Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 22, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/29/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216206743
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8216206743.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: B. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.
XXXX/XX, XXX XX O., zast.: JUDr. Jana Závodská, advokátka, so sídlom Floriánska 19, 040 01 Košice,
proti žalovanému: Cigeľský komunitný spolok o. z., Cigeľka 28, 086 02 Cigeľka, IČO: 42 230 772, zast.:
JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, advokát, so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, o vydanie vecí, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 3C/225/2016 - 385 zo dňa 29.04.2022
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku IV. o trovách konania žalobcu vo vzťahu

k vzájomnej žalobe.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 85,72 %,
o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
III. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 80 %,
o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
IV. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania o vzájomnej žalobe
v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 133 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania vecí: dosky v objeme
XX,XX m3, hranoly v objeme XX,XX m3, X ks zváračka B., Xks ručné pákové nožnice, X ks ručná
ohýbačka plechov, X ks oceľovo - liatinový pracovný stôl X,X m x X m, hmotnosť X,X t, X ks dielenský

stôl V., X ks oceľová skrinka X m x X,X m x X,X m, X ks oceľový regál X m x X,X m x X,X m, X ks
kompresor R., X ks plechový sklad X m x XX m, výška X,X m, X ks sústruh malý, X ks fréza, X ks lis
hydraulický. Po rozhodnutí odvolacieho súdu rozsudkom č. k. 19Co/47/2020-332 zo dňa 31.08.2021
ostal predmetom konania nárok žalobcu voči žalovanému o vydanie dosák, hranolov, zváračky B.XXX, oceľovo - liatinového pracovného stola, dielenského stola V., oceľovej skrinky, oceľového regálu,
sústruhu malého bulharského a kompresora R., pričom sporné ostalo to, že žalobca podľa žalovaného
nepreukázal, že v čase rozhodovania súdu je vlastníkom vecí, ktoré žiada vydať a tiež, že nepreukázal,

že v čase rozhodovania súdu žiadané veci neoprávnene zadržiava žalovaný.

4.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežalobcadarovalžalovanémunehnuteľnostinachádzajúcesa
v katastrálnom území O. a D. ako aj to, že hnuteľné veci, ktorých vydania sa žalobca domáha, zanechal
na nehnuteľnosti patriacej žalovanému. Súd prvej inštancie, aj v zmysle pokynov odvolacieho súdu

ustálil, že v konaní nebolo preukázané, aby veci, ktoré žalobca žiada vydať, boli totožné s tými, ktoré
sú uvedené na súpise vecí zo septembra 2017 vrátane fotodokumentácie. Poukázal na skutočnosť, že
svedkovia tvrdili, že veci v areály žalovaného zaznamenali ešte koncom roka 2013, pritom kúpne zmluvy,
na ktoré poukazoval žalovaný, a ktoré mali podľa neho preukazovať, že hnuteľné veci tam uvedené,
žalobca odpredal tretej osobe, pochádzali z júna a júla 2013. Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol,
že po ukončení spolupráce pre žalovaného v máji 2014 si veci neprevzal, pretože v júni 2014 bol mesiac

hospitalizovaný a následne došlo k rodinným nezhodám vyúsťujúcim podľa jeho názoru k situácii, že
hnuteľné veci si nemohol prevziať pre odmietavý postoj V. O.. Uvedené zistenie a časová súvislosť
medzi kúpnymi zmluvami a reálnym „rozchodom“ žalobcu a žalovaného však podľa záverov súdu prvej
inštancie bezpečne nepreukazujú tvrdenie žalobcu, že hnuteľné veci nemohol platne previesť na tretiu
osobu s poukazom na § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k svedeckým výpovediam

uviedol, že podľa názoru odvolacieho súdu tieto neboli dostačujúce pre preukázanie nároku žalobcu.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Predmetom konania bol nárok žalobcu na vydanie 14 vecí, pričom žalobca bol úspešný len v časti pokiaľ

ide o vydanie 1 veci (plechového skladu). Ak 14 vecí predstavuje 100 %, potom 1 vec predstavuje 7,14
%. Celkový úspech žalovaného voči žalobcovi súd prvej inštancie ustálil na 85,72 % (100 % - 7,14 %
= 92,86 %, 92,86 % - 7,14 % = 85,72 %).

6. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil tak, že v rámci odvolacieho konania žalovaný napadol

rozsudok súdu prvej inštancie čo do vydania 10 vecí, pričom odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie č. k. 3C/225/2016 -276 zo dňa 05.02.2020, čo do 1 veci (plechový sklad), na základe čoho súd
prvej inštancie ustálil úspech žalovaného v odvolacom konaní na 80 % (10 vecí je 100 % a jedna vec
10 %, potom 100 % - 10 % = 90 %, 90 % - 10 % = 80 %).

7. Výrok o trovách odvolacieho konania o vzájomnej žalobe odôvodnil tak, že žalobcovi priznal v
odvolacom konaní týkajúcom sa vzájomnej žaloby plný úspech voči žalovanému, nakoľko odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným
uznesením,ktorévydásúdnyúradníkpodľa§262ods.2CSP.Záveromkonštatoval,ževotázkenáhrady

trov konania v danej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu aplikácie § 257 CSP,
podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na dôkazy,
ktoré predložil súdu prvej inštancie a z ktorých podľa neho vyplýva, že je vlastníkom vecí, ktoré sú
predmetom konania, že ich nadobudol, uskladnil v areály na V. ulici v O., keďže bol jeho vlastníkom, kde
ich okrem dosák a hranolov používal pre svoju činnosť do konca roka 2013. Poukázal na skutočnosť, že

po uzavretí darovacej zmluvy ktorej predmetom bola nehnuteľnosť, nie hnuteľné veci, ich tam na základe
ústnej dohody s obdarovaným - žalovaným zanechal s tým, že keď si nájde vhodný priestor, odvezie
si ich. Následne mu ich však žalovaný nedovolil odviezť. Vymenil zámky na vstupnej bráne do areálu i
haly, od ktorých mal kľúče len žalovaný. Žalobca ďalej namietala, že súd prvej inštancie pri hodnotení
vykonaných dôkazov nevzal na zreteľ skutočnosť, že sám žalovaný v podaní z 26.04.2019 sa domáhal

voči žalobcovi úhrady za uskladnenie zváračky B.. Z tohto podania je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný
mal a má vedomosť kto je vlastníkom zváračky, avšak v tomto konaní to účelovo popiera, predkladá
súdu kúpne zmluvy uzavreté medzi inými subjektami s cieľom spochybniť vlastníctvo žalobcu. Rovnako
má žalobca za to, že z uvedeného podania je nepochybné, že žalovaný neoprávnene zadržiava vecižalobcu. Nemohol by žiadať náhradu za uskladnenie, pokiaľ by vec nebola v jeho dispozícii a náhradu
by nemohol žiadať od nevlastníka. O tomto účelovom prístupe žalovaného podľa žalobcu svedčí aj
skutočnosť, že sám žalovaný vyhotovil fotodokumentáciu dňa 04.09.2017 za účelom jej predloženia v

konaní 1Cb/110/2014, vedenom na Okresnom súde Bardejov, v ktorom uplatňoval nárok na zaplatenie
za uskladnenie vecí v hale a areály, ktorý nadobudol darom od žalobcu. Žalobca poukázal na ust. §
133 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého prevod vlastníctva hnuteľnej veci môže nastať
až jej odovzdaním a prevzatím podľa platnej právnej úpravy. Samotná zmluva na jej prevod podľa
žalobcu nestačí, keďže len zaväzuje predávajúceho, aby vec odovzdal kupujúcemu, a tak zavŕšil akt

kúpy, ktorým je prevzatie veci. Vlastnícke právo teda nemôže prejsť na iného bez priamej interakcie
medzi predávajúcim a kupujúcim. So zreteľom na uvedené považuje žalobca argumentáciu súdu o
pochybnostiach o aktuálnom vlastníctve žalobcu k predmetu sporu za prekvapujúcu. Zdôraznil, že
aktuálne vlastníctvo žalobcu k predmetu sporu môže žalobca preukázať len tak ako to urobil, a to
predložením dôkazu o nadobudnutí jednotlivých vecí a svedeckými výpoveďami, z ktorých vyplývalo,
že v čase bezprostredne po prevode nehnuteľnosti, kde ich mal uložené, tam ostali. Žalobca je toho

názoru,ženemôžeprodukovaťnegatívnydôkazotom,žeichnepreviedolnainúosobu,keďžeodnikoho
nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Negatívna
dôkazná teória uvádza, že preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. Jej
hlavnou myšlienkou ako jedného z druhov obrátenia dôkazného bremena je skutočnosť, že negatívne
skutočnosti sa nedokazujú. Žalobca namietal, že podrobným popisom aj s uvedením parametrov

jednotlivých vecí ich dostatočne popísal na ich nepochybnú identifikáciu. Porovnaním jeho výpovede,
ktorá korešponduje s výpoveďami svedkov a s fotodokumentáciou žalovaného, mal súd prvej inštancie
možnosť presvedčiť sa o ich totožnosti. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
22Cdo 1474/2002, v zmysle ktorého postačí, ak žalobca popíše vec všeobecne. Ak žalovaný tvrdí, že
má v držbe viac vecí, ktoré by odpovedali takto všeobecne špecifikovanej veci, práve na žalovanom by

podľa žalobcu spočívalo dôkazné bremeno, že je tomu tak. Iba v prípade ak by v konaní bolo preukázané
že je to tak, žalobca by musel popis upresniť. Keďže žalovaný to nepreukázal ani netvrdil, žalobca tvrdil,
že dostatočne stotožnil predmet sporu. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ak žalovaný v konaní
tvrdil, že žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo a žalobca predložil doklady o ich nadobudnutí,
je na žalovanom, aby preukázal, kto iný žiada ich vydanie, resp. tvrdí že sú v jeho vlastníctve. Takýto

dôkaz však žalovaný nepredložil. Fotodokumentácia, na ktorú sa žalovaný odvoláva a ktorú súdu prvej
inštancie predložil, je podľa žalobcu nepochybným dôkazom toho, že žalovaný neoprávnene zadržiava
veci patriace žalobcovi, minimálne tie, ktoré sú na nej zobrazené a tie ktoré sú uvedené v zozname
(č.l. 182,183). Rovnakú výpovednú hodnotu má podľa žalobcu aj fotodokumentácia vyhotovená ním
26.11.2021, kedy si preberal v areály od žalovaného na základe rozsudku plechový sklad, na ktorej je

zobrazené drevo žalobcu. S ohľadom na uvedené, žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil
správne vykonané dôkazy, nevzal na zreteľ platnú právnu úpravu a dospel tak k nesprávnym záverom
a nesprávne vo veci rozhodol, a teda jeho rozhodnutie nezodpovedá skutkovým zisteniam. Navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a žalovanému uložiť povinnosť vydať žalobcovi dosky v
objeme XX m3, hranoly v objeme XX m3, zváračku B. XXX, X ks oceľovo - liatinový pracovný stôl o

rozmeroch X,X m x X m o hmotnosti X,X t, X ks dielenský stôl V. s prasknutou pracovnou doskou, X
ks oceľovú skrinku o rozmeroch Xm x X,X m x X,X m, X. ks oceľový regál o rozmeroch X m x X,X
m x X,X m, X ks sústruh malý bulharský, X ks kompresor R. s výškou X,X m vrátane kompresora a
elektrického motora o dlžke cca X,X m do X dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Konštatoval, že sa javí, že žalobca počas priebehu konania
účelovo mení svoje tvrdenia, prekrúca fakty a predkladá vlastný pohľad na vec spôsobom, ktorý ale
nezodpovedá skutočnosti, pričom uviedol aj konkrétne prípady. Zdôraznil, že súd prvej inštancie uzavrel,
že žalobca nepreukázal vlastnícke právo ani to, že žalovaný veci neoprávnene zadržiava nie preto, že

žalovanýnetvrdil,žehnuteľnéveci,ktorésúpredmetomsporuneexistujú,alepreto,žežalobcaneuniesol
bremeno dôkazu. Žalovaný tvrdil, že žalobca k veciam nepreukázal vlastnícke právo a že nepreukázal
ani to, že zo strany žalovaného dochádza k neoprávneným zásahom do vlastnickeho práva žalobcu. To,
že svedkovia videli nejaký hnuteľný majetok nie je podľa žalovaného dôkazom o vlastníctve žalobcu,
resp. vlastníkovi. Žalovaný ďalej namietal pravdivosť tvrdení žalobcu o ústnej dohode s obdarovaným

(žalovaným), na základe ktorej si žalobca mal ponechať veci u žalovaného s tým, že keď si nájde
vhodnýpriestor,odveziesiich.Uviedol,žemedzižalobcomažalovanýmnikdytakádohodaouskladnení
po prevode vlastníckeho práva nebola. Žalovaný namietal, že samotný žalobca mal od nehnuteľnosti
na popisnom čisle XXXX sadu kľúčov a v rokoch 2013, 2014, 2015 tam pravidelne chodieval a bralsi veci, ktoré chcel a potreboval. Samotný žalobca vypratával svoje veci, o čom bola predložená aj
fotodokumentácia,pričomžalobcavyhotovilasvojimpodpisompotvrdil,žesisvojmajetokodnášalpodľa
vlastnej úvahy. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštncie v dostatočnej miere uvádza

dôvody, na základe ktorých nie je možné žalobe žalobcu vyhovieť, dáva jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky skutkové i právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, pričom skutkový stav
bol podľa neho náležíte zistený. Nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie veci, navrhol
napadnutýrozsudokpotvrdiťapriznaťmutrovyodvolaciehokonaniavcelomrozsahuvočineúspešnému
žalobcovi.

10. K replike žalovaného sa vyjadril žalobca. V plnom rozsahu zotrval na dôvodoch podaného
odvolania. Nezdieľal názor žalovaného o neunesení dôkazného bremena a ako uviedol v odvolaní,
nadobudnutie jednotlivých hnuteľných vecí preukázal. Listiny a aj svedecké výpovede sú podľa jeho
názoru dostatočným dôkazom o nadobudnutí vlastníckeho práva, napriek tomu prisvedčil každej
námietke žalovaného bez toho, aby preukázal jej pravdivosť. Zastáva názor, že aj žalovaný, pokiaľ

tvrdí opak, preberá na seba dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje povinnosťou preukázať dôkazmi
svoje tvrdenia. To žalovaný neurobil a súd prvej inštancie sa uspokojil s jeho tvrdením, že ide o
zavádzajúce tvrdenia žalobcu. Uviedol, že márne preukazoval aj svedeckými výpoveďami, že je stále
jeho vlastníkom. Súd žiadal dôkaz, že žalobca predmet sporu nepredal, teda žiadal predložiť negatívny
dôkaz. Argumentácia žalovaného počas konania i v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobu je totožná.

Ide o tvrdenia bez poukazu na dôkaz, ktorý by preukazoval tvrdenie žalovaného. Uviedol, že trvá na
dôvodoch podaného odvolania a argumentácii, napadnutý rozsudok považuje za vecne nesprávny,
nezodpovedajúci skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

11. K duplike žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že žalobca síce namietal, že

preukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu sporu, no už sa nevyjadril k otázke existencie
vlastníctva v čase rozhodovania súdu o predmete sporu a rovnako o trvaní tohto vlastníctva za
predpokladu, že vzniklo niekedy v minulosti, pričom o týchto skutočnostiach nemajú vedomosť ani
vypočutí svedkovia na strane žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol, že dostatočným spôsobom listinnými
dôkazmi preukázal, že vlastnícke právo žalobcu zaniklo, resp. že vec žiadaná žalobcom buď neexistuje

alebo zanikla spracovaním, spotrebovaním resp. vyprataním, ktoré uskutočňoval samotný žalobca.
Žalovaný je toho názoru, že si v celom rozsahu splnil svoju povinnosť tvrdenia a predloženia dôkazov na
podporu pravdivosti týchto tvrdení. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o jeho prístupe do areálu žalovaného,
žalovaný zdôraznil, že prevod vlastníckeho práva k predmetu sporu sa uskutočnil skôr a s prístupom
žalobcu do areálu to nemá nič spoločné. Napokon prístup ako taký ani nemôže byť príčinou nemožnosti

previesť vlastnícke právo, nakoľko predmet sporu sa nachádzal vždy v dispozičnej sfére zmluvných
strán, a to pred uzavretím kúpnych zmlúv, ako aj po ich uzavretí, nakoľko žalobca navštevoval areál
žalovaného v čase, ako to vyplýva z obsahu spisu, aj neskôr. Žalovaný je toho názoru, že ust. § 133
ods. 1 Občianskeho zákonníka preto na danú vec nemožno aplikovať. V ostatnom odkázal na na svoje
doterajšie písomné a ústne vyjadrenia.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 17.08.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu

v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci v
napadnutej časti, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdeniepredmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti

tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného
procesu. Obsahom spisu mal odvolací súd preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo

7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

16. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

17. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP, stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
a na zdôraznenie správnosti predmetného rozhodnutia dodáva, že po rozhodnutí odvolacieho súdu

rozsudkom č. k. 19Co/47/2020-332 zo dňa 31.08.2021 predmetom prejednávaného sporu bol nárok
žalobcu voči žalovanému o vydanie dosák, hranolov, zváračky B., oceľovo - liatinového pracovného
stola, dielenského stola V., oceľovej skrinky, oceľového regálu, sústruhu malého bulharského a
kompresora R..

18. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že teória procesného práva podmieňuje
úspech strany sporu unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu
privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.

19. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania v sporovom konaní je popri

ustanovení § 132 ods. 1 CSP aj § 149 a nasl. CSP v spojení s § 185 a nasl. CSP.

20. Podľa ust. § 149 CSP: „Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.“.

21. Podľa ust. § 151 ods.1 CSP: „Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné.“.

22. Podľa ust. § 151 ods.2 CSP: „Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo

vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.“.

23. Uvedené ustanovenia stanovujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana,ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,

no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých
dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

24. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha tú
sporovú stranu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a sporovou
stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Dôkazným
bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní budú preukázané
jej tvrdenia. Dôsledkom jeho neunesenia je procesný neúspech sporovej strany.

25. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

26. V spore o vydanie veci má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci, ktorá je predmetom
vydania (rei vindicatio) a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje, a rovnako bremeno tvrdenia,
že sa vec nachádza u žalovaného a že žalovaný vec zadržiava u seba neoprávnene. Tieto skutočnosti
však žalobca v predmetnom spore nepreukázal, neuniesol ako bremeno tvrdenia, tak ani dôkazné

bremeno. Žalovaný sa proti žalobe bránil tvrdením, že žalobca k veciam, ktoré sú predmetom tohto
odvolacieho konania, nepreukázal vlastnícke právo ani skutočnosť, že zo strany žalovaného dochádza
k neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva žalobcu. Žalovaný tiež argumentoval tým, že žalobca
nepreukázal vlastnícke právo k hnuteľným veciam tvoriacim predmet tohto konania aj z dôvodu, že
niektoré z uvedených vecí predal tretím osobám.

27. Po vykonanom dokazovaní a v súlade s pokynmi odvolacieho súdu, súd prvej inštancie, okrem iného
uviedol,že:„nemalpreukázané,abyveci,ktoréžalobcažiadavydať,bolitotožnéstými,ktorésúuvedené
na súpise vecí zo septembra 2017 vrátane fotodokumentácie. Okrem toho svedkovia tvrdili, že veci
v areály žalovaného zaznamenali ešte koncom roka 2013, pritom kúpne zmluvy, na ktoré poukazoval

žalovaný a ktoré mali podľa neho preukazovať, že hnuteľné veci tam uvedené, žalobca odpredal
tretej osobe, pochádzali z júna a júla 2013. Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol, že po ukončení
spolupráce pre žalovaného v máji 2014 si veci neprevzal, pretože v júni 2014 bol mesiac hospitalizovaný
a následne došlo k rodinným nezhodám vyúsťujúcim podľa jeho názoru k situácii, že hnuteľné veci
si nemohol prevziať pre odmietavý postoj V. O.. Uvedené zistenie a časová súvislosť medzi kúpnymi

zmluvami a reálnym „rozchodom“ žalobcu a žalovaného bezpečne nepreukazujú tvrdenie žalobcu, že
hnuteľné veci nemohol platne previesť na tretiu osobu s poukazom na § 133 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.“.

28. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP: „Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.“.

29. V zmysle § 215 ods. 1 CSP: „Súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.“.

30.Odvolacísúdvtomtoohľadepripomína,žehodnoteniedôkazovvzmysle§191ods.1CSPječinnosť
súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Súčasnesa
však žiada zdôrazniť, že hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, nakoľko súd musí vychádzať

zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich
vzájomný vzťah. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.31. V zmysle vyššie citovaného ust. § 215 ods. 1 CSP, súd vo veci rozhoduje na základe zisteného
skutkového stavu veci. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola
a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu o ochranu ktorého v konaní ide do času rozhodovania

súdu prvej inštancie, teda skutočný stav veci. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje princíp tzv.
formálnej pravdy. V sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii
arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou
súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie objektívnej, či materiálnej
pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity

strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu
pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak môže skutkový stav javiť ako
zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené
ako dôsledok nedostatočnej procesnej aktivity tejto strany sporu. Súd teda rozhoduje na základe takého
rozsahu skutkového stavu, aký je v konaní zistený v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu
úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany

sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať do skončenia dokazovania pred súdom
prvej inštancie.

32. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený
skutkový stav, pričom má za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre

posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne
vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie, dospel k
záveru, že žalobcovi sa nepodarilo dostatočne hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať,
že veci, ktoré žiada od žalovaného vydať, sú totožné s tými, ktoré sú uvedené na súpise vecí zo

septembra 2017. Odvolací súd pre úplnosť dopĺňa, že aj keď výpovede svedkov potvrdili „prítomnosť“
vecí v areály žalovaného koncom roka 2013, žalobcovi sa nepodarilo hodnoverne preukázať existenciu
vlastníckeho práva k týmto veciam aj v čase podania žaloby, nakoľko žalovaný v rámci procesnej obrany
produkoval dôkazy - kúpne zmluvy, podľa ktorých mal žalobca hnuteľné veci, ktoré sú predmetom tohto
konania, previesť na tretie osoby v období od júna do júla 2013. Aj keď žalobca namietal, že predmetné

veci nemohol v zmysle ust. § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka platne previesť na tretie osoby, nakoľko
si ich nikdy neprevzal, keďže v júni 2014 bol mesiac hospitalizovaný a následne došlo k rodinným
nezhodám, v dôsledku ktorých mu bolo znemožnené si tieto veci prebrať, odvolací súd je toho názoru, že
všetky zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a časová súvislosť medzi kúpnymi zmluvami
a rozkolom medzi žalobcom a žalovaným, ktorý viedol k ich rozdeleniu, jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností nepreukazujú, že v čase rozhodovania súdu bol žalobca skutočne vlastníkom vecí, ktoré
žiada od žalovaného vydať a že tieto veci žalovaný zadržiava.

33. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť

č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.

34. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za

nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žalobu ako aj súvisiaci výrok
o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP.

35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.

1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči
žalobcovi, nakoľko tento bol v konaní úspešný v celom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP, ktoré vydá súdny
úradník.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).