Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 23, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/167/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213039
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5116213039.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: Mgr. K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX,
právne zastúpená advokátom JUDr. Igorom Horanským, so sídlom E. F. Scherera 2, Piešťany, proti
žalovanému: Ing. Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, L., právne zastúpený advokátom
Mgr. Rastislavom Otrubom, so sídlom Kvačalova 1227/55, Žilina, o zaplatenie 12.279,59 eur s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina, pod sp. zn. 17Cpr/3/2016, o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. marca 2020 sp. zn. 10CoPr/3/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13.02.2019, č. k. 17Cpr/3/2016-289

žalobu zamietol a žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

1.1 Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa ako zamestnankyňa uzatvorila so žalovaným ako
zamestnávateľom dňa 28.08.2013 pracovnú zmluvu na funkciu spracovanie účtovníctva a mzdovej
agendy s nástupom do zamestnania dňa 01.09.2013, s miestom výkonu práce V. a s dohodnutou mzdou
1.160 eur brutto mesačne. Pracovný pomer bol ukončený dohodou zo dňa 09.04.2015. V zmysle článku

2 tejto dohody sa žalovaný ako zamestnávateľ zaviazal voči žalobkyni ako zamestnankyni vysporiadať
všetky finančné nároky, a to nevyplatenú mzdu v roku 2014 a 2015 až do ukončenia pracovného pomeru,
pričom sa zaviazal tento záväzok uhradiť do 30.04.2016. Žalobkyňa tvrdila, že vykonávala prácu pre
žalovaného v tomto rozhodnom období od 01.03.2014 do 09.04.2015 a na základe uvedeného sa
domáhala vyplatenia mzdy. Žalovaný neuznal žalobkyňou uplatnený nárok v celom rozsahu a žiadal
žalobu zamietnuť. Žalovaný uviedol, že žalobkyni uhradil mzdu za obdobie 3/2014, 8/2014, 9/2014 a

10/2014 a za ostatné obdobie mzdu nevyplatil z dôvodu, že žalobkyňa v uvedenom období žiadnu prácu
reálne nevykonávala.

1.2 Súd prvej inštancie s odkazom na § 118 ods.1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
(ďalej aj ako ,,Zákonník práce“) konštatoval, že mzda je plnením poskytovaným zamestnávateľom
zamestnancovi za vykonanú prácu, a teda vznik nároku na mzdu je podmienený skutočným výkonom

práce zamestnanca a nielen samotným pracovným pomerom medzi ním a zamestnávateľom. Mal za to,
že žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno nielen o tom, že mala so žalovaným uzatvorený pracovný
pomer na základe pracovnej zmluvy, ale aj o tom, že za dané obdobie prácu skutočne vykonávala,
pričom nestačilo len samotné tvrdenie žalobkyne ako zamestnankyne.

1.3 Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa dôkazné bremeno

neuniesla, nakoľko nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti ohľadom skutočného vykonávania práce v
rozhodnom období. Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 09.04.2015 a v nej uvedený článok 2(záväzokžalovaného,odktoréhožalobkyňaodvodzovalasvojnárok),nebolomožnéchápaťakouznanie
nároku na mzdu. Súd prvej inštancie uviedol, že ani z výpovede svedka (manžela žalobkyne) nebolo
preukázané, že by žalobkyňa vykonávala účtovnícke práce pre žalovaného. Naopak, z oboznámenia

zápisníc z výsluchu svedkov (zamestnancov žalovaného) mal súd prvej inštancie za preukázané, že
nikto žalobkyňu v mieste výkonu jej práce nevidel, žiadnu prácu pre žalovaného nevykonávala a ani
žiaden zamestnanec žalovaného jej nedával žiadne doklady.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31.03.2020 sp. zn. 10CoPr/3/2019 I.

výrokom rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku o zamietnutí žaloby v celom rozsahu, v II.
výrokuzmenilvýrokonáhradetrovprvoinštančnéhokonania,takžestranynemajúnároknanáhradutrov
prvoinštančného konania a v III. výroku stranám nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1 Odvolací súd vo vzťahu k uzatvoreniu dohody o urovnaní v rámci dohody o skončení pracovného
pomeru uviedol, že ide o novú argumentáciu žalobkyne, nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie

odkazovala na uznanie dlhu. Vzhľadom na to, že išlo o argumentáciu právnu, a nie skutkovú, nejednalo
sa o neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Odvolací súd však poukázal na to, že žalobkyňa
neposkytla konkrétne tvrdenia, ktoré by preukazovali jej definovanie dotknutého dojednania ako dohody
o urovnaní v zmysle § 585 a násl. Občianskeho zákonníka. Odvolací súd mal za to, že formulácia
vyplývajúca z článku 2 dohody o ukončení pracovného pomeru ,,zamestnávateľ sa zaväzuje vysporiadať

všetky finančné nároky, a to nevyplatenú mzdu v roku 2014 a 2015 až do ukončenia pracovného
pomeru voči zamestnancovi“ nepredstavuje dohodu o urovnaní, ktorá by zakladala nárok žalobkyne na
zaplatenie ňou uplatňovanej sumy 12.279,59 eur s príslušenstvom. Zároveň nejde ani o iný záväzkovo-
právny titul dôvodnosti nároku žalobkyne.

2.2 Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala reálny
výkon pracovných činností v zmysle pracovnej zmluvy so žalovaným. Napriek údajnému, viac ako dva
roky trvajúcemu výkonu práce odvolací súd postrádal akékoľvek verifikovateľné konkrétnosti. Zároveň
poukázal aj na vyjadrenie manžela žalobkyne, ktoré malo potvrdzovať reálny výkon práce žalobkyňou,
pričom vykazovalo značné nezrovnalosti, osobitne v otázkach tvrdeného výkonu práce priamo v mieste

výkonu práce a súvisiaceho dochádzania z miesta bydliska za prácou.

2.3 Odvolací súd zároveň poukázal na vyšetrovací spis, ktorý bol vedený na základe trestného
oznámenia žalobkyne, pričom išlo o vyšetrovanie tvrdeného nevyplatenia mzdy žalovaným vo výške
12.279,59 eur, t. j. posúdenie trestnoprávnej roviny nároku uplatňovaného žalobkyňou v súdnej veci.

Odvolací súd z vyšetrovacieho spisu zistil, že trestné stíhanie bolo zastavené, pričom z vykonaného
dokazovania vyplývali také skutočnosti, ktoré spochybňovali právny nárok žalobkyne na vyplatenie
mzdy. Žalobkyňa v pozícii poškodenej podala voči zastaveniu trestného stíhania sťažnosť, ktorú
prokurátor zamietol dňa 04.12.2016 ako nedôvodnú a v rámci sťažnosti uviedol, že vecné tvrdenia
žalobkyne sú v rozpore s ostatnými dôkazmi a taktiež odporujú obvyklému fungovaniu pracovno-

právnych vzťahov aj štandardnému odmeňovaniu na trhu práce. Okrem slovných vyjadrení žalobkyne
neexistoval žiaden dôkaz, že pre žalovaného naozaj pracovala, no množstvo dôkazov, že sa tak
nestalo. Na základe týchto skutočností prokurátor akceptoval názor vyšetrovateľa, že išlo len o fiktívne
zamestnávanie bez reálneho základu a napĺňania účelu a cieľov závislej práce, chránenej najmä
Zákonníkom práce.

2.4 Podľa odvolacieho súdu neobstojí námietka o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, nakoľko
mal za to, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok, čo platí aj
pre odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Uviedol, že určitá stručnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie,
osobitne v otázke odvodzovania nároku žalobkyne od článku 2 dohody o skončení pracovného pomeru,

bola odstránená závermi odvolacieho súdu.

2.5Vovzťahuktvrdeniamžalobkyneoporušeníprincípovmateriálnehoprávnehoštátu,predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí, ochrany legitímnych očakávaní, zákazu diskriminácie a pod., odvolací súd uviedol,
že ide len o všeobecné tvrdenia, bez vymedzenia ich základu v konkrétnych súvislostiach činnosti

a prístupe súdu prvej inštancie. Odvolací súd bol toho názoru, že ide o vyjadrenia subjektívnej
nespokojnosti žalobkyne s výsledkom konania.3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej len ,,dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

3.1 Dovolateľka vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu. Mala za to, že stručnosť odôvodnenia súdu prvej
inštancie nie je možné odstrániť závermi a úvahami odvolacieho súdu, pričom v tejto veci poukázala na
ustálenú súdnu prax (rozhodnutia I ÚS 17/1999, I ÚS 54/02, III. ÚS 72/2010, IV ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 115/03). Dovolateľka tvrdila, že nedostatok odôvodnenia rozsudku sama o sebe

spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a túto stručnosť odôvodnenia neodstránil ani odvolací súd,
keďže sa nezaoberal dohodou z hľadiska jej obsahu ako celku a nesprávne vyhodnotil argumentáciu
žalobkyne vo vzťahu k § 585 Občianskeho zákonníka v spojení s § 60 Zákonníka práce, keď uviedol,
že si dovolateľka mala svoj nárok uplatňovať titulom uznania dlhu. Dovolateľka mala za to, že v konaní
bolo potrebné zaoberať sa otázkou platnosti dohody o skončení pracovného pomeru ako celku, ktorá
je titulom uplatneného nároku v tomto konaní. Podľa dovolateľky išlo o zmiešaný typ zmluvného vzťahu

obsahujúci dohodu o skončení pracovného pomeru a dohodu o urovnaní, ktorá mala odstrániť spornosť
vzájomných práv a povinností zmluvných strán z nevyplatenej mzdy a povinných odvodov do poisťovní,
s tým, že sa tieto záväzky rušia a nahrádzajú novými. Doterajší záväzok tak bol nahradený novým
záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.

3.2 Dovolateľka nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, že posudzovanie dohody o skončení
pracovného pomeru ako dohody o urovnaní je právna novota, ktorá nebola použitá v konaní pred súdom
prvejinštancie.Dovolateľkauviedla,žezjudikatúryasúdnejpraxevyplýva,žeobsahlistinytrebaposúdiť
podľa obsahu, pričom z obsahu dohody o skončení pracovného pomeru článok 2, bod 3 vyplýva, že akú
konkrétnu spornosť strany riešili, resp. urovnali. Zároveň dovolateľka uviedla, že v prípade, ak odvolací

súd posúdil jej argumentáciu vo vzťahu k dohode o urovnaní ako novú, mal sporové strany vyzvať, aby
sa k možnému použitiu nového všeobecne záväzného predpisu (§ 585 Občiansky zákonník) vyjadrili, čo
však nevykonal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka uviedla, že odvolací
súd sa nezaoberal náležite všetkými skutočnosťami a dôkazmi uvedenými v súdnom spise.

3.3 Dovolateľka k dovolaciemu dôvodu § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala viacero skutočností.
V prvom rade uviedla, že odvolací súd posúdil dohodu o skončení pracovného pomeru ako prejav
vôle strán, ktorým neodstránili spornosti vo vzájomných právach a povinnostiach, čo je podstatou
inštitútu urovnania. Tvrdila, že podpísaním dohody o skončení pracovného pomeru strany sporu urovnali
spornosť a teda skutočnosť, aký záväzok zanikol (ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením

zo dňa 18.03.2015), aký nový záväzok vznikol (ukončenie pracovného pomeru ku dňu 09.05.2015) a
aj záväzok zo strany žalovaného vysporiadať všetky finančné nároky, a to nevyplatenú mzdu v roku
2014 a 2015 do 30.04.2016. Dovolateľka mala za to, že uvedenou skutočnosťou sa nezaoberal ani
prvostupňový ani odvolací súd, pričom obidva súdy posudzovali dohodu len z hľadiska článku 2 dohody
a to vysporiadania finančných nárokov. Uviedla, že bolo potrebné dohodu o skončení pracovného

pomeru posudzovať ako dohodu o urovnaní. Vo vzťahu k dohode o urovnaní dovolateľka poukázala
na judikatúru, v rámci ktorej predpokladom platnosti dohody o urovnaní nie je existencia pôvodného
právneho vzťahu medzi sporovými stranami. (rozhodnutie NS SR 29Odo/415/2001, rozhodnutie NS ČR
33Cdo/278/2012, 33Cdo/327/2012).

3.4 Za nesprávne právne posúdenia dovolateľka ďalej považovala, že nie je postačujúce odôvodnenie
nevykonávania práce zo svedeckých výpovedí, pričom poukázala na to, že ide o výpovede v trestnom
konaní, ktoré podľa ustálenej judikatúry sú v tomto konaní nepoužiteľné. Nestotožnila sa s názorom
prvostupňového ani odvolacieho súdu, že v prejednanej veci bolo rozhodujúce riešenie otázky, či
dovolateľka v dobe za ktorú požaduje mzdu nevykonávala prácu, a či v tomto období jej prináleží

mzda určená mzdovými predpismi v súlade so Zákonníkom práce. Dovolateľka tvrdila, že sa domáhala
zaplatenia sumy 12.279,59 eur s príslušenstvom titulom dohody zo dňa 09.04.2015 a nie zaplatenia
náhrady mzdy titulom jej nevyplatenia mzdy vychádzajúc pritom z ustanovení Zákonníka práce a odkaz
na nevyplatenú mzdu bol iba z dôvodu určenia výšky finančného urovnania, ktorý bol obom zmluvným
stranám zrejmý a jasný vzhľadom na uzatvorenú pracovnú zmluvu a dohodnutú odmenu za prácu.

3.5 Dovolateľkažiadala,abydovolacísúdzrušilnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúduajrozhodnutie
súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.4.Žalovanýsakdovolaniuvyjadrilažiadal,abydovolacísúdzamietolpodanédovolanievcelomrozsahu
a zaviazal dovolateľku k náhrade trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalavzákonnejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené ďalšie
podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie ako neprípustné treba odmietnuť.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj
odvolacieho súdu, pričom tvrdila, že ani odvolací súd neodstránil stručnosť odôvodnenia súdu prvej
inštancie a nezaoberal sa dohodou o skončení pracovného pomeru ako dohodou o urovnaní, ktorá je

titulom uplatneného nároku. Zároveň namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu v tom
zmysle, že keďže odvolací súd posúdil argumentáciu dovolateľky o dohode o urovnaní ako novú, mal
sporové strany vyzvať, aby sa k tomu vyjadrili, čo však neurobil, čím došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

7. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a) alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej
vade zmätočnosti.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Namietanie nepreskúmateľnosti rozhodnutia, že sa odvolací súd nevysporiadal s dohodou o
skončení pracovného pomeru ako s dohodou o urovnaní a že nevyzval strany sporu na vyjadrenie sa k

právnej novote uplatnenej v odvolacom konaní najvyšší súd nepovažoval za dôvodné a zodpovedajúce
obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí nižších súdov.11. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý
považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Jadrom dovolacej argumentácie dovolateľky
bola námietka, že odvolací súd ako aj súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia a
nevysporiadali sa s dohodou o skončení pracovného pomeru ako titulom uplatneného nároku.

12. V predmetnej veci obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd a súd prvej inštancie
svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP. Dovolací súd mal za to, že súdy nižšej inštancie zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom
uviedli dôvody, ktoré ich viedli k prijatému rozhodnutiu; postup odvolacieho súdu, vo vzájomnej súvislosti
s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Súd prvej

inštancie sa samotnou dohodou o skončení pracovného pomeru ako dohodou o urovnaní nezaoberal,
keďže dovolateľka svoj nárok v rámci prvoinštančného konania odvodzovala titulom dohody o skončení
pracovného pomeru, v rámci ktorej si uplatňovala náhradu nevyplatenej mzdy. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že na to, aby si dovolateľka mohla uplatniť svoj nárok bolo potrebné preukázať súdu v
zmysle § 118 ods. 1 Zákonníka práce, že dovolateľka skutočne vykonala svoju prácu a mala nárok na

mzdu. Keďže súd prvej inštancie mal za to, že dovolateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala
ňou tvrdené skutočnosti reálneho vykonávania práce v rozhodnom období, súd prvej inštancie žalobu
zamietol. Nemožno tak vyčítať nedostatok odôvodnenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k otázke
(argumentácia dohody o urovnaní), ktorá nebola vznesená pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd
sa argumentáciou dovolateľky vznesenou v odvolaní vo vzťahu k dohode o skončení pracovného

pomeru ako dohody o urovnaní podľa najvyššieho súdu dostatočne zaoberal, pričom uviedol, že ide o
právnu novotu uplatnenú v odvolacom konaní, nakoľko dovolateľka neprezentovala túto argumentáciu
pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd posúdil dohodu o skončení pracovného pomeru ako prejav
vôle strán, ktorým neodstránili spornosti, či pochybnosti vo vzájomných právach a povinnostiach, čo
je podstatou inštitútu urovnania. Najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd náležitým spôsobom

odôvodnil, že dohoda o skončení pracovného pomeru nepredstavovala dohodu o urovnaní. Zároveň nad
rámec poukázal aj na trestné konanie, ohľadom nevyplatenia mzdy žalovaným dovolateľke, ktoré bolo
zastavené, pričom v odôvodnení samotného rozhodnutia bolo uvedené, že z vykonaného dokazovania
vyplývajú také skutočnosti, ktoré spochybňujú právny nárok dovolateľky ako poškodenej na vyplatenie
mzdy.

12.1 Vo vzťahu k uplatnenej právnej novote (argumentácia dovolateľky o dohode o urovnaní) v
odvolacom konaní najvyšší súd uvádza, že odvolací súd pripustil túto novotu, keďže išlo o právnu,
a nie skutkovú novotu. Odvolací súd nebol povinný strany sporu vyzvať na vyjadrenie sa k použitiu
novej právnej argumentácie zo strany dovolateľky, nakoľko ustanovenie § 585 Občianskeho zákonníka

nebolo rozhodujúce pre rozhodnutie veci (§382 CSP). Nad rámec najvyšší súd uvádza, že žalovaný mal
možnosť oboznámiť sa s novou právnou argumentáciou zo strany dovolateľky a to, keď mu súd prvej
inštancie doručil výzvu na vyjadrenie sa k odvolaniu. Najvyšší súd je toho názoru, že tým, že odvolací
súd nevyzval strany sporu na vyjadrenie sa k právnej novote uplatnenej dovolateľkou neporušil jej právo
na spravodlivý proces.

13. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Zároveň
bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby ako
vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom

tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom prípade
dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností
a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací
súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. Prijaté rozhodnutie náležite

vysvetlil.

14. Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka nedôvodne argumentovala, že
rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnenýa nepresvedčivý; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Len samotné
spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s

rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v § 420 písm. f/ CSP.

15. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol (§ 447 písm. c) CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

16. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala aj z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
Vdovolaní,ktoréhoprípustnosťsavyvodzujez§421ods.1písm.a)CSP,bymaldovolateľkonkretizovať
právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť (a označením

rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a napokon uviesť, ako by mala byť táto otázka
správneriešená.Lenpolemikadovolateľasprávnyminázormiodvolaciehosúdu,prostéspochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

17. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax
dovolacieho súdu (1Cdo/206/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/27/2017, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/27/2017,

6Cdo/35/2017, 7Cdo/7/2018). Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí
ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, alebo
neoznačírozhodnutia,vktorýchbolakonkrétnaprávnaotázkadovolacímsúdomrozhodovanározdielne,
dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku
a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného

dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať
všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v
opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému

ustanovením § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková
J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/28/2017).

18. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnychotázok,ktoréprednímriešiliprvoinštančnýaodvolacísúdavsúvislostistým„suplovať“
aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2Cdo/67/2017,
3Cdo/235/2016, 5Cdo/13/2018, 7Cdo/114/2018, 8Cdo/78/2017).

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie
o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť
tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávnu

(ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania
podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o
ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho
vyvodzuje prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/207/2017,
7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017).

20. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R
71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská
alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu arozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)

rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a

stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,
1980 a 1986. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného
súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie

21. Dovolateľkou nastolenú právnu otázku by bolo možné formulovať tak, či sa aplikujú ustanovenia
pracovnoprávnych predpisov o vzniku nároku žalobkyne na úhradu nevyplatenej mzdy zo strany
žalovaného v prípade, ak daný nárok na zaplatenie mzdy za určité špecifikované obdobie vyplýva
priamo zo vzájomných ustanovení dohody o skončení pracovného pomeru a či výšku takého nároku
možno určiť na základe dohodnutej mzdy. V zmysle dovolacej argumentácie dovolateľky ide o osobitný

záväzok z vyporiadania sporných nárokov v zmysle dohody o urovnaní podľa § 585 Občianskeho
zákonníka s tým, že konkrétna nešpecifikovaná výška mzdy sa určí na základe dohodnutej výšky v
rámci zodpovedajúceho pracovnoprávneho vzťahu. Dovolací súd však uvádza, že chýba konkretizácia
predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Bolo povinnosťou dovolateľky presne
v dovolaní uviesť, ktorý konkrétny judikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) odvolací súd nerešpektoval v napadnutom rozhodnutí.
Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi, ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Dovolanie dovolateľky z

hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP neobsahuje označenie judikátu, ktorý odvolací súd nerešpektoval
vo svojom rozhodnutí a tak sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľka
síce poukázala na rozhodnutie dovolacieho súdu 29 Odo 415/2001 ako aj na judikatúru NS ČR vo
vzťahu k dohode o urovnaní. Dovolací súd však poukazuje na to, že dovolateľka neuviedla konkrétne v
čom sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, len vo všeobecnosti

poukázala na to, že predpokladom platnosti dohody o urovnaní nie je existencia pôvodného právneho
vzťahu medzi sporovými stranami. Dovolací súd je toho názoru, že samotné spochybňovanie správnosti
jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).

22. Dôvodom pre odmietnutie dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP je skutočnosť, že
dovolateľom uplatnený dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v
spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu. Podľa názoru najvyššieho súdu podmienky prípustnosti
dovolania podľa § 421 CSP neboli splnené, keď dovolateľka v dovolaní neoznačila rozhodnutia

dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil a zaujal iný právny
názor, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd vo svojich rozhodnutiach. Z tohto dôvodu
dovolací dôvod nebol dovolateľkou vymedzený spôsobom uvedeným § 431 až § 435 CSP. Absenciu
takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania.

23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie dovolateľky odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako
dovolanie, v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania o
dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.