.

októbra 2021 a sp. zn. III. ÚS 215/2020 z 28. októbra 2021 zhodne skonštatoval, že výklad ust. § 11
ods. 6 až 8 zákona o PZP prijatý všeobecnými súdmi v zrušovaných rozhodnutiach vylučuje poskytnutie
poistného plnenia, ktoré by zahŕňalo aj úroky z omeškania z náhrady škody a dostáva sa tak do ostrého
konfliktu s racionálnym účelom právnej úpravy. Súdy zároveň neaplikovali eurokonformný výklad v
súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti (kodifikované znenie), keď všeobecné súdy sú zároveň súdmi Európskej
únie, ktoré sú povinné aplikovať úniové právo (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-106/77
vo veci Simmenthal). Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení nálezu III. ÚS 215/2020 z 28.
októbra 2021 uviedol, že poisťovňa bola poškodeným priamo žalovaná, a preto sa na priznanie úroku z

omeškania vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po
tom, ako si poškodený u nej uplatní svoj priamy nárok na náhradu škody s tým rozdielom, že na úrok
z omeškania nemá nárok za obdobie troch mesiacov na šetrenie poistnej udalosti a 15 dní na výplatu,
ak k výplate žiadanej náhrady skutočne došlo.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/27/2021

zo dňa 23.02.2022 ako súdu dovolacieho, ktorý v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na citované nálezy
ústavného súdu a konštatuje, že ak súdy pri výklade ustanovenia § 11 ods. 6 až 8 zákona o PZP
vychádzali výlučne z gramatického výkladu uvedených ustanovení, nezohľadnili účel prijatej právnej
normy a výklad neuskutočnili eurokonformným spôsobom. Prijatým nesprávnym výkladom následne
spôsobili, že žalobcovi odopreli časť uplatneného nároku (úrok z omeškania), a to s odôvodnením, ktoré

nedalo logické a udržateľné odpovede na podstatné otázky výkladu predmetných ustanovení. Preto
pokiaľbolÚstavnýmsúdomSRoznačenýakoústavnenesúladnýspôsob,akýmvšeobecnésúdydospeli
k záveru o vzniku práva poškodeného na úrok z omeškania až po uplynutí lehoty na plnenie určenej
súdom po právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške škody, je potrebné rovnaký záver prijať aj v tejto veci.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené poukazuje na citované zákonné ust. § 11 ods. 7 zákona o

PZP, ktoré upravuje povinnosť poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie do 15 dní a to jednak po doručení
mu právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody, alebo do 15 dní po skončení prešetrovania
potrebného na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie.

31. Odvolací súd má za to, že zo žiadneho zákonného ustanovenia zákona o PZP nemožno vyvodiť,

že sankcia v prípade omeškania s poskytnutím poistného plnenia v zmysle § 11 ods. 7 zákona o PZP, v
spojení s § 517 ods. 2 OZ je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm.
a) alebo b) zákona o PZP. Zákonná povinnosť zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania, vyplývajúce z ust.
§ 517 ods. 2 OZ vzniká pri omeškaní s plnením, a nie je podmienená ďalším zákonným ustanovením.Preto, ak poisťovateľ neposkytne poistné plnenie v lehote podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP, a to bez
ohľadu na to, či porušil, alebo neporušil povinnosti vyplývajúce z ust. § 11 ods. 6 zákona o PZP,
vznikne mu zákonná povinnosť zaplatiť poškodenému úroky z omeškania. Poisťovňa je tak v prípade

nesplnenia si nepeňažnej povinnosti sankcionovaná úrokom z omeškania podľa § 11 ods. 6 zákona o
PZP, a v prípade omeškania s nesplnením peňažnej povinnosti podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP je
sankcionovaná úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ. Obidve sankcie preto existujú vedľa seba,
nie sú podmienené a každá z nich má svoj samostatný skutkový a právny základ.

32. Vzhľadom na to, že žalovaný bol stranou sporu v konaní o náhradu škody, do úvahy prichádza jeho
prípadné omeškanie s poskytnutím poistného plnenia v lehote do 15 dní po skončení prešetrovania
potrebného na zistenie rozsahu jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie. Z citovaného zákonného ust. §
11 ods. 6 zákona o PZP možno vyvodiť záver, že prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti
poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie je skončené oznámením poškodenému výšky poistného plnenia,
prípadne poskytnutím mu písomného vysvetlenia dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť

alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytol poškodenému písomné vysvetlenie. Najneskôr
však uplynutím troch mesiacov odo dňa oznámenia mu škodovej udalosti. Následne po skončení
prešetrovania vzniká povinnosť poskytnúť poistné plnenie do 15 dní (§ 11 ods. 7 zákona o PZP). Je teda
zrejmé, že poisťovateľ nie je v omeškaní v lehote troch mesiacov a 15 dní, ak vykonáva svoje oprávnenie
podľa § 11 ods. 6 a 7 zákona o PZP.

33. Ak teda poisťovateľ v lehote do 15 dní po skončení prešetrovania neposkytne poistné plnenie,
dostáva sa do omeškania. Keďže dôsledok omeškania v súvislosti s povinnosťou poisťovateľa poskytnúť
poistné plnenie nie je riešený ust. § 11 ods. 8 zákona o PZP, ale ani iným ustanovením zákona o
povinnom zmluvnom poistení, je preto nevyhnutné na dôsledky omeškania poisťovateľa s poskytnutím

poistného aplikovať všeobecný právny predpis, ktorým je ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd je toho názoru, že nesplnením právnej povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie
riadne a včas, dostáva sa s plnením tejto povinnosti do omeškania a poškodenému vzniká nárok
uplatňovať si voči poisťovateľovi aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a to bez ohľadu na to, či poisťovateľ riadne a včas splnil aj inú svoju právnu povinnosť podľa § 11 ods.

6 zákona o PZP.

34. Súd prvej inštancie preto správne skonštatoval, že nemožno sa stotožniť s takým výkladom zákona
o PZP, že oznámením o poistnom plnení, v rámci ktorého poisťovňa (žalovaná) krátila plnenie, splnila
podmienky v zmysle § 11 ods. 6 zákona o PZP. Otázka splatnosti poistného plnenia je upravená v § 11

ods.7zákonaoPZP,pričomdruháčasťtohtoustanoveniasauplatnílenvtedy,akjevsúdnomrozhodnutí
zaviazaný na zaplatenie náhrady škody poistený škodca. Opačný výklad by znamenal obsolentnosť §
11 ods. 7 PZP, pretože právo poškodeného uplatňujúceho priamy nárok voči poisťovni je predsa dané
inštitútomvykonateľnostirozhodnutia,atouplynutímlehotynaplnenie,ktorájeviazanánaprávoplatnosť
rozhodnutia a nie na doručenie právoplatného rozhodnutia.

34.1. Pokiaľ teda poisťovňa nesplní svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytne poistné plnenie v
celom jeho rozsahu v lehote splatnosti určenej zákonom, dostáva sa do omeškania, čo znamená právo
poškodeného, príp. jeho právneho nástupcu (aktuálne žalobkyne) popri poistnom plnení požadovať aj
úrokyzomeškania,ktorýchzákladjedanýv§517ods.2OZ.ZákonoPZPv§11ods.8upravujevýlučne

následky nesplnenia povinnosti podľa odseku 6 zákona o PZP, t. j. sankcionuje neskoré prešetrenie a
vybavenie poistnej udalosti, avšak nezbavuje poisťovňu (žalovanú) povinnosti platiť úroky z omeškania
za oneskorené plnenie podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP v spojení s § 517 ods. 2 OZ. Výklad, v rámci
ktorého by nebolo možné zo strany poškodeného, resp. jeho právneho nástupcu, v prípade uplatnenia
si skráteného poistného plnenia priznať v prebiehajúcom sporovom konaní úroky z omeškania, by

nezodpovedal zmyslu a účelu zákona o PZP. Zmyslom povinného zmluvného poistenia je zabezpečiť
poškodenému nahradenie škody, a to v čo najkratšom čase.

34.2. Nezodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov, aby poisťovňa zodpovednosť za svoje
nesprávne posúdenie povinnosti poskytnúť poistné plnenie prenášala na poškodeného. Podľa názoru

súdu práve poisťovňa musí znášať následky nesprávneho posúdenia svojej povinnosti, vrátane
povinnosti znášať stav, kedy sa v prípade skráteného (a tým pádom neúplného) plnenia dostane do
omeškania. Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/100/2019
z 21.05.2020 a sp. zn. 2Cob/200/2019 z 29.09.2020.35. Za nesprávny považuje odvolací súd poukaz žalovanej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/145/2017. Najvyšší súd SR v rozhodnutí konštatuje, že „žalovaná do omeškania by sa dostala s

plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady
škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa § 11 ods. 7 zákona
č. 381/2001 Z.z.“ Výkladom poskytnutým v uvedenom rozhodnutí dochádza k záveru, že poisťovňa sa
dostáva do omeškania a je povinná platiť úrok z omeškania, nie potom, ako uplynula lehota podľa §
11 ods. 7 zákona o PZP, ale až potom, ako jej bol doručený rozsudok v spore, v ktorom vystupovala

ako žalovaná, pričom tento rozsudok stotožnil s právoplatným rozhodnutím súdu o výške náhrady škody
podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP.
Z rozhodnutia je zrejmé, že v nich nebola Najvyšším súdom SR riešená zásadná právna otázka pre
rozhodnutie v tejto veci, a to dôsledok omeškania poisťovateľa s poskytnutím poistného plnenia v lehote
do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť
poistné plnenie.

36. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa 365 ods. 1 písm. f) CSP, vyplývajúcemu z obsahu odvolania, t. j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na

základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu,

čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a 193 CSP. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému
výroku nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu,
čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a 193 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

37. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na
podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Obsah odvolania žalovanej nebol spôsobilý spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v nich uvedených (§ 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP; a odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP vyplývajúci z textu odvolania), pričom

ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by túto vecnú správnosť
spochybňovali. Odvolací súd za daného stavu preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.39. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, súd jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu proti žalovanej.

40. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).