Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, September 30, 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/25/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215041
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8116215041.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: T. W., B.. X.X.XXXX, X. B.

G. X, XXX XX L.Á. B. P., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 22.7.2016 sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozhodol o povinnosti
žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 626,57 Eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 8 % ročne zo sumy 626,57 Eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému a nahradiť
trovy konania.

2. Žalobu odôvodnila tým, že ide o zmluvu o Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, z 1.10.2008 (ďalej len
„zmluva“). Uviedla, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 663,88 Eur a že žalovanému
doposiaľ zaplatila sumu 1.290,45 Eur. Preto, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva musí obsahovať
náležitosti podľa § 4 ods. 2 zák. c. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSU“), a

poukázala na náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) a písm. i) ZoSU a na ust. § 4 ods. 3 ZoSU s tým,
že vyššie uvedené náležitosti v zmluve absentujú. Dodala tiež, že predmetný úver je úžerný, pretože v
časti ročnej úrokovej sadzby odporuje dobrým mravom s poukazom na priemernú úrokovú mieru nových
obchodov pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 roka do 5 rokov v októbri 2008 vo výške
6,23 %.

3. Ďalej žalobkyňa poukázala už len na ust. § 451 ods. 1, 2 OZ a uviedla, že bezdôvodné obohatenie

žaluje vo výške rozdielu medzi jej platbami t.j. 1.290,45 Eur a poskytnutým úverom 663,88 Eur, teda
626,57 Eur.

4. Žalobkyňa dodala, že o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil, sa dozvedela od združenia na
ochranu občana spotrebiteľa V. v mesiaci marec 2016, kedy bola informovaná o tom, že predmetná
zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom (pozn. súdu: kde ju, podľa žalobkyňou predloženého
písomného prehlásenia tohto združenia zo dňa 23.3.2016, informovali „o náležitostiach spotrebiteľských

zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, o
rozhodnutiach súdov, či už slovenských súdov, alebo aj s rozhodnutiami súdneho dvora, ktoré sa týkajú
spotrebiteľskýchzmlúv...ataktiežjuinformovalioSmerniciRady93/13/EHSzroku1993,ktorásavenuje
práve spotrebiteľom a spotrebiteľským zmluvám.“). Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe žalobkyňauviedla, že všeobecné súdy opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské
právo, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľov, čo má za
následok desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu.

5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že úverová zmluva bola ku dňu jeho vyjadrenia ukončená
s tým, že posledná splátka zo strany žalobkyne mu bola zaslaná dňa 24.7.2012. Vyslovil presvedčenie,
že z jeho strany nedošlo a ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, keďže prijímal platby
žalobcu oprávnene, a to na základe platne uzavretej úverovej zmluvy a v súlade s riadne dohodnutými

úverovými podmienkami, a okrem toho vzniesol aj námietku premlčania. Nesúhlasil, že z jeho strany
došlo k úmyselnému bezdôvodné obohateniu, poukázal na to, že žalobca nenavrhol vykonať žiadne
dôkazy,ktorébypreukazovalijehotvrdenie,ževdanomprípadezískalžalovanýbezdôvodnéobohatenie
úmyselne, a podotkol tiež, že nie je možné domáhať sa svojho nároku po márnom uplynutí objektívnej
doby a odvolávať sa na neuplynúcu dvojročnú subjektívnu dobu. Žalobu navrhol zamietnuť.

6. Žalobkyňa (zastúpená advokátom - viď § 291 ods. 3 CSP) sa k písomnému vyjadreniu žalovaného,
hoci ju na to súd postupom podľa § 167 ods. 3 CSP spolu s jeho doručením vyzval a poučil o sudcovskej
koncentrácii konania, písomne nevyjadrila.

7. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný

spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.

8. Súd sa oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi,
ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený, a zistil tento podstatný skutkový stav:

9. Podľa nespochybnených tvrdení žalobkyne jej žalovaný na základe zmluvy poskytol úver vo výške
663,88 Eur, za ktorý mu podľa jej nespochybneného tvrdenia zaplatila sumu vo výške 1.290,45 Eur, a
to podľa nespochybnených tvrdení žalovaného so zaplatením poslednej splátky dňa 24.7.2012.

10. Podľa § 451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

11. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

12. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

13. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

14. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

15. V danom prípade zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
odvodzuje z poukazu na nedostatok náležitostí písomnej zmluvy o úvere a svoje platby.

16. Z tvrdení žalobkyne i ňou predloženej zmluvy pritom vyplýva, že dotknutá zmluva o spotrebiteľskom

úvere bola písomná a podpísaná žalobkyňou, teda žalobkyňa tak jej (vytýkané) znenie (obsah svojho
právneho úkonu) poznala už od jej podpisu resp. uzavretia uzavretia (dňa 1.10.2008), a keďže posledná
transakcia, ktorá bola v súvislosti s dotknutou zmluvou o úvere vykonaná resp. ktorú žalobkyňa
žalovanému uhradila (a na základe ktorej tak bezdôvodné obohatenie najneskôr vzniknúť mohlo),
bola uskutočnená ešte dňa 24.7.2012, a žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola následne

podaná po uplynutí takmer 4 rokov potom (22.7.2016), bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Jej
(eventuálne) právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z jej platieb bolo v tom čase už premlčané, a to
jednak po márnom uplynutí subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ dňa 24.7.2014
počítanej najneskôr odo dňa jej poslednej úhrady žalobcovi, keď žalobkyňa mala k dispozícii (poznala)všetky skutkové okolnosti o svojom eventuálnom plnení (bez právneho dôvodu) a mohla tak prvý krát
podať žalobu na jeho vydanie, ako aj po márnom uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby podľa
§ 107 ods. 2 OZ dňa 24.7.2015 počítanej v tomto prípade taktiež odo dňa jej poslednej úhrady, keď k

eventuálnemu bezdôvodnému obohateniu z jej úhrad naposledy došlo.

17. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
v obdobných veciach, súd k tomu plne odkazuje na už ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2 ods. 2
a § 220 ods. 2 CSP), podľa ktorej „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,

kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe
ktorýchmôžepodaťžalobuovydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. ... „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako
jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa

dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie“ (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3 Cdo/169/2017, a
8 Cdo/163/2018). Ako vyplýva z týchto rozhodnutí NS SR, dotýkajúcich sa premlčania práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia dokonca práve priamo u spotrebiteľov (3 Cdo/169/2017, 8 Cdo/163/2018),

tieto závery sa vzťahujú aj na spotrebiteľské spory. Najvyšší súd SR (v rozhodnutí 8 Cdo/163/2018)
zdôraznil, že: „Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho
získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (pozn. dovolacieho súdu: teda nie posúdenie
jeho právnej kvalifikácie).“

18. V danom prípade žalobkyňa všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť,
že(podľajejinterpretácie)došlokbezdôvodnémuobohateniuaktosanajejúkorobohatil,poznala(mala
k dispozícii) a žalobu mohla podať od toho času, keď mala k dispozícii (uzavrela) napadnutú zmluvu
a vedela čo a komu (na jej základe) plnila, a keďže poslednou z týchto skutočností (nakoľko vytýkané
znenie zmluvy mala k dispozícii už predtým pri jej uzavretí) bola jej posledná platba uskutočnená v

súvislosti s touto zmluvou (ako plnenie, z ktorého mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalovaného
naposledy) dňa 24.7.2012, a žaloba bola podaná takmer 4 roky po tom, takto uvažovaný nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia (ak by tu aj bol) je už premlčaný. Žalovaný sa pritom premlčania
dovolal, a preto súd už z tohto dôvodu, bez potreby ďalšieho vecného posúdenia práva (keďže podľa
§ 100 ods. 1 OZ premlčané právo veriteľovi priznať nemožno), musel žalobu o vydanie bezdôvodné

obohatenia zamietnuť. Z ustálenej súdnej praxe (porovnaj R 29/1983) totiž vyplýva, že ak dlžník
vznesenie námietku premlčania, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať a žalobu v takomto
prípade zamietne bez toho aby skúmal, či uplatňované právo veriteľa existuje alebo nie. Vychádza sa
pritom z princípu procesnej ekonómie - úspornosti, že ak je uplatnené právo - pohľadávka skutočne
premlčaná, bola by žaloba aj tak zamietnutá.

19. Žaloba pritom musela byť zamietnutá aj pre uplynutie objektívnej premlčacej doby. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia (odvodzovaný z plnenia žalobkyne uhradeného žalovanému už viac ako
3 roky pred podaním žaloby), bol totiž uplatnený nepochybne dokonca už aj po uplynutí 3 ročnej
objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 OZ (po tom čo

k nemu eventuálne naposledy došlo). V súvislosti s úvahami o 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe
(pri eventuálnom úmyselnom bezdôvodnom obohatení), ktorú žalobkyňa odvodzovala len z postavenia
žalovaného podnikajúceho v oblasti poskytovania úverov a porušenia spotrebiteľského práva pritom
súd poukazuje na to, že na predpokladoch, čo daný subjekt vzhľadom na okolnosti a svoje osobné
pomery) vedieť mohol a mal, je založená iba nedbanlivosť (viď § 16 písm. b) Trestného zákona),

a nie úmysel, pri ktorom musí tvrdené a preukázané (nie len predpokladaná možnosť), že subjekt
následok (v našom prípade bezdôvodné obohatenie, teda získanie plnenia bez právneho dôvodu) chcel
dosiahnuť (priamy úmysel), resp. vedel, že svojim konaním takýto následok (bezdôvodné obohatenie)
môže spôsobiť (teda nestačí že o tom vedieť mohol a mal), a pre prípad že ho spôsobí, bol s
tým uzrozumený (nepriamy úmysel), čo v danom prípade nijako tvrdené a ani preukázané nebolo.

Uvedenému pritom nenasvedčuje ani to, že v zmluve bola uvedená úroková sadzba, ročná percentuálna
miera nákladov a dostatočne jasne tiež aj akú sumu má spotrebiteľ veriteľovi celkovo zaplatiť (a akú
odplatu nad rámec poskytnutých prostriedkov tak chce veriteľ dosiahnuť), a nie je tak zrejmé prečo
by žalovaný ako veriteľ niektoré osobitné náležitosti zmluvy, ak by tam aj objektívne chýbali (a ktorýchabsencia by mohla mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), tieto v zmluve vedome
(úmyselne) neuviedol s vedomím následkom jej bezúročnosti práve preto to (s cieľom), aby sa na
úkor spotrebiteľa (ľahšie) bezdôvodne obohatil (v rozpore s právnym poriadkom). V tejto súvislosti súd

napokon poukazuje aj na už ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), ktorý
vo veci sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 (a na ktorú poukázal už aj v ďalších rozhodnutiach
sp. zn. 7Cdo/227/2019 a 4Cdo/219/2019) uviedol, že: „... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o
profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôže

bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). ... Žalobca musí preukázať,
že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V
prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná
všeobecná trojročná objektívna lehota.“

20. Už len pre úplnosť, aj keď to v tomto prípade priamo rozhodné (záväzné) nie je, z vyššie uvedenej

rozhodovacej praxe NS SR (ktorá pritom naopak už záväzná nepochybne je) už napokon v obdobnej
veci vychádzal aj Krajský súd v Prešove (pod sp. zn. 25Co/84/2018).

21. Súdu je napokon vo vzťahu k odvracaniu námietok premlčania známa aj aktuálna argumentácia
niektorých účastníkov jednoduchým poukazom na rozsudok SD EU z 22. apríla 2021 C-485/19 Profi

Credit Slovakia, ECLI:EU:C2021:313, podľa ktorého: „Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle,
že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie
súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v
zmyslesmerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách
alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu.“ Súd však poukazuje na to, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
uplatnený v tomto konaní nebol odvodzovaný zo súm zaplatených na základe nekalých podmienok v
zmysle smernice Rady 93/13/EHS a ani na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami

smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ES,ale(len)poukazomnaporušenieinýchpovinností
ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, resp. poukazom na absenciu niektorých
osobitných náležitostí zakotvených v našej vnútroštátnej právnej úprave (v slovenskom právnom
poriadku) nad rámec úpravy v zmysle uvedených smerníc (s tvrdeným následkom fikcie bezúročnosti
a bez poplatkovosti úveru výlučne podľa nášho právneho poriadku). Na tieto osobitné náležitosti

(prípustné aj tak len ak nejdú nad rámec požiadaviek výslovne upravených v zmysle plnej harmonizácie
v smerniciach EÚ - viď napr. neprípustná požiadavka na rozlišovanie splátok istiny, úrokov a iných
poplatkovvzmysleeurokonformnéhovýkladusmernícpodľarozhodnutiaNSSR3Cdo/1462017,kčomu
porovnaj aj rozsudok SD EU C-42/15, C-331/18 a druhý výrok vyššie uvedeného rozsudku C-
485/19), a na nároky z nich vyplývajúce sa tak vzťahuje výlučne naša vnútroštátna právna úprava,

vrátane právnej úpravy ich premlčania a jeho výkladu najvyššími súdnymi autoritami Slovenskej
republiky, ktoré týmito smernicami a ich cieľmi (zásadou ich efektívneho uplatňovania) vylúčené
nie sú. Podľa odôvodnenia vyššie uvedeného rozsudku SD EU C-485/19 (bod 52.) „... je potrebné
pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej
oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady

procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany
práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie ...“ (bod 56.) „... pokiaľ ide o
námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi na uplatnenie práv, ktoré im vyplývajú
z práva Únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo osebe v rozpore so zásadou efektivity,
pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje výkon práv priznaných osobitne

smernicami 93/13 a 2008/48. 57. Súdny dvor už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna
a že stanovenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty
je zlučiteľné s právom Únie.“ V danom prípade nejde o nárok odvodzovaný z výkonu práv priznaných
osobitne smernicami 93/13 a 2008/4, nejde o vrátenie súm neoprávnene zaplatených na základe
nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS alebo na základe podmienok, ktoré sú v

rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, a teda toto rozhodnutie
tak na posudzovaný prípad nijako nedopadá.22. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262

ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne

súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

24. V konaní bol procesne úspešný žalovaný, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP
aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať
podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262
ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny

úradník). Keďže však žalovanému v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok
na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.